61. Voľba uprostred rodinného prenasledovania
Kedysi som mala harmonickú rodinu. Žili sme život bez starostí o jedlo a oblečenie. Avšak v počiatočných štádiách svojho druhého tehotenstva som nevedomky vypila tradičnú čínsku medicínu, ktorá podporuje krvný obeh, čo takmer viedlo k potratu, ale neskôr sa mi lekárskymi prostriedkami podarilo porodiť syna. Hoci sme boli ja aj moje dieťa v bezpečí, na internete som sa dočítala, že užívanie liekov počas tehotenstva môže u dieťaťa ľahko spôsobiť nanizmus. Stalo sa z toho ťažké bremeno na mojom srdci. Vždy, keď som videla, že cudzie deti, hoci mladšie ako moje, sú vyššie, v srdci som cítila hlbokú bolesť a často som žila v sebaobviňovaní. Už ani neviem, koľko sĺz som pre túto záležitosť vyronila. V októbri 2013 mi jedna moja príbuzná svedčila o diele Všemohúceho Boha v posledných dňoch a ukázala mi úryvok zo slova Všemohúceho Boha s názvom „Boh je zdrojom života človeka“. Obzvlášť jedna časť vo mne zanechala hlboký dojem. Boh hovorí: „Odkedy prídeš s plačom na tento svet, začneš si plniť svoje povinnosti. V záujme Božieho plánu a Jeho predurčenia zohrávaš svoju úlohu a začínaš svoju životnú cestu. Bez ohľadu na tvoj pôvod a cestu, ktorú máš pred sebou, v každom prípade nikto nemôže uniknúť ovládaniam a usporiadaniam nebies a nikto nemôže riadiť svoj vlastný osud, pretože len On, ktorý je zvrchovaný nad všetkými vecami, je schopný takéhoto diela.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Boh je zdrojom života človeka) Božie slová ma hlboko dojali. Zistila som, že ľudský život pochádza od Boha, že to, aké deti človek má, nezáleží na človeku samom a že to všetko je súčasťou Božej zvrchovanosti a Jeho usporiadaní. V tej chvíli som sa neubránila slzám a vyliala som Bohu všetku svoju bolesť a starosti. V srdci som mala pocit slobody, aký som nikdy predtým nezažila. Neskôr som vďaka čítaniu Božích slov pochopila aj to, že pohlavie, vzhľad a výška človeka na tomto svete sú Bohom vopred určené a vonkajšie okolnosti na ne nemajú vplyv. Ak Boh predurčil, že moje dieťa bude zdravé, potom by na jeho zdravie nemalo vplyv ani to, že som užila lieky. Cítila som, že Božie slová sú liekom, ktorý rozptýlil moje vnútorné trápenie, a v srdci som sa cítila veľmi pokojne a oslobodene.
Šesť mesiacov po prijatí diela Všemohúceho Boha v posledných dňoch som začala konať svoje povinnosti v cirkvi. Môj manžel spočiatku nebol proti. Ale v máji 2014 uvidel v televízii a na internete všetku negatívnu propagandu, ktorú šírila ČKS, aby ohovárala a hanobila Cirkev Všemohúceho Boha a rúhala sa jej, a začal mi brániť vo viere. Dokonca mi rozbil môj MP5 prehrávač, ktorý som používala na čítanie Božích slov, a povedal: „Pozri sa, čo hovoria na internete. Štát je proti tvojej viere vo Všemohúceho Boha a polícia ťa zatkne. Ak ťa zatknú, bude to úplná hanba! Na internete sa tiež píše, že veriaci v Boha opúšťajú svoje rodiny a nežijú normálnym životom.“ Odvetila som: „Za celý ten čas, čo verím v Boha, som vari opustila svoju rodinu alebo prestala žiť normálnym spôsobom? Naše zhromaždenia spočívajú len v spoločnom čítaní Božích slov a to si videl na vlastné oči. Neurobili sme nič nezákonné, takže je legálne, aby nás polícia zatkla? Tými, ktorí kradnú, lúpia, hrajú hazardné hry a venujú sa prostitúcii, sa nezaoberajú, ale zatýkajú práve veriacich. Nie je to vari zamieňanie dobra so zlom?“ Bolo však jedno, čo som povedala, môj manžel jednoducho nepočúval. Neskôr ma pre moju vieru v Boha neustále prenasledoval a vždy, keď bol nešťastný, vyťahoval moju vieru v Boha. Zakaždým, keď prišiel z práce domov a videl, že tam nie som, vybuchol hnevom a kričal: „Ako môžeme takto ďalej žiť? Ak budeš takto ďalej veriť, zavolám políciu!