100. Po zničení túžby po požehnaniach
V roku 2011 som prijala dielo Všemohúceho Boha v posledných dňoch a o necelé dva roky neskôr mi manžel zomrel na chorobu. Hoci bolo moje dieťa malé a rodina mala finančné ťažkosti, naďalej som vytrvala vo svojich povinnostiach. Neskôr ma vybrali za cirkevnú vodkyňu a pomyslela som si: „Schopnosť konať povinnosť vodkyne je povýšením od Boha, len konaním svojich povinností môžem pripraviť viac dobrých skutkov a len tak získam Božie schválenie a vstúpim do Jeho kráľovstva.“ Zverila som teda dieťa svokrovcom a všetok svoj čas som venovala svojim povinnostiam. Vo svojich povinnostiach som sa s nadšením vydávala a bez ohľadu na to, čo mi cirkev pridelila, nikdy som neodmietla. Či pršalo, či svietilo, vo svojich povinnostiach som vytrvala. Po nejakom čase začala práca, za ktorú som bola zodpovedná, prinášať výsledky. Neskôr ma vybrali za kazateľku a rozsah mojich zodpovedností bol čoraz väčší, a ja som bola plná sebauspokojenia. Myslela som si, že dokážem znášať utrpenie, platiť cenu, prinášať obete a vydávať sa a že vo svojich povinnostiach dosahujem nejaké výsledky, a verila som, že Boh ma určite požehná. S touto myšlienkou som sa do svojich povinností pustila s ešte väčšou vervou. Neskôr som občas mávala tupé bolesti žalúdka, no nevenovala som tomu veľkú pozornosť a pokračovala som v konaní svojich povinností.
Jedno ráno som sa po raňajkách vybrala na bicykli na miesto zhromaždenia a keď som išla hore schodmi, žalúdkom mi prechádzali vlny bolesti, no premohla som sa a zhromaždenie dokončila. Potom som išla do nemocnice na prehliadku a lekár mi vážnym tónom povedal: „Máte erozívnu gastritídu s krvácaním do žalúdka. Tento stav si vyžaduje včasnú liečbu. Ak sa nebude správne liečiť, hrozí riziko vzniku rakoviny žalúdka.“ Keď som to od lekára počula, trochu som sa zľakla a začala som sa obávať, že ak sa môj stav nebude liečiť včas a naozaj dostanem rakovinu žalúdka a zomriem, prídem o Božiu spásu a všetko moje úsilie a vynaložená námaha by vyšli navnivoč. Vnútorne som sa cítila trochu slabá, no potom som si spomenula na Božie slová: „Keď ťa postretne choroba, toto je Božia láska a zaiste sú v nej obsiahnuté Jeho dobré úmysly. Hoci tvoje telo môže podstúpiť trochu utrpenia, neprijmi od satana žiadne myšlienky. Chváľ Boha počas svojej choroby a teš sa z Boha počas svojej chvály. Tvárou v tvár chorobe nestrácaj srdce, pokračuj v hľadaní znova a znova a nevzdávaj sa, a Boh ťa osvetlí a osvieti. Aká bola Jóbova viera? Všemohúci Boh je všemocný lekár! Prebývať v chorobe znamená byť chorý, ale prebývať v duchu znamená byť zdravý. Pokiaľ máš ešte stále jeden dych, Boh ti nedovolí zomrieť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 6. kapitola) Ako som uvažovala nad Božími slovami, zdalo sa mi, že vidím záblesk nádeje. Uvedomila som si, že za touto chorobou je Boží úmysel. Nemohla som sa sťažovať. Najprv som sa musela podriadiť a mať vieru v Boha a veriť, že pokiaľ dýcham, Boh ma nenechá zomrieť. Myslela som na to, ako som za posledné roky vždy prinášala obete a vydávala sa vo svojich povinnostiach. Keď bolo moje dieťa ešte také malé a rodina mala ťažkosti, dokonca ani keď mi zomrel manžel, nevzdala som sa svojich povinností. Preto som verila, že Boh vezme do úvahy úsilie a vynaloženú námahu, ktoré som vo svojich povinnostiach vynaložila, a že ma ochráni a uzdraví moju chorobu.
