43. Po smrti mojej partnerky

S manželkou sme prijali Božie dielo posledných dní na jeseň roku 2007, jeden po druhom. Čítaním Božích slov som nadobudol istotu, že Všemohúci Boh je vtelený Boh, ktorý prišiel zachrániť ľudstvo pred katastrofami. Myslel som si, že mať možnosť prijať Božiu spásu v starobe bolo neuveriteľným požehnaním a príležitosťou, ktorá sa naskytne raz za život a ktorú nemôžeme premárniť. Krátko po prijatí evanjelia sme sa ujali svojej povinnosti. Ja som zdieľal evanjelium a polieval nováčikov a moja manželka bola doma hostiteľkou. Dni sme prežívali šťastne. Krátko na to sa manželkine žalúdočné ťažkosti, bronchitída a niekoľko ďalších ochorení samé od seba zlepšili. Boh nás obdaril milosťou a požehnal nás. Naša viera v Boha rástla a vďaka tomu rástla moja chuť zdieľať evanjelium. V roku 2012 ma zatkli a odviedli na mestskú policajnú stanicu za zdieľanie evanjelia. Po mojom prepustení nás polícia stále z času na čas obťažovala kvôli viere. Vyhrážali sa nám aj tým, že ak budeme ďalej veriť, naše deti a vnúčatá na to doplatia svojou budúcnosťou. Naša nevesta uverila klamstvám ČKS o našej viere a počas sviatku čínskeho nového roka vyhodila mňa aj moju manželku z domu. Nemali sme kam ísť a cítili sme sa mizerne a slabo. Vzájomne sme sa utešovali, povzbudzovali a hovorili si: „Je to zušľachtenie od Boha a je to utrpenie, ktoré by sme mali znášať. Nemôžeme klesať na duchu. Zaobídeme sa úplne bez všetkého, ale nie bez Boha.“ Potom sme zostali v opustenom dome a plnili sme si povinnosť hostiteľov. Zostali sme tam osem rokov a hoci to bolo schátrané miesto, nikto nás pre vieru, jedenie a pitie Božích slov neobťažoval, takže naše srdcia boli slobodné.

V septembri 2022 sa u mojej ženy začala prejavovať srdcová angína, ktorú mala už roky, a mala niekoľko záchvatov denne. Aj bolesti boli čoraz častejšie. Na stretnutiach si nemohla kľaknúť ani na modlitbu. Niekedy sa jej bolesť srdca spustila, keď si umývala tvár. Keď ju to veľmi bolelo, musela len stáť a umývanie dokončila, keď bolesť ustúpila. Keď som videl, ako sa manželkin stav zo dňa na deň zhoršuje, bolo to pre mňa skľučujúce a znepokojujúce, ale myslel som si, že keď sme veriaci, máme Božiu starostlivosť a ochranu. Boh je všemohúci, dokáže oživiť mŕtvych a neexistuje nič, čo by nedokázal. Už predtým ju trápili choroby, ale po získaní viery sa jej úplne uľavilo, tak čo bol tento malý zdravotný problém? Nepremýšľal som nad tým a utešoval som ju: „Neboj sa, máme Boha. On nás ochráni.“ Neskôr som si všimol, že manželka má ešte väčšie bolesti a užívanie ďalších liekov vôbec nepomohlo. Myslel som na to, že Boh koná praktické dielo a chráni ľudí, ale my musíme prakticky spolupracovať. Tak som sa ponáhľal s manželkou do nemocnice. Testy ukázali, že má poškodenú pečeň, obličky a pľúca. Lekár ju hneď poslal na JIS-ku. Jej život bol v ohrození a mal som podpísať oznámenie o kritickom stave. Keď som uvidel oznámenie o kritickom stave, bol som omráčený a takmer som sa zrútil. Jednoducho som nedokázal prijať túto skutočnosť. Neodvážil som sa tomu uveriť. Ako sa niečo také mohlo stať? Boli sme veriaci s Božou ochranou, takže by sa nám to nemalo stať. Prosil som lekára, žiadal som ho, aby vymyslel spôsob, ako ju vyliečiť, aby použil akékoľvek lieky, ktoré by mohli zabrať. Lekár povedal, že nemôže nič sľubovať. Keď som to počul, ešte viac som sa trápil. Pomyslel som si, že keď sa nemôžem spoliehať na lekára, tak sa opriem o Boha. Keď som sa vrátil na oddelenie, modlil som sa k Bohu: „Bože, moja žena je vážne chorá a lekár nevie, čo má robiť. Odovzdávam ju do Tvojich rúk. Ty si všemohúci lekár, ktorý dokáže aj mŕtvych priviesť späť k životu. U Teba nie je nič nemožné. Nebudem Ťa obviňovať, aj keď sa nedá uzdraviť.“ Vedel som, že Boh teraz nevykonáva nadprirodzené dielo, ale myslel som na skúsenosti a svedectvá niektorých bratov a sestier. Vážne ochoreli, no potom sa opreli o Boha a zázračne sa uzdravili. Stále som dúfal, že manželkin stav by sa mohol zlepšiť. Ale na moje prekvapenie, na tretí deň ráno už nemohla ani hovoriť, ani otvoriť oči. Videl som, že jej stav sa nielenže nezlepšil, ale že sa stále zhoršuje. Bol som úplne zdrvený a v srdci som stále volal k Bohu: „Bože! Manželka je na tom zle. Je to pravá veriaca, ktorá Ťa nasleduje už viac ako 10 rokov. Trpela a bola utláčaná pre svoju vieru, preto Ťa prosím, urob zázrak a pomôž jej. Mohol by si ju vyliečiť. Naše evanjelium a svedectvo by potom boli presvedčivejšie.