53. Naučila som sa byť zodpovedná vo svojej povinnosti

V júli 2021 ma vybrali za cirkevnú vodkyňu. Pomyslela som si: „Byť schopná prevziať takú dôležitú povinnosť vo veku viac ako šesťdesiat rokov je naozaj Božie povýšenie.“ Rozhodla som sa, že túto povinnosť budem konať čo najlepšie. Potom som sa do nej pohrúžila, zúčastňovala som sa skupinových zhromaždení, riešila problémy bratov a sestier a každý deň som sa zamestnávala. Po nejakom čase sa v rôznych prvkoch cirkevnej práce začali prejavovať určité zlepšenia a cítila som sa celkom šťastná. V auguste nasledujúceho roka ma vybrali za kazateľku a poverili zodpovednosťou za prácu dvoch cirkví. Pomyslela som si: „Už s jednou cirkvou mám dosť práce a teraz som zodpovedná za ďalšiu. Nebude ma to ešte viac vyčerpávať? Zvládne to moje telo takto ďalej? Práca v druhej cirkvi navyše neprináša veľmi dobré výsledky, takže budem mať ešte viac starostí!“ Keď som si to premyslela, rozhodla som sa, že túto povinnosť nechcem prijať. Rozmýšľala som: „Akú výhovorku môžem použiť, aby som to odmietla? Možno by som mohla povedať, že som príliš stará a nemám energiu ani silu byť zodpovedná za ďalšiu cirkev a že práca sa oddiali, a potom navrhnúť, aby si našli niekoho mladšieho.“ Takéto myšlienky ma však trochu znepokojili. Nevyhýbam sa proste svojej povinnosti? S týmito slovami na jazyku som sa rozhodla držať jazyk za zubami. Povinnosť kazateľky som teda prijala.

Potom bola každá hodina každého dňa plná vybavovania a niekedy som sa dokonca musela rýchlo najesť a robiť menej dôkladne. Pri všetkej tej zaneprázdnenosti som si nemohla pomôcť a rozmýšľala som: „Som už stará, môže moje telo takto pokračovať? Čo ak skolabujem od vyčerpania? Obe cirkvi majú vodcov a tí sú dosť aktívni v sledovaní práce. Vďaka ich spolupráci by som nemusela veci tak pozorne sledovať. Mala by som viac odpočívať. V mojom veku by som si mala nájsť čas na starostlivosť o seba. Nedosiahnem týmito neustálymi starosťami akurát to, že budem vyzerať staršie?“ S touto myšlienkou som si s úľavou vydýchla a pomyslela si: „Keby som to urobila skôr, nemala by som toľko práce. Možno si len neviem veci rozvrhnúť! Pokiaľ si veci správne zariadim, táto povinnosť nebude taká zaťažujúca, ako som si predstavovala.“ Potom som už prácu na evanjeliu a polievaní sledovala menej. Keď som po zhromaždeniach prišla domov, na prácu som veľmi nemyslela vo viere, že cirkevní vodcovia ju sledujú. Len som pozerala videá so skúsenostnými svedectvami a odpovedala na otázky bratov a sestier. Cítila som sa pod oveľa menším tlakom a premýšľala som o tom, ako si pripraviť nejaké chutné, výživné jedlo, aby som si zlepšila zdravie. Ani som si nevšimla a prešiel mesiac. Išla som do cirkví preskúmať prácu a zistila som, že ani jedna v ten mesiac nezískala nových veriacich. Táto správa ma šokovala a pomyslela som si: „Čo sa to deje? Cirkevní vodcovia boli zaneprázdnení spoluprácou, tak prečo práca na evanjeliu nemá žiadne výsledky? Moja práca ako cirkevnej vodkyne nebola predtým taká neefektívna!“ Rýchlo som predstúpila pred Boha, aby som sa modlila: „Bože, tento mesiac sa v práci na evanjeliu ani v jednej cirkvi nedostavili žiadne výsledky a ja neviem, v čom je problém. Prosím, veď ma, aby som našla dôvod.