49. Ako pristupovať k dobrote vlastnej rodiny pri našej výchove
Narodil som sa v pomerne malom okrese s relatívne nerozvinutou ekonomikou. Moji rodičia a starí rodičia boli roľníci, a naše rodinné pomery neboli veľmi dobré. Veľmi ma však milovali a vždy si našli spôsob, ako uspokojiť moje túžby. Neskôr som si uvedomil, že to všetko bolo výsledkom ich šetrnosti. Neskôr si moji rodičia požičali peniaze, aby začali podnikať v poľnohospodárstve a zabezpečili mi lepší život. Sledoval som, ako denne vo dne v noci pracovali až sa úplne vyčerpali a ochoreli, a tak som ich nabádal, aby prestali. Otec mi povedal, že v skutočnosti nechce toto všetko robiť, ale keďže v budúcnosti budem musieť mať svoj vlastný život, chcel mi našetriť trochu viac peňazí, pretože nechcel, aby som trpel rovnakými útrapami ako on. Keď som počul otcove slová, cítil som sa zronený a vďačný zároveň. Keď som videl všetko, čo pre mňa rodičia obetovali, cítil som, že im veľmi veľa dlhujem. Čo sa týka mojich starých rodičov, obaja mali po sedemdesiatke a boli čoraz krehkejší, ale aj tak sa zdráhali míňať na jedlo a oblečenie, a keď boli chorí, nechceli ísť do nemocnice, lebo sa báli ďalších výdavkov. Neskôr mi stará mama povedala, že mi za tie roky našetrila nejaké peniaze. Keď som to počul, cítil som sa nesvoj. Boli v takom vysokom veku, a napriek tomu sa rozhodli znášať útrapy, aby pre mňa našetrili peniaze. Tvárou v tvár dobrote, ktorú mi moji rodičia a starí rodičia prejavovali, som cítil, že im to nijako nemôžem oplatiť. V srdci som si povedal, že keď vyrastiem, dobre sa o nich postarám a budem si ich ctiť.
V roku 2012 mi mama kázala o diele Všemohúceho Boha posledných dní, a ja som začal chodiť na zhromaždenia a konať svoje povinnosti. Nečakane, na jeseň 2018, môj otec dostal mŕtvicu a zomrel. Cítil som obrovskú bolesť a vinu, pretože som veril, že môj otec tak tvrdo pracoval, aby mi zarobil peniaze, a že keby nepracoval vo dne v noci, možno by si tak nezničil telo a nedostal by mŕtvicu. Pomyslel som si: „Môj otec celý život tvrdo fyzicky pracoval, ale odišiel bez toho, aby videl, ako mu oplácam jeho dobrotu. Moji starí rodičia, ktorí majú teraz po sedemdesiatke, stále žijú skromne, a neužili si výhody od svojich potomkov. Po otcovom odchode musím prevziať zodpovednosť a postarať sa o nich, a umožniť im, aby si svoje posledné roky užili v pokoji. Takto nebudem nič ľutovať.“ Neskôr mama odišla konať svoje povinnosti na iné miesto a ja som zostal doma starať sa o starých rodičov. Vždy som sa všemožne snažil pripraviť im dobré jedlo a kúpiť im pekné oblečenie, a keď sa necítili dobre, hľadal som lekársku pomoc, kde sa dalo, dúfajúc, že ich udržím v zdraví. Jedného dňa začal môj starý otec zrazu ťažko dýchať a po prehliadke v nemocnici lekár povedal, že ide o vážne zlyhanie srdca a že musí byť okamžite hospitalizovaný. Lekár tiež dodal, aby som sa psychicky pripravil, pretože starý otec je v kritickom období a jeho život môže byť kedykoľvek v ohrození, a keby aj prežil toto obdobie, činnosť jeho srdca sa bude naďalej zhoršovať. S dobrou starostlivosťou by mohol žiť ešte dva roky. Keď som to od lekára počul, cítil som sa veľmi previnilo, myslel som si, že za jeho vážny stav môže moja nedostatočná starostlivosť o neho. Najmä keď som počul lekára povedať, že s dobrou starostlivosťou môže žiť už len dva roky, začal som si tento krátky čas ešte viac vážiť, myslel som si, že odteraz sa musím o starého otca dobre starať, bojovať, aby som mu pomohol žiť o rok alebo dva dlhšie. Neskôr, po liečbe, sa stav starého otca trochu zlepšil a odišli sme z nemocnice domov.
