100. Nedovoľ, aby ťa lenivosť zničila

V júli 2024 som bola nadriadenou práce s textom v cirkvi. Keďže zatkli jedného vodcu, moja partnerka a ja sme čelili environmentálnym rizikám, takže sme museli zostať doma a kontrolovať prácu prostredníctvom listov. Na začiatku som ešte dokázala aktívne kontrolovať prácu a písať listy, aby som prediskutovala problémy v tíme. Dokázala som tiež nájsť Božie slová, aby som vyriešila akékoľvek nesprávne stavy, ktoré členovia tímu mali, a keď bolo treba vykonať nejakú prácu, hneď som sa do nej pustila. Hoci som bola trochu zaneprázdnená, moje srdce sa necítilo až také unavené. Ako mi pribúdalo práce a viaceré skupiny mali problémy, ktoré bolo treba vyriešiť, pomyslela som si: „Ak si každá úloha vyžaduje kontroly a podrobnú komunikáciu, koľko premýšľania a energie to potom zaberie? Okrem toho, kontrolovať všetky detaily takého množstva práce by bolo priveľa!“ Premýšľala som o tom, ako bratia a sestry v jednej skupine konali povinnosti spojené s textom už mnoho rokov, osvojili si niektoré princípy a dosiahli vo svojich povinnostiach určité výsledky. Mala som pocit, že si o túto skupinu nemusím robiť až také starosti, a tak som od tej chvíle ich práci nevenovala veľkú pozornosť. Niekedy mi síce napadlo, že by som podrobne preskúmala, či pri konaní svojich povinností nemajú nejaké ťažkosti, ale potom som si pomyslela: „Pochopiť tieto detaily si vyžaduje veľa úsilia a premýšľania. Nechám to tak. Títo ľudia majú dosť dobré profesionálne zručnosti a majú určité pracovné skúsenosti, tak nech to urobia sami.“ Potom som už prácu tejto skupiny podrobne neskúmala ani na ňu nedohliadala. Po nejakom čase som si všimla, že táto skupina už niekoľko dní neodovzdala žiadne kázne, tak som im rýchlo napísala, aby som zistila, čo sa deje. Vedúca skupiny uviedla, že kvalita kázní, ktoré v poslednom čase dostali, bola slabá, a veľa sa ich odovzdať nedalo. Keď videla, že výsledky práce sú slabé, bola z toho trochu skormútená. Krátko som s vedúcou skupiny hovorila v duchovnom spoločenstve a požiadala som ju, aby na seba vzala bremeno a viedla všetkých pri sumarizovaní odchýlok. Pôvodne som chcela preskúmať prácu tejto skupiny podrobnejšie, no potom som si pomyslela: „Ešte mám nejakú prácu. Pochopiť a vyriešiť tieto problémy si bude vyžadovať veľa premýšľania a úsilia. Vedúca skupiny pozná niektoré princípy a aj vodcovia zhrnuli problémy v kázňach, ktoré sme odovzdali. Cesta, o ktorej diskutovali, bola veľmi jasná, takže ich môžem nechať, nech sa vzdelávajú a zapájajú sami.“ Takto som skupine len preposlala listy od vodcov a nezhrnula som s nimi problémy a odchýlky. Nepýtala som sa na detaily práce, napríklad ako študujú a či dokážu uplatniť to, čo sa naučili.

