30. Ako som čelila rakovine kostí
Jedného dňa v októbri 2019 ma silno rozbolela noha a nepomáhali mi ani lieky proti bolesti. Spomenula som si na sestru, ktorú tiež bolela noha a po liečbe v nemocnici bola v poriadku. Pomyslela som si: „Asi to nie je nič vážne. Veď v Boha verím už mnoho rokov a v cirkvi si konám svoje povinnosti. Vtedy som sa vzdala stabilného zamestnania aj manželstva. Tiež som trpela prenasledovaním zo strany veľkého červeného draka, aj výsmechom a ohováraním sveta. Ale vždy som vytrvala vo viere a v povinnostiach. Zaplatila som takú veľkú cenu, takže aj keby som bola naozaj chorá, verím, že Boh ma ochráni a uzdraví.“ Hoci som krívala, neprestala som konať svoje povinnosti.
V júni 2020 sa stav mojej ľavej nohy stále zhoršoval a už som nemohla normálne chodiť. Po vyšetrení v nemocnici sa lekár pozrel na röntgenovú snímku mojej nohy a povedal mi: „Máte rakovinu a bolesť v nohe spôsobuje nádor. Musíte byť hospitalizovaná a zatiaľ musíte ležať.“ Keď som počula, že mám rakovinu, celá som ochabla a po tvári sa mi začali valiť slzy. Veľmi som sa bála a pomyslela som si: „Ako to môže byť rakovina? Božie dielo je teraz v záverečnej etape. Všetci bratia a sestry aktívne konajú svoje povinnosti, ale keďže mám teraz rakovinu, znamená to, že nebudem môcť konať svoje povinnosti? Neznamenalo by to, že nemám podiel na spáse a vstupe do kráľovstva?“ Spomenula som si na svoju mamu, ktorá mala rakovinu hrubého čreva. Iba jej odstránili nádor a ani nepodstúpila chemoterapiu, a po mnohých rokoch sa jej rakovina nevrátila. Niektorí bratia a sestry v cirkvi sa tiež vyliečili z rakoviny. Cítila som, že keďže som konala svoje povinnosti, odkedy som našla Boha, On ma ochráni. Potom som v nemocnici podstúpila sériu vyšetrení. Diagnostikovali mi rakovinu kostí a nádor už narástol na 8 centimetrov. Lekár povedal, že ak sa to nebude včas liečiť, možno mi budú musieť amputovať ľavú nohu. Na pľúcach mi tiež našli nejaký tieň. Neboli si istí, či sa tam rozšírili rakovinové bunky, ale ak áno, operácia by bola zbytočná, pretože by som pravdepodobne žila už len tri mesiace. Keď som si vypočula túto diagnózu, opäť som pocítila úzkosť a pomyslela som si: „Ak sa rakovinové bunky rozšírili do pľúc, nezomriem?“ V tú noc som sa prehadzovala v posteli a nemohla som zaspať. Premýšľala som, ako som sa všetkého vzdala, aby som mohla konať svoje povinnosti. V priebehu rokov som vynaložila veľa úsilia a veľa som sa nabehala, no teraz som nielenže nedostala Božie požehnanie, ale dostala som aj rakovinu. Cítila som, že ma Boh neochránil. Čím viac som o tom premýšľala, tým ťažšie mi bolo na srdci. Neskôr som už nedokázala utíšiť svoje srdce, aby som čítala Božie slová, a celé dni som prežívala v neustálom strachu. Predstúpila som pred Boha a modlila som sa: „Bože, bojím sa, že sa mi rakovinové bunky rozšíria a že zomriem, a ocitám sa v smútku a úzkosti. Prosím, veď ma, aby som sa v tejto situácii poučila.