28. Teraz dokážem čeliť smrti s pokojom

Vždy som bola chorľavá. Po svadbe som bola zaneprázdnená starostlivosťou o rodinu a firmu, a nestíhala som každý deň včas jesť ani oddychovať. Roky zhonu a vyčerpania spôsobili, že sa mi zhoršilo zdravie, a dostala som myokarditídu, antrálnu gastritídu, zápal žlčníka a trpela som závratmi. Mala som aj kostné výrastky a často ma bolela horná časť chrbtice. Dalo by sa povedať, že som bola samá choroba. Obzvlášť vážna bola moja myokarditída, a stačilo, aby som trochu pracovala, a už som bola dýchavičná a ťažko sa mi dýchalo. Choroby ma celé roky sužovali a veľmi som trpela. Väčšinu času som mohla byť len doma a oddychovať, a cítila som sa byť úplne zbytočná. Veľmi som závidela, keď som videla ľudí na ulici plných energie, a často som uvažovala: „Kedy budem môcť mať zdravé telo ako oni?“

V roku 2004 som prijala dielo Všemohúceho Boha posledných dní. O niečo viac ako rok neskôr sa moje choroby v podstate vyliečili a bola som Bohu skutočne vďačná. V tichosti som si predsavzala: „Musím veriť v Boha celým srdcom, aby som splatila Jeho lásku!“ Vždy, keď som potom videla bratov a sestry v ťažkostiach, snažila som sa im čo najviac pomôcť, a bez ohľadu na to, aká povinnosť mi bola pridelená, snažila som sa ju vykonávať čo najlepšie. V roku 2009 so mnou vodca viedol duchovné spoločenstvo a požiadal ma, aby som polievala nováčikov. Pomyslela som si: „Naše domáce podnikanie závisí úplne odo mňa, a moje občasné konanie povinnosti ma neovplyvňuje v zarábaní peňazí. Ak však budem polievať nováčikov, zaberie to viac času a energie, a ak sa nikto nebude starať o firmu, nebudeme ju musieť azda zavrieť?“ Mala som trochu zmiešané pocity. Potom som však pomyslela na to, ako Boh vyliečil moje choroby a ako mi udelil takú veľkú milosť; vedela som, že musím riadne konať svoju povinnosť, aby som splatila Jeho lásku. Cítila som, že ak sa teraz vzdám zarábania peňazí a vložím viac úsilia do svojej povinnosti, Boh ma určite ochráni a dá mi pevné zdravie, a keď sa Božie dielo zavŕši, možno ma Boh dokonca uchráni pred kataklizmami a dovolí mi vstúpiť do nebeského kráľovstva, aby som si užívala veľké požehnania. Prijala som teda túto povinnosť a firmu som odovzdala manželovi. Niekedy som denne prešla desiatky míľ, aby som kázala evanjelium, a keď som prišla domov, mala som opuchnuté členky. V srdci som sa však nikdy nesťažovala. Keď som pomyslela na to, že v budúcnosti získam viac Božej milosti a požehnaní a že vstúpim do nebeského kráľovstva, bola som ešte viac motivovaná konať svoju povinnosť.

Jedného dňa v roku 2017 som si náhodou nahmatala tvrdú hrčku v prsníku. Po príchode do nemocnice lekár povedal: „Tento nádor si vyžaduje biopsiu, aby sme určili, či je nezhubný alebo zhubný. Ak je zhubný, budete potrebovať operáciu.“ Trochu som sa bála a premýšľala som: „Ak je zhubný, neznamená to, že je so mnou koniec? Išlo by o nevyliečiteľnú chorobu!“ Potom som si však pomyslela: ‚Som stvorená bytosť – to, či budem žiť alebo zomriem, je v Božích rukách. Ak Boh chce, aby som žila ďalej, nezomriem ani keby som mala rakovinu.