12. Dve desaťročia súženia

V roku 1991 som sa stal kresťanom a o niekoľko rokov neskôr cirkevným kazateľom. V roku 1995 ma zadržala polícia z oddelenia politickej bezpečnosti okresného Úradu verejnej bezpečnosti a dožadovali sa, aby som prezradil, kde kážem a kto je mojím vodcom. Keď som odmietal odpovedať, udierali ma, kopali a štyri alebo päť hodín ma mučili, takže som bol samá modrina. Potom ma zavreli do okresnej väzby. Polícia a ostatní väzni ma mučili 42 dní, až som sa ocitol na pokraji smrti. Neskôr moja manželka využila nejaké známosti a zaplatila pokutu takmer 10 000 jüanov, aby ma prepustili. Nechápal som to. Ako veriaci, ktorí kázali evanjelium, sme viedli druhých k tomu, aby nasledovali Pánovo učenie, boli dobrými ľuďmi, boli tolerantní a milovali blížnych ako seba samých. Prečo by nás komunistická strana tak brutálne prenasledovala? Potom, keď som prijal vieru vo Všemohúceho Boha, som prostredníctvom zjavení v Božích slovách a osobnej skúsenosti dokázal rozlíšiť démonickú podstatu ČKS, ktorá nenávidí pravdu a odporuje Bohu.

Jedného decembrového dňa v roku 1999, keď sme s manželkou raňajkovali, vtrhli dnu traja policajti. Jedným z nich bol policajt, ktorý ma už predtým zatkol pre moju vieru v Pána. Niekoľkokrát si ma premeral od hlavy po päty a prísne povedal: „Udali ťa za vieru vo Všemohúceho Boha a za kázanie evanjelia. Ty si sa naozaj nepoučil!“ Potom prehľadali celé miesto skrz-naskrz, prezreli každý kút. Trvalo to asi hodinu a v mojom dome zanechali úplný chaos, no nenašli žiadne knihy ani materiály o viere. Potom ma posadili do auta a odviezli na policajnú stanicu. Cestou sa mi v mysli premietala jedna scéna za druhou z môjho prvého zatknutia a mučenia. Bol som dosť vystrašený a premýšľal som: „Títo démoni obzvlášť nenávidia veriacich, takže ako ma budú mučiť?“ Ticho som sa modlil k Bohu a spomenul som si na niečo, čo povedal: „Každý, komu darujem svoju slávu, bude o Mne svedčiť a dá Mi svoj život – takto som to dávno predurčil.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Čo vieš o viere?) Je to tak – moje zatknutie v ten deň Boh dopustil, a to, koľko budem trpieť, či prežijem alebo zomriem, bolo všetko v Božích rukách. Musel som pevne vytrvať vo svojom svedectve. Božie slová mi dodali vieru a silu a cítil som sa pokojnejšie.

