30. Skúška ohňom vo väzení
Moje zdravie bolo odmalička krehké a bola som chorľavá. Odkedy si pamätám, trpela som každodennými bolesťami hlavy a vo veku dvanástich rokov sa u mňa prejavila choroba srdca. Neskôr ma trápilo aj ochorenie tráviaceho traktu a zápal priedušiek. Keďže ma sužovalo viacero chorôb, môj život sa mi zdal nesmierne mizerný. Vo veku 24 rokov som začala veriť v Pána Ježiša a často som si čítala Bibliu a modlila sa k Pánovi. Vďaka viere som začala pociťovať pokoj a radosť a moje choroby sa výrazne zlepšili bez toho, aby som si to vôbec všimla. Aby som odplatila Pánovu lásku, začala som šíriť Pánovo evanjelium a tešila som sa na deň, keď sa Pán vráti. V roku 1999 som konečne počula Boží hlas a privítala som návrat Pána Ježiša. Keď som videla, ako sa Všemohúci Boh zjavil, aby konal dielo a vyjadril mnoho právd, aby spasil ľudstvo z pút hriechu, umožnil mu uniknúť pred pohromami a priviedol človeka do Božieho kráľovstva, cítila som sa nesmierne nadšená a pridala som sa do radov šíriteľov evanjelia v nádeji, že budem šíriť evanjelium o nebeskom kráľovstve ešte viacerým ľuďom.
Jedného dňa v marci roku 2003 ma pri šírení evanjelia zatkla polícia. Po tom, čo ma prehľadali a našli mi pager a zápisník, sa ma jeden z policajtov opýtal: „Odkiaľ máš tento pager?“ Keď som mu povedala, že je to môj osobný pager, vzal plastovú rúru a niekoľkokrát ma ňou surovo udrel. Následne ma zdvihol a hodil na zadné sedadlo auta. Policajti ma potom jeden po druhom surovo fackali po tvári a popritom kričali: „To máš za to, že chodíš kade-tade a šíriš evanjelium! Už ťa máme!“ Bola som nesmierne vydesená a rýchlo som sa pomodlila k Bohu, žiadajúc Ho, aby ma chránil a dal mi vieru a silu. Keď sme dorazili na okresný úrad verejnej bezpečnosti, policajti ma odvliekli do prázdnej miestnosti a hodili ma na akýsi kus plechu. V marci bolo na severovýchode Číny ešte stále veľmi chladno a bola mi taká zima, že som sa neustále triasla. Povedala som policajtom: „Mám choré srdce, dostávam na to injekcie a beriem lieky. Nesmiem byť vystavená chladu.“ Policajti ma len ignorovali. Mohla som sa akurát stočiť do klbka a pevne si objať hruď rukami. Onedlho mi však začala byť taká zima, že som sa neustále zmietala v kŕčoch a drkotali mi zuby. Až po tom, čo ma policajti pichli ihlou do rúk a do nosa, som sa konečne spamätala a kŕče prestali. Neskôr ma odniesli do inej miestnosti, hodili ma na stoličku a išli sa najesť. Trochu som sa bála a robila si starosti, ako ma policajti budú mučiť, keď sa vrátia. Neustále som sa modlila k Bohu a prosila o Jeho ochranu. Uprostred modlitby som si spomenula na tento úryvok Božích slov: „Za pravdu musíš znášať ťažkosti, musíš sa pravde obetovať, musíš pre pravdu strpieť poníženie a musíš podstúpiť viac utrpenia, aby si získal viac pravdy. Toto by si mal urobiť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Skúsenosti Petra: Jeho poznanie o napomínaní a súde) Pomyslela som si: „Áno, mala by som znášať ťažkosti a podávať svedectvo o Bohu pred satanom, pretože to Boh schvaľuje.“ Spomenula som si aj na to, ako satan pokúšal Jóba. Keď Jób za jedinú noc prišiel o všetok majetok a deti a na tele sa mu vyhodili vredy, napriek takému veľkému utrpeniu dokázal stále velebiť Božie meno, čo nakoniec viedlo k satanovmu poníženiu a zlyhaniu. Boh dopustil, aby som sa ocitla v tomto prostredí, aby ma skúšal a zdokonalil moju vieru. Bez ohľadu na to, čo mi policajti urobia, vedela som, že si musím pevne stáť za svojím svedectvom o Bohu.
