46. Keď som vykonávala hostiteľskú povinnosť

Keď som uverila v Boha, slúžila som v cirkvi ako vodkyňa a pracovníčka a neskôr som začala vykonávať povinnosť pri práci s textom. Obe tieto povinnosti sa mi veľmi páčili, mala som pocit, že sú to povinnosti, ktoré robia ľudia s kvalitou, a že kedykoľvek som ich spomenula, znelo to pôsobivo a úctyhodne a ľudia mi závideli. Najmä koncom roka 2016, keď ma povýšili, aby som vykonávala povinnosť v korektorskom tíme Božieho domu, som mala ešte silnejší pocit, že mám dobrú kvalitu a literárny talent a že sa na to hodím. V auguste 2020 ma prepustili, pretože som nedokázala harmonicky spolupracovať s ostatnými a vo svojej povinnosti som bola neefektívna. Práve vtedy sa stalo, že niekoľko pracovníkov s textom nemalo vhodnú hostiteľskú rodinu, a tak vodcovia zariadili, aby som ich hostila, kým budem o sebe uvažovať. Hneď ako som počula, že mám robiť hostiteľku, cítila som sa v srdci trochu dotknutá. „Hostiteľská povinnosť je len manuálna práca, povinnosť, ktorú robia ľudia s nízkou kvalitou a bez silných stránok. V každom prípade som človek, ktorý už niekoľko rokov vykonával povinnosť pri práci s textom, mám nejakú kvalitu a silné stránky. Aj keby mi zmenili povinnosť, nikdy by ma nemohli žiadať, aby som robila hostiteľskú povinnosť. Ale na moje prekvapenie mi vodcovia pridelili práve hostiteľskú povinnosť!“ V tej chvíli som v srdci cítila nevôľu, ale uvažovala som nad tým, že som už zdržiavala prácu, pretože som v poslednom čase v povinnosti pri práci s textom nedosahovala výsledky. Boží dom ma nebral na zodpovednosť a stále mi dovolil vykonávať hostiteľskú povinnosť – to už bola Božia milosť. Bolo by nerozumné byť prieberčivá, takže mi neostávalo nič iné, len sa nateraz podriadiť. Prvé dva týždne som načas pripravovala jedlo a každý deň upratovala izby, a potom som si robila duchovné pobožnosti a čítala Božie slová. Mala som pocit, že vykonávať povinnosť takto je tiež celkom dobré. Avšak postupom času, keď som videla, ako sestry každý deň sedia pred počítačmi a vykonávajú svoje povinnosti, zatiaľ čo ja narábam s hrncami a panvicami a trávim dni so zásterou, mopom a odpadkovým košom, som sa v srdci začala cítiť čoraz viac ukrivdená. Pomyslela som si: „Vykonávanie hostiteľskej povinnosti je fyzická práca: môže ju robiť každý brat alebo sestra, ktorí vedia variť, a nevyžaduje si žiadnu kvalitu ani silné stránky. Na druhej strane, povinnosť pri práci s textom je duševná práca a medzi ňou a fyzickou prácou pri hostiteľskej povinnosti je jasný rozdiel v úrovni!“ Čím viac som takto uvažovala, tým väčší odpor som mala k vykonávaniu hostiteľskej povinnosti.

Raz ma sestra Chen požiadala, aby som jej pomohla vyniesť smeti, a okamžite som cítila, ako mi sčervenala tvár, cítila som sa ako slúžka. Ešte viac som mala pocit, že vykonávanie hostiteľskej povinnosti je podradné. Niekedy ma sestry volali, aby som sa k nim pridala na zhromaždenia, ale pretože som mala pocit, že robím hostiteľskú povinnosť a som niečo menej ako ony, neodvážila som sa otvorene hovoriť v duchovnom spoločenstve na zhromaždeniach o svojom stave. Veľmi som sa trápila. Spomínala som na to, ako ku mne bratia a sestry počas rokov, keď som vykonávala povinnosť pri práci s textom vzhliadali a závideli mi, kamkoľvek som prišla. Teraz som robila hostiteľku a nikto už ku mne nevzhliadal. Čím viac som takto uvažovala, tým viac som mala pocit, že hostiteľská povinnosť je bezvýznamná. Dokonca som si myslela: „Namiesto toho, aby som tu robila hostiteľku, bolo by lepšie vrátiť sa do mojej miestnej cirkvi. Možno by som tam stále mohla vykonávať povinnosť pri práci s textom a bratia a sestry by ku mne tiež vzhliadali a závideli mi.