87. Ako pristupovať k rodičovskej láske a starostlivosti
V októbri 2019 ma na zhromaždení zatkla polícia a odsúdili ma na dva a pol roka väzenia. V tom čase som mala devätnásť rokov. Keď som si odpykala trest a prepustili ma, prišla ma vyzdvihnúť mama. Nevideli sme sa niekoľko rokov, a keď som zbadala, že mama vyzerá oveľa strhanejšie a vlasy má oveľa šedivejšie ako predtým, bola som taká smutná, že som to nedokázala vyjadriť slovami. Ako som tak sedela vo vlaku, premýšľala som o tom, ako ma rodičia odmalička vrúcne milovali a nikdy nedopustili, aby som trpela. Bola som jedináčik a vždy ma kládli na prvé miesto. Najmä keď som bola chorá alebo zranená, báli sa o mňa ešte viac ako ja sama. Pamätám si, ako som si v štrnástich zlomila nohu pri lezení na horu. Rodičia sa pri mne v nemocnici striedali, a hoci otec nemal veľa voľna, využil tých pár dní dovolenky, ktoré mal, aby bol so mnou. Keď som ho videla vyčerpaného ležať na prístelke, trhalo mi to srdce. Obviňovala som sa, že som len na príťaž a spôsobujem im problémy. Keď som začala veriť v Boha, odišla som z domu, aby som konala svoju povinnosť. Hoci sa so mnou rodičia lúčili len veľmi neradi, aj tak ma podporovali a dokonca mi pomáhali aj finančne. Najmä vtedy, keď ma zatkli, sa o mňa rodičia nesmierne báli, a ja som vedela, že uplynulých dva a pol roka prežili v trýzni a obrovských obavách. Cítila som sa voči nim veľmi zaviazaná. Premýšľala som o tom, ako som pre svojich rodičov za celé tie roky dospievania nič neurobila. Namiesto toho som im na každom kroku len robila starosti. Obzvlášť keď som vo vlaku videla mamu tvrdo spať, vedela som, že odkedy ma zatkli, sa poriadne nevyspala. Cítila som obrovské výčitky svedomia a mala som pocit, že som si nesplnila svoje dcérske povinnosti. Teraz, keď som už dospela, mala by som zarábať peniaze, aby som ich zabezpečila, a už im nerobiť starosti. Po návrate domov som si plánovala nájsť prácu a rýchlo zarobiť peniaze, aby som im to materiálne vynahradila. Keď sa rodičia dozvedeli o mojom nápade, nepodporili ma v tom, aby som išla do práce. Chceli, aby som riadne verila v Boha a mala viac času na čítanie Božích slov a konanie svojej povinnosti. Čím lepšie sa ku mne správali, tým väčší pocit dlhu som cítila. Hneď ako som si pomyslela na to, že ma v mojom veku stále živia rodičia, sa moje odhodlanie ísť do práce ešte upevnilo. Neskôr, z rôznych dôvodov, ku ktorým sa pridala aj pandémia, som si prácu nenašla, ale v srdci som voči rodičom neustále cítila dlh a neprestajne som premýšľala, ako sa im odvďačiť. Mama mala hepatitídu B a bola veľmi slabá; otec mal silné bolesti chrbta, cukrovku a choré srdce, a jeho zdravie už nebolo také ako predtým. Tak som im pomáhala s praním a robila som nejaké práce v rámci svojich možností, a tiež som otcovi robila masáž „gua sha“[a] a kúpila mu liečivé náplasti. Krátko po uvoľnení pandemických lockdownov si ma našla polícia a žiadala ma, aby som podpísala „tri vyhlásenia“, ktorými by som zaprela a zradila Boha, a vyhrážali sa mi, že ak ich nepodpíšem, neprestanú ma prenasledovať. Taktiež odo mňa chceli, aby som bola pripravená kedykoľvek sa hlásiť na policajnej stanici. V srdci som vedela, že už nemôžem zostať doma.
