Exkurz piaty: Zhrnutie charakteru antikristov a ich povahy-podstaty (Druhá časť)

II. Rozdiel medzi charakterom a povahou-podstatou

Minule sme zhrnuli charakter antikristov. Môžete sa podeliť o to, z čoho pozostáva? (Prvým bodom je klamanie zo zvyku, druhým je to, že sú zákerní a bezohľadní, tretím je to, že nemajú zmysel pre česť a sú nehanební, štvrtým je ich sebeckosť a podlosť, piatym je prisávanie sa na mocných a utláčanie slabých a šiestym je väčšia túžba po materiálnych veciach ako u normálnych ľudí.) Spolu je to šesť bodov. Pri pohľade na týchto šesť bodov vidíme, že charakteru antikristov celkom chýba ľudská prirodzenosť, svedomie a rozum. Nie sú veľmi poctiví a ich charakter je odporný. Povedzme, že nepoznáš niečiu povahu alebo nedokážeš prekuknúť, či je dobrá alebo zlá, ale prostredníctvom spoznávania jeho charakteru zistíš, že má napríklad odporný charakter – napríklad že zo zvyku klame, nemá zmysel pre česť alebo je zákerný a bezohľadný. Vtedy ho môžeš predbežne charakterizovať ako niekoho bez svedomia, láskavého srdca alebo ušľachtilého charakteru, kto má naopak zlú, extrémne chabú a zlovoľnú ľudskú prirodzenosť. Ak takíto ľudia nemajú postavenie, možno ich predbežne charakterizovať ako zlých ľudí. Možno ich však podľa ich charakteru plne a dôkladne charakterizovať ako antikristov? Ak vezmeme do úvahy len tieto prejavy ich ľudskej prirodzenosti, tak takýchto ľudí možno charakterizovať ako antikristov na 80 %. Nemajú len povahu antikristov a nejde len o to, že ich ľudská prirodzenosť je podlá, zlá a chabá, takže ich môžeme predbežne charakterizovať ako antikristov. Nikto, kto je charakterizovaný ako antikrist, nemá dobrú ľudskú prirodzenosť ani zmysel pre česť a nie je čestný, láskavý, prostý, priamy a úprimný voči ostatným; nikto, kto má tieto aspekty charakteru, nie je antikrist. Ľudská prirodzenosť antikristov je predovšetkým dosť chabá. Chýba im svedomie a rozum a určite nemajú charakter, aký majú ľudia s ľudskou prirodzenosťou, ktorí sú ušľachtilo poctiví. Ak teda antikristi nemajú postavenie a sú len obyčajnými nasledovateľmi alebo bežnými členmi skupiny, ktorí konajú svoju povinnosť, no majú dosť chabý charakter a črty charakteru antikrista, môžeme ich podľa ich charakteru predbežne charakterizovať ako antikristov. Čo by sa malo urobiť s tými, ktorých nemožno prekuknúť? Nemali by byť povýšení a nemalo by sa im ani dávať postavenie. Niektorí môžu povedať: „Ak im dáme postavenie, neurčí to, či sú alebo nie sú antikristi?“ Je tento výrok správny? (Nie, nie je.) Ak takýmto ľuďom dáme postavenie, budú robiť veci, ktoré robia antikristi, a urobia čokoľvek, čoho je antikrist schopný. V prvom rade založia nezávislé kráľovstvá a okrem toho budú ovládať ľudí. Bude takýto človek robiť veci, ktoré sú na osoh Božiemu domu? (Nie, nebude.) Len čo takíto ľudia získajú postavenie, môžu zakladať nezávislé kráľovstvá, konať svojvoľne, spôsobovať vyrušenia a narušenia, vytvárať kliky a vykonávať všetky skutky typické pre zlých ľudí. Vložiť Boží vyvolený ľud do rúk zlých ľudí a vydať ho diablom a satanom je ako vpustiť líšku do vinice. Keď sa títo ľudia chopia moci, je už vopred jasné, že sú bezpochyby antikristi. Ak niekto určuje, či je človek antikrist, výlučne na základe jeho charakteru, mnohým, ktorí nepoznajú skutočné fakty, nerozumejú povahe-podstate antikristov alebo ju nedokážu rozlíšiť, sa to môže vidieť trochu prehnané. Môžu si myslieť: „Prečo by mal byť niekto úplne odpísaný alebo odsúdený len na základe tohto? Označiť ich za antikristov skôr, než niečo urobili, sa zdá nespravodlivé.“ Súdiac podľa povahy-podstaty antikristov im však nepochybne chýba dobrá ľudská prirodzenosť. Po prvé to rozhodne nie sú ľudia, ktorí sa usilujú o pravdu, po druhé nepochybne nemilujú pravdu a navyše to rozhodne nie sú ľudia, ktorí sa podriaďujú Božím slovám, boja Boha a vyhýbajú zlu. U tých, ktorí nemajú takéto vlastnosti, je celkom zrejmé, či je ich charakter ušľachtilý alebo prízemný, dobrý alebo zlý.

Na minulom zhromaždení sme hovorili v duchovnom spoločenstve o rôznych spôsoboch správania, reči, riešenia záležitostí a tak ďalej, ktoré sa prejavujú prostredníctvom charakteru antikristov. Ak na základe charakteru nedokážeme úplne určiť, či je človek antikrist, treba, aby sme v duchovnom spoločenstve o povahe-podstate antikristov pokračovali ďalej. Ak z jedného hľadiska preskúmame a rozlíšime charakter antikristov a z druhého zas ich povahu-podstatu, môžeme spojením týchto dvoch vecí určiť, či má človek len povahu antikrista, alebo je to skutočne antikrist. Dnes si zhrňme, akú povahu-podstatu majú antikristi. Je to tá dôležitejšia charakteristika, ktorá nám umožňuje lepšie identifikovať, rozlíšiť alebo určiť, či je človek antikrist.

Pokiaľ ide o povahu, predtým sme si ju konkrétne zhrnuli – aké sú skazené povahy ľudí? (Neoblomnosť, arogancia, nečestnosť, odpor k pravde, surovosť a podlosť.) Je to viac-menej týchto šesť a iné interpretácie pováh, ako napríklad sebeckosť a opovrhnutiahodnosť, sú do istej miery príbuzné s jednou z týchto šiestich alebo sa jej podobajú. Povedzte Mi, je rozdiel medzi niekoho charakterom a jeho povahou-podstatou? V čom je ten rozdiel? Charakter sa meria predovšetkým svedomím a rozumom. Zahŕňa to, či má človek integritu, či je jeho integrita ušľachtilá, či má dôstojnosť, či má ľudskú morálku a na akej úrovni, či má hranice a princípy v tom, ako sa správa, či je jeho ľudská prirodzenosť dobrá alebo zlá a či je prostý a čestný – tieto aspekty sa týkajú ľudského charakteru. Charakter je v podstate tvorený voľbami a sklonmi k dobru a zlu, k pozitívnym a negatívnym veciam a k správnemu a nesprávnemu, ktoré ľudia prejavujú vo svojom každodennom živote – to je to, čoho sa týka, čo v zásade nezahŕňa pravdu. Meria sa to iba pomocou štandardu svedomia spolu s dobrou a zlou ľudskou prirodzenosťou a v skutočnosti to nedosahuje úroveň pravdy. Ak ide o povahu, tá sa musí merať pomocou ľudskej podstaty. A to, či človek uprednostňuje dobro alebo zlo, čo prejavuje, pokiaľ ide o spravodlivosť a podlosť, ako aj pozitívne a negatívne veci, aké sú v skutočnosti jeho rozhodnutia a povaha, ktorú odhaľuje, a ako môže reagovať, sú veci, ktoré sa musia merať pomocou pravdy. Ak má človek relatívne láskavý charakter a má svedomie a rozum, dá sa povedať, že nemá skazenú povahu? (Nie, nedá.) Ak je človek veľmi láskavý, je arogantný? (Áno, je.) Ak je človek veľmi čestný, má neoblomnú povahu? (Áno, má.) Dá sa povedať, že akýkoľvek dobrý je charakter človeka a akákoľvek ušľachtilá môže byť jeho integrita, nič z toho neznamená, že mu chýba skazená povaha. Ak má človek svedomie a rozum, znamená to, že nikdy neodporuje ani nevzdoruje Bohu? (Nie, neznamená.) Ako teda vzniká tento vzdor? Vzniká tým, že ľudia majú skazenú povahu a že ich povaha-podstata obsahuje neoblomnosť, aroganciu, podlosť a tak ďalej. Preto nech má človek akýkoľvek dobrý charakter, neznamená to, že má pravdu, že mu chýba skazená povaha alebo že sa môže vyhnúť odolávaniu, zrádzaniu a vzdorovaniu Bohu a podriadiť sa Mu bez toho, aby sa usiloval o pravdu. Ak má dobrý charakter, je relatívne prostý, čestný, priamy a dobrosrdečný a má zmysel pre česť, znamená to len to, že môže prijať pravdu, milovať ju a podriadiť sa tomu, čo Boh robí, pretože má charakter, ktorý dokáže prijať pravdu.

Dobrý alebo zlý charakter sa meria pomocou základných kritérií, ako je svedomie, mravnosť a integrita. Povaha-podstata človeka sa však musí merať pomocou šiestich skazených pováh, ktoré sme spomenuli predtým. Ak má človek vysoký morálny štandard a má integritu, svedomie, rozum a láskavé srdce, dá sa povedať len toľko, že má pomerne dobrý charakter. To však neznamená, že tento človek rozumie pravde, že ju vlastní alebo že dokáže riešiť záležitosti podľa pravdy-princípov. Čo to potvrdzuje? Hoci má dobrý charakter, relatívne ušľachtilú integritu a vyšší morálny štandard v tom, ako sa správa a koná, neznamená to, že mu chýba skazená povaha, že má pravdu alebo že sa je jeho povaha plne zhoduje s Božími požiadavkami. Ak niekoho skazená povaha nevykazuje žiadnu zmenu a on nerozumie pravde, bez ohľadu na to, aký dobrý môže byť jeho charakter, to v skutočnosti nie je dobrý človek. Predpokladajme, že niekto zažije relatívnu zmenu povahy, čo znamená, že pri svojom konaní hľadá pravdu, aktívne sa riadi pravdou-princípmi v tom, ako rieši záležitosti, a podriaďuje sa pravde a Bohu. Hoci sa občas stále vynorí jeho skazená povaha, odhaľuje aroganciu a nečestnosť a v závažných prípadoch odhaľuje aj surovú povahu, predsa len sú zdroj, smerovanie a cieľ jeho konania celkovo v súlade s pravdou-princípmi, a keď koná, robí tak s hľadaním a podriadenosťou. Dá sa teda povedať, že je jeho charakter ušľachtilejší než u tých, ktorí žiadnu zmenu povahy nevykazujú? (Áno.) Ak je charakter človeka len prirodzene dobrý a ak má v očiach iných dobrú ľudskú prirodzenosť, no vôbec nerozumie pravde, má plno predstáv a výmyslov o Bohu, nevie, ako zažívať Božie slová, nevie, ako prijať Jeho ovládania a opatrenia, a už vôbec nevie, ako sa podriadiť všetkému, čo Boh robí, je to skutočne dobrý človek? V prísnom zmysle slova to nie je skutočne dobrý človek, ale dá sa presne povedať, že má celkom dobrý charakter. Čo znamená mať dosť dobrý charakter? Znamená to byť pomerne poctivý a relatívne spravodlivý a férový vo svojom konaní a interakciách s ostatnými, nevyužívať druhých, byť relatívne čestný, neubližovať ani neškodiť ostatným, konať tak, ako káže svedomie, a mať určitý morálny štandard, ktorý presahuje obyčajné vyhýbanie sa porušovaniu zákona a etických vzťahov – je to niečo o niečo vyššie ako tieto dva štandardy. Ľudia majú počas interakcie s takýmto človekom pocit, že je relatívne priamy a že sa pred ním nemusia mať na pozore, keď sú spolu, pretože tento človek neškodí ani neubližuje ostatným a ľudia sú pokojní, kedykoľvek s ním komunikujú – ten, kto má tieto vlastnosti, je celkom dobrý človek. V porovnaní s tými, ktorí rozumejú pravde a dokážu ju praktizovať a podriadiť sa jej, však takáto ľudská prirodzenosť nie je ničím ušľachtilým. Inými slovami, bez ohľadu na to, aká dobrá je ľudská prirodzenosť istého človeka, nemôže nahradiť porozumenie pravde alebo jej praktizovanie a určite nemôže nahradiť zmenu povahy.

