53. Rozhodnutia v nebezpečnom prostredí
Večer 15. apríla 2022, niečo po desiatej, som dostala list od vodkyne, v ktorom sa písalo, že štyria bratia a sestry z cirkvi v mojom rodnom meste boli zatknutí. Keď som videla tieto známe mená, bolo mi na srdci obzvlášť ťažko. Jedna zo sestier so mnou kedysi vykonávala svoje povinnosti a obe sme boli vyšetrované políciou po telefóne. Mohlo by jej zatknutie zapliesť do toho aj mňa? Trochu som sa bála. Následne som počula, že bolo zatknutých ďalších päť bratov a sestier, z ktorých dvaja boli cirkevní vodcovia. Napoludnie 21. apríla som dostala ďalší list od vodkyne, v ktorom písala, že stratili kontakt s cirkvou v mojom rodnom meste, a pýtala sa, či by som sa mohla vrátiť, aby som zistila situáciu, skontrolovala, či sú uskladnené knihy Božích slov v nebezpečenstve, a zistila, či by sa dali premiestniť. Po prečítaní listu som bola obzvlášť znepokojená. Ak by knihy Božích slov zhabala polícia, strata by bola obrovská. Už to bolo však desať rokov, odkedy som odišla z miestnej cirkvi, a nevedela som, kde sú knihy uskladnené. Zrazu som si spomenula na svoju mamu, ktorá bola v cirkvi odjakživa a pravdepodobne by poznala situáciu. Potom sa však v mojom srdci zrodila sebecká myšlienka: „Ak poviem, že moja mama dokáže nájsť dom, kde sa knihy nachádzajú, vodkyňa určite urobí opatrenia na to, aby som sa vrátila. Represie komunistickej strany sú teraz také tvrdé; ak sa v tomto čase vrátim, nekráčala by som priamo do palebnej línie? Keby ma zatkli a uväznili, vydržala by som to mučenie? Len pomyslenie na scény, ako polícia po zatknutí mučí bratov a sestry, ma desí. Radšej tu jednoducho zostanem; vrátiť sa je príliš nebezpečné!“ Pri tejto myšlienke som vodkyni okamžite neodpovedala, že súhlasím s návratom. Potom som si však spomenula, ako som si po uplynulé roky užívala toľko Božej milosti a zaopatrenie pravdou, a pritom som pre Boha veľa neurobila. Najmä teraz moje úsilie pri vykonávaní povinností neprinieslo veľa ovocia a často som žila podľa svojej skazenej povahy. Už som Bohu dlhovala príliš veľa. Keďže teraz zatkli toľko bratov a sestier z cirkvi v mojom rodnom meste a stratili sme s nimi kontakt, nemohla som sa len tak prizerať, ani som nemohla dovoliť, aby knihy Božích slov zhabal veľký červený drak. V tej chvíli sa mi v mysli vynoril jeden verš z chválospevu: „Nastal čas ukázať našu vernosť Bohu; budeme trpieť za to, že o Ňom svedčíme.“ Boh dúfal, že v časoch nebezpečenstva a ťažkostí dokážem uprednostniť záujmy Božej rodiny. Ja som sa však v prípade návratu bála zatknutia a myslela som len na svoje vlastné záujmy. Nebola som Bohu vôbec verná, bola som príliš sebecká! Keď cirkev čelila prenasledovaniu a ťažkostiam, snažila som sa len zachrániť si vlastnú kožu. Bola som naozaj bez svedomia! Cirkevná práca ma potrebovala, a keby som sa teda teraz nepozbierala, neskôr by som určite cítila vinu a hlbokú ľútosť. Nemohla som už byť zbabelá; musela som urobiť všetko, čo bolo v mojich silách, aby som ochránila knihy Božích slov. Keď som si to uvedomila, rýchlo som odpísala vodkyni a povedala jej, že sa môžem vrátiť a nájsť svoju mamu, aby som zistila situáciu.
