98. Čo sa skrývalo za maskou
V máji 2023 som v cirkvi navrhovala plagáty. Vodkyňa si všimla, že mám slušné zručnosti, a povýšila ma na vedúcu tímu. Veľmi ma potešilo, keď som si uvedomila, že mi vodkyňa dôveruje. Mala som však aj nejaké obavy. Predtým som bola len členkou tímu a neprekážalo, ak som v tejto úlohe nebola veľmi zručná, ale teraz, keď som sa stala vedúcou tímu, boli na mňa kladené vyššie požiadavky. Budú moje súčasné zručnosti postačovať na plnenie týchto požiadaviek? Veľmi by som sa hanbila, keby som tú prácu nezvládla a prepustili by ma! Keď som nebola vedúcou tímu, bratia a sestry mali o mne celkom dobrú mienku. Ale keby poznali moju skutočnú úroveň zručností, nemysleli by si, že som si len nasadila masku a že nemám skutočný talent? Nepokazilo by to ich dobrý dojem zo mňa? Práve vtedy vodkyňa poukázala na niektoré problémy s plagátom k filmu, ktorý som navrhla. Cítila som sa naozaj trápne a obávala som sa, čo si o mne vodkyňa pomyslí. Nebude si myslieť, že moje zručnosti sú príliš slabé na to, aby som poskytovala vedenie a dohľad? Tak som sa rozhodla pre kompromis. Pri diskusii o problémoch som nezačínala zdieľaním svojho názoru a nechala som najprv hovoriť ostatných. Ak sa názory všetkých zhodovali, súhlasila som s nimi, ale ak nie, vyjadrovala som sa nejasne. Takto by sa aj v prípade chýb neodhalili moje nedostatky a nestratila by som tvár. Raz sme diskutovali o jednom návrhu. Myslela som si, že sú tam určité kompozičné problémy, ale nebola som si istá. Obávala som sa, že sa budem mýliť a budú sa na mňa pozerať zhora, preto som neprebrala iniciatívu a nehovorila o tom v duchovnom spoločenstve. Keď sa ma neskôr vodkyňa spýtala na môj názor, znervóznela som, ale navonok som si zachovala pokojnú tvár. Povedala som: „Môj názor je rovnaký ako názor všetkých ostatných; nevidím žiadne ďalšie problémy.“ Vodkyňa prikývla a nič viac nepovedala. Keď si na to spomeniem, nedokázala som ani povedať: „Nerozumiem, v tejto veci nemám jasno.“ Cítila som sa trochu rozrušená, ale len som sa nad tým trochu zamyslela a išla ďalej.
Na druhý deň sme s vodkyňou diskutovali o pláne návrhu. Bola som trochu nervózna. Dlho som sa na návrh pozerala, ale neodvážila som sa vyjadriť svoj názor. Bála som sa, ako by sa na mňa vodkyňa pozerala, keby som sa mýlila. Inokedy som si všimla problémy s návrhom, ale nemala som riešenie. Chcela som hovoriť úprimne, ale obávala som sa, čo by si o mne vodkyňa pomyslela, keby som sa ozvala. Čudovala by sa, prečo nedokážem vyriešiť ani taký jednoduchý problém? Myslela by si, že mám také nedostatočné zručnosti? S touto myšlienkou som nehovorila úprimne. Predstierala som, že som zahĺbená do myšlienok, a povedala som vodkyni: „Potrebujem viac času na premyslenie tohto návrhu. Prečo nepovieš najprv ty, čo si myslíš?“ Vodkyňa sa podelila o svoje myšlienky založené na princípoch a spýtala sa na môj názor. Cítila som, akoby sa podo mnou prepadala zem. Chcela som byť úprimná, no bolo to, akoby som mala zalepené ústa. Nakoniec som povedala: „Presne to som si myslela aj ja.“ Keď som to povedala, cítila som sa skleslo, akoby som prehltla zdochnutú muchu. Bolo jasné, že som nevedela, ako to správne upraviť. Napriek tomu som predstierala, že viem, čo mám robiť, aby som ukázala, že som schopná a dokážem problém analyzovať. Nesnažila som sa len podviesť a oklamať ľudí? Cítila som sa naozaj skleslo. Na konci dňa som sa cítila vyčerpaná a nič som nezískala.
