Exkurz tretí: Ako Noe a Abrahám poslúchli Božie slová a podriadili sa Bohu (Druhá časť)

Na poslednom stretnutí sme hovorili v duchovnom spoločenstve o desiatom bode rôznych prejavov antikristov: „Opovrhujú pravdou, bezostyšne porušujú princípy a ignorujú opatrenia Božieho domu.“ O čom konkrétne sme hovorili v duchovnom spoločenstve? (Boh hovoril v duchovnom spoločenstve hlavne o tom, ako pristupovať k Božiemu slovu.) Súvisí to s desiatym bodom? (Áno. Pretože v bode „Opovrhujú pravdou, bezostyšne porušujú princípy a ignorujú opatrenia Božieho domu“ je jedným z prejavov správania antikristov to, že len počúvajú to, čo hovorí Kristus, ale neposlúchajú to ani sa tomu nepodriaďujú. Neposlúchajú Božie slová a ani podľa Božích slov nepraktizujú. Na minulom zhromaždení hovoril Boh v duchovnom spoločenstve o tom, ako pristupovať k Božiemu slovu, ako poslúchať Božie slovo a potom ako Božie slovo realizovať a vykonávať.) Je to všetko jasné, však? Počas nášho predchádzajúceho zhromaždenia som rozprával dva príbehy: Jeden bol príbeh o Noemovi a druhý o Abrahámovi. Sú to dva klasické príbehy z Biblie. Mnoho ľudí tieto príbehy pozná a rozumie im, ale keď im porozumejú, len málokto vie, ako pristupovať k Božím slovám a požiadavkám. Aký bol teda hlavný cieľ toho, že sme o týchto dvoch príbehoch hovorili v duchovnom spoločenstve? Išlo o to, aby ľudia vedeli, ako by mali ako človek a stvorená bytosť pristupovať k Božím slovám a požiadavkám – a aby poznali pozíciu, ktorú by mala stvorená bytosť zaujať, a postoj, ktorý by mala mať, keď čelí Božím požiadavkám a keď počúva Božie slová. To sú tie hlavné veci. Toto je pravda, ktorú mali ľudia spoznať a pochopiť, keď sme minule hovorili v duchovnom spoločenstve o týchto dvoch príbehoch. Po tom, čo sme hovorili v duchovnom spoločenstve o týchto dvoch príbehoch, je vám teda teraz jasné, ako sa podriadiť Kristovi a poslúchať Jeho slová, aký by mal byť postoj ľudí a aký by mali mať pohľad a pozíciu voči Kristovi a voči slovám, ktoré Kristus vyslovil, ako aj to, ako by mali pristupovať k slovám a požiadavkám, ktoré pochádzajú od Boha, a aké pravdy by v tom mali pochopiť? (Po prvé je to byť úprimný ku Kristovi, po druhé je to učiť sa mať úctu ku Kristovi a po tretie je to poslúchať Jeho slová, počúvať Božie slová srdcom.) Pamätáte si tie pravidlá. Keby som o týchto pravidlách nehovoril, dokázali by ste ich vyvodiť z tých dvoch príbehov, ktoré som rozprával? (Jediné, k čomu dokážeme dospieť, je, že musíme poslúchať všetko, čo Boh povie.) Všetko, čo dokážete vyvodiť, sú jednoduché, dogmatické a teoretické spôsoby konania; stále nie ste schopní pochopiť alebo spoznať pravdy v tom obsiahnuté, ktoré by ľudia mali hľadať a chápať. Poďme teda podrobne hovoriť v duchovnom spoločenstve o príbehoch Noema a Abraháma.

I. Noemov postoj k Božím slovám

Najprv si povedzme o príbehu Noema. Na predchádzajúcom zhromaždení sme sa v širších súvislostiach rozprávali o príčinách a dôsledkoch Noemovho príbehu. Prečo sme neboli konkrétnejší? Pretože väčšina ľudí už pozná príčiny, dôsledky a konkrétne detaily tohto príbehu. Ak vám niektoré detaily nie sú celkom jasné, nájdete ich v Biblii. Dnes však nebudeme hovoriť v duchovnom spoločenstve o presných detailoch tohto príbehu, ale o tom, ako Noe, hlavná postava príbehu, pristupoval k Božím slovám, aké aspekty pravdy majú ľudia z jeho postoja pochopiť, a aký bol Boží postoj, čo si myslel a ako Noema hodnotil po tom, čo videl každý jeho krok. Práve o týchto detailoch budeme hovoriť v duchovnom spoločenstve. Boží postoj k Noemovi a jeho hodnotenie Noemových činov nám dostatočne ukazujú, aké štandardy Boh vyžaduje od ľudstva, od tých, ktorí Ho nasledujú, a tých, ktorým prináša spásu. Treba v tom hľadať pravdu? Tam, kde treba hľadať pravdu, tam sa ju oplatí rozobrať, premýšľať o nej a dôsledne o nej hovoriť v duchovnom spoločenstve. Nebudeme sa zaoberať konkrétnymi detailmi Noemovho príbehu. Dnes budeme hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde, ktorú treba hľadať v rôznych Noemových postojoch k Bohu, ako aj o Božích požiadavkách a úmysloch, ktorým by ľudia mali porozumieť z Božieho hodnotenia Noema.

Noe bol obyčajný príslušník ľudstva, ktorý uctieval a nasledoval Boha. Keď k nemu Boh prehovoril, jeho postojom nebolo konať pomaly, otáľať alebo si dávať na čas. Naopak, počúval Božie slová s hlbokou vážnosťou, každý Jeho výrok počúval s plnou starostlivosťou a pozornosťou, usilovne načúval a snažil sa zapamätať si všetko, čo mu Boh prikázal, a ani v najmenšom sa neodvážil byť ľahostajný. V jeho postoji k Bohu a Božím slovám bolo cítiť bohabojné srdce, čo bolo dôkazom, že Boh mal v jeho srdci miesto a že Noe bol Bohu podriadený. Pozorne počúval, čo Boh hovorí, vnímal obsah Jeho slov a to, čo mu Boh prikázal urobiť. Počúval pozorne – neanalyzoval, ale prijal Jeho slová. V jeho srdci nebolo odporu, neochoty ani netrpezlivosti. Naopak, pokojne, starostlivo a pozorne si v srdci ukladal každé slovo a každú vec, ktorá sa týkala Božích požiadaviek. Keď Boh Noemovi dával každý pokyn, Noe si vlastným spôsobom podrobne zaznamenával všetko, čo Boh povedal a čo mu zveril. Potom odložil svoju prácu, prerušil rutinu a plány svojho starého života a začal sa pripravovať na všetko, čo mu Boh zveril, a zhromažďovať zásoby na stavbu archy, ktorú mu Boh nariadil postaviť. Neodvážil sa opomenúť ani jediné Božie slovo, ani jedinú požiadavku a ani najmenší detail z toho, čo sa od neho požadovalo v Božích slovách. Vlastným spôsobom si zaznamenával hlavné body a detaily všetkého, čo mu Boh prikázal a zveril, potom nad nimi znova a znova premýšľal a uvažoval a následne sa pustil do hľadania všetkých materiálov, ktoré mal pripraviť podľa Božieho príkazu. Prirodzene, po každom pokyne, ktorý od Boha prijal, si Noe vlastným spôsobom dôkladne naplánoval a usporiadal všetko, čo mu Boh zveril a prikázal urobiť – a potom, krok za krokom uskutočňoval tieto plány a opatrenia, každý detail a každý krok toho, čo mu Boh prikázal. Všetko, čo Noe urobil počas celého tohto procesu, nech už išlo o veci veľké alebo malé, dôležité alebo v očiach človeka zdanlivo bezvýznamné, bolo presne to, čo mu Boh nariadil a čo mu Boh hovoril a prikázal. Z každého Noemovho činu po prijatí Božieho poverenia je zrejmé, že jeho postoj k Božím slovám nebol len povrchným počúvaním. A už vôbec to nebolo tak, že po vypočutí Jeho slov si vybral čas, keď mal dobrú náladu, keď bolo vhodné prostredie či priaznivý čas na ich vykonanie. Namiesto toho odložil svoju prácu, prerušil svoj bežný rytmus života a od toho dňa urobil zo stavby archy, ktorú mu Boh nariadil, najvyššiu prioritu svojho života a existencie a podľa toho ju aj uskutočňoval. Jeho postoj k Božiemu povereniu a k Božím slovám nebol ľahostajný, povrchný ani vrtkavý, a už vôbec nie odmietavý. Naopak, pozorne počúval Božie slová a vložil svoje srdce do toho, aby si ich zapamätal a premýšľal nad nimi. Jeho postoj k Božím slovám bol postojom prijatia a podriadenosti. Pre Boha je to jediný postoj, po ktorom Boh túži a ktorý by mala mať skutočná stvorená bytosť voči Jeho slovám. V tomto postoji nebolo odmietnutia, povrchnosti či svojvôle, tento postoj nebol znehodnotený ľudským úmyslom; bol to čisto a úplne postoj, aký má mať stvorená bytosť.

Po prijatí Božieho poverenia začal Noe plánovať, ako postaviť archu, ktorej stavbu mu Boh zveril. Hľadal rozličné materiály, ľudí a nástroje potrebné na jej stavbu. To, prirodzene, zahŕňalo mnoho vecí; nebolo to také jednoduché, ako naznačuje text. V časoch pred priemyselnou dobou, keď sa všetko robilo ručne a fyzickou prácou, nie je ťažké predstaviť si, aké náročné bolo postaviť takú archu, taký kolos, a splniť úlohu stavby archy, ktorú mu Boh zveril. To, ako Noe plánoval, pripravoval sa, navrhoval a zhromažďoval rozličné veci, napríklad materiály a nástroje, samozrejme, neboli jednoduché záležitosti, a Noe zrejme nikdy predtým nevidel takú obrovskú loď. Keď po prijatí tohto poverenia čítal medzi riadkami Božích slov a posudzoval všetko, čo Boh povedal, Noe pochopil, že nejde o jednoduchú vec ani o ľahkú úlohu. Nebola to veru jednoduchá ani ľahká úloha, aké to teda malo následky? V prvom rade to znamenalo, že prijatím tohto poverenia si Noe naloží na svoje plecia ťažké bremeno. Navyše, z toho, ako Boh osobne povolal Noema a osobne mu dal pokyny, ako archu postaviť, bolo zrejmé, že nejde o obyčajnú vec či o nejakú maličkosť. Z detailov všetkého, čo Boh povedal, bolo zrejmé, že to nie je niečo, čo by dokázal zniesť obyčajný človek. Skutočnosť, že Boh povolal práve Noema a poveril stavbou archy jeho, ukazuje, aké dôležité miesto mal Noe v Božom srdci. V tejto veci Noe, samozrejme, dokázal porozumieť niektorým Božím úmyslom – a keď ich pochopil, uvedomil si, aký život ho v nasledujúcich rokoch čaká, a bol si vedomý niektorých ťažkostí, s ktorými sa stretne. Hoci si Noe uvedomoval a chápal, aké nesmierne ťažké bolo to, čo mu Boh zveril, a aké veľké skúšky ho čakajú, nemal v úmysle odmietnuť. Naopak, bol hlboko vďačný Bohu Jahvemu. Prečo bol Noe vďačný? Pretože Boh mu nečakane zveril takú významnú úlohu a osobne mu povedal a vysvetlil každý detail. A čo bolo ešte dôležitejšie, Boh mu povedal celý príbeh, prečo má byť archa postavená, od začiatku až do konca. Bola to vec z Božieho vlastného plánu riadenia, Božia vlastná záležitosť, no Boh mu o nej povedal, a tak Noe vycítil jej vážnosť. Keď to zhrnieme, zo všetkých týchto rôznych znamení, z tónu Božej reči a z rôznych aspektov, ktoré Boh Noemovi oznámil, vedel Noe vycítiť, aká dôležitá bola úloha postaviť archu, ktorú mu Boh zveril. V srdci to ocenil a neodvážil sa to brať na ľahkú váhu ani zanedbať čo len jediný detail. Preto, keď Boh dokončil svoje pokyny, Noe si vytvoril plán a pustil sa do práce, aby urobil všetky prípravy na stavbu archy, hľadal ľudí, zhromažďoval všetky druhy materiálov a podľa Božích slov postupne zhromažďoval k arche rozličné druhy živých tvorov.

Celý proces stavby archy sprevádzali ťažkosti. Na chvíľu odložme bokom, ako Noe rok čo rok znášal bičujúce vetry, spaľujúce slnko a prudký dážď, horúčavy aj krutú zimu a striedanie štyroch ročných období. Najprv si povedzme o tom, akú obrovskú úlohu predstavovala stavba archy, ako aj o príprave rozličných materiálov a o nespočetných ťažkostiach, ktorým Noe musel čeliť počas stavby archy. Aké ťažkosti to boli? Na rozdiel od vnímania ľudí sa niektoré fyzické práce nepodarili hneď na prvý raz a Noe musel prekonať mnoho neúspechov. Keď niečo dokončil a vyzeralo to zle, rozobral to, po rozobratí musel pripraviť materiály a všetko urobiť odznova. Nebolo to ako v modernej dobe, kde všetci robia všetko pomocou elektronických zariadení, ktoré stačí nastaviť a práca sa vykonáva podľa stanoveného programu. Keď sa takáto práca vykonáva dnes, je mechanizovaná-zapnete stroj a ten prácu vykoná. Noe však žil v dobe primitívnej spoločnosti, keď sa všetko robilo ručne; všetko ste museli vykonať vlastnými rukami, s pomocou očí a mysle, vlastnej usilovnosti a sily. Samozrejme, ľudia sa predovšetkým museli spoliehať na Boha; museli hľadať Boha vždy a všade. Noe sa stretával so všemožnými ťažkosťami a počas dní a nocí strávených stavbou archy musel čeliť nielen rôznym situáciám, ktoré nastali pri dokončovaní tejto obrovskej úlohy, ale aj rôznorodému prostrediu okolo seba a dokonca posmechu, ohováraniu a slovným urážkam zo strany ľudí. Hoci sme tieto scény osobne nezažili, keď sa odohrávali, nie je vari možné predstaviť si niektoré z rôznych ťažkostí, ktoré Noe zažíval a prekonával, a aké rôzne výzvy musel znášať? Počas stavby archy musel najprv čeliť nepochopeniu zo strany vlastnej rodiny, ich výčitkám, sťažovaniu, ba aj osočovaniu. Potom to bolo ohováranie, posmievanie a odsudzovanie zo strany okolia – príbuzných, priateľov a všetkých ostatných. No Noe mal iba jeden postoj, a to poslúchať Božie slová, uskutočniť ich až do konca a nikdy nezaváhať. Čo si Noe predsavzal? „Pokým budem nažive, pokým sa budem môcť hýbať, nezanechám Božie poverenie.“ To bola jeho motivácia pri uskutočňovaní veľkého diela stavby archy a zároveň jeho postoj, keď prijímal Božie príkazy a počul Božie slová. Noe čelil všakovakým problémom, ťažkým situáciám a výzvam, no neustúpil. Keď niektoré jeho ťažšie technické úlohy neraz zlyhávali a dochádzalo k ich poškodeniu, Noe sa v srdci znepokojoval a pociťoval úzkosť, no keď pomyslel na Božie slová, keď si spomenul na každé slovo, ktoré mu Boh prikázal, a na to, ako ho Boh povýšil, vtedy sa často cítil mimoriadne motivovaný: „Nemôžem to vzdať, nemôžem zahodiť to, čo mi Boh prikázal a zveril; je to Božie poverenie, a keďže som ho prijal, keďže som počul slová, ktoré Boh vyslovil, a hlas Boží, a keďže som to od Boha prijal, mal by som sa úplne podriadiť, lebo to je to, čo by mala ľudská bytosť dosiahnuť.“ A tak bez ohľadu na to, akým ťažkostiam čelil, s akým posmechom či ohováraním sa stretol, bez ohľadu na to, ako veľmi sa jeho telo vyčerpalo a unavilo, nezanechal to, čo mu zveril Boh, a neustále mal na pamäti každé jedno slovo z toho, čo Boh povedal a prikázal. Bez ohľadu na to, ako sa menilo jeho prostredie, bez ohľadu na to, akej veľkej ťažkosti čelil, veril, že nič z toho nebude trvať večne, že samotné Božie slová nikdy nepominú a že s istotou sa podarí len to, čo Boh prikázal urobiť. Noe mal v sebe pravú vieru v Boha a podriadenosť, ktorú mal mať, a pokračoval v stavaní archy, o čo ho požiadal Boh. Noe deň za dňom a rok za rokom starol, ale jeho viera sa nezmenšila a nezmenili sa ani jeho postoj a odhodlanie splniť to, čím ho Boh poveril. Hoci boli chvíle, keď sa jeho telo cítilo unavené a vyčerpané, keď ochorel a v srdci bol slabý, jeho vytrvalosť a odhodlanie splniť Božie poverenie a podriadiť sa Božím slovám sa nezmenšili. Noe počas rokov, keď staval archu, praktizoval počúvanie a podriaďovanie sa slovám, ktoré Boh povedal, a tiež praktizoval dôležitú pravdu stvorenej bytosti a obyčajného človeka, ktorý potrebuje dokončiť Božie poverenie. Navonok sa mohlo zdať, že celý proces bol vlastne len o jednom: o stavbe archy a o naplnení toho, čo mu Boh prikázal vykonať dobre a dokončiť to. No čo bolo potrebné, aby toto dielo vykonal dobre a úspešne ho dokončil? Nebolo to nadšenie ľudí, ani ich heslá, a už vôbec nie nejaké prchavé sľuby či ich takzvaný obdiv k Stvoriteľovi. Nič z toho nebolo potrebné. Tvárou v tvár Noemovej stavbe archy sa takzvaný obdiv ľudí, ich sľuby, nadšenie a viera v Boha v ich duchovnom svete javia ako úplne nepoužiteľné. V porovnaní s Noemovou skutočnou vierou a skutočným podriadením sa Bohu sa ľudia javia úbohí a poľutovaniahodní a tých pár učení, ktorým rozumejú, sa zdá byť prázdnych, chabých, krehkých a slabých, nehovoriac o tom, že sú hanebné, opovrhnutiahodné a odporné.

