70. Keď moja dcéra dostala leukémiu

V novembri 2005, keď mala moja dcéra deväť mesiacov, môjmu manželovi náhle diagnostikovali akútnu myeloidnú leukémiu, typ M5. O necelý mesiac neskôr zomrel. Mala som vtedy len 23 rokov a prežívala som nesmierne muky. Stratila som manžela v takom mladom veku. Ako mám prežiť zvyšok života? Aby mala dcéra dobré rodinné zázemie pre zdravé detstvo, svokrovci na mňa naliehali, aby som žila so strýkom môjho dieťaťa. Rok po manželovej smrti som súhlasila, že si vezmem švagra. V tom čase som sa obávala, či dcéra nebude mať genetickú predispozíciu na otcovu chorobu, tak som sa poradila s odborníkom. Ten mi povedal: „Existuje možnosť, že sa predispozícia prenesie. Ale vaša dcéra je ešte malá, takže nie je potrebné ju dávať vyšetrovať príliš skoro.“ Tak veľmi som sa bála, že dcéra tiež dostane leukémiu a opustí ma ako jej otec, že som neustále žila v obavách a úzkosti. Aj svokra bola ku mne zlá a často sa hnevala. Cítila som, že život nemá zmysel, a veľakrát som pomýšľala na smrť. Kvôli svojmu dieťaťu som však v živote bojovala ďalej.

V novembri 2008 mi mama a jedna sestra kázali evanjelium posledných dní Všemohúceho Boha. Začala som rozprávať o tom, čo sa stalo v mojej rodine. Sestra so mnou potom hovorila v duchovnom spoločenstve: „Všetko toto utrpenie, ktoré ľudia zažívajú, prináša satan. Človeka stvoril Boh, a keďže Boh neznesie pohľad na ľudské utrpenie, prišiel z neba na zem, aby spasil ľudí a pomohol im odvrhnúť ubližovanie spôsobené satanom. Odteraz, ak budeme veriť v Boha, nasledovať Boha, často čítať Božie slová a porozumieme pravde, už nebudeme trpieť. Boh je oporou ľudstva.“ Sestra mi tiež prečítala kapitolu z Božích slov s názvom „Boh má zvrchovanosť nad osudom celého ľudstva“. Keď som počula Božie slová, bolo to, akoby som užila tabletku, ktorá mi zázračne upokojila myseľ. Teraz som mala oporu! Boh má autoritu a moc. Dokázal stvoriť nebo, zem a všetko. Boh riadi osud každého človeka. Pokiaľ budem v Boha riadne veriť a zverím Mu svoju dcéru, Boh ju ochráni. Potom som dala výpoveď v práci, aktívne som sa zúčastňovala na zhromaždeniach a konala som svoju povinnosť. Vôbec ma neobmedzovali ani strasti, ani prenasledovanie zo strany manžela. Z celého srdca som len chcela dobre vykonávať svoju povinnosť. Cítila som, že Boh ma určite požehná, keď uvidí moje úsilie a vydávanie sa. V nasledujúcich rokoch bola dcéra veľmi zdravá. Sotvakedy čo i len prechladla. Myslela som si, že je veľmi dobré veriť v Boha, a moja vôľa nasledovať Boha ešte zosilnela.

