31. Našla som cestu, ako vyriešiť svoje pocity menejcennosti
Keď som bola ešte malá, moji rodičia mali plné ruky práce so zarábaním na živobytie a nemali čas sa o mňa starať, a tak ma poslali na výchovu k starej mame. Bolo to v čase, keď prebiehalo sčítanie v rámci politiky plánovaného rodičovstva, a keďže som u starej mamy nebola prihlásená na pobyt, tak aby sa vyhla pokutám, vždy, keď sa v dedine robili kontroly plánovaného rodičovstva, stará mama ma vzala na ruky a schovala. Susedia sa mi vysmievali, že nemám evidovanú registráciu v domácnosti, nazývali ma „malou niktoškou“ a hovorili, že som dieťa bez matky. Hoci som bola len dieťa, cítila som, že sa mi posmievajú. Veľmi ma to zraňovalo. Nechcela som ich vidieť ani sa hrať s inými deťmi. Veľa času som trávila zavretá vnútri, kde som sama pozerala televíziu alebo som sa hrala so starou mamou. Moje detstvo bolo dosť tiesnivé a monotónne. Neskôr, keď som dosiahla školský vek, si ma rodičia vzali späť domov. Pretože som bola uzavretá, nerada som rozprávala a nezdravila som ľudí, mama hovorievala, že som pomalá a nie taká bystrá ako moja mladšia sestra. Aj ja som si o sebe myslela, že som dosť neschopná, takže som bola ešte menej ochotná komunikovať s ľuďmi. Postupne som zistila, že je pre mňa ťažké komunikovať s ostatnými, a pri rozhovore s druhými som nevedela, čo povedať alebo ako začať konverzáciu. Niekedy som mala na mysli veci a názory, ktoré som chcela vyjadriť, ale keď som prehovorila, od nervozity a strachu som len mrmlala. Najmä keď som hovorila s neznámymi ľuďmi vo veľkých skupinách, bola som taká nervózna, že som v tvári celá očervenela. Takže zakaždým, keď prišli príbuzní alebo som sa musela zúčastniť nejakej oslavy, vždy som sa tomu snažila vyhnúť, ak sa dalo, a ak som nemohla odmietnuť, len som ticho sedela v kúte a sledovala ostatných, ako sa rozprávajú a smejú.
Takáto som ostala aj po tom, čo som našla Boha. Pamätám si, ako som raz na zhromaždení videla, že je tam prítomných 50 alebo 60 ľudí. Okamžite som dostala strach a pri toľkých ľuďoch som sa neodvážila prehovoriť. Chýbali mi vyjadrovacie schopnosti, takže som mala pocit, že ak budem hovoriť nejasne alebo mi ostatní nebudú rozumieť, bude to naozaj trápne a zahanbujúce. Takže zakaždým, keď ma nadriadená vyzvala hovoriť v duchovnom spoločenstve, rozhodla som sa mlčať a len počúvať. Niekedy, keď som sa s bratmi a sestrami učila odborné zručnosti, nadriadená nás žiadala, aby sme sa podelili o svoje myšlienky, a ja som sa neubránila nervozite a neodvážila som sa hovoriť v duchovnom spoločenstve zo strachu, že nebudem hovoriť jasne. Párkrát som nemala na výber a musela som hovoriť v duchovnom spoločenstve, keď ma nadriadená vyvolala, a počas toho som bola taká nervózna, že mi preskakoval hlas a čím viac som hovorila, tým viac mi horela tvár. Nakoniec som nedokázala hovoriť jasne a cítila som sa naozaj zahanbene. Myslela som si: „Prečo som taká neschopná? Vyjadrujem predsa len svoje názory, tak prečo je to také ťažké a frustrujúce? Nedokážem ani jasne hovoriť, som taká hlupaňa!“ Keď som videla sestry, s ktorými som spolupracovala, ako tak prirodzene a plynule hovoria v duchovnom spoločenstve, veľmi som im závidela: „Prečo ja nemám také sebavedomie a odvahu? Prečo je pre mňa také ťažké hovoriť alebo vyjadriť svoje myšlienky?“ Neskôr nadriadená zariadila, aby som sa stala vedúcou tímu. Pomyslela som si: „Som uzavretá a neviem sa dobre vyjadrovať, a keď je niekde priveľa ľudí, neodvážim sa prehovoriť. Čo ak budú mať bratia a sestry otázky a ja im nebudem vedieť jasne odpovedať? Nebude to trápne?“ Chcela som len, aby nadriadená našla niekoho iného a ja by som radšej bola len tichou členkou tímu. Bála som sa však, že ak túto povinnosť odmietnem, bude mať o mne zlú mienku, tak som tú myšlienku zavrhla. Keď som potom dohliadala na prácu bratov a sestier, stále som mala strach, a keď sa ma pýtali otázky, vždy som chcela, aby odpovedali iní, pretože som sa bála, že veci nevysvetlím jasne alebo nebudem vedieť vyriešiť ich problémy. Keď som sa tomu nemohla vyhnúť, prinútila som sa povedať pár slov, ale stále som bola veľmi nervózna. Keď som sa takto videla, cítila som sa veľmi frustrovaná a uvedomila som si, že tento stav vážne ovplyvňuje moju normálnu komunikáciu s ostatnými a schopnosť konať moje povinnosti. Keby som to čoskoro nezmenila, bola by som vo svojich povinnostiach čoraz pasívnejšia, a to by určite zdržiavalo prácu. Preto som vedome hľadala pravdu, aby som svoje problémy vyriešila.
