80. Poučenia z choroby
Koncom roka 2022, jedného rána, keď som vstala, som náhle pocítila závrat. Myslela som si, že to bolo preto, že som príliš náhle vstala, a tak som rýchlo zatvorila oči, a po chvíli ten pocit ustúpil. No večer sa mi závrat vrátil, opakovane sa vracal štyri či päťkrát, a začala som sa obávať, či nie som chorá. V nemocnici mi zistili, že mám krvný tlak až 195 mmHg. Bola som v šoku, a pomyslela som si: „Celé tie roky som sa vo viere obetovala a vydávala a veľa som trpela, a Boh ma udržiaval zdravú. Ako to, že mám zrazu taký vysoký krvný tlak?“ Cestou domov som mala ťažké srdce, a premýšľala som o tom, ako môj otec zomrel po tom, čo bol viac než desať rokov po mozgovej príhode spôsobenej vysokým krvným tlakom napoly ochrnutý a pripútaný na lôžko. Pomyslela som si: „Mám taký vysoký tlak. Čo ak skončím ako otec? Musím sa o svoje zdravie dobre starať. Už sa nesmiem tak preťažovať. Ak sa mi zhorší zdravie a nebudem môcť konať svoju povinnosť, nebudem potom zbytočná? Čo ak zomriem a premeškám svoju šancu na spásu?“ Žila som v stave paniky a obáv. Neskôr na zhromaždeniach, kedykoľvek som od bratov a sestier počula o nejakom prostriedku či spôsobe, ako znížiť vysoký krvný tlak, hneď som to doma vyskúšala. Každé ráno a večer som si merala krvný tlak, a neodvážila som sa zabudnúť na lieky na tlak. Dávala som si zvlášť pozor na stravu a neustále som premýšľala, ako si zlepšiť zdravie. Po nejakom čase sa mi krvný tlak stabilizoval a závraty zmizli. Pomyslela som si: „Musím si naďalej zlepšovať zdravie a nepracovať tak tvrdo ako predtým, aby sa mi stav nezhoršil. Pokiaľ zostanem zdravá a budem môcť konať svoju povinnosť, budem mať šancu na spásu.“ Neskôr, hoci som navonok konala svoju povinnosť, vnútri som sa cítila bez motivácie, a v ťažkých chvíľach bolo mojou prvou starosťou moje zdravie. Počas zhromaždení som cez deň nachádzala v cirkvi rôzne problémy, a myslela som na to, že večer budem hľadať pravdu, aby som ich vyriešila. Ale vždy, keď som videla, že je už neskoro, obávala som sa, že ponocovanie by mi mohlo zvýšiť krvný tlak, tak som sa ponáhľala odpočívať. V cirkvi, za ktorú som bola zodpovedná, sa niektorí nováčikovia tri mesiace nezúčastnili zhromaždení. Chcela som ich ísť polievať a podporiť, ale keďže cez deň pracovali, mohla som ich ísť polievať len večer, a keby som išla, ovplyvnilo by to môj odpočinok. Taktiež podpora nováčikov by nebola účinná len jedným či dvoma stretnutiami s duchovným spoločenstvom, a vyžadovalo by si to značný čas a energiu. Premýšľala som, či by to moje telo zvládlo. Ak by som sa príliš unavila a stúpol by mi krvný tlak, čo by som robila, keby som dostala mŕtvicu a ochrnula ako môj otec? S touto myšlienkou som podporu týchto nováčikov prenechala iným bratom a sestrám. V tom čase, hoci som konala svoju povinnosť, žila som v neustálom trápení a obavách.
