21. Úvahy pacientky s urémiou
Dielo Všemohúceho Boha posledných dní som prijala po štyridsiatke. Videla som, že Božie dielo v posledných dňoch je dielom spásy ľudí, a že len tým, že človek predstúpi pred Boha, číta Jeho slová a koná si svoju povinnosť, môže pochopiť a získať pravdu a mať Božiu starostlivosť a ochranu, a nakoniec má príležitosť vstúpiť do Božieho kráľovstva. Krátko nato som začala konať svoje povinnosti. Bez ohľadu na to, akú povinnosť mi cirkev pridelila, nikdy som ju neodmietla. Myslela som len na to, ako svoju povinnosť konať čo najlepšie. Neskôr mi krvný tlak vystúpil na 220 mmHg, tak som dostávala infúzie na jeho zníženie a nenechala som sa tým odradiť od konania svojej povinnosti. Vtedy som si pomyslela: „Pokiaľ budem úprimne konať svoju povinnosť, Boh ma ochráni.“ Roky som takto konala svoju povinnosť, či pršalo, alebo svietilo slnko, a myslela som si, že som pravá veriaca, ktorú Boh schvaľuje. Ale náhla choroba zjavila moje pravé ja.
Bolo to na jeseň roku 2009. Jedného dňa som pocítila náhly opuch a bolesť v oboch nohách a začali mi opúchať. Krátko nato mi opuchla aj tvár a oči, celá tvár sa mi zdeformovala a nemohla som otvoriť oči. Dcéra ma vzala do nemocnice na vyšetrenie. Lekár povedal, že mám atrofiu oboch obličiek, ktorá sa môže rozvinúť do urémie, a ak by sa stav zhoršil, mohlo by to viesť k smrti. Keď som to počula, bola som šokovaná. Keby to takto pokračovalo, smrť by nebola ďaleko. Svoje povinnosti som začala konať len pár mesiacov po tom, čo som uverila v Boha, a nikdy som neprestala konať svoju povinnosť, či už pršalo, svietilo slnko, alebo som bola chorá. Počas tých rokov som pri konaní svojej povinnosti nielen trpela a vyčerpávala sa, ale znášala som aj nepochopenie, výsmech a urážky od svojich príbuzných. Vari takáto snaha nestačila? Vari to stále nestačilo na získanie Božej ochrany? Spomenula som si, ako som na začiatku svojej viery v Boha mala také veľké nádeje na život v kráľovstve, ale teraz, keď čelím takej vážnej chorobe, ktorá mi môže kedykoľvek vziať život, budem mať ešte príležitosť vstúpiť do kráľovstva? Zdalo sa, že ten nádherný konečný osud už so mnou nemá nič spoločné. Čím viac som o tom premýšľala, tým viac som sa cítila ukrivdená a stratila som chuť konať svoju povinnosť. Upadla som do negativity. Modlila som sa k Bohu: „Ó, Bože, nechápem, prečo čelím tejto chorobe, a v srdci mám voči Tebe výčitky. Viem, že to nie je správne, preto Ťa prosím, osvieť ma a veď ma, aby som pochopila Tvoj úmysel.“
Neskôr som si prečítala úryvok Božích slov: „Ľudia veria: ‚Keďže teraz verím v Boha, tak Mu patrím a Boh by sa mal o mňa postarať, postarať sa o moje jedlo a ubytovanie, o moju budúcnosť a môj osud, ako aj o moju osobnú bezpečnosť vrátane bezpečnosti mojej rodiny a zaručiť, že všetko mi pôjde dobre, že všetko pôjde pokojne a bez problémov.‘ A ak skutočnosť nie je taká, ako ľudia vyžadujú a ako si predstavujú, myslia si: ‚Veriť v Boha nie je také dobré a ľahké, ako som si predstavoval. Ukazuje sa, že vo svojej viere v Boha musím stále trpieť všetkým týmto prenasledovaním a súžením a prechádzať mnohými skúškami – prečo ma Boh nechráni?