Netrvalo dlho a prišiel list od vodcov, v ktorom sa písalo, že práca tímu pre kázne napreduje pomaly a odovzdané kázne sú slabej kvality. Požiadali ma, aby som urýchlene zistila dôvod. Keď som si tento list prečítala, cítila som v srdci výčitky svedomia a až vtedy som o sebe začala uvažovať. Videla som Božie slová: „Hlavnou charakteristikou práce falošných vodcov je prázdne táranie o učení a papagájovanie hesiel. Po vydaní svojich príkazov od toho jednoducho dajú ruky preč. Nepýtajú sa na následný vývoj práce; nepýtajú sa, či sa vyskytli nejaké problémy, odchýlky alebo ťažkosti. Svoju prácu považujú za skončenú, len čo ju pridelia. … Nesledovať prácu, nerobiť po priradení práce nič viac a umývať si ruky – to je spôsob, ako to robia falošní vodcovia. Nesledovanie práce alebo neposkytovanie usmernení týkajúcich sa práce, nepýtanie sa na vzniknuté problémy alebo ich neriešenie a nechápanie pokroku alebo efektívnosti práce – to sú tiež prejavy falošných vodcov.“ (Slovo, zv. V: Zodpovednosti vodcov a pracovníkov. Zodpovednosti vodcov a pracovníkov (4)) „Nedokážu robiť skutočnú prácu a čokoľvek robia, má to silný začiatok, ale nakoniec to vyšumí. Úloha, ktorú hrajú, je úloha otvárača ceremónií: odriekavajú heslá a kážu učenia, a keď iným pridelia prácu a dohodnú, kto za ňu bude zodpovedný, tak sa to pre nich skončilo. Pripomínajú hučiace reproduktory, aké sa nachádzajú vo vidieckych oblastiach Číny – to je rozsah úlohy, ktorú hrajú. Robia len trochu prípravnej práce a po zvyšok práce ich niet nikde vidieť. Pokiaľ ide o konkrétne otázky, ako napríklad ako prebieha každá pracovná úloha, či je v súlade s princípmi a či je účinná, odpovede nepoznajú. A nikdy nejdú do hĺbky medzi obyčajných veriacich ani nenavštevujú miesto práce, aby pochopili pokrok a podrobnosti každej pracovnej úlohy. Falošní vodcovia teda možno nemajú v úmysle spôsobovať narušenia a vyrušenia alebo páchať rôzne zlá počas svojho pôsobenia ako vodcovia, ale v skutočnosti paralyzujú prácu, zdržiavajú pokrok každej pracovnej úlohy cirkvi a znemožňujú Božiemu vyvolenému národu dobre konať svoje povinnosti a získať vstup do života. Ako by pri takomto spôsobe práce mohli viesť Boží vyvolený národ na správnu cestu viery v Boha? Ukazuje to, že falošní vodcovia nerobia žiadnu skutočnú prácu. Nesledujú prácu, za ktorú by mali byť zodpovední, ani nikoho nevedú a na nič nedohliadajú, aby zabezpečili normálny priebeh cirkevnej práce. Nevykonávajú zamýšľané funkcie vodcov a pracovníkov, nepreukazujú svoju vernosť a neplnia si svoje zodpovednosti. Potvrdzuje to, že falošní vodcovia nie sú verní v tom, ako konajú svoje povinnosti a sú len povrchní; klamú Boží vyvolený národ aj samotného Boha, ovplyvňujú a bránia vykonávaniu Jeho vôle. Túto skutočnosť vidia všetci.