100. Znášanie ponižovania a týrania
Jedného rána v novembri 2007, keď sme sa zhromažďovali v dome sestry Liu Hua, do dvora zrazu vtrhlo vyše tucta policajtov a skôr než sme stihli zareagovať, nabehli do domu, kričiac: „Nehýbte sa!“ Bol tam obrovský zmätok a ja som sa neskutočne vyľakala, a tak som sa neustále modlila k Bohu. Policajti prehľadali celý dom. Netrvalo dlho a obrátili to tam hore nohami a našli knihy a DVD s Božími slovami, ktoré boli v dome Liu Hua uložené. Potom nás rýchlo a násilne prehľadali a v mojom vrecku našli materiály o počte členov cirkvi a dokumenty týkajúce sa cirkevných financií. Bola som naozaj znepokojená. Bála som sa, že do toho budú zapletení ďalší bratia a sestry, a tak som sa v duchu modlila k Bohu a prosila Ho, aby ich chránil. V tej chvíli jeden z policajtov chytil Liu Hua a spýtal sa: „Máš doma ešte nejaké knihy alebo cirkevné peniaze?“ Keď neodpovedala, policajt ju bez ohľadu na jej vysoký vek surovo sotil a Liu Hua tvrdo spadla na zem a stratila vedomie. Videla som Liu Hua ležať nehybne na zemi s bledou tvárou, a chcela som k nej pribehnúť a pomôcť jej vstať, ale dvaja policajti ma nečakane schmatli za ruky a odvliekli ma do auta. Ďalší policajti išli vytiahnuť Liu Hua, no keď videli, že leží v bezvedomí na zemi, išli zatknúť ďalších. Pomyslela som si: „Komunistická strana nenávidí Boha a keď raz chytia niekoho, kto káže evanjelium, budú ho mučiť. Niektorých zbijú a zmrzačia, iných odsúdia do väzenia, pričom najmä kľúčoví vodcovia a pracovníci sú beztrestne ubíjaní na smrť. Teraz, keď ma zatkli a našli u mňa materiály o počte členov cirkvi a financiách, určite si budú myslieť, že som cirkevná vodkyňa, a nenechajú ma len tak ísť.“ Trochu som sa bála, keďže som nevedela, aké spôsoby mučenia na mňa policajti použijú, a vedela som, že ak by som to nevydržala a stala sa judášom, bola by to urážka Božej povahy. Nemohla som sa stať judášom. Neustále som sa modlila k Bohu: „Bože, veľmi sa teraz bojím. Neviem, ako so mnou budú policajti zaobchádzať. Prosím, chráň ma a daj mi vieru. Som ochotná pevne vytrvať vo svojom svedectve!“ Po modlitbe som si spomenula na úryvok z Božích slov: „Keď čelíš utrpeniu, musíš byť schopný odložiť svoje starosti o telo bokom a nesťažovať sa na Boha. Keď sa Boh pred tebou skrýva, musíš mať vieru, aby si Ho nasledoval a aby si si zachoval svoju predchádzajúcu lásku bez toho, že by si jej dovolil zmeniť sa alebo sa vytratiť. Bez ohľadu na to, čo Boh robí, musíš sa Ním nechať ovládať, ako si želá, a radšej preklínať svoje telo, než sa na Neho sťažovať. Keď čelíš skúškam, musíš radšej znášať bolesť z toho, že sa vzdáš toho, čo miluješ, a horko plakať namiesto zlyhania v uspokojení Boha. Len to je pravá láska a pravá viera.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Tí, ktorí majú byť zdokonalení, musia prejsť zušľachťovaním) Božie slová vniesli do môjho srdca veľký pokoj. Boh pripúšťa, aby na nás prišli utrpenie a skúšky, aby zdokonalil našu vieru. Keď ma zatkli a prenasledovali, bola som zbabelá, bála som sa mučenia a videla som, že moja viera v Boha nebola úprimná. Nemala by som už viac brať ohľad na svoje telo; bez ohľadu na to, aký spôsob mučenia na mňa policajti použili, musela som sa spoliehať na Boha, aby som pevne vytrvala vo svojom svedectve, a aj keby som mala zomrieť, nikdy by som sa nestala judášom.