‘ Je toto uvažovanie správne alebo nesprávne? Je v súlade s pravdou? (Nie.) Takže neukazuje toto myslenie, že kladú na Boha neprimerané požiadavky? Prečo sa ľudia s takýmto uvažovaním nemodlia k Bohu a nehľadajú pravdu? Za tým, že Boh necháva ľudí stretnúť sa s takýmito vecami, je prirodzene Jeho dobrá vôľa; prečo ľudia nerozumejú Božím úmyslom? Prečo nedokážu spolupracovať s Božím dielom? Boh úmyselne necháva ľudí stretnúť sa s takýmito vecami, aby mohli hľadať pravdu a získať pravdu a aby žili spoliehajúc sa na pravdu. Ľudia však nehľadajú pravdu a namiesto toho vždy posudzujú Boha podľa svojich vlastných predstáv a domnienok – to je ich problém. Tieto nepríjemné veci musíš chápať takto: Nikto neprežije celý život bez utrpenia. Pre niektorých ľudí sa to týka rodiny, pre niektorých práce, pre niektorých manželstva a pre niektorých telesnej choroby. Každý musí trpieť. Niektorí hovoria: ‚Prečo musia ľudia trpieť? Aké skvelé by bolo prežiť celý život v pokoji a šťastí. Nemôžeme netrpieť?‘ Nie – každý musí trpieť. Utrpenie spôsobuje, že každý človek zažije nespočetné vnemy telesného života, či už sú tieto vnemy pozitívne, negatívne, aktívne alebo pasívne; utrpenie ti dáva rôzne pocity a uvedomenia a to všetko tvorí tvoje životné skúsenosti. To je jeden aspekt a ide o to, aby sa ľudia stali skúsenejšími. Ak z toho dokážeš hľadať pravdu a pochopiť Boží úmysel, potom sa budeš čoraz viac približovať k štandardu, ktorý od teba Boh vyžaduje. Ďalším aspektom je, že je to zodpovednosť, ktorú Boh dáva človeku. Aká zodpovednosť? Toto je utrpenie, ktoré by si mal podstúpiť. Ak dokážeš prijať toto utrpenie a zniesť ho, potom je to svedectvo, a nie niečo hanebné.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Iba ak sa človek zbaví svojich predstáv, môže sa vydať na správnu cestu viery v Boha (1)) Po prečítaní Božích slov som pochopila, že každá situácia a utrpenie, ktorému čelíme, v sebe nesie Božie úmysly. Všetky sú v rámci toho, čo duchovné postavenie človeka dokáže uniesť. Mali by sme hľadať pravdu a Božie úmysly a nedržať sa svojich predstáv alebo sa na veci pozerať z vlastnej perspektívy. Ak sa na veci pozeráme z perspektívy tela, budeme žiť v utrpení a myslieť si, že choroba nie je dobrá vec. Ale ak takéto veci prijmeme od Boha a budeme hľadať pravdu, môžeme sa vďaka chorobe poučiť a potom sa z nej stane dobrá vec. Keď som sa zamyslela nad svojou reakciou na túto chorobu, myslela som si, že za všetky tie roky viery v Boha a konania si povinnosti, či už som čelila ohováraniu a výsmechu od príbuzných a susedov, alebo znášala vietor, dážď, tuhú zimu či spaľujúcu horúčavu, nikdy som neprestala konať svoje povinnosti. Preto som si myslela, že Boh by ma mal ochrániť pred vážnou chorobou a že nakoniec živá vstúpim do Božieho kráľovstva. Nebol toto presne ten stav, ktorý Boh odhaľuje vo svojich slovách: „Keďže teraz verím v Boha, tak Mu patrím a Boh by sa mal o mňa postarať, postarať sa o moje jedlo a ubytovanie, o moju budúcnosť a môj osud, ako aj o moju osobnú bezpečnosť.“ Keď som videla, že ma Boh neochránil tak, ako som si predstavovala, začala som sa na Neho sťažovať, a svoje obete a vynaložené úsilie som používala ako kapitál, aby som s Bohom vyjednávala, a k svojim povinnostiam som začala pristupovať povrchne. Kde bola moja ľudská prirodzenosť a rozum? Moje predošlé obete a vynaložené úsilie ani neboli úprimné! Keby ma táto situácia nezjavila, neuvedomila by som si svoj postranný úmysel a mylné názory, že verím v Boha pre požehnania. Keď som si to uvedomila, už som v srdci necítila takú bolesť a bola som ochotná sa podriadiť, brať lieky a zároveň konať svoju povinnosť. Postupne sa môj stav zlepšil a choroba sa trochu zmiernila. Hoci mi nohy občas ešte opúchali, neobmedzovalo ma to a naďalej som aktívne kázala evanjelium.
