12. Ako zaobchádzať s rodičovskou láskavosťou
Odkedy som bola malá, naša rodina bola pomerne chudobná. Príbuzní a priatelia sa na nás pozerali zvrchu a dokonca aj moji starí rodičia nás odmietali. Moja mama mi stále dohovárala: „Musíš sa usilovne učiť a priniesť rodine česť!“ Vzala som si jej slová k srdcu, usilovne som sa učila a v triede som sa neustále umiestňovala medzi najlepšími. Neskôr som však mala autonehodu a ďalšie úrazy a musela som podstúpiť tri operácie. Zakaždým, keď som mala operáciu, bola moja rodina veľmi znepokojená a mama sa niekedy sťažovala, že keby neminuli toľko peňazí na moje operácie, naša rodina by nebola taká chudobná. Po prijímacích skúškach ma úspešne prijali na prestížnu strednú školu. Mnohokrát som premýšľala o tom, že zanechám štúdium, aby som začala skoro pracovať a zarábať peniaze na odľahčenie rodiny, ale moji rodičia nesúhlasili a povzbudzovali ma, aby som sa sústredila na štúdium. Hlboko ma to dojalo a rozhodla som sa, že keď vyrastiem, riadne im to oplatím. Neskôr moja akademická cesta pokračovala hladko a po prijímacích skúškach na vysokú školu som sa hladko dostala na prvotriednu univerzitu. Potom som pokračovala na prestížnej univerzite v postgraduálnom štúdiu. V tom čase bola finančná situácia našej rodiny obzvlášť zúfalá, rodičia boli často chorí a nevládali robiť ťažkú prácu a naša rodina bola stále zadlžená. Každý rok, keď som sa vrátila domov na čínsky nový rok, pýtala som sa mamy, koľko ešte dlhujeme priateľom a príbuzným. Občas som tiež počula mamu hovoriť, že aby otec uživil rodinu a zaplatil mi vysokoškolské vzdelanie, robil v dvoch zamestnaniach, pričom obe boli ťažkou manuálnou prácou. Každý deň chodil do práce v suchom oblečení a vracal sa v premočenom. Hovorievala mi, aby som nesklamala rodinu a nikdy nebola nevďačná. Keď som to počula mamu hovoriť, uprostred noci som tajne plakala pod perinou a myslela som si: „Keď začnem pracovať, budem rodičom každý mesiac dávať časť výplaty, aby mohli žiť dobrý život.“
Druhý mesiac po nástupe do práce po ukončení školy som prijala Božie dielo posledných dní. Cez Božie slová som porozumela, že dych života v nás pochádza od Boha, a že ako živé bytosti by Ho ľudia mali uctievať. Ako som bola polievaná Božími slovami, čoraz viac som cítila, že by som mala venovať viac času čítaniu Jeho slov a usilovaniu sa o pravdu. Tak som sa dobrovoľne vzdala práce a rozhodla som sa vykonávať svoju povinnosť v cirkvi. Občas som navštívila rodičov v ich práci. Zakaždým, keď som videla ich šedivejúce vlasy, bolelo ma pre nich srdce a cítila som hlbokú vinu, že som ich sklamala tým, že nepracujem a nezarábam peniaze, aby som ich podporila. Vždy, keď som ich navštívila, kúpila som im nejaké veci alebo výživové doplnky a snažila som sa tak vynahradiť pocit dlhu, ktorý som cítila v srdci. V roku 2021 došlo v cirkvi, do ktorej som patrila, k veľkému záťahu a aj po mne pátrala polícia. Vďaka Božej ochrane ma nezatkli, ale už som nemohla kontaktovať svoju rodinu. Keď som pomyslela na to, ako sa rodičia určite budú báť, keď sa so mnou nebudú môcť spojiť, cítila som sa obzvlášť previnilo a myslela som si: „Keď som bola malá, mala som niekoľko úrazov a rodičia sa o mňa nesmierne strachovali. Tak tvrdo pracovali, aby ma vychovali až do tohto veku, čo vôbec nebolo ľahké. Teraz nielenže nezarábam slušné peniaze, aby som ich podporila, ale ešte im aj pridávam starosti a trápenie. Som naozaj neúctivá dcéra!“ Srdce ma bolelo od žiaľu a chcelo sa mi plakať zakaždým, keď som si spomenula na rodičov. Nedokázala som prijímať Božie slová a nedokázala som prijímať duchovné spoločenstvo bratov a sestier. Vždy keď som videla bratov a sestry vo veku mojich rodičov, myslela som na svojich vlastných: „Starnú a ich zdravie nie je najlepšie. Zaujímalo by ma, ako sa majú. Ak ochorejú, budú mať peniaze na liečbu?“ Hoci som stále vykonávala svoju povinnosť, v srdci som sa neustále strachovala o rodičov, svoju povinnosť som vykonávala len povrchne a vždy, keď niečo nešlo podľa mojich predstáv, myslela som na návrat domov. Keď som však pomyslela na to, že by ma po návrate domov zatkli, neodvážila som sa vrátiť. Tak som sa modlila k Bohu a prosila Ho, aby ma chránil, aby som nebola obmedzovaná svojou náklonnosťou.
