42. Dni mučenia elektrickými šokmi

Jedného dňa v júni 2004, okolo pol druhej popoludní, práve keď som s dvoma sestrami odpočívala, z ničoho nič vtrhol dnu asi tucet policajtov. Prikázali nám čupnúť si do kúta a bez toho, aby sa preukázali, začali prehľadávať dom. Prehľadali každý kút v dome a nakoniec našli sadu CD, knihy Božích slov, mobilný telefón a potvrdenku o obeti vo výške 200 000 jüanov. Policajti nás následne odviedli na okresný Úrad verejnej bezpečnosti. V duchu som sa modlila k Bohu a prosila Ho, aby mi dal vieru a silu a pomohol mi stáť si pevne za svojím svedectvom, aby som sa nestala judášom a nezradila Ho. Potom ma vypočúval jeden policajt. Pýtal sa, ako sa volám a kde bývam. Nepovedala som ani slovo, a tak ku mne pribehol, schmatol ma za vlasy a vylepil mi sedem či osem silných faciek. Cez zuby precedil: „Myslíš si, že môžeš byť ticho, čo? Ja ťa donútim rozprávať!“ Vylepil mi takú silnú facku, že sa mi zatočila hlava a tvár mi horela. Potom mi iný policajt prikázal stáť s nosom pritisnutým k stene, zatiaľ čo telo som musela mať odtiahnuté od steny a ruky rozpažené vo výške ramien. Takto som stála vyše hodiny. Od vyčerpania som sa silno potila, chrbát ma bolel, akoby sa mi mal zlomiť, a ruky som mala také ubolené a ťažké, že som to ledva znášala.

V ten večer ma policajti odviezli do penziónu a hneď v tú noc ma mučili, aby ma donútili priznať sa. Prinútili ma sadnúť si na betónovú podlahu s natiahnutými nohami a rukami vystretými pred seba na šírku ramien. Musela som sa pozerať priamo pred seba a nesmela som sa pozrieť dole. Nesmela som pokrčiť ruky a trup som musela mať vzpriamený. Potom ma vypočúvali. Pýtali sa, ako sa volám, kde bývam a kedy som uverila vo Všemohúceho Boha. Nič som nepovedala, a potom jeden policajt vytiahol potvrdenku o obeti vo výške 200 000 jüanov a povedal mi: „Kde je tých 200 000 jüanov? Vyklop to! Už o tebe vieme všetko a si vodkyňa v cirkvi, tak nám jednoducho povedz pravdu!“ Keď som ich to počula hovoriť, trochu som sa zľakla, pretože keďže našli potvrdenku o obeti a vedeli, že som vodkyňa, nenechali by ma len tak ľahko vyviaznuť, a nevedela som, ako ma budú ďalej mučiť. V tej chvíli som si spomenula na Božie slová: „Nemal by si sa báť toho či onoho; bez ohľadu na to, koľkým ťažkostiam a nebezpečenstvám možno čelíš, mal by si byť schopný zostať predo Mnou pevne stáť, bez akýchkoľvek prekážok, aby sa Moja vôľa mohla uskutočňovať bez obmedzení. Je to tvoja povinnosť… Neboj sa; kto by so Mnou ako tvojou podporou mohol túto cestu zahatať?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 10. kapitola) Božie slová mi dodali vieru. Boh je zvrchovaný nad všetkým a bez ohľadu na to, akí krutí by policajti mohli byť, boli v Božích rukách a vedela som, že pokiaľ budem hľadieť na Boha, spoliehať sa na Neho a pevne stáť po Jeho boku, Boh ma povedie, aby som porazila satana. Keď som na to pomyslela, už som sa tak nebála. Hneď nato ma policajti ďalej vypočúvali a pýtali sa, kde sú peniaze cirkvi a kto sú vyšší vodcovia. Po celý čas som mlčala. Jeden z policajtov mi v zúrivosti priložil elektrický obušok na chrbty rúk a začal mi dávať šoky, no ja som sa počas toho nesmela ani len pohnúť. Ruky sa mi nekontrolovateľne chveli a čím viac som sa triasla, tým intenzívnejšie mi dával šoky. Pri každom šoku sa mi zatriaslo celé telo a vykríkla som od bolesti. Potom mi policajt stúpil na holene a elektrickým obuškom mi dával šoky po celých chodidlách, čo spôsobilo, že sa mi nohy inštinktívne sťahovali. Policajt ma naďalej vypočúval: „Vyklop to! Kde je tých 200 000 jüanov?“ Stále som nič nepovedala. Rozzúril sa a začal mi dávať šoky hlava-nehlava, na sánku, na chrbát a na zátylok. Keď mi dal šok do zátylku, mala som pocit, akoby ma do hlavy prudko zasiahlo niečo tvrdé. Bolesť bola neznesiteľná a zatočila sa mi hlava. Keď mi dal šok do sánky, pery sa mi chveli a zuby mi drkotali. Inštinktívne som padla na zem, aby som sa chránila. Policajt, nepríčetný od zúrivosti, ma chytil za golier a trhnutím ma vytiahol späť do sedu. Potom vzal diaľkový ovládač a asi dvanásťkrát ma ním udrel po oboch stranách tváre. Popritom, ako ma bil, sa na mňa osopil: „Uvidíme, ako dlho dokážeš držať jazyk za zubami! Neverím, že si z kameňa!