Exkurz šiesty: Zhrnutie charakteru antikristov a ich povahy-podstaty (Tretia časť)

III. Povaha-podstata antikristov

A. Podlosť

2. Čo robia antikristi voči Bohu

Na poslednom zhromaždení sme najmä hovorili v duchovnom spoločenstve, zhrnuli sme si povahu-podstatu antikrista a vybrali sme tri črty zo šiestich pováh skazeného ľudstva, aby sme ich rozobrali. Tieto tri črty sú odpor k pravde, surovosť a podlosť. Minule sme hovorili v duchovnom spoločenstve o podlosti. Prostredníctvom rozboru podlých prejavov antikristov – konkrétne toho, že ich myšlienky sú po celý deň plné zla –, sme rozpoznali antikristov a s použitím týchto prejavov sme si potvrdili ich podlú povahu-podstatu. Skutočnosť, že ich myšlienky sú po celý deň plné zla, rozoberáme z dvoch hľadísk: prvým je to, na čo myslia pri zaobchádzaní s inými a aké prístupy a prejavy odhaľujú vo svojej skazenej podstate, a druhým je to, čo je v ich myšlienkach o Bohu. Dokončili sme duchovné spoločenstvo o tom, ako antikristi zaobchádzajú s ľuďmi, a pokiaľ ide o ich myšlienky, predstavy, názory a motivácie a dokonca aj predurčené činy v ich mysliach voči Bohu, čiastočne sme o tom hovorili v duchovnom spoločenstve minule: napríklad pochybovačnosť, podrobné skúmanie a čo ešte? (Podozrievavosť a ostražitosť.) Pochybovačnosť, podrobné skúmanie, podozrievavosť a ostražitosť. Teraz poďme hovoriť v duchovnom spoločenstve o tom, ako antikristi skúšajú Boha.

e. Skúšanie

Ako sa prejavuje skúšanie? Ktoré prístupy alebo myšlienky prejavujú stav alebo podstatu skúšania? (Ak som spáchal priestupok alebo urobil niečo zlé, vždy sa chcem u Boha informovať, žiadať jasnú odpoveď a vedieť, či budem mať dobrý výsledok alebo konečný osud.) Súvisí to s myšlienkami; keď teda niekto hovorí alebo koná, alebo keď niečomu čelí, ktorý z jeho prejavov je obyčajne skúšaním? Ak niekto spáchal priestupok a má pocit, že Boh by si jeho priestupok mohol pamätať alebo odsúdiť, pričom si sám nie je istý a nevie, či ho Boh skutočne odsúdi alebo nie, vymyslí spôsob, ako to otestovať, aby videl, aký má Boh naozaj postoj. Začne modlitbou, a ak neprichádza žiadne osvetlenie ani osvietenie, premýšľa, že úplne zanechá svoje predchádzajúce metódy usilovania sa. Predtým vždy robil veci povrchne a vynaložil len 30 % úsilia tam, kde mohol použiť 50 %, alebo 10 % tam, kde mohol použiť 30 %. No ak teraz môže použiť 50 % svojho úsilia, urobí to. Berie na seba špinavú alebo únavnú prácu, ktorej sa iní vyhýbajú, vždy ju robí skôr než ostatní a dbá na to, aby to videla väčšina bratov a sestier. A čo je dôležitejšie, chce vedieť, ako sa na to pozerá Boh a či sa jeho priestupok dá odčiniť. Keď čelí ťažkostiam alebo veciam, ktoré väčšina ľudí nedokáže prekonať, chce vidieť, čo urobí Boh a či ho osvieti a povedie. Ak cíti Božiu prítomnosť a Jeho zvláštnu priazeň, verí, že Boh si jeho priestupok nepamätá ani ho neodsúdil, čo dokazuje, že môže byť odpustený. Ak sa takto vydáva a platí takúto cenu a ak sa jeho postoj výrazne zmení, no on stále necíti Božiu prítomnosť a určite ani žiadny badateľný rozdiel oproti minulosti, je možné, že Boh už jeho predošlý priestupok odsúdil a už ho nechce. Keďže ho Boh nechce, v budúcnosti sa už pri konaní svojej povinnosti nebude toľko snažiť. No ak ho Boh stále chce, neodsudzuje ich a stále existuje nádej, že získa požehnania, vloží do konania svojej povinnosti trochu úprimnosti. Sú tieto prejavy a myšlienky formou skúšania? Ide o konkrétny prístup? (Áno.) Práve ste spomenuli len jeden teoretický aspekt, ale nedostali ste sa konkrétne k podrobným prejavom skúšania Boha a k tomu, aké presné prístupy a plány majú v srdci antikristi v tejto veci. Neodhalili ste, aké sú názory a stavy antikristov, keď sa zapájajú do tejto činnosti.

Niektorým ľuďom neustále chýba akékoľvek poznanie o Božej všemohúcnosti a Jeho podrobnom skúmaní hlbín ľudského srdca alebo akákoľvek skúsenosť s nimi. A chýba im aj skutočné vnímanie Božieho podrobného skúmania ľudského srdca, takže sú v tejto veci prirodzene plní pochybností. Hoci vo svojich subjektívnych želaniach chcú veriť, že Boh podrobne skúma hlbiny ľudského srdca, chýbajú im presvedčivé dôkazy. A tak si v srdci naplánujú určité veci a súčasne ich začnú vykonávať a uskutočňovať. Pri ich uskutočňovaní neustále pozorujú, či o nich Boh skutočne vie, či budú tieto veci odhalené a či na to niekto príde alebo to Boh môže zjaviť prostredníctvom určitého prostredia, ak zostanú ticho. Samozrejme, obyčajní ľudia môžu mať viac alebo menej určitých nejasností o Božej všemohúcnosti a Jeho podrobnom skúmaní hlbín ľudského srdca, no antikristi nie sú len neistí – sú plní pochybností a zároveň plne ostražití voči Bohu. Preto vyvíjajú mnoho prístupov k skúšaniu Boha. Keďže pochybujú o Božom podrobnom skúmaní ľudského srdca a ešte viac popierajú skutočnosť, že ho Boh podrobne skúma, často premýšľajú o určitých veciach. A potom s trochou strachu alebo s nejakým nevysvetliteľným pocitom hrôzy v súkromí tajne šíria tieto myšlienky a zavádzajú určitých ľudí, zatiaľ čo kúsok po kúsku neustále odhaľujú svoje argumenty a myšlienky. Ako ich odhaľujú, sledujú, či Boh toto ich správanie prekazí alebo odhalí. Ak ho odhalí alebo charakterizuje, rýchlo ustúpia a prejdú na iný prístup. A ak sa zdá, že o tom nikto nevie a nikto ich nedokáže prekuknúť ani do nich vidieť, v srdci sa ešte viac utvrdia v tom, že ich intuícia aj poznanie o Bohu sú správne. Podľa ich názoru Božie podrobné skúmanie ľudského srdca v podstate neexistuje. Aký je to prístup? Je to prístup skúšania.

Antikristi v dôsledku svojej vrodenej podlej povahy nikdy nehovoria ani nekonajú priamočiaro. Neriešia veci s čestným postojom a úprimnosťou ani pri reči nepoužívajú čestné slová a nekonajú od srdca. Nič z toho, čo hovoria alebo robia, nie je priamočiare, ale skôr nepriame a tajnostkárske, a nikdy priamo nevyjadrujú svoje myšlienky ani motivácie. Je to preto, lebo veria, že ak by ich vyjadrili, boli by úplne pochopení a odhalení, ich ambície a túžby by vyšli na svetlo a ostatní by ich nevnímali ako vznešených či vysoko postavených ani by k nim nevzhliadali a neuctievali ich; preto sa vždy snažia skrývať a zatajovať svoje hanebné motívy a túžby. Ako teda hovoria a konajú? Používajú rôzne metódy. Tak ako medzi nevercami existuje fráza „vyzistiť situáciu“, antikristi si osvojujú podobný prístup. Keď chcú niečo urobiť a zastávajú určitý názor alebo postoj, nikdy ho nevyjadria priamo a namiesto toho používajú určité metódy, ako sú nenápadné či vyzvedačské manévre alebo ťahanie vecí z ľudí, aby získali informácie, ktoré hľadajú. Antikristi v dôsledku svojej podlej povahy nikdy nehľadajú pravdu ani jej nechcú rozumieť. Ich jedinou starosťou je ich vlastná sláva, zisk a postavenie. Zapájajú sa do činností, ktoré im môžu priniesť slávu, zisk a postavenie, a vyhýbajú sa tým, ktoré nič také neponúkajú. Dychtivo sa ujímajú činností, ktoré súvisia s povesťou, postavením, vynikaním a slávou, zatiaľ čo sa vyhýbajú veciam, ktoré chránia prácu cirkvi alebo by mohli niekoho uraziť. Preto antikristi k ničomu nepristupujú s postojom hľadania. Radšej používajú metódu skúšania, aby vyzistili situáciu, a potom sa rozhodnú, či budú pokračovať – presne takí ľstiví a podlí sú antikristi. Napríklad keď chcú vedieť, akým človekom sú v Božích očiach, nehodnotia sa prostredníctvom Božích slov tým, že by spoznávajú sami seba. Namiesto toho sa vypytujú v okolí, striehnu na náznaky v reči, pozorujú tón a postoj vodcov a Zhora a hľadajú v Božích slovách, aby zistili, ako Boh určuje výsledky ľudí, ako sú oni. Používajú tieto cesty a metódy, aby zistili, kam v Božom dome patria a aký bude ich budúci výsledok. Nezahŕňa to istú črtu skúšania? Napríklad keď sú niektorí ľudia orezaní, radšej, než aby skúmali, prečo boli orezaní, aké skazené povahy a chyby odhalili počas svojho konania a aké aspekty pravdy by mali hľadať, aby spoznali sami seba a napravili svoje predchádzajúce chyby, vyvolávajú falošný dojem v ostatných a používajú nepriame prostriedky, aby zistili, aký k nim majú Zhora skutočne postoj. Napríklad po svojom orezaní rýchlo nadhodia nejaký bezvýznamný problém, s ktorým sa obrátia na Zhora, aby zistili, aký tón Zhora použijú, či sú trpezliví, či seriózne odpovedia na otázky, ktoré hľadajú, či voči nim zaujmú miernejší postoj, či ich poveria úlohami, či si ich stále vysoko vážia a čo si skutočne myslia o chybách, ktorých sa predtým dopustili. Všetky tieto prístupy sú určitým druhom skúšania. Skrátka, keď títo ľudia čelia takýmto situáciám a takto sa prejavujú, uvedomujú si to vo svojom srdci? (Áno.) Takže keď o tom viete a chcete robiť tieto veci, ako to riešite? Dokážeš predovšetkým na tej najjednoduchšej úrovni vzdorovať samému sebe? Pre niektorých ľudí je vzdorovať samým sebe náročné, keď na to príde, a premýšľajú: „Zabudni na to. Tentoraz ide o moje požehnania a výsledok. Nemôžem si vzdorovať. Až nabudúce.“ A keď príde na to nabudúce a opäť narazia na problém, ktorý sa týka ich požehnaní a výsledku, stále si vzdorovať nedokážu. Takíto jedinci majú svedomie, a hoci nemajú povahu-podstatu antikrista, je to pre nich stále dosť problematické a nebezpečné. Na druhej strane, antikristi sa často zaoberajú týmito myšlienkami a žijú v takomto stave, ale nikdy nevzdorujú samým sebe, pretože im chýba svedomie. Aj keď ich niekto odhalí a oreže a poukáže na ich stav, zotrvávajú a rozhodne nebudú vzdorovať samým sebe, nebudú sa pre to nenávidieť ani od tohto stavu neupustia a nevyriešia ho. Niektorí antikristi si po svojom prepustení myslia: „Byť prepustený pôsobí ako normálna vec, ale je to trochu zahanbujúci pocit. Hoci to nie je nič významné, je tu jedna kľúčová vec, ktorú nemôžem nechať tak. Ak som prepustený, znamená to, že ma už boží dom nebude rozvíjať? Akým človekom potom budem v božích očiach? Budem mať stále nádej? Budem ešte vôbec užitočný v božom dome?“ Uvažujú o tom a prídu s plánom: „Mám poruke desaťtisíc jüanov a teraz je čas ich použiť. Dám týchto desaťtisíc jüanov ako obetu a uvidím, či ku mne zhora môžu trochu zmeniť postoj a či mi môžu preukázať nejakú priazeň. Ak boží dom peniaze prijme, znamená to, že mám stále nádej. A ak peniaze odmietne, dokazuje to, že už žiadnu nádej nemám, a zariadim sa inak.“ Aký je to prístup? Je to skúšanie. Skúšanie je v skratke pomerne zjavný prejav podlej povahy-podstaty. Ľudia používajú rôzne prostriedky, aby získali informácie, po ktorých túžia, a aby nadobudli istotu a následne dosiahli pokoj v duši. Existuje viacero spôsobov skúšania, napríklad používanie slov, ktorými človek z Boha vytiahne informácie, používanie vecí, ktorými Ho bude skúšať, premýšľanie o veciach a ich neustále premieľanie v mysli. Aký je najčastejší spôsob, akým vy skúšate Boha? (Pri modlitbe k Bohu občas kontrolujem, aký má ku mne Boh postoj, a sledujem, či mám v srdci pokoj. Túto metódu používam na skúšanie Boha.) Táto metóda sa používa celkom bežne. Ďalšou metódou je sledovanie, či má človek čo povedať počas duchovného spoločenstva na zhromaždení a či mu Boh poskytuje osvietenie alebo osvetlenie, a používanie týchto vecí na skúšanie toho, či je Boh stále s ním a či ho stále miluje. A pri konaní povinnosti je to aj sledovanie, či Boh človeka osvecuje alebo vedie a či má človek nejaké zvláštne myšlienky, nápady alebo postrehy, a používanie týchto vecí na odskúšanie toho, aký postoj k nemu Boh má. Všetky tieto metódy sú celkom bežné. Ešte niečo? (Ak som sa v modlitbe zaviazal Bohu, ale nepodarilo sa mi to splniť, pozorujem, či so mnou Boh bude zaobchádzať podľa prísahy, ktorú som zložil.) Aj toto je jeden druh. Nech už ľudia pri zaobchádzaní s Bohom použijú akúkoľvek metódu, ak pre ňu majú výčitky svedomia a potom o týchto činoch a povahách získajú poznanie a dokážu ich okamžite zmeniť, problém nie je taký významný – je to normálna skazená povaha. Ak to však niekto dokáže robiť dôsledne a tvrdohlavo, hoci vie, že je to nesprávne a že to Boh to neznáša, a bez toho, aby tomu niekedy vzdoroval alebo sa toho vzdal, v tom zotrváva, je to podstata antikrista. Povaha-podstata antikrista je iná než u obyčajných ľudí v tom, že nad sebou nikdy neuvažujú ani nehľadajú pravdu, ale dôsledne a tvrdohlavo používajú rôzne metódy na skúšanie Boha, Jeho postoja k ľuďom, Jeho záveru o jednotlivcovi a Jeho myšlienok a predstáv o minulosti, prítomnosti a budúcnosti človeka. Nikdy nehľadajú Božie úmysly a pravdu a najmä nehľadajú to, ako sa podriadiť pravde, aby dosiahli zmenu vo svojej povahe. Účelom všetkých ich činov je skúmať Božie myšlienky a plány – to je antikrist. Táto povaha antikristov je jasne podlá. Keď takto konajú a takto sa prejavujú, nie je v tom ani stopa po vine alebo ľútosti. Aj keď si tieto veci spoja so sebou, neprejavujú žiadne pokánie ani úmysel prestať, no stále zotrvávajú na svojich cestách. Z ich správania sa k Bohu a ich postoja a prístupu je zrejmé, že Boha považujú za svojho protivníka. Medzi ich myšlienkami a názormi nie je žiadna myšlienka ani postoj poznania Boha, milovania Boha, podriadenia sa Bohu alebo strachu z Boha; jednoducho od Neho chcú získať informácie, ktoré chcú, a použiť svoje vlastné metódy a prostriedky na zistenie presného Božieho postoja k nim a Jeho definície o nich. Čo je pritom ešte vážnejšie, je to, že aj keď svoje vlastné prístupy zosúladia s Božími slovami odhalenia a aj keď majú čo i len najmenšie povedomie o tom, že Boh toto správanie neznáša a nie je to to, čo by mal človek robiť, nikdy sa toho nevzdajú.

