54. Už sa nesťažujem, že mám zlý osud
Narodila som sa do chudobnej vidieckej rodiny. Keď som bola na strednej škole, rodičia si nemohli dovoliť platiť školné, a tak sa snažili požičať si peniaze od strýka. Teta sa však bála, že im to nebudeme môcť vrátiť, a nebola ochotná nám požičať. Pomyslela som si: „Musím sa usilovať dostať na vysokú školu a dosiahnuť, aby ľudia v okolí obdivovali moju rodinu.“ Keď som bola v škole, jedla som len palacinky, ktoré som si priniesla z domu, aby som ušetrila peniaze. Neustále sa mi točila hlava a bolo mi na odpadnutie pre nedostatočné prekrvenie mozgu spôsobené dlhodobou podvýživou, čo ovplyvnilo aj moju efektivitu v učení. Nakoniec som na prijímačkách na vysokú školu neuspela. Rozplakala som sa a sťažovala sa, že mám ťažký osud. Nebola som však ochotná zmieriť sa s ním. Aby som získala nejaký vyšší titul a vynikla z davu, prihlásila som sa aj na skúšky v rámci samoštúdia pre dospelých, na kurzy účtovníctva a dokonca som robila skúšky do štátnej správy. Napriek všetkému môjmu úsiliu som však nakoniec aj tak neuspela. Preto som išla pracovať do továrne. S cieľom stať sa dielenskou štatističkou a získať obdiv ostatných som pracovala nadčasy a ponocovala pri štúdiu odborných znalostí pre štatistikov, zatiaľ čo ostatní oddychovali. Prepracovávala som sa a každý deň som robila viac než desať hodín. Okrem toho som denne ťahala nadčasy a zostávala hore dlho do noci. Z tej driny sa mi točila hlava, bola som vyčerpaná a v práci som dokonca zaspávala. V dôsledku toho som chybne urobila štatistiku množstva výrobkov, čo takmer spôsobilo továrni obrovské straty. Vedúci tímu ma skritizoval pred všetkými zamestnancami dielne. V tej chvíli som sa chcela od hanby prepadnúť pod zem. Hučalo mi v hlave a priamo na mieste som omdlela. Odvtedy trpím senzorineurálnou stratou sluchu a nesmiem sa vystavovať žiadnemu rozrušeniu. Vždy, keď som bola v práci pod veľkým tlakom, točila sa mi hlava a zvonilo mi v ušiach. Injekcie ani lieky to nedokázali vyliečiť a už som nemohla chodiť do práce. Vtedy som sa v srdci cítila úboho a celé dni som sa sťažovala, prečo mám taký zlý osud. Často som sa zamykala v izbe a plakala, dokonca som premýšľala, že so všetkým skoncujem. Keďže som dlho žila v tiesni a utrpení, strata sluchu sa mi postupne zhoršovala.
V roku 2013 moji svokrovci prijali dielo Všemohúceho Boha posledných dní a kázali mi evanjelium. Keď som čítala Božie slová a žila cirkevným životom s bratmi a sestrami, cítila som sa obzvlášť slobodná a oslobodená. Postupne sa mi zlepšila nálada a znovu sa vo mne prebudila nádej do života. Neskôr ma v cirkvi zvolili za vodkyňu. Pomyslela som si: „V spoločnosti som zaplatila takú vysokú cenu, ale všetko to bolo márne. Teraz, hoci som len nedávno vstúpila do Božieho domu, môžem vykonávať povinnosti vodkyne. Veriť v Boha je lepšie. Musím tvrdo pracovať, a možno ma v budúcnosti ešte povýšia a bude ma obdivovať ešte viac ľudí.“ Takže som začala byť pri konaní svojich povinností aktívnejšia. Celé dni som bola zaneprázdnená vedením skupinových zhromaždení, bez výnimky. Bratia a sestry ma tiež chválili za to, že v povinnosti nesiem bremeno. Neskôr ma zvolili za kazateľku. Keďže moja túžba po postavení bola uspokojená, mala som viac energie na konanie svojej povinnosti. Práve keď som si užívala obdiv bratov a sestier, otrava plynom spôsobila zhoršenie mojej hluchoty. Počas zhromaždení som počula bratov a sestry veľmi nejasne, keď hovorili potichu, a často som bola pre svoju hluchotu obmedzovaná a žila som v negatívnom stave. Nakoniec som nebola schopná vykonávať skutočnú prácu a preradili ma. Keď som premýšľala o tom, že už nevykonávam povinnosť vodkyne a ostatní ma nemôžu obdivovať, ešte viac som sa sťažovala na to, aký mám zlý osud. Potom som sa už nedokázala pozbierať a stratila som vieru v Boha.