“ Bol som však šokovaný, keď na štvrtý deň prestala dýchať. Bol som úplne zúfalý. Nedokážem opísať bolesť, ktorú som cítil. Plakal som a začal som obviňovať Boha: „Bože, bez ohľadu na všetko, moja žena bola veriaca. Trpela a namáhala sa, aby Ťa nasledovala, a nikdy Ťa neobviňovala, nech už akokoľvek veľmi ochorela. Prečo si ju nechránil? Teraz, keď odišla, zostal som úplne sám a nemám sa na koho obrátiť. Ako mám ďalej žiť? Všetci zomrieme rovnako, či už sme veriaci, alebo nie, však? Aj ja starnem a môj deň skôr či neskôr príde. Akú nádej mám ako veriaci?“ Odpísal som to ako beznádejné a ani som nechcel čítať Božie slová. Počas modlitieb som riekol len pár slov, nemal som toho veľa na srdci. Vždy, keď som si spomenul, ako sme sa spoliehali jeden na druhého a na tie dojímavé scény, ktoré sme prežívali v ťažkých časoch, ako sme jedli a pili Božie slová, zdieľali duchovné spoločenstvo a navzájom sa povzbudzovali, nedokázal som zadržať slzy. Zvyčajne sa o mňa starala partnerka, a teraz, keď odišla, sa o mňa nemal kto postarať. Čelil som rôznym ťažkostiam a cítil som sa naozaj sám. Keď bol život taký bolestivý, aký mal zmysel? Chcel som zomrieť a mať to za sebou. Môj život bol v tých dňoch plný bolesti a utrpenia. Nemohol som jesť ani spať. Mal som pocit, akoby mi v srdci uviazol kameň. Moje zdravie sa zhoršovalo zo dňa na deň. Zvýšil sa mi krvný tlak a tep sa mi veľmi znížil. Prijali ma do nemocnice. Až vtedy som si uvedomil, že takto pokračovať by bolo naozaj nebezpečné, a tak som sa pomodlil: „Bože! Po odchode manželky sa trápim a som osamelý. Nemám silu pokračovať a dúfam v smrť. Viem, že takéto myšlienky nie sú v súlade s Tvojou vôľou, ale stále si nedokážem vzdorovať. Prosím, dodaj mi vieru, aby som v tejto skúške dokázal stáť pevne a nepadol.“

Jedného večera, keď som sa chystal spať, mi zrazu napadli tieto Božie slová: „Čo je podstatou tvojej lásky k Bohu? Ak Ma miluješ, nezradíš Ma.“ Uvedomil som si, že je to Božie osvietenie a vedenie, a tak som rýchlo hľadal v Božích slovách: Všemohúci Boh hovorí: „Ako som už povedal, tých, čo Ma nasledujú, je veľa, ale tých, čo Ma skutočne milujú, je málo. Niekto azda môže povedať: ‚Zaplatil by som takú veľkú cenu, keby som Ťa nemiloval? Nasledoval by som Ťa až doteraz, keby som Ťa nemiloval?‘ Iste máš na to veľa dôvodov a tvoja láska je nepochybne veľmi veľká, ale čo je podstatou tvojej lásky ku Mne? Pod slovom ‚láska‘ rozumieme čistú, ničím nepoškvrnenú náklonnosť, keď svojím srdcom miluješ, cítiš a si pozorný. V láske nie sú žiadne podmienky, žiadne prekážky ani vzdialenosti. V láske niet upodozrievania, klamstva ani ľstivosti. V láske nie sú transakcie a niet v nej žiadneho falšovania. Ak miluješ, nebudeš klamať, sťažovať sa, zrádzať, vzdorovať, niečo si vynucovať ani sa snažiť získať nejakú vec alebo nejakú sumu. Ak miluješ, potom sa s radosťou zasvätíš, ochotne budeš znášať ťažkosti, budeš so Mnou v súlade, opustíš pre Mňa všetko, čo máš, vzdáš sa svojej rodiny, svojej budúcnosti, svojej mladosti aj svojho manželstva. Ak nie, potom by tvoja láska vôbec nebola láskou, ale podvodom a zradou! Aký druh lásky v sebe máš? Je to skutočná láska? Alebo falošná? Koľko si toho pre Mňa opustil? Čo všetko si Mi ponúkol? Koľko lásky som od teba prijal? Vieš Mi to povedať? Vaše srdcia sú plné zla, zrady a klamstva – a keď je to tak, do akej miery je vaša láska v skutočnosti nečistá? Myslíte si, že ste už pre Mňa toho dosť obetovali a že vaša láska ku Mne už stačí. Ale prečo sú potom vaše slová a činy vždy vzdorovité a klamlivé? Nasledujete Ma, ale neuznávate Moje slovo. Dá sa to považovať za lásku? Nasledujete Ma, ale potom Ma zavrhnete. Dá sa to považovať za lásku? Nasledujete Ma, ale nedôverujete Mi. Dá sa to považovať za lásku? Nasledujete Ma, ale nedokážete prijať Moju existenciu. Dá sa to považovať za lásku? Nasledujete Ma, ale neprejavujete Mi úctu, ktorá Mi patrí, a na každom kroku Mi robíte ťažkosti. Dá sa to považovať za lásku? Nasledujete Ma, ale v každej jednej veci sa Ma snažíte oklamať a podviesť. Dá sa to považovať za