Jedného dňa som si prečítala dve pasáže Božích slov a trochu som porozumela svojmu problému. Všemohúci Boh hovorí: „V dôsledku podmieňovania tradičnou čínskou kultúrou Číňania vo svojich tradičných predstavách veria, že človek musí prejavovať rodičom synovskú úctu a že ten, kto synovskú úctu neprejavuje, je vzdorovité dieťa. Tieto myšlienky sú ľuďom vštepované od detstva a učia sa prakticky v každej domácnosti, ako aj v každej škole a v celej spoločnosti. Keď má človek hlavu plnú takýchto vecí, myslí si: ‚Synovská úcta je dôležitejšia ako čokoľvek iné. Keby som ju neprejavoval, nebol by som dobrým človekom; bol by som vzdorovitým dieťaťom, verejná mienka by ma odsúdila. Bol by som človekom bez svedomia.‘ Je tento názor správny? Ľudia videli toľko právd vyjadrených Bohom – vyžadoval Boh, aby človek prejavoval synovskú úctu svojim rodičom? Je toto jedna z právd, ktorým musia veriaci v Boha rozumieť? Nie, nie je. Boh hovoril v duchovnom spoločenstve len o niektorých princípoch. Podľa akého princípu Božie slová žiadajú, aby ľudia zaobchádzali s inými? Milovať to, čo miluje Boh, a nenávidieť to, čo nenávidí Boh. To je princíp, ktorého by sa ľudia mali držať.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek sa môže skutočne zmeniť len vtedy, keď pozná svoje vlastné nesprávne názory) „Aký typ výchovy dostávaš na základe očakávaní tvojich rodičov? (Musíš úspešne skladať skúšky a mať úspešnú budúcnosť.) Musíš sa ukázať ako sľubný, musíš naplniť lásku svojej matky, jej tvrdú prácu a obetavosť, musíš splniť očakávania svojich rodičov a nesklamať ich. Tak veľmi ťa milujú, dali za teba všetko a robia pre teba všetko za cenu vlastného života. Čím sa teda stali všetky ich obete, ich výchova, a dokonca aj ich láska? Stali sa niečím, čo musíš oplatiť, a zároveň sa stali tvojím bremenom. Takto vzniká bremeno. Či už rodičia robia tieto veci inštinktívne, z lásky alebo z dôvodu spoločenských požiadaviek, používanie týchto metód na to, aby ťa vychovali, postarali sa o teba a dokonca ti vštepili najrôznejšie idey, neprináša nakoniec tvojej duši slobodu, oslobodenie, útechu ani radosť. Čo ti to teda prináša? Je to tlak, je to strach a je to odsúdenie a nepokoj tvojho svedomia. Čo ešte? (Okovy a obmedzenia.) Okovy a obmedzenia. A čo viac, pri takýchto rodičovských očakávaniach sa nedokážeš ubrániť žitiu pre ich nádeje. Aby si splnil ich očakávania, aby si tieto očakávania nesklamal a aby v teba nestratili nádej, každý deň sa usilovne a svedomito učíš na každý predmet a robíš všetko, o čo ťa požiadajú.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (16)) Boh odhalil môj presný stav. Už odmalička ma mama učila, že sa pre mňa rodičia veľmi obetovali, a že keď vyrastiem, nesmiem byť nevďačná. Príbuzní a susedia tiež často hovorili, že aj napriek chudobe našej rodiny ma rodičia naďalej podporovali v štúdiu, a že sa im v budúcnosti musím náležite odvďačiť a nezabudnúť na svoje korene. Aj ja som videla obety, ktoré pre mňa rodičia prinášali. Keď som bola malá, mala som niekoľko úrazov a rodičia pri zháňaní peňazí na moje operácie od starostí zošediveli. Taktiež chodili všade možne, aby zadovážili prostriedky potrebné na podporu môjho štúdia. A tak som bez váhania a celým srdcom prijímala výchovu a vštepovanie názorov zo strany rodiny, príbuzných a priateľov. Dala som si za cieľ usilovne študovať, zlepšiť finančnú situáciu našej rodiny a zabezpečiť rodičom dobrý život. Aby som to