92. Je láskavosť rodičov dlh, ktorý sa nedá nikdy splatiť?

Vyrastala som v chudobnej roľníckej rodine. Rodičia si ma adoptovali, keď mali takmer 40 rokov. Odkedy som začala vnímať svet, videla som rodičov tvrdo pracovať, aby zarobili peniaze a uživili našu rodinu. Otec po celý rok vstával do práce pred svitaním a pracoval vonku počas horúcich júnových dní, aby zarobil peniaze na moje štúdium. Aj mama veľmi tvrdo pracovala. Keď bola chorá, bolo jej ľúto minúť peniaze na liečbu; každý deň chodila do rokliny kosiť trávu pre králiky, aby ušetrila peniaze na moje školné. Srdce ma bolelo, keď som videla ťažký údel svojich rodičov, a tak som sa rozhodla, že keď vyrastiem, budem im oddanou a úctivou dcérou. Keď som dospela, často som si pripomínala, aby som sa vyhla situácii, keď „sa dieťa chce postarať o rodičov, ale rodičia tu už nie sú“. Pripomínala som si, že pokiaľ ide o úctu k rodičom, nesmiem mať absolútne žiadne výčitky. Neskôr som sa vzdala človeka, ktorého som milovala, a vybrala som si svojho súčasného manžela, pričom som chcela, aby sa nasťahoval k mojej rodine, v súlade s prianím mojich rodičov.

V roku 2011 môj otec náhle zomrel. Pomyslela som si: „Bez ohľadu na to, aké to bude ťažké alebo náročné, musím svojej mame preukazovať náležitú úctu. Už nesmiem mať žiadne výčitky.“ Často som mame kupovala výživové doplnky. V roku 2012 mi mama zvestovala evanjelium Všemohúceho Boha o posledných dňoch. O šesť mesiacov neskôr som často chodila na zhromaždenia a konala svoju povinnosť. Manžel nepriamo aj priamo kritizoval moju mamu za to, že mi kázala evanjelium, a dokonca sa mojej mame predo mnou vysmieval a zosmiešňoval ju. Bola som taká nahnevaná, že som manželovi vynadala, a zakaždým, keď sa to stalo, videla som mamu odchádzať v bolesti a bezmocnosti. Neskôr bolo manželovo prenasledovanie voči mne čoraz krutejšie, a dokonca ma bil a nadával mi. Aj mama so mnou znášala tie slovné útoky, a mala som pocit, že mame toľko dlhujem. Koncom roku 2015 som bola zvolená za kazateľku. Raz som bola taká zaneprázdnená svojimi povinnosťami, že som nešla domov asi týždeň. Manžel sa spojil s príbuznými, aby robili mojej mame problémy, a tiež sa vyhrážal, že udá vodcov a pracovníkov v cirkvi. Bola som nútená prestať konať svoju povinnosť a ísť domov, aby som upokojila situáciu. Keď som sa vrátila domov, manžel prestal pracovať a zostal doma, aby ma strážil. Cítila som k tomu úplný odpor, ale neodvážila som sa s ním hádať pred mamou. Mohla som to len znášať a vo vnútri som cítila skutočnú bolesť a stiesnenosť. Myslela som na to, ako manžel často ponižoval moju mamu a vysmieval sa jej, odkedy som začala veriť v Boha, a bola som taká zúfalá, akoby mi niekto drvil srdce. Mala som pocit, že nielenže nedoprajem mame pokojnú starobu, ale jej tiež spôsobujem veľa roztrpčenia a bolesti. V dôsledku toho som už nemala odhodlanie ísť von a konať svoju povinnosť. Mama so mnou hovorila v duchovnom spoločenstve o tom, že by som sa mala modliť a spoliehať na Boha, ale ja som sa obávala, že ak pôjdem preč z domu konať svoju povinnosť, manžel ma bude znova prenasledovať, a nevedela som, koľko ďalšej krivdy by mama musela zniesť. Preto som zostala doma a môj stav sa tiež zhoršoval. Neskôr mi Boh otvoril východisko. Manželovi oznámila pracovná agentúra, aby sa vrátil do práce, a až potom som mohla chodiť na zhromaždenia a konať svoju povinnosť.