Raz sa ma na zhromaždení vodca spýtal, či by som mohla dohliadať na prácu na evanjeliu. Pomyslela som si: „Môj krvný tlak je stále trochu vysoký a evanjelium môžem kázať, ale zvládať zodpovednosti nadriadenej zahŕňa toľko práce. Ako to moje telo zvládne?“ Rýchlo som vodcovi povedala: „Môj krvný tlak je príliš vysoký a moje telo to nezvládne, takže túto povinnosť nemôžem konať.“ Vodca mi povedal, aby som ďalej hľadala. V tú noc som ležala v posteli, prehadzovala sa a nemohla som spať. Vedela som, že šírenie evanjelia naliehavo potrebuje spoluprácu, ale obávala som sa veľkého pracovného zaťaženia a mnohých starostí, ktoré sú spojené s pozíciou nadriadenej. Bála som sa, že prepracovanie by mohlo zhoršiť môj stav a spôsobiť mŕtvicu, a že aj keby som nezomrela, mohla by som skončiť ochrnutá, tak som premýšľala, na čo by som bola, keby som v budúcnosti nemohla konať svoju povinnosť. Po zvážení som sa rozhodla, že starostlivosť o moje zdravie je dôležitejšia, a keď som sa opäť stretla s vodcom, vyhovárala som sa, aby som sa tej zodpovednosti zbavila. Jedného dňa som narazila na úryvok Božích slov, ktorý ma hlboko dojal. Boh hovorí: „Je aj iný druh: tí, ktorí odmietajú konať povinnosti. Čokoľvek od nich Boží dom žiada, akýkoľvek druh práce by im zadal, akúkoľvek povinnosť by im pridelil, a to vo veľkých aj malých veciach, dokonca aj v niečom takom jednoduchom, ako je odovzdať nejakú občasnú správu – nechcú to spraviť. Oni, samozvaní veriaci v Boha, nedokážu vykonať ani len úlohy, s ktorými by vedel pomôcť aj neverec. Je to odmietanie prijať pravdu a odmietanie konať povinnosť. Bez ohľadu na to, ako ich bratia a sestry nabádajú, oni to odmietajú a neprijímajú; keď im cirkev pridelí nejakú povinnosť, ktorú majú konať, ignorujú ju a uvádzajú hojné množstvo výhovoriek, aby ju odmietli. Sú to ľudia, ktorí odmietajú konať povinnosti. Takíto ľudia už z pohľadu Boha odišli. Ich odchod nie je spôsobený tým, že by ich Boží dom vyčistil alebo vyškrtol zo svojich zoznamov; skôr ide o to, že oni sami nemajú pravú vieru – nepovažujú sa za veriacich v Boha.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Dvanásty bod) Po prečítaní Božích slov mi vynechalo srdce a pomyslela som si: „Neuvedomila som si, že odmietnutie konať povinnosť je taká vážna vec, že to môže viesť k tomu, že ma Boh vyradí! Teraz, keď práca na evanjeliu potrebuje, aby ľudia spolupracovali, mala by som brať ohľad na Božie srdce a prijať povinnosť nadriadenej, a robiť to, čo mám robiť, ale ja sa stále vyhýbam svojej povinnosti, lebo sa obávam, že mi zlyhá zdravie. Nie je to tiež odmietanie mojej povinnosti? Nevyradí ma teda Boh potom aj za to?“ Pri tejto myšlienke som sa veľmi zľakla. Mala som pocit, že je so mnou koniec a že už nemám žiadnu šancu na spásu, a ľutovala som, že som vôbec svoju povinnosť odmietla. Ale čo sa stalo, to sa už nedalo zmeniť – bolo to ako rozliate mlieko, ktoré sa už nedá pozbierať. Srdce mi okamžite kleslo a cítila som sa úplne skormútená. V tých dňoch som mala srdce ťažké, akoby zaťažené kameňom. Uvedomila som si, že môj stav je nesprávny, tak som sa modlila k Bohu: „Bože, nemala som odmietnuť svoju povinnosť. Som ochotná sa podriadiť a hľadať Tvoj úmysel.“