“ Po modlitbe som si uvedomila, že som v poslednom čase žila pre svoje telo, myslela som len na to, aby som dobre jedla, pila a odpočívala, bez akéhokoľvek zmyslu pre bremeno voči svojej povinnosti. Nevenovala som sa problémom v práci ani ich neriešila včas a za chýbajúce výsledky v práci som bola priamo zodpovedná! Preto som rýchlo zašla za cirkevnými vodcami, aby som zhrnula dôvody. Zistila som, že hoci prácu zrealizovali, len delegovali úlohy a nevykonávali žiadne sledovanie ani dohľad, čo znamená, že práca nebola úplne zrealizovaná. Bolo to zjavné najmä pri práci na evanjeliu, kde mali bratia a sestry neustále ťažkosti, a cirkevní vodcovia ich považovali za skutočné ťažkosti a nevedeli, ako ich vyriešiť. Keď som situáciu pochopila, uvedomila som si, že som bola vo svojich povinnostiach nedbanlivá, a tak som sa cirkevným vodcom otvorila o svojom najnovšom stave a okamžite som s nimi hovorila v duchovnom spoločenstve o tom, ako sledovať prácu, a neodvážila sa ďalej ju odďaľovať.

Neskôr som si prečítala tento úryvok z Božích slov: „Vodcovia a pracovníci by mali aktívne preverovať prácu každého tímu, overovať situáciu členov jednotlivých tímov, či tam nie sú nejakí pochybovači, ktorí by len dopĺňali počty, alebo pochybovači, ktorí šíria negativitu a predstavy, aby vyrušili prácu cirkvi, a keď sa to zistí, mali by sa títo ľudia dôkladne odhaliť a vyčistiť. To je práca, ktorú by mali robiť vodcovia a pracovníci; nemali by byť pasívni, nemali by čakať na príkazy a naliehanie Zhora, ani by nemali niečo malé urobiť len vtedy, keď ich k tomu vyzvú všetci bratia a sestry. Vodcovia a pracovníci by mali pri svojej práci brať ohľad na Božie úmysly a byť Bohu verní. Najlepší spôsob, ako sa majú správať, je aktívne rozpoznávať a riešiť problémy. Nesmú zostať pasívni, najmä keď majú tieto aktuálne slová a duchovné spoločenstvo ako základ. Mali by sa chopiť iniciatívy, aby dôkladne vyriešili skutočné problémy a ťažkosti duchovným spoločenstvom o pravde a robili svoju prácu presne tak, ako by mali. Mali by pohotovo a iniciatívne sledovať postup práce; nemôžu vždy čakať na príkazy a naliehanie Zhora, kým neochotne začnú konať. Ak sú vodcovia a pracovníci vždy negatívni a pasívni a nevykonávajú skutočnú prácu, nie sú hodní slúžiť ako vodcovia a pracovníci a mali by byť prepustení a preradení. V súčasnosti je veľa vodcov a pracovníkov, ktorí sú vo svojej práci veľmi pasívni. Trochu práce urobia vždy len po tom, čo im Zhora pošle príkazy a postrčí ich; inak sa ulievajú a otáľajú. … Po tom, čo im Zhora zariadi prácu, budú chvíľu zaneprázdnení, ale keď je tá trocha práce hotová, nevedia, čo majú robiť ďalej, pretože nechápu, aké povinnosti by mali konať. Nikdy nemajú jasno v tom, aká práca patrí do rozsahu zodpovednosti vodcov a pracovníkov, ktorú by mali vykonávať; v ich očiach niet takej práce, ktorú treba urobiť. Čo sa deje, keď si ľudia myslia, že netreba urobiť žiadnu prácu? (Nenesú bremeno.) Presnejšie povedané, nenesú bremeno; sú tiež veľmi leniví a bažia po pohodlí, robia si čo najviac prestávok, kedykoľvek môžu, a snažia sa vyhýbať akýmkoľvek úlohám navyše. Títo lenivci si často myslia: ‚Prečo by som si mal robiť toľko starostí? Prílišné starosti spôsobia len to, že budem rýchlejšie starnúť. Ako mi prospeje, keď to budem robiť a keď budem toľko pobehovať a vyčerpávať sa? Čo sa stane, ak vyhorím a ochoriem? Nemám peniaze na liečbu. A kto sa o mňa postará, keď budem starý?