Ani som sa nenazdala a bol tu koniec roka 2014 a dcéra mala desať rokov. Po oslave Nového roka som odišla z mesta, aby som konala svoje povinnosti. Bola som preč len pár dní, keď mi zavolala svokra, že dcéra má horúčku a nádchu, ktorá sa vôbec nelepšila. Pomyslela som si: „Je to len bežná choroba. Stačí ju vziať do nemocnice na kontrolu a bude v poriadku.“ Vôbec som to nebrala vážne. O dva týždne neskôr mi svokra zrazu zavolala a požiadala ma, aby som sa okamžite vrátila. Povedala, že vzali dcéru do okresnej nemocnice na kontrolu, a jej krvný test ukázal, že má príliš vysokú hladinu bielych krviniek. Existovala možnosť, že by to mohla byť leukémia, a musela ísť do mestskej nemocnice na ďalšie vyšetrenia. Keď som počula túto správu, ostala som ako obarená a premýšľala som: „Leukémia? Nie je to rovnaká choroba, akú mal jej otec? Nie je všetkému koniec, ak ju dostane? Jej otec zomrel necelý mesiac po tom, čo ju dostal. Ako dlho by moja dcéra žila s touto chorobou?“ V srdci som cítila hrôzu a strach. Bála som sa, že ma dcéra kedykoľvek opustí. Narýchlo som odovzdala prácu sestre, s ktorou som spolupracovala, a rýchlo som nastúpila na autobus domov. V autobuse som neustále plakala. V srdci som sa stále modlila k Bohu a prosila Ho, aby ochránil moje srdce, aby sa upokojilo a podriadilo tejto situácii. Potom som si znova pomyslela: „Práve ma zvolili za vodkyňu a konám svoju povinnosť. Toto môže byť skúška od Boha. Musím mať vieru v Boha. Keď Boh uvidí moju vieru, možno moju dcéru zbaví choroby. Alebo sa z toho možno vykľuje len anémia.“ V srdci som hovorila k Bohu: „Drahý Bože, Ty vieš, že mám malé duchovné postavenie. Kiež ochrániš moju dcéru pred leukémiou. Vrátim sa, aby som vzala dcéru na kontrolu, a o pár dní sa vrátim ku konaniu svojej povinnosti.“ Po modlitbe som sa už v srdci necítila taká smutná. Keď som prišla domov, uvidela som dcérinu strhanú a žltkastú tvár. Pery mala úplne bledé a v kútiku úst mala hnisajúcu ranu. Bola som zúfalo smutná, odvrátila som tvár a potláčala slzy. S manželom sme vzali dcéru na vyšetrenie do mestskej nemocnice. Cestou som sa zo všetkých síl snažila krotiť svoje najhlbšie emócie, bála som sa, že ak neudržím slzy, stratím kontrolu. Po príchode do nemocnice na vyšetrenie lekár povedal, že dcéra má obzvlášť vysoký počet bielych krviniek a že počet červených krviniek a krvných doštičiek má príliš nízky. Jeho súčasný predpoklad bol, že ide pravdepodobne o leukémiu. Leukémia môže byť akútna lymfoblastová alebo akútna myeloidná a odporúčal vykonať odber kostnej drene na vyšetrenie. Keďže dcéra bola veľmi slabá, lekár nás požiadal, aby sme počas vyšetrenia dávali pozor na situáciu a boli psychicky pripravení. Keď som počula, čo lekár povedal, cítila som slabosť v celom tele. Pomyslela som si: „Nie je to leukémia? Od záveru nás delí už len jeden test kostnej drene. Ako mohla moja dcéra dostať túto chorobu?“ Čím viac som premýšľala, tým viac som sa trápila a nemohla som prestať plakať. V srdci som neustále odvrávala Bohu: „Bože, verím v Teba úprimne a opravdivo a zverila som svoju dcéru Tebe. Ako mohla moja dcéra aj tak dostať takú vážnu chorobu? Bože, verím v Teba len pár rokov a moje duchovné postavenie je malé. Keby som mala prísť o dieťa, nezniesla by som to!“ Kým som čakala v mukách a trýzni, neustále som sa modlila k Bohu a dúfala som, že moje srdce pred Ním utíši.

Spomenula som si, ako bol Jób skúšaný a prišiel o deti bez toho, aby sa sťažoval na Boha. Ticho som si zapla MP5 prehrávač a tajne čítala Božie slová: „Keď Boh povedal Satanovi: ‚Všetko, čo má, je v tvojej moci, len na neho nevystri svoju ruku,‘ satan odišiel. Čoskoro na to sa Jób dostal pod náhle a prudké útoky: najprv boli vyplienené jeho voly a osly a niektorí z jeho sluhov zabití; potom jeho ovce a niektorých ďalších sluhov pohltili plamene; následne mu vzali jeho ťavy a ešte viac jeho sluhov bolo zavraždených; nakoniec prišli o život jeho synovia a dcéry. Táto séria útokov predstavovala muky, ktorými Jób trpel počas prvého pokúšania. Ako prikázal Boh, počas týchto útokov sa satan zameral len na Jóbov majetok a jeho deti a samotnému Jóbovi neublížil. A jednako sa Jób v okamihu premenil z majetného muža s veľkým bohatstvom na niekoho, kto nemal nič. Nikto nedokázal odolať tomuto neuveriteľne prekvapivému útoku ani naň správne reagovať, no Jób napriek tomu ukázal svoju mimoriadnu stránku. V Písme sa uvádza nasledujúci úryvok: ‚Vtedy Jób vstal, roztrhol svoj plášť, oholil si hlavu a padol na zem, klaňal sa.