32. Ako sa postaviť k svojim priestupkom
V roku 2020 som sa pri konaní svojej povinnosti usilovala o slávu a postavenie, útočila na iných a vylučovala ich, čo narúšalo a vyrušovalo prácu cirkvi, a bola som prepustená. Cítila som sa veľmi negatívne a myslela som na to, ako som spáchala také veľké zlo, že ma možno vypudia a že už nemám nádej na spásu. Neskôr vodcovia videli, že som nad sebou trochu uvažovala a pochopila svoje správanie a cestu, na ktorej sa nachádzam, a tak zariadili, aby som opäť konala svoje povinnosti. Veľmi ma to prekvapilo. Keď som videla, že Boží dom mi stále dáva príležitosť konať moje povinnosti, do očí mi vhŕkli slzy a srdce som mala plné vďačnosti voči Bohu. V srdci som si predsavzala: „Musím si riadne konať svoje povinnosti, aby som napravila svoje predošlé priestupky, a nemôžem sa viac usilovať o slávu a postavenie a kráčať po nesprávnej ceste ako predtým.“
Neskôr mi zverili zodpovednosť za prácu na evanjeliu v dvoch zboroch. Spočiatku som nechápala princípy kázania evanjelia a v práci som sa stretávala s mnohými problémami a ťažkosťami, ktoré som nevedela vyriešiť. Tak som sa úprimne modlila k Bohu a vždy, keď som mala čas, som sa snažila premýšľať o veciach a hľadať princípy. Počas zhromaždení som počúvala, ako sa bratia a sestry delia o svoje skúsenosti a prínosy z kázania evanjelia. Závidela som im a myslela som si, že zatiaľ čo iní môžu pri konaní svojich povinností dostávať Božie vedenie, ja som iná, keďže som spáchala vážne priestupky. Cítila som, že keďže mi Boh stále dáva príležitosť kajať sa, musím pracovať tvrdšie ako ostatní a nemôžem urobiť žiadne ďalšie chyby. Každý deň som cestovala medzi cirkvami a aj keď som opäť dostala závrat, vytrvala som vo svojich povinnostiach bez odpočinku. Napadlo mi: „Pokiaľ budem do svojich povinností vkladať viac úsilia a nebudem páchať zlo ani spôsobovať narušenia, môžem odčiniť svoje predošlé priestupky a stále mať šancu na spásu.“ Po nejakom čase začala práca na evanjeliu, za ktorú som bola zodpovedná, prinášať určité výsledky a nováčikovia sa mohli normálne zúčastňovať na zhromaždeniach. Keď som v tomto čase hovorila o svojich prínosoch z kázania evanjelia, vedúci súhlasil s mojím duchovným spoločenstvom a ja som sa cítila veľmi šťastná. Myslela som si: „Tvrdo som pracovala na svojich povinnostiach, získala som uznanie bratov a sestier, počas zhromaždení som mala osvietenie v duchovnom spoločenstve a cítim aj vedenie Ducha Svätého. Pokiaľ si udržím svoj súčasný stav, budem svedomito konať svoje povinnosti ešte lepšie, nebudem spôsobovať narušenia ani vyrušenia a urobím viac dobrých skutkov, Boh nakoniec možno nebude brať do úvahy moje predošlé priestupky.“ Neskôr vodcovia zariadili, aby som bola zodpovedná za prácu na evanjeliu vo viacerých cirkvách, a ja som sa dozvedela, že niektoré z nich sú veľmi ďaleko od môjho domu. Premýšľala som o svojom zlom zdraví a o tom, že by ma to určite vyčerpalo, keby som takto pokračovala, a tak som rozmýšľala, že vodcom poviem o svojej situácii. Potom som si však pomyslela: „Ak odmietnem svoje povinnosti, ako sa na mňa bude Boh pozerať?“ Tak som nič nepovedala. Aby som sa rýchlejšie oboznámila s prácou, pracovala som od svitu do mrku a aj keď som sa necítila dobre, nútila som sa pokračovať a niekedy ma sestry brávali na bicykli na zhromaždenia. Pretože som často ponocovala, moje zdravie sa stále zhoršovalo. Cítila som sa slabá po celom tele, ruky a nohy mi ochabli a len opretá o čelo postele som sa dokázala prinútiť k účasti na zhromaždeniach. Pravdou bolo, že som sa cítila veľmi slabá a chcela som ísť domov zotaviť sa, ale keď som videla, že cirkevná práca potrebuje spoluprácu ľudí, znepokojila som sa a pomyslela som si: „Ak si v tejto kritickej chvíli pôjdem domov oddýchnuť a vzdám sa svojich povinností, ako sa na mňa bude Boh pozerať? Stále budem mať dobrú budúcnosť? Bude stále možné, aby som bola spasená?“ Takže bez ohľadu na to, aké ťažké to bolo, pokračovala som v konaní svojich povinností. Neskôr sa mi vďaka liečbe stav postupne zlepšil.