‘ Pri tej myšlienke môj strach poľavil. Keď prišli výsledky biopsie, lekár mi oznámil, že mi diagnostikovali rakovinu prsníka, a naplánoval mi operáciu. Operácia bola úspešne dokončená za necelé tri hodiny. Vedela som, že je to Božia ochrana, a cítila som k Nemu veľkú vďačnosť. Premýšľala som aj o tom, že ani pri takej vážnej chorobe som sa na Boha nesťažovala, a že Boh ma určite zbaví rakoviny. Po operácii som podstúpila chemoterapiu. Myslela som si, že po tomto ma prepustia, ale na moje prekvapenie lekár povedal, že môj stav je dosť vážny a že rakovinové bunky sa už rozšírili do lymfatických uzlín. Povedal tiež, že chemoterapia nebola účinná a že budem musieť podstúpiť ožarovanie. Bola som úplne ohromená. Od iných pacientov som počula, že ožarovanie je obzvlášť bolestivé, a že vyvracali všetko, čo zjedli, a extrémne zoslabli. Niektorí nedokázali ani chodiť a rodinní príslušníci ich museli tlačiť na invalidnom vozíku. Niektorým sa ani po ožarovaní nepodarilo dostať rakovinu pod kontrolu a nakoniec zomreli. Veľmi som sa bála. Premýšľala som: „Ožarovanie je také bolestivé – dokážem ho zniesť? Ak sa rakovinové bunky po ožarovaní nedostanú pod kontrolu, zomriem? Ak takto zomriem, nestratím šancu na spásu? Nebudú potom všetky tie roky obety a vydávania sa zbytočné? Prečo ma Boh nechráni za všetky tie roky utrpenia a vydávania sa? Viacerí pacienti na oddelení v Boha ani neveria, ale po chemoterapii dostali rakovinu pod kontrolu a boli prepustení. Ako to, že ja verím v Boha, ale som na tom horšie ako neverci? Je možné, že ma Boh opustil?“ Pri tej myšlienke som plakala nezadržateľne ako dieťa a bola som taká zúfalá, že som nemohla jesť ani spať. Božie slová som pri čítaní len preletela a nevedela som nájsť ani slová na modlitbu. Moje srdce bolo naplnené temnotou a bolesťou. V zúfalstve som si kľakla a modlila sa k Bohu: „Bože, len pomyslenie na to, že podstúpim ožarovanie, ma veľmi desí. Bojím sa, že ak zomriem, stratím šancu na spásu. Bože, som teraz veľmi slabá. Prosím, veď ma, aby som porozumela Tvojmu úmyslu.“ Po modlitbe som si spomenula na úryvok z Božích slov: „Je správne, aby ľudia nasledovali Boha, a čím ďalej po tejto ceste idú, tým je jasnejšia. Boh ťa nezvedie na scestie, a aj keby ťa vydal satanovi, ponesie zodpovednosť až do konca. Musíš mať túto vieru a takýto postoj by mali mať k Bohu stvorené bytosti.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Ako spoznať Božiu zvrchovanosť) Božie slová mi dodali vieru. Pomyslela som na Jóba. Hoci Boh dovolil satanovi, aby Jóba pokúšal, prikázal mu, aby Jóbovi nevzal život. Takže aj keď Jóbovo telo veľmi trpelo, neprišiel o život následkom satanovho ubližovania. Hoci som mala rakovinu a moje telo bolo veľmi slabé, nebolo to, že ešte žijem a že operácia prebehla hladko, tiež vďaka Božej ochrane? Mala by som mať v Boha vieru.

Neskôr som čítala Božie slová a do určitej miery som porozumela Božiemu úmyslu pri skúšaní a zušľachťovaní ľudí. Všemohúci Boh hovorí: „Čím viac Boh zušľachťuje ľudí, tým viac dokáže ľudské srdce milovať Boha. Utrpenie v srdci je prospešné pre ich život, vďaka tomu dokážu lepšie stáť pred Bohom v tichosti, majú s Bohom bližší vzťah a dokážu lepšie vidieť nezmerateľnú Božiu lásku a Jeho nesmiernu spásu. Peter zažil zušľachťovanie stovkykrát a Jób prešiel viacerými skúškami. Ak chcete, aby vás Boh zdokonalil, aj vy musíte prejsť zušľachťovaním stovkykrát – musíte prejsť týmto procesom a spoliehať sa na tento krok – len vtedy budete schopní uspokojiť Božie úmysly a Boh vás bude môcť zdokonaliť. Zušľachťovanie je najlepší spôsob, akým Boh zdokonaľuje ľudí; iba prostredníctvom zušľachťovania a trpkých skúšok sa môže v ľudských srdciach rozvinúť pravá láska k Bohu. Bez utrpenia ľudia nemajú k Bohu pravú lásku; ak nie sú vnútorne skúšaní, ak nie sú vystavení pravému zušľachťovaniu, ich srdcia budú vždy len tak blúdiť vonku. Keď už budeš do určitej miery zušľachtený, potom uvidíš svoje vlastné slabosti a ťažkosti, uvidíš, že ti toho toľko chýba a že nedokážeš prekonať mnohé ťažkosti, s ktorými sa stretávaš, a uvidíš, že si tak veľmi vzdoroval. Iba počas skúšok dokážu ľudia skutočne spoznať svoj skutočný stav; skúšky dokážu ľudí lepšie zdokonaľovať.