“ Pri mojom hľadaní som si prečítala úryvok Božích slov: „Všemohúci Boh, Hlava všetkých vecí, vládne svojou kráľovskou mocou zo svojho trónu. On panuje nad vesmírom a všetkými vecami a sprevádza nás po celej zemi. V každom momente by sme mali byť blízko Neho a predstupovať pred Neho v tichosti, nikdy nepremeškať čo i len jediný okamih a vždy sa poučiť. Obklopujúce prostredie, ako aj ľudia, udalosti a veci existujú so súhlasom Jeho trónu. V žiadnom prípade nepripusti, aby sa v tvojom srdci objavili pocity krivdy, inak ti Boh neudelí svoju milosť. Keď ťa postretne choroba, toto je Božia láska a zaiste sú v nej obsiahnuté Jeho dobré úmysly. Hoci tvoje telo môže podstúpiť trochu utrpenia, neprijmi od satana žiadne myšlienky. Chváľ Boha počas svojej choroby a teš sa z Boha počas svojej chvály. Tvárou v tvár chorobe nestrácaj srdce, pokračuj v hľadaní znova a znova a nevzdávaj sa, a Boh ťa osvetlí a osvieti. Aká bola Jóbova viera? Všemohúci Boh je všemocný lekár! Prebývať v chorobe znamená byť chorý, ale prebývať v duchu znamená byť zdravý. Pokiaľ máš ešte stále jeden dych, Boh ti nedovolí zomrieť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 6. kapitola) Boh ovláda vesmír a všetko, tak nie je aj môj život v Jeho rukách? To, že som dostala rakovinu, bolo s Božím dovolením a mala som sa z toho niečo naučiť. Spomenula som si na skúsenosť jednej sestry. Mala rakovinu konečníka v neskorom štádiu a všetci lekári tvrdili, že jej choroba je nevyliečiteľná. Ale ona sa naďalej modlila k Bohu, jedla a pila Božie slová a túto situáciu prekonala spoliehajúc sa na vieru. Nakoniec sa jej choroba zázračne vyliečila. Pochopila som, že život a smrť človeka sú v Božích rukách, a nerozhodujú o nich lekári. Hoci som dostala túto rakovinu, ak by Boh chcel, aby som žila, nezomrela by som, ani keby sa rakovinové bunky rozšírili. Ale ak by prišiel môj čas, nikto by mi nemohol pomôcť. Všetky tieto veci boli Bohom predurčené. Musela som sa zveriť Bohu a kým som čakala na výsledky, musela som viac jesť a piť Božie slová a viac sa k Nemu priblížiť. Musela som sa skutočne spoľahnúť na Boha a prežívať Jeho slová. Ako Jób, bez ohľadu na to, ako konal Boh, mala by som si zachovať bohabojné srdce a podriadiť sa Mu. Toto je v súlade s Božím úmyslom. Božie slová mi upokojili srdce a už som nebola taká zúfalá.
O pol mesiaca neskôr lekár povedal, že sa rakovinové bunky nerozšírili a že ma môžu operovať. Bola som naozaj dojatá a nevedela som prestať ďakovať Bohu. Hoci lekár povedal, že nádor v mojej panve je naozaj veľký a operácia je veľmi riskantná, už som sa nebála. Vďaka Božej ochrane bola operácia veľmi úspešná. O desať dní neskôr som išla do rehabilitačnej nemocnice, aby som začala s rekonvalescenciou. Kvôli bolesti v panvovej kosti a necitlivosti v nohe som nemohla sedieť na invalidnom vozíku dlhšie ako hodinu a každý deň som musela brať veľa liekov proti bolesti. Nemohla som sa ani otočiť v posteli a v noci som sa neustále budila od bolesti. Pomyslela som si: „Kedy sa skončia tieto dni agónie? Modlím sa, jem a pijem Božie slová, tak prečo mi Boh nezmierni bolesť? Aj malá úľava by bola dobrá a necítila by som sa tak úboho! Bolesť v kostiach mi dáva pocit, že by mi bolo lepšie mŕtvej. Radšej by som zomrela a mala od toho pokoj.“ Ale potom som si pomyslela: „Nehádam sa s Bohom?“ V bolesti som predstúpila pred Boha a modlila som sa: „Bože, cítim sa taká slabá a skormútená a bolesť v mojom tele je pre mňa neznesiteľná. Prosím, ochráň ma, aby som sa ďalej nesťažovala a nehrešila svojimi slovami, a prosím, umožni mi, aby som si v tejto situácii pevne stála za svojím svedectvom.