Policajti sa rýchlo vrátili a bez jediného slova ma začali fackať po tvári. Neuspokojili sa len s fackaním rukami. Vzali si aj topánky a ich podrážkami ma začali biť po tvári, hlave a tele. Spočiatku to bolo veľmi bolestivé a cítila som nepríjemný tlak pri srdci. Zatla som zuby a snažila som sa vydržať tú bolesť, zatiaľ čo mi po tvári stekali slzy. Po nejakom čase mi tvár z opakovaných úderov znecitlivela a bolesť som už necítila. Jeden z policajtov vzal vyše metrovú plastovú rúru a začal ma ňou udierať po tele, pričom ma zasypával otázkami: „Koľko členov má vaša cirkev? Kto je vodca vašej cirkvi? Okamžite hovor!“ Nepovedala som ani slovo, čo ho ešte viac rozzúrilo a uštedril mi tvrdú ranu do hlavy, v ktorej mi okamžite začalo hučať. Potom ma vzali do inej miestnosti, kde som uvidela dve sestry z môjho zhromaždenia schúlené na lavičke v rohu. Kapitán Brigády národnej bezpečnosti na tie dve sestry ukázal a povedal mi: „Poznáš tieto dve?“ Povedala som: „Nie.“ To ho tak rozzúrilo, že vzal plastovú rúru, silno ma ňou udrel po hlave, a následne ma zasypal ranami päsťami a kopancami, pričom na mojom tele nenechal jediné miesto bez zranenia. Zostala som omámená a zmätená. Ďalší policajt sa ma potom spýtal: „Odkiaľ máš tento pager a zápisník? Na čo sú?“ Ako to hovoril, vzal plastovú rúru a chystal sa ma znova udrieť. Veľmi som sa bála, že takéto mučenie nevydržím a udám svojich bratov a sestry, a tak som sa v srdci neustále modlila k Bohu. Spomenula som si na Božie slová, ktoré hovoria: „Do ochrany Môjho svedectva musíte dať všetko. To bude účelom vášho konania – nezabudnite na to.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 41. kapitola) Musela som riskovať svoj život, aby som si pevne stála za svojím svedectvom o Bohu. Bez ohľadu na to, akú krutosť mi policajti spôsobili, nemohla som zradiť Boha. Vtom ma jeden policajt udrel päsťou a zrazil ma na zem, a potom ma plastovou rúrou udrel po hlave, z čoho mi v nej začalo zvoniť. Následne ma surovo bil po hlave a po tele, až bolo moje telo celé posiate krvavými šmuhami. Srdce mi prudko a kŕčovite búšilo a mala som pocit, akoby mi bilo až v krku. Myslela som si, že každú chvíľu zomriem. Cítila som sa trochu slabo a premýšľala som: Ak ma budú ďalej takto biť, ubijú ma v skutočnosti na smrť? Vtom som si opäť spomenula na Božie slová: „Viera je ako most z jedného brvna: tí, ktorí lipnú na živote a boja sa smrti, budú mať ťažkosti cezeň prejsť, ale tí, čo sú pripravení položiť život, môžu prejsť istým krokom a bez obáv.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 6. kapitola) Môj život bol v Božích rukách. Bez ohľadu na to, akí boli policajti suroví, bez Božieho dovolenia mi nemohli nič urobiť. Aj keby ma ubili na smrť, nezradila by som Boha, stála by som si pevne za svojím svedectvom a moja duša by ešte nezomrela. Keby som zapredala svojich bratov a sestry ako Judáš, len aby som sa vyhla dočasnému utrpeniu svojho tela, a tým urazila Božiu povahu, nielenže by som neskôr cítila vinu, ale po smrti by som išla aj do pekla a moja duša by bola odsúdená na večné zatratenie. Keď som si to všetko uvedomila, cítila som sa trochu pokojnejšie a už som sa tak nebála. Vtom policajti prestali s bitím. Povedala som, že musím ísť na záchod, ale kapitán na mňa len zazrel a povedal: „Nikam nepôjdeš!“ Potom ma kopol do podbruška. Z toho kopanca som sa pomočila a moje zateplené nohavice boli onedlho celé premočené.
