89. Úvahy o mojom boji s chorobou
Od prijatia diela Všemohúceho Boha posledných dní som vždy s nadšením hlásal evanjelium a konal svoju povinnosť bez ohľadu na počasie a bez meškania. Neskôr ma zvolili za cirkevného vodcu a vždy, keď som videl, že bratia a sestry majú nejaké problémy alebo ťažkosti, snažil som sa im čo najlepšie pomôcť ich vyriešiť. Po prevzatí zodpovednosti za prácu na videách som pracoval nadčasy, aby som sledoval a usmerňoval prácu. Keď bol pokrok pomalý alebo sa vyskytli odchýlky, pohotovo som o tom hovoril v duchovnom spoločenstve a riešil to. Po nejakom čase, keď som videl, že sa zručnosti bratov a sestier zlepšili a práca na videách zaznamenala určitý pokrok, bol som celkom šťastný. Pomyslel som si: „Pokiaľ budem naďalej znášať útrapy, platiť cenu a dosahovať nejaké výsledky vo svojej povinnosti, v budúcnosti určite získam Božie schválenie a budem mať veľkú nádej na spásu.“ Ale práve keď som sa naplno venoval svojej povinnosti, jedného dňa som pocítil nesmiernu únavu a nemal som chuť do jedla, no nevenoval som tomu veľkú pozornosť a myslel som si, že je to pravdepodobne len tým, že som si v poslednom čase málo oddýchol, a predpokladal som, že to nebude vážny problém. Moja chuť do jedla však naďalej klesala a bol som strhaný v tvári. Brat Guan Ming, ktorý so mnou spolupracoval, mi poradil, aby som išiel do nemocnice na vyšetrenie. Na moje prekvapenie mi lekár povedal, že mám žltačku typu B a že mám v pečeni malú tvrdú hrčku, a že ak sa to bude naďalej zhoršovať, môže to prerásť do rakoviny pečene. V hlave mi začalo hučať: „To nemôže byť pravda! Konám svoju povinnosť; ako môžem dostať takúto chorobu? Táto choroba sa nedá ľahko liečiť…“ Mal som pocit, akoby mi na hruď tlačil kameň, a srdce sa mi naplnilo bolesťou a slabosťou. Myslel som na to, ako som v priebehu rokov zanechal rodinu a kariéru, znášal utrpenie a vydával sa. Ani keď ma prenasledovala Komunistická strana, nezradil som Boha. Prečo ma teda Boh neochránil? Vo svojom utrpení som si spomenul na chválospev Božích slov: „Keď ťa postretne choroba, toto je Božia láska a zaiste sú v nej obsiahnuté Jeho dobré úmysly. Hoci tvoje telo môže podstúpiť trochu utrpenia, neprijmi od satana žiadne myšlienky. Chváľ Boha počas svojej choroby a teš sa z Boha počas svojej chvály. Tvárou v tvár chorobe nestrácaj srdce, pokračuj v hľadaní znova a znova a nevzdávaj sa, a Boh ťa osvetlí a osvieti.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 6. kapitola) Božie slová vniesli do môjho srdca určitý pokoj. Áno, to, či sa táto choroba zhorší, bolo v Božích rukách, a hoci som v tej chvíli nechápal Božie úmysly, nemohol som sa sťažovať na Boha. Musel som hľadať Jeho úmysly, vytrvať vo svojej povinnosti a pevne si stáť za svojím svedectvom. Keď som na to pomyslel, trochu sa mi uľavilo.