Charakter sa vzťahuje na svedomie, mravnosť a integritu ľudí. Na zmeranie charakteru človeka treba posúdiť jeho svedomie, mravnosť a integritu. Na čo sa však vzťahuje povaha a ako sa meria? Meria sa pravdou, teda Božími slovami. Predpokladajme, že je niečí charakter vo všetkých aspektoch veľmi dobrý, všetci veria, že je to dobrý človek, a dá sa povedať, že je v očiach skazeného ľudstva dokonalý, úplný a zdanlivo bez chyby alebo nedostatku. Keď sa však meria pravdou, tá trocha jeho takzvanej dobroty sotva stojí za zmienku. Pri skúmaní jeho povahy možno nájsť aroganciu, neoblomnosť, nečestnosť, podlosť, dokonca odpor k pravde a v ešte väčšej miere prejav surovej povahy. Nie je to fakt? (Áno, je.) Ako sa meria povaha-podstata človeka? Meria sa pravdou a hodnotením jeho postoja k pravde a Bohu. Skazená povaha tohto človeka je týmto spôsobom plne a dôkladne odhalená. Hoci ho ľudia môžu vnímať ako človeka so svedomím, integritou a vysokým morálnym štandardom a on je medzi ostatnými považovaný za svätca alebo dokonalého človeka, keď predstúpi pred pravdu a Boha, jeho skazená povaha je obnažená, je zbavený akýchkoľvek zásluh a ukáže sa, že má rovnaké skazené povahy ako zvyšok ľudstva. Keď Boh vyjadruje pravdu, zjavuje sa ľuďom a koná, on prejavuje každú jednu z tých istých skazených pováh neoblomnosti, arogancie, nečestnosti, odporu k pravde, podlosti a surovosti ako ostatní ľudia. Nie sú takíto ľudia dokonalí? Nie sú to svätci? Nie sú to dobrí ľudia? Sú dobrí len v očiach iných ľudí; keďže ľuďom chýba pravda a majú rovnaké skazené povahy, štandard, ktorým sa navzájom merajú, nie je založený na pravde, ale len na svedomí, integrite a mravnosti. Ako sa javí charakter človeka, keď sa nemeria pravdou? Je to skutočne dobrý človek? Jasné, že nie, pretože človeku, ktorého iní ľudia posúdili a označili za dobrého, nechýba ani jedna zo skazených pováh. Ako sa teda rozvíjajú a odhaľujú skazené povahy ľudí? Keď Boh nevyjadruje pravdu a nezjavuje sa ľudstvu, zdá sa, že skazené povahy ľudí neexistujú. No keď Boh vyjadruje pravdu a zjavuje sa ľuďom, skazené povahy takzvaných svätcov alebo dokonalých ľudí sú v očiach iných sú plne odhalené. Skazené povahy ľudí z tohto pohľadu koexistujú s ich charakterom. Nie je to tak, že by ľudia mali skazenú povahu len vtedy, keď sa zjaví Boh; ide skôr o to, že keď Boh vyjadruje pravdu a zjavuje sa a koná medzi ľuďmi, ich skazená povaha a škaredosť sú obnažené. V tomto bode si ľudia začínajú uvedomovať a objavovať, že za dobrým charakterom je aj skazená povaha. Dobrí ľudia, dokonalí ľudia alebo svätci v očiach iných majú skazenú povahu rovnako ako všetci ostatní a nie menej ako ktokoľvek iný – skazené povahy týchto ľudí sú ešte skrytejšie než u ostatných a majú väčšiu schopnosť zavádzať. Čo je teda presne skazená povaha a čo je povaha-podstata? Skazená povaha človeka je jeho podstatou, kým charakter človeka predstavuje len niektoré povrchné pravidlá počínania si a neodráža podstatu jeho ľudskej prirodzenosti. Keď hovoríme o podstate ľudskej prirodzenosti človeka, hovoríme o jeho povahe. A keď rozoberáme charakter človeka, hovoríme o zjavných aspektoch, ako je napríklad to, či má dobré úmysly, či je dobrosrdečný, aká je jeho integrita a či má morálne štandardy. Rozumiete teraz, čo sa myslí pod charakterom a čo zas pod povahou-podstatou? Túto vec možno v srdci pochopiť len implicitne; nedá sa definovať jediným slovom alebo frázou. Je to veľmi zložitá záležitosť. Ak sa definuje a vysvetľuje príliš úzko, môže sa zdať štandardizovaná, ale v skutočnosti je nejasná. Nebudem na ňu uplatňovať definíciu, vysvetlil som ju takto, a ak ju v srdci implicitne pochopíte, porozumiete jej.

Skazených pováh človeka je celkom šesť: neoblomnosť, arogancia, nečestnosť, odpor k pravde, surovosť a podlosť. Ktoré z týchto šiestich sú relatívne závažné a ktoré sú bežnejšie alebo obyčajnejšie, miernejšie z hľadiska miery a menej intenzívne z hľadiska okolností? (Neoblomnosť, arogancia a nečestnosť sú o niečo miernejšie.) Správne. Zdá sa, že tie rôzne prejavy skazených pováh človeka do istej miery vnímate a rozumiete im. Hoci aj tieto tri patria k skazeným povahám, ktoré má satanom skazené ľudstvo, a z hľadiska podstaty sa navyše Bohu hnusia, odporujú Mu a nie sú v súlade s pravdou, sú relatívne mierne a plytké z hľadiska miery, čo znamená, že sú o niečo bežnejšie; má ich v rôznej miere každý člen skazeného ľudstva. Odpor k pravde, surovosť a podlosť sú z hľadiska miery popri týchto troch oveľa závažnejšie. Ak sú vraj prvé tri obyčajné skazené povahy, posledné tri sú neobyčajné skazené povahy, ktoré sú z hľadiska miery závažnejšie. Čo znamená, že sú závažnejšie? Znamená to, že tie tri sú závažnejšie z hľadiska okolností, podstaty a miery, do akej jednotlivci odporujú Bohu, hlasno sa proti Nemu búria a stavajú sa Mu na odpor. Tieto tri sú závažnejšie povahy, ktoré ľudia prejavujú priamym popieraním pravdy, popieraním Boha a tým, že na Neho vykrikujú, napádajú Ho, skúšajú Ho, súdia Ho a tak ďalej. V čom sa tieto tri skazené povahy človeka líšia od prvých troch? Prvé tri sú bežnejšie a sú charakteristikou skazených pováh zdieľaných všetkými skazenými ľuďmi, čo znamená, že každý jednotlivec bez ohľadu na vek, pohlavie, miesto narodenia, rasu alebo etnickú príslušnosť má tieto tri povahy. Posledné tri sú u každého človeka prítomné v rôznej miere a vo väčšom či menšom rozsahu, čo závisí od jeho podstaty, ale v rámci skazeného ľudstva majú tieto tri povahy – podlosť, odpor k pravde a surovosť – v najzávažnejšom rozsahu len antikristi. Popri antikristoch prejavujú obyčajní skazení ľudia povahy podlosti, odporu k pravde a surovosti len do určitej miery alebo v určitých prostrediach či špeciálnych kontextoch. Aj keď majú tieto povahy, nie sú to antikristi. Ich podstata nie je podlá ani surová a určite nemajú odpor k pravde. Súvisí to s ich charakterom. Títo ľudia sú pomerne dobrosrdeční, majú integritu, sú priami, majú zmysel pre česť a tak ďalej – majú relatívne dobrý charakter. Preto tie tri posledné závažné skazené povahy prejavujú len príležitostne alebo len v určitých prostrediach a kontextoch. Tieto povahy však neovládajú ich podstatu. Napríklad keď sú jednotlivci s obyčajnými skazenými povahami povrchní pri vykonávaní svojich povinností a čelia Božej disciplíne, môžu sa odmietnuť podvoliť a myslieť si: „Aj ostatní sú povrchní; prečo nie sú disciplinovaní? Prečo som ja ten, komu sa dostáva takejto disciplíny a karhania?“ Aký druh povahy predstavuje toto odmietnutie podvoliť sa? Je to zjavne surová povaha. Sťažujú sa na Božiu nespravodlivosť a zaujaté zaobchádzanie, čo v sebe má isté vlastnosti odporovania Bohu a kričania na Neho – to je surová povaha. Surová povaha sa u týchto ľudí v takýchto situáciách prejaví, ale rozdiel je v tom, že títo ľudia majú láskavé srdce, vedomie svedomia a integritu a sú relatívne priami. Keď sa sťažujú na Boha a prejavujú surovú povahu, začne v nich pôsobiť svedomie. A keď v nich začne pôsobiť svedomie, dostane sa do konfliktu s ich surovou povahou a v mysli sa im začnú rozvíjať určité myšlienky: „Nemal by som takto uvažovať. Boh ma veľmi požehnal a prejavil mi milosť. Nechýba mi svedomie, keď takto uvažujem? Neodporujem tým Bohu a nelámem Jeho srdce?“ Nie je to práca ich svedomia? V tomto bode sa prejaví ich dobrý charakter. Len čo v nich začne pracovať svedomie, ich hnev, sťažnosti a odmietanie podvoliť sa kúsok po kúsku zoslabnú, ostanú bokom a budú odstránené. Nejde o účinok ich svedomia? (Áno.) Prejavujú teda surovú povahu? (Áno.) Prejavujú surovú povahu, no keďže takíto jednotlivci majú svedomie a ľudskú prirodzenosť, ich svedomie dokáže krotiť ich surovú povahu a prinútiť ich, aby sa stali racionálnymi. Keď sa stanú racionálnymi a upokoja sa, budú uvažovať a uvedomia si, že aj oni sú schopní odporovať Bohu. A vtedy v nich bez toho, aby o tom vedeli, vznikne pocit zadlženosti a výčitiek svedomia: „Bol som práve príliš impulzívny, odporoval som Bohu a kričal som na Neho. Nie je to, že ma Boh disciplinuje, Jeho láska? Nie je to Jeho priazeň? Prečo som konal tak nerozumne? Nenahneval som Boha? Nemôžem v tom pokračovať; musím sa modliť k Bohu, kajať sa, zanechať zlo, ktoré robím, a ukončiť svoju vzburu. Keďže priznávam, že som konal povrchne, musím v tej povrchnosti prestať, robiť veci seriózne a hľadať to, ako svojimi činmi prejaviť vernosť, ako aj to, aké sú princípy konania mojej povinnosti.“ Nie je to účinok ich dobrého charakteru? Niet pochýb o tom, že aj títo ľudia majú surovú povahu, ale vďaka účinku ich svedomia a zvažovaniu vecí pomocou ich racionality nakoniec zvíťazí ich dobrý charakter milujúci pravdu. Títo jednotlivci majú medzi svojimi skazenými povahami surovosť. Možno teda povedať, že preto majú surovú podstatu? Možno povedať, že je ich podstata surová? Nie. Objektívne vzaté, hoci je medzi skazenými povahami, ktoré prejavujú, aj surovosť, vzhľadom na ich svedomie, racionalitu a relatívnu lásku k pravde je ich surovosť len istým druhom skazenej povahy, a nie ich podstatou. Prečo nie je ich podstatou? Je to preto, že sa táto ich skazená povaha môže zmeniť. Hoci prejavujú tento druh skazenej povahy a môžu či už na dlhý, alebo krátky čas odporovať Bohu a kričať na Neho, účinok ich svedomia, integrity, rozumu a tak ďalej v ich charaktere bráni tomu, aby ich surová povaha ovládala ich správanie alebo postoj k pravde. Aký je konečný výsledok? Môžu vyznať svoje hriechy, kajať sa, konať podľa pravdy-princípov, podriadiť sa pravde a prijať Božie ovládanie, a to všetko bez sťažností. Napriek ich prejavovaniu surovej povahy je konečným výsledkom to, že nekričia na Boha ani neodporujú Božej zvrchovanosti – podriadia sa. Toto je prejav obyčajného skazeného človeka. Takíto ľudia majú len skazené povahy; nemajú povahu-podstatu antikristov. To je presné.