V minulosti v Božom dome existovalo nariadenie: Ak tí, ktorí boli vypudení alebo vyčistení, neskôr prejavili skutočné pokánie, vytrvali v čítaní Božích slov, kázaní evanjelia a svedčení o Bohu a skutočne sa kajali, mohli byť znovu prijatí do cirkvi. Stalo sa, že niekto po svojom vyčistení spĺňal tieto kritériá a cirkev poslala niekoho, aby ho našiel, hovoril s ním v duchovnom spoločenstve a povedal mu, že ho prijali naspäť do cirkvi. Keď to počul, celkom sa potešil, no uvažoval: „Je toto prijatie skutočné, alebo je za tým nejaký úmysel? Videl boh naozaj moje pokánie? Skutočne mi prejavil milosrdenstvo a odpustil mi? Boli moje predošlé činy naozaj prehliadnuté?“ Neveril tomu a myslel si: „Aj keď ma chcú späť, mal by som byť zdržanlivý a nesúhlasiť okamžite. Nemal by som sa správať, akoby som počas týchto rokov po vypudení veľmi trpel a bol taký úbohý. Musím sa správať trochu rezervovane a nepýtať sa ihneď po prijatí späť, kde sa môžem zapojiť do cirkevného života alebo aké povinnosti môžem konať. Nemôžem pôsobiť príliš nadšene. Hoci sa vo vnútri cítim obzvlášť šťastný, musím zostať pokojný a zistiť, či ma boží dom skutočne chce späť, alebo je len neúprimný, aby ma využil na určité úlohy.“ S touto myšlienkou povedal: „V čase po mojom vypudení som uvažoval a uvedomil som si, že chyby, ktoré som urobil, boli príliš významné. Straty, ktoré som spôsobil záujmom božieho domu, boli obrovské a nikdy ich nemôžem vynahradiť. Skutočne som diabol a satan prekliaty bohom. Ibaže moje úvahy nad sebou samým sú stále neúplné. Keďže ma boží dom chce priviesť späť, musím jesť a piť ešte viac božích slov a viac uvažovať a spoznávať samého seba. V súčasnosti nie som hoden vrátiť sa do božieho domu, nie som hoden konať v ňom svoju povinnosť, nie som hoden stretávať sa so svojimi bratmi a sestrami a rozhodne sa príliš hanbím predstúpiť pred boha. Do cirkvi sa vrátim až vtedy, keď budem cítiť, že moje sebapoznanie a úvahy nad sebou samým sú dostatočné, aby ma všetci mohli uznať.“ Kým to hovoril, bol aj v napätí a myslel si: „Len predstieram, že to hovorím. Čo ak sa vodcovia zhodnú, že ma nepustia späť do cirkvi? Nebol by som odpísaný?“ V skutočnosti bol dosť úzkostlivý, ale stále musel hovoriť týmto spôsobom a predstierať, že po návrate do cirkvi až tak nedychtí. Čo mal na mysli, keď tieto veci hovoril? (Skúšal, či ho cirkev skutočne prijme späť.) Je to potrebné? Nie je to niečo, čo by robili satani a diabli? Správal by sa takto normálny človek? (Nie, nesprával.) Normálny človek by sa takto nesprával. Vzhľadom na takú úžasnú príležitosť je podlé, že dokázal podniknúť takýto krok. Opätovné prijatie do cirkvi je prejavom Božej lásky a milosrdenstva a on by mal uvažovať o vlastnej skazenosti a vlastných nedostatkoch, spoznávať ich a hľadať spôsoby, ako vyrovnať minulé dlhy. Ak niekto stále dokáže takto skúšať Boha a takto zaobchádzať s Jeho milosrdenstvom, skutočne si neváži Jeho láskavosť! To, že si ľudia pestujú takéto myšlienky a prístupy, je spôsobené ich podlou podstatou. Keď ľudia skúšajú Boha, to, čo prejavujú a odhaľujú, sa v podstate vždy teoreticky týka skúšania Božích myšlienok, ako aj Jeho názorov, definícií ľudí a ďalších vecí. Ak ľudia hľadajú pravdu, budú takýmto praktikám vzdorovať, upustia od nich a budú sa správať a konať v súlade s pravdou-princípmi. Jednotlivci s povahou-podstatou antikrista sa však nielenže nedokážu vzdať takýchto praktík a nepovažujú ich za odporné, no často sa aj oceňujú za to, že takéto prostriedky a metódy majú. Môžu si myslieť: „Pozrite sa, aký som šikovný. Nie som ako vy hlupáci, ktorí sa viete len podriadiť a poslúchať boha a pravdu – vôbec nie som ako vy! Snažím sa používať prostriedky a metódy, aby som tieto veci zistil. Aj keď sa musím podriadiť a poslúchať, stále prídem veciam na koreň. Nemyslite si, že predo mnou môžete niečo skryť alebo ma oklamať a prekabátiť.“ Toto je ich zmýšľanie a názor. Antikristi nikdy neprejavujú podriadenosť, strach ani úprimnosť, a už vôbec neprejavujú vernosť pri svojom pristupovaní k vtelenému Bohu. Týmto sa končí naša diskusia o prejavoch súvisiacich so skúšaním.

f. Vznášanie požiadaviek

Ďalším bodom je, že antikristi kladú požiadavky na Boha, čo má aj svoje konkrétnejšie prejavy. Antikristov možno opísať tým, čo neverci nazývajú „nepohnúť ani prstom bez odmeny“. Čím ešte? („Nekrič hop, kým nepreskočíš.“) Nekričia hop, kým nepreskočia – ak je v niečom zisk, idú do toho, no ak v tom zisk nie je, tak do toho nepôjdu. Bez ohľadu na situáciu to musia v mysli zvážiť a premýšľajú: „Akú veľkú výhodu z toho môžem získať? Aký veľký zisk môžem nadobudnúť? Oplatí sa za to zaplatiť takú vysokú cenu? Ak zaplatím vysokú cenu, ale výhodu nakoniec získajú iní a ja sa nebudem môcť predviesť, určite to neurobím!“ Nie je toto postoj antikristov k Božiemu povereniu a požiadavkám? Ak sa pri vykonávaní svojich povinností trochu posnažia, no nezískajú žiadne výhody a znesú nejaké utrpenie bez toho, aby dostali milosť, okamžite na to vnútorne zareagujú a povedia: „Toľko som sa snažil – prečo som nezískal žiadnu výhodu? Je môj rodinný podnik ziskový alebo nie?“ Ak si to spočítajú a zistia, že majú vyšší príjem ako v predchádzajúcom mesiaci, naďalej chodia von, kážu evanjelium a neboja sa ani napriek rizikám, ktoré sa s tým spájajú. No len čo sa v rodinnom podniku vyskytne problém a ich zisky sú viditeľne nižšie ako v predchádzajúcom mesiaci, v srdci sťažujú na Boha, pochybujú o Ňom a myslia si: „Bože, konal som svoju povinnosť bez toho, aby som bol lenivý či prešibaný, a nekonal som ju ani povrchne. Tento mesiac som viac cestoval a urobil viac práce ako minulý mesiac. Prečo nepožehnávaš moju rodinu? Prečo sa môjmu rodinnému podniku nedarí?“ Ich postoj k Bohu a Božiemu povereniu sa okamžite zmení a myslia si: „Ak moju rodinu nepožehnáš, nezazlievaj mi, ak si svoju povinnosť budem konať povrchne. Budúci mesiac sa už nebudem toľko snažiť. Ak mám vstať o piatej, vstanem o šiestej. Ak mám odísť o ôsmej, odídem o desiatej. Kedysi som dokázal získať piatich prijímateľov evanjelia za mesiac, no tentoraz získam len dvoch. To by malo stačiť!“ Čo prepočítavajú? To, či je to, čo investujú a čím prispievajú, rovnocenné tomu, čo im dáva Boh. Za šetrné a za hodné utrpenia a platenia ceny navyše považujú len to, ak je to, čo im Boh dáva, niekoľkonásobne väčšie než to, o čo žiadajú a po čom túžia. V opačnom prípade pristupujú k akejkoľvek úlohe či povinnosti, ktorú im Boží dom pridelí, rovnako – konajú povrchne, vystačia si s minimom, kde sa dá, robia veci len naoko, keď môžu, a rozhodne nikdy neprejavia ani trocha úprimnosti. Tento prejav je kladením požiadaviek aj uzatváraním obchodu; ľudia kladú požiadavky len vtedy, keď sa dá uzavrieť obchod, a bez obchodu nemajú žiadne.

Antikristi v srdciach nikdy neprechovávali ani štipku úprimnosti či vernosti voči Božiemu povereniu, dielu Božieho domu alebo svojim vlastným povinnostiam. Oni iba využívajú svoj vlastný intelekt a čas, svoju vlastnú energiu a fyzickú bolesť a cenu, ktorú platia, výmenou za uspokojenie svojich túžob po požehnaniach, za odmeny, ktoré chcú získať, a, prirodzene, aj za pokoj a radosť tela, za vnútornú stabilitu, za rodinné šťastie v tomto živote a dokonca aj za hladký priebeh vecí v ich okolitom prostredí spolu s úctou, obdivom a pozitívnym hodnotením iných ľudí. Antikristi skrátka nikdy nekonajú svoje povinnosti v Božom dome úprimne a rozhodne nepreukážu ani trocha vernosti. Či už znášajú ťažkosti a platia cenu, alebo sa len povrchne pretĺkajú, ich konečným cieľom je žiadať Boha o to, čo chcú, aby uspokojili svoje vlastné túžby. Preto vždy, keď narazia na strasti, orezávanie alebo osoby, udalosti a veci, ktoré považujú za nepríjemné, okamžite premýšľajú: „Ovplyvňuje príchod týchto vecí moje záujmy? Ovplyvnia moju povesť? Ovplyvnia moje vyhliadky a budúci rozvoj?“ Bez ohľadu na to, či sa v priebehu konania svojich povinností prejavujú pozitívne alebo negatívne, v žiadnom prípade nikdy nepostupujú podľa pravdy-princípov. Ich mysle sú plné transakcií, pričom ako obchodníci hodnotia cenu toho, čo platia a ponúkajú, a posudzujú, aký veľký zisk môžu ich náklady priniesť. Niektorí môžu povedať: „Veríme v Boha, aby sme získali pravdu a život a dosiahli spásu.“ Antikristi si však myslia: „Akú hodnotu má spása? A čo pochopenie pravdy? Tieto veci nestoja za nič. To, čo je skutočne cenné, je získať stonásobok v tomto živote a večný život vo svete, ktorý príde. Byť v tomto živote vyzdvihovaný a uznávaný inými, byť ctený ako veľký v Božom dome a vo svete, ktorý príde, a mať autoritu nad nespočetnými národmi – to je skutočne podstatný zisk.“ Toto je ambícia antikristov – výpočet, ktorý robia hlboko vo svojom srdci na pozadí konania svojej povinnosti. Tento výpočet je plný transakcií a požiadaviek. Ich úbohá „úprimnosť“ voči ich povinnosti a Bohu slúži jedine na to, aby zabezpečili, že im Boh udelí večný život, ochráni ich pred pohromou, dá im požehnania a milosť a uspokojí všetky ich túžby. Preto sú srdcia antikristov plné rôznych požiadaviek na Boha, čo sa súhrnne nazýva kladením požiadaviek. Odhliadnuc od toho, že nechcú pravdu, antikristi túžia po všetkom ostatnom – po materiálnych aj nemateriálnych veciach.