Jedného dňa som si prečítala úryvok Božích slov, ktorý presne vystihoval môj stav. Boh hovorí: „Bez ohľadu na to, aká je situácia, keď zbabelý človek narazí na nejakú ťažkosť, stiahne sa. Prečo to robí? Jedným z dôvodov je, že to vyplýva z jeho pocitu menejcennosti. Pretože sa cíti menejcenný a neodváži sa vystupovať pred ľuďmi, nedokáže na seba vziať ani tie záväzky a zodpovednosti, ktoré by mal. Nedokáže niesť ani bremeno toho, čo je v skutočnosti schopný dosiahnuť v rámci svojich vlastných schopností a kvality a v rámci svojich skúseností ako normálny človek. Tento pocit menejcennosti ovplyvňuje každý aspekt jeho ľudskej prirodzenosti, ovplyvňuje jeho charakter a, samozrejme, ovplyvňuje aj jeho osobnosť. V skupine ľudí len zriedka vyjadruje svoje vlastné názory a takmer nikdy ho nepočuješ vyjadriť svoj vlastný postoj alebo názor. Keď narazí na problém, neodváži sa prehovoriť, ale namiesto toho sa neustále sťahuje a ustupuje. Keď je medzi zopár ľuďmi, dokáže nabrať odvahu a sadnúť si medzi nich, ale keď je ľudí veľa, ide do slabo osvetleného kúta a neodváži sa byť pred ostatnými ľuďmi. Vždy keď má pocit, že by chcel niečo aktívne povedať a vyjadriť svoje vlastné názory a postoje, aby ukázal, že to, čo si myslí, je správne, nemá ani odvahu to urobiť. Vždy keď má takéto myšlienky, jeho pocit menejcennosti sa zrazu prevalí a ovládne ho, dusí ho a hovorí mu: ‚Nič nevrav, si nanič. Nevyjadruj svoje názory, len si nechaj svoje myšlienky pre seba. Ak máš v srdci niečo, čo naozaj chceš povedať, iba si to poznač do počítača a premýšľaj o tom sám. Nesmieš o tom dať vedieť nikomu inému. Čo keby si povedal niečo nesprávne? Bolo by to také trápne!‘ Tento hlas ti neustále hovorí, aby si nerobil toto, aby si nerobil tamto, aby si nehovoril toto, aby si nehovoril tamto, a núti ťa prehltnúť každé slovo, ktoré chceš povedať. Možno je niečo, o čom vo svojom srdci už dlho premýšľaš, ale keď príde čas prehovoriť, stiahneš sa, neodvážiš sa to povedať, hanbíš sa hovoriť a cítiš, že to nesmieš urobiť, že by to bolo ako porušenie nejakého pravidla alebo zákona. A keď jedného dňa predsa len aktívne vyjadríš svoj vlastný názor, hlboko vo svojom vnútri sa cítiš nevýslovne rozrušený a znepokojený. Aj keď tento pocit nesmierneho znepokojenia postupne ustupuje, tvoj pocit menejcennosti pomaly dusí tvoje myšlienky, úmysly a plány hovoriť a vyjadriť svoje vlastné názory, že chceš byť normálnym človekom a že chceš byť ako všetci ostatní. Tí, ktorí ťa naozaj nepoznajú, veria, že si človek skúpy na slovo, že si tichý, že máš plachú povahu, že nerád vyčnievaš z davu, že sa hanbíš a tvár ti sčervenie, keď hovoríš pred mnohými ľuďmi, a že si pomerne introvertný. V skutočnosti len ty sám vieš, že sa cítiš menejcenný. … Aj keď sa o tejto emócii nedá povedať, že ide o skazenú povahu, priniesla ľuďom vážne negatívne dopady; tvrdo potláča ich ľudskú prirodzenosť a má veľmi negatívny vplyv na rôzne emócie, reč a činy ich normálnej ľudskej prirodzenosti. Tieto dôsledky sú veľmi vážne. V malom meradle to ovplyvňuje ich osobnosť, ich preferencie a ambície; vo veľkom meradle to ovplyvňuje ich ciele a smerovanie v živote. Z hľadiska príčin tohto pocitu menejcennosti, z hľadiska jeho vývoja a z hľadiska dôsledkov, ktoré človeku prináša, z akéhokoľvek uhla pohľadu sa na to pozrieš, nemali by sa toho ľudia zbaviť? (Áno.)“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (1)) Po prečítaní Božích slov som si uvedomila, že sa cítim naozaj menejcenná. Stav a prejavy pocitu menejcennosti, ktoré Boh odhalil, sa prejavovali aj u mňa. Moje srdce bolo zviazané pocitmi menejcennosti a vždy som mala pocit, že v mnohých ohľadoch nie som dosť dobrá. Pri kontakte s ľuďmi som sa bála prehovoriť, keď ich bolo priveľa, alebo som sa schovala do kúta a mlčala som. Vždy, keď som v rámci svojich povinností potrebovala vyjadriť svoje myšlienky, mimovoľne som znervóznela, a moje myšlienky nesmerovali k tomu, ako so všetkými spolupracovať pri plnení povinností, ale namiesto toho som mala pocit, že moje vyjadrovacie schopnosti sú nedostatočné, že nehovorím k veci, a radšej som chcela, aby v duchovnom spoločenstve hovorili ostatní. Keď som mala na určité veci názory alebo myšlienky, stále som váhala a premýšľala: „Mám to povedať alebo nie? Je môj názor správny? Budú so mnou ostatní súhlasiť? Radšej to nechám tak, radšej nič nepoviem. Najlepšie bude len počúvať názory ostatných.