Neskôr, po určitom čase liečby, sa mi sluch trochu vrátil, a vodcovia zariadili, aby som vykonávala povinnosť polievania. Pomyslela som si: „Ak sa mi podarí dosiahnuť nejaké výsledky v povinnosti polievania, bratia a sestry ma budú aj tak obdivovať.“ Preto som si každý deň čítala príslušné princípy a vybavovala sa pravdou, pričom som často bola hore do jedenástej alebo dvanástej v noci. Pomaly sa výsledky, ktoré som dosahovala pri konaní povinnosti, zlepšovali a tiež ma povýšili, aby som zodpovedala za širší okruh práce. Keď som pomyslela na to, že si opäť získam obdiv bratov a sestier, bola som taká šťastná. Pomyslela som si: „Tvrdá práca sa vypláca. Ak budem pracovať ešte tvrdšie, možno ma povýšia ešte vyššie. Tak ma bude obdivovať ešte viac ľudí.“ Neskôr sa mi však opäť ozvala krčná spondylóza a strata sluchu sa mi natoľko zhoršila, že som už nemohla normálne komunikovať s ostatnými. Vodcovia zariadili, aby som sa vrátila do miestnej cirkvi a liečila sa, pričom som si mala plniť povinnosti podľa svojich najlepších schopností. Cítila som sa veľmi skormútená. Premýšľala som o tom, akú vysokú cenu som s veľkými ťažkosťami zaplatila, aby som si získala obdiv druhých. Pre chorobu som však túto povinnosť už nemohla vykonávať. Prečo bol môj osud taký zlý? Neskôr sa mi pre zlý sluch príliš ťažko komunikovalo s ostatnými. Mohla som robiť len prácu v rámci všeobecných záležitostí. Moje srdce tým obzvlášť trpelo, a pomyslela som si: „Keby som nebola hluchá, mala by som príležitosť kázať evanjelium a polievať nováčikov. Teraz však môžem robiť len prácu v rámci všeobecných záležitostí. Ak nemôžem byť na výslní, kto ma bude obdivovať? Prečo je môj osud taký zlý? Tak či onak, toto je môj osud, takže sa tým nejako pretlčiem a preplávam ním deň po dni.“ Následne, hoci som svoju povinnosť nezanechala, neustále som žila v skormútenom stave a pri konaní povinnosti som nebola sústredená. Stále som na niečo zabúdala a často som robila chyby, čím som zdržiavala veci.
Neskôr mi sestra, s ktorou som spolupracovala, pripomenula, že žiť v takomto stave je nebezpečné a že musím hľadať pravdu, aby som rýchlo vyriešila svoje negatívne emócie. Až vďaka sestrinej pripomienke som sa pomodlila k Bohu: „Bože, nechcem žiť v skormútenosti. Žiť takto je príliš úbohé. Prosím, veď ma, aby som pochopila svoje vlastné problémy a vyšla z tohto nesprávneho stavu.“ Jedného dňa som si počas duchovnej pobožnosti prečítala dva úryvky z Božích slov, ktoré ma okamžite chytili za srdce. Boh hovorí: „Hlavná príčina vzniku negatívneho pocitu depresie je u každého iná. Jeden druh ľudskej emócie, depresia, môže vzniknúť v dôsledku neustálej viery človeka vo svoj hrozný osud. Nie je to jedna príčina? (Je.) V mladosti žili ľudia na vidieku alebo v chudobnom kraji, ich rodiny živorili a okrem nejakého jednoduchého zariadenia nemali nič, čo by malo veľkú hodnotu. Mali možno jednu alebo dve súpravy oblečenia, ktoré museli nosiť, aj keď už bolo deravé, nikdy nemohli bežne jesť kvalitnú stravu a na mäso museli čakať do Nového roka alebo do sviatkov. Niekedy hladovali a nemali dosť ošatenia, ktoré by ich zahrialo, veľká misa plná mäsa bola nesplniteľným snom a ťažké bolo nájsť si čo i len kúsok ovocia. Keďže žili v takomto prostredí, mali pocit, že sú iní ako ostatní ľudia, ktorí bývali vo veľkomeste, mali majetných rodičov, mohli jesť a obliecť si čokoľvek, čo chceli, okamžite dostali všetko, čo si zažiadali, a boli všetkého znalí. Uvažovali: ‚Títo ľudia majú taký dobrý osud. Prečo je ten môj taký zlý?‘ Neustále chcú vyčnievať z davu a zmeniť svoj osud. Zmeniť svoj osud však nie je také ľahké. Keď sa človek narodí do takýchto podmienok, môže sa síce snažiť, no do akej miery ho môže zmeniť a zlepšiť? Keď dospeje, všade, kam sa v spoločnosti pohne, ho zastavia prekážky, nech ide kamkoľvek, všade ho šikanujú, a tak sa vždy cíti veľmi nešťastný. Rozmýšľa: ‚Prečo mám takú smolu? Prečo stále stretávam podlých ľudí? Keď som bol dieťa, život bol ťažký a bolo to proste tak. Teraz, keď som dospelý, je to stále rovnako zlé. Chcem vždy ukázať, čo dokážem, nikdy však nedostanem príležitosť…‘ … Keď začal veriť v Boha, rozhodol sa dobre vykonávať svoju povinnosť v Božom dome, získal schopnosť znášať ťažkosti a tvrdo pracovať, dokáže v ktorejkoľvek záležitosti strpieť viac než ktokoľvek iný a snaží sa získať uznanie a úctu väčšiny ľudí. Myslí si, že ho dokonca môžu zvoliť za cirkevného vodcu, niekoho, kto má niečo na starosti, alebo vedie tím. Nebude to prejav jeho úcty k predkom a svojej rodine? Nebude