52. Prepustená: Budíček, ktorý som potrebovala

Dielo Všemohúceho Boha v posledných dňoch som prijala v roku 2008. Prostredníctvom čítania Božieho slova, zhromažďovania sa a duchovného spoločenstva som sa naučila, že na to, aby sme boli spasení a dosiahli úžasný konečný osud, musíme nielen hľadať pravdu, ale si aj plniť svoje povinnosti ako stvorené bytosti. Preto som zložila tichú prísahu, že budem hľadať pravdu a plniť si svoju povinnosť. Všimla som si, že niektorí bratia a sestry, ktorí slúžili ako cirkevní vodcovia alebo vedúci skupín, na zhromaždeniach často hovorili v duchovnom spoločenstve o Božom slove, aby riešili problémy, a vždy boli plne zamestnaní cirkevnou prácou. Myslela som si, že určite získali Božie schválenie a usilujú sa o pravdu, keď im boli pridelené také dôležité povinnosti, a tak som ich nesmierne obdivovala. Naopak, mala som pocit, že tí, ktorí vykonávali bežné povinnosti, pri ktorých nebolo potrebné hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde s cieľom vyriešiť problémy – ako napríklad hostenie iných bratov a sestier alebo vybavovanie iných všeobecných záležitostí – si nezískajú obdiv ostatných, a navyše majú veľmi malú šancu na to, že budú v budúcnosti spasení. Neskôr, keď som hostila jednu cirkevnú vodkyňu, videla som, že často hovorí v duchovnom spoločenstve o Božom slove, aby vyriešila problémy bratov a sestier, a tak som si myslela, že určite rozumie značnému množstvu pravdy. Keď som si navyše všimla, že vyššie postavení vodcovia s ňou mávajú často zhromaždenia, aby jej poskytli duchovné spoločenstvo o Božom slove, myslela som si, že ju cirkev určite rozvíja a že má veľmi dobrú šancu byť spasená. Bola som bledá od závisti a moja túžba stať sa vodkyňou ešte viac zosilnela, a sama sebe som sľúbila, že v budúcnosti prevezmem dôležitú povinnosť.

Neskôr som sa stala vedúcou skupiny pre polievanie, zodpovednou za dohliadanie na prácu niekoľkých skupín. Bola som s tým veľmi spokojná a pomyslela som si: „Keďže ma vodkyňa poverila vykonávaním takej dôležitej povinnosti, určite to znamená, že mám nejakú pravdu-realitu a usilujem sa o pravdu. Vyzerá to tak, že predsa len mám šancu byť spasená.“ Keď som si to uvedomila, neustále som vzdávala vďaku Bohu. Potom som mala každý deň plné ruky cirkevnej práce, a snažila som sa zaistiť, aby si nováčikovia čo najskôr vybudovali pevný základ na pravej ceste. Keďže som však nehovorila v duchovnom spoločenstve jasne o pravde, v našej práci na polievaní sme stále nedosahovali výsledky a mnohí nováčikovia stále nenavštevovali zhromaždenia pravidelne. Moje znepokojenie ešte narástlo, keď som videla, že väčšina nováčikov, ktorých mala na starosti iná vedúca skupiny, pravidelne navštevuje zhromaždenia a aktívne vykonáva svoje povinnosti. Pomyslela som si: „Keď naša vodkyňa uvidí, že som vo svojej povinnosti nedosiahla dobré výsledky, pomyslí si, že nemám pravdu-realitu a nedokážem konať skutočnú prácu? Ak ma prepustia, ako sa ešte niekedy dostanem k vykonávaniu rovnako dôležitej povinnosti, ako je táto? Nebude so mnou koniec, ak ma vodkyňa preradí na vybavovanie nejakých nedôležitých všeobecných záležitostí? Nie je to žiadna katastrofa, ak ku mne bratia a sestry nebudú vzhliadať, ale ak stratím šancu na úžasný konečný osud a výsledok, to už je vážny problém! To nepôjde – musím zhromaždiť všetkých polievačov a nájsť spôsob, ako tento problém čo najskôr vyriešiť!