‘ Toto bola Jóbova prvá reakcia, keď sa dozvedel, že prišiel o svoje deti a všetok majetok. Predovšetkým nevyzeral prekvapene ani zdesene a už vôbec neprejavoval hnev či nenávisť. Vidíte teda, že vo svojom srdci už uznal, že tieto pohromy neboli náhoda ani neboli dielom ľudskej ruky a už vôbec to nebola odplata alebo trest. Namiesto toho ho zasiahli Jahveho skúšky. Bol to Jahve, kto chcel vziať jeho majetok a deti. Jób bol vtedy veľmi pokojný a mal jasnú hlavu. Jeho dokonalá a spravodlivá ľudská prirodzenosť mu umožnila rozumne a prirodzene robiť presné úsudky a rozhodnutia o pohromách, ktoré ho postihli, a v dôsledku toho sa správal nezvyčajne pokojne: ‚Vtedy Jób vstal, roztrhol svoj plášť, oholil si hlavu a padol na zem, klaňal sa.‘ ‚Roztrhol svoj plášť‘ znamená, že bol vyzlečený a nič nevlastnil; ‚oholil si hlavu‘ znamená, že sa vrátil pred Boha ako novorodenec; ‚padol na zem, klaňal sa‘ znamená, že prišiel na svet nahý a aj dnes, keď stále nič nemal, bol vrátený Bohu ako novonarodené dieťa. Jóbov postoj voči všetkému, čo sa mu prihodilo, nemohla dosiahnuť žiadna stvorená bytosť. Jeho dôvera v Jahveho presahovala oblasť viery; toto bol ten jeho strach pred Bohom, jeho podriadenosť Bohu. Bol schopný ďakovať Bohu nielen za to, že mu dal, ale aj za to, že mu vzal. Okrem toho bol schopný sám od seba vrátiť Bohu všetko, čo vlastnil, vrátane svojho života.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II) „Jóbov strach z Boha a podriadenosť voči Nemu sú príkladom pre ľudstvo a jeho dokonalosť a spravodlivosť boli vrcholom ľudskej prirodzenosti, ktorú by mal človek vlastniť. Hoci Boha nevidel, uvedomil si, že Boh skutočne jestvuje, a vďaka tomuto poznaniu sa Ho bál. Vďaka svojmu strachu pred Bohom sa Mu dokázal podriadiť. Dal Bohu voľnú ruku, aby mu vzal všetko, a vôbec sa neponosoval, len padol pred Bohom a povedal Mu, že aj keby v tej chvíli vzal jeho telo, s radosťou a bez ponosy by Mu to dovolil. Celé jeho správanie bolo podmienené jeho dokonalou a spravodlivou ľudskou prirodzenosťou.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II) Videla som, že keď ho postihla smrť jeho detí a zhabanie majetku, Jób nikdy neodvrával ani sa nesťažoval. Nikdy sa Boha nepýtal: „Verím v Teba, tak prečo som prišiel o deti a majetok?“ Jób rozumel tomu, že tieto udalosti ho postihli s Božím dovolením, a dokázal k nim pristupovať pokojne. Nezhrešil svojimi perami, a dokonca dokázal padnúť na zem a uctievať Boha so slovami: „Jahve dal a Jahve vzal; nech je požehnané Jahveho meno.“ (Jób 1, 21) Jób prejavil pravú vieru a pravú poslušnosť voči Bohu. Keď som zistila, že dcéra má veľmi pravdepodobne leukémiu, bála som sa, že ma môže kedykoľvek opustiť, a sťažovala som sa, že ju Boh nechránil ani nepožehnal. V srdci som sa hádala s Bohom, pretože som nechcela prísť o dcéru. Videla som, že nemám voči Bohu vôbec žiadnu podriadenosť. Nielenže som sa na Boha sťažovala, ale som Bohu aj odvrávala a kládla Mu požiadavky. V porovnaní s Jóbom som bola naozaj úplne bez rozumu! V minulosti som mala pocit, že Boha naozaj milujem. Až keď ma postihla táto udalosť, videla som, že v mojej viere sú prímesi. Chcela som od Boha získať požehnania a milosť a chcela som, aby Boh ochránil moju dcéru pred leukémiou, ktorú mal jej otec. Videla som, že moja viera v Boha bola vlastne snahou využívať Boha, obchodovať s Ním a podvádzať Ho. Nebola som skutočne veriaca v Boha. Keď som tomu porozumela, cítila som v srdci tieseň. Cítila som sa dlžná Bohu. Rýchlo som sa skryla niekam, kde nikto nebol, a v slzách sa modlila k Bohu: „Drahý Bože, ďakujem Ti, že si mi dovolil prečítať si tieto slová. Som ochotná napodobniť Jóba a podriadiť sa Tvojej zvrchovanosti a opatreniam. Ak má moja dcéra leukémiu, som ochotná to prijať a podriadiť sa tomu.“ S vedením Božích slov sa môjmu srdcu výrazne uľavilo a bola som ochotná čeliť realite.