“ V tej chvíli som si znovu spomenula na Jóbovu skúsenosť a prečítala som si úryvok Božích slov. Všemohúci Boh hovorí: „Po získaní Božieho povolenia sa satan ponáhľal k Jóbovi a natiahol svoju ruku, aby zasiahol jeho kožu, čo mu po celom tele vyvolalo bolestivé vredy a Jób na svojej koži ucítil bolesť. Jób velebil zázračnosť a svätosť Boha Jahveho, vďaka čomu bol satan ešte ohavnejší vo svojej trúfalosti. Pretože cítil radosť z ubližovania človeku, vystrel ruku a zaškrabol do Jóbovho tela, čo vyvolalo hnisanie jeho bolestivých vredov. Jób na svojom tele okamžite pocítil takú bolesť a muky, akým nebolo páru, a nemohol si pomôcť, len sa rukami masíroval od hlavy až po päty, akoby to malo zmierniť úder zasadený jeho duchu skrze túto bolesť tela. Uvedomoval si, že Boh stojí pri ňom a pozoruje ho, a snažil sa zo všetkých síl, aby sa zocelil. Znovu si kľakol na zem a povedal: ‚Pozeráš sa do srdca človeka, pozoruješ jeho biedu; prečo si robíš starosti o jeho slabosť? Nech je pochválené meno Boha Jahveho.‘ Satan videl Jóbovu neznesiteľnú bolesť, ale nevidel ho vzdať sa mena Boha Jahveho. Tak chvatom vystrel ruku, aby zasiahol Jóbove kosti, a zúfalo ho chcel roztrhať na kusy. Jób v okamihu pocítil nevídané muky; bolo to, akoby sa jeho mäso odtrhlo od kostí a akoby sa jeho kosti rozbili na márne kúsky. Tieto trýznivé muky ho priviedli k myšlienke, že by bolo lepšie zomrieť… Jeho schopnosť znášať takú bolesť dosiahla svoje hranice… Chcel kričať, chcel si trhať kožu na tele v snahe zmierniť bolesť – no napriek tomu zadržal výkriky a netrhal si kožu na tele, pretože nechcel, aby satan uvidel jeho slabosť. Jób si teda ešte raz kľakol, ale tentoraz nepocítil prítomnosť Boha Jahveho. Vedel, že Boh Jahve bol často pred ním, za ním a po jeho bokoch. Počas jeho bolesti sa však Boh ani raz nepozeral; zakryl si tvár a skryl sa, pretože zmyslom Jeho stvorenia človeka nebolo priniesť človeku utrpenie. Vtedy Jób žialila robil všetko, čo bolo v jeho silách, aby zniesol takú telesnú agóniu, a predsa sa nedokázal ubrániť tomu, aby Bohu vzdával vďaky: ‚Človek padá pri prvom údere, je slabý a bezmocný, je mladý a nevedomý – prečo by si mal byť voči nemu taký starostlivý a nežný? Udieraš ma, no zraňuje Ťa to. Čo je na človeku také cenné, že si to zaslúži Tvoju starostlivosť a obavy?‘ Jóbove modlitby sa dostali k Božím ušiam, ale Boh mlčal, len sa díval bez toho, aby vydal nejaký zvuk…“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II) Po prečítaní Božích slov som bola dojatá k slzám. Videla som všetky spôsoby, akými satan ubližoval Jóbovi. Jóbove vredy hnisali a bolesť v jeho tele a kostiach mu dávala pocit, že smrť by bola lepšia ako život, ale on zadržiaval plač a kľakol si, aby sa modlil k Bohu, a znášal nesmiernu bolesť bez jediného slova sťažnosti, a napriek tomu chválil sväté meno Božie. Nakoniec si pevne stál za svojím svedectvom a zahanbil satana. Keď som sa porovnala s Jóbom, cítila som sa naozaj zahanbená a videla som, aké úboho malé bolo moje duchovné postavenie. Pred Bohom som povedala, že sa Mu podriadim a prijmem Jeho skúšky, ale keď bolesť v mojom tele pretrvávala, začala som sa s Bohom hádať a žiadala som Ho, aby zmiernil moje telesné utrpenie, a dokonca som chcela použiť svoju smrť, aby som Boha donútila. Bola som naozaj nerozumná! Chcela som nasledovať Jóbov príklad a pevne stáť za svojím svedectvom pre Boha, a bez ohľadu na bolesť v kostiach alebo nepohodlie v tele som sa nesmela sťažovať! Hoci mi bolesť v tele spôsobovala veľké nepohodlie, nachádzala som oporu v Božích slovách a každý deň som čítala skúsenostné svedectvá svojich bratov a sestier, počúvala kázne a duchovné spoločenstvá o vstupe do života, a v srdci som cítila menej trpkosti.