V roku 2016 zatkli sestru, s ktorou som spolupracovala. Boli sme susedky, a tak bola ohrozená aj moja bezpečnosť. Hovorila som s manželom o tom, že odídem a skryjem sa, ale neuveriteľné bolo, že len pár dní po mojom odchode z domu išiel na políciu a udal ma za to, že verím v Boha a že som odišla z domu. Polícia ma začala vyšetrovať, takže som sa domov mohla vrátiť ešte menej. Myslela som na to, že v budúcnosti nebudem môcť ísť domov a vidieť mamu – ako sa o ňu postarám a preukážem jej úctu? Otec zomrel a manžel nás takto prenasledoval. Po mojom odchode sa nedalo povedať, ako sa bude správať k mojej mame. Som mamina jediná príbuzná. Keby som s ňou nebola, bola by taká nešťastná a bolo by to pre ňu neznesiteľné! Ale keby ma po príchode domov zatkli, dokázala by som stáť pevne? Srdce mi zvierala bolesť a rozpoltenosť, a tak som sa modlila a prosila Boha, aby ma viedol. Jedného dňa som si spomenula na Božie slová: „Kam niekto pôjde, čo bude robiť, koho alebo s čím sa stretne, čo povie, čo sa mu každý deň stane – môžu ľudia niečo z týchto vecí predvídať? Dá sa povedať, že ľudia nielenže nemôžu predvídať všetky tieto udalosti, ale dokonca ani ovplyvniť ich vývoj. V každodennom živote ľudí sa tieto nepredvídateľné udalosti dejú neustále; sú bežnými udalosťami. Výskyt týchto ‚banálnych záležitostí každodenného života‘ a spôsoby a zákonitosti ich vývoja sú pre ľudstvo neustálou pripomienkou, že nič sa nedeje náhodne a že proces vývoja každej udalosti a nevyhnutnosť každej udalosti nemožno zmeniť ľudskou vôľou. Výskyt každej udalosti je napomenutím Stvoriteľa pre ľudstvo a zároveň posolstvom, že ľudia nemôžu ovplyvniť svoj vlastný osud. Zároveň je to aj vyvrátenie ambícií a túžob ľudstva, ktoré márne dúfa, že vezme svoj osud do vlastných rúk. Toto vyvrátenie je ako silná facka, ktorá ľudstvo zasahuje znova a znova a núti ľudí zamyslieť sa nad tým, kto presne má zvrchovanosť nad ich osudom a riadi ho. A keďže ich ambície a túžby sú neustále rozbíjané a ničené, ľudia si tiež nemôžu pomôcť, ale podvedome sa prispôsobujú usporiadaniu osudu a prijímajú realitu, vôľu neba a zvrchovanosť Stvoriteľa. Od opakujúcich sa ‚banálnych záležitostí každodenného života‘ až po osudy celého života všetkých ľudí neexistuje nič, čo by nezjavovalo Stvoriteľovu zvrchovanosť a usporiadania; neexistuje nič, čo by nevysielalo posolstvo, že ‚Stvoriteľovu autoritu nemožno prekonať‘, čo by nevyjadrovalo nemennú pravdu, že ‚Stvoriteľova autorita je najvyššia‘.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný III) Keď som uvažovala o Božích slovách, uvedomila som si, že Boh je zvrchovaný nad všetkým, čo sa každý deň deje; ľudia tieto veci sami nemôžu predvídať ani ovládať. Mala by som sa podriadiť Božiemu ovládaniu a usporiadaniu. Myslela som na to, ako sestru, s ktorou som spolupracovala, zatkla polícia, ako ma manžel udal na polícii, a ako ma polícia prenasleduje a ja nemôžem ísť domov. Túto sériu udalostí som nemohla predvídať; všetko to dovolil Boh. Musela som prijať túto realitu. Spomínala som na čas, odkedy som začala veriť v Boha. Bolo mi v srdci veľmi smutno, keď som videla, ako manžel prenasleduje a ponižuje moju mamu, a nechcela som ísť preč z domu a konať svoju povinnosť, lebo som sa bála, že mama bude prenasledovaná. Tiež som sa bála, že ak odídem, nebude sa o ňu mať kto v starobe postarať. Keď som na to myslela, pochopila som, že som bola neustále spútaná citmi k rodine a nemohla som sa náležite usilovať o pravdu ani konať svoju povinnosť. Božím úmyslom v tomto prostredí, ktorému som čelila a v ktorom som nemohla ísť domov, bolo, aby som vložila srdce do svojej povinnosti, čo by bolo prospešné pre môj rast v živote. Navyše som bola cirkevnou vodkyňou. Keby som neodišla z domu, polícia by hneď po mojom zatknutí použila mamu na to, aby sa mi vyhrážala. Dokázala by som potom stáť pevne? Keby som nevydržala mučenie a stala sa Judášom, zradila Boha, potom by ma Boh úplne vyradil. Po dlhom uvažovaní som sa rozhodla ďalej konať svoju povinnosť v cirkvi. Keď som bola preč z domu, zakaždým, keď pršalo, myslela som si: „Zem na našom dvore je klzká – čo ak mama spadne a nebude tam nikto, kto by jej pomohol?“ Počas žatvy pšenice som sa strachovala: „Ako mama sama pozbiera úrodu? Neviem, či jej manžel pomôže.“ Počas čínskeho nového roka som so slzami v očiach držala jedlo, ktoré pripravila hostiteľská rodina. „Ja sa môžem mimo domova dobre najesť, ale neviem, či je mama doma v poriadku. Bude jej manžel nadávať a týrať ju? Počas sviatkov sú iné rodiny spolu, ale ja som nechala mamu doma samu. Musí sa cítiť opustená a osamelá, a bude musieť znášať posmech našich príbuzných a priateľov. Toľko mame dlhujem!“ Čím viac som na to myslela, tým viac som sa trápila a strácala som motiváciu konať svoju povinnosť. Plakala som a modlila sa k Bohu, prosila som Ho, aby ma vyviedol z tohto negatívneho stavu.