Počas svojich pobožností som sa zamyslela: „Posudzovanie návrhov s vodkyňou by mohlo byť príležitosťou na zlepšenie mojich zručností. Je to dobrá vec, ale prečo sa namiesto oslobodenia cítim taká unavená?“ Potom som si prečítala, že Božie slová hovoria: „Stáť na správnom mieste ako stvorená bytosť a byť obyčajným človekom: je to ľahké? (Nie je to ľahké.) V čom spočíva tá náročnosť? Je v tomto: ľudia majú stále pocit, že na hlave majú mnohé svätožiary a tituly. Tiež si privlastňujú identitu a postavenie veľkých osobností a nadľudí a zapájajú sa do všetkého toho predstieraného a falošného praktizovania a predvádzania sa navonok. Ak sa týchto vecí nezbavíš, ak sa tvoje slová a skutky stále obmedzujú a riadia týmito vecami, potom bude pre teba ťažké vstúpiť do reality Božieho slova. Bude ťažké nebyť netrpezlivý pri hľadaní riešení ohľadne vecí, ktorým nerozumieš, častejšie predkladať takéto záležitosti pred Boha a obetovať Mu úprimné srdce. Nebudeš toho schopný. Tieto veci ťa zväzujú a bránia ti prísť pred Boha práve preto, lebo tvoje postavenie, tvoje tituly, tvoja identita a všetky podobné veci sú falošné a nepravdivé, idú proti Božím slovám a sú s nimi v rozpore. Čo ti tieto veci prinášajú? Vďaka nim sa vieš dobre pretvarovať, predstierať, že rozumieš, predstierať, že si bystrý, predstierať, že si veľkou osobnosťou, predstierať, že si významným človekom, predstierať, že si schopný, predstierať, že si múdry, a dokonca predstierať, že všetko vieš, všetko dokážeš a všetkého si schopný. Ostatní ťa budú vďaka tomu uctievať a obdivovať. Prídu za tebou so všetkými svojimi problémami, budú sa na teba spoliehať a budú k tebe vzhliadať. Je to teda rovnaké, akoby si sa sám kládol na oheň a nechával sa grilovať. Povedzte Mi, je príjemné nechať sa grilovať? (Nie.) Nerozumiete, no neodvážite sa povedať, že nerozumiete. Nevidíte do niečoho, ale neodvážite sa povedať, že do toho nevidíte. Očividne ste urobili chybu, ale neodvážite sa priznať si to. Vaše srdce trpí, ale neodvážite sa povedať: ‚Tentokrát to je naozaj moja vina, mám voči Bohu a svojim bratom a sestrám dlh. Božiemu domu som spôsobil takú veľkú škodu, ale nemám odvahu pred všetkých sa postaviť a priznať si to.‘ Prečo nemáte odvahu hovoriť? Veríte: ‚Musím žiť podľa povesti a svätožiary, ktorú mi dali moji bratia a sestry, nemôžem zradiť ich veľkú úctu a dôveru, ktorú ku mne majú, a už vôbec nie horlivé očakávania, ktoré odo mňa mali toľké roky. Preto musím pokračovať v pretvárke.‘ Ako takáto pretvárka vyzerá? Úspešne zo seba robíte veľkú osobnosť a nadčloveka. Bratia a sestry chcú prísť za tebou, aby sa ťa pýtali, radili sa s tebou a dokonca sa od teba doprosujú rady v súvislosti s akýmikoľvek problémami, ktorým čelia. Zdá sa, že bez teba nedokážu ani žiť. Nie je však tvoje srdce utrápené?“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Vážiť si Božie slová je základom viery v Boha) Božie slová odhalili môj pravý stav. Keď som diskutovala o plánoch návrhov s vodkyňou, nikdy som sa necítila slobodne. Hlavným dôvodom bolo, že moja prirodzenosť bola skutočne arogantná a nedovoľovala som si robiť chyby, nieto ešte neschopnosť niečo pochopiť alebo niečo urobiť. Vystavovala som sa ohňu, aby ma pálili plamene. Odkedy ma povýšili na vedúcu tímu, vodkyňa mala o mne dobrú mienku a vážila si ma, tak som sa obávala, že odhalenie príliš mnohých nedostatkov v mojej práci ovplyvní to, ako ma ostatní vnímajú. Najmä potom, ako sa vyskytli problémy s plagátom k filmu, ktorý som navrhla, som bola ešte opatrnejšia. Nechala som najprv ostatných, aby sa podelili o svoje názory, aby som sa vyhla odhaleniu svojich vlastných nedostatkov. Keď sme s vodkyňou spolu posudzovali návrhy, dokázala som si všimnúť nejaké problémy, ale bála som sa, že sa budem mýliť, a tak som nehovorila úprimne. Niekedy bolo jasné, že nemám plán, ako veci napraviť, ale aby som sa vyhla pohŕdaniu zo strany vodkyne, predstierala som, že sa v tom vyznám, opakovala som názor vodkyne a tvrdila som, že to vidím rovnako. Len som sa maskovala. Otvorene som klamala. Neodvážila som sa ani povedať: „Nerozumiem, nemám v tom jasno.