V zime roku 2018 som si zrazu všimla na chodidle hrčku, a tak ma to bolelo, že som naň nemohla stúpiť a pri chôdzi ma musela podopierať dcéra. Po vyšetrení v nemocnici lekár povedal, že je to dna, a zistil, že moja hladina kreatinínu stúpla z vyše 200 µmol/l na vyše 500 µmol/l, a že som už v neskorom štádiu urémie. Lekár sa bál, že by som tú pravdu nezvládla, a tak predo mnou zatajil skutočnú vážnosť môjho stavu. Spočiatku som sa o svoj stav príliš neobávala, ale na štvrtý deň, keď sa ma dcéra zrazu spýtala na záležitosti okolo pohrebu, vedela som, že sa môj stav zhoršil. Srdce sa mi rozochvelo a pomyslela som si: „Je možné, že mi naozaj nezostáva veľa času a že čoskoro zomriem?“ Neodvážila som sa na to ďalej myslieť, tak som sa modlila k Bohu: „Ó, Bože, môj život a smrť sú v Tvojich rukách. Som ochotná podriadiť sa Tvojmu ovládaniu a opatreniam.“ O pár dní som zistila, že moja choroba je už naozaj v pokročilom štádiu, a v tej chvíli sa mi ruky nekontrolovateľne triasli a nedokázala som udržať ani pohár. Túto skutočnosť som nedokázala prijať a rozmýšľala som, či sa lekár náhodou nepomýlil. Rozmýšľala som: „Ako sa mi mohla choroba tak rýchlo zhoršiť? Som veriaca v Boha, takže Boh ma predsa nenechá tak ľahko zomrieť.“ Ale potom som si pomyslela: „Diagnostikovali mi urémiu v pokročilom štádiu. Prečo by som tomu nemala veriť? Je to realita.“ Cítila som, akoby sa môj život blížil ku koncu, a bola som plná bolesti a zúfalstva. Keď som pomyslela na to, že mi už nezostáva veľa času a že neuvidím krásu kráľovstva, nechcela som sa s tým zmieriť a rozmýšľala som: „Čo som získala za všetky tie roky snahy? Celý čas som konala svoje povinnosti, tak prečo sa moja choroba stále zhoršuje?“ Cítila som, že Boh je ku mne naozaj nespravodlivý. V noci, keď som ležala v posteli, spomenula som si na ženu, ktorá s nami obchodovala. Mala rovnakú chorobu ako ja a po stanovení diagnózy sa vrátila domov a do desiatich dní zomrela. Cítila som, že aj moja smrť je blízko a že sa mi začalo odpočítavanie. Bola som už ako mŕtva, tak načo ešte čítať Božie slová? Vyše dvadsať dní som bola negatívna a žila som vo veľkej bolesti. Vedela som, že som sa vzdialila od Boha, tak som k Nemu volala a prosila som Ho, aby ma osvietil a osvetlil. Vtedy som si spomenula na chválospev Božích slov:
Skúšky vyzývajú k viere
1 Je normálne, že ľudia sú počas prechádzania skúškami slabí alebo majú v sebe negativitu, prípadne nemajú jasno o Božích úmysloch či o ceste praktizovania. Celkovo však musíš mať vieru v Božie dielo a, rovnako ako Jób, nesmieš zapierať Boha. Hoci bol Jób slabý a preklial deň svojho narodenia, nepopieral, že všetko čo ľudia po narodení vlastnia, im dáva Jahve a že Jahve je tiež Jediným, ktorý ich berie. Bez ohľadu na to, akým skúškam bol vystavený, toto presvedčenie si zachoval.
2 Bez ohľadu na to, aké zušľachťovanie Božími slovami ľudia v rámci skúseností podstupujú, Boh predovšetkým chce ich vieru a srdce milujúce Boha. To, čo zdokonaľuje tým, že koná týmto spôsobom, je ľudská viera, láska a odhodlanie…
Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Tí, ktorí majú byť zdokonalení, musia prejsť zušľachťovaním
Pri rozjímaní o Božích slovách sa moje srdce osvietilo. Ukázalo sa, že Boh zariaďuje ľudí, udalosti a veci, aby zdokonalil našu vieru. Spomenula som si na Jóba, ako znášal také veľké skúšky – jeho majetok bol ulúpený, zomreli mu deti a celé telo mal pokryté boľavými vredmi, no on sa nikdy nesťažoval, stále veril v Boha a pevne si stál za svojím svedectvom pre Neho. To, čo Boh robí, nie je v súlade s ľudskými predstavami, a keď to ľudia nedokážu jasne vidieť alebo pochopiť Božie úmysly, potrebujú vieru, aby to zažili. Keď som si to uvedomila, v srdci sa mi oveľa viac rozjasnilo.