‘ Títo lenivci sú jednoducho takíto pasívni a zaostalí. Nemajú ani štipku pravdy a nedokážu nič vidieť jasne. Je zrejmé, že je to banda zmätených ľudí, však? Všetci sú popletení, nevnímajú pravdu a nemajú o ňu záujem, tak ako môžu byť spasení? Prečo sú ľudia vždy nedisciplinovaní a leniví, akoby boli živými mŕtvolami? Dotýka sa to otázky ich prirodzenosti. V ľudskej prirodzenosti je istý druh lenivosti. Bez ohľadu na to, akú úlohu ľudia vykonávajú, vždy potrebujú niekoho, kto na nich dohliada a nabáda ich. Niekedy ľudia berú ohľad na telo, bažia po telesnom pohodlí a vždy si niečo nechávajú pre seba – takíto ľudia sú plní diabolských úmyslov a prefíkaných plánov; skutočne sú úplne nanič. Vždy urobia menej, ako by mohli, bez ohľadu na to, akú dôležitú povinnosť práve konajú. Je to nezodpovedné a neverné.“ (Slovo, zv. V: Povinnosti vodcov a pracovníkov. Povinnosti vodcov a pracovníkov (26)) Videla som, že Boh od vodcov a pracovníkov vyžaduje, aby prácu aktívne sledovali, proaktívne riešili problémy a zabezpečovali realizáciu rôznych pracovných úloh. To je zodpovednosť vodcov a pracovníkov. Spomenula som si na to, keď ma prvýkrát vybrali za cirkevnú vodkyňu. Mala som zmysel pre bremeno a zodpovednosť voči svojej povinnosti a pri jej konaní som cítila aj Božie vedenie. Dokázala som identifikovať a riešiť problémy v práci, cítila som sa naplnená a žila som s pocitom istoty. Keď som sa stala zodpovednou za prácu dvoch cirkví, bola som každý deň zaneprázdnená a obávala som sa, že vzhľadom na môj vek by takáto miera námahy mohla byť pre moje telo priveľa, preto som sa zdráhala túto povinnosť konať. Keď som videla, že cirkevní vodcovia realizujú prácu, využila som situáciu a myslela som si, že keď pracujú na veciach, mohla by som veci menej sledovať a vyšší vodcovia by to nevedeli. Zameriavala som sa len na jedlo, pitie a starostlivosť o svoje telo, v dôsledku čoho po mesiaci neboli ani v jednej cirkvi žiadne výsledky v práci na evanjeliu. Vari som nezdržiavala prácu? Spočiatku bola moja kvalita priemerná, nemala som žiadny zvláštny talent a naozaj som bola nehodná takej dôležitej povinnosti. Boh ma povýšil príležitosťou cvičiť sa, ja som to však neocenila. Svoju povinnosť som nevykonávala poriadne, stále som brala ohľad na svoje telo a oddávala sa mu a vo svojej povinnosti som bola nezodpovedná. Bola som jednoducho lenivá a bez akejkoľvek vernosti. Spomenula som si na Noema, ktorý bol tiež veľmi starý, keď prijal Božie poverenie, a predsa nebral ohľad na svoje telo ani na ťažkosti. Každý deň usilovne pracoval, kázal evanjelium a zároveň staval archu a zostal nezlomný bez ohľadu na to, aké to bolo namáhavé alebo ťažké. Božie poverenie si uchovával vo svojom srdci a po tom, ako mu Boh dal pokyn, aby postavil archu, mal srdce a zmysel pre zodpovednosť a jednoducho robil veci tak, ako mu Boh povedal. Nakoniec dokončil Božie poverenie a dostal Božie schválenie. Myslela som aj na niektorých starších bratov a sestry v cirkvi, z ktorých niektorí majú viac ako osemdesiat rokov a stále kážu evanjelium. Ja som mala len po šesťdesiatke a bola v dobrom zdraví. Rozsah oboch cirkví nebol veľký a nespôsobil by mi chorobu ani kolaps z vyčerpania. V rámci svojej schopnosti som však nebola ochotná niesť ani tieto bremená. V porovnaní s nimi som sa naozaj hanbila! Modlila som sa k Bohu so slovami: „Bože, to, že som schopná konať túto povinnosť, je Tvoje povýšenie a milosť. Napriek tomu som bola nedbanlivá a úskočná, čím som uškodila cirkevnej práci. Skutočne mi chýbala ľudská prirodzenosť! Ty ma týmto zjavuješ a dávaš mi spásu a ja som ochotná kajať sa. Ak sa budem naďalej oddávať telesnému pohodliu, nech na mňa doľahne Tvoje karhanie a disciplinovanie!“