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Človek môže mať skutočnú lásku len vtedy, keď prejde zušľachťovaním) „Ľudia sa vo svojej viere v Boha snažia získať požehnania pre budúcnosť. To je cieľ ich viery. Všetci majú tento úmysel a túto nádej, no skazenosť v ich prirodzenosti musí byť odstránená prostredníctvom skúšok a zušľachťovania. Ak ľudia v ktorýchkoľvek aspektoch nie sú očistení a zjavujú skazenosť, sú to aspekty, v ktorých musia byť zušľachťovaní – to je Božie opatrenie. Boh pre teba pripravuje prostredie a núti ťa v ňom k zušľachťovaniu, aby si mohol spoznať vlastnú skazenosť. Nakoniec dosiahneš bod, keď sa chceš vzdať svojich plánov a túžob a podriadiť sa Božej zvrchovanosti a opatreniu, aj keď to znamená zomrieť. Preto, ak ľudia neprejdú niekoľkoročným zušľachťovaním a neznesú určité množstvo utrpenia, vo svojich myšlienkach a srdciach sa nebudú vedieť zbaviť obmedzení skazenosti tela. V ktorýchkoľvek aspektoch stále podliehajú obmedzeniam svojej satanskej prirodzenosti a v ktorýchkoľvek aspektoch majú stále vlastné túžby a požiadavky, sú to aspekty, z ktorých by mali trpieť. Len prostredníctvom utrpenia sa môžu ľudia poučiť z lekcií, čo znamená, že sú schopní získať pravdu a porozumieť Božím úmyslom. Človek v skutočnosti porozumie mnohým pravdám, keď zažije utrpenie a skúšky. Nikto nemôže porozumieť Božím úmyslom, rozpoznať Božiu všemohúcnosť a múdrosť ani oceniť Božiu spravodlivú povahu v pohodlnom a nenáročnom prostredí alebo za priaznivých okolností. To by bolo skrátka nemožné!“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Po prečítaní Božích slov som porozumela, že Boh skúša a zušľachťuje ľudí, aby ich očistil, a núti ich hľadať pravdu a spoznať ich skazenosť, nečistoty a úmysly. To ľuďom umožňuje skutočne porozumieť Bohu a nadobudnúť k Nemu úprimnú lásku. To, že som dostala rakovinu, nebolo preto, že ma Boh chcel zjaviť a vyradiť, ale preto, že som mala skazenú povahu a nečistoty vo svojej viere. Len prostredníctvom tejto choroby mohli byť tieto veci zjavené. V minulosti som sa kvôli viere v Boha a konaniu povinnosti vzdala podnikania, a bez ohľadu na to, koľko som pri svojej povinnosti trpela, nesťažovala som sa. Tieto obety a vydávanie sa som pred Bohom vždy považovala za kapitál, a dokonca som si myslela, že som niekto, kto sa Bohu podriaďuje a miluje Ho. Ale teraz, keď som mala rakovinu a potrebovala ožarovanie, nemala som v Boha vôbec žiadnu vieru a nesprávne som Ho chápala, mysliac si, že ma už nechce. Dokonca som využívala svoje úsilie a vydávanie sa ako kapitál na dohadovanie sa s Bohom a sťažovala som sa, že ma nechráni. Videla som, že som skutočne vzdorovitá a plná požiadaviek a očakávaní voči Bohu. Keby som túto chorobu nezažila, nikdy by som nespoznala svoju skazenú povahu ani svoje nesprávne úmysly vo viere v Boha. Keby som sa do skončenia Božieho diela vôbec nezmenila, úplne by som stratila šancu na spásu. Touto chorobou, ktorej som čelila, sa ma Boh nesnažil vyradiť, ale spasiť! Ja som však nerozumela Božiemu úmyslu a dokonca som Ho nesprávne chápala a sťažovala sa na Neho. Pri pomyslení na to som cítila hlbokú ľútosť a hanbu. V srdci som sa ticho modlila k Bohu, ochotná sa pred Ním kajať a hľadať pravdu, aby som uvažovala o svojej skazenej povahe.