O niekoľko mesiacov ma vybrali za nadriadenú dohliadajúcu na prácu na evanjeliu. Keď som čelila tejto povinnosti, obávala som sa, že pre chabé zdravie túto úlohu nezvládnem, ale potom som si pomyslela: „Ak dokážem dobre konať svoje povinnosti aj chorá, možno mi Boh odpustí moje predošlé priestupky a potom budem mať šancu na spásu.“ S touto myšlienkou som bola ochotná prevziať túto povinnosť. Raz ma vodcovia informovali, že sa mám zúčastniť na zhromaždení, ale popoludní pred zhromaždením sa môj stav náhle zhoršil. Mala som silné bolesti brucha, cítila som sa slabá po celom tele, bolela ma hlava a takmer som sa nemohla hýbať. Lekár mi povedal, že musím dostať infúziu a odpočívať v posteli. Vtedy som mala veľmi zmiešané pocity a premýšľala som: „Prečo sa moja choroba znova zhoršila? Moje povinnosti sú teraz také náročné. Sestry, s ktorými spolupracujem, sú každý deň zaneprázdnené kázaním evanjelia, ale v takomto kritickom čase ja nie som schopná konať svoje povinnosti. Využíva Boh toto prostredie, aby ma zjavil a vyradil? Ak naozaj nebudem môcť konať svoje povinnosti, akú budem mať budúcnosť?“ Len pomyslenie na to ma veľmi rozrušilo, akoby ma Boh opustil. V dôsledku infúzie som sa začala cítiť malátna a v noci som upadla do hlbokého spánku. Nasledujúce ráno, keď som nad touto záležitosťou premýšľala v srdci, som si zrazu spomenula na Božie slová: „Práve počas trpkého zušľachťovania sa človek najľahšie dostane pod vplyv satana, takže ako by si mal počas takéhoto zušľachťovania milovať Boha? Mal by si pozbierať odhodlanie, položiť svoje srdce pred Boha a venovať Mu všetok svoj zvyšný čas až do poslednej chvíle. Bez ohľadu na to, ako ťa Boh zušľachťuje, mal by si byť schopný uviesť pravdu do praxe, aby si uspokojil Božie úmysly, a mal by si sa iniciatívne pustiť do hľadania Boha a hľadať duchovné spoločenstvo. Čím pasívnejší budeš v takýchto chvíľach, tým negatívnejší budeš a tým ľahšie upadneš.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Človek môže mať skutočnú lásku len vtedy, keď prejde zušľachťovaním) Z Božích slov som pochopila, že čím viac je človek v bolesti zušľachťovania, tým viac by mal hľadať pravdu a Boží úmysel. Už som viac nemohla myslieť na svoju budúcnosť a konečný osud a musela som sa viac modliť k Bohu. Bez ohľadu na to, či ma čaká dobrá budúcnosť alebo konečný osud, bola som ochotná položiť svoje srdce pred Boha, a nech by Boh konal akokoľvek, bola som ochotná sa podriadiť. Cítila som sa, akoby ma Boh sledoval a čakal, kým sa postavím a pohnem vpred. Srdce sa mi postupne upokojilo a cítila som sa uvoľnenejšia, ochotná hľadať pravdu v takomto prostredí.