lásku? Slúžite Mi, ale nemáte predo Mnou hrôzu. Dá sa to považovať za lásku? Vo všetkých veciach a vo všetkých smeroch Mi protirečíte. Dá sa to všetko považovať za lásku? Je pravda, že ste Mi venovali veľa, ale nikdy ste nepraktizovali to, čo od vás žiadam. Dá sa to považovať za lásku? Starostlivé počítanie ukazuje, že vo vás nie je ani náznak lásky ku Mne. Koľko ste toho získali po toľkých rokoch práce a po všetkých tých slovách, ktoré som vám dal? Nezaslúži si to pozorné ohliadnutie späť? Varujem vás: Nevolám k sebe tých, ktorí nikdy neboli skazení, ale vyberám si takých, ktorí Ma skutočne milujú. Preto dávajte pozor na svoje slová a skutky a skúmajte svoje úmysly a myšlienky, aby neprekročili hranicu. Počas týchto posledných dní urobte všetko, čo je vo vašich silách, a ponúknite Mi svoju lásku, inak vás nikdy neopustí Môj hnev.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Veľa je povolaných, ale málo vyvolených) Boh súdil moje srdce pri každej jednej otázke a ja som sa za seba hanbil a nedokázal odpovedať. Pri čítaní som nedokázal zadržať slzy ľútosti. Boh na mňa kládol všetky tie požiadavky, ale ja som nesplnil ani jednu. Moja láska k Bohu nebola pravou láskou, ale falošnou, nečistou a transakčnou. Stále som si však myslel, že mám lásku k Bohu. V skutočnosti som nemal ani najmenšie sebapoznanie. Keď som sa stretol s ťažkosťami alebo chorobou a dostal som Božiu starostlivosť a ochranu, alebo keď som cítil, že mám nádej na spásu a vstup do kráľovstva, ďakoval som Bohu a prekypoval energiou. Keď bola viera ťažká a bolestivá, ako keď ma zatkol veľký červený drak, utláčali a odmietali ma moje deti, vysmievali sa mi a ohovárali ma príbuzní a susedia, zvládol som všetky tieto ťažkosti. Radšej by som utiekol z domu, žobral o živobytie a potuloval sa po uliciach než zradil Boha. Myslel som si, že to znamená, že mám skutočnú lásku a podriadenosť voči Bohu a nakoniec ma spasí a ja vytrvám. Ale keď sa stalo niečo skutočné a smrť mojej partnerky ma zasiahla tam, kde to bolelo, zostal som sám, osamelý, v bolesti a bez nikoho, na koho by som sa mohol spoľahnúť. Okrem toho sa rozpadol môj sen o vstupe do kráľovstva s manželkou. Bol som úplne odhalený. Nielenže som obviňoval Boha, že neochránil moju manželku, ale tiež som Ho spochybňoval, a chcel som zomrieť, aby som ho mohol konfrontovať. Nemal som žiadnu poslušnosť. Nemal som ani štipku lásky k Bohu. Boh sa dvakrát vtelil pre spásu ľudstva, pričom pretrpel všetky druhy bolesti, vyjadril pravdu, aby nás roky polieval a pásol, zaplatil veľkú cenu, aby sme mohli pochopiť pravdu. Bez ohľadu na to, ako som vzdoroval a odporoval, Boh bol ku mne trpezlivý, tolerantný a milosrdný a stále mi dával šancu kajať sa. Cez ohrozenie a ťažkosti nad nami Boh toľkokrát bdel a chránil nás pred nebezpečenstvom. Keď som sa cítil slabý a negativistický, Božie slová mi boli oporou a podporovali ma, dodávali mi silu a posilňovali môjho ducha. Viedol ma krok za krokom až do dnešných dní. Božia láska je taká praktická a úprimná. Nepozná faloš ani žiadne podmienky. Ale moja láska k Bohu bola taká nečistá a transakčná. Stále som kričal, že v mojom srdci mali kraľovať Božie slová, ale len čo mi zomrela manželka, myslel som len na ňu. Moja láska k partnerke prevyšovala moju lásku k Bohu – On nemal v mojom srdci žiadne miesto. Videl som, že moja takzvaná láska bola len fráza, učenie Boha som klamal a podvádzal. Moja láska nemohla obstáť v skúške, lebo bola falošná! Keď som si to uvedomil, ľutoval som, že som toľko vzdoroval a že nemám svedomie. Prišiel som pred Boha, aby som sa modlil a kajal. „Bože! Po prečítaní Tvojich slov cítim, že som Tvojím dlžníkom. Za tie roky, čo som Ťa nasledoval, si ma polieval, pásol, podporoval a posilňoval, pričom si zaplatil veľkú cenu. Tvoja láska ku mne je taká úprimná, ale moja láska k Tebe je len slogan, slovo. Bola falošná, bol to podvod. Nie som hoden predstúpiť pred Teba. Už Ťa nechcem zraňovať. Bez ohľadu na to, aké ťažkosti alebo situácie ma v budúcnosti postretnú, nech je to čokoľvek, už Ťa nebudem obviňovať. Som pripravený podriadiť sa Tvojmu ovládaniu a usporiadaniu.“ V nasledujúcich dňoch som sa upokojil, jedol a pil Božie slová, pozeral videá a počúval chválospevy a potom som už necítil takú nesmiernu bolesť.

