Desiaty bod: Opovrhujú pravdou, bezostyšne porušujú princípy a ignorujú opatrenia Božieho domu (Tretia časť)

II. Opovrhovanie telom, v ktorom je Boh vtelený

Témou posledného duchovného spoločenstva bol desiaty prejav antikristov – fakt, že opovrhujú pravdou, bezostyšne porušujú princípy a ignorujú opatrenia Božieho domu. Tento bod je ďalej rozdelený na tri časti, o ktorých budeme podrobne hovoriť v duchovnom spoločenstve. Prvou časťou je opovrhovanie Božou identitou a podstatou, druhou je opovrhovanie telom, v ktorom je Boh vtelený a treťou je opovrhovanie Božími slovami. Tieto tri časti slúžia na to, aby sme rozobrali desiaty bod rôznych prejavov antikristov. O prvej časti sme už v duchovnom spoločenstve hovorili a pokiaľ ide o druhú časť, opovrhovanie telom, v ktorom je Boh vtelený, tá je pre duchovné spoločenstvo rozdelená na štyri body. Ktoré sú to? (Po prvé: Podlizovanie, lichotenie a ľúbivé slová; po druhé: Podrobné skúmanie a analýza spolu so zvedavosťou; po tretie: Ako zaobchádzajú s Kristom závisí od ich nálady; a po štvrté: Iba počúvanie toho, čo hovorí Kristus, ale bez poslušnosti či podriadenia sa.) O prvých dvoch bodoch sme v duchovnom spoločenstve hovorili minule; tentoraz budeme hovoriť o treťom bode.

C. Ako zaobchádzajú s Kristom závisí od ich nálady

Treťou časťou je: „Ako zaobchádzajú s Kristom závisí od ich nálady.“ Na základe tejto jednoduchej vety sa pozrieme na rôzne prejavy antikristov. Nemali by podľa vašich dojmov alebo toho, čo ste videli a zažili, existovať nejaké príklady súvisiace s touto časťou? Niektorí ľudia hovoria: „Nikdy som nebol v kontakte s Kristom; počul som len Jeho kázne. Nemám s týmto prejavom žiadnu skutočnú skúsenosť, ani som nevidel, že by ho iní v skutočnosti prejavovali.“ Vy, ktorí máte s touto časťou reálne skúsenosti, máte nejaké pocity alebo poznanie, ktoré by jej zodpovedali? Žiadne? Tak to musíme v duchovnom spoločenstve naozaj prebrať do hĺbky, však? (Áno.) Navonok sa táto časť týka rôznych postojov a prejavov, keď ľudia prichádzajú do kontaktu s Kristom. V skutočnosti z tejto časti možno vidieť nielen rôzne prejavy a postoje ľudí voči telu, v ktorom je Boh vtelený. V spôsobe zaobchádzania s telom, v ktorom je Boh vtelený, možno totiž rozpoznať aj skutočné postoje a prejavy ľudí voči Bohu. To znamená, že je z toho zrejmé, s akým postojom ľudia zaobchádzajú so samotným Bohom, ktorý má Božiu identitu a podstatu, a či majú bohabojné srdce, pravú vieru a skutočnú podriadenosť. Keď ľudia čelia rôznym situáciám, ich postoje ku Kristovi odhaľujú ich postoje voči Bohu, v ktorého veria. Či máš pri zaobchádzaní s týmto obyčajným človekom, Kristom, nejaké predstavy, pravú vieru alebo skutočnú podriadenosť, naznačuje, či máš pravú vieru a skutočnú podriadenosť voči Bohu, v ktorého veríš, teda voči samotnému Bohu. Pokiaľ ide o zaobchádzanie s Bohom na nebesiach – postoje, názory a skutočné myšlienky – ľudia sú dosť hmlistí a neodhaľujú svoje skutočné postoje k Bohu. Keď sa však ľudia skutočne stretnú s Bohom a uvidia hmatateľné telo z mäsa a kostí, v ktorom je Boh vtelený, ich skutočné postoje k Bohu sa úplne odhalia. Slová, ktoré ľudia hovoria, ich myšlienky, názory, ktoré si vytvárajú a prechovávajú vo svojich srdciach, a dokonca aj ich myšlienky a postoje ku Kristovi v ich srdciach, sú v skutočnosti rôznymi prejavmi toho, ako zaobchádzajú s Bohom. Keďže Boh na nebesiach je neviditeľný a nehmatateľný, pokiaľ ide o to, ako o Ňom ľudia zmýšľajú, ako s Ním zaobchádzajú, ako Ho vymedzujú a či sú Mu podriadení, u ľudí v skutočnosti neexistuje žiadna norma na meranie toho, či sú ich prejavy správne alebo či sú v súlade s pravdou. Ale keď sa Boh vtelí ako Kristus, všetko sa zmení: objaví sa norma na meranie všetkých týchto prejavov a postojov ľudí voči Bohu, vďaka čomu sa objasnia skutočné postoje ľudí k Bohu. Ľudia si často myslia, že majú veľkú vieru v Boha a veria v neho úprimne, cítia, že Boh je veľký, najvyšší a milý. Sú však tieto veci odrazom ich skutočného duchovného postavenia alebo len nálady? To sa ťažko určuje. Keď ľudia nemôžu vidieť Boha, bez ohľadu na to, aké dobré úmysly majú pri zaobchádzaní s Ním, vždy je skreslené hmlistosťou, prázdnotou a nepraktickosťou, vždy je ovplyvnené nejakými prázdnymi výmyslami. Keď ľudia skutočne uvidia Boha a prídu s Ním do kontaktu, plne sa odhalí miera ich viery v Boha, úroveň ich podriadenosti Bohu a to, či majú k Bohu skutočnú lásku. Preto keď sa Boh vtelí, a najmä keď sa stane človekom, ktorý je taký obyčajný, ako len môže byť, pre všetkých ľudí sa toto telo, tento obyčajný človek, stáva skúškou. Zároveň odhaľuje vieru a skutočné duchovné postavenie každého človeka. Možno si dokázal nasledovať Boha, keď si prvýkrát uznal Jeho existenciu, ale keď prijmeš vteleného Boha a vidíš, že sa Boh stal obyčajným človekom, myseľ sa ti naplní predstavami. V tom okamihu sa Kristus, v ktorého veríš – tento obyčajný človek – stáva najväčšou výzvou pre tvoju vieru. Dnes teda budeme v duchovnom spoločenstve hovoriť o vplyve, ktorý má tento obyčajný človek, telo, v ktorom je Boh vtelený, Kristus, na ľudí. Ďalej budeme hovoriť o skutočných prejavoch, ktoré majú ľudia voči tomuto obyčajnému človeku, Kristovi, a ktoré odhaľujú ich rôzne skutočné postoje k Bohu a názory na Neho.