Sú niektorí antikristi, ktorí kedysi bratom a sestrám alebo cirkvi niečím malým prispeli. Napríklad mohli v cirkvi prevziať určité riskantné úlohy alebo hostili bratov a sestry, ktorí sa nemohli vrátiť domov. Keď sa k tomu pridá relatívne dlhá doba, po ktorú verili v Boha, väčšina ľudí ich považuje za chvályhodných a spôsobilých jedincov a zároveň aj oni sami majú pocit nadradenosti a prednosti. Spoliehajú sa na svoj služobný vek a chvália sa ním so slovami: „Verím v boha už toľko rokov a niečím som prispel božiemu domu. Nemal by so mnou boh zaobchádzať špeciálne? Napríklad cesta do zahraničia je požehnanie, ktoré si ľudia užívajú. Nemal by som mať vzhľadom na služobný vek ľudí prednosť? Keďže som prispel božiemu domu, mal by som dostať prednosť a špeciálna starostlivosť a nemal by som byť posudzovaný na základe princípov.“ Niektorí ľudia boli dokonca vo väzení, a keď sa po prepustení ocitli bez domova, majú pocit, že by sa o nich Boží dom mal mimoriadne starať: Napríklad by mal vyčleniť nejaké peniaze, aby im pomohol kúpiť dom, prevziať zodpovednosť za ich živobytie v druhej polovici ich života alebo uspokojiť všetky materiálne potreby, ktoré predložia. Ak to potrebujú, Boží dom by im mal zabezpečiť auto. Ak majú nejaké zdravotné problémy, Boží dom by im mal kúpiť výživové doplnky. Nezneužívajú svoj služobný vek a neoháňajú sa svojimi kvalifikáciami? Títo jedinci veria, že niečím prispeli, a tak Bohu bezostyšne a otvorene kladú požiadavky. Žiadajú o autá, domy a luxusný životný štýl. Dokonca žiadajú bratov a sestry, aby za nich zadarmo vybavovali veci a robili pochôdzky, čím sa bratia a sestry stávajú ich sluhami alebo otrokmi. Nezmenili sa na niekoho, kto sa priživuje na cirkvi? V skutočnosti veríš v Boha kvôli sebe a do väzenia ideš kvôli sebe. Akúkoľvek povinnosť konáš, je to tvoja zodpovednosť. Keď konáš svoju povinnosť a získavaš pravdu, je to pre tvoje vlastné dobro. Tvoja viera v Boha je dobrovoľná, nikto ťa nenúti. Získanie života je v tvojom záujme, a nie v záujme iných. Aj keď si pre Boží dom alebo cirkev prevzal nejaké riskantné úlohy, počíta sa to ako zásluha? Nie je to zásluha; je to to, čo by si mal robiť. Boh ťa tým pozdvihuje a dáva ti takúto príležitosť; je to požehnanie od Boha. Neslúži to na to, aby si to používal ako kapitál na priživovanie sa na cirkvi. Sú teda títo ľudia antikristi? Títo ľudia najmä nedokážu hovoriť v duchovnom spoločenstve o žiadnej pravde-realite, a keď sú s bratmi a sestrami, ktorí veria kratšie a sú mladší, hovoria v ňom len o svojich starých skúsenostiach a oháňajú sa svojou spôsobilosťou; chýba im akékoľvek duchovné spoločenstvo alebo poznanie o cenných životných skúsenostiach. Nebudujú ostatných, no namiesto toho sa robia dôležitými a správajú sa povýšenecky. Nie sú schopní prevziať žiadnu podstatnú prácu v Božom dome a nedokážu ani riadne konať žiadne skutočné povinnosti. No predsa sa stále priživujú na cirkvi a naťahujú ruky, aby Bohu kládli požiadavky. Nie je to nehanebné? Ak hovoríme o spôsobilosti, nie som spôsobilejší než vy? Robil som sa pred vami dôležitým? Žiadal som od Vás niečo? (Nie.) Prečo potom môžu antikristi robiť také veci? Je to preto, že sú nehanební. Keď prijímajú svoje povinnosti, ich mysle sú plné transakcií. Keď konajú svoje povinnosti, nepozerajú sa na to správne a nepovažujú to za svoju povinnosť alebo záväzok – niečo, čo by mala robiť stvorená bytosť. Hoci môžu konať nejakú povinnosť, zniesť nejaké utrpenie a zaplatiť cenu, čo si myslia v duchu? „Túto úlohu nedokáže urobiť nikto iný. Ak ju urobím ja, stanem sa v božom dome slávnym, váženým, kamkoľvek pôjdem, a spôsobilým užívať si všade to najlepšie. Budem v božom dome veľkým zvieraťom, budem môcť mať čokoľvek, čo chcem, a nikto sa mi nič neodváži povedať, pretože som kvalifikovaný!“ Vzhľadom na ich charakter je pre antikristov nemožné pristupovať k Bohu, Jeho povereniu alebo dielu Božieho domu s najmenšou úprimnosťou alebo ochotou. Aj keď sa navonok zdajú ochotní a schopní znášať utrpenie a platiť cenu, vzápätí nato sú pripravení natiahnuť ruky, aby kládli požiadavky a žiadali od Boha odmeny, pričom sa snažia priživovať na cirkvi a všade niečo vyťažiť. Súdiac podľa ich prístupov je teda najvhodnejšie definovať ich povahu-podstatu antikrista ako podlú. Myšlienky a názory, ktoré prechovávajú o svojich povinnostiach a Božom poverení, sú podlé, nie sú v súlade s pravdou a určite nie sú v súlade so štandardom svedomia.

Antikristi sa pri akejkoľvek povinnosti, ktorú konajú, riadia vlastnými želaniami a hľadajú osobnú slávu a postavenie. Nikdy nehľadajú pravdu ani o sebe nikdy neuvažujú. Tvárou v tvár akýmkoľvek odchýlkam alebo problémom, ktoré vznikajú v ich práci, sa k nim stavajú tak, že nehľadajú ani neprijímajú pravdu. Radšej sa vždy snažia zatajiť fakty, zachovať si tvár a márnu slávu a v každom ohľade sa predvádzať, čím si získavajú úctu ľudí. Ich srdcia sú skrátka plné podlosti, satanovej filozofie a ľudských predstáv a výmyslov a nie je v nich nič, čo by bolo v súlade s pravdou. Antikristi nikdy nehľadajú pravdu v žiadnej povinnosti, ktorú konajú, a nikdy nemajú v úmysle podriadiť sa pracovným opatreniam Božieho domu. Vždy sa držia svojho vlastného spôsobu robenia vecí a konajú podľa vlastných preferencií. Bez ohľadu na úlohu pred sebou si v srdci prepočítavajú, ako z nej môžu mať úžitok. Zvažujú len to, aké povinnosti konať, aby im to prinieslo slávu, zisk a postavenie, úctu druhých ľudí a trochu pocty. Len čo svoje povinnosti vykonajú, dúfajú, že ich úspechy budú zaznamenané v Božej knihe záznamov, a v duchu si ich počítajú a zaisťujú, aby bol každý prínos dobre zaznamenaný a nič sa neprehliadlo. Veria, že čím viac práce urobia a čím viac prispejú, tým väčšiu nádej majú na vstup do kráľovstva a získanie odmien a korún. Postoje a názory, ktoré antikristi prechovávajú k svojim povinnostiam, sú presne takéto. Ich mysle sú plné transakcií a požiadaviek – neodhaľuje to ich prirodzenosť-podstatu? Prečo sú ich mysle plné transakcií a požiadaviek na Boha? Dôvodom je, že majú podlú povahu-podstatu – to je úplná pravda. Vidno to na myšlienkach a názoroch, ktoré antikristi prechovávajú v súvislosti so svojimi povinnosťami – tie plne potvrdzujú, že ich povaha-podstata je podlá. Bez ohľadu na to, koľko pravdy sa hovorí v duchovnom spoločenstve alebo ako sa odhaľujú a rozoberajú skazené povahy ľudí, antikristi nejavia žiadne známky poznania o svojej povahe-podstate. Nielenže odmietajú prijať pravdu, no v srdci si aj pestujú roztrpčenie. Keď cítia, že ich nádeje na získanie požehnaní a odmien sú zničené, veria, že Boh podvádza. Myslia si, že Jeho odhaľovanie a rozbor sú zámernými pokusmi odoprieť odmeny a ľudia sa tak nadarmo vydávajú Bohu bez toho, aby nakoniec niečo získali. Ich srdciam nielenže chýba pozitívne chápanie Božieho diela a pravdy, no dokonca si pestujú predstavy a nedorozumenia, čím zintenzívňujú svoj odpor voči Bohu. Preto čím viac sa rozoberá satanská povaha a podstata skazeného ľudstva a čím viac sa odhaľujú satanove intrigy, motivácie a zámery, tým väčší odpor majú antikristi k pravde a tým väčšiu nenávisť k nej prechovávajú. Prečo sa to deje? Veria, že čím viac sa o pravde hovorí v duchovnom spoločenstve, tým nejasnejšia je ich nádej na získanie požehnaní. Čím viac sa hovorí o pravde v duchovnom spoločenstve, tým viac cítia, že výmena utrpenia a platenia ceny za odmeny a koruny nie je schodnou cestou, čo ich vedie k presvedčeniu, že nemajú nádej na získanie požehnaní. Čím viac sa takto hovorí o pravde v duchovnom spoločenstve a čím viac dochádza k takémuto odhaľovaniu, tým menší záujem majú antikristi o svoju vieru v Boha. Keď vidia, že nič z toho, čo Boh hovorí, nespomína, koľko utrpenia a platenia ceny im môže priniesť rovnocennú odmenu, a že ani nespomenul vstup do nebeského kráľovstva len na základe tvrdej práce, majú pocit, že sa ich cesta obchodovania s Bohom skončila. Hlboko vo vnútri cítia, že sú práve tými, ktorých je Boh odhodlaný potrestať, a zažívajú znepokojujúci strach a pocit, že ich dni sú spočítané, akoby pre nich nastal koniec sveta. Ako sa cítite, keď ste si vypočuli kázeň za kázňou odhaľujúcu antikristov? Vidím, že všetci vešiate hlavy. Máte trochu skľučujúci pocit? Uvedomili ste si, že kráčate po ceste antikristov? Sú aj vaše myšlienky plné týchto podlých nápadov o jednaní s Bohom? Vnímate to teraz nejak? Dokážete to rýchlo zvrátiť? (Tiež premýšľam, že to musím rýchlo zvrátiť; nemôžem ďalej žiť s týmito povahami antikrista.) Hoci všetci máte povahy antikristov a úmysel vyjednávať s Bohom a dostávať požehnania, ešte nie ste antikristi. Mali by ste teda okamžite hľadať pravdu, aby ste to vyriešili, stiahnuť sa z okraja priepasti a vydať sa na cestu úsilia o pravdu. Nie je potom problém vyriešený? Mať povahu antikristov a kráčať po ich ceste je problém, ktorý sa dá ľahko vyriešiť. Pokiaľ dokážeš prijať pravdu, uvažovať nad sebou, poznať skazenú povahu, ktorú v sebe máš, porozumieť podstate problému úsilia o slávu, zisk a postavenie a potom tento chybný spôsob usilovania sa zanechať, vzdať sa mylného pohľadu na vieru v Boha, zahodiť úmysel dostávať požehnania, veriť v Boha len kvôli úsiliu o pravdu a na to, aby si sa stal novým človekom, usilovať sa len o to, aby si sa stal človekom, ktorý sa podriaďuje Bohu, a uctievať len Boha bez toho, aby si zbožňoval alebo nasledoval ľudí, tak sa tvoj stav postupne znormalizuje. Vykročíš na cestu úsilia o pravdu – o tom niet pochýb. Obávať sa treba vtedy, ak neprijmeš pravdu, ak k nej budeš mať odpor a ak aj s vedomím, že vyjednávanie s Bohom, ako aj usilovanie sa o slávu, zisk a postavenie je nesprávne, zostaneš tvrdohlavý a nikdy sa nebudeš kajať. V takom prípade máš prirodzenosť-podstatu antikrista a musíš byť vyradený. Ak napáchaš veľa zlých vecí, budeš čeliť trestu.

Rozdiel medzi antikristami a obyčajnými skazenými ľuďmi spočíva v tom, že úsilie o slávu, zisk, postavenie a požehnania a obchodovanie s Bohom nie sú u antikristov len dočasným alebo príležitostným prejavom – oni týmito vecami žijú. Vyberajú si len jednu cestu, a to cestu antikristov, pričom žijú podľa prirodzenosti antikristov a satanských filozofií. Obyčajní skazení ľudia môžu dospieť aj k ďalšiemu rozhodnutiu a kráčať po ceste usilovania sa o pravdu, ale antikristi nemajú radi pravdu a nemajú túto potrebu. Ich prirodzenosť je plná satanských filozofií a nerozhodnú sa správne. Antikristi nikdy neprijmú pravdu; vytrvajú vo svojich chybách až do konca, nikdy nezmenia smer a nebudú sa ani kajať. Vedia, že sú plní plánov obchodovať s Bohom, a že Ho na každom kroku skúšajú a protivia sa Mu. No majú na to svoje dôvody a myslia si: „Čo je na tom zlé? Kladenie požiadaviek bohu na nejaké materiálne požehnania a užívanie si niektorých výhod postavenia nie sú hanebné činy. Nespáchal som vraždu ani podpaľačstvo, a ani som bohu verejne nevzdoroval. Iste, pracoval som na založení nezávislého kráľovstva a konal som trochu svojvoľne, no nikomu som neublížil, nikoho nezranil ani som neovplyvnil dielo Božieho domu a nespôsobil mu straty.“ Nie je to nenapraviteľné? Bez ohľadu na to, ako Boží dom hovorí v duchovnom spoločenstve o pravde alebo ako ich odhaľuje a orezáva, odmietajú priznať svoje chyby – je to nenapraviteľné. Toto je podstata antikristov. Ak povieš, že sú zlí alebo podlí, je im to jedno a vytrvajú vo svojom zle a podlosti. Ukazuje to, že antikristi sú neochvejne nekajúcni jedinci. Hovoril by si ešte s takýmito ľuďmi v duchovnom spoločenstve o pravde? Ani nevedia, ktoré veci sú pozitívne a ktoré negatívne, tak čo im môžeš povedať? Niet im čo povedať. Antikristi sú plní podlej povahy-podstaty a žijú v nej. Skúšanie Boha a obchodovanie s Ním patrí k ich vrodenej prirodzenosti a nikto ich nemôže zmeniť – zostávajú nezmenení v každej situácii. Prečo sa nemenia? Nemenia sa, pretože bez ohľadu na to, o koľkých pravdách sa im hovorí v duchovnom spoločenstve a aké zrozumiteľné a celkom odhaľujúce sú tie slová, si nie sú vedomí skutočného problému. Nedokážu porozumieť pravde a nevedia, čo je pravda a čo sú negatívne veci; to je ten dôvod.