Potom som ďalej uvažovala. Keď som sa dozvedela, že som v poslednom štádiu urémie, žila som v strachu a hrôze, v skutočnosti som sa bála smrti. Preto som si prečítala úryvok Božích slov, ktorý sa týkal môjho stavu. Všemohúci Boh hovorí: „Prečo nedokážu uniknúť utrpeniu zo strachu pred smrťou? Niektorí ľudia sa pri pohľade na smrť nekontrolovane pomočujú, iní sa trasú, omdlievajú, búria sa proti nebu i ľuďom, niektorí dokonca nariekajú a plačú. V žiadnom prípade to nie sú prirodzené reakcie, ktoré sa náhle objavia vtedy, keď sa blíži smrť. Ľudia sa takto zahanbujúco správajú najmä preto, že sa v hĺbke svojho srdca boja smrti, lebo jasne nepoznajú a nedoceňujú Božiu zvrchovanosť a Jeho opatrenia, a tým menej sa im skutočne podriaďujú. Ľudia takto reagujú preto, lebo nechcú nič iné, ako všetko usporadúvať a riadiť sami, ovládať svoj osud, život a smrť. Preto sa niet čomu čudovať, že nikdy nevedia uniknúť strachu zo smrti.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný III) Po prečítaní Božích slov som pochopila, že keď ľudia čelia smrti, stávajú sa bojazlivými a vydesenými, pretože nerozumejú zvrchovanosti a opatreniam Stvoriteľa. Život a smrť človeka sú v Božej moci a nie sú to veci, o ktorých by ľudia mohli rozhodovať sami. Nikto nedokáže ovládať svoj osud. Spomenula som si, ako Boh povedal, že Jób po naplnení svojho životného poslania čelil smrti pokojne, a veľmi ma to dojalo. Jób sa celý život bál Boha a vyhýbal sa zlu, nikdy sa nesnažil s Bohom vyjednávať ani si od Neho niečo nárokovať. Ďakoval Bohu, keď mu Boh dával, a podriadil sa, keď mu Boh bral. Bez ohľadu na to, ako s ním Boh zaobchádzal, dokázal sa podriadiť a dokázal pokojne čeliť aj smrti. Ale pokiaľ išlo o mňa, ja som sa Bohu sťažovala, keď som sa dozvedela, že som v poslednom štádiu urémie a nebudem dlho žiť. Vôbec som sa nepodriaďovala Bohu a nemala som bohabojné srdce. Nemohla som takto ďalej žiť. Bola som ochotná nasledovať Jóbov príklad, vložiť svoj život do Božích rúk a podriadiť sa Jeho zvrchovanosti a opatreniam. Pokiaľ budem nažive, budem konať svoju povinnosť podľa svojich najlepších schopností a keď po mňa príde smrť, budem jej čeliť pokojne a podriadim sa Božiemu ovládaniu a opatreniam. Keď som dospela k tomuto poznaniu, v srdci som pocítila veľkú úľavu.
Neskôr som uvažovala: „Keď som bola konfrontovaná s chorobou, prečo som sa sťažovala na Boha, že so mnou zaobchádza nespravodlivo?“ Prečítala som si ďalšie Božie slová: „Ľudia nie sú spôsobilí klásť Bohu požiadavky. Nie je nič nerozumnejšie, ako klásť Bohu požiadavky. Boh urobí to, čo by mal urobiť, a Jeho povaha je spravodlivá. Spravodlivosť nie je v žiadnom prípade férovosť ani rozumnosť; nie je to rovnostárstvo ani otázka toho, že ti bude pridelené to, čo si zaslúžiš, podľa toho, koľko práce si vykonal. Nie je to ani otázka toho, že dostaneš zaplatené za odvedenú prácu alebo že dostaneš, čo ti prináleží podľa vynaloženého úsilia. To nie je spravodlivosť, je to len férovosť a rozumnosť. Len veľmi málo ľudí dokáže spoznať Božiu spravodlivú povahu. Povedzme, že Boh by vyradil Jóba po tom, čo o Ňom Jób vydal svedectvo – bolo by to spravodlivé? V skutočnosti áno. Prečo sa to nazýva spravodlivosťou? Ako ľudia vnímajú spravodlivosť? Ak je niečo v súlade s ľudskými predstavami, potom sa im veľmi ľahko povie, že Boh je spravodlivý; ak sa im však niečo javí v rozpore s ich predstavami – ak je to niečo, čo nedokážu pochopiť –, potom im padne zaťažko povedať, že Boh je spravodlivý. … Božou podstatou je spravodlivosť. Aj keď nie je ľahké pochopiť, čo robí, všetko, čo robí, je spravodlivé; to len ľudia tomu nerozumejú. Ako zareagoval Peter, keď ho Boh vydal satanovi? ‚Ľudstvo nie je schopné pochopiť, čo robíš, ale vo všetkom, čo robíš, sú Tvoje dobré úmysly; vo všetkom je spravodlivosť. Ako by som nemohol vysloviť chválu za Tvoju múdrosť a skutky?