“ Neustále som zakrývala svoje nedostatky, aby som si zachovala tvár. Moja starosť o povesť a postavenie bola príliš veľká! Pravdou bolo, že keďže som sa len začala zaúčať, bolo úplne normálne robiť chyby. Všetci jasne videli moju skutočnú úroveň zručností, takže nebolo potrebné to zakrývať. Aj keby bratia a sestry videli moje nedostatky, nepozerali by sa na mňa zhora – naopak, pomohli by mi. Ale ja som stále trvala na tom, že sa budem pretvarovať, že viem všetko a dokážem všetko. Snažila som sa zo všetkých síl skryť svoje nedostatky a slabiny. Bola som taká hlúpa a nevedomá! Neustále som sa skrývala a nedokázala som byť úprimná pri jednaní s ostatnými. Žiť týmto spôsobom bolo také pokrytecké, slizké a nečestné!
Neskôr som si prečítala ďalšie Božie slová: „Bez ohľadu na kontext a nezávisle od toho, akú povinnosť koná, antikrist sa bude snažiť vzbudiť dojem, že nie je slabý, že je vždy silný, plný viery a nikdy nie negatívny, aby ľudia nikdy nevideli jeho skutočné duchovné postavenie ani skutočný postoj k Bohu. … Ak sa stane niečo vážne a niekto sa ho opýta na jeho chápanie udalosti, zdráha sa odhaliť svoje názory a radšej najprv nechá hovoriť ostatných. Jeho zdržanlivosť má svoje dôvody: buď je to tak, že síce má názor, ale bojí sa, že jeho názor je nesprávny, že ak ho vysloví nahlas, ostatní ho vyvrátia, čo by ho zahanbilo, a preto ho nevysloví; alebo názor nemá, a keďže nedokáže vec jasne vnímať, neodváži sa hovoriť len tak, zo strachu, že sa ľudia budú smiať jeho chybe – takže mlčanie je jeho jedinou voľbou. Skrátka, nehovorí bez váhania, aby vyjadril svoje názory, pretože sa bojí, že sa odhalí taký, aký je, že ľudia uvidia, aký je zbedačený a úbohý, čo by ovplyvnilo obraz, ktorý o ňom ostatní majú. Takže potom, čo všetci ostatní dohovoria v duchovnom spoločenstve o svojich názoroch, myšlienkach a poznaní, chopí sa nejakých vznešenejších, obhájiteľných tvrdení, ktoré vytiahne ako svoje vlastné názory a porozumenie. Zhrnie ich a hovorí o nich v duchovnom spoločenstve všetkým, čím získava vysoké postavenie v srdciach ostatných. Antikristi sú mimoriadne ľstiví: keď príde čas vyjadriť názor, nikdy sa neotvoria a neukážu ostatným svoj skutočný stav ani nedajú ľuďom vedieť, čo si naozaj myslia, aká je ich kvalita, aká je ich ľudská prirodzenosť, aké sú ich schopnosti porozumenia a či majú skutočné poznanie pravdy. A tak, zatiaľ čo sa chvália a predstierajú, že sú duchovní a dokonalí ľudia, robia všetko pre to, aby zakryli svoju pravú tvár a skutočné duchovné postavenie. Nikdy neodhaľujú svoje slabosti bratom a sestrám ani sa nikdy nesnažia spoznať svoje vlastné nedostatky a chyby; namiesto toho robia všetko pre to, aby ich zakryli.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Desiata časť)) Z Božích slov som videla, že antikristi, bez ohľadu na to, akú povinnosť konajú alebo v akej situácii sa nachádzajú, nikdy ľahko nevyjadrujú svoje názory, keď ich niečo postihne. Nedávajú ostatným poznať svoj pravý stav, ani nedávajú ostatným najavo svoju kvalitu či ľudskú prirodzenosť zo strachu, že odhalia svoje slabosti. Aby skryli svoje nedostatky, dokonca si privlastňujú dobré návrhy a nápady iných, zhrnú ich a prezentujú, akoby ich vymysleli oni, čím u ostatných mylne vyvolajú dojem, že majú poznanie a kvalitu, a tak dosahujú cieľ, aby ich ostatní obdivovali a uctievali. Keď som to porovnala so sebou, videla som, že moje správanie je úplne rovnaké ako správanie antikrista! Keď sme s vodkyňou diskutovali o pláne