V máji 2023 som zrazu dostal list od vodcov, v ktorom sa písalo, že jedna úloha si naliehavo vyžaduje niekoho, kto by sa jej ujal, a že som na ňu vhodný. Pýtali sa, či by som mohol odísť z domu, aby som konal túto povinnosť. Keď som videl ten list, vedel som, že by som si mal vybrať svoju povinnosť, ale keď som pomyslel na podlomené zdravie svojich starých rodičov a na to, že sa o nich nemá kto postarať, nemohol som byť pokojný. Nakoniec som túto povinnosť odmietol, ale vo vnútri som sa cítil nesvoj. Neskôr som si prečítal dva úryvky z Božích slov: „Kde je vaša vernosť? Kde je vaša podriadenosť? … Abrahám obetoval Izáka – čo ste obetovali vy? Jób obetoval všetko – čo ste obetovali vy? Toľkí ľudia sa obetovali, položili svoj život a preliali svoju krv pri hľadaní pravej cesty. Aj vy ste zaplatili túto cenu?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Význam záchrany potomkov Moába) „Teraz žiadam tvoju vernosť a podriadenosť, tvoju lásku a svedectvo. Aj keď v tejto chvíli nevieš, čo je svedectvo alebo láska, mal by si Mi priniesť svoje všetko a dať Mi jediné poklady, ktoré máš – svoju vernosť a podriadenosť. Mal by si vedieť, že svedectvo o Mojej porážke satana spočíva vo vernosti a podriadenosti človeka, rovnako ako svedectvo o Mojom úplnom podmanení človeka. Povinnosťou tvojej viery vo Mňa je svedčiť o Mne, byť verný Mne a nikomu inému a byť podriadený až do konca. Skôr než začnem vykonávať ďalší krok svojho diela, ako budeš o Mne svedčiť? Ako Mi budeš verný a ako sa Mi podriadiš? Preukážeš oddanosť svojej úlohe alebo sa jednoducho vzdáš? Podriadil by si sa radšej každému Môjmu opatreniu (aj keby to bola smrť alebo zničenie), alebo by si utiekol v polovici cesty, aby si sa vyhol Môjmu napomínaniu?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Čo vieš o viere?) Tvárou v tvár Božím vyčítavým otázkam som pocítil hlbokú bolesť. Keď Jób čelil skúškam, prišiel o svoje obrovské bohatstvo a všetky svoje deti, a celé jeho telo bolo pokryté bolestivými vredmi, no Jób sa vôbec nesťažoval, ale namiesto toho chválil Božie meno. Jób mal pravú vieru v Boha a úprimne sa Mu podriaďoval. Je tu tiež Abrahám, ktorý poslúchol Boží príkaz, obetoval svojho jediného syna Izáka na oltári a zdvihol nôž. Aj Abrahám sa skutočne podriaďoval Bohu. Keď som videl, že Jób a Abrahám vedeli Bohu obetovať všetko, cítil som sa zahanbene a trápne. Veril som v Boha viac ako desať rokov, tešil som sa z hojného polievania a zaopatrenia Božími slovami, no nikdy som nepomyslel na to, že by som sa Bohu odvďačil, vedel som len, ako si užívať Božiu milosť a požehnania. Keď mi cirkev dala príležitosť konať svoju povinnosť, dokonca som sa vyhováral, aby som sa jej vyhol. Moja ľudská prirodzenosť bola naozaj nedostatočná! Teraz cirkevná práca naliehavo potrebovala spoluprácu a ja som nemohol naďalej žiť sebecky a opovrhnutiahodne, riadený svojimi pocitmi. Už som musel konať svoju povinnosť a žiť pre Boha. Tak som odišiel z domu konať svoju povinnosť.