Pri svojom hľadaní som čítala Božie slová a získala som určité poznanie o sebe. Všemohúci Boh hovorí: „Vzťah človeka k Bohu je len vzťahom očividného vlastného záujmu. Je to vzťah medzi prijímateľom a darcom požehnaní. Povedané na rovinu, je to vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Zamestnanec tvrdo pracuje len preto, aby od zamestnávateľa dostal odmenu. V takomto vzťahu založenom na záujmoch niet príbuzenskej náklonnosti, je to len obchod. Niet milujúceho ani milovaného, sú len milodary a milosrdenstvo. Niet pochopenia, je len bezmocné potlačené rozhorčenie a klamstvo. Niet žiadnej intimity, je len neprekročiteľná priepasť. Keď to teraz dospelo do tohto bodu, kto dokáže zvrátiť toto smerovanie? A koľko ľudí dokáže skutočne porozumieť, do akej krízy sa dostal tento vzťah? Verím, že keď sa ľudia ponoria do radosti z požehnania, žiadny z nich si nedokáže predstaviť, aký trápny a škaredý je taký vzťah s Bohom.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dodatok 3: Človek môže byť spasený jedine v rámci Božieho riadenia) „Aký problém je v tom, že ľudia majú na Boha neustále požiadavky? A prečo o Ňom majú vždy predstavy? Čo je súčasťou ľudskej prirodzenosti? Zistil som, že nezáleží na tom, čo sa ľuďom stane alebo čím sa zaoberajú, vždy chránia svoje vlastné záujmy, robia si starosti o svoje telo a neustále hľadajú dôvody alebo výhovorky, ktoré im slúžia. Ani v najmenšom nehľadajú ani neprijímajú pravdu a všetko, čo robia, je obhajovanie vlastného tela a plánovanie v záujme vlastných vyhliadok. Všetci sa dožadujú Božej milosti a chcú získať najrôznejšie výhody. Prečo majú na Boha toľko požiadaviek? Svedčí to o tom, že sú od prírody chamtiví a že pred Bohom nemajú vôbec žiadny rozum. Ich usilovanie sa, myšlienky a túžby vo všetkom, čo robia – či už sa modlia, hovoria v duchovnom spoločenstve alebo kážu – to všetko sú požiadavky na Boha a pokusy vyžiadať si od Neho nejaké veci. Všetko to robia v nádeji, že od Boha niečo získajú. Niektorí ľudia hovoria, že ‚toto je ľudská prirodzenosť‘, čo je správne. Navyše, to, že ľudia majú na Boha priveľa požiadaviek a majú priveľa prehnaných túžob, dokazuje, že im skutočne chýba svedomie a rozum. Všetci požadujú a domáhajú sa vecí pre svoje vlastné dobro alebo sa snažia argumentovať a hľadať si výhovorky – všetko to robia pre seba. Na mnohých veciach možno vidieť, že tomu, čo ľudia robia, úplne chýba rozum, čo plne dokazuje, že satanská logika ‚Každý sám za seba a ostatných nech vezme čert‘ sa už stala ľudskou prirodzenosťou. Na aký problém poukazuje skutočnosť, že ľudia majú na Boha priveľa požiadaviek? Poukazuje to na to, že ich do istej miery skazil satan a že s Bohom vo svojej viere v Neho vôbec nezaobchádzajú ako s Bohom.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Ľudia majú na Boha priveľa požiadaviek) Boh odhaľuje, že prirodzenosť človeka je sebecká a opovrhnutiahodná, a že bez ohľadu na to, čo robí, všetko je to pre jeho vlastný prospech. Dokonca aj jeho viera v Boha v sebe skrýva osobné úmysly, a márne dúfa, že vymení utrpenie a vydávanie sa za dobrý konečný osud. To, čo Boh odhalil, bol presne môj stav. Kým som našla Boha, bola som samá choroba, no potom, čo som Ho našla, sa všetky moje choroby vyliečili. Takže som Bohu vzdávala vďaku a chválu a rozhodla som sa splatiť Jeho lásku, a bez ohľadu na to, akú povinnosť mi cirkev zariadila, aktívne som ju vykonávala. Dokonca som odložila svoje podnikanie a naplno som sa vydávala pre Boha. Keď som zistila, že mám rakovinu, hoci som sa zdala byť trochu podriadená, v skutočnosti som sa snažila vymeniť „podriadenosť“ za Božiu ochranu