Najprv ma vzali na policajnú stanicu, aby ma prehľadali a vypočuli, ale keď videli, že nebudem hovoriť, odviezli ma na okresný Úrad verejnej bezpečnosti. Tam ma obkľúčili niekoľkí policajti, udierali ma a kopali a niektorí na mňa použili policajné obušky. Od ich bitia som spadol na zem. Z nosa a úst mi tiekla krv, oblečenie som mal roztrhané a hlava sa mi točila. Nemal som ani silu vstať. Potom ma vrchný dôstojník chytil pod krkom a povedal: „Ak ti nedám príučku, nebudeš vedieť, s kým sa zahrávaš! Hovor! Kto je tvoj vodca? Komu si kázal?“ Cítil som sa dosť nervózny. Keby som nehovoril, určite by ma ďalej bili a keby to pokračovalo, myslel som si, že by som mohol skončiť zmrzačený alebo mŕtvy. V srdci som sa modlil k Bohu a prosil Ho o ochranu a vedenie. Potom som si spomenul na tieto Božie slová: „Ak človek prechováva plaché a bojazlivé myšlienky, je to preto, že ho oklamal satan, ktorý sa obáva, že prekročíme most viery, aby sme vošli do Boha.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 6. kapitola) Uvedomil som si, že moja bojazlivosť a strach pochádzali od satana, a nech boli policajti akokoľvek zúriví, mohli len zdevastovať a mučiť moje telo, no nemohli sa dotknúť mojej duše. Aj keby ma v ten deň ubili na smrť, moja duša by bola v Božích rukách. Táto myšlienka mi dodala vieru a silu, a ja by som nezradil Boha ani by som nezapredal svojich bratov a sestry, aj keby to znamenalo smrť. Zaťal som zuby a nepovedal som ani slovo. Keď sa ma niekoľkokrát pýtali, odmietal som odpovedať, tak ma skopali na zem, potom vzali policajný obušok, položili ho na betónovú podlahu, a prikázali dvom ľuďom, aby ma ťahali a prinútili ma naň kľaknúť. Tlak na moje holenné kosti mi spôsoboval prenikavú bolesť a z očí mi tiekli slzy. Jeden policajt mi niekoľkokrát brutálne dupol na lýtka, čo tak bolelo, že som vykríkol, spadol na podlahu a schúlil sa do klbka. Policajt zakričal: „Vstaň!“ Nohy ma však neposlúchali – nemal som silu vstať. Cítil som sa nesmierne mizerne a pomodlil som sa k Bohu: „Ó, Bože, už to takmer nedokážem zniesť a neviem, ako inak ma ešte budú mučiť. Bože, nechcem Ťa zradiť – prosím, daj mi vieru a silu.“ Vtom som si spomenul na niektoré Božie slová: „Prijali ste niekedy požehnania, ktoré pre vás boli pripravené? Usilovali ste sa niekedy o prisľúbenia, ktoré boli pre vás určené? Pod vedením Môjho svetla určite prelomíte zovretie síl temnoty. Uprostred temnoty určite nestratíte vedenie svetla. Určite budete pánmi všetkého. Budete víťazmi pred satanom. Pri páde krajiny veľkého červeného draka budete určite stáť uprostred nespočetného množstva ľudí na dôkaz Môjho víťazstva. Budete určite stáť pevne a neochvejne v krajine Siním. Skrze utrpenie, ktoré znášate, zdedíte Moje požehnania a budete určite vyžarovať Moje svetlo slávy v rámci celého vesmíru.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Božie slová celému vesmíru, 19. kapitola) Božie slová posilnili moju vieru a silu. Musel som sa skutočne spoliehať na Boha, a s vedením Jeho slov by som určite dokázal zvíťaziť nad satanom a pevne vytrvať vo svojom svedectve. Po šiestich alebo siedmich hodinách strašného mučenia ma zbili na nepoznanie a ľavé lýtko som mal rozmliaždené. Keďže som stále odmietal hovoriť, policajti ma vzali do väzby. Tamojší personál videl, aký som ťažko zranený, a nechceli ma prijať, a až keď s nimi policajti chvíľu vyjednávali, nakoniec súhlasili, že ma prijmú.