Neskôr, vzhľadom na náročnú prácu na videách sa vodcovia obávali, že by to moje telo nemuselo zvládnuť, a tak zariadili, aby sme s bratom Li Chengom spolupracovali pri kázaní evanjelia. Popri liečbe som vytrvalo konal svoju povinnosť a vždy, keď sme v práci narazili na ťažkosti, hovorili sme o tom v duchovnom spoločenstve a hľadali príslušné pravdy, aby sme ich vyriešili. Hoci som znášal nejaké telesné útrapy a zaplatil určitú cenu, keď som videl, ako čoraz viac ľudí prijíma Božie dielo posledných dní, bol som veľmi šťastný a pomyslel som si: „Pokiaľ vytrvám vo svojej povinnosti, budem znášať viac útrap a zaplatím vyššiu cenu, možno ma Boh ochráni a môj stav sa zlepší.“ Po nejakom čase som však cítil, že sa môj stav zhoršuje. Každý deň som sa cítil unavený, bol som celý zoslabnutý a mal som čoraz menšiu chuť do jedla, tak som išiel na ďalšie vyšetrenie. Lekár povedal, že sa mi žltačka typu B zhoršila a že potrebujem byť okamžite hospitalizovaný, inak sa to bude zhoršovať a bude to ťažké liečiť. Keďže ma prenasledovala Komunistická strana, hospitalizácia by odhalila moju identitu a ohrozila by ma, tak som sa musel spoliehať na lieky a vnútrožilovú liečbu, ale môj stav sa aj tak veľmi nezlepšil. Časom som dosť zoslabol a pomyslel som si: „Táto žltačka typu B sa mi už niekoľkokrát vrátila; ak sa ešte zhorší a zmení sa na cirhózu alebo rakovinu pečene, môj život môže byť kedykoľvek v ohrození. Ak by som takto zomrel, mohol by som byť ešte spasený? Takto sa predsa nemôže skončiť môj život viery v Boha?“ Pri tejto myšlienke som sa cítil celý slabý a ochabnutý a naraz sa vo mne nahromadili zmätenosť a sťažnosti: „Odkedy som začal veriť v Boha, bol som nadšený vo svojej povinnosti a v kázaní evanjelia. Či fúkal vietor alebo pršalo, či bola spaľujúca horúčava alebo treskúci mráz, a bez ohľadu na to, že ma prenasledovala Komunistická strana a nemohol som sa vrátiť domov, nikdy som svoju povinnosť neodložil. Dokonca aj počas týchto rokov choroby som celý čas vytrval vo svojej povinnosti, nikdy som nezložil zbrane, a hoci som možno nedosiahol zásluhy, trpel som a drel. Prečo sa moja choroba nielenže nezlepšila, ale v skutočnosti zhoršila?“ Videl som bratov a sestry v dobrom zdraví, ako aktívne konajú svoje povinnosti, zatiaľ čo ja som bol postihnutý vážnou chorobou. Čím viac som o tom premýšľal, tým väčšiu krivdu som cítil; so slzami na krajíčku som sa vrátil do hostiteľského domu. Cítil som sa naozaj ubolený a negatívny, bez motivácie konať svoju povinnosť. V tej chvíli mi brat Li Cheng pripomenul: „Keď čelíme chorobe, mali by sme hľadať Božie úmysly a nechápať Ho zle alebo sa na Neho sťažovať.“ Slová brata Li Chenga mi pomohli upokojiť sa. Všetko, čo sa deje, je dovolené Bohom, a ja som musel začať tým, že sa podriadim, aby som hľadal pravdu a uvažoval o sebe. A tak som sa modlil k Bohu a hľadal som v nádeji, že ma povedie, aby som porozumel Jeho úmyslom.