Potom som hľadala relevantné Božie slová týkajúce sa môjho stavu oddávania sa telu. Prečítala som si dva úryvky z Božích slov: „Ľudské telo je ako ten had: jeho jadrom je škodiť životu – a keď sa mu to celkom podarí, tvoj život je stratený. Telo patrí satanovi. Má extravagantné túžby, myslí iba na seba, chce si užívať pohodlie a vychutnávať pôžitok, vyžívať sa v lenivosti a nečinnosti. A keď sa tieto potreby do určitej miery naplnia, napokon ťa úplne pohltí. To znamená, že ak ho tentokrát uspokojíš, nabudúce si bude pýtať viac. Stále má extravagantné túžby a nové požiadavky a využíva tvoje podriadenie sa telu, aby si si ho ešte viac cenil a žil uprostred jeho pohodlia – a ak ho neprekonáš, napokon ťa zničí. To, či získaš život pred Bohom a aký bude tvoj konečný osud, závisí od toho, ako budeš vzdorovať telu. Boh ťa zachránil, vyvolil si ťa a predurčil ťa, no ak dnes nie si ochotný vyhovieť Mu, praktizovať pravdu, vzdorovať vlastnému telu s ozajstným srdcom milujúcim Boha, napokon zničíš samého seba, a budeš tak znášať nesmiernu bolesť. Ak sa vždy podriaďuješ telu, satan ťa postupne pohltí a vysaje z teba život, nebudeš cítiť dotyk Ducha, až nadíde deň, keď bude v tvojom vnútri vládnuť úplná temnota. Keď žiješ v temnote, si v satanovom područí a v tvojom srdci už neprebýva Boh – vtedy poprieš existenciu Boha a opustíš Ho.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Len milovať Boha znamená skutočne veriť v Boha) „Kým ľudia nezažijú Božie dielo a nepochopia pravdu, zmocňuje sa ich a zvnútra ich ovláda satanova prirodzenosť. … Satanova filozofia a logika sa stali životom ľudí. Bez ohľadu na to, o čo sa ľudia snažia, robia to pre seba – a tak žijú len pre seba. ‚Každý sám za seba a ostatných nech vezme čert‘ – to je životná filozofia človeka a predstavuje aj ľudskú prirodzenosť. Tieto slová sa už stali prirodzenosťou skazeného ľudstva a sú pravým obrazom satanskej prirodzenosti skazeného ľudstva. Táto satanská prirodzenosť sa už stala základom existencie skazeného ľudstva. Skazené ľudstvo žije s týmto satanovým jedom už niekoľko tisíc rokov až do dnešných dní.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Ako kráčať Petrovou cestou) Prostredníctvom odhalenia Božích slov som pochopila, aké škody a dôsledky má oddávanie sa telu. Čím viac sa mu človek oddáva a stará sa oň, tým väčšie sú jeho túžby, čo nakoniec vedie k jeho vlastnej záhube. Žila som podľa týchto satanských filozofií: „každý sám za seba a ostatných nech vezme čert“, „život je krátky, tak si ho užívaj, kým môžeš“ a „život je len o tom, aby sme dobre jedli a pekne sa obliekali.