“ Nakoniec ho to bitie unavilo, a potom mi prikázal, aby som si znova sadla s rukami zdvihnutými v rovnakej polohe ako predtým. Kedykoľvek moja poloha pri sedení nespĺňala jeho požiadavky, používal elektrický obušok a dával mi šoky do rúk a chodidiel. Tiež ma udieral do tváre diaľkovým ovládačom a časopismi. Takto to pokračovalo a policajti ma mučili až do polnoci. Po takomto bití a mučení elektrickými šokmi od policajtov som v srdci pocítila slabosť. Keďže ma takto mučili hneď po zatknutí, netušila som, aké ďalšie spôsoby mučenia na mňa ešte použijú. Nevedela som, či to dokážem zniesť, a tak som si pomyslela: „Možno, ak im poviem niečo nedôležité, vyhnem sa časti utrpenia a nebudem musieť znášať takú neznesiteľnú bolesť.“ Vzápätí som si to však rozmyslela: „Ak prehovorím, nestanem sa judášom?“ V tej chvíli som si spomenula na Božie slová: „Voči tým, ktorí Mi v časoch súženia nepreukázali ani najmenší prejav vernosti, už nebudem milosrdný, lebo Moje milosrdenstvo siaha len tak ďaleko. Okrem toho nemám rád nikoho, kto Ma raz zradil, a už vôbec sa nerád stýkam s tými, ktorí zapredávajú záujmy priateľov. To je Moja povaha, bez ohľadu na to, o akého človeka ide.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Priprav si dostatok dobrých skutkov pre svoj konečný osud) Božie slová ma viedli a pomohli mi pochopiť, že Božia spravodlivá povaha netoleruje urážky a že Boh nenávidí tých, ktorí Ho zradia. Ak by som zradila Boha ako judáš len preto, aby som sa vyhla telesnému utrpeniu, stala by som sa na celú večnosť hriešnicou, ktorá si zaslúži Božie prekliatie. Keď som na to pomyslela, rozhodla som sa, že tú bolesť vydržím, a hovorila som si: „Bez ohľadu na to, ako veľmi ma policajti budú mučiť, budem si stáť pevne za svojím svedectvom, aby som zahanbila satana.“

Na druhý deň ma policajti odviezli do iného hotela a prinútili ma sadnúť si na betónovú podlahu v rovnakej polohe ako predtým. Pristúpil ku mne asi tridsaťročný policajt a vylepil mi niekoľko silných faciek v snahe zatlačiť na mňa, aby som prezradila svoje celé meno, adresu a mená vyšších vodcov. Hovoril tiež rúhavé slová o Bohu. Keď videl, že stále nič nehovorím, nahnevane chytil elektrický obušok a dal mi šoky do dlaní, chrbtov rúk, zátylku a sánky. Dával mi také silné šoky, že som sa pri sedení na zemi knísala. Potom mi strčil elektrický obušok do rukávov a dal mi šoky do oboch rúk. Ruky sa mi nekontrolovateľne mykali a s krikom od bolesti som sa zrútila na zem. Potom mi stúpil na lýtka, strčil obušok do nohavíc a dal mi šoky do nôh. Asi po piatich minútach tohto mučenia som zostala úplne bezvládne ležať na zemi. Bola som celá spotená a ruky a nohy som mala ubolené a stŕpnuté. Tá bolesť bola skutočne neznesiteľná. Potom ma policajt schmatol za golier a vytiahol ma do sedu. Vyzul si kožené topánky a niekoľkokrát ma nimi udrel po lícach. Popritom, ako ma bil, sa mi posmieval a hovoril: „Veríš vo Všemohúceho Boha, však? Tak prečo ťa tvoj Boh nezachráni?“ Zbil ma tak silno, že som videla hviezdičky a líca mi prudko horeli. Zrútila som sa na podlahu, neschopná akéhokoľvek pohybu. Bála som sa, že nedokážem zniesť brutálne mučenie policajtov, a tak som sa v srdci ticho modlila k Bohu: „Bože, moje duchovné postavenie je príliš nízke. Prosím, daj mi vieru a odhodlanie trpieť, aby som si pre Teba dokázala pevne stáť za svojím svedectvom.“ V tej chvíli som si spomenula na úryvok Božích slov: „Neboj sa toho ani onoho, Všemohúci Boh zástupov bude určite s tebou; On je vašou záložnou silou a On je vaším štítom.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 26. kapitola) Božie slová mi dodali vieru a silu. Boh je zvrchovaný nad všetkým a všetko ovláda. On je mojou oporou a mojím zázemím. Aj policajti sú v Božích rukách, takže som sa nemala čoho báť. Rozhodla som sa, že bez ohľadu na to, koľko budem trpieť alebo ako veľmi ma budú mučiť, budem sa spoliehať na Boha, aby som si pevne stála za svojím svedectvom.