“ Často sa v noci vracal domov opitý a kričal na mňa, prehľadával mi veci, aby našiel moje knihy Božích slov, a tvrdil, že ich zničí. Dokonca ma ťahal za vlasy, vliekol ma po zemi a trval na tom, aby som uprostred noci odišla. Bola som zúrivá a myslela som si: „Moja viera v Boha spočíva len v tom, že sa stretávam so svojimi bratmi a sestrami, aby sme jedli a pili Božie slová, no môj manžel sa ku mne takto správa – je to hotový diabol!“ V záchvate hnevu som tiež rozmýšľala o odchode, ale keď som pomyslela na svoje dve malé deti a na to, že nechcem, aby sa moje ťažko vybudované manželstvo takto rozpadlo, vydržala som. Prenasledovanie zo strany môjho manžela sa však nečakane zintenzívnilo.
Šestnásteho februára 2016 som sa po obede chystala na zhromaždenie a môj manžel zakričal: „Zase ideš von? Nežiješ normálny život!“ Odpovedala som: „Ako to myslíš, že nežijem normálny život? Nič som doma nezanedbala. Navarila som, upratala som dom a potrebujem mať aj čas pre seba.“ Práve keď som sa chystala otvoriť dvere, zrazu ich zamkol a zabránil mi odísť, vyhrážal sa mi telefónom a povedal: „Ak znova odídeš, zavolám políciu!“ Nato vytočil tiesňovú linku 110. Bola som veľmi nervózna. Keď som videla, že sa chystá stlačiť zelené tlačidlo a zavolať, rýchlo som povedala: „Ak dnes zavoláš, vieš, čo sa stane potom? Za páchanie zla je odplata!“ Ruka s telefónom sa mu na chvíľu zatriasla, potom zrušil displej hovoru a vo výbuchu hnevu povedal: „Už takto nemôžem žiť! Dnes do práce nejdem. Dnes si budeš musieť vybrať! Volám tvojmu otcovi a mojej mame, aby sme prediskutovali náš rozvod!“ Potom zavolal mojim rodičom a svojej mame. Nevedela som, čo robiť a cítila som sa naozaj slabá. Pri pohľade na rodinnú fotografiu na stene som sa neubránila myšlienke: „Nebolo pre nás ľahké dostať sa až sem. Život bol ťažký a v minulosti sme pre manželovu prácu spolu trávili tak málo času. Ale teraz má stabilnú prácu, presťahovali sme sa do veľkého domu, náš život je bez starostí a náš syn a dcéra sú obaja inteligentní a zdraví. V rodine aj v kariére sme to naozaj dotiahli ďaleko. Ak sa rozvedieme, o toto všetko prídem. Hoci čelím určitému prenasledovaniu za vieru v Boha, aspoň mám úplnú rodinu a deti majú otca aj matku. Ako sa môžeme len tak rozviesť? Naozaj nechcem, aby to dospelo až do tohto bodu.“ Oľutovala som, že som mu nezabránila zavolať mojim rodičom. Keby som len povedala niečo zmierlivé a súhlasila, že nejaký čas nepôjdem von, možno by nezačal hovoriť o rozvode. Nevedela som, ako sa cez to všetko dostať, tak som sa modlila k Bohu v nádeji, že ma povedie. V tej chvíli som si spomenula, čo povedal Pán Ježiš: „Žiadny človek, ktorý priloží ruku k pluhu a obzerá sa späť, nie je hodný Božieho kráľovstva.“ (Lk 9, 62) Akoby mi srdce preťal lúč svetla, okamžite sa rozjasnilo a pomyslela som si: „Vari neberiem ohľad len na svoje telo? Pokiaľ ide o moju rodinu a vieru, bojím sa, že prídem o rodinu a ľutujem, že som manželovi nepovedala niečo zmierlivé. Uzatváram s ním kompromis a snažím sa zachovať si rodinu za cenu zrady Boha. Ako tým svedčím o Bohu?“ Spomenula som si na dni, keď som hrozne trpela pre problémy so synom, a pomyslela som si: „Keby ma Boh nezachránil, ako by som teraz mohla žiť tak slobodne? Nemôžem byť taká nevďačná alebo bez svedomia.“ Tak som sa modlila k Bohu: „Bože! Prosím, daj mi vieru. Nech sa ďalej stane čokoľvek, aj keby sme sa naozaj rozviedli, stále si zvolím veriť v Teba a konať svoju povinnosť.“ Po modlitbe som v srdci pocítila oslobodenie.