Jedného dňa som si prečítala úryvok Božích slov a trochu som pochopila svoj stav. Všemohúci Boh hovorí: „Pavol nepoznal svoju podstatu ani skazenosť, a už vôbec nie svoju vzdorovitosť. Nikdy sa nezmienil o svojom opovrhnutiahodnom vzdore voči Kristovi ani ho príliš neľutoval. Ponúkol len krátke vysvetlenie a v hĺbke srdca sa úplne nepodvolil Bohu. Hoci na ceste do Damasku padol, nepreskúmal sa z hĺbky svojho srdca. Uspokojil sa len s tým, že pokračoval v službe, a poznanie seba samého ani zmenu svojej starej povahy nepovažoval za tú najzásadnejšiu otázku. Stačilo mu, že len hovoril o pravde, zaopatroval druhých, čo bolo balzamom pre jeho vlastné svedomie, a už viac neprenasledoval Ježišových učeníkov, aby sa utešil a odpustil si svoje minulé hriechy. Cieľ, o ktorý sa usiloval, bol iba jeho budúci veniec a dočasná práca, cieľ, o ktorý sa usiloval, bola hojná milosť. Neusiloval sa o dostatok pravdy ani sa neusiloval preniknúť hlbšie do pravdy, ktorú predtým nechápal. Možno teda povedať, že jeho poznanie seba samého bolo falošné a neprijal napomínanie ani súd. To, že bol schopný pracovať, neznamená, že disponoval poznaním vlastnej prirodzenosti alebo podstaty; jeho pozornosť sa sústreďovala len na vonkajšie praktiky. To, o čo sa snažil, navyše nebola zmena, ale poznanie. Jeho práca bola výlučne výsledkom Ježišovho zjavenia na ceste do Damasku. Nebolo to niečo, čo si od začiatku predsavzal, ani to nebola práca, ktorá nastala po tom, ako prijal orezávanie svojej starej povahy. Bez ohľadu na to, ako pracoval, jeho stará povaha sa nezmenila, a tak jeho práca neodčinila jeho minulé hriechy. Zohrala iba určitú úlohu medzi vtedajšími cirkvami. Pre niekoho, ako bol on, koho stará povaha sa nezmenila, kto nezískal spásu a bol dokonca bez pravdy, to znamenalo, že bol absolútne neschopný stať sa jedným z tých, ktorých Pán Ježiš prijal. … Vždy veril: ‚Som schopný pracovať, som lepší ako väčšina ostatných ľudí; som ohľaduplný k Pánovmu bremenu ako nikto iný a nikto sa nekajá tak hlboko ako ja, pretože ma osvietilo veľké svetlo a ja som to veľké svetlo videl, a preto je moje pokánie oveľa hlbšie ako pokánie iných.‘ Vtedy si práve toto premietal vo svojom srdci. Na konci svojej práce Pavol povedal: ‚Vybojoval som boj, dokončil som svoj beh a čaká ma veniec spravodlivosti.‘ Jeho boj, práca a beh boli zamerané výlučne na veniec spravodlivosti a on sa aktívne nesnažil napredovať. Hoci vo svojej službe nebol povrchný, dá sa povedať, že ju vykonával len preto, aby odčinil svoje chyby a odčinil výčitky svojho svedomia. Dúfal len, že čo najskôr dokončí svoju úlohu, dokončí svoj beh a vybojuje svoj boj, aby mohol o to skôr získať vytúžený veniec spravodlivosti. Netúžil po tom, aby sa ocitol pred Pánom Ježišom prostredníctvom svojich skúseností a pravého poznania, ale aby čo najskôr dokončil svoju prácu a aby pri stretnutí s Pánom Ježišom dostal odmenu, ktorú si svojou prácou zaslúžil. Svoju prácu využil na to, aby sa utešil a uzavrel dohodu výmenou za budúci veniec. To, o čo sa usiloval, nebola pravda ani Boh, ale iba veniec. Ako môže byť takéto úsilie na požadovanej úrovni? Jeho motivácia, jeho práca, cena, ktorú zaplatil, a všetko jeho úsilie – do všetkých prenikli jeho úžasné fantázie a on pracoval celkom na základe svojich túžob. V celej jeho práci nebola ani najmenšia ochota, pokiaľ ide o cenu, ktorú zaplatil; išlo mu len o uzavretie obchodu. Nevyvíjal ochotné úsilie, aby vykonal svoju povinnosť, ale ochotne sa snažil dosiahnuť cieľ tejto obchodnej transakcie. Má takéto úsilie nejakú hodnotu? Kto by schvaľoval jeho nečisté úsilie? Kto má o takéto úsilie záujem? Jeho práca bola plná snov o budúcnosti, plná nádherných plánov, a nezahŕňala žiadnu cestu, ktorou by sa dala zmeniť ľudská povaha. Toľko z jeho dobročinnosti bolo len pretvárkou; jeho práca neposkytovala život, ale bola iba pozlátkou zdvorilosti; predstavovala len uzatváranie obchodov. Ako môže takáto práca priviesť človeka na cestu obnovy jeho pôvodnej povinnosti?