Ja som si tiež neuvedomil, že moje hľadanie je nesprávne, kým som si neprečítal Božie slová. Božie slová znejú: „To, o čo sa usiluješ, je schopnosť dosiahnuť pokoj vierou v Boha, aby tvoje deti neboli choré, tvoj manžel mal dobrú prácu, aby si tvoj syn našiel dobrú manželku a tvoja dcéra poriadneho manžela, aby tvoje voly a kone dobre orali pôdu a aby bolo počas roka dobré počasie pre tvoju úrodu. O toto sa usiluješ. Usiluješ sa len o život v pohodlí, aby tvoju rodinu nepostihli žiadne nehody, aby ťa vietor obišiel, aby sa ti do tváre nedostal žiadny piesok, aby nezaplavilo úrodu tvojej rodiny, aby ťa nepostihlo žiadne nešťastie, aby si žil v ‚Božom objatí‘ a v útulnom hniezde. Zbabelec ako ty, ktorý sa vždy usiluje o telo – máš srdce, máš dušu? Nie si zviera? Dávam ti pravú cestu a nič za to nepýtam, ty sa však neusiluješ. Patríš medzi tých, čo veria v Boha? Dávam ti skutočný ľudský život, no ty sa oň neusiluješ. Nelíšiš sa od prasaťa alebo psa? Prasatá sa neusilujú o život človeka, neusilujú sa o očistenie a nechápu, čo je život. Každý deň, keď sa nažerú, jednoducho spia. Udelil som ti pravú cestu, ty si ju však nezískal, naďalej máš prázdne ruky. Si ochotný pokračovať v tomto živote, v živote prasaťa? Aký má význam, aby takíto ľudia žili? Tvoj život je opovrhnutiahodný a nehanebný, žiješ v špine a nemravnosti a neusiluješ sa o žiadne ciele. Nie je tvoj život najhanebnejší zo všetkých? Máš tú drzosť čeliť Bohu? Ak budeš mať naďalej takéto skúsenosti, nie je pravda, že nič nezískaš? Dostal si pravú cestu, no to, či ju nakoniec získaš, alebo nie, závisí od tvojho osobného úsilia.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Skúsenosti Petra: Jeho poznanie o napomínaní a súde) Pri čítaní Božích slov som si uvedomil, že moja viera nie je o hľadaní pravdy, ale o honbe za požehnaniami, úžitkom a pokojom. Uzatváral som dohodu s Bohom. Od chvíle, keď sme s manželkou prvýkrát prijali nové Božie dielo, som si myslel, že máme vieru, nasledujeme Boha a môžeme za Neho trpieť a zaplatiť svoju cenu, tak nám určite zabezpečí pokoj a zdravie. A keď sa Jeho dielo skončí, budeme môcť spoločne vstúpiť do kráľovstva a užívať si jeho požehnania. Hneď ako sme sa stali veriacimi, začali sme aktívne plniť povinnosť, aby sme získali dobrý konečný osud. Videl som, ako sa manželka z ničoho nič zotavila z niekoľkých vážnych zdravotných problémov. Boli sme požehnaní a obdarovaní Božou milosťou. Stal som sa ešte motivovanejším a hoci sme trpeli zatýkaním veľkého červeného draka, utláčaním rodiny a naše deti nás vyhnali z domu, nikdy sme sa neobrátili chrbtom, aj keď to bolo ťažké, boli sme odhodlaní nasledovať Boha až do konca. Myslel som si, že takto stojíme pevne za naším svedectvom, sme oddaní Bohu a nakoniec budeme spasení a pretrváme. To, že manželka ochorela, sa nezhodovalo s mojimi predstavami a žiadal som, aby Boh ukázal zázrak a vyliečil ju. Svoje minulé utrpenie a útlak som použil ako kapitál na uzavretie dohody s Bohom, na predloženie podmienok. S odchodom manželky sa rozpadol môj sen, že vstúpime do kráľovstva a budeme sa spoločne tešiť z jeho požehnaní. Okamžite som sa obrátil a žiadal som odpoveď, prečo ju Boh neochránil. Dokonca som chcel zomrieť, aby som Ho mohol konfrontovať a spochybniť Jeho spravodlivosť, a mal som pocit, že viera nemá zmysel. Videl som, že vo svojej viere som rovnaký ako veriaci, ktorí sa dožadujú naplnenia. Všetko to bolo preto, aby som získal požehnanie a pokoj. Keď som bol požehnaný, ďakoval som a chválil Boha a velebil som Jeho spravodlivosť. Keď som nebol požehnaný, obviňoval som Boha, hádal som sa s Ním a robil som rozruch. Vo svojej viere som chcel len získať milosť a požehnania od Boha a pritom som tvrdil, že Boha milujem a podriaďujem sa Mu. Nebolo to klamanie a zahrávanie sa s Ním? Môj život a všetko, čo som mal, mi udelil Boh. Aj moje manželstvo zariadil Boh. Boh mi dal toľko milosti a požehnania, ale ja som stále nebol spokojný. Úplne som sa zmenil a sťažoval som sa, keď niečo nešlo podľa mojich predstáv. Kde som mal svedomie? Bol som vôbec človek? Bol som horší ako pes! Pes stráži dom majiteľa a je mu verný, ale ako veriaci a Boží nasledovník som prijal toľko Božieho polievania a duchovného pastierstva, tešil som sa z hojnej Božej milosti, a predsa som nechcel oplatiť Božiu lásku, dokonca som Boha klamal a snažil sa vyjednávať. Úplne mi chýbala ľudská prirodzenosť! Videl som, že som mal vieru len preto, aby som získal požehnania, nie na to, aby som získal pravdu, usiloval sa o zmenu povahy života alebo žil zmysluplný život. Po všetkých tých rokoch viery som stále nemal ani najmenšiu pravdu-realitu. Na každom kroku som sa dohadoval s Bohom a kládol si podmienky, plný extravagantných túžob. Napriek tomu som stále očakával, že vstúpim do kráľovstva a budem sa tešiť z jeho požehnaní. Aké zbožné želanie! Aký klamný sen! Keby Boh nepripravil túto situáciu, ešte stále by som nepoznal sám seba a nevidel by som, aký som bol bez svedomia a rozumu. Predtým som si myslel, že ako dlhoročný veriaci, ktorý sa modlí a číta Božie slová každý deň a nikdy neodvracia tvár útlaku, som bol niekto, kto má duchovné postavenie a je oddaný Bohu, takže keď príde čas, určite budem spasený a vstúpim do kráľovstva. Potom som sa však dozvedel, že ak som chcel dosiahnuť spásu, kľúčom bolo uviesť pravdu do praxe a žiť pravdu-realitu. Ak by som sa neprestal hnať za požehnaniami, mohol by som veriť až do konca, ale bez zmeny povahy by ma Boh zavrhol a zničil.