Antikristi obchodujú s Bohom a kladú na Neho požiadavky v rôznych záležitostiach. Samozrejme, žiadajú o veľké množstvo vecí – hmatateľných aj nehmatateľných, materiálnych aj nemateriálnych, súčasných aj budúcich. Pokiaľ si to dokážu predstaviť, pokiaľ veria, že si to zaslúžia, a pokiaľ je to niečo, po čom túžia, nehanebne na Boha kladú požiadavky a dúfajú, že im to udelí. Napríklad keď vykonávajú určitú povinnosť, v snahe vyniknúť, stať sa výnimočnou osobnosťou, mať šancu byť stredobodom pozornosti a získať svoje vytúžené postavenie spolu s úctou viacerých ľudí dúfajú, že im Boh dá nejaké špeciálne schopnosti. Modlia sa k Nemu a hovoria: „Bože, som ochotný verne vykonávať svoju povinnosť. Po tom, čo som ju od teba prijal, každý deň premýšľam, ako ju vykonávať dobre. Som ochotný venovať tomu všetku svoju životnú energiu, obetovať ti svoju mladosť a ponúknuť ti všetko, čo mám; som pre to ochotný znášať ťažkosti. Prosím, daj mi slová, ktoré mám povedať, daj mi inteligenciu a múdrosť a dovoľ mi, aby som počas vykonávania tejto povinnosti zlepšil svoje odborné zručnosti a schopnosti.“ Rovno po vyjadrení svojej vernosti a uvedení svojho pohľadu antikristi naťahujú ruky k Bohu, aby žiadali o tieto veci. A hoci sú tieto veci nehmatateľné a ľudia veria, že žiadať o ne Boha je rozumné, nepredstavuje to istú formu transakcie a kladenia požiadaviek? (Áno, predstavuje.) Čo je účelom tejto transakcie? Čo je podstatou, ktorú rozoberáme? Antikristi vôbec nie sú úprimní voči povinnostiam, ktoré im Boh zveril, a ani nemajú v úmysle byť v tejto veci verní. Predtým, ako to urobia, sa ich myšlienky točia okolo toho, ako sa skôr chopiť tejto príležitosti, aby predviedli svoje talenty a stali sa medzi ľuďmi slávnymi, než aby túto šancu využili na dobré vykonávanie svojej povinnosti a na hľadanie právd, ktorým by mali rozumieť, či princípov, ktoré by mali hľadať pri jej vykonávaní. Keď teda antikristi predstupujú pred Boha, aby sa modlili, najprv naťahujú ruky a žiadajú o veci, ktoré prospejú ich povesti a postaveniu, ako napríklad o inteligenciu, múdrosť, jedinečné postrehy, vynikajúce zručnosti, otvorenie ich duchovných očí a tak ďalej. Nechcú tieto veci preto, aby porozumeli pravde alebo aby ponúkli svoju úprimnosť a dobre vykonávali svoje povinnosti. Je jasné, že tieto žiadosti sú plné jednania a požiadaviek, a predsa sa stále cítia v práve. Hoci ľudia trpia a platia cenu pri vykonávaní svojej povinnosti a hoci míňajú určité množstvo času a energie, prijme Boh tento druh modlitby a tieto druhy transakcií, ktoré uskutočňujú? Z Božieho pohľadu takéto vykonávanie povinnosti rozhodne neprijme, pretože v takýchto ľuďoch nie je žiadna úprimnosť, vernosť a určite ani žiadna skutočná podriadenosť. Na základe tohto aspektu sa subjektívne chcú usilovať o postavenie, slávu a úctu a obdiv iných, no v priebehu vykonávania ich povinností nedošlo k žiadnemu zlepšeniu v ich vstupe do života ani zmene povahy.

Keď sa im prihodia nejaké veci, antikristi v srdciach okamžite začnú intrigovať, kalkulovať a plánovať. Sú ako účtovníci, ktorí vo všetkom kšeftujú s Bohom, chcú veľa vecí a kladú na Boha mnoho požiadaviek. V krátkosti sa dá povedať, že všetky tieto požiadavky sú v Božích očiach nerozumné; nie sú tým, čo Boh zamýšľa dať ľuďom, ani tým, čo by ľudia mali dostať, pretože tieto veci neprinášajú ani ten najmenší úžitok úsiliu ľudí o zmenu povahy alebo dosiahnutie spásy. Aj keď ti Boh počas tvojho vykonávania povinností dá nejaké svetlo alebo nové nápady týkajúce sa tvojej profesie, nie je to preto, aby uspokojil tvoju túžbu klásť na Neho požiadavky, a už vôbec nie preto, aby zvýšil tvoju popularitu alebo prestíž medzi ľuďmi. Keď takéto svetlo a osvietenie od Boha prijme normálny človek, uplatní ich vo svojej povinnosti, vykonáva svoju povinnosť lepšie, núti sa presnejšie chápať princípy a postupne osobne zažíva, ako počas vykonávania svojich povinností prijíma od Boha mnoho osvietenia, osvetlenia a milosti – to všetko robí Boh. Čím viac toho zažije, tým viac cíti, že to, čo Boh robí, je veľké, a tým viac si uvedomuje, že sa nemá čím chváliť a že za tým všetkým je Božia milosť a vedenie. Toto je niečo, čo normálny človek dokáže cítiť a vedieť. No antikristi sú iní a bez ohľadu na to, koľko osvietenia a osvetlenia im Boh dá, to všetko pripisujú sebe. Keď si jedného dňa spočítajú svoje zásluhy a natiahnu ruky k Bohu, aby žiadali odmeny, a keď si s Ním budú vyrovnávať účty, Boh im odoberie svoje osvietenie a osvetlenie a antikristi budú odhalení. Všetko, čo predtým dokázali urobiť, bolo zásluhou diela Ducha Svätého a Božieho vedenia. Nelíšia sa od ostatných ľudí: bez Božieho osvietenia a osvetlenia strácajú svoje dary, svoju inteligenciu a múdrosť a svoje dobré nápady a myšlienky – stávajú sa z nich naničhodníci a hlupáci. Keď sa antikristi stretnú s takýmito vecami a zájdu tak ďaleko, stále nevnímajú skutočnosť, že ich cesta je nesprávna, a neuvedomujú si, že obchodovali s Bohom a nerozumne na Neho kládli požiadavky. Stále si myslia, že sú zdatní a schopní všetkého a že si zaslúžia byť vysoko vážení, obdivovaní, rešpektovaní, podporovaní a vyvyšovaní ostatnými. Ak tieto veci nedostanú, vnímajú situáciu ako beznádejnú a konajú ešte bezohľadnejšie, pričom ich napĺňa roztrpčenie voči Bohu aj voči bratom a sestrám. Vo svojich srdciach nadávajú na Boha, sťažujú sa na Neho a hovoria, že je nespravodlivý, preklínajú bratov a sestry za to, že nemajú svedomie a pália mosty, len čo ich prekročili, a dokonca obviňujú Boží dom, že sa ich snaží zbaviť po tom, čo ich využil. Čo je to? Bezostyšný človek! Nie sú všetci antikristi takíto? Nehovoria často takéto veci? Hovoria: „Keď som bol užitočný a dosadili ma do dôležitej funkcie, všetci ma obskakovali. No keď už teraz dôležitú funkciu nemám, nikto si ma nevšíma, všetci sa na mňa pozerajú zvrchu a všetci mi odvrkujete, keď so mnou hovoríte.“ Odkiaľ vychádzajú tieto slová? Nevychádzajú z podlej povahy antikristov? Ich podlá povaha je plná jednania s ľuďmi a Bohom a kladenia požiadaviek na Boha aj na ľudí. Akoby hovorili: „Vybavujem pre vás veci, vydávam sa, platím cenu a robím si pre vás starosti, takže ku mne musíte pristupovať s úctou a hovoriť so mnou zdvorilo. Či už mám postavenie, alebo nie, musíte si vždy pamätať všetko, čo som urobil, navždy ma nosiť v mysli a nikdy na mňa nezabudnúť – zabudnúť na mňa znamená nemať svedomie. Kedykoľvek jete alebo používate dobré veci, musíte na mňa myslieť a vždy mi dať prednosť.“ Nekladú antikristi často takéto požiadavky? (Áno, kladú.) Sú ľudia, ktorí hovoria: „Kto vytlačil knihy Božích slov, ktoré čítate? Kto ich doručil do tvojich rúk? Mohli by ste tie knihy čítať, keby nebolo mňa, ktorý som riskoval a čelil nebezpečenstvám zatknutia, uväznenia či odsúdenia na smrť? Mohli by ste mať cirkevný život, keby nebolo mňa, ktorý som znášal ťažkosti a platil cenu, aby som vás polieval? Mohla by cirkev získať toľko ľudí, keby nebolo mňa, ktorý som znášal utrpenie a platil cenu za kázanie evanjelia? Mali by ste takú veľkú vieru, keby nebolo mňa, ktorý som vám celý deň v duchovnom spoločenstve hovoril Božie slová? Mohli by ste teraz pokojne konať svoje povinnosti, keby nebolo mňa, ktorý som behal hore-dole, aby som vám poskytol logistickú podporu? Mohlo by sa dielo cirkvi rozvinúť až do takej podoby, v akej je teraz, keby nebolo toho, že som stál na čele?“ Stretli ste sa s takýmito ľuďmi? Keď počúvate ich slová, zdá sa, akoby bez nich dielo Božieho domu nemohlo napredovať a zem by sa prestala točiť. Nie je toto mentalita antikristov? Čo je ich cieľom, keď vykrikujú tieto slová? Pripisujú si zásluhy za veci alebo sa sťažujú a nariekajú? Veria, že Boží dom ich už teraz nepotrebuje, že bratia a sestry ich zanedbávajú, že Boží dom je k ľuďom nespravodlivý nezaopatruje ich a nerešpektuje ich a že ich tam ani nenechá dožiť starobu. Nie je v ich kriku aj prvok preklínania? Preklínajú ostatných a hovoria, že nemajú svedomie. Akú službu antikristi v skutočnosti poskytujú? Všetko, čo robia, je vyrušujúce a narúšajúce, a všetko, čo hovoria, je zavádzajúce. Chýba im ľudská prirodzenosť; sú to diabli. Prečo by pri nich mal niekto uplatňovať svedomie? Je to užitočné? (Nie.) Prečo to nie je užitočné? Môže človek porozumieť pravde tým, že ich nasleduje? (Nie.) Čo získajú všetci, ktorí uctievajú a nasledujú antikristov? Všetci spolu s týmito antikristami zradia Boha a tí ich zavedú do pekla. Za čo sa antikristi považujú? (Považujú sa za Boha.) To je nehanebná myšlienka. Ľudia by vo vzťahu k Bohu mali mať svedomie, no Boh to od ľudí nikdy nevyžaduje; vyžaduje od nich len to, aby rozumeli pravde, aby boli schopní praktizovať ju a dosiahnuť spásu a aby boli stvorenými bytosťami na požadovanej úrovni. Kedy som vás žiadal, aby ste na Mňa mysleli a niečo Mi odložili, keď jete dobré jedlo, alebo aby ste na Mňa mysleli, keď bývate na peknom mieste? Kedy som žiarlil, keď ste sa dobre stravovali, dobre žili a boli šťastní? Kedy som povedal, že nemáte svedomie? A predsa sú antikristi schopní hovoriť takéto veci a preklínať ľudí za to, že nemajú svedomie – nie je to nehanebné? Keď ich Boží dom prepustí a bratia a sestry už pri nich nie sú takí nadšení ako predtým, sú schopní hovoriť takéto veci, vyplakávať o svojich krivdách a preklínať ľudí aj Boha. Z ich úst môžu vyjsť všelijaké veci a ich démonická prirodzenosť je úplne odhalená. Toto sú rôzne prejavy, ktoré odhaľuje podlá povaha antikristov. Keďže ich srdcia sú plné plánov obchodovať s Bohom, vedie to k tomu, že na Neho kladú rôzne požiadavky a majú rôzne nároky. Keď sú antikristi povýšení alebo prepustení a keď ich Boží dom dosadí alebo nedosadí do dôležitej funkcie, všetky rôzne prejavy, ktoré z nich vychádzajú, sa týkajú ich podlej podstaty – to je úplná pravda.