V to popoludnie prišli môj otec, moje dve mladšie sestry a svokrovci. Všetci uverili môjmu manželovi a spolu s ním ma prenasledovali. Nakoniec ma otec a sestry násilím vtiahli do auta a odviezli späť do môjho rodného mesta. Doma u rodičov ma každý deň bombardovali. Môj otec videl, že trvám na viere v Boha, a jedného dňa pri obede povedal: „Štát tvrdo zasahuje proti tým, ktorí veria vo Všemohúceho Boha, a zatýka ich. Ak ťa zatknú a odsúdia na niekoľko rokov do väzenia, myslíš si, že ťa tvoj manžel bude stále chcieť? Nakoniec prídeš o domov. Prečo takto trpieť? Počúvaj nás, len sa vzdaj tej svojej viery. V televízii hovoria, že ste protištátni, tak čo dobré vzíde z toho, že sa staviaš proti štátu? Pozri sa na svoju rodinu teraz, máte dom aj auto a vaše dve deti sú šikovné a dobre vychované. Prečo sa vzdávaš takého dobrého života, aby si naďalej verila v Boha? Naozaj nevieš, aká si požehnaná!“ Čím viac som počúvala, tým nahnevanejšia som bola. O čom to hovoril, že som protištátna? Čo to znamená stavať sa proti štátu? Božie slová jasne hovoria: „Boh sa nepodieľa na politike človeka, no ovláda osud každej krajiny a národa. Boh ovláda tento svet a celý vesmír.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dodatok 2: Boh má zvrchovanosť nad osudom celého ľudstva) Prísne a vážne som povedala: „Oci, veriť v Boha znamená len to, že čítame Božie slová a stretávame sa, aby sme hovorili v duchovnom spoločenstve o pravde. Boh nás vedie, aby sme kráčali po správnej ceste a žili normálnu ľudskú prirodzenosť. Ako môžeme byť protištátni? Nemôžete veriť nepodloženým fámam!“ Ale moja mama, keď videla, že nepočúvam, na mňa skríkla: „Ak budeš takto pokračovať, zatknú ťa a o všetko prídeš. Aký bude potom tvoj život? Ak chceš veriť, tak poď so mnou do katedrály veriť v Boha v Cirkvi troch sebestačností!“ Povedala som: „ČKS nezatýka ľudí z katedrály, pretože tí v katedrále poslúchajú ČKS. Tvrdia, že veria v Pána Ježiša, ale v skutočnosti počúvajú človeka a veria v človeka, nie v Boha. Pravá cesta bola vždy prenasledovaná. Keď Pán Ježiš konal dielo v Judei, bol ohováraný a odsúdený rímskou vládou a farizejmi. Učeníci, ktorí nasledovali Pána, boli zatknutí a prenasledovaní rímskou vládou za kázanie evanjelia. Dokážeš povedať, že Pán Ježiš nie je pravým Bohom a že to nie je pravá cesta? Dnes veríme v pravého Boha a nevyhnutne budeme čeliť zatýkaniu a prenasledovaniu zo strany satanskej vlády ČKS. Mami, Všemohúci Boh je Pán Ježiš, ktorý sa vrátil, a je to Boh, ktorý vykonáva novú etapu diela na základe Veku milosti. Prišiel, aby úplne spasil ľudstvo. Veriť vo Všemohúceho Boha znamená, že nasledujeme Božie nové dielo. Aby ste boli schopní veriť v Pána Ježiša, nie je to vari preto, že mnohí misionári prišli do Číny a zanechali svoje rodiny a kariéry, aby kázali evanjelium?