“ (Slovo, zv. V: Zodpovednosti vodcov a pracovníkov. Zodpovednosti vodcov a pracovníkov (4)) Keď som čítala tieto Božie slová, ktoré odhaľovali falošných vodcov, cítila som sa veľmi súdená. Falošní vodcovia sa oddávajú telesnému pohodliu a sú vo svojich povinnostiach povrchní. Keď vykonávajú prácu, uspokoja sa len s odovzdávaním príkazov a vydávaním návodov; v skutočnosti nedohliadajú na detaily práce ani ich nekontrolujú a nerozumejú ani nechápu problémom v práci. Aj keď problémy objavia, neriešia ich okamžite, čím vážne spomaľujú postup práce. Nebolo moje správanie presne také isté? Neustále som sa bála námahy a vyčerpania a vo svojej povinnosti som nemala vôbec žiadny zmysel pre zodpovednosť. Keď som videla, že práca na kázňach v jednej skupine neprináša výsledky, len som sa povrchne popýtala na prácu a požiadala som vedúcu tímu, aby viedla členov skupiny pri sumarizácii odchýlok a problémov. Aj keď som neskôr zistila, že členovia skupiny sa stále boria s ťažkosťami, nechcela som vynaložiť viac úsilia ani zaplatiť väčšiu cenu za to, aby som to vyriešila. Iba som im preposlala listy od vodcov a požiadala ich, aby sa vzdelávali a zapájali sami, bez toho, aby som skutočne vyriešila problémy v práci. Videla som, že som presne ako falošná vodkyňa – nezodpovedná vo svojej povinnosti a veci robím len povrchne bez toho, aby som odvádzala skutočnú prácu. Vo svojej povinnosti som neriešila skutočné ťažkosti, čo znamenalo, že nikto nezískal cestu vpred vo svojich povinnostiach a práca uviazla na mŕtvom bode. To všetko boli dôsledky toho, že som neodvádzala skutočnú prácu. Božím úmyslom pri mojom konaní povinnosti nadriadenej bolo, aby som kontrolovala prácu tímu, dohliadala na ňu a zapájala sa do jej detailov a aby som podrobne skúmala a pochopila stavy členov tímu, objavovala odchýlky a problémy v ich povinnostiach a dokázala okamžite hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde, aby som tieto veci vyriešila, čím by som umožnila normálny postup práce. Svoje zodpovednosti som si však neplnila. Vo svojej povinnosti som sa uspokojila len s odovzdávaním príkazov a myslela som si, že pokiaľ je práca vykonaná, všetko je v poriadku. Tiež som si myslela, že keďže členovia tejto skupiny konali povinnosti spojené s textom už mnoho rokov a osvojili si niektoré princípy, nemusím nad tým viac premýšľať ani vynakladať ďalšie úsilie. Všetku prácu som presunula na nich, akoby to bola samozrejmosť, a stala som sa šéfkou, ktorá sa do ničoho nestará. Keď o tom premýšľam, hoci mali vo svojich povinnostiach určité skúsenosti, každý má odchýlky a nedostatky a môže niekedy žiť v skazených povahách, takže som mala neustále podrobne skúmať ich postoje k ich povinnostiam, zaoberať sa problémami a ťažkosťami v práci a okamžite tieto veci riešiť. To bola moja zodpovednosť. Jediné, na čo som však myslela, bolo, ako zmierniť utrpenie svojho tela. Vôbec som nebrala ohľad na Boží úmysel! Hoci som vynaložila menej duševného úsilia a moje telo nebolo až také unavené, spomalila som postup práce, pretože som brala ohľad na telo a pri konaní svojej povinnosti som bola povrchná, a spáchala som pred Bohom priestupok. Keď som na to pomyslela, cítila som hlbokú ľútosť a podlžnosť voči Bohu.