Keď prišli výsledky testov, lekár povedal, že dcére potvrdili leukémiu a že nejde len o bežnú leukémiu, ale o myeloidnú leukémiu typu M5, ktorá je veľmi ťažko liečiteľná. Lekár povedal: „Dieťa malo horúčku príliš dlho a prišlo do nemocnice neskoro. Choroba sa už zhoršila a je nebezpečné vykonať aj chemoterapiu. Ak máte peniaze, mohli by sme vašej dcére urobiť transplantáciu kostnej drene, ale ani transplantácia jej nemusí zachrániť život. Táto choroba má mieru prežitia 1 k 1 000 000 a prežije najviac tri mesiace. Okrem toho počas chemoterapie nebude vaša dcéra môcť jesť, bude zvracať a vypadajú jej vlasy. Vaša dcéra je veľmi slabá, a ak chemoterapiu neznesie, môže byť kedykoľvek v ohrození života. Musíte byť psychicky pripravení.“ Keď som počula, čo lekár povedal, bola som úplne zúfalá. Moja dcéra bola taká mladá, a ak by chemoterapiu nezvládla, mohla by kedykoľvek zomrieť. Modlila som sa k Bohu prosebným tónom: „Drahý Bože, lekár povedal, že moja dcéra bude žiť maximálne tri mesiace. Ak nezvládne chemoterapiu, môže nás kedykoľvek opustiť. Drahý Bože, posledných pár rokov som bola neustále preč z domu, konala svoje povinnosti a nebola som so svojím dieťaťom. Nikdy som sa nesťažovala, keď sa ma rodina snažila zastaviť alebo keď sa mi príbuzní a susedia posmievali. Môžeš nechať moje dieťa žiť o niečo dlhšie kvôli môjmu úsiliu a vydávaniu sa, aby som sa o ňu mohla ešte trochu postarať a splatiť svoj dlh voči nej?“ Po modlitbe som si uvedomila, že som možno bola nerozumná, keď som takto kládla Bohu požiadavky. Spomenula som si na Božie slová: „Dúfaš, že tvoja viera v Boha nebude zahŕňať žiadne ťažkosti, súženia a ani to najmenšie utrpenie.“ „aby sa ti do tváre nedostal žiadny piesok.“ Hneď ako ľudia nedávali pozor, rýchlo som si zapla MP5 prehrávač a čítala Božie slová: „Dúfaš, že tvoja viera v Boha nebude zahŕňať žiadne ťažkosti, súženia a ani to najmenšie utrpenie. Vždy sa usiluješ o veci, ktoré sú bezcenné, a nepripisuješ žiadnu hodnotu životu. Namiesto toho staviaš svoje vlastné výstredné myšlienky pred pravdu. Si taký bezcenný! Žiješ ako prasa – aký je rozdiel medzi tebou a prasatami či psami? Nie sú všetci, ktorí sa neusilujú o pravdu a namiesto toho milujú telo, iba zvieratá? Nie sú všetci tí mŕtvi bez duší iba chodiacimi mŕtvolami? Koľko slov bolo medzi vami vyslovených? Vykonalo sa medzi vami len malé dielo? Koľko som vám toho poskytol? Tak prečo si to nezískal? Na čo sa chceš sťažovať? Nie je to tak, že si nič nezískal, pretože si príliš zamilovaný do tela? A nie je to preto, lebo tvoje myšlienky sú príliš výstredné? Nie je to preto, lebo si príliš hlúpy? Ak nie si schopný získať tieto požehnania, môžeš viniť Boha za to, že ťa nespasil? To, o čo sa usiluješ, je schopnosť dosiahnuť pokoj vierou v Boha, aby tvoje deti neboli choré, tvoj manžel mal dobrú prácu, aby si tvoj syn našiel dobrú manželku a tvoja dcéra poriadneho manžela, aby tvoje voly a kone dobre orali pôdu a aby bolo počas roka dobré počasie pre tvoju úrodu. O toto sa usiluješ. Usiluješ sa len o život v pohodlí, aby tvoju rodinu nepostihli