90. O prijímaní vlastnej povinnosti bez strachu

Koncom mája 2023 čelili cirkvi pod mojím vedením zatýkaniu zo strany ČKS a bolo treba rýchlo presunúť knihy Božích slov. Keď sa to dozvedeli vyššie postavení vodcovia, poverili mňa a sestru Song En, aby sme urýchlene zorganizovali presun kníh. Presun však sledovala polícia, ktorá všetky knihy zhabala. Keď som tú správu začula, nemohla som tomu uveriť a cítila som sa, akoby som sa prepadla do jamy zúfalstva. Ako cirkevná vodkyňa som nedokázala ochrániť knihy Božích slov a spôsobila obrovskú stratu. Bola to totálna katastrofa. Bola som ohromená. Obávala som sa, že ma prepustia, a zrodili sa vo mne ešte väčšie obavy, že možno úplne stratím možnosť konať svoje povinnosti. Ak by sa to stalo, nebola by moja šanca na spásu celkom stratená? Už len pri pomyslení na to mi srdce zovrelo od úzkosti. Neraz som si zúfalo povzdychla, a keď som si spomenula, akého veľkého priestupku som sa dopustila, cítila som sa naskrz negatívne a do konania svojich povinností som sa iba nútila. Jedného dňa sme v rozhovore so sestrou Song En preberali Ye Qian a to, že ako vodkyňa zanedbala svoju povinnosť, takže polícia zhabala mnoho kníh Božích slov a Ye Qian vyčistili z cirkvi. Moje myšlienky boli zrazu ešte ponurejšie, pretože mi napadlo, že aj ja som bola cirkevnou vodkyňou, ktorá priamo zodpovedala za presun kníh, takže som na tom všetkom nepochybne mala ten najväčší podiel. Zdalo sa mi isté, že ma prepustia. Keby som vedela, že tento deň raz príde, radšej by som sa vodkyňou nestala, aby na mne nespočívala taká ťarcha zodpovednosti. V tom období som sa pri každej takejto myšlienke cítila skormútená a pristihla som sa pri tom, ako sa ma neustále zmocňuje skľúčenosť. Hoci som to naoko nevzdávala, už len pri pomyslení na to, že by ma mohli prepustiť, som vo svojich povinnostiach strácala zmysel pre bremeno a napokon všetko robila len zo zotrvačnosti.

Do polovice júla vyššie postavení vodcovia preverili situáciu so zhabanými knihami a vyhlásili, že za ňu nemohol ľudský faktor, ale zvláštna okolnosť, ktorú sme nemohli očakávať. Nevzdali nás preto na zodpovednosť a iba nás upozornili, aby sme v budúcnosti úprimne zhŕňali svoje zážitky a ponaučenia a svedomito konali svoje povinnosti. Vedela som, že by som si tú svoju mala vážiť, no aj tak som si stále myslela: „Bola to nečakaná udalosť, takže mi to nekládli za vinu, no vodcovstvo zahŕňa veľa práce a tiež v sebe nesie obrovskú zodpovednosť. Ak si v budúcnosti nesprávne poradím s problémami a spôsobím značné straty, mohli by ma za to prinajlepšom prepustiť alebo v najhoršom vyčistiť, čo by znamenalo, že stratím akúkoľvek nádej na spásu.“ S touto myšlienkou som sa chcela vzdať svojej vodcovskej úlohy a vymeniť ju za povinnosť, ktorá by v sebe niesla menej zodpovednosti. Vedela som však, že by som zanechaním svojej povinnosti zradila Boha a to by bol ešte väčší problém. Pod vplyvom rozumu som sa prinútila podriadiť a ďalej konať svoju povinnosť. Začiatkom augusta som počas cirkevných volieb kazateľov začula, že niektorí bratia a sestry chcú nominovať mňa a sestru Gu Nan, a pod náporom obáv mi odrazu stislo srdce: „Jednu cirkev už na starosti mám a vyžaduje si to preberanie veľkej zodpovednosti. Ak ma zvolia za kazateľku a budem musieť dohliadať na viacero cirkví, nebude to zahŕňať ešte väčšiu zodpovednosť a nebezpečenstvo? Čo ak prácu nevykonám dobre a spôsobím značné straty? Ak by ma za to vyčistili, neznamenalo by to, že nebudem mať dobrý výsledok ani konečný osud?“ Výhra vo voľbách mi pri týchto myšlienkach naháňala strašný strach. Uvedomila som si, že ma moje neriešenie vlastného stavu ohrozuje a ovplyvňuje moje vykonávanie povinnosti, a tak som začala hľadať odpovede v Božích slovách.