Neskôr ma vodkyňa prišla navštíviť a podrobne so mnou hovorila v duchovnom spoločenstve o tom, čo robiť, keď sa vrátim do svojho rodného mesta. Opakovane ma nabádala, aby som po návrate priamo nekontaktovala bratov a sestry z cirkvi ani svoju mamu, pretože nebolo isté, či ich polícia nesleduje. Tiež mi povedala, aby som najskôr zistila, či je moja mama v bezpečí, predtým, než sa s ňou stretnem, aby sme prediskutovali knihy Božích slov. V tom čase som bola nervózna aj vystrašená. Bála som sa, že ma zatkne polícia, a bola som nervózna, pretože som sa s takouto situáciou ešte nikdy predtým nestretla a nevedela som, či to dokážem dobre zvládnuť. Keď vodkyňa odišla, ponáhľala som sa čítať Božie slová. Boh hovorí: „Nemal by si sa báť toho či onoho; bez ohľadu na to, koľkým ťažkostiam a nebezpečenstvám možno čelíš, mal by si byť schopný zostať predo Mnou pevne stáť, bez akýchkoľvek prekážok, aby sa Moja vôľa mohla vykonávať bez obmedzení. Je to tvoja povinnosť… Musíš vydržať všetko; pre Mňa musíš byť pripravený všetko zanechať a nasledovať Ma zo všetkých síl a byť pripravený zaplatiť akúkoľvek cenu. Teraz nastal čas, keď ťa skúšam: Ponúkneš Mi svoju vernosť? Môžeš Ma verne nasledovať až na koniec cesty? Neboj sa; kto by so Mnou ako tvojou podporou mohol zahatať tvoju cestu? Pamätaj na to! Pamätaj! Všetko obsahuje Moje dobré úmysly a je pod Mojím podrobným skúmaním. Nasledujú každé tvoje slovo a každý tvoj skutok Moje slovo? Keď na teba prídu skúšky ohňom, pokľakneš a budeš volať? Alebo sa budeš krčiť, neschopný pohnúť sa vpred?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 10. kapitola) Keď som čítala tieto Božie slová, ktoré hovoria: „Teraz nastal čas, keď ťa skúšam: Ponúkneš Mi svoju vernosť?“ „Keď na teba prídu skúšky ohňom, pokľakneš a budeš volať? Alebo sa budeš krčiť, neschopný pohnúť sa vpred?“ mala som pocit, akoby mi Boh jasne hovoril, že súčasné okolnosti usporiadal On a že to bola pre mňa skúška. Cítila som, že Boh podrobne skúma moje srdce, aby videl, či uprednostním svoje vlastné záujmy, budem ustráchaná a cúvnem počas prenasledovania a ťažkostí, alebo či uprednostním záujmy Božieho domu a bezpečne premiestnim knihy Božích slov. Tiež som cítila, že Boh dúfa, že si budem počínať dobre. Nechcela som sklamať Boží úmysel, ani som nechcela byť zbabelá a snažiť sa len prežiť, a tak som si rýchlo kľakla a modlila sa k Bohu: „Bože, môj duchovný vzrast je príliš malý; nikdy predtým som nezažila takéto okolnosti a som veľmi nervózna, bojím sa, že túto povinnosť nevykonám dobre. Bože, prosím, veď ma a pomôž mi upokojiť si srdce.“ Po modlitbe som sa cítila oveľa pokojnejšie.
Kým som dorazila do rodného mesta, bolo už po ôsmej večer. Keď som kráčala po ulici, bola som nesvoja, pretože som nevedela, ako sa majú bratia a sestry, či sú knihy Božích slov v bezpečí a či mi nehrozí nejaké nebezpečenstvo. V srdci som neustále prosila Boha, aby mi pomohol udržať si pokojné srdce. Keď som prišla k dverám svojho mladšieho brata, zaváhala som, pretože som vedela, že môj brat je proti mojej viere v Boha. Keď môj otec zomrel na chorobu, nevrátila som sa, a môj brat mi osobne povedal: „Odteraz už nie si moja sestra.