“ Potom som začala poskytovať duchovné spoločenstvo každému tímu pre polievanie, a usmerňovala som ich, aby poskytli podporu všetkým nováčikom, ktorí nenavštevovali zhromaždenia, a priviedli ich k pravidelnej účasti v priebehu nasledujúcich dvoch týždňov. V duchovnom spoločenstve som však nehovorila riadne o tom, ako v prvom rade vyriešiť skutočné problémy a ťažkosti, ktoré sme s prácou na polievaní mali. Neskôr som sa dopočula, že jedna zo sestier sa rozplakala a povedala, že moje duchovné spoločenstvo jej neposkytlo cestu praktizovania a že sa mnou cíti byť veľmi obmedzovaná. Keď to povedala, nielenže som si nenašla čas na to, aby som o sebe uvažovala, ale dokonca som si naďalej myslela, že mám pravdu. Ani po troch mesiacoch nedosahovali skupiny, na ktoré som dohliadala, dobré výsledky, a ja som sa obávala, že ma vodkyňa prepustí. Myslela som si, že len čo ma prepustia, bude to môj koniec. Božie dielo sa zjavne chýlilo ku koncu – ak by som bola prepustená a vyradená, ako by som mohla dosiahnuť priaznivý konečný osud a výsledok? Mohla by som byť ešte spasená? Boli by všetky moje roky viery zbytočné? Čím viac som premýšľala, tým viac som panikárila; nevedela som, čo mám robiť. Nakoniec som jednoducho na túto prácu nemala predpoklady a prepustili ma. Vodkyňa mi na základe aktuálnych potrieb cirkvi upravila pridelenie povinnosti na hostenie bratov a sestier.

Bola som úplne zaskočená, keď mi vodkyňa oznámila moje preradenie. „Hostiť bratov a sestry? Som na tom naozaj tak zle? Možno som vo svojej práci na polievaní neodviedla tú najlepšiu robotu, ale nemohlo to byť až také zlé, aby ma preradili na hostiteľskú povinnosť. Čo si o mne pomyslia bratia a sestry?“ Keď som si spomenula, na to, že jedna sestra bola už sedem rokov preradená na vykonávanie hostiteľskej povinnosti a za ten čas ju vôbec nepovýšili, začala som ešte viac odolávať a myslela som si, že v takej bežnej povinnosti nebudem mať žiadnu šancu vyniknúť a že nikdy nebudem spasená. Vzhľadom na to, koľko som sa počas tých rokov, čo verím v Boha, vydávala pre Boha, koľko som trpela a prinášala obiet, nikdy by som si nepomyslela, že nakoniec budem hostiteľkou. Na akú budúcnosť som sa už len mohla tešiť? Na druhej strane by však bolo úplne nerozumné moje pridelenie odmietnuť, a tak som sa musela jednoducho podriadiť. Začala som byť však úplne pasívna – keď som mala ísť hľadať vhodný byt na prenájom, nohy som mala také ťažké, že som ledva dokázala kráčať. Uprostred svojho utrpenia som sa niekoľkokrát modlila k Bohu: „Drahý Bože! Viem, že s Tvojím dovolením ma cirkev poverila hostením bratov a sestier, ale zdá sa, že sa jednoducho nedokážem podriadiť. Stále nie som ochotná konať túto povinnosť a cítim sa slabá a negatívna. Ó, Bože! Viem, že som v nebezpečnom stave, prosím, spas ma! Nechcem takto pokračovať ďalej.“ Po ukončení modlitby som si prečítala niečo z Božieho slova: „V súčasnosti sa väčšina ľudí nachádza v tomto stave: aby som získal požehnania, musím sa vydať Bohu a zaplatiť pre Neho cenu. Aby som získal požehnania, musím zanechať všetko pre Boha; musím dokončiť to, čo mi zveril, a musím dobre vykonať svoju povinnosť. V tomto stave prevláda úmysel získať požehnania, čo je príkladom úplného vydávania sa Bohu s cieľom dostať od Neho odmeny a získať korunu. Takíto ľudia nemajú v srdci pravdu a je isté, že ich porozumenie pozostáva len z niekoľkých slov a učení, ktorými sa predvádzajú všade, kam idú. Ich cesta je cestou Pavla. Viera týchto ľudí je aktom neustálej driny a hlboko vo vnútri cítia, že čím viac toho urobia, tým viac to dokazuje ich vernosť Bohu; že čím viac toho urobia, tým spokojnejší určite bude; a že čím viac toho urobia, tým väčšmi si zaslúžia udelenie koruny pred Bohom a tým väčšie budú požehnania, ktoré získajú. Myslia si, že ak dokážu znášať utrpenie, kázať a zomrieť pre Krista, ak dokážu obetovať svoj vlastný život a ak dokážu splniť všetky povinnosti, ktoré im Boh zveril, potom získajú najväčšie požehnania, a dozaista im budú udelené koruny.