Neskôr som išla do nemocnice na liečbu tradičnou čínskou medicínou a tiež som dostala infúzie a potom som pokračovala v konaní svojich povinností ako zvyčajne. Žalúdok ma však stále často bolel, mala som zlé trávenie, takže som mohla jesť len kašu a niekedy som mala reflux. Po nejakom čase užívania liekov sa môj stav nielenže nezlepšil, ale v skutočnosti sa zhoršil. Po jedle som mala tráviace ťažkosti, neustále som mala pocit, akoby mi jedlo uviazlo v hrdle, a často mi bolo nevoľno. Dokonca aj v noci, keď som spala, som v žalúdku cítila pálčivú bolesť. Tvárou v tvár utrpeniu z choroby som sa vnútorne cítila veľmi slabá a pomyslela som si: „Všetok svoj čas venujem svojim povinnostiam, každý deň som zaneprázdnená a ani keď ochoriem, nezanedbávam svoje povinnosti. Prečo ma Boh napriek môjmu úsiliu a vynaloženej námahe neochránil a neuzdravil moju chorobu?“ Žila som v nepochopení a sťažnostiach na Boha a cítila som sa veľmi negatívne. Na nič som nemala chuť, nechcela som jesť a piť Božie slová ani sa priblížiť k Bohu. Už som necítila ani zmysel pre bremeno za svoje povinnosti, čo ovplyvnilo všetky oblasti práce. Sestra, u ktorej som bývala, si všimla môj zlý stav a pozvala ma, aby som si s ňou vypočula čítanie Božích slov. Boh hovorí: „Boh môže človeka zdokonaliť v pozitívnych aj negatívnych aspektoch. Záleží na tom, či si schopný zažívať a či sa usiluješ o to, aby ťa Boh zdokonalil. Ak sa skutočne usiluješ o to, aby si bol zdokonalený Bohom, potom ti to, čo je negatívne, nemôže spôsobiť stratu, ale môže ti priniesť veci, ktoré sú skutočnejšie, a pomôcť ti lepšie spoznať to, čo ti chýba, lepšie pochopiť tvoj skutočný stav a uvidieť, že človek nemá nič a nie je ničím. Ak nezažiješ skúšky, nevieš a vždy budeš mať pocit, že si nad ostatnými a lepší ako všetci ostatní. Vďaka tomu všetkému uvidíš, že všetko, čo bolo predtým, vykonal a chránil Boh. Vstup do skúšok ťa zanecháva bez lásky a viery, chýba ti modlitba a nie si schopný spievať chválospevy; uprostred toho spoznávaš sám seba bez toho, aby si si to uvedomoval. Boh má mnoho prostriedkov na zdokonalenie človeka. Používa všetky druhy prostredí, aby orezal skazenú povahu človeka, a používa rôzne veci, aby človeka zjavil. V jednom ohľade človeka orezáva, v inom ho zjavuje a v ďalšom ho odhaľuje, pričom vykopáva a odhaľuje ‚tajomstvá‘ v hĺbke ľudského srdca a ukazuje človeku jeho prirodzenosť tým, že odhaľuje mnohé jeho stavy. Boh zdokonaľuje človeka mnohými metódami – odhaľovaním, orezávaním, zušľachťovaním a napomínaním –, aby človek mohol vedieť, že Boh je praktický.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Zdokonalení môžu byť len tí, ktorí sa zameriavajú na praktizovanie) Ako som počúvala a uvažovala, veľmi ma to dojalo. Božie slová sa priamo týkali môjho stavu. Keď som nebola chorá, bola som vo svojich povinnostiach horlivá a aktívna, ale teraz, keď som chorá a môj stav sa nejaký čas nezlepšoval, stratila som vieru aj zmysel pre bremeno pre svoje povinnosti. Už som nemala ani chuť modliť sa. V minulosti som si myslela, že veľmi milujem Boha, a že keď som dokázala zanechať rodinu, aby som konala svoje povinnosti, som preto človekom, ktorý sa usiluje o pravdu a praktizuje ju. Teraz som videla, že moje duchovné postavenie je dosť malé a že mi chýba skutočná viera a láska k Bohu. Boh použil túto chorobu na moje zušľachtenie a zjavenie, aby mi pomohol spoznať moju skazenosť a nedostatky, a aby zdokonalil moju úprimnosť a podriadenosť voči Nemu. Nemohla som už ďalej nechápať Boha ani byť negatívna, a stala som sa ochotnou zveriť svoju chorobu Bohu a vložiť srdce do svojich povinností. Keď som si to uvedomila, môj stav sa trochu zlepšil.