Keď sme dorazili na policajnú stanicu, dvaja policajti ma agresívne vypočúvali: „Kto je vodca cirkvi? Kde sú cirkevné peniaze?“ Vypočúvali ma až do 20.00 hod. a keď videli, že nič nehovorím, previezli ma do zadržiavacieho strediska. V tom čase bola naozaj zima a dve policajtky ma násilím vyzliekli donaha a prehľadali ma. Potom ma s dvoma ďalšími sestrami zamkli v miestnosti bez toho, aby nám dovolili niečo zjesť, dali nám len tenkú deku a drsne povedali: „Len si pekne zamrznite na smrť! Kto vám dovolil nasledovať Všemohúceho Boha? Kým máte tú svoju vieru, na jedlo ani nepomyslite!“ V tú noc sme sa my tri potichu utešovali a povzbudzovali. Chápali sme, že toto zatknutie a prenasledovanie bola Božia skúška a že sme museli svedčiť pre Boha. Bez ohľadu na to, ako nás policajti mučili, aj keby nás ubili na smrť, nikdy by sme neurobili kompromis so satanom! Získali sme vieru a silu, a hoci nám bola zima a boli sme hladné, nezdalo sa to až také neznesiteľné.
Na druhý deň ma policajti vypočúvali. Jeden mi zúrivo šťuchol do hlavy a povedal: „Kto je vodca vašej cirkvi, ty striga? Kto ti dal dokumenty o cirkevných financiách? Ak nám to povieš, ešte dnes ťa pustíme, ale ak nám nič nepovieš, tak si to naozaj odskáčeš!“ Tvárou v tvár ich neúnavnému vypočúvaniu som sa v duchu neustále modlila k Bohu a prosila Ho, aby chránil moje srdce. Keď jeden z policajtov videl, že nič nehovorím, rozzúril sa a povedal: „Ak neprehovoríš, máme spôsoby, ako ťa mučiť! Odsúdime ťa na desať rokov!“ Ďalší povedal: „Pošlem ťa na čínsku Sibír, aby si okúsila, aké to je tam trpieť. Potom uvidíme, aká si tvrdohlavá!“ Neustále sa ma snažili prinútiť odpovedať a pokúšali ma. Ja som sa len v srdci modlila a spoliehala sa na Boha a nechytila som sa do ich pasce. Na tretí deň ráno o 8.00 ma štyria policajti zavolali von, aby ma odfotili. Jeden policajt s falošným úsmevom povedal: „Vieš, prečo ťa fotíme? Ješ jedlo Komunistickej strany, ale neveríš v Komunistickú stranu, a namiesto toho veríš v Boha a kážeš evanjelium. Ak teraz začnú všetci veriť v Boha, kto bude veriť v Komunistickú stranu? Staviaš sa proti Komunistickej strane! Za tvoje nadšenie pre kázanie evanjelia si zaslúžiš desať rokov väzenia. Dáme tvoju fotku do televízie, aby ju každý videl, a postaráme sa o to, že sa od hanby nebudeš môcť ukázať na verejnosti!“ Po týchto slovách sa uškrnul, trhol ma za ruku a násilím ma odfotil. Bola som zúrivá, ale aj dosť ustarostená a premýšľala som: „Ak policajti v televízii odvysielajú skutočnosť, že ma zatkli pre moju vieru, a pobúria tým verejnosť, čo si o mne pomyslia moji priatelia a príbuzní? Moji susedia sa mi možno budú vysmievať. Ako by som sa mohla ukázať na verejnosti? Hanbili by sa za mňa moje deti a zavrhli by ma?“ Z týchto myšlienok som sa cítila úplne vyčerpaná. Uvedomila som si, že moje srdce sa vzdialilo od Boha, a tak som sa k Nemu rýchlo pomodlila a prosila Ho, aby moje srdce chránil. V tej chvíli som si spomenula na tieto Božie slová: „Medzi vami nie je ani jeden človek, ktorý by bol chránený zákonom. Namiesto toho vás zákon stíha. Ešte väčším problémom je, že vám nikto nerozumie – vaši príbuzní, vaši rodičia, vaši priatelia ani vaši kolegovia, nikto z nich vám nerozumie. Keď vás Boh opustí, je nemožné, aby ste ďalej žili na zemi. Ľudia však aj tak neznesú byť ďaleko od Boha. A práve taký je význam Božieho podmanenia si človeka, taká je Božia sláva. To, čo ste dnes zdedili, prevyšuje apoštolov a prorokov v priebehu vekov a je dokonca väčšie ako to, čo zdedili Mojžiš a Peter. Požehnania sa nedajú získať za deň ani za dva, dajú sa zaslúžiť len za vysokú cenu. To znamená, že musíte mať lásku, ktorá bola zušľachtená, musíte mať veľkú vieru a mnohé pravdy, ktoré Boh vyžaduje, aby ste dosiahli. Musíte byť schopní prikloniť sa k spravodlivosti bez toho, aby ste zaváhali či ustúpili, musíte mať srdcia milujúce Boha, ktoré ostanú nemenné až do smrti. Musíte mať odhodlanie. Váš život-povaha sa musí zmeniť, vaša skazenosť sa musí vyliečiť, musíte prijať všetko Božie ovládanie bez sťažností, a dokonca sa podriadiť až na smrť. Toto by ste mali dosiahnuť, toto je konečný zámer Božieho diela a toto Boh požaduje od tejto skupiny ľudí.