dosiahla, tvrdo som pracovala na získaní vysokoškolského vzdelania a plánovala som dávať rodičom každý mesiac časť výplaty bez ohľadu na to, ako sa život vyvinie. Keď som však našla Boha a rozhodla sa vzdať práce, aby som konala svoju povinnosť, cítila som vinu, že som sklamala rodičov. Neskôr som pre prenasledovanie a zatýkanie zo strany ČKS nemohla kontaktovať svoju rodinu, v dôsledku čoho som sa ešte viac odsudzovala a cítila sa ako neúctivá dcéra. Keď som pomyslela na to, ako rodičia podporovali moje štúdium, a teraz, keď som konečne doštudovala, nezarábam peniaze, aby som im to oplatila, a ešte im pridávam starosti, naplnila ma vina a sebaobviňovanie. Keď som videla ľudí vo veku mojich rodičov, bála som sa o nich a moja pozornosť sa odkláňala od mojej povinnosti. Dokonca som uvažovala o tom, že zradím Boha, zanechám svoju povinnosť a vrátim sa domov. Tradičné myšlienky, ktoré mi vštepovala rodina a spoločnosť, napríklad, že „úcta voči rodičom je cnosť, ktorá má byť nadovšetko“ a „človek bez úcty k rodičom je horší ako zviera“, boli hlboko zakorenené v mojom srdci. Boli ako slučka, ktorá sa okolo mňa pevne a bolestivo stiahla. Jasne som vedela, že ľudský život pochádza od Boha, a že veriť v Boha, uctievať Ho a konať svoju povinnosť sú tie správne životné cesty a je to úplne prirodzené a oprávnené, no aj tak som pri svojej povinnosti nedokázala cítiť pokoj. Neustále som mala pocit, že ísť proti očakávaniam rodičov znamená, že nemám svedomie a že som nevďačné dieťa bez úcty k rodičom.
Neskôr som si prečítala ďalšiu pasáž Božích slov, ktorá mi pomohla správne pristupovať k obetám, ktoré pre mňa rodičia celý čas prinášali. Všemohúci Boh hovorí: „Poďme sa porozprávať o tom, ako by sa malo vykladať tvrdenie ‚Tvoji rodičia nie sú tvojimi veriteľmi‘. Tvoji rodičia nie sú tvojimi veriteľmi – nie je to skutočnosť? (Je.) Keďže to je skutočnosť, patrí sa, aby sme vysvetlili záležitosti, ktoré sú v tom obsiahnuté. Pozrime sa na záležitosť toho, že rodičia ťa priviedli na svet. Kto sa rozhodol priviesť ťa na svet: ty alebo tvoji rodičia? Ak sa na to pozrieš z pohľadu Boha, ľudia o tom nemajú čo rozhodovať. Ty si si nevybral, že sa narodíš svojim rodičom, ani tvoji rodičia si to nevybrali. Pri pohľade na koreň tejto veci to ustanovil Boh. Nateraz túto tému odsunieme bokom, pretože je pre ľudí ľahko pochopiteľná. Z tvojho pohľadu si sa rodičom narodil pasívne; bez toho, aby si mal na výber. Z pohľadu tvojich rodičov to bola ich subjektívna vôľa mať a vychovávať deti. Inými slovami, ak odhliadneme od Božieho predurčenia, v záležitosti plodenia a výchovy detí mali všetku moc tvoji rodičia. Oni sa rozhodli porodiť ťa. Ty si sa im pasívne narodil. V tejto veci si nemal na výber. Takže, keďže tvoji rodičia mali všetku moc a keďže ťa porodili, majú povinnosť a zodpovednosť vychovať ťa do dospelosti. Či už ide o poskytnutie vzdelania, alebo o zaopatrenie jedlom a oblečením, je to ich zodpovednosť a povinnosť a je to to, čo by mali robiť. Zatiaľ čo ty si bol v období, keď ťa vychovávali, vždy pasívny a nemal si právo voľby – museli ťa vychovávať oni. Pretože si bol malý, nevedel si sa postarať sám o seba a nemal si inú možnosť, než byť pasívne vychovávaný svojimi rodičmi. Akokoľvek ťa tvoji rodičia, nebolo to tvoje rozhodnutie. Ak ti dávali dobré jedlo a nápoje, tak si jedol dobré jedlo a pil dobré nápoje, a ak ti na život poskytli prostredie, v ktorom si sa živil plevami a divými rastlinami, tak