to potom znamenať, že zmenil svoj osud? Realita však nie je celkom podľa jeho želaní, začne klesať na duchu a uvažuje: ‚Roky som veril v Boha a veľmi dobre som vychádzal so svojimi bratmi a sestrami, ako je však možné, že vždy, keď nastane čas zvoliť si vodcu, niekoho, kto má niečo na starosti, alebo vedie tím, neprídem nikdy na rad? Je to preto, lebo vyzerám tak fádne, alebo som nepodával dosť dobrý výkon a nikto si ma nevšimol? Zakaždým, keď sa hlasuje, môžem mať iskierku nádeje a bol by som šťastný, keby ma vybrali hoci aj za vedúceho tímu. Mám veľký záujem splatiť Bohu svoj dlh, no pri každom hlasovaní zažijem sklamanie a zo všetkého ma vynechajú. Čo sa to deje? Bolo by možné, že naozaj dokážem byť len priemerným, obyčajným človekom, niekým, kto po celý svoj život nie je ničím výnimočný? Pri pohľade do svojho detstva, mladosti a stredného veku vidím, že táto cesta, po ktorej som kráčal, bola vždy taká priemerná a neurobil som nič pozoruhodné. Nejde o to, že nemám žiadne ambície alebo že mám príliš nedostatočnú kvalitu, a nie je to ani v tom, že nevynakladám dostatok úsilia alebo nedokážem znášať ťažkosti. Mám odhodlanie a ciele a dokonca možno povedať, že mám ambície. Tak prečo nemôžem nikdy vyčnievať z davu? Z konečnej analýzy vyplýva, že mám jednoducho zlý osud, som predurčený trpieť a Boh to pre mňa takto zariadil.‘ Čím viac sa tým zaoberá, tým horší sa mu zdá jeho osud.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (2)) „Takíto ľudia, ktorí si vždy myslia, že majú zlý osud, majú neustále pocit, akoby ich srdcia drvil obrovský balvan. Vždy veria, že všetko, čo sa im stane, sa deje kvôli ich zlému osudu, a tak si bez ohľadu na to, čo sa stane, myslia, že na tom nedokážu nič zmeniť. Dokážu byť len negatívni, poľavovať a odovzdať sa svojmu osudu.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (2)) To, čo odhalili Božie slová, bol presne môj stav. Dôvodom, prečo som neustále žila v negatívnych emóciách skormútenosti, bolo to, že som vždy verila, že mám zlý osud. Keď som bola dieťa, moja rodina bola chudobná a ľudia sa nad nás povyšovali, takže som sa sťažovala, že mám zlý osud. Verila som, že len žiť nadradený život a získať si obdiv ostatných znamená mať dobrý osud. Usilovne som teda študovala, aby som svoj osud zmenila. Pre nedostatočné prekrvenie mozgu spôsobené podvýživou som sa však nedokázala efektívne učiť a nakoniec som na prijímačkách na vysokú školu neuspela. Nebola som však ochotná zmieriť sa so svojím osudom, a tak som išla pracovať do továrne, aby som zarobila peniaze. Chcela som byť štatističkou, sedieť v kancelárii a nechať sa obdivovať ostatnými, a tak som pracovala nadčasy, aby som sa naučila odborné postupy. Nakoniec som urobila štatistickú chybu a vedúci tímu ma pred všetkými skritizoval, čo mi spôsobilo šok, ktorého následkom bola senzorineurálna strata sluchu. Ešte pevnejšie som verila, že je to pre môj ťažký osud, a žila som v utrpení, strácajúc nádej do života. Keď som uverila v Boha, myslela som si, že ak budem náležite konať svoje povinnosti a povýšia ma na vodkyňu, bratia a sestry ma budú obdivovať a zmením svoj osud. Moju hluchotu však zhoršila otrava plynom a nemohla som normálne konať svoju povinnosť. To ovplyvnilo prácu a bola som z povinnosti preradená. Neskôr, keď som začala vykonávať povinnosť polievania, platila som v tejto povinnosti cenu v nádeji, že dosiahnem výsledky, vďaka ktorým ma budú ostatní obdivovať. Keď ma povýšili, myslela som si, že sa môj osud obrátil k lepšiemu a konečne budem mať šancu zažiariť. Opäť sa však ozvala moja krčná spondylóza a zhoršila sa mi aj hluchota. Nemohla som normálne komunikovať s ostatnými, čo ovplyvňovalo moje povinnosti. Nemala som inú možnosť, len sa vrátiť do miestnej cirkvi a vykonávať tam povinnosti v rámci všeobecných záležitostí. Keďže moja túžba po dobrej povesti a postavení nebola uspokojená, obviňovala som Boha, že mi pripravil zlý osud. Verila som, že mojím zlým osudom v tomto živote je len drieť a tvrdo pracovať, a tak som žila v skormútenom stave a úplne som rezignovala. V povinnosti som neniesla bremeno, neustále som robila chyby, zdržiavala veci a nekonala som svoju povinnosť dobre. Verila som v Boha už dlhé roky a prečítala som toľko Jeho slov, ale keď na mňa doľahli veci, nepredstúpila som pred Neho, aby som hľadala pravdu, a keď veci nešli podľa mojich predstáv, sťažovala som sa, že mi pripravil zlý osud. Dokonca som zostala negatívna a vzdorovitá. Bol to pohľad pochybovača a neprejavila som žiadnu podriadenosť Bohu.