Koncom roka 2014 sa moje problémy so žalúdkom zhoršili, aj po malom jedle som sa cítila nafúknutá a neustále som mala vlny bolesti. Vnútorne som sa cítila veľmi slabá a obávala som sa, čo sa stane, ak sa táto choroba bude vliecť, zhorší sa na rakovinu žalúdka a ja zomriem. Ak zomriem a Boh ma nespasí, nevyjde potom všetko moje úsilie a vynaložená námaha navnivoč? Vždy som konala svoje povinnosti, znášala utrpenie a platila cenu, dokonca som konala svoje povinnosti, aj keď som bola chorá. Tak prečo som nevidela Božie požehnania a ochranu? Žila som v temnote a nechcela som konať svoje povinnosti, tak som povedala vyššej vodkyni, že sa chcem ísť liečiť domov. Vodkyňa so mnou hovorila v duchovnom spoločenstve o Božom úmysle a navrhla, aby som sa liečila z choroby a starala sa o svoje telo popri konaní svojich povinností. Pomyslela som si, že moja choroba nie je až taká vážna, aby som nemohla konať aspoň malú časť svojich povinností, a keďže som bola cirkevnou vodkyňou, bolo ťažké hneď nájsť vhodnú osobu, ktorej by som mohla odovzdať svoju prácu. Ak by som zanechala svoje povinnosti, ukázalo by sa, že naozaj nemám svedomie, ale ak by som pokračovala v povinnostiach, bola by som obmedzovaná chorobou. Vo svojom utrpení som volala k Bohu: „Bože, neviem, ako mám túto chorobu prežívať, prosím, veď ma, aby som sa v tejto situácii poučila a pochopila Tvoj úmysel.“ V ten večer som sa o svojom stave rozprávala s bratmi a sestrami. Bratia a sestry mi čítali Božie slová a dva úryvky ma veľmi dojali. Boh hovorí: „Mnohí vo Mňa veria len preto, aby som ich mohol vyliečiť. Mnohí vo Mňa veria len preto, aby som použil svoju moc na vyhnanie nečistých duchov z ich tela. Mnohí vo Mňa veria jednoducho preto, aby odo Mňa mohli dostať pokoj a radosť. Mnohí vo Mňa veria, len aby odo Mňa požadovali viac materiálneho bohatstva. Mnohí vo Mňa veria, len aby strávili tento život v pokoji a vo svete, ktorý príde, žili v bezpečí a zdraví. Mnohí vo Mňa veria, aby sa vyhli utrpeniu pekla a dostali nebeské požehnania. Mnohí vo Mňa veria len kvôli dočasnému pohodliu a nesnažia sa získať nič vo svete, ktorý príde. Keď ľuďom dám svoj hnev a vezmem im všetku radosť a pokoj, ktorý kedysi mali, začnú pochybovať. Keď ľuďom dám utrpenie pekla a vezmem si späť požehnania neba, rozzúria sa. Keď Ma ľudia požiadajú, aby som ich vyliečil, nevšímam si ich a cítim k nim odpor a oni Ma v dôsledku toho opustia, aby hľadali cestu zlej medicíny a mágie. Keď im zoberiem všetko, čo odo Mňa požadujú, všetci bez stopy zmiznú. Preto hovorím, že ľudia vo Mňa veria, lebo Moja milosť je príliš hojná a pretože je príliš veľa výhod, ktoré možno získať.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Čo vieš o viere?) „Vzťah človeka k Bohu je len vzťahom očividného vlastného záujmu. Je to vzťah medzi prijímateľom a darcom požehnaní. Povedané na rovinu, je to vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Zamestnanec tvrdo pracuje len preto, aby od zamestnávateľa dostal odmenu. V takomto vzťahu založenom na záujmoch niet príbuzenskej náklonnosti, je to len obchod. Niet milujúceho ani milovaného, sú len milodary a milosrdenstvo. Niet pochopenia, je len bezmocné potlačené rozhorčenie a klamstvo. Niet žiadnej intimity, je len neprekročiteľná priepasť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dodatok 3: Človek môže byť spasený jedine v rámci Božieho riadenia) Po prečítaní Božích slov sa so mnou sestra veľa rozprávala v duchovnom