O niekoľko mesiacov neskôr som odišla do inej oblasti vykonávať svoju povinnosť. V srdci som sa zdráhala, že sa musím s rodičmi opäť rozlúčiť: „Keď teraz odídem, neviem, kedy sa budem môcť znova vrátiť. Moji rodičia starnú a ich zdravie sa zhoršuje. Som jedináčik. Keď tu nebudem, nebude sa o nich mať kto postarať. Čo ak sa im niečo stane? Ľudia často hovoria, že výchova detí je prípravou na starobu, ale ja som si vôbec nesplnila svoje dcérske povinnosti, takže ma rodičia vychovávali naozaj zbytočne.“ Keď som na to pomyslela, pocítila som v srdci zvieravú bolesť. Hoci som vykonávala svoju povinnosť, neustále mi chýbali rodičia. Niekedy som dokonca chcela ísť domov a konať svoju povinnosť tam, aby som mohla byť s nimi. Vedela som, že ma polícia stále hľadá a nemôžem sa vrátiť, ale pri pomyslení na podlomené zdravie mojich rodičov som si nedokázala upokojiť srdce ani sa celým srdcom venovať svojej povinnosti. Neskôr sa o mojom stave dozvedel nadriadený a našiel mi jednu pasáž Božích slov: „Ak sa tvoji rodičia nesnažia brániť ti vo viere v Boha a sú tiež veriaci a skutočne ťa podporujú a povzbudzujú, aby si oddane konal svoju povinnosť a plnil Božie poverenie, potom tvoj vzťah s rodičmi nie je telesným vzťahom medzi príbuznými v obvyklom zmysle, je skôr vzťahom medzi cirkevnými bratmi a sestrami. V takom prípade si okrem toho, že s nimi budeš komunikovať ako s bratmi a sestrami cirkvi, musíš voči nim splniť aj niekoľko svojich synovských zodpovedností. Je tiež správne, že sa o nich trochu viac obávaš. Pokiaľ to neovplyvňuje vykonávanie tvojej povinnosti, teda pokiaľ tvoje srdce nie je tvojimi rodičmi obmedzované, môžeš im zavolať a opýtať sa, ako sa im darí, a trochu sa o nich zaujímať. Môžeš im pomôcť vyriešiť nejaké ťažkosti, zvládnuť niektoré ich životné problémy a môžeš im pomôcť vyriešiť niektoré ťažkosti, ktoré majú v súvislosti so vstupom do života – toto všetko môžeš robiť. Inými slovami, ak tvoji rodičia nebránia tvojej viere v Boha, mal by si s nimi udržiavať tento vzťah a mal by si si voči nim plniť svoje zodpovednosti. A prečo by si sa mal o nich zaujímať, starať sa o nich a pýtať sa ich, ako sa majú? Pretože si ich dieťaťom. Keďže máš s nimi tento vzťah, máš iný druh zodpovednosti, takže sa o nich musíš starať trochu viac a poskytovať im väčšiu pomoc. Pokiaľ to neovplyvňuje vykonávanie tvojej povinnosti a pokiaľ ti rodičia nebránia a nevyrušujú tvoju vieru v Boha a vykonávanie tvojej povinnosti a ani ťa nezdržujú, potom je prirodzené a vhodné, aby si si plnil svoje zodpovednosti voči nim, a mal by si to robiť do takej miery, aby si nemal výčitky svedomia – to je najnižší štandard, ktorý by si mal spĺňať. Ak si nemôžeš ctiť svojich rodičov doma pre vplyv a prekážky tvojich okolností, potom sa tohto pravidla nemusíš držať. Mal by si sa vydať na milosť Božím ovládaniam a podriadiť sa Jeho opatreniam, pričom nemusíš trvať na tom, aby si si ctil svojich rodičov. Odsudzuje to Boh? Boh to neodsudzuje; nenúti ľudí, aby to robili. O čom teraz hovoríme v duchovnom spoločenstve? V duchovnom spoločenstve hovoríme o tom, ako praktizovať, keď je úcta k rodičom v rozpore s vykonávaním povinnosti; hovoríme v duchovnom spoločenstve o princípoch praktizovania