“ Nevedela som, či mi pomôže. Opäť mi zovrelo srdce a niekoľko minút som stála na chodbe a neodvážila sa vojsť. V duchu som sa potichu modlila a postupne som sa cítila pokojnejšie a nabrala som odvahu zaklopať na dvere. Na moje prekvapenie môj brat neprejavil žiadne nepriateľstvo. Dozvedela som sa od neho aj to, že moja mama je zatiaľ v bezpečí. V deň, keď boli bratia a sestry zatknutí, sa náhodou sťahovala na nové miesto, a teraz nikto v cirkvi nevedel, kde býva. Rýchlo som išla za mamou. Pomyslela som si: „Moja mama žila vo svojom predchádzajúcom dome sedem rokov a každý brat a sestra v cirkvi vedeli, kde býva. Pre políciu by bolo také ľahké ju nájsť, takže je šťastie, že sa presťahovala – inak by som ju nemohla kontaktovať. Nie je to Božie ovládanie a usporiadanie, že sa moja mama presťahovala vopred?“ V tejto chvíli som cítila, že môj duchovný vzrast je príliš malý a že nemám v Boha vôbec žiadnu vieru. Spočiatku som sa neodvážila vrátiť, bála som sa, že ma zatknú a že nenájdem dom, kde sú knihy v bezpečí uložené. Teraz som videla, že Boh všetko usporiadal. Keď som videla Božiu všemohúcnosť a zvrchovanosť, získala som vieru. Moja mama povedala, že pozná štyri domy, kde sa pred dvoma rokmi uchovávali knihy Božích slov, ale nevedela, či sa teraz niečo nezmenilo. Túto záležitosť mala na starosti sestra menom Li Han a bolo by presnejšie získať informácie od nej. Okrem toho, keby nás predstavila Li Han, strážcovia kníh by nám dôverovali. Pomyslela som si: „Dom Li Han je obchod a takmer všetci zatknutí ho poznajú. Ak je pod policajným dozorom, nezatknú aj mňa a mamu?“ Tí policajti sú diabli, ktorí ubližujú ľuďom. Niektorých zatknutých bratov a sestry obarili vriacou vodou, iných vyzliekli donaha a po celom tele im dávali šoky elektrickými obuškami, a ďalších spútali a zavesili dole hlavou. Roztriasla som sa len pri pomyslení na tieto kruté scény. Pomyslela som si: „Ak ma zatknú, nebudem musieť znášať takýto druh mučenia aj ja? Keby ma zastrelili a urobili to rýchlo, bolo by to v poriadku, a zomrela by som bez veľkého utrpenia. Možno by som sa stala mučenicou a moja duša by bola spasená. Títo diabli sú však zákerní a suroví. Nútia zatknutých bratov a sestry zaprieť Boha a zapredať cirkevných vodcov a cirkevné fondy. Ak bratia a sestry odmietnu prehovoriť, podrobia ich rôznemu mučeniu, a ak stále neprehovoria, uväznia ich a nechajú ich trýzniť spoluväzňami. Polícia používa najrôznejšie surové metódy a skutočne z toho robí peklo na zemi, kde ľudia nemôžu ani žiť, ani zomrieť a trpia neznesiteľnou trýzňou! V živote som veľa netrpela a dokonca aj bolesť hlavy alebo horúčka sú mi dosť nepríjemné. Ako by som mohla zniesť také neľudské mučenie? Moja mama je tiež stará, a ak ju zatknú, bude strašne trpieť, aj keď nezomrie.“ Pri tejto myšlienke som mame povedala: „Ak Li Han sleduje polícia, mohli by zatknúť aj nás. Myslím si, že by sme Li Han nemali kontaktovať.“ Keď to moja mama počula, viac na to netlačila.
Keď sme to doriešili, bolo už neskoro v noci. Ležala som v posteli, nemohla som zaspať a premýšľala som: „Moja mama presne nevie, kde sa knihy uchovávajú, a ak tam pôjdeme unáhlene, odovzdajú nám rodiny, ktoré ich strážia, tieto knihy len tak ľahko? Bolo by spoľahlivejšie spojiť sa s Li Han.