‘ Teraz by ste mali chápať, že Boh v čase Božej spásy človeka nezničí satana preto, aby ľudia jasne videli, ako a do akej miery ich satan skazil a ako ich Boh očisťuje a prináša im spásu. Keď ľudia napokon pochopia pravdu a jasne uvidia satanovu ohavnú tvár a uzrú obludný hriech satana, ktorý ich skazil, Boh zničí satana a ukáže im svoju spravodlivosť. Načasovanie okamihu, keď Boh zničí satana, je naplnené Božou povahou a múdrosťou. Všetko, čo Boh robí, je spravodlivé. Ľudia možno nedokážu vnímať Božiu spravodlivosť, no nemali by vynášať svojvoľné súdy. Ak sa ľuďom nejaké Božie konanie zdá byť nerozumné alebo ak o ňom majú nejaké predstavy, a preto tvrdia, že Boh nie je spravodlivý, potom sú nanajvýš nerozumní. Vidíš, že Petrovi sa niektoré veci zdali nepochopiteľné, ale bol si istý, že sú v nich prítomné Božia múdrosť a Jeho dobré úmysly. Ľudia nedokážu pochopiť všetko; je toľko vecí, ktoré nedokážu pochopiť. Poznať Božiu povahu teda nie je jednoduché.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Po prečítaní Božích slov som pochopila, že Božia spravodlivá povaha nie je o férovosti, rozumnosti alebo odmeňovaní podľa zásluh, ako som si predstavovala. Nie je to tak, že za to, koľko navonok vynaložím, mi Boh musí dať rovnakú odplatu. Božia spravodlivá povaha je určená Jeho podstatou. Čokoľvek Boh robí, je spravodlivé a sú za tým Jeho dobré úmysly. Ale ja som si myslela, že za snahu musí byť odmena, a že čím viac som dala vo svojej povinnosti, tým viac by ma mal Boh odmeniť. Preto keď som priniesla nejaké obete a vydala sa vo svojej viere v Boha, myslela som si, že by som mala dostať Božiu ochranu a požehnania a byť privedená do Jeho kráľovstva, inak by som považovala Boha za nespravodlivého. Moje chápanie Božej spravodlivosti bolo absurdné! Boh je Stvoriteľ a ja som len stvorená bytosť. Bez ohľadu na to, ako Boh usporiadava veci alebo ako so mnou zaobchádza, je to vhodné a spravodlivé. Ak ma Boh žehná, je spravodlivý, a ak ma nežehná, stále je spravodlivý. Ak meriam Boha podľa svojich predstáv, odolávam Mu. Spomenula som si, že Boh raz povedal: „Tým, ktorí sú nečistí, nie je dovolené vstúpiť do kráľovstva, tým, ktorí sú nečistí, nie je dovolené zneucťovať svätú pôdu. Aj keď si možno vykonal veľa práce a snažil sa mnoho rokov, ak si nakoniec stále žalostne nečistý, potom ti nebeský zákon nedovolí, aby si vstúpil do Môjho kráľovstva!“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Úspech alebo neúspech závisí od cesty, po ktorej človek kráča) „Konečný osud každého človeka neurčujem na základe veku, hodnosti alebo množstva utrpenia a ešte menej podľa toho, nakoľko je poľutovaniahodný, ale na základe toho, či vlastní pravdu. Žiadna iná možnosť neexistuje.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Priprav si dostatok dobrých skutkov pre svoj konečný osud) Boh určuje konečný osud človeka na základe toho, či má pravdu, nie na základe jeho zdanlivých obetí a vynaloženého úsilia. Len získaním pravdy môže mať človek dobrý výsledok. Ak niekto nezíska pravdu, ale je stále plný satanskej skazenej povahy, a používa svoje obete a vynaložené úsilie na to, aby sa pokúšal s Bohom robiť obchody a klamal Ho, taký človek je Bohom nenávidený a nehodný vstúpiť do kráľovstva. Toto je Božia spravodlivosť. Verila som v Boha s úmyslom obchodovať a vymieňať a chcela som použiť svoje zdanlivé utrpenie a výdavky na získanie Božích požehnaní. Klamala som a využívala som Boha. Ako by som takto mohla získať Božie schválenie alebo vstúpiť do kráľovstva? Spomenula som si na Pavlove obete a vynaložené úsilie. Všade kázal evanjelium Pána Ježiša, dokonca po veľkej časti Európy, a založil mnoho cirkví. Nakoniec povedal: „Bojoval som dobrý boj, prišiel som na koniec svojej cesty, zachoval som si vieru: odteraz je pre mňa pripravený veniec spravodlivosti.“ (2 Tim 4, 7-8) Pavol použil svoje obete a vynaložené úsilie ako kapitál, aby sa od Boha dožadoval koruny spravodlivosti, a nakoniec bol uvrhnutý do pekla, aby bol potrestaný. Môj pohľad na vieru v Boha bol rovnaký ako Pavlov. Keď bola moja túžba po požehnaniach zmarená, sťažovala som sa na Boha. Keby som nečinila pokánie, neskončila by som nakoniec s rovnakým osudom ako Pavol?