Neskôr som si prečítala viac Božích slov a hlbšie som porozumela pojmu dobrého a zlého osudu. Boh hovorí: „Božie usporiadanie toho, aký bude osud človeka, či už dobrý alebo zlý, sa nemá vnímať ani hodnotiť voľným ľudským okom alebo očami veštca, ani sa nemá hodnotiť podľa toho, koľko bohatstva a slávy si tento človek vo svojom živote užíva, alebo koľko utrpenia zažíva, alebo či jeho usilovanie sa o vyhliadky, slávu a zisk prebieha hladko alebo nie. A predsa je toto presne tá vážna chyba, ktorú robia tí, ktorí hovoria, že majú zlý osud; samozrejme, je to aj spôsob, aký väčšina ľudí používa na hodnotenie, či je ich osud dobrý alebo zlý. Ako by sme teda mali hodnotiť, či je osud človeka dobrý alebo zlý? Ako ho hodnotia svetskí ľudia? Vychádzajú v prvom rade z toho, či život tohto človeka prebieha hladko, či si môže užívať bohatstvo a slávu, či môže žiť život na vyššej úrovni ako ostatní, koľko počas svojho života trpí a koľko si toho môže užívať, ako dlho žije, akú má kariéru a či je jeho život plný driny alebo je pohodlný a ľahký – na hodnotenie toho, či je osud človeka dobrý alebo zlý, používajú tieto a ďalšie veci. Hodnotíte to takto aj vy? (Áno.) Takže, keď väčšina z vás narazí na niečo, čo nejde hladko, keď sú ťažké časy alebo nedokážete žiť život na vyššej úrovni ako ostatní, bude si tiež myslieť, že máte zlý osud, a aj vy upadnete do skormútenosti. Tí, ktorí hovoria, že majú zlý osud, nemajú nevyhnutne osud, ktorý je skutočne zlý, a ani tí, ktorí hovoria, že majú dobrý osud, nemajú nevyhnutne osud, ktorý je skutočne dobrý. Ako presne by sa malo hodnotiť, či je osud dobrý alebo zlý? … Povedzte Mi, má vdova dobrý osud? Zo svetskej perspektívy majú vdovy zlý osud a ak ovdovejú v tridsiatke alebo štyridsiatke, majú naozaj zlý osud, je to pre ne naozaj ťažké! Ak však vdova v dôsledku veľkého utrpenia, ktoré zažíva zo straty manžela, uverí v Boha, je potom jej údel ťažký? (Nie.) Pretože tí, ktorí neovdoveli, možno žijú šťastnejšie životy, všetko im ide dobre, majú podporu, stravu a oblečenie, rodinu plnú detí a vnúčat, žijú pohodlný život bez akýchkoľvek útrap alebo duchovných potrieb – neveria v Boha a neuveria v Neho bez ohľadu na to, ako veľmi sa im snažíš kázať evanjelium. Ktorý z týchto dvoch typov ľudí má teda dobrý osud? (Vdova má dobrý osud, pretože uverila v Boha.) Vidíš, pretože svetskí ľudia považujú vdovu za človeka so zlým osudom a ona tak veľmi trpí, zmení potom smer a začne kráčať inou cestou, uverí v Boha a nasleduje Boha – neznamená to, že sa teší z požehnaní? (Znamená.) Zmenil sa jej zlý osud na dobrý? (Zmenil.) Je to tak? Ak má zlý osud, potom by mal byť jej osud v živote vždy zlý a nemožno ho zmeniť; ako sa teda môže zmeniť? Zmenil sa jej osud, keď začala veriť v Boha? (Nie, je to preto, lebo sa zmenil jej pohľad na veci.) Spôsob, akým sa pozerá na veci, sa zmenil; zmenil sa teda objektívny fakt o jej vlastnom osude? (Nie.) … Získala v skutočnosti naozaj dobrý osud, pretože verí v Boha? Nie nevyhnutne. Ide len o to, že teraz verí v Boha, má nádej, cíti v srdci určité uspokojenie, zmenili sa ciele, o ktoré sa usiluje, jej pohľad na veci je iný, a tak sa vďaka svojmu súčasnému životnému prostrediu cíti šťastná, spokojná, naradostená a pokojná. Cíti, že jej osud je teraz taký dobrý, oveľa lepší ako osudy tých, ktorí neovdoveli. Až teraz si uvedomuje, že názor, ktorý zastávala predtým, keď verila, že má zlý osud, bol nesprávny. Čo z toho môžete vidieť? Existujú také veci ako ‚dobrý osud‘ a ‚zlý osud‘? (Nie.) Nie, neexistujú.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (2)) Čítanie Božích slov mi rozjasnilo srdce. To, či je osud človeka dobrý alebo zlý, sa nedá merať na základe našich predstáv a domnienok, ani sa na to nedá pozerať zo svetského hľadiska. Neverci si myslia, že dobre jesť, dobre sa obliekať a tešiť sa obdivu a podpore druhých znamená mať dobrý osud. Naopak, myslia si, že ak ste celý život v núdzi, žijete na okraji spoločnosti a ostatní na vás pozerajú zvrchu, alebo ak zažívate trýzeň choroby či podstupujete skúšky a útrapy, znamená to mať zlý osud. V skutočnosti u Boha nič také ako dobrý alebo zlý osud neexistuje. Je to presne ako v príklade o vdove, ktorý uviedol Boh. Vdova si najprv myslela, že má zlý osud, no neskôr si začala myslieť, že má dobrý osud. Hoci sa jej životné podmienky nezmenili, zmenil sa jej pohľad na veci. Z Božích slov porozumela, že nezáleží na tom, ako veľmi si užívajú tí, ktorí majú šťastnú rodinu a pohodlný život, pretože ak nemôžu predstúpiť pred Boha a prijať Jeho spásu, nakoniec budú musieť ísť do