“ Skresľovali moje myšlienky a názory, viedli ma k myšlienke, že život by nemal byť príliš únavný, že telesné pohodlie a pôžitok sú skutočným šťastím a základom dobrého života. Keďže som mala tú možnosť, brala som ohľad len na svoje telo. Takto som žila predtým, ako som uverila v Boha, s pocitom, že sedieť v posteli, jesť ovocie a semiačka a sledovať televíziu je stelesnením príjemného života, preto som sa podľa možnosti vyhýbala práci a odpočívala, kedykoľvek som mala čas. Niekedy som videla, ako starší ľudia sedia pod stromami, oddychujú a ovievajú sa. Pociťovala som skutočnú závisť a želala som si, aby som raz mohla žiť ako oni. Po tom, čo som uverila v Boha, som sa cítila nešťastná vždy, keď ma zamestnávala moja povinnosť, stále som sa bála strastí a vyčerpania a nechcela som si nabrať priveľa starostí. Bola som nedbanlivá voči svojej povinnosti a nemala som zmysel pre zodpovednosť. Bola som skutočne sebecká, opovrhnutiahodná, bez ľudskej prirodzenosti a nehodná žiť pred Bohom! Počas tohto obdobia som dobre jedla a pila a dobre sa starala o svoje telo, odďaľovala som však cirkevnú prácu. To bolo konanie zla! Pochopila som, že keď ľudia žijú podľa sebeckej a opovrhnutiahodnej satanskej povahy a zameriavajú sa na telesné pôžitky, stávajú sa čoraz lenivejšími, vyhýbajú sa skutočnej práci a nakoniec sa z nich stanú falošní vodcovia a pracovníci, ktorí sú zjavení a vyradení. Keď som si tieto veci uvedomila, modlila som sa k Bohu a činila pokánie: „Bože, neplnila som si dobre svoju povinnosť, som Tvojím dlžníkom a ospravedlňujem sa bratom a sestrám. Teraz chápem, akú škodu a následky má oddávanie sa telu. Už sa nechcem opäť oddávať svojmu telu a odďaľovať cirkevnú prácu.“

Potom som si prečítala ďalší úryvok z Božích slov: „Aká je hodnota ľudského života? Slúži len na oddávanie sa telesným pôžitkom, ako sú jedenie, pitie a zábava? (Nie, neslúži.) Tak na čo potom slúži? Podeľte sa s ostatnými o svoje myšlienky. (Človek by mal vo svojom živote dosiahnuť prinajmenšom splnenie povinnosti stvorenej bytosti.) Správne. Povedzte Mi, ak sa každodenné konanie a myšlienky človeka počas celého jeho života sústreďujú výlučne na to, aby sa vyhýbal chorobe a smrti, aby udržiaval svoje telo zdravé a bez chorôb a snažil sa o dlhovekosť, je toto hodnota, ktorú by mal mať život človeka? (Nie, nie je.) To nie je hodnota, ktorú by mal mať život človeka. Akú hodnotu by teda mal mať život človeka? Práve teraz niekto spomenul plnenie povinnosti stvorenej bytosti, čo je jeden konkrétny aspekt. Je tu ešte niečo iné? Povedzte Mi, aké túžby zvyčajne máte, keď sa modlíte alebo si stanovujete predsavzatia. (Podriadiť sa Božím opatreniam a ovládaniam pre nás.) (Dobre hrať rolu, ktorú nám Boh určil, a plniť svoje poslanie a zodpovednosť.) Ešte niečo? V jednom ohľade ide o plnenie povinností stvorenej bytosti. V inom ohľade ide o to, aby ste v rámci svojich schopností a možností robili všetko najlepšie, ako sa dá, aby ste dosiahli aspoň taký bod, keď vás vaše svedomie neobviňuje, keď sa môžete zmieriť s vlastným svedomím a dokázať, že ste prijateľní v očiach druhých. Ak pôjdeme ešte o krok ďalej, počas celého života, bez ohľadu na to, do akej rodiny si sa narodil, aké máš vzdelanie alebo akú máš kvalitu, musíš mať určité porozumenie princípom, ktoré by ľudia mali v živote chápať. Napríklad akou cestou by mali ľudia kráčať, ako by mali žiť a ako žiť zmysluplný život – mal by si aspoň trochu preskúmať pravú hodnotu života. Tento život sa nedá žiť nadarmo a človek nemôže prísť na túto zem nadarmo. V ďalšom ohľade musíš počas svojho života plniť svoje poslanie; to je najdôležitejšie. Nehovoríme o splnení