Keď som neskôr videl bratov a sestry, podelili sa so mnou o niekoľko úryvkov Božích slov, ktoré sa týkali môjho stavu. Všemohúci Boh hovorí: „Ak bolo narodenie človeka predurčené jeho predchádzajúcim životom, potom jeho smrť znamená koniec tohto osudu. Ak je narodenie človeka začiatkom jeho poslania v tomto živote, potom jeho smrť znamená koniec tohto poslania. Keďže Stvoriteľ stanovil pevný súbor okolností pre narodenie každého človeka, je isté, že usporiadal aj pevný súbor okolností pre jeho smrť. Inak povedané, nikto sa nenarodí náhodou, nikoho smrť nie je náhla a narodenie aj smrť sú nevyhnutne spojené s predošlými a súčasnými životmi človeka. Aké sú okolnosti narodenia človeka a aké sú okolnosti jeho smrti – to súvisí s predurčením Stvoriteľa. Je to osud človeka, jeho údel. Keďže existuje mnoho vysvetlení pre narodenie človeka, musia nevyhnutne existovať aj rôzne osobitné okolnosti pre jeho smrť. Takto vznikli medzi ľuďmi rôzne dĺžky života a rôzne spôsoby a časy smrti ľudí. Niektorí ľudia sú silní a zdraví, ale zomierajú mladí; iní sú slabí a chorľaví, ale dožívajú sa vysokého veku a skonajú pokojne. Niektorí zomierajú neprirodzenou smrťou, iní prirodzenou. Niektorí zomrú ďaleko od domova, iní naposledy zatvoria oči so svojimi blízkymi po svojom boku. Niektorí ľudia umierajú vo vzduchu, iní pod zemou. Niektorí sa utopia vo vode, iní zahynú pri pohromách. Niektorí zomrú ráno, iní v noci. … Každý chce vznešené narodenie, znamenitý život a slávnu smrť, ale nikto nemôže prekonať svoj vlastný osud, nikto nemôže uniknúť Stvoriteľovej zvrchovanosti. Taký je ľudský osud. Ľudia si môžu robiť všetky druhy plánov pre svoju budúcnosť, ale nikto si nemôže naplánovať, ako sa narodí, ani spôsob a čas svojho odchodu z tohto sveta. Hoci sa všetci ľudia všemožne snažia vyhnúť príchodu smrti a odporovať mu, smrť sa predsa len potichu blíži bez toho, aby o tom vedeli. Nikto nevie, kedy a ako zahynie, a už vôbec nie, kde sa to stane. Je jasné, že najvyššiu moc nad svojím životom a smrťou nemá v rukách samotný človek ani žiadna živá bytosť v prírodnom svete, ale Stvoriteľ, ktorý má jedinečnú autoritu. Život a smrť ľudstva nie sú produktom nejakého zákona prírodného sveta, ale výsledkom zvrchovanosti autority Stvoriteľa.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný III) „V tomto živote ľudia v skutočnosti nemajú veľa času na to, aby prešli od porozumenia veciam k tomu, že budú mať príležitosť, budú mať kvalitu a splnia podmienky na to, aby viedli rozhovor so Stvoriteľom a dospeli k pravému porozumeniu a poznaniu Stvoriteľa a bázni pred Stvoriteľom a kráčali cestou bázne pred Bohom a vyhýbania sa zlu. Ak teraz chceš, aby ťa Boh rýchlo odviedol preč, nie si zodpovedný za svoj vlastný život. Aby si bol zodpovedný za svoj život, mal by si sa poponáhľať vybaviť sa pravdou, viac o sebe uvažovať, keď ťa niečo postretne, a rýchlo napraviť svoje nedostatky. Mal by si dospieť k praktizovaniu pravdy a konať v súlade s princípmi, vstúpiť do pravdy-reality, viac spoznať Boha a spoznať a pochopiť Božie úmysly – aby si nežil svoj život nadarmo. Mal by si spoznať, kde je Stvoriteľ, aké sú úmysly Stvoriteľa a aké sú Jeho radosť, hnev, smútok a šťastie. Aj keď nemôžeš dosiahnuť hlbšie poznanie týchto vecí alebo ich poznať všetky, musíš mať aspoň základné chápanie Boha, nikdy Ho nezradiť, mať s Ním základný súlad, preukázať Bohu porozumenie, poskytnúť Bohu základnú útechu a robiť to, čo by stvorená bytosť mala robiť a čo je v zásade schopná dosiahnuť. To naozaj nie je ľahká úloha. V procese vykonávania svojich povinností môžu ľudia postupne spoznať samých seba a tým spoznať Boha. Tento proces je v skutočnosti vzájomným pôsobením medzi Stvoriteľom a stvorenými bytosťami a mal by byť procesom, na ktorý sa oplatí spomínať po celý život. Mal by to byť proces, ktorý si ľudia skutočne užívajú, a nie taký, ktorý je bolestivý a ťažko znesiteľný. Preto by si ľudia mali vážiť dni a noci, roky a mesiace strávené konaním svojich povinností. Mali by si vážiť toto obdobie a nemali by svoju povinnosť považovať za príťaž alebo bremeno. Mali by si vychutnávať a zažiť život počas tejto fázy svojej povinnosti, užívať si proces konania svojej povinnosti a dospieť k porozumeniu pravde, žiť ľudskú podobu a mať bohabojné srdce pri konaní svojej povinnosti. Tvoja podriadenosť Bohu bude takto čoraz väčšia a tvojich zlých skutkov bude čoraz menej. Keď budeš viac rozumieť pravde, prirodzene budeš konať svoju povinnosť tak, aby bola na požadovanej úrovni, vecí, ktoré robíš a ktoré Boha zarmucujú alebo ku ktorým má odpor, bude menej, a keď predstúpiš pred Boha, budeš mať v srdci pokoj a radosť a budeš cítiť, že Boh k tebe už nepociťuje odpor. Aké nádherné to je! Keď človek dosiahne tento stav, už sa nebude báť smrti, bude sa vedieť podriadiť Božiemu ovládaniu a usporadaniu, a aj keď sa priblíži smrť, bude mať v srdci pokoj. Čo je teda s tými ľuďmi, ktorí chcú teraz zomrieť? Chcú len utiecť a nechcú trpieť. Chcú len rýchlo ukončiť tento život, aby sa mohli ísť hlásiť u Boha. Chceš sa hlásiť u Boha, ale Boh ťa zatiaľ nechce. Prečo by si sa mal hlásiť u Boha skôr, ako ťa povolá? Nehlás sa u Neho skôr, než nadíde tvoj čas. Nie je to dobré. Ak žiješ zmysluplný a hodnotný život a Boh si ťa vezme k Sebe, je to nádherná vec!