Jedného dňa som si počas duchovných pobožností prečítala Božie slová a dokázala som sa zbaviť časti obáv o rodičov. Všemohúci Boh hovorí: „Bez ohľadu na to, čo si myslíš, čo plánuješ alebo čo robíš, tieto veci nie sú dôležité. Dôležité je, či dokážeš porozumieť a skutočne veriť, že všetky stvorené bytosti sú v Božích rukách. Niektorí rodičia majú to požehnanie a osud, že si môžu užívať rodinné šťastie a domov plný detí a vnúčat. Toto je Božia zvrchovanosť a požehnanie, ktoré im Boh dáva. Niektorí rodičia tento osud nemajú; Boh ho pre nich nezariadil. Nie sú požehnaní, aby si užívali šťastnú rodinu alebo aby boli obklopení svojimi deťmi. Toto je Božie ovládanie a ľudia si to nemôžu vynútiť. Bez ohľadu na čokoľvek, v konečnom dôsledku, pokiaľ ide o synovskú úctu, ľudia musia mať aspoň postoj podriadenosti. Ak to prostredie dovoľuje a máš na to prostriedky, môžeš svojim rodičom preukazovať synovskú úctu. Ak to prostredie nedovoľuje a chýbajú ti prostriedky, nesnaž sa to siliť. Toto je podriadenosť. Ako táto podriadenosť vzniká? Čo je jej základom? Je založená na tom, že všetky tieto veci sú zariadené Bohom a sú pod Božou zvrchovanosťou. O týchto veciach nerozhodujú ľudia a ľudia ani nemajú právo si vyberať; mali by sa podriadiť. Keď cítiš, že ľudia by sa mali podriadiť a že všetko ovláda Boh, necítiš sa v srdci pokojnejší? (Áno.) Bude sa potom tvoje svedomie stále cítiť pokarhané? Už sa nebude cítiť neustále karhané a myšlienka, že si sa nesprával synovsky voči rodičom, ťa už nebude ovládať. Príležitostne na to možno budeš stále myslieť, pretože sú to normálne ľudské myšlienky alebo inštinkty a nik sa im nevyhne.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Čo je pravda-realita?) Po uvažovaní nad Božími slovami som porozumela tomu, že Boh usporiadal pre každého človeka iný osud a ľudia nemajú moc čokoľvek zmeniť. Ak Boh predurčil, že si mama nemá užívať požehnanie v podobe detí, ktoré by mala po boku, potom bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažím, nemôžem nič zmeniť. Myslela som na to, ako sme boli s mamou spolu od môjho detstva a ako sme sa ani raz neodlúčili. Neskôr ma pre moju vieru v Boha prenasledovala polícia a musela som odísť z domu. Bolo to Božie usporiadanie a predurčenie. Ak mamu doma prenasleduje môj manžel, je to niečo, čo musí zažiť. Ja som však nerozumela Božej zvrchovanosti a neustále som sa strachovala, že mama je osamelá a trpí. Žila som tiež v temnote a bolesti, a to malo vplyv na moju povinnosť. Teraz som si uvedomila, že keďže nemám možnosť preukazovať mame úctu, mala by som nechať veciam voľný priebeh. Mama verí v Boha, takže aj keď je odo mňa preč, stále má Boha, a Boh nás povedie, keď budeme v budúcnosti kráčať po svojich cestách. Verila som, že všetko je v Božích rukách. Keď som si to pomyslela, potichu som sa modlila k Bohu, ochotná podriadiť sa. Zverila som mamu Bohu, aby ju viedol, keď zažíva prenasledovanie zo strany našej rodiny. Neskôr som náhodou čítala článok so skúsenostným svedectvom, ktorý napísala moja mama. Dočítala som sa, že keď som s ňou nebola a ona bola slabá, modlila sa k Bohu, a bratia a sestry prišli k nám domov, aby s ňou hovorili v duchovnom spoločenstve o Božích slovách a pomohli jej. Keď porozumela Božiemu úmyslu, pomaly sa dostala zo svojej negativity a slabosti. Bola som Bohu veľmi vďačná.