významného poslania, povinnosti alebo zodpovednosti, no mal by si aspoň niečo dosiahnuť. … Keď človek príde na tento svet, nie je to len pre pôžitky tela ani preto, aby len jedol, pil a zabával sa. Človek by nemal žiť len pre tieto veci; to nie je hodnota ľudského života ani správna cesta. Súčasťou hodnoty ľudského života a správnej cesty, po ktorej treba ísť, je dosiahnutie niečoho cenného a vykonanie jedného alebo viacerých hodnotných diel. Nevoláme to kariéra, ale správna cesta a náležitá úloha. Povedz Mi, stojí to za to, keď človek zaplatí daň za vykonanie nejakého hodnotného diela, prežitie zmysluplného a hodnotného života a hľadanie a dosiahnutie pravdy? Ak skutočne túžiš hľadať pravdu a porozumieť jej, vydať sa v živote na správnu cestu, dobre si vykonať svoju povinnosť a prežiť hodnotný a zmysluplný život, potom by si do toho mal bez váhania dať všetku svoju energiu, zaplatiť daň a venovať tomu všetok svoj čas a dĺžku svojich dní. Keď budeš počas tohto obdobia trochu chorý, nebude na tom záležať, nezničí ťa to. Nie je to oveľa lepšie, než prežiť ľahký a záhaľčivý život, kŕmiť fyzické telo natoľko, že bude dobre živené a zdravé, a dožiť sa vysokého veku? (Áno.) Ktorá z týchto dvoch možností viac prispieva k hodnotnému životu? Vďaka ktorej z nich môžu ľudia cítiť uspokojenie a nič neľutovať, keď na úplnom konci čelia smrti? (Žiť zmysluplný život.) Žiť zmysluplný život znamená vnímať vo svojom srdci výsledky a pociťovať uspokojenie. A čo tí, ktorí sú dobre živení a až do smrti si udržia ružovú farbu pleti? Oni nehľadajú zmysluplný život, tak ako sa cítia, keď zomierajú? (Tak, že žili zbytočne.) Tieto dve slová sú výstižné – žiť zbytočne.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (6)) Z Božích slov som pochopila, že len plnením povinností stvorenej bytosti možno žiť hodnotný a zmysluplný život. To je zároveň tá najsprávnejšia voľba. Dobre som sa o seba starala, ale svoju povinnosť som nekonala dobre. Vari som takto len nemrhala svojím životom? Keď príde deň, keď budem čeliť smrti, zostanú mi len ľútosť a výčitky. Rovnako ako svetským ľuďom, ktorí napriek tomu, že si užívajú viac telesných pôžitkov a žijú pohodlne, nechápu hodnotu a zmysel života a žijú bez smeru a cieľa. Ja som našla správnu životnú cestu a vedela som, ako žiť a už som viac nechcela žiť pre svoje telo takýmto spôsobom. Chcela som dobre konať svoju povinnosť, žiť hodnotný a zmysluplný život a nežiť ho zbytočne. Precvičovaním povinností vodkyne a kazateľky a častejším hovorením v duchovnom spoločenstve s bratmi a sestrami s cieľom realizovať prácu, som vlastne jasnejšie pochopila pravdy, ktoré som predtým nebola schopná pochopiť. Hoci som bola fyzicky vyčerpaná a čelila ťažkostiam, v skutočnosti som nemala pocit, že by som až tak veľmi trpela, a vďaka tomu, že som mohla dať do svojich povinností všetko, som sa cítila uzemnená a naplnená. Prostredníctvom skutočnej spolupráce a spoliehania sa na Boha sa mnohé ťažkosti vyriešili bez toho, aby som si to vôbec všimla, a keďže vykonávanie mojej povinnosti tiež prinášalo výsledky, do môjho srdca prenikla radosť. Len tým, že som vzdorovala svojmu telu a konala skutočnú prácu, mohlo byť moje srdce naplnené radosťou a mať skutočný pocit stability a pokoja. Keď som tieto veci pochopila, moje srdce sa cítilo jasnejšie a viac pri zemi.