si prežil na plevách a divých rastlinách. V každom prípade si bol počas výchovy pasívny a tvoji rodičia si plnili svoju zodpovednosť. Je to rovnaké, ako keď sa tvoji rodičia starajú o kvet. Keďže sa oň chcú starať, mali by ho hnojiť, zalievať a uistiť sa, že má dosť slnka. Pokiaľ teda ide o ľudí, bez ohľadu na to, či sa o teba rodičia starali úzkostlivo dôsledne alebo veľmi svedomite, v každom prípade si len plnili svoju povinnosť a záväzok. … Keďže ide o povinnosť a záväzok, malo by to byť zadarmo a nemali by žiadať náhradu. Tvoji rodičia si tým, že ťa vychovávali, len plnili svoju zodpovednosť a povinnosťa to by malo byť bezodplatné a nemalo by ísť o obchod. K rodičom a ku vzťahu s nimi teda nemusíš pristupovať s predstavou, že sa im musíš odvďačiť. Ak sa k rodičom správaš, odplácaš sa im a riešiš svoj vzťah s nimi podľa tejto predstavy, je to neľudské. Zároveň ťa to pravdepodobne spútava a zväzuje tvojimi telesnými pocitmi a bude pre teba ťažké vymaniť sa z týchto spletencov, a to až do takej miery, že môžeš dokonca zablúdiť. Tvoji rodičia nie sú tvojimi veriteľmi, takže nie si povinný splniť všetky ich očakávania. Nemáš povinnosť vyrovnať účet za ich očakávania. Môžu mať svoje vlastné očakávania, ale ty musíš urobiť svoje vlastné voľby. Boh pre teba určil životnú cestu, zariadil ti osud a tieto veci nemajú vôbec nič spoločné s tvojimi rodičmi.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (17)) Uvažovaním o Božích slovách som porozumela tomu, že rodičia nie sú veriteľmi svojich detí a že svoje deti vychovávajú dobrovoľne, a keďže sa tak rozhodli, majú zodpovednosť a povinnosť ich vychovávať. Bez ohľadu na to, koľko sa rodičia v tomto procese obetujú, je to ich rodičovská zodpovednosť a istý druh zákona, ktorý Boh ustanovil pre stvorené bytosti. Tak ako sa mnohé tvory v prírode rozmnožujú a starajú o svoje potomstvo, jednoducho sa riadia zákonmi a princípmi, ktoré stanovil Stvoriteľ. To isté platí pre ľudí. Rodičia, ktorí sa rozhodnú mať deti, by ich mali vychovávať a dať im slobodu, a umožniť im vybrať si vlastnú životnú cestu. Ak rodičia vyžadujú splatenie dlhu a náhradu len preto, že vychovali svoje deti, alebo dokonca obetujú slobodu detí pri výbere životnej cesty, aby si naplnili vlastné túžby po lepšom živote, je to v skutočnosti neľudské. Takíto rodičia sú príliš sebeckí. Keď som uvažovala o tom, prečo som sa cítila previnilo, že nezarábam peniaze, aby som si voči rodičom plnila dcérske povinnosti, uvedomila som si, že to bolo preto, lebo som ich obety a starostlivosť vnímala ako láskavosť, a pozerala som sa na nich ako na svojich veriteľov. Verila som, že keď budem v budúcnosti schopná zarábať peniaze, musím im to náležite splatiť, inak by som bola nevďačná, neúctivá a chýbala by mi ľudská prirodzenosť. Vďaka Božím slovám som porozumela, že môj pohľad na veci bol nesprávny. Tým, že ma rodičia vychovávali a starali sa o mňa, si len plnili svoju rodičovskú zodpovednosť a povinnosť. Nič som im nedlhovala, ani som nebola povinná napĺňať ich očakávania. Mám právo vybrať si, akou cestou sa v živote vydám, a nemala by som byť obmedzovaná touto takzvanou láskavosťou, pretože by som tak prišla o slobodu v tomto živote a dokonca by som premárnila šancu usilovať sa o pravdu a byť spasená. Keď spätne uvažujem o každej etape môjho života, ako dieťa som zažila niekoľko nebezpečných nehôd, no vďaka Božej zázračnej ochrane som prežila. Raz ma zrazilo rýchlo