Zodpovednosti vodcov a pracovníkov (15)

Dvanásty bod: Pohotovo a presne identifikovať rôzne osoby, udalosti a veci, ktoré narušujú a vyrušujú Božie dielo a normálny poriadok cirkvi; zastaviť ich, obmedziť a zvrátiť situáciu; okrem toho hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde, aby si Boží vyvolený národ prostredníctvom takýchto vecí rozvinul schopnosť rozlišovať a poučil sa z nich (tretia časť)

Rôzne osoby, udalosti a veci, ktoré narušujú a vyrušujú cirkevný život

Na poslednom zhromaždení sme hovorili v duchovnom spoločenstve o dvanástej zodpovednosti vodcov a pracovníkov: „Pohotovo a presne identifikovať rôzne osoby, udalosti a veci, ktoré narúšajú a vyrušujú Božie dielo a normálny poriadok cirkvi; zastaviť ich, obmedziť a zvrátiť situáciu; okrem toho hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde, aby si Boží vyvolený národ prostredníctvom takýchto vecí rozvinul schopnosť rozlišovať a poučil sa z nich.“ Pokiaľ ide o túto zodpovednosť, hovorili sme v duchovnom spoločenstve hlavne o rôznych problémoch súvisiacich s cirkevným životom, ktoré sme rozdelili do jedenástich bodov. Prečítajte ich. (Po prvé, časté odbočovanie od témy pri duchovnom spoločenstve o pravde; po druhé, hovorenie slov a učení s cieľom zavádzať ľudí a získať si ich úctu; po tretie, táranie o domácich záležitostiach, budovanie osobných vzťahov a vybavovanie osobných záležitostí; po štvrté, vytváranie klík; po piate, súperenie o postavenie; po šieste, zapájanie sa do nevhodných vzťahov; po siedme, vzájomné útoky a slovné potýčky; po ôsme, šírenie predstáv; po deviate, ventilovanie negativity; po desiate, šírenie nepodložených fám; a po jedenáste, manipulovanie a narušovanie volieb.) Naposledy sme hovorili v duchovnom spoločenstve o piatom bode, ktorým je súperenie o postavenie, a o šiestom bode, ktorý sa zaoberá zapájaním sa do nevhodných vzťahov. Tieto dva typy problémov, podobne ako predchádzajúce štyri body, tiež narúšajú a vyrušujú cirkevný život a normálny poriadok cirkvi. Ak sa pozrieme na povahu týchto dvoch typov problémov, na škodu, ktorú spôsobujú cirkevnému životu, a na ich vplyv na vstup do života, oba môžu predstavovať osoby, udalosti a veci, ktoré narúšajú a vyrušujú Božie dielo a normálny poriadok cirkvi.

VII. Vzájomné útoky a slovné potýčky

Dnes budeme hovoriť v duchovnom spoločenstve o siedmom bode – vzájomné útoky a slovné potýčky. Takéto problémy sú v cirkevnom živote bežné a každý ich vidí. Keď sa ľudia zhromaždia, aby jedli a pili Božie slovo, hovorili v duchovnom spoločenstve o svojich osobných skúsenostiach alebo diskutovali o nejakých skutočných problémoch, rozdielne názory alebo debaty o tom, čo je správne a čo nie často vedú k hádkam a sporom medzi ľuďmi. Ak ľudia nesúhlasia a majú rôzne názory, ale nevyrušuje to cirkevný život, dá sa to považovať za vzájomné útoky a slovné potýčky? Nie, nedá; patrí to k normálnemu duchovnému spoločenstvu. Preto sa na povrchu môže zdať, že mnohé problémy súvisia so siedmym bodom, ale v skutočnosti pod tento bod patria len tie, ktoré sú závažnejšie z hľadiska okolností a povahy, a teda predstavujú narušenia a vyrušenia. Hovorme teda teraz v duchovnom spoločenstve o tom, ktoré problémy svojou povahou spadajú pod tento bod.

Po prvé, ak sa pozrieme na prejavy vzájomných útokov, určite nejde o normálne duchovné spoločenstvo o pravde alebo hľadanie pravdy, ani o rôzne chápania či osvietenie na základe duchovného spoločenstva o pravde, ani o hľadanie, duchovné spoločenstvo, diskusiu o pravde-princípoch a hľadanie cesty praktizovania v súvislosti s určitou pravdou, ale skôr o hádanie sa a spory o to, čo je správne a čo nie. V podstate sa to prejavuje takto. Vyskytuje sa tento druh problému niekedy v cirkevnom živote? (Áno.) Už len na základe vonkajšieho vzhľadu je zrejmé, že čin ako vzájomné útoky určite nie je o hľadaní pravdy, ani o duchovnom spoločenstve o pravde pod vedením Ducha Svätého, ani o harmonickej spolupráci, ale skôr vychádza z horkokrvnosti a jazyk, ktorý sa v ňom používa, obsahuje súd a odsúdenie, ba dokonca aj kliatby – tento druh prejavu je skutočným odhalením satanskej skazenej povahy. Keď na seba ľudia útočia, bez ohľadu na to, či je ich jazyk ostrý alebo taktný, nesie v sebe horkokrvnosť, zlomyseľnosť a nenávisť a je bez lásky, tolerancie a zhovievavosti, a prirodzene je v ňom ešte menej harmonickej spolupráce. Metódy, ktoré ľudia používajú na vzájomné útoky, sú rôzne. Keď sa napríklad dvaja ľudia rozprávajú o nejakej záležitosti, osoba A povie osobe B: „Niektorí ľudia majú zlú ľudskú prirodzenosť a arogantnú povahu; chvália sa, kedykoľvek niečo urobia, a nikoho nepočúvajú. Sú presne takí, ako sa hovorí v Božích slovách o tých, ktorí sú barbarskí a bez ľudskej prirodzenosti ako zvieratá.“ Keď to osoba B počuje, pomyslí si: „Nebolo to, čo si práve povedal, namierené proti mne? Dokonca si použil Božie slová, aby si ma odhalil! Keďže si o mne hovoril, ani ja sa nebudem držať späť. Bol si ku mne zlý, tak aj ja ti ublížim!“ A tak osoba B povie: „Niektorí ľudia sa navonok môžu zdať veľmi zbožní, ale v skutočnosti sú v hĺbke duše zlomyseľnejší ako ktokoľvek iný. Dokonca sa zapájajú do nevhodných vzťahov s opačným pohlavím, presne ako smilnice a prostitútky, o ktorých sa hovorí v Božích slovách – Boh je takými ľuďmi úplne znechutený, cíti voči nim odpor. Načo je dobré vyzerať zbožne? To všetko je len pretvárka. Boh najviac nenávidí prevarujúcich sa ľudí; všetci pretvarovači sú farizeji!“ Keď to počuje osoba A, pomyslí si: „Toto je protiútok na mňa! Dobre, bol si ku mne neláskavý, tak mi nevyčítaj, že sa nebudem držať späť!“ A tak sa tí dvaja začnú hádať. Je toto duchovné spoločenstvo o Božích slovách? (Nie.) Čo robia? (Útočia na seba a bojujú.) Dokonca si nájdu nejakú páku a „podklad“ pre svoje útoky, pričom ako podklad používajú Božie slová – to sú vzájomné útoky a zároveň slovné potýčky. Je táto forma duchovného spoločenstva niekedy viditeľná v cirkevnom živote? Je to normálne duchovné spoločenstvo? Je to duchovné spoločenstvo v rámci normálnej ľudskej prirodzenosti? (Nie.) Spôsobuje teda táto forma duchovného spoločenstva narušenia a vyrušenia v cirkevnom živote? Aký druh narušení a vyrušení spôsobuje? (Normálny cirkevný život je vyrušený, ľudia sa dostávajú do sporov o tom, čo je správne a čo nesprávne, a následne nie sú schopní v tichosti premýšľať a mať spoločenstvo o Božích slovách.) Keď sa ľudia takto hádajú, vedú spory o tom, čo je správne a čo nesprávne, a počas cirkevného života osobne na seba útočia, pracuje ešte Duch Svätý? Duch Svätý nepracuje; tento druh duchovného spoločenstva rozptyľuje srdcia ľudí. V Biblii sa o tom píše, pamätáte si to? („Opäť vám hovorím, že ak sa dvaja z vás na zemi zhodnú na akejkoľvek veci, o ktorú budú prosiť, urobí to pre nich Môj Otec, ktorý je v nebesiach. Lebo tam, kde sa dvaja alebo traja schádzajú v Mojom mene, som Ja medzi nimi“ (Mt 18, 19 – 20).) Čo tieto slová znamenajú? Keď sa ľudia zhromaždia pred Bohom, musia byť jedného srdca a jednej mysle a zjednotení pred Bohom; Boh im udelí požehnanie a Duch Svätý bude pracovať len vtedy, keď budú ľudia jedného srdca a jednej mysle. Ale boli tí dvaja hádajúci sa ľudia, ktorých som práve spomenul, jedného srdca a jednej mysle? (Nie.) Do čoho sa zapájali? Vzájomné útoky, boj, a dokonca súd a odsúdenie. Hoci navonok nepoužívali vulgárne nadávky ani nemenovali mená, ich slová neboli motivované duchovným spoločenstvom o pravde alebo hľadaním pravdy a nehovorili so svedomím a rozumom normálnej ľudskej prirodzenosti. Každé slovo, ktoré povedali, bolo nezodpovedné a nieslo v sebe agresivitu a zlomyseľnosť; každé slovo nezodpovedalo skutočnosti, ani nemalo žiadny základ. Každé slovo nebolo o posudzovaní záležitosti podľa Božích slov a Božích požiadaviek, ale o osobných útokoch, súdoch a odsúdeniach na základe vlastných preferencií a vôle voči osobe, ktorú nenávidia a ktorou pohŕdajú. Nič z toho nie sú prejavy bytia jedného srdca a jednej mysle; skôr sú to slová a prejavy, ktoré pochádzajú z horkokrvnosti a satanskej skazenej povahy a nepáčia sa Bohu; preto tam nie je žiadne pôsobenie Ducha Svätého. Toto je prejav vzájomných útokov.

V cirkevnom živote často vznikajú medzi ľuďmi spory a konflikty pre malichernosti alebo protichodné názory a záujmy. Spory často vznikajú aj z dôvodu nezlučiteľných osobností, ambíciám a preferenciám. Rôzne druhy nezhôd a nesúladu vznikajú medzi jednotlivcami aj pre rozdiely v spoločenskom postavení a úrovni vzdelania, alebo rozdiely v ich ľudskej prirodzenosti a prirodzenosti, a dokonca aj pre rozdiely v spôsobe reči a riešenia záležitostí, a z ďalších dôvodov. Ak ľudia nehľadajú riešenie týchto problémov pomocou Božieho slova, ak si navzájom nerozumejú, nie sú tolerantní, nepodporujú sa a nepomáhajú si, a ak namiesto toho vo svojich srdciach prechovávajú predsudky a nenávisť a vo svojej skazenej povahe sa k sebe správajú horkokrvne, potom to pravdepodobne povedie k vzájomným útokom a súdom. Niektorí ľudia majú trochu svedomia a rozumu, a keď vzniknú spory, dokážu byť trpezliví, konať rozumne a pomôcť druhej strane s láskou. Niektorí ľudia to však nedokážu, chýba im aj tá najzákladnejšia tolerancia, trpezlivosť, ľudská prirodzenosť a rozum. Často si voči ostatným vytvárajú rôzne predsudky, podozrenia a nedorozumenia pre malichernosti, jediné slovo alebo výraz tváre, čo vedie k tomu, že vo svojich srdciach voči nim prechovávajú rôzne myšlienky, pochybnosti, súdy a odsúdenia. Tieto javy sa v cirkvi často vyskytujú a často ovplyvňujú normálne vzťahy medzi jednotlivcami, harmonické vzťahy medzi bratmi a sestrami a dokonca aj ich duchovné spoločenstvo o Božích slovách. Je bežné, že pri vzájomnom kontakte medzi ľuďmi vznikajú spory, ale ak sa takéto problémy v cirkevnom živote vyskytujú často, môžu ovplyvniť, narušiť a dokonca zničiť normálny cirkevný život. Napríklad, ak niekto na zhromaždení vyvolá hádku, celé zhromaždenie bude vyrušené, cirkevný život neprinesie ovocie a účastníci nič nezískajú. V podstate sa len zídu nadarmo a premrhajú čas. V dôsledku toho už tieto problémy ovplyvnili normálny poriadok cirkevného života.