Jedného popoludnia krátko nato mi z rany zrazu začalo vytekať veľa hnisu a krvi, a keď lekár urobil röntgen, zistili, že podporná výstuž v mojom stehne vypadla a treba ju znova nasadiť. Po operácii som mala vysokú horúčku, ktorá neklesala, a bola som na pokraji smrti. Lekár povedal, že moja rana je vážne infikovaná, že som v ohrození života, a že podporná výstuž sa musí odstrániť, a že budem musieť podstúpiť chirurgické čistenie rany dva až trikrát do týždňa. Zakaždým, keď som bola na magnetickej rezonancii, musela som ležať asi štyridsať minút, a zadok ma strašne bolel, akoby ho prepichoval ostrý predmet. V tej chvíli som sa úplne zrútila a pomyslela som si: „Som taká chorá, že už ani nemyslím na to, či sa uzdravím a budem znova chodiť, veď môžem kedykoľvek zomrieť. Je možné, že ma Boh trestá? Nepamätá si Boh obete, ktoré som priniesla, a ako som sa Mu vydala? Možno som ničím neprispela, ale vytrpela som si svoje. Bolo by lepšie zomrieť, ako takto pokračovať. Ale hľadať smrť nie je v súlade s Božím úmyslom. Ale túto neustálu bolesť už naozaj nedokážem zniesť. Kiežby Boh mohol aspoň trochu zmierniť moje bolesti. Prečo sa Boh nado mnou nezmiluje a nevylieči moju chorobu?“ Neskôr som si uvedomila, že sa opäť hádam s Bohom a vzdorujem Mu, a cítila som hlbokú vinu. Plakala som a modlila som sa k Bohu: „Bože, moja choroba sa náhle zhoršila a celé dni prežívam v agónii. Hoci viem, že v tejto situácii by som mala hľadať pravdy, napriek tomu sa s Tebou stále hádam. Som naozaj vzdorovitá! Bože, prosím, osvieť ma a veď ma, aby som spoznala svoje problémy.“ Po modlitbe som si prečítala úryvok Božích slov: „Mnohí vo Mňa veria len preto, aby som ich mohol vyliečiť. Mnohí vo Mňa veria len preto, aby som použil svoju moc na vyhnanie nečistých duchov z ich tela. Mnohí vo Mňa veria jednoducho preto, aby odo Mňa mohli dostať pokoj a radosť. Mnohí vo Mňa veria, len aby odo Mňa požadovali viac materiálneho bohatstva. Mnohí vo Mňa veria, len aby strávili tento život v pokoji a vo svete, ktorý príde, žili v bezpečí a zdraví. Mnohí vo Mňa veria, aby sa vyhli utrpeniu pekla a dostali nebeské požehnania. Mnohí vo Mňa veria len kvôli dočasnému pohodliu a nesnažia sa získať nič vo svete, ktorý príde. Keď ľuďom dám svoj hnev a vezmem im všetku radosť a pokoj, ktorý kedysi mali, začnú pochybovať. Keď ľuďom dám utrpenie pekla a vezmem si späť požehnania neba, rozzúria sa. Keď Ma ľudia požiadajú, aby som ich vyliečil, nevšímam si ich a cítim k nim odpor a oni Ma v dôsledku toho opustia, aby hľadali cestu zlej medicíny a mágie. Keď im zoberiem všetko, čo odo Mňa požadujú, všetci bez stopy zmiznú. Preto hovorím, že ľudia vo Mňa veria, lebo Moja milosť je príliš hojná a pretože je príliš veľa výhod, ktoré možno získať.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Čo vieš o viere?) Každé Božie slovo mi preniklo do srdca. Môj stav a správanie boli presne také, ako Boh odhalil. Vo svojej viere som sa k Bohu nesprávala ako k Bohu, správala som sa k Nemu len ako k lekárovi, ako k niekomu, od koho môžem žiadať milosť a požehnania. To, že som vo svojej viere v Boha dokázala všetko zanechať, aby som konala svoje povinnosti, bolo len preto, aby som od Neho dostala milosť a požehnania. Myslela som si, že pokiaľ budem svedomito konať svoju povinnosť, trpieť a platiť cenu, tak aj keby som ochorela, Boh ma ochráni a uzdraví. Verila som, že keď príde veľká kataklizma, prežijem a Boh ma spasí a vstúpim do Jeho kráľovstva. Takže keď mi rodina stála v ceste, keď ma prenasledoval veľký červený drak a bez ohľadu na to, ako veľmi som vo svojich povinnostiach trpela, stále som nasledovala Boha. Najmä keď som videla, ako sa moja matka vyliečila z rakoviny, myslela som si, že Boh vylieči aj moju chorobu. Vďaka tomu som bola vo svojich povinnostiach aktívnejšia. Ale keď som počas liečby trpela, keď sa môj stav začal zhoršovať a keď som čelila smrti, hádala som sa s Bohom a sťažovala som sa. Žiadala som, aby sa Boh pozrel na všetky moje roky obetí a vynaloženého úsilia a uzdravil ma, aby ma zbavil tejto mojej bolesti. Svoje obete a vynaložené úsilie som používala na to, aby som sa pokúsila uzavrieť s Bohom dohodu, a snažila som sa s Bohom vyjednávať. Správala som sa k Bohu ako k lekárovi, ktorý ma môže uzdraviť, a ako k švajčiarskemu nožíku. Bola som plná požiadaviek a žiadostí voči Bohu. V čom som mala nejaké svedomie, rozum alebo bohabojné srdce? Ak by som nehľadala pravdu na vyriešenie svojej skazenej povahy, určite by som skončila tak, že by ma Boh znenávidel a vyradil. Musela som zmeniť tento svoj postoj.