spoločenstve. Pripomenula mi, že neustále prosiť Boha, aby mi odňal chorobu, je prejavom nerozumnosti. Vďaka čítaniu Božích slov a počúvaniu jej duchovného spoločenstva sa mi zrazu v srdci rozjasnilo. Uvedomila som si, že v Boha verím len preto, aby som získala požehnania. Spočiatku som dokázala zanechať rodinu a dieťa, aby som konala svoje povinnosti, ale to všetko bolo len preto, aby som získala Božiu ochranu a požehnania, aby ma Boh spasil a aby som vstúpila do nebeského kráľovstva. Tvárou v tvár chorobe som dúfala, že Boh vezme do úvahy moje úsilie a vynaloženú námahu, ktoré som vložila do svojich povinností, a uzdraví ma, ale ako čas plynul a môj stav sa nielenže nezlepšil, ale naopak zhoršil, začala som byť negatívna, sťažovala som sa a vyčítala som Bohu, prečo ma neuzdraví. Keď sa moja situácia zhoršila, dokonca som začala premýšľať o zadných dvierkach, chcela som zanechať svoje povinnosti a ísť domov zotaviť sa. Uvedomila som si, že moje ciele v tom, ako som sa vo svojich povinnostiach vydávala pre Boha, neboli správne a že som chcela získať Božie požehnania prostredníctvom svojho utrpenia a námahy. A len čo som nemohla dosiahnuť svoje ciele, pomyslela som na to, že sa od Boha odvrátim. Akým spôsobom som konala svoje povinnosti? V čom som bola Bohu verná či podriadená? Zjavne som Boha len využívala a snažila som sa s Ním obchodovať. Nesprávala som sa k Bohu ako k Bohu, ale ako k rohu hojnosti, ako k univerzálnemu nástroju. Bola som naozaj sebecká a opovrhnutiahodná! Vtedy som pochopila, že to, že čelím tejto chorobe, v sebe naozaj nesie Boží úmysel a že to odhaľuje moje nesprávne názory, pohnútky a túžby. Bez toho by som si stále myslela, že som zanechala rodinu a kariéru, aby som konala svoje povinnosti, a že tým prejavujem veľkú lásku k Bohu. V skutočnosti som nekonala svoje povinnosti, aby som uspokojila Boha, ale robila som to s nečistými úmyslami a z vypočítavosti. Ak by som s takýmto pohľadom naďalej verila v Boha a konala svoje povinnosti, nakoniec by ma Boh len zavrhol!
Pri svojom hľadaní som tiež videla, že nepoznám Božiu všemohúcnosť a zvrchovanosť. Tvárou v tvár svojej chorobe som sa neustále obávala, že sa môj stav zhorší a že zomriem. Moja viera bola príliš malá. Boh hovorí: „Všetko na človeku ovláda Boh a len Boh rozhoduje o tom, či človek žije, alebo zomri.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II) „O koho z celého ľudstva nie je v očiach Všemohúceho postarané? Kto nežije uprostred predurčenia Všemohúceho? Odvíjajú sa život a smrť človeka podľa jeho vlastnej voľby? Ovláda človek svoj vlastný osud? Mnohí ľudia volajú po smrti, a predsa im je vzdialená; mnohí chcú byť tými, ktorí sú v živote silní, boja sa smrti, a predsa sa nevedomky blíži deň ich skonu, ktorý ich uvrhne do priepasti smrti; mnohí upierajú svoj zrak k nebesiam a hlboko vzdychajú; mnohí usedavo plačú a vzlykajú; mnohí padnú uprostred skúšok; a mnohí uviaznu uprostred pokušenia.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Božie slová celému vesmíru, 11. kapitola) Z Božích slov som pochopila, že Boh všetko riadi a je nad všetkým zvrchovaný a že ľudský život a smrť sú v Jeho rukách. Aj to, či sa moja choroba zlepší, bolo v Božích rukách. Počas tohto obdobia ma neustále obmedzovala moja choroba. Obávala som sa, že sa môj stav zhorší na rakovinu a ohrozí mi to život, tak som uvažovala o tom, že sa vzdám svojich povinností, aby som sa sústredila na svoje zdravie. Slovami som tvrdila, že Boh je nad