Desiaty bod: Opovrhujú pravdou, bezostyšne porušujú princípy a ignorujú opatrenia Božieho domu (Štvrtá časť)

II. Pohŕdanie telom, v ktorom je Boh vtelený

Na poslednom duchovnom spoločenstve sme hovorili o druhej podtéme desiateho prejavu antikristov – pohŕdanie telom, v ktorom je Boh vtelený. Kde sme v našom duchovnom spoločenstve skončili? (Ako zaobchádzajú s Kristom závisí od ich nálady.) Dostali sme sa k bodu „ako zaobchádzajú s Kristom závisí od ich nálady“. Najprv si zopakujme, o akých aspektoch sme v duchovnom spoločenstve hovorili. Koľko situácií bolo rozobraných v súvislosti so „závislosťou od ich nálady“? (Išlo o päť situácií: ich správanie, keď sú orezávaní, ich správanie voči Kristovi, keď bol prenasledovaný, keď si vytvárajú predstavy o vtelenom Bohu, keď sú povýšení alebo prepustení a keď sú konfrontovaní s rôznymi prostrediami.) To je viac-menej všetko. Keď počúvate obsah týchto aspektov, počúvate len o súvisiacich udalostiach, alebo ich porovnávate so sebou samými a prostredníctvom týchto udalostí získavate a chápete pravdu? S akým postojom počúvate? (Keď Boh odhaľuje a rozoberá tieto stavy a prejavy, dokážem ich porovnať so sebou. Niekedy sa nemusím správať úplne rovnako ako sa prejavujú antikristi, ale moja odhalená povaha a prirodzenosť-podstata sú rovnaké.) Odhalené stavy, prejavy a podstaty existujú v rôznej miere u každého. Keď ľudia začnú veriť v Boha, je pre nich ťažké všimnúť si na sebe prejavy týchto skazených pováh, ale ako sa ich skúsenosť s vierou v Boha postupne prehlbuje, nevedomky si začnú všímať určité povahy a správanie. Preto bez ohľadu na to, či sa na teba vzťahujú konkrétne prejavy, ktorých sa obsah tohto duchovného spoločenstva týka, alebo či si sa v minulosti takého správania dopustil, neznamená to, že tieto záležitosti s tebou nesúvisia; neznamená to, že také veci neurobíš v budúcnosti, ani to neznamená, že nemáš takéto povahy a správanie. Už viac ako rok hovoríme v duchovnom spoločenstve o rôznych prejavoch antikristov a odhaľujeme ich. Keďže už viac ako rok hovoríme v duchovnom spoločenstve o jednej téme a stále sme neskončili, myslíte si, že obsah nášho duchovného spoločenstva je konkrétny a dôkladný? (Je dôkladný.) Je mimoriadne konkrétny a dôkladný! Napriek tomu, že duchovné spoločenstvo dosiahlo túto úroveň, mnohí ľudia sa stále správajú tak isto ako na začiatku a ani v najmenšom sa nezmenili. To znamená, že vyslovené slová a odhalené stavy, povahy a podstaty im nepomáhajú ani len trochu. V tomto období sa stále nájdu takí, ktorí sa naďalej správajú bezohľadne a bezškrupulózne, konajú svojvoľne a diktátorsky, a správajú sa tvrdohlavo a náladovo. Zostávajú takí, akí boli predtým, alebo sa po získaní postavenia stávajú ešte nespútanejšími a odhaľujú sa ešte dôkladnejšie. Okrem toho sú niektorí ľudia neustále prepúšťaní a vyčisťovaní – čo sa to deje? (Je to preto, že títo ľudia nikdy neprijali pravdu; vypočuli si toľko kázní, ale nevzali si ich k srdcu.) Jedným z dôvodov je, že títo ľudia nikdy neprijímajú pravdu. Majú odpor k pravde a nemilujú pozitívne veci. Ďalším dôvodom je, že vnútorne majú podstatu antikristov a nie sú schopní prijať pravdu ani pozitívne veci. Preto, hoci som Ja tak konkrétne hovoril v duchovnom spoločenstve o rôznych podstatách a prejavoch antikristov a odhalil ich, títo antikristi a zlí ľudia stále konajú nespútane a bez strachu; robia si, čo chcú. Neurčuje to snáď ich podstata? Pre týchto ľudí je skutočne nemožné zmeniť svoju prirodzenosť. Zostávajú nedotknutí kázňami bez ohľadu na to, koľko si ich vypočujú, ani sa nekajajú. Súdiac podľa ich každodenného života, ich postoja k vykonávaniu povinností a spôsobu, akým ich vykonávajú, vôbec neprijímajú pravdu a ich povahy sa ani v najmenšom nezmenili. Tieto slová sú ako kázanie hluchým – úplne neúčinné. Tieto slová na antikristov nepôsobia, ale mali určitý brzdiaci účinok na vás? Poslúžili na obmedzenie určitého správania a pozdvihnutie noriem vášho svedomia a morálky? (Trochu.) Ak na niekoho nemali tento účinok, je potom ešte človekom? Nie je; je to diabol. Samozrejme, po vypočutí týchto slov väčšina ľudí získala určité rozlišovanie rôznych pováh-podstát antikristov a z hĺbky vnútra si vypestovala voči povahám antikristov nenávisť. Zároveň získala určité porozumenie a poznanie svojich vlastných skazených pováh-podstát. To je dobrý znak, dobrá vec. Nájdu sa však aj ľudia, ktorí čím viac počúvajú, tým sú negatívnejší? Keď počujú tieto slová, myslia si: „Je koniec. Zakaždým, keď sa odhaľujú prejavy, stavy a povahy antikristov, úplne sa zhodujú s mojimi. Nikdy pre mňa nie sú irelevantné. Kedy sa budem môcť úplne dištancovať od povahy antikristov? Kedy budem môcť preukázať nejaké prejavy Božieho ľudu, Božích milovaných synov?“ Čím viac počúvajú, tým sú negatívnejší, tým viac majú pocit, že nemajú žiadnu cestu, ktorou by mohli ísť. Je táto reakcia normálna? (Nie.) Cítite sa negatívne? (Nie.) Zakaždým, keď Ma počujete odhaľovať tieto prejavy a udalosti antikristov, pichá to alebo spôsobuje nepohodlie? Cítite sa zahanbene? (Pichá to, cítime sa zahanbene.) Bez ohľadu na to, aké máte pocity, skutočnosť, že to nevedie k negativite, je dobrá. Stojíte pevne. Nebyť negatívny však nestačí; nedosahuje to účel, nie je to konečným cieľom. Prostredníctvom týchto slov musíte dospieť k poznaniu seba samých. Nejde o pochopenie jedného aspektu správania, ale o poznanie vlastnej povahy a podstaty. Toto porozumenie by vám malo umožniť nájsť cestu k praktizovaniu v živote a v procese konania vašej povinnosti. Mali by ste podľa toho vedieť, aké činy sú v súlade so správaním antikristov, aké činy odhaľujú povahu antikrista a aké činy sú v súlade s princípmi. Ak to dokážeš dosiahnuť, potom si tieto slová nepočúval nadarmo; mali na teba účinok. Ďalej budeme v duchovnom spoločenstve hovoriť o štvrtom prejave toho, ako antikristi zaobchádzajú s vteleným Bohom – iba počúvanie toho, čo hovorí Kristus, ale bez poslušnosti či podriadenia sa.

D. Iba počúvanie toho, čo hovorí Kristus, ale bez poslušnosti či podriadenia sa

Antikristi iba počúvajú to, čo Kristus hovorí, ale neposlúchajú ani sa nepodriaďujú; ako teda počúvajú? Postoj, s akým počúvajú, v podstate vystihuje nasledujúca fráza: Nie je v tom žiadna poslušnosť, žiadna skutočná podriadenosť; neprijímajú zo srdca, počúvajú iba ušami, nepočúvajú ani nechápu srdcom. Keď sa na to pozrieme doslovne, správanie a povaha antikristov v tomto ohľade sa dajú zhrnúť do týchto základných prvkov. Z pohľadu povahy-podstaty antikristov takíto ľudia neposlúchajú ani sa nepodvoľujú ničomu, čo pochádza od Boha, ani ničomu, čo Boh alebo ľudia považujú za dobré a pozitívne, a ničomu, čo je v súlade s prirodzenými zákonitosťami. Namiesto toho na také veci pozerajú zvrchu a majú svoje vlastné pohľady a názory. Sú ich pohľady v súlade s pravidlami a zákonmi pozitívnych vecí? Nie. Ich pohľady spočívajú v dvoch aspektoch: jedným sú zákony satana a druhý je v súlade so záujmami satana a satanovou prirodzenosťou-podstatou. Takže pokiaľ ide o telo, v ktorom je Boh vtelený, pohľady a postoje antikristov v podstate spočívajú v dvoch veciach: jednou je logika a zákony satana a druhou je povaha-podstata satana. Kristus je hovorcom Boha, keď koná etapu diela na zemi; je vyjadrením a vtelením Boha, keď koná etapu diela na zemi. Voči takejto role nemajú antikristi žiadnu skutočnú vieru v srdci. Majú len zvedavosť, záľubu v podrobnom skúmaní a zaobchádzania s Ním ako s osobou s postavením, ktorej sa treba podlizovať a lichotiť. Nenasledujú Ho a už vôbec voči nemu nemajú skutočnú lásku a podriadenosť. Pokiaľ ide o Krista, je to postava, ktorá sa v očiach skazeného ľudstva zdá byť bezvýznamná. Jeho vzhľad je obyčajný a normálny; Jeho reč, správanie a vystupovanie, ako aj všetky aspekty Jeho ľudskej prirodzenosti, sú tiež obyčajné a normálne. Ba čo viac, forma, spôsob a metóda diela, ktoré koná, sa v očiach všetkých javia ako mimoriadne obyčajné, normálne a praktické. Nie sú nadprirodzené, prázdne, hmlisté a nie sú odtrhnuté od reálneho života. Skrátka, zvonku Kristus nepôsobí vznešene. Jeho reč, činy a vystupovanie nie sú hlboké ani abstraktné. Pri pozorovaní ľudskými očami nie je vidieť žiadne tajomstvá ani nič nepochopiteľné. Je jednoducho príliš praktický, príliš normálny. Skôr než budeme diskutovať o podstate a prirodzenosti všetkého diela, ktoré vykonáva vtelený Boh, uvažujme o všetkom, čo je na tejto role vteleného Boha pre ľudí navonok viditeľné: Jeho reč, správanie, vystupovanie, životné zvyklosti, osobnosť, záujmy, úroveň vzdelania, záležitosti, o ktoré sa zaujíma a o ktorých diskutuje, Jeho spôsob zaobchádzania s ľuďmi a stýkania sa s nimi, ako aj veci, o ktorých vyjadruje poznatky, a tak ďalej. Nič z toho nie je z pohľadu človeka nadprirodzené, vznešené ani prázdne, ale je to obzvlášť praktické. Všetky tieto aspekty sú skúškou pre každého, kto nasleduje Krista. Lenže tí, ktorí skutočne veria v Boha, ktorí majú svedomie a rozum, keď pochopia niektoré pravdy, zaradia všetky tieto normálne a praktické vonkajšie prejavy Krista do kategórie vteleného Boha, aby chápali, porozumeli a podriadili sa. Iba antikristi to nerobia; nedokážu to. Hlboko v ich srdciach sa im zdá, že takej mimoriadne obyčajnej postave, akou je Kristus, niečo chýba. Čo presne chýba? Hlboko vo vnútri majú antikristi často pocit, že taký obyčajný človek nepôsobí celkom ako boh. Často tiež vyžadujú, aby taký obyčajný človek hovoril, konal a správal sa spôsobom, ktorý by sa podľa nich hodil k pravému bohu, kristovi ich predstáv. Preto, ak sa pozrieme hlboko do sŕdc antikristov, nie sú ochotní prijať takého obyčajného človeka za svojho pána, za svojho boha. Čím je nejaký aspekt Krista normálnejší, praktickejší a obyčajnejší, tým viac ním antikristi pohŕdajú, opovrhujú a dokonca naň hľadia s nepriateľstvom. Takže pokiaľ ide o akýkoľvek aspekt Kristovho správania, vrátane Jeho slov, antikristi ich v hĺbke duše nedokážu prijať a dokonca im odporujú.

Čo zahŕňa Kristova reč? Niekedy ide o pracovné opatrenia, inokedy o poukázanie na niečie nedostatky, niekedy o odhalenie skazenej podstaty určitého typu človeka, niekedy o analýzu podstaty a všetkých detailov určitej záležitosti s cieľom rozobrať súvisiace problémy, niekedy o posúdenie správnosti a nesprávnosti nejakej veci, inokedy o určenie výsledku pre určitý typ človeka, niekedy o povýšenie určitých ľudí, niekedy o prepustenie iných ľudí, niekedy o orezávanie niektorých a inokedy o útechu a povzbudzovanie ďalších. Samozrejme, okrem právd týkajúcich sa ľudského života-povahy, o ktorých Kristus hovorí počas svojho diela, sa často dotýka aj najrôznejších vecí, ako aj niektorých tém týkajúcich sa ľudského poznania a rôznych profesijných oblastí. Kristus je normálny a praktický človek; nežije vo vákuu. Má myšlienky a názory na všetky záležitosti týkajúce sa ľudskej existencie a života, a pristupuje k nim s princípmi. Ak sa tieto princípy týkajú tém prežitia ľudí, vstupu ľudí do života či uctievania Boha, dá sa povedať, že sú to všetko pravdy? (Áno.) Slová týkajúce sa ľudského poznania, filozofie a niektorých odborných záležitostí, o ktorých Kristus hovorí, nemožno priamo nazvať pravdou, ale v názore, postoji a princípe sa líšia od toho, čo o nich vedia ľudia. Ľudia môžu napríklad zaujať k určitému poznatku úctivý postoj a žiť podľa neho, zatiaľ čo Kristus dokáže rozobrať a rozlíšiť všetky druhy poznatkov a zaobchádzať s nimi správne. Vezmime si napríklad vašu odbornosť v určitej profesii a ako zvládate súvisiace vedomosti. Čo môžete dosiahnuť uplatnením týchto vedomostí? Ako uplatňujete tieto vedomosti v procese konania svojej povinnosti? Sú v tom zahrnuté nejaké pravdy-princípy? Ak nerozumieš pravde, potom neexistujú žiadne princípy a pri konaní svojej povinnosti sa spoliehaš výlučne na vedomosti. Ja možno nie som odborníkom v danej profesii ani nemám hlboké porozumenie týmto vedomostiam, chápem len všeobecnú myšlienku a poznám niektoré základy, ale viem, ako tieto vedomosti uplatniť spôsobom a s princípmi tak, aby efektívne slúžili Božiemu dielu. V tom je ten rozdiel. Antikristi, keďže neprijímajú pravdu, nikdy neuvidia tento bod a nikdy nepochopia, aká je v skutočnosti podstata Krista. Kristus má Božiu podstatu – kde presne sa tento výrok napĺňa a prejavuje, ako by s ním mali ľudia zaobchádzať a aký úžitok a zisk z neho ľudia majú? Antikristi tento aspekt nikdy neuvidia. Prečo je to tak? Je tu jeden najdôležitejší dôvod: bez ohľadu na to, ako sa antikristi pozerajú na telo, v ktorom je Boh vtelený, vidia len človeka. Merajú z ľudskej perspektívy, pri pozeraní uplatňujú ľudské vedomosti, skúsenosti, intelekt, intrigy a ľsti, ale bez ohľadu na to, ako sa pozerajú, nevidia na tejto osobe nič zvláštne, ani nedokážu rozlíšiť, že má Božiu podstatu. Povedzte Mi, môžu to vidieť voľným okom? (Nie.) Čo keby použili mikroskop alebo röntgen? Potom je ešte menej pravdepodobné, že by to videli. Niektorí ľudia sa pýtajú: „Ak to nie je vidieť voľným okom ani mikroskopom, môžu to vidieť tí, ktorí sú v kontakte s duchovnou sférou?“ (Nie.) Tí, ktorí sú v kontakte s duchovnou sférou, môžu vidieť do tejto sféry a vnímať duchov, tak prečo nedokážu rozlíšiť vteleného Boha? Myslíte si, že satan môže vidieť Boha v duchovnej sfére? (Áno.) Podobne ako Boh, aj satan existuje v duchovnej sfére, ale uznáva Boha ako Boha? (Nie.) Nasleduje Boha alebo v Neho verí? (Nie.) Satan môže vidieť Boha každý deň, a predsa v Neho neverí ani Ho nenasleduje. Takže, aj keby mohli tí, ktorí sú v kontakte s duchovnou sférou, vidieť Božieho Ducha, uznali by tohto Ducha za Boha? (Nie.) Rieši toto vysvetlenie koreň problému? (Áno.) Čo je tu koreňom? (Neuznávajú Boha a neboja sa Ho.) V hĺbke duše antikristi neuznávajú Boha. Ich predkovia, ich samotné korene neuznávali Boha. Dokonca ani keď majú Boha priamo pred očami, neuznávajú Ho ani Ho neuctievajú. Ako by potom mohli uctievať vteleného Boha, ktorý sa javí tak obyčajne a bezvýznamne? Rozhodne by nemohli. Preto bez ohľadu na to, aké prostriedky antikristi použijú, aby videli, je to márne. Odkedy Boh začal svoje dielo až doteraz, vyriekol Boh toľko slov a vykonal také veľké dielo. Nie je to najväčšie znamenie a zázrak v ľudskom svete? Keby to antikristi dokázali uznať, uverili by už dávno; nečakali by až doteraz. Myslia si niektorí ľudia: „Antikristi len nevideli dosť Božích skutočných skutkov, takže zostávajú nepresvedčení; keby Boh ukázal nejaké znamenia a zázraky, nechal ich vidieť, aká je v skutočnosti duchovná sféra, a keby videli Božiu skutočnú osobu a to, že sa všetky Jeho slová naplnili, potom by uznali a nasledovali Boha?“ Je to tak? Keďže antikristi súperili s Bohom v duchovnej sfére toľko rokov bez toho, aby boli presvedčení, podriadili by sa zrazu len za pár rokov? To je nemožné; ich prirodzenosť-podstata je nemenná. Vtelený Boh vykonal toľko práce a vyriekol toľko slov, a predsa si ich nič z toho nedokáže podmaniť, ani nedokážu uznať Božiu identitu a podstatu. Toto je ich vrodená prirodzenosť. Čo táto prirodzenosť naznačuje? Znamená to, že takí ľudia ako antikristi budú navždy viesť vojnu proti Bohu, pravde a pozitívnym veciam, bojovať až do trpkého konca a nikdy neprestanú až do smrti. Nie sú právoplatnými cieľmi zničenia? Čo znamená „nikdy neprestať až do smrti“? Znamená to, že by radšej zomreli, než by uznali Božie slová za pravdu, radšej by zomreli, než by sa podriadili Bohu. To si zasluhuje smrť.