“ Raz k nám domov prišla nadriadená, pozdravila ma a išla rovno do izby sestier. Vo chvíli, keď zavrela dvere, som sa zrazu cítila odstrčená, mala som pocit, že nie som na rovnakej úrovni ako ony. Sestry vykonávali povinnosť pri práci s textom; mali vyššie postavenie a úroveň ako ja a druhí si ich vážili, zatiaľ čo ja som robila len nevýraznú fyzickú povinnosť, podradnejšiu ako ony. Tento ostrý kontrast mi trhal srdce a bolesť bola neopísateľná. Po zhromaždení nadriadená v rýchlosti odišla bez toho, aby sa ma opýtala, aký je môj stav v poslednom čase. Vedela som, že má veľa práce, takže bolo normálne, že sa nepýtala, ale v srdci som sa aj tak cítila dosť skleslo. Spomenula som si, že keď som v minulosti vykonávala povinnosť pri práci s textom, nadriadená sa z času na čas pýtala na môj stav, hovorila s nami v duchovnom spoločenstve o pravde, aby vyriešila naše problémy, a dokonca sa so mnou o niektorých veciach radila. Ale teraz som bola len hostiteľka a nikto si ma už nevšímal. Bez ohľadu na to, koľko som toho urobila alebo ako dobre, nikto sa o tom nedozvie. Budem musieť takto stráviť zvyšok svojich dní? Keď som takto uvažovala, veľmi som sa trápila a ešte viac som mala pocit, že hostiteľská povinnosť a povinnosť pri práci s textom nie sú na rovnakej úrovni. Mala som ešte väčší odpor k vykonávaniu hostiteľskej povinnosti. Neskôr som už pri príprave jedla nebola taká iniciatívna. Keď som mala dobrú náladu, navarila som načas, a keď zlú, tak to načas nebolo. Ani som tak svedomito neupratovala a prácu som si uľahčovala, kde sa len dalo. Pri všetkom, čo som robila, som bola nepozorná, a na konci dňa som sa cítila veľmi unavená a vnútorne prázdna. Pretože som bola nepozorná, ani som si nevšimla, že odtoková rúra v kuchyni vypadla z hlavného odpadového potrubia, čo spôsobilo, že odpadová voda vytiekla priamo na podlahu a presiakla k susedom o poschodie nižšie. Niekoľkokrát k nám prišli. Keďže veľký červený drak všade pátral po veriacich a ponúkal odmeny za ich nahlásenie, zakaždým, keď niekto prišiel, sestry museli rýchlo schovať počítače a prerušiť prácu, čo ich zdržiavalo v ich povinnostiach. V tom čase som bola každý deň ako omámená a v srdci som sa veľmi trápila.

Jedného rána, keď som varila, priletela biela holubica a sadla si na kuchynský parapet. Perie mala čisto biele, stála so vztýčenou hlavou a vypnutou hruďou a pozerala na mňa korálkovými čiernymi očami. Po chvíli s trepotom odletela. Cítila som v srdci obrovskú prázdnotu. Nežila som ani tak slobodne a šťastne ako vták. Mimovoľne sa mi do očí nahrnuli slzy. Vtedy som si spomenula na úryvok Božích slov: „Teším sa z pozorovania malých vtáčikov poletujúcich po oblohe. Aj keď Mi nepredostreli svoje odhodlanie a nemajú slová, ktoré by Mi mohli ‚poskytnúť‘, majú pôžitok zo sveta, ktorý som im dal. Človek však toho nie je schopný a jeho tvár je plná melanchólie – je možné, že mu dlhujem nesplatiteľný dlh? Prečo mu po tvári vždy stekajú slzy?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Božie slová celému vesmíru, 34. kapitola) Božie slová ma zasiahli priamo do srdca, až som sa cítila zahanbená a v rozpakoch. Vták berie svet, ktorý mu Boh dal, ako svoj raj a žije bez starostí, schopný vo svojom krátkom živote zjaviť Božiu slávu. Hoci som bola tiež stvorená bytosť, nedokázala som sa podriadiť Božej zvrchovanosti a usporiadaniam. Nadriadená zariadila, aby som vykonávala hostiteľskú povinnosť podľa mojej skutočnej situácie a potrieb práce. Bolo to na úžitok mne aj práci cirkvi, ale ja som sa celý čas vnútorne bránila, verila som, že pri vykonávaní hostiteľskej povinnosti nemám šancu vyniknúť ani sa zviditeľniť, a že si ma druhí nebudú môcť vážiť ani ku mne vzhliadať. Takže som bola povrchná a nezodpovedná, neudržiavala som dobre prostredie a vyrušovala som sestry v ich povinnostiach. Bola som voči Bohu naozaj príliš vzdorovitá! So slzami v očiach som si kľakla a modlila sa: „Ó, Bože, celý tento čas som Ti vzdorovala a mala som veľký odpor k vykonávaniu hostiteľskej povinnosti. Vždy mám pocit, že pri tejto povinnosti som niečo menej ako ostatní, a v srdci sa nikdy nedokážem podriadiť. Bože, nechcem takto pristupovať k svojej povinnosti, ale sama to nedokážem zmeniť. Prosím Ťa, veď ma, aby som pochopila Tvoje úmysly, aby som sa Ti mohla podriadiť.“