Vezmime si napríklad podlé povahy: Aká je tá najpodlejšia povaha, ktorú ľudia prejavujú pred Bohom? Je ňou to, že Ho skúšajú. Niektorí ľudia sa obávajú, že možno nebudú mať dobrý konečný osud a nemusia mať zaručený výsledok, pretože zišli z cesty, dopustili sa nejakého zla a spáchali mnoho priestupkov. Obávajú sa, že pôjdu do pekla, a majú ustavičný strach o svoj výsledok a konečný osud. Neustále sú úzkostliví a uvažujú: „Bude môj budúci výsledok a konečný osud dobrý, alebo zlý? Pôjdem dolu do pekla, alebo hore do neba? Patrím k Božiemu ľudu, alebo som vykonávateľom služby? Zahyniem, alebo budem spasený? Musím zistiť, ktoré Božie slová o tom hovoria.“ Vidia, že sú všetky Božie slová pravda a že všetky odhaľujú skazené povahy ľudí, a keďže nenachádzajú odpovede, ktoré hľadajú, neustále premýšľajú, kde inde sa informovať. Keď si neskôr nájdu príležitosť na povýšenie a dosadenie do dôležitej úlohy, chcú zistiť názor Zhora a myslia si: „Aký na mňa zhora majú názor? Ak je ich názor priaznivý, dokazuje to, že boh si nepamätá zlo, ktorého som sa v minulosti dopustil, ani priestupky, ktoré som spáchal. Dokazuje to, že boh ma stále spasí – že mám stále nádej.“ Potom sa riadia svojimi myšlienkami a priamo povedia: „Väčšina bratov a sestier u nás nie je veľmi zručná vo svojich remeslách a verí v Boha len krátky čas. Ja verím v Boha najdlhšie. Padol som, zlyhal som, mám nejaké skúsenosti a poučil som sa. Ak dostanem šancu, som ochotný niesť ťažké bremeno a zvažovať Božie úmysly.“ Používajú tieto slová ako skúšku, aby zistili, či ich Zhora zamýšľajú povýšiť, alebo ich už opustili. V skutočnosti túto zodpovednosť ani bremeno nechcú úprimne prevziať; ich cieľom pri vyslovení týchto slov je len preskúmať situáciu a zistiť, či im ešte ostáva nádej na spásu. To je skúšanie. Aká povaha je za týmto prístupom skúšania? Je to podlá povaha. Bez ohľadu na to, ako dlho tento prístup odhaľujú, ako to robia alebo do akej miery ho realizujú, je povaha, ktorú odhaľujú, v každom prípade určite podlá, pretože počas toho majú mnoho myšlienok, obáv a starostí. Čo robia, keď túto podlú povahu odhaľujú, aby ukázali, že sú ľuďmi, ktorí majú ľudskú prirodzenosť a dokážu praktizovať pravdu, a čo zas potvrdzuje, že majú len túto skazenú povahu, a nie aj podlú podstatu? Keď také veci spravia a povedia tí, ktorí majú svedomie, rozum, integritu a dôstojnosť, cítia sa v srdci nepríjemne a cítia v ňom bolesť. Sú trýznení a myslia si: „Verím v Boha už toľko rokov; ako som Ho mohol skúšať? Ako sa môžem stále zaoberať svojím vlastným konečným osudom a používať takúto metódu, aby som od Boha niečo získal a prinútil Ho dať mi jasnú odpoveď? To je príliš odporné!“ V srdci sa cítia nesvoji, no skutok sa už stal a slová boli vyslovené – nedajú sa vziať späť. Potom pochopia: „Hoci mám možno trochu dobrej vôle a zmysel pre spravodlivosť, stále som schopný takýchto odporných vecí; toto sú činy odporného človeka! Nie je to pokus o skúšanie Boha? Nie je to vydieranie Boha? Je to skutočne odporné a nehanebné!“ Aký je v takejto situácii rozumný postup? Je ním predstúpiť pred Boha v modlitbe a vyznať svoje hriechy, alebo sa tvrdohlavo držať svojich vlastných prístupov? (Modliť sa a vyznať svoje hriechy.) Ktoré štádium v priebehu celého procesu od chvíle, keď sa zrodí myšlienka, až po okamih činu a ďalej modlitby a vyznania, je teda normálnym prejavom skazenej povahy? V ktorom štádiu pôsobí svedomie a ktoré štádium je uvádzaním pravdy do praxe? Štádium od zrodu myšlienky po čin ovláda podá povaha. Nie je teda štádium sebaspytovania riadené pôsobením ich svedomia? Začnú sa skúmať a cítia, že to, čo urobili, nebolo správne – to je riadené pôsobením ich svedomia. A nasleduje modlitba a vyznanie, ktoré sú tiež riadené pôsobením ich integrity, svedomia a charakteru; dokážu cítiť ľútosť, kajať sa a mať voči Bohu pocit dlhu a dokážu aj uvažovať o vlastnej ľudskej prirodzenosti a skazenej povahe a porozumieť im, až dospejú do bodu, v ktorom môžu praktizovať pravdu. Neskladá sa to z troch štádií? Od prejavu skazenej povahy k pôsobeniu svedomia a potom k schopnosti upustiť od zla, ktoré páchajú, kajať sa, vzdať sa vlastných telesných túžob a myšlienok, vzdorovať svojej skazenej povahe a praktizovať pravdu – tieto tri štádiá by mali dosiahnuť obyčajní ľudia s ľudskou prirodzenosťou a skazenou povahou. Vďaka vnímaniu vlastného svedomia a svojej pomerne dobrej ľudskej prirodzenosti sú títo ľudia schopní praktizovať pravdu. Schopnosť praktizovať pravdu znamená, že takíto ľudia majú nádej na spásu. Inými slovami, pravdepodobnosť spásy u tých, ktorí majú dobrú ľudskú prirodzenosť, je pomerne vysoká.

Čím sa líšia antikristi od tých s povahou antikrista? V prvom štádiu je to, čo odhaľujú antikristi, navonok v podstate totožné s prejavmi akéhokoľvek skazeného človeka, no nasledujúce dve štádiá sú odlišné. Napríklad keď človek pri orezávaní odhalí zlovoľnú skazenú povahu, ďalší krok si vyžaduje, aby v ňom začalo pôsobiť jeho svedomie. Keďže však antikristi nemajú svedomie, čo si budú myslieť? Ako sa budú prejavovať? Budú sa sťažovať, že Boh je nespravodlivý, a budú tvrdiť, že sa na nich snaží hľadať chyby a na každom kroku im robiť ťažkosti a problémy. Následne zostanú zaryto nekajúcni, odmietnu prijať aj svoje najzjavnejšie chyby či skazené povahy, nikdy si nepriznajú svoje pochybenia, a dokonca to posunú o krok ďalej a budú sa všemožne snažiť pokračovať vo svojom konaní v tajnosti. Aký je podľa skazených pováh, ktoré antikristi odhaľujú, ich charakter? Nemajú svedomie, nevedia sa skúmať a odhaľujú zlovoľnosť, zlomyseľnosť, útoky a odplatu. Vymýšľajú si lži, aby zatajili fakty, a presúvajú zodpovednosť na iných. Stroja intrigy, aby druhých chytili do pasce, zatajujú skutočné fakty pred bratmi a sestrami a dôrazne sa bránia a odôvodňujú svoje konanie, pričom všade šíria svoje argumenty. Týmto pokračuje ich zlovoľná povaha. Nielenže im chýba vedomie svedomia a nedokážu sa skúmať, uvažovať o sebe a porozumieť si, no ešte to aj stupňujú, ďalej prejavujú svoju zlovoľnú povahu, s krikom sa búria proti Božiemu domu a bratom a sestrám, odporujú im, a čo je ešte vážnejšie, odporujú Bohu. Keď sa situácia po čase upokojí, budú sa kajať a vyznajú svoje hriechy? Hoci už incident pominul, skutočné fakty sú odhalené, je všeobecne známe, že zodpovednosť je na nich, a oni by túto zodpovednosť mali niesť – dokážu to uznať? Dokážu cítiť ľútosť alebo mať pocit dlhu? (Nie.) Vytrvávajú vo svojom odpore a myslia si: „Aj tak som nikdy neurobil chybu, no aj keby áno, moje úmysly boli dobré; aj keby som urobil chybu, nemožno z toho viniť len mňa. Prečo neobviňujete ostatných – prečo ste si na mňa zasadli? Kde som urobil chybu? Nič zlé som nespravil úmyselne. Vy všetci ste urobili chyby, tak prečo sa z toho nezodpovedáte aj vy? A navyše, kto môže prejsť životom bez toho, aby sa dopustil nejakých chýb?“ Kajajú sa? Majú pocit dlhu? Nemajú pocit dlhu a nekajajú sa. Niektorí dokonca hovoria: „Zaplatil som takú vysokú cenu – prečo si to nikto z vás nevšimol? Prečo ma nikto nepochválil? Prečo som nedostal odmenu? Keď sa niečo stane, vždy z toho viníte mňa a hľadáte na mne chyby. Nehľadáte na mňa len nejakú páku?“ Toto je ich zmýšľanie a stav. Je jasné, že ide o zlovoľnú povahu – sú zaryto nekajúcni, odmietajú uznať fakty, keď im ich niekto predostrie, a vytrvávajú v odpore. Hoci možno nikomu nenadávajú nahlas, vo svojom vnútri to mohli urobiť nespočetne veľakrát – nadávajú vodcom, že sú slepí, a nadávajú bratom a sestrám, že to nie sú dobrí ľudia a že sa im podlizovali, keď mali postavenie. Keď však teraz o postavenie prišli, nevšímajú si ich, nehovoria s nimi v duchovnom spoločenstve ani sa na nich neusmejú. Dokonca vo svojom srdci preklínajú Boha, súdia Ho a hovoria, že nie je spravodlivý. Povaha, ktorú odhaľujú, je od začiatku až do konca zlovoľná, bez najmenšieho účinku svedomia a bez akéhokoľvek náznaku ľútosti či pokánia. Určite nemajú v úmysle obrátiť sa, hľadať pravdu-princípy, predstúpiť pred Boha, aby sa vyznali zo svojich hriechov a kajali, ani sa podriadiť Božiemu ovládaniu a opatreniam. Radšej sa vytrvalo hádajú, sťažujú a odporujú. Antikristi aj tí, ktorí sú schopní pokánia, odhaľujú rovnaké skazené povahy, no nie je rozdiel v podstate týchto odhalení? Ktorá z týchto skupín má povahu antikrista a ktorá má jeho podstatu? (Tí, ktorí sa nekajajú, majú podstatu antikrista.) Kto sú tí, ktorí sú schopní pokánia? Sú to skazení ľudia s povahou antikrista, no nie sú to antikristi. Tí s podstatou antikrista sú antikristi, zatiaľ čo tí, ktorí majú jeho povahu, sú obyčajní skazení ľudia. Ktorú z týchto dvoch skupín tvoria zlí ľudia? (Tí s podstatou antikrista.) Dokážete to rozlíšiť, však? Závisí to od toho, ktorá skupina neprejavuje ani náznak výčitiek svedomia, vytrvalo sa háda bez toho, aby sa obrátila alebo o sebe uvažovala, a bez zábran súdi a šíri svoje argumenty, keď spraví niečo zlé a čelí okolnostiam, ako je orezávanie, prepustenie či disciplinovanie a tak ďalej. Keby nebolo nikoho, kto by ich obmedzoval, prestali by so svojím konaním? Nie. Ich srdcia by boli plné negativity a odporu a povedali by: „Keďže sa ku mne ľudia správajú nespravodlivo a boh mi nepreukazuje milosť ani nekoná v môj prospech, v budúcnosti budem konať svoju povinnosť len naoko. Aj keby som ju konal dobre, nedostal by som odmenu, nikto by ma nepochválil a stále by som bol orezávaný, takže ju budem konať len mechanicky. Nech vám ani nenapadne žiadať ma, aby som riešil veci podľa princípov alebo aby som pri práci diskutoval a spolupracoval s ostatnými či hľadal pravdu! Ostanem ľahostajný – ani povýšenecký, ani pokorný. Ak ma požiadate, aby som niečo urobil, tak to urobím, a ak ma o to nepožiadate, tak skrátka odídem. Správajte sa, ako chcete; ja budem taký, aký som. Nechcite odo mňa priveľa; ak budú vaše požiadavky vysoké, budem ich ignorovať.“ Nie je to pokračovanie zlovoľnej povahy? Dokážu sa takíto ľudia kajať? (Nie, nedokážu.) Takto sa prejavujú tí, ktorí majú podstatu antikrista. Je to rovnaké, ako keď antikrist odhaľuje podlú povahu; tiež o sebe nikdy neuvažuje, pretože mu chýba svedomie. Bez ohľadu na to, akú skazenú povahu odhalia, alebo na ich úmysly, túžby a ambície, keď ich čokoľvek postretne, ich nikdy neobmedzuje svedomie. Takže keď príde tá správna chvíľa a je to pre nich priaznivé, robia si, čo chcú. Bez ohľadu na výsledok svojho konania sa neobrátia, naďalej sa držia svojich názorov a ponechávajú si svoje ambície, túžby a úmysly, ako aj prostriedky a metódy, ktorými vždy robili veci, bez akéhokoľvek pocitu viny. Prečo necítia žiadnu vinu? Pretože takýmto ľuďom chýba svedomie, nemajú zmysel pre česť a sú nehanební; v celej ich ľudskej prirodzenosti nie je nič, čo by mohlo obmedziť ich skazené povahy ani podľa čoho by mohli posúdiť, či sú skazené povahy, ktoré odhaľujú, správne alebo nesprávne. Keď teda títo ľudia odhalia podlú povahu, bez ohľadu na to, ako to vnímajú ostatní alebo aký môže byť proces a výsledok, od začiatku do konca necítia žiadnu vinu a ľútosť ani žiadny smútok a pocit dlhu a v srdci sa určite neobrátia. To sú antikristi. Súdiac podľa týchto dvoch príkladov, aký je ten najzjavnejší znak antikristov? (Ich nedostatok svedomia a rozumu.) K akému prejavu vedie tento nedostatok svedomia a rozumu? Aký je následok pováh, ktoré prejavujú? (Nedokážu o sebe uvažovať ani sa kajať.) Môžu tí, ktorí o sebe nedokážu uvažovať ani sa kajať, praktizovať pravdu? Nikdy!

Človeka, ktorý má len povahu antikrista, nemožno charakterizovať ako antikrista v samotnej jeho podstate. Skutoční antikristi sú iba tí, ktorí majú prirodzenosť-podstatu antikristov. Iste, v ľudskej prirodzenosti týchto dvoch sú rozdiely a pod vplyvom rôznych druhov ľudskej prirodzenosti nie sú rovnaké ani postoje, ktoré títo ľudia prechovávajú k pravde, pričom keď nie sú rovnaké postoje, ktoré ľudia prechovávajú k pravde, sú odlišné aj cesty, ktoré si vyberajú, a keď sú odlišné cesty, ktoré si ľudia vyberajú, líšia sa aj výsledné princípy a následky ich konania. Keďže u človeka, ktorý má len povahu antikrista, pôsobí svedomie a keďže má rozum a zmysel pre česť a relatívne miluje pravdu, po odhalení svojej skazenej povahy má v srdci výčitky. V takýchto chvíľach o sebe môže uvažovať a spoznať samého seba a môže si priznať svoju skazenú povahu a svoje odhalenie skazenosti, čo mu umožní vzdorovať telu a svojej skazenej povahe a dospieť k praktizovaniu pravdy a podriadeniu sa Bohu. U antikrista to tak ale nie je. Keďže u neho nepôsobí svedomie, nie je svedomitý, a už vôbec nemá zmysel pre česť, po odhalení svojej skazenej povahy neposudzuje v súlade s Božími slovami, či je jeho prejav správny alebo nesprávny, či ide o skazenú povahu alebo normálnu ľudskú prirodzenosť, alebo či je to v súlade s pravdou. Nikdy o týchto veciach neuvažuje. Ako sa teda správa? Vždy trvá na tom, že skazená povaha, ktorú odhaľuje, a cesta, ktorú si vybral, sú tie správne. Myslí si, že čokoľvek, čo urobí, je správne a čokoľvek, čo povie, je správne, a zaťato sa drží vlastných názorov. Bez ohľadu na to, akú veľkú chybu urobí a akú vážnu skazenú povahu odhalí, teda nerozpozná závažnosť veci a určite neporozumie skazenej povahe, ktorú odhalil. Samozrejme, nevzdá sa ani svojich túžob a nebude vzdorovať svojim ambíciám ani svojej skazenej povahe, aby si zvolil cestu, akou je podriadenie sa Bohu a pravde. Z týchto dvoch rôznych výsledkov vidno, že ak človek s povahou antikrista v srdci miluje pravdu, má šancu jej porozumieť, praktizovať ju a dosiahnuť spásu, zatiaľ čo typ človeka s podstatou antikrista nedokáže porozumieť pravde, uviesť ju do praxe ani dosiahnuť spásu. To je rozdiel medzi nimi dvoma.