“ Uvedomila som si, že moja neochota kontaktovať Li Han pramenila zo strachu, že sa do toho zapletiem, pričom som si stále chránila len vlastné záujmy, a tak som rýchlo vyhľadala Božie slová, aby som vyriešila svoj stav. Prečítala som si túto pasáž z Božích slov: „Antikristi sú mimoriadne sebeckí a hodní opovrhnutia. Nemajú pravú vieru v Boha a už vôbec nie sú Bohu verní; keď sa stretnú s nejakým problémom, chránia a ochraňujú len sami seba. Nič pre nich nie je dôležitejšie než vlastná bezpečnosť. Nestarajú sa o to, aké škody utrpí dielo cirkvi – pokiaľ môžu žiť a nezatknú ich, na ničom inom nezáleží. Títo ľudia sú mimoriadne sebeckí, vôbec nemyslia na bratov a sestry či na dielo cirkvi, myslia len na svoju vlastnú bezpečnosť. Sú to antikristi. Keď takéto veci postihnú tých, ktorí sú verní Bohu a majú pravú vieru v Boha, ako to zvládnu? V čom sa ich konanie líši od konania antikristov? (Keď takéto veci postihnú tých, ktorí sú verní Bohu, vymyslia spôsob, ako ochrániť záujmy Božieho domu, ako zabrániť stratám na obetách Bohu a prijmú potrebné opatrenia pre vodcov a pracovníkov a bratov a sestry, aby minimalizovali straty. Antikristi sa zatiaľ uistia, či sú ochránení ako prví. Nezaujímajú sa o dielo cirkvi ani o bezpečnosť Bohom vyvoleného ľudu a keď cirkev čelí zatýkaniam, vedie to k stratám na cirkevnom diele.) Antikristi opustia dielo cirkvi a Božie obety a nezariadia, aby sa ľudia vyrovnali s následkami. Je to rovnaké, ako dovoliť veľkému červenému drakovi, aby sa zmocnil Božích obiet a Božieho vyvoleného národa. Nie je to tajná zrada Božích obiet a Božieho vyvoleného národa? Keď tí, ktorí sú verní Bohu, jednoznačne vedia, že prostredie je nebezpečné, aj tak pred svojím odchodom čelia riziku konania práce spojenej s odstraňovaním následkov a straty Božieho domu udržia na minime. Ich prioritou nie je vlastná bezpečnosť. Povedz Mi, kto by v tejto podlej krajine veľkého červeného draka mohol zabezpečiť, že viera v Boha a konanie svojej povinnosti nebudú spojené so žiadnym nebezpečenstvom? Nech človek prijme akúkoľvek povinnosť, vždy zahŕňa nejaké riziko – no vykonávanie povinnosti je poverením od Boha a počas Jeho nasledovania musí človek prijať riziko súvisiace s jej konaním. Mal by postupovať múdro a má potrebu prijať opatrenia na zaistenie vlastnej bezpečnosti, jeho osobná bezpečnosť by však pre neho nemala byť na prvom mieste. Mal by zohľadniť Božie úmysly a uprednostniť dielo Jeho domu a šírenie evanjelia. Najviac záleží na tom, aby naplnil Božie poverenie, to je na prvom mieste. Pre antikristov je najdôležitejšia ich osobná bezpečnosť; myslia si, že s ničím iným nemajú nič spoločné. Je im jedno, keď sa niečo stane niekomu inému, nech je to ktokoľvek. Pokiaľ sa nič zlé nestane im samým, cítia sa spokojne. Nemajú ani kúsok vernosti, čo je dané prirodzenosťou-podstatou antikristov.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Druhá časť)) Po prečítaní Božích slov som bola hlboko skľúčená a rozrušená, mala som pocit, akoby ma Božie slová súdili. Povaha, ktorú som odhalila, bola presne ako povaha antikristov. Keď antikristi čelia nebezpečenstvu a ťažkostiam, myslia len na vlastné bezpečie a na to, ako sa ochrániť, neprejavujú Bohu žiadnu vernosť a neberú ohľad na záujmy Božej rodiny ani na bezpečnosť bratov a sestier. Sú mimoriadne sebeckí a opovrhnutiahodní. Teraz, keď cirkev čelila zatýkaniu, bola ochrana kníh Božích slov tou najdôležitejšou úlohou v tomto čase nebezpečenstva, a bola to vec, ktorú by mal urobiť každý, kto má svedomie a ľudskú prirodzenosť. V tomto kritickom okamihu som však myslela len na to, ako zachrániť seba, a nebrala som ohľad na to, ako knihy bezpečne a spoľahlivo premiestniť. Kde bola moja vernosť k Bohu? Keby som konala unáhlene, keby som nenašla