žiadne nehody, aby ťa vietor obišiel, aby sa ti do tváre nedostal žiadny piesok, aby nezaplavilo úrodu tvojej rodiny, aby ťa nepostihlo žiadne nešťastie, aby si žil v ‚Božom objatí‘ a v útulnom hniezde. Zbabelec ako ty, ktorý sa vždy usiluje o telo – máš srdce, máš dušu? Nie si zviera? Dávam ti pravú cestu a nič za to nepýtam, ty sa však neusiluješ. Patríš medzi tých, čo veria v Boha? Dávam ti skutočný ľudský život, no ty sa oň neusiluješ. Nelíšiš sa od prasaťa alebo psa? Prasatá sa neusilujú o život človeka, neusilujú sa o očistenie a nechápu, čo je život. Každý deň, keď sa nažerú, jednoducho spia. Udelil som ti pravú cestu, ty si ju však nezískal. Máš prázdne ruky. Si ochotný pokračovať v tomto živote, v živote prasaťa? Aký má význam, aby takíto ľudia žili?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Skúsenosti Petra: Jeho poznanie o napomínaní a súde) Božie slová presne odhalili môj stav. Cítila som sa hlboko zahanbená. Verila som v Boha mnoho rokov a horlivo som konala svoju povinnosť nie preto, aby som sa usilovala o pravdu a podriadila sa Bohu, ale pre bezpečnosť mojej rodiny a aby som ochránila dcéru pred chorobou. Po prijatí Božieho diela posledných dní som si uvedomila, že Boh vládne nad osudmi ľudí a že Boh môže ľudí spasiť, a tak som Boha považovala za svoju oporu a mala som pocit, akoby som vierou v Neho vstúpila do trezoru. S cieľom získať od Boha požehnania som aktívne konala svoju povinnosť, a bez ohľadu na to, ako veľmi sa mi rodina snažila prekážať alebo ako veľmi sa mi príbuzní a susedia posmievali, nebola som obmedzovaná. Keď lekár povedal, že mojej dcére zostávajú najviac tri mesiace života a že môže kedykoľvek zomrieť, ak chemoterapiu nezvládne, snažila som sa s Bohom zjednávať podmienky, pretože som sa bála, že o dcéru prídem. Chcela som, aby dal Boh mojej dcére dlhší život kvôli môjmu úsiliu a vydávaniu sa. Dcérina choroba komplexne zjavila môj úmysel získať požehnania. Keď som verila v Boha a konala svoju povinnosť, len som sa snažila Boha využívať a podvádzať. Ľudia v náboženstve veria v Boha len preto, aby od Neho získali požehnania. Nerozumejú Božiemu dielu ani Božej povahe, ani sa nedokážu Bohu podriadiť. Aj keby verili až do konca, nikdy nezískajú Božie schválenie. Dnes Boh koná svoje dielo súdu a očistenia. Keby som sa neusilovala o pravdu a o zmenu svojej povahy, ale chcela len získať požehnania, nebola by som rovnaká ako ľudia v náboženstve? Až vtedy som si uvedomila, že Boh používa túto situáciu na to, aby ma očistil a spasil. Inak by som nikdy neporozumela skazenosti, prímesiam a satanskej povahe, ktoré som v sebe mala. Cítila som veľkú ľútosť a kajala som sa pred Bohom. Už nebudem klásť Bohu požiadavky. Moja povinnosť je niečo, čo by som mala vykonávať ako samozrejmosť. Nemala by som klásť Bohu požiadavky na základe úsilia, ktoré som vynaložila. Bola som ochotná zveriť dcéru Bohu a nechať Ho, aby bol nad všetkým zvrchovaný a všetko zariadil. O dcéru sa budem starať deň čo deň, kým bude žiť. Pokiaľ ide o to, ako dlho bude žiť, to závisí od Božieho ovládania.