“ Často som bola pod vplyvom týchto myšlienok, akoby som mala zalepené ústa a stiahnuté hrdlo, čo spôsobovalo, že som v mnohých situáciách nedokázala vyjadriť svoje názory a postoj. Nadriadená ma požiadala, aby som bola vedúcou tímu, a ja som vedela, že keď som prijala túto povinnosť, mala by som si plniť svoje zodpovednosti, ale zakaždým, keď som mala dohliadať na prácu, nedokázala som zo seba dostať ani slovo, pretože som sa bála, že veci nevysvetlím jasne a ostatní im neporozumejú. To by bolo naozaj trápne! Takže som vždy chcela, aby na otázky bratov a sestier odpovedal niekto s lepšími komunikačnými schopnosťami a ja som len počúvala a pritakávala z úzadia. Výsledkom bolo, že som si nedokázala plniť zodpovednosti, ktoré som mala, a v povinnostiach som bola čoraz pasívnejšia. Tento negatívny pocit menejcennosti mal na mňa naozaj obrovský vplyv, robil ma čoraz bojazlivejšou a pasívnejšou, a dokonca neschopnou normálne komunikovať s ostatnými. Stratila som zmysel pre zodpovednosť a motiváciu, a čoraz viac som sa negatívne posudzovala a vynášala nad sebou rozsudky, a moja túžba cúvnuť bola stále silnejšia. Videla som, aké bolestivé je byť zviazaná a obmedzovaná týmito pocitmi menejcennosti.
Neskôr som hľadala riešenie tohto problému. Čítala som Božie slová: „Navonok je menejcennosť emócia, ktorá sa prejavuje v ľuďoch; ale v skutočnosti je jej základnou príčinou satanova skazenosť, prostredie, v ktorom ľudia žijú, a objektívne príčiny na strane ľudí. Celé ľudstvo leží v moci toho zlého, je hlboko skazené satanom a nikto nevychováva svoje deti podľa pravdy a Božích slov; namiesto toho to robia podľa vecí, ktoré pochádzajú od satana. Vyučovanie ďalšej generácie a celého ľudstva pomocou vecí zo satana má preto okrem skazenia pováh a podstaty ľudí za následok vyvolávanie negatívnych emócií v ľuďoch. Ak sú vzniknuté negatívne emócie dočasné, potom nebudú mať veľký vplyv na život človeka. Ak sa však negatívna emócia hlboko zakorení v najhlbšom vnútri srdca a duše človeka a nezmazateľne sa tam vryje, a on na ňu nedokáže vôbec zabudnúť ani sa jej zbaviť, potom to nevyhnutne ovplyvní najrôznejšie rozhodnutia, ktoré tento človek robí, spôsob, akým pristupuje k najrôznejším osobám, udalostiam a veciam, to, čo si vyberie, keď čelí dôležitým zásadným záležitostiam, a cestu, po ktorej vo svojom živote kráča – toto je skutočný vplyv, ktorý má ľudská spoločnosť na každého jedného človeka. Druhým aspektom sú objektívne príčiny ľudí. Teda vzdelanie a učenie, ktoré ľudia dostávajú pri svojom dospievaní, všetky myšlienky a idey spolu so spôsobmi počínania, ktoré prijímajú, ako aj rôzne ľudské výroky – to všetko pochádza od satana, takže ľudia nemajú schopnosť zvládnuť a odstrániť tieto problémy, s ktorými sa stretávajú, zo správneho hľadiska a stanoviska. Preto si človek nevedomky pod vplyvom tohto drsného prostredia, a tým, že je ním utláčaný a ovládaný, mimovoľne vytvára rôzne negatívne emócie, ako je emócia menejcennosti, a používa ich v snahe bojovať proti problémom, ktoré nemá schopnosť vyriešiť, zmeniť alebo odstrániť. Predpokladajme, že tvoji rodičia, učitelia, tvoji starší a ostatní okolo teba nerealisticky hodnotia tvoju kvalitu, ľudskú prirodzenosť a charakter, a nakoniec to vedie k tomu, že ťa to napáda, utláča, dusí, zväzuje a spútava. Nakoniec, keď nemáš žiadnu schopnosť odolávať, nemáš inú možnosť, len