Jedného dňa som si prečítala úryvok Božích slov: „Keď je človek zjavený Bohom, ako by sa k tomu mal postaviť a akú voľbu by mal urobiť? Musí hľadať pravdu a za žiadnych okolností by sa nemal nechať zmiasť. Je pre teba dobré zažívať Boží súd a napomínanie a vidieť svoju skazenosť takú, aká v skutočnosti je, tak prečo si negatívny? Boh ťa zjavuje preto, aby si spoznal sám seba a aby ťa spasil. V skutočnosti skazená povaha, ktorú odhaľuješ, pramení z tvojej prirodzenosti. Nie je to tak, že by ťa Boh chcel zjaviť, ale ak ťa nezjaví, neodhalíš ju aj tak? Predtým, ako si uveril v Boha, ťa Boh ešte nezjavil, takže nebolo všetko, čo si žil, satanskou skazenou povahou? Si niekým, kto žije podľa satanskej povahy. Nemal by si byť týmito vecami taký šokovaný. Keď odhalíš trochu skazenosti, na smrť ťa to vydesí a myslíš si, že je s tebou koniec, že ťa Boh nechce a že všetko, čo si urobil, bolo nanič. Nepreháňaj. Boh spasí skazených ľudí, nie robotov.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Ako rozlíšiť Pavlovu prirodzenosť-podstatu) Pripomenutie z Božích slov mi pomohlo pochopiť, že keď Boh usporiadal okolnosti a zjavil ma, nerobil to preto, aby ma odsúdil, ani nemal v úmysle ma vyradiť, ale skôr používal prísny súd svojich slov, aby dosiahol, že budem hľadať pravdu, rozpoznať, aké nesprávne myšlienky, názory a úmysly boli vo mne skazené, a očistiť a zmeniť moju skazenú povahu. To bol prejav zodpovednosti za môj život. Ale ja som nehľadala Boží úmysel, a keď som čelila Božím slovám prísneho súdu, neuvažovala som nad sebou ani som sa nepoučila. Spochybňovala som Boha a nerozumela som Mu správne, myslela som si, že ma Boh chce vyradiť, čo ma viedlo k tomu, že som sa cítila negatívne a vyniesla som nad sebou rozsudok. Uvedomila som si, aká vzdorovitá som bola! Nechcela som takto pokračovať. Bola som ochotná hľadať pravdu a poučiť sa v tomto prostredí, ktoré Boh usporiadal.
Počas hľadania som si prečítala úryvok Božích slov. Všemohúci Boh hovorí: „Ak chce človek žiť hodnotný a zmysluplný život, musí sa usilovať o pravdu. Po prvé, pokiaľ ide o všetky veľké a malé záležitosti, ktorým v živote čelíš, mal by si mať správny pohľad, ako aj správne myšlienky a názory. Na všetky tieto záležitosti by si sa mal pozerať zo správnej perspektívy a postoja, namiesto toho, aby si sa na rôzne problémy, s ktorými sa v živote stretávaš, pozeral pomocou tradičných myšlienok a názorov a radikálnych a absurdných myšlienok a názorov. Samozrejme, nemal by si sa na tieto veci pozerať ani očami svetských ľudí. Namiesto toho by si mal tieto negatívne a nesprávne myšlienky a názory zanechať. … Aby som uviedol ďalší príklad, povedzme, že niekto dostane rakovinu a bojí sa smrti. Odmieta prijať skutočnosť, že má rakovinu, a neustále sa modlí k Bohu, aby ho chránil a uzdravil, aby mohol žiť ešte niekoľko rokov. Nesie si so sebou negatívne emócie tiesne, úzkosti a obáv, keď prežíva jeden deň za druhým. … Vo svojej viere v Boha veľa pobehoval a veľa sa vydával. Rovnako ako ostatní konal svoju povinnosť; navonok