A. Niekoľko druhov prejavov zapájania sa do vzájomných útokov a slovných potýčok

1. Vzájomné odhaľovanie nedostatkov

Niektorí ľudia na zhromaždeniach vždy radi tárajú o domácich záležitostiach a vedú bezvýznamné reči. Kedykoľvek sa stretnú s bratmi a sestrami, rozprávajú o triviálnych domácich záležitostiach a len tak kecajú, z čoho sú bratia a sestry dosť bezradní. Niekto sa môže postaviť a prerušiť ich, ale čo sa stane potom? Ak ich neustále niekto prerušuje, znepáči sa im to, a keď sa im to znepáči, je zle. Pomyslia si: „Stále ma prerušuješ a nenecháš ma hovoriť. Dobre teda. Aj ja budem prerušovať teba, keď budeš hovoriť! Keď budeš mať duchovné spoločenstvo o Božích slovách, ja do toho vstúpim s iným úryvkom Božích slov. Keď budeš mať duchovné spoločenstvo o poznaní seba samého, ja budem mať duchovné spoločenstvo o Božích slovách, ktoré súdia ľudí. Keď budeš mať duchovné spoločenstvo o porozumení svojej arogantnej povahe, ja budem mať duchovné spoločenstvo o Božích slovách, ktoré určujú výsledky a konečné osudy ľudí. Čokoľvek povieš, ja poviem niečo iné!“ A nielen to, ak sa k prerušovaniu pridajú aj ostatní, tento jednotlivec sa postaví a zaútočí na nich. Keďže vo svojom srdci prechováva odpor a nenávisť, tak zároveň počas zhromaždení často odhaľuje nedostatky osoby, ktorá ho prerušila, hovorí o tom, ako táto osoba pred uverením v Boha podvádzala ostatných v podnikaní, aká bezohľadná bola v jednaní s ostatnými a tak ďalej – o týchto veciach hovorí vždy, keď táto osoba prehovorí. Spočiatku tá osoba dokáže byť trpezlivá, ale časom si začne myslieť: „Stále ti pomáham, stále ti prejavujem toleranciu a trpezlivosť, ale ty voči mne nie si vôbec tolerantný. Ak sa ku mne takto správaš, neobviňuj ma, že sa nebudem držať späť! Tak dlho sme žili v tej istej dedine – dobre sa poznáme. Zaútočil si na mňa, tak aj ja zaútočím na teba; odhalil si moje nedostatky, ale aj ty ich máš dosť.“ A tak povie: „Keď si bol mladý, dokonca si kradol; tie drobné krádeže, ktoré si robil, sú ešte hanebnejšie! Ja som aspoň robil obchody, všetko to bolo kvôli živobytiu. Kto na tomto svete neurobí pár chýb? A čo ty? Ty sa správaš ako zlodej, ako lupič!“ Nie je toto zapájanie sa do vzájomných útokov? Aká je metóda týchto útokov? Je to vzájomné odhaľovanie nedostatkov, však? (Áno.) Dokonca si v duchu pomyslia: „Stále odhaľuješ moje nedostatky, dávaš o nich a o mojej nečestnej minulosti vedieť všetkým, takže si ma ostatní už nebudú vážiť – no dobre, ani ja sa nebudem držať späť. Viem všetko o tom, koľko partnerov si mal, s koľkými osobami opačného pohlavia si bol; mám v rukách všetky tieto páky. Ak znova odhalíš moje nedostatky a vyprovokuješ ma, vynesiem na svetlo všetky tvoje prehrešky!“ Vzájomné odhaľovanie nedostatkov je bežným problémom medzi tými, ktorí sa dobre poznajú. Možno pre nezhody alebo konflikty či nevraživosti, ktoré medzi nimi vzniknú, dvaja ľudia na zhromaždeniach vyťahujú staré a bezvýznamné záležitosti, aby ich použili ako zbrane na vzájomný útok. Títo dvaja ľudia si navzájom odhaľujú nedostatky, útočia na seba a odsudzujú sa, čím oberajú všetkých o čas na jedenie a pitie Božieho slova a ovplyvňujú normálny cirkevný život. Môžu takéto zhromaždenia priniesť ovocie? Majú ľudia okolo nich ešte chuť sa stretávať? Niektorí bratia a sestry si začnú myslieť: „Títo dvaja sú naozaj problémoví, načo vyťahovať tie minulé záležitosti! Obaja teraz veria v Boha, mali by tie veci nechať tak. Kto nemá problémy? Či teraz obaja neprišli pred Boha? Všetky tieto problémy sa dajú vyriešiť Božím slovom. Odhaľovanie nedostatkov nie je praktizovanie pravdy, ani učenie sa zo silných stránok jedného na nápravu slabostí druhého; sú to vzájomné útoky, je to satanské správanie.“ Ich vzájomné útoky vyrušujú a ničia normálny cirkevný život. Nikto ich nedokáže zastaviť a nepočúvajú nikoho, kto s nimi hovorí o pravde v duchovnom spoločenstve. Niektorí ľudia im radia: „Prestaňte navzájom odhaľovať svoje nedostatky. V skutočnosti to nie je až taká veľká vec; nie je to len krátka slovná nezhoda? Medzi vami dvoma nie je žiadna hlboká nenávisť. Ak by ste sa obaja dokázali otvoriť, odhaliť sa, zbaviť sa svojich predsudkov, odporu a nenávisti, aby ste sa modlili a hľadali pravdu pred Bohom, všetky tieto problémy by sa dali vyriešiť.“ Ale tí dvaja sú stále na mŕtvom bode. Jeden z nich hovorí: „Ak by sa mi on prvý ospravedlnil a ak by sa prvý otvoril a odhalil, potom by som urobil to isté. Ale ak rovnako ako predtým túto vec nenechá tak, ani ja sa voči nemu nezdržím! Žiadaš ma, aby som praktizoval pravdu – prečo ju nepraktizuje on? Žiadaš ma, aby som to nechal tak – prečo to on neurobí ako prvý?“ Nie je to nerozumné? (Áno.) Začínajú sa správať nerozumne. Nikto ich nedokáže ovplyvniť radami a nepočúvajú ani duchovné spoločenstvo o pravde. Len čo sa uvidia, hádajú sa, navzájom si odhaľujú svoje nedostatky a útočia na seba. Okrem toho, že sa nepobili, vo všetkom, čo si navzájom robia, je nenávisť a každé slovo, ktoré povedia, obsahuje náznaky útoku a nadávok. Ak sú v cirkevnom živote dvaja takíto ľudia, ktorí na seba útočia a zapájajú sa do slovných potýčok, len čo sa uvidia, môže takýto cirkevný život prinášať ovocie? Môžu z neho ľudia získať niečo pozitívne? (Nie.) Keď nastanú takéto situácie, väčšina ľudí si začne robiť starosti a hovorí: „Vždy, keď sa zídeme, tí dvaja sa stále hádajú a nepočúvajú rady od nikoho. Čo máme robiť?“ Pokiaľ sú tam oni, zhromaždenia nie sú pokojné a všetkých vyrušujú. V takýchto prípadoch by mali cirkevní vodcovia zasiahnuť a problém vyriešiť; nesmú dovoliť takýmto jednotlivcom, aby naďalej vyrušovali cirkevný život. Ak po opakovaných radách, duchovnom spoločenstve a pozitívnom vedení nedôjde k žiadnym výsledkom a obe strany sa naďalej držia svojich predsudkov, odmietajú si navzájom odpustiť a naďalej na seba útočia a vyrušujú cirkevný život, potom je potrebné záležitosť riešiť podľa princípov. Malo by sa im povedať: „Vy dvaja ste v tomto stave už dlho a spôsobilo to vážne vyrušenia cirkevného života a všetkých bratov a sestier. Väčšina ľudí sa hnevá na toto vaše správanie, ale bojí sa o tom niečo povedať. Vzhľadom na váš súčasný postoj a prejavy musí cirkev v súlade s princípmi pozastaviť vašu účasť na cirkevnom živote a poslať vás do izolácie na zamyslenie sa nad sebou. Keď budete schopní harmonicky vychádzať, viesť normálne duchovné spoločenstvo a mať normálne medziľudské vzťahy, potom sa môžete vrátiť do cirkevného života.“ Bez ohľadu na to, či s tým súhlasia alebo nie, cirkev by mala urobiť toto rozhodnutie; to je riešenie záležitosti na základe princípov. Tieto záležitosti by sa mali riešiť takýmto spôsobom. Na jednej strane je to prospešné pre týchto dvoch jednotlivcov; môže ich to podnietiť k zamysleniu sa a poznaniu seba samých. Na druhej strane to predovšetkým chráni viac bratov a sestier pred vyrušovaním zlými ľuďmi. Niektorí ľudia hovoria: „Neurobili nič zlé; z pohľadu svojej podstaty tiež nie sú zlými ľuďmi. Majú len menšie chyby vo svojej ľudskej prirodzenosti, sú len svojvoľní, náchylní k nerozumnosti a náchylní k žiarlivosti a sporom. Prečo ich izolovať len pre toto?“ Bez ohľadu na to, aká je ich ľudská prirodzenosť, pokiaľ predstavujú vyrušenie cirkevného života, cirkevní vodcovia by mali zasiahnuť, aby problém riešili a vyriešili. Ak sú títo dvaja jednotlivci zlí, potom by hneď po tomto rozlíšení nemalo dôjsť k takej jednoduchej reakcii ako je ich izolácia; musí sa okamžite rozhodnúť o ich priamom vyčistení. Ak sa ich konanie obmedzuje na vzájomné útoky a hádky o tom, čo je správne a čo nie, bez toho, aby spôsobovali ujmu ostatným alebo páchali iné zlé skutky, ktoré by spôsobili straty na záujmoch Božieho domu, a nie sú zlí, potom ich netreba vyčistiť. Namiesto toho by sa mal pozastaviť ich cirkevný život a mali by byť izolovaní, aby nad sebou uvažovali. Tento prístup je najvhodnejší. Účelom takého riešenia záležitosti je zabezpečiť normálny poriadok cirkevného života a zaručiť, aby mohla cirkevná práca normálne napredovať.

2. Vzájomné odhaľovanie a útoky

Niektorí ľudia pri jedení a pití Božieho slova nemajú schopnosť chápať a nedokážu v duchovnom spoločenstve hovoriť o svojom skúsenostnom poznaní Božieho slova. Vedia len na druhých vzťahovať Božie slová, ktoré odhaľujú ľudí. Takže, kedykoľvek hovoria v duchovnom spoločenstve o pravde v Božích slovách, vždy majú osobné pohnútky; vždy chcú využiť príležitosť na odhalenie a napadnutie druhých, čo spôsobuje v cirkvi nepokoj. Ak dokážu tí, ktorí sú odhalení, pristupovať k týmto situáciám správne, chápať ich tak, že pochádzajú od Boha, a učiť sa podriadenosti a trpezlivosti, nevzniknú žiadne spory. Nevyhnutne sa však stáva, že niekto môže pociťovať vzdor, keď počuje, ako ostatní v duchovnom spoločenstve hovoria o jeho problémoch a odhaľujú ich. V duchu si myslí: „Prečo po prečítaní Božích slov nezdieľaš svoje skúsenostné poznanie ani nehovoríš o poznaní seba samého, ale namiesto toho výlučne útočíš a zameriavaš sa na mňa? Som ti nesympatický? Božie slová už jasne povedali, že mám skazenú povahu – naozaj to musíš opakovať? Možno mám skazenú povahu, ale nemáš ju snáď aj ty? Vždy sa zameriavaš na mňa, nazývaš ma nečestným, ale ani tebe nechýba prefíkanosť!“ Plný nevôle a vzdoru môže raz alebo dvakrát prejaviť trpezlivosť, ale časom, keď sa jeho krivdy nahromadia, vybuchne. A len čo vybuchne, je to katastrofa. Povie: „Keď niektorí ľudia konajú a hovoria, navonok sa tvária veľmi čestne a otvorene, ale v skutočnosti sú plní všelijakých intríg a vždy proti druhým niečo kujú. Nikto nedokáže pri rozhovore s nimi pochopiť ich myšlienky alebo úmysly; sú to nečestní ľudia. Keď sa stretneme s takýmito jednotlivcami, nemôžeme s nimi hovoriť ani sa s nimi stýkať; sú príliš desiví. Ak si nedáš pozor, padneš do ich pasce, oklamú ťa a využijú. Takíto ľudia sú najhorší, takých sa Boh najviac štíti a sú mu odporní. Mali by byť uvrhnutí do bezodnej jamy, do jazera ohňa a síry!“ Keď to druhá osoba počuje, pomyslí si: „Máš skazenú povahu, ale nedovolíš iným, aby ťa odhalili? Si taký arogantný a samospravodlivý, tak nájdem v Božích slovách iný úryvok, aby som ťa odhalil, a uvidím, čo potom povieš!“ Druhá osoba sa po odhalení ešte viac nahnevá a pomyslí si: „Takže to nenecháš na pokoji, však? Stále to nenecháš tak, čo? Jednoducho ma nemáš rád a myslíš si, že mám skazenú povahu, však? Dobre, tak aj ja odhalím teba!“ A tak povie: „Niektorí ľudia sú jednoducho antikristi; milujú postavenie a chválu od druhých, milujú poučovanie druhých, používajú Božie slová na odhaľovanie a odsudzovanie druhých, aby si ostatní mysleli, že oni sami nemajú skazenú povahu. Povyšujú sa a myslia si, že sa stali posvätenými. Nie sú to však len špinaví démoni? Nie sú to len satani a zlí duchovia? Čo sú antikristi? Antikristi sú satani!“ Koľko kôl bojovali? Je tu víťaz? (Nie.) Povedali niečo, čo by mohlo druhých duchovne povzniesť? (Nie.) Čo sú to teda za slová? (Súdy, odsúdenia.) Sú to súdy. Hovoria bezhlavo, bez ohľadu na skutočnú situáciu alebo fakty, svojvoľne súdia a odsudzujú druhých, dokonca ich preklínajú. Majú nejaký vecný základ na to, aby druhú osobu nazvali antikristom? Aké zlé skutky a prejavy antikrista tá osoba prejavila? Dosahuje jej skazená povaha úroveň podstaty antikrista? Keď Boží vyvolený národ počuje, ako odhaľujú druhú osobu, bude si myslieť, že je to objektívne a pravdivé? Je v slovách, ktoré títo dvaja ľudia povedali, nejaká láskavosť alebo dobré úmysly? (Nie.) Je ich cieľom pomôcť si navzájom spoznať samých seba, umožniť si čo najrýchlejšie odvrhnúť svoju skazenú povahu a vstúpiť do pravdy-reality? (Nie.) Načo to teda robia? Chcú si len ventilovať svoju osobnú zášť, napádať druhú stranu a pomstiť sa jej. Preto ju svojvoľne obviňujú z niečoho, čo vôbec nezodpovedá faktom. Nehodnotia a necharakterizujú sa navzájom presne na základe Božích slov, odhalení a podstaty toho druhého. Namiesto toho používajú Božie slová na vzájomné napádanie, pomstu a ventilovanie svojej osobnej zášti. Vôbec v duchovnom spoločenstve nehovoria o pravde. Ide o vážny problém. Vždy na tej druhej osobe hľadajú niečo, aby ju mohli napadnúť a odsúdiť za jej arogantnú povahu. Tento postoj je zlovestný a zlomyseľný a rozhodne nejde o odhalenie s dobrým úmyslom. Vedie to len k vzájomnému nepriateľstvu a nenávisti. Ak sa odhalenie vykonáva s postojom pomoci druhým z lásky, ľudia to dokážu vycítiť a dokážu k tomu správne pristupovať. Ale ak sa niekto chytí arogantnej povahy druhej osoby, aby ju odsúdil a napadol, je to len preto, aby ju napadol a trýznil. Každý má arogantnú povahu, tak prečo sa stále zameriavať len na jedného? Prečo sa vždy sústrediť na jednu osobu a nenechať ju na pokoji? Ak niekto neustále odhaľuje arogantnú povahu tej istej osoby – je cieľom naozaj pomôcť jej túto povahu odvrhnúť? (Nie.) Aký je teda dôvod? Je to kvôli osobnej nesympatii, preto hľadá príležitosti, ako ju napadnúť, vyrovnať si s ňou účty, a stále ju trýzniť. Takže keď hovorí, že druhý je antikrist, satan, diabol, nečestná a zlovestná osoba, je to fakt? Možno sa to trochu dotýka faktov, ale cieľom týchto slov nie je pomôcť tomu druhému alebo hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde, ale ventilovať si svoju osobnú zášť a pomstiť sa. Ak bol trýznený, chce sa pomstiť. Ako sa mstí? Tým, že odhalí druhú osobu, odsúdi ju, nazve ju diablom, satanom, zlým duchom, antikristom – dá jej všetky najhoršie nálepky a prisúdi najzávažnejšie obvinenia. Nejde o svojvoľné súdenie a odsudzovanie? Pri týchto slovách nie je úmyslom, cieľom a pohnútkou oboch strán pomôcť druhej osobe spoznať samú seba a zbaviť sa svojej skazenej povahy, a už vôbec nie pomôcť jej vstúpiť do reality Božieho slova alebo pochopiť pravdu-princípy. Namiesto toho sa snaží zaútočiť na druhú osobu a napadnúť ju, odhaliť ju, aby dosiahol svoj cieľ ventilovať si osobnú zášť a pomstiť sa. Ide o vzájomné útočenie a slovné potýčky. Môže zdať, že táto metóda útoku má stabilnejší základ ako vzájomné odhaľovanie nedostatkov. Vzťahuje totiž Božie slová na druhú osobu, hovorí, že má skazenú povahu, že je diabol a satan, a povrchne to vyzerá celkom duchovne, ale podstata týchto dvoch metód je rovnaká. Ani v jednom prípade nejde o duchovné spoločenstvo o Božom slove a pravde v rámci normálnej ľudskej prirodzenosti. Ide o nezodpovedné a svojvoľné súdenie, odsudzovanie a preklínanie druhej osoby na základe osobných preferencií a o osobné útoky. Rozhovory takejto povahy tiež spôsobujú narušenia a vyrušenia v cirkevnom živote a zasahujú do vstupu Božieho vyvoleného národa do života a poškodzujú ho.