Neskôr som si prečítal niekoľko Božích slov: „Niektorí ľudia si myslia, že viera v Boha by im mala priniesť pokoj a radosť, a že ak sa ocitnú v nejakej situácii, stačí, aby sa modlili k Bohu, a Boh ich vypočuje, udelí im milosť a požehnania a zabezpečí, aby im všetko išlo pokojne a hladko. Cieľom ich viery v Boha je hľadať milosť, získať požehnania a tešiť sa z pokoja a šťastia. Práve pre tieto názory zanechávajú svoju rodinu alebo odchádzajú zo zamestnania, aby sa vydávali Bohu, a dokážu znášať útrapy a platiť cenu. Veria, že pokiaľ zanechávajú veci, vydávajú sa Bohu, znášajú útrapy a usilovne pracujú, prejavujúc výnimočné správanie, získajú Božie požehnania a priazeň, a že bez ohľadu na to, s akými ťažkosťami sa stretnú, pokiaľ sa budú modliť k Bohu, On ich vyrieši a vo všetkom im otvorí cestu. Takýto názor zastáva väčšina ľudí, ktorí veria v Boha. Ľudia majú pocit, že tento názor je legitímny a správny. Schopnosť mnohých ľudí udržať si vieru v Boha celé roky bez toho, aby sa vzdali svojej viery, priamo súvisí s týmto názorom. Myslia si: ‚Toľko som sa vydával Bohu, moje správanie bolo také dobré a nespáchal som žiadne zlé skutky, Boh ma určite požehná. Keďže som veľa trpel, zaplatil veľkú cenu za každú úlohu a robil som všetko podľa Božích slov a požiadaviek bez toho, aby som urobil nejakú chybu, Boh by ma mal požehnať; mal by zabezpečiť, aby mi všetko išlo hladko a aby som mal často pokoj a radosť v srdci a tešil sa z Božej prítomnosti.‘ Nie je to ľudská predstava a výmysel? Z ľudského pohľadu sa ľudia tešia z Božej milosti a dostávajú výhody, takže má zmysel, že pre to musia trochu trpieť, a oplatí sa vymeniť toto utrpenie za Božie požehnania. To je mentalita uzatvárania obchodov s Bohom. Z pohľadu pravdy a z Božej perspektívy to však zásadne nezodpovedá princípom Božieho diela ani štandardom, ktoré Boh od ľudí vyžaduje. Je to celkom zbožné želanie, čisto ľudská predstava a výmysel o viere v Boha. Či už to zahŕňa uzatváranie obchodov s Bohom alebo požadovanie vecí od Boha, alebo to obsahuje ľudské predstavy a výmysly, v každom prípade nič z toho nie je v súlade s Božími požiadavkami ani to nezodpovedá Božím princípom a štandardom pre požehnávanie ľudí. Toto transakčné myslenie a pohľad na vec predovšetkým uráža Božiu povahu, ale ľudia si to neuvedomujú. Keď to, čo Boh robí, nie je v súlade s predstavami ľudí, rýchlo sa v ich srdci objavia sťažnosti a nedorozumenia voči Nemu. Dokonca sa cítia ukrivdení a potom sa začnú s Bohom hádať a môžu Ho dokonca súdiť a odsudzovať. … Keď Boh pre ľudí pripraví prostredie, ktoré je v úplnom rozpore s ich predstavami a výmyslami, vytvoria si v srdci predstavy, súdy a odsúdenia voči Bohu a môžu Ho dokonca zaprieť. Môže potom Boh uspokojiť ich potreby? Rozhodne nie. Boh nikdy nezmení spôsob, akým koná dielo, a svoje túžby podľa ľudských predstáv. Kto sa teda musí zmeniť? Sú to ľudia. Ľudia musia upustiť od svojich predstáv, prijať a zažiť prostredie, ktoré pripravil Boh, a podriadiť sa mu a hľadať pravdu, aby vyriešili svoje vlastné predstavy, namiesto toho, aby merali to, čo Boh robí, na základe svojich predstáv, aby videli, či je to správne. Keď ľudia trvajú na tom, že sa budú držať svojich predstáv, vyvinie sa u nich odolávanie voči Bohu – deje sa to prirodzene. V čom spočíva koreň odolávania? Spočíva v skutočnosti, že to, čo ľudia zvyčajne majú v srdci, sú bezpochyby ich predstavy a výmysly, a nie pravda. Preto keď sa stretnú s tým, že Božie dielo nie je v súlade s ľudskými predstavami, ľudia sa môžu vzoprieť Bohu a vynášať proti Nemu súdy.