pekla. Vďaka utrpeniu, ktoré prežila, prijala Božie dielo a mala príležitosť porozumieť pravde a byť spasená. Ona je skutočne tým najpožehnanejším človekom. Keďže sa zmenil pohľad vdovy na veci, zmenilo sa aj jej zmýšľanie. Ja som však pravde neporozumela, a preto som verila, že mať slávu, zisk a obdiv druhých znamená mať dobrý osud, a že byť povýšená a môcť vykonávať povinnosti vodkyne znamená mať dobrý osud, takže zakaždým, keď mi zmenili povinnosti, sťažovala som sa, že mám zlý osud. Uvedomila som si, že moje pohľady na veci boli také absurdné a nerozumné. V skutočnosti, v Božom dome sa povinnosti prerozdeľujú na základe potrieb diela a zmeny sa komplexne zvažujú podľa kvality a zručností ľudí. Povinnosť, ktorú človek vykonáva, vôbec nesúvisí s tým, či je jeho osud dobrý alebo zlý. Aj keby mi povinnosť nezmenili, keby som sa neusilovala o pravdu, tak či tak by som bola zjavená a vyradená. Hoci som vykonávala povinnosť v rámci všeobecných záležitostí, pokiaľ som sa usilovala o pravdu a zmenu svojej povahy, stále som mohla mať príležitosť byť spasená. Vezmime si ako príklad kazateľku, ktorá so mnou konala povinnosť. Mala isté dary a neskôr ju zvolili za oblastnú vodkyňu. Vždy sa však usilovala o dobrú povesť a postavenie a robila veľa vecí, ktoré narúšali a vyrušovali dielo cirkvi. Nakoniec sa tvrdošijne odmietala kajať, bola z cirkvi vypudená a stratila príležitosť na spásu. Z tohto vidíme, že ak veríte v Boha bez toho, aby ste sa usilovali o pravdu a hľadali zmenu svojej povahy, aj keď sa stanete vodcom, Boh vás aj tak zjaví a vyradí. Z týchto príkladov je jasné, že som verila, že užívať si slávu, zisk a obdiv všetkých znamená mať dobrý osud, a že ak veríte v Boha, povýšia vás a dostanete dôležité funkcie, máte dobrý osud, zatiaľ čo ak robíte obyčajnú povinnosť v zákulisí, znamená to, že máte zlý osud. Tento názor je nesmierne skreslený a vôbec nie je v súlade s pravdou. Boh zariaďuje životné podmienky každého človeka na základe jeho potrieb. Vo všetkom, čo ľudia v živote zažívajú, sú Božie dobré úmysly. Narodila som sa v chudobnej rodine, a hoci som usilovne študovala, nedokázala som vyniknúť v dave. Hoci sa na prvý pohľad zdalo, že mám zlý osud, práve vďaka tomu som bola schopná predstúpiť pred Boha a prijať Jeho spásu. Mala som silnú túžbu po dobrej povesti a postavení, takže keby som žila v bohatstve a mala postavenie, ešte viac by som sa usilovala o slávu a zisk. Nakoniec by ma zmietli zlé trendy a pohltil by ma satan. Až keď som zažila toľko nezdarov a zlyhaní, dokázala som sa vrátiť k Bohu, prijať polievanie a zaopatrenie Božími slovami a porozumieť niektorým pravdám. To je to najväčšie požehnanie. Je to oveľa zmysluplnejšie než získavať slávu a zisk a užívať si bohatstvo a nádheru sveta. Keď som začala veriť v Boha, pre stratu sluchu mi pridelili povinnosti v rámci všeobecných záležitostí. Aj týmto ma Boh ochraňoval. Moja túžba po dobrej povesti a postavení bola príliš silná; kedykoľvek sa naskytla príležitosť predviesť sa, nemohla som si pomôcť a pracovala som pre dobrú povesť a postavenie. Bolo by až príliš ľahké nastúpiť na cestu antikristov a nechať sa zjaviť a vyradiť. Hoci som teraz hluchá, Boží dom ma nepripravil o príležitosť konať moju povinnosť. Namiesto toho mi pridelili vhodné povinnosti na základe môjho fyzického stavu. Hoci je táto povinnosť v zákulisí a ostatní si ju možno veľmi nevážia, nebráni mi to v tom, aby som sa usilovala o pravdu. V období, keď som vykonávala túto povinnosť, som odhalila veľa skazenosti. Niekedy som bola povrchná a nesvedomitá, a niekedy som sa oddávala telesnému pohodliu a nebola som ochotná zaplatiť cenu. Prostredníctvom jedenia a pitia Božích slov som získala určité porozumenie o svojej vlastnej skazenej povahe, a potom, keď som konala, dokázala som vzdorovať telu, vložiť do povinnosti srdce a byť svedomitá. Zároveň som sa tiež naučila vo všetkom hľadať pravda-princípy, byť svedomitá a zameraná na detaily aj v menších a bezvýznamných záležitostiach. Takýmto zažívaním som si uvedomila, že nezáleží na tom, či ste vodca, alebo v Božom dome konáte povinnosti v rámci všeobecných záležitostí, pokiaľ sa usilujete o pravdu, budete mať vstup do života a príležitosť na spásu. Boh mi zariadil osud v živote podľa mojich potrieb – všetko je to pre mňa prospešné. Problém bol v tom, že som nebola spokojná – vždy som mala svoje vlastné ambície a túžby a nepodriadila som sa Božej zvrchovanosti. V dôsledku toho som nielen strašne trpela, ale ani som dobre nekonala svoju povinnosť. Keď sa môj pohľad zmenil, už som sa necítila taká úbohá.