Keď policajti videli, že stále nič nehovorím, začali na mňa používať miernejšie taktiky. V to popoludnie, okolo piatej hodiny, ku mne pristúpil asi päťdesiatročný policajt a pokojným tónom povedal: „Nemusíš byť taká tvrdohlavá. Ak nám povieš, čo vieš, sľubujem ti, že môžeš ísť domov. Ty len veríš v Boha, však? To predsa nie je nič hrozné. Stačí, ak nám povieš, čo vieš, a môžeš ísť domov a žiť si ďalej svoj život. Pozri sa na seba – pre svoju vieru naozaj nestojí za to toľko trpieť. Veľmi dobre vieš, aké nepríjemné sú tie elektrické obušky. Dobre si zváž svoje možnosti!“ Pomyslela som si: „Odkedy ma zatkli, policajti ma bijú, nadávajú mi a dávajú mi elektrické šoky, ale tento človek ku mne nebol taký hrubý. Cítim, že sú v tom satanove úklady.“ V tej chvíli som si spomenula na Božie slová: „Môj ľud by mal byť vždy na stráži pred ľstivými satanovými úkladmi, strážiť pre Mňa bránu Môjho domu… aby sa vyhli pádu do satanovej pasce, keď by už bolo príliš neskoro na ľútosť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Božie slová celému vesmíru, 3. kapitola) Osvietenie z Božích slov mi pomohlo pochopiť, že satan neúnavne intriguje. Policajti ma mučili, aby ma donútili priznať sa, zapredať svojich bratov a sestry a zradiť Boha, no teraz zmenili prístup a predstierali láskavosť, aby ma oklamali. Boli naozaj zlomyseľní a opovrhnutiahodní! Po chvíli, keď ten policajt videl, že nič nehovorím, konečne vyceril zuby a prísnym tónom povedal: „Tvoju vieru vo Všemohúceho Boha štát nepovoľuje, a navyše je proti nej aj ČKS. Ak sa nepriznáš, tvoje deti nebudú môcť ísť na vysokú školu, vstúpiť do armády, do ČKS, ani sa stať štátnymi úradníkmi… To na ne vôbec nemyslíš? Budúcnosť tvojich detí bude tvojou vinou zničená. Dobre si to rozmysli!“ Keď spomenul moje deti, pocítila som zdrvujúcu bolesť: „Ak moje deti nebudú môcť v budúcnosti chodiť do školy alebo si nájsť dobrú prácu, budú mi to zazlievať?“ Čím viac som nad tým premýšľala, tým viac som sa trápila. V tej bolesti a trápení som si spomenula na úryvok Božích slov: „O koho z celého ľudstva nie je v očiach Všemohúceho postarané? Kto nežije uprostred predurčenia Všemohúceho?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Božie slová celému vesmíru, 11. kapitola) Božie slová ma okamžite osvietili. Osud mojich detí je v Božích rukách a situácie, ktorými v živote prejdú, i to, koľko utrpenia budú musieť zniesť, to všetko predurčil Boh. Bez ohľadu na to, ako veľmi veľký červený drak zúril, nemohol zmeniť osud mojich detí. Musela som zveriť svoje deti Bohu a podriadiť sa Božej zvrchovanosti a usporiadaniam. Policajti sa snažili využiť budúcnosť mojich detí na to, aby ma zastrašili a donútili ma zapredať svojich bratov a sestry a zradiť Boha. Nemohla som dovoliť, aby ich plány uspeli. Okolo siedmej večer ma policajti odviezli na okrskovú policajnú stanicu, kde mi miestni policajti ukázali nejaké fotografie, aby som ich identifikovala. Pomyslela som si: „Nikdy ma nedonútite zapredať svojich bratov a sestry!“ A tak bez ohľadu na to, na čo sa ma policajti pýtali, som len krútila hlavou a mlčala. Po zobrazení okolo tucta fotografií sa prístroj zrazu pokazil a nedokázal načítať ďalšie, a tak ma policajti museli odviezť späť do hotela. Cestou späť na mňa policajný kapitán menom Čchin ďalej naliehal, aby som mu prezradila, kde sú peniaze z cirkevných darov. Povedala som, že neviem, a on sa rozzúril a niekoľkokrát ma udrel päsťou do čela. Z tých úderov mi hučalo v hlave. Vždy, keď sme prechádzali nejakou dedinou, Čchin sa ma opýtal: „Už si tu niekedy bola?