Noemovi trvala stavba archy 120 rokov. Týchto 120 rokov nebolo 120 dní, ani 10 či 20 rokov, ale desaťročia dlhšie ako je dnes priemerná dĺžka života bežného človeka. Vzhľadom na dĺžku času, obtiažnosť dokončenia tohto diela a rozsah potrebných technických znalostí, keby Noe nemal skutočnú vieru, keby jeho viera bola len myšlienkou, len upínaním sa na nádej, nadšením alebo nejakým hmlistým a abstraktným presvedčením, bola by archa vôbec dokončená? Keby jeho podriadenosť Bohu bola len slovným sľubom, keby to bola len poznámka napísaná perom, ako tá, ktorú dnes píšete vy, mohla by byť archa postavená? (Nie.) Keby jeho podriadenosť voči prijatiu Božieho poverenia nebola ničím iným len vôľou a odhodlaním či želaním, mohla by byť archa postavená? Keby Noemova podriadenosť voči Bohu bola len formálnym prejavom zanechávania, výdavania sa a platenia ceny, alebo len vykonávania väčšieho množstva práce, platenia väčšej ceny a teoretickej vernosti k Bohu, či len v podobe hesiel, mohla by byť archa postavená? (Nie.) Bolo by to príliš ťažké! Ak by Noemov postoj k prijatiu Božieho poverenia bol akousi transakciou, ak by ho Noe prijal len preto, aby bol požehnaný a odmenený, mohla by byť archa postavená? Rozhodne nie! Ľudská horlivosť môže vydržať 10, 20 či možno 50 alebo 60 rokov, no keď sa človek priblíži k smrti a vidí, že nič nezískal, stratí vieru v Boha. Toto nadšenie, ktoré pretrvá 20, 50 či 80 rokov, sa nestáva podriadenosťou ani skutočnou vierou. To je veľmi tragické. Skutočná viera a skutočná podriadenosť, ktoré naproti tomu nachádzame u Noema, sú práve tým, čo chýba ľuďom v dnešnej dobe, a tým, čo ľudia v dnešnej dobe nevidia a čím pohŕdajú, opovrhujú alebo dokonca nad tým ohŕňajú nos. Rozprávanie príbehu o Noemovi, ktorý staval archu, vždy vyvoláva búrlivú diskusiu. Každý o tom môže hovoriť, každý má čo povedať. No nikto sa nezamyslí nad tým ani neskúsi prísť na to, čo bolo v Noemovi, akú cestu praktizovania mal, aký postoj požadovaný Bohom a pohľad na Božie prikázania mal, alebo aký charakter prejavoval, keď počúval Božie slová a uvádzal ich do praxe. Preto hovorím, že dnešní ľudia nie sú spôsobilí rozprávať príbeh o Noemovi, lebo keď niekto rozpráva tento príbeh, zaobchádza s Noemom len ako s legendárnou postavou, či dokonca ako s obyčajným starým mužom s bielou bradou. V duchu sa pýtajú, či takáto osoba skutočne existovala, aký bol v skutočnosti, a nesnažia sa oceniť, ako sa Noe začal prejavovať po tom, čo prijal Božie poverenie. Keď sa dnes vraciame k príbehu o Noemovi a stavbe archy, myslíte si, že je to významná alebo nepodstatná udalosť? Ide len o obyčajný príbeh starého muža, ktorý v dávnych časoch postavil archu? (Nie.) Spomedzi všetkých ľudí bol Noe postavou, ktorá mala bázeň pred Bohom, podriaďovala sa Bohu a splnila Božie poverenie, a to je najviac hodné napodobňovania. Noe bol Bohom schválený a mal by byť vzorom pre tých, ktorí dnes Boha nasledujú. A čo bolo na ňom najcennejšie? Mal len jeden postoj k Božím slovám: počúvať a prijať, prijať a podriadiť sa, a podriaďovať sa až do smrti. Práve tento postoj, ktorý bol najvzácnejší zo všetkých, mu získal Božie schválenie. K Božím slovám nepristupoval povrchne, nekonal mechanicky, podrobne ich neskúmal a neanalyzoval, neodporoval im ani ich neodmietal vo svojej hlave, aby ich následne odsunul do úzadia mysle; naopak – úprimne ich počúval, kúsok po kúsku ich prijímal vo svojom srdci, a potom premýšľal, ako ich uviesť do praxe, ako ich uskutočniť a praktizovať tak, ako bolo pôvodne zamýšľané, bez akýchkoľvek odchýlok. Keď premýšľal nad Božími slovami, hovoril si v duchu: „Toto sú Božie slová, Božie pokyny, Božie poverenie, je to moja povinnosť, musím sa podriadiť. Nesmie mi uniknúť jediný detail, nemôžem sa spriečiť žiadnemu z Božích želaní ani nesmiem prehliadnuť žiadny z detailov toho, čo povedal. Inak by som nebol hoden nazývať sa človekom, nebol by som hoden Božieho poverenia ani Jeho povýšenia. Ak v tomto živote nesplním všetko, čo mi Boh povedal a zveril, zostane mi len ľútosť. Navyše nebudem hoden Božieho poverenia ani Jeho povýšenia a nebudem mať odvahu vrátiť sa pred Stvoriteľa.“ Všetko, nad čím Noe premýšľal a čo zvažoval vo svojom srdci, každý jeho pohľad a každý jeho postoj, to všetko rozhodlo o tom, že nakoniec dokázal uviesť Božie slová do praxe, premeniť Božie slová na realitu, uskutočniť Božie slová a dosiahnuť, aby sa naplnili a vykonali prostredníctvom jeho tvrdej práce a stali sa realitou prostredníctvom neho, tak, aby Božie poverenie nevyšlo nazmar. Súdiac podľa všetkého, nad čím Noe premýšľal, každej myšlienky, ktorá vznikla v jeho srdci, a jeho postoja k Bohu, Noe bol hoden Božieho poverenia, bol človekom, ktorému Boh dôveroval a na ktorého sa Boh díval priaznivo. Boh pozoruje každé slovo a skutok ľudí, pozoruje ich myšlienky a nápady. V Božom ponímaní to, že Noe dokázal takto uvažovať, potvrdzovalo, že Boh si zvolil správne: Noe dokázal niesť Božie poverenie a Božiu dôveru a bol schopný splniť Božie poverenie – bol jedinou voľbou spomedzi celého ľudstva.

V očiach Boha bol Noe Jeho jedinou voľbou na naplnenie takej veľk ej úlohy, akou bolo postavenie archy. Čo sa teda v Noemovi dalo nájsť? Dve veci: pravá viera a pravá podriadenosť. V srdci Boha sú to presne tie štandardy, ktoré od ľudí požaduje. Jednoduché, však? (Áno.) Táto Jeho „jediná voľba“ mala tieto dve veci, ktoré sú také jednoduché – lenže okrem Noema sa nedajú nájsť u nikoho iného. Niektorí ľudia hovoria: „Ako je to možné? Veď sme sa zriekli rodiny i kariéry, vzdali sme sa práce, vyhliadok i vzdelania a zanechali sme náš majetok aj deti. Hľa, aká veľká je naša viera a ako veľmi milujeme Boha! V čom sme horší než Noe? Ak by nás Boh požiadal postaviť archu – nuž, moderný priemysel je veľmi rozvinutý. Vari nemáme prístup k drevu i množstvu náradia? Aj my môžeme pracovať na horúcom slnku, ak pri tom použijeme stroj e; aj my môžeme pracovať od svitu do mrku. Čo je také ťažké na takom malom projekte? Noemovi to trvalo 100 rokov, ale my by sme to zvládli rýchlejšie, aby Boh nemusel mať obavy – trvalo by nám to len 10 rokov. Vravel si, že Noe bol jedinou voľbou, ale dnes je veľa skvelých kandidátov; ľudí ako my, ktorí zanechali svoje rodiny i kariéry, ktorí majú pravú vieru v Boha a ktorí sa mu skutočne vydávajú – títo všetci sú skvelí kandidáti. Ako môžeš tvrdiť, že Noe bol jedinou voľbou? Máš o nás príliš nízku mienku, nie?“ Sú tieto slová problematické? (Áno.) Niektorí ľudia vravia: „Za Noemových čias boli veda a technológie stále veľmi málo rozvinuté. Nemal elektrinu, moderné stroje ani len jednoduchú elektrickú vŕtačku, pílu, či dokonca klince. Ako teda vôbec dokázal postaviť archu? Dnes všetky tieto veci máme. Nebolo by pre nás neuveriteľne jednoduché vykonať toto poverenie? Ak by k nám Boh prehovoril z neba a požiadal by nás o postavenie archy, tak by sme nepostavili len jednu – postavili by sme poľahky aj 10! Nič by to nebolo, bola by to hračka. Bože, prikáž nám, čo si len želáš. Čokoľvek žiadaš, povedz nám to. Postaviť archu by vôbec nebolo náročné, keď je nás toľko! Mohli by sme ich postaviť 10, 20 či 100. Koľko by si len chcel.“ Je to také jednoduché? (Nie.) Len čo vyslovím, že Noe bol jedinou voľbou, niektorí sa so mnou chcú hádať, lebo ich to nepresvedčilo: „Vyzdvihuješ starovekých ľudí, lebo tu nie sú. Súčasných ľudí máš priamo pod nosom, ale nevidíš, čo je na nich dobré. Si slepý voči všetkému dobrému, čo súčasní ľudia vykonali, a všetkým ich dobrým skutkom. Noe urobil iba jednu malú vec; nie je to snáď preto, že vtedy nebol priemysel a všetka manuálna práca bola ťažká, že ho považuješ za hodného toho, aby sme si ho pamätali, a že v ňom vidíš príklad a vzor, ale nevidíš utrpenie súčasných ľudí, obete, ktoré Ti prinášame, a našu vieru?“ Je to tak? (Nie.) Bez ohľadu na dobu či vek a bez ohľadu na podmienky prostredia, v ktorom ľudia žijú, tieto materiálne veci a všeobecné prostredie neznamenajú nič. Nie sú dôležité. Čo je dôležité? Najdôležitejšia nie je doba, v ktorej žiješ, to, či ovládaš nejaký druh technológie, ani to, koľko Božích slov si počul alebo prečítal. Najdôležitejšie je to, či ľudia majú pravú vieru a či v sebe majú pravú podriadenosť. Tieto dve veci sú najdôležitejšie a ani jedna z nich nesmie chýbať. Ak by ste boli prenesení do Noemovej doby – kto z vás by dokázal na plniť toto poverenie? Odvážim sa povedať, že by ste to nedokázali, ani keby ste pracovali všetci spolu. Nezvládli by ste ani len polovicu. Ešte skôr, než by sa nachystal potrebný materiál, by mnohí z vás utiekli, sťažovali sa na Boha a pochybovali o Ňom. Malá časť z vás by s veľkými ťažkosťami vytrvala vďaka svojej húževnatosti, zanietenosti a svojim myšlienkam. Ale ako dlho by ste vytrvali? Akú motiváciu potrebujete, aby ste to nevzdali? Koľko rokov by ste vydržali bez pravej viery a pravej podriadenosti? Závisí to od charakteru. Tí s lepším charakterom a trochou svedomia by možno vydržali osem či 10 rokov, alebo 20 či 30, možno dokonca 50. Ale po 50 rokoch by si pomysleli: „Kedy už Boh príde? Kedy už príde potopa? Kedy sa objaví Božie znamenie? Strávil som celý život robením jednej veci. Čo ak potopa nepríde? Už som si toho počas života vytrpel mnoho a vytrval som 50 rokov – to je celkom dosť, ak to teraz vzdám, Boh si to nebude pamätať ani to neodsúdi. Idem si teda žiť svoj život. Boh nič nehovorí ani nereaguje. Celý deň trávim hľadením na modré nebo a biele oblaky, a nič nevidím. Kde je Boh? Ten, ktorý kedysi zahrmel a prehovoril – bol to Boh? Bola to ilúzia? Kedy to už skončí? Boha to netrápi. Nech volám o pomoc akokoľvek, jediné, čo počujem, je ticho, a On ma vôbec neosvecuje ani nevedie, keď sa modlím. Kašlem na to!“ Mali by naďalej pravú vieru? Postupom času by pravdepodobne začali pochybovať. Uvažovali by o nejakej zmene, hľadali by cestu von, odložili by Božie poverenie bokom a zanechali by svoj e prchavé zanietenie a prchavé sľuby; v túžbe ovládať svoj vlastný osud a viesť svoj vlastný život by vo svojej mysli zatlačili Božie poverenie niekam do úzadia. A keď by jedného dňa Boh osobne prišiel, aby ich povzbudil, a opýtal sa na pokrok v budovaní archy, povedali by: „Ach! Boh naozaj existuje! Skutočne nejaký Boh je. Musím sa pustiť do stavania!“ Ak by Boh neprehovoril a ak by ich nepoháňal vpred, nepovažovali by to za naliehavú záležitosť; mysleli by si, že to môže počkať. Takýto prelietavý spôsob myslenia a postoj zdráhavého pretĺkania sa – je toto postoj, ktorý by mali prejavovať ľudia s pravou vierou? (Nie.) Je nesprávne mať takýto postoj; znamená to, že nemajú pravú vieru, nieto ešte pravú podriadenosť. Ke by k tebe Boh osobne prehovoril, tvoja chvíľková zanietenosť by naznačovala tvoju vieru v Boha, ale ke by ťa odložil bokom, nepoháňal ťa, nedohliadal na teba a ani sa nič nepýtal, tvoja viera by zmizla. Čas by plynul, a ak by Boh neprehovoril, nezjavil by sa ani nevykonával žiadne kontroly tvojej práce, tvoja viera by úplne zmizla; chcel by si žiť svoj vlastný život a venovať sa vlastnému podniku a Božie poverenie by zostalo zabudnuté niekde v zákutiach tvojej mysle; tvoje pôvodné zanietenie, prísahy a odhodlanie by už nič neznamenali. Myslíte si, že by sa Boh odvážil zveriť veľkú úlohu niekomu takému? (Nie.) Prečo nie? (Je nespoľahlivý.) Presne tak. Jedno slovo: nespoľahlivý. Nemáš pravú vier u. Si nespoľahlivý. A práve preto nie si vhodný na to, aby ti Boh čokoľvek zveril. Niektorí ľudia hovoria: „Prečo nie som vhodný? Splním akékoľvek poverenie, ktoré mi Boh zverí – kto vie, možno ho naozaj dokážem naplniť!“ Vo vašom každodennom živote môžete veci robiť nedbalo a nevadí, ak výsledky nie sú úplne dokonalé. Ale veci zverené Bohom, ktoré si Boh želá mať naplnené – bývajú tie niekedy jednoduché? Ak by boli zverené zadubencovi alebo podvodníkovi, niekomu, kto je povrchný vo všetkom, čo robí, alebo niekomu, kto je po prijatí poverenia náchylný konať nečestne kdekoľvek a kedykoľvek, nezdržalo by to veľkú úlohu? Ak by ste si mali vybrať a mali by ste niekomu zveriť veľkú úlohu, akému človeku by ste ju zverili? A kého človeka by ste si vybrali? (Spoľahlivého človeka.) Tento človek musí byť prinajmenšom spoľahlivý, mať charakter, bez ohľadu na čas alebo rozsah ťažkostí, na ktoré narazí, vloží celé svoje srdce a energiu do dokončenia toho, čo si mu zveril, a podá ti o tom správu. Ak je toto človek, ktorému by ľudia zverili nejakú úlohu, pre Boha to platí ešte mnohokrát viac! Koho by si teda Boh vybral pri tejto veľkej udalosti – zničení sveta potopou, ktoré si vyžadovalo postavenie archy a niekoho, kto by bol hodný prežiť? Najprv by si teoreticky vybral niekoho, kto je vhodný na prežitie a život v ďalšej ére. V skutočnosti by však išlo predovšetkým o osobu schopnú poslúchať Božie slová, ktorá má pravú vieru v Boha a považuje čokoľvek, čo Boh povie – bez ohľadu na to, čo to zahŕňa, či to zodpovedá jej vlastným predstavám, či jej to je po chuti alebo či to korešponduje s jej vôľou –, za Božie slová. Nech by Boh žiadal od takej osoby čokoľvek, nikdy by nemala poprieť Božiu identitu, vždy sa musí považovať za stvorenú bytosť a vždy musí považovať poslúchnutie Božích slov za svoju svätú povinnosť; toto je druh človeka, ktorému Boh zverí túto konkrétnu úlohu. V Božom srdci bol Noe presne takým človekom. Nielenže bol hodný prežitia do novej éry, ale bol zároveň schopný niesť veľkú zodpovednosť, dokázal sa podriadiť Božím slovám bez kompromisov až do samého konca a bol niekým, kto by využil svoj život na dokončenie toho, čím ho Boh poveril. Toto je to, čo našiel v Noemovi. Od okamihu, keď Noe prijal Božie poverenie, až do chvíle, keď dokončil každú jednu úlohu, ktorá mu bola zverená – počas celého tohto obdobia zohrávali Noemova viera a jeho postoj podriadenosti voči Bohu absolútne kľúčovú úlohu; bez týchto dvoch vecí by práca nemohla byť dokončená a toto poverenie by sa nenaplnilo.