Pokiaľ ide o Krista, tohto obyčajného človeka, antikristi Ho skúmajú nielen zvonku, ale aj zvnútra. Keď teda Kristus hovorí a koná, antikristi prejavujú rôzne druhy správania. Odhaľme ich prirodzenosť-podstatu prostredníctvom rôznych prejavov, ktoré antikristi vykazujú v reakcii na Kristovu reč a činy. Napríklad, keď Kristus hovorí s ľuďmi v duchovnom spoločenstve o práci a pravde-princípoch, spomína niektoré konkrétne spôsoby praxe. Uvádzajú, ako by mali ľudia konkrétne vykonávať a realizovať nejakú úlohu v procese konania svojej povinnosti. Všeobecne povedané, žiadna úloha nespočíva v diskutovaní o teórii, vykrikovaní hesiel, povzbudzovaní všetkých a následnom zložení prísahy, ani sa tým nekončí; každá úloha súvisiaca s povinnosťou je zložitá a zahŕňa určité detaily. Napríklad: ako vybrať správneho človeka; ako riešiť rôzne stavy rôznych ľudí a ako s nimi zaobchádzať; ako riešiť rôzne problémy, ktoré vznikajú počas procesu konania povinnosti podľa princípov; ako dosiahnuť harmonickú spoluprácu medzi ľuďmi bez svojvoľného a diktátorského konania či tvrdohlavého a náladového správania; a tak ďalej, na rôzne témy. Keď ľudia potrebujú vykonať určitú prácu, o ktorej im v duchovnom spoločenstve hovoril Kristus, a vziať si na starosť konkrétne projekty, môžu sa stretnúť s ťažkosťami. Vykrikovať heslá a hlásať učenie je jednoduché, ale skutočné vykonávanie už také jednoduché nie je. Ľudia musia prinajmenšom vynaložiť úsilie, zaplatiť cenu a stráviť nejaký čas, aby tieto úlohy skutočne vykonali. To zahŕňa hľadanie vhodných jednotlivcov na jednej strane a spoznávanie predmetnej profesie, skúmanie všeobecných poznatkov a teórií súvisiacich s rôznymi odbornými aspektmi, ako aj špecifických metód a prístupov k fungovaniu na druhej strane. Okrem toho môžu naraziť na určité náročné problémy. Normálni ľudia sa pri počúvaní o týchto ťažkostiach zvyčajne cítia trochu vyľakaní a pociťujú istý tlak, ale tí, ktorí sú verní a podriadení Bohu, sa pri ťažkostiach a pocite tlaku potichu v srdci modlia a žiadajú Boha o vedenie, o posilnenie ich viery, o osvietenie a pomoc a tiež o ochranu pred robením chýb, aby si mohli plniť svoju vernosť a vynakladať maximálne úsilie, čím dosiahnu čisté svedomie. Ľudia ako antikristi však takí nie sú. Keď sa od Krista dopočujú o konkrétnych opatreniach v práci, ktoré musia zrealizovať, a že s prácou súvisia určité ťažkosti, vo vnútri začnú pociťovať odolávanie a nie sú ochotní pokračovať. Ako táto neochota vyzerá? Hovoria: „Prečo sa mi nikdy neprihodí nič dobré? Prečo mi vždy pridelia problémy a požiadavky? Berú ma ako lenivého alebo ako otroka, ktorému treba rozkazovať? Ja sa tak ľahko manipulovať nenechám! Tebe sa to ľahko hovorí, tak prečo to neskúsiš robiť sám!“ Je toto podriadenosť? Je to postoj prijatia? Čo vlastne robia? (Odolávajú, odporujú.) Ako vzniká toto odolávanie a tento odpor? Ak by im napríklad povedali: „Choď kúpiť pár kíl mäsa a pre všetkých navar dusené bravčové,“ boli by proti? (Nie.) Ale ak by im povedali: „Dnes choď obrábať tamtú pôdu a počas obrábania musíš najskôr odstrániť kamene, a až potom sa môžeš najesť,“ neboli by ochotní. Keď sa to týka fyzických ťažkostí, problémov alebo nátlaku, vypláva na povrch ich odpor a nie sú ochotní pokračovať; začnú odolávať a sťažovať sa: „Prečo sa mi nedejú dobré veci? Keď je čas na jednoduché alebo ľahké úlohy, prečo som prehliadaný? Prečo ma vyberajú na ťažkú, únavnú alebo špinavú prácu? Je to preto, lebo pôsobím nevinne a majú pocit, že sa so mnou dá ľahko manipulovať?“ Práve tu sa začína vnútorný odpor. Prečo tak odolávajú? Aká „špinavá a únavná práca“? Aké „ťažkosti“? Nie je to všetko súčasťou ich povinnosti? Mal by to spraviť ktokoľvek, kto je na to určený; čo si na tom človek navyberá? Ide o to, aby to mali zámerne ťažšie? (Nie.) Ale oni si myslia, že ide o to, zámerne im veci sťažiť a vytvoriť na nich tlak, a preto túto povinnosť od Boha neprijímajú a nie sú ochotní ju prijať. O čo tu ide? Ide o to, že keď čelia ťažkostiam, musia znášať fyzické utrpenie a už nemôžu žiť v pohodlí a vtedy začnú odolávať? Je to bezpodmienečné podriadenie sa bez sťažovania? Pri najmenších ťažkostiach sa stávajú neochotnými. Všetkému, čo nechcú robiť, každej práci, ktorú vnímajú ako ťažkú, nežiaducu, ponižujúcu alebo na ktorú sa ostatní pozerajú s pohŕdaním, zúrivo odolávajú, namietajú proti nej a odmietajú ju, pričom neprejavujú ani najmenšiu podriadenosť. Keď sa antikristi stretnú s Kristovými slovami, prikázaniami alebo princípmi, o ktorých hovorí v duchovnom spoločenstve – len čo im to spôsobí ťažkosti alebo sa od nich vyžaduje utrpenie či zaplatenie ceny – ich prvou reakciou je odolávanie a odmietanie, pričom v srdci pociťujú odpor. Keď však ide o veci, ktoré sú ochotní urobiť alebo z ktorých majú prospech, ich postoj nie je rovnaký. Túžbou antikristov je dopriať si pohodlie a vyniknúť, ale potešia sa a prijímajú šťastne a ochotne, keď čelia telesnému utrpeniu, musia zaplatiť cenu alebo dokonca riskujú, že urazia iných? Môžu vtedy dosiahnuť absolútnu podriadenosť? Ani v najmenšom; ich postoj sa vyznačuje úplnou neposlušnosťou a spurnosťou. Keď ľudia ako antikristi čelia veciam, ktoré nechcú robiť, veciam, ktoré nie sú v súlade s ich preferenciami, vkusom alebo vlastnými záujmami, ich postoj ku Kristovým slovám sa stáva postojom absolútneho odmietnutia a odolávania, bez stopy podriadenosti.

Niektorí ľudia začnú pri počúvaní Krista premýšľať: „Prečo to Kristus hovorí? Ako môže k tejto záležitosti pristupovať s takýmto názorom? Ako môže mať takýto názor, ako môže niečo takto definovať? Je aj toto pravda? Sú aj toto Božie slová? Nemyslím si. Spôsob, akým Boh hovorí v Biblii, je zaznamenaný inak, s určitým druhom racionality, bez zachádzania do týchto detailných a triviálnych záležitostí. Prečo Kristus hovorí takto? Vždy je to o detailoch a ich rozoberaní; môže Boh naozaj takto hovoriť?“ Keď čítajú Božie slová, nemajú zakaždým predstavy a myslia si: „Toto sú Božie slová; musím sa na ne spoliehať, aby som získal život, spásu a požehnania.“ Keď však prídu do skutočného kontaktu s Kristom, začnú si vytvárať názory na Jeho pohľady, komentáre a postoje k niektorým záležitostiam, ako aj na Jeho spôsoby zaobchádzania s určitými ľuďmi. Tieto názory možno považovať za ľudské predstavy. Keď si antikristi vo svojich srdciach vytvárajú predstavy, budú sa modliť k Bohu, aby ich predstavy orezal? Rozhodne nie. Neustále merajú Kristove slová podľa svojich vlastný predstáv, bez štipky podriadeného srdca. Keď si teda vytvoria predstavy o Kristovi, začnú vo vnútri pociťovať odpor a postupne sa stávajú voči Kristovi nepriateľskými. Keď vznikne takéto nepriateľstvo, plánujú sa antikristi ešte podriadiť? Plánujú ešte dospieť k prijatiu? Vo svojich srdciach začnú odporovať a myslia si: „Pche, teraz mám na teba páku. Nemáš snáď byť bohom? Nie sú všetky tvoje slová pravdou? Ukazuje sa, že aj ty uvažuješ logicky, keď niečo robíš, a posudzuješ záležitosti podľa toho, čo vidíš očami. Tvoje činy nie sú v súlade s božou podstatou!“ Vo vnútri začnú pociťovať neposlušnosť. Keď táto neposlušnosť vznikne, prejaví sa navonok. Môžu povedať: „To, čo hovoríš, sa zdá byť správne, ale musím si overiť božie slová, aby som videl, čo o tom hovorí on. Musím sa modliť k bohu, aby som videl, ako ma vedie. Musím čakať a hľadať, aby som videl, ako ma boh usmerňuje a osvecuje. Pokiaľ ide o to, čo si povedal, to už neberiem do úvahy a nemôžem konať na základe toho.“ Aký je to prejav? (Popieranie Krista.) Popierajú Krista, prečo teda stále čítajú Slovo sa zjavuje v tele? (Bože, myslím si, že uznávajú len hmlistého Boha v nebi a otvorene popierajú Krista na zemi.) Antikristi neustále žijú v prázdnych slovách a učeniach, uctievajú vznešeného, neviditeľného Boha. Preto si vysoko vážia a cenia písané slová, ktoré sú zaznamenanými výrokmi Krista, a predsa považujú Krista, ktorý je taký obyčajný, ako sa len dá, za niekoho, kto v ich srdciach nemá vôbec žiadne postavenie. Nie je to rozporuplné? Keď prechovávajú predstavy o Kristovi, hovoria: „Musím sa modliť a hľadať, aby som videl, čo hovoria božie slová.“ Kto sú tí, ktorí uznávajú iba Božie slová, ale nie Krista? (Antikristi.) Bez ohľadu na to, aké závažné alebo hlboké môžu byť ich predstavy o Kristových slovách, len čo sú tieto slová vytlačené, ich predstavy zmiznú. Len čo sa slová stanú textom, uctievajú ich ako Boha. Nedopúšťajú sa tej istej chyby ako farizeji a ľudia v náboženských kruhoch? Nepochopenie pravdy uľahčuje vznik týchto prejavov a predstáv. Keď si antikristi vytvoria predstavy, ich srdcia sa nedokážu podriadiť; neexistuje podriadenosť, iba odpor.

Za akých okolností si obyčajní ľudia vytvárajú predstavy, alebo aký typ ľudí je náchylný na vytváranie predstáv? Jedným typom sú tí, ktorí nerozumejú Božím slovám, a ďalším tí, ktorí nemajú duchovné porozumenie a neprijímajú pravdu. Takí sú ľudia, ktorí sú náchylní na vytváranie predstáv. Len čo sa objavia predstavy, začnú v srdci odporovať. Môžem napríklad ľuďom povedať, aby niečo urobili určitým spôsobom na základe aktuálneho pozadia, prostredia a ľudských potrieb. Neskôr, ako plynie čas a menia sa situácie, môže sa zmeniť spôsob aj metóda riešenia záležitosti. Táto zmena však dáva antikristom príležitosť vytvoriť si predstavy: „Predtým si to povedal takto, vyhlásil si to za pravdu a povedal si ľuďom, aby to tak praktizovali. Konečne sme to pochopili a dokázali sme to praktizovať a dodržiavať. Mysleli sme si, že máme nádej na požehnania, a teraz nám hovoríš, aby sme to robili inak – čo to má znamenať? Netrápiš nás? Nezaobchádzaš s nami akoby sme boli menej než ľudia? Ako to teda máme robiť správne?“ Akákoľvek zmena v metóde, prístupe alebo výroku môže niektorých ľudí rozzúriť – práve títo jednotlivci vôbec nerozumejú pravde a nedokážu ju pochopiť. Hodnotia všetko, čo Boh robí, starými názormi, starými teóriami, určitými ľudskými morálnymi normami, normami svedomia, a dokonca aj logickým myslením a ľudským poznaním. Keď je toto všetko v rozpore s tým, čo povedal Kristus, alebo keď sa uprostred toho objavia nezrovnalosti, nevedia, ako to riešiť. Keď si normálni ľudia nie sú istí, ako postupovať, mali by sa vedieť najprv upokojiť a prijať to, a potom sa postupne snažiť porozumieť. Antikristi však takí nie sú. Najprv odporujú, a potom sa modlia pred hmlistým Bohom, pričom sa tvária, akoby praktizovali pravdu a Boha veľmi milovali. Aký je účel ich modlitby? Jej cieľom je nájsť dostatok dôkazov na popretie Kristových slov, na odsúdenie a kritiku toho, čo Kristus povedal, aby dosiahli pokoj v duši. Takto riešia svoje predstavy. Dokáže to ich predstavy vyriešiť? (Nie.) Prečo nie? (Pretože neprijímajú pravdu. Nehľadajú v Božích slovách pravdu, ale snažia sa poprieť Boha.) Presne tak, neriešia svoje predstavy s postojom prijatia pravdy ani spôsobom, ktorý prijíma pravdu. Ich predstavy nie sú odhodené bokom; pretrvávajú v ich srdciach. Preto takýto prístup nikdy nevyrieši ich predstavy, nikdy im nedovolí vzdať sa ich predstáv. Namiesto toho sa tieto predstavy časom hromadia. Ako plynie čas a pribúdajú roky ich viery v Boha, tak pribúdajú aj ich predstavy a fantázie. V dôsledku toho sa ich postoj ku Kristovi, k tejto obyčajnej osobe, nevyhnutne čoraz viac zaťažuje predstavami. Zároveň v ich srdciach rastie bariéra voči Kristovi a ich zášť voči Nemu. Čo môžu nakoniec získať, keď si nesú tieto bariéry a predstavy pri konaní svojich povinností, účasti na zhromaždeniach, a jedení a pití Božích slov? Okrem toho, že ich túžby po požehnaniach deň čo deň rastú, nezískajú nič.