idúce auto a odhodilo ma na druhú stranu cesty, pričom som stratila vedomie, ale keď som sa prebrala, mala som len ľahké zlomeniny a zopár povrchových zranení. Inokedy ma zas surovo zbil človek trpiaci schizofréniou. Bol to obzvlášť krvavý a násilný incident, ale mozog som nemala poškodený a tvár som mala bez znetvorenia, na hlave som potrebovala len pár stehov a mala som zlomenú len jednu kosť, bez ďalších vážnych zranení. Všetci, ktorí vedeli o týchto skúsenostiach z môjho dospievania, hovorili, že som mala naozaj šťastie. V skutočnosti nešlo o šťastie. To všetko bola Božia ochrana. Keď som sa spätne zamyslela, videla som, že som sa dožila dneška pod Božou starostlivosťou a ochranou. Mala som pred sebou životnú cestu, ktorú mi určil Boh, a poslanie, ktoré som mala naplniť. Nemala by som žiť len pre svojich rodičov.
Neskôr som čítala ďalšiu pasáž Božích slov: „Pokiaľ ide o očakávania tvojich rodičov, nemal by si niesť žiadne bremená. Ak robíš to, o čo ťa rodičia žiadajú, tak tvoj osud ostáva rovnaký, no ten ostáva rovnaký aj vtedy, ak sa ich očakávaniami neriadiš a sklameš ich. Akákoľvek má byť cesta, ktorú máš pred sebou, taká aj bude – Boh ju už predurčil. A podobne, ak splníš rodičovské očakávania, uspokojíš svojich rodičov a nesklameš ich, znamená to, že budú môcť žiť lepší život? Môže to zmeniť ich osud plný utrpenia a zlého zaobchádzania? (Nie.) Niektorí ľudia si myslia, že im ich rodičia počas výchovy dali priveľa vľúdnosti a že v tom období ich rodičia veľa trpeli. Chcú si preto nájsť dobrú prácu a potom znášať ťažkosti, podstupovať drinu, byť usilovní a tvrdo pracovať, aby zarobili veľa peňazí a zbohatli. Ich cieľom je, aby svojim rodičom v budúcnosti zaistili privilegovaný život, bývanie vo vile, jazdu na peknom aute a dobré jedlo a pitie. Lenže po rokoch zhonu ich rodičia napriek tomu, že sa ich životné podmienky a okolnosti zlepšili, skonajú bez toho, aby si z tohto blahobytu užili čo i len jeden deň. Kto za to môže? Ak dovolíš, aby sa veci vyvíjali svojou vlastnou cestou, necháš Boha, aby ich ovládal, a nebudeš toto bremeno niesť, potom sa nebudeš cítiť vinný, keď sa tvoji rodičia pominú. No ako by si sa cítil, keby si pracoval až do úmoru, aby si zarobil peniaze, odvďačil sa svojim rodičom a pomohol im žiť lepší život, a oni by potom umreli? Ak oddiališ vykonávanie svojej povinnosti a oddiališ získavanie pravdy, budeš stále môcť žiť v pohodlí až do konca svojho života? (Nie.) Ovplyvní to tvoj život a ty si po jeho zvyšok bez prestávky ponesieš bremeno toho, že ‚si sklamal rodičov‘. … Rodičia by si mali plniť svoje záväzky voči deťom podľa vlastných podmienok, ako aj podľa podmienok a prostredia, ktoré im pripravil Boh. Aj to, čo by deti mali robiť pre svojich rodičov, sa zakladá na podmienkach, ktoré môžu dosiahnuť, a prostredí, v ktorom sú; to je všetko. Všetko, čo rodičia alebo deti robia, by nemalo byť s cieľom zmeniť osud druhej strany vlastnou mocou alebo sebeckými túžbami, aby táto strana pre ich úsilie mohla žiť lepší, šťastnejší a ideálnejší život. Či už ide o rodičov alebo deti, každý by mal veciam radšej nechať voľný priebeh v prostrediach, ktoré usporiadal Boh, než aby sa ich snažil zmeniť vlastným úsilím alebo osobnými rozhodnutiami. Osud tvojich rodičov sa nezmení len preto, lebo máš o nich tieto myšlienky – Boh ich osud už dávno predurčil. Boh predurčil, aby si žil v rámci ich životov, aby si sa im narodil, aby ťa vychovali a aby si s nimi