V roku 2022 opäť vypukla globálna pandémia. Keď som videla, ako veľa starých ľudí zomiera na pandémiu, začala som sa znova báť: „Ak sa mama počas pandémie nakazí, postará sa o ňu niekto? Zvládne to? Keby som bola pri nej, nosila jej vodu a lieky a hovorila s ňou v duchovnom spoločenstve o Božích slovách, aby som ju povzbudila, nezmenšilo by to bolesť v jej srdci?“ Ako veľmi som si priala vrátiť sa a vidieť mamu! Naozaj som jej chcela porozprávať o svojich skúsenostiach z posledných rokov a o tom, ako veľmi mi chýbala. Čoskoro nato som ochorela a keď som ležala v posteli, mama mi chýbala ešte viac. Bála som sa, že ak zomrie, už ju nikdy neuvidím, a v srdci som sa s Bohom dohadovala: „Drahý Bože, prečo môžu byť ostatní so svojimi rodinami, ale ja musím byť odlúčená od mamy? Ty vieš, že mám iné zázemie ako ostatní. Som jediné dieťa v rodine, ale nemôžem sa o ňu postarať až do jej smrti. Ak zomrie sama, moje svedomie mi to nikdy neodpustí.“ Vedela som, že je nesprávne takto uvažovať, ale nevedela som, ako to zažívať, tak som sa modlila a prosila Boha, aby ma viedol. Myslela som na to, ako ma zakaždým práve Božie slová osvietili a vyviedli z mojej negativity a slabosti, a ako aj moja mama doma zažívala Božie vedenie a ochranu. Obe sme si užívali Božiu lásku. Boh nám dal tak veľa, ale ja som nevedela, ako sa Mu odplatiť, a namiesto toho som sa na Neho sťažovala. Skutočne mi chýbalo svedomie! Modlila som sa k Bohu, ochotná úprimne hľadať pravdu, aby som vyriešila svoje problémy.

Jedného dňa som počula čítanie Božích slov a porozumela som tomu, ako pristupovať k láskavosti rodičov. Všemohúci Boh hovorí: „Pokiaľ ide o ľudí, bez ohľadu na to, či sa o teba rodičia starali úzkostlivo dôsledne alebo veľmi svedomite, v každom prípade si len plnili svoju povinnosť a záväzok. Bez ohľadu na to, s akým cieľom ťa vychovali, bola to ich zodpovednosť – keďže ti dali život, mali by za teba niesť zodpovednosť. Dá sa všetko, čo pre teba rodičia urobili, na základe toho považovať za láskavosť? Nedá, však? (Presne tak.) Plnenie rodičovskej povinnosti voči tebe sa nepovažuje za láskavosť, takže ak si tvoji rodičia plnia svoju povinnosť voči kvetu alebo rastline, polievajú ich a hnoja, to sa za láskavosť považuje? (Nie.) To už vôbec nie je láskavosť. Kvety a rastliny rastú lepšie vonku – ak sú zasadené v zemi a vystavené vetru, slnku a dažďu, darí sa im ešte viac. Keď sú zasadené v kvetináči vnútri, nerastú tak dobre a nedarí sa im tak ako vonku. Do akejkoľvek rodiny sa človek narodí, je to ustanovené Bohom. Si človek, ktorý má život, a Boh preberá zodpovednosť za každý život, umožňuje ľuďom prežiť a nasledovať zákon, ktorého sa držia všetky stvorené bytosti. Ide len o to, že ako človek si žil v prostredí, v ktorom ťa vychovali tvoji rodičia, takže si v tom prostredí mal vyrásť. To, že si sa narodil v takom prostredí, je Božie ustanovenie; to, že ťa tvoji rodičia vychovali do dospelosti, je tiež Božím ustanovením. V každom prípade si tvoji rodičia tvojou výchovou plnia svoju zodpovednosť a záväzok. Vychovať ťa do dospelosti je ich povinnosťou a záväzkom a to nemožno nazvať láskavosťou. Keďže sa to nedá nazvať láskavosťou, dá sa povedať, že je to niečo, z čoho máš nárok sa tešiť? (Dá.) Je to druh práva, z ktorého by si sa mal tešiť. Zaslúžiš si, aby ťa rodičia vychovali, pretože pred dosiahnutím dospelosti hráš úlohu vychovávaného dieťaťa. Preto to, čo dostávaš, je jednoducho plnenie zodpovednosti tvojich rodičov voči tebe, nie ich láskavosť alebo dobrota. Pre každého živého tvora je rodenie a výchova detí, rozmnožovanie a výchova