Počas svojich duchovných pobožností som si prečítala úryvok Božích slov, ktorý mi veľmi pomohol. Všemohúci Boh hovorí: „Nech je tvoja povinnosť akákoľvek, nerozlišuj medzi vysokou a nízkou. Predpokladajme, že povieš: ‚Hoci je táto úloha poverením od Boha a prácou Božieho domu, ak ju urobím, ľudia by na mňa mohli pozerať zhora. Iní dostanú prácu, ktorá im umožňuje vyniknúť. Ja som dostal túto úlohu, ktorá mi neumožňuje vyniknúť, ale núti ma namáhať sa v zákulisí; je to nespravodlivé! Nebudem konať túto povinnosť. Moja povinnosť musí byť taká, aby som vynikol pred ostatnými a urobil si meno – a aj keď si meno neurobím ani nevyniknem, stále z toho musím mať úžitok a cítiť sa fyzicky pohodlne.‘ Je to prijateľný postoj? Byť vyberavý znamená neprijímať veci od Boha; znamená to robiť rozhodnutia podľa vlastných preferencií. To nie je prijatie tvojej povinnosti; je to odmietnutie tvojej povinnosti, prejav tvojej vzdorovitosti voči Bohu. Takáto vyberavosť je znečistená tvojimi individuálnymi preferenciami a túžbami. Keď uvažuješ o svojom vlastnom prospechu, svojej povesti a podobne, tvoj postoj k povinnosti nie je postojom podriadenosti. Aký postoj by si mal mať k svojej povinnosti? V prvom rade ju nesmieš analyzovať v snahe zistiť, kto ti ju pridelil; namiesto toho by si ju mal prijať od Boha ako Božie poverenie a ako svoju povinnosť a mal by si poslúchať Božie ovládanie a usporiadania a prijať svoju povinnosť od Boha. V druhom rade nerozlišuj medzi vysokou a nízkou povinnosťou a nezaoberaj sa jej prirodzenosťou, tým, či ťa nechá vyniknúť alebo nie, či sa koná ľuďom na očiach alebo v zákulisí. Neber ohľad na tieto veci. Existuje aj iný postoj: podriadenosť a aktívna spolupráca.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Čo znamená vykonávanie povinnosti na požadovanej úrovni?) Keď som rozjímala nad Božími slovami, zdalo sa, akoby lúč svetla náhle prenikol mojím srdcom, ktoré bolo tak dlho v temnote. Boh vyžaduje, aby ľudia mali správny pohľad a postoj k svojej povinnosti, aby ju dokázali prijať od Boha bez ohľadu na to, akú povinnosť robia, aby nekonali podľa vlastných preferencií, a aby ju dokázali prijať, podriadiť sa jej a byť jej oddaní. Pristupovať k svojej povinnosti podľa vlastných preferencií, prijať ju, keď človeka stavia do centra pozornosti, a ak nie, tak jej odolávať – to je odmietanie povinnosti; to znamená vzdorovať Bohu. Uvažovala som o svojom postoji k povinnosti. Vždy som si vyberala na základe svojich preferencií a vôbec som nebola podriadená. Verila som, že byť vodkyňou alebo pracovníčkou, či vykonávať povinnosť pri práci s textom, spôsobí, že si ma druhí budú vážiť a ceniť, a dodá mi to prestíž, takže som to s radosťou prijala. Teraz mi pridelili vykonávať hostiteľskú povinnosť. Pretože som mala pocit, že je to fyzická práca v službe iným, podradná práca, a že bez ohľadu na to, ako dobre ju urobím, nevyniknem a druhí si ma nebudú vážiť ani ceniť, cítila som, že je to ponižujúce a hanebné, a jednoducho som sa nedokázala podriadiť. Keď ma sestra požiadala, aby som pomohla vyniesť smeti, myslela som si, že mi rozkazuje. Keď sme mali zhromaždenie so sestrami, tiež som sa cítila voči nim menejcenná a nebola som ochotná sa zapájať. Dokonca som ľutovala, že robím hostiteľskú povinnosť. Premýšľala som o tom, že som len maličká stvorená bytosť, ktorá nemá žiadne významné postavenie. Nadriadená zariadila, aby som vykonávala hostiteľskú povinnosť, a rozumné by bolo prijať to od Boha a podriadiť sa, ale ja som si vyberala na základe svojich preferencií, srdcom som bola nastavená na vykonávanie textovej povinnosti, aby som získala uznanie druhých, a k hostiteľskej povinnosti som pristupovala s odporom a povrchne. Naozaj mi chýbalo akékoľvek svedomie či rozum. Ako by som nemohla byť Bohom nenávidená a zavrhnutá? Dnes som upadla do temnoty a žila v neznesiteľnej bolesti. To všetko preto, lebo som príliš dbala na svoju vlastnú tvár a postavenie a nepodriadila sa Bohu. Až vtedy som pochopila, že v tom, že mi vedúca zariadila vykonávanie hostiteľskej povinnosti, bol Boží úporný úmysel. Malo to odhaliť moju skazenú povahu a orezať moju túžbu po postavení, aby ma to podnietilo uvažovať o sebe a spoznať sa a dosiahnuť skutočné pokánie a premenu. Táto povinnosť bola skutočne to, čo som potrebovala, a bola prospešná pre môj vstup do života. Už som nemohla ďalej vzdorovať Bohu. Želala som si len podriadiť sa Božiemu ovládaniu a Jeho usporiadaniam a dobre vykonávať svoju povinnosť, aby som potešila Božie srdce!