Ak by mal Noe počas toho, ako prijímal Božie poverenie, vlastné nápady, plány a predstavy, ako by to zmenilo celú úlohu? V prvom rade, keď mu Boh oznámil všetky detaily – špecifikácie a druhy materiálov, spôsoby a metódy výstavby celej archy, ako aj jej mierku a rozmery – keď to všetko Noe počul, pomyslel si snáď toto? „Koľko rokov by trvalo postaviť niečo také veľké? Koľko úsilia a útrap by si vyžiadalo pozháňať všetok materiál? Úplne by ma to zmorilo! Toľké vyčerpanie by mi zaiste skrátilo život, či nie? Hľa, aký som už starý, no Boh ma aj tak nešetrí a žiada ma, aby som sa podujal na takú náročnú vec – dokázal by som to uniesť? Dobre, urobím to, ale mám jedno eso v rukáve: budem plniť Božie príkazy iba polovičato. Boh povedal, aby som našiel istý druh vodotesnej borovice. Počul som o mieste, kde sa dá získať, ale je to dosť ďaleko a navyše je to tam celkom nebezpečné. Nájsť ju a získať bude veľmi namáhavé, čo tak namiesto toho nájsť nejaký podobný druh niekde bližšie, ktorý by bol viac-menej rovnaký? Bolo by to menej riskantné a stálo by ma to menej námahy – veď aj to by bolo v poriadku, nie?“ Mal Noe takéto plány? A ak by ich mal, bola by to pravá podriadenosť? (Nie.) Napríklad: Boh povedal, že archu treba zhotoviť o výške 100 metrov. Počujúc to, pomyslel by si Noe snáď toto? „Sto metrov je príliš veľká výška, nikto by sa do takej archy nedostal. A nebolo by smrteľne nebezpečné liezť do takej výšky a pracovať v nej? Archu radšej urobím o trochu nižšiu, povedzme 50-metrovú. Bude to menej nebezpečné a ľuďom sa bude ľahšie nastupovať. To by malo stačiť, nie?“ Mal by Noe takéto myšlienky? (Nie.) A ak by ich mal, myslíte si, že by si Boh v takom prípade vybral tú nesprávnu osobu? (Áno.) Noemova pravá viera a podriadenosť Bohu mu umožnili odložiť svoju vlastnú vôľu bokom; aj keby mal takéto myšlienky, nikdy by podľa nich nekonal. V tomto ohľade Boh vedel, že Noe je dôveryhodný. V prvom rade by Noe nijakým spôsobom nepozmenil detaily stanovené Bohom, nepridal by žiadne vlastné nápady a už vôbec by nemenil detaily určené Bohom vo svoj vlastný prospech; namiesto toho by do bodky vykonal všetko, čo Boh požadoval, a bez ohľadu na to, aké ťažké by bolo získať materiál na stavbu archy, bez ohľadu na to, aká ťažká či vyčerpávajúca by táto práca bola, urobil by všetko, čo by bolo v jeho silách, a vynaložil by všetku svoju energiu, aby ju riadne dokončil. Nebol práve vďaka tomuto dôveryhodným? A išlo o skutočný prejav jeho pravej podriadenosti Bohu? (Áno.) Bola táto podriadenosť absolútna? (Áno.) A nebola ničím poškvrnená, neobsahovala žiadne jeho vlastné sklony, nebola znehodnotená osobnými plánmi, nieto ešte osobnými predstavami či záujmami; namiesto toho to bola čistá, jednoduchá, absolútna podriadenosť. A bolo ľahké ju dosiahnuť? (Nie.) Niektorí ľudia by mohli nesúhlasiť: „Čo je na tom také ťažké? Veď stačí len nerozmýšľať, konať ako robot a robiť všetko čo Boh povie – to je ľahké, nie?“ Keď príde čas konať, objavia sa ťažkosti; myšlienky ľudí sa vždy menia, vždy majú svoje vlastné sklony, a sú preto náchylní pochybovať, či sa Božie slová dajú naplniť; Božie slová sa im ľahko prijímajú, keď ich počujú, ale keď nadíde čas konať, zrazu je to ťažké; len čo sa začnú útrapy, majú sklon stať sa negatívnymi a nie je pre nich jednoduché podriadiť sa. Je teda zrejmé, že Noemov charakter a jeho pravá viera a podriadenosť sú skutočne hodné nasledovania. Je vám už teraz jasné, ako Noe reagoval a ako sa podriadil, keď bol postavený pred Božie slová, príkazy a požiadavky? Táto podriadenosť nebola poškvrnená jeho osobnými názormi. Noe od seba požadoval absolútnu podriadenosť, poslušnosť a realizáciu Božích slov bez toho, aby zišiel z cesty, bez prefíkaných trikov, bez chytráckosti, bez toho, aby mal o sebe vysokú mienku a myslel si, že môže Bohu dávať návrhy, že môže k Božím príkazom pridávať vlastné nápady, a bez toho, aby prispieval svojimi vlastnými dobrými úmyslami. Netreba pri snahe o dosiahnutie absolútnej podriadenosti praktizovať práve toto?

Ako dlho trvalo Noemovi postaviť archu po tom, čo mu to Boh prikázal? (Sto dvadsať rokov.) Počas týchto 120 rokov robil Noe jednu vec: staval archu a zhromažďoval rôzne druhy živých tvorov. A hoci išlo iba o jednu vec, nie o množstvo rôznych úloh, táto jedna vec zahŕňala obrovské množstvo práce. Aký bol teda účel toho celého? Prečo staval archu? Aký to malo cieľ a význam? Robil to preto, aby mohol prežiť každý jeden druh spomedzi živých tvorov, keď Boh zničí svet potopou. Noe teda robil to, čo robil, aby pred tým, než Boh zničí svet, zabezpečil prežitie každého druhu živého tvora. A bola to pre Boha veľmi naliehavá záležitosť? Mohol Noe z tónu Božích slov a z podstaty toho, čo mu Boh prikázal, počuť, že Boh je netrpezlivý a že Jeho úmysel je naliehavý? (Áno.) Predstavte si, že by vám niekto povedal: „Prichádza mor. Začal sa šíriť vo vonkajšom svete. Máte jedinú úlohu a nesmiete strácať čas – ponáhľajte sa nakúpiť jedlo a rúška. To je všetko!“ Čo v tom počujete? Je to naliehavé? (Je.) Takže kedy to treba urobiť? Máte čakať do budúceho roka alebo do ďalšieho? Alebo to odložiť o niekoľko rokov? Nie – je to naliehavá úloha, dôležitá vec. Všetko ostatné dajte bokom a najprv vybavte ju. Počujete v týchto slovách práve toto? (Áno.) Takže čo by mali robiť tí, ktorí sú podriadení Bohu? Mali by prácu, ktorej sa práve venujú, okamžite odložiť. Na ničom inom nezáleží. Boh je veľmi netrpezlivý ohľadom toho, čo práve prikázal vykonať; nemali by strácať čas a mali by vykonať úlohu, ktorá je pre Boha naliehavá a ktorá zamestnáva Jeho pozornosť; mali by ju dokončiť skôr, než sa budú venovať inej práci. Toto znamená podriadenosť. Ale ak to budeš analyzovať, mysliac si: „Prichádza mor? Šíri sa? Ak sa šíri, tak nech sa šíri – k nám nejde. A ak aj dorazí, budeme to riešiť potom. Nakupovať rúška a jedlo? Rúška sú vždy dostupné. A nezáleží na tom, či ich človek nosí alebo nie. Jedla teraz máme dosť, načo sa tým trápiť? Kam sa ponáhľať? Počkáme, kým mor nedorazí. Teraz máme iné veci na programe,“ je toto podriadenosť? (Nie.) Čo je to teda? Všeobecne sa tomu hovorí vzbura. Presnejšie, ide o ľahostajnosť, odpor, analyzovanie a skúmanie, a tiež to znamená nosiť v srdci pohŕdanie, myslieť si, že sa to nikdy nemôže stať, a neveriť, že je to skutočné. Je v takomto postoji pravá viera? (Nie.) Celkové rozpoloženie takýchto ľudí je nasledovné: vo vzťahu k Božím slovám a k pravde vždy zaujímajú zdráhavý, ľahostajný či ľahkovážny postoj; vo svojom srdci to vôbec nepovažujú za dôležité. Myslia si: „Všetko, čo hovoríš a čo súvisí s pravdou a s T vojimi vznešenými kázňami – to si rád vypočujem a bez váhania si to zapíšem, aby som na to nezabudol. Ale to, čo hovoríš o kupovaní zásob jedla a rúšok – to sa netýka pravd y, takže to môžem odmietnuť a vo svojom srdci zosmiešniť a môžem sa k Tebe správať ľahostajne a ignorantsky; stačí, že počúvam ušami, ale to, čo si myslím v srdci, do toho Ť a nič, to Ť a nemusí zaujímať.“ Bol toto Noemov postoj k Božím slovám? (Nie.) Čo svedčí o tom, že takým nebol? Musíme o tom hovoriť; naučí ťa to, že Noemov postoj k Bohu bol úplne iný. A existujú fakty, ktoré to dokazujú.