“ Môj otec, vidiac moje pevné odhodlanie, ma prerušil a zúrivo sa ma spýtal: „Takže hovoríš, že už nemáš možnosť sa vrátiť a trváš na svojej viere? Ako tvoji rodičia to robíme pre tvoje dobro. Ak ťa zatknú, neobviňuj nás, že sme ťa nevarovali! Ak nás nepočúvneš a budeš pokračovať v tejto svojej viere, zrieknem sa ťa. Po rozvode si môžeš ísť, kam chceš. Táto rodina ťa už nechce!“ Keď môj otec dohovoril, začal roniť slzy. Keď som ho videla takého zroneného, tiež som sa rozplakala. V srdci som sa potichu modlila k Bohu: „Všemohúci Bože, prosím, udrž moje srdce v pokoji pred Tebou. Neviem, ako sa s takouto situáciou vyrovnať. Prosím, daj mi vieru a veď ma.“ Po modlitbe som si spomenula na úryvok z Božích slov: „Každý krok diela, ktoré Boh koná na ľuďoch, sa navonok zdá ako vzájomné pôsobenie medzi ľuďmi, akoby to bol výsledok ľudských opatrení alebo ľudského vyrušovania. Za každým krokom diela a za všetkým, čo sa deje, je však stávka satana uzavretá pred Bohom a vyžaduje si to, aby si ľudia stáli pevne za svojím svedectvom o Bohu. Uveďme si príklad, keď bol skúšaný Jób: v zákulisí satan uzavrel stávku s Bohom a to, čo sa prihodilo Jóbovi, boli ľudské skutky a ľudské vyrušovanie.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Len milovať Boha znamená skutočne veriť v Boha) Vďaka vedeniu Božích slov som si zrazu uvedomila, že hoci sa navonok zdalo, že sa ma otec snaží presvedčiť, v skutočnosti to bol satan, ktorý sa snažil použiť moje city, aby ma stiahol na svoju stranu, a pokúšal sa ma prinútiť opustiť Boha a zradiť Ho. Ak by som sa pridala na otcovu stranu, nezahrala by som tým satanovi do karát? Zrazu som si spomenula na slová Pána Ježiša: „Ten, kto miluje otca alebo matku viac než Mňa, nie je Ma hoden.“ (Mt 10, 37) Všetko, čo mám, pochádza od Boha, a môj život tiež pochádza od Neho. Veriť v Boha a uctievať Ho je úplne prirodzené a oprávnené, takže som sa nemohla vzdať svojej viery v Boha len preto, aby som brala ohľad na otcove pocity. Spomenula som si aj na Petrovu skúsenosť. Petrovi rodičia dúfali, že sa stane úradníkom a dosiahne úspech a slávu, a bránili mu veriť v Boha a vydávať sa Mu. Ale Peter sa rozhodol veriť v Boha a nasledovať Ho a odhodlane opustil svojich rodičov. S touto myšlienkou som získala vieru a posilnilo sa moje odhodlanie nasledovať Boha. Bez ohľadu na to, čo otec povedal, musela som prekuknúť satanove úklady a nenechať sa oklamať. Otec videl, že nič nehovorím, a znova na mňa zúrivo naliehal: „Takže si si zaumienila a ani párom volov ťa neodtiahnem?“ Odhodlane som odvetila: „Ani desiatimi volmi. Vytrvám vo svojej viere v Boha; odmietam byť nevďačná. V minulosti som sa vždy obávala, že z môjho syna bude trpaslík. Každý deň som žila v strachu, bolesti a vine. Vtedy ste mi všetci radili, aby som tomu nechala voľný priebeh, ale tej bolesti v mojom srdci som rozumela len ja. Neskôr som prijala Božie nové dielo, čítala Jeho slová a pochopila pravdu, a až potom sa moja bolesť v srdci zmiernila. Keby ma Boh nezachránil, ktovie, jedného dňa by som to možno už nezvládla a rozhodla sa zomrieť a potom by ste prišli o dcéru. Nechcete pre mňa to najlepšie?“ Otec, vidiac moje odhodlanie, sa urazene odmlčal.