Hlavným obsahom tretej časti je, že ľudia zaobchádzajú s Kristom v závislosti od svojej nálady. Stredobodom a ťažiskom dnešného duchovného spoločenstva bude, na čo presne sa táto nálada vzťahuje. Táto nálada je samozrejme len zástupný výraz, zovšeobecnenie. Nejde o náladu; skrývajú sa za ňou rôzne ľudské predstavy a výmysly, ako aj všelijaké skazené povahy, dokonca ich satanská prirodzenosť-podstata. Keď človek pri konaní svojich povinností v Božom dome nečelí žiadnym prekážkam, nič mu neovplyvňuje náladu a všetko ide hladko, dokáže sa často modliť pred Bohom a žiť veľmi usporiadaným životom, plným radosti a pokoja. Prostredie okolo neho je tiež bezproblémové, väčšina bratov a sestier spolu dobre vychádza, Boh ho často vedie pri výkone povinností a pri učení sa odborných zručností, poskytuje mu osvietenie a osvetlenie, princípy praktizovania sú pomerne jasné – všetko je také normálne a prebieha hladko. V tomto čase majú ľudia pocit, že majú veľkú vieru v Boha, v srdci sa cítia byť Bohu obzvlášť blízko, dokážu často prichádzať pred Boha, aby sa modlili a zverovali sa Mu. Cítia s Bohom dôverné spojenie a Boh sa im zdá obzvlášť milý. Ich nálada je v tomto čase veľmi dobrá; často žijú v pokoji a radosti, na zhromaždeniach aktívne hovoria, dokážu každý deň pravidelne čítať a modliť sa Božie slová a učiť sa chválospevy. Keď ide všetko tak dobre a hladko, ľudia v srdci neustále ďakujú Bohu, v tichosti sa k Nemu modlia a rozhodnú sa vydať sa Bohu na celý život, obetovať všetko, čo majú, znášať útrapy a platiť cenu, aby dobre plnili svoje povinnosti. Cítia, že Boh je taký veľký, milý, a sú odhodlaní a ochotní obetovať sa Bohu a zasvätiť Mu celý svoj život. Nie je tento stav obzvlášť proaktívny a pozitívny? Zdá sa, že tu môžeme vidieť vernosť ľudí, ich lásku k Bohu a obety, ktoré prinášajú. Všetko sa zdá byť také nádherné, pokojné a hladké. Zo všetkých týchto prejavov sa zdá, že ľudia sa zo svojej strany len aktívne snažia, spolupracujú s Božím dielom a Jeho požiadavkami, bez čohokoľvek nepriaznivého. Preto vo svojich srdciach neustále ďakujú Bohu, ďakujú Bohu na nebesiach a ďakujú Kristovi na zemi, naplnení nekonečnou láskou a úctou ku Kristovi. Kedykoľvek v chválospevoch spievajú slová „tento nepatrný človek“, cítia sa nesmierne dojatí a myslia si: „Naozaj ma spasil tento nepatrný človek, on kto mi dal túto príležitosť a umožnil mi dnes konať moju povinnosť stvorenej bytosti v Božom dome!“ Niektorí ľudia sa dokonca priamo modlia: „Ó, praktický Bože, vtelený Bože, Kriste: ďakujem Ti, chválim Ťa, lebo Ty si mi dal všetky tieto požehnania, Ty si ma obdaril milosťou. Ty si Boh v mojom srdci, Ty si Stvoriteľ, Ty si Ten, ktorého chcem nasledovať. Som ochotný vydať sa Ti na celý svoj život.“ Všetky tieto scény sú také pokojné, také krásne a zdajú sa byť dokonale harmonické, akoby bolo také ľahké a nenáročné byť spasený. Ale môže táto harmónia a pokoj naozaj trvať večne? Môže to zostať nemenné? Nie je to také jednoduché.