“ (Slovo, zv. V: Zodpovednosti vodcov a pracovníkov. Zodpovednosti vodcov a pracovníkov (16)) „V ich očiach neexistuje legitímnejší účel viery v Boha, než získavanie požehnaní – stojí na tom samotná hodnota ich viery. Ak niečo neprispieva k dosiahnutiu tohto cieľa, ich srdcia voči tomu zostávajú zatvorené. A presne to je prípad väčšiny tých, čo dnes veria v Boha. Ich zámer a úmysel pôsobia legitímne, lebo veria v Boha, a taktiež Bohu venujú svoj čas, oddávajú sa Mu a vykonávajú svoju povinnosť. Vzdávajú sa mladosti, opúšťajú rodiny a kariéry, a dokonca celé roky žijú mimo domova pohltení zhonom. Aby naplnili svoj najvyšší cieľ, menia svoje záujmy, svoj pohľad na život a dokonca aj smer, o ktorý sa usilujú; no nedokážu zmeniť zmysel ich viery v Boha. … Odhliadnuc od prínosov, ktoré sa s týmito ľuďmi tak úzko spájajú, môžu byť aj iné dôvody, prečo by tí, čo nikdy nepochopili Boha, Mu dávali tak veľa? Narážame na doposiaľ nerozpoznaný problém: vzťah človeka k Bohu je len vzťahom očividného vlastného záujmu. Je to vzťah medzi prijímateľom a darcom požehnaní. Povedané na rovinu, je to vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Zamestnanec tvrdo pracuje len preto, aby od zamestnávateľa dostal odmenu. V takomto vzťahu založenom na záujmoch niet príbuzenskej náklonnosti, je to len obchod. Niet milujúceho ani milovaného, sú len milodary a milosrdenstvo. Niet pochopenia, je len bezmocné potlačené rozhorčenie a klamstvo. Niet žiadnej intimity, je len neprekročiteľná priepasť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dodatok 3: Človek môže byť spasený jedine v rámci Božieho riadenia) Božie slová súdu podrobne odhalili nesprávne úmysly a názory, ktoré sa skrývali za mojou vierou v Neho, takže som sa cítil ponížený a zahanbený. Vždy som veril, že ak zaplatím vyššiu cenu a viac sa vydám, budem môcť prijať Božiu ochranu a požehnania a moja nádej na spásu bude väčšia. Keď mi náhle diagnostikovali žltačku typu B, v srdci som sa začal sťažovať na Boha a myslel som si, že som pre Neho celé tie roky trpel a vydával sa a že Boh nemal dopustiť, aby ma postihla taká vážna choroba. Hoci som sa nakoniec podriadil, stále som si myslel, že pokiaľ vytrvám vo svojej povinnosti, budem znášať viac utrpenia a zaplatím vyššiu cenu, možno ma Boh ochráni a môj stav sa zlepší. Ale keď sa môj stav zhoršil a dokonca som čelil možnosti rakoviny a smrti, pomyslel som si, že moja túžba po požehnaniach bola zničená. Tak som sa stal negatívnym a vzniklo u mňa nepochopenie; v srdci som sa s Bohom hádal, veril som, že hoci nemám zásluhy, trpel som a veľmi som sa namáhal, a Boh by sa ku mne takto správať nemal. Dokonca som sa sťažoval Bohu, že ma nechráni. Pri odhalení faktov som videl, že moje snahy a to, ako som sa vydával, boli poháňané opovrhnutiahodným úmyslom, v tom zmysle, že som chcel použiť svoju tvrdú prácu, obete a to, ako som sa vydával, ako kapitál výmenou za dobrú budúcnosť a konečný osud, čo znamenalo uzatvárať s Bohom obchod. Len čo som nedostal požehnania, nesprávne som pochopil Boha a sťažoval som sa na Neho a to, čo som odhaľoval, bola všetka moja satanská povaha. Boh je Stvoriteľ a bez ohľadu na to, ako Boh ovláda a usporadúva veci, nemám dôvod klásť Mu požiadavky a mal by som sa podriadiť Jeho usporiadaniam. Ale ja som neustále chcel, aby Boh konal podľa mojich predstáv, a keď sa veci nezhodovali s mojimi predstavami, hádal som sa s Ním. Voľne som si užíval toľko polievania a zaopatrenia z Božích slov, a predsa som neoplácal Božiu lásku, namiesto toho som Ho dokonca nesprávne chápal a sťažoval sa na Neho. Ako by som mohol byť človekom, ktorý skutočne verí v Boha?