Máte o Kristovi nejaké predstavy? Požiadavky ľudí na Boha formujú ich predstavy o Kristovi. Odkiaľ tieto požiadavky pochádzajú? Vznikajú z ambícií, túžob, predstáv a fantázií ľudí. Takže, aké predstavy si ľudia vytvárajú? Veria, že Kristus by mal povedať to či ono, že by mal hovoriť a konať určitým spôsobom. Napríklad, keď sa niekto cíti negatívny a slabý, môže si myslieť: „Nie je Boh láska? Boh je ako milujúca matka, ako súcitný otec; Boh by mal ľuďom poskytovať útechu. Zabudnime na Boha v nebi; On je nedosiahnuteľný. Teraz, keď Boh prišiel na zem, ľudia majú túto výhodu. Keďže sa cítim negatívny, musím ísť pred Boha a vyliať si srdce.“ A zatiaľ čo si vylievajú srdce, ronia slzy, hovoria o svojich ťažkostiach, slabostiach a otvorene hovoria o svojej skazenej povahe. Čo ľudia v srdci naozaj hľadajú? Chcú byť utešení, chcú počuť príjemné slová, chcú, aby Boh povedal slová, ktoré zmiernia ich smútok, rozveselia ich, prinesú útechu a vďaka tomu sa prestanú cítiť negatívni. Nie je to tak? Najmä určitý typ ľudí prechováva túto fantáziu: „Pre ľudí sú slabosť a negativita jednoducho len slabosťou a negativitou, ale u Boha stačí jediná veta, aby človek ostal úplne osviežený, a všetky starosti a smútok v jeho srdci okamžite zmiznú. Slabosť a negativita sa rozplynú ako dym a človek môže byť silný tvárou v tvár čomukoľvek. Prestane byť slabý aj uviaznutý v negativite a bude si stáť pevne za svojím svedectvom. No tak, nech Kristus prehovorí!“ Povedzte Mi, čo mám povedať v takejto situácii? Na jednej strane musím zistiť, prečo sa ten človek cíti negatívny a akú povinnosť vykonáva; a na druhej strane by som mal hovoriť v duchovnom spoločenstve o princípoch, ktoré by mal človek dodržiavať v procese vykonávania jeho povinnosti. Nie je to jasne povedané? Niektorým, ktorí sú pochabí, tvrdohlaví a neprijímajú pravdu, je potrebné povedať niečo napomínajúce, aby ich to vyburcovalo, aby ich to povzbudilo. Zároveň je potrebné odhaliť prirodzenosť-podstatu tohto typu ľudí, aby pochopili, o čom je neustála negativita a prečo sú ustavične negatívni. Ak poviem, že negatívni sú vždy práve ľudia, ktorí neprijímajú pravdu, ktorí nemilujú pravdu, môžu po vypočutí tohto nájsť útechu? (Nie.) Predpokladajme, že by som povedal toto: „Je normálne byť neustále negatívny. Je to detský prejav; je to ako dieťa, ktoré nesie bremená dospelého a pod tou ťarchou je ustavične negatívne. Máš nízke duchovné postavenie, si mladý a veľa si toho nezažil, takže sa musíš učiť postupne. Okrem toho nesú zodpovednosť aj tvoji rodičia; nenaučili ťa to dobre, takže to nie je tvoja chyba.“ Potom by sa mohli opýtať: „Takže čo je táto moja skazená povaha?“ „Toto nie je skazená povaha; ide len o to, že si príliš mladý a pochádzaš z dobrého rodinného prostredia; si rozmaznaný a zhýčkaný. O pár rokov, keď dospeješ, sa to zlepší.“ Cítili by sa po týchto slovách utešení? Keby som pridal veľké objatie a dodal trochu pozitívnej energie, necítili by vo vnútri teplo? Mali by tak pocit, že zakúsili Božiu lásku a teplo. Ale Kristus zvyčajne takto nekoná. Možno by to urobil pri starších deťoch ako formu útechy, ale pri žiadnom dospelom by takto nekonal. Nazývalo by sa to balamutenie hlupáka. Namiesto toho bude hovoriť k veci, ukáže ti cestu, objasní, o čo v skutočnosti ide, a nechá ťa slobodne si vybrať. To, aký si človek, určuje cestu, po ktorej kráčaš. Keď sa pozrieme na podstatu všetkého, čo Kristus robí, nezavádza ľudí ani sa s nimi nezahráva, ale oni to nedokážu prijať. Nečelia faktom, a predsa práve v tom spočíva samotná Kristova podstata; On môže konať len takto. Ak to ľudia nedokážu prijať, nevytvára to konflikt medzi ľuďmi a Bohom? Ak nedokážu dosiahnuť svoj cieľ a zároveň neprijímajú pravdu, nevytvára to bariéru? (Áno.) Toto sa usadí v srdciach ľudí. Ľudia si pôvodne mysleli, že Boh je veľmi milujúci, jemný ako matka alebo stará mama. Ale teraz, keď vidia, že to tak nie je, a necítia ani trochu tepla, sú skľúčení. Môže sa naplniť ich fantázia, že „stačí jedna veta od Krista, aby ma vytiahla z negativity“? „Pokiaľ príde Kristus vyriešiť moje problémy, určite okamžite pocítim vo vnútri teplo a už nikdy nebudem negatívny; všetko sa vyjasní a otvorí sa mi cesta.“ Je táto fantázia realistická? Dá sa tento cieľ dosiahnuť? (Nie.) Preto v tejto veci, ak sa ľudia vždy spoliehajú na svoje predstavy a fantázie, nebude to fungovať. Ak chcú vyriešiť problém, musia hľadať pravdu.

Niektorí ľudia robia určité veci v skrytosti, a keď sa so Mnou stretnú, povedia Mi: „Keď som bol v tínedžerskom veku, dopustil som sa necudnosti.“ Ja odvetím: „Prosím, nehovor Mi o tom. Úprimne sa modli v súkromí a skutočne sa kajaj, potom sa ten problém vyrieši a Boh si to nebude pamätať. Nemusíš Mi to hovoriť do očí; Ja tieto veci neskúmam.“ Keď ich preruším, začnú rozmýšľať: „Si Ty naozaj Boh? Moje srdce je také úprimné, moje srdce horí, a Ty si ho oblial vedrom studenej vody. Chcel som sa s Tebou len dôverne porozprávať, prečo ma nevypočuješ? Bolo by dobré, keby si ma vypočul; ešte Ti chcem povedať ďalšie podrobnosti.“ Poviem: „Konečným cieľom vyznávania hriechov je pokánie, nie rozprávanie množstva podrobností. Ak si sa skutočne kajal hlboko vo svojom srdci, na forme nezáleží. Je zbytočné prechádzať týmto procesom. To, že Mi vykreslíš všetky podrobnosti a okolnosti, neznamená, že si sa kajal. Ak si sa skutočne kajal, aj keď nič nepovieš, stále si sa kajal. A ak si sa nekajal, bude to zbytočné, aj keď o tom budeš rozprávať.“ Niektorí ľudia tomu nerozumejú a myslia si, že chcem počuť všetko, napríklad o ich necudnosti, ako kradli alebo odsudzovali a falošne obviňovali iných predtým, ako uverili v Boha. Myslia si, že som ochotný počúvať všetky tieto záležitosti osobného života, že chcem poznať a vnímať najhlbšie myšlienky každého a všetky činy, ktoré vykonali, či už dobré alebo zlé. Nie je to ľudská predstava? Mýlia sa. Mne stačí vedieť o skazených povahách ľudí, o ich podstate a o ceste, po ktorej kráčajú; to stačí na riešenie dôležitej záležitosti ich spásy. Nie je potrebné vedieť o súčasnom alebo budúcom živote každého človeka. Takéto podrobnosti nie sú potrebné. Ľudia sa domnievajú: „Ty si tiež normálny a praktický. Sú veci, ktoré nevieš, takže možno chceš pochopiť rodinné zázemie každého jednotlivca, prostredie, v ktorom vyrastal, a tie zvláštne zážitky počas dospievania, aby si ich pre účely práce dôkladne spoznal, aby si získal páku, ktorou ich môžeš súdiť a odhaliť.“ Je to tak? (Nie.) Niektorí ľudia s týmito predstavami a fantáziami sa so Mnou vždy chcú podeliť o svoje minulé skutky, keď sa so Mnou stretnú, a hovoria: „Ach, Ty nevieš, moja rodina bývala takáto...“ Poviem: „Nehovor o záležitostiach svojej rodiny; podeľ sa o nejaké skúsenosti s vierou v Boha.“ Iní hovoria: „Ach, Ty nevieš, predtým som mal toľko partnerov,“ alebo: „Ty nevieš, koho som predtým falošne obvinil.“ Je užitočné hovoriť tieto veci? (Nie.) Myslia si, že vtelený Boh je naozaj ochotný poznať tieto záležitosti, že túži pochopiť všetko hanebné správanie medzi ľuďmi a rôzne podrobné aspekty padlých životov ľudí. Keď stretnem takýchto ľudí, poviem im: „Ak sa chceš vyznať a kajať, modli sa pred Bohom v súkromí, nehovor to Mne. Ja som zodpovedný len za to, aby som ťa naučil, ako dobre konať tvoju povinnosť a ako uctievať Boha v reálnom živote, aby som ti pomohol dosiahnuť spásu. Keď sa stretneme, môžeme sa rozprávať o čomkoľvek, čo s tým súvisí, ale o nesúvisiacich veciach je najlepšie nehovoriť.“ Keď to niektorí ľudia počujú, začnú si myslieť: „Bohu naozaj chýba láska, Boh nie je tolerantný.“ Aký človek má podľa nich lásku? Predseda susedského výboru, niekto, kto konkrétne rieši každodenné malichernosti iných ľudí. Mám Ja riešiť takéto veci? O to sa vôbec nestarám! Ako žiješ svoj život, čo ješ a čo si obliekaš, ako zarábaš peniaze, tvoja ekonomická situácia, ako vychádzaš so susedmi – do takýchto vecí nezasahujem. Toto je postoj, ktorý majú ľudia ku Kristovi, keď prechovávajú predstavy. Najmä keď si vytvoria predstavy voči Kristovým slovám alebo keď sú Kristove slová v úplnom rozpore s ich vlastnými predstavami, antikristi sa nevzdávajú svojich predstáv, neprijímajú pravdu, ani nerozoberajú svoje predstavy či nehľadajú pravdu. Namiesto toho lipnú na svojich predstavách a v srdci tajne odsudzujú to, čo Kristus hovorí.

V tomto poslednom období Boh vykonáva dielo súdu posledných dní. Ako sa Božie evanjelium o kráľovstve šíri, v Božom dome sa objavilo pomerne veľa pracovných úloh v súvislosti s rôznymi profesiami, ako napríklad práca súvisiaca s hudbou, práca s textom, filmová produkcia a tak ďalej. V priebehu tejto práce sa Kristus zapojil aj do niektorých pracovných úloh spojených s týmito profesiami, samozrejme, najmä poskytovaním vedenia a určovaním smerovania rôznych pracovných úloh. V takomto rozsahu pracuje On. Kristus nevyhnutne nemusí byť oboznámený s niektorými poznatkami alebo všeobecnými informáciami v súvislosti s týmito oblasťami a môžu existovať veci, ktorým nerozumie. Nie je to úplne normálne? Väčšine ľudí sa to zdá úplne normálne a nejde o nič veľké, pretože všetci sú v procese učenia sa. Pod Božím vedením sa všetky druhy práce môžu stále len zlepšovať, pričom sa vyrába čoraz viac hotových produktov a vysokokvalitných výstupov. Ale pre antikristov to nie je maličkosť. Hovoria: „V istej oblasti sa vôbec nevyznáš, dokonca o nej nič nevieš. Aké máš právo zapájať sa, riadiť a viesť nás? Prečo by malo byť tvoje slovo konečné? Prečo by sme ťa mali všetci počúvať? Je nevyhnutne správne počúvať ťa? Nezídeme na nesprávnu cestu a neurobíme vo svojej práci chyby, ak ťa budeme počúvať? Nie som si tým taký istý.“ Keď Kristus poskytuje vedenie v práci, niektorí ľudia k tomu pristupujú so skeptickým postojom: „Najprv sa pozrime, či to, čo hovorí, dáva zmysel a zodpovedá náležitej odbornosti, a či je to lepšie ako naše vlastné nápady. Ak áno, prijmeme to a budeme sa riadiť Jeho vedením; ak nie, vyberieme si inú možnosť, nájdeme iný spôsob.“ Antikristi však vnútorne prechovávajú mentalitu úplnej neposlušnosti: „Sme profesionáli, v tejto oblasti pracujeme už mnoho rokov. Túto úlohu by sme mohli dokončiť ľavou zadnou. Nasledovanie tvojho vedenia by znamenal len robiť veci naoko, nie? Prečo by sme ťa mali počúvať? Nie sú tvoje návrhy len formálne reči? Keby sme ťa počúvali, nevyzerali by sme len ako neschopní? Ale teraz všetci počúvajú a ja nemôžem vstať a namietať proti tebe, pretože by to mohlo viesť k tomu, že so mnou budú zaobchádzať ako s antikristom. Takže budem chvíľu predstierať, tváriť sa, že počúvam, urobím to len naoko a neskôr budem pokračovať ako zvyčajne bez toho, aby to niečo ovplyvnilo.“ Bez ohľadu na to, ako Kristus hovorí v duchovnom spoločenstve o pravde-princípoch, bez ohľadu na to, ako jasne veci vysvetľuje, antikristi majú vždy svoje vlastné ustálené názory a vždy veria, že rozumejú profesii. Považujú sa za odborníkov v danej oblasti, a preto nedokážu pochopiť, o akej pravde-princípoch Kristus v duchovnom spoločenstve hovorí. Kedykoľvek Kristus poskytuje vedenie v práci súvisiacej s ich profesiami, stáva sa to pre antikristov momentom na porovnávanie svojich schopností a talentov s Kristom. Čo je ešte horšie, niekedy, keď Kristus hovorí o záležitostiach súvisiacich s ich profesiami, v očiach antikristov Kristus prejavuje nevedomosť, tajne sa Kristovi vysmievajú a pohŕdajú Ním. Mimovoľne sa tým cítia ešte viac vzdorovití a majú odpor voči Kristovmu vedeniu v ich práci. V hĺbke srdca nie sú vôbec presvedčení a hovoria: „Hovoríš nám, aby sme robili to a ono, ale čo ty vieš? Rozumieš vôbec rôznym krokom v týchto oblastiach? Poznáš konkrétne podrobnosti o tom, ako fungujú? Keď nás vedieš pri natáčaní filmu, vieš, ako hrať autenticky alebo ako nahrávať zvuk?“ Kedykoľvek čelia týmto záležitostiam, antikristi v srdci úprimne nepočúvajú pravdu-princípy spojené s každou profesiou. Namiesto toho vnútorne tajne súperia s Kristom, dokonca stoja ako diváci, aby Krista zosmiešňovali a vysmievali sa mu, pričom ich srdcia sú plné neposlušnosti. Keď idú vykonávať svoju prácu, povrchne prejdú procesom, najprv si prezrú poznámky z Božieho duchovného spoločenstva, aby videli, čo Boh povedal, a potom jednoducho začnú pracovať a robia veci po starom. Niektorí môžu povedať: „Boh to nepovedal, prečo to robíš takto?“, na čo odpovedajú: „Boh to nepovedal, ale pozná boh skutočnú situáciu? Nemusíme to práve my v skutočnosti urobiť? Čo vie boh? Boh len poskytol princíp, ale my to musíme riešiť podľa skutočnej situácie. Aj keby tu bol boh, stále by sme to museli riešiť takto. Počúvame božie slová, keď sa týkajú pravdy, ale keď ide o odbornú prácu a netýka sa to pravdy, rozhodujeme my.“ Počúvali pravdu-princípy, o ktorých hovoril Boh v duchovnom spoločenstve, robili si poznámky a všetci prešli procesom a poznámky si preštudovali. Lenže pokiaľ ide o to, ako by sa veci mali robiť, kto má posledné slovo? V ich prípade pravda moc nemá, a už vôbec to nemá nič spoločné s tým, že Kristus má moc. Kto má teda moc? Moc má antikrist; posledné slovo má človek. Z ich pohľadu je pravda ako vzduch, len učenia a heslá, ktoré sa len tak mimochodom spomenú a potom je s nimi koniec – ľudia stále robia to, čo musia, akokoľvek to chcú robiť. V tom čase veľmi pekne súhlasili a ich postoj sa zdal byť výnimočne úprimný, ale len čo príde na reálny život, všetko sa zmení; nie je to tak, ako sa zdalo.

Keďže antikristi neustále prechovávajú predstavy a odpor voči vtelenému Bohu, a vnútorne nie sú presvedčení, v podstate v srdci vteleného Boha neuznávajú; veria len v Boha v nebi. Sú presne ako Pavol: nebol skutočne presvedčený o vtelenom Ježišovi, ale namiesto toho bol plný predstáv. Preto vo všetkých listoch, ktoré napísal, nikdy nesvedčil o Ježišovi, nikdy nesvedčil o Ježišových slovách ako o pravde a nikdy nehovoril o tom, či cíti k Ježišovi nejakú lásku. To sú veci, ktoré ľudia môžu vidieť; Pavol je skutočný antikrist. Teraz všetci môžete vidieť, že Pavol je klasickým príkladom antikrista. Aj keď tí, ktorí patria do kategórie antikristov, uznávajú, že slová vyjadrené Bohom sú pravda, dokážu prijať pravdu? Dokážu sa podriadiť Kristovi? Dokážu svedčiť o Kristovi? To je iná vec. Dokážu sa podriadiť všetkému, čo Kristus robí? Ak Kristus zariadi alebo pridelí prácu a poučí ľudí, ako ju majú robiť, dokážu antikristi poslúchnuť? Táto vec odhaľuje ľudí najjasnejšie. Antikristi nedokážu poslúchnuť; ignorujú a neberú Kristove slová vážne. Preto bez ohľadu na to, aké konkrétne vedenie Kristus poskytne alebo aké úlohy pridelí pre akúkoľvek prácu, antikristi ich nikdy nevykonajú. Antikristi sa jednoducho nie sú ochotní podriadiť Kristovi. Bez ohľadu na to, ako On zariadi prácu, nie sú ochotní ju vykonať. Vždy totiž veria, že ich vlastné nápady sú múdrejšie. Myslia si, že je najlepšie postupovať podľa ich vlastných plánov. Budú počúvať, ak im povieš: „Keď čelíte situáciám, mali by ste spolupracovať s tromi alebo štyrmi ďalšími, spoločne sa radiť, v duchovnom spoločenstve viac hovoriť o pravde-princípoch a konať podľa týchto princípov bez toho, aby ste ich porušili?“ Vôbec nepočúvajú; tieto slová už dávno hodili za hlavu a chcú mať posledné slovo sami. Povieš im: „Ak sa vyskytne problém, ktorý sa nedá vyriešiť, môžete hľadať pomoc Zhora,“ ale keď naozaj nastane problém a všetci uvažujú o hľadaní pomoci Zhora, antikristi povedia: „Prečo sa pýtať na takú maličkosť? Zhora by to mohli vnímať len ako obťažovanie. Zvládneme to sami, netreba sa pýtať! Ja mám posledné slovo a ponesiem následky, ak sa niečo pokazí!“ Ako pekne tie slová znejú, ale dokážu naozaj niesť následky, keď sa niečo skutočne pokazí? Ak práca cirkvi utrpí stratu, dokážu niesť následky? Ak by napríklad bratia a sestry boli zatknutí počas zhromaždenia, pretože vodcovia a pracovníci boli pri organizovaní zhromaždení neopatrní, v dôsledku čoho by sa niektorí stali negatívnymi, slabými a zakolísali by, kto môže niesť takú zodpovednosť? Sú antikristi vo svojich slovách zodpovední? Sú úplne nezodpovední! Takýto postoj majú antikristi k práci. Povedzte Mi, dokážu antikristi skutočne prijať slová, ktoré hovorí Kristus, a podriadiť sa im? (Nie.) Aký je vnútorný postoj antikristov k praktizovaniu pravdy a podriadeniu sa Kristovi? Jedným slovom: odpor. Neustále odporujú. A aká povaha je obsiahnutá v tomto odpore? Čo ho vyvoláva? Vyvoláva ho neposlušnosť. Z hľadiska povahy ide o odpor voči pravde, neposlušnosť v ich srdci a ich neochotu podriadiť sa. A čo si teda myslia antikristi vo svojom srdci, keď Boží dom žiada, aby sa vodcovia a pracovníci naučili spolupracovať v harmónii a diskutovať s ostatnými, namiesto toho, aby jeden človek rozhodoval o všetkom? „Diskutovať s ľuďmi o všetkom je príliš otravné! O týchto veciach môžem rozhodovať ja. Spolupracovať s ostatnými, debatovať s nimi o veciach, konať podľa princípov – aké slabošské, aké trápne!“ Antikristi si myslia, že chápu pravdu, že im je všetko jasné, že majú svoje vlastné chápanie a spôsoby robenia vecí, a preto nedokážu spolupracovať s ostatnými, s ľuďmi o ničom nediskutujú, všetko si robia po svojom a nikomu inému neustupujú! Antikristi síce slovne vyhlasujú, že sú ochotní podriadiť sa a spolupracovať s ostatnými, no bez ohľadu na to, ako dobre sa navonok javia ich odpovede a ako pekne znejú ich slová, nedokážu zmeniť svoj vzdorovitý stav ani svoju satanskú povahu. Vnútri však prejavujú zúrivý odpor – do akej miery? Ak to vysvetlíme jazykom poznania, ide o jav, ktorý nastáva, keď sa stretnú dve veci rôznej prirodzenosti: nevôľa, ktorú môžeme interpretovať ako „odpor“. Práve toto je povaha antikristov: odpor voči Zhora. Radi odporujú Zhora a nikoho neposlúchajú.