všetkým zvrchovaný, ale v skutočnom živote som nemala skutočnú vieru v Boha. Keď som čelila ťažkostiam, nespoliehala som sa na Boha ani som k Nemu nevzhliadala, ale žila som v obavách a úzkosti a hľadala som si východisko. Neverila som, že to, či sa mi polepší alebo nie, je v Božích rukách, ale skôr som si myslela, že chorobu mi vylieči len to, ak sa budem spoliehať na seba, vyhľadávať lekársku pomoc a sústrediť sa na zotavenie. Nebol to pohľad pochybovača? Keď bol môj manžel chorý, brala som ho všade po lekároch a lekári hovorili, že jeho stav je neliečiteľný. Priatelia a rodina mi radili, aby som sa už viac zbytočne nenamáhala, ale ja som sa stále odmietala zmieriť s osudom. Aby som vyliečila jeho chorobu, minula som všetky naše úspory a dokonca som sa zadlžila. Hoci som sa mu naplno venovala a bola som stále pri ňom, nakoniec som mu život zachrániť nedokázala. Z toho som si uvedomila, že život a smrť sú vopred určené Bohom. Ľudia nemôžu ovládať svoj osud, a už vôbec nemôžu zmeniť konečné osudy iných. V skutočnosti, či som konala svoje povinnosti v cirkvi alebo som išla domov, stále som mohla vyhľadať lekársku pomoc a normálne sa starať o svoje telo, ale to, či sa moja choroba zlepší alebo zhorší, bolo určené Bohom. Aj o dĺžke ľudského života rozhoduje Boh, a ak by prišiel môj čas, aj keby som zanechala svoje povinnosti a zostala doma zotavovať sa, môj stav by sa aj tak zhoršil a keď by nadišiel môj čas, zomrela by som. Ale ak by to nebol môj čas a moje poslanie by nebolo dokončené, Boh by ma nenechal zomrieť skôr. Videla som, že som nepoznala Božiu všemohúcnosť a zvrchovanosť a že som svoje dni trávila v obavách a úzkosti, a bála som sa, či sa moja choroba zhorší, alebo či zomriem. Bola som naozaj hlúpa a nevedomá! V skutočnosti boli tieto obavy zbytočné a nič nezmenili. Jediné, čo som mohla urobiť, bolo zveriť všetko Bohu a odovzdať sa Jeho zvrchovanosti a usporiadaniam. Zároveň som mohla vyhľadať lekársku pomoc a normálne sa zotavovať a konať svoje povinnosti najlepšie, ako som vedela. Bez ohľadu na to, ako dlho budem žiť, alebo či sa moja choroba zlepší, musela som sa podriadiť Božiemu ovládaniu a usporiadaniam.
Neskôr som si prečítala ďalšie Božie slová: „Medzi povinnosťou človeka a tým, či dostane požehnania alebo ho postihne nešťastie, nie je žiadna súvislosť. Povinnosť je to, čo má človek plniť. Je to jeho poslanie zoslané z neba a človek by ho mal vykonávať bez toho, aby hľadal kompenzáciu, a bez podmienok či dôvodov. Len to možno nazývať vykonávaním povinnosti. Prijímanie požehnaní sa týka požehnaní, ktoré človek požíva, keď je zdokonalený po tom, ako zakúsi súd. Utrpenie nešťastia sa týka trestu, ktorý človek dostane, keď sa jeho povaha nezmení po tom, čo prešiel napomínaním a súdom – teda keď nie sú zdokonalení. No bez ohľadu na to, či stvorené bytosti dostanú požehnania alebo ich postihne nešťastie, majú konať svoju povinnosť, robiť to, čo musia a čoho sú schopné. To je to najmenšie, čo by mal robiť človek, ktorý sa usiluje o Boha.