Ale nečakal som, že len dva mesiace po tom, čo som odišiel z domu konať svoju povinnosť, ma cirkevní vodcovia informujú, že môjho partnera v povinnosti zatkli a že ma zradil ako Judáš a polícia zatkla aj niekoľkých mojich veriacich príbuzných. Viac ako desať policajtov prišlo ku mne domov zatknúť moju matku a mňa. Polícia nám vzala jedlo a peniaze a začala ma prenasledovať. Dozvedel som sa tiež, že môj starý otec bol krátko po mojom odchode hospitalizovaný. Keď som to počul, pocítil som ozajstnú skľúčenosť. Myslel som na to, ako polícia prehľadala náš dom a obrátila ho hore nohami, a ako museli byť moji starí rodičia vydesení. V ich veku by si mali užívať jeseň života a mať niekoho, na koho sa môžu spoľahnúť, ale kvôli mne boli zatiahnutí do tejto ťažkej skúšky. Čím viac som o tom premýšľal, tým viac som voči nim cítil vinu a môj stav sa zhoršil. Dokonca som premýšľal o tom, že sa tajne vrátim domov, aby som sa o nich postaral. Vo svojej bolesti som sa modlil k Bohu: „Bože! V tejto situácii sa cítim trochu slabý. Prosím, veď ma a pomôž mi z tohto zlého stavu.“
Po modlitbe, som v tejto veci vedome hľadal Božie slová. Prečítal som si niekoľko Božích slov: „V neveriacom svete sa hovorí: ‚Vrany sa odplácajú svojim matkám tým, že ich kŕmia, a jahňatá kľačia, aby dostali mlieko od svojich matiek.‘ Hovorí sa aj: ‚Človek, ktorý sa správa neúctivo k svojim rodičom, je na nižšej úrovni ako zviera.‘ Ako veľkolepo znejú tieto úslovia! V skutočnosti javy, ktoré spomína prvé úslovie, teda vrany, ktoré sa odplácajú svojim matkám tým, že ich kŕmia, a jahňatá, ktoré kľačia, aby dostali mlieko od svojich matiek, naozaj existujú – sú to fakty. Ide však len o javy vo svete živých vecí. Sú len akýmsi zákonom, ktorý Boh ustanovil pre rôzne živé tvory. Všetky druhy živých tvorov vrátane ľudí sa riadia týmto zákonom a to ďalej dokazuje, že všetky živé tvory stvoril Boh. Žiadny živý tvor nemôže tento zákon porušiť a žiadny živý tvor ho nemôže presiahnuť. Dokonca aj pomerne zúrivé mäsožravé šelmy, ako sú levy a tigre, sa starajú o svoje potomstvo a nehryzú ho, kým nedosiahne dospelosť. Je to zvierací inštinkt. Všetky zvieratá majú tento inštinkt bez ohľadu na to, akého sú druhu, či už sú zúrivé, alebo prívetivé a mierne. Všetky druhy tvorov vrátane ľudí sa môžu naďalej množiť a prežiť len vtedy, ak sa budú riadiť týmto inštinktom a zákonom. Ak by sa týmto zákonom neriadili alebo by tento zákon a inštinkt nemali, nemohli by sa množiť a prežiť. Biologický reťazec by neexistoval a neexistoval by ani tento svet. Nie je to pravda? (Je.) Vrany odplácajúce sa svojim matkám tým, že ich kŕmia, a jahňatá kľačiace, aby dostali mlieko od svojich matiek, sú dôkazom, že svet živých vecí sa riadi práve týmto druhom zákona. Tento inštinkt majú všetky druhy živých tvorov. Keď sa narodí potomstvo, starajú sa oň a vychovávajú ho samice alebo samci daného druhu, kým nedosiahne dospelosť. Všetky druhy živých tvorov si dokážu plniť svoje zodpovednosti a záväzky voči potomstvu, riadne a so zmyslom pre povinnosť vychovávajú ďalšiu generáciu. O to viac by to malo platiť v prípade ľudí. Ľudstvo nazýva ľudí vyššími živočíchmi – ak nedokážu dodržiavať tento zákon a chýba im tento inštinkt, potom sú ľudia horší ako zvieratá, či nie? Preto bez ohľadu na to, do akej miery sa o teba rodičia starali alebo do akej miery si plnili svoju zodpovednosť voči tebe, keď ťa vychovávali, robili len to, čo by mala robiť stvorená bytosť – je to ich inštinkt. … Tieto inštinkty a zákony majú všetky druhy živých tvorov a zvierat a veľmi dobre sa nimi riadia a vykonávajú ich dokonale. Je to niečo, čo nemôže zničiť nikto. Existujú aj niektoré špeciálne zvieratá, napríklad tigre a levy. Keď tieto zvieratá dosiahnu dospelosť, opustia svojich rodičov a niektoré samce sa dokonca stanú rivalmi, ktorí podľa potreby hryzú, súperia medzi sebou a bojujú. Je to normálne, taký je zákon. Nevenujú pozornosť pocitom a nežijú uprostred pocitov tak ako ľudia, ktorí vždy chcú oplatiť láskavosť, ktorú im preukázali rodičia tým, že ich vychovali, a vždy sa obávajú, že ak nebudú preukazovať rodičom synovskú úctu, ostatní ľudia ich budú odsudzovať, karhať a kritizovať za ich chrbtom. Takéto myšlienky v zvieracom svete neexistujú. Prečo ľudia hovoria takéto veci? Pretože v spoločnosti a v rámci skupín ľudí existujú rôzne myšlienky a všeobecne rozšírené názory, ktoré sú nesprávne. Keď tieto veci