V ten istý deň ma policajti spolu s tými ďalšími dvomi sestrami poslali do zadržiavacieho strediska. Nedokázala som stáť vystretá a musela som krívať vpred, pridržiavajúc si brucho rukami. Dozorca, starší muž, toho videl dosť a povedal: „Sú to len veriace v Boha. Neurobili nič zlé, tak prečo ich takto zbili?“ Každej z nás dal tenkú deku a museli sme spať na studenej podlahe. Nohavice mi stále nevyschli, úplne som mrzla a schúlila som sa do klbka. Neskôr mi ten starý muž priniesol nejaké lieky a šálku teplej vody. Vedela som, že to bolo Božie milosrdenstvo nad mojou slabosťou a že to Boh zariadil, aby nám tento muž prišiel na pomoc. V srdci som voči Bohu cítila vďačnosť. Na druhý deň policajti odviedli jednu zo sestier na výsluch. Boli sme veľmi ustarostené a neustále sme sa za ňu modlili. Každý deň sme boli v neprestajnom napätí. Po troch dňoch a dvoch nociach nám sestru konečne vrátili. Keď dokrívala k svojej posteli, zohnutá v páse, ponáhľali sme sa k nej. Videla som, že celé telo mala posiate modrinami a jej chodidlá boli fialové a opuchnuté ako balóny. Sestra povedala, že po odvedení ju policajti neustále bili. Štyria alebo piati policajti sa striedali v rozdávaní rán päsťami a kopancov a tiež jej spútali ruky za chrbtom a násilne jej nimi mykali nahor, čo jej spôsobovalo takú bolesť, že niekoľkokrát omdlela. Policajti ju poliali špinavou vodou z kuchyne, aby ju prebrali, a pokračovali v bití. Celé tri dni a dve noci jej nedali ani jesť, ani piť. Bola som absolútne pobúrená: Táto banda démonov s ňou zaobchádzala tak neľudsky! Zároveň som sa však aj nesmierne bála. Moje predchádzajúce zranenia sa ešte nezahojili a nevedela som, ako ma policajti budú mučiť ďalej. Budem to schopná vydržať? V srdci som sa neustále modlila k Bohu a prosila Ho, aby mi dal silu.
O ôsmej ráno na tretí deň po návrate mojej sestry ma prišiel vypočúvať kapitán Brigády národnej bezpečnosti. Jeden policajt mi nasadil putá, zatlačil mi na krk, aby ma zohol v páse, a postrčil ma vpred. Ďalší policajt ma zozadu tak silno kopol do slabín, že som takmer spadla. Strčili ma do malej miestnosti, v ktorej bola len jedna posteľ, a pripútali ma k jej čelu. Netušila som, aké mučenie ma čaká, a srdce mi bilo až v krku. Kapitán so zlomyseľným smiechom povedal jednému z policajtov: „Daj jej do úst nejaké tabletky na posilnenie srdca a prinúť ju prehltnúť ich. Potom nezomrie tak ľahko, keď ju budeme biť. Dnes z nej musíme dostať odpoveď.“ Potom mi tie tabletky násilím napchali do úst a začali ma biť plastovými rúrkami od hlavy až po päty, pričom nevynechali ani priehlavky mojich nôh. Pri každom údere som sa zvíjala od bolesti. Počas bitia ma zasypávali otázkami o cirkvi. Bála som sa, že nevydržím ich mučenie, a tak som sa rýchlo pomodlila k Bohu o pomoc. Spomenula som si na Božie slová, ktoré hovoria: „Tí, ktorých Boh označuje za ‚víťazov‘, sú ľudia, ktorí dokážu stále pevne vytrvať vo svojom svedectve, zachovať si vieru a vernosť Bohu a bez ohľadu na čokoľvek si zachovať čisté srdce pred Bohom a zachovať si svoju pravú lásku k Bohu, zatiaľ čo sú pod vplyvom satana a v obkľúčení satana – to znamená, zatiaľ čo sú uprostred síl temnoty. Týmto spôsobom pevne vytrvali vo svojom svedectve pred Bohom. Takýchto ľudí Boh označuje za ‚víťazov‘.