a o pravde. Máš záväzok ctiť svojich rodičov, a ak to okolnosti dovolia, môžeš tento záväzok plniť, ale nemal by si sa nechať obmedzovať svojimi pocitmi. Ak napríklad jeden z tvojich rodičov ochorie a musí ísť do nemocnice, ale nemá sa o neho kto postarať a ty si príliš zaneprázdnený svojou povinnosťou, aby si sa vrátil domov, čo by si mal spraviť? V takýchto chvíľach sa nemôžeš nechať obmedzovať svojimi pocitmi. Mal by si túto záležitosť odovzdať modlitbe, zveriť ju Bohu a vydať ju na milosť Božiemu ovládaniu. To je postoj, aký by si mal mať. … Ak sa necháš chytiť do pasce svojich pocitov a to zdržuje plnenie tvojej povinnosti, potom to je úplne v rozpore s Božími úmyslami. Boh od teba nikdy nežiadal, aby si to robil, Boh len vyžaduje, aby si si plnil svoje záväzky voči rodičom, to je všetko. To sa myslí pod pojmom prechovávanie synovskej zbožnosti.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Čo znamená usilovať sa o pravdu (4)) Po prečítaní Božích slov som vedela, ako praktizovať. Obaja moji rodičia veria v Boha a ja im môžem pomáhať s domácimi prácami a starať sa o nich v ich každodennom živote, keď to prostredie dovoľuje a pokiaľ mi to nebráni vo vykonávaní povinností. Môžem sa s nimi rozprávať a hovoriť v duchovnom spoločenstve o Božích slovách a pomáhať im s ich životom-vstupom. Ak to prostredie nedovoľuje, mala by som dať svoju povinnosť na prvé miesto, pretože ako stvorená bytosť viem, že najdôležitejšie je splniť Božie poverenie a dobre vykonávať svoju povinnosť. Keď som to pochopila, bola som ochotná zveriť rodičov do Božích rúk a najprv dobre vykonávať svoju vlastnú povinnosť.
Raz prišiel na zhromaždenie vodca a povedal mi, že v žiadnom prípade nesmiem ísť domov. Povedal, že do môjho domu prišlo sedem alebo osem policajtov, aby prinútili moju matku prezradiť miesto môjho pobytu, a tiež povedali, že môj prípad rieši krajské oddelenie a rozhodli sa, že ma musia za každú cenu chytiť. Polícia vypočúvala dokonca aj mojich neveriacich príbuzných a priateľov. Vedela som, že ak ma polícia nenájde, bude mojich rodičov neustále vypočúvať, a cítila som obrovskú vinu. Snažila som sa zadržať slzy a neustále som sa obviňovala: „Spôsobila som rodičom problémy. Keby nebolo mňa, rodičia by nemuseli znášať všetky tieto ťažkosti. Teraz, keď som mimo domova, ma polícia nemôže nájsť, takže vypočúvajú a obťažujú mojich rodičov. Títo policajti sú ako jedovaté hady. Keď si niekoho vyhliadnu, už sa ho nepustia. Zažijú ešte moji rodičia niekedy pokojný život? Ako ich dieťa som rodičom nikdy nepriniesla žiadne požehnanie. Len som im bola na príťaž. Bolo by pre nich lepšie, keby ma vôbec nevychovali!“ Tiež som však vedela, že toto prostredie ma postretlo s Božím dovolením a že by som sa nemala sťažovať. Preto som sa v duchu modlila k Bohu a prosila Ho, aby chránil moje srdce. Spomenula som si na film Žatie radosti v čase utrpenia. Hlavnej hrdinke hrozilo ochrnutie pre bolesti chrbta a prežívala obrovskú bolesť, telesnú aj duchovnú. Avšak po tejto skúsenosti do určitej miery porozumela sebe samej a dosiahla pokrok vo svojom živote. Uvedomila som si, že za zdanlivo zlými vecami sa skrývajú Božie dobré úmysly, a bola som ochotná podriadiť sa a poučiť sa.