Potom som o sebe uvažovala. Prečo som vo svojej povinnosti nebola ochotná vynaložiť viac úsilia a prečo som bola neustále povrchná a nezodpovedná? Prečítala som si Božie slová: „Existuje aj ďalší typ falošného vodcu, o ktorom sme často hovorili počas duchovného spoločenstva na tému ‚zodpovednosti vodcov a pracovníkov‘. Tento typ má určitú kvalitu, nie je hlúpy, vo svojej práci má spôsoby, metódy a plány na riešenie problémov, a keď dostane nejakú prácu, dokáže ju zrealizovať takmer na požadovanej úrovni. Dokáže odhaliť akékoľvek problémy, ktoré sa v práci vyskytnú, a niektoré z nich vie aj vyriešiť, a keď počuje o problémoch, ktoré niektorí ľudia hlásia, alebo pozoruje, ako sa niektorí ľudia správajú, prejavujú, rozprávajú a konajú, v srdci na to zareaguje a má vlastný názor a postoj. Samozrejme, ak sa títo ľudia usilujú o pravdu a majú bremeno, všetky tieto problémy sa dajú vyriešiť. Lenže problémy v práci, za ktorú je zodpovedný typ človeka, o ktorom dnes hovoríme v duchovnom spoločenstve, nečakane zostávajú nevyriešené. Prečo je to tak? Je to preto, lebo títo ľudia nevykonávajú skutočnú prácu. Milujú pohodlie a nenávidia tvrdú prácu, snažia sa len povrchne, radi leňošia a užívajú si výhody postavenia a radi ľuďom rozkazujú, pričom len trochu pohnú ústami, dajú nejaké návrhy a potom svoju prácu považujú za hotovú. Žiadnu skutočnú prácu cirkvi ani kritickú prácu, ktorú im Boh zveruje, si neberú k srdcu – nemajú tento pocit bremena, a aj keď Boží dom tieto veci opakovane zdôrazňuje, stále si ich neberú k srdcu. Napríklad nechcú zasahovať do filmovej produkcie alebo práce s textom Božieho domu ani sa na ne pýtať a neželajú si ani zisťovať, ako tieto druhy práce postupujú a aké výsledky dosahujú. Len sa nepriamo informujú, a keď zistia, že ľudia sú touto prácou zaneprázdnení a vykonávajú ju, ďalej sa o to nestarajú. Aj keď veľmi dobre vedia, že v práci sú problémy, stále o nich nechcú hovoriť v duchovnom spoločenstve a riešiť ich, ani sa nedopytujú či nepreverujú, ako si ľudia konajú svoje povinnosti. Prečo sa na tieto veci nepýtajú alebo ich neskúmajú? Myslia si, že ak ich budú skúmať, bude na nich čakať veľa problémov, ktoré budú musieť vyriešiť, a s tým by mali príliš veľa starostí. Život by bol príliš vyčerpávajúci, keby museli neustále riešiť problémy! Ak sa príliš trápia, prestane im chutiť, nebudú môcť dobre spať, ich telo sa bude cítiť unavené a život sa stane mizerným. Preto keď vidia problém, podľa možnosti sa mu vyhnú a ignorujú ho. V čom spočíva problém s týmto typom človeka? (Je príliš lenivý.) Povedzte Mi, kto má vážny problém: leniví ľudia, alebo ľudia slabej kvality? (Leniví ľudia.) Prečo majú leniví ľudia vážny problém? (Ľudia slabej kvality nemôžu byť vodcami ani pracovníkmi, ale môžu byť do určitej miery efektívni, keď konajú povinnosť, ktorá je v rámci ich schopností. Ľudia, ktorí sú leniví, však nedokážu urobiť nič; aj keď majú kvalitu, nemá to žiaden účinok.) Leniví ľudia nedokážu urobiť nič. Aby sme to zhrnuli do dvoch slov, sú to zbytoční ľudia; majú postihnutie druhého stupňa. Bez ohľadu na to, aká dobrá je kvalita lenivých ľudí, je len na ozdobu; hoci majú dobrú kvalitu, je to nanič. Sú príliš leniví – vedia, čo majú robiť, ale nerobia to, a hoci vedia, že niečo je problém, nehľadajú pravdu, aby ho vyriešili, a hoci vedia, aké