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Je Božie dielo také jednoduché, ako si človek predstavuje?) Božie slová mi pomohli porozumieť, že zatýkanie a prenasledovanie kresťanov Komunistickou stranou a jej snahy vytvoriť verejnú mienku s cieľom očierňovať nás a útočiť na nás majú za cieľ prinútiť nás zradiť Boha. Nechytala som do satanovej pasce tým, že som bola negatívna a utrápená, pretože som sa bála, že sa mi budú vysmievať? Byť zatknutý a ponižovaný pre vieru v Boha znamená byť prenasledovaný pre spravodlivosť, a to je veľkolepá vec. Ja som sa však bála, že sa mi budú posmievať. Neukazovalo sa tým, že nedokážem rozoznať dobré od zlého? Tešila som toľkému polievaniu a zaopatrovaniu Božími slovami, a teraz, keď Boh potreboval, aby som svedčila, brala som ohľad na svoje telo a trápila ma moja márnivosť a pýcha. Skutočne mi chýbalo svedomie! Keď som na to myslela, cítila som hlbokú ľútosť a pomyslela som si: „Bez ohľadu na to, čo so mnou dnes urobia, aj keby odvysielali moju fotku v televízii, aby ma očiernili a spôsobili, že sa mi ľudia budú vysmievať a zavrhnú ma, pevne vytrvám vo svojom svedectve a nikdy nezradím Boha!“
Po odfotografovaní ma policajti odviedli späť do vypočúvacej miestnosti. Jeden policajt mi z tašky vybral dokumenty o počte členov cirkvi a financiách a hodil ich na stôl, pričom na mňa zazeral a kričal: „Dnes musíš jasne vysvetliť, odkiaľ sa tieto veci vzali! Ak neprehovoríš, dostaneš desaťročný trest!“ Keď videl, že neodpovedám, zúrivo mi šťuchol prstom do hlavy a povedal: „Ty stará babizňa, takých ako ty som už videl veľa. Ak sa dnes nepriznáš, riskuješ to málo života, čo ti ešte ostáva! Máme päť tímov, ktoré sa striedajú pri tvojom vypočúvaní. Uvidíme, kto vydrží dlhšie!“ To vo mne vyvolalo strach, keď som pomyslela na to, ako boli niektorí bratia a sestry po zatknutí mučení bambusovými trieskami pod nechtami a iní museli nasilu piť vodu s čili. S hrôzou som premýšľala, či by to isté urobili aj mne, ak by som zostala ticho. Keby ma mučili a dali do väzenia na niekoľko rokov, dokázala by som to vydržať? Mala som vyše 50 rokov a moje zdravie nebolo dobré; čo ak by ma umučili na smrť? V srdci som sa neustále modlila k Bohu a prosila Ho, aby mi dal silu. V tej chvíli som si spomenula na niektoré z Božích slov: „V tejto etape diela je od nás požadovaná tá najväčšia viera a láska a môžeme zakopnúť aj kvôli najmenšej neopatrnosti, pretože táto etapa diela sa líši od všetkých predchádzajúcich: Boh zdokonaľuje vieru ľudí, ktorá je neviditeľná a nehmatateľná. Boh robí to, že mení slová na vieru, lásku a život.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Cesta… (8)) Božie slová mi dodali vieru a silu. Bez ohľadu na to, akému utrpeniu alebo skúške som čelila, musela som sa spoliehať na svoju vieru a pevne vytrvať vo svojom svedectve. Len tak som mohla byť zdokonalená Bohom. Spomenula som si na Jóbovo utrpenie v satanovom pokušení. Keď prišiel o svoje obrovské stáda dobytka a oviec, o svoje obrovské bohatstvo a o svoje deti, a celé jeho telo bolo pokryté bolestivými vredmi, stále mal vieru v Boha. Radšej preklínal svoje vlastné telo, než by sa sťažoval na Boha, a naďalej chválil Božie meno, čím pevne vytrval vo svojom svedectve, ponížil satana a získal Božie schválenie a požehnania. To, že ma zajali a prenasledovali, bolo satanovo pokúšanie, a