Odviedli ma do cely, kde som zacítil niečo odporné. Bol to maličký priestor s rozlohou asi 10 metrov štvorcových, v ktorom boli nejaké špinavé, smradľavé deky spolu so záchodom. Pätnásť alebo šestnásť ľudí tam jedlo, pilo, spalo a vykonávalo potrebu – bolo tam vlhko a neporiadok. Ostatní väzni si ma zlostne premeriavali. Cítil som v sebe veľkú nervozitu a neustále som sa modlil k Bohu. Spomenul som si na niečo, čo povedal: „Nemaj obavy, pretože Moje ruky ťa podržia a Ja ťa ochránim pred všetkými zlými.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 28. kapitola) Božie slová ma utešili a dodali mi vieru, a už som sa necítil taký nervózny. Na druhý deň vedúci cely úmyselne vyvolal hádku a naviedol ostatných, aby ma zbili, až som sa zvíjal po zemi. Od bolesti som skončil schúlený do klbka, neschopný pohybu. Potom ma policajti z času na čas vypočúvali a dožadovali sa, aby som zapredal cirkev, a keď zo mňa nič nedostali, prešli na menej priame taktiky. Raz ma prišiel vypočúvať Li, strýko mojej manželky. Spravoval materiály na oddelení politickej bezpečnosti Úradu verejnej bezpečnosti. Spýtal sa ma, predstierajúc obavy: „Bijú ťa nejakí väzni? Dostávaš dosť najesť?“ Potom poslal iného policajta, aby mi kúpil parené buchty a niekoľko škatuliek cigariet. Zhlboka si povzdychol a s ustarosteným výrazom povedal: „Ak sa nepriznáš, pravdepodobne ťa pošlú do väzenia a ja ti nebudem môcť pomôcť. Ak sa však priznáš, možno budeš môcť ísť domov ešte pred Novým rokom. Premysli si to!“ Keď to povedal, premýšľal som nad tým, že moji rodičia majú po sedemdesiatke a moja manželka sa sama stará o tri malé deti. Ako by to zvládli, keby som naozaj išiel na tri až päť rokov do väzenia? Väzenia komunistickej strany sú ako peklo a kedykoľvek vás tam môžu umučiť na smrť. Čo by robili, keby som zomrel? Čím viac som na to myslel, tým viac som bol skormútený, a tak som sa modlil a prosil Boha, aby na mňa dával pozor. Spomenul som si na tento citát z Božích slov: „Môj ľud by mal byť vždy na stráži pred satanovými úkladmi, strážiť pre Mňa bránu Môjho domu; mali by ste sa vedieť navzájom podporovať a zaopatrovať jeden druhého, aby sa vyhli pádu do satanovej pasce, keď by už bolo príliš neskoro na ľútosť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Božie slová celému vesmíru, 3. kapitola) Božie slová ma prebudili. Policajti chceli využiť moju náklonnosť k rodine a telesné slabosti, aby ma prinútili zradiť Boha. Bolo to také zákerné! Takmer som im na to naletel. Môj život mi dal Boh a to, či prežijem alebo zomriem, záležalo na Ňom. Osud mojich rodičov a mojej manželky bol tiež v Božích rukách – On mal konečné slovo. Keby som aj dostal trest odňatia slobody, znamenalo by to, že Boh to dopustil. Musel som pevne vytrvať vo svojom svedectve, aj keby ma to stálo život! A tak som mu povedal: „Povedal som všetko, čo som mal povedať, a nič iné neviem.“ Keď jeho malý trik nezabral, chvíľu na mňa zízal a potom s hnevom odišiel.

Dozorcovia neustále navádzali ostatných väzňov, aby ma trýznili rôznymi spôsobmi, ako napríklad „jedením knedlíkov“, „pozeraním do zrkadla“, „jedením lakťa“ a recitovaním väzenského poriadku. „Jedenie knedlíkov“ znamenalo, že ma zabalili do posteľnej bielizne a potom ma ostatní udierali a kopali, až som bol malátny a dezorientovaný. „Pozeranie do zrkadla“ znamenalo, že mi strčili hlavu do záchoda, v ktorom boli moč a výkaly, a keby som si nedal pozor, začal by som sa tým dusiť. „Jedenie lakťa“ bolo vrážanie lakťa do môjho chrbta. Taktiež ma nútili recitovať väzenský poriadok, a ak som poplietol jediné slovo, stiahli mi nohavice a bili ma topánkou s plastovou podrážkou, až kým sa mi na zadku neurobili krvavé pľuzgiere. Okrem toho ma dozorcovia často nútili pracovať dňom i nocou. Mal som zranenia, takže som pracoval pomaly, a ostatní väzni mi neustále pridávali ďalšie úlohy. Keby som ich nedokončil, zbili by ma. Čeliť takémuto mučeniu bolo pre mňa naozaj bolestivé a skľučujúce. Niekedy som bol taký slabý, že som chcel zomrieť, aby som s tým utrpením skoncoval. Neustále som sa modlil k Bohu a prosil Ho, aby dával pozor na moje srdce. Jedného dňa mi zrazu prišlo na myseľ ukrižovanie Pána Ježiša. Boh je zvrchovaný, svätý a bez hriechu, a On sám sa vtelil a prišiel konať dielo, aby spasil ľudstvo, no bol pribitý na kríž. Teraz sa Boh opäť stal telom a prišiel konať dielo do Číny, a rovnako trpí odmietaním, ohováraním, odsudzovaním a rúhaním zo strany ľudstva. Tiež Ho prenasleduje komunistická strana. No aj tak naďalej vyjadruje pravdy, aby spasil ľudstvo. Božia láska k človeku je taká veľká! Som veriaci, ktorý sa usiluje o spásu – čo znamená toto malé množstvo utrpenia? Okrem toho, trpieť znamená mať podiel na Kristovom kráľovstve a na Jeho súžení. Je to vec slávy. Má to hodnotu a zmysel. Toto uvedomenie obnovilo moju vieru a silu, a už som sa necítil tak mizerne, bez ohľadu na to, ako ma väzni mučili.