ovplyvnia, rozožerú a skazia ľudí, vynoria sa v nich rôzne spôsoby výkladu vzťahu rodič – dieťa a nakladania s ním, a napokon sa k svojim rodičom správajú ako k svojim veriteľom – veriteľom, ktorým nikdy nedokážu splatiť celý svoj život. Existujú dokonca ľudia, ktorí sa po smrti svojich rodičov cítia celý život vinní, pričom majú pocit, že nedokázali splatiť rodičovskú láskavosť, pretože raz urobili niečo, čo ich rodičov nepotešilo alebo sa nevydarilo tak, ako si to rodičia želali. Povedzte Mi, nie je to prehnané? Ľudia žijú uprostred svojich pocitov, takže ich môžu prepadať a vyrušovať len rôzne myšlienky prameniace z týchto pocitov. Ľudia žijú v prostredí, ktoré je poznačené ideológiou skazeného ľudstva, a tak ich prepadajú a vyrušujú rôzne mylné myšlienky, v dôsledku čoho je ich život vyčerpávajúci a menej jednoduchý ako život iných živých tvorov. No práve teraz, keďže Boh pôsobí a vyjadruje pravdu, aby ľuďom povedal pravdu o všetkých týchto skutočnostiach a umožnil im pochopiť pravdu, po tom, ako pochopíš pravdu, ťa tieto mylné myšlienky a názory už nebudú zaťažovať a nebudeš ich viac používať ako návod na to, ako máš riešiť svoj vzťah s rodičmi. V tomto bode sa tvoj život stane uvoľnenejším. Žiť uvoľnený život neznamená, že nebudeš vedieť, aké sú tvoje zodpovednosti a povinnosti – stále ich budeš poznať. Záleží len na tom, aký uhol pohľadu a aké metódy si v prístupe k svojim zodpovednostiam a povinnostiam zvolíš. Jednou z ciest je vydať sa cestou pocitov a riešiť tieto veci na základe emocionálnych prostriedkov a metód, myšlienok a názorov, ku ktorým satan vedie človeka. Druhou cestou je riešiť tieto veci na základe slov, ktoré Boh naučil človeka. Keď ľudia riešia tieto záležitosti podľa satanových mylných myšlienok a názorov, môžu žiť len v spleti svojich pocitov a nikdy nedokážu rozlíšiť správne od nesprávneho. Za týchto okolností môžu žiť len v osídlach, vždy zamotaní do záležitostí typu: ‚Ty máš pravdu, ja sa mýlim. Ty si mi dal viac, ja som ti dal menej. Si nevďačný. Prekračuješ hranice,‘ a tak ďalej – nikdy sa nedokážu vymotať. Keď však ľudia porozumejú pravde, oslobodia sa od svojich mylných myšlienok a názorov a z osídiel svojich pocitov, a keď sa na tieto záležitosti pozrú znova, všetko sa stane oveľa jednoduchším.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (17)) Pri premýšľaní o Božích slovách som pochopil, že to, ako ma moji rodičia a starí rodičia vychovávali, starali sa o mňa a opatrovali ma, bolo len plnením ich zodpovednosti a povinností. Riadili sa zákonmi a pravidlami, ktoré ustanovil Boh, a bol to aj ľudský inštinkt. Rovnako ako všetky stvorenia stvorené Bohom, žili podľa zákonov a pravidiel, ktoré stanovil Boh. Či je zviera divoké alebo krotké, výchova potomstva je ich inštinktom, zodpovednosťou aj záväzkom. Ľudia sú rovnakí. Ja som však výchovu a starostlivosť svojich rodičov a starých rodičov o mňa považoval za dobrotu, a keď som videl, že nemôžem oplatiť ich obete a utrpenie, stále som žil s pocitom viny a v sebaobviňovaní. Teraz som pochopil, že to bolo preto, že som prijal toľko mylných myšlienok, ktoré mi vštepila spoločnosť, škola a rodina, ako napríklad „úcta voči rodičom je cnosť, ktorá má byť nadovšetko“ a „necestuj ďaleko, kým žijú tvoji rodičia“. Jedno príslovie ma hlboko ovplyvnilo, a znelo takto: „Strom túži po pokoji, ale vietor nikdy neustane; dieťa sa chce starať o svojich rodičov, ale jeho rodičia už nie sú.“ Tieto mylné myšlienky sa hlboko zakorenili v mojom srdci a stali sa mojím štandardom, podľa ktorého som si počínal. Po tom, čo môj otec zomrel na chorobu, som vždy cítil, že celý život tvrdo pracoval, ale ja som sa o neho v starobe nemohol postarať a konať svoju synovskú povinnosť, kým bol nažive. Takže, aby som neľutoval v prípade svojich starých rodičov, myslel som si, že musím niesť zodpovednosť za starostlivosť o nich, aby som im oplatil ich dobrotu. Keď som im nemohol zabezpečiť, aby si užili svoju starobu, cítil som sa ako zlý syn a žil som s pocitom, že som im dlžný. Mylné myšlienky, ktoré mi vštepil satan, ma prinútili stále premýšľať o oplácaní dobroty mojich rodičov a starých rodičov, a dokonca ma prinútili považovať úctu k nim za dôležitejšiu ako konanie povinnosti stvorenej bytosti. Videl som, že tieto tradičné kultúrne myšlienky sú prostriedky, ktorými satan zavádza a kazí ľudí, a že život podľa nich vedie len k odporovaniu a zrade Boha.