V predindustriálnom období, keď sa všetko muselo vykonávať a dokončovať ručne, bola každá manuálna práca veľmi namáhavá a časovo náročná. Keď Noe počul Božie poverenie, keď si vypočul všetky veci, ktoré Boh opísal, vycítil vážnosť tejto záležitosti a závažnosť situácie. Vedel, že Boh zničí svet. A prečo sa to chystal urobiť? Pretože ľudské bytosti boli také zlé, neverili v Božie slovo a dokonca Božie slovo popierali, a Bohu sa také ľudstvo hnusilo. Hnusilo sa Bohu toto ľudstvo len deň či dva? Povedal Boh v náhlom popude: „Dnes sa mi toto ľudstvo nepáči. Zničím toto ľudstvo, tak sa daj do práce a urob mi archu?“ Bolo to tak? Nie. Keď Noe počul Božie slová, pochopil, čo Boh myslel. Bohu sa toto ľudstvo nehnusilo iba deň či dva; túžil ho zničiť, aby ľudstvo mohlo začať odznova. No tentoraz si Boh neželal znovu stvoriť ďalšie ľudstvo; namiesto toho doprial Noemovi to šťastie prežiť ako pán nasledujúcej éry, ako praotec ľudstva. Akonáhle Noe pochopil túto stránku Božieho zámeru, dokázal z hĺbky srdca pocítiť naliehavý úmysel Boha, dokázal vnímať Božiu nástojčivosť – a preto, keď Boh prehovoril, okrem toho, že pozorne, sústredene a usilovne počúval, Noe vo svojom srdci niečo pocítil. Čo pocítil? Naliehavosť, emóciu, ktorú by mala cítiť pravá stvorená bytosť po tom, čo si uvedomí pálčivé úmysly Stvoriteľa. Čo si pomyslel v duchu Noe, keď mu Boh prikázal postaviť archu? Pomyslel si: „Od dnešného dňa nie je nič dôležitejšie ako postavenie archy, nič nie je také podstatné a naliehavé ako toto. Počul som slová zo Stvoriteľovho srdca, pocítil som Jeho naliehavú vôľu, preto nesmiem otáľať; čo najskôr musím postaviť archu, o ktorej mi Boh povedal a o ktorú ma požiadal.“ Aký bol Noemov postoj? Svojím postojom sa neopovážil byť nedbanlivý. A akým spôsobom postavil archu? Bez otáľania. Čo najskôr vykonal a uskutočnil každý detail toho, o čom Boh hovoril a čo prikázal, vložil do toho všetku svoju energiu a nebol ani trochu nedbanlivý či povrchný. Noe skrátka zaujal ku Stvoriteľovmu príkazu poslušný postoj. Nebolo mu to ľahostajné a v jeho srdci nebol odpor ani nevšímavosť. Namiesto toho sa usilovne snažil pochopiť Stvoriteľovu vôľu, keď si zaznamenával každý detail. Keď pochopil naliehavú Božiu vôľu, rozhodol sa zvýšiť tempo a urýchlene dokončiť to, čo mu Boh zveril. Čo znamenalo „urýchlene“? Znamenalo to v čo najkratšom čase dokončiť prácu, ktorá by predtým zabrala celý mesiac, dokončiť ju možno o tri či päť dní v predstihu bez zbytočného zdržiavania alebo čo i len najmenšieho odkladania. Cieľom bolo, aby celý projekt v rámci svojich možností čo najviac urýchlil. Prirodzene, počas vykonávania jednotlivých prác sa zo všetkých síl snažil minimalizovať straty a chyby a neurobiť nič, čo by bolo treba naprávať; každú úlohu a každý postup dokončil podľa plánu a urobil ich dobre, ručiac za ich kvalitu. To bol pravý prejav neotáľania. Čo bolo teda predpokladom toho, že neotáľal? (Počul Boží príkaz.) Áno, to bol predpoklad a kontext pre danú vec. Prečo bol teda Noe schopný nezdržiavať sa? Niektorí ľudia tvrdia, že Noe sa vyznačoval pravou poslušnosťou. Čo teda mal, aby mohol dosiahnuť túto pravú poslušnosť? (Dbal na Božiu vôľu.) Tak je to! Práve to znamená mať srdce! Ľudia so srdcom dokážu dbať na Božiu vôľu; tí bez srdca sú prázdnymi schránkami, hlupákmi, ktorí nevedia dbať na Božiu vôľu. Ich postoj je takýto: „Nezáleží mi na tom, aké je to pre Boha naliehavé, urobím, čo ja chcem – v každom prípade nie som nečinný ani lenivý.“ Takýmto druhom postoja, takýmto typom negatívnosti, úplným nedostatkom proaktívnosti sa vyznačuje len niekto, kto nedbá na Božiu vôľu ani nechápe, ako na ňu dbať. Má v tom prípade pravú vieru? Určite nie. Noe dbal na Božiu vôľu, mal pravú vieru a dokázal tak splniť Božie poverenie. Preto nestačí len jednoducho prijať Božie poverenie a byť ochotný vyvinúť určité úsilie. Musíš tiež dbať na Božiu vôľu, celý sa do toho vložiť a byť verný – čo si vyžaduje, aby si mal svedomie a rozum; práve to by mali ľudia mať a práve tým sa vyznačoval Noe. Čo by ste povedali, postaviť v tom čase takú veľkú archu – koľko rokov by to podľa vás trvalo, ak by Noe otáľal, nemal pocit, že je to naliehavé, necítil by úzkosť a nebol efektívny? Dala by sa dokončiť za sto rokov? (Nie.) Vyžadovalo by si to niekoľko generácií nepretržitého stavania. Na jednej strane by stavba pevného objektu, akým bola archa, trvala roky; navyše by roky trvalo aj zhromaždiť všetky živé tvory a starať sa o ne. Bolo jednoduché zhromaždiť tieto tvory? (Nie.) Nebolo. A preto, po vypočutí Božích príkazov a po pochopení Božieho naliehavého úmyslu Noe vycítil, že to nebude ani ľahké, ani priamočiare. Uvedomil si, že to musí uskutočniť podľa Božích prianí a dokončiť poverenie, ktoré mu Boh dal, aby bol Boh spokojný a uistený, aby ďalší krok Božieho diela mohol hladko pokračovať. Také bolo Noemovo srdce. A aké to bolo srdce? Bolo to srdce, ktoré bolo ohľaduplné k Božím úmyslom. Súdiac podľa Noemovho správania pri stavbe archy, bol nepochybne mužom veľkej viery a sto rokov nemal voči Božím slovám žiadne pochybnosti. O čo sa opieral? Opieral sa o svoju vieru v Boha a o podriadenie sa Bohu. Noe bol schopný absolútne sa podriadiť. Aké sú podrobnosti jeho absolútneho podriadenia sa? Jeho ohľaduplnosť. Máte vy takéto srdce? (Nie.) Vy dokážete hovoriť o doktrínach a vykrikovať heslá, ale nedokážete praktizovať; a keď čelíte ťažkostiam, nedokážete vykonávať Božie príkazy. Keď hovoríte, hovoríte veľmi jasne, ale keď príde na samotné konanie a vy narazíte na nejaké ťažkosti, stanete sa negatívnymi, a keď trochu trpíte, začnete sa sťažovať a chcete sa jednoducho vzdať. Keby osem či desať rokov husto nezapršalo, stali by ste sa negatívnymi a pochybovali by ste o Bohu, a keby aj ďalších dvadsať rokov prešlo bez poriadneho dažďa, boli by ste naďalej negatívni? Noe strávil viac než sto rokov stavaním archy a nikdy sa nestal negatívnym ani nepochyboval o Bohu, jednoducho pokračoval v stavaní archy. Kto iný okrem Noema by to dokázal? Čo vám chýba? (Nemáme normálnu ľudskú prirodzenosť ani svedomie.) Správne. Nemáte Noemov charakter. Koľkým pravdám rozumel Noe? Myslíte si, že rozumel viacerým pravdám než vy? Už ste si vypočuli toľko kázní. Tajomstvá Božieho vtelenia, vnútorná pravda o troch etapách Božieho diela, Boží plán riadenia; to sú najvyššie a najhlbšie tajomstvá vyjadrené ľudstvu a všetky vám boli objasnené, tak prečo stále nemáte Noemovu ľudskú prirodzenosť a nie ste schopní konať tak, ako to dokázal Noe? Vaša viera a ľudská prirodzenosť sú oveľa horšie než Noemove! Dá sa povedať, že nemáte pravú vieru ani minimálne svedomie či rozum, ktoré by mali byť vlastné ľudskej prirodzenosti. Hoci ste si vypočuli mnoho kázní a navonok sa zdá, že rozumiete pravdám, kvalita vašej ľudskej prirodzenosti ani vaša skazená povaha sa nemôžu okamžite zmeniť len vďaka tomu, že budete počúvať ďalšie kázne či porozumiete pravdám. Bez schopnosti rozlišovať tieto veci majú ľudia pocit, že vlastne nie sú oveľa horší než svätci z dávnych čias, a v duchu si myslia: „Aj my teraz prijímame Božie poverenie a počúvame Božie slovo z úst samotného Boha. Aj my berieme vážne každú jednu vec, ktorú od nás Boh žiada vykonať. Všetci o týchto veciach spoločne hovoria v duchovnom spoločenstve, a potom pracujú na plánovaní, nasadení a vykonávaní vecí. Čím sa líšime od svätcov z dávnych čias?“ Je rozdiel, ktorý teraz vidíte, veľký alebo nie? Je obrovský, predovšetkým pokiaľ ide o charakter. Dnešní ľudia sú takí skazení, sebeckí a opovrhnutiahodní! Nepohnú ani prstom, ak z toho nemajú úžitok! Konať dobré veci a pripravovať dobré skutky je pre nich také namáhavé! Sú ochotní konať povinnosť, ale nemajú vôľu; sú ochotní trpieť, ale nevydržia to; chcú zaplatiť cenu, ale nedokážu to; sú ochotní praktizovať pravdu, ale nevedia to uskutočniť; a chcú milovať Boha, ale nedokážu to uviesť do praxe. Povedzte mi, koľko nedostatkov má takáto ľudská prirodzenosť! Koľko pravdy treba porozumieť a vlastniť, aby sa to dalo napraviť?

Práve sme v duchovnom spoločenstve hovorili o tom, ako Noe uvažoval nad Božími úmyslami, čo predstavuje vzácnu súčasť jeho ľudskej prirodzenosti. Existuje však ešte niečo iné – čo je to? Keď Noe začul Božie slová, uvedomil si niečo podstatné a zároveň pochopil, aký má Boh plán. Tým plánom nebolo len postaviť archu ako nejakú pamiatku, ani vybudovať zábavný park, či mohutný pamätník… Nie. Z Božích slov Noe pochopil jedno: Bohu sa takéto podlé ľudstvo sprotivilo a rozhodol sa, že ho zničí potopou. Tých, ktorí sa mali dožiť ďalšej éry, mala pred potopou zachrániť táto archa; vďaka nej mali prežiť. A čo bolo na tom kľúčové? Že Boh zničí svet potopou, a chce, aby Noe postavil archu a prežil, a aby prežili aj všetky druhy živých tvorov. Ľudstvo však malo byť zničené. Išlo teda o niečo zásadné? Nešlo o malichernú rodinnú záležitosť, ani o nejakú maličkosť týkajúcu sa jednotlivca či kmeňa; išlo o ďalekosiahlu udalosť. S akým veľkým dosahom? Takým, ktorý sa týkal Božieho plánu riadenia. Boh sa chystal urobiť niečo veľké, niečo, čo sa týkalo celého ľudstva a čo súviselo s Jeho riadením, Jeho postojom k ľudstvu a jeho osudom. Toto bolo tretie poznanie, ktoré Noe získal, keď mu Boh zveril túto úlohu. A aký postoj zaujal Noe, keď sa o tom z Božích slov dozvedel? Bol to postoj viery, pochybností alebo úplnej nedôvery? (Viery.) Do akej miery veril? A aké fakty dokazujú, že veril? (Keď začul Božie slová, začal ich uskutočňovať a postavil archu tak, ako mu Boh prikázal, čo znamená, že k Božím slovám pristupoval s vierou.) Z Noemových prejavov – od miery, s akou uskutočňoval a napĺňal to, čo mu Boh zveril, až po konečný výsledok – je vidieť, že Noe mal absolútnu vieru v každé slovo, ktoré Boh vyslovil. Prečo bola jeho viera taká absolútna? Ako to, že nemal pochybnosti? Ako to, že sa nesnažil analyzovať, že to vo svojom srdci neskúmal? S čím to súvisí? (S vierou v Boha.) Presne tak. Toto bola Noemova pravá viera v Boha. Keď sa dopočul o všetkom, o čom mu Boh hovoril, keď si vypočul každé Jeho slovo, Noe nezareagoval iba jednoduchým prijatím; on totiž v hĺbke srdca cítil pravé poznanie a vieru. Hoci mu Boh nepovedal viaceré podrobnosti, ako napríklad kedy presne potopa príde, koľko rokov dovtedy uplynie, či aký veľký bude jej rozsah alebo ako bude svet vyzerať po zničení, Noe veril, že všetko, čo Boh povedal, sa už stalo skutočnosťou. Noe nezaobchádzal s Božími slovami ako s príbehom, mýtom, nejakým porekadlom alebo literárnym dielom, ale v hĺbke srdca veril a bol si istý, že Boh to urobí a že nikto nemôže zmeniť to, čo sa Boh rozhodne uskutočniť. Noe cítil, že ľudia môžu mať k Božím slovám a k tomu, čo si Boh želá uskutočniť, len jeden postoj, a to prijať túto skutočnosť, podriadiť sa tomu, čo Boh prikazuje, a dobre vykonať úlohy, ktoré od nich Boh žiada – toto bol jeho postoj. A práve preto, že mal takýto postoj – neanalyzoval, neskúmal, nepochyboval, ale veril z hĺbky srdca a potom sa rozhodol vykonať to, čo Boh požadoval, a podieľať sa svojím dielom na tom, čo si Boh želal uskutočniť – práve vďaka tomuto sa podarilo naplniť skutočnosť postavenia archy, ako aj zhromaždenia a prežitia každého druhu živých tvorov. Ak by Noe zapochyboval, keď počul Boha hovoriť, že zničí svet potopou; ak by sa neodvážil tomu úplne uveriť, pretože to nevidel a nevedel, kedy sa to stane, keďže tam bolo veľa neznámych, ovplyvnilo by to jeho rozpoloženie a presvedčenie postaviť archu, zmenili by sa? (Áno.) Ako by sa zmenili? Pri stavbe archy by si možno zľahčoval prácu, možno by ignoroval Božie špecifikácie alebo by nezhromaždil do archy každý druh živého tvora, ako to Boh žiadal; Boh povedal, že musí byť jeden samec a jedna samica, na čo by on možno povedal: „Pri niektorých stačí mať len samicu. Niektoré neviem nájsť, tak sa na ne vykašlem. Ktovie, kedy príde tá potopa, čo zničí svet.“ Veľká úloha postaviť archu a zhromaždiť každý druh zo živých tvorov trvala 120 rokov. Vytrval by Noe týchto 120 rokov, keby nemal pravú vieru v Božie slová? Rozhodne nie. Pri zásahoch z vonkajšieho sveta a rôznych sťažnostiach rodinných príslušníkov by pre niekoho, kto neverí, že Božie slová sú faktami, bolo veľmi ťažké uskutočniť stavbu archy, nieto ešte keby to malo trvať 120 rokov. Minule som sa vás pýtal, či je 120 rokov dlhá doba. Všetci ste povedali, že je. Pýtal som sa vás, ako dlho by ste vydržali, a keď som sa nakoniec opýtal, či by ste zvládli 15 dní, nikto z vás nepovedal, že by to zvládol, a moje srdce zosmutnelo. Noemovi sa ani zďaleka nevyrovnáte. Nevyrovnáte sa ani jednému vlasu na jeho hlave, nemáte ani desatinu jeho viery. Akí ste len úbohí! Jednak sú vaša ľudská prirodzenosť a integrita príliš nízke a taktiež sa dá povedať, že vaše usilovanie sa o pravdu v podstate absentuje. A tak nie ste schopní nadobudnúť pravú vieru v Boha ani nemáte pravú podriadenosť. Ako ste teda dokázali vydržať až doteraz – prečo tu stále sedíte a počúvate, keď hovorím v duchovnom spoločenstve? Nachádzajú sa vo vás dva aspekty. Na jednej strane chce väčšina z vás byť predsa len dobrá; nechcete byť zlými ľuďmi. Chcete sa vydať dobrou cestou. Máte trošku odhodlania a aj trochu pozitívnej ašpirácie. Zároveň sa väčšina z vás bojí smrti. Do akej miery sa bojíte smrti? Sú medzi vami takí, ktorí pri najmenšom náznaku problémov vo vonkajšom svete vynakladajú pri konaní svojej povinnosti mimoriadne úsilie; keď sa veci upokoja, prevládne u vás pohodlie a svojim povinnostiam venujete oveľa menej úsilia; staráte sa hlavne o svoje telo. Je v tom, čo sa prejavuje vo vás, v porovnaní s Noemovou pravou vierou nejaká pravá viera? (Nie.) Tiež si to myslím. A keď tam aj nejaká trocha viery je, je žalostne malá a nedokáže obstáť v skúškach.