Jedného dňa po raňajkách ma niekoľkí policajti odviezli na trh vzdialený takmer 9 kilometrov od môjho domu, a potom mňa a asi dvanástich ďalších väzňov postavili na pódium. Uvedomil som si, že usporiadali zhromaždenie, aby nás verejne odsúdili. Na pódiu sedel rad kádrov z okresného Úradu verejnej bezpečnosti a pod ním bol hustý dav ľudí. Mnohí si medzi sebou šepkali a ukazovali na mňa. Tvár mi horela, srdce mi bilo rýchlejšie a neodvážil som sa zdvihnúť hlavu. Premýšľal som nad tým, že v tej oblasti je pomerne veľa mojich príbuzných, priateľov a známych, ako aj spolupracovníkov z mojej predchádzajúcej denominácie. Čo si pomyslia, keď ma uvidia stáť pred súdom s tabuľou na krku spolu s ostatnými väzňami? Ako sa im potom budem môcť pozrieť do očí? Čím viac som na to myslel, tým horšie som sa cítil, a tak som sa modlil a prosil Boha o silu. Spomenul som si na niekoľko Božích slov: „Dúfam, že všetci ľudia o Mne pred veľkým červeným drakom podajú silné, zvučné svedectvo, naposledy sa za Mňa obetujú a posledný raz splnia Moje požiadavky. Naozaj to dokážete?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Božie slová celému vesmíru, 34. kapitola) Božie slová mi dodali vieru a silu. Ako veriaci sme na správnej ceste. Neporušujeme zákony ani nerobíme zlé veci, takže sa nemáme za čo hanbiť. Poníženie, ktorému som čelil, znamenalo trpieť prenasledovanie pre spravodlivosť. Mal by som byť na to hrdý. Táto myšlienka ma upokojila. Nakoniec mi prišili obvinenia z „nezákonnej viery“ a „narušovania verejného poriadku“ a dostal som tri roky prevýchovy prácou. Keď som na pódiu videl všetky tie pokrytecké, samoľúbe tváre, nenávidel som tých démonov každou bunkou svojho bytia a prisahal som, že aj keby ma odsúdili na 30 rokov, nielen na tri, nikdy nezradím Boha a nikdy sa neskloním pred satanom!

Dva dni po tomto verejnom pranierovaní ma poslali do pracovného tábora. Tam ma pridelili na stavenisko kopať výkopy a musel som voziť cement a piesok vo fúriku. Každý deň som musel odrobiť dvanásť a viac hodín takejto ťažkej práce. Niekedy som pracoval pomaly, pretože som mal zranené lýtko, a keď si to dozorca všimol, zbil ma. Pocítil som istú slabosť pri pomyslení, že tam budem musieť zostať tri roky. Nevedel som, ako to prežijem, ani či sa odtiaľ dostanem živý. Počas toho obdobia som sa veľa modlil k Bohu a premýšľal som o Jeho láske. Pomyslenie na bolesť a poníženie, ktoré vytrpel, aby spasil nás – skazené ľudstvo – bolo pre mňa naozaj dojímavé. Vďaka tomu som bol pripravený podriadiť sa, a chcel som nasledovať Boha až do konca, bez ohľadu na to, koľko budem trpieť.