III. Povaha-podstata antikristov

Zameraním dnešného duchovného spoločenstva je stále najmä zhrnutie toho, čo presne je povaha-podstata antikristov. Ktoré tri spomedzi šiestich skazených pováh ľudí, o ktorých sme práve diskutovali, sa používajú na presnejšie charakterizovanie ľudí s povahou-podstatou antikristov? (Odpor k pravde, surovosť a podlosť.) Keďže sme rozsah zúžili na tieto tri, prvé tri nebudú súčasťou tohto duchovného spoločenstva. Chýbajú teda ľuďom s povahou-podstatou antikristov skazené povahy neoblomnosti, arogancie a nečestnosti? (Nie.) Prečo sa potom prvé tri nepoužívajú na charakterizovanie povahy-podstaty antikristov? (Pretože aj bežní skazení ľudia majú tieto prvé tri a pretože tie nepredstavujú podstatu človeka.) To je veľmi presné zhrnutie. Pokiaľ ide o tému povahy-podstaty, prvé tri skazené povahy sú relatívne miernejšie, zatiaľ čo tie, ktoré dokážu skutočne zhrnúť povahu-podstatu antikristov, sú tie posledné tri – odpor k pravde, surovosť a podlosť. Tieto tri skazené povahy dokážu presnejšie charakterizovať povahu-podstatu antikristov. Hoci sa prvé tri nepoužívajú na charakterizovanie podstaty antikristov, každá z týchto troch skazených pováh je u antikristov prítomná a závažnejšia ako u bežných ľudí. Odpor k pravde, surovosť a podlosť sa dajú použiť na zhrnutie a charakterizovanie ich neoblomnosti a na opis miery ich neoblomnosti. A posledné tri povahy sa podobne dajú použiť aj na zhrnutie a charakterizovanie ich arogancie a nečestnosti. Je zrejmé, že hlavnými charakteristikami povahy-podstaty antikristov sú odpor k pravde, surovosť a podlosť.

A. Podlosť

Podlosť je spomedzi týchto troch skazených pováh – odporu k pravde, surovosti a podlosti – tým najkomplexnejším zhrnutím povahy v povahe-podstate antikrista a je v rámci povahy-podstaty antikrista tou najbežnejšou. Prečo sa na opis povahy-podstaty antikrista používa podlosť? Ak sa hovorí, že antikristi sú dosť podlí, čo si potom súdiac podľa ich myšlienok každý deň myslia a čo z ich slov a činov dokazuje, že sú to ľudia s podlou podstatou? Nie je to otázka, ktorú treba zvážiť? (Áno.) Pri našom analyzovaní a pozorovaní by sme teda mali začať od toho, čo si myslia, od ich reči a vystupovania a od toho, ako si počínajú a pristupujú k svetu, aby sme posúdili, či v týchto ľuďoch skutočne existuje podlá podstata. Pozrime sa najprv na to, o čom antikristi každý deň premýšľajú. Niektorí ľudia si v duchu myslia: „V tejto skupine ľudí ma nepovažujú za najschopnejšieho a nemám ani najväčšie dary, tak ako môžem získať väčšiu popularitu, získať si každého úctu, priniesť slávu svojim predkom a mať nad hlavou svätožiaru? Ako môžem presvedčiť ostatných a prinútiť ich, aby ma počúvali a obdivovali? Zdá sa, že mať postavenie je dobrá vec. Niektorí ľudia naozaj hovoria s prestížou, a keď majú ostatní problémy, idú za nimi – prečo nikto nepríde za mnou? Prečo si ma nikto nevšíma? Som chytrý, mám nápady, pristupujem k svojim činom metodicky a viem vo veciach používať úsudok – prečo mi nikto nevenuje pozornosť ani si ma vysoko necení? Kedy vyniknem nad ostatnými? Kedy za mnou všetci prídu po pomoc a podporia ma?“ O čom títo ľudia premýšľajú? Premýšľajú o pozitívnych alebo negatívnych veciach? (O negatívnych veciach.) Keď niektorí ľudia vidia, že iní spolu dobre vychádzajú, myslia si: „Ako to, že ich vzťah je taký dobrý? Musím nájsť spôsob, ako medzi nich zasiať nezhody a spôsobiť, že ich vzťah zhorkne; takto nebudem izolovaný a budem mať spoločníka.“ Čo títo ľudia robia? Bez ohľadu na to, akú metódu použijú, to všetko skĺzava do zasievania nezhôd. Keď vidia niekoho, kto si s nadšením a elánom koná svoju povinnosť a získava svetlo bez ohľadu na to, čo pri jej vykonávaní robí, začnú žiarliť a uvažujú, ako tohto človeka podkopať, obliať ho studenou vodou a vyvolať v ňom pocit negativity. Tieto myšlienky, a to či už sa podľa nich koná, alebo nie, sú negatívne myšlienky. Sú aj takí, ktorí si myslia: „Ako sa na mňa pozerá novozvolený vodca? Musím sa s týmto vodcom zblížiť. Nemáme skvelý vzťah a nie sme si príliš blízki, tak ako sa mu môžem votrieť do priazne? Mám poruke nejaké peniaze, tak zistím, čo potrebuje, a potom mu to kúpim. Ak ale potrebuje počítač, odmietam minúť toľko peňazí – keby v budúcnosti prestal byť vodcom, neboli by to vyhodené peniaze? Ak potrebuje niečo ako rukavice alebo oblečenie, to si môžem dovoliť a stojí to za tie výdavky. Peniaze by sa mali míňať na správne veci, nie márnotratne. Nesmiem vodcovi lichotiť a tešiť ho len prázdnymi slovami, ale aj skutočnými činmi – musím striehnuť na to, čo má rád. Okrem toho budem vodcovi každý deň pomáhať naberať jedlo, keď bude čas jesť, a umyjem po ňom riad, keď doje. Ak bude niekoho kritizovať, pridám sa a budem mu pritakať; a ak bude niekoho chváliť, rýchlo toho človeka odporučím a vychválim jeho prednosti.“ O čom títo ľudia premýšľajú? (O robení radosti vodcovi a podlizovaní sa mu.) Sú aj takí, ktorí si pri práci v Božom dome myslia: „Ostatní tvrdo a svedomito pracujú, no ja musím byť prešibaný. Nemôžem byť hlúpy a príliš sa zodrať. Ak ma Boží dom v budúcnosti nebude potrebovať, nebude vtedy toto úsilie márne? Nebudem tvrdo pracovať pre nič za nič? Ak ale nebudem pracovať vôbec, Boží dom ma pošle preč. Čo mám robiť? Vo vodcovej prítomnosti budem pracovať čo najusilovnejšie a zapotím sa, nech to vidí, a mimo nej pôjdem na záchod, napijem sa vody, pôjdem sa prejsť alebo sa zašijem niekam, kde si oddýchnem. Ak ostatní vykopú tri lopaty hliny, ja vykopem polovicu, a ak sa ostatní otočia s vecami tri-alebo päťkrát, ja to urobím len raz. Budem oddychovať a ulievať sa, kedykoľvek to bude možné. Nemal by som byť taký svedomitý; kto ma bude ľutovať, ak ochoriem alebo sa vyčerpám z príliš tvrdej práce? Kto sa o mňa v chorobe postará? Postará sa o to vodca? Postará sa o to Boh? Bude Boh zodpovedný za tieto veci? Musím teda pri práci vymyslieť, kde môžem pracovať čo najnenápadnejšie. Keď sa chcem ulievať, musím zistiť, kde ma s najmenšou pravdepodobnosťou odhalia a kde najmenej upútam pozornosť.“ O čom títo ľudia premýšľajú? (O ulievaní sa a ľstivom správaní.)

1. Čo robia antikristi voči ľuďom

Aký je charakter ľudí, ktorí majú celý deň podlé myšlienky? Je to nepoctivý a zákerný charakter. Čo je to súdiac podľa ich povahy? (Podlosť.) Je v prirodzenosti týchto vecí, o ktorých premýšľajú, niečo čestné? Je na nich niečo, čo znie ušľachtilo, otvorene a priamo? Je na nich niečo dobré? (Nie, nič.) Aby sme to teda zhrnuli, prvá vec, ktorá sa prejavuje v podlej povahe ľudí s podstatou antikrista, je to, že celý deň premýšľajú len o zle. Či už čelia veľkému alebo malému problému, ich myšlienky sú plné zla. Konkrétne sa dopúšťajú istých vecí voči ľuďom a majú aj rôzne prejavy a praktiky vo vzťahu k Bohu. Akých vecí sa teda dopúšťajú voči ľuďom? Aké druhy praktík si vytvárajú vo svojich myšlienkach? Vidíte v tých niekoľkých príkladoch, ktoré sme práve spomenuli, ako tento druh človeka neustále intriguje proti ostatným? Neustále intriguje a každý, s kým má do činenia alebo s kým je v kontakte, sa stáva predmetom jeho intríg. Po druhé, hoci občas pri robení vecí nič nehovorí, spôsoby, metódy a príčiny jeho konania nie sú úprimné a nepraktizujú pravdu – je to len klamlivé zdanie. Akú to má prirodzenosť a čo je to za praktizovanie? Je to ľstivosť a pretvárka a tiež pokúšanie ostatných. Keďže sa dokáže pretvarovať a podvádzať ľudí, dokáže ich aj lákať a zavádzať? (Áno, dokáže.) Okrem toho tento druh človeka neustále bojuje s ostatnými o postavenie, povesť, tvár a svoje vlastné záujmy. Bojuje o slávu a o to, kto bude mať posledné slovo, kto má viac nápadov, koho názory sú múdrejšie a rozumnejšie, koho všetci viac podporujú a kto môže získať viac výhod – o toto súperí. Takto proti ľuďom intriguje dokonca aj bez postavenia, tak čo potom, keď to postavenie má? Potom sú ľudia pod jeho nadvládou neustále trýznení; láka a získava si tých, ktorí nemilujú pravdu, a napáda a vylučuje tých, ktorí ju dokážu prijať, aby ho všetci počúvali a poslúchali. Neustále vytvára kliky a zasieva nezhody v skupinách a nakoniec dosiahne, že všetci patria jemu. Všetky tieto veci spadajú do rozsahu jeho trýznenia. Antikristi celý deň premýšľajú o zle a každá povaha, ktorú odhalia, je zlá. Je teda správne povedať, že takíto ľudia majú podlú povahu? (Áno, je.) Len čo sa v skupine, v ktorej každý pozná svoje miesto, drží sa svojej práce a robí to, čo má, objaví antikrist, zvnútra ju rozvracia a hovorí zle o osobe A pred osobou B a naopak, čím tých dvoch stavia proti sebe. Nie je toto výsledok zasievania nezhôd? Aké sú teda niektoré prejavy intrigovania antikrista? Keď sa napríklad v cirkvi konajú voľby, obyčajní ľudia bez ambícií si môžu myslieť: „Nech už zvolia kohokoľvek, podriadim sa tomu; podporím každého, komu Boh dovolí byť vodcom, a nebudem na ťarchu ani robiť problémy.“ Tí so zlými úmyslami však takto nerozmýšľajú. Ak vidia, že v týchto voľbách nemajú nádej na výhru, začnú v srdci kalkulovať: „Musím všetkým kúpiť nejaké dobré veci. Čo teraz v cirkvi chýba? Kúpim čističku vzduchu a umiestnim ju do priestoru na zhromaždenia, aby si na mňa všetci spomenuli, keď budú dýchať čerstvý vzduch. Nebudem tak v čase volieb prvým kandidátom, na ktorého si spomenú? Nebudem teda konať ani míňať peniaze nadarmo.“ S tou myšlienkou rýchlo kúpia najlacnejšiu a najkrajšiu čističku vzduchu. Okrem toho si myslia: „Teraz musím byť opatrný. Nesmiem hovoriť nesprávne veci a nesmiem hovoriť veci, ktoré sú negatívne a nepovznášajú ľudí. Kedykoľvek niekoho stretnem, musím hovoriť lichotivé slová a často ostatných chváliť vecami ako: ‚Vyzeráš naozaj dobre! Skutočne sa usiluješ o pravdu! Hoci neveríš v Boha tak dlho ako ja, v porovnaní so mnou si sa viac usiloval o pravdu. Máš dobrú ľudskú prirodzenosť a ľudia s dobrou ľudskou prirodzenosťou ako ty môžu byť na rozdiel odo mňa spasení.‘ Mal by som vyzerať pokorne a chváliť ostatných ako ľudí, ktorí sú odo mňa vo všetkých aspektoch lepší, aby mali pocit, že si ich dostatočne vážim.“ Nie je toto intrigovanie? Antikristi robia takéto veci bez námahy; obyčajní ľudia ich v intrigovaní neprekonajú. Aké sa to hovorí medzi nevercami? (Niekto ťa predal a ty mu ešte pomáhaš počítať peniaze.) Antikristi páchajú takéto veci a väčšina ľudí je obeťou ich zrady a ich intrigovania.