v nádeji, že vylieči moju chorobu. Keď som videla, ako sa neverci uzdravujú z rakoviny, zatiaľ čo ja som po chemoterapii musela ešte podstúpiť ožarovanie – pričom som čelila nielen utrpeniu, ale aj ohrozeniu života – odhalila sa moja pravá tvár. Začala som sa sťažovať, že ma Boh nechráni, a nerozumne som žiadala, aby ma zbavil choroby. Videla som, že moju vieru poháňali úmysly získať požehnania a že po celé tie roky som sa usilovala a vydávala nie preto, aby som si splnila povinnosť stvorenej bytosti, ale aby som sa pokúsila vymeniť svoje utrpenie a vydávanie sa za milosť, požehnania a nebeské odmeny. Bola som skutočne sebecká a opovrhnutiahodná. Pavol kázal evanjelium po veľkej časti Európy a veľa trpel, ale robil to preto, aby od Boha žiadal odmeny a korunu. Nakoniec dokonca povedal tieto nehanebné slová: „Bojoval som dobrý boj, prišiel som na koniec svojej cesty, zachoval som si vieru: odteraz je pre mňa pripravený veniec spravodlivosti.“ (2 Tim 4, 7-8) Moje úsilie a vydávanie sa boli, rovnako ako u Pavla, plné úmyslov, a nemala som voči Bohu vôbec žiadnu úprimnosť ani vernosť. Boha som brala ako poslednú možnosť, ako zamestnávateľa, ktorý mi dával odmeny a mzdu. Moje utrpenie a vydávanie sa slúžili len na získanie výhod od Boha. Tým som sa snažila Boha oklamať a využiť. To sa Bohu naozaj hnusí. Keby som nezmenila svoje chybné pohľady, ktoré sa skrývali za mojím úsilím, a neusilovala sa o zmenu povahy, nakoniec by som nedosiahla spásu, a to bez ohľadu na to, ako aktívne by som konala svoju povinnosť. V srdci som sa modlila k Bohu: „Bože, prostredníctvom tejto skúsenosti s rakovinou som videla, že hoci v Teba verím už mnoho rokov, nemala som voči Tebe žiadnu úprimnosť ani vernosť. Dokonca aj pri svojej povinnosti som sa od Teba snažila len žiadať milosť a požehnania. Teraz vidím, aká som sebecká a opovrhnutiahodná. Bože, už Ti nechcem takto vzdorovať. Bez ohľadu na to, aká situácia ma postihne, som ochotná zamerať sa na hľadanie pravdy a podriadiť sa Tvojmu ovládaniu a usporiadaniu.“

Počas jednej mojej duchovnej pobožnosti som čítala úryvok Božích slov a správne som cezeň porozumela významu konania povinnosti. Všemohúci Boh hovorí: „Medzi povinnosťou človeka a tým, či dostane požehnania alebo ho postihne nešťastie, nie je žiadna súvislosť. Povinnosť je to, čo má človek plniť. Je to jeho poslanie zoslané z neba a človek by ho mal vykonávať bez toho, aby hľadal kompenzáciu, a bez podmienok či výhovoriek. Len to možno nazývať vykonávaním povinnosti. Prijímanie požehnaní sa týka požehnaní, ktoré človek požíva, keď je zdokonalený po tom, ako zakúsi súd. Utrpenie nešťastia sa týka trestu, ktorý človek dostane, keď sa jeho povaha nezmení po tom, čo prešiel napomínaním a súdom – teda keď nie sú zdokonalení. No bez ohľadu na to, či stvorené bytosti dostanú požehnania alebo ich postihne nešťastie, majú konať svoju povinnosť, robiť to, čo musia a čoho sú schopné. To je to najmenšie, čo by mal robiť človek, ktorý sa usiluje o Boha. Nemal by si vykonávať svoju povinnosť len preto, aby si dostal požehnania, a nemal by si odmietať vykonávanie svojej povinnosti zo strachu, že ťa postihne nešťastie. Chcem vám povedať toto: Vykonávanie povinnosti je to, čo by mal človek robiť, a ak nie je schopný vykonávať svoju povinnosť, potom je to jeho vzdorovitosť. Človek sa postupne mení práve pri tom, ako koná svoju povinnosť, a práve v tomto procese preukazuje svoju vernosť. Čím viac si teda dokážeš plniť svoju povinnosť, tým viac pravdy dostaneš a tým skutočnejší bude tvoj výraz. Tí, ktorí svoju povinnosť plnia iba mechanicky a nehľadajú pravdu, budú napokon vyradení, pretože takíto ľudia nekonajú svoju povinnosť v praktizovaní pravdy a nepraktizujú pravdu pri vykonávaní svojej povinnosti. Sú to tí, ktorí zostanú nezmenení a postihne ich nešťastie. Nečisté sú nielen ich výrazy, ale zlé je aj všetko, čo vyjadrujú.