Čo by ste mali robiť, keď sa stretnete s dvoma ľuďmi, ktorí na seba navzájom útočia odhaľovaním svojich skazených pováh? Treba buchnúť po stole a poučovať ich? Treba na nich vyliať vedro studenej vody, aby vychladli, prinútiť ich, aby si uvedomili, že sa mýlia, a ospravedlnili sa jeden druhému? Dokážu tieto metódy vyriešiť problém? (Nie.) Títo dvaja jednotlivci sa na každom zhromaždení pohádajú a po skončení každého zhromaždenia sa pripravujú na ďalší boj. Doma hľadajú Božie slová a podklady, ktoré by mohli použiť vo svojich útokoch. Dokonca si píšu koncepty a premýšľajú, ako na druhú stranu zaútočiť, na ktoré jej aspekty zaútočiť, ako ju súdiť a odsudzovaťaký tón a ktoré Božie slová použiť, aby zasadili ten najpresvedčivejší útok a odsúdenie. Hľadajú aj rôzne duchovné termíny a používajú rôzne spôsoby vyjadrovania, aby druhú stranu odsúdili a napadli, zabránili jej zvrátiť situáciu a snažia sa ju v ďalšom boji poraziť a znemožniť jej, aby sa ešte niekedy pozbierala. Tieto prejavy patria k vzájomným útokom a slovným potýčkam. Dajú sa takéto problémy ľahko vyriešiť? Ak ani po prijatí rád, pomoci a duchovného spoločenstva o pravde od väčšiny ľudí stále nečinia pokánie ani nezvrátia svoje smerovanie – to znamená, že sa pri stretnutí hádajú a nadávajú si, nepočúvajú od nikoho rady a neprijímajú, keď s nimi niekto hovorí v duchovnom spoločenstve o pravde alebo ich orezáva – čo treba urobiť? Riešenie je jednoduché: Treba ich odstrániť. Nevyriešilo by to problém? Nie je to jednoduché? Je potrebné s nimi naďalej v duchovnom spoločenstve hovoriť? Je potrebné im ešte s láskou pomáhať? Povedzte Mi, je vhodné takýmto ľuďom prejavovať s láskou toleranciu a trpezlivosť? (Nie je to vhodné.) Prečo to nie je vhodné? (Neprijímajú pravdu – nemá zmysel s nimi v duchovnom spoločenstve hovoriť.) Správne, neprijímajú pravdu. Na zhromaždeniach sa zúčastňujú len preto, aby sa púšťali do slovných potýčok. Neveria v Boha, aby sa usilovali o pravdu, jediné, čo ich baví, sú slovné potýčky. Je toto odhalenie a prejav normálnej ľudskej prirodzenosti? Majú rozumnosť, aká by mala súčasťou normálnej ľudskej prirodzenosti? (Nie.) Rozumnosť normálnej ľudskej prirodzenosti im chýba. Počas zhromaždení takíto ľudia nečítajú Božie slová sústredene a náležite, aby mohli pochopiť a získať pravdu z Božích slov, a tak sa zbaviť svojich skazených pováh a vyriešiť svoje problémy. Namiesto toho chcú stále riešiť problémy iných ľudí. Ich pozornosť je neustále zameraná na druhých. Hľadajú na nich chyby; vždy sa snažia v Božích slovách nájsť problémy iných ľudí. Príležitosť čítania a duchovného spoločenstva o Božích slovách využívajú na odhaľovanie a napádanie druhých. Božie slová používajú na súdenie, znevažovanie a odsudzovanie druhých. A predsa sami seba stavajú mimo Božích slov. Akí sú to ľudia? Sú to ľudia, ktorí prijímajú pravdu? (Nie.) Sú obzvlášť dobrí a horliví v jedinej veci: po prečítaní Božích slov často identifikujú u druhých rôzne problémy, stavy a prejavy, ktoré Jeho slová odhaľujú. Čím viac týchto problémov identifikujú, tým viac cítia, že nesú významnú zodpovednosť a veria, že dokážu veľa urobiť. Myslia si, že by mali tieto problémy odhaliť. Nenechajú na pokoji jediného človeka s takýmito problémami. Akí sú to ľudia? Majú takíto ľudia rozum? Majú schopnosť chápať pravdu? (Nie.) Ak takíto ľudia v cirkvi nehovoria alebo nevyrušujú, netreba sa nimi zaoberať. Ak však konajú týmto spôsobom dôsledne, vždy útočia, súdia a odsudzujú druhých, cirkev by mala prijať zodpovedajúce opatrenia a odstrániť ich. Pokiaľ ide o tých, ktorých odhalili ľudia a ktorí následne útočia, súdia a odsudzujú ich rovnakými metódami a prostriedkami, ak sú okolnosti vážne a narušili a vyrušili cirkevný život, treba ich takisto odstrániť a izolovať od Božieho vyvoleného národa – nemožno im prejaviť žiadnu zhovievavosť.

Aké ďalšie prejavy vzájomných útokov a slovných potýčok sa považujú za narušovanie a vyrušovanie cirkevného života? Vzájomné odhaľovanie nedostatkov a skazených pováh s cieľom ventilovať si osobnú zášť a pomstiť sa jeden druhému sú zjavnými prejavmi narušovania a vyrušovania cirkevného života. Okrem týchto dvoch prejavov je tu aj predstieranie, že sa človek otvára, obnažuje a rozoberá samého seba s cieľom úmyselne odhaliť a rozobrať druhých – tento druh útoku je tiež prejavom narušovania a vyrušovania cirkevného života. Je teda niečo, čo človek povie, útokom, pokiaľ to nie je o jeho vlastných problémoch, ale o problémoch iných, bez ohľadu na to, či je to povedané s narážkami, nepriamo alebo taktne? (Nie.) Ktoré situácie teda predstavujú útoky? Závisí to od úmyslu a cieľa, ktoré stoja za tým, čo je povedané. Ak je niečo povedané s cieľom napadnúť ľudí, pomstiť sa im alebo si ventilovať osobnú zášť, ide o útok. To je jedna situácia. Okrem toho, nafukovanie povrchných aspektov problému s cieľom súdiť a odsudzovať ľudí v rozpore s faktami a pravdou, nezodpovedné robenie unáhlených záverov bez toho, aby sa vôbec pozrelo na podstatu problému – aj to je ventilovanie si osobnej zášti a pomsta, je to súdenie a odsudzovanie a tento druh situácie tiež predstavuje útok. Čo ešte? (Vytváranie nepodložených fám o ľuďoch, je to ono?) Vytváranie nepodložených fám sa samozrejme počíta tiež, a to ešte viac. Koľko situácií predstavuje útoky? (Tri.) Zhrňte tieto situácie. (Prvou je napádanie druhých s konkrétnym cieľom. Druhou je súdenie a odsudzovanie druhých spôsobom, ktorý je v rozpore s faktami a pravdou, čo je svojvoľné a nezodpovedné charakterizovanie iných ľudí. Treťou je vytváranie nepodložených fám o ľuďoch.) Každá z týchto troch situácií sa svojou povahou dá označiť za osobný útok. Ako rozlíšime, ktoré situácie sa kvalifikujú ako osobné útoky a ktoré nie? Pokiaľ ide o tých, ktorí útočia, aké činy alebo slová predstavujú útok? Predpokladajme, že slová nejakej osoby majú trochu navádzajúci charakter a sú schopné zviesť ostatných a majú tiež charakter vymýšľania fám. Táto osoba si vymýšľa niečo z ničoho a vytvára fámy a lži, aby ľudí zavádzala a zvádzala. Jej úmyslom a cieľom je dosiahnuť, aby viac ľudí uznalo a verilo, že to, čo hovorí, je správne, a súhlasili, že to, čo hovorí, je v súlade s pravdou. Zároveň sa chce pomstiť niekomu inému, urobiť ho negatívnym a slabým. Myslí si: „Máš takú odpornú povahu – musím odhaliť, čo si v skutočnosti zač, a šliapnuť na tú tvoju aroganciu, a potom uvidíme, čím sa budeš predvádzať a chváliť! Ako môžem ja vyniknúť popri tebe? Moja nenávisť sa nezmierni, kým ťa nedostanem do negativity a nezrazím ťa na kolená. Všetkým ukážem, že aj ty môžeš byť negatívny a že aj ty máš slabosti!“ Ak je toto jej cieľ, potom jej slová predstavujú útok. Ale predpokladajme, že jej úmyslom je jednoducho objasniť fakty a pravdu o nejakej záležitosti – po tom, čo o nej získa presný náhľad a po období skúseností objaví podstatu problému, cíti, že by sa o tom malo hovoriť v duchovnom spoločenstve, aby to väčšina pochopila a vedela, aký druh chápania tejto záležitosti je čistý, to znamená, že jej cieľom je napraviť skreslené alebo jednostranné názory viacerých ľudí na túto záležitosť – je toto útok? (Nie.) Nenúti niekoho, aby prijal jej osobný názor, a už vôbec neprechováva žiadny úmysel osobnej pomsty. Namiesto toho si želá len objasniť pravdu faktov; s láskou pomáha druhej strane pochopiť a zabrániť jej, aby prostredníctvom tohto porozumenia zišla z cesty. Bez ohľadu na to, či to druhá strana prijme, je schopná splniť si svoju zodpovednosť. A tak toto správanie, tento prístup, nie je útokom. Prostredníctvom jazyka, voľby slov a spôsobu, tónu a postoja pri hovorení v týchto dvoch rôznych prejavoch možno povedať, aký je úmysel a cieľ danej osoby. Ak má osoba v úmysle zaútočiť na druhú stranu, jej jazyk bude určite ostrý a jej úmysel a cieľ budú zjavné v jej tóne reči, intonácii, voľbe slov a postoji. Ak nenúti druhú stranu, aby prijala to, čo hovorí, a určite na ňu neútočí, potom jej reč bude určite v súlade s prejavmi svedomia a rozumu normálnej ľudskej prirodzenosti. Okrem toho, jej postoj pri hovorení, tón a voľba slov budú určite rozumné a v rámci normálnej ľudskej prirodzenosti.

Po duchovnom spoločenstve o princípoch rozlišovania, čo je osobný útok a čo nie, dokážete to teraz rozlíšiť? Ak to stále nedokážete rozlíšiť, potom nebudete schopní preniknúť do podstaty problému. Nezáleží na tom, ako príjemne znie niečie duchovné spoločenstvo, ak nepraktizuje podľa princípov, ak nie je jeho cieľom pomôcť ľuďom pochopiť pravdu a správne konať svoje povinnosti, ale namiesto toho hľadá veci, ktoré by mohol použiť proti ľuďom, aby ich neustále obťažoval, robí všetko pre to, aby ich súdil a odsudzoval, a hoci navonok vyzerá, akoby rozlišoval ľudí, v skutočnosti je jeho úmyslom a cieľom odsudzovať a napádať druhých, potom ide o osobný útok. Drobné veci, ktoré sa dejú medzi ľuďmi, sú veľmi jednoduché a zjavné; ak by sa o týchto záležitostiach hovorilo v duchovnom spoločenstve o pravde, trvalo by to menej ako jedno zhromaždenie. Je potom potrebné zaberať čas bratov a sestier tým, že sa o nich hovorí veľa na každom zhromaždení? Nie je to potrebné. Ak sa ľudia stále niekoho držia a nenechajú ho na pokoji, je to útok a vyrušovanie. Aký je dôvod, prečo sa ľudia držia jednej veci a nekonečne o nej hovoria? Je to preto, lebo nikto nie je ochotný vzdať sa svojich vlastných úmyslov a cieľov, nikto sa nesnaží spoznať samého seba a nikto neprijíma pravdu ani fakty a to, čo je pravdivé, a tak sa neustále držia druhých a nenechajú ich na pokoji. Aká je povaha toho, keď sa niekoho neustále držíte a nenecháte ho na pokoji? Je to útok. Je to hľadanie páky na druhých, chytanie za slovíčka a využívanie nedostatkov druhých, nekonečné omieľanie jednej veci a hádanie sa, až kým niekto nesčervená. Ak ľudia hovoria v duchovnom spoločenstve v rámci normálnej ľudskej prirodzenosti, navzájom sa podporujú a pomáhajú si – teda plnia si svoju zodpovednosť – potom bude vzťah medzi nimi stále lepší a lepší. Ale ak na seba vzájomne útočia a hádajú sa, zapletajú sa jeden s druhým, aby si objasnili svoje vlastné ospravedlnenia, vždy chcú mať navrch, nechcú priznať porážku, nechcú ustúpiť a nevzdávajú sa osobných krívd, potom sa vzťah medzi nimi nakoniec stane čoraz napätejším a bude sa zhoršovať; nebude to normálny medziľudský vzťah a môže to dospieť až do bodu, že im pri stretnutí sčervenejú oči. Zamyslite sa nad tým, že keď sa psy bijú, oči toho zúrivejšieho sčervenejú. Čo je s tými červenými očami? Nie sú plné nenávisti? Nie je to rovnaké, keď ľudia na seba navzájom útočia? Ak ľudia pri duchovnom spoločenstve o pravde vzájomne neútočia, ale dokážu sa navzájom dopĺňať a učiť sa jeden od druhého a podporovať sa, mohol by byť vzťah medzi nimi zlý? Ich vzťah by sa určite stával čoraz normálnejším. Keď dvaja ľudia hovoria, rozprávajú sa, sú v duchovnom spoločenstve alebo sa dokonca hádajú v rámci svedomia a rozumu normálnej ľudskej prirodzenosti, ich vzťah bude normálny a nebudú sa hnevať ani sa nebudú hádať, len čo sa stretnú. Ak v ľuďoch vznikne nenávisť a nával nevysvetliteľného hnevu, keď sa ani nevideli, len preto, že sa spomenie druhá strana, potom to nie je prejavom rozumu a svedomia normálnej ľudskej prirodzenosti. Ľudia na seba navzájom útočia, pretože majú skazené povahy; s ich prostredím to vôbec nesúvisí. Je to všetko preto, lebo ľudia nemilujú pravdu, nedokážu prijať pravdu a nepraktizujú pravdu ani neriešia záležitosti na základe princípov v prípade sporov, a tak je bežné, že sa v cirkevnom živote vyskytujú prípady vzájomného odhaľovania nedostatkov, súdov a dokonca vzájomných útokov a odsudzovania. Keďže ľudia majú skazené povahy, často im chýba rozum a žijú podľa svojich skazených pováh, a aj keď rozumejú nejakej pravde, je pre nich ťažké ju praktizovať, medzi nimi ľahko vznikajú spory a rôzne druhy útokov. Ak sa tieto útoky vyskytujú príležitostne, majú na cirkevný život len dočasný vplyv, ale tí, ktorí majú neustály sklon k vzájomným útokom, spôsobujú vážne narušenia a vyrušenia v cirkevnom živote a tiež vážne ovplyvňujú a zasahujú do vstupu do života Božieho vyvoleného národa.