Neskôr ma otec znova videl tajne čítať Božie slová a nahnevane povedal: „Ak budeš takto naďalej veriť vo svojho Boha, zavolám políciu, nechám ťa zatknúť a dám ťa zbiť ako žito! Neverím, že sa nezmeníš!“ Videla som, že otcove oči sú červené od hnevu a tvár mu stemnela. Len aby mi zabránil veriť v Boha, bol dokonca ochotný poslať ma do väzenia, aby som trpela mučením ČKS. Ako mohol byť taký krutý? Bol to naozaj otec, ktorého som vždy poznala? Nestal sa vari komplicom ČKS a služobníkom satana? Videla som, že podstatou môjho otca je nenávisť a odpor voči Bohu. Spomenula som si na vetu z Božích slov: „Milujte to, čo Boh miluje, a nenáviďte to, čo Boh nenávidí. To je princíp, ktorým sa treba riadiť.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek sa môže skutočne zmeniť len vtedy, keď pozná svoje vlastné nesprávne názory) Tí, ktorí skutočne veria v Boha, sú tí, ktorých by som mala milovať. Tí, ktorí nenávidia Boha a odporujú Mu, sú všetci nepriatelia Boha. Sú to diabli. Boh ich neznáša, tak by som ich mala odmietnuť aj ja. Musela som žiť podľa Božích slov, nenechať sa obmedzovať rodičmi a odhodlane nasledovať Boha!
U rodičov som zostala dva a pol mesiaca. Po návrate domov si môj manžel myslel, že už neverím v Boha, takže jeho postoj ku mne veľmi zmäkol. O niekoľko týždňov neskôr zistil, že stále verím v Boha a zúrivo povedal: „Stále chodíš na zhromaždenia a veríš v Boha? Vypadni odtiaľto!“ S týmito slovami podišiel k dverám, otvoril ich a zakričal na mňa: „Vypadni! Táto rodina ťa už nechce. Choď si, kam chceš!“ Pravdou bolo, že som nechcela odísť z domu a chcela som mu len zahrať divadlo. Vošla som do spálne, vzala som zo skrine kufor a začala som si doň ukladať oblečenie. Pomyslela som si: „Ak ma uvidí baliť si oblečenie, pravdepodobne si spomenie na naše manželské puto. Ak uvidí, že naozaj odchádzam, možno urobí kompromis.“ Nečakane vošiel z obývačky môj manžel a vytrhol mi kufor. Všetko oblečenie vysypal na posteľ, začal sa v ňom prehrabávať a nadával mi: „Nech sa pozriem, či si z môjho domu berieš všetky cennosti!“ Pri pohľade na ten neporiadok s oblečením, ktorý narobil, som bola zúrivá. Ako mi mohol povedať také veci po tom, čo sme spolu žili desať rokov? Správal sa ku mne ako k zlodejke a moje srdce úplne ochladlo. Oblečenie som dala späť do kufra a vyšla som z dverí. Pri úvahe o tom, čo sa práve stalo, ma bolelo srdce a neubránila som sa slzám, keď som si pomyslela: „Môj manžel je naozaj bezcitný! Kráčam po správnej životnej ceste, lebo verím v Boha, a on ma napriek tomu opäť núti odísť z domu. Naozaj sa moja rodina takto rozpadne?“ Modlila som sa k Bohu: „Bože, je pre mňa také ťažké v Teba veriť. Moje srdce je také slabé. Neviem, ako kráčať po ceste vpred. Prosím, veď ma.“ Po tomto všetkom som sa ubytovala u jednej sestry.