návrhu, bála som sa, že si vodkyňa bude myslieť, že moje profesionálne zručnosti sú slabé, preto som pri vyjadrovaní svojho názoru zámerne hovorila nejasne, predstierala som, že rozumiem, a pritakávala som vodkyni. Správala som sa, akoby som mala rovnaký názor ako vodkyňa, a tým som skrývala svoje nedostatky. Keď si na to spomeniem, vždy som svoju povinnosť konala takto: Aby som si ochránila svoj obraz a postavenie v srdciach ľudí, nikdy som nechcela, aby ostatní videli moje nedostatky alebo slabiny. Boli tam jasné problémy, ktoré sa dali rýchlo vyriešiť duchovným spoločenstvom s niekým, kto sa v tom vyzná, ale myslela som si, že ak požiadam o pomoc iných, budem vyzerať neschopne a menejcenne, preto som radšej tajne hľadala materiály a sama som sa trápila, aby som na to prišla, a nežiadala som iných o radu. To viedlo k nízkej pracovnej efektivite a oneskoreniam v iných úlohách. Vždy som sa chcela tváriť ako niekto, kto všetko vie a všetko dokáže, a nasadzovala som si masku pred ostatnými. Nezavádzala som tým ľudí? Antikristi sa vždy takto skrývajú a pretvarujú. Klamú a zavádzajú ľudí tým, že maskujú svoje pravé duchovné postavenie, a vedú ľudí k tomu, aby pred nich prichádzali. V čom sa moje správanie líšilo od správania antikrista? To, čo som odhaľovala, bola povaha antikrista! Toto uvedomenie ma vystrašilo. Cítila som, že ak sa nezmením, budem zjavená a vyradená. Rýchlo som sa modlila k Bohu, ochotná činiť pokánie a zmeniť sa. Už som sa nechcela pretvarovať a klamať ostatných, aby som si chránila svoju hrdosť a imidž.
Neskôr som hľadala cestu praktizovania na základe svojich problémov. Prečítala som si, že Božie slová hovoria: „Bez ohľadu na to, s akými problémami sa stretneš, musíš hľadať pravdu, aby si ich vyriešil; v žiadnom prípade sa nesmieš pretvarovať ani iným ukazovať falošný obraz. Či už ide o tvoje nedostatky, nedokonalosti, chyby alebo skazené povahy, musíš sa otvoriť a hovoriť o všetkých týchto veciach v duchovnom spoločenstve. Nezakrývaj ich. Naučiť sa otvoriť je prvým krokom k vstupu do života a je to prvá prekážka, ktorú je najťažšie zdolať. Keď túto prekážku zdoláš, vstúpiť do pravdy bude ľahké. Keď urobíš tento krok, čo to bude znamenať? Bude to znamenať, že otváraš svoje srdce, úplne sa odhaľuješ a otváraš o každej svojej časti – či už dobrej alebo zlej, pozitívnej alebo negatívnej – a vynášaš to na svetlo, aby to videli ostatní ľudia aj Boh, pričom pred Bohom nič neskrývaš ani nezatajuješ, nepoužívaš voči Bohu žiadnu pretvárku, zradnosť ani klamstvo a rovnako úprimný si aj k iným ľuďom. Takto budeš žiť vo svetle; nielenže ťa Boh bude podrobne skúmať, ale aj ostatní ľudia uvidia, že tvoje konanie má princípy a transparentnosť. Nemusíš používať žiadne prostriedky na ochranu svojej povesti, obrazu a postavenia a nemusíš svoje chyby nijako zatajovať ani zakrývať. Nemusíš vynakladať toto zbytočné úsilie. Ak sa dokážeš týchto vecí vzdať, tvoj život bude veľmi uvoľnený, bez obmedzení a bolesti a budeš žiť úplne vo svetle.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) V Božích slovách som našla cestu praktizovania. Keď človek koná svoju povinnosť a stretne sa s vecami, ktorým nerozumie alebo ich nevie zvládnuť, mal by sa viac otvoriť, hľadať pomoc u iných a byť čestným človekom. Mal by byť skutočný a nechrániť si vlastnú povesť. Týmto spôsobom môže byť v súlade s Božími úmyslami a napredovať. Ja som však myslela len na svoju hrdosť, neustále som skrývala svoje nedostatky a pretvarovala som sa. Nezaujímalo ma, ako dobre je práca vykonaná, ani ako zlepšiť svoje profesionálne zručnosti. Až do tej chvíle som nechápala princípy, moje zručnosti sa nezlepšili a svoju povinnosť som nekonala na požadovanej úrovni. Aký zmysel malo len sa snažiť zachovať si svoju hrdosť? Keby som nasledovala Božie požiadavky a konala ako čestný človek, hoci by moja povesť mohla trochu utrpieť, moje zručnosti by sa mohli zlepšiť, svoje povinnosti by som mohla konať lepšie a Boh by mal radosť. Nebolo by to oveľa lepšie? Pri tejto myšlienke som sa modlila k Bohu, ochotná činiť pokánie. Neskôr, keď som sa rozprávala s ostatnými, som sa už neskrývala, keď som niečomu nerozumela, a aktívne som predkladala svoje otázky skupine na diskusiu. Keď som to takto praktizovala, cítila som sa oslobodená a niečo som od ostatných získala.