3. Slovné potýčky

V cirkvi existuje aj iný druh ľudí – títo ľudia sa obzvlášť rád ospravedlňujú. Ak napríklad urobili alebo povedali niečo zlé, boja sa, že by o nich ostatní mohli mať zlú mienku a že to ovplyvní ich obraz v očiach väčšiny, a tak sa na zhromaždeniach ospravedlňujú a vysvetľujú danú záležitosť. Ich cieľom pri vysvetľovaní je zabrániť tomu, aby si o nich ľudia vytvorili zlú mienku, a tak do toho vkladajú veľa úsilia a premýšľania a celý deň uvažujú: „Ako môžem túto záležitosť objasniť? Ako to môžem tomu človeku jasne vysvetliť? Ako môžem vyvrátiť zlé názory, ktoré si o mne vytvorili? Dnešné zhromaždenie je dobrou príležitosťou o tom hovoriť.“ Na zhromaždení potom povedia: „To, čo som minule urobil, nemalo nikomu ublížiť ani nikoho odhaliť; môj úmysel bol dobrý, chcel som ľuďom pomôcť. Niektorí ľudia ma však stále nechápu, stále na mňa chcú útočiť a stále si myslia, že som chamtivý a ambiciózny a že mám zlú ľudskú prirodzenosť. Ale v skutočnosti taký vôbec nie som, však? Také veci som neurobil ani som o nich nehovoril. Keď som o niekom hovoril v jeho neprítomnosti, nebolo to tak, že by som mu úmyselne robil problémy. Keď ľudia urobia zlé veci, ako môžu nedovoliť iným, aby o tom hovorili?“ Povedia toho veľa, ospravedlňujú sa a zároveň sa bránia, pričom odhalia aj dosť problémov druhej strany, a to všetko preto, aby sa od záležitosti dištancovali, aby všetci uverili, že to, čo odhalili, nebola skazená povaha a že nemajú zlú ľudskú prirodzenosť ani odpor k pravde, a už vôbec nie zlomyseľný úmysel, a aby si mysleli, že to naopak myslia dobre, že ich dobré úmysly často nepochopia a že ich často odsudzujú pre nedorozumenia iných. Ich slová, priamo aj nepriamo, dávajú poslucháčom pocit, že sú nevinní a že to tí ľudia, ktorí si mysleli, že sa mýlia a sú zlí, sú zlí a nemilujú pravdu. Keď to druhá strana počuje, pochopí: „Nie je zmyslom tvojich slov povedať, že nemáš skazenú povahu? Nie je to len preto, aby si vyzeral dobre? Nie je to len tým, že nepoznáš sám seba, neprijímaš pravdu, neprijímaš fakty? Ak tieto veci neprijímaš, dobre, ale prečo na mňa útočíš? Nemal som v úmysle na teba zaútočiť ani na teba vyskočiť. Môžeš si myslieť, čo chceš; čo to má spoločné so mnou?“ A tak sa nedokážu ovládnuť a povedia: „Keď sa niektorí ľudia stretnú s menším problémom, utrpia trochu nespravodlivého zaobchádzania alebo bolesti, nie sú ochotní to prijať a chcú sa ospravedlňovať a vysvetľovať; vždy sa snažia od problému dištancovať, vždy chcú vyzerať dobre, prikrášliť si svoj obraz. Nie sú takým človekom, tak prečo sa snažia vyzerať dobre, robiť zo seba dokonalých? Okrem toho, ja v duchovnom spoločenstve hovorím o pravde, na nikoho sa nezameriavam, ani nemyslím na to, že by som na niekoho vyskakoval alebo sa mu mstil. Nech si ľudia myslia, čo chcú!“ Hovoria títo dvaja ľudia v duchovnom spoločenstve o pravde? (Nie.) Čo teda robia? Jedna strana hovorí: „Urobil som to pre prácu cirkvi. Je mi jedno, čo si myslíš.“ Druhá odpovie: „Keď človek koná, Boh sa díva. Boh pozná ľudské myšlienky. Nemysli si, že len preto, že máš dobrú vôľu, schopnosti a výrečnosť a nerobíš zlé veci, Boh ťa nebude podrobne skúmať; nemysli si, že ak svoje myšlienky hlboko skryješ, Boh ich neuvidí. Všetci bratia a sestry ich vidia – nieto ešte Boh! Nevieš, že Boh podrobne skúma hlbiny ľudských sŕdc?“ O čom sa tí dvaja hádajú? Jedna strana sa veľmi snaží ospravedlniť, očistiť sa, nechce, aby si o nej ostatní urobili zlý dojem, zatiaľ čo druhá strana trvá na tom, že to nenechá tak, nedovolí tomu človeku, aby sa prikrášľoval, a zároveň sa ho snaží odhaliť a odsúdiť prostredníctvom výčitiek. Navonok si títo dvaja priamo nenadávajú ani sa priamo neodhaľujú, ale ich prejav je účelový: jedna strana sa snaží zabrániť druhej, aby ju nesprávne pochopila, a žiada, aby očistila jej meno, zatiaľ čo druhá strana to odmieta urobiť a namiesto toho trvá na tom, že ju onálepkuje a odsúdi a žiada, aby to uznala. Je tento rozhovor normálnym duchovným spoločenstvom o pravde? (Nie.) Je to rozhovor založený na svedomí a rozume? (Nie.) Aká je teda povaha tohto druhu rozhovoru? Neznamená tento druh rozhovoru vzájomné útočenie? (Áno.) Hovorí v duchovnom spoločenstve ten, kto sa ospravedlňuje, o tom, ako dokáže prijímať veci od Boha, poznať sám seba a nájsť princípy, ktoré by sa mali praktizovať? Nie, ospravedlňuje sa iným ľuďom. Chce ostatným objasniť svoje myšlienky, názory, úmysly a cieľ, poskytnúť druhej strane vysvetlenie a dosiahnuť, aby druhá strana očistila jeho meno. Okrem toho chce poprieť odhalenie a odsúdenie druhej strany, a bez ohľadu na to, či sú tvrdenia druhej strany v súlade s faktami alebo pravdou, pokiaľ to on neuznáva alebo to nie je ochotný prijať, potom považuje tvrdenia druhej strany za nesprávne a chce to napraviť. Zatiaľ čo druhá strana nechce očistiť jeho meno, ale namiesto toho ho odhaľuje a núti ho prijať jej odsúdenie. Jeden nie je ochotný prijať a druhý trvá na tom, aby to prijal, čo vedie k útokom medzi nimi. Podstatou tohto druhu dialógu sú vzájomné útoky. Aká je teda povaha tohto druhu útoku? Je tento rozhovor charakterizovaný vzájomným popieraním, vzájomnými sťažnosťami a vzájomným odsudzovaním? (Áno.) Vyskytuje sa táto forma dialógu aj v cirkevnom živote? (Áno.) Všetky tieto druhy rozhovorov sú slovné potýčky.

Prečo sa tieto druhy dialógov nazývajú slovnými potýčkami? (Je to preto, lebo zúčastnení sa hádajú o tom, čo je správne a čo nesprávne, nikto sa nesnaží spoznať sám seba a nikto nič nezíska; len sa tou záležitosťou vytrvalo zaoberajú a vedú bezvýznamné dialógy.) Len veľa rozprávajú a mrhajú časom pri hádkach o tom, kto má pravdu a kto nie, kto je lepší a kto horší. Hádajú sa nepretržite a nikdy nevyhrajú , a potom sa hádajú ďalej. Čo z toho nakoniec získajú? Je to pochopenie pravdy, pochopenie Božích úmyslov? Je to schopnosť činiť pokánie a prijať Božie podrobné skúmanie? Je to schopnosť prijímať veci od Boha a viac spoznať samých seba? Nezískajú nič z toho. Tieto bezvýznamné spory a dialógy o tom, čo je správne a čo nesprávne, sú slovné potýčky. Jednoducho povedané, slovné potýčky sú úplne bezvýznamné rozhovory, kde všetko povedané sú nezmysly, ani jedno slovo nie je pre ostatných poučné či prospešné, ale naopak, všetky vyslovené slová sú zraňujúce a pochádzajú z ľudskej vôle, horkokrvnosti, ľudského myslenia a, samozrejme, ešte viac z ľudských skazených pováh. Každé vyslovené slovo je zamerané na vlastné záujmy, vlastný obraz a povesť, nie na poučenie alebo pomoc druhým, nie na vlastné porozumenie nejakého aspektu pravdy alebo porozumenie Božích úmyslov, a samozrejme nie na diskusiu o tom, ktoré z vlastných skazených pováh sú odhalené v Božích slovách, či sa ich skazené povahy zhodujú s Božími slovami, alebo či je ich porozumenie správne. Bez ohľadu na to, ako príjemne, úprimne alebo zbožne znejú tieto bezvýznamné sebaospravedlňovania a vysvetlenia, sú to všetko slovné potýčky a vzájomné útoky a posudzovania, ktoré neprospievajú ani druhým, ani sebe. Nielenže ubližujú druhým a ovplyvňujú normálne medziľudské vzťahy, ale bránia aj vlastnému životnému rastu. Stručne povedané, bez ohľadu na použité výhovorky, úmysly, postoje, tóny reči alebo prostriedky a techniky, pokiaľ ide o svojvoľné posudzovanie a odsudzovanie druhých, potom tieto slová, metódy a tak ďalej spadajú do kategórie útokov na druhých, sú to všetko slovné potýčky. Je to široký záber? (Je dosť široký.) Keď sa teda stretnete s útokmi, posudzovaním a odsudzovaním zo strany ľudí, dokážete sa zdržať útočného správania, a odsudzovania druhých? Ako by ste mali praktizovať, keď sa stretnete s takýmito situáciami? (Musíme sa utíšiť pred Bohom prostredníctvom modlitby; potom už v našich srdciach nebude nenávisť.) Pokiaľ je človek chápavý a rozumný, pokiaľ sa dokáže utíšiť pred Bohom, modliť sa k Nemu a prijať pravdu, dokáže ovládať svoje úmysly a túžby a potom môže dospieť do bodu, kedy neposudzuje ani neútočí na druhých. Pokiaľ úmyslom a cieľom niekoho nie je ventilovať si osobnú zášť alebo sa mstiť, a už vôbec nie útočiť na druhú stranu, a namiesto toho neúmyselne ublíži druhej strane, pretože nerozumie pravde alebo jej rozumie príliš povrchne a pretože je trochu hlúpy a nevedomý či svojvoľný, potom sa po porozumení pravdy prostredníctvom pomoci, podpory a duchovného spoločenstva od ostatných jeho reč stane presnejšou, rovnako ako jeho hodnotenia a názory na druhých, a bude schopný správne zaobchádzať so skazenými povahami, ktoré ostatní ľudia odhaľujú, a s ich nesprávnym konaním, čím postupne zníži svoje útoky a posudzovanie druhých. Ak však niekto stále žije vo svojich skazených povahách, hľadá príležitosti na pomstu voči komukoľvek, kto sa mu nepáči alebo kto ho predtým urazil alebo mu ublížil, stále prechováva takéto úmysly a vôbec nehľadá pravdu ani sa nemodlí k Bohu a nespolieha sa na Neho, potom je schopný útočiť na druhých kedykoľvek a kdekoľvek, a to je ťažké vyriešiť. Neúmyselné útočenie na druhých sa dá ľahko vyriešiť, ale vedomé a úmyselné útočenie nie. Ak človek občas a neúmyselne zaútočí na druhých a posudzuje ich, bude schopný zmeniť svoj kurz cez duchovné spoločenstve o pravde s ostatnými, ktorí ho podporia a pomôžu mu, keď porozumie pravde. Ak sa však niekto neustále snaží mstiť a vybiť si osobnú zášť, vždy chce druhých trápiť alebo ponížiť a s takýmito úmyslami na nich útočí, čo všetci ľudia cítia a vidia, potom sa takéto správanie stáva narušením a vyrušením cirkevného života; ide o úplne úmyselné narušenie a vyrušenie. Preto je ťažké zmeniť túto povahu útočenia na druhých.

Rozumiete teraz, ako by sa mal riešiť problém útočenia na druhých a ich odsudzovania? Existuje len jeden spôsob – človek sa musí modliť k Bohu a spoliehať sa na Neho a potom jeho nenávisť postupne zmizne. Existujú hlavne dva typy ľudí, ktorí dokážu útočiť na druhých. Jedným typom sú tí, ktorí hovoria bez rozmýšľania, sú úprimní a priami a môžu povedať nejaké zraňujúce veci, kedykoľvek sa im niekto nepáči. Väčšinou však neútočia na ľudí úmyselne alebo zámerne – len sa nedokážu ovládať, je to jednoducho ich povaha a neúmyselne útočia na iných ľudí. Ak sú orezaní, dokážu to prijať, a tak to nie sú zlí ľudia a nepatria k tým, ktorých treba odstrániť. Ale zlí ľudia neprijímajú orezávanie a často spôsobujú narušenia a vyrušenia cirkevného života, často útočia, súdia, napádajú a mstia sa druhým a ani v najmenšom neprijímajú pravdu. Sú to zlí ľudia a sú to tí, ktorých cirkev potrebuje riešiť a odstrániť. Prečo ich treba riešiť a odstrániť? Súdiac podľa ich prirodzenosti-podstaty, ich útočné správanie nie je neúmyselné, ale zámerné. Je to preto, lebo títo ľudia majú zlomyseľnú ľudskú prirodzenosť – nikto ich nemôže uraziť ani kritizovať, a ak niekto povie niečo, čo ich náhodou trochu zraní, budú premýšľať o tom, ako nájsť príležitosť na pomstu – a tak sú takíto ľudia schopní útočiť na druhých. Toto je jeden typ človeka, ktorého cirkev potrebuje riešiť a odstrániť. Každý, kto sa zapája do vzájomných útokov a slovných potýčok – bez ohľadu na to, o ktorú stranu ide, či útočí aktívne alebo pasívne – pokiaľ sa zúčastňuje na takýchto útokoch, je to zlý človek so zákernými úmyslami, ktorý bude trýzniť druhých pri najmenšej nespokojnosti. Takíto ľudia spôsobujú vážne narušenia a vyrušenia cirkevného života. Sú typom zlého človeka v cirkvi. Menej závažné prípady sa dajú riešiť izolovaním dotyčnej osoby na uvažovanie; v závažnejších prípadoch musí byť dotyčná osoba vyčistená alebo vypudená. Toto je princíp, ktorý vodcovia a pracovníci potrebujú pochopiť, pokiaľ ide o riešenie tejto záležitosti.

Vďaka tomuto duchovnému spoločenstvu teraz chápete, čo znamená útočiť na druhých? Dokážete to rozlíšiť? Keď definujem, čo je útok, niektorí ľudia si myslia: „Kto by sa s takou širokou definíciou útokov na druhých odvážil v budúcnosti prehovoriť? Nikto z nás ľudí nerozumie pravde, takže len čo otvoríme ústa, začneme útočiť na druhých, čo je hrozné! V budúcnosti by sme mali len jesť jedlo a piť vodu a mlčať, držať jazyk za zubami a nehovoriť neuvážene hneď od prebudenia, aby sme neútočili na druhých. To by bolo skvelé a naše dni by boli oveľa pokojnejšie.“ Je tento spôsob myslenia správny? Držať jazyk za zubami nerieši problém; podstatou problému útočenia na druhých je problém srdca, je spôsobený skazenými povahami človeka a nie je to problém úst. To, čo ľudia hovoria ústami, je ovládané ich skazenými povahami a ich myšlienkami. Ak sa skazené povahy človeka vyriešia a naozaj pochopí nejaké pravdy, bude hovoriť podľa princípov a umiernenejšie, potom sa problém útočenia na druhých čiastočne vyrieši. Aby ľudia mali v cirkevnom živote normálne medziľudské vzťahy a nezapájali sa do vzájomných útokov alebo slovných potýčok, je samozrejme potrebné, aby často predstupovali pred Boha v modlitbe, prosili o Božie vedenie a aby sa utíšili pred Bohom so zbožnými srdcami, ktoré lačnejú a bažia po spravodlivosti. Keď ti takto niekto neúmyselne povie niečo, čo ťa zraní, tvoje srdce môže byť pred Bohom stíšené, nebudeš mu to mať za zlé a nebudeš sa chcieť s druhou osobou hádať, a už vôbec sa nebudeš chcieť brániť a ospravedlňovať. Namiesto toho to prijmeš od Boha, poďakuješ sa Bohu za to, že ti dal dobrú príležitosť spoznať samého seba, a poďakuješ Mu za to, že ti prostredníctvom slov iných umožnil uvedomiť si, že máš stále taký a taký problém. Toto je dobrá príležitosť, aby si spoznal sám seba, je to Božia milosť a mal by si ju od Boha prijať. Nemal by si prechovávať zášť voči osobe, ktorá ťa zranila, ani cítiť odpor a nenávisť voči osobe, ktorá neúmyselne spomenula tvoje chyby alebo odhalila tvoje nedostatky, a úmyselne alebo neúmyselne sa jej vyhýbať alebo používať všelijaké spôsoby, ako sa jej pomstiť. Žiadny z týchto prístupov sa Bohu nepáči. Často predstupuj pred Boha v modlitbe a keď sa tvoje srdce upokojí, budeš schopný s tým správne zaobchádzať, keď ti iní ľudia neúmyselne ublížia, budeš im schopný prejaviť toleranciu a trpezlivosť. Ak ti niekto ublíži úmyselne, čo by si mal urobiť? Ako by si k tomu pristúpil – hádal by si sa s ním z horkokrvnosti, alebo by si sa utíšil pred Bohom a hľadal pravdu? Samozrejme, bez toho, aby som to musel povedať Ja, vy všetci jasne viete, ktorá cesta vstupu je správna voľba.