Keď antikristi čelia Kristovým slovám, majú len jeden postoj: neposlušnosť. Ich jediným prístupom je odpor. Napríklad poviem: „Náš dvor je dosť veľký a chýba mu tieň. V zime slnko svieti všade, takže ľudia sa môžu na slnku vyhrievať, ale v lete je tam trochu horúco. Kúpme nejaké stromy, ktoré rýchlo rastú, aby v budúcnosti poskytli dostatok tieňa. Mali by byť relatívne čisté a esteticky príjemné.“ Koľko je tu princípov? (Tri.) Jedným je, že stromy rýchlo rastú, druhým, že stromy sú čisté a relatívne dobre vyzerajú, a ďalším je, že v budúcnosti poskytnú dostatok tieňa, čo znamená, že musia mať husté konáre a lístie. Stačí, aby ľudia uplatnili tieto tri princípy. Okrem toho som ich informoval o tom, koľko ich kúpiť, kde ich zasadiť a aké druhy stromov. Je táto úloha ľahko realizovateľná? (Áno.) Považuje sa to za ťažkú úlohu? (Nie.) Nie je to ťažká úloha. Prečo to nie je ťažké? Existujú miesta, kde sa predávajú stromy, Boží dom poskytuje finančné prostriedky a základné podmienky na nákup stromov sú splnené. Zostáva už len, aby to ľudia vykonali; na tejto úlohe nie je nič ťažké. Ale pre antikrista to predstavuje problém: „Čože? Kúpiť stromy? Minúť peniaze len kvôli tieňu a skrášleniu prostredia? Nie je to túžba po telesnom pohodlí? Tie peniaze sú obetou bohu, môžu sa míňať tak bezstarostne? Čo je zlé na troche tepla? Slnko stvoril boh; zabije ťa vyhrievanie sa na slnku? Hovorí sa tomu vystavovanie sa slnku a užívanie si dažďa. Ak nechceš byť na slnku, zostaň vnútri. A teraz chceš minúť peniaze na toto pohodlie – asi snívaš!“ Uvažujú takto: „Sám nemám v tejto veci posledné slovo; keby som sa priamo postavil proti, nebolo by to dobré. Mohli by ma odsúdiť a ostatní by nemuseli súhlasiť. Takže to nahlásim rozhodovacej skupine. Okrem toho by bolo najlepšie nechať bratov a sestry, aby tiež vyjadrili svoje názory. Ak to rozhodovacia skupina schváli, tak stromy kúpime; ak nie, tak ich nekúpime, aj keby bratia a sestry súhlasili.“ Zhromaždia všetkých, spomenú túto záležitosť, a potom ich nechajú diskutovať a vyjadriť svoje názory. Všetci hovoria: „Kúpa stromov je dobrá vec; všetci z toho majú úžitok.“ Antikrist to počuje a hovorí: „V čom je to dobrá vec? Môže to byť v poriadku len preto, že z toho majú všetci úžitok? Z koho peňazí majú všetci úžitok? To je míňanie božích peňazí; nie je to mrhanie obetami? Je to v súlade s princípmi?“ Všetci uvažujú: „Mrhanie obetami pre úžitok všetkých, pre záujmy ľudí, sa zdá byť trochu nevhodné.“ Po diskusii tam a späť je konečným rozhodnutím stromy nekúpiť. Peniaze sa musia ušetriť; bez ohľadu na to, kto to prikáže, nemôže sa to urobiť. Po takejto diskusii sa dospeje k záveru. Aký je záver? „Pokiaľ ide o tento kristov príkaz, naším konečným uznesením je postaviť sa proti nemu; neminieme obety a nepremrháme ani cent z peňazí božieho domu. Konkrétne to znamená, že nekúpime stromy, nevysadíme na dvore zeleň.“ Toto je rozhodnutie, ktoré bolo prijaté. O niekoľko dní neskôr si všimnem, že stromy ešte neboli zakúpené, tak sa pýtam: „Prečo si nekúpil stromy?“ „Ach, urobíme to čoskoro.“ Keď príde sezóna a stromy inde už vyhnali listy, prečo stále žiadne nekúpili? Keď sa vypytujem, zistím že po diskusii s kúpou stromov nesúhlasili; Moje slová boli márne. Po porade, diskusii a analýze sa všetci spoločne rozhodli odmietnuť Môj príkaz, naznačujúc: „My tu rozhodujeme. Ty sa drž bokom. Toto je náš dom, s tebou to nemá nič spoločné.“ Aký je to prístup? Nie je to odpor? Do akej miery odporujú? Majú odôvodnenie, tvrdiac, že nepremrhajú ani cent z peňazí Božieho domu, že neminú Božie obety. Čo si o tomto odôvodnení myslíte? Sú tieto slová správne? (Nie.) Často práve títo antikristi mrhajú a zneužívajú obety. Chcú mať posledné slovo, tak prídu s touto sériou teórií, aby zavádzali tých, ktorí sú pochabí, nevedomí a chýba im rozlišovanie. A skutočne, niektorí ľudia im naletia a konajú podľa ich slov, zatiaľ čo Kristove slová antikristi narúšajú a sabotujú, čo spôsobuje oneskorenie v realizácii. Čo je koreňom tohto problému? Kľúč spočíva v tom, že Boží vyvolení ľud neprehliadne pokrytectvo antikristov, vždy sa nechá zavádzať povrchným aspektom záležitostí a nedokáže vnímať podstatu vecí. Antikristi tyransky kladú prekážky medzi týmito ľuďmi, čo vedie k tomu, že tí spomedzi Božieho vyvoleného ľudu, ktorým chýba rozlišovanie, sú nimi často zavádzaní a ovládaní.

Každé konkrétne pracovné opatrenie a príkaz, ktoré Kristus v cirkvi vydá, sa dá rýchlo uskutočniť, ak ho nenarúšajú antikristi. Avšak len čo do toho zasiahne antikrist, úloha sa oneskorí a nemôže sa uskutočniť. Niekedy antikristi pod nejakou zámienkou priamo zamietnu opatrenia a príkazy, ktoré by mali ľudia podľa zámeru Krista vykonať. Pritom prijímajú formu rozhodovania, do ktorého zapájajú všetkých, a hovoria: „Toto prešlo hlasovaním bratov a sestier; ide o výsledok spoločného rozhodnutia, nie len moje slovo.“ Čo to naznačuje? Naznačuje to, že rozhodnutia bratov a sestier sú v súlade s pravdou a keď sa vyskytne nejaký problém, spoločné rozhodnutie bratov a sestier znamená, že vládne pravda. Ale keď sa antikrist, ktorý je pri moci, postaví proti tomu, čo hovorí Kristus, ide o vládu pravdy? Je jasné, že v skutočnosti vládne antikrist. Nie je absurdné a klamlivé tvrdiť, že vládne pravda, keď celú situáciu ovláda antikrist? Antikristi sa naozaj vedia pretvarovať! Keď ich Kristus požiada, aby niečo uskutočnili a všetci sa dozvedia, že ide o Božie dielo, že On koná s ohľadom na všetkých a všetci sú vďační za Božiu milosť, antikristov to neteší a je im to nepríjemné. Potom si lámu hlavu a hľadajú spôsoby, ako to narušiť a sabotovať. Ak však ide o ich iniciatívu, v dôsledku ktorej sú im všetci hlboko vďační a zaviazaní, uskutočňujú ju aktívnejšie než ktokoľvek iný a sú ochotní zniesť akékoľvek utrpenie. Nie sú ľudia ako antikristi odporní? (Áno.) Aká je to povaha? (Podlá povaha.) Antikristi sa dokážu pretvarovať, predstierajú, že sú dobrí ľudia, aby zavádzali a získavali si ostatných, a dokonca predstierajú, že praktizujú pravdu. To je podlosť. Akú pravdu praktizuješ? Odmietaš slová a príkazy, ktoré vydal Kristus, a nedokážeš sa podriadiť a uskutočniť ich. Kde je tá pravda, ktorú údajne praktizuješ? Si veriaci? Zaobchádzaš s Bohom ako s Bohom? Boh, v ktorého veríš, nie je tvoj kolega, nie je to tvoj spolupracovník, nie je to tvoj priateľ; On je Kristus, On je Boh! Vari to neuznávaš? Stále analyzuješ a podrobne skúmaš Kristove slová, snažíš sa rozlíšiť ich správnosť, zvažuješ pre a proti – nezaujímaš nesprávne postavenie? Antikristi sú zruční v podrobnom skúmaní a analyzovaní slov ľudí a nakoniec toto neustále skúmanie aplikujú na Krista. Keď takýmto spôsobom podrobne skúmajú Krista a zaobchádzajú s Ním – sú to nasledovníci Boha? Nie sú to len pochybovači? Stále podrobne skúmajú Krista, ale dokážu pochopiť Kristovu božskú podstatu? Čím viac podrobne skúmajú Krista, tým viac pochybujú, až nakoniec dospejú k záveru, že Kristus je obyčajný človek. Zostala v nich nejaká skutočná viera alebo podriadenosť? Vôbec nie. Antikristi vo svojom srdci považujú Krista len za obyčajného človeka. Zaobchádzať s Kristom ako s človekom sa im zdá samozrejmé, takže majú pocit, že môžu ignorovať Kristove slová a príkazy. Neberú si ich k srdcu, len ich predložia na diskusiu a podrobné skúmanie počas zhromaždení. Nakoniec rozhoduje o tom, ako sa veci urobia antikrist, a nie Boh. Za čo považujú Krista? Vnímajú Ho len ako obyčajného vodcu a vôbec s Kristom nezaobchádzajú ako s Bohom. Nemá to rovnakú prirodzenosť ako Pavlova viera v Boha? Pavol nikdy nezaobchádzal s Pánom Ježišom ako s Bohom, nikdy nejedol a nepil Jeho slová ani sa nesnažil podriadiť Pánovi Ježišovi. Vždy si myslel, že pre neho žiť znamená byť kristom, pokúšal sa nahradiť Pána Ježiša, a preto dostal Boží trest. Keďže si prijal, že Kristus je vtelený Boh, mal by si sa Kristovi podriadiť. Bez ohľadu na to, čo Kristus hovorí, mal by si to prijať a podriadiť sa, nie podrobne skúmať a diskutovať o tom, či sú Božie slová správne alebo či sú v súlade s pravdou. Božie slová nie sú na to, aby si ich analyzoval a podrobne skúmal, ale na to, aby si sa im podriadil a uskutočnil ich. Akým spôsobom robiť veci a ako určiť kroky na ich uskutočnenie – to je sféra vášho duchovného spoločenstva a diskusie. Keďže antikristi vo svojom srdci vždy pochybujú o Kristovej božskej podstate a vždy majú neposlušnú povahu, keď ich Kristus žiada, aby niečo urobili, vždy to podrobne skúmajú a diskutujú o tom a žiadajú ľudí, aby určili, či je to správne, alebo nie. Je to vážny problém? (Áno.) Nepristupujú k týmto veciam z hľadiska podriadenosti pravde, ale pristupujú k nim v opozícii voči Bohu. Taká je povaha antikristov. Keď počujú Kristove príkazy a pracovné opatrenia, neprijímajú ich a nepodriaďujú sa im, ale začínajú diskutovať. A o čom to vlastne diskutujú? Diskutujú o tom, ako praktizovať podriadenosť? (Nie.) Diskutujú o tom, či sú Kristove slová a príkazy správne, alebo nie, a skúmajú, či ich treba uskutočniť, alebo nie. Je ich postoj taký, že ich chcú skutočne uskutočňovať? Nie – chcú povzbudiť viac ľudí, aby boli ako oni a aby tieto veci nerobili. A je ich nerobenie praktizovaním pravdy podriadenosti? Zjavne nie. Čo teda robia? (Odporujú.) Nielenže sami odporujú Bohu, ale vyhľadávajú aj kolektívny odpor. Taká je prirodzenosť ich konania, či nie? Kolektívny odpor: aby boli všetci rovnakí ako oni, aby všetci mysleli, hovorili a rozhodovali sa rovnako ako oni, kolektívne sa stavajúc proti Kristovmu rozhodnutiu a príkazom. To je modus operandi antikristov. Antikristi veria, že „to nie je zločin, ak to robia všetci“, a preto vyzývajú ostatných, aby spolu s nimi odporovali Bohu, a myslia si, že v takom prípade proti nim Boží dom nič nezmôže. Nie je to hlúpe? Vlastná schopnosť antikristov odporovať Bohu je veľmi obmedzená, sú na to sami. Preto sa snažia naverbovať ľudí na odpor voči Bohu a v srdci si myslia: „Zvediem skupinu ľudí a prinútim ich myslieť a konať rovnako ako ja. Spoločne odmietneme kristove slová, budeme brániť božím slovám a zabránime ich naplneniu. A keď niekto príde skontrolovať moju prácu, poviem, že sa všetci rozhodli urobiť to takto – a potom uvidíme, ako sa s tým vysporiadaš. Nebudem to robiť pre teba, nevykonám to – a uvidíme, čo mi urobíš!“ Myslia si, že majú moc, že Boží dom ich nedokáže zvládnuť, a tak isto ani Kristus. Čo myslíte, dá sa takýto človek ľahko zvládnuť? Ako by sa mal tento typ človeka zvládnuť? Najjednoduchší spôsob je prepustiť ich a vyšetrovať. Len čo sa diabol odhalí, vyraďte ho jediným kopancom a je po všetkom. Boží dom ti dovoľuje byť vodcom, ale ty sa nepodriaďuješ a dokonca sa odvažuješ odporovať Bohu; nie si vari diabol? Boží dom ťa určuje za vodcu, aby si mohol robiť skutočnú prácu, aby si sa podriadil pracovným opatreniam Božieho domu a aby si mohol dobre konať svoju povinnosť. Mal by si prijať Božie slová a podriadiť sa im. Čokoľvek Boh povie, mal by si to prijať a uskutočniť Jeho slová, nie Mu odporovať. Vzal si si odporovanie Bohu za svoju povinnosť – tak potom prepáč, ale tvoje prepustenie je tým najjednoduchším riešením. Boží dom má autoritu ťa použiť a má tiež autoritu ťa prepustiť. Niektorí ľudia hovoria: „Robil som to ako vodca celkom dobre, prečo ma prepustili? Nie je to rovnaké ako zabitie osla hneď, ako domelie obilie?“ Naozaj si to robil celkom dobre, keď ťa prepustili? Osol, ktorý chaoticky kope a hryzie, nesústredí sa na riadne úlohy, nech ho cvičia akokoľvek, bude musieť byť naozaj zabitý, len čo „domelie obilie“. Pokiaľ ide o to, kedy ho zabiť, to závisí od jeho správania. Povedz Mi, zbavil by sa niekto dobrovoľne dobrého osla? Pri mletí je osol tým najkľúčovejším a najdôležitejším pomocníkom. Bol by niekto taký hlúpy, aby zabil osla, keď je najviac potrebný, zastavil by mletie a radšej ostal bez obilia? Robí to niekto? (Nie.) Existuje len jedna situácia, kedy by sa to stalo: Osol nedbá na výcvik a ďalej divoko kope a hryzie, takže sa nedá nič zomlieť. Vtedy by si musel zastaviť mletie a zabiť osla, však? (Áno.) Tí, ktorí majú v tejto veci rozlišovaciu schopnosť, to vidia jasne. Ako by sa teda mali zvládnuť antikristi, ktorí sú neposlušní, zatvrdnutí a neuskutočňujú žiadnu prácu? Najjednoduchší spôsob je najprv ich prepustiť z ich pozícií. Niektorí sa pýtajú: „Je prepustenie koniec všetkého?“ Kam sa ponáhľaš? Pozoruj ich správanie. Keď sú prepustení a stratia svoju moc, pokiaľ môžu naďalej pracovať v Božom dome, nebudú vypudení. Ak však nepracujú a namiesto toho veci ešte zhoršujú tým, že všade šíria predstavy, páchajú zlo a spôsobujú vyrušovanie, potom musia byť podľa princípov vypudení. Koniec koncov, nie sú tieto veci, ktoré sa prejavujú v antikristoch, nenávistné? (Sú mimoriadne nenávistné.) A čo ich robí nenávistnými? Títo antikristi sa chcú chopiť moci v Božom dome; nemôžu zrealizovať Kristove slová, neuskutočnia ich. Samozrejme, môže ísť aj o iný druh situácie, keď sa ľudia nedokážu podriadiť Kristovým slovám: niektorí ľudia majú slabú kvalitu, nedokážu pochopiť Božie slová, keď ich počujú, a nevedia, ako ich uskutočniť; aj keby si ich učil, ako na to, aj tak to nedokážu. Toto je niečo iné. Témou, ktorú práve v duchovnom spoločenstve rozoberáme, je podstata antikristov, čo sa netýka toho, či ľudia dokážu niečo urobiť, ani toho, aká je ich kvalita; týka sa to povahy a podstaty antikristov. Úplne odporujú Kristovi, pracovným opatreniam Božieho domu a pravde-princípom. Nemajú žiadnu podriadenosť, iba odpor. To je antikrist.