g. Popieranie, odsudzovanie, vynášanie súdu a rúhanie

Ďalej poďme v duchovnom spoločenstve hovoriť o pojmoch popieranie, odsudzovanie, vynášanie súdov a rúhanie. Keďže sú antikristi plní pochybností o Bohu, neprejavujú žiadny záujem o pravdy, ktoré Boh vyjadruje. Ich srdcia sú plné odporu a nenávisti a nikdy neuznajú, že Kristus je pravda, nieto ešte aby prejavili nejakú podriadenosť. Keďže vo svojich srdciach často pochybujú o Bohu a podozrievajú Ho a neraz si vytvárajú predstavy a rôzne pojmy o Jeho činoch, neustále mimovoľne hodnotia a myslia si: „Existuje boh naozaj? Čo myslí tým, čo hovorí? Ako treba rozumieť týmto slovám, ak sa hodnotia z hľadiska vedomostí a učenia? Čo tým boh myslí, keď tieto veci hovorí? Čo myslí použitím tohto pojmu? Koho oslovuje?“ Skúmajú a skúmajú a po rokoch takéhoto skúmania stále nevidia tú najzásadnejšiu pravdu v slovách, ktoré Boh vyjadruje, a v diele, ktoré koná: že Boh je pravda, život a cesta – tomuto nedokážu porozumieť ani to vidieť. Keď ľudia hovoria, že všetky Božie slová sú pravda, antikristi uvažujú a myslia si: „Všetky jeho slová sú pravda? Nie sú to len nejaké obyčajné slová? Len nejaké všeobecne používané výroky? Nie je na nich nič hlboké.“ Pri pohľade na Božie dielo si myslia: „Nevidím auru boha v tom, čo robí v cirkvi alebo medzi členmi svojho vyvoleného ľudu. Vravia, že boh je nad všetkým zvrchovaný, ibaže ja to nevidím. Či už sa pozerám cez lupu, alebo astronomický ďalekohľad, nevidím božiu podobu, a nech už sa pozerám akokoľvek, nedokážem objaviť jeho skutky. V súčasnosti teda nemôžem na 100 % potvrdiť, či boh naozaj existuje. Lenže ak poviem, že neexistuje, počul som, že vo svete existujú nejaké čudné a nadprirodzené veci; takže by v tom prípade boh mal existovať. Ako však boh v skutočnosti vyzerá? Ako koná? Neviem. Najjednoduchší spôsob je pozrieť sa, čo boh robí pre tých, ktorí ho nasledujú, a čo im hovorí.“ Pozorovaním zisťujú, že Boží dom často orezáva, povyšuje a prepúšťa ľudí a často s nimi hovorí v duchovnom spoločenstve, má s nimi diskusie a výmeny názorov a preberá ďalšie veci o rôznych povinnostiach a o práci spojenej s rôznymi profesiami. Myslia si: „Nie sú to všetko veci, ktoré robia ľudia? Žiadna z nich nie je nadprirodzená; všetky sú veľmi normálne a ja nevidím ani necítim, ako duch boží pracuje. Ak to necítim, nedalo by sa povedať, že dielo ducha svätého neexistuje? Nie je to všetko len výmysel vo vedomí a v ich mysliach ľudí? Ak dielo ducha svätého neexistuje, existuje potom vlastne duch boží? Zdá sa, že aj to je sporné. Ak duch boží neexistuje, existuje potom vlastne boh? Ťažko povedať.“ Ani po piatich rokoch skúseností si to nedokážu potvrdiť a po desiatich či dokonca pätnástich rokoch skúseností to nedokážu stále. Čo sú to za ľudia? Boli odhalení – sú to pochybovači. Títo pochybovači sa takto potĺkajú po Božom dome a len sa vezú s prúdom. Ak ostatní kážu evanjelium, robia to aj oni, a ak si iní konajú svoje povinnosti, robia to tiež. Ak ich postretne príležitosť na povýšenie, myslia si, že môžu v Božom dome „zastávať funkciu“, a dokážu kvôli postaveniu vyvinúť určité úsilie. No zároveň dokážu ľahkovážne páchať zlé skutky, čím spôsobujú narušenia a vyrušenia, a ak sú bežnými členmi cirkvi bez akéhokoľvek postavenia, dokážu si nájsť spôsoby, ako si veci uľahčiť a robiť istú prácu len naoko. To znamená potĺkať sa. Prečo hovorím „potĺkať sa“? Vo svojich srdciach prechovávajú pochybnosti o Bohu, popierajú Ho a zachovávajú si postoj popierania Božej existencie a podstaty, čo ich vedie k tomu, že si v Božom dome konajú svoje povinnosti neochotne. Nechápu a stále si v duchu hovoria: „Aký má zmysel konať si takto povinnosť a nasledovať boha? Nezarábam peniaze v práci ani nežijem normálny život. Niektorí mladí ľudia dokonca zasvätia celý svoj život vydávaniu sa bohu, no čo tým získajú? Najprv teda budem pozorovať. Ak sa mi podarí skutočne prísť veciam na koreň a uvidím nádej na získanie požehnaní, snažiť sa a vydávať sa Bohu sa mi vyplatí. No ak nemôžem prijať presné božie slová alebo prísť veciam na koreň, tak svojím potĺkaním sa nič nestratím. Koniec koncov, nebudem vyčerpaný a nebudem zo seba musieť vydať príliš veľa.“ Nie je to len potĺkanie sa? Nie sú úprimní v ničom, čo robia, v ničom neobstoja ani nevynikajú a nedokážu skutočne zaplatiť cenu. To znamená potĺkať sa. No hoci sa potĺkajú, ich myseľ pri tom nezaháľa – je veľmi zaneprázdnená. Sú plní predstáv a myšlienok o mnohých veciach, ktoré Boh robí, a v srdciach hodnotia mnohé veci, ktoré nie sú v zhode s ich vlastnými predstavami, pomocou vedomostí, zákonov, spoločenskej morálky, tradičnej kultúry a tak ďalej. Napriek všetkému svojmu hodnoteniu sa im však nielenže nepodarí využiť toto posudzovanie, aby videli pravdu alebo našli princípy praktizovania, ale aj nakoniec prichádzajú s rôznymi formami odsudzovania, súdov a dokonca rúhania sa Bohu a Jeho dielu. Čo antikristi odsúdia ako prvé? Hovoria: „O práci božieho domu rozhodujú ľudia; všetko robia ľudia. Vôbec nevidím, že by boh niečo konal alebo že by duch svätý niekoho viedol a usmerňoval.“ Nie je to tvrdenie pochybovačov? Tvrdenie, že všetko robia ľudia, odhaľuje mnoho problémov. Napríklad ak Boží dom zvolí a rozvíja niekoho, kto sa im nepáči, ich srdcia sa stanú neoblomnými. Dokážu sa antikristi skutočne podriadiť? (Nie, nedokážu.) Čo teda urobia? Pokúsia sa to podkopať. A ak sa im to nepodarí podkopať a nikto z bratov a sestier ich nepočúva ani nepodporuje, začnú to odsudzovať a hovoriť: „Boží dom je nespravodlivý a pri zaobchádzaní s ľuďmi nedodržiava princípy. Na svete je veľa rýchlych koní – len ich nikto nedokáže rozpoznať.“ Čo to znamená? Naznačuje to, že oni sú tie rýchle kone, lenže v Božom dome nanešťastie chýba niekto, kto by ich dokázal rozpoznať. Po odsúdení tejto veci, ktorú vykonal Boží dom a ktorá nie je v súlade s ich predstavami, pritom začnú šíriť veci ako nepodložené fámy, predstavy a negativitu a všetky ich slová budú, ako inak, tvrdé. Niektorí môžu dokonca povedať: „Títo ľudia sú vzdelaní, dobre vyzerajú, sú elegantne oblečení a sú z mesta, zatiaľ čo my sme vidiečania, a hoci máme nejaký talent, nevieme sa vyjadrovať ani komunikovať so zhora – nie je pre nás ľahké byť povýšení. Tí, ktorí sú v božom dome povyšovaní, sú všetci výreční, dobrí v lichotení a majú stratégie. No ja naopak nie som ani výrečný, ani zdatný v rečnení a mať iba vnútorné talenty je zbytočné. V božom dome teda platí príslovie ‚Je veľa rýchlych koní – len ich málo ľudí dokáže rozpoznať‘ rovnako ako vo svete.“ Čo tento výrok znamená? Nejde o vynášanie súdu? Vynášajú súd nad prácou Božieho domu a v zákulisí šíria svoje súdy. Antikristi vo svojom prístupe k Bohu, ako aj k Jeho dielu, vyjadreniam, slovám, povahe a rôznym spôsobom práce používajú vedomosti a filozofiu, aby ich posudzovali, skúmali a uvažovali o nich, až nakoniec dospejú k chybnému záveru. Preto vo svojom srdci nikdy vážne neprijímajú a nechápu žiadne slová, ktoré Boh vyriekol, a ani o nich neuvažujú. Namiesto toho zaobchádzajú s Božími slovami len ako s akousi teóriou alebo ako s pekne znejúcimi slovami. Keď sa niečo stane, neberú Božie slová ako základ a princíp toho, ako každú takúto vec vnímajú, definujú a merajú, a radšej používajú ľudské pohľady a satanovu filozofiu a teórie, aby tieto veci posudzovali. Závery, ktoré vyvodzujú, hovoria, že nič nie je v zhode s ich vlastnými predstavami a nepáči sa im žiadne zo slov, ktoré Boh vyjadruje, ani žiadny čin, ktorý vykoná. Nakoniec, z pohľadu antikristov, je všetko, čo Boh robí, odsúdené.

Niektorí antikristi vždy túžia mať moc v Božom dome, no nemajú kvalitu a špeciálne zručnosti, a tak v ňom nevyhnutne skončia pri vykonávaní nejakých triviálnych úloh, ako je upratovanie, rozdávanie vecí a iné prosté rutinné úlohy. Takíto ľudia sa skrátka rozhodne nemôžu stať cirkevnými vodcami, kazateľmi a podobne. No nie sú spokojní s tým, že sú len obyčajnými nasledovníkmi, alebo s robením práce, ktorú považujú za priemernú, pretože sú plní ambícií. Ako sa prejavuje to, že sú plní ambícií? Chcú vyzvedať, pýtať sa, byť v obraze a najmä zasahovať do každej veľkej či malej záležitosti v Božom dome. Ak je nejaká práca, ktorá si od nich vyžaduje námahu, stále sa vypytujú: „Ako to ide s tlačou kníh pre náš boží dom? Ako prebieha výber filmového režiséra našej cirkvi? Kto je súčasným režisérom? Kto píše scenáre? Kto je tu oblastným vodcom a aký je?“ Na čo myslia, keď sa na tieto veci pýtajú? Mali by vyzvedať alebo sa do týchto záležitostí zapájať? (Nie, nemali.) Sú to všetko všeobecné záležitosti, ktoré nesúvisia s pravdou. Prečo sa títo „dobromyseľní ľudia“ stále vypytujú? Robia to z úprimného záujmu, alebo len nemajú nič lepšie na práci? Ani jedno, ani druhé – je to preto, lebo majú ambície a chcú stúpať po rebríčku a prevziať moc. Dokážu si uvedomiť, že ide o ambície a túžbu prevziať moc? Nie, nedokážu; nie sú na to dosť rozumní. Pre svoju ohavnú ľudskú prirodzenosť a slabú kvalitu nedokážu nič dosiahnuť ani dobre vykonať čo i len tú najjednoduchšiu povinnosť. Počas svojho vykonávania povinností sa neustále správajú zle, leňošia, majú sklon k pohodlnosti a dokonca sa vypytujú na rôzne záležitosti, až sú nakoniec v dôsledku týchto prejavov vyčistení. Je správne, že ich Boží dom vyčistil? (Áno.) Vyčistil ich preto, lebo boli príliš starostliví a zvedaví? (Nie.) Poslal ich preč a nedovolil im potĺkať sa preto, že sa nevenovali náležitým veciam a chceli sa na Božom dome neustále priživovať. Nevedeli nič urobiť dobre, takže nestálo za to nechávať si ich – nie sú to pochybovači? Nemali by byť vyčistení? Keď prišiel čas na ich vyčistenie, znervózneli a až vtedy hľadali pravdu-princípy a pýtali sa: „Musím hľadať, aké sú vlastne princípy božieho domu pre vyčisťovanie a vypuďovanie ľudí – na akom základe ma vyčistil?“ Mal by si im odpovedať: „Niekto ako ty, kto miluje pohodlie a nenávidí prácu a kto vyrušuje a ničí pri všetkom, čo robí, úplne zodpovedá princípom vyčisťovania.“ Nepôsobí celkom smiešne, že hľadajú princípy vyčisťovania ľudí po tom, čo urobili toľko zlých vecí bez toho, aby rozumeli tomu, akými sú ľuďmi? (Áno, pôsobí.) Niektorí takíto ľudia sú vyčistení, zatiaľ čo iných pošlú do bežných cirkví. Nehodia sa na konanie povinností v Božom dome a chýbajú im na to predpoklady. Dokážu si takíto jednotlivci uvedomiť, že to, čo Boh urobil, je v súlade s pravdou? Dovolím si tvrdiť, že antikristi si to nikdy neuvedomia, pretože sú to pochybovači a odsudzujú a súdia každú pozitívnu vec, ktorá je v súlade s pravdou. Antikrist, ktorý vždy dychtivo vyzvedá a je plný ambícií, ktorý sa neustále snaží stúpať vyššie a ktorému chýba akákoľvek úprimnosť a vernosť pri konaní vlastných povinností, si sadne na zem a hlasno narieka, keď ho pošlú preč. Hovorí: „Nikto nechápe moje dobromyseľné srdce ani moju úprimnosť a vernosť. Prečo ma posielajú preč? Bolo mi ukrivdené a nie som s tým zmierený! Nikto sa tak veľmi nezaujíma o boha a nikto v božom dome nie je taký verný. Moja veľká horlivosť a veľká láskavosť sa považujú za zlý úmysel – boh je taký nespravodlivý!“ Nedovoláva sa tým svojej neviny? Je niektoré z jeho slov niečím, čo by ľudia mali hovoriť? Je niektoré z nich v zhode so skutočnými faktami? (Nie.) Všetko sú to nerozumné a absurdné slová pochybovačov, ktoré sú plné sťažností, krívd a odsudzovania. Takto sa odhaľujú. Keby ich nikto neposlal preč, pokračovali by vo svojej pretvárke a usilovali by sa byť pánmi Božieho domu. Správal by sa takto pán? Robil by pán takéto scény? Spravoval by takto Boží dom? Požiadali ich, aby upratovali, ale oni sa všade len motali a nerobili žiadnu prácu. Požiadali ich, aby varili, ale oni neboli ochotní navariť ani pre dvoch ľudí. Báli sa únavy a považovali to za podradné – čo iné teda dokážu robiť? Dokážu aj niečo iné ako byť vodcami a vydávať rozkazy? Nie je rozumné, že ich Boží dom vyčistil? (Áno.) Je to úplne rozumné, no oni aj tak v zákulisí naďalej nadávajú, vyvádzajú a správajú sa ako hašterivé ženy. Nie sú to antikristi? Toto je prejav povahy-podstaty antikrista. Keď čelia situáciám, ktoré nie sú v súlade s ich záujmami alebo preferenciami, a keď sa stretnú s vecami, ktoré neuspokojujú ich priania alebo túžby, podriadia sa aspoň trochu? Dokážu hľadať pravdu? Dokážu sa upokojiť, vyznať svoje hriechy a kajať sa? Nie, nedokážu. Ich okamžitou reakciou je povstať a hlasno sa búriť proti Bohu, plní slov odsudzovania, súdenia, rúhania a preklínania. Myslia si: „Ak ma boží dom nechce, tak fajn. Keďže nemáš zľutovanie, nezazlievaj mi moju bezcitnosť. Prestaňme sa hrať na slušných a uvidíme, kto je nemilosrdnejší!“ Je toto prejav hľadania pravdy? Je to prejav, ktorý by mala mať normálna stvorená bytosť? (Nie, nie je.) Aký je to teda prejav? Ako by k Bohu mali pristupovať tí, ktorí v Neho skutočne veria a nasledujú Ho? Musia sa Mu skutočne a bezpodmienečne podriadiť. Iba Boží nepriatelia – satan a diabli – by Ho popierali a odsudzovali, vynášali by nad Ním súdy, rúhali by sa Mu a preklínali by Ho a zachádzali by až tak ďaleko, že by sa proti Nemu búrili a oponovali Mu. Aj keď tento fakt teraz nedokážeš prijať a vieš prísť so stovkou dôvodov, ktorými tvrdíš, že s tebou Boží dom zaobchádzal nespravodlivo, dokážeš takto pristupovať k Bohu, ak si rozumný a máš ľudskú prirodzenosť a čo i len štipku bázne pred Bohom? Rozhodne nie! Ak to niekto dokáže urobiť, má vôbec nejaké svedomie? Má nejakú ľudskú prirodzenosť? Má nejakú bázeň pred Bohom? (Nie, nemá.) Je jasné, že nepatrí k Božím ovečkám. Nikdy nepristupoval k Bohu ako k svojmu Pánovi a nikdy Ho nepovažoval za svojho Boha. V jeho srdci je Boh jeho nepriateľom, a nie jeho Bohom. Božími nepriateľmi sú antikristi a satan; a naopak, antikristi sú Božími nepriateľmi – sú to satani a diabli. Antikristi nikdy neprijmú nič, čo Boh robí, a nikdy nepovedia amen na žiadne slovo, ktoré Boh vyriekne. To je podstata Božieho nepriateľa – satana – a to je vrodená podstata antikristov. Sú bezdôvodne nepriateľskí voči Bohu a bezdôvodne schopní Ho odsudzovať. Nie je to podlosť? Je to totálna podlosť.