Neskôr som narazil na jeden úryvok z Božích slov a naučil som sa, ako posudzovať synovské a nesynovské správanie. Všemohúci Boh hovorí: „V prvom rade sa väčšina ľudí rozhodne odísť z domu, aby vykonávala svoje povinnosti, čiastočne za to môžu celkové objektívne okolnosti, ktoré si vyžadujú odchod od rodičov; nemôžu zostať po boku svojich rodičov, aby sa o nich starali a sprevádzali ich. Nie je to tak, že by sa dobrovoľne rozhodli opustiť svojich rodičov; ide o objektívny dôvod. V druhom rade, subjektívne povedané, odchádzaš vykonávať svoje povinnosti nie preto, aby si sa vyhol svojej zodpovednosti voči rodičom, ale preto, lebo ťa Boh povolal. Aby si mohol spolupracovať na Božom diele, prijať Božie volanie a vykonávať povinnosti stvorenej bytosti, nemal si na výber a musel si opustiť svojich rodičov; nemohol si zostať po ich boku, aby si ich sprevádzal a staral sa o nich. Neopustil si ich preto, aby si sa vyhol zodpovednostiam, však? Opustiť ich, aby si sa vyhol zodpovednostiam, a musieť ich opustiť, aby si odpovedal na Božie volanie a vykonával svoje povinnosti – nie sú to dve rozdielne podstaty? (Áno.) Vo svojom srdci si citovo pripútaný k svojim rodičom a myslíš na nich; tvoje city nie sú prázdne. Ak to objektívne okolnosti umožnia a môžeš zostať po ich boku a zároveň vykonávať svoje povinnosti, potom by si bol ochotný zostať po ich boku, pravidelne sa o nich starať a plniť si zodpovednosti. No z dôvodu objektívnych okolností ich musíš opustiť; nemôžeš zostať po ich boku. Nejde o to, že by si nechcel plniť svoje zodpovednosti ako ich dieťa, ale o to, že nemôžeš. Nie je to odlišné vo svojej povahe? (Áno.) Ak si odišiel z domu, aby si sa vyhol prejavovaniu synovskej úcty a plneniu zodpovedností, je to voči tvojim rodičom neúctivé a chýba tomu ľudská prirodzenosť. Rodičia ťa vychovali, ale ty sa nevieš dočkať, kedy roztiahneš krídla a rýchlo sa vydáš do sveta na vlastnú päsť. Nechceš vidieť svojich rodičov a neberieš ohľad na to, keď sa dozvieš o nejakých ťažkostiach, ktoré ich postihli. Aj keď máš prostriedky na to, aby si im pomohol, neurobíš to; jednoducho sa tváriš, že si hluchý, a nech si o tebe ostatní hovoria, čo chcú – jednoducho si nechceš plniť zodpovednosti. To znamená neprejavovať synovskú úctu. No je to tak teraz? (Nie.) Mnohí ľudia opustili svoje okresy, mestá, provincie či dokonca krajiny, aby vykonávali svoje povinnosti; sú už ďaleko od svojich rodných miest. Okrem toho im z rôznych dôvodov nevyhovuje kontaktovať svoje rodiny. Z času na čas sa pýtajú na aktuálnu situáciu svojich rodičov od ľudí, ktorí pochádzajú z toho istého rodného mesta, a pociťujú úľavu, keď sa dozvedia, že ich rodičia sú zdraví a v poriadku. V skutočnosti neprejavuješ synovskú úctu; nie je to tak, že by si dosiahol bod, keď ti chýba ľudská prirodzenosť a nechceš sa ani postarať o svojich rodičov či plniť si svoje zodpovednosti voči nim. Svoju zodpovednosť nedokážeš splniť z rôznych objektívnych dôvodov, takže nie je pravda, že neprejavuješ synovskú úctu.