útrapy by mali znášať, aby bolo dielo účinné, nie sú ochotní znášať tieto útrapy, ktoré stoja za to –, takže nedokážu získať žiadne pravdy a nedokážu vykonávať žiadnu skutočnú prácu. Nechcú znášať útrapy, ktoré by ľudia mali znášať; vedia sa len oddávať pohodliu, vychutnávať si chvíle radosti a voľna a užívať si slobodný a uvoľnený život. Nie sú zbytoční? Ľudia, ktorí nedokážu znášať útrapy, si nezaslúžia žiť. Tí, ktorí chcú neustále žiť život príživníkov, sú ľudia bez svedomia a rozumu; sú to zvery a takíto ľudia nie sú vhodní ani na vykonávanie práce. Keďže nedokážu znášať útrapy, aj keď vykonávajú prácu, nie sú schopní robiť ju dobre, a ak chcú získať pravdu, nádej, že sa im to podarí, je ešte menšia. Niekto, kto nedokáže trpieť a nemiluje pravdu, je zbytočný človek; nie je spôsobilý ani na vykonávanie práce. Je to zviera bez štipky ľudskej prirodzenosti. Takíto ľudia musia byť vyradení; len to je v súlade s Božími úmyslami.“ (Slovo, zv. V: Zodpovednosti vodcov a pracovníkov. Zodpovednosti vodcov a pracovníkov (8)) „Satanova filozofia a logika sa stali životom ľudí. Bez ohľadu na to, o čo sa ľudia usilujú, v skutočnosti to robia pre seba – a tak všetci žijú pre seba. ‚Každý sám za seba a ostatných nech vezme čert‘ – to je životná filozofia človeka a predstavuje aj ľudskú prirodzenosť. Tieto slová sa už stali prirodzenosťou skazeného ľudstva a sú pravým obrazom satanskej prirodzenosti skazeného ľudstva. Táto satanská prirodzenosť sa úplne stala základom existencie skazeného ľudstva. Skazené ľudstvo žije podľa tohto satanovho jedu už niekoľko tisíc rokov až dodnes.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Ako kráčať Petrovou cestou) Boh hovorí: „Bez ohľadu na to, aká dobrá je kvalita lenivých ľudí, je len na ozdobu,“ a „nie je spôsobilý ani na vykonávanie práce. Je to zviera bez štipky ľudskej prirodzenosti,“ a „musia byť vyradení.“ Videla som, ako veľmi Boh nenávidí falošných vodcov. Bez ohľadu na to, aká dobrá je kvalita falošného vodcu, keďže je príliš lenivý, nezodpovedný vo svojej povinnosti a nekontroluje ani nedohliada na detaily práce, nie je spôsobilý ani len vykonávať prácu a privolá si Božiu nenávisť a odpor. Pri čítaní týchto slov som mala pocit, akoby ma Boh súdil tvárou v tvár, a každý riadok mi prebodol srdce. Keď o tom premýšľam, dôvodom, prečo som nebola ochotná vynaložiť viac duševnej energie, bolo to, že som bola príliš lenivá a priveľmi som sa oddávala pohodliu. Predtým, ako som našla Boha, som často od ľudí počúvala: „Každý sám za seba a ostatných nech vezme čert,“ „Život je krátky, užívaj si ho, kým môžeš“ a „Užívaj dňa a nehľaď na to, čo je správne a čo nie.“ Bola som ovplyvnená a otrávená týmito absurdnými myšlienkami, ktoré do mňa vštepil satan, a tak som rada žila v telesnom pohodlí a usilovala som sa o slobodný a pohodlný život. Mala som pocit, že len vďaka dobrému telesnému pôžitku môže mať človek slobodný a bezstarostný život. Žila som podľa týchto satanských životných filozofií a vždy, keď sa moja povinnosť stala náročnou a únavnou, začala som brať ohľad na svoje telo a plánovať preň, a nerobila som ani veci, ktoré boli v mojich silách. Veľmi dobre som si uvedomovala, že postup práce je pomalý a že členovia tej skupiny narazili pri svojich povinnostiach na ťažkosti, ale nechcela som zaplatiť cenu za to, aby som