V tom čase som často rozjímala nad úryvkom Božích slov: „Celý život ľudí je v Božích rukách a keby nebolo ich odhodlania pred Bohom, ktože by bol ochotný žiť v tomto prázdnom ľudskom svete nadarmo? Načo sa obťažovať? Ak by len v zhone prichádzali a odchádzali zo sveta a nič by pre Boha neurobili, neboli by azda celé ich životy premárnené? Aj keď Boh nepovažuje tvoje činy za hodné zmienky, nerozjasní sa ti tvár v hodine smrti spokojným úsmevom? Mal by si sa usilovať o pozitívny pokrok, a nie o negatívny úpadok – vari nie je takéto praktizovanie lepšie?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Zjavenia tajomstiev „Božie slová celému vesmíru“, 39. kapitola) Keď som rozjímala nad Božími slovami, veľmi ma to povzbudilo. To, že môžem vykonávať svoju povinnosť v období, keď sa Boh stal telom, aby konal dielo v posledných dňoch, je tá najzmysluplnejšia vec zo všetkých. Bez ohľadu na to, akú povinnosť robím, kľúčové je mať správne úmysly, stáť na správnom mieste pred Bohom, nevyberať si povinnosti podľa vlastných preferencií a dokázať sa podriadiť Bohu a uspokojiť Ho – na tom záleží najviac. Čím viac som rozjímala nad Božími slovami, tým viac som bola dojatá, tým viac som sa cítila Bohu dlžná, a tým viac som nenávidela svoju vlastnú vzdorovitosť. Stala som sa ochotnou vykonávať hostiteľskú povinnosť. Potom som každý deň pripravovala jedlo načas, dobre udržiavala prostredie, a tiež upratovala dom, aby sa sestry cítili ako doma. Takýmto praktizovaním som cítila, že sa prehĺbil môj vzťah s Bohom. Keďže som však nemala skutočné poznanie svojej vlastnej prirodzenosti-podstaty, po istom čase som opäť žila v nesprávnom stave.

Jedného dňa som sa náhodou dozvedela, že sestra, ktorej rovnako ako mne zmenili povinnosť na hostiteľskú, išla vykonávať povinnosť súvisiacu s internetovými technológiami. V tej chvíli som mala v srdci zmätok. „Ostatní robia hostiteľskú povinnosť len chvíľu a potom im povinnosť zmenia, tak prečo nadiadená nezmení povinnosť mne? Aj keby ma nechala vrátiť sa do mojej miestnej cirkvi vykonávať povinnosť pri práci s textom, bolo by to fajn; aspoň by to znelo úctyhodnejšie ako vykonávanie hostiteľskej povinnosti. Teraz som tu zaneprázdnená celé dni, robím fyzické a podradné úlohy, a bez ohľadu na to, koľko úsilia vynaložím, nikto ku mne nevzhliada. Toto nemá budúcnosť. Mala by som sa porozprávať s nadriadenou a požiadať ju, aby mi zmenila povinnosť?“ Ale potom som mala pocit, že urobiť to by bolo nerozumné. Stále dokola som o tom premýšľala a bola som nesvoja aj pri varení. Raz som bola nepozorná a uvarila som príliš veľa rezancov; sestry ich museli jesť na trikrát, kým ich dojedli. Cítila som sa pre to úplne ponížená. Nedokázala som ani poriadne navariť – čo iné by som zvládla? Moje srdce bolo ešte viac utrápené a negatívne. Jedného dňa som išla na trh nakúpiť potraviny a stretla som sestru Xiao, ktorá vykonávala povinnosť všeobecných záležitostí. Keď som ju videla, ako ide na bicykli pod páliacim slnkom, prepletá sa davom s radostným výrazom v tvári, veľmi som jej závidela. Potom som sa pozrela na seba, ako sa celý deň tvárim kyslo a nedokážem byť šťastná. Nemohla som si pomôcť a uvažovala som: „Obe vykonávame v cirkvi povinnosti všeobecných záležitostí, tak ako to, že ona sa dokáže podriadiť? Ako môže byť taká radostná? Prečo sa ja nikdy nedokážem skutočne podriadiť?“ V tom čase som o týchto otázkach opakovane premýšľala, a tiež som sa modlila k Bohu a prosila Ho, aby ma viedol k pochopeniu pravdy v tomto ohľade.