Po nejakom čase som zistil, že je tam väzeň menom Shang Jin, ktorý verí v Pána, a keďže sme obaja boli kresťania, pri každej príležitosti sme sa rozprávali o našej viere. Videl som, že brat Shang Jin má dobrú ľudskú prirodzenosť a túži po Pánovom návrate, a tak som mu chcel svedčiť o Božom diele v posledných dňoch. Jeho trest však uplynul a prepustili ho skôr, ako som mal na to príležitosť. Cítil som, že je to veľká škoda, a pomodlil som sa k Bohu, prosiac Ho, aby mi otvoril cestu, aby som mal šancu kázať evanjelium Shang Jinovi. Krátko po jeho prepustení som ako vždy pracoval na stavenisku. Jedného dňa ma bolelo brucho a musel som chodiť na záchod častejšie ako zvyčajne. Všimol som si, že múr na záchode nie je veľmi vysoký a na druhej strane je veľká továreň. Keď som bol na záchode, dozorca vonku čítal noviny. Nebol som si istý, či mi to Boh otvára cestu, tak som sa pomodlil. Po modlitbe som si bol v srdci istý, že mi Boh dáva cestu von, takže som preskočil múr a vošiel do továrne, keď dozorca nedával pozor. Rýchlo som si vyzliekol väzenskú uniformu, prehodil si ju cez plece a vyšiel hlavným vchodom. Nikdy by sa mi ani nesnívalo, že by som vďaka spoliehaniu sa na Boha mohol uniknúť napriek takej prísnej ostrahe. Bol som Bohu taký vďačný.

Netrvalo však dlho a za sebou som počul sirény. Ponáhľal som sa skryť do lesíka a neustále som sa modlil. Počkal som, kým sa zotmie, a potom som veľmi opatrne vyšiel z lesíka. Išiel som po malej poľnej ceste, pýtal som sa na smer a mieril k domu Shang Jina. Neskoro v noci, krátko po tom, ako som sa dostal na hlavnú cestu, ktorá viedla k jeho domu, som uvidel, že vpredu je niekoľko policajtov, ktorí strážia kontrolné stanovište, a dosť som sa zľakol. Čo ak ma odhalia? Keby ma dostali do rúk, nenechali by ma ísť. V srdci som sa modlil k Bohu. Uvidel som kopu sena a utekal som sa do nej skryť, pričom som tam zostal vyše hodiny. Veľmi opatrne som vyliezol až potom, čo som videl policajné auto odchádzať, a potom som s ťažkosťami pokračoval k domu Shang Jina. Nezašiel som ďaleko, keď ma lýtko začalo tak veľmi bolieť, že som už nevládal kráčať, takže som si sadol a oddýchol, a potom som začal znova kráčať. Po ceste som si pospevoval chválospev „Túžim uzrieť deň Božej slávy“:

1  Dnes prijímam Boží súd a zajtra prijmem Jeho požehnania. Som ochotný venovať svoju mladosť a obetovať svoj život, aby som videl deň, keď Boh získa slávu. On koná dielo a vyjadruje pravdu, udeľujúc človeku cestu života. Božie slová a Božia láska mi očarili srdce. Som ochotný vypiť horký kalich až do dna a trpieť pre získanie pravdy. Poníženie znesiem bez sťažností. Želám si tráviť život splácaním Božej milosti.

2  S Božím nabádaním v srdci nikdy nepokľaknem pred satanom. Hoci môžem prísť o hlavu a preliať svoju krv, Boží ľud sa nikdy nezlomí. Podám zvučné svedectvo pre Boha a ponížim diablov a satana. Bolesť a ťažkosti sú predurčené Bohom a ja Mu budem verný a budem sa Mu podriaďovať až do smrti. Už nikdy nespôsobím, že Boh bude plakať a robiť si starosti. Obetujem svoju lásku a vernosť Bohu a splním svoje poslanie, aby som Ho slávil.