Jedného dňa som počas svojich pobožností narazila na jeden úryvok z Božích slov: „Prišli ste konať svoju povinnosť. Bez ohľadu na to, ako tvrdo pracujete, ako veľmi trpíte alebo ako veľmi ste orezávaní, mali by ste ďakovať Bohu. Boh vám dal túto príležitosť, aby ste mohli zažiť najrôznejšie situácie a dospieť k najrôznejším osobným skúsenostiam. Je to dobrá vec a všetko sa to deje preto, aby ste mohli pochopiť pravdu. Čoho sa teda obávate? Pred kým sa chránite? Nie je potrebné, aby ste boli takíto. Len sa normálne usiluj o pravdu, nájdi si svoje správne miesto a dobre konaj svoju povinnosť a prácu, ktorá ti pripadne, a to stačí. Tým sa od vás nežiada veľa.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Siedmy bod: Sú podlí, zákerní a nečestní (Druhá časť)) „Nepremýšľaj o odchode, musíš tu cieľavedome zapustiť korene a dobre konať svoju povinnosť. Bez ohľadu na to, či dokážeš svoju povinnosť konať dobre alebo nie, aspoň do nej vlož svoje srdce a uisti sa, že si nakoniec splnil všetky svoje úlohy. Nebuď dezertér. Niektorí ľudia vravia: ‚Moja kvalita je slabá, nie som veľmi vzdelaný a nemám talent. Mám osobnostné chyby a vo svojej povinnosti sa vždy stretávam s ťažkosťami. Čo budem robiť, ak nedokážem dobre konať svoju povinnosť a prepustia ma?‘ Čoho sa bojíš? Dokážeš túto prácu dokončiť sám? Prijal si iba rolu a nežiada sa od teba, aby si zobral celú vec na seba. Prevezmi len veci, ktoré by si mal urobiť, to stačí. Nebudú potom tvoje záväzky splnené? Je to také jednoduché; prečo si vždy taký podozrievavý? Bojíš, že ti padajúce lístie zasiahne hlavu a rozbije ti ju, a myslíš predovšetkým na vlastné núdzové plány – nie je to vari nanič? Čo znamená ‚nanič‘? Znamená to, že sa nesnažíš o pokrok, nie si ochotný dať do toho všetko, vždy sa chceš len zviezť na cudzí účet a užívať si dobré veci – takíto ľudia sú odpad. Niektorí ľudia sú príliš malomyseľní. Ako môžeme takýchto ľudí opísať? (Sú mimoriadne malicherní.) Mimoriadne malicherný človek je odporný človek a každý odporný človek môže hodnotiť charakter džentlmena podľa svojich vlastných odporných noriem a považovať ostatných za rovnako sebeckých a opovrhnutiahodných, ako je on sám. Títo ľudia sú naničhodníci, a aj keď veria v Boha, nebude pre nich ľahké prijať pravdu. Čo spôsobuje, že človek má príliš málo viery? Je to spôsobené tým, že nechápe pravdu. Ak rozumieš príliš málo pravdám a tvoje chápanie je príliš povrchné a v dôsledku toho nedokážeš pochopiť každé dielo, ktoré Boh podniká, všetko, čo Boh robí, a každú požiadavku, ktorú Boh voči tebe má, ak nedokážeš dosiahnuť toto pochopenie, potom v tebe vzniknú najrôznejšie podozrenia, výmysly, nedorozumenia a predstavy o Bohu. Ak je tvoje srdce naplnené len týmito vecami, môžeš mať pravú vieru v Boha? Nemáš pravú vieru v Boha, a preto sa vždy cítiš nepokojne a robíš si starosti, že nevieš, kedy ťa prepustia. Pociťujete strach a myslíte si: ‚Boh by sem mohol kedykoľvek prísť a vykonať inšpekciu.‘ Len sa uvoľnite. Pokiaľ budete dobre robiť prácu, ktorú vám zveril Boží dom, tak aj keď máte nejaké nedostatky vo svojom úsilí o pravdu a vstupe do života, nechám to tak.