zároveň ma tým Boh skúšal a preveroval. Musela som nasledovať Jóbov príklad a nesťažovať sa na Boha, aj keby to znamenalo zomrieť, a musela som sa spoliehať na Boha, aby som pevne vytrvala vo svojom svedectve a zahanbila satana. Od tej chvíle som bez ohľadu na to, ako ma policajti vypočúvali, nepovedala ani slovo. Keď policajti videli, že zo mňa nič nedostanú, povedali inému tímu: „Nájdite spôsob, ako jej rozviazať jazyk. V týchto dokumentoch ide o dosť veľké peniaze. Prinúťte ju priznať podrobnosti o cirkevných peniazoch a vodcoch. Nedovoľte jej spať, kým neprehovorí!“ Druhý policajný tím tvorili dvaja mladí muži. Postavili sa ku mne z oboch strán a tvrdo ma udierali päsťami do ramien, dožadujúc sa informácie, kto sú cirkevní vodcovia. Bolo mi trochu na odpadnutie, sedela som na stoličke, celá som sa triasla a nedokázala som prehovoriť. Nepoľavili a naďalej ma udierali päsťami. Po chvíli vošiel do miestnosti náčelník Úradu pre verejnú bezpečnosť a škrípajúc zubami povedal: „Ty si sa po toľkom čase ešte stále nepriznala? Kto ti dal finančné dokumenty cirkvi? Ak nám to dnes nepovieš, tak si to odskáčeš!“ Keď som to počula, srdce mi prudko bilo a rýchlo som sa pomodlila k Bohu: „Bože, zdá sa, že ma nepustia. Sama to nedokážem prekonať, som ochotná spoliehať sa na Teba. Bez ohľadu na to, ako ma budú mučiť, nikdy sa nestanem judášom!“ V tej chvíli sa mi náhle prevrátil žalúdok a začala som zvracať. Keď policajti videli, že všade naokolo zvraciam, odstúpili. Využila som príležitosť, schmatla som zo stola dokumenty o počte členov cirkvi a financiách a celá som sa nimi poutierala. Potom som ich hodila na zem a pošliapala po nich, aby som ich zničila, čo policajtov rozzúrilo, až zbledli. V tej chvíli prijal náčelník Úradu pre verejnú bezpečnosť telefonát, v ktorom mu oznámili, že mu zomrela svokra a že sa musí urýchlene vrátiť domov, takže vypočúvanie museli prerušiť. Vedela som, že to bola Božia ochrana, a bola som Bohu hlboko vďačná. Policajti ma vypočúvali celkovo osemkrát, ale nezískali odo mňa žiadne informácie, a tak ma nakoniec poslali do zadržiavacieho strediska.
V zadržiavacom stredisku ma dve policajtky vzali do malej miestnosti a nadávali mi: „Stiahneme ťa z kože, ty stará striga!“ Potom vzali nožnice a odstrihli mi z oblečenia všetky gombíky. Následne ma vyzliekli a zahodili mi topánky. Po prehliadke ma prinútili prejsť bosú cez dvor do inej miestnosti. Cítila som sa úplne ponížená a bola som veľmi nahnevaná a rozrušená. Neustále som sa preto modlila k Bohu. Spomenula som si na úryvok z Božích slov: „Pre Boha je nesmierne ťažké konať svoje dielo v krajine veľkého červeného draka, ale práve cez túto ťažkosť Boh koná jednu etapu svojho diela, aby mohol zjaviť svoju múdrosť a svoje úžasné skutky, a využíva túto príležitosť, aby túto skupinu ľudí urobil úplnou. Práve prostredníctvom utrpenia ľudí, cez ich kvalitu a celú satanskú povahu ľudí tejto špinavej zeme Boh koná svoje dielo očistenia a podmanenia, aby týmto získal slávu a tých, ktorí svedčia o Jeho skutkoch. To je celý význam celej ceny, ktorú Boh zaplatil za túto skupinu ľudí.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Je Božie dielo také jednoduché, ako si človek predstavuje?) Osvietenie Božími slovami mi pomohlo pochopiť, že zajatím a ponižovaním moje telo síce trochu trpelo a moja hrdosť bola ranená, no bolo to utrpenie pre spravodlivosť a pre získanie pravdy, a že toto utrpenie bolo hodnotné a zmysluplné. To, že som bola prenasledovaná, mi tiež pomohlo získať rozlišovanie a jasnejšie vidieť podlosť a nehanebnosť veľkého červeného draka, a zo srdca som ho začala neznášať a zavrhla som ho. Keď som na to myslela, už som necítila hanbu a rozhodla som sa pevne vytrvať vo svojom svedectve, aby som zahanbila satana.