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Rozdiel medzi službou vteleného Boha a povinnosťou človeka) Po prečítaní Božích slov som porozumela, že sme stvorené bytosti, a preto je konanie našej povinnosti úplne prirodzené a oprávnené. Je to to, čo by sme mali robiť. Nemali by sme sa to snažiť využívať ako páku na uzatváranie obchodov s Bohom. To, či sme požehnaní alebo trpíme nešťastím, nemá nič spoločné s konaním našej povinnosti – nie je to tak, že samotné konanie povinnosti zaručuje na konci požehnania. Boh hľadí na to, či došlo k zmene v našej povahe. Božie schválenie môžeme získať len vtedy, ak podstúpime súd a napomínanie Božích slov a naša skazená povaha sa zmení, a získame skutočnú podriadenosť Bohu a dokážeme si plniť povinnosť stvorenej bytosti. Ak naša skazená povaha nebola očistená, potom bez ohľadu na to, ako veľmi sa naháňame alebo sa vydávame, aj tak nezískame požehnania. Spomínala som na časy, keď pri tejto chorobe išlo o život a smrť. Svoje minulé utrpenie a vydávanie sa som brala ako kapitál na to, aby som od Boha žiadala ochranu, a mylne som si myslela, že keďže som zaplatila cenu, Boh by mi mal udeliť milosť. Užívala som si toľko Božích milostí a požehnaní, a predsa som svoju povinnosť nepovažovala za vlastnú zodpovednosť. Už za malé úsilie alebo vydávanie sa som od Boha žiadala požehnania a odmeny. Naozaj mi chýbali svedomie a rozum! Boh ma priviedol z obrovského mora ľudí späť do svojho domu a dovolil mi konať povinnosť. Božím úmyslom bolo, aby som pri konaní svojej povinnosti hľadala pravdu, a aby som zmenila svoju skazenú povahu, aby som v tom mohla byť očistená a spasená. Mala by som sa podriadiť Bohu a usilovať sa Ho uspokojiť. Pri pomyslení na to som si v tichosti predsavzala: „Ak sa moja rakovina po ožarovaní nevylieči, tak aj keby som zomrela, budem naďalej ochotná podriadiť sa Božiemu ovládaniu a usporiadaniu, a už sa nebudem na Boha sťažovať. Ak sa táto rakovina dá vyliečiť ožarovaním, potom sa budem následne ešte horlivejšie usilovať o pravdu a budem si plniť povinnosť, aby som splatila Božiu lásku.“ Keď som týmto veciam porozumela, prestala som toľko premýšľať a nechala som manžela, aby ma zaviezol do nemocnice na ožarovanie. V nemocnici ma lekár požiadal, aby som zdvihla ruku, aby mi mohli vyrobiť polohovaciu formu na ožarovanie. Ruka ma však tak veľmi bolela, že som ju nedokázala zdvihnúť ani do výšky ramien. Prístroj nemohol zamerať postihnuté miesto a forma sa nedala vyrobiť. Lekárovi neostávalo nič iné, len ma poslať domov, aby som pár dní cvičila, a vrátila sa, keď budem vedieť zdvihnúť ruku. Keď som prišla domov, neodvážila som sa otáľať a stále som cvičila. Ale ani po troch dňoch som ruku stále nevedela zdvihnúť. Ležala som na nemocničnom lôžku a ticho sa modlila k Bohu: „Bože, či už dnes budem môcť bez problémov podstúpiť ožarovanie, alebo nie, som ochotná podriadiť sa Tvojmu ovládaniu a usporiadaniu!“ Ani som si to neuvedomila a dokázala som zdvihnúť ruku a položiť si ju za hlavu. Keď to lekár videl, okamžite mi vyrobil formu. Počas ožarovania som príliš netrpela ani sa u mňa neprejavilo veľa vedľajších účinkov, a jasne som vedela, že je to Božia ochrana pre mňa. Cítila som k Bohu skutočnú vďačnosť. Takto sa po sedemnástich kolách ožarovania moja choroba dostala pod kontrolu. Potom som pokračovala v konaní povinností po boku bratov a sestier.