domy, kde sa knihy uchovávajú, alebo by nám knihy neodovzdali, zdržalo by to ich premiestnenie. Ak by tieto knihy zhabala polícia, pretože neboli včas premiestnené, niesla by som za to zodpovednosť! Božie slová sú obživou pre ľudský život. Ak chce človek porozumieť pravde, spoznať sám seba, odvrhnúť skazené povahy a dosiahnuť spásu, nezaobíde sa bez Božích slov. Božie slová sú ešte dôležitejšie ako ľudský život. Bratia a sestry riskujú svoje životy, aby doručili Božie slová cirkvi, aby si ich mohlo viac ľudí prečítať, porozumieť pravde a dosiahnuť Božiu spásu. Tí, ktorí úprimne veria v Boha, by určite riskovali svoje životy, aby ochránili knihy Božích slov, no v tejto kľúčovej chvíli som ja myslela len na to, ako ochrániť seba. Čím viac som o tom premýšľala, tým viac som cítila, že nemám vôbec žiadnu ľudskú prirodzenosť. Spomenula som si aj na Petra, ktorý veľa vytrpel a dokonca bol uväznený, keď pracoval a pásol cirkev pre Pána. Počas posledného prenasledovania kresťanov rímskym cisárom Peter už z mesta utiekol. Keď sa Pán Ježiš Petrovi zjavil, Peter pochopil, že to znamená, že Pán Ježiš chce, aby bol ukrižovaný, a tak sa podriadil a vrátil sa do Ríma, kde bol nakoniec ukrižovaný dole hlavou, čím podal svedectvo o najvyššej láske k Bohu. Hoci sa s Petrom nemôžem porovnávať, cirkev mi zverila túto úlohu a bola to moja zodpovednosť a povinnosť. Mala by som byť Bohu verná, uprednostniť záujmy Božieho domu, vykonať túto úlohu akýmkoľvek možným spôsobom a vynaložiť na to všetko svoje úsilie. Keď som si to uvedomila, v pokání som sa pomodlila k Bohu.
Hneď na druhý deň skoro ráno som kontaktovala jednu sestru, aby ma spojila s Li Han, a dohodla som si s ňou stretnutie. Keď nás Li Han uvidela, s obavami povedala: „Jeden zo zatknutých ľudí sa stal judášom. Teraz zatkli jednu sestru z rodiny, ktorá uchováva knihy, a v nebezpečenstve sú aj ďalšie rodiny. Dúfame, že budete môcť rýchlo prísť a knihy presťahovať.“ Keď som počula slová Li Han, uvedomila som si vážnosť situácie a bola som ešte viac znepokojená. Rýchlo som išla s Li Han, aby sme zistili, kde sú ďalšie domy, v ktorých sa uchovávajú knihy. Cestou sme boli veľmi opatrné, neustále sme sledovali okolie a v duchu som sa neustále modlila. Po tom, čo sme našli tie rodiny, zabezpečila som auto, aby prišlo knihy presťahovať. Na moje prekvapenie, keď sme vyšli na diaľnicu, zistili sme, že policajné kontroly sú veľmi prísne. Každé auto niekoľko minút prehľadávali, kým ho pustili ďalej, a neďaleko udržiavalo poriadok niekoľko dopravných policajtov. Keď som videla túto situáciu, opäť som znervóznela. Keby nás chytili, nemohli by sme knihy premiestniť. V srdci som sa neustále modlila k Bohu. Spomenula som si na Božie slová, ktoré hovoria: „Akékoľvek a všetky veci, či už živé alebo mŕtve, sa budú meniť, premieňať sa, obnovovať sa a miznúť v súlade s Božími myšlienkami. Takto má Boh zvrchovanosť nad všetkými vecami.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Boh je zdrojom života človeka) Naozaj, živé aj neživé veci sú pod Božou zvrchovanosťou a usporiadaním a myšlienky a nápady tých, ktorí neveria v Boha, sú tiež pod Jeho kontrolou. To, či dnes hladko prejdeme, bolo v Božích rukách a ja som musela mať vieru. V tej chvíli naše auto zastavili kvôli kontrole. Na moje prekvapenie ten inšpektor poznal brata, ktorý šoféroval, a nechal nás prejsť bez kontroly. Videla som Božiu ochranu.