Povedzte Mi, prijímajú antikristi orezávanie? Priznávajú, že majú skazenú povahu? (Nie, nepriznávajú.) Nepriznávajú, že majú skazenú povahu, no po orezaní stále predstierajú, že poznajú sami seba. Hovoria, že sú diablami a satanmi bez ľudskej prirodzenosti a s chabou kvalitou, nie sú schopní dôkladne zvážiť veci, nehodia sa na úlohy, ktoré im cirkev zariadila, a nekonali svoje povinnosti poriadne. Potom pred väčšinou ľudí priznajú svoju skazenú povahu, priznajú, že sú diabli, a nakoniec tiež povedia, že ide o Božie zušľachťovanie a Jeho spásu, čím ľuďom ukazujú, ako dokážu prijať orezávanie a akí sú podriadení pravde. Nespomínajú, prečo sú orezávaní, ani škody a straty, ktoré ich činy spôsobili práci cirkvi. Týmto problémom sa vyhýbajú a hovoria prázdne slová, učenia, sofizmy a vysvetľujúce poznámky, aby si ľudia nesprávne vykladali orezávanie, ktorého sa im dostáva od Božieho domu, ako nezaslúžené a nespravodlivé, akoby utrpeli nejakú veľkú krivdu. Po orezaní zostávajú v srdci neoblomní a ani v najmenšom neuznávajú žiadny zo svojich rôznych zlých skutkov. Čo sú teda všetky tie slová, o ktorých hovorili v duchovnom spoločenstve, o priznaní si svojej skazenej povahy, o ochote prijať pravdu a o schopnosti podriadiť sa orezávaniu? Sú to ich skutočné pocity? Rozhodne nie. Všetko sú to klamstvá, pózy a diabolské slová určené na to, aby lákali a zavádzali ľudí. Aký je cieľ ich zavádzania ľudí? (Dosiahnuť, aby ich ľudia uctievali a nasledovali.) Presne tak, chcú zaviesť a nalákať ľudí, aby ich nasledovali a počúvali a aby si všetci mysleli, že sú tí správni a dobrí. Takto ich nikto neprekukne ani im nebude odporovať. Naopak, ľudia uveria, že sú niekým, kto prijíma pravdu, prijíma orezávanie a je kajúcny. Prečo sa teda nepriznajú k svojim zlým skutkom alebo neuznajú straty, ktoré spôsobili práci Božieho domu? Prečo o týchto veciach otvorene nehovoria v duchovnom spoločenstve? (Keby tieto veci povedali, ľudia by ich rozlíšili.) A keby ich ľudia rozlíšili, prekukli a prezreli aj ich ľudskú prirodzenosť a povahu-podstatu, zanechali by ich. Naleteli by ešte na ich triky a nechali by sa nimi zavádzať? Stále by si ich vysoko vážili? Stále by ich vychvaľovali do nebies? Stále by ich uctievali? Nič z toho by nerobili. Antikristi predstierajú, že sa poznajú, ale v skutočnosti sú to všetko sofizmy a vysvetlenia, ktoré všetky slúžia na to, aby zavádzali ľudí a aby dosiahli, že sa ich zastanú, čo je ich postranný úmysel. Vyhýbajú sa dôležitým veciam a zľahčujúcim spôsobom hovoria o poznaní seba samých a prijímaní orezávania, aby ľudí zavádzali a lákali a aby si ich ľudia vážili a uctievali ich. Nie je táto metóda dosť podlá? Niektorí ľudia na to naozaj naletia a po tom, čo ich antikristi zavedú, hovoria: „Ten človek tak dobre hovorí – veľmi ma inšpiroval. Niekoľkokrát som plakal!“ Vtedy ich títo ľudia vysoko uctievajú a vážia si ich, ale nakoniec sa ukáže, že sú to antikristi; toto je následok toho, že antikristi ostatných zavádzajú a lákajú. Antikristi takto dokážu zavádzať ľudí a určite nie je primálo tých, ktorí na to naletia a sú oklamaní. Ak v tomto niekto dokáže rozlíšiť antikristov, tak je to niekto, kto rozumie pravde a má schopnosť rozlišovať.

Antikristi často trýznia ľudí. Majú jeden slávny výrok, a to: „Miláčik, keďže sa mi nepodvolíš, prinútim ťa padnúť na štyri a uctievať ma len niekoľkými ťahmi – ak sa nepodvolíš, pošlem ťa na smrť!“ Čo tým chcú antikristi robiť? Chcú trýzniť ľudí. Aký druh človeka chcú trýzniť? Budú ťa trýzniť, ak ich poslúchaš, uctievaš a podlizuješ sa im? Ak si voči nim poddajný a poslušný a ak ťa vnímajú len ako neškodnú handru alebo otroka, nebudú sa obťažovať tým, aby ťa trýznili. No ak spravia niečo zlé alebo spáchajú zlé skutky a nájdu niekoho, kto ich rozlíši, kto ich odhalí a odkryje, kto ich zosadí z ich postavenia a kto zničí ich povesť a zmarí ich činy, budú premýšľať o tom, ako toho človeka trýzniť. Antikristi netrýznia ľudí len tak z rozmaru; skôr ich neustále pozorujú a skúšajú a sledujú, kto o nich hovorí zle za ich chrbtom, kto sa im nepodvolí, kto rozlišuje ich činy, kto si ich nevšíma a kto sa im odmieta podlizovať. Po tom, čo chvíľu pozorujú a nájdu dvoch či troch takýchto jednotlivcov, začnú o ich problémoch hovoriť v duchovnom spoločenstve počas zhromaždení. Hoci to, čo hovoria, navonok vyzerá správne, v skutočnosti je to cielené a má to svoj dôvod a účel. Aký to má dôvod? Už to dôkladne vyšetrili; títo jednotlivci sa im nepodvoľujú, rozlišujú ich a vždy sa ich snažia odhaliť a odkryť, aby ich zosadili z funkcie. Hovoria tieto veci, aby týchto jednotlivcov varovali a vystríhali. Ak títo ľudia ustúpia, neodvážia sa pokračovať a všetko pôjde tak, ako si antikristi želajú, antikristi si ich nebudú všímať. Ale ak títo jednotlivci pokračujú ako predtým, odmietajú sa im votrieť do priazne a stále ich majú v úmysle odkryť, nahlásiť Zhora a zosadiť z funkcie, stávajú sa pre antikristov ďalšími obeťami ich trýznenia. Vymýšľajú iné prístupy a osvojujú si tvrdšie a prísnejšie metódy, snažia sa prísť na spôsoby, ako na nich niečo nájsť, a hľadajú príležitosti na ich trýznenie, pričom sa nezastavia, kým ich nevypudia z cirkvi. Antikristi takýmto trýznením nakladajú so svojimi odporcami a nedajú pokoj, kým nedosiahnu svoj cieľ. Metódy, ktorými antikristi trýznia ľudí, sú nemilosrdné. Začnú tým, že si nájdu istú zámienku a onálepkujú ľudí, a potom ich začnú trýzniť a neprestanú, kým ich ľudia úplne neposlúchnu a nepodvolia sa im – inak sa to neskončí. V cirkvi antikristi neustále zasievajú nezhody a vytvárajú kliky, aby si tam sformovali vlastnú skupinu a prevzali kontrolu nad cirkvou. Nie je to bežný jav? Antikristi vytvárajú kliky, zasievajú nezhody, zhromažďujú sily a spriahajú sa s tými, ktorí sú pre nich prospešní a ktorí sa ich môžu zastať, zakryť ich zlé skutky a v kľúčových momentoch ich brániť. Prinútia týchto ľudí, aby pre nich robili veci a dokonca aby donášali na iných a pôsobili ako ich poslovia. Ak majú postavenie, táto skupina sa stane ich nezávislým kráľovstvom. A ak postavenie nemajú, oni a ich skupina v cirkvi tvoria silu, ktorá v nej narúša normálny poriadok a zasahuje doň a narúša normálny cirkevný život a prácu.

Najbežnejším prejavom podlej podstaty antikristov je to, že sú obzvlášť dobrí v pretvárke a pokrytectve. Napriek ich mimoriadne surovej, zákernej, bezohľadnej a arogantnej povahe sa navonok prezentujú ako obzvlášť pokorní a láskaví. Nie je to pretvárka? Títo ľudia v duchu denne uvažujú a myslia si: „Čo by som si mal obliecť, aby som vyzeral kresťanskejšie, bezúhonnejšie, duchovnejšie a viac ako vodca a niekto, kto nesie bremeno? Ako by som mal jesť, aby ľudia mali pocit, že som dostatočne kultivovaný, elegantný, dôstojný a ušľachtilý? Aké držanie tela by som mal pri chôdzi zaujať, aby som pôsobil vodcovsky a charizmaticky a nevyzeral ako obyčajný, ale ako neobyčajný človek? Aký tón, slovnú zásobu, pohľady a výrazy tváre môžem použiť v rozhovoroch s ostatnými, aby ľudia mali pocit, že som na vysokej úrovni – ako spoločenská elita alebo vysokopostavený intelektuál? Ako môžem svojím odevom, štýlom, rozprávaním a správaním spôsobiť, že si ma ľudia budú vysoko vážiť, zanechať v nich nezmazateľný dojem a zabezpečiť, že navždy zostanem v ich srdciach? Čo by som mal povedať, aby som si získal a zahrial srdcia ľudí a urobil na nich trvalý dojem? Musím viac pomáhať druhým a hovoriť o nich v dobrom, často hovoriť o božích slovách, používať pred ľuďmi nejakú duchovnú terminológiu, viac druhým čítať z božích slov, viac sa za nich modliť a hovoriť tichým hlasom, aby ľudia nastražili uši, počúvali ma a mali pocit, že som jemný, starostlivý, milujúci, veľkorysý a odpúšťajúci.“ Nie je to pretvárka? Toto sú myšlienky, ktoré zamestnávajú srdcia antikristov. To, čo zapĺňa ich myšlienky, nie je nič iné než trendy sveta nevercov, čo plne naznačuje, že ich myšlienky a názory pochádzajú zo sveta a od satana. Niektorí ľudia sa môžu v tajnosti obliekať ako prostitútka alebo dokonca ľahká žena; ich oblečenie vyhovuje konkrétnym zlým trendom a je obzvlášť módne. Keď však prídu do cirkvi medzi bratov a sestry, majú úplne iný odev a vystupovanie. Nie sú v tej pretvárke mimoriadne zbehlí? (Áno.) To, o čom antikristi v duchu uvažujú, čo robia, a ich rôzne prejavy a povahy, ktoré odhaľujú – to všetko ilustruje, že majú podlú povahu-podstatu. Antikristi neuvažujú o pravde, o pozitívnych veciach, o správnej ceste ani o Božích požiadavkách. Ich myšlienky, prístupy, metódy a ciele, ktoré si vyberajú, sú všetky podlé – všetky sa odchyľujú od správnej cesty a nie sú v súlade s pravdou. Dokonca pravde odporujú a dajú sa vo všeobecnosti zhrnúť ako zlo; akurát majú podlú prirodzenosť, takže sa súhrnne nazývajú podlosťou. Neuvažujú o tom, že by boli čestnými, čistými a otvorenými ľuďmi alebo že by boli úprimní a verní a namiesto toho premýšľajú o podlých metódach. Vezmite si napríklad človeka, ktorý sa dokáže čisto otvoriť, čo je pozitívna vec a je to praktizovanie pravdy. Robia to antikristi? (Nie.) Čo robia? Neustále sa pretvarujú, a len čo urobia niečo zlé a začnú sa prezrádzať, zúrivo to skrývajú, odôvodňujú svoje konanie a obhajujú a zatajujú fakty – až nakoniec uvedú svoje dôvody. Dosahuje niektorá z týchto praktík úroveň praktizovania pravdy? (Nie.) Je niektorá z nich v súlade s pravdou-princípmi? Ešte menej.