Neskôr som si prečítala Božie slová: „Možno si všetci pamätáte tieto slová: ‚Lebo naše ľahké súženie, ktoré je len na chvíľu, nám prinesie omnoho väčšiu a večnú slávu.‘ Určite ste už všetci počuli tieto slová, ale nikto z vás nechápal ich pravý význam. Dnes ste si hlboko vedomí ich reálneho významu. Tieto slová Boh naplní v posledných dňoch. Naplnia sa v tých, ktorí boli brutálne prenasledovaní veľkým červeným drakom v zemi, kde leží stočený. Veľký červený drak prenasleduje Boha a je Jeho nepriateľom, a preto sú ľudia v tejto zemi vystavení ponižovaniu a prenasledovaniu pre svoju vieru v Boha. A tak sa tieto slová napĺňajú práve vo vás, v tejto skupine ľudí. Keďže Boh vykonáva svoje dielo v krajine, ktorá Mu odoláva, celé Jeho dielo čelí obrovským prekážkam a mnohé z Jeho slov sa nedajú naplniť okamžite. Ľudia sú teda zušľachťovaní v dôsledku Božích slov, čo je tiež súčasťou utrpenia. Pre Boha je nesmierne ťažké konať svoje dielo v krajine veľkého červeného draka, ale práve cez túto ťažkosť Boh koná jednu etapu svojho diela, aby mohol zjaviť svoju múdrosť a svoje úžasné skutky, a využíva túto príležitosť, aby túto skupinu ľudí urobil úplnou. Práve prostredníctvom utrpenia ľudí, cez ich kvalitu a celú satanskú povahu ľudí tejto špinavej zeme Boh koná svoje dielo očistenia a podmanenia, aby týmto získal slávu a tých, ktorí svedčia o Jeho skutkoch. To je celý význam celej ceny, ktorú Boh zaplatil za túto skupinu ľudí.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Je Božie dielo také jednoduché, ako si človek predstavuje?) Po rozjímaní nad Božími slovami som porozumela tomu, že v posledných dňoch Boh používa zatýkanie a prenasledovanie veľkým červeným drakom, aby poslúžili na zdokonalenie Božieho vyvoleného ľudu, čím ľuďom umožňuje jasne vidieť odpornú tvár ČKS a rozpoznať jej podlú podstatu, ktorá je nepriateľská voči Bohu, aby mohli Boha nasledovať ešte odhodlanejšie. Zároveň Boh prostredníctvom tohto prostredia zdokonaľuje vieru ľudí, necháva ich vidieť, že Boh má zvrchovanosť nad všetkým, porozumieť Božej autorite a prestať sa báť satana, aby sa mohli poučiť zo súženia a získať pravdu. Moji rodičia boli prenasledovaní s Božím dovolením, ale bola to pre nich aj príležitosť od Boha, aby zažili Božie dielo a podávali svedectvo o Bohu. Avšak ja som si nevidela ďalej od nosa a nedokázala som preniknúť do podstaty vecí, takže som neustále posudzovala veci z telesnej perspektívy, trápila som sa tým, či budú moji rodičia trpieť, a dokonca som všetku vinu zvaľovala na seba. Verila som, že som rodičov do toho zatiahla ja, a v dôsledku toho som voči nim cítila obrovský dlh a vinu, akoby moji rodičia neboli prenasledovaní, keby ma nezatkli. Bolo to veľmi nerozumné. Veľký červený drak má podlú prirodzenosť a ako zmyslov zbavený zatýka a prenasleduje veriacich v Boha. Aj keby ma nezatkli, ČKS by mojich rodičov stále prenasledovala pre ich vieru v Boha. Pred mnohými rokmi, keď som bola ešte malá, ma rodičia brávali skrývať sa na mnohé rôzne miesta, aby sa vyhli zatknutiu za vieru v Boha, a dlhé roky sme sa do nášho vlastného domova nevrátili. Vôbec sme neviedli stabilný život. Teraz, keď polícia opäť obťažovala a prenasledovala mojich rodičov, mala by som veľkého červeného draka nenávidieť a dobre vykonávať svoju povinnosť, aby som ho potupila. Neskôr som rodičom napísala list a na ich povzbudenie som s nimi hovorila v duchovnom spoločenstve o Božích úmysloch a mojom chápaní zažívania tohto prostredia. Neskôr som od nich dostala odpoveď. Písali, že pri opakovanom obťažovaní zo strany polície pociťovali strach a obavy, ale tým, že jedli a pili Božie slová týkajúce sa Božej autority, zistili, že satan je v Božích rukách len hračkou, a polícia nezmôže nič bez Božieho dovolenia. To im dodalo vieru a odvahu čeliť tomu a dokonca sa odvážili vyvrátiť nepodložené fámy a bludy polície. Keď som videla, čo moji rodičia získali, hlboko ma to dojalo. Moji rodičia ma nemali pri sebe, aby som im robila spoločnosť, ale ich životy boli pod vedením Božích slov ešte lepšie, a ja som videla, že moje obavy boli úplne neopodstatnené. Keď som o tom premýšľala, už som sa o rodičov toľko nestrachovala.