Neskôr som si prečítala Božie slová a získala som o niečo viac poznania o pohľade, ktorý stál za mojím úsilím. Všemohúci Boh hovorí: „Sú myšlienky a názory tých ľudí, ktorí vždy hovoria, že majú zlý osud, správne alebo nesprávne? (Sú nesprávne.) Je jasné, že títo ľudia zažívajú skormútenosť v dôsledku toho, že uviazli v extrémoch. Pretože v dôsledku extrémnych myšlienok a názorov majú túto mimoriadnu skormútenosť, nedokážu správne čeliť veciam, ktoré sa dejú v živote, a nedokážu normálnym spôsobom uplatniť funkcie, ktoré by ľudia mali mať, ani normálnym spôsobom vykonávať povinnosti, zodpovednosti alebo záväzky stvorenej bytosti. … Pozerajú sa na problémy a ľudí z tohto extrémneho a nesprávneho hľadiska, čím sa počas života, pri vnímaní ľudí a vecí, počínaní si a konaní opakovane vystavujú účinku a vplyvu tejto negatívnej emócie. Nakoniec sa zdajú byť veľmi unavení bez ohľadu na to, ako žijú, a nedokážu v sebe prebudiť žiadne nadšenie pre svoju vieru v Boha a usilovanie sa o pravdu. Bez ohľadu na to, ako sa rozhodnú žiť svoje životy, nedokážu pozitívne ani aktívne konať svoju povinnosť, a hoci veria v Boha už mnoho rokov, nikdy sa nesústredia na to, aby konali svoju povinnosť celým svojím srdcom a mysľou ani aby ju konali spôsobom, ktorý je na požadovanej úrovni, a, samozrejme, už vôbec sa neusilujú o pravdu ani nepraktizujú v súlade s pravdou-princípmi. Prečo je to tak? V konečnom dôsledku je to preto, lebo si vždy myslia, že majú zlý osud, a to ich vedie k hlbokej skormútenosti. Sú úplne skleslí, malátni, ako chodiace mŕtvoly, bez akejkoľvek vitality, neprejavujú žiadne pozitívne ani optimistické správanie, a už vôbec nie nejaké odhodlanie alebo vytrvalosť v tom, aby preukázali náležitú oddanosť svojej povinnosti, svojim zodpovednostiam a svojim záväzkom. Namiesto toho sa deň za dňom zdráhavo trápia s povrchným postojom a prežívajú svoje dni takto popletene, v omámení a dokonca bez toho, aby vôbec niečo cítili. Nemajú predstavu, ako dlho sa budú len tak ponevierať. Nakoniec nemajú iné východisko, než sa len napomenúť: ‚Och, budem sa len ďalej ponevierať, kým môžem! Ak jedného dňa už nebudem môcť ďalej pokračovať a cirkev ma bude chcieť vypudiť a vyradiť, tak nech ma vyradí. Čo by som mohol urobiť so svojím zlým osudom?‘ Vidíš, dokonca aj ich reč je taká apatická. Táto skormútenosť nevyvoláva len obyčajnú náladu, ale čo je dôležitejšie, má zničujúci vplyv na myšlienky, srdcia a usilovanie sa ľudí. Ak včas a rýchlo nedokážeš otočiť svoju skormútenosť, nebude to mať len vplyv na celý tvoj život, ale ho to aj zničí a povedie to k tvojej smrti. Aj keď skutočne veríš v Boha, nebudeš schopný získať pravdu a dosiahnuť spásu a nakoniec zahynieš.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (2)) Po prečítaní tohto úryvku Božích slov som si uvedomila, že môj stav, keď som neustále žila v emóciách skormútenosti a sťažovala sa, že mám zlý osud, bol príliš nebezpečný. Boli to extrémne myšlienky, a keby som ich nevyriešila, stratila by som príležitosť na spásu. Pôvodne som si myslela, že keď som žila v skormútenosti a sťažovala sa na svoj zlý osud, bola som len rozrušená, a keďže som sa svojej povinnosti nevzdala, nepovažovala som to za zlý skutok. Až teraz som si uvedomila, že podstatou života v emóciách skormútenosti je nespokojnosť s Božou zvrchovanosťou; je to tichý vzdor voči Bohu. Keby som sa nikdy nekajala, nikdy by som nemohla získať pravdu a byť spasená. Nakoniec by som mohla byť len zničená. Následky sú také desivé! Premýšľala som o tom, ako som bola pred uverením v Boha nespokojná s osudom, ktorý mi Boh pripravil, pretože som bola vo svete stále neúspešná. Keď som začala veriť v Boha, stále som sa usilovala o obdiv ostatných. Cítila som sa úboho vždy, keď som vo svojej povinnosti nemohla vyniknúť. Sťažovala som sa, že mám zlý osud, a žila som v stave negativity a skazenosti. Hoci som konala svoju povinnosť, chýbala mi motivácia. Bola som pasívna, v povinnosti som sa ulievala a bola som povrchná. Často som