Počas svojich duchovných pobožností som čítala Božie slová a získala som určité pochopenie svojho stavu. Všemohúci Boh hovorí: „Vo svojom úsilí máte príliš veľa osobných predstáv, nádejí a vyhliadok. Dielo sa teraz vykonáva týmto spôsobom preto, aby sa vyriešila vaša túžba po postavení a vaše prehnané túžby. Tieto nádeje, táto túžba po postavení a tieto predstavy sú všetky dokonalým príkladom satanských pováh. … Myšlienky, na ktoré sa ľudia spoliehajú, aby prežili, im už mnoho rokov rozožierajú srdce do takej miery, že sa stali zákernými, zbabelými a opovrhnutiahnodnými. Nielenže nemajú pevnú vôľu ani odhodlanie, ale stali sa aj chamtivými, arogantnými a svojhlavými. Úplne im chýba akékoľvek odhodlanie presiahnuť svoje vlastné ja, a čo viac, aj ten najmenší kúsok odvahy, aby sa zbavili obmedzení týchto temných vplyvov. Myšlienky a životy ľudí sú také prehnité, že ich pohľady za vierou v Boha sú stále neznesiteľne ohavné a sú dokonca vyložene urážlivé pre uši. Všetci ľudia sú zbabelí, bezmocní, podlí a krehkí. Necítia odpor k silám temnoty ani lásku k svetlu a pravde; namiesto toho robia všetko pre to, aby ich vyhnali.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Prečo nie si ochotný byť protipólom?) „Pre antikrista sú postavenie, moc a prestíž najdôležitejšími druhmi záujmov a vecami, ktoré stotožňuje so svojím vlastným životom. Preto keď je antikrist prepustený, keď stratí titul ‚vodcu‘ a už nemá postavenie, čo znamená, že stratil svoju moc a prestíž, že sa mu už nebude dostávať osobitného zaobchádzania, úcty, podpory a obdivu, považuje to ako antikrist, ktorý vníma postavenie a moc ako samotný život, za absolútne neprijateľné.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Dvanásty bod) Porovnávala som sa s Božími slovami, uvažovala som o sebe, a až vtedy som uvidela, že koreňom mojej neschopnosti skutočne sa podriadiť hostiteľskej povinnosti bolo to, že som žila podľa satanských jedov, ako napríklad „ľudia potrebujú hrdosť tak, ako strom potrebuje kôru“, „človek zanecháva svoje meno všade, kde sa zdržiava, tak ako vták zanecháva svoje volanie všade, kde lieta“, „človek sa derie hore, voda tečie dole“ a „tí, čo pracujú rozumom, budú vládnuť, a tí, čo pracujú rukami, budú slúžiť“. Všetko to spôsobovala moja neustála snaha o tvár a postavenie. Ovplyvnená a formovaná týmito satanskými jedmi som si pred uverením v Boha stanovila životný cieľ dostať sa na univerzitu a nájsť si úctyhodnú prácu, aby mal ostatní vysoko cenili a rešpektovali. Mala som pocit, že len takýto život je hodnotný a zmysluplný, a že keby som život strávila manuálnou prácou, pri ktorej by mi druhí rozkazovali a pozerali na mňa zhora, život by nemal zmysel. Z rôznych dôvodov som sa však nedostala na dobrú školu a mohla som len farmárčiť doma. Nebola som ochotná robiť manuálnu prácu, tak som si našla prácu ako zastupujúca učiteľka v škole. Hoci plat nebol vysoký, bola to úctyhodná práca. Keď som uverila v Boha, naďalej som žila podľa týchto satanských jedov. Povinnosti v Božom dome som si rozdeľovala do rôznych úrovní, a rada som robila len povinnosti, ktoré ma stavali do centra pozornosti a vďaka ktorým ku mne ľudia vzhliadali. Verila som, že hostiteľská povinnosť je fyzická a podradná práca, preto som sa jej chcela vyhnúť a odmietnuť ju. Ovládali ma tieto satanské jedy. Môj pohľad na život a moje hodnoty sa pokrivili, a moje srdce bolo zamerané na usilovanie sa o slávu a postavenie. Svoju vlastnú hrdosť a postavenie som považovala za dôležitejšie než čokoľvek iné, a keď som nemohla získať hrdosť a postavenie, cítila som, že život nemá zmysel a je veľmi bolestivý. Premýšľala som o tom, ako som sa pri vykonávaní povinnosti pri práci s textom vždy usilovala o slávu a postavenie, preto bol môj stav vždy zlý, nedokázala som harmonicky spolupracovať s ostatnými, a vo svojej povinnosti som bola neefektívna, a v dôsledku toho ma prepustili. Keby sa tento aspekt mojej