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Ako kráčať Petrovou cestou) „Antikrist považuje požehnanie za väčšiu vec než je nebo a život, za dôležitejšiu než usilovanie sa o pravdu, zmena povahy alebo osobná spása a dôležitejšiu než dobre konať svoju povinnosť a byť stvorenou bytosťou, ktorá je podľa normy. Myslí si, že byť stvorenou bytosťou podľa normy, ktorá dobre koná svoju povinnosť a je spasená, sú všetko malichernosti, ktoré sotva stoja za zmienku alebo komentár, zatiaľ čo získanie požehnaní je jediná vec v celom ich živote, na ktorú nemožno nikdy zabudnúť. S čímkoľvek sa stretne, nech je to akékoľvek veľké či malé, spája to s požehnaním, je neuveriteľne opatrný a pozorný a vždy si necháva zadné dvierka. Takže keď má úprava pridelenia povinnosti antikrista charakter povýšenia, bude si myslieť, že má nádej na požehnanie. Ak ide o preradenie na nižšiu funkciu – z vodcu tímu na asistenta vodcu tímu alebo z asistenta vodcu tímu na bežného člena skupiny – predpovedá, že to bude veľký problém, a myslí si, že jeho nádej na získanie požehnaní je mizivá. Aký je to postoj? Je to správny postoj? Rozhodne nie. Takýto pohľad je absurdný!“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Dvanásty bod) Prostredníctvom odhalenia Božieho slova som si uvedomila, že žijem a o všetko sa usilujem len preto, aby som získala požehnania. Len preto, aby som získala požehnania, som sa vydávala pre Boha a nešetrila úsilím pri vykonávaní svojej povinnosti. Moja viera sa nijako nelíšila od viery antikrista – myslela som si, že ako vodkyňa mám dobrú šancu získať požehnania, ale ak by mi upravili pridelenie z dôležitej povinnosti na nejakú bezvýznamnú, moje šance na získanie požehnaní by boli mizivé. Keď som spomínala na časy, keď som začala veriť v Boha, naozaj som vodcom závidela a myslela som si, že všetci vykonávali dôležité povinnosti, mali dobrú kvalitu a usilovali sa o pravdu. Verila som, že budú spasení a zdokonalení Bohom a v budúcnosti určite získajú veľké požehnania. Pokiaľ ide o tých, ktorí vykonávali bezvýznamné povinnosti, myslela som si, že im chýba pravda-realita a majú sotva nejakú šancu na to, že budú spasení a získajú požehnania. Keďže moje myšlienky ovládala táto predstava, neustále som sa usilovala o to, aby som sa stala vodkyňou. Keď som ako vedúca skupiny vo svojej povinnosti nedosiahla výsledky, neuvažovala som o sebe, ale namiesto toho som sa obávala, že ma prepustia. S cieľom udržať si svoje postavenie a dosiahnuť rýchly úspech som dokonca využila svoju autoritu na to, aby som obmedzovala svojich bratov a sestry. Keď ma cirkev po mojom prepustení poverila hostením bratov a sestier, mala som k tomuto rozhodnutiu úplný odpor. Začala som byť negatívna a poľavila som vo svojej povinnosti, a myslela som si, že moje vyhliadky do budúcnosti budú po prevzatí takejto úlohy pochmúrne. Každá jedna z týchto situácií jasne odhaľovala môj úmysel a túžbu získať požehnania. Uvedomila som si, že som verila v Boha, prinášala obety a vydávala sa pre Neho len preto, aby som získala požehnania. Vôbec som sa nepodriaďovala Bohu a nekonala som svoju povinnosť ako stvorená bytosť. Vo svojej povinnosti som mala s Bohom čisto transakčný vzťah a kráčala som cestou antikrista.