Nikdy som nevydal žiadne pracovné opatrenia, ale často som počul, že bývajú uvedené napríklad takýmito slovami: „Práve teraz sú rôzne krajiny vo vážnom rozvrate, svetské trendy sú čoraz podlejšie a Boh ľudskú rasu potrestá; mali by sme konať svoju povinnosť na požadovanej úrovni tým, že budeme robiť to a to, a ponúknuť svoju vernosť Bohu.“ „V týchto dňoch sú epidémie čoraz závažnejšie, prostredie čoraz škodlivejšie, pohromy čoraz vážnejšie, ľudia čelia hrozbe chorôb a smrti a len ak budeme veriť v Boha a viac sa pred Bohom modliť, vyhneme sa nákaze, lebo len Boh je naším útočiskom. V dnešnej dobe, tvárou v tvár takýmto okolnostiam a takémuto prostrediu, by sme si mali pripravovať dobré skutky tým, že budeme robiť to a to, a vyzbrojiť sa pravdou tým, že budeme robiť to a to – je to nevyhnutné.“ „Tohtoročné zamorenie škodcami bolo obzvlášť závažné, ľudstvo bude čeliť hladomoru a čoskoro sa stretne s rabovaním a sociálnou nestabilitou, takže tí, ktorí veria v Boha, by mali často pred Boha predstupovať v modlitbe a prosiť o Božiu ochranu, a musia udržiavať normálny cirkevný život a normálny duchovný život.“ A tak ďalej. A po tomto úvode sa začnú konkrétne opatrenia. Tieto úvody zakaždým včas zohrali vo viere ľudí rozhodujúcu úlohu. Preto sa zamýšľam, či by sa pracovné opatrenia neuskutočnili, keby sa tieto úvody a vyhlásenia neurobili? Neboli by pracovné opatrenia bez týchto úvodov pracovnými opatreniami? Nebol by dôvod na ich vydanie? Odpoveď na tieto otázky je určite nesúhlasná. Teraz chcem vedieť, aký zmysel nachádzajú ľudia vo viere v Boha? Aký je vlastne význam ich viery v Boha? Rozumejú alebo nerozumejú skutočnostiam, ktoré chce Boh naplniť? Ako by mali ľudia zaobchádzať s Božími slovami? Ako by mali zaobchádzať so všetkým, čo Stvoriteľ žiada? Stoja tieto otázky za zváženie? Keby sa na ľudí uplatňoval Noemov štandard, podľa môjho názoru by si ani jeden z nich nezaslúžil pomenovanie „stvorená bytosť“. Neboli by hodní predstúpiť pred Boha. Keby sa viera a podriadenosť dnešných ľudí merala Božím postojom k Noemovi a štandardmi, podľa ktorých si Boh Noema vybral, mohol by byť s nimi Boh spokojný? (Nie.) Majú k tomu veľmi ďaleko! Ľudia vždy hovoria, že veria v Boha a uctievajú Ho, ale ako sa v nich táto viera a uctievanie prejavujú? V skutočnosti sa prejavujú ako ich závislosť od Boha, ich požiadavky na Neho, ako aj ich skutočná vzbura proti Nemu a dokonca ich pohŕdanie vteleným Bohom. Mohlo by sa toto všetko považovať za opovrhovanie ľudstva pravdou a otvorené porušovanie princípu? V skutočnosti je to tak – to je jeho podstata. Zakaždým, keď pracovné opatrenia obsahujú tieto slová, dochádza k nárastu „viery“ ľudí; zakaždým, keď sú vydané pracovné opatrenia, keď si ľudia uvedomia požiadavky a význam pracovných opatrení a sú schopní ich vykonať, potom veria, že došlo k zvýšeniu úrovne ich podriadenosti, že teraz disponujú podriadenosťou – ale majú naozaj vieru a pravú podriadenosť? A čo je vlastne táto údajná viera a podriadenosť, keď sa meria Noemovým štandardom? Je to vlastne istý druh obchodu. Ako by sa toto mohlo považovať za vieru a pravú podriadenosť? Čo je táto takzvaná pravá viera ľudí? „Posledné dni sú tu – dúfam, že Boh bude čoskoro konať! Je to také požehnanie, že tu budem, keď Boh zničí svet, že budem mať to šťastie a pretrvám a nebudem trpieť útrapami ničenia. Boh je taký dobrý, tak veľmi miluje ľudí, Boh je taký veľký! Tak veľmi pozdvihol človeka, Boh je skutočne Bohom, len Boh dokáže robiť také veci.“ A ich takzvaná pravá podriadenosť? „Všetko, čo Boh hovorí, je správne. Rob všetko, čo žiada; inak budeš uvrhnutý do katakliziem a bude s tebou koniec, nikto ťa nebude môcť spasiť.“ Ich viera nie je pravá viera a ich podriadenosť tiež nie je pravá podriadenosť – nie je to nič iné ako klamstvá.

Dnes vie prakticky každý na svete o Noemovej stavbe archy, však? Koľko ľudí však pozná zákulisie tohto príbehu? Koľko ľudí rozumie pravej viere a podriadenosti Noema? A kto vie – a koho zaujíma – ako Boh zhodnotil Noema? Nikto tomu nevenuje pozornosť. O čom to svedčí? O tom, že ľudia sa neusilujú o pravdu a nemilujú pozitívne veci. Keď som naposledy hovoril v duchovnom spoločenstve o príbehoch týchto dvoch postáv, vrátil sa niekto k Biblii, aby si prečítal podrobnosti týchto príbehov? Boli ste dojatí, keď ste počuli príbehy Noema, Abraháma a Jóba? (Áno.) Závidíte týmto trom ľuďom? (Áno.) Chcete byť ako oni? (Áno.) Hovorili ste teda v duchovných spoločenstvách podrobne o ich príbehoch, o podstate ich správania, o ich postoji k Bohu a o ich viere a podriadenosti? Kde by mali začať ľudia, ktorí chcú byť ako tento typ ľudí? Príbeh o Jóbovi som prvý raz čítal už dávno a čiastočne som rozumel aj príbehom o Noemovi a Abrahámovi. Zakaždým, keď čítam a v srdci premýšľam o tom, čím sa títo traja muži vyznačovali, čo im Boh povedal a urobil, a o ich rôznych postojoch, tlačia sa mi slzy do očí – som dojatý. Čo teda dojalo vás, keď ste tieto príbehy čítali? (Po vypočutí Božieho duchovného spoločenstva som konečne zistil, že keď Jób prechádzal svojimi skúškami, myslel si, že Boh trpí za neho, a keďže nechcel, aby Boh trpel, preklial samotný deň, keď sa narodil. Zakaždým, keď to čítam, cítim, že Jób bol skutočne ohľaduplný k Božím úmyslom, a cítim sa veľmi dojatý.) Čo ešte? (Noe prešiel pri stavbe archy veľkými útrapami, a predsa dokázal brať do úvahy Božie úmysly. Abrahámovi bolo dopriate dieťa, keď mal 100 rokov a naplnilo ho to radosťou, ale keď ho Boh požiadal, aby svoje dieťa obetoval, dokázal poslúchnuť a podriadiť sa, no my to nedokážeme. Nemáme ľudskú prirodzenosť, svedomie ani rozum Noema či Abraháma. Keď čítam ich príbehy, som plný obdivu a sú pre nás vzormi na nasledovanie.) (Keď si naposledy hovoril v duchovnom spoločenstve, spomenul si, že Noe dokázal vytrvať 120 rokov pri stavbe archy a že dokonale splnil veci, ktoré mu Boh prikázal, a nesklamal Božie očakávania. Keď to porovnám so svojím postojom k svojej povinnosti, vidím, že nemám vôbec žiadnu vytrvalosť. Cítim sa preto previnilo a zároveň dojato.) Všetci ste dojatí, však? (Áno.) O tejto téme nateraz nebudeme hovoriť v duchovnom spoločenstve; prediskutujeme to všetko po tom, čo skončíme s príbehmi Noema a Abraháma. Poviem vám, ktoré časti dojali Mňa, a uvidíme, či to boli tie isté, ktoré dojali vás.

Práve sme v duchovnom spoločenstve hovorili o Noemovej pravej viere v Boha. Uznávané fakty o jeho stavbe archy stačia na preukázanie jeho pravej viery. Noemova pravá viera sa preukazuje v každom jeho čine, v každej jeho myšlienke a v každom nápade, ako aj v postoji, s akým konal vo vzťahu k tomu, čo mu Boh prikázal. To stačí na preukázanie Noemovej pravej viery v Boha – viery, ktorá je bez akýchkoľvek pochybností a bez poškvrnenia. Bez ohľadu na to, či to, čo od neho Boh žiadal, bolo v zhode s jeho vlastnými predstavami, bez ohľadu na to, či to bolo to, čo plánoval v živote robiť, a bez ohľadu na to, ako to bolo v rozpore s vecami v jeho živote, ani nehovoriac o samotnej náročnosti tejto úlohy, mal len jeden postoj: prijatie, podriadenie sa a uskutočnenie. Fakty v konečnom dôsledku ukazujú, že archa, ktorú Noe postavil, zachránila každý druh živého tvora, ako aj Noemovu vlastnú rodinu. Keď Boh zoslal potopu a začal ničiť ľudskú rasu, archa plávala na vode a niesla Noemovu rodinu a rôzne druhy živých tvorov. Boh zničil zem zoslaním veľkej potopy počas štyridsiatich dní a prežila len Noemova osemčlenná rodina a rôzne živé tvory, ktoré vstúpili do archy; všetci ostatní ľudia a živé tvory boli zničené. Čo vidno z týchto faktov? Pretože Noe mal pravú vieru a pravú podriadenosť Bohu – prostredníctvom Noemovej pravej spolupráce s Bohom – sa uskutočnilo to, čo chcel Boh urobiť; stalo sa to realitou. To bolo to, na čo Boh u Noema hľadel priaznivo, a Noe Boha nesklamal; naplnil dôležité poverenie, ktoré mu Boh dal, a dokončil všetko, čo mu Boh zveril. To, že Noe dokázal splniť Božie poverenie, bolo na jednej strane kvôli Božím príkazom a zároveň to bolo do veľkej miery aj vďaka Noemovej pravej viere a absolútnej podriadenosti Bohu. Práve preto, že Noe vlastnil tieto dve najvzácnejšie veci, stal sa Bohom milovaným; a práve preto, že mal pravú vieru a absolútnu podriadenosť, Boh ho videl ako niekoho, kto by mal zostať, a ako niekoho, kto bol hoden prežitia. Všetci okrem Noema boli predmetom Božieho odporu, čo znamenalo, že všetci boli nehodní žiť uprostred Božieho stvorenia. Čo by sme mali vidieť vďaka tomu, že Noe postavil archu? Jednak sme videli Noemov ušľachtilý charakter; Noe mal svedomie i rozum. A taktiež sme videli Noemovu pravú vieru a pravú podriadenosť Bohu. Toto všetko je hodné nasledovania. Práve pre Noemovu vieru a podriadenosť Božiemu povereniu sa Noe stal milovaným v Božích očiach, stvorenou bytosťou, ktorú Boh miloval – čo bola šťastná a požehnaná vec. Len takíto ľudia sú spôsobilí žiť vo svetle Božej tváre; v Božích očiach si len oni zaslúžia žiť. Ľudia, ktorí si zaslúžia žiť: čo to znamená? Znamená to, že si zaslúžia užívať si všetko, čo sa dá užívať, čím Boh obdaril ľudstvo, sú hodní žiť vo svetle Božej tváre, hodní prijímať Božie požehnania a sľuby; takíto ľudia sú Bohom milovaní, sú to pravé stvorené ľudské bytosti a sú tými, ktorých chce Boh získať.

II. Abrahámov postoj k Božím slovám

Teraz sa pozrime na veci, ktoré sú na Abrahámovi hodné nasledovania neskoršími generáciami. Abrahámov najväčší skutok pred Bohom bol práve ten, ktorý je neskorším generáciám veľmi dobre známy a veľmi dobre ho poznajú: obetovanie Izáka. Každý aspekt toho, čo Abrahám v tejto veci prejavil – či už jeho charakter, jeho viera alebo jeho podriadenosť – je hodný nasledovania neskoršími generáciami. Aké teda boli konkrétne prejavy, ktoré ukázal a ktoré sú hodné nasledovania? Prirodzene, tieto rôzne veci, ktoré prejavil, neboli prázdne a už vôbec nie abstraktné, a určite ich nevymyslel žiadny človek; pre všetky tieto veci existujú dôkazy. Boh daroval Abrahámovi syna; Boh to Abrahámovi osobne povedal a keď mal Abrahám 100 rokov, narodil sa mu syn menom Izák. Je zrejmé, že toto dieťa nemalo obyčajný pôvod, nebolo ako ostatné – bolo osobne darované Bohom. Keď je dieťa osobne darované Bohom, ľudia si myslia, že Boh v ňom určite vykoná niečo veľké, že ho poverí niečím veľkým, že na ňom vykoná neobyčajné skutky, že urobí toto dieťa výnimočným a tak ďalej – to boli veci, do ktorých Abrahám a iní ľudia vkladali veľké nádeje. Veci však nabrali iný smer a Abrahámovi sa stalo niečo, čo nikto nemohol čakať. Boh mu daroval Izáka a keď prišiel čas obetovania, Boh povedal Abrahámovi: „Dnes nemusíš obetovať nič, len Izáka – to stačí.“ Čo to znamenalo? Boh dal Abrahámovi syna a keď mal tento syn práve dospieť, Boh si ho chcel vziať späť. Pohľad iných ľudí na to by bol: „Ty si bol Ten, kto dal Izáka. Neveril som tomu, no Ty si trval na tom, že toto dieťa dáš. Teraz žiadaš, aby bol prinesený ako obeta. Neberieš si ho tým späť? Ako si môžeš vziať späť to, čo si dal ľuďom? Ak si ho chceš vziať, tak si ho vezmi. Môžeš si ho vziať späť len tak v tichosti. Nie je potrebné spôsobovať mi takú bolesť a útrapy. Ako môžeš žiadať, aby som ho obetoval vlastnou rukou?“ Bola to veľmi náročná požiadavka? Bola nesmierne náročná. Niektorí ľudia by po vypočutí tejto požiadavky povedali: „Je toto naozaj Boh? Konať takýmto spôsobom je také nerozumné! Bol si to Ty, kto dal Izáka, a teraz ho žiadaš späť. Si naozaj vždy v práve? Je všetko, čo robíš, vždy správne? Nie nevyhnutne. Životy ľudí sú v Tvojich rukách. Povedal si, že mi dáš syna, a presne to si urobil; máš tú autoritu, rovnako ako máš autoritu vziať si ho späť – ale nie sú spôsob, akým si ho berieš späť, a táto záležitosť trochu neoprávnené? Ty si dal toto dieťa, takže by si mu mal dovoliť vyrásť, konať veľké veci a vidieť svoje požehnania. Ako môžeš žiadať, aby zomrel? Namiesto toho, že si nariadil jeho smrť, si mi ho radšej nemal dať! Prečo si mi ho teda dal? Ty si mi dal Izáka a teraz mi hovoríš, aby som ho obetoval – nespôsobuješ mi tým bolesť navyše? Nesťažuješ mi to? Aký zmysel teda malo, že si mi tohto syna vôbec dal?“ Nech sa akokoľvek snažia, nedokážu nájsť v tejto požiadavke logiku; nech to podajú akokoľvek, znie im to neobhájiteľne a nikto tomu nedokáže porozumieť. Ale povedal Boh Abrahámovi dôvody, ktoré za tým boli? Povedal mu dôvody a aký bol Jeho úmysel? Povedal? Nie. Boh len povedal: „Počas zajtrajšej obety obetuj Izáka,“ to bolo všetko. Poskytol Boh vysvetlenie? (Nie.) Aká bola teda prirodzenosť týchto slov? Z hľadiska Božej identity boli tieto slová príkazom, ktorý sa mal vykonať, ktorý sa mal poslúchnuť a ktorému sa bolo treba podriadiť. Nebolo by však z hľadiska toho, čo Boh povedal, a samotnej veci, pre ľudí ťažké urobiť to, čo by mali urobiť? Ľudia si myslia, že veci, ktoré sa majú urobiť, musia byť rozumné a v súlade s ľudskými citmi a všeobecným ľudským cítením – ale vzťahovalo sa niečo z toho na to, čo povedal Boh? (Nie.) Mal teda Boh podať vysvetlenie a vyjadriť svoje myšlienky a svoj význam, alebo zjaviť čo i len trochu z toho, čo myslel medzi riadkami svojich slov, aby ľudia mohli porozumieť? Urobil Boh niečo z toho? Neurobil a ani to neplánoval. Tieto slová obsahovali to, čo vyžadoval Stvoriteľ, čo prikázal a čo očakával od človeka. Tieto veľmi jednoduché slová, tieto nerozumné slová – tento príkaz a požiadavka, ktorým chýbal ohľad na ľudské city – by iní ľudia, každý človek, ktorý by sledoval túto scénu, považovali len za náročné, namáhavé a nerozumné. Ale Abrahám, ktorého sa to skutočne týkalo, po vypočutí týchto slov cítil najprv srdcervúcu bolesť! Prijal toto dieťa darované Bohom, strávil celé roky jeho výchovou a užíval si celé roky rodinného šťastia, ale jednou vetou, jedným príkazom od Boha by toto šťastie, táto živá ľudská bytosť bola preč a odňatá. To, čomu Abrahám čelil, nebola len strata tohto rodinného šťastia, ale aj bolesť z večnej osamelosti a cnenia po strate tohto dieťaťa. Pre staršieho muža to bolo neznesiteľné. Po vypočutí takýchto slov by každý obyčajný človek ronil potoky sĺz, však? A čo viac, vo svojom srdci by preklínali Boha, sťažovali sa na Boha, nechápali by Boha a snažili by sa s Bohom hádať; prejavili by všetko, čo sú schopní urobiť, všetky svoje schopnosti a všetku svoju vzdorovitosť, hrubosť a nerozumnosť. A Abrahám to predsa neurobil, hoci pociťoval rovnakú bolesť. Ako každý normálny človek, okamžite pocítil tú bolesť, okamžite zažil pocit, akoby mu prebodli srdce, a okamžite pocítil osamelosť zo straty syna. Tieto Božie slová boli bezohľadné voči ľudským citom, pre ľudí nepredstaviteľné a nie v súlade s ľudskými predstavami, neboli vyslovené z pohľadu ľudských citov; nebrali do úvahy ľudské ťažkosti ani ľudské citové potreby a určite nehľadeli na ľudskú bolesť. Boh chladne vrhol tieto slová na Abraháma – zaujímalo Boha, aké bolestivé boli pre neho tieto slová? Navonok sa zdalo, že Boh je ľahostajný a nezaujatý; všetko, čo Abrahám počul, bol Boží príkaz a Jeho požiadavka. Každému by sa táto požiadavka zdala nie v súlade s ľudskou kultúrou, zvyklosťami, cítením, dokonca ani s ľudskou morálkou a etikou; prekročila morálnu a etickú hranicu a išla proti ľudským spoločenským normám a pravidlám zaobchádzania s ľuďmi, ako aj proti ľudským citom. Sú dokonca aj takí, ktorí veria: „Tieto slová sú nielen nerozumné a nemorálne – ba čo viac, len bezdôvodne robia problémy! Ako mohol tieto slová vysloviť Boh? Božie slová by mali byť rozumné a spravodlivé a mali by človeka úplne presvedčiť; nemali by bezdôvodne robiť problémy a nemali by byť neetické, nemorálne ani nelogické. Naozaj tieto slová vyslovil Stvoriteľ? Mohol by Stvoriteľ povedať také veci? Mohol by Stvoriteľ takto zaobchádzať s ľuďmi, ktorých stvoril? V žiadnom prípade to tak nie je.“ A predsa tieto slová skutočne vyšli z Božích úst. Súdiac podľa Božieho postoja a tónu Jeho slov, Boh sa rozhodol, čo chce, nebol priestor na diskusiu a ľudia nemali právo voľby; nedával človeku právo voľby. Božie slová boli požiadavkou, boli príkazom, ktorý vydal človeku. Pre Abraháma boli tieto Božie slová nekompromisné a nespochybniteľné; boli nekompromisnou požiadavkou, ktorú na neho Boh kládol, a neboli predmetom diskusie. A akú voľbu urobil Abrahám? Toto je kľúčový bod, o ktorom budeme hovoriť v duchovnom spoločenstve.