potomstva druhom zodpovednosti. Napríklad vtáky, dobytok, ovce a dokonca aj tigre musia po rozmnožovaní vychovávať svoje potomstvo. Neexistujú žiadne živé tvory, ktoré by svoje potomstvo nevychovávali. Je možné, že existujú nejaké výnimky, ale zostávajú nám neznáme. Je to prirodzený jav prežitia živých tvorov, je to inštinkt, ktorý živé tvory majú, a nemožno to považovať za láskavosť. Len dodržiavajú zákon, ktorý Stvoriteľ stanovil pre zvieratá aj ľudí. To, že ťa rodičia vychovávajú, preto nie je druh láskavosti. Na základe toho možno povedať, že tvoji rodičia nie sú tvojimi veriteľmi. Plnia si voči tebe svoju povinnosť. Bez ohľadu na to, koľko krvi svojho srdca pre teba vydajú a koľko peňazí na teba minú, nemali by za to od teba nič žiadať, je to totiž ich zodpovednosť ako rodičov. Keďže ide o zodpovednosť a povinnosť, malo by to byť nezištné a nemali by od teba žiadať, aby si im to splatil. Tým, že ťa tvoji rodičia vychovávajú, len plnia svoju zodpovednosť a povinnosť; malo by sa to robiť nezištne, nie ako transakcia. Takže pri tom, ako sa správaš k svojim rodičom alebo ako riešiš vzťah medzi sebou a nimi, nepotrebuješ mať taký postoj, že to musíš splatiť. Ak sa k svojim rodičom správaš tak, že im to splácaš a riešiš vzťah medzi tebou a nimi s takýmto zmýšľaním, v skutočnosti je to neľudské. Takýmto konaním budeš zároveň náchylnejší na to, že budeš obmedzený a spútaný svojimi telesnými pocitmi, a bude pre teba ťažké vymaniť sa z týchto osídel, až do takej miery, že by si mohol dokonca zablúdiť. Tvoji rodičia nie sú tvojimi veriteľmi, takže nie si povinný splniť všetky ich očakávania. Nemáš povinnosť vyrovnať účet za ich očakávania. Môžu mať svoje vlastné očakávania, ale ty musíš urobiť svoje vlastné voľby. Boh pre teba určil životnú cestu, zariadil ti osud a tieto veci nemajú vôbec nič spoločné s tvojimi rodičmi. … Ak ti tvoje okolnosti dovoľujú splniť si voči nim trochu zo svojej zodpovednosti, tak to urob. Ak ti tvoje prostredie a tvoje objektívne okolnosti nedovoľujú splniť si voči nim svoj záväzok, potom o tom nemusíš príliš premýšľať a nemal by si si myslieť, že si im niečo dlžný, pretože tvoji rodičia nie sú tvoji veritelia. Bez ohľadu na to, či voči svojim rodičom prechovávaš úctu ako ich potomok alebo si voči nim plníš svoju zodpovednosť, z pohľadu dieťaťa si len plníš trocha svojej zodpovednosti voči rodičom, ktorí ťa kedysi splodili a vychovali. Určite to však nemôžeš robiť z pohľadu toho, že im to chceš splatiť, alebo z pohľadu: ‚Tvoji rodičia sú tvoji dobrodinci a ty sa im musíš odvďačiť, musíš im splatiť ich láskavosť.‘“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (17)) Po vypočutí Božích slov som zrazu porozumela, že výchovu zo strany rodičov som považovala za dlh láskavosti. Mala som pocit, že ho musím splatiť, bez ohľadu na to kedy, ale tento názor vôbec nie je v súlade s pravdou. V skutočnosti je zodpovednosťou a povinnosťou rodičov vychovávať svoje deti. Vôbec to nie je žiadna láskavosť. Tak ako aj zvieratá vychovávajú svoje mláďatá, je to ich prirodzený inštinkt a tiež zákon prežitia, ktorý Boh ustanovil pre všetko. Keďže Boh stvoril človeka, usporiadal mu vhodné rodinné prostredie. Vezmime si napríklad mňa. Moja biologická mama zomrela, keď som sa narodila, a potom si ma adoptovali adoptívni rodičia. Navonok sa zdalo, že to boli moji rodičia, kto sa o mňa staral a vychoval ma, ale v skutočnosti môj život pochádza od Boha. Dôvod, prečo som celé tie roky prežila, je ten, že Boh na mňa dáva pozor a chráni ma. Pamätám si, že keď som bola dieťa, nohu mi zachytil veľký ventilátor, ktorý