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Siedmy bod: Sú podlí, zákerní a nečestní (Druhá časť)) Keď som Božie slová dočítala, cítila som sa hlboko dojatá. Bolo to, akoby sa Boh prihováral priamo mne. Zmocnil sa ma neopísateľný pocit, že sa dotkol môjho vnútra. Boh dôkladne skúma každú moju myšlienku a predstavu. Vedel, že nerozumiem princípom, podľa ktorých cirkev zaobchádza s ľuďmi, a že sa neustále strážim a niečomu mylne chápem, a tak použil svoje slová, aby ma osvietil a viedol a aby mi vrúcne povedal, že sa nemám obávať ani mať strach, pretože Jeho dom narába s ľuďmi podľa princípov a nikdy svojvoľne nevyčistí žiadneho pravého veriaceho, ktorý vykonáva svoje povinnosti. Boh nás povzbudzuje, aby sme sa nebáli prijať záväzky, pokojne čelili situáciám, s ktorými sa každý deň stretáme, a hľadali pravdu, aby sme pochopili Jeho úmysly. Nežiada ma o veľa. On iba dúfa, že na seba dokážem vziať záväzky, ktoré by som mala vziať, budem svojej povinnosti verná a budem čestným človekom s ľudskou prirodzenosťou. Nechce, aby som žila v strachu a úzkosti a bola znepokojená. No ja som bola príliš nečestná a po incidente so zhabaním kníh Božích slov som sa neustále obávala, že ma prepustia alebo dokonca vyčistia, čím by som stratila nádej na dobrý výsledok aj konečný osud. Keď mi to neskôr Boží dom nedal za vinu, namiesto toho, aby som Bohu vďačila za Jeho milosrdenstvo a snažila sa splatiť Jeho lásku konaním svojej povinnosti, začala som byť ostražitá a mylne Ho chápať, takže mi konanie vodcovských povinností nahnalo ešte väčší strach a chcela som ich vymeniť za nejakú „bezpečnejšiu“ povinnosť. Počas volieb kazateľov v cirkvi som si navyše ešte pred tým, ako ma vôbec zvolili, začala robiť starosti, že s väčším dohľadom budem mať aj viac záväzkov a rýchlejšie ma zjavia, a nechcela som sa ich zúčastniť. Neustále som Ho podozrievala a bola pred Ním ostražitá. Chovala som sa tak nečestne!

Neskôr som s cieľom vyriešiť svoje problémy pokračovala v čítaní Božích slov, v ktorých som natrafila na jeden úryvok: „Niektorí ľudia sa boja prevziať zodpovednosť pri vykonávaní svojej povinnosti. Ak im cirkev zadá prácu, ktorú majú urobiť, najprv zvážia, či si táto práca vyžaduje prevzatie zodpovednosti, a ak áno, tak tú prácu neprijmú. Ich podmienkami pre vykonávanie povinnosti je, po prvé, že to musí byť ľahká práca; po druhé, že nie je náročná ani únavná; a po tretie, že bez ohľadu na to, čo robia, nepreberajú žiadnu zodpovednosť. To je jediný druh povinnosti, ktorý na seba berú. Čo je to za človeka? Nie je to úlisný, nečestný človek? Nechce niesť ani tú najmenšiu zodpovednosť. Dokonca sa bojí, že lístie padajúce zo stromov mu rozbije lebku. Akú povinnosť môže takýto človek vykonávať? Aký úžitok by mohol mať v Božom dome? Práca v Božom dome súvisí s prácou boja proti satanovi, ako aj so šírením evanjelia kráľovstva. Ktorá povinnosť nie je spojená so záväzkami? Povedali by ste, že byť vodcom nesie so sebou zodpovednosť? Nie sú jeho záväzky o to väčšie a nemusí niesť o to väčšiu zodpovednosť? Bez ohľadu na to, či šíriš evanjelium, svedčíš, natáčaš videá a tak ďalej – bez ohľadu na to, akú prácu vykonávaš –, pokiaľ sa týka pravdy-princípov, nesie so sebou záväzky. Ak je plnenie tvojej povinnosti bez princípov, ovplyvní to prácu Božieho domu, a ak sa bojíš prevziať zodpovednosť, potom nemôžeš vykonávať