Zvážte a rozlíšte, pod ktorý z predtým spomenutých prejavov antikristov spadá nasledujúca situácia. Bol istý vodca, ktorý pracoval každý deň od úsvitu do súmraku a javil sa ako celkom zodpovedný. No zriedkakedy ho bolo vidieť, čo budilo dojem, že je veľmi zaneprázdnený prácou a zrejme nezaháľa. Zdalo sa, že platí cenu za plnenie svojej povinnosti. Neskôr, keď bolo treba urobiť nejakú prácu v obytných priestoroch a na dvore, zariadili sme, aby ich pri práci niekto viedol. Keď sme tam neboli, mal sa chopiť iniciatívy, pomáhať pri vedení a prevziať zodpovednosť za prácu; mal byť iniciatívny. Nie je to rozumné a primerané? Musím tam byť vždy, aby som dohliadal na tieto domáce práce a úlohy? (Nie.) Väčšinou sa tieto druhy manuálnych prác v skutočnosti netýkajú pravdy. Stačí, aby ľudia pracovali svedomito, nerobili nič deštruktívne, boli poslušní a robili to, čo sa od nich žiada – je to prosté a ľahko splniteľné. Neskôr, keď boli úlohy v tej oblasti v podstate dokončené, no stále bolo potrebné priebežné riadenie, odovzdal som zodpovednosť tomuto vodcovi. Povedal som mu, aby udržiaval priestory v čistote a zabezpečil, aby bolo dobre postarané o všetko, čo potrebuje údržbu. Išlo hlavne o dve veci: po prvé, udržiavať všetky stále priestory a miestnosti čisté a upratané vnútri aj vonku. Po druhé, dobre sa starať o rastliny; napríklad polievať tie novozasadené, aby neodumreli, podľa potreby ich orezávať v závislosti od ročného obdobia a rastu a hnojiť ich, keď je to potrebné. Len tieto dve úlohy – myslíte si, že je to veľa? Mohlo by to byť únavné? (Nie.) Tieto dve úlohy nie sú tak veľa; človek by ich mohol dokončiť len tak, že by sa po jedle prešiel. Okrem toho, nemusíš sa snáď starať aj o svoj vlastný životný priestor? Taký je jednoducho život človeka; tieto druhy úloh sú pre normálny ľudský život nevyhnutné. Musíš udržiavať svoj vlastný životný priestor. Ak to nerobíš, nelíšiš sa od zvierat. Možno ťa potom ešte nazývať človekom? Zvieratá svoje okolie neudržiavajú; nemajú určené miesta na svoje telesné potreby ani nemajú stále miesta na jedlo a spánok. Ľudia sú v tomto ohľade nadradení zvieratám; ľudia udržiavajú svoje prostredie, dbajú na čistotu a majú nároky na svoje okolie. Takže nebolo prehnané, že som to od neho žiadal, však? (Správne.) Po zadaní týchto úloh som odišiel na iné miesto a vodca mal vykonať konkrétnu prácu. Jedného dňa som sa išiel pozrieť, ako je prostredie spravované. Cestou som pocítil žiaľ, podráždenie a hnev! Čo myslíte, čo sa stalo? Čo mohlo spôsobiť takéto emócie? (Neuskutočnil Božie príkazy a opatrenia.) Presne tak, inak sa to povedať nedá – neuskutočnil ich. V čase, keď som bol preč, počasie nebolo mimoriadne suché, ale mnohé z novozasadených stromčekov mali žltnúce listy, niektoré dokonca opadávali. Rozčuľujúce bolo, že listy dvoch známych kvitnúcich stromov sa zmenili zo sviežej zelenej na purpurovočervenú, takmer zožltli. Hnevá vás, keď to počujete? Ešte viac rozčuľujúce bolo, že čistá betónová plošina pri vchode bola zahádzaná košmi, igelitovými taškami, odpadkami, drevenými trieskami z dokončenej práce, klincami, náradím – všetko bolo rozhádzané a vytváralo špinavý a neusporiadaný chaos! Kto by sa nehneval pri pohľade na takú scénu? Existuje len jeden druh človeka, ktorý by sa nehneval – tí, ktorí patria do kategórie zvierat, bez požiadaviek alebo citlivosti voči svojmu okoliu, ľahostajní k zápachu, čistote či pohodliu a úplne nevedomí toho, čo je dobré alebo zlé. Každý s normálnou ľudskou prirodzenosťou, kto má nároky na svoje prostredie a schopnosť myslieť, by sa pri pohľade na takýto stav nahneval. Žila tam veľká skupina ľudí, a predsa nezvládli ani túto drobnú úlohu. Čo sú to za ľudia? Po tom, čo som dal pokyny, takto s nimi naložili, toto urobili. Udržiavanie miestneho prostredia a starostlivosť o týchto pár vecí nie je vyčerpávajúca, však? Nebráni ti to v žiadnej činnosti, však? Neovplyvňuje to tvoje zhromaždenia, modlitby ani čítanie Božieho slova, však? Tak prečo sa to nedá urobiť? Keď som nablízku, dohliadam a pozerám sa, títo ľudia urobia nejakú prácu, ale len čo odídem, prestanú; nikto neprevezme zodpovednosť. Čo sa to tu deje? Považujú toto miesto za svoj domov? (Nie.) Stále hovoria, že Kristovo kráľovstvo je ich hrejivým domovom, ale myslia si to naozaj? Naozaj tak konajú? Nie. Neudržiavajú ani prostredie, v ktorom žijú. Dokonca ani po tom, čo som im dal pokyny, nikto nepreberá zodpovednosť a nikoho to nezaujíma. Keď im povedia, aby pracovali, urobia trochu, ale po skončení nedbanlivo odhodia náradie bokom a myslia si: „Kto chce, nech sa o to postará, nie je to moja vec. Kým mám jedlo a prístrešie, som v pohode.“ Čo je to za ľudskú prirodzenosť? Čo je to za morálku? Má taký človek vôbec štipku normálnej ľudskej prirodzenosti? Veriť v Boha toľko rokov bez akejkoľvek zmeny je naozaj nepochopiteľné! Vynaložil som toľko úsilia, aby som pre vás urobil tieto veci, všetko som tak dobre zariadil. Ja tu nebývam, nič z toho si neužívam – všetko je to pre vás. Nemusíte byť vďační; stačí, keď budete udržiavať svoje vlastné životné prostredie, a to stačí – prečo je to také ťažké urobiť? Neskôr som si uvedomil, že toto správanie má svoj dôvod. Ľudia prichádzajú do Božieho domu, či už zanechali svoje rodiny a kariéry, alebo sa vzdali štúdia a vyhliadok do budúcnosti, aby konali svoju povinnosť, nie aby boli pre Mňa dlhodobými robotníkmi. Prečo? Nedostávajú ani cent, tak prečo by Ma mali počúvať? Prečo by mali pre Mňa udržiavať prostredie? Prečo by mali pre Mňa vynakladať toto úsilie? Takto uvažujú. Majú pocit, že stačí dobre robiť svoju prácu a plniť si povinnosti, že vybavovanie záležitostí v rámci ich pracovnej náplne završuje ich zodpovednosť. Možno zvážia čokoľvek iné, o čo požiadam, pokiaľ sa to týka ich povinností a profesie, ale na zvyšok by som si mal nájsť niekoho iného. Skrytý odkaz znie: „Sme ľud kráľovstva; ako môžeme robiť takú špinavú a únavnú prácu? Sme nadradení ľudia; keď nás stále nútiš robiť podradnú a ponižujúcu prácu, poškodzuje to náš imidž! Sme ľudia s určitým postavením, prečo nám stále robíš ťažkosti?“ Keď som toto pochopil, získal som určitý náhľad na to, prečo má väčšina ľudí odpor k práci, prečo sa jej bráni a je neochotná pracovať. Zistil som, prečo sa porovnávajú s ostatnými a uchyľujú sa k podvodom, aby sa vyhli svojim povinnostiam, keď už pracujú – je to preto, že väčšina sa neusiluje o pravdu. Neusilovať sa o pravdu je bežná fráza, ale v skutočnosti majú mnohí ľudia vrodený sklon milovať pohodlie a nenávidieť prácu. Popri tom, že ich ovláda zmýšľanie „len tak prežívať“, veria, že usilovať sa o pravdu znamená sedieť spolu, rozprávať sa a diskutovať, presne ako v krajine veľkého červeného draka, kde majú ľudia neustále schôdze, čítajú noviny a popíjajú čaj – to je podľa nich viera v Boha a konanie povinnosti. Len čo príde reč na prácu a drinu ako u roľníkov, mnohí si myslia, že takýto život nemá s nami kresťanmi nič spoločné. Život kresťana je vzdialený od „nízkych pôžitkov“. Implicitne veria, že sú povznesení nad všedné svetské úlohy – upratovanie, ničenie škodcov, obrábanie pôdy, orezávanie, sadenie kvetov a tak ďalej, nič z toho sa ich netýka; už dávno sa povzniesli nad takéto nízke spôsoby života. Nie je toto stav väčšiny ľudí? (Áno.) Dá sa takýto stav ľahko napraviť? Keď niektorých ľudí požiadajú, aby sa naučili obsluhovať stroje, neberú to vážne a dokonca ich zámerne používajú nesprávne, takže stroj za pár dní poškodia. Novokúpené stroje sú pokazené a náklady na opravu nie sú lacné. Myslia si: „Nechcel si, aby som sa učil? Teraz, keď som pokazil stroj a žiadny stroj už nie je, mám výhovorku na oddych, však? Už nemusím pracovať, však? Stále si odo mňa chcel, aby som sa učil, a toto je výsledok. Toto si chcel dosiahnuť?“ Náklady na opravu niektorých strojov sú takmer také vysoké ako kúpa nových. Niektorí ľudia sa po takýchto chybách vôbec necítia zle ani nemajú výčitky svedomia. Keď to porovnáte s predtým spomenutou predstavou „neminúť ani cent z peňazí božieho domu, pretože je to obeta bohu“, ktorý výrok je myslený úprimne a ktoré správanie je realitou? Zničia stroje a náklady na pár opráv stačia na kúpu nového stroja. Toto márnotratné správanie je realitou, zatiaľ čo výrok o nemrhaní obetami je falošný, klamlivý a zavádzajúci. Ak by sme sa odvolali na príklad, o ktorom sme diskutovali skôr, a mali by sme ho zaradiť pod povahu alebo podstatu antikrista, s ktorým aspektom dnešnej diskusie by súvisel? Pod ktorý aspekt by bol zaradený? Hovoria: „Som tu, aby som konal svoju povinnosť, nie aby som bol tvojím dlhodobým robotníkom.“ Je tento výrok správny? Si tu, aby si konal svoju povinnosť, ale kto definoval, čo táto povinnosť zahŕňa a čo nie? Nie sú tieto úlohy súčasťou toho, čo by si mal robiť? Rovnako ako v bežnom živote, chodiť zarábať peniaze na uživenie rodiny je tvoja zodpovednosť. Ak chceš zeleninu a rozhodneš sa ju pestovať sám, je to tvoja voľba, ale znamená to snáď, že ostatné domáce práce prestávajú byť tvojou zodpovednosťou? Výrok, že si tu, aby si konal svoju povinnosť, je správny, ale tvrdenie, že tu nie si na to, aby si bol dlhodobým robotníkom, je problematické. Čo znamená „dlhodobý robotník“? Kto s tebou zaobchádza ako s takým? Nikto ťa nepovažuje za dlhodobého robotníka a vykonávanie týchto úloh alebo vynaloženie trochy úsilia z teba takého nerobí. Ja ťa nevnímam ako dlhodobého robotníka, ani ťa tak Boží dom nepoužíva. Vykonávaš prácu, ktorá je tvojou zodpovednosťou; toto všetko spadá do rámca tvojej povinnosti. V menšom meradle ide o udržiavanie tvojho každodenného života, zabezpečenie tvojho telesného blaha a normálnych fyziologických funkcií, zabezpečenie toho, aby si žil dobre. Vo väčšom meradle súvisí každá úloha so šírením Božieho diela. Tak prečo si ochotný robiť niektoré z týchto úloh, ale iné nie? Prečo si vyberáš? Prečo považuješ vynaloženie trochy úsilia, nejaké upratovanie a udržiavanie prostredia za prácu dlhodobého robotníka, za podradnú prácu? Dôvod je takýto: Keď ide o Kristove príkazy a všetky Jeho požiadavky, ľudia považujú úlohy, ktoré sú ochotní robiť, za súčasť svojej povinnosti, zatiaľ čo tie, ktoré sú neochotní robiť alebo ktorým sa bránia, považujú za úlohy dlhodobého robotníka. Nejde o prekrúcanie faktov? Toto je odchýlka v chápaní ľudí. Čo spôsobuje túto odchýlku? Sú to preferencie ľudí. A k čomu sa tieto preferencie prikláňajú? Závisia od toho, či telo trpí. Ak si telo nemôže užívať pohodlie, ak znáša ťažkosti alebo únavu, ľudia začnú vzdorovať. Úlohy, ktoré sú ochotní robiť, tie, ktoré sú prestížne a úctyhodné, s nevôľou prijímajú a považujú ich za konanie svojej povinnosti. Dá sa tento postoj kategorizovať ako odporovanie Kristovi? Ľudia pevne odporujú a odmietajú robiť úlohy, ktoré nie sú ochotní robiť; bez ohľadu na to, ako dobre argumentuješ, jednoducho odmietajú a odporujú. Dajú sa tieto stavy a problémy ľudí ľahko vyriešiť? Všetko závisí od toho, ako veľmi človek miluje pravdu. Ak niekto vôbec nemiluje pravdu a má k nej odpor, potom sa nikdy nezmení. Ak však máš odhodlanie trpieť, dokážeš vzdorovať telu a máš skutočnú podriadenosť a postoj podriadenosti, potom sa tieto problémy dajú ľahko zvrátiť, však? (Správne.) V živote človeka neexistuje nič také, že by nerobil žiadnu prácu. Niektorí ľudia hovoria: „Cisári v minulosti nerobili žiadnu prácu.“ Je to naozaj pravda? Väčšina cisárov netrávila celé dni užívaním si života v paláci. Niektorí začali v mladom veku študovať poéziu a literatúru, a pracovali od úsvitu do súmraku. Po nástupe na trón chodili na tajné návštevy, aby pochopili trápenia ľudu, a v čase národnej krízy išli niektorí dokonca na bojisko. Hoci takýchto cisárov nebolo veľa, naozaj sa nejakí našli. Aj keby existovali cisári, ktorí nerobili takmer nič, ako niektorí ľudia hovoria, bolo ich veľmi málo. Človek, ktorý sa nevenuje žiadnej poriadnej činnosti, ale stále sníva o tom, že si bude užívať len to najlepšie, iba blúzni.