Raz som si v Božích slovách prečítala: „Tvoji rodičia tvojou výchovou plnia svoju zodpovednosť a záväzok. Vychovať ťa do dospelosti je ich povinnosťou a záväzkom a to nemožno nazvať láskavosťou. Keďže sa to nedá nazvať láskavosťou, dá sa povedať, že je to niečo, z čoho máš nárok sa tešiť? (Dá.) Je to druh práva, z ktorého by si sa mal tešiť. Zaslúžiš si, aby ťa rodičia vychovali, pretože pred dosiahnutím dospelosti hráš úlohu vychovávaného dieťaťa. Preto to, čo dostávaš, je jednoducho plnenie zodpovednosti tvojich rodičov voči tebe, nie ich láskavosť alebo dobrota. Pre každého živého tvora je rodenie a výchova detí, rozmnožovanie a výchova potomstva druhom zodpovednosti. Napríklad vtáky, dobytok, ovce a dokonca aj tigre musia po rozmnožovaní vychovávať svoje potomstvo. Neexistujú žiadne živé tvory, ktoré by svoje potomstvo nevychovávali. Je možné, že existujú nejaké výnimky, ale zostávajú nám neznáme. Je to prirodzený jav prežitia živých tvorov, je to inštinkt, ktorý živé tvory majú, a nemožno to považovať za láskavosť. Len dodržiavajú zákon, ktorý Stvoriteľ stanovil pre zvieratá aj ľudí. To, že ťa rodičia vychovávajú, preto nie je druh láskavosti. Na základe toho možno povedať, že tvoji rodičia nie sú tvojimi veriteľmi. Plnia si voči tebe svoju povinnosť. Bez ohľadu na to, koľko krvi svojho srdca pre teba vydajú a koľko peňazí na teba minú, nemali by za to od teba nič žiadať, je to totiž ich zodpovednosť ako rodičov. Keďže ide o zodpovednosť a povinnosť, malo by to byť bezodplatné a nemali by od teba žiadať, aby si im to splatil. Tým, že ťa tvoji rodičia vychovávajú, len plnia svoju zodpovednosť a povinnosť; malo by sa to robiť bezodplatne, nie ako transakcia. Takže pri tom, ako sa správaš k svojim rodičom alebo ako riešiš vzťah medzi sebou a nimi, nepotrebuješ mať taký postoj, že to musíš splatiť. Ak sa k svojim rodičom správaš tak, že im to splácaš a riešiš vzťah medzi tebou a nimi s takýmto zmýšľaním, v skutočnosti je to neľudské. Takýmto konaním budeš zároveň náchylnejší na to, že budeš obmedzený a spútaný svojimi telesnými pocitmi, a bude pre teba ťažké vymaniť sa z týchto citových zápletiek, až do takej miery, že možno dokonca zablúdiš. Tvoji rodičia nie sú tvojimi veriteľmi, takže nie si povinný splniť všetky ich očakávania. Nemáš povinnosť vyrovnať účet za ich očakávania. Môžu mať svoje vlastné očakávania, ale ty musíš urobiť svoje vlastné voľby. Boh pre teba určil životnú cestu, usporiadal ti osud a tieto veci nemajú vôbec nič spoločné s tvojimi rodičmi.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (17)) Po prečítaní Božích slov som porozumela tomu, že to, že ma rodičia priviedli na svet, vychovali a zabezpečili mi život, bola zodpovednosť, ktorú si mali splniť. Nebolo to dobrodenie a netreba ho odplácať. Presne ako vtáky v ríši zvierat: keď vtáčia matka privedie na svet svoje mláďatá, kŕmi ich a s nasadením života loví potravu, aby ich vychovala. Keď sú mláďatá v nebezpečenstve, vtáčia matka ich bude zo všetkých síl chrániť, bude chrániť svoje deti, aj keby sa sama zranila. Starostlivosť a láska vtáčej matky k mláďatám pramení čisto z inštinktu. To isté platí aj pre ľudí, ktorí vychovávajú svoje potomstvo. Od chvíle, keď ma moji rodičia priviedli na svet, mali zodpovednosť vychovať ma a