Na druhý deň popoludní som sa jednoducho nevedela upokojiť. Myslela som na svojho syna, ktorý mal len päť rokov a nikdy nebol odo mňa preč. Naozaj by to zvládol, keby som nebola po jeho boku? Už len pomyslenie na nežnú tváričku môjho dieťaťa a jeho budúcnosť mi zlomilo srdce na tisíc kúskov. Obávala som sa: „Čo ak bude hľadať svoju matku?“ Urobil by môj manžel niečo v hneve? Bola by do toho všetkého zatiahnutá cirkev alebo bratia a sestry? V tú noc som sa vrátila domov. Boli tam moji svokrovci a môj manžel vzal deti von jesť. Moja svokra povedala: „Všetci sme sa o teba veľmi báli, keď si odišla. Ži normálny život a zanechaj tú svoju vieru! Naozaj musíš robiť taký rozruch a skončiť rozvedená?“ Pokojne som odvetila: „Mama, nie je to tak, že nechcem žiť normálny život, je to tak, že tvoj syn ma nedokáže prijať.“ Moja svokra úzkostlivo povedala: „Rozvod pre dospelých nemusí byť nič, ale problém je, že deti budú trpieť. Sú ešte také malé. Prosím, musíš myslieť na deti.“ Keď som to od svokry počula, veľmi ma to rozrušilo a do očí sa mi nahrnuli slzy. Pravdou bolo, že najviac som sa obávala o deti. Aké by boli ich životy, keby som odišla? Onedlho sa vrátil manžel s deťmi. Len čo vošli, deti ma uvideli a podišli ku mne. Ale môj manžel zakričal, zakázal im priblížiť sa ku mne a povedal našej dcére, aby išla uložiť nášho syna na noc do postele. V momente, keď som videla, ako deti poslušne smerujú do spálne, pocítila som, že moje starosti a obavy sú zbytočné. Boh je zdrojom života človeka a vládne a má zvrchovanosť nad všetkým. Osud mojich detí v budúcnosti je tiež pod Božím ovládaním a Jeho usporiadaniami. Spomenula som si na úryvok z Božích slov: „Nikto nemôže uniknúť ovládaniam a usporiadaniam nebies a nikto nemôže riadiť svoj vlastný osud, pretože len On, ktorý je zvrchovaný nad všetkými vecami, je schopný takéhoto diela. Odkedy na začiatku vznikol človek, Boh vždy vykonával svoje dielo týmto spôsobom, riadil vesmír a usmerňoval zákony zmien všetkých vecí a trajektóriu ich pohybu. Tak ako všetky veci, aj človek je ticho a nevedomky živený sladkosťou, dažďom a rosou od Boha; tak ako všetky veci, aj človek nevedomky žije pod ovládaním Božej ruky. Srdce a duch človeka sú v Božom zovretí a všetko z jeho života vidia Božie oči. Bez ohľadu na to, či tomu všetkému veríš alebo nie, akékoľvek a všetky veci, či už živé alebo mŕtve, sa budú meniť, premieňať sa, obnovovať sa a miznúť v súlade s Božími myšlienkami. Takto má Boh zvrchovanosť nad všetkými vecami.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Boh je zdrojom života človeka) Každý z nás žije od narodenia podľa životnej dráhy, ktorú určil Boh, a hrá svoju vlastnú rolu. Všetky druhy situácií, ktoré v živote zažívame, sú súčasťou Božej zvrchovanosti a Jeho opatrení. Ľudia jednoducho nemajú moc nič z toho zmeniť. Aké ťažkosti moje deti znesú a akým požehnaniam sa budú tešiť, keď vyrastú, ako sa k nim ľudia budú správať a aký bude ich fyzický stav – to všetko je pod Božím ovládaním a opatreniami. Osud mojich detí by sa nezmenil kvôli mojej starostlivosti a výchove, ani by môj odchod neovplyvnil ich rast. Boh už dávno zariadil, aký bude ich osud. To, že sa dcéra v ten deň starala o syna, mi akoby hovorilo, že každý môže žiť bez druhého človeka a že každý má svoj vlastný spôsob života. Bohu bude bez ohľadu na vek ovládať a zariaďovať všetkých ľudí, udalosti a veci a pripraví vhodné prostredia pre rast každého človeka. S touto myšlienkou som sa cítila pokojnejšie a bola som ochotná zveriť svoje deti Bohu. Na moje prekvapenie, keď deti išli spať, môj manžel znova otvoril dvere a snažil sa ma vyhnať, a prestal robiť scény až po tom, čo mu svokrovci dohovorili.