sa používal na separáciu pšenice, no neskončila som s invaliditou. Pred prijímacími skúškami na strednú školu som išla na bicykli pozrieť si skúšobnú miestnosť a uviazla som medzi dvoma autami a takmer ma zrazili. Mama vtedy so mnou nebola, ale nič sa mi nestalo. Znova som si spomenula na svoju biologickú mamu. Priviedla ma na tento svet a potom zomrela, a to, že ma moji súčasní rodičia dokázali vychovať, bolo vďaka Božiemu predurčeniu a usporiadaniu. Ten, komu by som mala ďakovať, je Boh. Od narodenia až doteraz som si vždy užívala Božiu starostlivosť, ochranu a všetko, čo Boh poskytol. Dokonca sa mi dostalo milosti od Boha, nasledujem Ho, konám svoju povinnosť a užívam si príležitosť, aká sa naskytne raz za tisícročie – byť spasená Bohom. Neuvedomila som si však, že by som mala náležite konať svoju povinnosť, aby som splatila Božiu lásku, ale namiesto toho som myslela len na to, ako splatiť rodičom ich láskavosť pri mojej výchove. Dokonca aj keď išlo o výber mojej povinnosti, vždy som to zvažovala na základe predpokladu, či budem môcť preukazovať úctu svojej mame. Keď som konala svoju povinnosť mimo domova, môj stav bol neustále narušený. Bola som taká zmätená! Bola som ovplyvnená mylnými myšlienkami, ktoré do mňa vštepil satan, ako napríklad „rodičovská láska je hlboká ako more“ a „kto si nectí rodičov, je horší ako zviera“, a slepo som chcela túto láskavosť hlúpo splácať. Aká úplná hlúposť! Keď som tomu porozumela, cítila som sa oveľa oslobodenejšie. Ako som postupne púšťala z hlavy obavy o mamu, dostala som list od dcéry. Písalo sa v ňom, že začala konať povinnosť v cirkvi, a že mama je zdravá, pravidelne sa doma zúčastňuje zhromaždení a číta Božie slová. V tej chvíli som bola taká dojatá a plná výčitiek, že som ten pocit ani nedokázala opísať. V srdci som sa modlila k Bohu: „Drahý Bože, ďakujem Ti! Vidím, že všetko, čo si pre mňa usporiadal, je také dobré, a som skutočne nehodná prijať od Teba takú veľkú lásku a milosrdenstvo. Nenávidím sa za to, že v Teba nemám dosť viery. Drahý Bože, Tebe dlhujem najviac. Odteraz určite upokojím svoje srdce, aby som náležite vykonávala svoju povinnosť, a už Ťa nebudem znepokojovať ani trápiť.“

Neskôr som čítala viac Božích slov a môj pocit dlhu voči mame sa úplne vyriešil. Boh hovorí: „Niektorí ľudia opúšťajú svoje rodiny, pretože veria v Boha a vykonávajú svoje povinnosti. Stanú sa tak slávnymi a vláda často prehľadáva ich dom, obťažuje ich rodičov, ktorým sa dokonca vyhráža, aby ich vydali. Všetci susedia o nich hovoria takto: ‚Ten človek nemá svedomie. Nezáleží mu na jeho starnúcich rodičoch. Nielenže voči nim neprechováva synovskú úctu, ale spôsobuje im aj veľa problémov. Je to neúctivé dieťa!‘ Sú niektoré z týchto slov v súlade s pravdou? (Nie.) Nepovažujú však neverci všetky tieto slová za správne? Neverci si myslia, že toto je najlegitímnejší a najrozumnejší názor na danú vec a že je v súlade s ľudskou etikou a normami ľudského správania. Bez ohľadu na rozsiahly obsah v týchto normách, napríklad ako prechovávať voči rodičom synovskú úctu, ako sa o nich postarať v starobe a zariadiť im pohreb alebo koľko im toho treba splatiť, a bez ohľadu na to, či sú tieto normy v súlade s pravdou alebo nie, v očiach nevercov ide o pozitívne veci, pozitívnu energiu, správne veci a všetky skupiny ľudí ich považujú za bezchybné. Pre nevercov sú to normy, podľa ktorých majú ľudia žiť, a ty tieto veci musíš robiť, aby si sa v ich srdciach stal dostatočne dobrým človekom. Skôr než si uveril v Boha a pochopil pravdu, nebol si aj ty pevne presvedčený o tom, že takéto