Počas chemoterapie nezvracala a nemala žiadne bolestivé reakcie. Dokázala dobre jesť. Zatiaľ čo niektorí pacienti v jej okolí strašne zvracali, nemohli jesť a mali horúčky. Mali veľmi vážne komplikácie. Keď som to všetko videla, uvedomila som si, že ju Boh chráni. O dva týždne neskôr si však dcéra poškriabala nos a dostala doň infekciu. Najprv hovorila, že ju bolí nos, potom o pár dní neskôr povedala, že ju bolí hlava. Lekár povedal, že má slabú imunitnú reakciu, pretože má menej bielych krviniek. Infekcia v nose spôsobila systémovú zápalovú reakciu, ktorá mohla vyvolať ďalšie komplikácie. Bolesť hlavy mohla byť vírusová infekcia, ktorá sa dostala do mozgu. Ak by sa vírus rozšíril do mozgu, bolo by veľmi ťažké ho kontrolovať. Vo vážnych prípadoch by bola potrebná kraniotómia. Stojí veľa peňazí a hrozí pri nej smrť. Keď lekár odišiel, manžel mi povedal: „Keby sme mali peniaze, mohli by sme dcére zaplatiť niekoľko cyklov chemoterapie a mohla by žiť o pár mesiacov dlhšie, ale nemáme dosť ani na jeden cyklus chemoterapie.“ Potom mi vyčítal, že nezarábam peniaze, inak by sme mohli dcére zaplatiť viac cyklov chemoterapie. Keď som počula, čo manžel povedal, cítila som sa v srdci naozaj rozrušená. Ak jej vírus naozaj infikoval mozog, tak peniaze, ktoré sme mali, nestačili ani na jedno kolo chemoterapie. Odkiaľ by sme potom vzali ďalšie peniaze? Keby sme sa vzdali chemoterapie, dcéra by mohla kedykoľvek zomrieť a už by sme ju nikdy nevideli. Čím viac som o tom premýšľala, tým viac som sa trápila. Odkedy som pred niekoľkými rokmi dala výpoveď v práci, polievala som nováčikov a kázala evanjelium namiesto toho, aby som chodila do práce a zarábala peniaze. Keby som vtedy nedala výpoveď, nezarobila by som za tie roky dosť na to, aby som dcére dopriala dlhšiu liečbu? V tej chvíli som si uvedomila, že moje myšlienky boli nesprávne. Nesťažovala som sa na Boha? Ticho som sa modlila k Bohu a prosila Ho, aby ochránil moje srdce. Uvedomila som si, že potrebujem čítať Božie slová. Bez Božích slov by som nedokázala stáť pevne. Povedala som dcére: „Bežím späť, aby som ti urobila nejaké jedlo. Si malá kresťanka. Ak ťa bolí hlava, mala by si sa modliť k Bohu.“ Povedala: „Mami, som ochotná sa modliť.“

Keď som sa vrátila, zapla som si MP5 prehrávač a prečítala jeden úryvok z Božích slov: „Keďže ľudia nepoznajú Božie ovládania a Božiu zvrchovanosť, vždy čelia osudu s priečnou náladou a vzdorovitým postojom, stále sa chcú vymaniť spod Božej autority a zvrchovanosti i spod toho, čo im osud pripravil, a márne dúfajú, že sa im podarí zmeniť súčasné okolnosti a svoj osud. Nikdy sa im to však nepodarí a na každom kroku narážajú na prekážky. Tento boj, odohrávajúci sa hlboko v ich dušiach, im spôsobuje bolesť a táto bolesť sa im zarezáva do kostí a zároveň vedie k tomu, že mrhajú svojím životom. Čo je príčinou tejto bolesti? Božia zvrchovanosť alebo zlý osud? Samozrejme, ani jedno, ani druhé nie je pravda. V konečnom dôsledku ju spôsobuje to, akými cestami sa ľudia uberajú a akým spôsobom sa rozhodnú žiť svoj život.