Mnohí ľudia vždy považujú vynakladanie úsilia pri manuálnej práci za niečo nedôstojné. Je tento názor správny? Sú aj takí, ktorí takéto vynakladanie úsilia považujú za prácu a veria, že len vodcovia a pracovníci, ktorí vykonávajú cirkevnú prácu, konajú povinnosť – je takéto chápanie správne? (Nie.) Túto vec musíš chápať takto: Ľudia musia vykonávať všetko, čo od nich Boh požaduje ako aj všetky najrôznejšie druhy práce v Božom dome – tieto všetky veci sa počítajú ako ľudské povinnosti. Bez ohľadu na to, akú prácu ľudia vykonávajú, toto je povinnosť, ktorú by mali splniť. Povinnosti sú veľmi rozsiahle a zahŕňajú mnoho oblastí, no bez ohľadu na to, akú povinnosť plníš, ide skrátka o tvoj záväzok a niečo, čo by si mal robiť. Pokiaľ sa budeš snažiť vykonávať to dobre svojím srdcom, Boh to schváli a uzná ťa za niekoho, kto naozaj verí v Boha. Bez ohľadu na to, kým si, ak sa stále snažíš vyhýbať svojej povinnosti alebo sa pred ňou skrývaš, potom je tu istý problém. Mierne povedané, si príliš lenivý, príliš úskočný, zaháľaš, zbožňuješ ničnerobenie a nenávidíš prácu. Vážnejšie povedané, nemáš záujem plniť si svoju povinnosť a nemáš žiadnu vernosť a podriadenosť. Ak nedokážeš vynaložiť ani trochu fyzickej námahy, aby si uniesol kus práce, čo dokážeš urobiť? Čo si schopný urobiť poriadne? Ak je človek naozaj verný a má zmysel pre zodpovednosť voči svojej povinnosti, potom – pokiaľ to vyžaduje Boh a potrebuje to Boží dom – urobí bez vlastného rozhodnutia všetko, o čo ho požiadajú. Nie je jedným z princípov plnenia si povinností vziať si na starosť a urobiť dobre to, čo človek môže a mal by urobiť? (Áno.) Niektorí ľudia, ktorí vykonávajú manuálnu prácu vonku, s tým nesúhlasia a hovoria: „Celý deň trávite konaním svojej povinnosti v izbe, chránení pred vetrom a slnkom. Nie je v tom vôbec žiadne utrpenie, vaša povinnosť je oveľa pohodlnejšia ako naša. Vžite sa do našej kože, uvidíme, či vydržíte pracovať vonku niekoľko hodín a byť na vetre a daždi.“ V skutočnosti každá povinnosť zahŕňa určité utrpenie. Fyzická práca zahŕňa fyzickú námahu a duševná práca zahŕňa duševnú námahu; každá má svoje ťažkosti. Všetko sa ľahšie povie, ako urobí. Keď sa ľudia naozaj pustia do nejakej úlohy, v jednom ohľade je rozhodujúci ich charakter a v druhom ohľade to, či milujú pravdu alebo nie. Hovorme najprv o charaktere. Ak má človek dobrý charakter, vidí vo všetkom pozitívnu stránku. Dokáže prijímať a chápať veci z pozitívnej perspektívy a na základe pravdy. To znamená, že jeho srdce, charakter a duch sú čestné – to je hľadisko charakteru. Ďalej si povedzme o ďalšom aspekte – či človek miluje pravdu alebo nie. Milovanie pravdy znamená byť schopný prijať pravdu, čo znamená, že bez ohľadu na to, či chápeš Božie slová alebo nie, a či rozumieš Božiemu úmyslu alebo nie, bez ohľadu na to, či je tvoj pohľad, názor a perspektíva na prácu, na povinnosť, ktorú máš vykonávať, v súlade s pravdou, stále si schopný prijať to od Boha. Ak si podriadený a úprimný, potom to stačí, oprávňuje ťa to vykonávať tvoju povinnosť a je to minimálna požiadavka. Ak si podriadený a úprimný, potom pri vykonávaní úlohy nebudeš povrchný a nebudeš nečestne zaháľať, ale vložíš do toho celé svoje srdce a silu. Ak je vnútorný stav človeka zlý a rastie v ňom negativita, vedie to k strate elánu a ľudia sa stávajú povrchnými; vo svojom srdci dobre vedia, že ich stav nie je správny, no i napriek tomu sa to nesnažia napraviť hľadaním pravdy. Takíto ľudia nemilujú pravdu a sú ochotní plniť si povinnosť len do určitej miery; nechce sa im vyvinúť úsilie alebo znášať útrapy a neustále sa snažia nečestne zaháľať. V skutočnosti to už Boh všetko preskúmal – prečo si teda týchto ľudí nevšíma? Boh len čaká, kým sa Jeho vyvolený ľud prebudí, rozpozná a odhalí týchto ľudí a vyradí ich. Takíto ľudia si však stále myslia: „Pozrite, aký som šikovný. Jeme rovnaké jedlo, ale po práci ste úplne vyčerpaní a ja nie som unavený ani trochu. Ja som ten múdry. Nepracujem tak tvrdo; každý, kto tvrdo pracuje, je idiot.“ Je správne, že sa takto pozerajú na čestných ľudí? Nie. V skutočnosti ľudia, ktorí pri konaní svojej povinnosti tvrdo pracujú, praktizujú pravdu a uspokojujú Boha, takže sú zo všetkých najmúdrejší. Prečo sú múdri? Hovoria: „Nerobím nič, o čo ma Boh nežiada, a robím všetko, o čo ma žiada. Robím všetko, o čo ma požiada, vkladám do toho svoje srdce a všetku svoju energiu a vôbec to nerobím len naoko. Nerobím to pre žiadneho človeka, robím to pre Boha. Boh ma tak veľmi miluje; mal by som to robiť, aby som Boha uspokojil.“ Toto je správny stav mysle. Výsledkom je, že keď cirkev odstraňuje ľudí, tí, ktorí sú pri konaní svojej povinnosti vychytralí, sú všetci vyradení, zatiaľ čo čestní ľudia, ktorí prijímajú Božie podrobné skúmanie, zostávajú. Stavy týchto čestných ľudí sa neustále zlepšujú a Boh ich chráni vo všetkom, čo ich postihne. A čím si zaslúžia túto ochranu? Pretože sú vo svojom srdci čestní. Pri konaní svojej povinnosti sa neboja ťažkostí ani vyčerpania, a nie sú vyberaví v ničom, čo im je zverené. Nepýtajú sa prečo, len robia, čo sa im povie, poslúchajú bez toho, aby vykonávali akékoľvek vyšetrovanie alebo analýzu, alebo brali do úvahy čokoľvek iné. Nerobia žiadne kalkulácie a sú schopní poslušnosti vo všetkých veciach. Ich vnútorný stav je vždy veľmi normálny. Keď čelia nebezpečenstvu, Boh ich chráni, ak ich postihne choroba alebo mor; Boh ich tiež chráni a v budúcnosti si budú užívať len požehnania. Niektorí ľudia túto vec jednoducho nedokážu prezrieť. Keď vidia čestných ľudí ochotne znášať ťažkosti a vyčerpanie pri konaní povinnosti, považujú týchto čestných ľudí za hlúpych. Povedzte Mi, je toto hlúposť? Toto je úprimnosť, toto je pravá viera. Bez pravej viery existuje veľa vecí, ktoré človek nikdy nemôže skutočne pochopiť alebo vysvetliť. Iba tí, ktorí rozumejú pravde, tí, ktorí vždy žijú pred Bohom a sú s Ním normálne spojení, a tí, ktorí sa skutočne podriaďujú Bohu a úprimne sa Ho boja, vedia vo svojom srdci najjasnejšie, čo sa v skutočnosti deje. Prečo to vedia, zatiaľ čo iní nie? Vyplýva to z toho, že získavajú skúsenosti praktizovaním pravdy a tým, že sú čestnými ľuďmi. Túto skúsenosť nemôže dať žiadny človek, ani ju nikto nemôže ukradnúť či vziať. Nie je to požehnanie? Takéto požehnanie nemôžu získať bežní ľudia. A prečo je to tak? Pretože ľudia sú príliš nečestní a podlí; nedosahujú čestnosť, nie sú schopní byť čestnými ľuďmi a chýba im úprimné srdce, takže to, čo dostávajú, je obmedzené. Pokiaľ ide o antikristov, o tých treba hovoriť ešte menej. Na základe ich postojov k rôznym záležitostiam, ako aj ich prirodzenosti-podstaty, a najmä na základe ich postoja ku Kristovi, ľudia ako antikristi nikdy nedostanú toto požehnanie. Prečo je to tak? Pretože ich srdcia sú príliš podlé a prefíkané! Zaobchádzajú s ľuďmi rôzne v závislosti od osoby, menia farby ako chameleón a ich myšlienky sú stále v pohybe. Nejdú do ničoho, kým nevidia istý zisk, nie sú úprimní voči Bohu, nemajú voči Nemu žiadnu podriadenosť a robia s Ním len obchody. Aký je dôsledok takýchto postojov a podstaty? Je to tak, že v akejkoľvek záležitosti nie sú schopní prezrieť alebo pochopiť podstatu rôznych ľudí a situácií, ako aj pravdy zahrnuté v týchto situáciách. Božie slová sa pred nimi rozprestierajú a oni sú vzdelaní, vedia čítať a analyzovať, majú intelekt a vedia podrobne skúmať, tak prečo nedokážu rozumieť? Bez ohľadu na to, koľko rokov sa dožijú, aj keby to bolo 80 rokov, stále nebudú rozumieť. Prečo nebudú rozumieť? Najdôležitejším dôvodom je, že majú zakryté oči. Niektorí môžu povedať: „Ale my sme nevideli, že by sa im zakryli oči.“ Mali totiž zakryté srdcia. Čo znamená byť zakrytý? Znamená to, že ich srdcia nie sú osvietené; sú neustále zahalené. Predtým sa hovorilo, že „srdce ľudí je skamenené“. Kto teda spôsobil, že srdcia antikristov obrástli skameneli? V skutočnosti je to Boh, kto ich neosvietil. Nemá v úmysle urobiť ich dokonalými ani ich spasiť. Iba zasahuje vo vhodnom čase, v kritických, dôležitých momentoch, aby ich trochu zdržal a zabránil poškodeniu záujmov Božieho domu. Ale väčšinou, pokiaľ ide o záležitosti Božích slov, pravdy, podriadenia sa Mu, poznania seba samých a poznania Jeho, nikdy ich neosvieti. Niektorí by mohli povedať: „To nie je správne. Ako môžeš povedať, že ich neosvieti? Niektorí z tých, ktorí boli charakterizovaní ako antikristi, sú veľmi bystrí. Po vypočutí kázne, ak si hovoril tri hodiny, oni dokážu hovoriť šesť. Nie je to osvietenie?“ Bez ohľadu na to, koľko hodín dokážu hovoriť, aj keby to bolo 30, je to len hromada slov a učení. Mohli farizeji a zákonníci hovoriť lepšie ako títo ľudia? Každý z nich bol odborníkom na kázanie a každý z nich hovoril výrečne, ale na čo to bolo dobré? Keď prišiel Boh, stále Mu odporovali a odsudzovali Ho. Čo im to prinieslo? Prinieslo im to zničenie, záhubu a veľkú pohromu. Zvonku sa zdá, že každý v Božom dome koná svoju povinnosť, pričom každý má tri jedlá denne, cez deň koná svoje povinnosti a v noci odpočíva. Avšak po niekoľkých rokoch začínajú byť rozdiely medzi rôznymi druhmi ľudí významné a výsledky rôznych typov ľudí sú odhalené a rozlíšené. Niektorí ľudia slovne vyhlasujú, že veria v Boha, ale nenasledujú správnu cestu, namiesto toho sa ponáhľajú do pekla. Iní milujú pravdu a neustále sa o ňu usilujú, a tak postupne vstupujú do pravdy-reality. Niektorí chcú stále žiť pohodlný život, pri konaní svojich povinností sú čoraz prefíkanejší a nakoniec sú vyradení. Niektorí dokážu prijať pravdu, stávajú sa vo svojich srdciach čoraz čestnejšími a zažívajú zmenu vo svojom živote-povahe, čím si získavajú lásku Boha aj ľudí. Niektorí sa vždy zameriavajú na kázanie slov a učení a po všetkom tom kázaní ich Boh zavrhne, a tak sú zničení. Niektorí nemajú duchovné porozumenie a čím viac počúvajú kázne, tým sú zmätenejší, menej sa zaujímajú o pravdu a sú menej podriadení. Chcú konať svojvoľne a vrtošivo, vždy sa snažia uspokojiť svoje vlastné túžby a usilujú sa o slávu, zisk a postavenie – to je nebezpečné. Niektorí ľudia nasledujú Boha niekoľko rokov, a po jedení a pití Božích slov a prežívaní mnohých vecí pochopia mnohé pravdy, majú čoraz väčšiu vieru v Boha a získajú Jeho schválenie. Všetci títo ľudia veria v Boha, žijú cirkevným životom a konajú svoje povinnosti, tak prečo majú po ôsmich či desiatich rokoch také odlišné výsledky, každého podľa jeho druhu? Čo to ilustruje? Nevyskytujú sa vari rozdiely v prirodzenosti-podstate ľudí? (Áno.)

Vypočujte si ešte jednu vec a zvážte, do ktorej kategórie prejavov antikristov, o ktorých sme hovorili, patrí. V niektorých cirkvách sú zjavne zlí ľudia, ktorí sa správajú tyransky a svojvoľne. Nedokážu vykonávať žiadnu konkrétnu prácu, a predsa chcú mať stále moc. Pri akejkoľvek práci, ktorú vykonávajú, spôsobujú vyrušenie a ničenie, a nedržia sa princípov. Pri ničom, čo robia, nikdy nechcú zaplatiť cenu, no vždy chcú, aby ich ostatní počúvali. Skrátka, pokiaľ je takýto človek v cirkvi, bude mnohých iných vyrušovať a práca Božieho domu a poriadok cirkvi budú ovplyvnené a poškodené. Hoci sa takíto ľudia nedopustili žiadnych zjavných skutkov veľkého zla ani neublížili bratom a sestrám, keď sa pozriete na ich ľudskú prirodzenosť, ich podstatu, ich názory na rôzne záležitosti, ako aj na ich postoje k bratom a sestrám, k práci Božieho domu a k ich vlastným povinnostiam, patria jednoznačne medzi zlých ľudí. Ako by som mal s takýmto človekom zaobchádzať, ak na neho narazím skôr, ako si to všimnú bratia a sestry? Mal by som čakať, kým urobí vážnu chybu alebo spôsobí veľkú pohromu, aby som ho vyčistil a poslal preč, keď „vyvolá rozruch“? Je to potrebné? (Nie.) Čo by som mal teda urobiť? Prinajmenšom by som ho mal odvolať z jeho povinnosti. Ďalej by som ho mal izolovať alebo vyčistiť a zabrániť mu v konaní povinnosti, aby neovplyvňoval ostatných. V dôležitej práci Božieho domu nie je prítomnosť takýchto zlých ľudí povolená – je tento princíp správny? Povedzme, že to tak môže byť, ak neboli odhalení, ale keď už sú odhalení, jasne videní a označení za zlých ľudí, je správne ich odstrániť? (Áno.) Niektorí ľudia môžu povedať: „To nebude fungovať. Ty si ich prezrel, ale ostatní nie. Ich odstránenie ovplyvní ostatných. Ak ich odstrániš len preto, že si ich prezrel, nebude to znamenať, že rozhoduješ sám? Znamená to naozaj nechať vládnuť pravdu? Kým budeme pokračovať, mali by sme sa zhromaždiť a hovoriť s bratmi a sestrami v duchovnom spoločenstve, rozobrať to s nimi, pracovať na ich zmýšľaní, zozbierať materiály a získať súhlas všetkých. Musíš dodržiavať postupy, a ak to neurobíš, neporušuješ pracovné opatrenia cirkvi? Nebolo by to nesprávne? Ty sám by si mal najprv dodržiavať pracovné opatrenia cirkvi; nemôžeš ich sabotovať. Okrem toho, nerobí sa všetko, bez ohľadu na to, o čo ide, s ohľadom na bratov a sestry? Keďže je to tak, musíš s tým všetkých bratov a sestry dôkladne oboznámiť a objasniť im tento aspekt pravdy. Nemôžeš ich nechať zmätených; musíš umožniť všetkým bratom a sestrám rozlišovať.“ Ak sa tieto postupy nedodržia a Ja poviem, aby ste niekoho vyčistili, ako budete postupovať? Budete v koncoch, však? Fakt, že by ste sa zasekli, dokazuje, že medzi vami existujú takéto názory. To, o čom hovorím, sa stalo. Na dôležitom pracovisku bol diabol so zlou ľudskou prirodzenosťou, ktorý sa pri konaní svojej povinnosti nečestne ulieval a snažil sa vyhnúť ťažkostiam a vyčerpaniu. Na každom kroku narúšal a vyrušoval prácu cirkvi, a keď bol orezávaný, správal sa vzdorovito a úplne odmietal pravdu. Vždy chcel zastávať funkciu a rozhodovať, pričom zároveň rozkazoval ostatným, a nikdy nebral ohľad na záujmy cirkvi ani sa nedržal princípov. Konal výlučne na základe vlastných preferencií. V čase, keď bol zodpovedný za prácu, ignoroval niekoľko vecí, ktoré som mu prikázal urobiť, a Moje slová vnímal jedným uchom dnu, druhým von. Okrem toho, že si neplnil svoje úlohy, spôsoboval vyrušenie. Cirkev je dôležité pracovisko na konanie povinností – ak si myslel, že neprišiel konať svoju povinnosť, ale žiť v kráľovskom pohodlí alebo si užívať predčasný dôchodok, tak sa mýlil. Boží dom nie je ani sociálny ústav, ani útulok. Háveď, ako je tento človek, nie je na nič súca kamkoľvek príde. V žiadnej zo svojich povinností nikdy nie sú verní, vždy sú povrchní a len sa bezcieľne vezú. Takže som povedal, aby ho okamžite vyčistili. Dalo by sa to ľahko uviesť do praxe? (Áno.) Avšak pre určitý typ ľudí je aj takáto jednoduchá vec ťažko realizovateľná. Až tri mesiace po tom, čo som prehovoril, tohto zlého človeka konečne násilne vyhnali. Aký bol na to dôvod? Po tom, čo som vydal príkaz na vyčistenie tohto muža, vodca tej cirkvi začal túto úlohu „realizovať“. Ako ju realizoval? Zvolal zhromaždenie, aby o rozhodnutí všetci hlasovali. Po dlhej diskusii väčšina nakoniec súhlasila s jeho vyčistením, ale jeden hlas bol proti, takže sa vec odložila. Tento vodca povedal, že musia pracovať na osobe, ktorá nesúhlasila, diskutovať s ňou a získať jej súhlas. Medzitým som sa dvakrát opýtal, či tohto muža vyhnali, a vodca odpovedal, že nie, že stále zhromažďujú a sumarizujú materiály. Za Mojím chrbtom tiež povedal: „Pokiaľ čo len jeden človek nesúhlasí, nemôžeme ho vyčistiť.“ Týmto výrokom chcel povedať, že tohto muža vyčistiť nechce, a tak si našiel tento absurdný dôvod. V skutočnosti klamal ostatných; bál sa tohto muža uraziť a neodvážil sa ho vyčistiť. Nakoniec prišlo Zhora ultimátum: „Tento muž musí byť vyhnaný. Ak neodíde on, potom musíš ísť ty. Jeden z vás musí odísť; vyber si!“ Keď to počul, pomyslel si: „Ja nemôžem odísť; ešte som si svoje postavenie neužil dosť dlho!“ Až potom tohto diabla poslal preč. Povedzte Mi, prečo tento vodca chránil diabla? Nie je to prístup antikrista? Toto je presne správanie antikrista.