sa zdalo, že medzi ním a kýmkoľvek iným nie je žiadny rozdiel. Keď zažíval chorobu a smrť, tiež sa modlil k Bohu a stále neopustil svoju povinnosť. Je tu však niečo, čomu by ľudia mali rozumieť a čo by mali prezrieť: myšlienka a názor za vierou tohto človeka v Boha boli neustále mylné a neustále bol ovládaný svojím úmyslom získať požehnania. Bez ohľadu na to, koľko trpel alebo akú veľkú cenu zaplatil pri konaní svojej povinnosti, vždy bol ovládaný myšlienkou a názorom, že má v úmysle získať požehnania. Dúfal, že použije svoje utrpenie a cenu, ktorú zaplatil, výmenou za požehnania nebeského kráľovstva, aby dosiahol svoj cieľ nezomrieť. Cieľom, o ktorý sa usiloval, nebolo získať pravdu, dosiahnuť zmenu povahy, podriadiť sa Božiemu ovládaniu a usporiadaniam, splniť povinnosť stvorenej bytosti a žiť zmysluplný život. Cieľ, o ktorý sa usiloval, bol presným opakom tohto. Bolo ním získať požehnania, uspokojiť svoju túžbu vstúpiť do nebeského kráľovstva a uniknúť pohrome a utrpeniu, aby sa to, čoho sa najviac obával – otázka jeho konečného osudu a výsledku –, úplne vyriešilo. A tak, keď prišiel na koniec cesty, nezískal vôbec nič. Nielenže nezískal pravdu, ale nakoniec poprel Boha a stratil v Neho vieru. Aj keď sa blížila smrť, stále nechápal, ako by ľudia mali žiť a ako by mala stvorená bytosť pristupovať k Stvoriteľovým ovládaniam a usporiadaniam. To je na ňom to najúbohejšie a najtragickejšie. Aj keď bola smrť bezprostredná, stále nechápal, že počas celého života je všetko pod zvrchovanosťou a usporiadaniami Stvoriteľa. Ak Stvoriteľ chce, aby si žil, potom aj keď dostaneš rakovinu, nezomrieš; ale ak Stvoriteľ chce, aby si zomrel, potom aj keď si mladý a silný a bez choroby, môžeš náhle zomrieť. To všetko podlieha Božej zvrchovanosti a ovládaniu – to je Božia autorita a nikto ju nemôže presiahnuť. Taká jednoduchá skutočnosť, a predsa ju nepochopil – nie je to úbohé? (Áno.) Hoci veril v existenciu Boha a často chodil na zhromaždenia a počúval kázne, čím získal trochu porozumenia pravde, nikdy plne neuznal, že ľudský osud je v rukách Boha a že život a smrť človeka sú v Božích rukách, nie určené ľudskou vôľou. Nikto nezomiera preto, že si želá zomrieť, a nikto nežije ďalej preto, že sa bojí smrti a túži prežiť. Nepochopil takú jednoduchú skutočnosť, nedokázal ju prezrieť, ani keď bol tvárou v tvár blížiacej sa smrti, a stále nevedel, že život a smrť človeka nie sú určené ním samým, ale namiesto toho závisia od predurčenia Stvoriteľa. Nie je to tragické? (Áno.)“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (6)) Po prečítaní tohto úryvku Božích slov som sa rozplakala. Myslela som si, že po toľkých rokoch viery v Boha som získala nejaké pravdu-reality, no sotva som si uvedomovala, že som vôbec nepochopila Božiu zvrchovanosť a nevedela som, ako zažívať Jeho dielo. Keď ma postihla choroba, neprijala som ju od Boha a nehľadala som pravdu ani som sa z nej nepoučila. Namiesto toho som žila podľa názorov nevercov, myslela som si, že choroba je spôsobená vyčerpaním a že sa musím sústrediť na starostlivosť o svoje telo, a verila som, že sa uzdravím iba tým, že sa