“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Kázanie evanjelia je povinnosť, ktorú musia plniť všetci veriaci) Po prečítaní týchto dvoch úryvkov Božích slov mi konečne padol kameň zo srdca a srdce sa mi výrazne rozjasnilo. Predtým som si myslel, že keďže manželka bola roky veriaca, nasledovala Boha celým srdcom a nevyčítala Mu nič ani pri smrti, Boh by ju nemal nechať zomrieť tak skoro. Mal ju nechať žiť, aby sme mohli spoločne vstúpiť do kráľovstva a mať dobrý konečný osud a výsledok. Preto som sa nedokázal zmieriť s jej smrťou a moje srdce bolo plné obviňovania a nepochopenia voči Bohu. Čítanie Božích slov mi ukázalo že mať vieru nezaručuje, že človek nezomrie. Narodenie, staroba, choroba a smrť sú veci, ktorým sa nikto nevyhne. To, akého veku sa ľudia dožijú, je úplne predurčené Bohom. Narodenie a smrť manželky boli ovplyvnené jej predchádzajúcimi a súčasnými životmi a Boh to všetko zariadil ešte pred jej narodením. Čas jej narodenia, jej životná dráha a jej životné poslanie, to, akého veku sa dožila, kedy zomrie… Nič z toho nebolo náhodné. Ľudia často hovoria, že naše osudy určuje Nebo. Je to nebeské pravidlo a nikto ho nemôže porušiť. Keď sa skončila manželkina cesta životom, odišla prirodzene a nikto to nemohol zmeniť. Kedysi som si myslel, že keďže zomrela, už ju nemožno spasiť. Ale teraz už viem, že to, či niekto zomrie, nemá nič spoločné s jeho spasením. Kľúčom k jeho spáse je to, či sa usiluje o pravdu, či žije realitu Božích slov. Len tí, ktorí skutočne milujú Boha a ktorí sa usilujú o pravdu a získavajú ju, budú mať po smrti spasenú dušu. Vezmime si Abraháma, Jóba a Petra. Ich telá sa síce pominuli, ale ich duše boli po smrti spasené a mali dobrý výsledok a konečný osud. Niektorí veriaci nemajú pravú vieru a sú rovnakí ako neverci. Aj keď teraz žijú, nemôžu byť spasení. Manželka verila v Boha mnoho rokov a ja som nemohol vedieť, či je jej viera pravá alebo falošná. Bez ohľadu na to, ako Boh zariadil jej výsledok, či ju poslal do pekla alebo do neba, Boh bol spravodlivý a neurobil by nič zlé. Ako stvorená bytosť by som sa mal podriadiť Božiemu ovládaniu a usporiadaniu. Potrebujem mať takýto dôvod. Predtým mi chýbala jasnosť a nebol som ochotný podriadiť sa Božiemu riadeniu a usporiadaniu. Keď mi zomrela manželka, chcel som zomrieť a mať to za sebou. Teraz som si však uvedomil, že jej smrť bola určená Bohom a On ju dopustil. Aj to, že som chcel zomrieť, bolo vzpieraním sa Bohu, nepodriadil som sa Mu, ale vzdoroval som Mu. Manželkina smrť mi spôsobila bolesť a utrpenie, ale bola za ňou dobrá Božia vôľa. Po prvé, odhalila moju skazenosť, a mohla očistiť moje vnútorné pohnútky k uzatváraniu dohôd s Bohom o požehnaniach. Pomohlo mi to tiež spoznať Božiu spravodlivú povahu. To bola Božia láska a spása. Boh mi dovoľoval pokračovať v živote aj v tomto pokročilom veku. Mal som si tento čas vážiť a usilovne sa snažiť o pravdu v prostredí, ktoré Boh vytvoril, aby som pochopil svoju skazenosť a Božie dielo, dosiahol podriadenie sa Bohu a chválil Ho a prestal sa proti Nemu búriť a ubližovať Mu. Nezáleží na tom, čo Boh v budúcnosti urobil, aké prostredie vytvoril. Mal by som Ho počúvať a správne žiť svoj život, šíriť evanjelium a svedčiť o Bohu, žiť tak, aby som plnil povinnosť stvorenej bytosti a podriadiť sa Božej vláde a Božiemu usporiadaniu. Nemohol som sklamať Jeho láskavé úmysly. Musel som sa zbaviť myšlienok na ukončenie svojho života. Úpenlivo som sa modlil k Bohu: „Bože! Nechcem milosť ani požehnanie. Chýba mi pravda, takže nežiadam nič iné, len pravdu. Mám skazenú satanskú povahu a potrebujem Tvoj súd a napomínanie, aby som sa držal na uzde a nebol bezohľadný.“ S týmto pochopením som sa cítil uvoľnenejší v celom tele. Mohol som si opäť vychutnávať jedlo a dobre spať. Pre nepriaznivé okolnosti som sa nemohol stretávať s bratmi a sestrami, ale stále som pravidelne konal pobožnosti a jedol a pil Božie slová. Jeho slová ma polievali a živili a ja som sa cítil pokojný, vyrovnaný a slobodný. Postupne sa mi zlepšilo zdravie. Ostatní dedinčania, ktorí ma videli, hovorili, že vyzerám vitálne, nie ako sedemdesiatnik. V srdci som ďakoval a chválil Boha!