tieto problémy vyriešila. Myslela som len na to, ako by som mohla menej pracovať a menej trpieť. Moja prirodzenosť bola skutočne sebecká a opovrhnutiahodná a nemala som vôbec žiadnu ľudskú prirodzenosť! Boh sa vtelil a prišiel na zem, aby konal dielo a spasil ľudí. Nikdy nehlása heslá, ale namiesto toho prakticky vyjadruje pravdu, aby ľudí zaopatril podľa toho, čo im chýba. Bez ohľadu na to, aké ťažkosti a problémy my ľudia máme, Kristus o nich s nami neúnavne a trpezlivo hovorí v duchovnom spoločenstve a prakticky rieši rôzne problémy a ťažkosti v našich povinnostiach. Videla som, že Kristus je vo svojom konaní veľmi usilovný a zodpovedný. Potom som sa nad sebou opäť zamyslela. Vo svojich povinnostiach som bola povrchná, kedykoľvek to bolo možné, a snažila som sa trpieť čo najmenej. Bola som veľmi lenivá a apatická a žila som úplne bez akejkoľvek integrity či dôstojnosti. Keby som sa nekajala, Boh by ma nakoniec zavrhol a vyradil, zničila by som si šancu na spásu a čas, keď sa Božie dielo skončí, by bol zároveň časom, keď by som bola potrestaná. Keď som na to pomyslela, cítila som sa nesmierne rozrušene a previnilo. Pomodlila som sa k Bohu: „Bože, vo svojej povinnosti neustále beriem ohľad na svoje telo a nechcem vynakladať viac úsilia. Len hlásam heslá a nevykonávam žiadnu skutočnú prácu. Uškodila som svojej povinnosti a privolala som si Tvoj odpor. Bože, som ochotná činiť pokánie. Odteraz som ochotná vzdorovať svojmu telu a prakticky riešiť skutočné problémy v tíme, aby som si dobre konala svoju povinnosť a uspokojila Ťa.“

Neskôr som si prečítala ďalšie Božie slová a našla som cestu praktizovania. Boh hovorí: „Boh ti dal kvalitu a mnoho vynikajúcich situácií, ktoré ti umožnili rozpoznať túto záležitosť a byť kompetentný na túto prácu. Ty však nemáš správny postoj, chýba ti vernosť a úprimnosť a nechceš robiť všetko, čo je v tvojich silách, aby si to robil dobre. Boh je z toho veľmi sklamaný! Takže ak si tvárou v tvár mnohým situáciám lenivý, vždy sa cítiš obťažovaný a neochotný robiť veci a vnútorne reptáš: ‚Prečo sa odo mňa žiada, aby som to urobil ja, a nie niekto iný?‘, potom je to hlúpa myšlienka. Keď na teba pripadne povinnosť, nie je to nešťastná udalosť; je to česť a mal by si ju s radosťou prijať. Táto práca ťa neunaví ani nevyčerpá až na smrť. Naopak, ak túto prácu zvládneš správne a urobíš všetko pre to, aby si ju vykonal dobre, budeš mať v srdci pokoj a stabilitu. Nesklameš Boha, a keď prídeš pred Boha, môžeš byť sebavedomý a stáť vzpriamene.“ (Slovo, zv. VII: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (11)) „Nebudeme hovoriť o splnení významného poslania, povinnosti alebo zodpovednosti, no mal by si aspoň niečo dosiahnuť. V cirkvi napríklad niektorí ľudia vkladajú všetko svoje úsilie do povinnosti kázania evanjelia, vynakladajú energiu celých svojich životov, platia vysokú cenu a získavajú mnohých ľudí. Vďaka tomu majú pocit, že svoje životy neprežili zbytočne, že ich životy majú hodnotu a prinášajú im útechu. Keď čelia chorobe a smrti alebo keď rekapitulujú celé svoje životy, zamýšľajú sa nad všetkým, čo kedy urobili, nad cestou, po ktorej kráčali, a vo svojich srdciach nachádzajú útechu; neobviňujú sami seba ani nepociťujú ľútosť. Niektorí ľudia vynakladajú maximálne úsilie, keď slúžia ako cirkevní vodcovia alebo sú zodpovední za