Je veľmi ťažké vyhnúť sa vzájomným útokom a slovným potýčkam v cirkevnom živote spoliehaním sa na ľudskú silu, ľudské sebaovládanie a ľudskú trpezlivosť. Bez ohľadu na to, aká dobrá je tvoja ľudská prirodzenosť, aký si jemný a láskavý alebo aký si veľkorysý, je nevyhnutné, že sa stretneš s ľuďmi alebo vecami, ktoré zrania tvoju dôstojnosť, integritu a tak ďalej. Mal by si mať v mysli princíp, ako zvládať takéto problémy. Ak k týmto problémom pristupuješ horkokrvne, je to veľmi jednoduché: oni ťa preklínajú a ty preklínaš ich, oni na teba útočia a ty na nich útočíš, zub za zub, oko za oko, čo na teba hádžu im vraciaš rovnakými metódami a chrániš si svoju dôstojnosť, integritu a tvár. To sa dá veľmi ľahko dosiahnuť. Mal by si si však v srdci zvážiť, či je táto metóda vhodná, či je prospešná pre teba aj pre ostatných a či sa páči Bohu. Keď ľudia nepochopia podstatu tohto problému, ich okamžité myšlienky sú často: „On mi neprejavuje milosrdenstvo, tak prečo by som mu ho mal prejavovať ja? On mi neprejavuje lásku, tak prečo by som sa k nemu mal správať s láskou? On nemá so mnou trpezlivosť a nepomáha mi, tak prečo by som mal ja byť s ním trpezlivý alebo mu pomáhať? On je ku mne neláskavý, tak mu urobím zle. Prečo nemôžem vrátiť zub za zub, oko za oko?“ Toto sú prvé myšlienky, ktoré ľuďom napadnú. Ale keď naozaj konáš takýmto spôsobom, cítiš vnútorný pokoj alebo nepokoj a bolesť? Keď si naozaj vyberieš toto, čo získaš? Čo dosiahneš? Mnoho ľudí zažilo, že keď naozaj konajú takto, cítia vnútorný nepokoj. Pre väčšinu ľudí to samozrejme nie je otázka zlého svedomia, a už vôbec nie nepokoj spôsobený pocitom, že sú Bohu dlžní; ľudia nemajú také duchovné postavenie. Čo spôsobuje tento nepokoj v nich? Pochádza z ľudskej nenávisti, z výzvy pre ich dôstojnosť a integritu, keď sú urazení, ako aj z bolesti, ktorú cítia, a z výbuchov zúrivosti, nenávisti, vzdoru a rozhorčenia, ktoré vznikajú v ich srdciach po slovnom provokovaní, čo všetko spôsobuje, že ľudia cítia nepokoj. Aké sú dôsledky tohto nepokoja? Hneď ako ho pocítiš, začneš uvažovať o tom, ako použiť jazyk na zvládnutie tej osoby, ako použiť legálne a rozumné prostriedky na jej uzemnenie, aby si jej ukázal, že máš dôstojnosť a integritu a že sa nedáš ľahko šikanovať. Keď sa cítiš nepokojne, keď v tebe vzniká nenávisť, to, o čom premýšľaš, nie je prejavovanie trpezlivosti a tolerancie voči tej osobe, alebo správne zaobchádzanie s ňou, alebo iné pozitívne veci, ale skôr všetky negatívne veci, ako žiarlivosť, odpor, nechuť, nevraživosť, nenávisť a odsudzovanie, až do takej miery, že ju v srdci nespočetnekrát preklínaš, a bez ohľadu na čas – dokonca aj keď ješ alebo spíš – premýšľaš o tom, ako sa jej pomstiť, a predstavuješ si, ako s ňou budeš zaobchádzať a ako zvládneš také situácie, ak na teba zaútočí alebo ťa odsúdi, a tak ďalej. Celý deň premýšľaš o tom, ako ponížiť druhú osobu, ako si ventilovať svoju zášť a nenávisť a prinútiť druhú osobu, aby sa ti podvolila a bála sa ťa a neodvážila sa ťa znova provokovať. Často tiež premýšľaš o tom, ako dať druhej osobe lekciu, aby vedela, aký si silný. Keď sa takéto myšlienky objavia a keď sa v tvojej mysli opakovane objavujú vymyslené scenáre, vyrušenie a dôsledky, ktoré ti spôsobujú, sú nedozerné. Keď raz upadneš do stavu zapájania sa do slovných potýčok a vzájomných útokov, aké sú dôsledky? Je potom ľahké byť ticho pred Bohom? Neodďaľuje to tvoj vstup do života? (Áno.) Taký je dopad na človeka, keď si vyberie nesprávny spôsob riešenia záležitostí. Ak si vyberieš správnu cestu, tak keď niekto hovorí spôsobom, ktorý poškodzuje tvoj obraz alebo hrdosť, alebo uráža tvoju integritu a dôstojnosť, môžeš sa rozhodnúť, že budeš tolerantný. Nebudeš sa s ním púšťať do hádok za použitia akéhokoľvek typu jazyka, úmyselne sa zdôvodňovať, dokazovať omyl druhej strany ani na ňu útočiť, v dôsledku čoho v tebe vznikne nenávisť. V čom spočíva podstata a význam tolerancie? Hovoríš: „Niektoré veci, ktoré povedal, nie sú v súlade so skutočnosťou, ale taký je každý, pokým nepochopí pravdu a nedosiahne spásu. Aj ja som bol kedysi taký. Teraz, keď chápem pravdu, nekráčam cestou nevercov, ktorí sa hádajú, čo je správne a čo nie, alebo sa zapájajú do filozofie boja – vyberám si toleranciu a zaobchádzanie s druhými s láskou. Niektoré veci, ktoré povedal, nie sú v súlade so skutočnosťou, nevenujem im však pozornosť. Prijímam to, čo dokážem rozpoznať a pochopiť. Prijímam to od Boha, predstupujem pred Neho v modlitbe a žiadam Ho, aby mi pripravil okolnosti, ktoré zjavia moje skazené povahy, umožnia mi spoznať ich podstatu a dajú mi príležitosť začať tieto problémy riešiť, postupne ich prekonávať a vstúpiť do pravdy-reality. Pokiaľ ide o to, kto mi ubližuje svojimi slovami a či sú veci, ktoré hovorí, správne alebo nie, prípadne aké sú jeho úmysly, v jednom ohľade praktizujem rozlišovanie týchto vecí a v druhom ich tolerujem.“ Ak je tento človek niekým, kto prijíma pravdu, môžeš si s ním pokojne sadnúť a hovoriť v duchovnom spoločenstve. Ak ním nie je, ak je to zlý človek, potom mu nevenuj pozornosť. Počkaj, kým toho dostatočne veľa vykoná, všetci bratia a sestry ho spolu s tebou dôkladne rozlíšia a vodcovia a pracovníci sa ho budú chystať vyčistiť a zaoberať sa ním – vtedy nastane čas, aby ho oslovil Boh, a samozrejme, aj ty sa budeš cítiť potešený. Cestou, ktorú by si si mal vybrať, však vôbec nie je účasť na slovných prestrelkách alebo hádkach so zlými ľuďmi a snaha obhajovať sa. Namiesto toho je to praktizovanie podľa pravdy-princípov, kedykoľvek sa niečo stane. Bez ohľadu na to, či ide o zaobchádzanie s ľuďmi, ktorí ti ublížili, alebo s tými, ktorí ti neublížili a sú pre teba prospešní, princípy praktizovania by mali byť rovnaké. Keď si vyberieš túto cestu, bude v tvojom srdci nejaká nenávisť? Môže tam byť trochu nepohodlia. Kto by sa necítil nepríjemne, keď sa zraní jeho dôstojnosť? Ak by niekto tvrdil, že sa necíti nepríjemne, bolo by to klamstvo, bolo by to neúprimné, ale ty dokážeš zniesť a pretrpieť túto ťažkosť, aby si praktizoval pravdu. Keď si vyberieš túto cestu, budeš mať čisté svedomie, keď znova predstúpiš pred Boha. Prečo bude tvoje svedomie čisté? Pretože budeš jasne vedieť, že tvoje slová nepochádzajú z horkokrvnosti, že sa nehádaš s ostatnými až kým nesčervenáš v tvári pre vlastné sebecké túžby, a že na základe pochopenia pravdy namiesto toho nasleduješ Božiu cestu a kráčaš po vlastnej ceste. Budeš mať v srdci úplne jasno, že cesta, ktorú si si vybral, usmerňuje Boh a Boh ju aj vyžaduje, a tak budeš vnútri cítiť mimoriadny pokoj. Keď budeš mať takýto pokoj, vyruší ťa nenávisť a osobné spory medzi tebou a ostatnými? (Nie.) Keď sa naozaj vzdáš a ochotne si vyberieš pozitívnu cestu, tvoje srdce bude tiché a pokojné. Už ťa nebude vyrušovať zášť, nenávisť a pomstychtivé myslenie a intrigy, ktoré z tej nenávisti vznikajú, okrem iných vecí, ktoré pochádzajú z horkokrvnosti. Cesta, ktorú si si vybral, ti prinesie pokoj a tiché srdce a tie veci, ktoré sú z horkokrvnosti, ťa už nebudú môcť vyrušovať. Keď ťa už viac nebudú môcť vyrušovať, budeš stále premýšľať o spôsoboch, ako útočiť na tých, ktorí ťa zranili svojimi slovami, alebo sa s nimi púšťať do slovných potýčok? Nebudeš. Samozrejme, občas sa tvoja horkokrvnosť, impulzívnosť a zášť prebudia pre tvoje nízke duchovné postavenie alebo pre nejaké špeciálne okolnosti. Avšak tvoje odhodlanie, rozhodnosť a vôľa praktizovať pravdu zabránia týmto veciam, aby znepokojovali tvoje srdce. To znamená, že tieto veci ťa nemôžu vyrušiť. Stále môžeš mať výbuchy horkokrvnosti, ako napríklad myšlienky: „Neustále mi robí problémy. Jedného dňa by som mu mal dohovoriť a opýtať sa ho, prečo sa na mňa stále zameriava a stále mi robí problémy. Mal by som sa ho opýtať, prečo sa na mňa stále pozerá zvrchu a uráža ma.“ Niekedy môžeš mať takéto myšlienky. Avšak po ďalšom premýšľaní si uvedomíš, že sú nesprávne a že takéto konanie by sa Bohu nepáčilo. Keď sa takéto myšlienky objavia, rýchlo sa vrátiš pred Boha, aby si tento stav zvrátil, takže tieto chybné myšlienky ťa neovládnu. V dôsledku toho sa v tebe začnú objavovať nejaké pozitívne veci – ako sebapoznanie, ako aj nejaké osvietenie a osvetlenie, ktoré ti Boh dáva, čo ti umožní rozlišovať ľudí a vidieť cez veci – a bez toho, aby si si to uvedomil, tieto pozitívne veci ti umožnia pochopiť väčšiu pravdu-realitu a vstúpiť do nej. V tomto bode sa tvoje odolávanie, to znamená „protilátky“, ktoré odrážajú nenávisť, sebecké túžby a horkokrvnosť, stane silnejším a silnejším a tvoje duchovné postavenie bude stále narastať. Tie veci, ktoré sú z horkokrvnosti, ťa už nebudú môcť ovládať. Hoci občas môžeš mať nejaké nesprávne myšlienky, nápady a impulzy, tieto veci rýchlo zmiznú, budú eliminované a odstránené tvojím odolávaním a duchovným postavením. V tom čase budú v tebe dominovať pozitívne veci, realita pravdy a Božie slová. Keď budú tieto pozitívne veci dominovať, už ťa nebudú ovplyvňovať vonkajší ľudia, udalosti a veci. Tvoje duchovné postavenie porastie, tvoj stav bude čoraz normálnejší a už nebudeš žiť podľa skazených pováh a nespadneš do začarovaného kruhu, a takto bude tvoje duchovné postavenie neustále rásť.

Keď si v cirkvi alebo v skupine ľudí, je prospešné, ak si dokážeš zvoliť byť tolerantný a trpezlivý a vybrať si správnu cestu praktizovania, keď narazíš na osobné útoky, ktoré poškodzujú tvoju dôstojnosť a integritu. Tento prínos možno nevidíš, ale keď zažiješ takúto udalosť, nevedomky zistíš, že Božie požiadavky na ľudí a cesta, ktorú im Boh poskytuje, sú svetlou alejou, pravou a živou cestou, že umožňujú ľuďom získať pravdu a prospievajú im a že sú tou najzmysluplnejšou cestou. Keď si v skupine ľudí, najmä keď si v cirkvnom živote, dokážeš prekonať rôzne pokušenia a lákadlá. Keď na teba niekto zlomyseľne útočí a zraňuje ťa alebo sa ti úmyselne snaží pomstiť a ventilovať si na tebe svoju nenávisť, je kľúčové, aby si k tomu dokázal pristupovať a praktizovať podľa pravdy-princípov. Pretože Boh nenávidí skazené povahy ľudí, hovorí ľuďom, aby k veciam, s ktorými sa stretávajú, nepristupovali s horkokrvnosťou, ale aby sa utíšili pred Bohom a hľadali pravdu a Božie úmysly a potom pochopili, aké sú skutočné Božie požiadavky na ľudí. Ľudská trpezlivosť je obmedzená, ale keď človek pochopí pravdu, jeho trpezlivosť bude mať princípy a môže sa zmeniť na hnaciu silu a pomoc pre toho človeka, aby praktizoval pravdu. Ak však človek nemiluje pravdu, rád sa háda o tom, čo je správne a čo nesprávne, útočí na druhých a má sklon žiť vo svojej horkokrvnosti, potom bude mať po napadnutí sklon zapájať sa do slovných potýčok a vzájomných útokov. To prináša škodu všetkým zúčastneným a nikomu neposkytuje žiadne poučenie ani pomoc. Kedykoľvek sa niekto zapojí do vzájomných útokov a slovných potýčok, zostane vyčerpaný, extrémne unavený a obe strany sú zranené; nedokážu získať žiadne pravdy a nakoniec nič nezískajú. Zostáva len nenávisť a úmysel pomstiť sa, keď sa naskytne príležitosť. Toto je zlý následok, ktorý nakoniec ľuďom prinášajú vzájomné útoky a slovné potýčky.