skazenej povahy nevyriešil, bez ohľadu na to, akú povinnosť by som vykonávala, skôr či neskôr by som zlyhala a padla. Ja som však neuvažovala o svojej skazenosti a neriešila ju, ani som nezvažovala, ako dobre vykonávať hostiteľskú povinnosť. Srdcom som bola nastavená na vykonávanie povinnosti pri práci s textom, aby som uspokojila svoju túžbu po sláve a postavení, a k hostiteľskej povinnosti som pristupovala s odporom, povrchne a chýbala mi oddanosť. Bola som obzvlášť sebecká a podlá, skutočne bez štipky ľudskej prirodzenosti či rozumu! Myslela som na to, ako som zanechala rodinu a kariéru, aby som viac ako desať rokov konala svoju povinnosť, a stačilo jedno preloženie povinnosti, aby sa zjavilo moje pravé duchovné postavenie. Až vtedy som videla, že všetko, čo som zvyčajne hovorila, boli len slová a učenia bez najmenšej pravdy-reality. Zrazu som sa cítila veľmi úbohá. Premýšľala som o tom, ako sa antikristi tvrdohlavo usilujú o slávu a postavenie, a bez ohľadu na to, koľkým orezávaniam, prepusteniam a preloženiam čelia, nikdy sa nevzdávajú svojich ambícií a túžob; namiesto toho páchajú mnoho zlých skutkov a Boh ich nakoniec vyradí. Nenasledovala som ich šľapaje? Cesta, po ktorej som kráčala, bola cestou antikrista. Keby som sa neobrátila späť, Boh by ma nakoniec zavrhol a vyradil!

Počas duchovných pobožností som ďalej uvažovala: „Nedokážem sa skutočne podriadiť hostiteľskej povinnosti. Aké ďalšie chybné názory v sebe mám?“ Čítala som Božie slová: „Pred pravdou sú si všetci rovní. Tí, ktorí sú povýšení a rozvíjaní, nie sú oveľa lepší ako ostatní. Každý zažíva Božie dielo približne rovnako dlho. Tí, ktorí neboli povýšení a rozvíjaní, by sa mali pri konaní svojich povinností tiež usilovať o pravdu. Nikto nesmie ostatným odopierať právo usilovať sa o pravdu. Niektorí ľudia sú vo svojom úsilí o pravdu horlivejší a majú určitú kvalitu, takže sú povýšení a rozvíjaní. Dôvodom sú potreby práce Božieho domu. Prečo má teda Boží dom také princípy na povyšovanie a používanie ľudí? Keďže existujú rozdiely v kvalite a charaktere ľudí a každý človek si vyberá inú cestu, vedie to k rôznym výsledkom vo viere ľudí v Boha. Tí, ktorí sa usilujú o pravdu, sú spasení a stávajú sa ľuďmi kráľovstva, zatiaľ čo tí, ktorí pravdu vôbec neprijímajú a ktorí nie sú verní pri konaní svojej povinnosti, sú vyradení. Boží dom rozvíja a používa ľudí na základe toho, či sa usilujú o pravdu a či sú verní pri konaní svojej povinnosti. Existuje v Božom dome rozdiel v hierarchii rôznych ľudí? Zatiaľ neexistuje hierarchia z hľadiska pozícií, hodnoty, postavenia alebo oficiálnej pozície rôznych ľudí. Aspoň v období, keď Boh pracuje na spáse a vedení ľudí, neexistuje rozdiel medzi hodnosťami, pozíciami, hodnotou alebo postavením rôznych ľudí. Jediné, čo sa líši, je deľba práce a vykonávané roly v rámci povinností. Samozrejme, počas tohto obdobia sú niektorí ľudia výnimočne povyšovaní a rozvíjaní, aby vykonávali niektoré špeciálne práce, zatiaľ čo niektorí ľudia takéto príležitosti nedostávajú z rôznych dôvodov, ako sú problémy s ich kvalitou alebo rodinným prostredím. No vari Boh nespasí tých, ktorí takéto príležitosti nedostali? Nie je to tak. Sú ich hodnota a pozícia nižšie ako hodnota a pozícia iných? Nie. Pred pravdou sú si všetci rovní, každý má možnosť usilovať sa o pravdu a získať ju a Boh s každým zaobchádza spravodlivo a rozumne.