Niektorí ľudia neustále vyhlasujú, že veria v Boha, ale keď ich postihnú udalosti, pýtajú sa na názor každého brata a sestry, pričom nikdy nehľadajú názor Krista. Nepýtajú sa na to, čo hovorí Kristus, aký je Jeho záver, prečo chce túto vec urobiť alebo ako by sa mali ľudia podriadiť. Zisťujú názor každého brata a sestry a dokážu rešpektovať všetky ich názory a myšlienky, ale neprijímajú ani jedinú vetu, ktorú vyslovil Kristus. Neprejavujú žiadny úmysel podriadiť sa. O akej prirodzenosti to svedčí? Nie sú to antikristi? (Áno.) O čo v tejto situácii ide? Prečo túto záležitosť nerealizujú? Prečo je pre nich také ťažké ju realizovať? Má to svoj dôvod. Myslia si: „Kristus má pravdu a božiu podstatu, ale to sú všetko len oficiálne reči, len učenia a heslá. Keď príde na skutočné veci, nedokážeš vôbec nikoho prezrieť. Tvoje slová sa hovoria len preto, aby sme ich počuli, sú vytlačené v knihách a nemajú vôbec nič spoločné s tvojimi skutočnými schopnosťami. Takže ak niekoho označíš za zlého človeka alebo antikrista, nemusí to byť presné. Prečo som si nevšimol, že je zlý alebo že je antikrist? Prečo tejto veci nerozumiem?“ Nemyslia si práve toto? Sú presvedčení: „Stretol si sa s týmto človekom len dvakrát, počul si ho povedať pár slov a videl urobiť jednu vec, a hovoríš, že je zlý. Bratia a sestry si to nemyslia; ako môžeš ty? Prečo by mali mať tvoje slová takú váhu? Nevidel som u tohto človeka žiadne zlé skutky ani neviem, aké zlé veci urobil, takže nemôžem povedať ‚amen‘ na to, čo hovoríš. Mám predstavy a výhrady voči tomu, čo robíš. Ale napriek tomu, že mám predstavy, nemôžem ich vysloviť priamo, takže sa musím uchýliť k nepriamym metódam: Nechám bratov a sestry rozhodnúť o tejto veci hlasovaním. Ak bratia a sestry nebudú súhlasiť, potom sa nedá nič robiť – môžeš naozaj orezať aj ich všetkých? Okrem toho, bol si s týmto človekom v kontakte len párkrát a potom ho označíš za zlého. Prečo mu nedáš aspoň malú šancu? Pozri, akí sú bratia a sestry tolerantní a milujúci. Ja nemôžem byť ten zlý; aj ja musím byť milujúci a dávať ľuďom šance – nie ako ty, tak rýchlo vynášaš rozsudky nad ľuďmi. Nie je jednoduché niekoho vyčistiť – čo ak ten človek potom zoslabne? Keď čelíme problémom, kristus by mal chrániť bratov a sestry. Mal by tolerovať akúkoľvek hlúposť, vzdorovitosť alebo nevedomosť bratov a sestier, nebyť taký rázny a neláskavý. Nemá byť boh hojný v milosrdenstve? Kam sa podelo to milosrdenstvo? Označiť kohokoľvek, kto sa ti nepáči, za zlého a chcieť ho poslať preč, to vôbec nie je v súlade s predpismi!“ Toto sú predstavy, však? (Áno.) Keď Kristus niečo urobí alebo prijme rozhodnutie, je ťažké to realizovať, ak s tým nesúhlasia. Otáľajú, používajú rôzne výhovorky a metódy odporu; jednoducho to odmietajú realizovať alebo sa podriadiť. Ich úmysel je: „Ak to ja nerealizujem, potom tvoja úloha nebude splnená!“ Poviem ti, ak to nerealizuješ ty, tak nájdem niekoho, kto to dokáže, urobím ho vodcom, a ty sa môžeš vrátiť tam, odkiaľ si prišiel! Nemala by sa táto záležitosť riešiť takto? (Áno.) Poslal som ich preč len tak, priamo a efektívne – nebolo potrebné sa s nikým radiť.

Niektorí ľudia nikdy nechápu pravdu a vždy majú pochybnosti o Božích slovách. Hovoria: „Znamená vláda pravdy to isté ako vláda krista? Kristove slová nie sú nevyhnutne vždy správne, pretože má ľudskú stránku.“ Nedokážu prijať, že vládne Kristus. Keby vládol Duch Boží, nemali by žiadne predstavy. V čom je tu problém? Takíto ľudia nemajú ani najmenšiu pochybnosť o Bohu v nebi, ale vždy pochybujú o vtelenom Bohu. Kristus vyjadril toľko pravdy, a predsa Ho neuznávajú ako vteleného Boha. Môžu teda uznať, že Kristus je pravda, cesta a život? To sa dá ťažko povedať. Aj keby takíto ľudia nasledovali Krista, dokážu pre Neho svedčiť? Sú v súlade s Kristom? Na tieto otázky neexistuje žiadna jednoznačná odpoveď. Je tiež neisté, či takíto ľudia dokážu nasledovať až do konca cesty. Niektorí ľudia vo svojom srdci plne uznávajú, že v Božom dome vládne pravda. Ale ako chápu to, že vládne pravda? Myslia si, že bez ohľadu na to, aká práca sa vykonáva, pokiaľ súvisí s Božím domom, všetci by mali diskutovať a rozhodovať spoločne. Pokiaľ sa dosiahne konsenzus, malo by sa to realizovať bez ohľadu na výsledok. Podľa nich práve to znamená, že vládne pravda. Je tento názor správny? Je to závažná mylná predstava; je to ten najabsurdnejší a najnezmyselnejší výrok. Odkiaľ pochádza pravda? Vyjadruje ju Kristus. Iba Kristus je pravda, zatiaľ čo skazené ľudstvo nevlastní vôbec žiadnu pravdu, tak ako môžu ľudia vyprodukovať pravdu prostredníctvom diskusie? Keby ľudia dokázali vyprodukovať pravdu prostredníctvom diskusie, znamenalo by to, že skazené ľudstvo vlastní pravdu. Nie je to tá najabsurdnejšia vec? To, že vládne pravda teda znamená, že vládne Kristus. Znamená to, že vládnu Božie slová, nie že všetci majú moc alebo že všetci majú slovo. Je správne zhromažďovať sa, aby sme hovorili v duchovnom spoločenstve o pravde a Božích slovách; to je cirkevný život. Ale aký je účinok takéhoto praktizovania? Účelom je umožniť každému porozumieť pravde a poznať Božie slová, dospieť k tomu, aby sa každý dokázal podriadiť Božím slovám a pracovať podľa nich. Ľudia sa zhromažďujú, aby hovorili v duchovnom spoločenstve o pravde práve preto, že jej nerozumejú. Keby pravde rozumeli, mohli by sa priamo podriadiť Kristovi a Božím slovám; to by bola skutočná podriadenosť. Ak jedného dňa každý z Božieho vyvoleného ľudu porozumie pravde, všetci sa budú môcť priamo podriadiť Kristovi, velebiť Ho a svedčiť o Ňom, bude to znamenať, že Boží vyvolený ľud bol privedený k úplnosti. Ešte viac to bude svedčiť o tom, že v Božom dome vládne pravda, Kristus. Iba takéto fakty a svedectvá by dokázali, že sa Boh ujal vlády ako kráľ na zemi a že sa objavilo Kristovo kráľovstvo. Ale ako chápu niektorí antikristi a falošní vodcovia to, že vládne pravda? V ich realizácii to, že vládne pravda, znamená, že vládnu bratia a sestry. Bez ohľadu na to, akú prácu vykonávajú, ak ju dokážu dôkladne pochopiť, robia ju podľa vlastnej vôle. Ak nie, hovoria v duchovnom spoločenstve s niekoľkými ľuďmi a nechajú rozhodnúť skupinu. Môže to byť dôkazom, že sa praktizuje pravda? Je rozhodnutie skupiny nevyhnutne v súlade s Božími úmyslami? Môže takéto praktizovanie dosiahnuť, že bude vládnuť pravda? Môže to svedčiť o tom, že v Božom dome vládne Kristus? To, že umožňujú bratom a sestrám vyjadriť svoje názory, diskutovať o svojich pohľadoch, a nakoniec dosiahnuť konsenzus a prijímať rozhodnutia, považujú za vládu pravdy. Tým naznačujú, že bratia a sestry sú hovorcami pravdy, synonymom samotnej pravdy. Je takéto chápanie správne? Je jasné, že nie, ale niektorí antikristi a falošní vodcovia tak naozaj konajú a takto realizujú. Myslia si, že tým praktizujú demokraciu, že prijímajú demokratické rozhodnutie a že by sa to malo robiť takto bez ohľadu na to, či je to v súlade s pravdou alebo nie. Aká je podstata takéhoto konania? Sú veci rozhodnuté demokraticky automaticky v súlade s pravdou? Zastupujú automaticky Boha? Keby bola demokracia pravdou, nebolo by potrebné, aby Boh vyjadroval pravdu. Nestačilo by len nechať vládnuť demokraciu? Bez ohľadu na to, ako skazené ľudstvo praktizuje demokraciu, nemôže praktizovaním demokracie vyprodukovať pravdu. Pravda pochádza od Boha, z Kristových vyjadrení. Bez ohľadu na to, ako veľmi môže byť ľudská metóda v súlade s ľudskými myšlienkami alebo vkusom, nemôže predstavovať pravdu. To je fakt. Podstatou prístupov falošných vodcov a antikristov je úplne odstaviť Krista na vedľajšiu koľaj, nahradiť Krista demokraciou a nahradiť vládu Krista metódou spoločného duchovného spoločenstva a demokratickej vlády pod zámienkou toho, že vládne pravda. Má to ľahko rozpoznateľnú prirodzenosť a dôsledky? Vnímaví ľudia by ich mali byť schopní vidieť. Falošní vodcovia a antikristi nie sú tí, ktorí sa podriaďujú Kristovi, ale tí, ktorí Ho popierajú a vzdorujú Mu. Bez ohľadu na to, o čom Kristus v cirkvi hovorí v duchovnom spoločenstve, aj keď ľudia počúvajú a rozumejú, vnímajú to len jedným uchom dnu a druhým von, a nie sú ochotní to realizovať. Namiesto toho venujú pozornosť tomu, čo hovoria falošní vodcovia a antikristi. V konečnom dôsledku platia ich slová. To, či ľudia dokážu praktizovať podľa Kristových slov, závisí od rozhodnutí týchto falošných vodcov a antikristov, a väčšina ľudí má sklon ich nasledovať. Antikristi zavádzajú prísny dohľad nad prácou cirkvi, pričom dovoľujú rozhodovať len sebe a nedovoľujú Bohu mať slovo alebo vládnuť. Myslia si: „Kristus je tu len na to, aby skontroloval prácu. Ty môžeš povedať svoje a zariadiť prácu, ale ako sa to zrealizuje, je na nás. Nezasahuj do našej práce.“ Nerobia toto antikristi? Antikristi stále opakujú, že „všetci bratia a sestry hovorili v duchovnom spoločenstve“ alebo „všetci bratia a sestry dosiahli konsenzus“ – rozumejú tí, ktorí hovoria takéto veci, skutočne pravde? Kto sú bratia a sestry? Nie sú len skupinou ľudí hlboko skazených satanom? Koľko pravdy chápu, koľko pravdy-reality vlastnia? Môžu zastupovať Krista? Sú stelesnením pravdy? Môžu byť hovorcami pravdy? Majú nejaký vzťah k pravde? (Nie.) Keďže tam nie je žiadny vzťah, prečo tí, ktorí hovoria takéto veci, vždy považujú bratov a sestry za najvyšších? Prečo nevelebia Boha a nesvedčia pre Neho? Prečo nehovoria a nekonajú podľa pravdy? Nie sú tí, ktorí takto hovoria, absurdní ľudia? Po toľkých rokoch čítania Božích slov a počúvania kázní nerozumejú žiadnej pravde a nevidia, čo sú skutoční bratia a sestry. Nie sú slepí? Teraz sú už všetci zatriedení podľa svojho druhu; mnohí odhalili svoj pravý charakter, všetci sú satanovho druhu – sú to čisto beštie. Nevidíte to jasne? Nevlastníte vôbec žiadnu pravdu! Niektorí ľudia nie sú ochotní počúvať, ako rozoberám antikristov. Hovoria: „Ach, nehovor stále o takej triviálnej veci, ako sú antikristi; je to trápne. Prečo stále rozoberáš antikristov?“ Bolo by v poriadku nerozoberať ich? Musia byť takto rozobratí, aby sa ľudia naučili rozlišovať. Inak, len čo sa objavia antikristi, vypustia mnoho kacírstiev a bludov, zavedú mnoho ľudí, a dokonca ovládnu cirkev a založia si vlastné nezávislé kráľovstvo. Vidíte jasne, aké vážne to má dôsledky? Práve sme hovorili v duchovnom spoločenstve o tom, čo znamená, že vládne pravda. Prostredníctvom duchovného spoločenstva ľudia videli absurdné metódy a nezmyselné názory antikristov. Antikristi chcú vždy vládnuť sami a nechcú, aby vládol Kristus, preto menia vládu pravdy na demokratickú formu a presadzujú, že spoločné rokovanie všetkých o záležitostiach znamená, že vládne pravda. Nie je v tom satanova ľstivosť? Je pravda niečo, k čomu môžu všetci dospieť prostredníctvom diskusie? Pravdu vyjadruje Boh a pochádza od Boha. Prečo nemôžete priamo praktizovať Božie slová, priamo sa podriadiť Bohu a priamo sa podriadiť Božím opatreniam? Prečo sa musia Kristove príkazy určovať prostredníctvom diskusie všetkých? Nie sú to snáď satanove úklady? Antikristi často vydávajú súbor teórií, aby zavádzali ľudí, a bez ohľadu na to, ktorú pracovnú úlohu realizujú, majú posledné slovo, čím úplne porušujú pravdu-princípy. Ak sa na to pozrieme z hľadiska prejavov antikristov, aká je presne ich povaha? Sú to ľudia, ktorí milujú pozitívne veci a pravdu? Majú skutočnú podriadenosť voči Bohu? (Nie.) Ich podstatou je, že sú proti pravde a nenávidia ju. Navyše sú takí arogantní, že strácajú akúkoľvek racionalitu, dokonca im chýba základné svedomie a rozum, ktoré by ľudia mali mať. Takíto ľudia nie sú hodní toho, aby sa nazývali ľuďmi. Možno o nich povedať len to, že sú to ľudia podobní satanovi; sú to diabli. Každý, kto ani trochu neprijíma pravdu, je diabol – o tom niet pochýb.