Neskôr som narazila na niečo z Božieho slova: „V Božom dome sa neustále hovorí o prijatí Božieho poverenia a správnom vykonávaní povinnosti. Ako teda vzniká povinnosť? Všeobecne povedané, vzniká ako výsledok Božieho diela riadenia na spásu ľudstva. Konkrétne povedané, keď sa Božie dielo riadenia vykonáva medzi ľuďmi, vznikajú rôzne druhy práce a všetky vyžadujú, aby ľudia plnili svoju časť a túto prácu dokončili. Takto vznikajú zodpovednosti a poslania ľudí a tieto zodpovednosti a poslania sú povinnosťami, ktoré Boh udeľuje ľuďom. Rôzne druhy práce v Božom dome, ktoré vyžadujú, aby ľudia robili svoj podiel, sú povinnosťami, ktoré by mali vykonávať. Existujú teda rozdiely medzi povinnosťami v zmysle lepšej a horšej, vznešenej a podradnej alebo veľkej či malej? Takéto rozdiely neexistujú; pokiaľ niečo súvisí s Božím dielom riadenia, je to požiadavka diela Jeho domu a je to potrebné pre šírenie Božieho evanjelia, potom je to povinnosťou človeka. Toto je pôvod a definícia povinnosti.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Čo znamená vykonávanie povinnosti na požadovanej úrovni?) „To, že stvorená bytosť dokáže vykonávať povinnosť stvorenej bytosti, dokáže uspokojiť Stvoriteľa, je tá najkrajšia vec medzi ľuďmi a je to niečo, čo by sa medzi nimi malo šíriť ako príbeh, ktorý si zaslúži pochvalu. Stvorené bytosti by mali bezpodmienečne prijať všetko, čo im Stvoriteľ zverí; pre ľudstvo je to záležitosť šťastia i výsady a pre všetkých, ktorí vykonávajú povinnosť stvorenej bytosti, neexistuje nič krajšie a viac hodné si pamätať – je to niečo pozitívne. A to, ako Stvoriteľ zaobchádza s tými, ktorí dokážu vykonávať povinnosť stvorenej bytosti, a čo im sľubuje, je záležitosťou Stvoriteľa; nie je to vecou stvoreného ľudstva. Povedané jednoduchšie a priamejšie, závisí to od Boha a ľudia nemajú žiadne právo do toho zasahovať. Dostaneš to, čo ti Boh dá, a ak ti nedá nič, potom na to nemôžeš nič povedať. Keď stvorená bytosť prijíma Božie poverenie, spolupracuje so Stvoriteľom pri vykonávaní svojej povinnosti a robí, čo môže, nie je to obchod ani výmena; ľudia by sa nemali snažiť vymieňať výrazy postojov alebo činy a správanie za žiadne prísľuby alebo požehnania od Boha. Keď vám Stvoriteľ zverí toto dielo, je správne a vhodné, aby ste ako stvorené bytosti prijali tieto povinnosti a poverenia. Je na tom niečo, čo pripomína obchod? (Nie.) Čo sa týka Stvoriteľa, je ochotný zveriť každému z vás povinnosť, ktorú by človek mal vykonávať. Čo sa týka stvoreného ľudstva, ľudia by mali tieto povinnosti radi prijať a považovať ich za svoj životný záväzok, za hodnotu, ktorú by mali v tomto živote žiť. Nie je to žiaden obchod, nie je to rovnocenná výmena a už vôbec sa to netýka žiadnej odmeny alebo iných výrokov, aké si ľudia predstavujú. V žiadnom prípade to nie je obchod, nejde o výmenu ceny, ktorú ľudia platia, alebo tvrdej práce, ktorú vynakladajú pri vykonávaní svojej povinnosti, za niečo iné. Boh to takto nikdy nepovedal a ľudia by tomu nemali takto rozumieť.