Neskôr som si prečítal ďalší úryvok Božích slov, ktorý mi pomohol lepšie pochopiť moju skazenosť. Všemohúci Boh hovorí: „Nehľadiac na to, koľko vecí sa mu stane, typ človeka – antikrist – sa ich nikdy nesnaží riešiť hľadaním pravdy v Božích slovách, a už vôbec sa neusiluje vidieť ich cez optiku Božích slov – čo je tak úplne preto, lebo neverí, že každý riadok Božích slov je pravda. Bez ohľadu na to, ako Boží dom v duchovnom spoločenstve hovorí o pravde, antikristi zostávajú nevnímaví, a v dôsledku toho im chýba správny postoj, nehľadiac na to, akej situácii čelia; antikristi tvrdošijne odmietajú odložiť bokom svoje predstavy, hlavne ak ide o prístup k Bohu a pravde. Boh, v ktorého veria, je bohom, ktorý robí znamenia a zázraky, nadprirodzeným bohom. Bohom nazývajú každého, kto robí znamenia a zázraky – či už je to Bódhisattva Kuan-jin, Budha alebo bohyňa Ma-cu. … Podľa predstáv antikristov by sa mali bohovia skrývať za oltárom a donútiť ľudí, aby im prinášali obety, požívať potravu, ktorú ľudia obetujú, vdychovať dym z kadidla, ktoré pália, podávať pomocnú ruku, keď sú ľudia v ťažkostiach, preukazovať svoju veľkú moc a okamžite pomáhať v rámci možností ich chápania, pričom majú uspokojovať potreby ľudí, keď prosia o pomoc a sú vo svojich prosbách úprimní. Len takýto boh je pre antikristov pravým bohom. Všetko, čo dnes Boh robí, sa zatiaľ stretáva s pohŕdaním antikristov. A prečo je to tak? Súdiac podľa prirodzenosti-podstaty antikristov, nežiadajú dielo polievania, pastierstva a spásy, ktoré Stvoriteľ uskutočňuje na stvorených bytostiach, ale prosperitu a naplnenie želaní vo všetkých veciach, aby neboli v tomto živote potrestaní a aby sa v budúcom svete dostali do neba. Ich názor a potreby potvrdzujú to, že ich podstatou je nenávisť voči pravde.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Pätnásty bod (Prvá časť)) Boh odhaľuje antikristov pre ich nenávisť k pravde. Bez ohľadu na to, koľko rokov jedia a pijú Božie slová, nikdy sa na nič nepozerajú podľa Božích slov. Veria v Boha, ale neusilujú sa o pravdu, chcú len zázraky. Vždy sa dožadujú, aby Boh v ich srdci vyriešil ich problémy a dal im to, čo chcú, aby všetko v tomto živote išlo podľa ich predstáv a aby v ďalšom živote žili večne. Veria len preto, aby získali požehnania. Môj pohľad na nasledovanie viery bol presne taký istý ako pohľad antikrista. Boha som uctieval, akoby bol modlou. Zvyčajne, keď sme sa stretli s ťažkosťami alebo sme mali zdravotné problémy, odriekal som modlitbu a prosil Boha, aby nad nami bdel a vyriešil naše problémy. Myslel som si, že Boh by nám mal dať všetko, čo potrebujeme, že by mal splniť každú našu požiadavku. Taký bol Boh v mojich predstavách. Vari som Boha neklamal a nerúhal sa Mu, keď som Ho využíval na plnenie svojich požiadaviek? A už nežijeme vo Veku milosti, takže Boh nevykonáva dielo uzdravovania chorých a vyháňania démonov. Jeho terajším dielom je súdiť a napomínať. Má vyriešiť skazené ľudské povahy, zachrániť nás pred vplyvom satana. Ale ja som nemiloval pravdu a nevážil som si Božie dielo. Len som stále žiadal od Boha milosť a požehnania. V podstate som bol neverec. Roky som nasledoval Boha, tešil som sa z polievania a živenia Jeho slovami, ale neusiloval som sa o pravdu ani sa nesnažil oplatiť Božiu lásku. Dokonca som na Boha kládol neprimerané požiadavky. Takouto snahou z mojej strany som sa staval do role nepriateľa Boha, a určite by ma nakoniec stihol Jeho trest. Uvedomenie si tejto skutočnosti ma vydesilo. Nechcel som pokračovať na tejto nesprávnej ceste, ale chcel som sa vyznať a kajať.

Neskôr, keď som nadviazal na Jóbovu skúsenosť, získal som ešte viac. Naučil som sa, ako čeliť skúškam a prechádzať nimi, keď sa vyskytnú. Viac prečítam v Božích slovách: „Jób sa nesnažil uzatvárať s Bohom dohody, nekládol na Boha žiadne požiadavky a nič od Boha nežiadal. To, že chválil Božie meno, pramenilo z veľkej moci a autority Boha, ktorý má zvrchovanosť nad všetkým, a nezáviselo od toho, či získal požehnania alebo ho postihli útrapy. Veril, že bez ohľadu na to, či ľudia prijímajú od Boha požehnania alebo útrapy, Božia veľká moc a autorita sa nezmenia, a preto by sa Božie meno malo chváliť bez ohľadu na okolnosti človeka. To, že človek je požehnaný Bohom, je kvôli Božej zvrchovanosti, a keď človeka postihnú útrapy, aj to je kvôli Božej zvrchovanosti. Božia veľká moc a autorita majú zvrchovanosť nad všetkým, čo sa týka človeka, a usporadúvajú to; vrtochy ľudského osudu sú prejavom Božej veľkej moci a autority a nezáleží na tom, z akého pohľadu to vnímate, Božie meno by sa malo chváliť. To je to, čo Jób zažil a spoznal počas rokov svojho života. Všetky Jóbove myšlienky a činy sa dostali k Božím ušiam a pred Boha a Boh si ich vážil. Boh si cenil toto Jóbovo poznanie a vážil si ho za to, že má