budem starať o svoje telo, inak skončím ako môj otec a možno jedného dňa na túto chorobu aj zomriem. Aby som sa choroby čo najrýchlejšie zbavila, hneď som skúšala každý prostriedok, o ktorom som počula. Bála som sa, že starosti a vyčerpanie zhoršia môj stav, preto som sa vyhýbala riešeniu problémov v práci a nováčikov, ktorých som mala podporovať, som prenechala iným. Niesla som čoraz menšie bremeno za svoju povinnosť. Keď ma vodca chcel povýšiť a poveriť dohliadaním na prácu, odmietla som túto povinnosť zo strachu, že starosti a vyčerpanie mi zvýšia krvný tlak a spôsobia mŕtvicu. Hoci som verila v Boha, nedôverovala som Jeho všemohúcnosti a zvrchovanosti, ani som neverila, že môj život je v Jeho rukách. Moje myšlienky boli úplne zamerané na to, ako si udržať zdravie, akoby dobré zdravie ľudí bolo výlučne výsledkom ich vlastného úsilia a nemalo nič spoločné s Božou zvrchovanosťou. Nesprávala som sa vôbec ako veriaca! Premýšľala som o tom, o čom Boh neustále hovorí v duchovnom spoločenstve, a ako nás učí, aby sme na ľudí a veci hľadeli na základe Jeho slov a s pravdou ako kritériom. Pokiaľ ide o moje zdravie, akou chorobou by som mohla trpieť, kedy by som mohla ochorieť a kedy by som mohla zomrieť, to všetko Boh vopred určil. Ak Boh chce, aby som zomrela, potom bez ohľadu na to, ako dobre sa o seba starám, nemôžem žiť, a ak Boh chce, aby som žila, potom aj keď budem mať vážnu chorobu, nezomriem. Je to ako s tými bohatými ľuďmi, ktorí deň čo deň jedia najlepšie jedlá, aby si udržali zdravie, no nemôžu sa vyhnúť smrti, keď príde ich čas, zatiaľ čo z mnohých obyčajných ľudí, ktorí si musia vystačiť len s jednoduchými, skromnými jedlami, sa pomerne veľa dožije dlhého veku. Dokonca aj neverci uznávajú, že životy ľudí sú predurčené Nebom. Po mnohých rokoch viery v Boha a jedenia a pitia toľkých Jeho slov mi stále chýbalo aj toto základné pochopenie. Moja viera bola úplne úbohá! Nepozerala som sa na veci podľa Božích slov ani som nehľadala pravdu. Neustále som premýšľala o spôsoboch, ako si udržať zdravie, a v srdci som nemala ani kúsok miesta pre Boha. Aký bol rozdiel medzi mnou a nevercami? To, že Boh dopustil, aby ma postihla táto choroba, malo za cieľ, aby som hľadala pravdu a poučila sa z nej, aby očistil a zmenil moje nesprávne úmysly a pohľady a napravil moju bludnú cestu. To bola pre mňa Božia spása. Ak by som sa naďalej nepoučila, potom aj keby moja choroba ustúpila, nezískala by som žiadnu pravdu a moja skúsenosť by bola premrhaná. Po pochopení Božieho úmyslu som sa už necítila tak obmedzená svojou chorobou ako predtým. Prispôsobila som si svoj denný rytmus odpočinku a práce a opäť som zamerala myseľ na svoju povinnosť, takže vždy, keď som bola naozaj zaneprázdnená, zabudla som, že som stále chorá. Niekedy som si dokonca zabudla vziať lieky alebo zmerať krvný tlak, no necítila som žiadne nepohodlie. V hĺbke srdca som si uvedomila, že nech už človeka postihne akákoľvek choroba, je to v Božích rukách a jeho obavy a starosti sú zbytočné. Tieto veci nielenže nič nezmenia, ale tiež spôsobujú, že človek je oklamaný a trýznený satanom a žije vo väčšom utrpení.