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Mal by si si zachovať svoju vernosť Bohu) Božie slová mi pomohli uvedomiť si, že Boh využíva zatýkanie, prenasledovanie a mučenie zo strany veľkého červeného draka na to, aby zdokonalil našu vieru a urobil z nás skupinu víťazov. Zadržanie políciou a vystavenie mučeniu bol Boží spôsob, ako ma skúšať, a bola to príležitosť podať svedectvo o Bohu. Bez ohľadu na to, ako ma policajti trýznili, aj keby ma ubili na smrť, nikdy by som nezradila Boha ani nezapredala svojich bratov a sestry. Policajti sa ma naďalej pýtali, kto je vodca našej cirkvi, a potom vzali svoje plastové rúrky a opäť ma surovo udierali po celom tele. Schúlila som sa do klbka na boku, zatla som zuby a nepovedala som ani slovo. Po tom, čo ma celé dopoludnie vypočúvali a videli, že nič nepoviem, rozčúlene sa mi vyhrážali: „Ak nám nič nepovieš, naparíme ti desať alebo dvadsať rokov a nikam nepôjdeš!“ Následne ma vzali späť do cely, kde nás držali. Počas výsluchu ma celú zbili a bola som posiata modrinami, ale keď som videla policajtov s tým porazeneckým výrazom v tvári a to, že nič nedosiahli, bola som veľmi šťastná. Neustále som ďakovala Bohu za Jeho ochranu, ktorá mi umožnila prežiť toto stretnutie so smrťou.
Na pätnásty deň vo väzobnom stredisku policajti vyviedli nás tri na dvor. Jeden z nich povedal: „Pustite psov!“ Potom zlovestným hlasom dodal: „Uvidíme, či teraz prehovoríte!“ V tej chvíli sa zo strany dvora zrazu vyrútili dva policajné psy a s dlhými vyplazenými jazykmi a vysoko zdvihnutými hlavami sa rútili priamo na nás. Keď sa dostali na miesto, kde sme my tri stáli, začali okolo nás behať v kruhoch. Bola som nesmierne vydesená a pomyslela som si: „Dohrýžu nás tieto psy na smrť?“ Rýchlo som sa pomodlila k Bohu. Počas modlitby som si spomenula na príbeh Daniela, ktorý aj napriek tomu, že ho hodili do jamy levovej, nezomrel, pretože Boh bol s ním a zavrel levom tlamy, čím im zabránil, aby ho pohrýzli. Spomenula som si aj na Božie slová, ktoré hovoria: „Nemal by si sa báť toho či onoho; bez ohľadu na to, koľkým ťažkostiam a nebezpečenstvám možno čelíš, mal by si byť schopný zostať predo Mnou pevne stáť, bez akýchkoľvek prekážok, aby sa Moja vôľa mohla vykonávať bez obmedzení. Je to tvoja povinnosť… Neboj sa; kto by so Mnou ako tvojou podporou mohol zahatať tvoju cestu? Pamätaj na to! Pamätaj! Všetko obsahuje Moje dobré úmysly a je pod Mojím podrobným skúmaním. Nasledujú každé tvoje slovo a každý tvoj skutok Moje slovo? Keď na teba prídu skúšky ohňom, pokľakneš a budeš volať? Alebo sa budeš krčiť, neschopný pohnúť sa vpred?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 10. kapitola) Božie slová mi dali vieru. Boh je mojou oporou a bez Jeho dovolenia mi psy nemohli nič urobiť. Moja úzkosť sa pomaly rozplynula a ja som mala vieru, že všetko je v Božích rukách. Na počudovanie nás psy len oňuchali, zavrteli chvostami a odišli. Zhlboka som si s úľavou vydýchla, v srdci som neustále ďakovala Bohu, a moja viera v Neho ešte zosilnela.