“ a ja som vždy len odpovedala: „Nikdy som tu nebola.“ Keď sme prechádzali posledným mestečkom, znova sa spýtal: „Tu si už asi bola, však? Koľko je tu hostiteľských domácností? Ak s nami budeš spolupracovať a pomôžeš nám niekoho chytiť, pustíme ťa. Toto je tvoja šanca vykúpiť sa.“ Pomyslela som si: „Po zatknutí som si už vytrpela vaše kruté mučenie. Nikdy nezapredám svojich bratov a sestry a nedovolím, aby boli zatknutí a museli znášať toto utrpenie.“ A tak som mu povedala: „Som stratená a vôbec netuším, kde tu čo je. Neviem, či sú tu nejaké hostiteľské domácnosti.“ Prišlo mi nevoľno z cesty a napínalo ma na zvracanie. Báli sa, že im zašpiním auto, a tak ma museli odviezť späť. Keď som sa vrátila do hotela, bolo už po jedenástej večer. Policajti ma potom prinútili sadnúť si na zem v rovnakej polohe ako predtým. Musela som sa pozerať priamo pred seba a nedovolili mi spať. Piati policajti sa striedali pri mojom strážení. Kedykoľvek mi oťaželi viečka, dávali mi šoky elektrickým obuškom alebo ma udierali diaľkovým ovládačom, prípadne ma ťahali za vlasy nad čelom. Kedykoľvek mi klesli ruky, pálili mi dlane a prsty zapaľovačom. Takto mučená som strávila celú noc.

Ráno na tretí deň ma obkľúčilo šesť alebo sedem policajtov a vypočúvali ma ohľadom mojej adresy, celého mena a toho, kto sú vyšší vodcovia. Zostala som ticho. Jeden z policajtov vzal moju papuču, schmatol ma za vlasy a silno mi ich potiahol dozadu. Potom ma tou papučou sedem či osemkrát udrel po tvári. Popritom, ako ma bil, hovoril: „Nie si zo železa a dnes ťa budeme biť, kým neprehovoríš.“ Potom povedal ostatným policajtom: „Nijako ju nešetrite!“ Po týchto slovách zúrivo odišiel. Dvaja policajti ma chytili každý za jednu ruku, zatiaľ čo ďalší policajt mi namieril elektrický obušok na zátylok a sánku a dával mi brutálne šoky. Pri každom šoku sa mi telo nekontrolovateľne chvelo. Policajti mi potom strčili obušok do jedného rukáva a asi dve minúty mi dávali šoky do ruky. Ruka sa mi od šokov nekontrolovateľne triasla. Následne mi rovnakým spôsobom dal šoky aj do druhej ruky. V tej chvíli som už mala úplne premočené vlasy a pot mi stekal po čele až do očí. Oči som mala také zaliate potom, že som ich nedokázala ani otvoriť. Mohla som len zatnúť zuby a vydržať to. Keď videli, že stále odmietam prehovoriť, stúpili mi na lýtka, a potom mi začali dávať šoky do nôh elektrickým obuškom. Zrútila som sa na zem, celé telo som mala bezvládne a zaliate studeným potom. Nemala som silu vzdorovať a jediné, čo som dokázala, bolo vydávať bolestné výkriky. Policajti videli, že som úplne vyčerpaná, a prestali. Spýtali sa ma: „Máš už chuť rozprávať? Ak nie, začneme znova od začiatku.“ Bola som vydesená z toho, že mi znova dajú šoky, a tak som nemala inú možnosť, len im povedať svoju adresu, celé meno a vek. Policajt menom Wu potom víťazoslávne povedal: „Ty si presne tá, ktorú sme hľadali. Niekto, kto prevážal knihy, ťa už zapredal a ty si tá, ktorá zariadila, aby tie knihy doručil. Máš naozaj guráž, keď si dokonca trúfaš dať ľuďom tlačiť knihy o viere v Boha. Naozaj si myslíš, že ťa necháme len tak ísť? Niečo ti poviem. Sledujeme ťa už dva mesiace a máme ťa na fotkách. Nikdy by som však nečakal, že budeš taká tvrdohlavá! Naozaj si len koleduješ o problémy!