Práve sme v duchovnom spoločenstve hovorili o prvom aspekte povahy-podstaty antikristov – o podlosti – a rozoberali sme ho. Začali sme rozborom toho, o čom antikristi celý deň premýšľajú, použili sme ich myšlienky, názory, spôsoby a metódy, ktorými reagujú na rôzne záležitosti, aby sme rozobrali ich podlú povahu, a rozobrali sme aj povahu rôznych vecí, ktoré antikristi robia, na základe toho, čo existuje v ich myšlienkach. Uviedli sme aj niekoľko príkladov, aby sme rozobrali ich povahu-podstatu, ktorú tieto prípady odhaľujú. Pokiaľ ide o tieto príklady, videli ste medzi tými, ktorí sa takto správajú a odhaľujú tieto povahy, niekoho s relatívne dobrou ľudskou prirodzenosťou? Keď ide o človeka, ktorý sa takto odhaľuje a prejavuje, vyznačuje sa jeho charakter čestnosťou, láskavosťou, prostotou, úprimnosťou, priamosťou a tak ďalej? (Nie.) Je zrejmé, že mu tieto vlastnosti chýbajú a jeho charakter je naopak zákerný a bezohľadný, má sklon klamať zo zvyku, je sebecký a odporný a chýba mu zmysel pre česť. Tieto črty jeho charakteru sú celkom zjavné. Dá sa presne povedať, že tí, ktorí majú celý deň podlé myšlienky a dokážu robiť rôzne podlé veci, majú všetci veľmi zlý charakter. Nakoľko je zlý? Chýba mu svedomie, integrita a najmä normálna rozumnosť. Možno ľudí bez týchto vecí považovať za ľudí? Dá sa s istotou povedať, že ľudia, ktorým tieto veci chýbajú, nie sú ľuďmi a majú len ľudskú schránku. Niektorí sa môžu pýtať: „Nie sú ako vlci v ovčom rúchu?“ To je len metafora. Čo sú vlci v ovčom rúchu? V podstate sú to vlci. Existuje podstatný rozdiel medzi vlkmi a diablami alebo antikristami? To, že vlci lovia a žerú dobytok a ovce, nevyplýva z chamtivosti, ale je to súčasťou ich Bohom určenej prirodzenosti. Existuje však jedna vec, ktorú vlci majú a ktorú antikristi nemajú. Ak sa niekto ujme vlka a vychová ho alebo mu zachráni život, vlk tomuto človeku nikdy neublíži a prejaví vďačnosť. Naproti tomu si antikristi užívajú Božiu milosť, vedenie a zaopatrenie Božími slovami, ale vo všetkom proti Bohu intrigujú, neustále stoja proti Nemu a sú voči Nemu nepriateľskí. Nedokážu sa podriadiť ničomu, čo Boh robí; nedokážu na to povedať amen – chcú stáť v opozícii. Je vhodné povedať, že antikristi sú vlci v ovčom rúchu? Je táto metafora presná? (Nie, nie je.) V minulosti sa v náboženstve každý, kto bol označený za antikrista alebo za zlého človeka, považoval za vlka v ovčom rúchu. Bola to len metafora, ktorú ľudia používali, keď nerozumeli pravde a ľudskej prirodzenosti-podstate a povahe rôznych jednotlivcov. Keď sa však o pravde hovorí v duchovnom spoločenstve na tejto úrovni, používanie tejto metafory už prestáva byť také vhodné. Diabli sú diabli a antikristi sú rovní diablom a nie sú hodní porovnávania so všetkými živými tvormi, ktoré Boh stvoril. Odporovali alebo vzdorovali niekedy Bohu niektoré z vecí, ktoré Boh stvoril, ako vlci alebo iné mäsožravce? Kričali by na Neho alebo by Mu oponovali? Súdili a odsudzovali by čokoľvek, čo Boh hovorí, alebo by na to útočili? Nerobia také veci; žijú len v súlade s inštinktmi a životným prostredím, ktoré im Boh určil. Čímkoľvek ich Boh stvoril, tým sú – bez akejkoľvek pretvárky. No antikristi sú iní: majú satanovú prirodzenosť a špecializujú sa na konanie proti pozitívnym veciam a pravde. Sú presne ako veľký červený drak: špecializujú sa na páchanie skutkov odporu voči Bohu.

2. Čo robia antikristi voči Bohu

Po duchovnom spoločenstve o rôznych podlých prejavoch, ktoré antikristi vykazujú voči ľuďom, poďme hovoriť v duchovnom spoločenstve o tom, aké prejavy antikristi vykazujú voči Bohu, keď celý deň myslia len na podlé veci. Už sme o tejto téme veľa hovorili, tak si to zhrňme. Začneme miernejšími prípadmi a potom postupne prejdeme k tým závažnejším. Prvým je pochybovanie, nasleduje podrobné skúmanie Boha a je tu aj podozrievavosť, ostražitosť, kladenie si požiadaviek a vyjednávanie. Je ešte niečo? (Skúšanie Boha.) Povaha tohto správania je dosť vážna. A ako budeme postupovať, povaha každého ďalšieho správania bude čoraz závažnejšia – popieranie, odsudzovanie, vynášanie súdov, rúhanie sa, slovné urážky, útoky, krik a odpor. Hoci sa môže zdať, že niektoré z týchto pojmov majú naoko trochu podobný význam, pri bližšom skúmaní sa ich hĺbka či dôraz líšia. Prijatím rôznych perspektív alebo zvážením rôznych prístupov antikristov môžeme rozlíšiť podstatu týchto pojmov.

a. Pochybovačnosť

Pochybovanie, podrobné skúmanie a podozrievavosť sú relatívne počiatočné prejavy. Niektorí ľudia len v srdci prechovávajú pochybnosti a myslia si: „Je toto telo naozaj vtelením Boha? Mne pripadá ako človek. Sú všetky Jeho slová pravda? Ktoré z nich znejú ako pravda? Niečo z toho, čo hovorí, je možno nad rámec ľudskej reči a poznania. Ľudia možno nedokážu jasne vysvetliť tajomstvá a proroctvá, no nedokážu také veci hovoriť aj proroci? Hovorí sa, že Boh je spravodlivý, ale v čom je spravodlivý? Hovorí sa, že Boh je nad všetkým zvrchovaný, ale prečo potom satan stále robí zlé veci? Prečo Boh nezasiahne, keď nás satan zajme, prenasleduje a týra? Kde je ten Boh? Naozaj existuje?“ Keď ľuďom chýba skutočná viera, neuznávajú Božiu zvrchovanosť, nepoznajú Božiu povahu ani podstatu a nerozumejú pravde, v ich srdciach sa objavia takéto pochybnosti. Ako však ľudia postupne zažívajú Božie dielo, začínajú chápať pravdu a spoznávajú Božiu zvrchovanosť, tieto pochybnosti sa rad za radom riešia a menia sa na skutočnú vieru. Toto je nevyhnutná cesta každého, kto nasleduje Boha. No môžu sa pochybnosti zmeniť aj u antikristov, ktorí majú podlú podstatu? (Nie, nemôžu.) Prečo sa nemôžu zmeniť? (Antikristi sú pochybovači – neuznávajú Boha.) Teoreticky sú to pochybovači, takže o Bohu vytrvalo pochybujú. Objektívnym dôvodom je, že ľudia ako oni už od prírody odmietajú prijať pravdu a pozitívne veci, no všetko, čo Boh robí, je pozitívne a je to pravda. Antikristi majú odpor k pravde a sú voči nej nepriateľskí, takže hoci všetci uznávajú, že je každý jeden z Božích činov skutočnosťou, že všetko je pod Božou zvrchovanosťou a že Božia zvrchovanosť – rovnako ako Boh – určite existuje, oni to ako fakty neuznávajú ani neprijímajú. Pochybnosti o Bohu v ich srdciach pretrvávajú navždy. Je jasné, že sú to fakty, všetci sú toho svedkami a dokonca aj u tých, ktorí majú zvyčajne tú najmenšiu vieru, sa pochybnosti o Bohu po mnohých rokoch zažívania Božieho diela rozplynú a objaví sa u nich skutočná viera v Boha. Jedine antikristi nedokážu zmeniť svoje pochybnosti o Bohu. Z objektívneho hľadiska sú títo jedinci teoreticky pochybovači, ktorí neprijímajú pravdu, ale v skutočnosti ide o to, že antikristi majú odpor k pravde a majú podlú podstatu – to je ten základný dôvod. Bez ohľadu na to, koľko ľudí potvrdí či dosvedčí, čo Boh vykonal, alebo aký ohromujúci dôkaz sa antikristom predloží, stále odmietajú uveriť v Božiu podstatu alebo v to, že Boh je zvrchovaný nad všetkými vecami – to je mimoriadne podlé. Dá sa to ilustrovať jedným faktom: Keď antikristi vidia ohromujúcu a zjavnú skutočnosť Božej zvrchovanosti nad všetkými vecami, neveria v ňu, neuznávajú ju a dokonca o Bohu pochybujú. Lenže pokiaľ ide o skutky takzvaného Budhu alebo nesmrteľných, o ktorých hovoria neverci, diabli a zlí duchovia – skutky, ktoré antikristi nevideli a ktoré nie sú nijak hmatateľne dokázané –, tým ochotne veria. To je extrémny prejav podlosti. Bez ohľadu na to, aké veľké alebo svetoborné môžu byť Božie činy, antikristi stále pochybujú, dávajú najavo svoje opovrhnutie a v srdciach stále prechovávajú neistotu. Ale keď diabli či satan urobia niečo bizarné, získajú si ich a oni sa im v obdive klaňajú. Nedokážu v sebe vyvolať strach z Boha ani skutočnú vieru v Neho, nech už robí akékoľvek veľké veci. Naopak, ochotne veria všetkým satanovým výmyslom a celým srdcom ich uctievajú. Je to prejav podlosti. Skutočnosť, že antikristi pochybujú o Bohu, tu je vždy. Nikdy neveria, že Boh je nad všetkým zvrchovaný, a nikdy neuznávajú, že Boh je pravda. Bez ohľadu na to, koľko ľudí o tom svedčí alebo koľko dôkazov sa o týchto veciach predloží, to nedokážu pripustiť ani tomu uveriť. V jednom ohľade je to následkom podlej povahy-podstaty antikristov a v druhom to naznačuje, že takíto jedinci skutočne nie sú ľuďmi, pretože im chýbajú myšlienkové pochody spojené s normálnou ľudskou prirodzenosťou. Čo znamená, že nemajú myšlienkové pochody spojené s normálnou ľudskou prirodzenosťou? Znamená to, že im chýba správny úsudok a porozumenie o pozitívnych veciach, pravde a podstate a pôvode všetkých vecí. Ani čítaním a zažívaním Božích slov a počúvaním kázní si to nedokážu potvrdiť a uveriť tomu, no vytrvávajú v pochybnostiach. Je jasné, že týmto jedincom chýbajú myšlienkové pochody spojené s normálnou ľudskou prirodzenosťou. Sú ľudia, ktorým chýbajú normálne myšlienkové pochody a ktorí nedokážu pochopiť pravdu, Božie slová a pozitívne veci a skutočnosti, stále ľuďmi? (Nie, nie sú ľuďmi.) Nie sú ľuďmi, no nedá sa povedať, že sú to zvieratá, pretože zvieratám chýba podlá povaha. Keďže títo jednotlivci majú podlú povahu, platí výrok: Títo jedinci sú skutočne nefalšovaní antikristi, ktorí majú démonickú prirodzenosť. Pochybovanie je myšlienkový stav, ktorý antikristi prejavujú voči Bohu, a je to aj druh povahy-podstaty, ktorú odhaľuje ich správanie, čo je ten najpovrchnejší, najzákladnejší, najviditeľnejší a najbežnejší prejav.

b. Podrobné skúmanie

Antikristi sú v srdciach plní pochybností o Bohu. Prijímajú teda skutočne Božie slová a Jeho povahu a dielo? Podriaďujú sa tomu všetkému naozaj? Nasledujú Boha skutočne? Odpoveď je jasná: nie. Čo z toho vyplýva? Keď títo jedinci prídu do Božieho domu, myslia si: „Kde je boh? Nevidím ho – počujem len jeho hlas. Súdiac podľa hlasu sa zdá, že je to žena, a súdiac podľa slov pôsobí vzdelane a nie negramotne. No čo hovorí súdiac podľa spôsobu reči a obsahu jej slov? Prečo to znie mätúco? Mnohí po vypočutí hovoria, že je to pravda, ale prečo to tak neznie mne? Všetko je to o otázkach ľudskej prirodzenosti, o ľudskej povahe a o rôznych stavoch, ktoré ľudia odhaľujú vo svojich činoch – je v tom život a cesta? Naozaj tomu nerozumiem. Všetci po vypočutí hovoria, že by si mali verne plniť svoje povinnosti, uspokojiť boha a usilovať sa o spásu. Mnohí dokonca píšu články so skúsenostnými svedectvami a svedčia. Je táto osoba boh? Podobá sa na neho? Nevidel som jej tvár; keby som ju videl, možno by som niečo vedel vyčítať z jej čŕt a mal by som jasnú odpoveď. No keď teraz len počujem jej hlas a počúvam, čo hovorí, stále sa cítim trochu neisto.“ Čo robia? Podrobne skúmajú, skúšajú a snažia sa pochopiť skutočnú situáciu, aby videli, či je to naozaj Boh, a aby sa potom rozhodli, či a ako Ho nasledovať Chcú zistiť, či v tejto osobe môžu nájsť odpoveď ohľadom požehnaní a konečného osudu, ktoré chcú získať, ako aj ohľadom svojich túžob, a či s pomocou tejto osoby môžu presne spoznať, aký je Boh v nebi, či skutočne existuje, aká je Jeho povaha, aký môže byť Jeho prístup a postoj k ľuďom a aké má schopnosti, zručnosti a autoritu. Nie je toto podrobné skúmanie Boha? Jasné, že je.