Neskôr som si prečítala ďalšie Božie slová: „Aký problém je v tom, že ľudia majú na Boha neustále požiadavky? A prečo o Ňom majú vždy predstavy? Čo je súčasťou ľudskej prirodzenosti? Zistil som, že nezáleží na tom, čo sa ľuďom stane alebo čím sa zaoberajú, vždy chránia svoje vlastné záujmy, robia si starosti o svoje telo a neustále hľadajú dôvody alebo výhovorky, ktoré im slúžia. Ani v najmenšom nehľadajú ani neprijímajú pravdu a všetko, čo robia, je obhajovanie vlastného tela a plánovanie v záujme vlastných vyhliadok. Všetci sa dožadujú Božej milosti a chcú získať najrôznejšie výhody. Prečo majú na Boha toľko požiadaviek? Svedčí to o tom, že sú od prírody chamtiví a že pred Bohom nemajú vôbec žiadny rozum. Ich usilovanie sa, myšlienky a túžby vo všetkom, čo robia – či už sa modlia, hovoria v duchovnom spoločenstve alebo kážu – to všetko sú požiadavky na Boha a pokusy vyžiadať si od Neho nejaké veci. Všetko to robia v nádeji, že od Boha niečo získajú. Niektorí ľudia hovoria, že ‚toto je ľudská prirodzenosť‘, čo je správne. Navyše, to, že ľudia majú na Boha priveľa požiadaviek a majú priveľa prehnaných túžob, dokazuje, že im skutočne chýba svedomie a rozum. Všetci požadujú a domáhajú sa vecí pre svoje vlastné dobro alebo sa snažia argumentovať a hľadať si výhovorky – všetko to robia pre seba. Na mnohých veciach možno vidieť, že tomu, čo ľudia robia, úplne chýba rozum, čo plne dokazuje, že satanská logika ‚Každý sám za seba a ostatných nech vezme čert‘ sa už stala ľudskou prirodzenosťou. Na aký problém poukazuje skutočnosť, že ľudia majú na Boha priveľa požiadaviek? Poukazuje to na to, že ich do istej miery skazil satan a že s Bohom vo svojej viere v Neho vôbec nezaobchádzajú ako s Bohom. Niektorí ľudia hovoria: ‚Ak by sme sa k Bohu nesprávali ako k Bohu, prečo by sme v Neho ešte verili? Ak by sme sa k Nemu nesprávali ako k Bohu, mohli by sme Ho nasledovať až doteraz? Mohli by sme zniesť všetko to utrpenie?‘ Navonok veríš v Boha a si schopný Ho nasledovať, no vo svojom postoji k Nemu a vo svojich názoroch na mnohé veci sa k Bohu vôbec nesprávaš ako k Stvoriteľovi. Ak sa k Bohu správaš ako k Bohu, ak sa k Bohu správaš ako k Stvoriteľovi, potom by si mal stáť na svojom mieste stvorenej bytosti a bolo by nemožné, aby si na Boha kládol nejaké požiadavky alebo nejaké prehnané túžby. Namiesto toho by si bol v srdci schopný pravej podriadenosti a bol by si plne schopný veriť v Boha v súlade s Jeho požiadavkami a podriadiť sa celému Jeho dielu.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Ľudia majú na Boha priveľa požiadaviek) Keď som čítala odhalenie Božích slov, zamýšľala som sa nad svojím správaním po tom, ako som ochorela. Môj stav bol presne taký, ako ho Boh opísal. V Boha som verila mnoho rokov, ale zanechala som svoje manželstvo, rodinu a prácu, aby som si konala povinnosti pre milosť a odmeny. Moje konanie povinností, utrpenie a platenie ceny bolo tiež pre moju vlastnú spásu a vstup do nebeského kráľovstva. Keď ma prvýkrát začala bolieť noha, snažila som sa zo všetkých síl pokračovať