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Rozdiel medzi službou vteleného Boha a povinnosťou človeka) Z Božích slov som si uvedomila, že som stvorená bytosť a konanie povinností je úplne prirodzené a oprávnené, takže by som sa nemala snažiť robiť s Bohom obchody ani od Neho žiadať odmenu. Bez ohľadu na to, ako sa ku mne Boh v budúcnosti zachová, či budem požehnaná alebo ma postihne nešťastie, mala by som správne zastávať pozíciu stvorenej bytosti, podriadiť sa Božej zvrchovanosti a usporiadaniam a plniť si svoje povinnosti. To, či človek môže byť nakoniec Bohom spasený, závisí od toho, či dokáže prijať Boží súd a očistenie, odvrhnúť svoju skazenú povahu a dosiahnuť súlad s Bohom. Božie požehnania si človek nezaslúži tvrdou prácou, utrpením či obetou. Odkedy som našla Boha, uspokojovala som sa len s vonkajším nadšením a zaneprázdnenosťou a neusilovala som sa o pravdu ani som sa nezameriavala na svoj vstup do života a len zriedka som nad sebou uvažovala a spoznávala sa prostredníctvom Božích slov. Keď som priniesla nejaké obete a vynaloženú námahu, verila som, že mám právo na Božie požehnania. Keď sa moja nádej na požehnania rozplynula, začala som Boha nesprávne chápať a sťažovať sa na Neho, dokonca som ľutovala svoje predchádzajúce obety a prestávala som byť ochotná konať svoje povinnosti. Boh je svätý a spravodlivý a niekto ako ja, sebecký a opovrhnutiahodný, kto stále hľadá požehnania a pokúša sa robiť s Bohom obchody, využíva a klame Boha, a pritom chce získať požehnania a vstúpiť do nebeského kráľovstva, žije proste v ilúzii! Neusilovala som sa o pravdu, a po rokoch viery v Boha sa moje pohľady na veci a život-povaha nezmenili. Aj keby som veľmi trpela alebo sa celé dni naháňala, zostala by som niekým, kto odoláva Bohu, a nakoniec by som bola vyradená a potrestaná. Som stvorená bytosť a je prirodzené a správne, aby som sa vydávala Bohu. Nemám právo žiadať od Boha požehnania. Namiesto toho by som sa mala podriadiť Božiemu ovládaniu a usporiadaniam a dobre konať svoje povinnosti, a čo sa týka môjho výsledku a konečného osudu, o tom rozhodne Boh. Keď som si to uvedomila, modlila som sa k Bohu: „Bože, keby nebolo tejto choroby, nespoznala by som svoj nečistý úmysel hľadať vo viere požehnania. Som ochotná vzdať sa svojho úmyslu hľadať požehnania a bez ohľadu na to, či sa mi polepší alebo nie, pokiaľ budem dýchať, budem sa Ti vydávať a konať svoje povinnosti. Aj keby sa táto choroba jedného dňa tak zhoršila, že by som zomrela, nebudem sa sťažovať a podriadim sa Tvojej zvrchovanosti a usporiadaniam.“
Jedného dňa som počas duchovných pobožností čítala Božie slová: „Boh ti niekedy nastaví určité situácie, pričom ťa orezáva prostredníctvom ľudí okolo teba a spôsobuje ti utrpenie, aby si sa poučil a mohol pochopiť pravdu a vidieť veci také, aké sú. Boh koná toto dielo práve teraz tým, že tvoje telo sprevádza utrpenie, aby si sa mohol poučiť, napraviť svoju skazenú povahu a dobre si plniť svoju povinnosť. Pavol často hovoril, že má v tele tŕň. Čo bol tento tŕň? Bola to choroba a nemohol jej uniknúť. Až príliš dobre vedel, čo to bolo za chorobu a že je zameraná na jeho povahu a jeho prirodzenosť. Keby nemal tento tŕň, keby ho nesprevádzala táto choroba, mohol by kedykoľvek a kdekoľvek založiť svoje vlastné kráľovstvo, ale pre svoju chorobu na to nemal energiu. Preto je choroba mnohokrát pre ľudí akýmsi ‚ochranným dáždnikom‘. Ak nie si chorý, ale prekypuješ energiou, môžeš ľahko spáchať nejaké zlo a spôsobiť určité vážne problémy. Ľudia môžu ľahko stratiť rozum, keď sú mimoriadne arogantní a zhýralí. Keď spáchajú zlo, budú to ľutovať, ale vtedy si už nebudú vedieť pomôcť. Preto je malá choroba dobrá vec, je to pre ľudí ochrana.