Tieto povahy antikrista sú v rôznej miere prítomné u každého človeka. Dokážete však prostredníctvom odhalenia týchto pováh a cesty, ktorú si ľudia zvolia, posúdiť, kto je antikrist, kto robotník a kto zas člen Božieho vyvoleného ľudu, ktorý môže byť spasený? (Hoci povahu antikrista odhaľujú všetci, niektorí ľudia majú po odhalení svojej skazenej povahy svedomie, cítia sa vinní a dokážu sa kajať aj praktizovať pravdu – to sú tí, ktorí môžu byť spasení. Tí, ktorí nemajú svedomie, ktorí si myslia, že majú pravdu aj po tom, čo urobili chyby, a ktorí sa tvrdohlavo odmietajú kajať a úplne odmietajú pravdu, sú však antikristi a nemajú šancu na spásu.) Sú tieto dva výroky správne? (Áno.) To, čo bolo práve povedané, je v podstate správne, ale nie je to dosť konkrétne. Hoci aj oni majú povahu antikrista, niektorí ľudia sú zoči-voči rôznym situáciám schopní hľadať pravdu, vzdorovať telu, cítiť ľútosť po rozpoznaní svojej skazenej povahy, cítiť sa Bohu dlžní, obrátiť sa, praktizovať v súlade s pravdou-princípmi, zvoliť si správnu cestu, zvoliť si praktizovanie pravdy a nakoniec jej aj porozumieť a vstúpiť do reality pravdy, čím dosiahnu podriadenosť Bohu. Takíto ľudia môžu byť spasení a sú členmi Božieho vyvoleného ľudu. Existuje však ďalší typ človeka, ktorý sa napriek vedomiu, že má povahu antikrista, zoči-voči týmto situáciám neskúma. Keď zistí, že urobil niečo zlé, nemá žiadne skutočné porozumenie, nedokáže nadobudnúť silný pocit dlhu, nie je schopný žiadneho pokánia ani obrátenia sa a je zmätený, pokiaľ ide o pravdu a spásu. V Božom dome je ochotný a pripravený pracovať a dokáže urobiť čokoľvek, čo sa od neho žiada, no predsa to neberie vážne. Občas môže spôsobiť narušenia a vyrušenia, no nie je to zlý človek. Dokáže prijať orezávanie, no nikdy aktívne nehľadá pravdu, keď niečo robí, ani nenasleduje pravdu-princípy pri riešení záležitostí. Neprejavuje žiadny záujem o jedenie a pitie Božích slov a o pravdu. Hoci dokáže vynaložiť obstojné úsilie na svoje povinnosti, chýba mu nadšenie, pokiaľ ide o usilovanie sa o pravdu, a nemá záujem robiť to. Pri výkone svojej povinnosti neprejavuje žiadnu vernosť, no prejavuje relatívnu ochotu a úprimnosť. Dokáže poznať rôzne skazené povahy, no nikdy o sebe neuvažuje, keď čelí situáciám, a neusiluje sa stať niekým, kto dokáže porozumieť pravde a uviesť ju do praxe. To sú robotníci. Poslednú kategóriu tvoria antikristi. Sú nepriateľmi Boha, pravdy a pozitívnych vecí. Ich srdcia sú plné podlosti, vzbury a stavania sa proti Bohu, odsudzovania a posudzovania spravodlivosti, pozitívnych vecí a pravdy a rúhania sa im. Neveria v Božiu existenciu ani Jeho zvrchovanosť nad všetkým a sú ešte menej ochotní nechať Boha, aby bol zvrchovaný nad osudom ľudstva. Nikdy nerozumejú sami sebe a bez ohľadu na to, koľko chýb alebo priestupkov spáchajú, si ich nikdy nepriznajú, nekajajú sa ani sa neobrátia. Nemajú v srdci žiadnu ľútosť a úplne odmietajú pravdu. To sú antikristi. Hodnotenie toho, či má niekto postoj prijímania pravdy, vo všeobecnosti presne určuje, do akej kategórie osôb patrí. Do ktorej kategórie patríte vy? Patríte medzi členov Božieho vyvoleného ľudu, ktorí môžu byť spasení, alebo ste antikristom či robotníkom? Prechádzate k prvej kategórii, alebo nespadáte do žiadnej z nich? Neexistuje nikto, kto by nespadal do žiadnej z týchto troch kategórií: každý do jednej patrí. Zlí ľudia, ktorým chýba ľudská prirodzenosť, sú tí s podstatou antikristov. Tí, ktorí majú nejakú ľudskú prirodzenosť, ktorí majú svedomie a rozum, ako aj pomerne dobrý charakter, ktorí sa dokážu usilovať o pravdu, milovať ju a milovať pozitívne veci a ktorí sa boja Boha a dokážu sa Mu podriadiť, môžu byť spasení – sú to členovia Božieho vyvoleného ľudu. A tí s priemerným charakterom, ktorý nie je ani obzvlášť dobrý, ani obzvlášť zlý, ktorým chýba akýkoľvek záujem o pravdu a vôbec nie sú ochotní sa o ňu usilovať, no vykonávajú svoje povinnosti s určitou úprimnosťou, sú robotníci. Toto je ten hodnotiaci štandard. Môže sa stať antikrist robotníkom? (Nie.) Existuje teda medzi robotníkmi kategória ľudí, ktorí sa môžu stať členmi Božieho vyvoleného ľudu? (Áno.) Aký je tu priestor na zmenu? (Musia sa usilovať o pravdu.) Možno s pribúdajúcimi rokmi viery, viacerými skúsenosťami a udalosťami a porozumením viacerým pravdám postupne prejdú zo štádia práce a stanú sa členmi Božieho vyvoleného ľudu. Pretože práve teraz rozumejú pravde len málo, majú obzvlášť malú vieru v Boha a majú malý záujem o konanie svojich povinností a praktizovanie pravdy. Chýba im duchovné postavenie na to, aby sa usilovali o pravdu, a popri rôznych iných potrebách tela sa nedokážu vzdať svojich ambícií a túžob. Preto zatiaľ môžu zostať len v štádiu práce. Títo ľudia však, relatívne vzaté, majú isté svedomie a milujú pozitívne veci; ako postupne začínajú rozumieť pravde, ich prostredie sa mení, veria v Boha dlhšie, majú hlbšie skúsenosti, pestujú si skutočnú vieru v Boha, postupne tiež začínajú jasnejšie vidieť pravdu a pozitívne veci, cesta, o ktorú sa majú usilovať, sa pre nich stáva zreteľnejšou, rozvíjajú si záujem o pravdu a milujú ju čoraz viac. Takíto ľudia môžu postupne vykročiť na cestu spásy a stať sa členmi Božieho vyvoleného ľudu; majú priestor na zlepšenie a zmenu. Tvrdiť, že aj tí s podstatou antikristov sa môžu stať členmi Božieho vyvoleného ľudu a byť spasení, však na druhej strane nie je opodstatnené, pretože podstata antikristov je podstatou diablov a nepriateľov Boha – antikristi sa nikdy nemôžu zmeniť.

Práve sme hovorili v duchovnom spoločenstve o popieraní, odsudzovaní, vynášaní súdov a o rúhaní, ktoré vychádzajú z ich podlej povahy-podstaty a ktoré odhaľujú tým, ako pristupujú k Bohu a Jeho dielu. Vždy, keď niečo odporuje ich predstavám alebo poškodzuje ich záujmy, okamžitou reakciou antikristov je povstať, odporovať a odsúdiť to so slovami: „Toto je nesprávne. Toto robia ľudia a ja sa tomu nepodvolím. Podám sťažnosť a nájdem dôkazy, aby som tú vec objasnil. Vyhlásim svoj postoj, budem sa brániť, rozmotám všetky okolnosti za touto situáciou a uvidím, kto je medzi nami ten výtržník, ktorý ničí moju dobrú povesť a dobré veci, čo mám rozbehnuté.“ Fráza „Božie dobré úmysly sú vo všetkom“ sa v srdciach antikristov stáva prázdnym výrokom, ktorý nedokáže usmerniť ani zmeniť ich prostriedky, metódy a princípy konania. Naopak, pri stretnutí s akoukoľvek situáciou sa spoliehajú na to, čo je im prirodzené, vymýšľajú všemožné metódy a konajú s využitím všetkých svojich schopností a stratégií. Nepochybne odsudzujú Boha, súdia Ho a rúhajú sa Mu. Myšlienky ľudí sú presiaknuté satanovou logikou a ideami a nemožno pri nich hovoriť o akejkoľvek pravde. Keď teda antikristi čelia takýmto záležitostiam, ich prejavy zrkadlia prejavy satana: akokoľvek satan pristupuje k Bohu, antikristi k Nemu pristupujú rovnako, a akékoľvek prostriedky alebo slová proti Nemu satan používa, antikristi používajú tie isté. Je tak celkom samozrejmé, že podlá podstata antikristov je nepriateľom Boha. Aj keď ide o niekoho, kto verí v Boha len jeden alebo dva dni, rozumie vďaka svojmu normálnemu ľudskému mysleniu a svojej rozumnosti rozdielu medzi ľuďmi a Bohom? (Áno, rozumie.) Vie vo svojom srdci ako dospelý s normálnou ľudskou prirodzenosťou, ako zaobchádzať s Bohom? (Áno.) Existuje v rámci ľudskej rozumnosti nejaký štandard pre ten najvhodnejší a najlepší spôsob, ako zaobchádzať s osobou, ktorú človek uctieva? (Áno.) Ľudia majú sklon poklonkovať, lichotiť a vtierať sa do priazne, a aj keď ich táto osoba bije alebo im nadáva, oni si nájdu spôsob, ako byť poddajní a poslušní. Pokiaľ teda ide o rodičov, vedia ľudia, ako svojim prejavovať úctu a lásku a aké správanie je ubližovaním a nenávisťou? Existuje pre to nejaký hodnotiaci štandard? (Áno.) To dokazuje, že ľudia, živé tvory v ľudskej koži, sú odlišní od zvierat a sú im nadradení. Vieš, ako si vážiť a milovať svojich rodičov, tak prečo nevieš, ako s láskou a úctou pristupovať k Bohu? Ako môžeš takto pristupovať k Bohu? Ľahkovážne odsudzovať a vynášať súdy a odvažovať sa ľahkovážne rúhať a zlorečiť – robia toto normálni ľudia? (Nie.) Nesprávajú sa tak ani zvieratá. Ak človek chová zviera, dokonca aj divé, a strávi s ním nejaký čas, zviera k nemu bude vždy len úctivé, pokiaľ spozná, kto je jeho majiteľ. Bude k tomuto majiteľovi pristupovať ako k príbuznému, ako k členovi rodiny a inak ako k iným zvieratám alebo ľuďom. Predpokladajme, že si bol jeho majiteľom: Keď ho po tom, čo si prešlo dvoma alebo troma inými domácnosťami, znova stretneš, stačí mu zacítiť tvoj pach a okamžite k tebe bude prítulné. Aj keď je to dravé zviera, nezožerie ťa. Jeho dravosť je vrodená a pramení z Božieho stvorenia a predurčenia. Je to inštinkt prežitia, ktorý mu dal Boh, a nie surová alebo podlá povaha – líši sa od zla antikristov. Boli dvaja ľudia, ktorí si adoptovali malé levíča. Ako lev rástol, bolo čoraz náročnejšie dovoliť si jeho mäsitú stravu, a tak ho po dovŕšení jedného roka vypustili späť do jeho prirodzeného prostredia. O tri roky neskôr sa s levom stretli znova. Lev ich z diaľky zbadal a dychtivo sa k nim rozbehol. Najprv mali obavy a premýšľali: „Nezožerie nás? Je to lev.“ Ako sa však ukázalo, lev k nim pristúpil, zovrel ich v náručí ako priateľov a oni jeho na oplátku objali a pohladkali. Lev im potom predstavil členov svojej rodiny, a keď museli odísť, nerád sa lúčil. Takúto scénu môžeš vidieť, keď toto najdravšie z divých zvierat, mäsožravec, prichádza do styku s ľuďmi. Nie je to dosť dojemné? (Áno, je.) Ešte aj u dravých zvierat môžu ľudia vidieť ich priateľskú stránku, ale u antikristov to chýba. Keďže majú antikristi satanovu povahu a sú to ľudia so satanskou povahou-podstatou, môžu tak vynášať súdy, odsudzovať a rúhať sa Bohu. Takéto postoje vedú k zodpovedajúcim prejavom a najmä prístupom. Nie sú antikristi horší ako zvieratá? Ľudia vedia, ako prejavovať úctu a láskyplnú starostlivosť tým, ktorých uctievajú, ako aj svojim najbližším príbuzným a rodičom, a vedia, ktoré z ich činov im môžu ublížiť. Dokážu tieto veci posúdiť. No antikristi sa takto dokážu správať k Bohu, čo je naozaj poburujúce. Naznačuje to, že vrodenou prirodzenosťou takýchto jednotlivcov je podstata antikristov. Alebo presnejšie: títo jednotlivci sú stelesnením satana a sú to živí satani a diabli – nie sú to Božie ovce. Zlorečili by Božie ovce Bohu? Odsudzovali by Ho? (Nie.) Prečo nie? (Pretože Boha počúvajú a podriaďujú sa Mu.) Počúvajú a podriaďujú sa – to je jeden aspekt. Kľúčom je ich skutočná viera v Boha. Ak skutočne veríš v Božiu identitu a Jeho postavenie a podstatu, bez ohľadu na to, čo Boh robí alebo ako to robí, Ho nebudeš odsudzovať, aj keby ti spôsobil bolesť. Iba tí, ktorí skutočne veria v Boha a ktorí majú pravú vieru v Neho, sa stavajú do pozície stvorenej bytosti a vždy pristupujú k Bohu ako k Bohu. To je fakt.