Potom som trochu hľadala a premýšľala: „Prečo som po povýšení na vedúcu tímu nedokázala správne vnímať svoje nedostatky? Aké nesprávne názory ma ovládali?“ Počas hľadania som si prečítala Božie slová: „Keď bratia a sestry niekoho zvolia za vodcu alebo keď Boží dom niekoho povýši, aby odviedol určitú prácu alebo vykonal určitú povinnosť, neznamená to, že má zvláštne postavenie alebo pozíciu, ani že pravdy, ktorým rozumie, sú hlbšie a početnejšie ako u iných ľudí – a už vôbec nie, že tento človek je schopný podriadiť sa Bohu a nezradí Ho. Určite to tiež neznamená, že pozná Boha a že ide o niekoho, kto sa Boha bojí. V skutočnosti nič z toho nedosiahol. Povýšenie a rozvíjanie je iba povýšením a rozvíjaním v priamočiarom zmysle a neznamená to, že Boh ho určil vopred a považoval za hodný. … Čo je teda cieľom a významom povýšenia a rozvíjania človeka? Ide o to, že tento človek je ako jednotlivec povýšený, aby mohol praktizovať a aby bol špeciálne polievaný a vycvičený, a tak mohol pochopiť pravdu-princípy a princípy, prostriedky a metódy, ako robiť rôzne veci a riešiť rôzne problémy, ako aj to, ako riešiť rôzne typy prostredí a ľudí, s ktorými sa stretáva, a ako k nim pristupovať v súlade s Božími úmyslami a spôsobom, ktorý chráni záujmy Božieho domu. Súdiac na základe týchto bodov, sú talentovaní ľudia, ktorých Boží dom povýšil a rozvíjal, primerane schopní vykonávať svoju prácu a dobre konať svoju povinnosť počas obdobia povyšovania a rozvíjania alebo pred povýšením a rozvíjaním? Samozrejme, že nie. Je teda nevyhnutné, aby títo ľudia počas obdobia rozvíjania zažili orezávanie, súdenie a napomínanie, odhalenie a dokonca prepustenie; je to normálne, to je výcvik a rozvíjanie.“ (Slovo, zv. V: Zodpovednosti vodcov a pracovníkov. Zodpovednosti vodcov a pracovníkov (5)) Z Božích slov som si uvedomila, že keď Boží dom niekoho povýši a rozvíja, neznamená to, že táto osoba už rozumie pravde, má realitu alebo plne chápe princípy. Povýšenie je len príležitosťou na precvičovanie, a to si od ľudí vyžaduje, aby správne vnímali svoje nedostatky. Mala som o sebe príliš vysokú mienku, myslela som si, že povýšenie na vedúcu tímu znamená, že musím mať lepšiu kvalitu, zručnosti a ďalšie podobné vlastnosti ako ostatní. Povyšovala som sa a aby ma ostatní neprekukli, pretvarovala som sa a skrývala, používala som všemožné triky, aby som skryla svoje nedostatky, a dokonca aj keď som vyjadrovala svoj názor, príliš som nad všetkým premýšľala. Nebola som otvorená pri jednaní s ostatnými a až do vyčerpania som samu seba zväzovala. Keď sa nad tým zamyslím, povýšenie na vedúcu tímu bolo len príležitosťou na precvičovanie. Táto okolnosť ma dotlačila k tomu, aby som sa usilovala o pravdu a konala svoje povinnosti podľa princípov. Bolo normálne mať pri konaní svojej povinnosti nedostatky a odchýlky a tieto príležitosti som mohla využiť na kompenzovanie svojich nedostatkov, aby som tak cez skúsenosti porozumela viacerým pravdám a pochopila viac princípov, a postupne by som dokázala konať svoju povinnosť na požadovanej úrovni. V budúcnosti by som mala správne vnímať svoje nedostatky a naučiť sa stáť nohami na zemi a mala by som vynaložiť viac úsilia na učenie sa princípov a zručností. To bolo to, o čo by som sa mala usilovať a do čoho by som mala vstúpiť.