…

Nasledujme Baránka a spievajme nové piesne

Cítil som, ako pri pospevovaní rastie moja viera. Do domu Shang Jina som sa konečne dostal na druhý deň okolo poludnia. Hneď ako sme sa uvideli, plakali sme od radosti. Vzhľadom na to, že by mohla prísť polícia, zariadil mi hostiteľskú domácnosť. Na tretí deň okolo poludnia prišli podľa očakávania policajti autom k domu Shang Jina. Keď ma nenašli, s hnevom odišli. Potom som Shang Jinovi kázal Božie evanjelium posledných dní. S Božím vedením prišlo pred Všemohúceho Boha viac ako sto bratov a sestier z jeho denominácie.

Po úteku z pracovného tábora som sa stal hľadaným zločincom. Cestoval som, kázal evanjelium a neodvážil som sa vrátiť domov. Desať rokov ubehlo ako voda, potom som sa v septembri 2010 prikradol späť do svojho rodného mesta a išiel k svojej sestre. Videl som tam svoju manželku a tá mi povedala, že po mojom úteku z pracovného tábora išla polícia k nám domov a prehľadala náš dom, ako aj domy našich príbuzných. Dokonca sa s vyhrážkami snažili prehovoriť moju manželku, rodičov a ďalších príbuzných, aby prezradili miesto môjho pobytu. Polícia tiež niekoľko dní tajne sledovala okolie môjho domu. Celé tie roky polícia neprestala po mne pátrať. Na Nový rok a na narodeniny mojich rodičov sa na mňa vždy pýtali a zisťovali, či som sa nevrátil domov. V roku 2002 bola moja manželka zatknutá kvôli svojej viere a naša rodina musela minúť viac ako 2 000 jüanov a využiť známosti, aby ju dostala von. Situácia pre našu rodinu sa sťažila, pretože ja aj moja manželka sme boli zatknutí a dostali sme pokuty. Naše deti boli nútené predčasne ukončiť základnú a strednú školu a museli odísť z oblasti, aby si zarobili na živobytie. Veľmi ma to zarmútilo, keď som to počul. Keď moji rodičia počuli, že som sa vrátil, prišli za mnou k mojej sestre. Hneď, ako ma uvideli, začali bez slova plakať, ale neodvážili sa plakať príliš nahlas v obave, že ich niekto iný začuje. Povedali, že sa im o mne neustále snívalo a že si išli oči vyplakať. Nedokázal som zadržať slzy, keď som videl, akí sú moji rodičia zoslabnutí. O niekoľko dní neskôr, keď sa môj otec na bicykli vracal späť k mojej sestre, aby ma videl, nešťastnou náhodou spadol a zlomil si stehennú kosť. Keď som o tom počul, mal som o neho veľké obavy, a tak som to riskol a o polnoci som ho išiel pozrieť domov. Môj otec začal plakať, keď ma uvidel, a povedal: „Lekár povedal, že mi nemôže napraviť stehennú kosť. Musím už len čakať na smrť. Toto je pravdepodobne poslednýkrát, čo sa vidíme.