Neskôr mi jedna sestra pripomenula, že keď čelíme chorobe, ak nie sme ochotní prijať dôležité povinnosti a žijeme v negatívnych emóciách trápenia a obáv, potom to súvisí s našimi názormi na to, o čo sa usilovať, a s naším úmyslom získať požehnania. Na základe sestrinho pripomenutia som v tejto veci hľadala a uvažovala. Prečítala som si úryvok Božích slov: „Než sa antikristi rozhodnú konať svoju povinnosť, hlboko v srdci prekypujú očakávaniami – pokiaľ ide o ich vyhliadky, získanie požehnaní, dobrý konečný osud, ba dokonca aj korunu. Sú si úplne istí, že tieto veci dosiahnu. S takýmito úmyslami a túžbami prichádzajú do Božieho domu konať svoju povinnosť. Zahŕňa teda ich plnenie povinností úprimnosť, pravú vieru a vernosť, ktoré Boh vyžaduje? V tomto bode ešte ich pravú vernosť, vieru či úprimnosť nevidno, lebo keď sa ľudia ujímajú svojej povinnosti, každý má obchodnícke zmýšľanie. Každý sa rozhoduje o konaní svojej povinnosti na základe záujmov a tiež na základe svojich prehnaných ambícií a túžob. Aký úmysel majú antikristi, keď konajú svoju povinnosť? Chcú uzavrieť dohodu, uskutočniť výmenu. Dalo by sa povedať, že toto sú podmienky, ktoré si stanovili pre konanie povinnosti: ‚Ak konám svoju povinnosť, musím získať požehnania a mať dobrý konečný osud. Musím získať všetky požehnania a výhody, o ktorých Boh povedal, že sú pripravené pre ľudstvo. Ak ich nemôžem získať, potom nebudem konať túto povinnosť.‘ To sú úmysly, ambície a túžby, s akými prichádzajú do Božieho domu konať svoju povinnosť. Zdá sa, že sú aspoň trochu úprimní, a v prípade nových veriacich, ktorí práve len začínajú konať svoju povinnosť, to, samozrejme, možno nazvať aj nadšením. Nejde však o pravú vieru ani vernosť, len o určitý stupeň nadšenia. Nedá sa to nazvať úprimnosťou. Súdiac podľa tohto postoja, ktorý majú antikristi ku konaniu svojej povinnosti, možno povedať, že je výlučne obchodný a prekypujú túžbami po výhodách, ako sú získanie požehnaní, vstup do nebeského kráľovstva, získanie koruny a prijímanie odmien. Navonok sa teda zdá, že mnohí antikristi pred vypudením konajú svoju povinnosť, a dokonca toho zanechali viac a trpeli viac ako priemerný človek. To, čo vynakladajú, a cena, ktorú platia, sú rovnaké ako v prípade Pavla a ani nepobehujú menej ako Pavol. To je niečo, čo vidí každý. Čo sa týka ich správania a odhodlania trpieť a platiť cenu, nemalo by sa stať, že nič nedostanú. Boh však neposudzuje človeka na základe jeho vonkajšieho správania, ale na základe jeho podstaty, povahy, toho, čo odhaľuje, a prirodzenosti a podstaty každej jednej veci, ktorú robí.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Siedma časť)) Božie slová odhalili môj presný stav. Po tom, ako som uverila v Boha, bez ohľadu na to, akú povinnosť mi cirkev zariadila, nikdy som sa jej nevyhýbala, a napriek prekážkam zo strany mojej neveriacej rodiny, prenasledovaniu Komunistickou stranou a výsmechu a ohováraniu zo strany sveta, nech to bolo akokoľvek ťažké alebo bolestné, moja odhodlanosť konať si povinnosť sa nikdy nezachvela. Preto som verila, že Boh si bude určite pamätať všetky moje obety, ale vysoký krvný tlak úplne zjavil moju túžbu po požehnaniach. Myslela som si, že pokiaľ budem mať dobré zdravie a budem môcť naďalej konať svoju povinnosť, existuje nádej na spásu. Ale