mal tento vzťah. Takže tvoja zodpovednosť voči rodičom spočíva len v tom, aby si ich v závislosti od vlastných podmienok sprevádzal a vykonával niektoré povinnosti. Je celkom zbytočné, ak chceš zmeniť ich súčasnú situáciu alebo chceš, aby mali lepší život. Alebo aby k tebe tvoji susedia a príbuzní vzhliadali, aby si svojim rodičom priniesol česť a aby si im v rodine zaistil prestíž – to je ešte zbytočnejšie. Existujú aj slobodné matky alebo otcovia, ktorých opustili ich partneri a ktorí ťa až do dospelosti vychovávali sami. Máš pri nich ešte silnejší pocit, že to mali ťažké, a chceš celý svoj život využiť na to, aby si im to splatil a vynahradil – hoci aj do takej miery, že urobíš všetko, čo ti povedia. Všetko, o čo ťa žiadajú, čo od teba očakávajú a čo si ochotný urobiť sám, sa v tomto tvojom živote stáva bremenom – a tak by to nemalo byť. V prítomnosti Stvoriteľa si stvorenou bytosťou. To, čo by si mal v tomto živote robiť, nie je len plnenie zodpovedností voči rodičom, ale aj plnenie zodpovedností a povinností stvorenej bytosti. Svoje zodpovednosti voči rodičom môžeš plniť len na základe Božích slov a pravdy-princípov, nie tak, že pre nich budeš robiť niečo na základe svojich citových potrieb alebo potrieb svojho svedomia.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (16)) Opakovane som uvažovala o Božích slovách a porozumela som tomu, že osud človeka je v rukách Stvoriteľa. Množstvo utrpenia, ktoré moji rodičia v tomto živote znesú, a či budú môcť žiť dobrý život, to všetko už dávno predurčil Boh a so mnou to nemalo veľa spoločného. Nebolo to tak, že by som mohla zmeniť ich osud a dopriať im lepší život len preto, že mám vysokoškolské vzdelanie a môžem zarábať peniaze. Môj osud, vrátane toho, či sa dostanem na vysokú školu alebo získam určitý titul, bol tiež predurčený Bohom a nebola to zásluha mojich rodičov. Dôvod, prečo som sa cítila previnilo, keď som pomyslela na to, že mám vysokoškolské vzdelanie, ale nepracujem a nezarábam, aby som si plnila dcérske povinnosti voči rodičom, bol ten, že som neprekukla skutočnosť, že ľudský osud je v Božích rukách. Stále som žila podľa satanského jedu: „Vedomosti dokážu zmeniť tvoj osud,“ a verila som, že vysokoškolské vzdelanie a dobrá práca môžu zmeniť osud mojich rodičov a zabezpečiť im lepší život. Mohla som v skutočnosti naozaj zmeniť osud svojich rodičov? Spomenula som si na strýka, ktorý drel väčšinu života, aby pomohol synovi dostať sa na vysokú školu. Jeho syn sa nakoniec dostal na vysokú školu a kúpil si dom v meste, a práve keď sa zdalo, že rodina konečne môže žiť dobrý život, strýko nečakane zomrel. Potom tu bola moja teta, ktorá sa zodrala, aby zaplatila bratrancovi vysokú školu v nádeji, že si nájde dobrú prácu. Ale bratranec sa nevenoval poriadnej práci a nielenže nepracoval tak, ako mal, ale ešte sa aj nechal podviesť. Vzal od rodiny viac ako stotisíc jüanov na investovanie, no prišiel o celú istinu. V mojom okolí bolo veľa takýchto príkladov, ktoré dokazovali, že ani rodičia, ani deti nemôžu zmeniť osud toho druhého. To, či má človek dobrý život alebo nie, je predurčené Bohom a žiadne osobné úsilie to nemôže zmeniť. Keby som neverila v Boha, podobne by som nasledovala svetské trendy, vydala by som sa, kúpila si dom a auto, mala deti a splácala hypotéku a pôžičku na auto. Koľko energie a peňazí navyše by mi teda ostalo na plnenie dcérskych povinností voči rodičom? Keby som bola pod veľkým tlakom