vo svojich povinnostiach v nádeji, že ma za to Boh ochráni a vylieči. Keď ma trápila neznesiteľná bolesť, žiadala som Boha, aby mi zmiernil bolesť. A keď sa môj stav zhoršil a ja som znova a znova čelila smrti, pristihla som sa, ako kladiem Bohu jednu požiadavku za druhou, a žiadala som Ho, aby bral ohľad na moju slabosť a zbavil ma bolesti. Keď Boh neurobil tak, ako som si želala, sťažovala som sa a hádala som sa s Bohom. Ocitla som sa v stave, keď som vzdorovala Bohu, a nechcela som jesť a piť Božie slová ani sa modliť. Moja takzvaná vernosť, obete a vynaložené úsilie, to všetko bolo pre mňa, aby som dostala Božiu milosť a požehnanie, aby som prežila veľkú kataklizmu, bola spasená a vstúpila do nebeského kráľovstva. Snažila som sa s Bohom uzavrieť dohodu a snažila som sa Boha oklamať a zneužiť Ho! Spomenula som si na Pavla z Veku milosti. Hoci prinášal obete a vydával sa, aby hlásal evanjelium Pána Ježiša vo veľkej časti Európy, nakoniec povedal: „Bojoval som dobrý boj, prišiel som na koniec svojej cesty, zachoval som si vieru: odteraz je pre mňa pripravený veniec spravodlivosti.“ (2 Tim 4, 7-8) Pavlove vynaložené úsilie a obete boli za účelom získania požehnaní a koruny, a nekonal svoje povinnosti z pozície stvorenej bytosti. Namiesto toho sa snažil uzavrieť dohodu s Bohom, čím sa úplne protivil Božím požiadavkám. Pavol kráčal cestou odolávania Bohu a nakoniec ho Boh potrestal. Nebol môj pohľad na to, o čo sa usilovať, a cesta, po ktorej som kráčala vo viere v Boha, rovnaká ako Pavlova? Boh je spravodlivý a svätý, a hoci som v Boha verila mnoho rokov, môj úmysel hľadať požehnania sa nezmenil. Nemala som žiadnu úprimnosť ani lásku k Bohu a moja povaha sa vôbec nezmenila. V čom som bola hodná požehnaní alebo vstupu do Božieho kráľovstva? Zanechanie všetkého mi nedáva kapitál a utrpenie a vydávanie sa pri konaní povinností nie je podmienka, ktorá by znamenala, že sa môžem pokúsiť uzavrieť dohodu s Bohom. Toto je len to, čo by som mala robiť ako stvorená bytosť. Ak by som neopustila svoj úmysel hľadať požehnania, úprimne sa neusilovala o pravdu a nesústredila sa na dosiahnutie premeny vo svojej životnej povahe a pravej podriadenosti Bohu, potom bez ohľadu na to, ako veľmi by som sa obetovala a vydávala, aj keby som sa zodrala, nestretla by som sa s Božím schválením a nakoniec by ma Boh len znenávidel a potrestal.
Odvtedy, bez ohľadu na to, akú veľkú bolesť mi spôsobovali moje rany, bola som ochotná podriadiť sa a spoliehať sa na Boha, aby som túto situáciu okúsila. Keď sa choroba opäť zhoršila, modlila som sa vnútorne a nekládla som Bohu nerozumné požiadavky ako predtým. Namiesto toho som vzdorovala svojmu telu a podriaďovala som sa Božiemu ovládaniu a usporiadaniam. Veľa času som trávila sústredením sa na modlitby k Bohu, jedením a pitím Jeho slov, učením sa chválospevov a sledovaním videí so skúsenostnými svedectvami. O mesiac neskôr sa moje telo postupne zotavilo. Keď ma prepúšťali, lekár vôbec nespomenul chemoterapiu. Povedal mi len, že musím chodiť na kontroly každé tri mesiace.