“ Keď som počula policajtove slová, pocítila som vlnu strachu. Nikdy by som si nepomyslela, že ma dva mesiace sledovali. Znamenalo to, že poznali každého, s kým som bola v tom čase v kontakte, a nevedela som, či do toho neboli zatiahnutí aj ďalší bratia a sestry. V tej chvíli som sa mohla len ticho modliť za svojich bratov a sestry a prosiť Boha, aby ich chránil. Policajt Wu mi potom povedal, aby som identifikovala svojich bratov a sestry. Spomenul mená niekoľkých sestier a spýtal sa, či ich poznám. Stále som len opakovala: „Nepoznám ich.“ Prudko sa postavil a vylepil mi niekoľko faciek. Popritom, ako ma bil, hromžil: „Stále opakuješ, že ich nepoznáš, ale ty si ich vodkyňa! Nebuď taká tvrdohlavá! Dobre si to rozmysli a úprimne sa priznaj; inak to budeš mať veľmi ťažké!“ Zostala som ticho. V tej chvíli na mňa jeden z policajtov namieril elektrický obušok a zvrieskol: „Ak neprehovoríš, dám ti okúsiť skutočnú bolesť!“ Potom zdvihol elektrický obušok a dal mi šok do úst. Dostala som taký silný šok, že sa mi chveli pery, triaslo sa mi celé telo a mimovoľne som sa stiahla dozadu. Potom mi dal ešte niekoľko šokov do sánky. Asi dve minúty mi dával šoky aj na chrbty rúk. Ruky sa mi inštinktívne stiahli a telo sa mi myklo dozadu. Potom mi stúpil na lýtka a elektrickým obuškom mi dal šoky do chodidiel. Tieto šoky boli také silné, až moje nohy nekontrolovateľne vykopávali a ja som kričala od bolesti. Celé telo som mala zaliate studeným potom a vlasy som mala opäť premočené. Zrútila som sa na zem a v srdci som zúfalo volala k Bohu. Prosila som Ho, aby mi dal vôľu zniesť toto utrpenie. Potom som si spomenula na Božie slová: „Bez ohľadu na to, čo Boh v ľuďoch vykonáva, musia sa držať toho, čo sami vlastnia, musia byť úprimní pred Bohom a zostať Mu verní až do úplného konca. To je povinnosť ľudstva. Ľudia sa musia držať toho, čo by mali urobiť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Mal by si si zachovať svoju vernosť Bohu) Božie slová mi opäť dodali vieru a silu a získala som odhodlanie a odvahu bojovať proti satanovi až do konca. Zatla som zuby a stále som nič nepovedala. V tej chvíli ku mne zozadu pristúpil policajt a silno ma kopol do krížov. Mala som pocit, akoby sa mi mali zlomiť kríže, a prešla mnou prenikavá bolesť. Potom mi prikázal, aby som si znova sadla do rovnakej polohy. Keďže som však uplynulých pár dní sedela tak, ako si to vyžadovali, ruky som mala také ťažké, že som ich naozaj nedokázala zdvihnúť. Policajt v amoku zúrivo schmatol moje putá a prudko nimi trhol nahor. Potom ich zrazu pustil. Robil to znova a znova a neprestal, kým nebol celý spotený. Potom mi vylepil niekoľko faciek a hromžil: „Neverím, že si z kameňa. Ešte si ťa podám.“ Tvár som mala z toľkého fackovania opuchnutú a stŕpnutú a zápästia mi od pút začali krvácať. O chvíľu neskôr mi policajti začali dávať šoky ako predtým a mučili ma do takej miery, že mi v tele nezostala žiadna sila. Mala som pocit, akoby mi obe ruky vykĺbili, a tá bolesť bola neznesiteľná. V tú noc sa niekoľkí policajti striedali pri mojom strážení a nedovolili mi spať. Potom priniesli papier a pero a nútili ma napísať mená a adresy hostiteľských rodín, ktoré som poznala. Pomyslela som si, že nikdy nezapredám svojich bratov a sestry, ale už som naozaj nedokázala znášať to mučenie. A tak som len držala pero a predstierala, že píšem. Mysleli si, že sa chystám priznať, a tak ma v tú noc už nebili.