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Úspech alebo neúspech závisí od cesty, po ktorej človek kráča) Boh odhalil, že Pavol nemal skutočné pochopenie svojich minulých zlých skutkov, ktorými prenasledoval Pána Ježiša a zatýkal Jeho učeníkov, ani skutočne nerozumel podstate svojho odolávania Bohu. Uspokojil sa len s vedomím, že sa mýlil a že v budúcnosti nebude robiť takéto veci, ktorými by odolával Bohu. Potom sa pokúsil odčiniť svoje hriechy tým, že sa navonok obetoval, vydával a tvrdo pracoval. Nakoniec dokonca tvrdil, že je pre neho pripravená koruna spravodlivosti. Pochopila som, že Pavlove skutky obety a vydávania sa neboli vykonávaním povinnosti stvorenej bytosti ani skutočným pokáním, ale skôr pokusom využiť svoju prácu na odčinenie svojich hriechov a na výmenu za korunu spravodlivosti. Bolo to pokrytectvo a bol to pokus oklamať Boha a vyjednávať s Ním. Uvažovala som o svojich minulých povinnostiach, keď som sa usilovala o povesť a postavenie, narúšala a vyrušovala prácu cirkvi a dopustila sa priestupkov, ale hlboko som neuvažovala o svojich priestupkoch ani som ich nepoznala a ani som sa preto často necítila zaviazaná Bohu alebo svojim bratom a sestrám. Videla som len škodu spôsobenú práci cirkvi a dosah na mojich bratov a sestry. Uvedomila som si, že som odolávala Bohu, a ak budem takto pokračovať, budem čeliť Jeho trestu a začala som sa báť. Takže keď som sa znova ujala svojich povinností, tvrdo som pracovala a vydávala sa, prijímala som a podriaďovala sa akejkoľvek povinnosti, ktorú mi cirkev pridelila. Aj keď som bola taká chorá, že som sa sotva udržala na nohách, stále som vytrvalo konala svoje povinnosti. Všetky moje obety boli na odčinenie mojich hriechov v márnej nádeji, že ich jedného dňa budem môcť vymeniť za Božie odpustenie a odmeny. Uvedomila som si, že moje obety, vydávanie sa a tvrdá práca neboli úprimné, a už vôbec neboli vykonávaním povinnosti stvorenej bytosti. Rovnako ako u Pavla, tieto moje skutky boli zamerané na odčinenie hriechov a kompenzáciu mojich minulých priestupkov a v konečnom dôsledku som sa nimi usilovala o priaznivý výsledok a konečný osud. Zdanlivé obety, vydávanie sa a tvrdú prácu som využívala v márnej nádeji na výmenu za Božiu milosť a požehnania a za dobrý výsledok a konečný osud, čo vyústilo do vzťahu s Bohom založeného čisto na záujmoch. Uvažovala som o tom, ako moje minulé narušenia a vyrušenia takmer viedli k môjmu vypudeniu, pretože odkedy som verila v Boha, usilovala som sa o slávu, zisk a postavenie. Videla som, že Xiaoyu, sestra, s ktorou som spolupracovala, bola lepšia ako ja, čo vo mne vyvolávalo pocit, že ma zatieňuje a že mi ukradla svätožiaru, a to viedlo k pocitom žiarlivosti, odmietania a súdu voči nej. Vedela som, že Xiaoyu bola novovymenovanou vodkyňou a vôbec nepoznala prácu, takže keď nás vyššie vedenie informovalo, že sa máme zúčastniť na zhromaždeniach, aby sme preskúmali pracovné problémy, zámerne som ju nechala zúčastniť sa, v domnení, že sa strápni, ak počas neho nebude vedieť nič povedať, a že vodcovia uvidia, že ani ona nie je až taká skvelá, čo jej zabráni byť v centre pozornosti. Keď Xiaoyu poukázala na moje pracovné problémy, cítila som sa ponížená, ale namiesto toho, aby som nad sebou uvažovala, chopila som sa jej skazenosti a vytrubovala ju kade-tade, čím som dosiahla, že ju ostatní izolovali. Neskôr som pre obavy o bezpečnosť mohla svoje povinnosti konať len doma. Zatiaľ čo Xiaoyu každý deň chodila von za prácou a bratia a sestry s ňou ochotne hovorili v duchovnom spoločenstve, ešte silnejšie som cítila, že mi ukradla pozornosť, a tak sa moja žiarlivosť zintenzívnila spolu s mojimi predsudkami voči nej. Keď nadišli výročné cirkevné voľby, chytila som sa problémov Xiaoyu, aby som ich zveličila, a tvrdila som, že nie je vhodná na účasť vo voľbách. Týmto spôsobom som dúfala, že zabezpečím, aby nikto neohrozil moje postavenie. Narušila som volebný proces a spôsobila som Xiaoyu značnú škodu. Tieto skutky odhalili moju zlomyseľnú povahu a ukázali, že kráčam po ceste antikrista. Neuvažovala som o týchto veciach, aby som rozpoznala svoju satanskú prirodzenosť odporujúcu Bohu, ani som sa nekajala a nemenila, ale namiesto toho som sa snažila odčiniť svoje priestupky zdanlivým utrpením a vydávaním sa, dúfajúc vo výmenu za dobrý konečný osud. Potajomky som sa snažila s Bohom vyjednávať a to bol v podstate pokus oklamať Boha. Pokračovanie na tejto ceste by mi neumožnilo odčiniť svoje hriechy, ale len hromadiť zlé skutky a nakoniec by ma Boh potrestal za to, že Mu odolávam. Keď som sa pozrela späť na cestu, po ktorej som kráčala vo viere v Boha mnoho rokov, zrazu som pocítila, že moje úsilie v priebehu rokov bolo úplne absurdné, a v tej chvíli som cítila voči sebe znechutenie a nenávisť. Mala som chuť búchať si hlavu o stenu. Prepána, prečo som sa len neusilovala o pravdu!