“ Utešoval som ho a potláčal som slzy. Neodvážil som sa zostať dlho z obavy, že ma zatknú, takže som asi po hodine odišiel. Pre zatknutie komunistickou stranou som bol viac ako desaťročie na úteku, nemohol som sa vrátiť domov, nemohol som vidieť svoju rodinu, byť svojim rodičom oddaným synom, ani si plniť svoje zodpovednosti manžela a otca voči svojej manželke a trom deťom, a teraz bol môj otec chorý a ja som sa oňho nemohol postarať ani jediný deň. Cítil som, že som svojich rodičov naozaj sklamal, a premohol ma žiaľ. Rýchlo som predstúpil pred Boha v modlitbe a prosil som Ho, aby ma viedol, aby mi dal vieru a silu. Po modlitbe som si prečítal Božie slová, ktoré hovoria: „Cesta, po ktorej nás Boh vedie, nie je priama, ale kľukatá a plná výmoľov. Boh navyše hovorí, že čím je na nej viac kameňov, tým viac zjavuje naše milujúce srdcia. Nik z nás však nedokáže takú cestu otvoriť. Mám skúsenosti s kráčaním po mnohých kamenistých, zradných cestách a s veľkým utrpením. Občas som bol taký skľúčený, že som chcel vykríknuť, no po tejto ceste kráčam až do dnešného dňa. Verím, že je to cesta, ktorou Ma vedie Boh, preto znášam všetky muky spôsobené utrpením a pokračujem ďalej. Toto totiž Boh ustanovil, tak kto tomu môže uniknúť? Nežiadam žiadne požehnanie. Žiadam len, aby som dokázal kráčať po ceste, po ktorej mám kráčať podľa Božích úmyslov. Nesnažím sa napodobňovať iných a kráčať po ceste, po ktorej kráčajú oni, snažím sa len splniť svoju oddanosť a kráčať až do konca po ceste, ktorá Mi bola určená. … Je to preto, lebo som vždy veril, že to, koľko musí jednotlivec vytrpieť, a vzdialenosť, ktorú musí na svojej ceste prejsť, je vopred ustanovené Bohom a v skutočnosti nikto nemôže nikomu inému pomôcť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Cesta… (6)) „To, čo ste dnes zdedili, prevyšuje apoštolov a prorokov v priebehu vekov a je dokonca väčšie ako to, čo zdedili Mojžiš a Peter. Požehnania sa nedajú získať za deň ani za dva, dajú sa zaslúžiť len za vysokú cenu. To znamená, že musíte mať lásku, ktorá bola zušľachtená, musíte mať veľkú vieru a mnohé pravdy, ktoré Boh vyžaduje, aby ste dosiahli. Musíte byť schopní prikloniť sa k spravodlivosti bez toho, aby ste zaváhali či ustúpili, musíte mať srdcia milujúce Boha, ktoré ostanú nemenné až do smrti. Musíte mať odhodlanie. Váš život-povaha sa musí zmeniť, vaša skazenosť sa musí vyliečiť, musíte prijať všetko Božie ovládanie bez sťažností, a dokonca sa podriadiť až na smrť. Toto by ste mali dosiahnuť, toto je konečný zámer Božieho diela a toto Boh požaduje od tejto skupiny ľudí.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Je Božie dielo také jednoduché, ako si človek predstavuje?) Čítanie Božích slov ma osvietilo. Boh predurčil, koľko človek za svoj život vytrpí. Musel som nechať svojich rodičov v Božích rukách a podriadiť sa Jeho zvrchovanosti a usporiadaniam. Taktiež som myslel na svätých po celé veky, ktorí v prenasledovaní a súžení podali zvučné svedectvo o Bohu. Prijal som Božie dielo posledných dní a tešil som sa z právd, ktoré vyjadril. Získal som oveľa viac ako všetci tí apoštoli a proroci, no keď som čelil prenasledovaniu a súženiu, bol som utrápený a slabý – môj duchovný vzrast bol taký malý. Potom som sa rozhodol nasledovať príklad svätých, byť pevný vo svojej viere a nasledovať Boha!