žiadnu povinnosť. Je niekto, kto sa bojí prevziať zodpovednosť pri vykonávaní svojej povinnosti, zbabelý alebo je problém v jeho povahe? Musíš to vedieť rozlíšiť. Faktom je, že nejde o otázku zbabelosti. Ako to, že tento človek je taký odvážny, keď túži po bohatstve alebo robí niečo vo vlastnom záujme? Podstúpil by akékoľvek riziko. No keď robí niečo pre cirkev, pre Boží dom, nepodstupuje žiadne riziko. Takíto ľudia sú sebeckí a odporní, najzradnejší zo všetkých. Každý, kto pri vykonávaní povinnosti nepreberá zodpovednosť, nie je ani trochu úprimný voči Bohu, nehovoriac o jeho vernosti. Aký druh človeka sa odváži prevziať zodpovednosť? Aký druh človeka má odvahu niesť ťažké bremeno? Niekto, kto sa ujme vedenia a smelo vykročí vpred v najzásadnejšej chvíli v diele Božieho domu a nebojí sa niesť veľkú zodpovednosť a znášať veľké útrapy, keď vidí dielo, ktoré je najdôležitejšie a rozhodujúce. To je niekto verný Bohu, Kristov dobrý vojak. Je to azda tak, že každý, kto sa bojí prevziať zodpovednosť za svoju povinnosť, to robí preto, lebo nerozumie pravde? Nie; je to problém v ich ľudskej prirodzenosti. Nemajú zmysel pre spravodlivosť ani zodpovednosť, sú to sebeckí a odporní ľudia, nie úprimní veriaci v Boha, a pravdu neprijímajú ani v najmenšom. Z tohto dôvodu nemôžu byť spasení. … Ak sa chrániš vždy, keď ťa niečo postihne, a nechávaš si únikovú cestu, zadné dvierka, uvádzaš pravdu do praxe? To nie je praktizovanie pravdy – je to úskočnosť. Ty teraz vykonávaš svoju povinnosť v Božom dome. Aký je prvý princíp vykonávania povinnosti? Prvým princípom je, že v prvom rade treba danú povinnosť vykonávať celým srdcom, nešetriť úsilím a chrániť záujmy Božieho domu. Je to pravda-princíp, ktorý by si mal uviesť do praxe. Chrániť sa tým, že si necháš únikovú cestu, zadné dvierka, je princíp praktizovania, ktorým sa riadia neverci, a ich najvznešenejšia filozofia. Považovať sa vo všetkom za prvého a uprednostňovať vlastné záujmy pred všetkým ostatným, nemyslieť na druhých, nemať žiadnu spojitosť so záujmami Božieho domu a záujmami druhých, myslieť najprv na vlastné záujmy a potom myslieť na únikovú cestu – vari nie je práve taký neverec? Presne taký je neverec. Takýto človek sa nehodí na vykonávanie povinnosti.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Ôsmy bod (Prvá časť)) Boh odhaľuje, že ľudská prirodzenosť je skutočne sebecká, opovrhnutiahodná, nečestná a zradná a ľudia tak bez ohľadu na povinnosť berú ohľad najmä na vlastné záujmy. Sú ochotní prevziať zodpovednosť za úlohy, ktoré im prospievajú, no nechcú sa ujať úloh, ktoré so sebou nesú určité záväzky alebo riziká. Keď som nad sebou uvažovala vo svetle Božích slov, pochopila som, že som sa v tomto ohľade správala obzvlášť očividne. Napríklad keď zhabali knihy Božích slov, nemyslela som na to, ako vynahradiť straty záujmom Božieho domu, ale radšej smútila, že ak by som vedela, akú obrovskú zodpovednosť budem musieť prevziať, nikdy by som sa vodcovskej povinnosti neujala. Hoci sa nezdalo, že sa svojim povinnostiam vyhýbam, cítila som sa naozaj skormútene a netrúfla som sa ich vzdať iba zo strachu, že zradím Boha a nebudem mať žiadny dobrý výsledok ani konečný osud. Uvedomila som si, že sa správam totálne sebecky a