robila chyby, spôsobovala som ťažkosti a vyrušenie bratom a sestrám a zdržiavala som svoj vlastný vstup do života. Keby som tento stav nezvrátila, stratila by som dielo Ducha Svätého, svoju povinnosť, a nakoniec by som stratila aj príležitosť na spásu. Keď som tomu porozumela, pocítila som nával pretrvávajúceho strachu, a vrúcne som sa modlila k Bohu: „Bože, toľké roky som bola neoblomná a mala som odpor k pravde. Neustále som sa sťažovala na svoj zlý osud a nedokázala som sa vymaniť zo svojich extrémnych emócií. Až teraz som si uvedomila, že pohľad v pozadí môjho úsilia bol nesprávny. Som ochotná kajať sa pred Tebou, úprimne sa usilovať o pravdu a náležite konať svoju povinnosť.“
Neskôr som uvažovala: čo bolo hlavnou príčinou toho, že som toľké roky žila v takej mizérii? Prečítala som si Božie slová: „Čo používa satan, aby človeka držal pevne vo svojej moci? (Slávu a zisk.) Satan používa slávu a zisk, aby ovládal myšlienky ľudí, núti ich myslieť na nič iné, len na tieto dve veci a privádza ich k tomu, že bojujú o slávu a zisk, prežívajú útrapy kvôli sláve a zisku, znášajú ponižovanie a nesú ťažké bremená kvôli sláve a zisku, obetujú všetko, čo majú, kvôli sláve a zisku a vynesú každý súd alebo prijmú akékoľvek rozhodnutie, aby dosiahli slávu a zisk. Satan takto kladie na ľudí neviditeľné putá a s týmito putami na sebe nemajú schopnosť ani odvahu oslobodiť sa. Nevedomky nosia tieto putá, vlečúc sa vpred, krok za krokom, s veľkými ťažkosťami. Ľudstvo sa pre túto slávu a zisk vzďaľuje od Boha, zrádza Ho a je čoraz podlejšie. Uprostred satanovej slávy a zisku týmto spôsobom dochádza k ničeniu jednej generácie za druhou. Keď sa teraz pozrieme na satanovo konanie, nie sú jeho zákerné motívy načisto nenávideniahodné? Možno dnes ešte stále nedokážete prezrieť satanove zákerné motívy, pretože si myslíte, že bez slávy a zisku by život nemal žiadny zmysel a ľudia by už nedokázali vidieť cestu vpred, nedokázali by vidieť svoje ciele a ich budúcnosť by sa stala temnou, nejasnou a ponurou. Pomaly si však všetci jedného dňa uvedomíte, že sláva a zisk sú masívne putá, ktoré satan kladie na človeka. Keď príde ten deň, úplne sa vzoprieš satanovej nadvláde a úplne odoláš putám, ktoré ti priniesol satan. Keď si budeš želať oslobodiť sa od všetkých týchto vecí, ktoré ti satan vštepil, potom sa so satanom úplne rozídeš a budeš skutočne nenávidieť všetko, čo ti satan priniesol. Až potom dosiahneš skutočnú lásku a túžbu po Bohu.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný VI) Po prečítaní Božích slov som si zrazu uvedomila, že všetku tú bolesť, ktorú som roky znášala, mi priniesol satan. Satan ma lákal a ubližoval mi slávou a ziskom, a od detstva ma nútil usilovať sa o to, aby som vynikla z davu a zmenila svoj osud. Keď som bola v škole, učitelia ma učili, že: „Človek musí prestáť tie najväčšie útrapy, aby sa stal najväčším z ľudí,“ „Človek sa derie nahor, voda tečie nadol,“ a „Človek zanecháva svoje meno všade, kde sa zdržiava, tak ako vták zanecháva svoje volanie všade, kde lieta“. Prijala som tieto pravidlá prežitia a mylne som verila, že ak budem mať slávu a zisk, budem mať všetko, a že pokiaľ budem tvrdo pracovať, viac trpieť a zaplatím vyššiu cenu, budem mať dobrú budúcnosť a budem si môcť užívať všetko bohatstvo a prosperitu sveta. Viac ako desať rokov som usilovne študovala, aby som získala slávu a zisk a aby ma ostatní obdivovali, ale nakoniec som aj tak zlyhala. Nebola som ochotná zmieriť sa so svojím osudom, a tak som po nociach študovala, aby som sa stala štatističkou. Nakoniec sa mi nielenže nepodarilo zmeniť svoj osud, ale pre preťaženie organizmu som v práci robila aj chyby. Utrpela som šok a v dôsledku toho sa u mňa vyvinula senzorineurálna strata sluchu. Keď som začala veriť v Boha, bola som pri konaní povinnosti netrpezlivá a chcela som rýchle výsledky, ponocovala som pri práci a nedbala na svoje zdravie, aby na mňa ľudia nepozerali zvrchu. Napokon sa mi strata sluchu zhoršila a nemohla som normálne komunikovať