Keď si Abrahám vypočul Božie slová, začal s prípravami, pričom cítil úzkosť a akoby ho k zemi tlačilo ťažké bremeno. V srdci sa ticho modlil: „Môj Pane, môj Bože. Všetko, čo robíš, je hodné chvály; tohto syna si dal Ty a ak si ho želáš vziať späť, mal by som Ti ho vrátiť.“ Hoci Abrahám cítil bolesť, nebol z týchto slov zrejmý jeho postoj? Čo tu môžu ľudia vidieť? Môžu vidieť slabosť normálnej ľudskej prirodzenosti, citové potreby normálnej ľudskej prirodzenosti, ako aj Abrahámovu racionálnu stránku a tú jeho stránku, ktorá má pravú vieru a podriadenosť Bohu. Aká bola jeho racionálna stránka? Abrahám si bol dobre vedomý toho, že Izáka dal Boh, že Boh má moc zaobchádzať s ním, ako si želá, že ľudia by to nemali nijako súdiť, že všetko, čo vysloví Stvoriteľ, predstavuje Stvoriteľa, a že či sa to človeku zdá rozumné, alebo nie, či sa to zhoduje s ľudským poznaním, kultúrou a morálkou, alebo nie, Božia identita a prirodzenosť Jeho slov sa nemenia. Jasne vedel, že ak ľudia nedokážu pochopiť, porozumieť alebo si vysvetliť Božie slová, je to ich vec, že neexistuje žiadny dôvod, prečo by Boh musel tieto slová vysvetľovať alebo objasňovať, a že ľudia by sa nemali podriaďovať len vtedy, keď rozumejú Božím slovám a úmyslom, ale mali by mať k Božím slovám len jeden postoj bez ohľadu na okolnosti: vypočuť si ich, potom ich prijať a potom sa podriadiť. Toto bol Abrahámov jasne rozoznateľný postoj ku všetkému, čo od neho Boh žiadal, a je v ňom obsiahnutá racionalita normálnej ľudskej prirodzenosti, ako aj pravá viera a pravá podriadenosť. Čo predovšetkým musel Abrahám urobiť? Neanalyzovať správnosť a nesprávnosť Božích slov, neskúmať, či boli povedané zo žartu, alebo aby ho skúšali, či kvôli niečomu inému. Abrahám takéto veci neskúmal. Aký bol jeho okamžitý postoj k Božím slovám? Taký, že Božie slová sa nedajú vysvetliť logikou – či sú rozumné, alebo nie, Božie slová sú Božie slová a v postoji ľudí k Božím slovám by nemal byť priestor na výber ani na skúmanie; rozum, ktorý by ľudia mali mať, a to, čo by mali robiť, je počúvať, prijať a podriadiť sa. Abrahám vo svojom srdci veľmi jasne vedel, aká je identita a podstata Stvoriteľa a aké postavenie by mala zaujať stvorená ľudská bytosť. Práve preto, že Abrahám mal takúto racionalitu a tento druh postoja, hoci znášal nesmiernu bolesť, obetoval Izáka Bohu bez zdráhania či akéhokoľvek zaváhania a vrátil Mu ho tak, ako si to Boh želal. Cítil, že keďže Boh o to požiadal, musí Mu Izáka vrátiť a nemal by sa snažiť s Ním hádať ani mať vlastné priania či požiadavky. Práve toto je postoj, aký by mala mať stvorená bytosť voči Stvoriteľovi. To, čo bolo na vykonaní tohto najťažšie, bolo na Abrahámovi to najcennejšie. Tieto slová, ktoré Boh vyslovil, boli nerozumné a bezohľadné voči ľudským citom – ľudia si ich nevedia vysvetliť ani ich prijať, a bez ohľadu na dobu alebo na to, komu sa to stane, tieto slová nedávajú zmysel, sú nesplniteľné – a predsa Boh žiadal, aby sa to stalo. Čo teda treba urobiť? Väčšina ľudí by tieto slová skúmala a po niekoľkých dňoch skúmania by si pomysleli: „Božie slová sú nerozumné – ako by mohol Boh konať takýmto spôsobom? Nie je to forma mučenia? Nemiluje Boh človeka? Ako by mohol ľudí takto trápiť? Neverím v Boha, ktorý takto trápi ľudí, a môžem sa rozhodnúť, že sa týmto slovám nepodriadim.“ Ale Abrahám to neurobil; rozhodol sa podriadiť. Hoci všetci veria, že to, čo Boh povedal a vyžadoval, bolo nesprávne, že Boh by nemal na ľudí klásť takéto požiadavky, Abrahám sa dokázal podriadiť – čo bolo na ňom to najcennejšie zo všetkého a presne to, čo iným ľuďom chýba. Toto je Abrahámova pravá podriadenosť. Okrem toho, keď si vypočul, čo od neho Boh vyžaduje, prvá vec, ktorou si bol istý, bola tá, že Boh to nepovedal zo žartu, že to nebola hra. A keďže Božie slová neboli ničím takým, čím boli? Abrahám bol hlboko presvedčený, že je pravda, že žiadny človek nemôže zmeniť to, že čo sa Boh rozhodne urobiť, musí byť vykonané, že v Božích slovách nie sú žiadne žarty, skúšanie ani trápenie, že Boh je dôveryhodný a všetko, čo hovorí – či sa to zdá rozumné, alebo nie – je pravda. Nebola toto Abrahámova pravá viera? Povedal azda: „Boh mi povedal, aby som obetoval Izáka. Keď som dostal Izáka, nepoďakoval som Bohu poriadne – žiada si Boh takto moju vďačnosť? Potom musím svoju vďaku prejaviť poriadne. Musím ukázať, že som ochotný obetovať Izáka, že som ochotný poďakovať sa Bohu, že poznám a pamätám na Božiu milosť a že nebudem Bohu robiť starosti. Boh tieto slová nepochybne povedal, aby ma skúmal a skúšal, takže by som to mal urobiť len naoko. Urobím všetky prípravy, potom vezmem spolu s Izákom ovcu, a ak Boh v čase obety nič nepovie, obetujem ovcu. Stačí to urobiť len naoko. Ak ma Boh naozaj požiada, aby som obetoval Izáka, mal by som to s ním na oltári len zahrať; keď príde čas, Boh mi možno stále dovolí obetovať ovcu a nie moje dieťa?“ Rozmýšľal Abrahám takto? (Nie.) Keby takto rozmýšľal, v jeho srdci by nebolo žiadne utrpenie. Aký by mal charakter, keby si myslel také veci? Mal by pravú vieru? Mal by pravú podriadenosť? Nie, nemal.

Súdiac podľa bolesti, ktorú Abrahám cítil a ktorá sa prejavila, keď prišla otázka obetovania Izáka, je jasné, že absolútne veril Božiemu slovu, že veril každému slovu, ktoré Boh povedal, rozumel všetkému, čo Boh povedal, presne tak, ako to Boh myslel, z hĺbky svojho srdca, a nemal voči Bohu žiadne podozrenia. Je toto pravá viera alebo nie? (Je.) Abrahám mal pravú vieru v Boha, a to ilustruje skutočnosť, že Abrahám bol čestný človek. Jeho jediným postojom k Božím slovám bola poslušnosť, prijatie a podriadenosť – poslúchol by čokoľvek, čo Boh povedal. Keby Boh povedal, že niečo je čierne, potom, aj keby to Abrahám nevidel ako čierne, veril by, že to, čo Boh povedal, je pravda, a bol by presvedčený, že je to čierne. Keby mu Boh povedal, že niečo je biele, bol by presvedčený, že je to biele. Je to také jednoduché. Boh mu povedal, že mu daruje dieťa, a Abrahám si pomyslel: „Už mám 100 rokov, ale ak Boh hovorí, že mi dá dieťa, potom som vďačný môjmu Pánovi, Bohu!“ Nemal príliš veľa iných myšlienok, jednoducho veril v Boha. Čo bolo podstatou tejto viery? Veril v podstatu a identitu Boha, a jeho poznanie Stvoriteľa bolo skutočné. Nebol ako tí ľudia, ktorí hovoria, že veria, že Boh je všemohúci a že je Stvoriteľom ľudstva, ale v srdci prechovávajú pochybnosti ako: „Vyvinuli sa ľudia naozaj z opíc? Hovorí sa, že Boh stvoril všetky veci, ale ľudia to na vlastné oči nevideli.“ Bez ohľadu na to, čo Boh hovorí, títo ľudia sú vždy na polceste medzi vierou a pochybnosťou a spoliehajú sa na to, čo vidia, aby určili, či sú veci pravdivé alebo nepravdivé. Pochybujú o všetkom, čo nevidia na vlastné oči, preto kedykoľvek počujú Boha hovoriť, kladú za Jeho slová otázniky. Starostlivo, usilovne a opatrne skúmajú a analyzujú každú skutočnosť, záležitosť a príkaz, ktorý Boh predloží. Myslia si, že vo svojej viere v Boha by mali skúmať Božie slová a pravdu s postojom vedeckého výskumu, aby zistili, či tieto slová sú skutočne pravdou, inak by mohli byť ľahko podvedení a oklamaní. Ale Abrahám taký nebol, počúval Božie slovo s čistým srdcom. Pri tejto príležitosti však Boh požiadal Abraháma, aby Mu obetoval svojho jediného syna Izáka. To spôsobilo Abrahámovi bolesť, no on sa aj tak rozhodol podriadiť. Abrahám veril, že Božie slová sú nemenné a že Božie slová sa stanú skutočnosťou. Stvorení ľudia by mali prijať Božie slovo a podriadiť sa mu ako niečomu samozrejmému, a tvárou v tvár Božiemu slovu nemajú stvorení ľudia právo voľby, a už vôbec by nemali Božie slovo analyzovať alebo skúmať. Takýto postoj mal Abrahám k Božiemu slovu. Hoci Abrahám cítil veľkú bolesť a hoci mu jeho láska k synovi a neochota vzdať sa ho spôsobovali nesmierny stres a bolesť, predsa sa rozhodol vrátiť svoje dieťa Bohu. Prečo sa chystal vrátiť Izáka Bohu? Kým Boh nepožiadal Abraháma, aby to urobil, nebolo potrebné, aby sa ujal iniciatívy a vrátil svojho syna, ale keďže o to Boh požiadal, musel svojho syna vrátiť Bohu; neexistovali žiadne výhovorky a nemal by sa snažiť s Bohom hádať – takýto postoj zastával Abrahám. Podriadil sa Bohu s takýmto čistým srdcom. Toto Boh chcel a toto si Boh želal vidieť. Abrahámovo správanie a to, čo dosiahol, keď prišlo na otázku obetovania Izáka, bolo presne to, čo chcel Boh vidieť, a touto záležitosťou ho Boh skúšal a preveroval. A predsa Boh nezaobchádzal s Abrahámom tak, ako zaobchádzal s Noemom. Nepovedal Abrahámovi dôvody tejto záležitosti, postup ani nič o nej. Abrahám vedel iba jednu vec, a to, že ho Boh požiadal, aby vrátil Izáka – to bolo všetko. Nevedel, že týmto ho Boh skúša, ani si nebol vedomý toho, čo si želal Boh dosiahnuť v ňom a jeho potomstve po tom, čo bude podrobený tejto skúške. Boh nič z toho Abrahámovi nepovedal, dal mu len jednoduchý príkaz, požiadavku. A hoci tieto Božie slová boli veľmi jednoduché a bezohľadné k ľudským citom, Abrahám naplnil Božie očakávania tým, že urobil to, čo si Boh želal a požadoval: obetoval Izáka ako obetu na oltári. Každý jeho pohyb ukazoval, že obeta Izáka nebola len formalita, že to nerobil povrchne, ale úprimne a z hĺbky svojho srdca. Hoci nedokázal uniesť to, že sa vzdá Izáka, hoci ho to bolelo, keď čelil tomu, o čo Stvoriteľ žiadal, Abrahám si zvolil spôsob, aký by si nezvolil žiadny iný človek: absolútnu podriadenosť tomu, o čo Stvoriteľ žiadal, podriadenosť bez kompromisov, bez výhovoriek a bez akýchkoľvek podmienok – konal presne tak, ako ho Boh žiadal. A čo vlastnil Abrahám, keď dokázal urobiť to, o čo Boh žiadal? V jednom ohľade bola v ňom pravá viera v Boha; bol si istý tým, že Stvoriteľ je Boh, jeho Boh, jeho Pán, Ten, ktorý je zvrchovaný nad všetkým a ktorý stvoril ľudstvo. Toto bola pravá viera. V inom ohľade mal čisté srdce. Veril každému slovu, ktoré vyslovil Stvoriteľ, a bol schopný jednoducho a priamo prijať každé slovo, ktoré vyslovil. A ešte v ďalšom ohľade, nech bolo to, o čo Stvoriteľ žiadal, akokoľvek ťažké, nech mu to prinášalo akokoľvek veľkú bolesť, postoj, ktorý si zvolil, bola podriadenosť, nie snaha hádať sa s Bohom, odporovať alebo odmietnuť, ale úplná a celková podriadenosť, konanie a praktizovanie v súlade s tým, o čo Boh žiadal, podľa každého Jeho slova a príkazu, ktorý vydal. Presne tak, ako Boh žiadal a želal si vidieť, Abrahám obetoval Izáka ako obeť na oltári, obetoval ho Bohu – a všetko, čo urobil, dokázalo, že Boh si vybral správneho človeka a že v Božích očiach bol spravodlivý.