každodenného života, možno by som sa dokonca musela spoliehať na podporu rodičov. Myslela som si, že moji rodičia nemajú dobrý život preto, lebo konám svoje povinnosti a nepracujem, aby som zarábala peniaze a preukazovala im úctu. To je absurdné. Podmienky života mojich rodičov, prostredie, ktoré počas života zažijú, a utrpenie, ktoré znesú, to všetko je predurčené Bohom. Nemá to nič spoločné s tým, či verím v Boha alebo vykonávam svoje povinnosti. Už by som nemala žiť podľa mylných názorov, ktoré mi vštepovala spoločnosť a rodina. Prehnane sa strachovať o rodičov je hlúpe a nezmyselné. Ako stvorenej bytosti mi život dal Boh, obdaril ma darmi a talentmi a zariadil rôzne okolnosti, aby rozšíril moje skúsenosti a poznanie. Nakoniec mi umožnil počuť hlas Stvoriteľa a užívať si polievanie a zaopatrenie Jeho slovami. Mala by som teda venovať svoj čas a energiu usilovaniu sa o pozitívne veci a pomáhať viacerým ľuďom počuť Boží hlas a prijať Jeho spásu. Iba toto je zmysluplné a je to zodpovednosť a povinnosť, ktorú by som mala ako stvorená bytosť plniť.
Prečítala som si ďalšie dve pasáže Božích slov: „V prvom rade sa väčšina ľudí rozhodne odísť z domu, aby vykonávala svoje povinnosti, čiastočne za to môžu celkové objektívne okolnosti, ktoré si vyžadujú odchod od rodičov; nemôžu zostať po boku svojich rodičov, aby sa o nich starali a sprevádzali ich. Nie je to tak, že by sa dobrovoľne rozhodli opustiť svojich rodičov; ide o objektívny dôvod. V druhom rade, subjektívne povedané, odchádzaš vykonávať svoje povinnosti nie preto, aby si sa vyhol svojej zodpovednosti voči rodičom, ale preto, lebo ťa Boh povolal. Aby si mohol spolupracovať na Božom diele, prijať Božie volanie a vykonávať povinnosti stvorenej bytosti, nemal si na výber a musel si opustiť svojich rodičov; nemohol si zostať po ich boku, aby si ich sprevádzal a staral sa o nich. Neopustil si ich preto, aby si sa vyhol zodpovednostiam, však? Opustiť ich, aby si sa vyhol zodpovednostiam, a musieť ich opustiť, aby si odpovedal na Božie volanie a vykonával svoje povinnosti – nie sú to dve rozdielne podstaty? (Áno.) Vo svojom srdci si citovo pripútaný k svojim rodičom a myslíš na nich; tvoje city nie sú prázdne. Ak to objektívne okolnosti umožnia a môžeš zostať po ich boku a zároveň vykonávať svoje povinnosti, potom by si bol ochotný zostať po ich boku, pravidelne sa o nich starať a plniť si zodpovednosti. No z dôvodu objektívnych okolností ich musíš opustiť; nemôžeš zostať po ich boku. Nejde o to, že by si nechcel plniť svoje zodpovednosti ako ich dieťa, ale o to, že nemôžeš. Nie je to odlišné vo svojej povahe? (Áno.) Ak si odišiel z domu, aby si sa vyhol prejavovaniu synovskej úcty a plneniu zodpovedností, je to voči tvojim rodičom neúctivé a chýba tomu ľudská prirodzenosť. Rodičia ťa vychovali, ale ty sa nevieš dočkať, kedy roztiahneš krídla a rýchlo sa vydáš do sveta na vlastnú päsť. Nechceš vidieť svojich rodičov a neberieš ohľad na to, keď sa dozvieš o nejakých ťažkostiach, ktoré ich postihli. Aj keď máš prostriedky na to, aby si im pomohol, neurobíš to; jednoducho sa tváriš, že si hluchý, a nech si o tebe ostatní hovoria, čo chcú – jednoducho si nechceš plniť zodpovednosti. To znamená neprejavovať synovskú úctu. No je to tak teraz? (Nie.) Mnohí ľudia opustili svoje okresy, mestá, provincie či dokonca krajiny, aby vykonávali svoje povinnosti; sú už ďaleko od svojich rodných miest. Okrem toho im z rôznych dôvodov nevyhovuje