Už sme v duchovnom spoločenstve hovorili o tom, ako antikristi zlorečia Bohu, odolávajú Mu a hlasno sa proti Nemu búria. Niektorí Mu otvorene odporujú, zakladajú tábory, tvoria spojenectvá a vytvárajú nezávislé kráľovstvá, iní Mu tajne zlorečia za zatvorenými dverami a ďalší Mu zlorečia, odporujú a búria sa proti Nemu vo svojich srdciach. Či už Mu zlorečia otvorene alebo v tajnosti, všetci sú antikristi; nie sú to Božie ovce. Patria k satanovmu pokoleniu a bezpochyby to nie sú normálni ľudia ani stvorené bytosti na požadovanej úrovni. Keď väčšina ľudí čelí situáciám, ktoré nie sú v súlade s ich vlastnými predstavami, alebo sa stretne s Božím súdom a napomínaním, cítia sa iba rozrušení, zmätení a neschopní to prijať. Sťažujú sa na krivdy alebo prejavujú neoblomnosť a môžu dokonca podľahnúť negativite alebo poľaviť, ale nezájdu až tak ďaleko, aby sa búrili a odporovali. Časom sa prostredníctvom modlitby, čítania Božích slov, pomoci bratov a sestier a osvietenia, vedenia a disciplinovania Ducha Svätého môžu postupne obrátiť. To je prejav obyčajných skazených ľudí, keď ich niečo postihne. Antikristom však, naopak, tieto pozitívne prejavy chýbajú a nezmenia svoj smer. Ak situácia nie je v súlade s ich túžbami, zlorečia. A ak ďalšia situácia stále nie je v súlade s ich túžbami, zlorečia aj v tej. Zlorečenie ide ruka v ruke s odporovaním a vzburou. Niektorí antikristi dokonca hovoria: „Ak ľudia ako ja nemôžu byť spasení, tak potom kto?“ Nie je to vzbura? Nie je to odporovanie? (Áno, je.) Toto je odporovanie. Nemajú ani štipku podriadenosti a odvážia sa hlasno búriť proti Bohu a odporovať Mu – sú to satani. Ukončime tu naše duchovné spoločenstvo o rôznych prejavoch podlej povahy.

B. Odpor k pravde

Ďalej budeme v duchovnom spoločenstve hovoriť o druhom bode povahy-podstaty antikristov – o odpore k pravde. V súvislosti s týmto bodom sme už prebrali viaceré podrobnosti, ale tu budeme antikristov charakterizovať predovšetkým rozborom ich povahy-podstaty, ktorá má odpor k pravde. Hlavnou povahovou črtou spojenou s prístupom antikristov k pravde je odpor, a nie len obyčajný nezáujem. Nezáujem je len pomerne umiernený postoj k pravde, ktorý neprerástol do nepriateľstva, odsudzovania alebo odporu. Ide len o nedostatok záujmu o pravdu, neochotu venovať jej pozornosť a o reči typu: „Aké pozitívne veci, aká pravda? Aj keby som tieto veci získal, čo z toho? Zlepšia môj život alebo zdokonalia moje schopnosti?“ Nemajú o tieto veci záujem, a tak sa nimi nezaoberajú, ale to ešte nie je odpor. Odpor naznačuje určitý postoj. Aký postoj? Len čo počujú o nejakej pozitívnej veci a o čomkoľvek, čo súvisí s pravdou, pociťujú nenávisť, odpor, vzdor a neochotu počúvať. Môžu sa dokonca snažiť nájsť dôkazy, aby odsúdili a očiernili pravdu. Toto je ich povaha-podstata, ktorá má odpor k pravde.

Tak ako ostatní ľudia, aj antikristi môžu čítať Božie slová, počúvať, čo Boh hovorí, a zažívať Božie dielo. Navonok sa zdá, že aj oni dokážu porozumieť doslovnému významu Božích slov, vedia, čo Boh povedal, a vedia, že tieto slová umožňujú ľuďom kráčať po správnej ceste a byť dobrými ľuďmi. Pre nich však tieto veci zostávajú len teoretické. Čo znamená, že zostávajú teoretické? Je to podobné, ako keď niektorí ľudia považujú za dobrú určitú teóriu v knihe, ale keď ju porovnajú so skutočným životom a zamyslia sa nad zlými trendmi, ľudskou skazenosťou a rôznymi potrebami celého ľudstva, zistia, že je nepraktická a odtrhnutá od skutočného života. Uvedomia si, že ľuďom nemôže pomôcť prispôsobiť sa týmto zlým trendom a tejto zlej spoločnosti alebo ich nasledovať, a tak majú pocit, že hoci je táto teória dobrá, je to len niečo, o čom sa dá hovoriť, aby sa uspokojili priania a fantázie ľudstva o krásnych veciach. Napríklad ak má niekto rád postavenie a chce byť úradníkom a byť medzi ľuďmi vyvyšovaný a uctievaný, na dosiahnutie tohto cieľa sa musí spoliehať na nezvyčajné metódy, ako je klamstvo, predvádzanie sa, šliapanie po druhých a tak ďalej. Tieto veci sú však presne to, čo pravda odsudzuje. Odsudzuje a popiera tieto túžby a ambície ľudí. V skutočnom živote si ľudia myslia, že snaha vyniknúť je oprávnená vec, ale Boh a pravda takéto požiadavky odsudzujú. Preto sa tieto požiadavky neakceptujú v Božom dome. Nie je tu priestor na ich uplatnenie a nie je tu ani miesto na ich realizáciu. No vzdajú sa ich antikristi? (Nevzdajú.) Správne, nevzdajú sa ich. Len čo to antikristi pochopia, pomyslia si: „Už tomu rozumiem. Takže pravda vyžaduje, aby boli ľudia nezištní, aby sa obetovali, aby boli tolerantní a veľkorysí a aby sa vzdali svojho ja a žili pre druhých. To je pravda.“ Keď si takto definujú pravdu, začnú sa o ňu zaujímať, alebo k nej pocítia odpor? Pocítia k nej odpor, pocítia odpor k Bohu a budú hovoriť: „Boh vždy hovorí pravdu, vždy odhaľuje nečisté veci, ako sú ľudské túžby a ambície, a vždy odhaľuje to, čo sa skrýva na dne ľudských duší. Zdá sa, že boh hovorí v duchovnom spoločenstve o pravde, aby pripravil ľudí o ich snahu získať postavenie, túžby a ambície. Pôvodne som si myslel, že boh dokáže uspokojiť ľudské túžby, splniť ich priania a sny a dať ľuďom to, čo chcú. Nečakal som, že to bude takýto boh. Nezdá sa až taký úžasný. Som plný ambícií a túžob: Môže mať boh rád človeka, ako som ja? Keď súdim podľa toho, čo vždy hovoril, a čítam medzi riadkami jeho slov, zdá sa, že boh nemá rád ľudí, ako som ja, a že s niekým ako ja ani nemôže vychádzať. Zdá sa, že s takýmto praktickým bohom nemôžem vychádzať. Prečo sú mi slová, ktoré hovorí, dielo, ktoré koná, aj princípy jeho konania a jeho povaha také nepríjemné? Boh žiada ľudí, aby boli čestní, aby mali svedomie, aby ho hľadali, podriadili sa mu a báli sa ho, keď sa im niečo prihodí, a aby sa vzdali svojich ambícií a túžob – tieto veci nedokážem urobiť! To, čo boh vyžaduje, je nielen nezlučiteľné s ľudskými predstavami, ale aj necitlivé k ľudským pocitom. Ako v neho môžem veriť?“ Keď si to v hlave takto poprevracajú, pocítia k Bohu náklonnosť, alebo sa Mu vzdialia? (Vzdialia sa.) Antikristi majú po určitom období skúseností čoraz silnejší pocit, že ľudia ako oni, ktorí majú ambície a túžby a ktorí sú plní ašpirácií, nebudú v Božom dome vítaní. Cítia, že tu pre nich nie je priestor na využitie ich schopností a že tu nemôžu nechať voľný priechod svojim ašpiráciám, a myslia si: „V božom dome nemôžem ukázať svoj výnimočný talent. Nikdy nebudem mať šancu vyniknúť. Vravia, že mi chýba duchovné porozumenie, že nerozumiem pravde a že mám povahu antikrista. Nielenže ma nepovýšili ani nedosadili na dôležitú pozíciu, no ešte ma aj odsúdili. Čo je zlé na mojom zakladaní vlastného nezávislého kráľovstva? Čo je zlé na tom, že trápim iných? Keďže mám moc, mal by som takto konať! Kto by tak nekonal, keby mal moc? Čo je teda zlé na tom, že vo voľbách hrám nečistú hru a podvádzam? Nerobia to isté všetci neverci? Prečo sa to v božom dome nepovoľuje? Dokonca hovoria, že je to nehanebné. Ako sa to môže považovať za nehanebné? Človek sa derie nahor, voda tečie nadol. To je správne! Boží dom nie je žiadna zábava. No ľudia v tomto svete sú dosť zákerní a nevychádza sa s nimi ľahko. V porovnaní s nimi sa ľudia v božom dome správajú o niečo lepšie. Keby nebolo boha, potulovalo by sa mi tu úžasne, a keby nebolo boha a pravdy, ktorá vládne ľuďom, bol by som v božom dome šéfom, pánom a kráľom.“ Keď konajú svoje povinnosti v Božom dome, neustále zažívajú rôzne veci, sú ustavične orezávaní a striedajú rôzne povinnosti, až si nakoniec niečo uvedomia a povedia: „V božom dome sa všetko, čo sa stane, meria a rieši pomocou pravdy. Kladie sa ňu neustály dôraz a boh o nej stále hovorí. Nemôžem tu dať voľný priechod svojim ašpiráciám!“ Keď vo svojich skúsenostiach dospejú do tohto bodu, začnú pociťovať čoraz väčší odpor k pravde, k tomu, že pravda vládne a všetko, čo Boh robí, je pravda, a aj k jej hľadaniu. Do akej miery cítia odpor k týmto veciam? Nechcú ani uznať či prijať učenia právd, ktoré uznali na úplnom začiatku, a v srdci cítia extrémny odpor. Preto len čo príde čas na zhromaždenie, začnú byť ospalí a nervózni. Prečo sú nervózni? Myslia si: „Tieto zhromaždenia trvajú tri až štyri hodiny v kuse – kedy sa to skončí? Už to nechcem počúvať!“ Existuje jedna fráza, ktorá môže opísať ich náladu, a to „sedieť ako na ihlách“. Uvedomujú si, že kým v Božom dome vládne pravda, nikdy nebudú mať šancu vyniknúť, no všetci ich vždy budú obmedzovať, odsudzovať a odmietať, a že bez ohľadu na to, akí sú schopní, nedostanú dôležité úlohy. Preto sa ich nenávisť k pravde a k Bohu zintenzívňuje. Niekto sa môže opýtať: „Prečo necítili nenávisť už od začiatku?“ V skutočnosti cítili nenávisť už od začiatku, ale v tom čase im ešte všetko v Božom dome bolo neznáme. Nemali o tom žiadnu predstavu, ale to neznamená, že necítili nenávisť alebo odpor. Popravde, cítili odpor k pravde vo svojej prirodzenosti-podstate, len si to sami neuvedomovali. Prirodzenosť-podstata týchto ľudí má nepochybne odpor k pravde. Prečo to hovorím? Už od prírody milujú nespravodlivosť, podlosť, moc, zlé trendy, velenie, ovládanie ľudí a všetky podobné negatívne veci. Súdiac podľa týchto vecí, ktoré milujú, je nepochybné, že antikristi cítia odpor k pravde. Z hľadiska ich úsilia sa okrem toho usilujú o postavenie a o to, aby vynikli, aby mali na hlave svätožiaru, aby medzi ľuďmi boli vodcami, aby boli impozantní a mocní, aby mali prestíž a silu, kdekoľvek prehovoria a budú konať, a aby tiež mali schopnosť ovládať ľudí – o tieto veci sa usilujú. Aj to je prejav odporu k pravde. Ak ďalej súdime podľa ich postoja k pravde, bez ohľadu na to, koľko z nej títo jedinci budú počuť, to nebude nič platné. Niektorí sa môžu pýtať: „Je to preto, lebo majú zlú pamäť?“ Nie, nie je. Niektorí antikristi majú vynikajúcu pamäť, sú obzvlášť výreční a dokážu ihneď uplatniť a predviesť to, čo sa naučia. Tí, ktorým chýba schopnosť rozlišovať, si následne myslia, že títo jedinci majú dobrú kvalitu a že v nich pôsobí Duch Svätý. Ľudia so schopnosťou rozlišovať však dokážu okamžite spoznať, že hovoria len učenia a prázdne slová, že im chýba akákoľvek pravda-realita a že to má slúžiť na zavádzanie ľudí. Antikristi sú ako ľudia takíto: Obzvlášť radi kážu vznešené kázne, prázdnym spôsobom diskutujú o duchovných teóriách a chrlia prúd slov, ktorý, keď sa raz začne, je od veci a zdĺhavý. Mnohí ľudia im nerozumejú a antikristi hovoria: „Toto je jazyk tretieho neba; ako by ste mu mohli rozumieť?“ Hlavný prejav toho, že antikristi majú odpor k pravde, vidno v ich postoji k nej a prejavuje sa, samozrejme, aj v ich bežnom každodennom živote a činnostiach – najmä v tom, ako si konajú svoje povinností. Vykazujú niekoľko prejavov. Po prvé nikdy nehľadajú pravdu, aj keď dobre vedia, že by mali. A po druhé nikdy nepraktizujú pravdu. Keďže nehľadajú pravdu, ako ju môžu praktizovať? Len hľadaním možno dospieť k porozumeniu a len porozumenie môže viesť k praxi, no oni nehľadajú ani si vôbec neberú k srdcu pravdu-princípy. Dokonca nimi pohŕdajú, cítia k nim odpor a pozerajú sa na ne s nepriateľstvom, takže sa praktizovania pravdy ani nedotknú. Hoci jej niekedy rozumejú, nepraktizujú ju. Napríklad keď sa im niečo prihodí a ostatní navrhnú dobrý postup, môžu odseknúť: „Čo je na tom dobré? Ak to urobím, nebudú moje vlastné nápady zbytočné?“ Niektorí môžu povedať: „Boží dom utrpí straty, ak budeme robiť veci po tvojom – musíme konať v súlade s princípmi.“ Oni odpovedia: „Aké princípy! Môj spôsob je princíp; čokoľvek, čo si myslím, je princíp!“ Nie je toto nepraktizovaním pravdy? (Áno.) Ďalším z ich hlavných prejavov je, že nikdy nečítajú Božie slová ani sa nevenujú duchovným pobožnostiam. Keď sú niektorí ľudia zaneprázdnení prácou a nevedia si nájsť čas na čítanie Božích slov, v tichosti rozjímajú alebo si zaspievajú zopár chválospevov, a ak už bez ich čítania prejde veľa dní, cítia prázdnotu. Uprostred svojej zaneprázdnenosti si tak nájdu chvíľku, aby si prečítali nejakú pasáž a doplnili sily, a uvažujú, kým nepocítia Božiu prítomnosť a kým sa ich srdcia neupokoja. Takíto ľudia nie sú príliš ďaleko od Boha. Na druhej strane antikristi necítia úzkosť, ak prejde deň bez toho, aby čítali Božie slová. Oni nič necítia, aj keď Božie slová nečítajú 10 dní. Dokážu bez ich čítania celkom dobre prežiť aj rok a môžu ich nečítať dokonca aj tri roky a nič necítiť – necítia v srdci strach ani prázdnotu a naďalej si žijú pohodlne. Musia k Božím slovám cítiť intenzívny odpor! Človek môže byť v dôsledku zaneprázdnenosti bez čítania Božích slov jeden deň, alebo možno 10 dní z rovnakého dôvodu. Ak ich však niekto dokáže nečítať celý mesiac a stále nič necíti, je tu problém. Ak prejde rok bez toho, aby človek čítal Božie slová, nechýba mu len túžba po Božích slovách – má odpor k pravde.