Neskôr, počas duchovného spoločenstva s bratmi a sestrami, mi jedna sestra našla úryvok Božích slov: „Všetci skazení ľudia žijú sami za seba. Každý sám za seba a ostatných nech vezme čert – to je zhrnutie ľudskej prirodzenosti. Ľudia veria v Boha pre seba. Keď sa niečoho zriekajú a vydávajú sa Bohu, je to preto, aby boli požehnaní, a keď sú Mu oddaní, je to stále preto, aby boli odmenení. Stručne povedané, celé sa to robí pre požehnanie, odmenu a vstup do nebeského kráľovstva. V spoločnosti ľudia pracujú pre svoj vlastný prospech a v Božom dome konajú povinnosti, aby boli požehnaní. Zrieknu sa všetkého a dokážu vydržať veľa utrpenia, aby získali požehnania. Niet lepšieho dôkazu o satanskej prirodzenosti človeka.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Po prečítaní Božích slov som pochopila, že po rokoch viery v Boha, zanechávania vecí a vydávania sa, to všetko bolo len pre získanie požehnaní. Chcela som, aby ma Boh ochránil, aby som bola v bezpečí, bez choroby či pohromy. Bol to pokus robiť s Bohom obchody. Žila som podľa satanských jedov „bez odmeny nepohni ani prstom“ a „každý sám za seba a ostatných nech vezme čert“, a pri všetkom, čo som robila, bol na prvom mieste „zisk“. Bez ohľadu na to, aké ťažké alebo únavné to bolo, pokiaľ to prinášalo úžitok, myslela som si, že to stojí za to. Keď som počula, že konanie povinnosti vo viere v Boha môže priniesť Božiu ochranu a dobrý konečný osud, zanechala som veci a vydala som sa Bohu, a bez ohľadu na to, koľko utrpenia alebo akú cenu to stálo, myslela som si, že to stojí za to. Ale keď som zistila, že mám urémiu a dokonca môžem prísť o život, myslela som si, že ak zomriem, nevstúpim do kráľovstva a nedostanem požehnania, tak som už nechcela čítať Božie slová ani sa modliť, dokonca som sa na Neho sťažovala, dohadovala sa s Ním a vykrikovala po Ňom a odsudzovala som Ho ako nespravodlivého. Používala som svoje obete a vynaložené úsilie na to, aby som od Boha niečo žiadala a vymáhala od Neho odplatu za svoje skutky. Kde bola moja ľudská prirodzenosť a rozum? Bola som taká sebecká a nečestná! Ako by takéto obete mohli niekedy získať Božie schválenie? Božie dielo je spasiť ľudí a umožniť ľuďom dosiahnuť zmenu povahy a prijať Božiu spásu prostredníctvom úsilia o pravdu pri konaní si svojich povinností. Ale ja som verila v Boha a konala svoje povinnosti len preto, aby som dostala požehnania. Videla som, že život podľa satanských jedov ma urobil naozaj sebeckou a opovrhnutiahodnou. Nemohla som takto ďalej žiť a chcela som činiť pokánie pred Bohom. Neskôr som si konala hostiteľskú povinnosť a vnútri som sa cítila šťastná a radostná. Uvedomila som si, že zmysluplný život môžem žiť len tak, že budem svoje povinnosti považovať za svoju zodpovednosť.