povinnosť starať sa o mňa. Tým, že ma vychovali, si len plnili svoju zodpovednosť, a ja im nič nedlhujem ani im nemusím nič odplácať. Bola som ovplyvnená a formovaná tradičnými kultúrnymi myšlienkami ako „vychovávaj deti, aby sa o teba v starobe starali“ a „úcta k rodičom je cnosť, ktorá má byť nadovšetko“. Starostlivosť mojich rodičov o mňa som považovala za dobrodenie a verila som, že by som sa im mala odplatiť za to, že za mňa zaplatili cenu a že sa mi vydávali, až tak, že som pre to zúfalo chcela obetovať zvyšok svojho života. Veľmi dobre som si uvedomovala, že som vo vyšetrovacej väzbe viac ako dva roky nejedla a nepila Božie slová ani nevykonávala svoju povinnosť, a môj život-vstup ďaleko zaostával, takže teraz by som mala čítať Božie slová a náležite vykonávať svoju povinnosť. Keď som však pomyslela na to, ako sa o mňa rodičia boja a ako trpia, chcela som len pracovať a zarábať peniaze, aby som im to vynahradila dobrým materiálnym životom. Keby nebolo pandémie, išla by som pracovať a zarábať peniaze. Neskôr som odišla z domu, aby som konala svoju povinnosť, ale stále som myslela na to, ako sa rodičom odplatiť. Všetky moje myšlienky boli spútané predstavou o splácaní vďaky, akoby som zvyšok života mohla prežiť len preto, aby som odplatila dobrodenie svojich rodičov. Som stvorená bytosť. Môj dych mi dal Boh a bol to Boh, kto ma chránil, keď som dospievala. V posledných dňoch mi Boh tiež daroval milosť, aby som pred Neho predstúpila a mohla sa tak tešiť zo zaopatrenia Jeho slovami. Boh za mňa zaplatil takú obrovskú cenu a ja by som mala dobre konať svoju povinnosť, aby som Ho uspokojila. Hoci sa o mňa rodičia skvele starali, bez Božej ochrany by som dnes nebola nažive. Je to presne ako vtedy, keď som ako štrnásťročná liezla na horu. Nebyť Božej ochrany, spadla by som na úpätie hory a zomrela. Najviac som zaviazaná Bohu, nie svojim rodičom. Nemala by som žiť preto, aby som rodičom odplácala ich dobrodenie, ale mala by som dobre konať svoju povinnosť, aby som uspokojila Boha. Keď som tomu porozumela, dokázala som k láske a starostlivosti, ktorú mi rodičia prejavovali, pristupovať správne.
Neskôr som si prečítala ďalšie Božie slová: „V prvom rade sa väčšina ľudí rozhodne odísť z domu, aby vykonávala svoju povinnosť, a to v jednom ohľade preto, že si to vyžadujú širšie objektívne okolnosti, ktoré nevyhnutne vedú k ich odchodu od rodičov a ktoré spôsobujú, že nemôžu zostať po boku svojich rodičov, aby sa o nich starali a robili im spoločnosť. Nie je to tak, že by sa dobrovoľne rozhodli opustiť svojich rodičov. Toto je jeden objektívny dôvod. V druhom ohľade, subjektívne povedané, odchádzaš vykonávať svoju povinnosť nie preto, aby si sa vyhol svojim zodpovednostiam voči rodičom, ale preto, lebo ťa Boh povolal. Aby si mohol spolupracovať na Božom diele, prijať Božie volanie a vykonávať povinnosť stvorenej bytosti, nemal si na výber a musel si opustiť svojich rodičov; nemohol si zostať po ich boku, aby si im robil spoločnosť a staral sa o nich. Neopustil si ich preto, aby si sa vyhol zodpovednostiam, však? Opustiť ich, aby si sa vyhol zodpovednostiam, a musieť ich opustiť, aby si prijal Božie volanie a vykonával svoju povinnosť – nie sú to dve rozdielne povahy? (Áno.) Vo svojom srdci sa o svojich rodičov obávaš