Neskôr som si prečítal ďalší úryvok Božích slov a trochu som porozumel koreňu môjho obchodu s Bohom. Všemohúci Boh hovorí: „Všetci skazení ľudia žijú sami za seba. Každý sám za seba a ostatných nech vezme čert – to je zhrnutie ľudskej prirodzenosti. Ľudia veria v Boha pre seba. Keď sa niečoho zriekajú a vydávajú sa Bohu, je to preto, aby boli požehnaní, a keď sú Mu oddaní, je to stále preto, aby boli odmenení. Stručne povedané, celé sa to robí pre požehnanie, odmenu a vstup do nebeského kráľovstva. V spoločnosti ľudia pracujú pre svoj vlastný prospech a v Božom dome konajú povinnosti, aby boli požehnaní. Zrieknu sa všetkého a dokážu vydržať veľa utrpenia, aby získali požehnania. Niet lepšieho dôkazu o satanskej prirodzenosti človeka.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Z odhalenia Božích slov som pochopil, že keďže satanské názory ako „každý sám za seba a ostatných nech vezme čert“ a „bez odmeny ani prstom nepohni“ sa zakorenili v mojom srdci a stali sa základom mojej existencie, všetko, čo som robil, bolo pre môj vlastný prospech. A dokonca aj moje obete a to, ako som sa vydával, boli na to, aby som získal požehnania a bol ochránený pred smrťou, keď príde pohroma. Počas týchto rokov konania mojej povinnosti, bez ohľadu na to, koľko telesných útrap som znášal alebo akú cenu som musel zaplatiť, pokiaľ som veril, že mi to prinesie požehnania a spásu, bol som ochotný znášať akékoľvek utrpenie. Ale keď sa moja choroba zhoršila a túžba po požehnaniach sa rozplynula, stratil som motiváciu konať svoju povinnosť a dokonca som sa v srdci hádal s Bohom a sťažoval sa Mu. Vo všetkom, čo som robil, som dával na prvé miesto osobný zisk, považoval som svoju povinnosť za výmenný prostriedok na získanie odmien a požehnaní, dokonca som si myslel, že je to úplne oprávnené. Žil som podľa týchto satanských jedov, stratil som svedomie a rozum a sťažoval sa a vzdoroval Bohu. Ak by som sa nekajal, Boh by ma skôr či neskôr zavrhol a vyradil. Táto myšlienka ma naplnila strachom aj ľútosťou. Niekto taký sebecký a opovrhnutiahodný ako ja, s nezmenenou povahou, mal stále pomýlenú nádej na požehnania. Aká nehanebnosť! Božia povaha je spravodlivá a svätá. Nezáleží na tom, koľko práce človek urobí, koľko útrap pretrpí alebo akú cenu zaplatí, ak nedôjde k zmene v povahe, všetko je to márne. Boh neurobí výnimku a neprivedie nás do svojho kráľovstva preto, že sme pretrpeli viac útrap. Boh hovorí: „Musíš vedieť, po akých ľuďoch túžim; tým, ktorí sú nečistí, nie je dovolené vstúpiť do kráľovstva, tým, ktorí sú nečistí, nie je dovolené zneucťovať svätú pôdu. Aj keď si možno vykonal veľa práce a snažil sa mnoho rokov, ak si nakoniec stále žalostne nečistý, potom ti nebeský zákon nedovolí, aby si vstúpil do Môjho kráľovstva! Od stvorenia sveta až dodnes som nikdy neponúkal ľahký vstup do svojho kráľovstva tým, ktorí si ma chcú nakloniť pretvárkou. To je nebeské pravidlo a nikto ho nesmie porušiť! Musíš sa usilovať o život. Dnes sú tí, ktorí budú zdokonalení, rovnakí ako Peter: sú to tí, ktorí sa usilujú o zmeny vo svojej povahe a ktorí sú ochotní vydať svedectvo o Bohu a plniť si svoje povinnosti ako stvorené bytosti. Iba takíto ľudia budú zdokonalení. Ak hľadáš len odmeny a neusiluješ sa o zmenu svojho života-povahy, potom bude všetko tvoje úsilie márne – to je nemenná pravda!