Čo sa týka témy vzájomných útokov a slovných potýčok, o ktorej sme práve hovorili v duchovnom spoločenstve, rozumiete teraz princípom rozlišovania? Dokážete rozlíšiť, aké situácie predstavujú vzájomné útoky a slovné potýčky? Vzájomné útoky a slovné potýčky sa často vyskytujú v skupinách ľudí a často ich možno pozorovať. Vzájomné útoky zahŕňajú predovšetkým úmyselné zameranie sa na problémy niekoho s cieľom osobne na neho útočiť, súdiť ho, odsudzovať a dokonca ho preklínať, s cieľom pomstiť sa, vrátiť úder, ventilovať si osobnú zášť a tak ďalej. V každom prípade, vzájomné útoky a slovné potýčky nie sú o duchovnom spoločenstve o pravde, ani o praktizovaní pravdy, a už vôbec nie sú prejavom harmonickej spolupráce. Namiesto toho sú prejavom odplaty a útočenia na ľudí z dôvodu horkokrvnosti a satanovej skazenej povahy. Účelom vzájomných útokov a slovných potýčok absolútne nie je jasne hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde, a už vôbec nie hádať sa s cieľom pochopiť pravdu. Účelom je skôr uspokojiť vlastné skazené povahy, ambície, sebecké túžby a telesné preferencie. Je zrejmé, že vzájomné útoky nie sú o duchovnom spoločenstve o pravde a už vôbec nie o pomoci a zaobchádzaní s ľuďmi s láskou; namiesto toho sú jednou zo satanských stratégií a metód na trýznenie, zahrávanie sa a klamanie ľudí. Ľudia žijú v skazených povahách a nerozumejú pravde. Ak si nevyberú praktizovať pravdu, veľmi ľahko sa chytia do takýchto osídiel a pokušení a do vzájomných útokov a slovných potýčok. Hádajú sa až, kým nesčervenajú v tvári, a dokonca pokračujú až donekonečna, a to všetko pre jediné slovo, frázu alebo pohľad, bojujú roky, aby sa navzájom prekonali, až do bodu, kde niet víťaza, a to len pre jedinú vec. Len čo sa stretnú, hádajú sa donekonečna a niektorí na seba dokonca útočia, preklínajú a odsudzujú v onlinových četových skupinách. Ako vážna sa stala táto nenávisť! Na zhromaždeniach si dostatočne nenadávali, ešte si neuľavili od nenávisti, nedosiahli svoje ciele, a keď sa vrátia domov, čím viac o tom premýšľajú, tým sú nahnevanejší a tam si naďalej nadávajú. Aký je to duch? Stojí za to ho podporovať, stojí za to ho obhajovať? (Nie.) Aký je to „nebojácny duch“? Toto je duch, ktorý sa ničoho nebojí, je to duch nezákonnosti, je to dôsledok toho, že satan skazil človeka. Samozrejme, takéto správanie a konanie prináša značné vyrušenia a straty do vstupu do života týchto jednotlivcov a tiež spôsobuje vyrušenia a narušenia cirkevného života. Keď sa preto vodcovia a pracovníci stretávajú s týmito situáciami, ak zistia, že dvaja ľudia na seba útočia a púšťajú sa do slovných potýčok a prisahajú, že budú bojovať až do konca, musia ich rýchlo odstrániť a nesmú ich tolerovať a už vôbec sa k nim nesmú správať zhovievavo. Musia chrániť ostatných bratov a sestry a udržiavať normálny cirkevný život, zabezpečiť, aby každé zhromaždenie dosiahlo výsledky, a nedovoliť takýmto jednotlivcom, aby zaberali čas bratov a sestier na čítanie Božích slov a duchovné spoločenstvo o pravde a narúšali normálny cirkevný život. Ak sa počas zhromaždení zistí, že na seba útočia a púšťajú sa do slovných potýčok, musí sa to okamžite zastaviť a vyriešiť. Ak sa to nedá obmedziť, títo ľudia musia byť okamžite odhalení a rozobratí prostredníctvom zhromaždenia a mali by byť odstránení. Cirkev je miesto, kde sa jedia a pijú Božie slová, kde sa uctieva Boh; nie je to miesto na vzájomné útoky alebo púšťanie sa do slovných potýčok na ventilovanie si osobnej zášti. Každý, kto často vyrušuje cirkevný život a ovplyvňuje vstup do života Božieho vyvoleného národa, musí byť odstránený. Cirkev takýchto ľudí nevíta, nedovoľuje vyrušenia od diablov ani prítomnosť zlých ľudí – odstráňte týchto ľudí a problém bude vyriešený.

Ak sa v cirkvi zistí, že sa niektorí ľudia zapájajú do vzájomných útokov a slovných potýčok, potom bez ohľadu na výhovorky a dôvody, a bez ohľadu na to, čo je predmetom ich diskusie – či je to niečo, čo každého zaujíma alebo nie – pokiaľ to spôsobuje narušenia a vyrušenia cirkevného života, tento problém sa musí vyriešiť okamžite a bez zdržania. Ak nie je možné zúčastnených zastaviť alebo obmedziť, mali by byť odstránení. Toto je práca, ktorú by mali robiť vodcovia a pracovníci, keď sa ocitnú v takýchto situáciách. Hlavným princípom nie je, aby si toleroval zlé správanie týchto ľudí alebo sa k nim správal zhovievavo, ani aby si sa hral na sudcu, ktorý pre týchto ľudí rozhoduje o tom, čo je správne a čo nesprávne, zisťuje, kto má pravdu a kto nie, kto je v práve a kto nie, jasne rozlišuje, kto má pravdu a kto sa mýli, a potom obom stranám udelíš rovnaký trest, alebo potrestáš tú, ktorú považuješ za vinnú, a odmeníš druhú – toto nie je spôsob, ako vyriešiť problém. Pri riešení tejto záležitosti by si ju nemal merať podľa zákona, a už vôbec nie by si ju nemal merať a posudzovať podľa morálnych štandardov, ale skôr by si ju mal merať a riešiť podľa princípov práce cirkvi. Pokiaľ ide o obe strany zapojené do vzájomných útokov, pokiaľ spôsobujú narušenia a vyrušenia cirkevného života, vodcovia a pracovníci cirkvi by to mali považovať za svoju povinnosť zastaviť ich a obmedziť, alebo ich izolovať alebo vyčistiť, namiesto toho, aby pozorne počúvali obe strany, ako rozprávajú, čo sa stalo, a hovoria o svojich dôvodoch a výhovorkách a o úmysle, cieli a koreni toho, prečo útočili na druhú osobu a dostali sa do slovnej potýčky – nemajú pochopiť celý príbeh, namiesto toho majú vyriešiť problém, odstrániť tieto narušenia a vyrušenia cirkevného života a zaoberať sa tými, ktorí ich spôsobili. Predpokladajme, že vodcovia a pracovníci sa snažia problém obísť a zaujmú kompromisný postoj, prijímajú zmierlivú politiku voči obom ľuďom, ktorí sa zapojili do vzájomných útokov, a dovoľujú im svojvoľne spôsobovať narušenia a vyrušenia cirkevného života bez toho, aby zasiahli alebo to riešili – stále sa k týmto ľuďom správajú zhovievavo. Zakaždým ich len napomínajú a radia im a nedokážu problém dôkladne vyriešiť. Takíto vodcovia a pracovníci si zanedbávajú svoje zodpovednosti. Ak sa v cirkvi objaví problém, že sa ľudia zapájajú do vzájomných útokov a slovných potýčok, čo spôsobuje vážne vyrušenia a škody v cirkevnom živote, a vyvoláva to vo väčšine ľudí zášť a odpor, vodcovia a pracovníci musia konať rýchlo, izolovať alebo vyčistiť obe strany podľa pracovných opatrení Božieho domu a princípov odstránenia v cirkvi. Nemali by sa hrať na sudcov, ktorí rozhodujú o prípade pre zúčastnených a vynášajú rozsudky týkajúce sa týchto osobných sporov, nemali by pozorne počúvať týchto ľudí, ako chrlia hnilé, zdĺhavé nezmysly, aby zistili, kto má pravdu a kto sa mýli, kto je v práve a kto nie, a po posúdení týchto vecí zapojiť viac ľudí do diskusií a duchovného spoločenstva o týchto veciach, čo povedie k tomu, že viac ľudí bude v srdci prechovávať odpor a nechuť. Tým sa premárni čas, ktorý by ľudia mali využívať na jedenie, pitie a duchovné spoločenstvo o Božích slovách. Toto je ešte väčšie zanedbanie zodpovednosti zo strany vodcov a pracovníkov a tento princíp praktizovania je nesprávny. Ak sa strany, ktoré boli obmedzené, v určitom bode kajajú a už nezaberajú čas na zhromaždeniach svojimi vzájomnými útokmi a slovnými potýčkami, potom je možné odvolať izoláciu, ktorá im bola uložená. Ak boli vyčistení ako zlí ľudia a niekto tvrdí, že sa zmenili k lepšiemu, je potrebné zistiť, či prejavujú skutočné prejavy pokánia, a tiež si vypočuť názor väčšiny na túto záležitosť. Aj keď ich prijmú späť, musia byť pozorne sledovaní a ich čas na hovorenie musí byť prísne obmedzený a neskôr by sa s nimi malo zaobchádzať podľa ich prejavov. Toto sú princípy, ktoré by mali vodcovia a pracovníci cirkvi pochopiť a venovať im pozornosť. Samozrejme, riešenie tejto záležitosti nemôže byť založené na subjektívnych predpokladoch; vzájomné útoky oboch strán musia mať povahu spôsobovania narušení a vyrušení. Ľuďom by sa nemalo zakazovať hovoriť a izolovať ich len preto, že jeden z nich na chvíľu povedal niečo, čo zranilo druhého, a ten potom odpovedal vlastným komentárom. Takéto zaobchádzanie s ľuďmi naozaj nie je v súlade s princípmi! Vodcovia a pracovníci musia správne pochopiť princípy a zabezpečiť, aby väčšina súhlasila s tým, že ich konanie je v súlade s princípmi, namiesto toho, aby vyčíňali a robili zlé veci alebo z komára robili somára. Pokiaľ ide o tento aspekt práce, na jednej strane sa väčšina musí naučiť rozlišovať, čo predstavuje útok, a na druhej strane vodcovia a pracovníci cirkvi tiež potrebujú poznať princípy, ktoré by sa mali pochopiť, a zodpovednosti, ktoré by sa mali pri vykonávaní tejto práce plniť.

4. Svojvoľné odsudzovanie ľudí

Vzájomné útoky majú aj ďalší prejav. Niektorí ľudia poznajú nejaké duchovné termíny a vo svojej reči ich vždy používajú, napríklad „diabol“, „satan“, „nepraktizovať pravdu“, „nemilovať pravdu“, „farizej“ a tak ďalej – tieto termíny používajú na svojvoľné odsudzovanie určitých ľudí. Nemá to tak trochu povahu útoku? Kedysi tu bol človek, ktorý chcel nadávať každému, kto pri kontakte s bratmi a sestrami nekonal podľa jeho želaní. Ale pomyslel si: „Teraz, keď verím v Boha, nadávanie ľuďom pôsobí neslušne. Kvôli tomu vyzerám, že nedodržiavam sväté dekórum. Nemôžem nadávať ani používať vulgárne slová, ale ak nebudem nadávať, budem sa cítiť nesvoj, nebudem si môcť uľaviť od nenávisti – stále budem chcieť ľuďom nadávať. Ako im mám teda nadávať?“ Vymyslel si teda nový pojem. Každému, kto ho urazil, ublížil mu svojím konaním alebo ho nepočúval, nadával takto: „Zlý diabol!“ „Ty si zlý diabol!“ „Ten a ten je zlý diabol!“ Pred slovo „diabol“ pridal slovo „zlý“ – naozaj som nikdy predtým nepočul nikoho použiť túto frázu. Nie je to celkom nové? Bratom a sestrám len tak mimochodom nadával do „zlých diablov“ – kto by sa pri tom cítil príjemne? Napríklad, ak požiadal nejakého brata alebo sestru, aby mu naliali pohár vody, a ten človek bol príliš zaneprázdnený a povedal mu, aby si ho nalial sám, nadával by mu: „Ty zlý diabol!“ Keď sa vrátil zo zhromaždenia a videl, že jedlo ešte nie je pripravené, nahneval sa: „Vy zlí diabli, všetci ste takí leniví. Ja chodím von konať svoju povinnosť a keď sa vrátim, nemám ani pripravené jedlo!“ Každý, kto s ním prišiel do styku, mohol od neho dostať nadávku „zlý diabol“. Čo je to za človeka? (Zlý človek.) V čom je zlý? V jeho očiach je každý, kto ho urazí alebo mu nie je po vôli, zlý diabol – on sám to nie je, ale všetci ostatní áno. Má na to nejaké opodstatnenie? Vôbec žiadne; len si svojvoľne vybral nadávku, ktorá by mu umožnila uľaviť si od nenávisti a ventilovať svoje emócie. Verí, že ak niekomu naozaj nadáva, ostatní povedia, že nevyzerá ako veriaci v Boha, ale myslí si, že ak niekoho nazve diablom, nie je to nadávanie a ostatným by sa to malo zdať rozumné, čím uspokojí svoje vlastné túžby a zároveň nenechá ostatným priestor na to, aby mu niečo vytkli. Tento chlapík je dosť prefíkaný a dosť zlý, používa najzlomyseľnejší jazyk, druh jazyka, ktorý ľuďom nedáva žiadnu možnosť odporu, aby sa im pomstil a odsúdil ich, a predsa ho ľudia nemôžu obviniť z nadávania alebo z nerozumného rozprávania. Keď sa s takýmto človekom stretnú, väčšina ľudí sa mu vyhne alebo sa k nemu priblíži? (Vyhli by sa mu.) Prečo? Nemôžu si dovoliť ho provokovať, takže sa mu môžu len vyhýbať; to by urobili múdri ľudia.