V roku 2020 som vykonávala hostiteľskú povinnosť. Pre potreby práce som občas musela ísť von a vybavovať veci, a niekedy som sa po vybavení záležitostí vracala večer domov veľmi unavená. Spomenula som si, že jedna pacientka raz povedala: „Keď dostanete rakovinu, nesmiete sa v žiadnom prípade presiľovať, inak sa môže ľahko vrátiť. Ak sa rakovina vráti, môže byť nevyliečiteľná.“ Aj lekár mi radil, aby som viac oddychovala a neprepracovávala sa. Najmä keď som si spomenula na všetky prípady úmrtí na recidívu, o ktorých som počula v nemocnici, trochu som sa bála. Čo ak sa rakovina vráti? Zomriem na ňu? V tom čase však ČKS zúrivo zatýkala bratov a sestry a ja som musela chrániť prostredie a udržať ich v bezpečí, takže som jednoducho nemala čas ísť do nemocnice na kontrolu. Hoci som nezahodila svoju povinnosť, často som sa obávala o svoju chorobu, a z času na čas som si myslela: „Hoci mám podlomené zdravie, celé tie roky som neprestala konať svoju povinnosť. Boh určite zabráni tomu, aby sa mi rakovina vrátila, však?“ Uvedomila som si, že sa znova snažím uzatvárať obchody s Bohom, tak som sa k Nemu rýchlo modlila, aby som vzdorovala tomuto svojmu úmyslu. Neskôr som čítala jeden úryvok z Božích slov a o čosi viac som prenikla do podstaty otázky života a smrti. Boh hovorí: „Človek, ktorý počas desiatok rokov skúseností s ľudským životom získal poznanie o zvrchovanosti Stvoriteľa, je osoba, ktorá správne oceňuje zmysel a hodnotu života. Takýto človek má hlboké poznanie zmyslu života, skutočnú skúsenosť a pochopenie zvrchovanosti Stvoriteľa a okrem toho je schopný podriadiť sa Stvoriteľovej autorite. Taká osoba chápe zmysel Stvoriteľovho stvorenia ľudstva. Rozumie, že človek by mal ctiť Stvoriteľa, že všetko, čo človek vlastní, pochádza od Stvoriteľa a že sa k Nemu niekedy v blízkej budúcnosti navráti. Tento typ človeka rozumie, že Stvoriteľ pripravuje narodenie človeka a má zvrchovanú moc nad jeho smrťou a že život aj smrť sú predurčené Stvoriteľovou autoritou. Keď teda človek tieto veci skutočne pochopí, bude prirodzene schopný pokojne čeliť smrti, pokojne zanechať všetok svoj pozemský majetok, prijať a radostne sa podriadiť všetkému, čo nasleduje, a privítať posledný životný medzník, ktorý Stvoriteľ zariadil, a nie sa ho slepo báť a bojovať proti nemu.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný III) Po prečítaní Božích slov som porozumela tomu, že narodenie, starnutie, choroba a smrť sú v Božích rukách, a že čas smrti človeka je Bohom predurčený. Nie je to tak, ako hovoria neverci, že prepracovanie spôsobuje návrat rakoviny, čo vedie k smrti. Ak Boh predurčil, že sa dožijem len určitého veku, potom aj keby som každý deň oddychovala v posteli a nepresiľovala sa, aj tak nebudem môcť uniknúť smrti. Keby som prestala konať svoju povinnosť zo strachu z návratu rakoviny, bola by to skutočná vzbura proti Bohu. Aj keby sa mi rakovina nakoniec nevrátila, keby som si nesplnila povinnosť, môj život by bol prázdny a Boh by ma nenávidel. Tiež som porozumela tomu, že to, či budem žiť alebo zomriem, závisí od Božej zvrchovanosti a usporiadania, a moje obavy a starosti to nemôžu zmeniť. To, čo musím robiť, je podriadiť sa Božiemu usporiadaniu a plniť si svoju povinnosť. Potom, aj keď jedného dňa opustím tento svet, môj život bude stáť za to. Keď som si to uvedomila, prestala som sa trápiť tým, či sa mi rakovina vráti a či zomriem.

Potom som si prečítala ďalší úryvok z Božích slov a cesta praktizovania sa stala ešte jasnejšou. Všemohúci Boh hovorí: „Ak vo svojej viere v Boha a pri usilovaní sa o pravdu dokážeš povedať: ‚Nech na mňa Boh zošle akúkoľvek chorobu alebo nepríjemnú udalosť – nech urobí čokoľvek –, musím sa podriadiť a zostať na svojom mieste stvorenej bytosti. V prvom rade musím do praxe uviesť podriadenosť ako jeden z aspektov pravdy. Musím ju zaviesť a žiť realitu podriadenosti voči Bohu. Okrem toho nesmiem odsunúť bokom to, čím ma Boh poveril, ani povinnosť, ktorú mám vykonať. Svojej povinnosti sa musím držať až do posledného dychu‘, nie je to podávanie