s bratmi a sestrami. Mohla som robiť len prácu v rámci všeobecných záležitostí v zákulisí a cítila som sa obzvlášť utrápená, pretože ma ostatní neobdivovali. Sláva a zisk boli ako okovy, ktoré mi spútavali telo a bránili mi oslobodiť sa. Premýšľala som o tom, ako si neverci cenia slávu a zisk viac ako samotný život. Niektorí ľudia nedokážu zniesť ranu, keď sa nedostanú na vysokú školu alebo zlyhajú v kariére, a v dôsledku toho sa psychicky zrútia alebo dokonca spáchajú samovraždu skokom z budovy. Ja som bola taká istá. Keď som nemohla dosiahnuť svoje ambície a túžbu po obdive ostatných, len som sa stále sťažovala, že mi Boh nepripravil dobrý osud, žila som v skormútenom stave a prestala som sa snažiť. Dokonca som premýšľala, že so všetkým skoncujem. Keby nebolo Božej ochrany, možno by som dopadla ako tí neverci. Konečne som jasne videla, že pravidlá prežitia, ktoré mi satan vštepil, neboli pozitívne veci. Spôsobovali, že som sa trápila pre dobrú povesť a postavenie, a keď som ich nemohla získať, vzďaľovala som sa Bohu, zrádzala som Boha, odporovala Mu, a nakoniec som riskovala, že stratím príležitosť na spásu. Toto bol satanov podlý úmysel pri kazení ľudí. Keby som takto pokračovala, skôr či neskôr by som bola vyradená. Ľutovala som, že som bola taká slepá a hlúpa a že mi satan toľké roky ubližoval. Rozhodla som sa úplne vzdorovať satanovi a od tejto chvíle žiť podľa Božích slov a už sa neusilovať o dobrú povesť a postavenie.
Jedného dňa som si prečítala Božie slová a porozumela som Božím úmyslom. Všemohúci Boh hovorí: „Aký postoj by mali mať ľudia k osudu? Mal by si sa poddať tomu, čo zariadil Stvoriteľ, aktívne a húževnato hľadať Jeho účel a zmysel v tom, ako všetky tieto veci zariadil, a dosiahnuť pochopenie pravdy, zapojiť svoje najväčšie funkcie v tomto živote, ktorý pre teba Boh pripravil, plniť si povinnosti, zodpovednosti a záväzky stvorenej bytosti a dosiahnuť zmysluplnejší a hodnotnejší život, až bude Stvoriteľ s tebou nakoniec spokojný a zapamätá si ťa. Samozrejme, ešte lepšie by bolo dosiahnuť prostredníctvom svojho hľadania a húževnatého snaženia spásu – to by bol najlepší výsledok. V každom prípade, pokiaľ ide o osud, najvhodnejším postojom stvoreného ľudstva by nemal byť bezohľadný súd a vymedzenie či použitie krajných metód s cieľom poradiť si s ním. Samozrejme, ľudia by sa už vôbec nemali pokúšať svojmu osudu vzdorovať, vyberať si ho alebo ho meniť, skôr by ho mali pomocou svojho srdca oceniť, hľadať, skúmať a poddať sa mu a potom mu s pozitívnym postojom čeliť. No a nakoniec, v životných podmienkach a na ceste, ktorú ti v živote určil Boh, by si sa mal snažiť počínať si tak, ako ťa to učí Boh, mal by si hľadať cestu, po ktorej ťa žiada ísť, a prežiť osud, ktorý ti takýmto spôsobom pripravil, až budeš nakoniec požehnaný.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (2)) V Božích slovách som našla cestu. Boh odo mňa vyžaduje, aby som sa držala svojho miesta stvorenej bytosti a konala povinnosť s nohami pevne na zemi. Keď o tom premýšľam, Božie dobré úmysly sú v akejkoľvek povinnosti, ktorú vykonávam, a ja to musím od Boha prijať. Bez ohľadu na to, či si dokážem získať obdiv ostatných, som len maličká stvorená bytosť a stačí mi, že plním svoju funkciu stvorenej bytosti. Z hĺbky srdca som ochotná podriadiť sa osudu, ktorý mi Boh pripravil.
Teraz sa dokážem ochotne podriadiť a učím sa vkladať do konania povinnosti srdce a byť pri tom svedomitá. Vo všetkom praktizujem hľadanie pravda-princípov a konanie v súlade s Božími požiadavkami. Ak niečomu nerozumiem, vyhľadávam viac duchovného spoločenstva u bratov a sestier. Ak v povinnosti urobím chyby, okamžite hľadám a zhrniem príčiny, uvažujem nad svojimi skazenými povahami a čo najskôr napravím svoje chyby. Keď takto praktizujem, cítim v srdci pokoj a ľahkosť. Postupne som prestala byť zväzovaná názorom, že môj osud je zlý, a môj stav je čoraz lepší. Toto sú výsledky, ktoré mi prinieslo osvietenie a vedenie Božích slov. Vďaka Všemohúcemu Bohu!