Potom nás policajti odviezli do väznice. V cele sme stretli ďalšie tri sestry, ktoré boli tiež hrozne zbité po celom tele. O dva dni neskôr nás jednu po druhej postupne vypočúvali. Vzali ma do malej miestnosti a zasypávali ma otázkami o rôznych podrobnostiach ohľadom cirkvi. Keď som im nič nechcela povedať, skopli ma na zem, prinútili ma kľačať na podlahe, a potom mi stúpili na zadnú časť lýtok a strhli ma za vlasy, aby mi násilne zaklonili hlavu. Potom mi jeden policajt obkročmo sadol na krk, zdrapil ma za vlasy a ťahal mi ich sem a tam vyše desať minút. Keď zo mňa zliezol, začal sa chytať za svoje prirodzenie a robiť vulgárne pohyby, pričom sa na mňa pozeral chlipným pohľadom. S odporom som odvrátila hlavu a pomyslela som si: „Ako sa môže nazývať policajtom? Je to darebák, zviera!“ Potom ukázal na drogy v zásuvke a povedal: „Máme tu všetky druhy drog, na aké si len spomenieš. Jedna injekcia a urobíme z teba psychopatku alebo bezvládnu trosku. Potom sa už k tebe nikto nebude správať ako k človeku.“ So zlomyseľným smiechom pokračoval: „ČKS presadzuje ateistickú a materialistickú filozofiu. Veriacich ako ty musíme vykoreniť. Ak nám nič neprezradíš, použijeme na teba tieto drogy.“ Ako to hovoril, vytiahol zo zásuvky cigaretu, zapálil ju a priložil mi ju pod nos tak, aby mi dym stúpal do nosných dierok, z čoho som sa rozkašľala a cítila som závrat a nevoľnosť. Potom povedal: „V tejto cigarete je droga, ktorá ťa prinúti mimovoľne mi povedať všetko, čo vieš.“ To ma dosť vyľakalo. Keby ma naozaj nadrogovali a ja by som zapredala svojich bratov a sestry, nestal by sa zo mňa judáš? A čo ak by som sa z ich injekcií zbláznila alebo by som upadla do vegetatívneho stavu? Ako by som potom žila? Neustále som sa modlila k Bohu: „Ó, Bože. Nechcem sa stať judášom. Sama nedokážem prekonať trýznenie policajtov. Prosím, veď a chráň ma.“ Vtom som si spomenula na úryvok Božích slov: „Zo všetkého, čo sa vo vesmíre deje, neexistuje nič, v čom by som nemal posledné slovo. Existuje niečo, čo nie je v Mojich rukách?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Božie slová celému vesmíru, 1. kapitola) Boh má skutočne zvrchovanosť nad všetkým. Môj život bol v Jeho rukách a to, či sa zo mňa stane psychicky chorý človek alebo úplne bezvládne telo, záviselo len od Neho. Musela som mať vieru v Boha. Koniec koncov, zdalo sa, že cigareta s drogou, ktorú ma policajt nútil vdychovať, na mňa vôbec nepôsobila a zostala som úplne pri zmysloch. To mi ukázalo, že Boh je stále so mnou, chráni ma a dohliada na mňa. Nemohla som si pomôcť, len som v srdci ďakovala Bohu a môj strach bol o čosi menší. Keď cigareta dohorela asi do dvoch tretín, policajt videl, že som stále celkom pri zmysloch a vnímam, a nahnevane ju odhodil na zem a s povzdychom povedal: „Túto jednu pošlite do väzenia!“ Ráno 13. mája mi jeden policajt povedal: „Tvoja viera v Boha porušuje zákony ČKS. Bola si obvinená z narúšania verejného poriadku a odsúdená na dva roky prevýchovy prácou.“ Keď som ho to počula hovoriť, bola som dosť rozrušená. Už tie dva mesiace väznenia boli neznesiteľné a netušila som, ako zvládnem dva roky prevýchovy prácou. Policajt pokračoval slovami: „Ani sa nepokúšaj o odvolanie. Na tomto svete nie je núdza o nespravodlivé rozsudky a nie si jediná. Aj keby si sa odvolala, nikdy nevyhráš spor proti ČKS.“ Keď som ho počula chrliť diabolské slová, mala som ešte jasnejšiu predstavu o zlej a odpornej podstate ČKS. O dva dni neskôr ma poslali do pracovného tábora.