Neskôr som si prečítala viac Božích slov a získala som určité pochopenie svojej prirodzenosti-podstaty. Boh hovorí: „V súčasnosti sa väčšina ľudí nachádza v tomto stave: aby som získal požehnania, musím sa vydať Bohu a zaplatiť pre Neho cenu. Aby som získal požehnania, musím zanechať všetko pre Boha; musím dokončiť to, čo mi zveril, a musím dobre vykonať svoju povinnosť. V tomto stave prevláda úmysel získať požehnania, čo je príkladom úplného vydávania sa Bohu s cieľom dostať od Neho odmeny a získať korunu. Takíto ľudia nemajú v srdci pravdu a je isté, že ich porozumenie pozostáva len z niekoľkých slov a učení, ktorými sa predvádzajú všade, kam idú. Ich cesta je cestou Pavla. Viera týchto ľudí je aktom neustálej driny a hlboko vo vnútri cítia, že čím viac toho urobia, tým viac to dokazuje ich vernosť Bohu; že čím viac toho urobia, tým spokojnejší určite bude; a že čím viac toho urobia, tým väčšmi si zaslúžia udelenie koruny pred Bohom a tým väčšie budú požehnania, ktoré získajú. Myslia si, že ak dokážu znášať utrpenie, kázať a zomrieť pre Krista, ak dokážu obetovať svoj vlastný život a ak dokážu splniť všetky povinnosti, ktoré im Boh zveril, potom získajú najväčšie požehnania, a dozaista im budú udelené koruny. Presne to je to, čo si Pavol predstavoval a o čo sa usiloval. Je to presne tá istá cesta, po ktorej kráčal, a pod vedením takýchto myšlienok Pavol pracoval, aby slúžil Bohu. Nepochádzajú tieto myšlienky a úmysly zo satanskej prirodzenosti? Je to ako svetskí ľudia, ktorí veria, že kým sú na zemi, musia sa usilovať o poznanie a že po jeho získaní môžu vyčnievať z davu, stať sa úradníkmi a mať postavenie. Myslia si, že keď získajú postavenie, môžu realizovať svoje ambície a posunúť svoje obchodné a rodinné praktiky na určitú úroveň prosperity. Nekráčajú po tejto ceste všetci neverci? Tí, ktorých ovláda táto satanská prirodzenosť, môžu byť vo svojej viere iba ako Pavol. Myslia si: ‚Musím zanechať všetko, aby som sa vydal bohu. Musím byť oddaný pred bohom a nakoniec dostanem veľké odmeny a veľké koruny.‘ Je to rovnaký postoj ako postoj svetských ľudí, ktorí sa usilujú o svetské veci. Vôbec sa nelíšia a podliehajú rovnakej prirodzenosti. Keď majú ľudia takúto satanskú prirodzenosť, vonku vo svete sa budú snažiť získať vedomosti, učenie a postavenie a vyčnievať z davu. Ak veria v Boha, budú sa snažiť získať veľké koruny a veľké požehnania. Ak sa ľudia neusilujú o pravdu, keď veria v Boha, určite pôjdu touto cestou. Je to nemenný fakt, je to prirodzený zákon. Cesta, ktorou idú ľudia, ktorí sa neusilujú o pravdu, je úplne protichodná k Petrovej.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Ako kráčať Petrovou cestou) Videla som, že môj stav je taký, ako ho odhalil Boh. Pre požehnania som všetko opustila, aby som konala svoju povinnosť, pre požehnania som trpela a platila cenu, vytrvala som v povinnosti aj chorá a pre požehnania som robila všetko, čo som mohla, aby som svoju povinnosť vykonávala dobre. Pre požehnania som sa správala obzvlášť poslušne a podriadene. Všetko, čo som robila, bolo poháňané túžbou získať požehnania. Keď som pri svojej povinnosti vyrušila prácu cirkvi, verila som, že som pred Bohom zanechala škvrny a spáchala priestupky, a myslela som si, že ak to nenapravím, budem