určitú stránku práce. Robia maximum, vynakladajú všetku svoju silu, vydávajú všetku krv svojho srdca a platia cenu za prácu, ktorú vykonávajú. Prostredníctvom ich polievania, vedenia, pomoci a podpory sa mnohí ľudia, ktorí sú uprostred negativity a slabostí, stávajú silnými a stoja pevne, necúvnu, ale sa vracajú do Božej prítomnosti a nakoniec o Bohu dokonca podávajú svedectvo. V období svojho vodcovstva navyše splnia mnoho významných úloh, vyčisťujú nemálo zlých ľudí, chránia mnohých z Božieho vyvoleného ľudu a získajú späť niekoľko významných strát. Všetko toto a ešte viac sa deje počas ich vodcovstva. Pri spätnom pohľade na cestu, ktorou kráčali, na prácu, ktorú vykonali, a cenu, ktorú za tie roky zaplatili, necítia žiadnu ľútosť ani obvinenia. Necítia žiadne výčitky svedomia z toho, že robia tieto veci, a veria, že žili hodnotný život, v srdciach pociťujú ľahkosť a útechu. Aké je to nádherné! Nie je to ovocie, ktoré získali? (Áno.) Tento pocit pokoja a útechy a táto neprítomnosť ľútosti sú výsledkom a plodmi usilovania sa o pozitívne veci a pravdu. Neurčujme ľuďom vysoké štandardy. Posúďme situáciu, v ktorej človek čelí úlohe, ktorú by vo svojom živote mal alebo chcel urobiť. Keď nájde svoje miesto, pevne zaujme a drží svoju pozíciu, zažíva veľké bolesti, platí daň a venuje všetku svoju energiu, aby dosiahol a zavŕšil to, na čom mal pracovať a čo mal dokončiť. Keď nakoniec stojí pred Bohom, aby sa zodpovedal, pociťuje relatívnu spokojnosť a v srdci nemá vinu ani ľútosť. Má pocit spokojnosti a zadosťučinenia, že prežil hodnotný život.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (6)) Pri uvažovaní o Božích slovách som pochopila Boží úmysel. Boh mi nadelil dary a kvalitu a dal mi príležitosť byť nadriadenou v nádeji, že vo svojej povinnosti zaplatím cenu, budem vo svojom konaní svedomitá a zodpovedná a budem dobre konať svoju povinnosť celým svojím srdcom. Len tak by mohol mať môj život zmysel. Ak som vo svojej povinnosti neustále lenivá a oddávam sa pohodliu, potom, hoci moje telo nebude príliš trpieť, poškodím prácu. To je niečo, čo privoláva Boží odpor. Teraz Božie dielo dospelo do svojho záverečného, kľúčového okamihu. Ak budem naďalej brať ohľad na telo a nebudem venovať svoj čas a energiu svojej povinnosti, tak keď sa Božie dielo skončí, zostane mi len večná ľútosť. Musela som zmeniť svoj postoj k povinnosti, byť svedomitá a zodpovedná a plniť si svoju povinnosť celým srdcom a zo všetkých síl; keď objavím problémy, mala by som sa spoliehať na Boha a hľadať pravdu, aby som ich vyriešila, a mala by som prakticky odvádzať skutočnú prácu. Potom som skutočne zistila a preskúmala dôvod slabej kvality kázní. Bolo to predovšetkým preto, že bratia a sestry poriadne nepochopili princípy posudzovania kázní a nedokázali uplatniť to, čo sa naučili. V reakcii na tieto problémy som s nimi posúdila niektoré kázne a študovala princípy, a keď sme objavili problémy a odchýlky, okamžite som o nich hovorila v duchovnom spoločenstve a korigovala ich. Neskôr dosiahli vo svojich povinnostiach určité výsledky. Hoci to zabralo viac času a energie a moje telo trochu viac trpelo, v srdci som cítila pokoj a vyrovnanosť. Zároveň som ich vďaka štúdiu princípov s členmi tímu aj ja sama lepšie pochopila. To všetko boli výsledky dosiahnuté skutočným zapojením sa do práce.