si vybrať život, v ktorom mlčky znášaš príkoria, a vybrať si, že so zaťatými zubami prijmeš a mlčky znesieš takúto nespravodlivú a neférovú realitu. Keď prijmeš túto realitu, emócia, ktorá v tebe nakoniec vznikne, nie je šťastie, spokojnosť alebo niečo pozitívne či povznášajúce; nežiješ s väčšou motiváciou a s jasnejším smerom v živote, a už vôbec sa neusiluješ o presné a správne ciele ľudského života, ale skôr v tebe vzniká hlboká emócia menejcennosti. Keď v tebe táto emócia vznikne, cítiš sa bezmocný. Keď narazíš na problém, ktorý si vyžaduje, aby si vyjadril svoj názor, ktovie koľkokrát zvážiš v hĺbke srdca to, čo chceš povedať, a názor, ktorý chceš vyjadriť, a predsa sa to stále neodvážiš vysloviť nahlas. Keď niekto vyjadrí rovnaký názor, aký zastávaš ty, cítiš vo svojom srdci len potvrdenie – potvrdenie, že nie si horší ako ostatní ľudia. Ale keď sa rovnaká situácia zopakuje, stále si hovoríš: ‚Nemôžem hovoriť neopatrne, vyčnievať alebo byť ostatným na smiech. Som nanič, som hlúpy, som pochabý, som hlupák. Musím sa naučiť skrývať; musím len počúvať a nehovoriť.‘ Z toho môžeme vidieť, že od chvíle, keď vznikne pocit menejcennosti, až do chvíle, keď sa hlboko zakorení v najhlbšom vnútri srdca človeka, je človek potom zbavený svojej slobodnej vôle a legitímnych práv, ktoré mu udelil Boh, nie je to tak? (Áno.) Práve takto je zbavený týchto vecí.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (1)) Po prečítaní Božích slov som začala uvažovať, prečo som taká bojazlivá a mám také pocity menejcennosti, a neubránila som sa spomienkam na minulosť. Keď som bola malá, vyrastala som u starej mamy, aby sme sa vyhli sčítaniu v rámci plánovaného rodičovstva, a často som s ňou musela utekať a skrývať sa. To zanechalo na mojom srdci šrám a začala som byť naozaj bojazlivá. Keďže rodičia pri mne neboli, suseda sa mi vysmievala a nazývala ma „malou niktoškou“, a deti v mojom veku sa mi tiež posmievali, že som dieťa bez matky. Mala som pocit, akoby som žila pod sivou oblohou bez slnka, a cítila som sa veľmi osamelá a stiesnená, mysliac si, že som iná ako ostatné deti. Ony mali pri sebe oboch rodičov, ale ja nie. Po tom všetkom som nerada chodila von, bála som sa stretávať ľudí a stávala som sa čoraz mĺkvejšou. Po nástupe do školy som sa so spolužiakmi cez prestávky rozprávala len zriedka, pretože som bola bojazlivá a chýbal mi pocit bezpečia. Sledovala som ich, ako sa po vyučovaní rozprávajú, smejú a hrajú, ale ja som sa mohla len prizerať a závidieť im, pričom som mala vždy pocit, že som iná ako oni. Jeden zážitok, ktorý vo mne zanechal hlbokú stopu, sa stal na hodine čínštiny. Keďže som pri odpovedi mala veľmi tichý hlas, učiteľka sarkasticky povedala: „Mala by som ti zaobstarať megafón,“ a len čo to dopovedala, celá trieda vybuchla do smiechu. V tej chvíli som sa cítila ako terč posmechu celej triedy a chcela som si len zakryť tvár. Pre moje priemerné známky a učiteľkino pohŕdanie, po tom, čo ma takto zosmiešnila, utrpela moja sebaúcta vážnu ranu. Po návrate k rodičom som videla, že sa často hádajú, a cítila som sa ešte viac stiesnená a osamelá. Keďže som v tomto citovom rozpoložení bola dlhý čas, musela som v srdci sama spracovať mnoho myšlienok a pocitov. Keďže som bola vždy tichá a pri jednaní s ľuďmi alebo riešení situácií som pôsobila nešikovne, rodičia ku mne pristupovali s pocitmi hnevu a bezmocnosti, a hovorili mi: „Si hlúpa? Nevieš ani poriadne rozprávať, akoby si mala zviazaný jazyk!“ Časom som začala akceptovať, že som nanič a že sa neviem vyjadrovať, a tieto hodnotenia sa na mňa nalepili ako nálepky a zanechali vo mne trvalý pocit menejcennosti. Dokonca aj teraz, keď som v rámci povinností potrebovala vyjadriť svoje názory, jasne som mala názory a nápady, ale príliš som sa bála prehovoriť, vždy som sa bála, že moje slová môžu byť nevhodné, a preto budú odmietnuté, v dôsledku čoho budem vyzerať ešte horšie. V skutočnosti sa však mnohé moje názory a návrhy neskôr ukázali ako vhodné a hodné zváženia. Keď som o týchto veciach uvažovala, začala som jasnejšie chápať dôvody svojich pocitov menejcennosti. Pod vplyvom vonkajších okolností som sa neustále negatívne posudzovala a vynášala nad sebou rozsudky, a časom som stratila iniciatívu a v komunikácii s ostatnými aj pri vykonávaní svojich povinností som bola čoraz pasívnejšia a bojazlivejšia.