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Siedma časť)) Prostredníctvom Božieho slova som si uvedomila, že povinnosti sú poverenia, ktoré Boh zveril ľuďom. Cirkev prideľuje ľuďom povinnosti na základe aktuálnych potrieb cirkvi, ako aj kvality a talentov každého človeka. Každá povinnosť je dôležitá, pretože každá zohráva úlohu pri hlásaní Božieho diela v posledných dňoch a svedčení o ňom. Všetky povinnosti sú rovnako dôležité – každá povinnosť je pre prácu cirkvi nenahraditeľná. Preto by som mala svoju povinnosť prijať bezpodmienečne a vykonávať ju podľa svojich najlepších schopností. To sú svedomie a rozum, ktoré by mala mať stvorená bytosť. Boh ma poctil príležitosťou konať si svoju povinnosť, aby som sa pri jej vykonávaní usilovala o pravdu, zažívala Božie slovo a dielo, spoznala a vyriešila svoju skazenú povahu, a nakoniec dospela k tomu, že sa budem báť Boha a podriadim sa Mu bez toho, aby som podliehala okovám a pustošeniu svojej satanskej povahy. Ja som však nerozumela Božiemu úmyslu a hodnotila som povinnosti ako lepšie alebo horšie a vnímala som svoju vlastnú povinnosť ako prostriedok na získanie požehnaní. Snažila som sa Boha podvádzať a využívať, a fantazírovala som o tom, že získam požehnania ako odplatu za konanie svojej povinnosti. Aká som bola sebecká a opovrhnutiahodná! Jasne som videla, že ak nenapravím nesprávnu perspektívu za svojím úsilím a nevyriešim svoju skazenú povahu, potom bez ohľadu na to, aká dôležitá bola moja povinnosť, alebo koľko som sa vydávala pre Boha a prinášala obety, nikdy by som nezískala Božie schválenie a nakoniec by som bola vyradená a potrestaná. Keď som to všetko uznala, uvedomila som si, v akom nebezpečnom stave sa nachádzam, a bola som pripravená napraviť svoje úmysly a dobre konať svoju povinnosť.

Neskôr som si prečítala nasledujúce pasáže Božieho slova: „Medzi povinnosťou človeka a tým, či dostane požehnania alebo ho postihne protivenstvo, nie je žiadna súvislosť. Povinnosť je to, čo má človek plniť. Je to jeho poslanie zoslané z neba a človek by ju mal vykonávať bez toho, aby hľadal odmenu, a bez podmienok či výhovoriek. Len to možno nazývať vykonávaním povinnosti. Prijímanie požehnaní sa týka požehnaní, ktoré človek požíva, keď je zdokonalený po tom, ako zakúsi súd. Postihnutie protivenstvom sa týka trestu, ktorý človek dostane, keď sa jeho povaha nezmení po tom, čo prešiel napomínaním a súdom – teda keď nie je zdokonalený. No bez ohľadu na to, či stvorené bytosti dostanú požehnania alebo ich postihne protivenstvo, majú konať svoju povinnosť, majú robiť to, čo by mali, a majú robiť to, čoho sú schopné. To je to najmenšie, čo by mal robiť človek, ktorý sa usiluje o Boha. Nemal by si vykonávať svoju povinnosť v záujme toho, aby si dostal požehnania, a nemal by si odmietať vykonávanie svojej povinnosti zo strachu, že ťa postihne protivenstvo. Chcem vám povedať toto: Vykonávanie povinnosti je to, čo by mal človek robiť, a ak svoju povinnosť nevykonáva, potom je to jeho vzdorovitosť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Rozdiel medzi službou vteleného Boha a povinnosťou človeka) „Konečný osud každého človeka neurčujem na základe veku, hodnosti alebo množstva utrpenia, a ešte menej podľa toho, nakoľko je poľutovaniahodný, ale na základe toho, či vlastní pravdu. Žiadna iná možnosť neexistuje. Musíte pochopiť, že všetci, ktorí nenasledujú Božiu vôľu, budú bez výnimky potrestaní. Je to niečo, čo žiadny človek nemôže zmeniť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Priprav si dostatok dobrých skutkov pre svoj konečný osud) Božie slovo ma naučilo, že povinnosť, ktorú vykonávate, nemá vplyv na to, či získate požehnania alebo sa stretnete s nešťastím. Povinnosť je poverenie od Boha, je to zodpovednosť človeka – je úplne prirodzené a oprávnené, že by mal človek konať svoju povinnosť. Kľúčom k spáse je hľadať pravdu, získať pravdu a dosiahnuť zmenu povahy. Nemá to nič spoločné s tým, akú povinnosť človek koná. Vykonávanie dôležitej povinnosti a vysoké postavenie neznamenajú, že