keď si konanie mojej povinnosti vyžadovalo utrpenie a platenie ceny, obávala som sa, že to zhorší moje zdravie a zomriem bez toho, aby som dostala požehnania, preto som sa k svojej povinnosti správala povrchne, bez akejkoľvek skutočnej vernosti. Dôvodom bolo len to, že ma ovládali satanské myšlienky a názory ako „Každý sám za seba a ostatných nech vezme čert“ a „Tam, kde je život, je aj nádej“. Keď som čelila chorobe, ktorá mohla ohroziť môj život, nebola som ochotná trpieť a vydávať sa, trávila som všetok čas starosťami o svoj výsledok a konečný osud a svoju povinnosť som vykonávala povrchne a bez pocitu bremena, niekedy som ju dokonca odmietala. Často som hovorila, že svoju povinnosť konám, aby som uspokojila Boha, ale teraz som si uvedomila, že výkon mojej povinnosti bol poháňaný túžbou po požehnaniach. Hoci sa zdalo, že prinášam nejaké obety a vydávam sa, akoby som bola verná Bohu, v skutočnosti som k Bohu nemala pravú úprimnosť. Všetko to bolo len obchodovanie a nečestnosť. Videla som, že moja povaha je skutočne zradná a podlá, a že moje utrpenie a vydávanie sa boli len pokusmi vyjednávať s Bohom. Kráčala som po ceste antikrista! Myslela som na to, ako sa Boh vtelil, aby k nám prehováral a poskytol nám hojnosť pravdy, ako nám Boh dal tak veľa bez toho, aby za to niečo žiadal, a ako sú Božia láska a spása úprimné a pravé, zatiaľ čo ja som svoju povinnosť konala výlučne pre svoj vlastný zisk a požehnania, a dokonca aj moje skromné vydávanie sa bolo pokusom vyjednávať s Bohom. Uvedomila som si, aká som sebecká a bez svedomia! Nemohla som takto pokračovať. Musela som okamžite činiť pokánie. Bez ohľadu na to, či dostanem požehnania alebo budem trpieť nešťastím, musela som sa podriadiť Božej zvrchovanosti a usporiadaniam a dobre konať svoju povinnosť.
Neskôr som si prečítala ďalší úryvok Božích slov: „Každý vo svojom živote musí čeliť smrti, teda smrť je to, čomu musí čeliť každý na konci svojej cesty. Smrť má však rôzne prirodzenosti. Jednou z nich je, že v čase, ktorý Boh predurčil, si ľudia splnili svoje poslanie a Boh urobí čiaru za ich fyzickým životom a ich fyzický život sa skončí, hoci to neznamená, že ich život sa skončil. Keď je človek bez tela, jeho život sa skončil – je to tak? (Nie.) Forma, v ktorej bude existovať tvoj život po smrti, závisí od toho, ako si sa správal k Božiemu dielu a slovám, kým si bol nažive – to je veľmi dôležité. Forma, v ktorej budeš existovať po smrti, alebo to, či vôbec budeš existovať alebo nie, bude závisieť od toho, aký postoj máš k Bohu a k pravde, kým žiješ. Ak je počas tvojho života tvoj postoj k pravde postojom vzdorovitosti, odporovania a odporu k pravde, keď čelíš smrti a rôznym chorobám, potom keď nastane čas, aby sa tvoj telesný život skončil, akým spôsobom budeš existovať po smrti? Určite budeš existovať nejakým iným spôsobom a tvoj život určite nebude pokračovať. Naopak, ak je počas tvojho života, keď máš vedomie v tele, tvoj postoj k pravde a k Bohu postojom podriadenosti a vernosti a máš pravú vieru, potom aj keď sa tvoj fyzický život skončí, tvoj život bude stále pokračovať v inej podobe v inej sfére. To je definícia smrti.