Môžu antikristi pri podrobnom skúmaní Boha prijať Božie slová za svoj život a brať ich ako návod a cieľ pre svoj každodenný život a svoje správanie? (Nie.) Obyčajný skazený človek môže chvíľu podrobne skúmať Boha a potom si pomyslí: „Táto cesta je nesprávna – cítim sa v srdci nesvoj. Takýmto podrobným skúmaním Boha nenájdem odpovede. Ako Ho môže podrobne skúmať veriaci v Boha? Čo sa dá získať podrobným skúmaním Boha? Keď Ho veriaci podrobne skúmajú, Boh pred nimi skrýva svoju tvár a oni nemôžu získať pravdu. Hovorí sa, že Božie slová sú pravda a ľudia v nich môžu nájsť cestu a získať život. Nemá zmysel, aby som takto konal – nemôžem Ho ďalej podrobne skúmať.“ Keď počúvajú kázne a čítajú Božie slová, postupne zisťujú, že ľudia majú skazené povahy, a stále viac si uvedomujú, že ak sa tieto skazené povahy nevyriešia, nemôžu byť v súlade s Bohom, riadne si plniť povinnosti ani nič urobiť dobre. Postupne zisťujú, že dôvodom, prečo si ľudia nedokážu dobre plniť povinnosti, je to, že im v tom bránia ich skazené povahy a vzdorovitosť, a to, že podľa týchto pováh konajú a nie sú schopní riešiť veci podľa pravdy-princípov. Následne začnú premýšľať: „Ako môžem konať v súlade s pravdou-princípmi? Keď sa odhalia moje skazené povahy, ako ich môžem vyriešiť?“ Najlepším riešením na skazené povahy ľudí je pravda a Božie slová. A najpriamejšou cestou, akou môžu ľudia vstúpiť do pravdy, je hľadať pravdu-princípy a nájsť princípy pre všetko, čo robia. Stanovia sa tým ciele, smerovanie, cesty a metódy praktizovania, a keď sa stanovia, ľudia majú cestu, ktorou môžu ísť. Keď konajú, je nepravdepodobné, že porušia správne ustanovenia, odhalia svoje skazené povahy alebo spôsobia vyrušenia a narušenia, a je ešte nepravdepodobnejšie, že budú odporovať Bohu. Po takejto skúsenosti majú pocit, že vo svojej viere v Boha našli vhodnú cestu, že túto cestu potrebujú a mali by na ňu vstúpiť, že je to tá správna cesta vo viere v Boha aj v živote a že je to oveľa lepšie ako Ho podrobne skúmať a vždy k Nemu zaujímať postoj „počkaj a uvidíš“. Uvedomujú si, že podrobné skúmanie Boha je márne a že bez ohľadu na to, ako veľmi Ho človek skúma, nevyrieši rôzne skazené povahy, ktoré odhaľuje, ani problémy, ktoré vznikajú pri vykonávaní jeho povinností. Preto postupne prechádzajú od podrobného skúmania Boha na cestu hľadania pravdy-princípov. Pre obyčajných skazených ľudí je to normálny spôsob vstupu a skúsenostný proces. U antikristov je to však iné. Od prvého dňa, keď vstúpia do Božieho domu a prekročia jeho prah, si myslia: „Všetko v božom dome je také zaujímavé a nové – je to iné ako vo svete nevercov. V božom dome musí byť každý čestný; sú ako jedna veľká rodina a je to tu také plné života!“ Keď podrobne preskúmajú, spoznajú a dôkladne pochopia svojich bratov a sestry, nastane čas, aby podrobne skúmali Boha. V duchu si myslia: „Kde je boh? Čo robí? Ako to robí? Podrobne skúmať boha v nebi je ťažké; je ťažko pochopiteľný a my na to sme krátki. No teraz je tu jedna pohodlná skratka – boh prišiel na zem, vďaka čomu sa ľahko podrobne skúma.“ Niektorí z nich majú to šťastie, že sa s Bohom na zemi stretnú a vidia túto osobu na vlastné oči, vďaka čomu sa im podrobne skúma ešte pohodlnejšie. Ako to robia? Podrobne skúmajú, ako sa Boh na zemi veselo rozpráva, pri akých otázkach používa jeden spôsob reči a pri akých iný, za akých okolností sa smeje a je šťastný a o čom v tých chvíľach hovorí, ako aj o čom hovorí, keď je nešťastný alebo keď je nahnevaný. Podrobne skúmajú, v akých situáciách ľudí ignoruje alebo k nim je celkom priateľský, kedy ľudí orezáva a kedy nie, akým otázkam venuje pozornosť a o čo sa nestará, ako aj to, či vie, keď Ho ľudia podrobne skúmajú, podvádzajú alebo Mu za Jeho chrbtom ubližujú. Po podrobnom preskúmaní širších aspektov sa antikristi ponoria do podrobností, akými je napríklad to, čo Boh na zemi jedáva, čo si oblieka a aká je Jeho denná rutina. Podrobne skúmajú, čo má rád, kam rád chodí a dokonca aj aké sú jeho najviac či najmenej obľúbené farby, či má radšej slnečné alebo zamračené počasie a či chodí von aj v zlom počasí – všetky tieto konkrétne detaily. Antikristi od začiatku až do konca neustále podrobne skúmajú, pričom ignorujú, čo táto osoba, ktorá je nositeľom Božej identity, prišla urobiť. Hovoria: „Je mi jedno, čo si prišiel urobiť; kedykoľvek ťa uvidím, staneš sa predmetom môjho podrobného skúmania.“ Aký je účel ich podrobného skúmania? Myslia si: „Ak dokážem potvrdiť, že si skutočne boh, môžem všetko neochvejne a z celého srdca zanechať, aby som ťa nasledoval. Keďže je veriť v boha ako uzavrieť stávku a keďže ty tvrdíš, že si boh a vtelené telo boha, veriť v teba je to isté, ako si na teba staviť. Ako by som ťa nemohol podrobne skúmať? Keby som ťa podrobne neskúmal, bolo by to voči mne nespravodlivé. Keby som ťa podrobne neskúmal, nepreberal by som zodpovednosť za svoj vlastný konečný osud, údel a svoje vyhliadky. Musím ťa podrobne skúmať až do úplného konca.“ Ešte aj dnes si po všetkom tom podrobnom skúmaní stále nie sú istí: „Je táto osoba naozaj kristus? Je to skutočne vtelený boh? Nie je to veľmi jasné. Každopádne ho veľa ľudí nasleduje a situácia so šírením evanjelia je pomerne sľubná. Vyzerá to tak, že by sa mohlo šíriť ďalej, takže by som si nemal dovoliť zostať pozadu. No stále ho musím podrobne skúmať.“ Sú nenapraviteľní.

Antikristi majú podlú povahu-podstatu, takže so svojím podrobným skúmaním nikdy neprestávajú. V organizácii alebo komunite nevercov podrobne skúmajú a zneužívajú všetkých možných ľudí, zisťujú, čo majú ich nadriadení radi, rozpoznávajú ich slabiny a potom prispôsobujú svoje konanie a starajú sa o svojich nadriadených, aby sa im votreli do priazne. Po vstupe do Božieho domu pritom ich prirodzenosť ostáva nezmenená a oni pokračujú vo svojom podrobnom skúmaní. Nerozumejú, že podrobné skúmanie Boha nie je cesta, ktorou by mali veriaci ísť. Podrobným skúmaním Boha nikdy nepochopia Božie činy, neuvidia, že všetko, čo Boh vyjadruje, je pravda, ani neporozumejú tomu, že všetky tieto pravdy a Božie činy sú na spásu ľudstva. Antikristi tomuto faktu nikdy neporozumejú. Vidia len to, že Boží vyvolený ľud neustále trpí prenasledovaním a honbou satana. Pozorujú len to, ako zlí ľudia páchajú zlé skutky a spôsobujú vyrušenia v cirkvi a ako sily antikristov v náboženskom svete neustále ohovárajú a odsudzujú Boha, zatiaľ čo Boh nič z toho nerieši. Antikristi sa tak naďalej držia vlastných predstáv a výmyslov a neoblomne odmietajú prijať akékoľvek pravdy, ktoré Boh vyjadrí. Aký to má výsledok? Ich predstavy a výmysly sa stávajú ich dôkazom, na ktorom stavajú odporovanie Bohu. V očiach antikristov sú tieto takzvané dôkazy dôvodmi, prečo neveria v Božiu identitu a podstatu a prečo ich neuznávajú. Práve preto, že odmietajú prijať pravdu, už nikdy neuvidia pravdy, ktoré sa skrývajú za týmito skutočnosťami, pravdy, ktorým by ľudia mali rozumieť a chápať ich, a Božie úmysly. To je výsledok ich podrobného skúmania. Tí, ktorí sa tvárou v tvár týmto skutočnostiam usilujú o pravdu, milujú ju a majú skutočnú vieru v Boha, od Neho dokážu prijať veci a reagovať správne, nech už sa v Božom dome deje čokoľvek. Dokážu čakať na Boha, stíšiť sa pred Ním, modliť sa k Nemu, snažiť sa pochopiť Božie úmysly a tiež rozumieť a chápať, že za všetkými týmito udalosťami sú Jeho dobré úmysly. Boh kvôli odhaleniu a odrezaniu zlých ľudí robí veľa vecí, ktoré by ľuďom nikdy nenapadli. A zároveň s cieľom zdokonaliť Boží vyvolený ľud a umožniť mu získať schopnosť rozlišovať a poučiť sa používa aj zlých ľudí a ich zlé skutky, aby Mu poskytli službu. V jednom ohľade ich Boh odhaľuje a odrezáva a v druhom umožňuje svojmu vyvolenému ľudu vidieť, aké veci sú pozitívne a aké negatívne, koho Boh schvaľuje a koho nenávidí, a koho Boh vyraďuje a komu žehná. To všetko sú lekcie, ktoré sa Boží vyvolený ľud musí naučiť, pozitívne výsledky, ktoré by mali dosiahnuť tí, ktorí sa usilujú o pravdu, a pravdy, ktorým by ľudia mali rozumieť. Antikristi však v dôsledku svojej podlej povahy-podstaty tieto najvzácnejšie veci nikdy nezískajú. Preto majú len jeden stav – kým sú v Božej prítomnosti, popri tom, že o Ňom pochybujú, Ho neustále podrobne skúmajú. Aj keď tomu nemôžu prísť na kĺb, pokračujú v Jeho podrobnom skúmaní. A ak sa ich spýtaš, či sú unavení, povedia: „Vôbec nie. Podrobné skúmanie boha je zábavná, fascinujúca, zaujímavá a pútavá vec!“ Nie sú to diabolské slová? Majú výraz satana a prirodzenosť-podstatu antikristov. Nemajú v úmysle prijať pravdu ani Božiu spásu; sú tu výlučne na to, aby podrobne skúmali Boha.

c. Podozrievavosť

V ďalšom duchovnom spoločenstve budeme hovoriť o podozrievavosti antikristov voči Bohu. Čo doslova znamená podozrievavosť? Pri podrobnom skúmaní Boha existujú určité konkrétne prejavy, myšlienky a formy správania a je úplne správne povedať, že to isté platí aj o podozrievavosti. Niektorí ľudia po podrobnom skúmaní Boha stále nevedia, aká je vlastne Jeho povaha alebo aké má emócie, nie sú si istí, či Boh skutočne existuje, a už vôbec nie sú schopní určiť, či je tento obyčajný človek Kristus alebo či má Božiu podstatu. Nerozumejú týmto veciam a nemajú v nich jasno. A keď majú neskôr príležitosť komunikovať s Bohom, myslia si: „Kristus so mnou hovoril o ľuďoch, ktorí svoje povinnosti konajú povrchne. Je možné, že na mňa niekto žaloval, že si svoje povinnosti konám povrchne, a kristus sa o tom dozvedel? Preto to pri našom stretnutí spomenul? Určite je to preto, že na mňa niekto žaloval, a keď sa to kristus dozvedel, vybral si ma za terč, ktorý odhalí. Má ma kristus stále rád, keď vie, aký som človek? Cíti voči mne odpor alebo o mne má nízku mienku? Pripravuje sa na to, že ma prepustí?“ Keď po chvíli čakania vidia, že ich neprepustil, pomyslia si: „Uf, tak som sa bál. Myslel som si, že kristus možno bude malicherný, ale neurobil to. Teraz si môžem vydýchnuť.“ Niektorí môžu povedať: „Počas svojho posledného stretnutia s kristom som hovoril nesúvisle – ako nevzdelaný človek – a môj prejav bol trochu mimo. Odhalil som svoje pravé ja. Bude mať zo mňa kristus zlý dojem? Vyradí ma neskôr? Keď ho nevidím, všetko je v poriadku – moje problémy sa objavia len vtedy, keď sa s ním stretnem. Už sa s ním nesmiem stretnúť. Keď ho uvidím, musím sa mu vyhýbať a držať sa od neho čo najďalej a rozhodne sa s ním nesmiem stýkať, komunikovať s ním alebo s ním mať blízky kontakt. Inak by o mne mohol mať nízku mienku.“ Čo sú to za myšlienky a prístupy? (Podozrievavosť.) Je to podozrievavosť. Sú aj takí, ktorí hovoria: „Na poslednom zhromaždení sa boh spýtal jednoduchú otázku, no ja som neodpovedal dobre, čo odhalilo moje nedostatky. Bude si boh myslieť, že nemám dobrú kvalitu, a odmietne ma v budúcnosti rozvíjať? Minule niekto odhalil niečo, čo som urobil, a povedal, že som bol hlúpy a konal bezmyšlienkovite. Ak sa o tom boh dozvie, bude ma v budúcnosti naďalej zdokonaľovať? Aké je moje postavenie v božej mysli – je vysoké alebo nízke? Nadradené alebo podradené? Do ktorej kategórie patrím? Vždy, keď budem v budúcnosti hovoriť s bohom, musím si pripraviť slová. Nemôžem hovoriť len tak alebo povedať čokoľvek, čo mám na mysli. Musím viac rozjímať, viac o veciach uvažovať, viac zvažovať, dobre si usporiadať slová a predstaviť kristovi svoju najvynikajúcejšiu a najšikovnejšiu stránku. Aké by to bolo úžasné a dokonalé!“ Aj toto je podozrievavosť.