V tú noc som ležala v posteli a uvažovala o udalostiach, ktoré sa odohrali. Odkedy môj manžel uveril nepodloženým fámam a diabolským slovám, ktoré šírila ČKS, obával sa, že to ovplyvní jeho záujmy, a tak sa nahneval. Bez ohľadu na naše manželské puto ma opakovane prenasledoval, aby ma prinútil zriecť sa viery, či už tým, že sa ma snažil vyhnať z domu, alebo sa mi vyhrážal rozvodom. Tiež nechal mojich rodičov, aby ma kontrolovali a sledovali a dokonca ma niekoľkokrát vyhodil z domu. Keď som našla Boha, nezanedbávala som svoju rodinu ani deti, a predsa sa ku mne takto správal. Ako môže medzi ľuďmi existovať nejaká úprimná náklonnosť? Spomenula som si na úryvok z Božích slov: „Prečo manžel miluje svoju manželku? Prečo manželka miluje svojho manžela? Prečo sú deti oddané svojim rodičom? Prečo rodičia zbožňujú svoje deti? Aké úmysly vlastne ľudia prechovávajú? Nie je ich zámerom uspokojiť vlastné plány a sebecké túžby?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Boh a človek vstúpia spolu do odpočinku) Božie slová sú úplne pravdivé. Všetky vzťahy medzi ľuďmi sú založené na záujmoch a ide v nich len o vzájomné využívanie na uspokojenie vlastných sebeckých túžob. Kedysi sa ku mne manžel správal dobre, pretože som nezasahovala do jeho záujmov. Všemožne som sa starala o rodinu, bola som k nemu obzvlášť ohľaduplná a robila som mu dobré meno. Ale teraz, keď som verila v Boha a konala svoju povinnosť a hrozilo mi, že ma kedykoľvek môže zatknúť ČKS, čím by som ho do toho zatiahla, bol z neho úplne iný človek. Keď som videla, ako sa pravda zjavila, premýšľala som, ako môže medzi ľuďmi existovať nejaká láska alebo náklonnosť. Manžel ma niekoľkokrát vyhodil z domu, no ja som stále chcela naše manželstvo udržať, pretože som verila, že „keď sa muž a žena raz zosobášia, ich láskyplné puto je hlboké“. Neuvedomila som si, že to všetko je len moje jednostranné zbožné želanie. Čím viac som o tom premýšľala, tým viac som si uvedomovala, aká som bola hlúpa! Vždy som sa snažila zachovať túto rodinu a pre prenasledovanie zo strany manžela som len zriedka jedla a pila Božie slová, moje zhromaždenia boli obmedzené a nemohla som konať žiadnu povinnosť. Ako to bola skutočná viera v Boha? Navyše, ak by som nemohla konať svoju povinnosť, nemohla by som zažiť Božie slová, a ak by som nemohla získať pravdu, ako by ma mohol Boh spasiť? Boh hovorí, že konanie povinnosti je jediný spôsob, ako byť spasený, pretože v priebehu jej konania je veľa príležitostí na získanie pravdy a veľa chvíľ, keď človek prijíma dielo a vedenie Ducha Svätého. Usilovanie sa o pravdu v priebehu plnenia si povinnosti umožňuje človeku odvrhnúť svoju skazenú povahu a získať viac príležitostí na zdokonalenie Bohom. Veriť v Boha a konať svoju povinnosť je to najcennejšie a najzmysluplnejšie, čo môže človek urobiť! Musela som si vybrať medzi rodinou a vierou. Tak som sa modlila k Bohu: „Bože, chcem konať svoju povinnosť. Prosím, otvor mi cestu. Som ochotná sa Ti úplne odovzdať.“