máte pravdu-realitu. Ak nehľadáte pravdu, nemeníte svoju povahu a dokonca s Bohom zjednávate, aby ste získali požehnania, podvádzate Ho, využívate Ho a narúšate prácu cirkvi, potom budete aj vy odhalení a vyradení a Boh vás nikdy nespasí. Aj keď ste boli poverení navonok bezvýznamnou povinnosťou, pokiaľ sa snažíte zo všetkých síl, hľadáte pravdu a dosiahnete zmenu povahy, budete spasení. Spomenula som si na rôznych falošných vodcov, ktorí boli odhalení a vyradení – vykonávali dôležité povinnosti, zhromažďovali sa a hovorili v duchovnom spoločenstve, vydávali sa pre Boha, znášali utrpenie a všetci bratia a sestry k nim vzhliadali. Neusilovali sa však o pravdu, len ľuďom poskytovali vedomosti z učenia. Vôbec nepraktizovali ani nezažívali Božie slovo; vydávali sa pre Boha a prinášali obety len preto, aby získali požehnania a ochránili svoje vlastné postavenie a povesť. Napriek tomu, že roky verili v Boha, stále nepoznali samých seba ani nezmenili svoje povahy, a keďže kráčali po nesprávnej ceste, prepustili ich. Uvedomila som si, že je absurdné a v rozpore s pravdou Božieho slova veriť, že tí, ktorí znášali utrpenie, vydávali sa pre Boha, mali vysoké postavenie a vykonávali dôležité povinnosti, budú spasení a odmenení úžasným konečným osudom a výsledkom, zatiaľ čo tí, ktorí vykonávali bežné, nevýznamné povinnosti, mali len mizivú šancu na to, že budú spasení alebo získajú požehnania. Spomenula som si na Pavla, ktorý mal v cirkvi vysoké postavenie, ktorý kázal evanjelium široko-ďaleko, znášal veľké utrpenie a získal si obdiv a rešpekt všetkých vrátane moderného náboženského sveta, ktorý ho vníma ako vzor, od ktorého sa treba učiť. Pavol však nikdy nehľadal pravdu, tobôž aby sa snažil zmeniť svoju povahu, a vydával sa pre Boha len preto, aby získal požehnania a korunu. Kráčal po ceste odporu voči Bohu a Boh ho nakoniec potrestal. Naopak, Petrova práca nebola navonok taká pôsobivá ako Pavlova, ale on sa vo svojej povinnosti usiloval o pravdu a lásku k Bohu, a prikladal dôležitosť poznávaniu seba samého a poznávaniu Boha prostredníctvom Božieho súdu a napomínania. Nakoniec bol pre Boha ukrižovaný dolu hlavou, čím dosiahol podriadenosť Bohu až do smrti a najväčšmi Boha miloval, vďaka čomu ho Boh zdokonalil. Boh je svätý a spravodlivý – neprivedie do kráľovstva tých, ktorí s Ním zjednávajú, podvádzajú Ho a odporujú Mu, a už vôbec nedovolí zostať tým zo satanovho rodu, ktorí sú presiaknutí skazenými povahami. Iba tí, ktorí sa usilujú o pravdu a zmenu povahy, a ktorí nakoniec získajú pravdu, podriadia sa Bohu a nasledujú Božiu vôľu, môžu vstúpiť do Božieho kráľovstva. Keď som si to uvedomila, cítila som sa oveľa oslobodenejšie a bola som pripravená podriadiť sa Bohu a zo všetkých síl dobre hostiť bratov a sestry. Práve keď som sa však pripravovala začať s hostením, dostala som správu od svojej vodkyne, v ktorej sa písalo, že ma na základe potrieb cirkevnej práce preradila do inej cirkvi, aby som polievala nováčikov. Keď som tú správu dostala, nemohla som inak, len vzdať vďaku Bohu. Modlila som sa k Bohu a povedala Mu, že som pripravená usilovne sa pustiť do práce, hľadať pravdu, zamerať sa na zmenu svojej povahy a plniť si svoju povinnosť svedomito a prakticky.

Dnes som získala určité poznanie o svojej túžbe po požehnaniach a mojom transakčnom vzťahu s Bohom. Vidím, aká som bola sebecká a opovrhnutiahodná, a som ochotná podriadiť sa a úprimne si vykonávať svoju povinnosť ako stvorená bytosť. To všetko je vďaka Božej spáse a ja Bohu nesmierne ďakujem.