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný III) Z Božích slov som videla, že osud každého človeka je predurčený Bohom. Hoci sa navonok zdalo, že dcérina náchylnosť na túto chorobu je zdedená po otcovi, v skutočnosti to bola Božia zvrchovanosť. Bolo jej osudom takto trpieť. Ja som však chcela zmeniť osud svojho dieťaťa vlastnými schopnosťami. Myslela som si, že keby som mala peniaze, mohla by som jej zaplatiť viac liečebných cyklov a udržať ju pri živote. Bolo to preto, že som nerozumela Božej zvrchovanosti. Spomenula som si na jedného chlapca zo susednej dediny, ktorý dostal leukémiu. Jeho rodina mala peniaze na zaplatenie liečby, ale zomrel už po niekoľkých mesiacoch liečby. Peniaze nemôžu predĺžiť život človeka. Boh je zvrchovaný nad životom a smrťou človeka a zariaďuje ich. Keď vyprší človeku vymeraný čas, nezachráni ho žiadne množstvo peňazí. Spomenula som si na to, ako Jób prišiel o svoje deti. Hoci cítil veľkú bolesť a smútok, nikdy nezhrešil svojimi perami a nikdy sa na Boha nesťažoval. Dokázal sa podriadiť Božej zvrchovanosti a opatreniam. Abrahám splodil syna vo veku sto rokov. Keď ho Boh neskôr požiadal, aby Mu obetoval svojho syna, cítil bolesť a žiaľ z toho, že sa ho musí vzdať, ale dokázal sa podriadiť Božej zvrchovanosti. Neodvrával Bohu ani nezjednával podmienky, a nakoniec obetoval Izáka. Vo chvíľach úzkosti sa Jób a Abrahám dokázali podriadiť Božej zvrchovanosti a opatreniam. Mali bázeň pred Bohom, podriaďovali sa Mu a nežili podľa pocitov. Odkedy som začala veriť v Boha až doteraz, neustále som žila podľa pocitov. Ani raz som sa nepodriadila Božiemu ovládaniu a vždy som chcela, aby Boh udržal moju dcéru v bezpečí, a snažila som sa s Bohom zjednávať podmienky. Úplne mi chýbal rozum! Keď som si to uvedomila, už som sa o chorobu svojho dieťaťa toľko nestrachovala.

Keď som sa vrátila do nemocnice, dcéra povedala: „Mami, videla som Božiu všemohúcnosť. Keď si odišla, znova ma začala bolieť hlava a modlila som sa k Bohu. Po modlitbe ma hlava prestala bolieť.“ Odvtedy moju dcéru hlava už nikdy nebolela a vírus sa nerozšíril do mozgu. V srdci som neustále ďakovala Bohu. Keď bolo moje dieťa v nemocnici, každý deň sa modlilo k Bohu a pomaly si zvykalo na chemoterapiu. Jej stav sa v podstate stabilizoval. Rok ubehol ako voda a stav mojej dcéry sa nezhoršil. Ani som sa nenazdala, bol tu apríl 2016 a už bol čas na siedme kolo dcérinej chemoterapie. V tom čase začala mierne kašľať, a keď prišli výsledky testov, ukázali, že vírus sa vrátil a infikoval jej pľúca. Situácia bola vážnejšia ako po prvý raz. Bolo to už vysoko rizikové obdobie a jej život bol každú chvíľu v ohrození. Keď som to počula, cítila som neopísateľný smútok. Uvedomila som si, že toto môže byť koniec času, ktorý bol mojej dcére vymeraný. Modlila som sa k Bohu, aby mi dal silu nesťažovať sa na Neho a podriadiť sa. Účty za lekársku starostlivosť boli tentoraz dosť vysoké a my sme už nemali prostriedky na ich zaplatenie. Sestričky naliehali na zaplatenie účtov. Dcéra to začula a smutne povedala: „Mami, ak mi vysadia lieky, zomriem?“ Neskôr mi napísala odkaz, v ktorom stálo: „Prečo som dostala túto chorobu? Som taká mladá, chcem chodiť do školy. Nechcem zomrieť. Ešte som si tento svet neužila…“ Keď som to čítala, bola som taká zúfalá, akoby mi niekto drvil srdce. Hoci som vedela, že život môjho dieťaťa je v Božích rukách, aj tak som o ňu nechcela prísť.