čeliť Božiemu trestu. Preto som sa neodvážila svoju povinnosť zanedbávať. Keď som pri konaní povinnosti dostala závrat, užila som liek a ďalej som konala povinnosť v domnení, že to je vernosť Bohu. Keď som vo svojej povinnosti uvidela nejaké výsledky a Božie vedenie, cítila som, že požehnania sú na dosah, takže moje nadšenie pre moju povinnosť ešte zosilnelo a často som pracovala bez sťažností, aj keď som bola chorá. Toto utrpenie sa stalo mojou devízou a verila som, že po všetkom, čo som odovzdala, by ma Boh mal schváliť a obdarovať milosťou. Neskôr, keď sa mi choroba zhoršila, som sa však cítila skormútená a začala som sa sťažovať. Napadlo mi: „Prečo som taká chorá, keď chcem konať svoju povinnosť? Ak nemôžem konať svoju povinnosť, ako môžem byť spasená?“ Moje minulé priestupky som cítila ako hlbokú trhlinu medzi mnou a Bohom, čo vo mne vyvolávalo pocit, že moje šance na spásu sú mizivé. Verila som, že túto medzeru dokážem preklenúť len tým, že vykonám viac práce na odčinenie, a tak znovu získam Božie milosrdenstvo a budem spasená. V tej chvíli som si uvedomila, že vôbec nerozumiem pravde a že ani skutočne nechápem Boha. Mylne som verila, že čím viac človek trpí pri konaní svojej povinnosti, tým viac môže uspokojiť Boha, takže aj keď moje telo bolo za hranicou svojich síl, neodpočívala som a myslela som si, že ak budem pracovať chorá, Boh uvidí moje utrpenie a schváli ma a požehná. Pravdou je, že Božie požiadavky na ľudí nie sú vysoké. Žiada len, aby si ľudia konali svoje povinnosti v rámci svojich schopností. No moje myšlienky boli akoby zatemnené a neúnavne som praktizovala podľa svojich predstáv a domnienok, až som si vyčerpala telo za jeho hranice a ešte som sa sťažovala na Boha, že ma nechráni, a všetku vinu som zvaľovala na Boha. Bola som naozaj nerozumná a vznášala som nepodložené obvinenia! Tiež som si uvedomila, že choroba, ktorej som čelila, nebola Božím spôsobom, ako ma vyradiť, ale skôr odrazom mojich nesprávnych úmyslov a nesprávnej cesty. Boh využíval toto prostredie, aby odhalil moju skazenosť a nedostatky a umožnil mi spoznať sa a uvažovať nad sebou. Boh mi dával spásu. Ja som však nehľadala Boží zámer a namiesto toho som Ho nechápala a sťažovala sa na Neho. Skutočne mi chýbalo svedomie a rozum. V srdci som cítila hlbokú ľútosť a v modlitbe som prevolávala k Bohu: „Bože, v uplynulom roku si zariaďoval okolnosti, aby si ma očistil a spasil, no ja som vôbec nehľadala Tvoj úmysel. Namiesto toho som sa stále usilovala o požehnania a dokonca som Ťa nechápala. Bola som taká sebecká a opovrhnutiahodná a toľko Ti toho dlžím. Som ochotná kajať sa a zmeniť.“
Neskôr som počula chválospev Božích slov, ktorý mi dosť pomohol.
Úspech alebo neúspech závisí od úsilia človeka
1 Ako stvorená bytosť by človek mal hľadať spôsob, ako si splniť povinnosti stvorenej bytosti, a snažiť sa milovať Boha bez toho, aby robil iné rozhodnutia, pretože Boh je hoden ľudskej lásky. Tí, ktorí sa usilujú o lásku k Bohu, by sa nemali usilovať o žiadne osobné výhody alebo hľadať to, po čom oni sami osobne túžia; to je najsprávnejší spôsob usilovania sa. Ak je to, o čo sa usiluješ, pravda, ak je to, čo uvádzaš do praxe, pravda, a ak to, čo dosiahneš, je zmena v tvojej povahe, potom je cesta, po ktorej kráčaš, správna.