“ (Slovo, zv. V: Zodpovednosti vodcov a pracovníkov. Zodpovednosti vodcov a pracovníkov (5)) Po prečítaní Božích slov som pochopila, že pred Bohom sú si všetci rovní, všetci sú stvorené bytosti, a neexistuje žiadne rozlišovanie postavenia a hodnosti na základe toho, akú povinnosť človek vykonáva. Byť vodkyňou alebo vykonávať povinnosť pri práci s textom neznamená, že pozícia alebo postavenie človeka je vyššie ako u ostatných, a vykonávanie hostiteľskej povinnosti alebo povinnosti všeobecných záležitostí neznamená, že pozícia alebo postavenie človeka je nižšie. Povinnosť, ktorú každý človek vykonáva, je zariadená podľa jeho kvality a silných stránok a potrieb cirkevnej práci. Vykonávané povinnosti sa líšia len v deľbe práce; neexistuje rozdiel medzi vysokým a nízkym postavením. Bez ohľadu na to, akú povinnosť človek robí, Boh si cení to, či sa usilujú o pravdu a získavajú pravdu – to je to najdôležitejšie. Keď som sa porovnala s Božími slovami, videla som, že môj názor bol jednoducho príliš absurdný. Verila som, že v Božom dome všetci, ktorí slúžia ako vodcovia a pracovníci, kážu evanjelium alebo vykonávajú povinnosť pri práci s textom, sú ľudia s kvalitou a silnými stránkami, ktorí majú vysoké postavenie a sú významní. Naopak, verila som, že tí, ktorí vykonávajú hostiteľskú povinnosť alebo povinnosť všeobecných záležitostí, robia len manuálnu prácu, majú nižšie postavenie a sú nižšej triedy. Ovládaná týmto absurdným názorom som rada vykonávala povinnosť pri práci s textom, a keď ma požiadali, aby som robila hostiteľskú povinnosť, cítila som sa, akoby ma odložili na vedľajšiu koľaj. Bola som smutná a stratená a bolo pre mňa ťažké sa podriadiť. Nepozerala som sa na veci podľa Božích slov, ale namiesto toho som sa na povinnosti v Božom dome pozerala z pohľadu nevercov, rozdeľovala som ich do rôznych úrovní a z hĺbky srdca som pohŕdala hostiteľskou povinnosťou. Bolo to naozaj absurdné. To bol pohľad pochybovača! Bez ohľadu na to, akú povinnosť robíme, Boh dúfa, že sa popri konaní svojej povinnosti dokážeme usilovať o pravdu, a dospejeme k tomu, že budeme pozerať na ľudí a veci a správať sa a konať úplne podľa Božích slov, pričom naším kritériom bude pravda. Myslela som na falošných vodcov a antikristov okolo mňa, ktorí padli. Hoci boli v cirkvi vodcami, pretože sa slepo usilovali o postavenie a nesústredili sa na usilovanie sa o pravdu, robili veľa vecí, ktoré narušovali a vyrušovali prácu cirkvi. Zostali až do konca nekajúcni a nakoniec boli vyradení. Naopak, niektorí bratia a sestry, ktorí vykonávali povinnosť všeobecných záležitostí alebo hostiteľskú povinnosť, napriek tomu, že nemali vysoké postavenie, dokázali sa podriadiť usporiadaniam cirkvi a v tichosti konať svoje povinnosti. Po určitom čase mohli urobiť určitý pokrok vo svojom vstupe do života, a niektorí dokonca napísali články so skúsenostným svedectvom. Videla som, že bez ohľadu na to, akú povinnosť človek vykonáva, pokiaľ sa usilujú o pravdu a dokážu sa podriadiť Božiemu ovládaniu a usporiadaniam, budú mať Božie osvietenie a vedenie. Premýšľala som o tom, ako som verila v Boha toľké roky, a keď mi pridelili inú povinnosť, nedokázala som sa na tú vec pozerať podľa Božích slov, ale posudzovala som to na základe svojich vlastných mylných názorov. Nedokázala som verne vykonávať hostiteľskú povinnosť a neprejavila som žiadnu podriadenosť Bohu. Keby som takto pokračovala a neobrátila sa, nakoniec by som bola tiež vyradená. Musela som sa sústrediť na hľadanie pravdy a praktizovanie pravdy v mojej povinnosti, a už som nemohla viac vzdorovať Bohu. Potom som sa často modlila, čítala Božie slová a počúvala chválospevy, a oveľa viac som sa zblížila s Bohom. Kedykoľvek som mala nejaké ťažkosti, otvorila som sa a hľadala pomoc u sestier. Hovorili so mnou v duchovnom spoločenstve a pomáhali mi, a cítila som, že som sa zblížila aj so sestrami. Sústredila som sa aj na to, aby som sa cvičila v hľadaní pravdy a praktizovaní pravdy vo veciach, ktoré ma postretli, pripravovala jedlo načas, udržiavala dom v čistote a dobre vykonávala prácu bezpečnosti a ochrany, robila som všetko pre to, aby som sestrám poskytla tiché, pohodlné a bezpečné prostredie na vykonávanie ich povinností. Niekedy, keď sestry dokončili svoje povinnosti, pomáhali mi aj s upratovaním, a keď videli, že som príliš zaneprázdnená varením, iniciatívne sa ponúkli, že mi tiež pomôžu. Keď som zmenila svoj pohľad, napravila svoj postoj a podriadila sa, moje srdce sa cítilo oslobodené.