“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Úspech alebo neúspech závisí od cesty, po ktorej človek kráča) Boh neposudzuje ľudí podľa ich zjavného vydávania sa alebo utrpenia, ale podľa cesty, ktorou sa uberajú, či získali pravdu a či sa ich skazená povaha zmenila. Hoci som veril v Boha mnoho rokov, sústredil som sa len na drinu a prácu a neusiloval som sa o pravdu, moja skazená povaha sa nezmenila a stále som sa snažil s Bohom vyjednávať, aby som získal požehnania. Ako by mohol niekto taký sebecký a opovrhnutiahodný ako ja byť hoden spásy? Pomyslel som na Pavla. Kázal evanjelium, vykonal mnoho práce a veľmi trpel, ale jeho utrpenie a drina neboli na to, aby uvádzal Božie slová do praxe, ani na to, aby konal povinnosť stvorenej bytosti, ale aby získal požehnania a korunu. Presne ako povedal: „Bojoval som dobrý boj, prišiel som na koniec svojej cesty, zachoval som si vieru: odteraz je pre mňa pripravený veniec spravodlivosti.“ (2 Tim 4, 7-8) Chcel tým povedať, že ak by mu Boh nedal korunu alebo odmeny, znamenalo by to, že Boh je nespravodlivý. Bola to nehanebná požiadavka koruny od Boha, čo bol pokus o nátlak na Boha. Hoci Pavol drel, trpel a vydával sa, neusiloval sa o pravdu, len hľadal požehnania a kráčal cestou odolávania Bohu. Nakoniec ho Boh potrestal. Ak by som pokračoval po Pavlovej ceste, aj mňa by Boh nakoniec vyradil. Už som nemohol klásť Bohu požiadavky ani žiadosti, ani žiť sebecky a opovrhnutiahodne pre seba. Bez ohľadu na to, ako sa môj stav vyvinie, bol som ochotný podriadiť sa Božiemu ovládaniu a usporiadaniam.
Neskôr som si prečítal úryvok Božích slov, ktorý mi poskytol cestu. Boh hovorí: „Medzi povinnosťou človeka a tým, či dostane požehnania alebo ho postihne nešťastie, nie je žiadna súvislosť. Povinnosť je to, čo má človek plniť. Je to jeho poslanie zoslané z neba a človek by ho mal vykonávať bez toho, aby hľadal kompenzáciu, a bez podmienok či dôvodov. Len to možno nazývať vykonávaním povinnosti. Prijímanie požehnaní sa týka požehnaní, ktoré človek požíva, keď je zdokonalený po tom, ako zakúsi súd. Utrpenie nešťastia sa týka trestu, ktorý človek dostane, keď sa jeho povaha nezmení po tom, čo prešiel napomínaním a súdom – teda keď nie sú zdokonalení. No bez ohľadu na to, či stvorené bytosti dostanú požehnania alebo ich postihne nešťastie, majú konať svoju povinnosť, robiť to, čo musia a čoho sú schopné. To je to najmenšie, čo by mal robiť človek, ktorý sa usiluje o Boha. Nemal by si vykonávať svoju povinnosť len preto, aby si dostal požehnania, a nemal by si odmietať vykonávanie svojej povinnosti zo strachu, že ťa postihne nešťastie. Chcem vám povedať toto: Vykonávanie povinnosti je to, čo by mal človek robiť, a ak nie je schopný vykonávať svoju povinnosť, potom je to jeho vzdorovitosť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Rozdiel medzi službou vteleného Boha a povinnosťou človeka) Z Božích slov som pochopil, že konanie povinnosti nesúvisí so získavaním požehnaní alebo znášaním nešťastia. Boh mi dal život a všetko, čo mám, a je len prirodzené a správne, aby som sa ako veriaci vydával Bohu. Toto je zodpovednosť a povinnosť, ktorú by mal človek plniť, a je to to, čo by mal človek s trochou svedomia a rozumu robiť. Nemal by som svoje vydávanie sa používať ako výmenný prostriedok na žiadanie požehnaní od Boha, ani by som sa nemal sťažovať na Boha za svoju vážnu chorobu. Presne ako Jób, bez ohľadu na to, či mu Boh veci daroval alebo ho o ne obral, aj keď stratil všetko a bol posiaty vredmi, nesťažoval sa na Boha ani Ho nežiadal, aby zmiernil jeho utrpenie, namiesto toho chválil Božie meno a pevne si stál za svojím svedectvom o Ňom. Pri uvažovaní o Jóbovej skúsenosti som našiel cestu praktizovania. Bez ohľadu na to, ako dlho by moja choroba trvala alebo aká vážna by bola, aj keby bol môj život v ohrození, mal by som sa podriadiť Bohu a pevne si stáť za svojím svedectvom o Ňom. To je svedomie a rozum, aké by som mal mať. Keď som mal kedykoľvek neskôr myšlienky na získanie požehnaní, modlil som sa k Bohu, aby som týmto túžbam vzdoroval, a sústredil som sa na to, aby som každý deň zažíval Božie slová a praktizoval pravdu, a pri tom sa moje srdce oveľa viac upokojilo.