Potom som pokračovala v hľadaní a čítala Božie slová: „Bez ohľadu na to, aká situácia spôsobila, že v tebe vznikla emócia menejcennosti, alebo kto či aká udalosť spôsobila jej vznik, mal by si mať správne chápanie svojej vlastnej kvality, silných stránok, talentov a charakteru. Nie je správne cítiť sa menejcenný, ani nie je správne cítiť sa nadradený – oboje sú negatívne emócie. Menejcennosť môže zväzovať tvoje činy, zväzovať tvoje myšlienky a ovplyvňovať tvoje názory a postoje. Podobne má negatívny vplyv aj nadradenosť. Preto či už ide o menejcennosť alebo inú negatívnu emóciu, mal by si správne chápať poznámky ľudí, ktoré vedú k vzniku tejto emócie. Po prvé, mal by si pochopiť, že tieto poznámky sú nepresné, a či už sa týkajú tvojej kvality, tvojho talentu alebo tvojho charakteru, hodnotenia a závery, ktoré o tebe robia, sú všetky nepresné. Ako teda môžeš presne zhodnotiť a spoznať sám seba a vymaniť sa z emócie menejcennosti? Mal by si brať Božie slová ako základ pre spoznanie samého seba – snaž sa spoznať, aká je tvoja ľudská prirodzenosť, aké sú v skutočnosti tvoje talenty a kvalita a aké máš silné stránky. … V takejto situácii musíš urobiť správne hodnotenie a správne posúdiť sám seba podľa Božích slov. Mal by si si ujasniť, čo si sa naučil a v čom spočívajú tvoje silné stránky, a robiť čokoľvek, čoho si schopný; pokiaľ ide o veci, ktoré nedokážeš robiť, tvoje nedostatky a slabiny, mal by si o nich uvažovať a poznať ich, a mal by si mať tiež presné hodnotenie a poznanie toho, aká je tvoja kvalita, či je dobrá alebo slabá. Ak nedokážeš pochopiť svoje vlastné problémy alebo o nich nemáš jasné poznanie, potom požiadaj ľudí okolo seba, ktorí majú porozumenie, aby ťa zhodnotili. Bez ohľadu na to, či je to, čo hovoria, presné, poskytne ti to aspoň niečo, o čo sa môžeš oprieť, a umožní ti to mať o sebe základný úsudok alebo charakterizáciu. Potom môžeš vyriešiť základný problém tejto negatívnej emócie – tvojej emócie menejcennosti – a postupne sa z nej dostať. Emóciu menejcennosti je ľahké vyriešiť, ak ju človek dokáže rozlíšiť, prebudiť sa z nej a hľadať pravdu.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (1)) Po prečítaní Božích slov som našla cestu, ako sa zbaviť pocitov menejcennosti. Znamenalo to hodnotiť sa objektívne a spravodlivo na základe Božích slov. Nemohla som sa neustále utápať v týchto starých spomienkach, byť zväzovaná tieňmi minulosti a nesprávnymi hodnoteniami iných o mne až do tej miery, že týmto veciam dovolím ovládať moje myšlienky a život. Mala by som sa merať a hodnotiť podľa Božích slov a správne nazerať na svoje silné a slabé stránky. Mohla som tiež vziať do úvahy hodnotenia ľudí v mojom okolí, aby som sa objektívne posúdila. Spomenula som si, ako ma hodnotili bratia a sestry, s ktorými som spolupracovala. Hovorili, že moja kvalita je priemerná, že moje porozumenie nie je skreslené, že mám pri riešení situácií vlastné myšlienky, a že v povinnostiach cítim bremeno a zodpovednosť. Videla som, že hoci nie som veľmi schopná a bystrá a nemám ani veľmi vysokú kvalitu, nie som človek chabej kvality ani bez myšlienok. Navyše, bratia a sestry necítili ku mne averziu preto, že som uzavretá a neviem sa vyjadrovať. Naopak, keď som znervóznela a nevedela som sa jasne vyjadriť, pomohli mi objasniť a doplniť to, čo som sa snažila povedať. Vďaka tomu som cítila úprimnú pomoc medzi bratmi a sestrami bez akéhokoľvek znevažovania či pohŕdania.