Prečítala som si ďalší úryvok z Božích slov: „Bez ohľadu na to, akú dôležitú prácu vodca alebo pracovník vykonáva a aká je prirodzenosť tejto práce, ich prioritou číslo jeden je porozumieť a pochopiť, ako práca prebieha. Musia byť osobne prítomní pri sledovaní vecí, klásť otázky a získavať informácie z prvej ruky. Nesmú sa jednoducho len spoliehať na informácie z počutia alebo počúvať hlásenia iných ľudí. Namiesto toho musia na vlastné oči pozorovať situáciu personálu a postup práce a pochopiť, aké sa vyskytujú ťažkosti, či sú niektoré oblasti v rozpore s požiadavkami Zhora, či sa porušujú princípy, či existujú nejaké vyrušenia alebo narušenia, či chýba potrebné vybavenie alebo súvisiace inštruktážne materiály týkajúce sa odbornej práce – o tom všetkom musia mať prehľad. Bez ohľadu na to, koľko hlásení si vypočujú alebo koľko informácií získajú z počutia, ani jedno z toho sa nevyrovná osobnej návšteve; presnejšie a spoľahlivejšie je, keď sa o veciach presvedčia na vlastné oči. Keď sa oboznámia so všetkými aspektmi situácie, budú mať dobrú predstavu o tom, čo sa deje. Musia mať najmä jasné a presné chápanie toho, kto má dobrú kvalitu a je hodný rozvoja, pretože len to im umožní presne rozvíjať a využívať ľudí, čo je veľmi dôležité, ak majú vodcovia a pracovníci dobre vykonávať svoju prácu. Vodcovia a pracovníci by mali mať cestu a princípy na rozvíjanie a trénovanie ľudí dobrej kvality. Okrem toho by mali chápať a rozumieť rôznym druhom problémov a ťažkostí, ktoré sa vyskytujú v cirkevnej práci, a vedieť ich riešiť, a mali by mať aj vlastné nápady a návrhy na to, ako má práca napredovať, prípadne pokiaľ ide o jej budúce vyhliadky. Ak s ľahkosťou dokážu o týchto veciach hovoriť jasne a bez akýchkoľvek pochybností či obáv, potom sa im bude práca vykonávať oveľa ľahšie. A takýmto spôsobom práce si vodca bude plniť svoje záväzky, či nie? Musí si byť dobre vedomý toho, ako riešiť vyššie uvedené problémy v práci, a musí o týchto veciach často uvažovať. Keď sa stretne s ťažkosťami, musí hovoriť v duchovnom spoločenstve a diskutovať o týchto veciach so všetkými a hľadať pravdu, aby sa problémy vyriešili. Keď bude takto vykonávať skutočnú prácu s oboma nohami pevne na zemi, nebude takých ťažkostí, ktoré by sa nedali vyriešiť.“ (Slovo, zv. V: Povinnosti vodcov a pracovníkov. Povinnosti vodcov a pracovníkov (4)) Z Božích slov som pochopila, že skutočne dobrý vodca sa venuje práci v Božom dome svedomito a zodpovedne, neoddáva sa telu, vo všetkom uprednostňuje záujmy Božieho domu a koná svoje povinnosti podľa pracovných opatrení. Kedykoľvek sa pri nejakej úlohe objavia ťažkosti, hľadá s bratmi a sestrami pravdu, aby ich vyriešil. Ak má vodca a pracovník konať dobrú prácu, musí naplno vyraziť do terénu, podrobne sa zaoberať prácou a sledovať