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (16)) Po prečítaní Božích slov som sa cítil osvietený. V minulosti som vždy žil podľa myšlienok ako „necestuj ďaleko, kým žijú tvoji rodičia“ a „vychovávaj deti, aby ťa v starobe podporovali“. Veril som, že keďže ma moji rodičia a starí rodičia vychovali, keď zostarnú, mal by som im byť po boku, aby som sa o nich staral a plnil si voči nim svoju synovskú povinnosť, a ak by som to nedokázal, znamenalo by to, že som zlý syn a chýba mi ľudská prirodzenosť. Rovnako ako predtým, keď som nemohol byť so svojimi starými rodičmi, aby som sa o nich staral, moje svedomie mi to vždy vyčítalo a cítil som sa im zaviazaný, previnilý a akoby som ich sklamal. V skutočnosti moja neschopnosť byť s nimi, starať sa o nich a ctiť si ich nebola spôsobená mojou neochotou prejavovať im úctu alebo plniť si svoju zodpovednosť, ale skôr preto, lebo objektívne okolnosti mi to znemožnili. Na jednej strane som bol zaneprázdnený svojimi povinnosťami, na druhej strane ma polícia prenasledovala a pátrala po mne, čo mi znemožňovalo vrátiť sa domov a postarať sa o rodinu. To neznamenalo, že som zlý syn. Keby som mal prostriedky, ale rozhodol by som sa nestarať o svojich starých rodičov, potom by som bol naozaj zlý syn a chýbala by mi ľudská prirodzenosť.
Jedného dňa som počas svojej pobožnosti narazil na dva úryvky Božích slov, ktoré mi veci ešte viac objasnili. Všemohúci Boh hovorí: „Ak naozaj veríš, že všetko je v Božích rukách, potom by si mal veriť, že aj otázka, koľko utrpenia a koľko šťastia zažívajú počas svojho života, je v Božích rukách. To, či si k nim úctivý alebo nie, nič nezmení – tvoji rodičia nebudú trpieť menej, pretože si k nim úctivý, a nebudú trpieť viac, pretože k nim úctivý nie si. Boh už dávno predurčil ich osud a nič z toho sa nezmení pre tvoj postoj k nim ani pre hĺbku citov medzi vami. Majú svoj vlastný osud. Bez ohľadu na to, či sú celý život chudobní alebo bohatí, či im veci idú hladko alebo nie, alebo akú kvalitu života, materiálne výhody, spoločenské postavenie a životné podmienky majú, nič z toho s tebou nemá veľa spoločného.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (16)) „V ľudskom živote je úplne normálne zažiť narodenie, starnutie, chorobu a smrť a stretnúť sa s rôznymi záležitosťami, veľkými či malými. Ak si dospelý, mal by si k týmto záležitostiam pristupovať pokojne a správne. Neobviňuj sa príliš ani nemaj prehnané pocity dlhu z dôvodu, že sa nemôžeš postarať o svojich rodičov, a už vôbec do toho nevkladaj príliš veľa energie, čím by si ovplyvnil svoje usilovanie sa o pravdu a riadne vykonávanie svojej povinnosti. Niektorí ľudia si myslia, že rodičia ochorejú, pretože im chýbajú ich deti. Je to tak? Deti niektorých ľudí sú po ich boku po celý rok, no či aj tak neochorejú? To, kedy ľudia ochorejú a aké choroby v živote dostanú, je všetko ovládané Božou rukou a nemá to nič spoločné s tým, či sú ich deti pri nich alebo nie. Ak Boh v rámci osudov tvojich rodičov nezariadil, aby ochoreli, potom sa im nič nestane, aj keď s nimi nebudeš. Ak im je súdené, aby ich v živote postretla nejaká choroba alebo veľké nešťastie, čo na tom môžeš zmeniť, aj keď budeš po ich boku? Stále sa tomu nebudú môcť vyhnúť, však? (Správne.) Ide len o to, že sa ako ich dieťa, majúc s rodičmi toto pokrvné puto, budeš cítiť rozrušený, keď sa dozvieš, že sú chorí. To je úplne normálne. Nie je však potrebné, aby si uvažoval o tom, ako pomôcť rodičom zbaviť sa bolesti alebo vyriešiť ich ťažkosti preto, lebo ich postretla choroba alebo veľké nešťastie. Tvoji