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (4)) Po prečítaní Božích slov sa mi v srdci tak rozjasnilo! Z Božích slov som pochopila, že každý bude čeliť smrti, ale povaha každej smrti je iná. Niektorí ľudia sa usilujú o pravdu a verne konajú svoje povinnosti, a aj keď zomrú a ich život sa skončí, neznamená to, že neboli spasení. Dokončili svoje životné poslanie a vrátili sa k Bohu. To je život v inej forme. Tiež som pochopila, že spása nesúvisí so životom alebo smrťou, ale skôr závisí od postoja človeka k Bohu a pravde. Usilovanie sa človeka o pravdu, zameranie sa na riešenie záležitostí podľa pravdy-princípov, a mať skutočnú podriadenosť a pravú bázeň pred Bohom je štandardom pre spásu. Keď som však čelila svojej chorobe, utápala som sa v nej, neschopná podriadiť sa Božej zvrchovanosti a usporiadaniam, svoju povinnosť som brala na ľahkú váhu alebo som ju dokonca odmietala. Aj keby som sa dobre starala o svoje telo, bez toho, aby som sa usilovala o pravdu a zmenila svoju povahu, stále by som nemohla byť spasená. Neustále som sa trápila pre svoju chorobu, a nechcela som sa trápiť ani vyčerpávať pri konaní svojej povinnosti, o to menej prijímať dôležité poverenia. Hoci som si nerobila veľké starosti ani neplatila vysokú cenu, nesplnila som zodpovednosti očakávané od stvorenej bytosti, zanechávajúc za sebou nenapraviteľnú ľútosť a dlhy. Kedykoľvek som na to pomyslela, svedomie mi nedalo pokoj. Až v tej chvíli som si skutočne uvedomila, že bez ohľadu na fyzický stav človeka počas jeho života, len usilovanie sa o pravdu a čo najlepšie konanie povinnosti dávajú životu hodnotu a zmysel, a že aj keď je človek chorý alebo unavený, je to oveľa lepšie ako stráviť celý život v prázdnote. Keď som si to uvedomila, získala som novú motiváciu konať svoju povinnosť a v srdci som sa rozhodla usilovať o pravdu a plniť si svoju povinnosť, a že ak mi Boh dá ďalšiu príležitosť, už nebudem dbať na svoje telo.
O tri mesiace neskôr mi vodca znovu zveril dohľad nad prácou na evanjeliu. Vedela som, že to Boh mi dáva príležitosť činiť pokánie, a nemohla som sa stále trápiť pre svoju chorobu, tak som túto povinnosť prijala. Pri skutočnom konaní mojej povinnosti som čelila mnohým ťažkostiam a niekedy som sa cítila trochu unavená, a stále som sa obávala, že moje telo to nemusí zvládnuť, tak som sa modlila k Bohu a zverila som svoju chorobu do Jeho rúk. Bez ohľadu na to, či sa moja choroba zhorší, už som nechcela odkladať svoju povinnosť. Po modlitbe sa moje srdce už necítilo obmedzené. Rozumne som si usporiadala svoj režim odpočinku a práce, a keď som pri práci narazila na ťažkosti, spolu so sestrami, s ktorými som spolupracovala, sme spoločne hľadali riešenia. Praktizovať takto nebolo také vyčerpávajúce, ako som si myslela, a zistila som, že bolo v mojich silách uniesť všetky bremená, ktoré mi Boh dal. Jedného dňa som videla hostiteľskú sestru, ako si meria krvný tlak, tak som si ho zmerala aj ja, a na moje prekvapenie bol môj krvný tlak normálny. Z celého srdca som ďakovala Bohu!
Boli to Božie slová, ktoré napravili moje mylné názory na to, o čo sa usilovať, a získala som nejaké pochopenie a skúsenosť s Božou zvrchovanosťou a predurčením. Tiež som pochopila, že veriť v Boha by nemalo byť len o hľadaní požehnaní, a že len tým, že sa človek usiluje o pravdu, podriaďuje sa Božím usporiadaniam a ovládaniu a dobre koná povinnosť stvorenej bytosti, môže byť jeho život hodnotný a zmysluplný. Bohu vďaka!