Neskôr sa vďaka liekom môj stav postupne zlepšoval a bol som veľmi šťastný. Ale po nejakom čase som sa opäť cítil unavený a slabý, tak som išiel do nemocnice na vyšetrenie. Lekár povedal, že hladina vírusu žltačky typu B v mojom tele stúpla na viac ako 100 miliónov, a že mám tiež vysoké niektoré ďalšie ukazovatele funkcie pečene. Povedal, že ak by to takto pokračovalo, mohlo by to byť problematické. Keď som to počul, cítil som sa trochu nervózny a znepokojený a myslel som si: „Táto choroba sa mi už niekoľkokrát vrátila; mohla by sa naozaj rozvinúť na rakovinu? Je moja choroba vôbec liečiteľná?“ Tieto myšlienky ma trochu skľúčili. Vtedy som si uvedomil, že môj stav nie je v poriadku, a tak som sa modlil k Bohu. Prečítal som si úryvok Božích slov: „Keďže veríš v Boha a nasleduješ Ho, mal by si Mu obetovať všetko a nemal by si robiť osobné rozhodnutia ani si klásť osobné požiadavky a mal by si dosiahnuť uspokojenie Božích úmyslov. Keďže si bol stvorený, mal by si sa podriadiť Pánovi, ktorý ťa stvoril, pretože ty si od prírody bez nadvlády nad sebou samým a nemáš prirodzenú schopnosť ovládať svoj osud. … Ako stvorená bytosť by človek mal hľadať spôsob, ako si splniť povinnosti stvorenej bytosti, a snažiť sa milovať Boha bez toho, aby robil iné rozhodnutia, pretože Boh je hoden ľudskej lásky. Tí, ktorí sa usilujú o lásku k Bohu, by sa nemali usilovať o žiadne osobné výhody alebo hľadať to, po čom oni sami osobne túžia; to je najsprávnejší spôsob usilovania sa.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Úspech alebo neúspech závisí od cesty, po ktorej človek kráča) Z Božích slov som pochopil Božie úmysly a uvedomil som si, že život a smrť sú v Božích rukách. Už som nemohol klásť na Boha nerozumné požiadavky a bez ohľadu na to, či by sa moja choroba zhoršila, aj keby som mal zomrieť alebo nemať žiadny konečný výsledok či osud, aj tak by som sa podriadil Božiemu ovládaniu a usporiadaniam. Keď som si toto uvedomil, stav mojej choroby ma už neobmedzoval a pokračoval som v konaní svojej povinnosti ako zvyčajne a cítil som sa celkom oslobodený. Neskôr som pokračoval v liečbe tradičnou čínskou medicínou a cítil som, že sa stav postupne zlepšuje. Po záverečnej kontrole sa niekoľko ukazovateľov funkcie pečene v podstate vrátilo do normálu.
Cez túto skúsenosť, keď ma zjavila táto choroba, hoci som trochu trpel, som Bohu veľmi vďačný. Bez tohto prostredia by som nespoznal sám seba a naďalej by som si myslel, že sa úprimne vydávam pre Boha. Ale teraz jasne vidím svoje mylné názory na hľadanie požehnaní prostredníctvom viery v Boha a získal som určité porozumenie svojej sebeckej, opovrhnutiahodnej a na zisk zameranej satanskej povahy. Toto je to, čo som získal, keď som čelil tejto chorobe.