Jedného dňa som čítala jeden úryvok Božích slov citovaný v článku so skúsenostným svedectvom, ktorý trochu rozjasnil moje srdce a oslobodil ma od obmedzení mojej uzavretej osobnosti. Všemohúci Boh hovorí: „Ľudia žijúci v normálnej ľudskej prirodzenosti sú obmedzovaní aj mnohými telesnými inštinktmi a telesnými potrebami. … Niekedy môžu ľudí obmedzovať pocity a telesné potreby a niekedy môžu ľudia podliehať obmedzeniam telesných inštinktov alebo obmedzeniam času a povahy – to je normálne a prirodzené. Niektorí ľudia sú napríklad od detstva celkom introvertní, neradi rozprávajú a majú problémy so stýkaním sa s inými. Dokonca ani v dospelosti, keď majú tridsať alebo štyridsať rokov, nedokážu túto osobnosť prekonať: stále nie sú zdatní v reči ani dobrí v narábaní so slovami a nie sú dobrí ani v stýkaní sa s inými. Keď sa stanú vodcami, táto osobnostná črta do istej miery obmedzuje ich prácu a prekáža v nej a často im spôsobuje úzkosť a frustráciu, takže sa cítia veľmi obmedzovaní. Introvertnosť a neláska k rozprávaniu sú prejavmi normálnej ľudskej prirodzenosti. Keďže ide o prejavy normálnej ľudskej prirodzenosti, považujú sa za priestupky voči Bohu? Nie, nie sú to priestupky a Boh s nimi bude zaobchádzať správne. Bez ohľadu na tvoje problémy, nedostatky alebo chyby, nič z toho nie je v Božích očiach problémom. Boh hľadí len na to, ako hľadáš pravdu, praktizuješ pravdu, konáš podľa pravdy-princípov a nasleduješ Božiu cestu v prirodzených podmienkach normálnej ľudskej prirodzenosti – to je to, na čo Boh hľadí.“ (Slovo, zv. VII: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Vždy som si vyčítala, že som uzavretá a neviem sa vyjadrovať, a spolužiaci a kolegovia na mňa často pozerali zvrchu a znevažovali ma, ale Boh hovorí, že tieto veci sú prejavmi normálnej ľudskej prirodzenosti. Konečne som si uvedomila, že byť uzavretá a nevedieť sa vyjadrovať nie je zlé, a že to nie je niečo, za čo by som sa mala hanbiť. Vrodená osobnosť človeka sa nedá zmeniť a Božie dielo nie je určené na zmenu osobnosti človeka, aby zmenilo introvertov na extrovertov alebo tých, čo nevedia dobre rozprávať, na výrečných rečníkov. Božie dielo sa skôr zameriava na očisťovanie a zmenu skazenej povahy človeka, a Boh neodsudzuje nedostatky a chyby v rámci normálnej ľudskej prirodzenosti. Boh hľadí na to, či sa človek dokáže usilovať o pravdu a či dokáže počúvať Jeho slová a praktizovať podľa nich. Keď som tomu porozumela, už ma netrápila moja uzavretá osobnosť ani slabé vyjadrovacie schopnosti a prestala som samu seba odmietať. Mala by som správne pristupovať k svojim nedostatkom, a keď mám vyjadriť svoj názor, nemala by som si stále myslieť: „Nedokážem to. Som uzavretá a rozprávanie mi nejde,“ ale namiesto toho si musím plniť svoje zodpovednosti a konať podľa princípov. Následne som vo svojich povinnostiach vedome praktizovala podľa Božích slov.