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Vo viere v Boha je tou najdôležitejšou vecou získať pravdu) Keď som uvažovala nad Božími slovami, naplnila ma vďačnosť voči Bohu. Keby ma nebola postihla táto choroba, môj nečistý úmysel hľadať vo viere požehnania by nebol odhalený, a naďalej by som svoju tvrdú prácu používala ako kapitál na obchodovanie s Bohom. Čím viac zodpovednosti by som na seba brala a čím viac utrpenia znášala, tým arogantnejšou by som sa stala, a verila by som, že mám kapitál na získanie Božieho schválenia a požehnaní. Keby nebola prišla táto choroba, aby odhalila moje mylné názory na to, o čo sa usilovať, nespoznala by som svoj nečistý úmysel v mojej viere v Boha, a naďalej by som kráčala po nesprávnej ceste, presne ako Pavol, ktorý od Boha žiadal korunu spravodlivosti a odolával Mu, a nakoniec bol Bohom vyradený a potrestaný. Keď sa obzriem späť, choroba, ktorá ma postihla, bola pre mňa naozaj ako ochranný dáždnik. Bol to Boží spôsob, ako ma chrániť, a hoci som fyzicky trpela, napravilo to moje mylné názory na to, o čo sa usilovať. Tieto veci by sa nedali získať v pohodlnom prostredí. To, že Boh dopustil, aby som ochorela, nebolo preto, aby mi robil napriek, ale Jeho úmyslom bolo ma premeniť, aby som prostredníctvom choroby mohla hľadať pravdu, uvažovať nad sebou a spoznať sa, a tak sa pred Ním kajať. Prostredníctvom mojej choroby som si uvedomila Boží úporný úmysel, a že čokoľvek Boh robí na ľuďoch, je to vždy pre spásu a lásku. Bola som Bohu naozaj vďačná!
Potom som vložila srdce do svojich povinností. Hoci som si niekedy pomyslela: „Aké pekné by bolo mať zdravé telo, ktovie, kedy sa moja choroba zlepší,“ rýchlo som si uvedomila, že stále mám voči Bohu požiadavky a nepodriaďujem sa, tak som sa v tichosti modlila k Bohu: „Bože, bez ohľadu na to, ako dlho ma bude choroba sprevádzať, aj keby sa nezlepšila, som ochotná podriadiť sa Tvojmu ovládaniu a usporiadaniam a pokiaľ budem dýchať, budem sa držať svojich povinností.“ Vďaka modlitbe sa moje srdce veľmi upokojilo. Keď som uvažovala nad tým, ako som sa predtým utápala v chorobe a zdržiavala cirkevnú prácu, a že Boh mi stále dáva príležitosť kajať sa prostredníctvom mojich povinností, bola som ochotná zmeniť svoj predchádzajúci postoj k povinnostiam a vyrovnať dlh, ktorý som mala voči Bohu. Neskôr som s mojou partnerkou zhrnula odchýlky a problémy v práci, jednu po druhej som si zapísala úlohy, ktoré bolo potrebné splniť, mala som duchovné spoločenstvo s bratmi a sestrami, aby sme ich zrealizovali, a skutočne som riešila problémy, s ktorými sa bratia a sestry stretávali vo svojich povinnostiach. Po nejakom čase sa práca cirkvi vo všetkých oblastiach trochu zlepšila a bratia a sestry boli tiež aktívni vo svojich povinnostiach. Aj mňa to veľmi povzbudilo a už som nebola tak obmedzovaná chorobou ako predtým. Jedného dňa som náhodou narazila na liek, ktorý by mohol vyliečiť moje žalúdočné problémy, a po niekoľkých dávkach ma žalúdok prestal bolieť a moje telo sa postupne zotavilo. Z hĺbky srdca som ďakovala Bohu a chválila Ho a videla som, aký múdry a všemohúci je Boh. Všetko, čo Boh robí, je na moju premenu a očistenie!
Pri prežívaní tejto choroby, hoci som fyzicky trpela, napravila som svoje mylné názory na vieru v Boha a nečistoty v mojej viere sa trochu očistili. Tiež som pochopila, že pre stvorenú bytosť je úplne prirodzené a oprávnené konať svoje povinnosti a že bez ohľadu na to, či človeka stretnú požehnania alebo utrpenie, mal by sa podriadiť Božiemu ovládaniu a usporiadaniam a plniť si svoje povinnosti. Tieto pochopenia a zmeny, ktoré som dosiahla, sú výsledkom dosiahnutým prostredníctvom súdu a napomínania Božích slov.