Na štvrtý deň policajti videli, že som nič nenapísala, takže ma prinútili zdvihnúť obe ruky nad hlavu a nedovolili mi oprieť si ich ani pokrčiť. Nedokázala som udržať ruky hore ani desať minút, kým ma nezačali bolieť a mimovoľne sa od seba odďaľovať. Kovové obruče pút sa mi pevne zarezávali do mäsa. O necelú polhodinu neskôr ma ruky boleli tak veľmi, že som ich už naozaj nedokázala udržať hore. Jedného z policajtov chytil amok a vrhol sa na mňa, schmatol moje putá a vyše dvanásťkrát nimi silno trhol hore a dole. Zakaždým, keď nimi trhol, celá moja váha visela na mojich zápästiach. Mala som pocit, akoby mi zápästia rezali nožom. Cítila som, že to už jednoducho nevydržím, a tak som sa v srdci modlila k Bohu: „Bože, bojím sa mučenia od týchto démonov a bojím sa, že to možno nedokážem vydržať a zradím Ťa. Prosím, daj mi vieru a silu a chráň ma, aby som si dokázala pevne stáť za svojím svedectvom a zahanbila satana.“ V tej chvíli som si spomenula na ďalší úryvok Božích slov: „Abrahám obetoval Izáka – čo ste obetovali vy? Jób obetoval všetko – čo ste obetovali vy? Toľkí ľudia sa obetovali, položili svoj život a preliali svoju krv pri hľadaní pravej cesty. Aj vy ste zaplatili túto cenu?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Význam záchrany potomkov Moába) Abrahám dokázal vrátiť svojho jediného syna Bohu a Jób prišiel o všetko svoje bohatstvo i deti a jeho telo pokryli vredy, ale on sa na Boha nesťažoval a stále dokázal chváliť Božie sväté meno. Mnohí svätí v histórii položili svoje životy za Božie evanjelium. Všetci mali skutočnú vieru v Boha a dokázali Mu obetovať všetko. Čo som však pre Boha urobila ja? Tvárou v tvár takejto situácii som v srdci cítila len strach a hrôzu. V porovnaní so svätými z minulosti som nebola ničím. Pri tejto myšlienke som sa cítila hlboko zahanbená, ale zároveň sa moje srdce naplnilo silou a získala som vieru, vďala ktorej som dokázala čeliť mučeniu policajtov. V srdci som sa modlila: „Bože, dnes sa odovzdávam do Tvojich rúk. Bez ohľadu na to, koľko utrpenia znesiem, budem si pre Teba pevne stáť za svojím svedectvom.“ Dvaja policajti ma potom chytili každý za jednu ruku a jeden policajt mi dal šoky elektrickým obuškom do zátylku a sánky. Potom mi strčil obušok do rukávov, aby mi dal šoky do rúk. Následne vzali pohár vody a vychrstli mi ju na lýtka. Dvaja policajti mi stúpili na holene, a potom mi elektrickým obuškom dávali šoky do nôh. Celá som sa triasla a kričala som od bolesti. Nakoniec som už nemala silu ani kričať a len som sa zrútila na zem. Tvár som mala zaliatu zmesou sĺz a potu, akoby ma práve vytiahli z vody. Policajt Wu na mňa v zápätí zvrieskol: „Ty si vodkyňa cirkvi pre túto oblasť, tak nám povedz, kde je tých 200 000 jüanov? Kto sú tvoji vyšší vodcovia? Koľko ľudí v tejto oblasti verí vo Všemohúceho Boha? Ktorú tlačiareň ste použili na vaše knihy? Dnes mi všetko povieš, inak zažiješ skutočné peklo!“ Pri pohľade na ich zúrivé a hrozivé tváre som týchto démonov z celého srdca nenávidela! Potom som však pomyslela na svoju súčasnú situáciu. Nemohla som sa nijako brániť a zostávalo mi len nechať ich, aby ma mučili a ničili moje telo. Čím viac som nad tým premýšľala, tým viac som sa bála, že pod ich rukami zomriem. V tej chvíli som si spomenula na úryvok Božích slov: „Zo všetkého, čo sa vo vesmíre deje, neexistuje nič, v čom by som nemal posledné slovo. Existuje niečo, čo nie je v Mojich rukách?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Božie slová celému vesmíru, 1. kapitola) Boh všetko ovláda a je zvrchovaný nad všetkým a to, či budem umučená, bolo v Božích rukách. Bez ohľadu na to, akí brutálni títo démoni boli, bez Božieho dovolenia mi nemohli nič urobiť. Musela som mať vieru v Boha. Spomenula som si aj na to, ako bol Peter pre Boha ukrižovaný dolu hlavou. Dokázal Bohu odovzdať svoj život bez výhrad. Dosiahol podriadenosť až na smrť a bezhranične miloval Boha. Petrova smrť bola zmysluplná a hodnotná a získal si Božie schválenie. Chcela som nasledovať Petrov príklad a aj keby to znamenalo smrť, stála by som si pevne za svojím svedectvom pre Boha.