Jedného dňa prišla k nám domov novozvolená nadriadená pre prácu s textom. Videla som, že je to sestra Chen, s ktorou som spolupracovala pred dvoma rokmi. Okrem prekvapenia som mala v srdci opäť zmätok. „Sestra Chen bola minulý rok tiež prepustená, a po určitom čase uvažovania začala opäť vykonávať povinnosť pri práci s textom, a tentoraz ju dokonca zvolili za nadriadenú. Ale pozri na mňa: Po tom, čo mi preložili povinnosť, tu celý ten čas robím hostiteľku. Ostatní idú hore, zatiaľ čo ja idem dole. To sa naozaj nedá porovnať!“ Keď som si to pomyslela, opäť som mala pocit, že vykonávanie hostiteľskej povinnosti je zahanbujúce. V tej chvíli som si uvedomila, že môj stav je nesprávny, tak som sa rýchlo pomodlila k Bohu a prosila Ho, aby ochránil moje srdce. Potom som čítala Božie slová: „Všeobecne povedané, zúčastňuješ sa na práci Božieho plánu riadenia. Konkrétnejšie, pracuješ v súlade s potrebami rôznych pracovných úloh, ktoré Boh vykonáva v rôznych obdobiach a medzi rôznymi skupinami ľudí. Bez ohľadu na to, aká je tvoja povinnosť, je to poslanie, ktoré ti dal Boh. Niekedy sa od teba môže vyžadovať, aby si sa staral o dôležitú vec alebo ju opatroval. Nie je to nič veľké – dá sa len povedať, že je to tvoja zodpovednosť – ale je to úloha, ktorú ti dal Boh, prijal si ju od Neho a teraz je to tvoja povinnosť. … Bez ohľadu na to, pokiaľ to súvisí s Božím dielom a potrebami práce na šírení evanjelia, ľudia by to mali prijať ako povinnosť od Boha. Povinnosť, povedané ešte obšírnejšie, je poslaním človeka, poverením od Boha; konkrétnejšie, je to tvoja zodpovednosť, tvoj záväzok. Vzhľadom na to, že je to tvoje poslanie, poverenie, ktoré ti zveril Boh, a je to tvoja zodpovednosť a tvoj záväzok, vykonávanie povinnosti nemá nič spoločné s tvojimi osobnými záležitosťami.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Čo znamená vykonávanie povinnosti na požadovanej úrovni?) Čítaním Božích slov som pochopila, že príležitosť pre ľudí konať svoju povinnosť je Božia milosť a povýšenie. Boh prišiel na zem, aby vykonal dielo spásy ľudstva. Je to obrovské dielo a existuje veľa povinností, ktoré si vyžadujú spoluprácu ľudí, ako napríklad slúžiť ako vodcovia a pracovníci, kázať evanjelium, vykonávať hostiteľskú povinnosť a tak ďalej. Každá povinnosť je dôležitá. Neexistujú veľké alebo malé povinnosti, vysoké alebo nízke povinnosti, ani vznešené alebo podradné povinnosti. Či už sa človek venuje duševnej alebo fyzickej práci, všetko je to plnenie si zodpovednosti pred Bohom. Hoci som pri vykonávaní hostiteľskej povinnosti nevynikala, to, že som umožnila všetkým vykonávať ich povinnosti s pokojom v duši, je tiež plnenie zodpovednosti a povinnosti stvorenej bytosti. V srdci som už neodolávala hostiteľskej povinnosti, a už som nemala pocit, že vykonávanie hostiteľskej povinnosti je len manuálna práca a že je to podradné. Pri vykonávaní svojej povinnosti, som mohla venovať viac pozornosti uvažovaniu o svojom stave a hľadaniu pravdy. Pri takomto vykonávaní povinnosti som sa v srdci cítila veľmi pokojne.

Nikdy by som nečakala, že po nejakom čase začnem opäť vykonávať povinnosť pri práci s textom. Tie dni vykonávania hostiteľskej povinnosti sa stali vzácnou spomienkou v mojom srdci. Bolo to vedenie Božích slov, čo mi umožnilo získať rozlišovanie svojich mylných názorov, ktoré sa skrývali za mojím úsilím, a pochopiť, že neexistujú vysoké alebo nízke povinnosti, ani vznešené alebo podradné povinnosti. Bez ohľadu na to, akej povinnosti čelíte, mali by ste ju prijať a podriadiť sa. Boh si cení to, keď sa človek dokáže usilovať o pravdu a prejaviť svoju oddanosť.