také srdce. Toto srdce vždy a všade očakávalo Boží príkaz a bez ohľadu na čas alebo miesto privítalo všetko, čo sa mu prihodilo. Jób na Boha nekládol žiadne požiadavky. Od seba vyžadoval čakať na všetko usporiadanie, ktoré prišlo od Boha, prijímať ho, čeliť mu a podriadiť sa mu. Jób veril, že je to jeho povinnosť, a bolo to presne to, čo Boh chcel. Jób nikdy neuvidel Boha ani Ho nepočul vysloviť žiadne slová, vydať žiadne príkazy, učiť alebo ho o niečom poučovať. Slovami dneška, skutočnosť, že mal také poznanie a postoj k Bohu, keď mu Boh nedal žiadne osvietenie, vedenie alebo zaopatrenie v súvislosti s pravdou, bola vzácna a to, že takéto veci dokázal, bolo pre Boha dostatočné a Boh jeho svedectvo chválil a oceňoval. Jób nikdy nevidel Boha ani Ho osobne nepočul vysloviť nejaké učenie, ale pre Boha boli jeho srdce i Jób sám oveľa cennejší ako tí ľudia, ktorí pred Ním boli schopní hovoriť len z hľadiska hlbokej teórie, ktorí sa dokázali len chváliť a hovoriť o obetovaní, ale ktorí nikdy nemali pravé poznanie Boha a nikdy sa Ho skutočne nebáli. Lebo Jóbovo srdce bolo čisté a neskrývalo sa pred Bohom, jeho ľudská prirodzenosť bola čestná a dobrosrdečná a Jób miloval spravodlivosť a to, čo bolo pozitívne. Iba človek s takým srdcom a ľudskou prirodzenosťou mohol nasledovať Božiu cestu a bol schopný báť sa Boha a vyhýbať sa zlu. Takýto človek mohol vidieť Božiu zvrchovanosť, mohol vidieť Jeho autoritu a moc a dokázal dosiahnuť podriadenosť voči Jeho zvrchovanosti a usporiadaniam. Iba taký človek mohol skutočne chváliť Božie meno. Je to preto, lebo sa nepozeral na to, či ho Boh požehná alebo na neho zošle pohromu, lebo vedel, že všetko je ovládané Božou rukou a že ľudské obavy sú znakom hlúposti, nevedomosti a nedostatku rozumu, ako aj znakom pochybovania o skutočnosti Božej zvrchovanosti nad všetkými vecami a chýbajúceho strachu z Boha. Jóbovo poznanie bolo presne také, aké Boh chcel.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II) V Božích slovách som videl, že Jób veril, že všetky veci, všetky záležitosti riadi Boh. Či už bol požehnaný, alebo ho postihlo nešťastie, všetko pochádzalo od Boha. Keď bol skúšaný, bolo mu odobraté rodinné bohatstvo a všetky deti, bol pokrytý vredmi, vôbec sa nesťažoval, ale chválil Božie meno a hovoril: „Jahve dal a Jahve vzal; nech je požehnané Jahveho meno.“ (Jób 1, 21) V Jóbovej viere neboli žiadne transakcie ani požiadavky. Chválil Božiu moc, pretože veril v Božiu zvrchovanosť. Veril, že všetko, čo Boh robí, je dobré. Jób mal vo svojej podstate čestný a láskavý charakter, čo vo mne vyvolávalo vinu a hanbu. V porovnaní s Jóbom mi toho toľko chýbalo. Jób vedel o Bohu len z počutia. Nezažil Božie osvietenie, polievanie ani výživu, ale tvárou v tvár skúškam neobviňoval Boha. Či už bol požehnaný, alebo čelil katastrofe, dokázal to od Boha prijať a podriadiť sa Mu. Keď sa s ním porovnám, jedol som a pil veľa Božích slov, ale nevedel som sa odvďačiť za Božiu lásku. Keď som dostal Božiu milosť a požehnanie, uveril som v Jeho moc a autoritu. Keď manželka ochorela a zomrela, začal som pochybovať o Božej moci a autorite. Nepodriaďoval som sa Bohu. Hádal som sa s Ním. V mojom srdci nebolo pre Boha miesto a neveril som v Božiu vládu ani usporiadanie. Videl som, že moja chvála Božej autority a moci bola založená na mojom hodnotení vlastných požehnaní a nešťastí. Nevedel som sa bezpodmienečne podriadiť Božej vláde a Jeho usporiadaniu. Keď sa objavili ťažkosti, hádal som sa s Bohom, dokonca som sa vzpieral a robil som hurhaj. V porovnaní s Jóbom som nemal ani štipku ľudskej prirodzenosti a rozumu. Bolo to odporné a Bohu ohavné. Už som Mu nechcel ubližovať. Zaprisahal som sa, že je jedno, akú situáciu mi Boh neskôr pripraví, či budem požehnaný, alebo ma postihne nešťastie, budem nasledovať Jóbov príklad a už nikdy nebudem s Bohom vyjednávať. Plne sa podriadim Jeho vláde a usporiadaniu. Aj keď nezískam pravdu a nakoniec ma odvrhne, nebudem sa sťažovať. Po nejakom čase som už nebol v takej nebezpečnej situácii a mohol som sa opäť zúčastňovať na stretnutiach. Mohol som jesť a piť Božie slová s bratmi a sestrami a žiť cirkevným životom. Cirkev pre mňa zariadila aj povinnosť. Teraz som naozaj šťastný.

Manželkina smrť odhalila veľa z mojej vlastnej vzdorovitosti. Súd a zjavenie Božích slov mi umožnili vidieť moju opovrhnutiahodnú honbu za požehnaniami vo viere. Prestal som vkladať svoje úsilie na túto pomýlenú cestu. Tiež som pochopil, že manželka zomrela, pretože sa skončila jej životná púť. Primerane tomu čeliť znamená, že to už pre mňa nie je bolestné. To, čo teraz musím urobiť, je usilovne sa snažiť o pravdu a dosiahnuť zmenu povahy. Či už som požehnaný, alebo ma postihne nešťastie, mal by som počúvať Božie slová a podriadiť sa Jeho vláde a usporiadaniu. Bohu vďaka!