Nájdu sa aj ľudia, ktorí k slovám Krista zaujímajú postoj, ktorý nie je ani pokorný, ani arogantný. Nevyjadrujú úplné prijatie, ale ani neodporujú. Keď Kristus rozpráva, hovorí v duchovnom spoločenstve o pravde, rozlišuje jednotlivca alebo prideľuje pracovnú úlohu, navonok sa zdá, že počúvajú a robia si poznámky. Prejavujú pritom vážnosť a spoluprácu. Robia si o všetkom dôkladné poznámky, zapisujú si rôzne značky, zdanlivo sa veľmi zaujímajú o pravdu a vysoko si cenia to, čo Kristus hovorí, akoby pravdu obzvlášť milovali a boli Kristovi neochvejne verní. Ale dá sa z takýchto povrchných prejavov vyčítať postoj takýchto ľudí k pravde, ich povaha a podstata? Nedá. Takíto ľudia navonok vyzerajú, že si robia poznámky a počúvajú, ale čo si v skutočnosti myslia vo svojom srdci? Keď sa pozrú na to, čo si poznačili, pomyslia si: „Čo je toto všetko? Ani jeden užitočný riadok, nič, čo by vyzeralo vznešene alebo v súlade s pravdou, ani nič, čo by sa mi zdalo logické. Môžem to rovno roztrhať!“ Nejde o istý druh postoja? Videl som mnoho ľudí, ktorí pri počúvaní kázní prikyvovali a rôzne sa tvárili, pričom si zároveň robili poznámky, ale potom to vôbec nebrali vážne. Nepamätajú si, čo by mali realizovať, neuchovávajú si to v srdci, ani podľa toho nekonajú. Pokiaľ ide o praktizovanie toho, čo by mali, je to ešte menej pravdepodobné. To, čo by mali realizovať, súvisí s prácou Božieho domu a ich povinnosťou, a to, do čoho by mali vstúpiť, sa týka ich osobného vstupu. Nerealizujú to, čo by mali, a svoj osobný vstup berú ešte menej vážne. Hovoria: „Každá veta, ktorú kristus vyslovil a vyjadril, je vraj pravda a práve do nej by mali ľudia vstúpiť, že je to všetko pravda, cesta a život – ale ja v tom, čo si zakaždým poznačím, nevidím žiadnu pravdu ani cestu, ani nemám pocit, že je to život. Ako by sa teda mohol naplniť výrok, že kristus má podstatu boha? Ako by sa to mohlo uskutočniť? Ako by sa to mohlo zhodovať s tým, čo vidím? Nijako mi to nesedí.“ Niektorí ľudia hovoria: „Ak je toto ich postoj po vypočutí, tak prečo si vôbec robili poznámky? Zdalo sa, že majú správny, vážny a zodpovedný postoj; o čo ide?“ Dôvod je len jeden. Ak niekto, kto nemiluje pravdu a má k nej mimoriadny odpor, dokáže pôsobiť obzvlášť seriózne a pozorne, keď Kristus rozpráva, jeho jediným úmyslom je len práca naoko, nie skutočné prijatie. Zakaždým, keď čítajú Božie slová alebo prichádzajú do kontaktu s Kristom a rozprávajú sa s Ním, nevnímajú takzvanú vznešenosť, nepochopiteľnosť alebo zázračnosť Boha, ale Jeho praktickosť, normálnosť a bezvýznamnosť. Preto je z ich vlastného pohľadu a postoja pre nich nemožné spájať slová tohto obyčajného človeka s pravdou, cestou alebo životom. Bez ohľadu na to, ako sa na tohto človeka pozerajú, vidia len človeka; nemôžu Ho považovať za Boha alebo Krista. Takže nemôžu považovať tieto mimoriadne obyčajné slová za pravdu, ktorú treba dodržiavať, praktizovať a používať ako návod na život, cieľ existencie a tak ďalej – je to pre nich skľučujúce. Hovoria: „Ako to, že v týchto obyčajných slovách nevidím žiadnu pravdu? Ako ju môžete všetci vidieť? Nie sú to len obyčajné slová? Je to ľudský jazyk, ľudský text, ľudská gramatika, dokonca sú v tom nejaké ľudské frázy a slovná zásoba, rozoberajú sa nejaké ľudské príslovia a aspekty kultúry. Ako môžu tieto slová obsahovať pravdu? Prečo ju nevidím? Keďže všetci hovoríte, že je to pravda, tak sa len pridám a budem po nich opakovať. Budem si robiť poznámky, pretože to robia všetci ostatní, ale zatiaľ čo vy ho všetci považujete za pravdu, ja určite nie. ‚Pravda‘ je také posvätné slovo, musí to byť niečo mimoriadne vznešené! Keď ide o pravdu, týka sa to boha, a keď sa to týka boha, nemôže to byť také obyčajné, také bezvýznamné, také bežné. Takže bez ohľadu na to, ako podrobne skúmam a analyzujem, nenachádzam v ňom ani náznak boha. Ak v ňom nie je ani náznak boha, ako nás môže spasiť? Je to nemožné. Ak nás jeho slová nemôžu spasiť ani nám priniesť úžitok, prečo by sme ho mali nasledovať? Prečo by sme mali praktizovať jeho slová? Prečo by sme mali žiť podľa jeho slov?“ Teraz ukázali svoju pravú tvár ako antikristi, však? Od začiatku do konca je ich postoj k telu, v ktorom je Boh vtelený, postojom podrobného skúmania. V spôsobe, akým zaobchádzajú s Božími slovami, nie je ani prijatie, ani podriadenosť, a už vôbec ich nepraktizujú ani nezažívajú. Namiesto toho zaobchádzajú s Božími slovami s postojom odolávania, odporovania sa a odmietania. Keď Kristus hovorí s ľuďmi, neochotne si robia nejaké poznámky, ale v hĺbke duše z toho neprijímajú ani kúsok. Po interakcii s Kristom niektorí ľudia hovoria: „Hovoriť s Bohom a byť s Ním v duchovnom spoločenstve tvárou v tvár je skutočne príjemné.“ Antikrist hovorí: „Aj ja to skúsim. Budem hovoriť s kristom tvárou v tvár a uvidím, aké sú v skutočnosti kristove výrazy tváre, činy a reč, keď hovorí s ľuďmi. Uvidím, čo z toho človek môže získať alebo objaviť, či je pre ľudí prospešné položiť základ a potvrdiť svoju vieru v neho ako v pravého boha.“ Môžu dosiahnuť s takýmto postojom ku Kristovi a Jeho slovám nejaké skutočné praktizovanie alebo realizáciu? Nie, nemôžu. Nie sú ničím iným ako divákmi, ktorí sa prišli pozrieť na divadlo, vôbec tu nie sú preto, aby hľadali pravdu. Myslíte si, že postoj, s akým títo ľudia zaobchádzajú s Kristom a rozprávajú sa s Ním, je trochu podobný skupine susediek, ktoré sa rozprávajú na verande, kde rozhovor s kýmkoľvek nevyžaduje vážnosť a každý si len hovorí, čo chce? Títo ľudia zaobchádzajú s Kristom rovnako: „Ty si vyjadri svoje názory, ja sa budem držať svojich. Zhodnime sa na tom, že sa nezhodneme. Ty nečakaj, že ma presvedčíš, a ja určite neprijmem to, čo hovoríš.“ Nie je to taký druh postoja? Aký je to postoj? (Pohŕdavý a neúctivý.) Títo ľudia sú zvláštni. Keďže neuznávaš Krista ako telo, v ktorom je Boh vtelený, prečo v Neho veríš a nasleduješ Ho? Ak neveríš, prečo jednoducho neodídeš a neskončíš s tým? Kto ťa núti veriť? Nikto ťa nenúti veriť v Boha; je to tvoja vlastná voľba.

Keď niektorí ľudia počúvajú, čo hovorím v duchovnom spoločenstve o nejakej záležitosti, rýchlo si vytvoria odlišné názory: „Ty to vnímaš takto, ale ja to vnímam takto. Ty máš svoje myšlienky o každej veci a ja mám svoje; každý má svoje vlastné myšlienky.“ Aký druh stvorenia by povedal niečo takéto? Keď Boh poskytuje ľuďom pravdu, je to len nejaký druh argumentu? Sú Božie slová akademickou teóriou? (Nie.) Čím teda sú? (Sú pravdou.) Buďte konkrétnejší. (Sú to princípy a smerovanie pre ľudské konanie, nevyhnutnosti pre život ľudí.) Prečo hovoríme, že Boh poskytuje ľuďom pravdu? Hovorilo sa niekedy, že poskytuje vedomosti? (Nie.) Prečo hovoríme, že Božie slová sú na to, aby ich ľudia jedli a pili? Božie slová sú pre ľudí ako pokrm; dokážu udržať tvoje fyzické telo pri živote a umožňujú ti žiť. Navyše ti umožňujú žiť dobre, umožňujú ti žiť tak, aby si mal ľudskú podobu. Sú pre človeka životom! Božie slová nie sú formou vedomostí, argumentom ani výrokom. Vedomosti, argumenty a ľudská tradičná kultúra môžu ľudí len skaziť. Ľudia môžu žiť s nimi alebo bez nich, ale ak chce človek žiť a stať sa stvorenou bytosťou, ktorá spĺňa kritériá a je na požadovanej úrovni, nemôže to urobiť bez pravdy. Čo je teda presne pravda? (Je to kritérium pre správanie sa, pre konanie a pre uctievanie Boha.) Správne, to je konkrétnejšie. Vidia to takto antikristi? Oni tento fakt neprijímajú. Namietajú, odporujú a odsudzujú tento fakt, takže nemôžu získať pravdu. Vo svojich myšlienkach a názoroch si myslia: „Ty si len obyčajný človek. Ty povieš jednu vec a iní ľudia to praktizujú podľa tvojich slov, tak prečo nemôžem ja povedať niečo správne a nechať ľudí, aby to tiež praktizovali? Prečo musí byť to, čo povieš ty, vždy správne, a to, čo poviem ja, vždy nesprávne? Prečo sa tvoje slová považujú za pravdu, zatiaľ čo moje sa považujú za vedomosti a učenia?“ Nie je to založené na ničom – je to fakt, a ten je určený podstatou. Kristus je telo, v ktorom je Boh vtelený, a Jeho podstatou je Boh. Nikto to nemôže poprieť; aj keď to antikristi odmietajú uznať alebo prijať, nemôžu to poprieť. Okamih, keď sa človek odvráti od Krista a zavrhne Ho, je okamihom zničenia človeka. Bez Krista a Jeho slov nemôže byť nikto spasený. Nie je to snáď fakt? (Áno.) Aké povznesenie môžu ľuďom priniesť slová a teórie antikristov? Ak ich ľudia neprijmú, utrpia nejakú stratu? Nie, nevznikne im žiadna strata. Slová antikristov nemajú na nikoho pozitívny vplyv, skôr majú mnoho negatívnych dopadov. Keby Kristus nepovedal ani jednu vetu a len by prišiel žiť normálny život koľkokoľvek rokov, kým by odišiel, čo by ľudstvo získalo? Okrem nesenia kríža, čo iné by mohlo ľudstvo získať? Stále by žili v hriechu, vyznávali by sa a kajali, neschopní vymaniť sa z hriechu, boli by čoraz viac skazení a nakoniec, keď sa Božie dielo skončí, by boli všetci zničení. Taký by bol koniec ľudstva. Ale Kristus prišiel, vyjadril všetky slová, ktoré chcel Boh povedať človeku, poskytol všetku pravdu, ktorú človek potrebuje, a zjavil človeku to, čo Boh má a čím je. Neprinieslo to človeku obrat? Inými slovami, nevytvorili Kristove slová pre človeka obrat? (Áno.) Čo je tento obrat? Predovšetkým je to posun od toho, že ľudia čelia odsúdeniu a zničeniu, k tomu, že majú príležitosť a nádej na spásu. Nie je to snáď obrat? Nádej ľudí prišla; vidia úsvit a majú nádej na spásu a prežitie. Keď Boh zničí a potrestá ľudstvo, môžu sa vyhnúť zničeniu a trestu. Takže pre také ľudstvo, ktoré môže prežiť, sú Kristus a Jeho slová dobrá alebo zlá vec? (Dobrá vec.) Sú dobrou vecou. To, že sú antikristi takí nepriateľskí voči takému Kristovi, voči takému obyčajnému človeku, a tak veľmi Ho nenávidia, je určené ich podstatou.

Existuje ďalší prejav antikristov v rámci ich zaobchádzania s vteleným Bohom: Hovoria: „Len čo som uvidel, že kristus je obyčajný človek, v mojej mysli sa vytvorili predstavy. Slovo sa zjavuje v tele je vyjadrením boha; je to pravda a ja to uznávam. Mám výtlačok knihy Slovo sa zjavuje v tele a to mi stačí. Nepotrebujem mať kontakt s kristom. Ak mám predstavy, negativitu alebo slabosť, môžem ich vyriešiť len čítaním božieho slova. Ak mám kontakt s vteleným bohom, je ľahké vytvoriť si predstavy, a to ukáže, že som príliš hlboko skazený. Ak ma náhodou boh odsúdi, nebudem mať žiadnu nádej na spásu. Takže je lepšie, ak si len sám čítam božie slovo. Ľudí môže spasiť boh v nebi.“ Práve súčasné slová a duchovné spoločenstvo Boha, najmä tie slová, ktoré odhaľujú povahu a podstatu antikristov, najviac pichajú antikristov pri srdci a sú pre nich najbolestivejšie. Toto sú slová, ktoré sú antikristi najmenej ochotní čítať. Preto si antikristi vo svojom srdci želajú, aby Boh čoskoro opustil zem, aby mohli vládnuť na zemi vlastnou mocou. Veria, že telo, v ktorom je Boh vtelený, tento obyčajný človek, je pre nich nadbytočný. Vždy uvažujú: „Predtým, ako som počúval kristove kázne, mal som pocit, že všetkému rozumiem a že som vo všetkých ohľadoch v poriadku, ale po vypočutí kristových kázní je to iné. Teraz mám pocit, akoby som nič nemal, cítim sa taký bezvýznamný a úbohý.“ Preto usudzujú, že Kristove slová neodhaľujú ich, ale iných, a myslia si, že nie je potrebné počúvať Kristove kázne, že stačí čítať knihu Slovo sa zjavuje v tele. V srdciach antikristov je hlavným úmyslom poprieť fakt, že sa Boh stal telom, poprieť fakt, že Kristus vyjadruje pravdu. Myslia si, že takto majú nádej na spásu prostredníctvom svojej viery v Boha a môžu vládnuť ako králi v cirkvi, čím uspokoja svoj pôvodný úmysel viery v Boha. Antikristi majú vrodenú prirodzenosť odporu voči Bohu; sú s vteleným Bohom takí nezlučiteľní ako oheň a voda, vo večnom nesúlade. Myslia si, že každý deň, keď Kristus existuje, je dňom, keď bude pre nich ťažké zažiariť, a že sú v nebezpečenstve, že budú odsúdení, vyradení, zničení a potrestaní. Pokiaľ Kristus nehovorí a nepracuje, a pokiaľ Boží vyvolený ľud nevzhliada ku Kristovi, potom majú antikristi príležitosť. Majú šancu predviesť svoje schopnosti. Mávnutím ruky prejdú masy ľudí na ich stranu a antikristi môžu vládnuť ako králi. Prirodzenosť-podstata antikristov spočíva v odpore k pravde a nenávisti voči Kristovi. Súťažia s Kristom o to, kto je talentovanejší alebo kto je schopnejší; súťažia s Kristom o to, koho slová majú väčšiu moc a koho schopnosti sú väčšie. Keďže robia to isté čo Kristus, chcú, aby ostatní videli, že hoci sú oni aj On ľudia, Kristus nemá o nič lepšie schopnosti a vzdelanie ako obyčajný človek. Antikristi súťažia s Kristom v každom ohľade, súperia o to, kto je lepší, a snažia sa z každého uhla poprieť fakt, že Kristus je Boh, že je stelesnením Božieho Ducha a že je stelesnením pravdy. Vymýšľajú tiež rôzne spôsoby a prostriedky v každej oblasti, aby zabránili Kristovi vládnuť medzi Božím vyvoleným ľudom, aby zabránili hlásaniu alebo uplatňovaniu Kristových slov medzi Božím vyvoleným ľudom. Dokonca chcú zabrániť tomu, aby sa veci, ktoré Kristus robí, a Jeho požiadavky na ľudí a nádeje v nich medzi Božím vyvoleným ľudom uskutočnili. Akoby boli v Kristovej prítomnosti odstrčení, odsúdení a odmietnutí cirkvou – skupina ľudí odsunutá do tmavého kúta. V rôznych prejavoch antikristov môžeme vidieť, že svojou podstatou a povahou sú nezmieriteľní s Kristom – nemôžu s Ním byť pod jednou oblohou! Antikristi sú nepriateľskí voči Bohu už od narodenia; sú tu špeciálne na to, aby odporovali Kristovi, a chcú Krista poraziť a premôcť. Chcú, aby všetka práca, ktorú Kristus vykonáva, bola márna a nanič, aby Kristus nakoniec nezískal veľa ľudí a aby bez ohľadu na to, kde pracuje, nedosiahol žiadne výsledky. Až potom budú antikristi šťastní. Ak Kristus vyjadruje pravdy a ľudia sú po nich smädní, hľadajú ich, s radosťou ich prijímajú, sú ochotní vydať sa Kristovi, zanechať všetko a hlásať Kristovo evanjelium, potom antikristi prepadajú skormútenosti a majú pocit, že zajtrajšok nemá nádej, že nikdy nebudú mať šancu zažiariť, akoby boli uvrhnutí do pekla. Keď sa pozrieme na tieto prejavy antikristov, vštepil im túto ich podstatu bojovať proti Bohu a prechovávať voči Nemu nepriateľstvo niekto iný? Rozhodne nie; narodili sa s ňou. Preto sú antikristi typom ľudí, ktorí sú od narodenia reinkarnáciou diabla; sú diablom, ktorý prišiel na zem. Nikdy nemôžu prijať pravdu a nikdy neprijmú Krista, nebudú Ho velebiť ani pre Neho svedčiť. Hoci navonok neuvidíte, že by verejne súdili alebo odsudzovali Krista, a hoci môžu poslušne vynaložiť určité úsilie a zaplatiť cenu, len čo budú mať príležitosť, keď dozreje čas, nezmieriteľnosť antikristov s Bohom sa prejaví. Fakt, že antikristi bojujú proti Bohu a zakladajú nezávislé kráľovstvo, sa stane verejným. Všetky tieto veci sa už stali na miestach, kde sú antikristi, a sú obzvlášť časté v týchto rokoch, keď Boh koná svoje dielo súdu posledných dní. Mnohí ľudia ich zažili a boli ich svedkami.

27. júna 2020