Potom som o sebe uvažovala a premýšľala som: „Prečo sa tak veľmi bojím zatknutia? Ak tento problém nevyriešim, nikto nevie, kedy by som mohla padnúť.“ Uvidela som jednu pasáž Božích slov: „Za pravdu musíš znášať ťažkosti, musíš sa pravde obetovať, musíš pre pravdu strpieť poníženie a musíš podstúpiť viac utrpenia, aby si získal viac pravdy. Toto by si mal urobiť. Pravdu nesmieš odhodiť pre potešenie z rodinnej harmónie a nesmieš stratiť celoživotnú dôstojnosť a integritu pre dočasný pôžitok. Mal by si sa usilovať o všetko, čo je krásne a dobré, a mal by si sa usilovať o cestu života, ktorá je zmysluplnejšia. Ak vedieš takýto všedný a svetský život a nemáš žiadny cieľ, o ktorý by si sa usiloval, nie je to mrhanie tvojím životom? Čo môžeš z takého života získať? Mal by si zanechať všetky telesné pôžitky kvôli jednej pravde a nemal by si odhodiť všetky pravdy kvôli malému pôžitku. Takíto ľudia nemajú integritu ani dôstojnosť. Ich existencia nemá zmysel!“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Skúsenosti Petra: Jeho poznanie o napomínaní a súde) Po prečítaní Božích slov som si uvedomila, že utrpenie pre pravdu je tá najcennejšia vec. Len cez útrapy môže človek získať pravdu. Zoberme si napríklad bratov a sestry, ktorí znášali mučenie. Zažili mučenie a neľudské zaobchádzanie, ale vypestovali si skutočné porozumenie a nenávisť voči odpornej tvári a zlej podstate komunistickej strany a ich srdcia sa stali ešte pevnejšími v nasledovaní Boha. Keď boli niektorí bratia a sestry na pokraji smrti, volali k Bohu a boli svedkami Jeho úžasnej ochrany, čím získali skutočné porozumenie Božej všemohúcnosti a zvrchovanosti a vypestovali si pravú vieru. Hoci veľmi trpeli, podali svedectvá, ktoré zvíťazili nad satanom. Nič z toho by sa nedalo získať v pohodlnom prostredí; ich utrpenie bolo hlboko zmysluplné! Ja som pravde neporozumela a nepoznala som hodnotu a význam utrpenia, vždy som sa bála telesného utrpenia a vyhýbala som sa prostrediam, ktoré pre mňa Boh pripravil. Nebola to z mojej strany slepota a nevedomosť? Spomenula som si aj na túto pasáž z Božích slov: „Ako príslušníci ľudskej rasy a oddaní kresťania máme všetci zodpovednosť a povinnosť ponúknuť svoje mysle a telá pre naplnenie Božieho poverenia, pretože celé naše bytie pochádza od Boha a existuje vďaka Jeho zvrchovanosti. Ak naše mysle a telá nebudú oddané Božiemu povereniu a spravodlivej veci ľudstva, potom sa naše duše budú cítiť zahanbené pred tými, ktorí boli umučení pre Božie poverenie, a oveľa zahanbenejšie pred Bohom, ktorý nám dal všetko.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dodatok 2: Boh má zvrchovanosť nad osudom celého ľudstva) Môj život mi dal Boh. Bol to Boh, kto ma priviedol pred Seba a dal mi príležitosť usilovať sa o pravdu a prijať spásu. Ako človek so svedomím a rozumom by som mala žiť pre Boha. Premiestniť dnes knihy Božích slov bola moja zodpovednosť. Aj keby ma naozaj zatkli a fyzicky by som trpela, musela som si splniť svoju povinnosť. Spomenula som si na svätých v priebehu dejín, ktorí boli prenasledovaní a umučení pre svoje svedectvo o Bohu: Peter bol pre Boha ukrižovaný dole hlavou, Štefana ukameňovali na smrť, niektorých zabili mečom, prepílili na polovicu, alebo uvarili v oleji a iných roztrhali piatimi koňmi. Všetci sa oddali spravodlivej veci ľudstva, na čo Boh pamätá a je to slávny skutok. Keby ma dnes zatkli a uväznili za to, že som premiestňovala Božie knihy, bolo by to tiež utrpenie pre spravodlivosť. Keď som si to uvedomila, rozhodla som sa vzdorovať svojmu telu a bola som ochotná urobiť pri tejto povinnosti maximum.