Aký aspekt Stvoriteľovej povahy a podstaty sa zjavil, keď Boh požiadal Abraháma, aby obetoval Izáka? To, že Boh zaobchádza s tými, ktorí sú spravodliví a ktorých On uznáva, úplne podľa noriem, ktoré sám vyžaduje, čo je v úplnom súlade s Jeho povahou a podstatou. V týchto normách nemôžu existovať žiadne kompromisy; nemôžu byť splnené viac či menej. Tieto normy musia byť splnené presne. Bohu nestačilo vidieť spravodlivé skutky, ktoré Abrahám vykonával vo svojom každodennom živote; Boh ešte nepozoroval Abrahámovu pravú podriadenosť voči Nemu, a práve preto Boh urobil to, čo urobil. Prečo si Boh želal vidieť pravú podriadenosť u Abraháma? Prečo podrobil Abraháma tejto poslednej skúške? Pretože, ako všetci vieme, Boh si želal, aby sa Abrahám stal otcom mnohých národov. Je „otec mnohých národov“ titul, ktorý by mohol uniesť hocijaký bežný človek? Nie. Boh má Svoje vyžadované normy a normy, ktoré vyžaduje od každého, od koho chce, a koho chce urobiť dokonalým, a od každého, koho považuje za spravodlivého, sú rovnaké: pravá viera a absolútna podriadenosť. Vzhľadom na to, že Boh chcel v Abrahámovi vykonať takú veľkú vec, bol by unáhlene pokračoval a urobil by to bez toho, aby uňho videl tieto dve veci? Rozhodne nie. Preto po tom, čo mu Boh dal syna, bolo nevyhnutné, aby Abrahám podstúpil takúto skúšku; toto bolo to, čo Boh určil urobiť a čo Boh už vopred naplánoval. Až potom, keď veci prebehli tak, ako si Boh želal, a Abrahám splnil Božie požiadavky, začal Boh plánovať ďalší krok Svojho diela: urobiť Abrahámovo potomstvo takým početným, ako sú hviezdy na nebi a piesok na brehu mora – urobiť ho otcom mnohých národov. Kým bol výsledok Jeho žiadosti, aby Abrahám obetoval Izáka, neznámy a ešte sa neuskutočnil, Boh nekonal unáhlene; ale keď sa už uskutočnil, to, čo Abrahám vlastnil, spĺňalo Božie normy, čo znamenalo, že mal prijať všetky požehnania, ktoré pre neho Boh naplánoval. Z obetovania Izáka teda možno vidieť, že Boh má očakávania a požadované normy voči ľuďom pre akékoľvek dielo, ktoré v nich koná, alebo pre akúkoľvek úlohu, ktorú od nich vyžaduje, aby zohrali, alebo pre akékoľvek poverenie, ktoré od nich vyžaduje, aby prijali v Jeho pláne riadenia. Existujú dva druhy výsledkov Božích očakávaní od ľudí: jedným je, že ak nedokážeš urobiť to, čo od teba žiada, budeš vyradený; druhým je, že ak to dokážeš, Boh bude v tebe naďalej uskutočňovať to, čo si želá, v súlade so Svojím plánom. Pravá viera a absolútna podriadenosť, ktoré Boh od ľudí vyžaduje, v skutočnosti nie sú pre ľudí až také ťažké dosiahnuť. Ale či sú ľahké alebo ťažké, toto sú dve veci, ktoré musí Boh v ľuďoch nájsť. Ak v tomto ohľade dokážeš obstáť, potom Boh uzná, že spĺňaš normu, a Boh už nebude žiadať nič viac; ak nedokážeš, potom je to iná vec. Skutočnosť, že Boh požiadal Abraháma, aby obetoval svojho syna, ukazuje, že nemal pocit, že to, že Abrahám mal doteraz bohabojné srdce a pravú vieru v Neho, bolo všetko, čo bolo potrebné, že viac alebo menej by bolo dosť. To rozhodne nebol spôsob, akým Boh kladie požiadavky; On kladie požiadavky Svojím spôsobom a podľa toho, čo sú ľudia schopní dosiahnuť, a o tom sa nedá vyjednávať. Nie je toto Božia svätosť? (Je.) Taká je svätosť Boha.

Dokonca aj taký dobrý človek ako Abrahám, ktorý bol čistý, mal pravú vieru a mal rozumnosť, musel prijať Božie skúšanie – nebolo teda toto skúšanie v očiach ľudstva trochu bezohľadné k ľudským citom? Ale práve tento nedostatok ohľadu k ľudským citom je stelesnením Božej povahy a podstaty a Abrahám podstúpil tento druh skúšania. Počas tohto skúšania Abrahám ukázal Bohu svoju nekompromisnú vieru a nekompromisnú podriadenosť Stvoriteľovi. Abrahám v skúške obstál. V bežnom živote Abrahám nezažíval žiadne veľké životné zvraty, ale po tom, čo ho Boh takto vyskúšal, sa ukázalo, že jeho zvyčajná viera a podriadenosť sú skutočné; nebolo to nič vonkajšie, nebolo to len heslo. To, že Abrahám bol schopný nekompromisnej podriadenosti aj za týchto okolností – po tom, čo Boh vyslovil také slová a vzniesol naňho takú požiadavku –, znamenalo s istotou jednu vec: v Abrahámovom srdci bol Boh Bohom a vždy bude Bohom; identita a podstata Boha boli nemenné bez ohľadu na akékoľvek meniace sa faktory. V jeho srdci budú ľudia navždy ľuďmi a nemajú právo odporovať, snažiť sa hádať alebo súťažiť so Stvoriteľom, ani nemajú právo analyzovať slová, ktoré vyslovil Stvoriteľ. Abrahám veril, že pokiaľ ide o slová Stvoriteľa alebo o čokoľvek, o čo Stvoriteľ žiadal, ľudia nemajú právo voľby; jediné, čo majú robiť, je podriadiť sa. Abrahámov postoj veľa vypovedal – mal pravú vieru v Boha a v tejto pravej viere sa zrodila pravá podriadenosť, a tak bez ohľadu na to, čo mu Boh urobil alebo čo od neho žiadal, alebo akýkoľvek skutok Boh vykonal, či už to bolo niečo, čo Abrahám videl, o čom počul alebo čo osobne zažil, nič z toho nemohlo ovplyvniť jeho pravú vieru v Boha, a už vôbec to nemohlo ovplyvniť jeho postoj podriadenosti voči Bohu. Keď Stvoriteľ povedal niečo, čo bolo bezohľadné k ľudským citom, niečo, čo kládlo na človeka neospravedlniteľnú požiadavku, bez ohľadu na to, koľko ľudí cítilo odpor k týmto slovám, odolávalo im, analyzovalo a skúmalo ich alebo nimi dokonca opovrhovalo, Abrahámov postoj zostal nenarušený prostredím vonkajšieho sveta. Jeho viera a podriadenosť Bohu sa nezmenili a neboli to len slová vyslovené jeho ústami alebo formality; namiesto toho použil fakty, aby dokázal, že Boh, v ktorého veril, bol Stvoriteľ, že Boh, v ktorého veril, bol Boh na nebesiach. Čo vidíme zo všetkého, čo sa prejavilo u Abraháma? Vidíme jeho pochybnosti o Bohu? Mal pochybnosti? Skúmal Božie slová? Analyzoval ich? (Nie, nerobil to.) Niektorí ľudia hovoria: „Ak neskúmal ani neanalyzoval Božie slová, z čoho bol potom taký skľúčený?“ Vari mu nedovoľuješ cítiť sa skľúčený? Cítil sa taký skľúčený a stále bol schopný podriadiť sa – si schopný podriadiť sa, aj keď sa necítiš skľúčený? Koľko podriadenosti je v tebe? To, že takáto úzkosť a bolesť nemali žiadny vplyv na Abrahámovu podriadenosť, dokazuje, že táto podriadenosť bola skutočná, že to nebolo klamstvo. Bolo to svedectvo stvorenej ľudskej bytosti o Bohu pred satanom, pred všetkými vecami, pred celým stvorením, a toto svedectvo bolo také mocné, také vzácne!

V príbehoch o Noemovi a Abrahámovi a v príbehu o Jóbovi, čo presne v ich správaní a reči a v ich postoji a každom ich slove a skutku, keď na nich dopadli Božie slová a skutky, pohlo neskoršími generáciami? To, čo na ľudí najviac zapôsobilo na postoji týchto troch jednotlivcov k Božím slovám a na ich správaní, reči a postoji po tom, čo si vypočuli Božie slová a po tom, čo si vypočuli, čo Boh prikázal a požadoval, je práve to, aká čistá a vytrvalá bola ich úprimnosť voči Bohu, Stvoriteľovi. Dnešní ľudia by mohli túto čistotu a vytrvalosť nazývať hlúposťou a posadnutosťou; ale pre Mňa boli ich čistota a vytrvalosť tými najdojímavejšími a najpôsobivejšími vecami na nich, a ešte viac tým, čo sa ostatným ľuďom zdá také nedosiahnuteľné. Na týchto jednotlivcoch som skutočne ocenil a uvidel, ako vyzerá dobrý človek; z ich správania a reči, ako aj z ich postoja, keď čelili Božím slovám a keď počúvali Božie slová, vidím, akí sú ľudia, ktorých Boh považuje za spravodlivých a dokonalých. A aký je ten najvýraznejší pocit, ktorý prežívam po prečítaní a pochopení príbehov týchto ľudí? Je to hlboká spomienka na týchto jednotlivcov, náklonnosť a úcta k nim. Nie je to pocit pohnutia? Prečo mám takýto pocit? Počas celej dlhej histórie ľudstva nikdy neexistovala historická kniha, ktorá by sa zameriavala na zaznamenávanie, chválenie a šírenie príbehov týchto troch ľudí, ani nikto nepoužil ich príbehy na vzdelávanie budúcich generácií a nezaobchádzal s nimi ako s ľuďmi, ktorých by mali budúce generácie napodobňovať. Ale je jedna vec, ktorú ľudia sveta nevedia: v rôznych časoch každý z týchto troch mužov počul od Boha niečo iné, každý prijal od Boha iné poverenie, na každého mal Boh iné požiadavky, každý urobil pre Boha niečo iné a dokončil iné dielo, ktoré mu bolo Bohom zverené – a predsa mali všetci jednu vec spoločnú. Čo to bolo? Všetci naplnili Božie očakávania. Po tom, čo počuli Boha hovoriť, boli schopní prijať to, čo im Boh zveril a o čo od nich žiadal, a potom sa dokázali podriadiť všetkému, čo Boh povedal, dokázali sa podriadiť každej jednej veci, ktorú počuli, že od nich Boh vyžaduje. Čo urobili, aby splnili Božie očakávania? Medzi celým ľudstvom sa stali príkladmi v počúvaní, prijímaní a podriaďovaní sa Božím slovám a vo vydávaní zvučného svedectva o Bohu tvárou v tvár satanovi. Keďže boli príkladmi pre ľudstvo a v Božích očiach dokonalí a spravodliví, aká je napokon tá najdôležitejšia informácia, ktorú nám to hovorí? Že toto je ten druh človeka, ktorého Boh chce, človek, ktorý je schopný pochopiť, čo Boh hovorí, ktorý používa svoje srdce, aby počúval, pochopil, vnímal, porozumel a podriadil sa slovám Stvoriteľa a uskutočňoval ich; tento druh človeka je Bohom milovaný. Bez ohľadu na to, aké veľké sú skúšania a skúšky, ktorým ich Boh vystavuje predtým, ako potvrdí ich spravodlivé skutky, len čo vydajú zvučné svedectvo o Bohu, stanú sa tým, čo je v Božích rukách najvzácnejšie, a niekým, kto bude žiť navždy v Božích očiach. Toto je fakt, ktorý nám to hovorí. Toto je to, čo vám chcem povedať prostredníctvom duchovného spoločenstva o príbehoch Noema a Abraháma a čomu by ste mali rozumieť. Z toho vyplýva, že tí, ktorí stále nerozumejú slovám Stvoriteľa a stále nevedia, že počúvanie slov Stvoriteľa je ich zodpovednosťou, záväzkom a povinnosťou, a nie sú si vedomí toho, že prijatie a podriadenie sa slovám Stvoriteľa je postoj, ktorý by stvorení ľudia mali mať, bez ohľadu na to, koľko rokov nasledujú Boha – takíto ľudia sú tí, ktorí budú Bohom vyradení. Boh takýchto ľudí nechce, cíti k nim odpor. Koľko ľudí je napokon schopných počúvať slová Stvoriteľa, prijať ich a úplne sa im podriadiť? Toľko ľudí, koľko je toho schopných. Tí, ktorí nasledujú Boha už mnoho rokov, a predsa stále opovrhujú pravdou, nehanblivo porušujú princípy a nie sú schopní prijať Božie slová a podriadiť sa im, či už sú vyslovené v tele alebo v duchovnej sfére, budú nakoniec čeliť jednému výsledku: vyradeniu.