Neskôr ďalšia udalosť posilnila moje odhodlanie odísť z domu a konať svoju povinnosť. Jedného dňa, o niekoľko týždňov neskôr, som sa vrátila domov po zhromaždení a varila som, keď ku mne zozadu pristúpil môj manžel, potiahol ma za vlasy a spýtal sa ma: „Zase si bola na zhromaždení pre svoju vieru v Boha?“ Keď videl, že neodpovedám, znova ma silno potiahol za vlasy, až ma bolela pokožka hlavy. Povedala som: „Pokiaľ budem dýchať, budem veriť v Boha!“ Môj manžel vybuchol v záchvate zúrivosti a zakričal: „Veríš tomu, že ťa dnes zabijem?“ Potom ma silno sotil, vzal z kredenca nôž na ovocie a pravou rukou mi obopol krk, zatiaľ čo v ľavej ruke držal nôž. Pritlačil mi chrbát noža na krk a zakričal: „Naozaj ťa chcem zabiť!“ V zúfalstve som rýchlo zavolala na dcéru a naliehala na ňu, aby zavolala svojej starej mame. Na to môj manžel buchol nožom o jedálenský stôl. To všetko mi opäť ukázalo jeho podstatu nenávidiacu Boha a že by bol skutočne ochotný ma zabiť, aby mi zabránil vo viere v Boha. Bol to naozaj zlý človek a diabol! Akoby v živote s takým diablom mohlo byť nejaké šťastie? Spomenula som si na úryvok z Božích slov: „Neexistuje žiadny vzťah medzi veriacim manželom a neveriacou manželkou ani žiadny vzťah medzi veriacimi deťmi a neveriacimi rodičmi. Tieto dva typy ľudí sú úplne nezlučiteľné. Pred vstupom do odpočinku majú ľudia telesnú, rodinnú náklonnosť, ale po vstupe do odpočinku už nebude existovať žiadna telesná, rodinná náklonnosť, o ktorej by sa dalo hovoriť. Tí, čo konajú svoju povinnosť, sú nepriateľmi tých, ktorí ju nekonajú. Tí, čo milujú Boha, a tí, čo Ho nenávidia, stoja proti sebe. Tí, čo vstúpia do odpočinku, a tí, čo budú zničení, sú dva nezlučiteľné typy stvorených bytostí. Stvorené bytosti, ktoré si plnia svoje povinnosti, prežijú, zatiaľ čo tie, ktoré si svoje povinnosti neplnia, sa stanú predmetmi zničenia. Navyše to bude trvať celú večnosť. Miluješ svojho manžela, aby si splnila svoju povinnosť stvorenej bytosti? Miluješ svoju manželku, aby si splnil svoju povinnosť stvorenej bytosti? Prejavuješ oddanosť voči svojim neveriacim rodičom, aby si splnil svoju povinnosť stvorenej bytosti? Je ľudský pohľad na vieru v Boha správny alebo nesprávny? Prečo veríš v Boha? Čo chceš získať? Ako miluješ Boha? Tí, čo si nedokážu plniť svoje povinnosti stvorených bytostí a nedokážu vynaložiť všetko úsilie, sa stanú predmetmi zničenia. Medzi dnešnými ľuďmi existujú fyzické vzťahy, ako aj pokrvné spojenia, no v budúcnosti sa všetky rozbijú. Veriaci a neverci nie sú zlučiteľní. Skôr si navzájom odporujú. Tí v odpočinku budú veriť, že Boh existuje a podriadia sa Mu, zatiaľ čo všetci tí, čo vzdorujú Bohu, budú zničení. Na zemi už nebudú existovať rodiny. Ako by mohli existovať rodičia, deti alebo manželské vzťahy? Samotná nezlučiteľnosť viery a neviery úplne pretrhne takéto fyzické vzťahy!“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Boh a človek vstúpia spolu do odpočinku) Veriaci a neverci sú v podstate nezlučiteľní a cesty, po ktorých kráčajú, sú úplne odlišné. Môj manžel neveril v Boha a dokonca Ho nenávidel; v podstate bol diabol. Život s ním neprinášal vôbec žiadne šťastie, pretože som nielen trpela jeho prenasledovaním, ale brzdil ma aj v úsilí o pravdu a životný rast. Nebola som schopná konať svoju povinnosť stvorenej bytosti a nakoniec by som upadla do pohromy rovnako ako on. Jedného dňa v júli 2016 som manželovi nechala odkaz, v ktorom stálo: „Odchádzam. Prosím, už ma nikdy nehľadaj!“ V okamihu, keď som vykročila z dverí, pocítila som v srdci oslobodenie a odhodlala som sa riadne konať svoju povinnosť, aby som uspokojila Boha.
Boli to Božie slová, ktoré mi v tom všetkom dali vieru a silu, viedli ma krok za krokom z temného vplyvu mojej rodiny a umožnili mi nasledovať Boha a konať svoju povinnosť. To všetko bol výsledok Božích slov. Bohu vďaka!