V pracovnom tábore ma uväznili spolu s ďalšími deviatimi sestrami. Každé ráno sme museli vstávať o piatej a po rannej rozcvičke nás nútili pliesť rohože. Ak sme boli trochu pomalé, kričali na nás, a ak sme nestihli dokončiť svoje úlohy, boli sme potrestané. Niekedy sme museli pracovať celú noc a boli dokonca aj časy, keď sme tri dni a tri noci nespali. Počas svojho pobytu v pracovnom tábore som nikdy nedostala poriadne jedlo a bola som v neustálom stave únavy, nevyspatosti a hladu. Často som zadriemala postojačky. Dozorca si k nám často dovoľoval, pretože sme boli veriace. Trpela som častým močením a keď som požiadala, aby som mohla ísť na záchod, dve hlavné väzenkyne, ktoré naviedol dozorca, sa mi zámerne posmievali so slovami: „Toto nie je tvoj dom, nemôžeš si len tak ísť, kedy sa ti zachce! Zadrž to!“ Zadržiavala som to tak dlho, že som ledva chodila, obávajúc sa, že ak sa pohnem príliš rýchlo, stratím kontrolu a ujde mi moč. Nakoniec som sa musela krok za krokom pomaly sa presúvať k záchodu. Keď som sa však konečne dostala na záchod, nedokázala som sa vymočiť. Bolo to hrozné. Jedného dňa dostala približne 60-ročná sestra infarkt z prepracovania a zrútila sa na podlahu s penou na ústach. Dozorca jej nielenže nepomohol, ale dokonca do nej dvakrát kopol. Keď sa prebrala, prinútil ju pokračovať v práci. Inokedy jedna hlavná väzenkyňa povedala, že práca istej sestry nie je na požadovanej úrovni, hoci zjavne bola. Dozorca povedal, že sestra je pasívna, ulieva sa a odmieta pracovať, a potrestal ju tým, že ju zavrel do menšej cely, zavesil ju a dva dni v kuse ju bil. Potom ju priviedli na pódium v jedálni a prinútili ju, aby sa pred všetkými skritizovala. Keď som na sestriných zápästiach videla fialové, ba až čierne modriny od pút, rozzúrilo ma to. Len pre našu vieru nás veľký červený drak zatkol, bil nás, ako sa mu zachcelo, poslal nás na prevýchovu prácou, a bezbreho nás týral. Nám veriacim nedávali žiadnu šancu na prežitie! Vtom som si spomenula na chválospev Božích slov s názvom „Tí v temnote by mali povstať“:
1 Táto krajina, ktorá je už tisíce rokov špinavá, je neznesiteľne nečistá, oplýva biedou, vyčíňajú v nej duchovia, podvádzajú a klamú, vznášajú nepodložené obvinenia, bezcitne využívajú surové prostriedky a dupocú po tomto meste duchov, ktoré po nich ostáva posiate mŕtvymi telami. Zápach rozkladu sa šíri po krajine a napĺňa vzduch a krajina je prísne strážená. Kto vidí svet, ktorý je za oblohou? Ako by mohli obyvatelia takéhoto mesta duchov vôbec niekedy uzrieť Boha? Mohli niekedy okúsiť Božiu nehu a milotu? Mohli by niekedy porozumieť záležitostiam ľudského sveta? Kto z nich vie pochopiť horlivé Božie úmysly?
2 Prečo tak naskrz klásť Božiemu dielu prekážky? Prečo používať rôzne triky na oklamanie Božieho ľudu? Kde je skutočná sloboda a zákonité práva a záujmy? Kde je spravodlivosť? Kde je útecha? Kde je vrelosť? Prečo podvádzať Boží národ klamlivými intrigami? Prečo potláčať Boží príchod silou? Prečo prenasledovať Boha, až kým si nebude mať kde hlavu zložiť? Prečo odmietate príchod Boha? Prečo ste úplne bez svedomia? Ste ochotní znášať nespravodlivosť v takej temnej spoločnosti?
Teraz je ten správny čas: človek už dávno pozbieral všetky svoje sily a venuje tomu všetku krv svojho srdca a zaplatí každú cenu za to, aby odkryl ohavnú tvár tohto diabla a umožnil ľuďom, ktorí boli zaslepení a znášali všemožné útrapy a biedu, aby povstali zo svojej bolesti a vzdorovali tomuto starému zlému diablovi chrbtom.
Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dielo a vstup (8)
S nespochybniteľnou istotou som videla, že ČKS je démon, ktorý nenávidí pravdu a považuje Boha za svojho nepriateľa; rozhodla som sa plne vzdorovať ČKS, stáť si pevne za svojím svedectvom o Bohu a ponížiť veľkého červeného draka.