opovrhnutiahodne a vôbec nie som človekom, ktorý miluje Boha alebo Mu je verný. Po tom, čo som zistila, že ma za to Boží dom neberie na zodpovednosť, som si navyše nielenže nevážila svoje povinnosti, no tiež som si na Boha dávala ešte väčší pozor a mylne Ho chápala. Bola som ako vyplašené vtáča, ktoré premýšľa, že sa vyhne svojim povinnostiam ešte predtým, než naň doľahnú. Myslela som len na vlastné záujmy a vôbec som neuvažovala o tom, či sa moje správanie zhoduje s princípmi alebo čo sa stane s cirkevnou prácou. Správala som sa presne ako pochybovač. Ako som s takouto vierou mohla očakávať spásu? Neustále som bola pred Bohom ostražitá, nechcela som niesť zodpovednosť a už dávno som sa presunula mimo Jeho dom. Nebolo to teda tak, že by ma Boh chcel vyradiť, no skôr tak, že som si toto vyradenie spôsobovala sama. Keď som o tom premýšľala, uvedomila som si vážnosť svojho problému a potichu som sa preto pomodlila k Bohu: „Bože, neustále myslím na vlastné záujmy a snažím sa ponechať si určitý priestor na manévrovanie. Som taká nečestná. Bože, viem, že som sa mýlila, a odteraz už mi bude jedno, či ma zvolia za kazateľku. Som ochotná podriadiť sa. Prosím, veď ma, aby som nad sebou uvažovala a hlbšie sa spoznala.“

Neskôr som pri pozeraní videa so skúsenostným svedectvom natrafila na jeden úryvok z Božích slov, vďaka ktorému som ešte lepšie pochopila svoje problémy. Všemohúci Boh hovorí: „Antikristi vo svojom srdci prechovávajú tieto veci, ktoré sú všetky nepochopením, odporom, súdením a odolávaním voči Bohu. Chýba im akákoľvek znalosť Božieho diela. Pri skúmaní Božích slov, pri skúmaní Božej povahy, identity a podstaty dochádzajú k takýmto záverom. Antikristi tieto veci pochovávajú hlboko vo svojom srdci a napomínajú sami seba: ‚Opatrnosti nikdy nie je dosť; najlepšie je držať sa v úzadí; klinec, ktorý vytŕča, treba zatĺcť; a byť na vrchole znamená byť sám! Bez ohľadu na to, kedy, nikdy nebuď tým klincom, ktorý vytŕča, nikdy nelez príliš vysoko; čím vyššie vylezieš, tým tvrdšie dopadneš.‘ Neveria, že Božie slová sú pravdou, a neveria, že Božia povaha je spravodlivá a svätá. Na to všetko sa pozerajú cez ľudské predstavy a domnienky a k Božiemu dielu pristupujú s ľudským pohľadom, ľudskými myšlienkami a ľudskou ľstivosťou, pričom na vymedzenie Božej povahy, identity a podstaty používajú logiku a myslenie satana. Je zrejmé, že antikristi nielenže neprijímajú a neuznávajú Božiu povahu, identitu a podstatu; naopak, sú plní predstáv, odporu a vzdorovitosti voči Bohu a nemajú o Ňom ani štipku skutočného poznania. Definícia Božieho diela, Božej povahy a Božej lásky je pre antikristov otáznikom – pochybnosťou a sú vo vzťahu k nej plní skepsy a plní popierania a hanobenia; tak čo potom s Jeho identitou? Božia povaha predstavuje Božiu identitu; s takýmto pohľadom na Božiu povahu, aký majú oni, je ich pohľad na Božiu identitu samozrejmý – priame popieranie. To je podstata antikristov.