Potom som kontrolovala prácu ostatných tímov, pričom som venovala pozornosť aj práci tímu pre kázne. Podrobne som s bratmi a sestrami prediskutovala princípy, ktoré zaviedli vodcovia, jeden po druhom, a včas sme prediskutovali a vyriešili všetky odchýlky, ktoré sme v práci našli. Raz vodcovia poukázali na to, že hoci tím pre kázne odovzdal veľa kázní, ich kvalita je slabá, a požiadali ma, aby som s nimi okamžite hovorila v duchovnom spoločenstve a túto situáciu zvrátila. Pomyslela som si: „Ešte stále mám nejakú prácu, ktorú musím vykonať. Napísať tímu pre kázne a prekomunikovať to by si vyžadovalo viac času a energie a moje telo by trpelo viac. Prečo im jednoducho len stručne nenapíšem, nepriložím k tomu list od vodcov a nepožiadam ich, aby v budúcnosti venovali väčšiu pozornosť kvalite kázní?“ Potom som si však prečítala Božie slová: „Vždy, keď chceš byť povrchný, vždy, keď chceš konať úskočne a byť lenivý, a vždy, keď si nesústredený alebo sa chceš zabávať, mal by si zvážiť toto: ‚Som nedôveryhodný, keď sa takto správam? Vykonávam svoje povinnosti celým srdcom? Keď takto konám, nie som oddaný? Neplním poverenie, ktoré mi Boh zveril?‘ Takto by mal si o sebe uvažovať. Čo by si mal urobiť, ak zistíš, že si pri vykonávaní svojej povinnosti stále povrchný, že nie si oddaný a že si Bohu ublížil? Mal by si povedať: ‚V tej chvíli som vycítil, že niečo nie je v poriadku, no nepovažoval som to za problém; jednoducho som to nedbanlivo prehliadol. Až doteraz som si neuvedomoval, že som bol naozaj povrchný a nedokázal som prevziať zodpovednosť. Naozaj nemám svedomie a rozum!‘ Našiel si problém a niečo si o sebe zistil – takže teraz sa musíš obrátiť! K vykonávaniu povinnosti si zaujal nesprávny postoj. Zaobchádzal si s tým ako s prácou navyše, vynakladal si len zbežné úsilie a nevložil si do toho svoje srdce. Keď budeš znova takýto povrchný, musíš sa modliť k Bohu, aby ťa disciplinoval a karhal. Len ak máš také odhodlanie pri vykonávaní povinnosti, môžeš sa naozaj kajať. Obrátiš sa, len keď budeš mať čisté svedomie a zmenený postoj k vykonávaniu povinnosti.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Len častým čítaním Božích slov a rozjímaním o pravde môže byť cesta vpred) Keď som uvažovala o Božích slovách, premýšľala som o tom, ako som bola v minulosti pri konaní svojej povinnosti príliš lenivá a neochotná trpieť a vynaložiť veľa duševného úsilia, čo spomalilo prácu. Musela som zmeniť svoj postoj k svojej povinnosti a nemohla som sa neustále oddávať pohodliu tak ako v minulosti. Musela som vzdorovať telu a plniť si zodpovednosti, ktoré by som si mala plniť. Potom som napísala list, aby som v duchovnom spoločenstve podrobne hovorila o ich odchýlkach a ukázala im cestu vpred. Po nejakom čase sa kvalita kázní, ktoré odovzdávali, zlepšila. Teraz je pracovné zaťaženie síce stále veľké a náročné, no môj postoj k mojej povinnosti sa zmenil a správne si určujem priority v práci, skutočne sa zapájam, kontrolujem a dohliadam na detaily práce tímu. Keď čelíme ťažkostiam, hľadám pravdu a riešim ich s bratmi a sestrami a práca sa pomaly začala zlepšovať. Hoci platím väčšiu cenu a moje telo trochu viac trpí, v srdci cítim pokoj a vyrovnanosť. Ďakujem Bohu, že ma priviedol k tejto premene.