rodičia zažili takéto veci viac než len párkrát. Ak Boh zariadi prostredie, aby ich zbavil týchto problémov, potom skôr či neskôr úplne zmiznú. Ak sú tieto problémy pre nich životnými prekážkami a sú to veci, ktoré musia zažiť, potom sa im nemôžu vyhnúť a je na Bohu, ako dlho ich musia zažívať; ľudia to nemôžu zmeniť. Ak sa chceš spoliehať na vlastnú silu pri riešení týchto problémov a chceš analyzovať a skúmať ich príčiny a následky, je to hlúpa myšlienka a je to zbytočné. Nemal by si takto konať. Nepotrebuješ vynakladať príliš veľa energie na hľadanie ľudí, ktorí by pomohli, alebo na hľadanie najlepších lekárov či na vybavovanie najlepšieho nemocničného lôžka – nepotrebuješ si lámať hlavu nad všetkými týmito vecami. Ak máš naozaj energie nazvyš, potom by si mal dobre vykonávať svoju aktuálnu povinnosť. Tvoji rodičia majú svoje vlastné osudy. Nikto nemôže uniknúť veku, v ktorom má zomrieť. Tvoji rodičia nie sú pánmi tvojho osudu a rovnako ani ty nie si pánom osudov svojich rodičov. Ak im je niečo predurčené osudom, čo s tým môžeš urobiť? Čo dosiahneš tým, že budeš znepokojený a budeš hľadať riešenia? Nedosiahneš tým nič; závisí to od Božích úmyslov. Ak ich Boh chce vziať preč a zariadiť to tak, aby si doma nemal žiadne starosti a mohol s pokojnou mysľou konať svoju povinnosť, môžeš do toho zasahovať? Môžeš Bohu navrhovať podmienky? Čo by si mal v tomto čase robiť? Mal by si sa podriadiť Božiemu ovládaniu a usporiadaniam. Ak si niekto láme hlavu vymýšľaním riešení, skúma, analyzuje a obviňuje sa, pričom sa cíti vinný voči svojim rodičom, sú to myšlienky a činy, ktoré by mal človek mať a konať? (Nie.) To všetko sú prejavy nepodriadenosti voči Bohu a pravde; sú iracionálne, nerozumné a vzdorovité voči Bohu. Ľudia by sa takto prejavovať nemali.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (17)) Po prečítaní Božích slov som pochopil, že osud človeka je v Božích rukách. Narodenie a smrť, choroba alebo dobré zdravie, bohatstvo alebo chudoba, vzostupy a pády – žiadny človek nemôže nič z toho ovládať. Všetky tieto veci sú určené Božou zvrchovanosťou a ustanovením. V skutočnosti aj keby som bol po boku svojich rodičov a starých rodičov, staral sa o nich a ctil si ich všetkými možnými spôsobmi, nezmenilo by to ich osud. Stále by ochoreli, ak by prišiel ich čas, a stále by odišli, keď by nadišiel ich čas. Rovnako ako keď môj otec dostal mŕtvicu, zaviezol som ho do nemocnice za niečo vyše desať minút, ale lekári nemohli nič urobiť, a nakoniec som sa mohol len prizerať, ako zomiera. Keď som nad tým premýšľal, vždy som mal pocit, že smrť môjho otca bola spôsobená tým, že tvrdo pracoval, aby mi zarobil peniaze, a veril som, že zlé zdravie mojich starých rodičov bolo spôsobené podvýživou z ich šetrnosti. Tieto myšlienky pramenili z mojej nedostatočnej viery v Božiu zvrchovanosť a ustanovenie. Často som vyznával, že Boh je zvrchovaný nad všetkým, ale keď išlo do tuhého, správal som sa ako pochybovač. Jednoducho som neveril, že Boh má zvrchovanosť nad osudmi ľudí a rozhoduje o ich živote a osude. Akým spôsobom som mal potom úprimnú vieru v Boha? Keď som týmto veciam porozumel, cítil som v srdci väčší pokoj a bol som už ochotný zveriť svojich starých rodičov do Božích rúk a nechať všetko, čo sa ich týka, v Jeho rukách.