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Desiaty bod (Šiesta časť)) Boh odhaľuje, že antikristi popierajú Božiu podstatu, sú vo vzťahu k Nemu plní nedôvery a navyše Ho popierajú a ohovárajú. Neveria, že je spravodlivý ani že to, čo robí pre ľudstvo, spočíva v láske a spáse. Aj ja som mala vážnu povahu antikrista. Napríklad keď tentoraz zhabali knihy Božích slov, rovnako ako oni som neprestajne žila v stave negativity a obáv a bála som sa, že ma vyčistia z cirkvi a nebudem mať dobrý výsledok ani konečný osud. Keď som sa neskôr dopočula, ako Ye Qian vyčistili za to, že zanedbávala svoje povinnosti a spôsobila značné straty Božiemu domu, mala som pocit, že povinnosť kazateľky zahŕňa obrovské záväzky, a žila som v neustálom strehu a nedorozumení. Bála som sa svojho zvolenia za kazateľku a nikdy som ani nehľadala kontext alebo princípy, ktoré Boží dom používa pri narábaní s ľuďmi. Videla som to tak, že Boží dom je rovnaký ako svet nevercov a chýba v ňom spravodlivosť a férovosť a že čím väčšiu povinnosť konám, tým väčšiu zodpovednosť nesiem, takže ma v prípade, že si s nejakými situáciami poradím zle, stihnú tým vážnejšie následky. Žila som podľa mylných názorov ako „človek býva na vrchole sám“ a „čím je niekto väčší, tým ťažšie dopadne“, v každej situácii som neustále spochybňovala Boha a mala som sa pred Ním na pozore. Svedčilo to o nedostatočnom chápaní spravodlivej Božej povahy a istým spôsobom som sa Mu tým rúhala. Ye Qian vlastne vyčistili najmä preto, že svoju povinnosť zanedbávala, čo viedlo k tomu, že polícia ČKS zhabala mnoho kníh Božích slov, a spôsobilo značné straty Božiemu domu. A mnou sa nezaoberali najmä preto, že cirkev usúdila, že straty nespôsobila nikoho povrchnosť ani nezodpovednosť, takže za to nikto neniesol následky. Ukazovalo to, že keď Boží dom pripisuje zodpovednosť, naozaj veci hodnotí podľa kontextu a dôvodov, prečo straty nastali. Ibaže ja som nehľadala pravdu-princípy a pri pohľade na Ye Qianino vyčistenie som Bohu mylne rozumela – akoby to, že vo svojich povinnostiach spravím jednu chybu a privodím negatívne následky, mohlo viesť k tomu, že ma vyčistia a vyradia. Všetky moje myšlienky boli plné pochybností a popierania Božej spravodlivosti. No aj keď som sa Boha vystríhala a mylne Ho chápala, On sa nesústreďoval na moje nedostatky ani skazenosť, stále mi dával príležitosť vykonávať svoje povinnosti a používal osoby, udalosti a veci, aby mi pripomenul, že nad sebou mám uvažovať a spoznávať sa, nech sa včas spamätám, obrátim a vyhnem ďalšiemu kráčaniu po ceste antikrista. Keď som o tom premýšľala, cítila som sa Mu naozaj zaviazaná a vinná. Cítila som Jeho úprimnú túžbu spasiť ľudí a ešte viac som nenávidela svoju vlastnú sebeckosť a nečestnosť. Už som ďalej nechcela žiť v stave, v ktorom som si dávala pozor a mylne veci chápala, a ak by ma zvolili, bola som túto povinnosť ochotná prijať. Neskôr ma zvolili za kazateľku, no ja som sa stále trochu znepokojovala, pretože som mala pocit, že som ešte nepochopila mnohé z princípov a mala dosť vážne skazenú povahu, a keď som teraz zodpovedala za niekoľko cirkví, cítila som, že ak urobím chybu a spôsobím straty cirkevnej práci, stratím príležitosť na dobrý výsledok a konečný osud. Keď som sa však obzrela na svoje skúsenosti z tohto obdobia, uvedomila som si, že kým dokážem prijať pravdu a budem sa úprimne kajať, Boh ma za moje chvíľkové previnenie neodsúdi a nevyradí, ani keby som spáchala priestupok. Keď som to pochopila, nabrala som ochotu zabudnúť na samu seba, podriadiť sa a pokojne túto povinnosť prijať.