Neskôr, keď som dohliadala na prácu, všimla som si, že niektorí bratia a sestry sú v povinnostiach pasívni. Premýšľala som, že ich povzbudím, ale keď som sa chystala poslať správu, premohli ma obavy a premýšľala som: „Ako to mám povedať? Budú na správu reagovať aktívne? Ak sa ma budú pýtať otázky a ja nebudem vedieť jasne odpovedať, bude to také trápne!“ Keď som takto uvažovala, neodvážila som sa správu poslať. Uvedomila som si, že ma opäť zväzovali pocity menejcennosti. Spomenula som si na Božie slová, ktoré som čítala pár dní predtým: „Bez ohľadu na tvoje problémy, nedostatky alebo chyby, nič z toho nie je v Božích očiach problémom. Boh hľadí len na to, ako hľadáš pravdu, praktizuješ pravdu, konáš podľa pravdy-princípov a nasleduješ Božiu cestu v prirodzených podmienkach normálnej ľudskej prirodzenosti – to je to, na čo Boh hľadí.“ (Slovo, zv. VII: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) V tej chvíli som cítila, že mám smer a cestu. Bez ohľadu na to, či bratia a sestry zareagujú aktívne, mala by som si stále plniť svoju zodpovednosť. Tak som im poslala správu, aby som ich podnietila k práci. Keď sa ma pýtali nejaké otázky, odpovedala som tak, ako som vedela, a keď som takto praktizovala, cítila som sa pokojne. Zakúsila som, že Božie slová sú skutočne smerom a normou toho, ako by mali ľudia konať.
Neskôr mi jedna sestra pripomenula, aby som o sebe uvažovala: okrem toho, že ma ovplyvňovali pocity menejcennosti, aké skazené povahy ma zväzovali, keď som bola v povinnosti stále pasívna a cúvala som? Táto sestra mi poslala jeden úryvok Božích slov a až vtedy som si uvedomila koreň mojich pocitov menejcennosti. Všemohúci Boh hovorí: „Rodina ľudí neformuje iba jedným či dvoma prísloviami, ale celým radom známych citátov a aforizmov. Nespomínajú napríklad starší členovia tvojej rodiny alebo tvoji rodičia často príslovie ‚človek zanecháva svoje meno všade, kde sa zdržiava, tak ako hus vydáva svoje volanie všade, kadiaľ letí‘? (Áno.) Vravia ti: ‚Ľudia musia žiť pre svoju povesť. Ľudia by vo svojom živote nemali hľadať nič iné, len si budovať dobrú povesť a zanechať v mysliach iných dobrý dojem. S kýmkoľvek hovoríš, hovor mu ľúbivé slová, hovor len lichotivé a láskavé slová a neuraz ho. Namiesto toho rob viac dobrých vecí a láskavých skutkov.‘ Tento špecifický následok formovania rodinou má určitý vplyv na správanie ľudí alebo princípy počínania si, čo nevyhnutne vedie k tomu, že pripisujú veľký význam sláve a zisku. Znamená to, že pripisujú veľký význam svojej vlastnej povesti, prestíži, dojmu, ktorý v mysliach ľudí vytvárajú, a tomu, ako druhí posudzujú každý ich čin a názor, ktorý vyjadrujú. Ľudia pripisujú veľký význam sláve a zisku, takže slová týchto známych úsloví a princípov pre zaobchádzanie s vecami v tradičnej kultúre zaujímajú v ich srdciach dominantné postavenie, dokonca ich úplne pohlcujú. Nevedomky prestanú považovať za dôležité, či konajú svoju povinnosť v súlade s pravdou a princípmi, a môžu od takýchto úvah dokonca úplne upustiť. V ich srdciach sa stávajú obzvlášť dôležitými tieto satanské filozofie a známe úslovia tradičnej kultúry, ako napríklad ‚človek zanecháva svoje meno všade, kde sa zdržiava, tak ako hus zanecháva svoj gagot všade, kde lieta‘. … Všetko, čo robíš, nerobíš kvôli praktizovaniu pravdy ani preto, aby si uspokojil Boha, ale kvôli vlastnej povesti. Čím sa takto neúmyselne stalo všetko, čo robíš? Stalo sa to náboženským činom. Čo sa stalo z tvojej podstaty? Stal si sa typickým príkladom farizeja. Čo sa stalo z tvojej cesty? Stala sa cestou antikrista. Takto to charakterizuje Boh. Podstata všetkého, čo robíš, sa teda zmenila a je teraz iná; nepraktizuješ pravdu ani sa o ňu neusiluješ, no namiesto toho sa usiluješ o slávu a zisk. A pokiaľ ide o Boha, vykonávanie tvojej povinnosti nakoniec jedným slovom nie je na požadovanej úrovni. Prečo je to tak? Pretože sa venuješ len vlastnej povesti a nie tomu, čo ti Boh zveril, ani svojej povinnosti ako stvorenej bytosti. … Pretože podstata všetkého, čo robíš, je výlučne v záujme tvojej povesti a výlučne preto, aby si do praxe uviedol úslovie: ‚Človek zanecháva svoje meno všade, kde sa zdržiava, tak ako hus zanecháva svoj gagot všade, kde lieta.