Jav svojvoľného odsudzovania, nálepkovania a trýznenia ľudí sa často vyskytuje v každej cirkvi. Napríklad, niektorí ľudia prechovávajú predsudky voči určitému vodcovi alebo pracovníkovi a aby sa pomstili, hovoria o nich za ich chrbtom, odhaľujú a rozoberajú ich pod zámienkou, že hovoria v duchovnom spoločenstve o pravde. Úmysel a ciele, ktoré stoja za takýmto konaním, sú nesprávne. Ak niekto naozaj hovorí v duchovnom spoločenstve o pravde, aby svedčil o Bohu a bol na úžitok druhým, mal by hovoriť v duchovnom spoločenstve o svojich vlastných pravých skúsenostiach a priniesť úžitok druhým tým, že rozoberá a spoznáva samého seba. Takáto prax prináša lepšie výsledky a Boží vyvolený národ to schváli. Ak niekto v duchovnom spoločenstve odhaľuje a znevažuje inú osobu a útočí na ňu v snahe sa jej pomstiť, potom je úmysel duchovného spoločenstva nesprávny, je neoprávnený, Boh ho nenávidí a pre bratov a sestry nie je poučný. Ak má niekto v úmysle odsudzovať alebo trýzniť druhých, potom je to zlý človek a koná zlo. Všetci z Božieho vyvoleného národa by mali vedieť rozlišovať, pokiaľ ide o zlých ľudí. Ak niekto svojvoľne útočí na ľudí, odhaľuje ich alebo znevažuje, potom by sa mu malo s láskou pomôcť, hovoriť s ním v duchovnom spoločenstve a rozoberať ho alebo ho orezať. Ak nie je schopný prijať pravdu a zatvrdilo sa odmieta napraviť, potom je to úplne iná vec. Pokiaľ ide o zlých ľudí, ktorí často svojvoľne odsudzujú, nálepkujú a trýznia druhých, mali by byť dôkladne odhalení, aby sa ich všetci naučili rozlišovať, a potom by mali byť obmedzení alebo vypudení z cirkvi. Je to nevyhnutné, pretože takíto ľudia vyrušujú cirkevný život a prácu cirkvi a je pravdepodobné, že budú zavádzať ľudí a vnesú do cirkvi chaos. Najmä niektorí zlí ľudia často útočia na druhých a odsudzujú ich, a to výlučne preto, aby dosiahli svoj cieľ predviesť sa a aby k nim ostatní vzhliadali. Títo zlí ľudia často využívajú príležitosť hovoriť na zhromaždeniach v duchovnom spoločenstve o pravde, aby nepriamo odhaľovali, rozoberali a potláčali ostatných. Dokonca to ospravedlňujú tým, že to robia, aby pomohli ľuďom a vyriešili problémy prítomné v cirkvi, a tieto zámienky používajú ako krytie, ktorým dosahujú svoje ciele. Sú to ľudia, ktorí útočia na druhých a trýznia ich, a všetci sú to jednoznačne zlí ľudia. Všetci tí, ktorí útočia na ľudí, ktorí sa usilujú o pravdu, a odsudzujú ich, sú mimoriadne krutí a len tí, ktorí odhaľujú a rozoberajú zlých ľudí, aby ochránili dielo Božieho domu, majú zmysel pre spravodlivosť a Boh ich schvaľuje. Zlí ľudia sú pri páchaní zla často veľmi prefíkaní; všetci sú zruční v používaní učenia, aby si vymysleli ospravedlnenia a dosiahli svoj cieľ zavádzať ostatných. Ak Boží vyvolený národ nedokáže rozlišovať a nedokáže týchto zlých ľudí obmedziť, cirkevný život a práca cirkvi sa dostanú do úplného neporiadku, ba až chaosu. Keď zlí ľudia hovoria v duchovnom spoločenstve o problémoch a rozoberajú ich, vždy majú nejaký úmysel a cieľ a vždy je to na niekoho zamerané. Nerozoberajú ani nepoznajú sami seba, ani sa neotvárajú a neobnažujú, aby vyriešili svoje vlastné problémy – skôr využívajú príležitosť na odhaľovanie, rozoberanie a napádanie druhých. Často využívajú duchovné spoločenstvo o svojom sebapoznaní, aby rozoberali a odsudzovali druhých, a prostredníctvom duchovného spoločenstva o Božích slovách a pravde odhaľujú, znevažujú a očierňujú ľudí. Cítia najmä odpor a nenávisť voči tým, ktorí sa usilujú o pravdu, tým, ktorí nesú bremeno za prácu cirkvi, a tým, ktorí často konajú svoje povinnosti. Zlí ľudia použijú všelijaké ospravedlnenia a výhovorky, aby podkopali motiváciu týchto ľudí a zabránili im vo vykonávaní cirkevnej práce. Z časti k nim cítia žiarlivosť a nenávisť; z časti sa boja, že ak sa títo ľudia presadia v práci, budú predstavovať hrozbu pre ich slávu, zisk a postavenie. Preto sa ich dychtivo snažia všetkými možnými spôsobmi varovať, potláčať a obmedzovať, dokonca zájdu tak ďaleko, že zbierajú kompromitujúce materiály, aby ich falošne obvinili, a prekrúcajú fakty, aby ich odsúdili. To úplne odhaľuje, že povaha týchto zlých ľudí nenávidí pravdu a pozitívne veci. Zvlášť nenávidia tých, ktorí sa usilujú o pravdu a milujú pozitívne veci, a tých, ktorí sú skôr nevinní, slušní a čestní. Možno to tak nepovedia, ale presne takto sú nastavení. Prečo sa teda zameriavajú práve na tých, ktorí sa usilujú o pravdu, a na slušných a čestných ľudí, aby ich odhaľovali, znevažovali, potláčali a vylučovali? Je to z ich strany jasný pokus zvrhnúť a zraziť k zemi dobrých ľudí a tých, ktorí sa usilujú o pravdu, zašliapať ich do zeme, aby mohli ovládať cirkev. Niektorí ľudia neveria, že je to tak. Tým kladiem jednu otázku: Prečo počas duchovného spoločenstva o pravde títo zlí ľudia neodhaľujú a nerozoberajú sami seba a namiesto toho sa vždy zameriavajú na iných a odhaľujú ich? Naozaj by to mohlo byť tak, že neodhaľujú skazenosť alebo že nemajú skazené povahy? Určite nie. Prečo teda trvajú na zameriavaní sa na iných, aby ich odhalili a rozobrali? Čo presne sa snažia dosiahnuť? Táto otázka si vyžaduje hlboké zamyslenie. Človek robí to, čo by mal, ak odhaľuje zlé skutky zlých ľudí, ktoré vyrušujú cirkev. Namiesto toho však títo ľudia odhaľujú a trápia dobrých ľudí pod zámienkou duchovného spoločenstva o pravde. Aký je ich zámer a cieľ? Zúria preto, lebo vidia, že Boh spasí dobrých ľudí? Tak to v skutočnosti je. Boh nespasí zlých ľudí, preto zlí ľudia nenávidia Boha a dobrých ľudí – to všetko je celkom prirodzené. Zlí ľudia neprijímajú pravdu a neusilujú sa o ňu; sami nemôžu byť spasení, no trápia tých dobrých ľudí, ktorí sa usilujú o pravdu a môžu byť spasení. V čom je tu problém? Keby títo ľudia poznali samých seba a pravdu, mohli by sa otvoriť a hovoriť v duchovnom spoločenstve, no oni sa vždy zameriavajú na iných a provokujú ich – vždy majú tendenciu útočiť na iných – a vždy stavajú tých, ktorí sa usilujú o pravdu, do pozície svojich pomyselných nepriateľov. To sú charakteristické znaky zlých ľudí. Tí, ktorí sú schopní takéhoto zla, sú ozajstní diabli a satani, stelesnení antikristi, ktorých treba obmedziť, a ak páchajú veľké zlo, treba sa s nimi rýchlo vysporiadať – vypudiť ich z cirkvi. Všetci, ktorí napádajú a vylučujú dobrých ľudí, sú zhnité jablká. Prečo ich nazývam zhnitými jablkami? Pretože je pravdepodobné, že v cirkvi vyvolajú zbytočné spory a konflikty a spôsobia, že stav vecí v nej bude čoraz vážnejší. Jeden deň sa zameriavajú na jedného človeka a na druhý deň na iného a vždy si berú na mušku iných, tých, ktorí milujú pravdu a usilujú sa o ňu. To môže vyrušiť cirkevný život a mať dosah na normálne jedenie a pitie Božích slov vyvoleným Božím národom, ako aj na jeho normálne duchovné spoločenstvo o pravde. Títo zlí ľudia často využívajú príležitosti cirkevného života, aby útočili na druhých v mene duchovného spoločenstva o pravde. Vo všetkom, čo hovoria, je nepriateľstvo; robia provokatívne poznámky, aby útočili na tých, ktorí sa usilujú o pravdu a ktorí sa vydávajú pre Boha, a odsudzovali ich. Aké to bude mať následky? Naruší a vyruší to život cirkvi a spôsobí, že ľudia budú v srdci nepokojní a nebudú schopní byť ticho pred Bohom. Najmä tie bezohľadné veci, ktoré títo zlí ľudia hovoria, aby odsudzovali, napádali a zraňovali druhých, môžu vyvolať odolávanie. To nevedie k riešeniu problémov; naopak, vyvoláva to v cirkvi strach a úzkosť a vnáša napätie do vzťahov medzi ľuďmi, čo vedie k tomu, že medzi nimi vzniká napätie a dostávajú sa do sporov. Správanie týchto ľudí nielenže ovplyvňuje život cirkvi, ale vedie aj k vzniku konfliktom. Môže dokonca ovplyvniť prácu cirkvi ako celku a šírenie evanjelia. Preto musia vodcovia a pracovníci tento druh ľudí varovať a tiež ich musia obmedziť a zaoberať sa nimi. Na jednej strane musia bratia a sestry prísne obmedziť týchto zlých ľudí, ktorí často útočia na druhých a odsudzujú ich. Na druhej strane by cirkevní vodcovia mali pohotovo odhaliť a zastaviť tých, ktorí svojvoľne napádajú a odsudzujú druhých, a ak sa odmietajú napraviť, treba ich z cirkvi vyčistiť. Zlým ľuďom sa musí zabrániť, aby na zhromaždeniach vyrušovali život cirkvi, a zároveň by sa malo zmäteným ľuďom obmedziť, aby rozprávali spôsobom, ktorý ovplyvňuje cirkevný život. Ak sa zistí, že nejaký zlý človek koná zlo, musí byť odhalený. V žiadnom prípade sa mu nesmie dovoliť, aby konal svojvoľne a páchal zlo, ako sa mu zachce. Je to nevyhnutné na udržanie normálneho cirkevného života a na zabezpečenie, aby sa Boží vyvolený národ mohol normálne zhromažďovať, jesť a piť Božie slová a hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde a normálne si plniť svoje povinnosti. Len vtedy sa môže v cirkvi vykonať Božia vôľa a len tak môže Jeho vyvolený národ pochopiť pravdu, vstúpiť do reality a získať Božie požehnania. Objavili ste v cirkvi tento druh zlých ľudí? Vždy prechovávajú závistlivú nenávisť voči dobrým ľuďom a vždy sa na nich zameriavajú. Dnes sa im nepáči jeden dobrý človek, zajtra druhý; sú schopní kritizovať kohokoľvek a nájsť na ňom množstvo chýb, a navyše to, čo hovoria, znie veľmi podložene a rozumne, a nakoniec vyvolajú všeobecné pobúrenie a stanú sa pohromou pre skupinu. Vyrušujú cirkev do tej miery, že srdcia ľudí sú v chaose, mnohí ľudia sa stávajú negatívnymi a slabnú, zhromaždenia nepránášajú žiadny úžitok ani poučenie a niektorí dokonca strácajú túžbu zúčastňovať sa na nich. Nie sú takíto zlí ľudia hnilými jablkami? Ak ešte nedosiahli úroveň, kedy by mali byť vyčistení, mali by byť izolovaní alebo obmedzení. Napríklad, počas zhromaždení im priraďte odľahlé miesto na sedenie, aby neovplyvňovali ostatných. Ak trvajú na hľadaní príležitostí hovoriť a útočiť na ľudí, mali by byť obmedzení – malo by im byť zakázané hovoriť zbytočné veci. Ak ich už nie je možné obmedziť a sú na pokraji výbuchu alebo odolávania, mali by byť pohotovo vyčistení. To znamená, keď už nie sú ochotní byť obmedzovaní a hovoria: „Na akom základe obmedzujete moju reč? Prečo všetci ostatní môžu hovoriť päť minút a ja len jednu minútu?“ –, keď neustále kladú tieto otázky, znamená to, že sa chystajú odolávať. Keď sa chystajú odolávať, nie sú vzdorovití? Nesnažia sa vyvolať problémy, rozvíriť nepokoj? Nechystajú sa vyrušiť cirkevný život? Chystajú sa odhaliť, kým v skutočnosti sú; nastal čas zaoberať sa nimi – musia byť rýchlo odstránení. Je to rozumné? Áno, je. Naozaj nie je ľahké zabezpečiť, aby mohla väčšina ľudí žiť normálny cirkevný život, keď sa všelijakí zlí ľudia, zlí duchovia, nečistí démoni a „špeciálne talenty“ snažia všetko kaziť. Môžeme si dovoliť ich neobmedziť? Niektoré „špeciálne talenty“ začnú znevažovať a útočiť na druhých, len čo otvoria ústa – ak nosíš okuliare alebo ak nemáš veľa vlasov, útočia na teba; ak na zhromaždeniach zdieľaš svoje skúsenostné svedectvo alebo ak si proaktívny a zodpovedný pri konaní svojich povinností, útočia na teba a odsudzujú ťa; ak máš vieru v Boha počas skúšok, ak si slabý, alebo ak prekonávaš rodinné ťažkosti pomocou svojej viery bez sťažovania sa na Boha, útočia na teba. Čo v tomto prípade znamená útok? Znamená to, že bez ohľadu na to, čo robia ostatní, týmto ľuďom sa to nikdy nepáči; vždy sa im to nepáči, vždy hľadajú chyby, ktoré neexistujú, vždy sa snažia obviniť ostatných z niečoho a v ich očiach nie nikdy nič správne, čo urobia ostatní. Aj keď hovoríš v duchovnom spoločenstve o pravde a riešiš problémy podľa pracovných opatrení Božieho domu, budú sa vŕtať v detailoch a kritizovať, nájdu chybu vo všetkom, čo robíš. Úmyselne spôsobujú problémy a každý je vystavený ich útokom. Vždy, keď sa v cirkvi objaví takýto človek, musíte sa ním zaoberať; ak sa objavia dvaja, mali by ste sa zaoberať oboma. Je to preto, lebo cirkevnému životu spôsobujú značnú škodu, spôsobujú narušenia a vyrušenia v práci cirkvi a vedie to k hrozivým následkom.

B. Charakteristiky ľudskej prirodzenosti tých, ktorí často útočia na druhých

Dnes sme v duchovnom spoločenstve hovorili o niekoľkých aspektoch týkajúcich sa problému vzájomných útokov a slovných potýčok. Pochopili ste podstatu prejavov, ktoré vykazujú rôzne typy jednotlivcov v rámci každého z týchto aspektov? Začnime tými, ktorí majú sklon útočiť na druhých – majú rozum normálnej ľudskej prirodzenosti? (Nie.) Ako sa prejavuje ich nedostatok rozumu? Aké sú ich postoje a princípy voči ľuďom, udalostiam a veciam? Aké metódy a postoje si volia pri zaobchádzaní s rôznymi ľuďmi, udalosťami a vecami? Napríklad, záľuba v hádaní sa o tom, čo je správne a čo nie, nie je to jeden z postojov, ktoré prechovávajú voči ľuďom, udalostiam a veciam? (Je.) Záľuba v hádaní sa o tom, čo je správne a čo nie, znamená snažiť sa objasniť, čo je správne a čo nie v každej jednej záležitosti, neprestať, kým sa záležitosť nevyjasní a nepochopí sa, kto mal pravdu a kto sa mýlil, a tvrdohlavo sa zameriavať na zbytočné veci. Aký má vlastne zmysel takto konať? Je nakoniec správne hádať sa o tom, čo je správne a čo nie? (Nie.) V čom je chyba? Existuje nejaká súvislosť medzi týmto a praktizovaním pravdy? (Neexistuje žiadna súvislosť.) Prečo hovoríte, že neexistuje žiadna súvislosť? Hádať sa o tom, čo je správne a čo nie, neznamená dodržiavať pravdu-princípy, nie je to diskutovanie alebo duchovné spoločenstvo o pravde-princípoch; namiesto toho ľudia vždy hovoria o tom, kto má pravdu a kto sa mýli, kto konal správne a kto nie, kto je v práve a kto nie, kto má dobrý rozum a kto nie, kto vyjadruje vyššie učenie; to je to, čo skúmajú. Keď Boh podrobuje ľudí skúškam, vždy sa snažia s Bohom hádať, vždy prídu s nejakým rozumom. Diskutuje Boh s tebou o takýchto veciach? Pýta sa Boh, aký je kontext? Pýta sa Boh na tvoje dôvody a príčiny? Nepýta. Boh sa pýta, či máš postoj podriadenosti alebo odolávania, keď ťa skúša. Boh sa pýta, či rozumieš pravde, či si podriadený. To je všetko, čo sa Boh pýta, nič iné. Boh sa ťa nepýta, aký máš dôvod, že sa nepodriaďuješ, nepozerá sa na to, či máš dobrý dôvod – absolútne neberie do úvahy takéto veci. Boh sa pozerá len na to, či si podriadený. Bez ohľadu na tvoje životné prostredie a na to, aký je kontext, Boh len podrobne skúma, či je v tvojom srdci podriadenosť, či máš postoj podriadenosti. Boh s tebou nedebatuje o tom, čo je správne a čo nie; Boh sa nestará o tvoje dôvody. Boh sa stará len o to, či si skutočne podriadený – to je všetko, čo sa ťa Boh pýta. Nie je to pravda-princíp? Druh ľudí, ktorí sa radi hádajú o tom, čo je správne a čo nie, ktorí sa radi zapájajú do slovných potýčok – sú v ich srdciach pravda-princípy? (Nie.) Prečo nie? Venovali niekedy pozornosť pravde-princípom? Usilovali sa o ne niekedy? Hľadali ich niekedy? Nikdy im nevenovali pozornosť, ani sa o ne neusilovali, ani ich nehľadali, a v ich srdciach úplne chýbajú. V dôsledku toho môžu žiť len v ľudských predstavách, v ich srdciach je jedine to, čo je správne a čo nie, kto má pravdu a kto nie, zámienky, dôvody, sofistika a hádky, po ktorých čoskoro nasledujú vzájomné útoky, odsudzovanie a obviňovanie. Takýto ľudia sa vo svojej povahe radi hádajú o tom, čo je správne a čo nie, súdia a odsudzujú ľudí. Takíto ľudia nemajú žiadnu lásku k pravde ani ju neprijímajú, sú náchylní snažiť sa hádať s Bohom, dokonca vynášať súd nad Bohom a vzdorovať Mu. Nakoniec skončia potrestaní.