V roku 2011 priniesol jeden brat list, v ktorom sa písalo, že polícia sa vrátila do môjho domu a pýtala sa mojej manželky na miesto môjho pobytu. Odvtedy sme s manželkou neboli v kontakte.

Jedného dňa v decembri 2012 som išiel s niekoľkými bratmi a sestrami v daždi kázať evanjelium jednej rodine. Objavili sa štyria policajti, vystúpili z auta a zajali ma. Dve sestry na elektrických bicykloch sa dali na útek a traja policajti ich prenasledovali v aute. Jeden policajt ma pevne držal a ja som sa snažil vytrhnúť. Jedna staršia sestra chytila policajta, aby ma ochránila, čím mi umožnila utiecť. Ubehol som však asi len dvanásť metrov, keď ma policajt dobehol a chytil. Potom prišli dve sestry a chytili ho, vďaka čomu som mohol ujsť. Po príchode domov mi srdce neustále búšilo a nevedel som prestať myslieť na to, čo sa práve stalo. Unikol som len preto, že tie sestry toho policajta zadržali, aby ma chránili. Nevedel som, či ich zatkli, či ich budú mučiť, a či zatkli aj ostatných bratov a sestry. Spomenul som si na predchádzajúce dva razy, keď ma zatkli a mučili. Cítil som, že kázať evanjelium v Číne je také nebezpečné, že vás môžu kedykoľvek a kdekoľvek zatknúť a uväzniť. Cítil som sa dosť skleslo, tak som predstúpil pred Boha a pomodlil sa. Po modlitbe som si otvoril knihu Božích slov a uvidel som toto: „Pre všetkých ľudí je zušľachťovanie bolestné a veľmi ťažko ho prijímajú – ale práve počas zušľachťovania Boh zjavuje človeku svoju spravodlivú povahu a oznamuje svoje požiadavky na človeka, poskytuje mu viac osvietenia a viac praktického orezávania. Prostredníctvom porovnávania faktov a pravdy človek získava väčšie poznanie seba samého a pravdy a väčšie porozumenie Božím úmyslom, vďaka čomu môže mať pravdivejšiu a čistejšiu lásku k Bohu. Také sú Božie ciele pri vykonávaní diela zušľachťovania.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Človek môže mať skutočnú lásku len vtedy, keď prejde zušľachťovaním) „Počas týchto posledných dní musíte podávať svedectvo o Bohu. Nehľadiac na veľkosť vášho utrpenia, mali by ste kráčať až do úplného konca a aj pri poslednom nádychu musíte byť verní Bohu a vydať sa na milosť Božiemu ovládaniu. Iba to znamená skutočne milovať Boha a iba to je silné a hlasné svedectvo.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Iba ak zažiješ bolestné skúšky, môžeš spoznať Božiu milotu) Po prečítaní Božích slov som o sebe začal uvažovať. Videl som, že moja láska k Bohu bola poškvrnená a že som sa Mu skutočne nepodriadil. Posledné dva razy, keď ma zatkli, som sa pri mučení nepoddal satanovi a pevne som vytrval vo svojom svedectve, takže som si myslel, že mám duchovný vzrast, že mám nejakú vieru a podriadenosť Bohu. No keď som bol znova a znova pokúšaný a napádaný satanom, odhalil sa môj skutočný duchovný vzrast. To, že som predtým dokázal pevne vytrvať, nebol môj skutočný duchovný vzrast, bolo to vďaka viere a odvahe, ktoré mi dodali Božie slová. Tentoraz som si uvedomil, že Božia múdrosť sa skutočne uplatňuje na základe satanových úskokov. Satan použil najrôznejšie triky, aby ma zatkli a mučili, aby ma úplne porazil a prinútil ma zradiť Boha, ale Boh využil tieto situácie, aby mi pomohol vidieť moje vlastné chyby a porozumieť mojim nedostatkom, a moja viera a skutočná podriadenosť sa prostredníctvom týchto dlhodobých skúšok zdokonalili. Keď som porozumel Božím úporným úmyslom, už som nebol taký negatívny a utrápený, a rozhodol som sa nasledovať Petrov príklad, vo všetkom nasledovať Božie ovládanie a bez ohľadu na to, akému prenasledovaniu a súženiu by som čelil, rozhodol som sa plniť si svoju povinnosť, kázať evanjelium a svedčiť pre Boha.

Počas viac ako dvoch desaťročí ma komunistická strana brutálne zatýkala, prenasledovala a mučila, bol som nútený utiecť z domu a vidieť, ako sa moja rodina rozpadá, a občas som bol slabý. Božie slová mi znova a znova dodávali silu a umožnili mi dožiť sa dnešného dňa. V týchto prenasledovaniach a súženiach som zažil určité fyzické utrpenie, ale zblížil som sa s Bohom. Tiež som skutočne porozumel Božej múdrosti, všemohúcnosti, láske a spáse. Jasne som videl, že komunistická strana je satanský démon, ktorý stojí proti Bohu. Úplne som jej vzdoroval, zanechal ju a stal som sa rozhodným v nasledovaní Boha. Cítim úprimnú vďačnosť voči Bohu, že toto všetko pre mňa usporiadal, čím mi umožnil získať tie najvzácnejšie poklady v živote.