a chýbajú ti; tvoje city nie sú prázdne. Ak to objektívne okolnosti umožnia a môžeš zostať po ich boku a zároveň vykonávať svoju povinnosť, potom by si bol ochotný robiť im spoločnosť, pravidelne sa o nich starať a plniť si zodpovednosti. No z dôvodu objektívnych okolností ich musíš opustiť a nemôžeš zostať po ich boku. Nejde o to, že by si nechcel plniť svoje zodpovednosti ako ich dieťa, ale o to, že nemôžeš. Nie je to odlišné vo svojej povahe? (Áno.) Ak si odišiel z domu, aby si sa vyhol preukazovaniu synovskej úcty svojim rodičom a plneniu zodpovedností, je to voči tvojim rodičom neúctivé a chýba tomu ľudská prirodzenosť. Rodičia ťa vychovali, ale ty sa nevieš dočkať, kedy sa budeš môcť postaviť na vlastné nohy a rýchlo sa vydáš do sveta na vlastnú päsť. Nechceš vidieť svojich rodičov a neberieš ohľad na to, keď sa dozvieš o nejakých ťažkostiach, ktoré ich postihli. Aj keď máš prostriedky na to, aby si im pomohol, neurobíš to; jednoducho sa tváriš, že si hluchý, a nech si o tebe ostatní hovoria, čo chcú – jednoducho si nechceš plniť zodpovednosti. To znamená neprejavovať synovskú úctu. No je to tak teraz? (Nie.) Mnohí ľudia opustili svoje okresy, mestá, provincie či dokonca krajiny, aby konali svoje povinnosti; sú už ďaleko od svojich rodných miest. Okrem toho im z rôznych dôvodov nevyhovuje kontaktovať svoje rodiny. Z času na čas sa pýtajú na aktuálnu situáciu svojich rodičov od ľudí, ktorí pochádzajú z toho istého rodného mesta, a pociťujú úľavu, keď sa dozvedia, že ich rodičia sú zdraví a v poriadku. V skutočnosti nie je pravda, že neprejavuješ synovskú úctu; nie je to tak, že by si dosiahol bod, keď ti chýba ľudská prirodzenosť a nechceš sa ani postarať o svojich rodičov či plniť si svoje zodpovednosti voči nim. Svoju zodpovednosť nedokážeš splniť z rôznych objektívnych dôvodov, takže nie je pravda, že neprejavuješ synovskú úctu. Toto sú dva dôvody. A je tu ešte jedna vec: ak tvoji rodičia nepatria k ľuďom, ktorí ťa zvlášť prenasledujú alebo ti bránia vo viere v Boha, ak podporujú tvoju vieru v Boha, alebo ak sú to bratia a sestry, ktorí veria v Boha ako ty, a sami sú členmi Božieho domu, potom kto z vás sa ticho nemodlí k Bohu, keď hlboko vnútri myslí na svojich rodičov? Kto z vás nezveruje svojich rodičov – spolu s ich zdravím, bezpečím a všetkými ich životnými potrebami – do Božích rúk? Zveriť svojich rodičov do Božích rúk je najlepší spôsob, ako im prejaviť synovskú úctu. Nedúfaš, že budú vo svojom živote čeliť všelijakým ťažkostiam, a nepraješ si, aby žili zlý život, zle sa stravovali alebo trpeli zlým zdravím. Hlboko v srdci určite dúfaš, že Boh ich bude ochraňovať a zachovávať v bezpečí. Ak sú veriaci v Boha, dúfaš, že môžu vykonávať svoje vlastné povinnosti, a dúfaš aj v to, že môžu si pevne stáť za svojím svedectvom. Toto je splnenie si ľudských zodpovedností; ľudia môžu so svojou vlastnou ľudskou prirodzenosťou dosiahnuť len toľko. Navyše, čo je najdôležitejšie, je to, že po rokoch viery v Boha a počúvania toľkých právd majú ľudia aspoň tento kúsok porozumenia a pochopenia: osud človeka je určený Nebom, človek žije v Božích rukách a mať Božiu starostlivosť a ochranu je oveľa dôležitejšie ako starosti, synovská úcta alebo spoločnosť vlastných detí. Necítiš úľavu, že tvoji rodičia sú v Božej