Po tridsiatich dňoch v zadržiavacom stredisku ma policajti obvinili z „narúšania verejného poriadku“ a odsúdili ma na jeden rok prevýchovy prácou. V pracovnom tábore som bola v miestnosti s rozlohou asi 10 metrov štvorcových, v ktorej sa tiesnilo 20 ľudí, a práca sa začínala každé ráno o 6.00 hod. Policajti nám neustále prideľovali úlohy a ak sme ich nesplnili, nesmeli sme jesť ani spať a v noci sme museli pracovať nadčas. Či už bol deň alebo noc, kedykoľvek nás zavolali niečo preniesť, museli sme ísť okamžite a samy sme museli vynášať na tretie poschodie predmety vážiace 30 až 35 kilogramov, pričom a ak sme sa hýbali pomaly, policajti po nás kričali a nadávali nám. Kým som sa dostala na druhé poschodie, nevládala som sa pohnúť, pri každom kroku som padala a na tretie poschodie som sa musela plaziť centimeter po centimetri. Zakaždým som skončila vyčerpaná, zaliata potom a s podlomenými nohami, no po skončení som nemala čas ani lapiť dych a hneď som musela robiť inú prácu. Každý deň som pracovala ako o život, bála som sa potrestania alebo predĺženia trestu, ak by som úlohy nesplnila, čo sa často končilo bolesťami hlavy a závratmi a pri viacerých príležitostiach som takmer odpadla. Po celodennej práci som musela v noci stáť dve hodiny na stráži bez toho, aby som zadriemala, opierala sa o stenu alebo sa voľne pohybovala, a akékoľvek porušenie malo za následok trest a pokarhanie. Keď konečne prišiel čas na spánok, ten bol tiež mukou, keďže štyri z nás sa museli tlačiť na meter širokej posteli a ja som sa musela vtesnať do malej medzery, aby som si aspoň trochu ľahla, neschopná sa otočiť alebo pohnúť, pretože ostatné väzenkyne na mňa pri každom pohybe kričali. Nohy mi trčali z postele a v mraze som dostávala kŕče. Často sa mi tiež snívali nočné mory o tom, že ma chytili alebo vypočúvali, a budila som sa zaliata studeným potom. Boli sme neustále hladné a keď prišiel čas jedla, tie z nás, ktoré verili v Boha, dostávali len riedku, vodnatú stravu, úplne bez oleja. V pracovnom tábore sa každý deň zdal ako rok. Nebolo dňa, čo by som nepremýšľala: „Kedy sa tieto temné a mizerné dni skončia?“ Cítila som sa dosť slabá, a tak som sa pomodlila k Bohu. Spomenula som si na tieto Božie slová: „Ak sa bez ohľadu na to, ako Boh pôsobí, a bez ohľadu na svoje prostredie dokážeš usilovať o život a hľadať pravdu, usilovať sa o poznanie Božieho diela a snažiť sa poznať Jeho skutky a dokážeš konať podľa pravdy, je to pravá viera a dokazuje to, že si nestratil vieru v Boha. Ak sa počas zušľachťovania dokážeš vytrvalo usilovať o pravdu, skutočne milovať Boha a nebudovať si o Ňom pochybnosti, a ak bez ohľadu na to, čo Boh robí, stále praktizuješ pravdu, aby si Ho uspokojil, a dokážeš hľadať Jeho úmysly do hĺbky a byť ohľaduplný k Jeho úmyslom, práve to znamená mať pravú vieru v Boha.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Tí, ktorí majú byť zdokonalení, musia prejsť zušľachťovaním) „Prijali ste niekedy požehnania, ktoré pre vás boli pripravené? Usilovali ste sa niekedy o prisľúbenia, ktoré boli pre vás určené? Pod vedením Môjho svetla určite prelomíte zovretie síl temnoty. Uprostred temnoty určite nestratíte vedenie svetla. Určite budete pánmi všetkého. Budete víťazmi pred satanom. Pri páde krajiny veľkého červeného draka budete určite stáť uprostred nespočetného množstva ľudí na dôkaz Môjho víťazstva. Budete určite stáť pevne a neochvejne v krajine Siním. Skrze utrpenie, ktoré znášate, zdedíte Moje požehnania a budete určite vyžarovať Moje svetlo slávy v rámci celého vesmíru.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Božie slová celému vesmíru, 19. kapitola) Božie slová ma naozaj utešili a povzbudili. Víťaz je ten, kto dokáže uprostred prenasledovania a súženia stále praktizovať pravdu, prekonať satana a podať svedectvo pre Boha. Ja som však už pri troche utrpenia upadla do negativity a zoslabla. Ako by som takto mohla prekonať satana? To, že som mohla trpieť tieto ťažkosti a mala som príležitosť podať svedectvo pre Boha, znamenalo, že ma Boh povyšuje a požehnáva. S týmto vedomím som nadobudla pocit, že toto utrpenie je hodnotné a zmysluplné, a bola som ochotná podriadiť sa Bohu a spoliehať sa na Neho, aby som to zažila. Takto som vďaka spoliehaniu sa na modlitbu a vedenie Božích slov zvládla rok vo väzení. Kým som opustila pracovný tábor, schudla som vyše pätnásť kíl a zostali mi trvalé následky na rukách.