kontaktovať svoje rodiny. Z času na čas sa pýtajú na aktuálnu situáciu svojich rodičov od ľudí, ktorí pochádzajú z toho istého rodného mesta, a pociťujú úľavu, keď sa dozvedia, že ich rodičia sú zdraví a v poriadku. V skutočnosti neprejavuješ synovskú úctu; nie je to tak, že by si dosiahol bod, keď ti chýba ľudská prirodzenosť a nechceš sa ani postarať o svojich rodičov či plniť si svoje zodpovednosti voči nim. Svoju zodpovednosť nedokážeš splniť z rôznych objektívnych dôvodov, takže nie je pravda, že neprejavuješ synovskú úctu.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (16)) „Ak sa budeš riadiť aspektom pravdy-princípov alebo myšlienkou a názorom, ktoré sú správne a pochádzajú od Boha, tvoj život sa stane veľmi uvoľneným. Ani verejná mienka, ani vedomie tvojho svedomia, ani bremeno tvojich pocitov už nebudú brániť tomu, ako budeš riešiť svoj vzťah s rodičmi; namiesto toho ti tieto pravda-princípy umožnia čeliť tomuto vzťahu a pristupovať k nemu správnym a rozumným spôsobom. Ak budeš konať podľa pravdy-princípov, ktoré dal človeku Boh, aj keď ťa budú ľudia za tvojím chrbtom kritizovať, stále budeš cítiť pokoj a stabilitu a v hĺbke srdca to na teba nebude mať žiadny vplyv. Prinajmenšom si už nebudeš vyčítať, že si bezcitným nevďačníkom, ani nebudeš v hĺbke srdca pociťovať výčitky svedomia. To preto, lebo budeš vedieť, že všetky tvoje činy sa uskutočňujú v súlade s metódami, ktoré ťa naučil Boh, a že počúvaš Božie slová, podriaďuješ sa im a nasleduješ Jeho cestu. Počúvať Božie slová a nasledovať Jeho cestu znamená mať pocit svedomia, ktorý by ľudia mali mať zo všetkého najviac. Pravým človekom sa staneš len vtedy, keď budeš môcť robiť tieto veci. Ak si tieto veci nedosiahol, potom si bezcitným nevďačníkom.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (17)) Čítanie týchto dvoch pasáží Božích slov sa ma hlboko dotklo. Z očí mi nekontrolovateľne tiekli slzy. Boh nám tak dobre rozumie. Vie, že sme hlboko zavádzaní a poškodzovaní rôznymi podlými a mylnými myšlienkami rodiny a spoločnosti, v dôsledku čoho ostáva náš duch neoslobodený. Preto vyjadruje pravdu, aby nám pomohol postupne preniknúť do podstaty týchto vecí a pozerať sa na ne so správnym a racionálnym pohľadom. Počula som hlas Stvoriteľa a rozhodla som sa kázať evanjelium a konať svoje povinnosti, aby som umožnila viacerým ľuďom prijať Božiu spásu. To je tá najspravodlivejšia a najzmysluplnejšia vec, ktorú môžem robiť, a je to moja zodpovednosť a moje poslanie. Nemala by som sa odsudzovať za to, že nemôžem prejavovať úctu rodičom, najmä keď som zámerne nezanedbávala svoje povinnosti dieťaťa ani som nebola neúctivá v podmienkach, keď som si tieto zodpovednosti mohla plniť. Keď som tomu porozumela, už som necítila vinu ani výčitky svedomia. Videla som, že človek sa môže vyhnúť zaujatosti a mylným presvedčeniam len vtedy, ak na ľudí a veci nazerá podľa Božích slov Porozumela som svojim zodpovednostiam a záväzkom voči rodičom, ako aj svojim zodpovednostiam a poslaniu ako stvorenej bytosti, a taktiež skutočnej hodnote a zmyslu ľudského života.
Po tejto skúsenosti cítim, že Božie slová sú naozaj úžasné. Práve Božie slová ma vyviedli z tradičnej kultúry a umožnili môjmu srdcu pocítiť úľavu a slobodu. Teraz sa cítim oveľa pokojnejšie. Keď mám voľný čas, dokážem uvažovať o viacerých Božích slovách a spoznávať svoje nedostatky, a moje myšlienky sa viac sústredia na záležitosti týkajúce sa mojich povinností.