Okolo druhej popoludní policajti priniesli stoh fotografií a chceli, aby som ich jednu po druhej identifikovala. Stále som len opakovala, že nikoho z tých ľudí nepoznám. Jeden z policajtov chytil šanón a udrel ma ním po tvári. Úder bol taký silný, že som videla hviezdičky a oťažela mi hlava. Potom ku mne pristúpil ďalší policajt a udrel ma do tváre toľkokrát, že som stratila prehľad. Popritom, ako ma bil, škrípal zubami a hovoril: „Dnes z teba to priznanie vymlátim!“ Zbil ma tak silno, že mi z kútika úst tiekla krv a opuchli mi pery. Hlava sa mi točila a ja som len nehybne sedela na mieste. Policajt mi potom prikázal, aby som si sadla do rovnakej polohy ako predtým, ale keďže som posledné tri dni nič nejedla ani nepila a policajti ma mučili, neostala mi v tele absolútne žiadna sila. Keď som chvíľu držala ruky vzpriamené, začali mi klesať. Policajt potom vzal zapaľovač a držal mi plameň pod prstami. Len čo mi ruky klesli, pocítila som prenikavú bolesť z popálených prstov. Ruky som mala nakoniec spálené dožlta a bolesť bola taká intenzívna, že som nemala odvahu sa ich ani dotknúť. Policajti mi potom kázali, aby som oboma rukami zovrela elektrický obušok, a kedykoľvek mi ruky klesli, zapínali prúd a dávali mi šoky do dlaní. Za približne polhodinu som dostala asi štyri alebo päť šokov. Neskôr iný policajt priniesol asi tridsať centimetrovú bambusovú palicu hrubú približne ako prst a začal ma ňou z celej sily šľahať po chrbtoch rúk. Ruky mi tak opuchli, že vyzerali ako žemle. Na chrbtoch rúk som mala tmavomodré modriny a presakovala z nich krv. Policajt potom chytil moje putá a asi dvanásťkrát nimi prudko trhol hore a dole. Kovové obruče pút sa mi zarezávali do mäsa a zo zápästí mi začala tiecť krv. Vylepil mi silnú facku a spýtal sa: „Tak sa už konečne priznáš? Kde je tých 200 000 jüanov?“ Ignorovala som ho. Zúril, znova schmatol elektrický obušok, strčil mi ho do rukávov a dával mi šoky do rúk. So škrípaním zubov povedal: „Uvidíme, aká si v skutočnosti tvrdá!“ Znova som sa zosunula na zem, ale on ma opäť trhnutím vytiahol hore a polial mi lýtka vodou. Potom mi strčil elektrický obušok do nohavíc a dal mi šoky do nôh. Šoky boli také silné, že moje nohy divoko vykopávali a ja som si nemohla pomôcť – snažila som sa chrániť si ich rukami. Policajt mi v záchvate zúrivosti opakovane dával šoky do paží, chodidiel a chrbtov rúk. Nakoniec mi niekoľkokrát silno dupol na holene. Mala som pocit, akoby sa mi holene zlomili, a v nesmiernej bolesti som kričala. Až potom policajti konečne prestali. Zrútila som sa na zem, úplne vyčerpaná. Niekoľko policajtov sa zhromaždilo navôkol a civeli na mňa. Zatiaľ čo niektorí na mňa ukazovali a posmievali sa mi, iní si medzi sebou niečo šomrali. Z celého srdca som týchto démonov nenávidela, ale zároveň som bola vydesená, že ma budú ďalej mučiť. V srdci som neustále volala k Bohu a prosila Ho, aby ma chránil a viedol. V tej chvíli som si spomenula na cirkevný chválospev, ktorý som predtým spievala: „Túžim vidieť deň Božej slávy“: „S Božím nabádaním v srdci nikdy nepokľaknem pred satanom. Hoci môžem prísť o hlavu a preliať svoju krv, Boží ľud sa nikdy nezlomí. Podám zvučné svedectvo pre Boha a ponížim diablov a satana. Bolesť a ťažkosti sú predurčené Bohom a ja Mu budem verný a budem sa Mu podriaďovať až do smrti. Už nikdy nespôsobím, že Boh bude plakať a robiť si starosti. Obetujem svoju lásku a vernosť Bohu a splním svoje poslanie, aby som Ho slávil. “ (Nasledujme Baránka a spievajme nové piesne) Čím viac som si v srdci spievala, tým silnejšia som sa cítila. Bez ohľadu na to, ako ma policajti budú ďalej mučiť, aj keby ma zmrzačili alebo zabili, nikdy by som Boha nezradila a odhodlane by som si stála pevne za svojím svedectvom pre Boha.