‘ Nie je to usilovanie o pravdu. A predsa o tom ani sám nevieš. Myslíš si, že na tomto úsloví nie je nič zlé; vari ľudia nežijú pre svoju povesť? Ako sa hovorí: ‚Človek zanecháva svoje meno všade, kde sa zdržiava, tak ako hus zanecháva svoj gagot všade, kde lieta.‘ Toto úslovie pôsobí ako veľmi pozitívne a opodstatnené, takže podvedome prijímaš jeho formujúci účinok a považuješ ho za pozitívnu vec. Keď raz toto úslovie považuješ za pozitívnu vec, podvedome sa oň usiluješ a uvádzaš ho do praxe. Zároveň ho však nevedomky a zmätene považuješ za kritérium pravdy. Keď ho považuješ za kritérium pravdy, už viac nedokážeš prijímať, čo hovorí Boh, ani tomu nemôžeš rozumieť. Slepo uvádzaš do praxe toto heslo: ‚Človek zanecháva svoje meno všade, kde sa zdržiava, tak ako hus zanecháva svoj gagot všade, kde lieta,‘ a konáš v súlade s ním, a to, čo z toho nakoniec získaš, je dobrá povesť. Získal si to, čo si získať chcel, ale tým si zneuctil a opustil pravdu a stratil možnosť byť spasený.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (12)) Z Božích slov som si uvedomila, že som bola vždy hlboko ovplyvnená myšlienkou: „Človek zanecháva svoje meno všade, kde sa zdržiava, tak ako vták zanecháva svoje volanie všade, kde lieta,“ a že som si vždy vysoko cenila svoju povesť a veľmi mi záležalo na tom, čo si o mne budú myslieť druhí. Bola som ako bábka zviazaná hrdosťou a postavením. Premýšľala som o tom, že keď ma nadriadená určila za vedúcu tímu, bola to pre mňa vlastne skvelá príležitosť cvičiť sa. Pri spoločnej komunikácii a učení sa s bratmi a sestrami to bola tiež dobrá príležitosť doplniť to, čo mi chýbalo. Ak by boli moje názory nesprávne, bratia a sestry by mi mohli pomôcť napraviť prípadné odchýlky. Mňa ale vždy zväzovala moja hrdosť, a keď som videla, že je niekde veľa ľudí a ja mám zdieľať svoje názory, mojou prvou reakciou vždy bolo: „To nedokážem.“ Bála som sa odhaliť svoje nedostatky a toho, že by si o mne bratia a sestry utvorili zlú mienku a pozerali na mňa zvrchu. Výsledkom bolo, že som nepovedala to, čo malo byť povedané, ani som si neplnila zodpovednosti, ktoré som si mala plniť, v dôsledku čoho som bola pri konaní povinností veľmi pasívna. Pripisovala som prílišnú dôležitosť svojej hrdosti a postaveniu. V záujme ochrany svojej hrdosti a postavenia som premárnila veľa príležitostí praktizovať pravdu a plniť si svoje povinnosti a zmeškala som toľko šancí prijať dielo Ducha Svätého. Musela som vedome praktizovať pravdu a už viac nežiť pre hrdosť ani postavenie.
Neskôr som kvôli pracovným potrebám musela vykonávať povinnosti v inom tíme a vedúca tímu ma požiadala, aby som dohliadala na prácu bratov a sestier a viedla skupinové zhromaždenia. Pomyslela som si: „Neviem sa dobre vyjadrovať. Ak veci nevysvetlím jasne a bratia a sestry im neporozumejú, nebudú sa na mňa ľudia pozerať zvrchu?“ Cítila som sa trochu nervózna a napätá. Uvedomila som si však, že Boh mi umožnil konať túto povinnosť preto, aby mi dal bremeno a aby som sa viac cvičila. Preto som ju prijala. Spočiatku, keď som sa stretávala s bratmi a sestrami, viedla som zhromaždenia spolu s partnerkou, a pred duchovným spoločenstvom som bola stále nervózna a bála som sa, že ak sa nebudem dobre hovoriť v duchovnom spoločenstve, bratia a sestry sa na mňa budú pozerať zvrchu. Keď som však pomyslela na to, že je to moja povinnosť, pocítila som zodpovednosť a dokázala som statočne hovoriť v duchovnom spoločenstve. Hoci som počas neho bola stále nervózna, po niekoľkých zhromaždeniach som zistila, že keď som dôkladne uvažovala o Božích slovách, nebola som pri duchovnom spoločenstve taká nervózna. Príliš som neriešila, či je moje duchovné spoločenstvo dobré alebo zlé a cítila som sa oveľa pokojnejšie. To, že som dokázala urobiť čo i len túto malú zmenu, bolo výsledkom toho, že ma viedli Božie slová. Bohu vďaka!