Neskôr som sa dozvedela, že jeden zo zatknutých sa stal judášom a viedol políciu pri zatýkaní bratov a sestier. Počet zatknutých ľudí stúpol na devätnásť a polícia mala zoznam a používala fotografie, aby tento judáš identifikoval ľudí. Títo bratia a sestry sa museli rýchlo skryť. Keď som počula túto správu, pomyslela som si: „Situácia začala byť veľmi vážna, ešte horšia, než som si predstavovala. Ak teraz pôjdem premiestniť knihy, je veľmi pravdepodobné, že ma zatknú. Dokážem zniesť policajné mučenie?“ Vedela som, že som opäť nesmelá a ustráchaná, a tak som si rýchlo kľakla k modlitbe: „Bože, keď som počula o situácii v cirkvi, opäť som dostala strach. Bojím sa, že ma zatknú a budem fyzicky trpieť. Bože, prosím, veď ma a usmerňuj ma, aby som nežila podľa svojej sebeckej a opovrhnutiahodnej skazenej povahy a aby som túto povinnosť dokončila.“ V tej chvíli som si spomenula na tieto Božie slová: „Na ceste do Jeruzalema Ježiš prežíval muky, ako keby Mu v srdci obracali nôž, no nemal ani najmenší úmysel nedodržať svoje slovo. Ohromná sila Ho stále hnala vpred, na miesto, kde mal byť ukrižovaný. Nakoniec bol pribitý na kríž, stal sa podobou hriešneho tela a dokončil dielo vykúpenia ľudstva. Vymanil sa z okov smrti a podsvetia. Smrteľnosť, peklo a podsvetie pred Ním stratili svoju moc a porazil ich.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Ako slúžiť v súlade s Božími úmyslami) Keď Pán Ježiš niesol kríž na Golgotu, kruto Ho zbili, telo mal posiate modrinami a tvár zaliatu krvou, nesmierne trpel. A predsa nepreukázal žiadny náznak ľútosti. Aby vykúpil celé ľudstvo, ochotne znášal tieto utrpenia a bol ukrižovaný. Nakoniec zvíťazil nad satanom a dokončil dielo vykúpenia celého ľudstva. Aj keď si bol Pán Ježiš plne vedomý obrovského utrpenia, ktoré si ukrižovanie vyžadovalo, necúvol. Aj keby to znamenalo, že bude sám znášať utrpenie, bol odhodlaný spasiť ľudstvo od hriechu. Pri tejto myšlienke som sa cítila hlboko povzbudená. Keď som o sebe potom uvažovala, uvedomila som si, že tvárou v tvár nebezpečenstvu a súženiu som neustále cúvala a moje správanie bolo veľmi prízemné a opovrhnutiahodné! Situácia, ktorej som dnes čelila, bola tiež skúškou, ktorá mala určiť, či si v tomto kľúčovom okamihu vyberiem vernosť Bohu alebo sebe samej. Už som viac nemohla byť sebecká a brať ohľad len na svoje vlastné telo; musela som nasledovať príklad Pána Ježiša, aj keby to znamenalo, že ma zatknú, uväznia alebo umučia na smrť, musela som knihy Božích slov premiestniť. Potešiť Boha, čo i len raz, by stálo za to. Keď som si to pomyslela, pocítila som, ako mi celým telom prešla vlna sily, a bola som plná energie vykonať túto úlohu. Vedela som, že to všetko mi dal Boh, a bola som hlboko vďačná.
Potom sme bezpečne premiestnili knihy z troch domov. Kým sme premiestňovali knihy zo štvrtého domu, bolo už po polnoci. V susednom dome boli dva psy, ktoré neprestajne štekali na akýkoľvek zvuk. Bola som taká nervózna, až som mala pocit, že mi srdce bije priam v krku, a bála som sa, že by nás susedia mohli odhaliť a zavolať políciu. V srdci som neustále volala k Bohu. Na moju úľavu, po tom, čo sme naložili auto, susedia nevyšli. Keď som videla Božiu ochranu, vrúcne som Mu poďakovala. Takto sme úspešne a bezpečne premiestnili knihy zo štyroch domov, kde boli uschované, a to bez akýchkoľvek incidentov. Na ceste späť sme sa podelili o naše skúsenosti a radosť, ktorú sme cítili, sa nedala vyjadriť slovami.
Prostredníctvom tejto skúsenosti som do určitej miery porozumela Božej všemohúcnosti a zvrchovanosti. Od toho, že sa moja mama presťahovala v deň, keď boli zatknutí bratia a sestry, až po to, ako mi môj brat pomohol zistiť situáciu, a náš hladký prechod cez kontroly – to všetko bolo pod Božou zvrchovanosťou a Jeho usporiadaním. K tomuto bezpečnému premiestneniu kníh došlo výlučne vďaka Božiemu vedeniu. Bez osvietenia Božími slovami a sily, ktorú mi poskytol Boh, by som nedokázala vzdorovať svojmu telu a chýbala by mi viera na vykonanie tejto úlohy. To všetko bol výsledok Božích slov.