Podozrievavosť je ďalšou črtou podlej povahy antikristov. Antikristi popri pochybovaní a podrobnom skúmaní aj prechovávajú podozrievavosť. Skrátka bez ohľadu na to, ktorý aspekt dominuje ich myšlienkam, žiadny z nich nemá nič spoločné s praktizovaním a hľadaním pravdy. Môžu teda tieto prístupy, myšlienky alebo metódy potvrdiť, že je povaha-podstata antikristov podlá? (Áno.) Či už antikristi pochybujú o Bohu, podrobne Ho skúmajú alebo sú voči Nemu podozrievaví, v žiadnom prípade sa nikdy nedokážu zamerať na pravdu, nikdy sa neobrátia späť a vytrvalo používajú tieto metódy, aby v súvislosti s Bohom uvažovali o veciach a aby k Nemu pristupovali bez akéhokoľvek hľadania pravdy. Bez ohľadu na to, aké vyčerpávajúce a ťažké môžu byť tieto činy, ich ďalej neúnavne robia a opakujú. A bez ohľadu na to, ako dlho Boha podrobne skúmali alebo podozrievali, alebo či dosiahli nejaké výsledky alebo nie, kráčajú tou istou cestou ako predtým, pokračujú v takomto konaní a opakujú svoje činy. Nikdy sa sami neskúmajú a nemyslia si: „Je toto metóda a postoj, s akým by mala stvorená bytosť pristupovať k Bohu? Aká je povaha môjho prístupu k Bohu? Aký druh povahy odhaľujem? Je takýto prístup k Nemu v súlade s pravdou? Nenávidí ho Boh? Ak budem aj naďalej robiť veci, ktoré Boh nenávidí, aký bude konečný výsledok? Budem Bohom opustený a vyradený? Prečo vzhľadom na negatívne následky, ktoré to bude mať, nedokážem konať a praktizovať v súlade s Božími slovami a požiadavkami?“ Uvažujú o týchto veciach? (Nie.) Prečo neuvažujú? Pretože im v charaktere chýba svedomie a rozumnosť. Nemajú svedomie, takže takéto nerozumné a absurdné činy vykonávajú bez toho, aby si to uvedomovali. Chýbajúca rozumnosť spôsobuje, že nikdy nerozumejú tomu, kým sú, ani pozícii, perspektíve a postaveniu, ktoré by mali zaujať. Nikdy nemajú pocit, že sú obyčajným človekom, skazeným človekom alebo splodencom a potomstvom satana, ktoré Boh nenávidí. To, čo by ľudia mali prijať, sú Božie slová, Božie požiadavky a pravda, ktorou ich Boh zásobuje; nemali by Boha podrobne skúmať, akoby Mu boli rovní, a smiať a rozprávať sa s Ním, akoby komunikovali s inou osobou – nie sú to veci, ktoré by robil nečlovek? V tej chvíli je charakter antikristov odhalený a ovláda ich podlá povaha-podstata antikristov, čo ich núti neúnavne sa zapájať do týchto bezcenných a nezmyselných činov, ktoré škodia iným a neprinášajú im žiadny úžitok. Napriek tomu to však nedokážu nechať tak a neuvedomujú si chybu tejto cesty ani prirodzenosť, ktorá sa skrýva za týmito činmi. Bez ohľadu na množstvo úsilia, utrpenia a zlyhaní, ktoré sú s touto vecou spojené, necítia žiadnu vinu, žiadne výčitky ani žiadny pocit dlhu. Trvajú na tom, že sú si rovní s Bohom a dokonca Boha z výšky podrobne skúmajú, opovrhujú Ním, opakovane o Ňom pochybujú a podozrievajú Ho. Nezáleží na tom, koľko rokov veria v Boha – ich postoj k Bohu a to, ako k Nemu pristupujú, sa nikdy nezmenili. Ak o Ňom nepochybujú, podrobne Ho skúmajú, a ak Ho podrobne neskúmajú, podozrievajú Ho. Je to, akoby boli posadnutí démonom alebo urieknutí – toto sú viaceré prejavy podlej podstaty antikristov. Antikristi sú od prírody podlí; niektorí ľudia, ktorí nedokážu prekuknúť ich podstatu, môžu povedať: „Nemôžeš sa toho podrobného skúmania Boha zdržať? Nemôžeš o Ňom prestať pochybovať? Nemôžeš Ho prestať podozrievať? Ak prestaneš robiť tieto veci, budeš schopný porozumieť pravde, pristupovať k Bohu ako k Bohu, vypestovať si skutočnú vieru v Neho a oprávnene sa stať členom Božieho ľudu; budeš mať príležitosť stať sa stvorenou bytosťou, ktorá je na požadovanej úrovni, a nebudeš potom hodný mena jedného z Božieho vyvoleného ľudu? Aké by to bolo úžasné!“ Antikristi však odvrknú: „Nie som taký hlúpy. Aké má výhody byť stvorenou bytosťou na požadovanej úrovni? To je nuda. Zaujímavé je to len vtedy, keď o bohu pochybujem, podrobne ho skúmam a podozrievam ho!“ Tento prejav antikristov sa podobá na to, čo hovorí veľký červený drak: „Boj s inými ľuďmi a s nebom je zdrojom nekonečnej zábavy.“ Toto je presná definícia a pravý odraz podlej prirodzenosti-podstaty antikristov. Antikristi sú v skratke mimoriadne podlí – až do extrému. Ľudia, ktorí veria v Boha, ale vyslovene odmietajú prijať pravdu, sú podlí. Mnohí ľudia chcú vždy antikristom dať šancu na pokánie a myslia si, že sa jedného dňa budú kajať – je tento argument správny? Ako sa hovorí: „Krivý strom nik nenapraví“ a „Leopard nedokáže zmeniť svoje škvrny.“ Preto nemôžeš používať štandardy a metódy zaobchádzania sa ľuďmi pri zaobchádzaní s antikristami alebo na to, aby si na nich kládol požiadavky. Sú takí, akí sú. Ak Boha podrobne neskúmajú, nepochybujú o Ňom alebo Ho neupodozrievajú, cítia sa nepohodlne, pretože ich ovláda ich podlá prirodzenosť.

d. Ostražitosť

Ďalej budeme hovoriť v duchovnom spoločenstve o ostražitosti. Antikristi majú jeden najprevládajúcejší a najjasnejší názor a pohľad. Hovoria: „Ľudia nesmú dovoliť, aby boh ovládal ich osudy alebo aby bol nad nimi zvrchovaný; ak boh ovláda osud človeka, tak je s ním koniec. Ľudia sa musia ovládať sami, aby dosiahli šťastie a aby mohli bezstarostne jesť, piť a zabávať sa. Boh im nedovolí jesť, piť a zabávať sa a nedovolí im dobre žiť; len ich núti znášať ťažkosti. Musíme teda vziať svoje šťastie do vlastných rúk; nemôžeme svoje osudy zveriť bohu, pasívne na všetko čakať alebo nechať boha, aby všetko pripravil a aby nás osvecoval a viedol – nemôžeme byť takým druhom ľudí. Máme ľudské práva, právo na autonómne konanie a slobodnú vôľu. Nemusíme bohu všetko hlásiť a v súvislosti s každou vecou ho hľadať – vyzerali by sme tak neschopne; to robia len hlupáci!“ Čo robia? (Sú voči Bohu ostražití.) Niektorí ľudia hovoria: „Buď opatrný, keď pred bohom skladáš prísahu – dobre si premysli, čo povieš. Keď človek koná, nebo sa pozerá!“ Niektorí sa modlia: „Ó, bože, zasväcujem ti celý svoj život a mladosť; nebudem si hľadať partnera ani sa nezosobášim.“ Po tom, čo to vyslovia, to však ľutujú a myslia si: „Splní boh moje slová? Čo ak budem naozaj potrebovať partnera alebo sa budem chcieť zosobášiť? Potrestá ma boh? To je zlé!“ Od toho momentu sú skľúčení a bez nálady, vyhýbajú sa opačnému pohlaviu a boja sa trestu. Čo robia? (Sú ostražití voči Bohu.) Ďalší druh človeka hovorí: „Vydávanie sa bohu nie je ani ľahké, ani jednoduché. Musíš mať záložný plán; predtým, ako sa mu vydáš, si musíš pripraviť zadné vrátka. Inak sa o teba boh nepostará, keď ti dôjdu prostriedky! Vydať sa bohu je tvoja vec a to, že je boh zvrchovaný nad všetkým, je ďalšia vec. Boh je nad všetkým zvrchovaný – postará sa o takého malého človeka, ako si ty? Boh sa stará len o veľké veci; týmito drobnosťami sa nezaoberá, takže si musíš naplánovať a pripraviť zadné vrátka. Ak ťa boh neskôr nebude chcieť a pošle ťa preč, nepreukáže ti žiadne milosrdenstvo.“ Aké je to zmýšľanie? (Ostražitosť voči Bohu.) Ľudia sú takí vypočítaví. Keď sa niektorí stanú vodcami, prinesú určité obete a skutočne sa trochu vydajú. No keďže majú zlú ľudskú prirodzenosť, odpornú povahu a povahu antikristov, spôsobia Božiemu domu značné straty, v dôsledku čoho ich pošlú preč. Potom sa naučia správať sa slušne a držať sa v úzadí, nikomu sa nezdôverujú a hovoria: „Kedysi som sa ľuďom vždy zdôveroval, takže všetci vedeli, čo sa so mnou skutočne deje, ale potom ma niekto nahlásil božiemu domu a poslali ma preč. Musím sa teda teraz naučiť uzavrieť sa, skrývať sa, brániť sa a chrániť sa. Musím byť opatrný, keď sa zdôverujem ľuďom, a nemal by som sa zdôverovať ani bohu. Už neverím, že boh je pravda a že je verný. A ešte menej dôverujem bratom a sestrám. Nikto nie je hoden mojej dôvery, a to ani len členovia mojej rodiny či príbuzní, nieto ešte tí, ktorí sa usilujú o pravdu.“ Čo robia? (Sú ostražití.) Keď antikristi zažijú orezávanie, zlyhanie, pády a odhalenie, zhodnotia to a prídu s výrokom: „Nikomu neškoď, no pred každým sa chráň.“ V skutočnosti iným dosť uškodili a nakoniec sa pretvarujú a prídu s týmto klamom. Za normálnych okolností by ľudia po mnohých rokoch viery v Boha a po prežití mnohých neúspechov a zlyhaní a tiež po Božom zjavení a Jeho orezávaní mali o sebe uvažovať a spoznávať sa prostredníctvom lekcií z týchto neúspechov, hľadať pravdu na riešenie problémov a nájsť dôvody svojich neúspechov a pošmyknutí v Božích slovách, ako aj cestu praktizovania, ktorou by sa mali uberať. Antikristi to však nerobia. Po početných pošmyknutiach a zlyhaniach sa ich správanie stupňuje, ich pochybnosti o Bohu pribúdajú a sú čoraz vážnejšie, ich podrobné skúmanie Boha sa stále zintenzívňuje, ich podozrenie voči Bohu sa prehlbuje a ich srdce sa rovnako napĺňa ostražitosťou voči Bohu. Ich ostražitosť je plná sťažností, hnevu, vzdoru a pobúrenia a dokonca sa u nich postupne objavuje popieranie, vynášanie súdu a odsudzovanie Boha. Nie sú vari v čoraz väčšom nebezpečenstve?

Súdiac podľa toho, aký postoj majú antikristi voči Bohu, voči prostrediam a ľuďom, udalostiam a veciam, ktoré Boh pripravil, voči tomu, ako ich Boh zjavuje a disciplinuje a tak ďalej, majú najmenší úmysel hľadať pravdu? Majú čo i len najmenší úmysel podriadiť sa Bohu? Majú čo i len najmenšiu vieru v to, že toto všetko nie je náhodné, ale že je to skôr riadené Božou zvrchovanosťou? Majú toto pochopenie a povedomie? Očividne nie. Dá sa povedať, že koreň ich ostražitosti pochádza z ich pochybností o Bohu. Dá sa povedať, že koreň ich podozrenia voči Bohu tiež pochádza z ich pochybností o Bohu. Výsledky, ktoré prináša ich podrobné skúmanie Boha, vedú k tomu, že sú voči Bohu podozrievavejší a zároveň ostražitejší. Súdiac podľa rôznych myšlienok a názorov vychádzajúcich z myslenia antikristov, ako aj rôznych prístupov a správaní vytváraných pod nadvládou týchto myšlienok a názorov sú títo ľudia jednoducho nerozumní; nedokážu pochopiť pravdu, nevedia si vypestovať skutočnú vieru v Boha, nedokážu dôkladne veriť v existenciu Boha a uznať ju a nedokážu veriť a uznať, že Boh je zvrchovaným nad celým stvorením, že je zvrchovaným nad všetkým. To všetko je spôsobené ich podlou povahou-podstatou.

19. decembra 2020