starostlivosti a pod Jeho ochranou? Nemusíš si o nich robiť starosti. … V každom prípade by sa ľudia nemali cítiť vinní alebo mať ťažobu na svedomí za to, že si nemohli plniť svoje zodpovednosti voči svojim rodičom, lebo boli ovplyvnení objektívnymi okolnosťami. Tieto a podobné problémy by sa nemali stať ťažkosťami v živote ľudí s vierou v Boha; mali by sa nechať tak. Pokiaľ ide o tieto témy týkajúce sa plnenia zodpovedností voči vlastným rodičom, ľudia by mali mať tieto presné porozumenia a už by sa nemali cítiť obmedzovaní.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (16)) Božie slová pomohli môjmu duchu dosiahnuť oslobodenie a ja som porozumela tomu, čo je skutočná neúcta k rodičom. Keď deti zjavne majú podmienky na to, aby sa o svojich rodičov postarali, ale zaujímajú sa len o vlastné potešenie, vyhýbajú sa svojim zodpovednostiam a rodičov ignorujú, to je nedostatok svedomia. To je neúcta k rodičom. Moja neschopnosť postarať sa o rodičov však neznamená, že sa vyhýbam svojim zodpovednostiam, ani to neznamená, že si ich nechcem ctiť. Je to preto, že sa pre prenasledovanie zo strany ČKS nemôžem vrátiť domov. Okrem toho, moji rodičia tiež veria v Boha a ich najväčším očakávaním odo mňa nie je, že ich zabezpečím na starobu alebo sa o nich budem starať po zvyšok ich života, ale že budem veriť v Boha, náležite vykonávať svoju povinnosť a kráčať po správnej životnej ceste. Preto sa nemusím cítiť vinná, a to, že budem dobre vykonávať svoju povinnosť, je tou najväčšou útechou, akú by som kedy mohla rodičom poskytnúť. Zároveň som v Božích slovách našla aj cestu praktizovania, a to odovzdať rodičov do Božích rúk a nechať Boha, aby ich viedol, pretože moja spoločnosť a starostlivosť sú len povrchným záujmom a nemajú žiadny skutočný účinok. Je to presne ako vtedy, keď mal môj otec bolesti chrbta. Najviac, čo som mohla urobiť, bolo spraviť mu masáž „gua sha“ a kúpiť mu liečivé náplasti. Avšak keď mal angínu pectoris, mala som zviazané ruky, mohla som tam len bezmocne stáť a neurobiť nič, úplne neschopná zmierniť jeho bolesť. Či už som s rodičmi alebo nie, ochorejú vtedy, keď majú ochorieť, a zostanú zdraví vtedy, keď majú zostať zdraví. Nič sa nezmení len preto, že som tam s nimi. Takže zveriť ich do Božích rúk je tou najmúdrejšou voľbou. Hoci moji rodičia teraz trpia určitými chorobami, sú spolu, môžu na seba dohliadať a medzi sebou hovoriť v duchovnom spoločenstve o Božích slovách, takže sú v duchu radostní. To je niečo, čo nedokáže nahradiť žiadna starostlivosť ani materiálne pôžitky, a ja cítim úľavu, keď ich zverím Bohu.
V minulosti som bola zraňovaná a spútaná satanovými jedmi a považovala som svojich rodičov za svojich veriteľov, a neustále som sa cítila vinná, pretože som sa o nich nemohla postarať. Teraz Božie slová uvoľnili okovy môjho ducha, takže už nie som spútaná dobrodeniami. Z celého srdca ďakujem Bohu. Už dlho sa mi nedarí spojiť s rodičmi a neviem, ako sa majú. Keď však pomyslím na to, ako ich Boh povedie, keď budú kráčať po svojej ďalšej ceste, v srdci cítim oveľa väčší pokoj, a som ochotná venovať svoj čas a energiu svojej povinnosti. Bohu vďaka!
a. Gua sha: Technika, pri ktorej sa hladkým nástrojom škriabe pokožka na uvoľnenie napätia, zlepšenie krvného obehu a zmiernenie bolesti svalov.