Neskôr som si prečítala tento úryvok z Božích slov: „Smrť živej bytosti – ukončenie telesného života – znamená, že živá bytosť prešla z materiálneho sveta do duchovnej sféry, zatiaľ čo zrodenie nového telesného života znamená, že živá bytosť prišla z duchovnej sféry do materiálneho sveta a začala prijímať a hrať svoju rolu. Odchod ani príchod bytosti nemožno oddeliť od práce duchovnej sféry. Keď niekto príde do materiálneho sveta, Boh už v duchovnej sfére prijal vhodné opatrenia a určil definície týkajúce sa toho, do akej rodiny dotyčná osoba pôjde, v ktorej ére a hodine príde a akú rolu bude hrať. Preto bude celý život tejto osoby – veci, ktoré bude robiť, a cesty, ktorými pôjde – prebiehať podľa opatrení prijatých v duchovnej sfére, a to bez najmenšej odchýlky. Čas, keď sa telesný život skončí, a spôsob a miesto, na ktorom sa skončí, sú navyše duchovnej sfére jasné a sú pre ňu rozpoznateľné. Boh ovláda materiálny svet a ovláda aj duchovnú sféru. Nespôsobí oneskorenie normálneho cyklu života a smrti duše ani by sa v usporiadaní tohto cyklu nikdy nedopustil žiadnych chýb. Každý účastník v oficiálnej pozícii v duchovnej sfére vykonáva svoje individuálne úlohy a robí, čo by mal, v súlade s Božími pokynmi a pravidlami. Vo svete ľudstva je teda každý materiálny úkaz, ktorý človek zočí, usporiadaný a bez chaosu. To všetko je spôsobené usporiadanou nadvládou Boha nad všetkými vecami, ako aj tým, že Jeho autorita vládne nad všetkým. Pod Jeho nadvládu patrí materiálny svet, v ktorom žije človek, a navyše aj neviditeľná duchovná sféra v pozadí ľudstva. Preto ak ľudia chcú mať dobrý život a dúfajú, že budú žiť v príjemnom prostredí, musia okrem toho, že dostanú k dispozícii celý viditeľný materiálny svet, dostať aj duchovnú sféru, ktorú nikto nevidí, ktorá riadi každú živú bytosť v záujme ľudstva a ktorá je usporiadaná. Keď som teda povedal, že Boh je zdrojom života všetkých vecí, nezvýšili sme naše povedomie o ‚všetkých veciach‘ a neporozumeli sme im lepšie? (Áno.)“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný X) Po prečítaní Božích slov som porozumela, že Boh je zvrchovaný nad ľudskými životmi a že ich usporiadava. Každá duša má svoje poslanie, keď prichádza a potom odchádza, alebo odchádza, aby znova prišla. Život a smrť človeka sú Bohom v duchovnej sfére usporiadané bez najmenšej chyby. Keď sa ľudská duša vráti do duchovnej sféry, je tiež v rukách Boha, ktorý vykonal vhodné opatrenia. Dĺžka vymeraného života každého človeka je predurčená Bohom. Mala by som sa podriadiť Božej zvrchovanosti a opatreniam a čeliť smrti svojej dcéry s vyrovnanosťou. Keď som to pochopila, hovorila som s dcérou v duchovnom spoločenstve: „V duchovnej sfére je každý z nás osamelým tulákom. Bol to Boh, kto nás priviedol do tohto materiálneho sveta a dovolil nám užívať si všetko, čo stvoril. Dych v našich pľúcach nám dal Boh. Keby ti Boh nedal tento dych, tak aj keby som ťa porodila, nemohla by si žiť. Pozri, niektoré deti zomrú hneď, ako sa narodia. Ty si aspoň žila takto dlho a užívala si všetky veci, ktoré nám Boh dal. Nie je to oveľa lepšie ako ich životy? Takže bez ohľadu na to, ako dlho žijeme, musíme sa podriadiť Božím opatreniam.“ Keď to dcéra počula, už sa tak nebála. Po prepustení z nemocnice sa dcéra hrala s kamarátmi. Vyzerala veľmi veselo. Povedala mi: „Mami, za každý deň, ktorý mi Boh dovolí prežiť, ďakujem Bohu, že mi dal tento dych. Ak jedného dňa vyprší môj vymeraný čas, podriadim sa.“ O dva mesiace neskôr, 26. júna 2016, ma dcéra navždy opustila. Vďaka vedeniu Božích slov som dokázala k odchodu svojej dcéry pristupovať správne a moje srdce bolo veľmi pokojné.

V tých smutných dňoch ma práve Božie slová vyviedli von, krok za krokom, a umožnili mi pozerať sa na veci v súlade s Božími slovami, porozumieť mojim mylným názorom na usilovanie sa o požehnania v mojej viere, uvedomiť si, že život aj smrť sú predurčené Bohom, čeliť smrti svojej dcéry s vyrovnanosťou a vyjsť zo svojho zúfalstva. Skutočne som zažila, že Božie slová sú pravda, cesta a život.