Jedného dňa som si počas duchovnej pobožnosti prečítala úryvok Božích slov: „Pamätáte si, čo povedal Peter? (‚Aj keby sa Boh hral s ľuďmi, akoby to boli hračky, na čo by sa ľudia mohli sťažovať?‘) Týka sa to podriadenosti. Ak prežívaš veci takto, postupne sa naučíš pravdu a prirodzene dosiahneš výsledky. Po prvé, potrebuješ postoj podriadenosti Bohu a pravde. Nestaraj sa o to, akým pohľadom sa na teba Boh díva, aký je Jeho postoj a tón hlasu voči tebe, či má voči tebe odpor alebo nie a či sa ťa chystá zjaviť alebo nie. Začni tým, že vyriešiš svoje vlastné ťažkosti a problémy. Môžu obyčajní ľudia ľahko dosiahnuť to, čo povedal Peter? (Nie, nie ľahko.) Aké skúsenosti mal a akou realitou disponoval, že to mohol povedať? (Úplne veril, že bez ohľadu na to, ako sa Boh správa k človeku, je to na spásučloveka a nie je to nič iné ako láska. Preto sa s radosťou podriadil.) Peter povedal: ‚Aj keby sa Boh hral s ľuďmi, akoby to boli hračky‘ a ty si povedal: ‚bez ohľadu na to, ako sa Boh správa k človeku.‘ Považuješ sa za stvorenú bytosť, za Božieho nasledovníka a za člena Božieho domu. Je teda medzi nimi rozdiel? Áno, je. Je tu nepomer! V čom spočíva nepomer medzi hračkou a ľudskou bytosťou? Hračka nie je vôbec ničím – je bezcenná, úbohá. Nazvime ju hračkou alebo zverom – je to niečo také. Ale čo človek? Človek má myšlienky a mozog; je schopný hovoriť a robiť veci a môže vykonávať normálne ľudské činnosti. Je rozdiel v hodnote a postavení človeka v porovnaní s hračkou? … Ak si považovaný za človeka, aké zaobchádzanie by si požadoval? Aby si bol rešpektovaný, aby sa ľudia s tebou radili, aby sa brali do úvahy tvoje pocity, aby si mal dostatočný priestor a slobodu a aby sa brali do úvahy tvoja dôstojnosť a povesť. Takto sa zaobchádza s ľudskými bytosťami. Ale čo hračky? (Nie sú vôbec ničím. Môže sa do nich kopať.) (Môžeš ich použiť, keď ich chceš použiť, a odhodiť ich, keď nechceš.) To sedí. Toto hovoríte o zaobchádzaní s hračkami, tak ako by ste opísali zaobchádzanie s ľudskou bytosťou ako s hračkou? (Použiješ ich, keď ich potrebuješ, a keď nie, jednoducho ich ignoruješ.) Zaobchádzaš s nimi bez akejkoľvek úcty a nie je potrebné chrániť ich práva. Nedávaš im žiadne práva ani autonómiu, ani slobodu voľby. Nie je potrebné sa s nimi radiť vo veciach ani brať do úvahy ich česť, ani nič podobné. Môžeš byť k nim milý, keď sa cítiš dobre, ale keď nie, môžeš do nich kopať. To je postoj, ktorý má človek k voči hračke. Keby sa Boh správal k ľuďom ako k hračkám, ako by sa cítili? Mali by stále pocit, že Boh je milovaniahodný? (Nie.) No Peter bol schopný chváliť Boha. Aké pravdu-reality mal, ktoré mu umožnili dosiahnuť podriadenosť až na smrť? Boh sa v skutočnosti nesprával k človeku ako k hračke. No keď Petrovo chápanie dosiahlo túto úroveň, pomyslel si: ‚Keby sa ku mne Boh správal takto, mal by som sa tomu aj tak podriadiť. Keby sa ku mne Boh správal ako k hračke, ako by som nemohol byť pripravený a ochotný?‘ Peter dosiahol túto pripravenosť, túto ochotu. Na čo sa vzťahuje ‚pripravený a ochotný‘? (Byť vydaný na milosť Božiemu ovládaniu a absolútne sa mu podriadiť.) To je pravda o podriadenosti. Nebolo by odovzdanie ťa satanovi spôsobom, ako zaobchádzať s hračkou? Bol by si odhodený, keď by si bol nechcený, odovzdaný satanovi, aby ťa mohol pokúšať a robiť z teba hlupáka. Aký bol Petrov postoj? Mal nejaké sťažnosti? Sťažoval sa Bohu? Preklínal Boha? Obrátil sa k satanovi? (Nie.) Toto sa nazýva podriadenosť. Nemal žiadne sťažnosti, žiadne prejavy negativity ani odolávania. Nebola jeho skazená povaha vyriešená? Bolo to v dokonalom súlade s Bohom. Nešlo o to, či zradí Boha alebo nie. Išlo o toto: ‚Bez ohľadu na to, kam ma Boh postaví, moje srdce bude mať Boha; bez ohľadu na to, kam ma Boh postaví, budem ten, ktorý Mu patrí. Aj keby ma obrátil na popol, stále budem patriť Bohu. Nikdy sa neobrátim k satanovi.