svedectva? Keď máš takéto odhodlanie a si v takomto stave, dokážeš sa na Boha ešte stále sťažovať? Nie, nedokážeš. Vtedy si pomyslíš: ‚Boh mi dáva tento dych, celé tie roky ma zaopatroval a chránil, ušetril ma veľkej bolesti, udelil mi veľa milosti a mnohé pravdy. Pochopil som pravdy a tajomstvá, ktorým ľudia nerozumeli celé generácie. Toľko som od Boha získal, preto sa Mu musím odvďačiť! Predtým bolo moje duchovné postavenie príliš malé, nič som nechápal a všetko, čo som robil, Boha zraňovalo. V budúcnosti už možno nebudem mať ďalšiu šancu odvďačiť sa Mu. Bez ohľadu na to, koľko času mi zostáva do konca života, musím obetovať to málo síl, ktoré mám, a urobiť pre Boha všetko, čo môžem, aby videl, že všetky tie roky, keď ma zaopatroval, neboli márne, ale priniesli ovocie. Dovoľte mi, aby som Boha utešil a viac Ho nezraňoval a neprinášal Mu sklamanie.‘ Čo tak premýšľať týmto spôsobom? Nemyslite na to, ako sa zachrániť alebo uniknúť, a nech vám po rozume nechodí: ‚Kedy sa táto choroba vylieči? Keď sa tak stane, urobím všetko, čo je v mojich silách, aby som si splnil povinnosť a bol verný. Ako môžem byť verný, keď som chorý? Ako si môžem plniť povinnosť stvorenej bytosti?‘ Pokiaľ ti zostáva aspoň jeden nádych, nedokážeš si plniť svoju povinnosť? Pokiaľ ti zostáva aspoň jeden nádych, dokážeš Boha nezahanbovať? Pokiaľ ti zostáva aspoň jeden nádych a máš jasnú myseľ, dokážeš sa nesťažovať na Boha? (Áno.) Teraz je ľahké povedať ‚áno‘, ale nebude to také ľahké, keď sa ti to naozaj prihodí. Preto sa musíš usilovať o pravdu, často na nej tvrdo pracovať a venovať viac času týmto úvahám: ‚Ako môžem uspokojiť Božiu vôľu? Ako sa môžem odvďačiť za Božiu lásku? Ako si môžem splniť povinnosť stvorenej bytosti?‘ Čo je to stvorená bytosť? Je povinnosťou stvorenej bytosti len počúvať Božie slová? Nie – je to žiť Božie slová. Boh ti dal toľko pravdy, toľko cesty a toľko života, aby si tieto veci žil a podával o Ňom svedectvo. Práve to by mala robiť stvorená bytosť a je to tvoja povinnosť a tvoj záväzok.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Len častým čítaním Božích slov a rozjímaním o pravde môže byť cesta vpred) Porozumela som tomu, že Božie požiadavky na nás sú veľmi jednoduché: musíme žiť realitu podriadenosti a bez ohľadu na to, či čelíme chorobe alebo iným nepriazňam osudu, musíme si plniť svoju povinnosť. Môj život je dar od Boha, a v budúcnosti to, či sa mi choroba vráti a či zomriem, bolo všetko v Božích rukách, a bola som ochotná podriadiť sa Božiemu ovládaniu a usporiadaniu. Cítila som sa len trochu fyzicky unavená, ale to neznamenalo, že sa mi rakovina vrátila, a nebola som taká vyčerpaná, že by som nemohla vstať z postele. Najmä pritom, ako ČKS zúrivo zatýka bratov a sestry, by som mala svoje srdce zamerať na povinnosť a mala by som sa modliť k Bohu a spoliehať sa na Neho, aby bratov a sestry ochránil, aby mohli v pokoji konať svoje povinnosti. Potom som jednoducho pokračovala v konaní svojej povinnosti ako zvyčajne. Niekedy, keď som sa necítila dobre, som viac oddychovala, a keď som sa cítila lepšie, vstala som a čítala Božie slová. Keď som potrebovala ísť von vybaviť veci, išla som ako zvyčajne, bez toho, aby som príliš myslela na svoju chorobu. Zakrátko nato som šla do nemocnice na kontrolu, a rakovina sa nevrátila. Takto som konala svoju povinnosť, každých pár mesiacov som chodila do nemocnice na kontrolu, a teraz prešlo niekoľko rokov a rakovina sa mi stále nevrátila. Som skutočne vďačná za Božiu ochranu a vedenie.

Prostredníctvom tejto choroby som viac porozumela Božiemu úmyslu spasiť ľudstvo, a videla som, že nech Boh robí čokoľvek, je to na očistenie človeka a na odstránenie jeho skazenej povahy a nečistôt v jeho viere. Zároveň som tiež pochopila, že kým človek žije, mal by sa usilovať o pravdu, podriadiť sa Božej zvrchovanosti a usporiadaniu a plniť si svoju povinnosť. To je jediný spôsob, ako žiť zmysluplne a hodnotne. Odteraz sa budem horlivo usilovať o pravdu, usilovať sa o zmenu povahy a plniť si povinnosť, aby som uspokojila Boha. Bohu vďaka!