Hľadajú pravdu tí, ktorí sa radi hádajú o tom, čo je správne a čo nie? Hľadajú Božie úmysly, Božie požiadavky alebo pravdu-princípy, ktoré by sa mali v týchto situáciách praktizovať prostredníctvom ľudí, udalostí a vecí, s ktorými sa v nich stretávajú? Nehľadajú. Keď narazia na určité situácie, majú tendenciu študovať, „aká bola tá udalosť“ alebo „aký je ten človek“. Aké je to správanie? Neoznačujú ľudia také niečo ako ustavičné lipnutie na ľuďoch a veciach? Hádajú sa o ospravedlneniach ľudí a o priebehu udalostí, trvajú na objasnení týchto vecí, ale nespomínajú, v ktorej časti procesu týchto zložitých situácií hľadali pravdu, pochopili pravdu alebo boli osvietení. Chýbajú im tieto skúsenosti a metódy praktizovania. Stále len hovoria: „V tej veci si sa na mňa jasne zameral, urážal si ma. Myslíš si, že som taký hlúpy, že si to nevšimnem? Prečo by si ma urážal? Neurazil som ťa; prečo by si sa na mňa zameral? Keďže sa na mňa zameriavaš, nezdržím sa! Bol som k tebe dlho trpezlivý, ale moja trpezlivosť má svoje hranice. Nemysli si, že sa nechám len tak utláčať; nebojím sa ťa!“ Držia sa týchto problémov, neustále predkladajú svoje ospravedlnenia, zaoberajú sa tým, kto má v danej veci pravdu a kto nie, čo je správne a čo nie, ale ich takzvané ospravedlnenia sa vôbec nezhodujú s pravdou a ani jedno ich slovo nie je v súlade s Božími požiadavkami. Zaoberajú sa ľuďmi, udalosťami a vecami do tej miery, že ostatní sú z toho úplne otrávení a nikto ich nechce počúvať, no oni sami sa nikdy neunavia hovoriť o týchto veciach, hovoria o nich, kamkoľvek idú, akoby boli posadnutí. Toto sa nazýva ustavičným lipnutím na ľuďoch a veciach a jednoducho odmietanie hľadať pravdu. Druhou charakteristikou ľudí, ktorí sa zapájajú do vzájomných útokov a slovných potýčok, je ich osobitná záľuba v neustálom lipnutí na ľuďoch a veciach. Milujú pravdu tí, ktorí ustavične lipnú na ľuďoch a veciach? (Nie.) Nemilujú pravdu, to je zrejmé. Rozumejú teda títo jednotlivci pravde? Vedia, čo je v skutočnosti pravda, o ktorej hovorí Boh? Súdiac podľa ich vonkajšieho správania, keď ustavične lipnú na ľuďoch a veciach, vedia, čo je v skutočnosti pravda? Je jasné, že nevedia. Aká je myšlienka, ktorú uctievajú? Je to myšlienka, že ten, koho slová sú najviac oprávnené, má pravdu, ten, koho činy sú čestné a môžu byť predložené všetkým na oči, je v práve, a ten, kto koná v súlade s morálkou, etikou a tradičnou kultúrou a získava súhlas väčšiny, je v práve. Podľa ich názoru toto „právo“ predstavuje pravdu, takže môžu s veľkou drzosťou ustavične lipnúť na ľuďoch a veciach a nikdy sa neprestanú zaoberať týmito záležitosťami. Veria, že byť oprávnený sa rovná vlastniť pravdu – nie je to veľmi problematické? Niektorí ľudia hovoria: „Nenarušil som ani nevyrušil prácu cirkvi, nevyužívam druhých, nerád okrádam druhých a nie som bitkár; nie som zlý človek.“ Znamená to, že si človek, ktorý praktizuje pravdu, niekto, kto vlastní pravdu? Veľká časť tých, ktorí ustavične lipnú na ľuďoch a veciach, verí, že sú čestní ľudia, ktorí sa preto nemusia obávať klebiet, a považujú sa za čestných, úctyhodných ľudí, ktorí by nikdy nikomu nelichotili. Keď sú preto konfrontovaní so situáciami, majú sklon sa hádať a debatovať a trvajú na tom, aby týmito prostriedkami dokázali, že ich ospravedlnenie je správne. Veria, že ak je ich ospravedlnenie pevné a môže byť predložené otvorene a väčšina s ním súhlasí, potom sú osobou, ktorá vlastní pravdu. Čo je ich „pravda“? Akým štandardom sa meria? Myslíte si, že takíto ľudia môžu pochopiť pravdu? (Nie.) Preto vždy ustavične lipnú na ľuďoch a veciach a tvrdohlavo sa nimi zaoberajú. Títo ľudia nerozumejú pravde, preto vždy hovoria: „Neurazil som ťa. Prečo na mňa vždy útočíš? Je od teba nesprávne, že na mňa útočíš!“ Veria: „Ak som ťa neurazil, nemal by si sa ku mne takto správať. Keďže sa ku mne takto správaš, pomstím sa ti, oplatím ti to a moja odveta je legitímna sebaobrana, je zákonná. Toto je pravda-princíp. Čo robíš, nie je v súlade s pravdou-princípmi, ale to, čo robím ja, je. Takže na tejto záležitosti budem lipnúť, vždy tento problém prednesiem a vždy ťa spomeniem !“ Veria, že ustavičné lipnutie na ľuďoch a veciach je v súlade s pravdou-princípmi, ale nie je to obrovská chyba? Je to naozaj obrovská chyba a sú na zlej ceste. Ustavičné lipnutie na ľuďoch a veciach je úplne iná záležitosť ako praktizovanie pravdy. Toto je druhý problém s ľudskou prirodzenosťou týchto ľudí – ustavične lipnú na ľuďoch a veciach. S čím súvisia problémy ľudskej prirodzenosti? Nesúvisia s prirodzenosťou človeka? Títo ľudia veria v Boha mnoho rokov, ale nerozumejú pravde a myslia si, že pojmy, ktoré poznajú, ako byť otvorený a priamy, čestný a poctivý, úprimný a rovný, spravodlivý a charakterný a tak ďalej, sú základmi toho, ako sa správať, a považujú tieto veci za pravdu-princípy. Toto je hlboko nesprávny názor.

Ľudia, ktorí sa zapájajú do vzájomných útokov a majú sklon zúčastňovať sa na slovných potýčkach, majú abnormálnu ľudskú prirodzenosť. Prvým aspektom je záľuba v hádaní sa o tom, čo je správne a čo nie; druhým je ustavičné lipnutie na ľuďoch a veciach. Aký je tretí aspekt? Nie je to ich úplné odmietanie prijať pravdu? Nedokážu prijať ani jedno správne tvrdenie. Myslia si: „Aj keď je to, čo hovoríš, správne, stále mi musíš pomôcť zachovať si tvár, musíš hovoriť taktne a nezraniť ma. Ak sú tvoje slová ostré a mohli by ma pripraviť o tvár, musíš mi ich povedať v súkromí. Nesmieš ma zraniť pred mnohými ľuďmi, musíš brať ohľad na moju hrdosť a dať mi východisko z tejto trápnej situácie. Okrem toho, čo hovoríš, je nesprávne, takže musím vrátiť úder!“ V závažnejších prípadoch títo ľudia odolávajú: „Nezáleží na tom, aké správne sú tvoje slová, neprijmem ich! Je v poriadku, ak hovoríš o niekom inom, ale zameriavať sa na mňa v poriadku nie je, aj keď máš pravdu!“ Dokonca aj pri čítaní Božích slov, ak majú pocit, že Božie slová sú zamerané na nich alebo ich odhaľujú, cítia k týmto slovám odpor a nie sú ochotní ich počúvať – keďže sú konfrontovaní len s Božími slovami, nemôžu sa s Ním hádať. Ak niekto poukáže na ich problémy alebo sa im postaví tvárou v tvár, alebo ich neúmyselne spomenie bez toho, aby sa na nich chcel zamerať, sú schopní vrátiť úder a začať slovné potýčky. Neznamená to, že takíto jednotlivci úplne odmietajú prijať pravdu? (Áno.) Toto je ich ľudská prirodzenosť-podstata – absolútne odmietanie prijať pravdu. Preto, bez ohľadu na obsah ich slovných potýčok alebo na to, kde sa tieto potýčky odohrávajú, ľudská prirodzenosť takýchto ľudí je jasná. Nerozumejú pravde, a aj keď rozumejú tomu, čo sa hovorí počas kázní, neprijímajú pravdu; stále sa zapájajú do vzájomných útokov a neustále sa zúčastňujú na slovných potýčkach, alebo majú často sklon útočiť na druhých. Súdiac podľa týchto ich prejavov, akí sú to ľudia? Po prvé, sú milovníkmi pravdy? Sú to jednotlivci, ktorí dokážu praktizovať pravdu, keď jej rozumejú? (Nie.) Keď objavia problémy, dokážu hľadať pravdu, aby ich vyriešili? (Nie.) Keď majú predstavy a predsudky alebo osobné názory na iných ľudí, dokážu ich z vlastnej iniciatívy odložiť bokom, aby hľadali pravdu? (Nie.) Nič z toho nedokážu. Pri pohľade na všetky tieto veci, ktorých nie sú schopní, je zrejmé, že všetci, ktorí sú náchylní útočiť na druhých a zapájať sa do slovných potýčok, za nič nestoja. Súdiac podľa ich rôznych prejavov, nemilujú pravdu a nie sú ochotní ju hľadať. V záležitostiach týkajúcich sa pravdy zostávajú samospravodliví a vôbec nehľadajú pravdu, bez ohľadu na to, aké predsudky alebo chybné názory si vytvoria, a aj keď im je pravda jasne vysvetlená v duchovnom spoločenstve, odmietajú ju prijať a už vôbec ju nechcú praktizovať. Zároveň títo jednotlivci vykazujú ešte ohavnejší prejav: keď pochopia niektoré slová a učenia, používajú tieto vznešené učenia, ktorým rozumejú, aby svojvoľne útočili, súdili a odsudzovali druhých, a dokonca ich obmedzovali a ovládali. Ak sa im nepodarí podmaniť si ťa svojimi súdmi a odsúdeniami, vymyslia si všelijaké spôsoby, ako ťa obmedziť prázdnymi teóriami. Ak sa stále nepodvolíš, uchýlia sa k ešte opovrhnutiahodnejším a hroznejším metódam, aby na teba zaútočili, až kým sa im nepodvolíš, nezoslabneš a nebudeš negatívny, alebo ich nezačneš obdivovať a nenecháš sa nimi manipulovať – potom sa budú cítiť spokojní. Takže na základe správania, prejavov a postoja týchto jednotlivcov k pravde, akí sú to ľudia? Úplne odmietajú prijať pravdu – to je ich postoj k pravde. A čo ich ľudská prirodzenosť? Väčšina týchto jednotlivcov sú zlí ľudia; konzervatívne povedané, viac ako 90 % z nich sú. Zlí ľudia v každej záležitosti radi objasňujú, čo je správne a čo nie, inak to nenechajú tak, a vždy majú takýto sklon. Keď ich navyše konfrontujú s nejakými situáciami, zlí jednotlivci sa zaoberajú ľuďmi a vecami a neustále na nich lipnú, vždy predkladajú svoje vlastné ospravedlnenia, vždy sa snažia prinútiť všetkých, aby s nimi súhlasili a podporovali ich, a hovorili, že majú pravdu, a nedovolia nikomu, aby o nich povedal niečo zlé. Okrem toho, keď zlí ľudia čelia situáciám, vždy hľadajú príležitosti, ako ľudí spútať a ovládať. Akú metódu používajú na ovládanie ľudí? Všetkých odsudzujú, každého nútia uveriť, že je nedostatočný, že má problémy a chyby a že je horší ako títo zlí ľudia. Potom sa títo zlí ľudia cítia potešení a šťastní. Keď už všetkých ostatných zrazili na kolená a zostali stáť len oni sami, nedostali všetkých pod svoju kontrolu? Cieľ, ktorý dosahujú ovládaním ľudí, je všetkých odsúdiť a zraziť, prinútiť ich uveriť, že sú neschopní, aby sa stali negatívnymi a slabými, stratili vieru v Božie slová a v pravdu a stratili vieru v Boha a nemali cestu, ktorou by mohli nasledovať – potom sa títo zlí ľudia cítia šťastní a spokojní. Pri pohľade na tieto aspekty nie je jasné, že zlí ľudia tvoria väčšinu týchto druhov jednotlivcov? Pozrite sa, ktoré typy ľudí majú vždy sklon útočiť na druhých, keď sú v nejakej skupine, či už tvárou v tvár alebo za chrbtom, používajúc rôzne metódy na útočenie na druhých – takíto ľudia sú zlí. Títo jednotlivci vôbec neprijímajú pravdu, ani v duchovnom spoločenstve nehovoria o pravde, a často využívajú situáciu, aby sa chválili, akí sú dobrí, že všetko, čo robia, je oprávnené a podložené a že sa správajú čestne a otvorene – vždy sa chvália, že sú slušní a úctyhodní ľudia a priami a spravodliví jednotlivci. Títo ľudia nikdy nesvedčia o pravde ani o Božích slovách, len radi ustavične lipnú na ľuďoch a veciach a predkladajú svoje vlastné ospravedlnenia. Ich úmyslom a cieľom je prinútiť ľudí veriť, že sú dobrí a že všetkému rozumejú. Pokiaľ ide o tých v cirkvi, ktorí sa často zapájajú do vzájomných útokov a slovných potýčok, či už sú to tí, ktorí útoky iniciujú, alebo tí, ktorí sú napadnutí, ak je život cirkvi narušený a vyrušený, potom by sa väčšina ľudí mala postaviť, aby ich varovala a obmedzila. Týmto ľuďom by sa nemal dávať čas na to, aby sa správali ako utrhnutí z reťaze a robili zlé veci, ani by sa im nemalo dovoliť, aby ovplyvňovali ostatných tým, že si ventilujú svoju osobnú zlosť a hľadajú pomstu pre svoje osobné spory a chvíľkový hnev. Aj cirkevní vodcovia by si mali samozrejme svedomito plniť svoje zodpovednosti, účinne obmedzovať týchto ľudí v narúšaní a vyrušovaní cirkevného života a chrániť väčšinu ľudí pred vyrušovaním. Keď sa ľudia zapájajú do vzájomných útokov a slovných potýčok, cirkevní vodcovia by ich mali byť schopní včas zastaviť a obmedziť. Ak pokus o ich zastavenie a obmedzenie problém nevyrieši a oni naďalej na seba útočia a dostávajú sa do slovných potýčok, vyrušujú ostatných a naďalej poškodzujú cirkevný život, potom by takíto jednotlivci mali byť vyčistení alebo vypudení. To je zodpovednosť cirkevných vodcov.

Pomerne dosť sme hovorili v duchovnom spoločenstve o správaní a prejavoch tých, ktorí sa zapájajú do vzájomných útokov a slovných potýčok. Práve sme tiež stručne rozobrali ich ľudskú prirodzenosť a hovorili o nej v duchovnom spoločenstve, čo vám umožní získať o nich väčšiu schopnosť rozlišovať a zistiť, o čo ide, a vedeli ich včas rozlíšiť, keď hovoria a konajú. Čím dôkladnejšie pochopíte a spoznáte podstatu týchto ľudí, tým rýchlejšie ich dokážete rozlíšiť a následne vás budú čoraz menej vyrušovať. Väčšine z vás by malo byť jasné, akú škodu spôsobujú cirkevnému životu a Božiemu vyvolenému národu tí, ktorí sa zapájajú do vzájomných útokov a slovných potýčok. Takíto ľudia určite nebudú nad sebou uvažovať a neprestanú bojovať. Ak sa s nimi nebude pohotovo zaoberať a nebudú vyčistení, budú spôsobovať neustále narušenia a vyrušenia v živote cirkvi. Preto je zaoberanie sa takýmito ľuďmi a ich vyčistenie veľmi dôležitou úlohou pre cirkevných vodcov a nemalo by sa to prehliadať.

5. júna 2021