Ani po odchode z pracovného tábora Komunistická strana nepoľavila vo svojom dohľade nado mnou a do dediny nasadili informátora len preto, aby ma sledoval, aby videli, či stále verím v Boha alebo či sa zúčastňujem zhromaždení. Žila som, akoby som bola uväznená v ráme obrazu. Nemohla som navštevovať zhromaždenia ani kázať evanjelium, takže som nemala inú možnosť, len odísť z domu, aby som konala svoje povinnosti. Počas tých rokov k nám domov často chodili ľudia z policajnej stanice, aby vypočúvali môjho manžela o tom, kde som. Často tiež volali môjmu synovi a neveste a naliehali na nich, aby ma išli hľadať. Jedného dňa ma nevesta stretla na ulici a trvala na tom, aby som s ňou šla domov. Keď sme tam dorazili, môj syn so slzami v očiach povedal: „Policajti neustále volajú, keď nie si doma. Nemáme chvíľu pokoja! Vieme, že tvoja viera v Boha je dobrá vec, ale Komunistická strana je proti nej a ak budeš naďalej veriť v Boha, nedovolia našim deťom chodiť do školy a náš život sa stane neznesiteľným. Musíš si vybrať: tvoj Boh alebo táto rodina?“ Keď som to počula, pomyslela som si: „Ak budem naďalej veriť v Boha a kázať evanjelium, môj vzťah so synom a nevestou sa zrúti a v budúcnosti sa o mňa nepostarajú. Čo budem robiť, keď budem stará?“ V srdci som sa pomodlila k Bohu. V tej chvíli som si spomenula na tieto Božie slová: „Keď v duchovnej sfére bojuje Boh so satanom, ako by si mal uspokojiť Boha a pevne vytrvať vo svojom svedectve pre Neho? Mal by si vedieť, že všetko, čo sa ti stane, je veľkou skúškou a časom, keď Boh potrebuje, aby si podal svedectvo.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Len milovať Boha znamená skutočne veriť v Boha) Prostredníctvom Božích slov som pochopila Jeho úmysel. Okolnosti, ktorým som čelila, boli skúškou a ja som sa musela postaviť na stranu Boha a uspokojiť Ho. Môj syn a nevesta ma prenasledovali a kládli mi prekážky, ale skutočným vinníkom bola Komunistická strana, ktorá sa snažila použiť tieto úskoky, aby ma prinútila zradiť Boha. Nemohla som dovoliť, aby satanove úklady uspeli, a musela som sa spoliehať na Boha, aby som si pevne stála za svojím svedectvom a zahanbila satana. Bez ohľadu na to, aký bude môj život alebo či sa o mňa môj syn postará, všetko je v Božích rukách a som ochotná spoliehať sa na Boha, aby som to zažila. Vedela som, že doma nemôžem praktizovať svoju vieru a konať svoje povinnosti, a tak som si našla spôsob, ako odísť z domu a pokračovať v konaní svojich povinností.
Veľký červený drak ma prenasleduje už mnoho rokov a čím viac ma prenasleduje, tým viac ho zo srdca nenávidím a zavrhujem, a o to viac zostávam pevná vo svojej viere, nasledujem Boha a konám svoje povinnosti. Bohu vďaka!