Ďalším prejavom toho, že antikristi cítia odpor k pravde, je ich pohŕdanie Kristom. O ich pohŕdaní Kristom sme už v duchovnom spoločenstve hovorili. Čo im teda Kristus urobil, že ním pohŕdajú? Ublížil či uškodil im, alebo urobil niečo proti ich prianiam? Poškodil nejaké ich záujmy? Nie. Kristus voči nim neprechováva žiadnu osobnú nevraživosť a oni sa s Ním dokonca ani nestretli. Ako Ním teda môžu pohŕdať? Hlavná príčina spočíva v podstate antikristov, ktorá má odpor k pravde. Ďalším prejavom toho, že antikristi cítia odpor k pravde, je ich pohŕdanie realitou všetkých pozitívnych vecí. Realita všetkých pozitívnych vecí zahŕňa širokú škálu vecí, ako sú napríklad všetky veci, ktoré Boh stvoril, a ich zákony, rôzne živé tvory a zákony, ktoré riadia ich životy, a predovšetkým rôzne zákony, ktoré riadia životy týchto živých bytostí nazývaných ľudia. Napríklad otázky narodenia, starnutia, choroby a smrti, ktoré sú ľudskému životu najbližšie – nohy normálnych ľudí vekom slabnú, ich zdravie sa zhoršuje, zrak sa im zahmlieva, horšie počujú, kývu sa im zuby a oni si myslia, že sa musia zmieriť so starobou. Boh je nad tým všetkým zvrchovaný a nikto sa tomuto prírodnému zákonu nemôže priečiť – normálni ľudia dokážu všetky tieto veci uznať a prijať. Určité veci sa však bez ohľadu na to, ako dlho človek žije alebo v akom stave je jeho fyzické zdravie, nemenia – napríklad spôsob, akým by mal konať svoju povinnosť, postoj, s ktorým by ju mal konať, a pozícia, ktorú by mal zaujať. Antikristi sa však odmietajú podvoliť. Hovoria: „Kto som ja? Ja nemôžem zostarnúť. Musím sa vždy líšiť od obyčajných ľudí. Pripadám ti starý? Sú určité veci, ktoré vy v tomto veku robiť nemôžete, ale ja áno. Vaše nohy môžu po päťdesiatke zoslabnúť, ale moje zostávajú svižné. Dokonca trénujem skákanie zo strechy na strechu!“ Vždy chcú tieto normálne zákony, ktoré Boh ustanovil, spochybniť a neustále sa ich snažia porušiť a ukázať ostatným, že sú iní, výnimoční a nadradení obyčajným ľuďom. Prečo to robia? Chcú spochybniť Božie slová a poprieť, že sú pravda. Nie je to prejav podstaty antikristov, ktorá má odpor k pravde? (Áno.) Je tu ešte ďalší aspekt, a to ten, že antikristi uctievajú zlé trendy a temné vplyvy, čo len ďalej potvrdzuje, že sú nepriateľmi pravdy. Antikristi hlboko obdivujú a uctievajú satanov režim a rôzne schopnosti, zručnosti a skutky zlých duchov, o ktorých sa hovorí v legendách, ako aj zlé trendy a temné vplyvy. Ich viera v tieto veci je neochvejná a nikdy o nich nepochybujú. Ich srdcia k nim nielenže necítia odpor, ale sú aj plné rešpektu, úcty a závisti. Ešte aj hlboko v srdci tieto veci verne nasledujú. Takýto postoj majú antikristi hlboko v srdci k týmto zlým a temným veciam – neznamená to, že majú odpor k pravde? Rozhodne! Ako by mohol niekto, kto miluje tieto podlé a temné veci, milovať pravdu? Sú to ľudia, ktorí patria k zlým silám a k satanovej bande. Samozrejme, že neochvejne veria v satanské veci, zatiaľ čo sú ich srdcia plné odporu a pohŕdania voči pravde a pozitívnym veciam. Tu viac-menej ukončíme naše zhrnutie bodu o odpore k pravde.

C. Surovosť

Ďalšou časťou povahy-podstaty antikristov je surovosť. Antikristov možno zhrnúť jednou vetou: Antikristi sú zlí ľudia. Keď majú postavenie, je zrejmé, že sú antikristi. Ako ale môžete posúdiť, či sú antikristi, keď ho nemajú? Musíte sa pozrieť na ich ľudskú prirodzenosť. Ak je ich ľudská prirodzenosť zlomyseľná, zákerná a jedovatá, sú stopercentní antikristi. Ako však môžete určiť, či je niekto antikrist, ak nikdy nemal postavenie, nikdy nebol vodcom a nemá dobrú ľudskú prirodzenosť? Musíte sa pozrieť, či je jeho ľudská prirodzenosť jedovatá a či je to zlý človek. Ak je to zlý človek, potom je to aj bez postavenia stopercentný antikrist. Preto je ďalším typickým aspektom povahy-podstaty antikristov surovosť. Je surová povaha antikristov rovnaká ako surovosť levov alebo tigrov, ktoré lovia korisť? (Nie.) Mäsožravce lovia z hladu a je to ich telesná potreba a inštinkt. Ale keď nie sú hladné, nelovia. V čom sa to líši od surovosti antikristov? Je to tak, že antikristi nebudú zúriví, ak ich neprovokuješ, a budú takí len po vyprovokovaní? Alebo je to tak, že ťa nebudú ovládať, ak ich nebudeš počúvať, no budú ťa ovládať, ak ich počúvať budeš? Alebo je to tak, že ťa nebudú trápiť, kým ich budeš počúvať, no budú ťa trápiť, ak ich počúvať nebudeš? (Nie.) Surovosť antikristov je povaha, podstata – je to skutočná satanská podstata. Nie je to inštinkt ani potreba tela, ale skôr prejav a charakteristika povahy antikristov. Aké sú teda prejavy, odhalenia a prístupy patriace k surovej povahe antikristov? Ktoré z ich činov predstavujú, že majú surovú povahu aj podstatu zlých ľudí? Podeľte sa o svoje myšlienky. (Trápia iných.) (Potláčajú a vylučujú tých, ktorí sú iní ako oni.) (Falošne obviňujú druhých a nastražujú im pasce.) (Ovládajú a manipulujú ľudí.) (Vytvárajú uzavreté skupiny a zasievajú nezhody.) Vytváranie uzavretých skupín a zasievanie nezhôd je trochu zákerné; sú to prejavy podlej povahy, ale nedosahujú úroveň surovosti. Je surové šírenie predstáv a zakladanie nezávislých kráľovstiev? (Áno.) Je surové odporovanie pracovným opatreniam, vyrušovanie práce Božieho domu, zmocňovanie sa Božích obiet a priame protivenie sa Bohu? (Áno.) Zmocňovanie sa obiet nie je len prejavom chamtivosti; je aj prejavom surovej povahy. To, že sa antikristi dokážu zmocniť obiet, poukazuje na extrémne surovú povahu, ktorá sa rovná povahe banditov. Zopakujte body, ktoré sme si práve prešli. (Trápia iných, potláčajú a vylučujú tých, ktorí sú iní ako oni, falošne ich obviňujú a nastražujú im pasce, ovládajú a manipulujú ľudí, šíria predstavy, zakladajú nezávislé kráľovstvá, odporujú pracovným opatreniam, útočia na Boha a zmocňujú sa obiet.) Celkovo deväť bodov. Toto sú plus-mínus prejavy surovej povahy antikristov. V skutočnosti existujú ešte niektoré konkrétne prejavy, ale sú takmer totožné s týmito, takže ich nebudem podrobne vymenúvať. Tí, ktorí používajú tieto prístupy a stratégie, sú skrátka zlí ľudia. V jednom ohľade sú ich prístupy zákerné – napríklad falošné obviňovanie, nastražovanie pascí a šírenie predstáv sú všetko pomerne zákerné veci. A v inom ohľade zas majú dosť jedovaté a zúrivé stratégie, čím spĺňajú požiadavky na ľudí so surovou povahou.

Súdiac podľa týchto troch aspektov povahy-podstaty antikristov, môžu byť spasení? (Nie, nemôžu.) Sú ochotní pracovať v Božom dome? (Nie, nie sú.) Neusilujú sa o pravdu, nemilujú ju a ich srdcia sú plné nepriateľstva voči Bohu a pozitívnym veciam. Nie sú ochotní robiť ani len tie najzákladnejšie veci – pracovať a plniť si svoju povinnosť v Božom dome –, čo znamená, že nedokážu robiť ani to, čo by mal človek normálne robiť. Nielenže to nedokážu robiť, no naopak ešte aj narúšajú, vyrušujú a ničia normálny poriadok bratov a sestier pri konaní ich povinností, ako aj normálny cirkevný život. Navyše narúšajú prácu Božieho domu, normálny vstup ľudí do života a normálne Božie dielo v ľuďoch – a to nie je všetko. Chcú aj vládnuť a byť pri moci v Božom dome; chcú zavádzať, lákať a ovládať ľudí a chcú si v Božom dome zakladať svoje vlastné nezávislé kráľovstvá a frakcie a úplne premeniť tých, ktorí nasledujú Boha, na svojich vlastných nasledovníkov, aby mohli dosiahnuť svoju ambíciu a túžbu mať moc a vplyv, ovládať Boží vyvolený ľud a súperiť s Bohom. Má teda využitie antikristov v Božom dome vôbec nejakú hodnotu? Môžu v ňom vôbec plniť nejakú dobrú funkciu? (Nie.) Súdiac podľa všetkého od ich ľudskej prirodzenosti až po ich úsilie a od ich ambícií a túžob až po cesty, ktorými kráčajú, a po ich postoj k pravde a Bohu, takíto ľudia môžu v Božom dome plniť iba funkciu narúšania, vyrušovania a ničenia Božieho diela. Nemôžu plniť ani tú najmenej pozitívnu funkciu, pretože sa nikdy neusilujú o pravdu, majú vo svojej prirodzenosti-podstate odpor k pravde a sú plní nepriateľstva voči pravde a Bohu. Toto je podstata antikristov.

Dnes už sme úplne dokončili duchovné spoločenstvo o rôznych prejavoch antikristov. Dokážete ich teraz prostredníctvom toho, o čom sme dnes hovorili v duchovnom spoločenstve, rozlíšiť? Aby sme to zhrnuli tou najjednoduchšou vetou: Zlí ľudia sú antikristi a antikristi sú všetci zlí ľudia. Keď to takto podáme, nie je vám to oveľa jasnejšie? Nie je to teraz ľahšie pochopiteľné? Za posledné dva roky sme neustále rozoberali prirodzenosť-podstatu antikristov a vy ste si prešli veľkým zušľachťovaním a obavami, či nie ste antikristi. Teraz konečne vyšiel najavo výsledok. Ten proces bol dosť náročný, no konečný výsledok je dobrý: Máte povahu antikrista, ale nie ste antikristi. Ako ste dospeli k tomuto porozumeniu? Ktorá časť Mojich duchovných spoločenstiev vás priviedla k tomu, že ste si to uvedomili? (Minule sme tomu vďaka Božiemu duchovnému spoločenstvu o rozdiele medzi charakterom a povahou-podstatou antikristov a iných ľudí začali trochu rozumieť. Ľudia so svedomím a rozumom sa po spáchaní zla môžu kajať a zmeniť, zatiaľ čo tí, ktorí majú povahu-podstatu antikristov, sú zatvrdnuto nekajúcni a bez ohľadu na to, koľko zla napáchajú, nič necítia.) U ľudí sa objavujú určité prejavy povahy antikristov, ale tie sú mimovoľné a nevychádzajú z ich aktívnej vôle; keď sa tieto prejavy objavia, ľudia cítia nepohodlie, bolesť, výčitky svedomia a zaviazanosť a potom môžu postupne zmeniť svoj smer. Keď ľudia porozumejú tomuto bodu, cítia sa oveľa pokojnejšie a zisťujú, že im ešte stále ostáva priestor na spásu a že nie sú antikristi. Hoci majú istú spojitosť s povahou antikristov, našťastie ich nič nespája s ich povahou-podstatou. Pokiaľ nie si zlý človek, nie si antikrist. Znamená to však, že nemáš ani povahu antikristov? (Nie, neznamená.) Keď teraz hovorím, že má každý povahu antikristov, cítite v srdci odpor? (Ja nie.) Necítite odpor; teraz túto skutočnosť dokážete prijať. Zhrňte prejavy povahy-podstaty antikristov. (Antikristi majú odpor k pravde, nenávidia ju a nikdy ju neprijmú.) To vystihuje ich podstatu; antikristi nikdy neprijmú pravdu a cítia k nej odpor a nepriateľstvo. Niektorí ľudia sa neusilujú o pravdu, no nie sú voči nej nepriateľskí a navyše považujú všetko, čo Boh hovorí, za správne a dobré, obdivujú to a chcú sa o to usilovať, len majú chabú kvalitu a chýba im cesta. Iní nemajú záujem o pravdu, ale nie sú voči nej ani nepriateľskí; sú vlažným typom. Antikristi sú však iní; cítia voči pravde odpor a nepriateľstvo. Vo chvíli, keď sa spomenie pravda alebo Boh, cítia nenávisť, a snaha prinútiť ich prijať pravdu spôsobuje, že sa stávajú nenormálnymi, v srdci cítia odpor a nikdy ju neprijmú – to je podstata antikristov. Čo ešte? (Antikristi sú zaryto nekajúcni bez ohľadu na to, čo urobia zle, a nikdy nebudú praktizovať pravdu.) Neuznajú svoje vlastné chyby, nikdy sa nekajajú a nezmenia sa ani v priebehu mnohých rokov. Neuznávajú, že Boh je pravda a že Jeho slová sú pravda, tak ako by ju mohli praktizovať? Chýba im ľudská prirodzenosť a nie sú to ľudia. Sú to diabli, satani a nepriatelia Boha, takže rozhodne nebudú praktizovať pravdu.

26. decembra 2020