Piatu noc policajt Wu opäť priniesol papier a pero a kázal mi, aby som na papier napísala odpovede na ich otázky. Tiež povedal: „Napíš to jasne do úsvitu, inak stráviš zvyšok svojich dní s elektrickým obuškom!“ Keďže som si päť dní neodpočinula, pri sedení som neustále driemala. Jeden z policajtov ma prinútil postaviť sa, aby som zostala bdelá, a kedykoľvek som zavrela oči, kričali na mňa alebo udierali do stoličky elektrickým obuškom. Bola som nesmierne napätá a každý úder ma vydesil. Stála som tam, tackala som sa a mala som pocit, akoby mi úplne vyprázdnili hlavu. Videla som dvojmo, moje vedomie bolo veľmi zahmlené a nepočula som jasne otázky policajtov a bez ohľadu na to, čo sa pýtali, vždy som len odpovedala: „Áno.“ Bola som vydesená z toho, že by mnou policajti mohli manipulovať, a tak som sa silno štípala pod nosom a medzi palcom a ukazovákom, a zo všetkých síl som sa snažila zostať pri vedomí. Zároveň som v srdci neustále volala k Bohu: „Bože! Už sa nedokážem ovládať. Som vydesená, že urobím chybu a zapredám svojich bratov a sestry. Prosím, otvor mi cestu.“ Po chvíli som zbadala, že všetci policajti, ktorí ma strážili, sa zvalili a zaspali. Uvedomila som si, že to mi Boh otvára cestu, a rozhodla som sa ujsť. Pomaly som sa začala presúvať k dverám a onedlho som bola pri nich. Opatrne som otvorila dvere a zišla po schodoch, v strachu, že urobím nejaký hluk, ktorý by policajtov zobudil. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Keď som bola vonku, zúfalo som utekala k uličke. Keďže som bola päť dní a nocí bez jedla, vody a spánku, a navyše som si prešla brutálnym mučením od policajtov, bola som na pokraji fyzických síl a po niekoľkých krokoch mi nohy zoslabli a takmer vypovedali službu, ale zo strachu, že ma policajti dobehnú, som sa nútila bežať ďalej. Potácala som sa ďalej, ani neviem, koľkými uličkami či ulicami som prešla, až som nakoniec dorazila na dvor, kde sa staval dom. Keďže v tú noc pršalo, ležala som tvárou k zemi v kúte na kope haraburdia a prikryla som sa hŕbou trávy. Mrzla som a v daždi som sa celá triasla. V tej chvíli som počula, ako policajti, ktorí ma prenasledovali, kričia: „Ak ju chytíme, aj keď ju nezabijeme, stiahneme ju z kože!“ Krik policajtov ma naplnil strachom a nevedela som, čo mám robiť. V srdci som neustále volala k Bohu: „Bože! Čo mám robiť? Bože! Prosím, chráň ma.“ Zadržala som dych a ležala som tvárou k zemi úplne nehybne. Po chvíli sa okolie postupne opäť utíšilo a napätie v mojom srdci konečne poľavilo.

Okolo druhej ráno som okolo seba nepočula žiadne zvuky, a tak som sa konečne odvážila vyjsť von. Po istých ťažkostiach som našla dom jednej staršej sestry. Keď sestra videla, že som samá rana, ponáhľala sa zohriať vodu, aby som sa mohla umyť, a potom mi priniesla misku horúcich vaječných rezancov na jedenie. Vedela som, že toto všetko je Božia láska, a bola som taká dojatá, že som sa rozplakala a nedokázala som prestať. V srdci som neustále ďakovala Bohu. Neskôr sestra kúpila malú pílku na železo a po viac ako dvoch hodinách pílenia sa jej konečne podarilo prepíliť mi putá. Keď putá napokon praskli, sestra mi oboma rukami chytila zápästia a so súcitom plakala. Rany na zápästiach sa mi hojili viac ako dva mesiace. Po piatich dňoch nepretržitého bdenia som začala trpieť migrénou a neustálym zvonením v ušiach. Po toľkých šokoch elektrickým obuškom som začala mať panický strach z elektriny. Doma sa neodvážim dotknúť zástrčiek žiadnych elektrických spotrebičov, pretože aj ten najmenší dotyk vo mne vyvoláva ilúziu, že mi do ruky prúdi elektrina.

Počas obdobia, keď som bola zatknutá, som stratila prehľad o tom, koľkokrát mi dali elektrické šoky, a kedykoľvek som bola mučená, mala som bolesti alebo som sa cítila slabá, volala som k Bohu a v srdci som sa modlila. Boli to Božie slová, ktoré mi dodali vieru a silu. Videla som autoritu Božích slov, zažila som Božiu lásku a ochranu a moja viera v Boha sa stala ešte silnejšou. Zároveň som prostredníctvom všetkého tohto mučenia tiež jasne uvidela diabolskú podstatu ČKS, ktorá nenávidí Boha a vzdoruje Mu. Je to živý démon, ktorý požiera ľudské duše a mučí ich telá. Z hĺbky srdca som stranu odmietla, rozhodla som sa jej vzdorovať a stala som sa odhodlanejšou než kedykoľvek predtým nasledovať Boha až do samého konca!