‘ Bol schopný dosiahnuť túto úroveň podriadenosti. Povedať to je ľahké, ale urobiť to je ťažké. Musíš byť istý čas vybavený pravdou, kým toto všetko úplne a jasne neuvidíš, potom bude oveľa ľahšie uviesť pravdu do praxe.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Podriadenosť Bohu je základná lekcia v získavaní pravdy) Stále som premýšľala nad týmito Božími slovami a konečne som pochopila, prečo Boh použil Petrovu skúsenosť ako príklad, ktorý máme nasledovať. Peter povedal: „Aj keby sa Boh hral s ľuďmi, akoby to boli hračky, na čo by sa ľudia mohli sťažovať?“ Peter sa dokázal podriadiť Božiemu ovládaniu a usporiadaniam a aj počas skúšok a zušľachťovania sa dokázal radovať z Božieho súdu a napomínania a mal bohabojné srdce. Peter povedal, že aj keby sa k nemu Boh správal ako k hračke, nesťažoval by sa. Peter stál na svojom správnom mieste, netúžil uzatvárať dohody s Bohom ani od Neho niečo žiadať, a len sa podriaďoval, a bez ohľadu na to, čo Boh robil, dovolil Mu všetko ovládať. Nakoniec bol Peter Bohom zdokonalený. Premýšľala som, ako som nestála na svojom správnom mieste, keď ma postihla choroba, a o tom, ako som hľadala len pokoj pre svoje telo. Keď Boh nesplnil moje požiadavky, moje telo trpelo a moja túžba po požehnaniach sa rozplynula, snažila som sa s Bohom hádať a súperiť a dokonca som pomýšľala na to, že všetko skončím. V porovnaní s Petrom, v čom som mala nejakú ľudskú prirodzenosť alebo rozum? Bola som úplne nehodná žiť pred Bohom! Ľudia sú stvorení Bohom a čokoľvek so mnou Boh urobí, je správne. Úmysly, ktoré stoja za Božími činmi, presahujú moje chápanie. Z ľudského hľadiska sa milosť a telesný pokoj zdajú byť dobrými vecami. Ale v skutočnosti si vyriešenie skazenej povahy vyžaduje ešte viac súdu, napomínania, utrpenia a zušľachťovania. Tak ako keď ma postihla táto choroba, hoci to nebolo v súlade s mojimi predstavami, v skutočnosti to bolo pre môj život prospešné a ešte prospešnejšie pri riešení mojej skazenej povahy. Toto bolo pre mňa zvláštne Božie požehnanie. V tej chvíli som zistila, že mám v srdci cieľ, o ktorý sa mám usilovať. Chcela som nasledovať Petrov príklad a bez ohľadu na to, ako sa rakovina vyvinie alebo či zomriem, bola som ochotná stáť na svojom správnom mieste ako stvorená bytosť a podriadiť sa Božiemu ovládaniu a usporiadaniam.
Neskôr sa moje telo postupne začalo zotavovať a začala som používať palicu a naučila som sa chodiť na jednej nohe. O tri mesiace neskôr som išla do nemocnice na kontrolu a lekár povedal, že som sa celkom dobre zotavila, a keďže sa rakovina nevrátila, nepotrebujem chemoterapiu. V marci 2023 som sa vrátila do svojho rodného mesta na kontrolu. Lekár bol prekvapený, keď uvidel výsledky vyšetrenia, a povedal: „Pri tomto type rakoviny kostí by 99 % pacientov potrebovalo chemoterapiu, ale vy ste nielenže nepotrebovali chemoterapiu ani rádioterapiu, ale ani sa vám rakovina nevrátila. To je naozaj zázrak!“ Keď som to od lekára počula, v srdci som potichu ďakovala Bohu a chválila Ho. Neskôr som opäť začala konať svoje povinnosti v cirkvi. Hoci mi od dlhého sedenia stále tŕpla noha a boleli ma bedrové kosti, už som sa tým nenechala obmedzovať a nekládla som Bohu kvôli tomu požiadavky. Namiesto toho som cítila veľkú vďačnosť a vážila som si príležitosť konať svoje povinnosti. Keď som opustila úmysel hľadať požehnania, podriadila som sa a konala svoje povinnosti, cítila som v srdci veľkú úľavu.