2 Ak je to, o čo sa usiluješ, telesné požehnania, a to, čo uvádzaš do praxe, je pravda vyplývajúca z tvojich vlastných predstáv, a ak v tvojej povahe nenastane vôbec žiadna zmena a vôbec nie si podriadený Bohu v tele a stále budeš žiť v hmlistosti, potom to, o čo sa usiluješ, ťa určite privedie do pekla, pretože cesta, po ktorej kráčaš, je cestou zlyhania. Či budeš zdokonalený alebo vyradený, závisí od toho, o čo sa budeš usilovať. Inými slovami, úspech alebo neúspech závisí od cesty, po ktorej človek kráča.
Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Úspech alebo neúspech závisí od cesty, po ktorej človek kráča
Počúvala som ten chválospev znova a znova a srdce sa mi rozjasnilo. Pochopila som, že Boh neberie do úvahy, koľko práce človek urobí, ani rozsah jeho zdanlivého utrpenia, ale skôr to, či sa človek usiluje milovať a uspokojiť Boha, či si koná svoju povinnosť podľa pravdy-princípov a či sa jeho skazená povaha zmenila. Presne ako Peter, aj on sa usiloval o pravdu a nakoniec dospel do bodu, keď miloval Boha najväčšmi a poslúchal Ho až na smrť, a tak žil správnu podobu stvorenej bytosti. Toto je to, čo Boh schvaľuje. Ak sa však niekto neustále usiluje o požehnania, zameriava sa len na prácu a utrpenie pre Boha, bez toho, aby hľadal pravdu alebo konal podľa princípov vo svojich povinnostiach, a stále si môže od Boha niečo nárokovať a vyjednávať s Ním, pričom sa jeho skazená povaha nijako nemení, potom je to cesta k zlyhaniu. Tiež som pochopila, že Božie dielo dnes spočíva v obnovení ľudského svedomia a rozumu, aby ľudia mohli počúvať Božie slová, poslúchať Ho a uctievať Ho. Toto je správna podoba stvorenej bytosti. Keď som si to uvedomila, pocítila som úľavu a pochopila som, ako mám postupovať ďalej na svojej ceste. Neskôr som počas konania svojej povinnosti vedome nad sebou uvažovala vždy, keď som niečomu čelila, zvažovala som, aké nesprávne názory mám a aké skazené povahy som odhalila, otvorene som sa o svojom stave rozprávala so sestrami, s ktorými som spolupracovala, a hľadala som Božie slová, aby som ich praktizovala a vstúpila do nich. Vďaka tejto praxi som získala určité pochopenie svojich skazených pováh a výsledky mojej práce sa zlepšili.
Neskôr som si lámala hlavu nad tým, ako to, že som bola stále spútaná svojimi priestupkami, a premýšľala som, ako by som sa mala k tejto záležitosti postaviť. Jedného dňa som narazila na úryvok Božích slov a našla som cestu praktizovania. Všemohúci Boh hovorí: „Určite existuje veľa ľudí, ktorí spáchali nejaký ten priestupok, či už veľký alebo malý, ale je pravdepodobne len veľmi málo tých, ktorí spáchali vážne priestupky, také, ktoré prekračujú morálne hranice. Nebudeme tu hovoriť o tých, ktorí spáchali rôzne iné priestupky, budeme hovoriť len o tom, čo by mali robiť ľudia, ktorí spáchali vážne priestupky, také, ktoré prekračujú morálne hranice a etiku. Čo sa týka ľudí, ktorí spáchali vážne priestupky – a tu hovorím o priestupkoch, ktoré prekračujú morálne hranice – toto sa netýka urážky Božej povahy a porušenia Jeho správnych ustanovení. Rozumieš? Nehovorím o priestupkoch, ktoré urážajú Božiu povahu, Jeho podstatu alebo Jeho identitu a postavenie, a nehovorím o priestupkoch, ktoré sú rúhaním voči Bohu. Hovorím o priestupkoch, ktoré prekračujú morálne hranice. Treba tiež povedať, ako môžu títo ľudia, ktorí spáchali takéto priestupky, vyriešiť svoj pocit skormútenosti. Takíto ľudia majú dve cesty, ktorými sa môžu vydať, a je to jednoduchá záležitosť. Po prvé, ak v srdci cítiš, že tú vec, čo si urobil, môžeš nechať tak, alebo máš príležitosť sa druhej osobe ospravedlniť a vynahradiť jej to, potom jej to môžeš ísť vynahradiť a ospravedlniť sa, a do tvojho ducha sa vrátia pocity pokoja a úľavy; ak nemáš príležitosť to urobiť, ak to nie je možné, ak vo svojom najhlbšom srdci