Raz nás vodkyňa usmerňovala v našej práci a požiadala nás, aby sme sa vyjadrili k jednému podkladu. Počula som, že dve sestry, s ktorými som spolupracovala, mali iné názory ako ja, a pomyslela som si: „Názory týchto dvoch sestier sú rovnaké. Ak sa ukáže, že sa mýlim, bude to veľká hanba. Nebudú si myslieť, že mi veľmi chýba kvalita a vkus?“ Keď som si na to pomyslela, zaváhala som a rozmýšľala: „Možno by som mala len súhlasiť so sestrami, aby som sa necítila zahanbene, ak sa mýlim.“ Ale v tej chvíli som si spomenula na Božie slová, ktoré som predtým čítala: „Bez ohľadu na to, s akými problémami sa stretneš, musíš hľadať pravdu, aby si ich vyriešil; v žiadnom prípade sa nesmieš pretvarovať ani iným ukazovať falošný obraz. Či už ide o tvoje nedostatky, nedokonalosti, chyby alebo skazené povahy, musíš sa otvoriť a hovoriť o všetkých týchto veciach v duchovnom spoločenstve. Nezakrývaj ich. … Nemusíš používať žiadne prostriedky na ochranu svojej povesti, obrazu a postavenia a nemusíš svoje chyby nijako zatajovať ani zakrývať. Nemusíš vynakladať toto zbytočné úsilie. Ak sa dokážeš týchto vecí vzdať, tvoj život bude veľmi uvoľnený, bez obmedzení a bolesti a budeš žiť úplne vo svetle.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Božie slová mi dali cestu praktizovania. Bez ohľadu na to, či je názor správny alebo nesprávny, človek by ho mal vysloviť, aby hľadal odpovede v duchovnom spoločenstve, ak je niečo, čomu nerozumie. To znamená byť zodpovedný vo svojej povinnosti. Táto myšlienka mi rozjasnila srdce a modlila som sa k Bohu, ochotná odložiť svoju hrdosť bokom a hovoriť pravdu. Na moje prekvapenie, vodkyňa súhlasila s mojím názorom a dala nám nejaké pokyny na úpravy. Po vypočutí som v tom mala jasnejšie. Cítila som, že keď si nechránim hrdosť a neskrývam sa, som úprimná a hovorím pravdu, prináša to môjmu srdcu pokoj a uvoľnenie.
Teraz ma už viac neobmedzovala moja hrdosť a dokázala som s bratmi a sestrami otvorene a jednoducho diskutovať o veciach, v ktorých som nemala jasno. Keď vodkyňa poukázala na moje problémy, dokázala som ich prijať, správne vnímať svoje nedostatky a hľadať príslušné princípy a odborné znalosti, aby som sa učila. Po nejakom čase som urobila pokrok vo svojich technických zručnostiach a robila som menej chýb vo svojich povinnostiach. Cez túto skúsenosť som si skutočne uvedomila, že Boh žehná čestným ľuďom a neznáša nečestných, a že priznať si svoje nedostatky a slabosti a praktizovať bytie čestným človekom nie je hanba, a že keď to takto praktizujem, prináša to pokoj a uvoľnenie do môjho srdca.