Je to už tridsať rokov, čo sa Boh stal telom a prišiel konať dielo na zemi. Povedal mnoho slov a vyjadril mnoho právd. Bez ohľadu na to, ako hovorí, bez ohľadu na to, aké metódy používa na to, aby hovoril, a bez ohľadu na to, koľko obsahu povie, má na ľudí len jednu požiadavku, a to, aby boli schopní počúvať, prijať a podriadiť sa. Je však veľa tých, ktorí nedokážu pochopiť ani vykonať túto najjednoduchšiu požiadavku. Je to veľmi znepokojujúce a ukazuje to, že ľudstvo je tak hlboko skazené, že má veľké ťažkosti prijať pravdu a nemôže byť ľahko spasené. Dokonca aj teraz, v kontexte toho, že ľudia uznávajú, že človek bol stvorený Bohom, a skutočnosti, že Boh v tele je samotný Boh, ľudia stále odporujú a vzdorujú Bohu a odmietajú Božie slovo a Jeho požiadavky. Dokonca skúmajú, analyzujú, odmietajú a sú ľahostajní k slovám, ktoré vyslovil vtelený Boh, bez toho, aby rozumeli tomu, ako by mali stvorené bytosti zaobchádzať s Božím slovom a aký postoj by mali mať k Božiemu slovu. To je naozaj smutné. Dokonca ani teraz ľudia nevedia, kto sú, akú pozíciu by mali zastávať, ani čo by mali robiť. Niektorí ľudia sa dokonca neustále sťažujú na Boha a hovoria: „Prečo Boh vo Svojom diele vždy vyjadruje pravdy? Prečo vždy vyžaduje, aby sme prijali pravdu? Keď Boh hovorí a koná dielo, mal by sa s nami poradiť a nemal by nám veci vždy sťažovať. Nemáme dôvod Ho absolútne poslúchať, chceme ľudské práva a slobodu, mali by sme hlasovať zdvihnutím ruky o požiadavkách, ktoré nám Boh predkladá, a mali by sme tiež všetci diskutovať a dosiahnuť konsenzus. Boží dom by mal zaviesť demokraciu a všetci by mali robiť konečné rozhodnutia spoločne.“ Aj teraz mnohí ľudia zastávajú tento názor, a hoci to nehovoria otvorene, prechovávajú to vo svojich srdciach. Ak Ja nie som oprávnený niečo od teba žiadať, ak nie som oprávnený žiadať, aby si poslúchol to, čo hovorím, a vyžadovať tvoju absolútnu podriadenosť tomu, čo hovorím, tak kto oprávnený je? Ak veríš, že Boh na nebesiach je oprávnený robiť to a že Boh na nebesiach je oprávnený hovoriť k tebe z oblohy prostredníctvom hromu, potom výborne! To znamená, že nebudem musieť byť trpezlivý a úprimný ani míňať si dych na rozhovory s tebou – nechcem ti už nič viac povedať. Ak veríš, že Boh na nebesiach je oprávnený hovoriť k tebe z oblohy, z oblakov, potom pokračuj a počúvaj, choď a hľadaj Jeho slová – čakaj, kým k tebe Boh na nebesiach prehovorí na oblohe, v oblakoch, uprostred ohňa. Ale v jednej veci musíš mať jasno: ak ten deň naozaj príde, nastane čas tvojej smrti. Bolo by lepšie, keby ten deň neprišiel. „Bolo by lepšie, keby ten deň neprišiel“ – čo znamenajú tieto slová? Boh sa stal človekom, aby osobne hovoril s človekom tvárou v tvár na zemi, aby vydával pravdy, ktoré ľuďom hovoria všetko, čo majú robiť, no ľudia sú pohŕdaví a ľahkomyseľní; vo svojich srdciach tajne vzdorujú Bohu a súperia s Ním. Nechcú počúvať, veria, že Boh na zemi nemá právo snažiť sa vládnuť ľuďom. Robí tento postoj, ktorý ľudia majú, Boha šťastným, alebo Ho hnevá? (Hnevá Ho.) A čo urobí Boh, keď sa nahnevá? Ľudia budú čeliť Božiemu hnevu – tomu rozumiete, však? Božiemu hnevu, nie Božiemu skúšaniu; to sú dva odlišné pojmy. Keď na ľudí dopadne Boží hnev, sú v nebezpečenstve. Myslíte si, že Boh sa hnevá na tých, ktorých miluje? Hnevá sa na tých, ktorí sú hodní žiť vo svetle Božej tváre? (Nie.) Na aký druh človeka sa Boh hnevá? Na tých, ktorí Ho nasledujú už mnoho rokov, a predsa stále nerozumejú Jeho slovám, ktorí stále nevedia, že majú počúvať Božie slová, ktorým chýba vedomie, aby prijali Božie slová a podriadili sa im, k takýmto ľuďom Boh cíti odpor a nechuť a neželá si ich spasiť. Rozumiete tomu, však? Aký by teda mal byť postoj ľudí k Bohu, vtelenému Bohu a pravde? (Mali by sme počúvať, prijať a podriadiť sa.) Správne. Musíte počúvať, prijať a podriadiť sa. Nič nie je jednoduchšie ako toto. Po vypočutí musíte prijať vo svojom srdci. Ak nie ste schopní niečo prijať, musíte hľadať ďalej, kým nebudete schopní úplného prijatia – potom, len čo to prijmete, musíte sa podriadiť. Čo znamená podriadiť sa? Znamená to praktizovať a uskutočňovať. Neodmietajte veci po tom, čo ich počujete, navonok nesľubujte, že ich urobíte, nezaznamenávajte si ich, nezaväzujte sa, že si ich zapíšete, nepočúvajte ich len ušami bez toho, aby ste si ich vzali k srdcu, a potom nepokračujte v starých koľajach a nerobte si, čo chcete, keď príde čas konať, pričom to, čo ste si zapísali, odsúvate do úzadia svojej mysle a zaobchádzate s tým ako s nedôležitým. Toto nie je podriadenie sa. Skutočná podriadenosť Božím slovám znamená počúvať ich a chápať ich srdcom a skutočne ich prijať – prijať ich ako neodškriepiteľnú zodpovednosť. Nie je to len otázka vyhlásenia, že človek prijíma Božie slová; namiesto toho je to prijatie Jeho slov zo srdca, premena prijatia Jeho slov na praktické činy a uskutočňovanie Jeho slov bez akejkoľvek odchýlky. Ak to, čo si myslíš, to, k čomu priložíš svoje ruky, a cena, ktorú zaplatíš, slúži k naplneniu Božích požiadaviek, to je uskutočňovanie Božích slov. Čo znamená „podriadenosť“? Znamená to praktizovanie a uskutočňovanie, premenu Božích slov na realitu. Ak si zapíšeš slová, ktoré Boh hovorí, a Jeho požiadavky do zápisníka a dáš ich na papier, ale nezaznamenáš ich vo svojom srdci a robíš si, čo chceš, keď príde čas konať, a zvonku sa zdá, akoby si urobil to, o čo Boh žiadal, ale urobil si to podľa svojej vlastnej vôle, potom to nie je počúvanie, prijímanie a podriaďovanie sa Božím slovám, to je opovrhovanie pravdou, je to nehanebné porušovanie princípov a ignorovanie usporiadaní Božieho domu. Je to vzbura.

Raz som niekomu zveril istú úlohu. Počas toho, ako som mu ju vysvetľoval, starostlivo si ju zaznamenal do svojho zápisníka. Všimol som si, ako svedomito si to zaznamenával – zdalo sa, že túto prácu vníma ako ťarchu a zaujíma starostlivý, zodpovedný postoj. Keď som mu prácu zadal, čakal som na najnovšie informácie; prešli dva týždne, a on sa vôbec neozval. Zaumienil som si teda, že ho nájdem a spýtam sa, ako napreduje s úlohou, ktorou som ho poveril. Odpovedal: „Ach nie, ja som na to zabudol! Pripomeň mi, o čo išlo.“ Čo si myslíte o jeho odpovedi? Práve taký postoj zaujal k danej práci. Pomyslel som si: „Tento človek je naozaj nespoľahlivý. Choď odo Mňa preč a rýchlo! Už ťa nikdy nechcem vidieť!“ Tak som sa cítil. Prezradím vám jednu skutočnosť: Božie slová nesmiete nikdy spájať s klamstvami podvodníka – takéto konanie sa Bohu hnusí. Niektorí ľudia hovoria, že si stoja za slovom a že toto slovo ich zaväzuje. Ak je to tak, pokiaľ ide o Božie slová, dokážu konať podľa týchto slov, keď si ich vypočujú? Dokážu ich uskutočňovať tak starostlivo, ako konajú svoje osobné záležitosti? Každá Božia veta je dôležitá. Boh nežartuje. Čo On povie, ľudia musia uskutočňovať a vykonávať. Keď Boh hovorí, radí sa s ľuďmi? Určite nie. Kladie ti otázky s možnosťou výberu z viacerých odpovedí? Určite nie. Ak si dokážeš uvedomiť, že Božie slová a poverenie sú príkazmi, že človek ich musí poslúchnuť a uskutočňovať ich, potom si povinný ich uskutočňovať a vykonávať. Ak si myslíš, že Božie slová sú len žartom, iba náhodné poznámky, ktoré možno vykonať alebo nevykonať podľa toho, ako sa človeku ráči, pričom ty tak s nimi aj zaobchádzaš, potom si dosť nerozumný a nehodno ťa nazvať človekom. Boh k tebe nikdy opäť neprehovorí. Pokiaľ ide o Božie požiadavky, príkazy a poverenie, ak sa človek stále rozhoduje podľa seba a zaobchádza s nimi s povrchným postojom, potom ide o typ človeka, ktorého Boh nenávidí. Ak potrebuješ, aby som na teba stále dohliadal vo veciach, ktoré ti priamo prikazujem a zverujem, aby som ťa stále nabádal, sledoval, robil si starosti a vypytoval sa, pričom by som mal všetko za teba na každom kroku kontrolovať, potom by si mal byť vyradený. Medzi tými, ktorí sú momentálne vyradení z Božieho domu, je mnoho ľudí tohto druhu. Navediem ich v niekoľkých veciach a potom sa ich spýtam: „Zapísali ste si to všetko? Je to jasné? Máte nejaké otázky?“ Na čo odpovedajú: „Všetko sme si zapísali, žiadny problém, netreba si robiť starosti!“ Veľmi ľahko súhlasia, že to urobia, dokonca si položia ruky na srdce a prisahajú Mi to. Ale idú tieto veci po tom, čo súhlasia, skutočne uskutočniť? Nie, len zmiznú bez stopy a neprichádzajú od nich žiadne ďalšie správy. Veci, ktoré majú radi, robia okamžite, konajú rýchlo a rozhodne. Ochotne súhlasia s vecami, ktoré im zverím, ale potom to jednoducho ignorujú, a keď na tú záležitosť neskôr nadviažem, zistím, že neurobili vôbec nič. Tento druh človeka nemá vôbec žiadne svedomie ani rozum. Sú to naničhodníci a nie sú hodní konať povinnosť. Sú horší ako prasa alebo pes. Keď človek chová strážneho psa, kým je preč, pes je schopný pomôcť strážiť dom a dvor, keď prídu cudzí ľudia. Existuje veľa ľudí, ktorí nie sú pri robení vecí ani takí dobrí ako psy. Niektorí ľudia vždy musia mať niekoho, kto na nich dohliada, aby urobili čo i len kúsok zo svojej povinnosti, a vždy musia mať niekoho, kto ich oreže a dozerá na nich, kým niečo urobia. Je toto konanie povinnosti? Títo ľudia sú klamári! Ak to neplánovali urobiť, prečo s tým súhlasili? Nie je to úmyselné klamanie ľudí? Ak si mysleli, že úloha bude zložitá, prečo to nepovedali skôr? Prečo sľúbili, že to vykonajú, a potom v tom nepokračovali? Ak oklamú iných ľudí, tí im nemôžu nič urobiť, ale ak oklamú Boha, aké sú následky? Takýto druh človeka by mal byť vytriedený a mal by byť vyradený! Nemyslíte si, že ľudia, ktorí opovrhujú pravdou a nehanebne porušujú princípy, sú zlí ľudia? Všetci sú to zlí ľudia, všetci sú to démoni a mali by byť vyradení! Pretože títo ľudia konajú svojvoľne, porušujú princípy, sú vzdorovití a neposlušní, zriaďujú si svoje vlastné kráľovstvo a pretože sú leniví a nezodpovední, spôsobili cirkvi veľké straty! Kto si môže dovoliť nahradiť takéto straty? Nikto nemôže niesť takú zodpovednosť. Títo ľudia sa sťažujú a zostávajú nepresvedčení a nespokojní, keď sú orezávaní. Nie sú títo ľudia nerozumnými démonmi? Sú skutočne beznádejní a mali byť vyradení už dávno!

Rozumiete, aký je zmysel príbehov o Noemovi a Abrahámovi, o ktorých sme dnes hovorili v duchovnom spoločenstve? Sú Božie požiadavky na človeka vysoké? (Nie.) To, čo Boh od človeka vyžaduje, je to, čo by malo byť najzákladnejšie u stvorenej ľudskej bytosti; Jeho požiadavky nie sú vôbec vysoké a sú najpraktickejšie a najrealistickejšie. Ľudia musia vlastniť pravú vieru a absolútnu podriadenosť, aby ich Boh schválil; iba tí, ktorí vlastnia tieto dve veci, sú skutočne spasení. Ale pre tých, ktorí boli hlboko skazení, pre tých, ktorí opovrhujú pravdou a majú odpor k pozitívnym veciam, a pre tých, ktorí sú nepriateľskí voči pravde, nie je nič ťažšie ako tieto dve veci! To môžu dosiahnuť len tí, ktorí majú voči Bohu čisté a otvorené srdce, ktorí vlastnia ľudskú prirodzenosť, rozum a svedomie a ktorí milujú pozitívne veci. Nachádzajú sa tieto veci vo vás? A v kom sa nachádza vytrvalosť a čistota, ktorú by mali vlastniť ľudia vo vzťahu k Bohu? Pokiaľ ide o vek, všetci, ktorí tu sedíte, ste mladší ako Noe a Abrahám, no pokiaľ ide o čistotu, nemôžete sa s nimi porovnávať. Čistota, inteligencia a múdrosť sa vo vás nenachádzajú; na druhej strane, o malicherné klamstvá nie je núdza. Ako sa teda dá tento problém vyriešiť? Existuje nejaký spôsob, ako splniť Božie požiadavky? Existuje nejaká cesta? Kde začať? (Počúvaním Božích slov.) Správne: učením sa počúvať a podriaďovať sa. Niektorí ľudia hovoria: „Niekedy to, čo Boh hovorí, nie je pravda a nie je ľahké sa tomu podriadiť. Keby Boh povedal zopár slov pravdy, podriadenosť by bola ľahká.“ Sú tieto slová správne? (Nie.) Čo ste objavili v príbehoch o Noemovi a Abrahámovi, o ktorých sme dnes hovorili? Poslúchať Božie slovo a podriaďovať sa Božím požiadavkám je svätou povinnosťou človeka. A ak Boh povie niečo, čo nie je v súlade s ľudskými predstavami, človek by to nemal analyzovať ani skúmať. Bez ohľadu na to, koho Boh odsudzuje alebo vyraďuje, čím u akéhokoľvek množstva ľudí vyvolá predstavy a odpor, Božia identita, Jeho podstata, Jeho povaha a Jeho postavenie sú navždy nemenné. On je navždy Boh. Keďže nepochybuješ, že On je Boh, tvojou jedinou zodpovednosťou, jedinou vecou, ktorú by si mal robiť, je poslúchať to, čo hovorí, a praktizovať podľa Jeho slova; toto je cesta praktizovania. Stvorená bytosť by nemala skúmať, analyzovať, diskutovať, odmietať, protirečiť, vzdorovať Božím slovám ani ich popierať; toto je Bohu odporné a nie je to to, čo si želá vidieť u človeka. Ako presne sa má zaobchádzať s Božími slovami? Ako by si mal praktizovať? Je to vlastne veľmi jednoduché: nauč sa ich poslúchať, počúvaj ich srdcom, prijímaj ich srdcom, rozumej im a cháp ich srdcom a potom choď a praktizuj a uskutočňuj ich srdcom. To, čo počuješ a chápeš vo svojom srdci, by malo byť úzko prepojené s tvojím praktizovaním. Neoddeľuj tieto dve veci; všetko – to, čo praktizuješ, čomu sa podriaďuješ, čo robíš vlastnými rukami, za čím beháš – by malo súvisieť s Božími slovami, potom by si mal praktizovať v súlade s Jeho slovami a uskutočňovať ich prostredníctvom svojich činov. To znamená podriadiť sa slovám Stvoriteľa. Toto je cesta praktizovania Božích slov.

18. júla 2020