správanie charakterizuje dobrého človeka? (Áno.) Okrem toho si tieto veci používal aj na vlastné zhodnotenie, aby si sa držal na uzde a vyžadoval si od seba, že sa staneš takýmto človekom. … Keď si si však vypočul Božie slová a kázne, tvoj názor sa začal meniť a pochopil si, že musíš všetko opustiť, aby si vykonal svoju povinnosť stvorenej bytosti, a že Boh vyžaduje, aby sa ľudia správali práve takto. Skôr než si sa uistil o tom, že plnenie si povinnosti stvorenej bytosti je pravdou, domnieval si sa, že by si mal voči svojim rodičom prechovávať synovskú úctu, ale zároveň si cítil, že by si mal vykonávať povinnosť stvorenej bytosti, a cítil si sa vnútorne rozorvaný. Vďaka neustálemu polievaniu a pastierskemu zaopatreniu Božími slovami si postupne pochopil pravdu a vtedy si si uvedomil, že vykonávanie povinnosti stvorenej bytosti je úplne prirodzené a oprávnené. Až do dnešného dňa mnohí ľudia dokázali prijať pravdu a úplne upustiť od noriem správania, ktoré vychádzajú z tradičných ľudských predstáv a domnienok. Keď sa týchto vecí úplne vzdáš, už ťa nebudú obmedzovať slová súdu a odsúdenia zo strany nevercov, zatiaľ čo budeš nasledovať Boha a vykonávať povinnosť stvorenej bytosti, a tak ich budeš môcť ľahko odvrhnúť.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Čo je pravda-realita?) „Práve teraz, keďže Boh pôsobí a vyjadruje pravdu, aby ľuďom povedal pravdu o všetkých týchto skutočnostiach a umožnil im pochopiť pravdu, po tom, ako pochopíš pravdu, ťa tieto mylné myšlienky a názory už nebudú zaťažovať a nebudeš ich viac používať ako návod na to, ako máš riešiť svoj vzťah s rodičmi. V tomto bode sa tvoj život stane uvoľnenejším. Žiť uvoľnený život neznamená, že nebudeš vedieť, aké sú tvoje zodpovednosti a povinnosti – stále ich budeš poznať. Záleží len na tom, aký uhol pohľadu a aké metódy si v prístupe k svojim zodpovednostiam a povinnostiam zvolíš. Jednou z ciest je vydať sa cestou pocitov a riešiť tieto veci na základe emocionálnych prostriedkov a metód, myšlienok a názorov, ku ktorým satan vedie človeka. Druhou cestou je riešiť tieto veci na základe slov, ktoré Boh naučil človeka. … Ak sa budeš riadiť aspektom pravdy-princípov alebo myšlienkou a názorom, ktoré sú správne a pochádzajú od Boha, tvoj život sa stane veľmi uvoľneným. Ani verejná mienka, ani vedomie tvojho svedomia, ani bremeno tvojich pocitov už nebudú brániť tomu, ako budeš riešiť svoj vzťah s rodičmi; namiesto toho ti tieto pravda-princípy umožnia čeliť tomuto vzťahu a pristupovať k nemu správnym a rozumným spôsobom. Ak budeš konať podľa pravdy-princípov, ktoré dal človeku Boh, aj keď ťa budú ľudia za tvojím chrbtom kritizovať, stále budeš cítiť pokoj a stabilitu a v hĺbke srdca to na teba nebude mať žiadny vplyv. Prinajmenšom si už nebudeš vyčítať, že si bezcitným nevďačníkom, ani nebudeš v hĺbke srdca pociťovať výčitky svedomia. To preto, lebo budeš vedieť, že všetky tvoje činy sa uskutočňujú v súlade s metódami, ktoré ťa naučil Boh, a že počúvaš Božie slová, podriaďuješ sa im a nasleduješ Jeho cestu. Počúvať Božie slová a nasledovať Jeho cestu znamená mať pocit svedomia, ktorý by ľudia mali mať zo všetkého najviac. Pravým človekom sa staneš len vtedy, keď budeš môcť robiť tieto veci. Ak si tieto veci nedosiahol, potom si bezcitným nevďačníkom.