Neskôr som narazil na dva úryvky z Božích slov: „Boh povedal ľuďom, aby si najprv ctili svojich rodičov, a potom im predložil vyššie požiadavky, pokiaľ ide o ich praktizovanie pravdy, vykonávanie povinností a nasledovanie Božej cesty – čo z toho by si mal dodržiavať? (Vyššie požiadavky.) Je správne praktizovať podľa vyšších požiadaviek? Možno pravdu rozdeliť na vyššie a nižšie pravdy alebo na staršie a novšie pravdy? (Nie.) Takže keď praktizuješ pravdu, podľa čoho by si mal praktizovať? Čo znamená praktizovať pravdu? (Pristupovať k záležitostiam podľa princípov.) Pristupovanie k záležitostiam podľa princípov je najdôležitejšia vec. Praktizovať pravdu znamená praktizovať Božie slová na rôznych miestach, v rôznych časoch, prostrediach a kontextoch; nejde o tvrdohlavé uplatňovanie predpisov na veci, ale o zachovávanie pravdy-princípov. To znamená praktizovať pravdu. Takže medzi praktizovaním Božích slov a dodržiavaním požiadaviek, ktoré predložil Boh, jednoducho nie je žiadny rozpor. Presnejšie povedané, medzi úctou k rodičom a plnením poverenia a povinnosti, ktoré ti dal Boh, nie je vôbec žiadny rozpor. Čo z tohto sú súčasné Božie slová a požiadavky? Túto otázku by si mal zvážiť ako prvú. Boh vyžaduje od rôznych ľudí rôzne veci; má na nich rozličné požiadavky. Tí, ktorí slúžia ako vodcovia a pracovníci, boli povolaní Bohom, a preto by mali prijať Božie poverenie a zanechať všetko, aby Ho nasledovali; nemôžu zostať so svojimi rodičmi a ctiť si ich. To je jeden druh situácie. Obyčajných nasledovníkov Boh nepovolal, takže môžu zostať so svojimi rodičmi a ctiť si ich. Za toto konanie nedostanú žiadnu odmenu a nezískajú vďaka nemu žiadne požehnania, ale ak rodičom neprejavia synovskú úctu, potom im chýba ľudská prirodzenosť. V skutočnosti je úcta k rodičom len istým druhom zodpovednosti a zaostáva za praktizovaním pravdy. Práve podriadenie sa Bohu je praktizovaním pravdy, práve prijatie Božieho poverenia je prejavom podriadenia sa Bohu a práve tí, ktorí zanechajú všetko, aby konali svoje povinnosti, sú Božími nasledovníkmi. Stručne povedané, najdôležitejšou úlohou, ktorá pred tebou stojí, je dobre vykonávať svoju povinnosť. To je praktizovanie pravdy a prejav podriadenosti voči Bohu. Aká je teda pravda, ktorú by mali ľudia teraz praktizovať v prvom rade? (Vykonávanie svojej povinnosti.) Správne: verné vykonávanie povinnosti je praktizovaním pravdy. Ak človek nevykonáva svoju povinnosť úprimne, potom len pracuje.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Čo znamená usilovať sa o pravdu (4)) „V prítomnosti Stvoriteľa si stvorenou bytosťou. To, čo by si mal v tomto živote robiť, nie je len plnenie zodpovedností voči rodičom, ale aj plnenie zodpovedností a povinností stvorenej bytosti. Svoje zodpovednosti voči rodičom môžeš plniť len na základe Božích slov a pravdy-princípov, nie tak, že pre nich budeš robiť niečo na základe svojich citových potrieb alebo potrieb svojho svedomia.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (16)) Po prečítaní Božích slov som pochopil, že úcta k rodičom je len zodpovednosť, ktorú by si ľudia mali plniť, a že sa to nepovažuje za praktizovanie pravdy. Len zanechanie všetkého pre nasledovanie Boha a konanie povinnosti stvorenej bytosti podľa pravdy-princípov je to, čo si Boh skutočne pamätá. Myslel som na učeníkov Pána Ježiša, ako boli Peter, Ján a Jakub, ktorí všetci zanechali svoje rodiny a opustili svojich rodičov, aby kázali Pánovo evanjelium. Hoci si nesplnili zodpovednosť prejavovať úctu svojim rodičom, všetko, čo robili, slúžilo ako svedectvo o Bohu a stretlo sa s Božím schválením. Dnes mám šťastie, že môžem nasledovať Boha, jesť a piť Božie slová a pochopiť pravdu, takže by som mal konať svoju povinnosť stvorenej bytosti. Len to je moje poslanie.
Hoci občas ešte myslím na svojich starých rodičov, už to neovplyvňuje môj stav, pretože viem, že všetko je v Božích rukách. Moji starí rodičia majú svoje vlastné osudy a ja mám svoje vlastné poslanie. Mal by som dobre konať svoju povinnosť, aby som uspokojil Boha, a len takto môžem žiť hodnotný a zmysluplný život.