ju a tiež pohotovo objavovať a riešiť problémy, a nie len vydávať príkazy alebo počúvať hlásenia. Takýmto prístupom nedosiahne dobré výsledky. Premýšľala som o tom, ako som vykonávala svoju povinnosť, oddávala sa svojmu telu a robila veci bez záujmu, bez toho, aby som skúmala podrobnosti či riešila problémy, a to aj vtedy, keď som ich našla. Neplnila som si povinnosti vodkyne a bola som len falošnou vodkyňou, ktorá si užívala výhody postavenia, v dôsledku čoho ma Boh nenávidel a hnusila som sa Mu. Potom som začala tráviť čas v teréne, skúmať a riešiť problémy, podrobne som analyzovala ťažkosti potenciálnych prijímateľov evanjelia a hovorila v duchovnom spoločenstve o riešeniach. Po určitom období spolupráce sa výsledky rôznych prvkov cirkevnej práce do istej miery zlepšili.

Neskôr som prevzala zodpovednosť za niekoľko ďalších cirkví, zamerala som sa najmä na prácu na evanjeliu a takmer každý deň som bola od skorého rána do neskorého večera zaneprázdnená. Niekedy som si pomyslela: „Som už dosť stará a mám trochu vysoký tlak krvi, môže moje telo naozaj takto pokračovať?“ Keď som videla, že diakoni pre evanjelium a vedúci skupín spolupracujú, už som nechcela sledovať podrobnosti, aby som ušetrila svoje telo od takého vyčerpania. V tomto momente som si spomenula na tieto Božie slová: „Pokiaľ ide o tvoju povinnosť a o to, čo máš robiť, ba viac než to, o Bohom dané poverenie a tvoj záväzok, ako aj o dôležitú prácu, ktorá je mimo tvojej povinnosti, ale treba, aby si ju robil, prácu, ktorá je zariadená pre teba a na ktorú si povolaný menom – mal by si zaplatiť cenu bez ohľadu na to, aká ťažká môže byť. Aj keď do toho musíš vložiť všetko, aj keby malo hroziť prenasledovanie a aj keby to malo ohroziť tvoj život, nesmieš túto cenu ľutovať, ale musíš obetovať svoju vernosť a podriadiť sa až na smrť. Takto sa prejavuje úsilie o pravdu v realite, jeho skutočné vydávanie a jeho skutočné praktizovanie.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Prečo sa človek musí usilovať o pravdu) V srdci som sa modlila k Bohu: „Bože, som v pokušení opäť sa oddávať svojmu telu a viem, že ak budem konať svoju povinnosť takto, oddiali to prácu. Nechcem sa venovať svojmu telu a som ochotná usilovať sa o Tvoje požiadavky a normy a vynaložiť všetko svoje úsilie. Prosím, veď ma!“ Takže som sa pridala a spolu s bratmi a sestrami sme podrobne hovorili v duchovnom spoločenstve a diskutovali o problémoch v práci na evanjeliu. Keď všetci spolupracovali s jedným srdcom a mysľou, výsledky práce na evanjeliu zaznamenali v porovnaní s predchádzajúcim mesiacom výrazný nárast. Keď som prestala brať ohľad na svoje telesné záujmy a vložila srdce do svojej povinnosti, necítila som sa taká unavená a v srdci som cítila naplnenie a radosť. Vďaka Bohu za Jeho vedenie!