Neskôr som si prečítala ďalšie Božie slová: „Plnenie povinnosti je v skutočnosti naplnením všetkého, čo je človeku vlastné, teda toho, čo je pre človeka možné. Vtedy je jeho povinnosť splnená. Ľudské nedostatky pri službe Bohu sa postupne zmenšujú tým, ako človek nadobúda skúsenosti a podrobuje sa súdu. Plneniu povinnosti to nebráni ani neovplyvňuje. Tí, ktorí prestanú Bohu slúžiť alebo sa vzdajú a ustúpia, pretože sa boja, že by ich služba Bohu mohla mať nedostatky, sú zo všetkých najzbabelejší. … Medzi povinnosťou človeka a tým, či dostane požehnania alebo ho postihne nešťastie, nie je žiadna súvislosť. Povinnosť je to, čo má človek plniť. Je to jeho poslanie zoslané z neba a nemalo by závisieť od odmeny, podmienok alebo dôvodov. Len vtedy si človek plní svoju povinnosť. Dostať požehnania znamená, keď je niekto po tom, ako zakúsi súd, zdokonalený a teší sa z Božích požehnaní. Človeka postihne nešťastie vtedy, keď sa jeho povaha po zažití napomínania a súdu nezmení, a keď nezažije zdokonalenie, ale je potrestaný. No bez ohľadu na to, či stvorené bytosti dostanú požehnania alebo ich postihne nešťastie, majú konať svoju povinnosť, robiť to, čo musia a čoho sú schopné. To je to najmenšie, čo by mal robiť človek, ktorý sa usiluje o Boha. Nemal by si konať povinnosť len preto, aby si dostal požehnania, a nemal by si odmietať konať zo strachu, že ťa postihne nešťastie. Chcem vám povedať toto: Vykonávanie povinnosti je to, čo by mal človek robiť, a ak nie je schopný vykonávať svoju povinnosť, potom je to jeho vzdorovitosť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Rozdiel medzi službou vteleného Boha a povinnosťou človeka) Po čítaní Božích slov som si uvedomila, že som sa vždy bála prijímania záväzkov. Bála som sa riskovať a tiež toho, že budem vyradená, a mohla za to najmä moja ohromná túžba po požehnaniach a neustále spájanie svojej povinnosti s vlastným výsledkom a konečným osudom. Vďaka odhaleniu v Božích slovách som pochopila, že konanie povinnosti nemá nič spoločné so získavaním požehnaní ani utrpením. Povinnosti sú záväzkami stvorených bytostí a sú to záväzky a úlohy, ktoré by si ľudia mali plniť. Navyše skrz svoje povinnosti spoznávame samých seba a Boha a získavame pravdu. Rovnako ako pri tejto skúsenosti, vďaka ktorej som si uvedomila, že vodcovská povinnosť prichádza s vážnymi záväzkami a zvládanie dôsledkov po zásahoch si vyžaduje viac než len pohotovosť a rýchlosť. Vyžaduje si aj to, aby človek konal podľa princípov, bol múdry a viac sa modlil a hľadal. Vďaka tomuto zjaveniu som si navyše uvedomila, že som bola naozaj sebecká, opovrhnutiahodná, nečestná a zradná a zoči-voči situáciám som vždy brala ohľad na vlastné záujmy, takže som kráčala po ceste odporovania Bohu. Toto všetko som získala vďaka konaniu svojej povinnosti. Ak si ju budem spájať so získavaním požehnaní alebo utrpením, pri stretnutí s problémami budem váhať a chcieť sa jej vzdať a to ma povedie k tomu, že premárnim mnohé príležitosti získať pravdu. To by bolo naozaj to isté, ako nejesť zo strachu, že sa zadrhnem. Každý, kto tak robí, je totálne hlúpy a zbabelý. Keď som si to uvedomila, už som ďalej pre svoje nedostatky neodmietala svoju povinnosť a radšej som k nej pristupovala s úprimným srdcom. Následne som sa zamerala na rozpoznávanie problémov vo svojich povinnostiach a hľadanie pravdy, aby som ich vyriešila. Aj keď bolo moje chápanie pravdy ešte plytké, dokázala som svoje nedostatky kompenzovať tým, že som sa s každým o všetkom rozprávala. Keď som občas čelila veciam, ktorým som nerozumela, tak som tieto problémy vyniesla na svetlo a spoločne s inými hľadala riešenia, a keď som si niečím nebola istá, hľadala som usmernenie u vyššieho vedenia. Ak sme narazili na nejaké odchýlky, ihneď sme ich napravili, a ak sme zlyhali, tak sme si tieto zlyhania zhrnuli. Pri takomto konaní svojej povinnosti som už necítila taký veľký tlak a bola som omnoho pokojnejšia. Vďaka tejto skúsenosti som pochopila, že len tým, že sa človek sústredí na hľadanie pravdy, podriadi sa situáciám, ktoré preňho Boh ovláda, a poučí sa z nich, môže získať skutočnú slobodu a oslobodenie.