Neskôr nás pridelili na výrobu umelých mihalníc a každý večer sme museli robiť nadčasy. Z dlhých hodín práce sa mi rozmazával zrak a pri držaní pinzety sa mi triasli ruky. Už predtým som mala slabé zdravie a z nadmernej únavy sa môj stav zo dňa na deň zhoršoval. Často som mala horúčku, ale aj napriek chorobe som musela ďalej pracovať. Dokonca aj chodenie na záchod bol problém – hlavná väzenkyňa si ku mne zámerne dovoľovala a pustila ma, až keď som od dlhého zadržiavania začala plakať. Cítila som sa nesmierne skľúčene a utrápene a nevedela som, ako tie dva roky prežijem. Niekedy som sa cítila tak ukrivdene, že sa mi chcelo plakať, a inokedy som premýšľala nad samovraždou. V tom období som sa často modlila k Bohu a spomenula som si na tento úryvok Jeho slov: „Keď čelíš utrpeniu, musíš byť schopný odložiť svoje starosti o telo bokom a nesťažovať sa na Boha. Keď sa Boh pred tebou skrýva, musíš mať vieru, aby si Ho nasledoval a aby si si zachoval svoju predchádzajúcu lásku bez toho, že by si jej dovolil zmeniť sa alebo sa vytratiť. Bez ohľadu na to, čo Boh robí, musíš sa Ním nechať ovládať, ako si želá, a radšej preklínať svoje telo, než sa na Neho sťažovať. Keď čelíš skúškam, musíš radšej znášať bolesť z toho, že sa vzdáš toho, čo miluješ, a horko plakať namiesto zlyhania v uspokojení Boha. Len to je pravá láska a pravá viera. Bez ohľadu na to, aké je tvoje pravé duchovné postavenie, v prvom rade musíš mať toto odhodlanie trpieť a túto pravú vieru a tiež musíš mať odhodlanie vzdorovať svojmu telu. Mal by si byť ochotný osobne trpieť a zažiť straty vo svojich osobných záujmoch, aby si uspokojil Božie úmysly. Musíš byť tiež schopný pociťovať v srdci ľútosť nad sebou samým: v minulosti si nebol schopný uspokojiť Boha a teraz môžeš sám seba ľutovať. V žiadnom z týchto aspektov nesmieš mať nedostatky – práve prostredníctvom nich ťa Boh zdokonalí. Ak nedokážeš splniť tieto kritériá, nemôžeš byť zdokonalený.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Tí, ktorí majú byť zdokonalení, musia prejsť zušľachťovaním) V minulosti som často hovorila, že som ochotná napodobňovať Jóba a Petra a že si budem pevne stáť za svojím svedectvom, aby som uspokojila Boha, bez ohľadu na to, akým hrozným skúškam budem čeliť. Ale teraz, keď som skutočne čelila tejto situácii, uvedomila som si, že som len odriekavala heslá a učenia a nemala som skutočnú vieru a podriadenosť Bohu. Satan trýznil moje telo v snahe prinútiť ma odvrátiť sa od Boha a zradiť Ho, ale Boh využíval toto ťažké prostredie na to, aby odhalil moje nedostatky a zdokonalil moju vieru a lásku. Musela som sa spoliehať na Boha, aby som zažila toto prostredie, a bez ohľadu na to, koľko som trpela, musela som uspokojiť Boha. Keď som raz sa prostrediu podriadila, už mi to nepripadalo ako také veľké utrpenie. Neskôr mi lekár v pracovnom tábore urobil lekársku prehliadku a zistil, že mám ťažkú tachykardiu a chorobu srdca v pokročilom štádiu. Potom mi už dozorca neprideľoval prácu navyše. Vedela som, že Boh mi otvára cestu, a z hĺbky srdca som Mu ďakovala. Pod Božou ochranou som prežila jeden rok a desať mesiacov väznenia.
Keď spomínam na svoje skúsenosti, zakaždým, keď som si myslela, že to mučenie a trýznenie nezvládnem, Božie slová mi dodali vieru a silu a previedli ma jednou ťažkosťou za druhou. Len vďaka Božej ochrane a láske som dokázala prežiť mučenie veľkého červeného draka a vyjsť z toho diabolského väzenia živá, napriek tomu, že som mala slabé zdravie a trpela som viacerými chorobami! Vďaka Všemohúcemu Bohu!