skutočne spoznáš svoj vlastný problém, ak si uvedomíš, aká vážna je tá vec, ktorú si urobil, a cítiš skutočnú ľútosť, potom by si mal predstúpiť pred Boha, aby si sa vyznal a činil pokánie. Vždy, keď si spomenieš na to, čo si urobil, a cítiš sa usvedčený, čo je presne ten čas, kedy by si mal predstúpiť pred Boha, aby si sa vyznal a činil pokánie, musíš priniesť svoju úprimnosť a pravé pocity, aby si prijal Božie rozhrešenie a odpustenie. A ako ti môže Boh prepáčiť a odpustiť ti? To závisí od tvojho srdca. Ak sa úprimne vyznáš, naozaj uznáš svoju chybu a svoj problém, uznáš, čo si vykonal – či už ide o priestupok, ktorý si spáchal, alebo hriech – zaujmeš postoj pravého vyznania, pocítiš pravú nenávisť za to, čo si urobil, a naozaj sa zmeníš a nikdy už tú zlú vec neurobíš, potom nakoniec nadíde deň, keď získaš Božie milosrdenstvo, teda Boh už nebude rozhodovať o tvojom výsledku na základe nevedomých, hlúpych a špinavých vecí, ktoré si urobil predtým. Keď dosiahneš túto úroveň, Boh si tú záležitosť vôbec nebude pamätať; budeš presne taký istý ako ostatní normálni ľudia, bez najmenšieho rozdielu. Avšak, predpokladom pre to je, že musíš byť úprimný a mať pravý postoj pokánia, ako Dávid. Koľko sĺz Dávid vyronil za priestupok, ktorý spáchal? Nespočetne veľa. Koľkokrát plakal? Nespočetnekrát. Slzy, ktoré vyronil, sa dajú opísať týmito slovami: ‚Každú noc si usteliem posteľ, aby som v nej plával‘. Neviem, aký vážny je tvoj priestupok. Ak je naozaj vážny, možno budeš musieť plakať, až kým tvoja posteľ nezačne plávať na vode tvojich sĺz – možno sa budeš musieť vyznať a činiť pokánie až do takej miery, aby si mohol prijať Božie odpustenie. Ak to neurobíš, potom sa obávam, že tvoj priestupok sa v Božích očiach stane hriechom a nebudeš z neho rozhrešený. Potom sa dostaneš do problémov a nemá zmysel o tom ďalej hovoriť. Preto prvým krokom k prijatiu Božieho rozhrešenia a odpustenia je, že musíš byť úprimný a podniknúť praktické kroky, aby si sa skutočne vyznal a činil pokánie.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (2)) Z Božích slov som pochopila, že keď sa zaoberám svojimi priestupkami, najprv musím predstúpiť pred Boha, priznať sa Mu a uvažovať nad sebou. Potom musím hľadať pravdu o svojich priestupkoch, aby som dosiahla skutočné pochopenie a nenávisť voči sebe a tak bola skutočne schopná činiť pokánie. Presne ako Dávid, ktorý po spáchaní priestupku dokázal svoj čin úprimne oľutovať, kajať sa Bohu a už ho nikdy nespáchať. Toto úprimné srdce pokánia bolo tak vzácne! Svojim priestupkom som sa už viac nemohla vyhýbať. Musela som priznať svoje hriechy Bohu, kajať sa a zabezpečiť, aby som v budúcnosti takéto skutky nepáchala. Neskôr, keď som sa pri svojej povinnosti pristihla, že sa usilujem o slávu a postavenie, modlila som sa k Bohu a prosila Ho, aby ma preklial a potrestal, aby som už viac nekonala podľa svojich skazených pováh. Vďaka tejto praxi moje odhodlanie vzdorovať svojmu telu zosilnelo. V minulosti mi veľmi záležalo na tom, ako ma vnímajú ostatní, a vždy som chcela chrániť svoj obraz v ich srdci. Ale teraz sa vedome otváram a odhaľujem svoju skazenosť a vďaka tejto praxi sa v srdci cítim pokojne a uvoľnene. Keď sa vo svojej povinnosti stretávam s problémami, teraz som schopná vedome hľadať Božie slová a princípy, už viac nie som spútaná svojimi minulými priestupkami a v srdci sa cítim oveľa slobodnejšie.
Táto choroba zjavila moje mylné názory a prinútila ma uvidieť nesprávnu cestu, po ktorej som vo svojej viere kráčala. Keby nebolo týchto okolností, nezískala by som žiadne sebapoznanie a pokračovala by som na tejto ceste a nakoniec by som nič nedosiahla a bola by som vyradená. Do budúcna som ochotná praktizovať podľa Božích slov a dobre konať povinnosť stvorenej bytosti, aby som uspokojila Božie srdce a odplatila Jeho lásku.