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (17)) Vždy som mala pocit, že mame niečo dlhujem, pretože môj pohľad na veci sa nezmenil. Keď som neverila v Boha, prijala som satanove tradičné myšlienky ako: „Úcta voči rodičom je cnosť, ktorá má byť nadovšetko“ a „kto si nectí rodičov, je horší ako zviera“. Verila som, že ako človek žijúci na svete by som mala považovať úctu k rodičom za najdôležitejšiu zásadu svojho počínania, a že ak to nedokážem, nie som hodna nazývať sa človekom. Z tohto dôvodu som pri vstupe do manželstva poslúchla prianie rodičov a dokonca som chcela, aby sa manžel nasťahoval k mojej rodine, aby sa so mnou staral o mojich rodičov. Keď som začala veriť v Boha, stále som žila podľa týchto názorov. Keď som videla, ako manžel prenasleduje mamu, cítila som, že ako dcéra som mame neumožnila užívať si so mnou šťastie, ale naopak, že kvôli mne trpela. Cítila som, že som ju sklamala. Neskôr, keďže ma manžel prenasledoval a robil problémy, zostala som doma, aby som chránila prostredie. Keď som videla, že mama pre mňa veľmi trpí, cítila som ešte väčšie výčitky svedomia a už som nechcela konať svoje povinnosti. Tieto tradičné myšlienky boli ako neviditeľné povrazy, ktoré ma pevne zväzovali a nútili ma robiť v mojej povinnosti jeden kompromis za druhým. Stali sa kameňom úrazu v mojom úsilí o rast v živote. Najmä keď sa šírila pandémia, bála som sa, že sa mama nakazí a ja sa o ňu nebudem môcť postarať na lôžku, takže som sa cítila voči nej dlžná. Dokonca som sa sťažovala na Boha, že mi nedal príležitosť preukázať mame úctu. Až teraz som jasne videla, že veci, ktoré do mňa vštepil satan, ako napríklad „úcta voči rodičom je cnosť, ktorá má byť nadovšetko“ a „kto si nectí rodičov, je horší ako zviera“, ma nielenže odradili od usilovania sa o pravdu, hoci som o nej vedela, ale tiež ma prinútili vzdorovať Bohu a odporovať Mu. Satan je skutočne úplne podlý, opovrhnutiahodný a zlovestný, a naozaj mi tým ublížil. V skutočnosti, skutočnými vinníkmi, ktorí mi bránili sprevádzať mamu na ceste viery v Boha, boli Čínska komunistická strana a diabol satan! Veriaci v Boha odchádzajú z domu konať povinnosti nie preto, že by sme nechceli svoje rodiny, alebo preto, že by sme boli krutí, ale preto, že tá podlá ČKS nám nedovoľuje nasledovať pravého Boha a kráčať po správnej ceste. Šíri nepodložené fámy na zdiskreditovanie cirkvi, čím spôsobuje, že nás neveriaci rodinní príslušníci prenasledujú a bránia nám. Ja som však bola zmätená a nevedela som rozlišovať a nedokázala som preniknúť cez satanovu podlú podstatu. Dokonca som sa sťažovala, že Božie usporiadania nie sú vhodné. Naozaj som nevedela rozoznať správne od nesprávneho! Už som sa nemohla nechať zväzovať a zavádzať týmito tradičnými myšlienkami a musela som sa k mame správať podľa Božích slov. Ja aj mama sme stvorené bytosti a obe môžeme veriť v Boha a nasledovať Ho a žiť tak, aby sme dobre konali povinnosti stvorených bytostí. Už to je obrovské vyvýšenie a milosť, ktorú nám Boh dal. Bez ohľadu na to, či sa v tomto živote ešte stretneme alebo nie, chcem sa len podriadiť Božiemu ovládaniu a usporiadaniu a predovšetkým uspokojiť Boha a dobre konať svoju povinnosť. Keď som tomu všetkému porozumela, úplne som sa zbavila obáv a pocitu dlhu voči mame. Niekedy, keď myslím na mamu, spomeniem si na Božie slová: „To, koľko musí jedinec vytrpieť, a vzdialenosť, ktorú musí na svojej ceste prejsť, vopred ustanovil Boh a v skutočnosti nikto nemôže nikomu inému pomôcť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Cesta… (6)) Potom sa potichu pomodlím k Bohu, zverím mamu Bohu a upokojím si srdce, aby som konala svoju povinnosť.

Skrze túto skúsenosť mi práve odhalenie Božích slov umožnilo jasne vidieť otroctvo a škody, ktorým ma vystavila tradičná kultúra, pomohlo mi postupne sa zbaviť obáv a pocitu dlhu voči mame a dalo mi slobodu v srdci. Bohu vďaka!