1. Ich správanie, keď sú orezávaní

Pri plnení povinností sa ľudia nevyhnú tomu, že odhalia svoje skazené povahy, že budú reptať za okolností, ktoré ich postretnú, že budú mať vlastné názory, a ešte viac tomu, že budú konať svojvoľne a unáhlene. V takýchto situáciách ľudia nevyhnutne čelia orezávaniu. Keď čelí orezávaniu človek, ktorý je plný nadšenia, plný výmyslov a predstáv o Bohu, má naozaj duchovné postavenie na to, aby tomu všetkému čelil, aby to všetko skutočne prežil a aby takýmito situáciami úspešne prešiel? Je to otázne a tu nastáva problém. Keď ľudia cítia, že všetko je nádherné, keď cítia, že Boh je taký milý, že Boh tak veľmi miluje ľudí, že Jeho láska je taká veľká a skutočná, a potom sú konfrontovaní s orezávaním a zároveň sú odhalení, tí, ktorí nerozumejú pravde, sa často cítia zmätení a dezorientovaní, vystrašení a bojazliví. Zrazu majú pocit, akoby padli do temnoty, nevidia pred sebou cestu a nevedia, ako čeliť situácii, pred ktorou stoja. Keď prichádzajú pred Boha, hľadajú tie isté pocity, aké mali predtým, modlia sa s rovnakou náladou, myšlienkami, názormi a postojom ako predtým. Ale potom majú pocit, že už Boha nevnímajú. Keď cítia, že Boha nevnímajú, začnú premýšľať: „Vari ma Boh už nechce? Zavrhol ma Boh? Je možné, že ma Boh pre moju skazenú povahu už nemá rád? Chystá sa ma Boh vyradiť? Ak áno, nie je to môj koniec? Aký zmysel má teraz moja existencia? Aký zmysel má veriť v Boha? To už radšej nebudem veriť. Keby som neveril, možno by som teraz mal dobrú prácu, harmonickú rodinu, sľubnú budúcnosť! Viera v Boha mi doteraz nič nepriniesla, ale keby som naozaj prestal veriť, neznamenalo by to, že všetko moje predchádzajúce vynaložené úsilie a obety vyšli nazmar?“ Pri týchto úvahách sa zrazu cítia úplne skľúčení a nesvoji, myslia si: „Boh na nebesiach je taký vzdialený a tento Boh na zemi, okrem toho, že hovorí v duchovnom spoločenstve a poskytuje pravdu, s čím mi ešte môže pomôcť? Čo iné mi môže dať? Zdá sa taký nepatrný a neohľaduplný. Čo je také hrozné na tom, mať trochu skazenú povahu? Keby sa to riešilo ľudským spôsobom, Boh by prehliadol, že ľudia majú trochu skazenú povahu. Riešil by to zhovievavo a nerýpal by sa v drobných chybách ľudí. Prečo ma Boh takto orezáva a disciplinuje, a dokonca ma ignoruje pre takú maličkosť? Nie je to žiadna veľká vec, odhaliť v takejto situácii skazenú povahu, ale Bohu sa v skutočnosti hnusím. Miluje naozaj ľudí alebo nie? Kde sa zjavuje Jeho láska? Ako presne miluje ľudí? V každom prípade, v tejto chvíli už Božiu lásku necítim.“ Keď necítia Božiu lásku, okamžite sa cítia veľmi vzdialení od Boha na nebesiach a ešte vzdialenejší od tohto Krista na zemi, tohto obyčajného človeka. Keď v srdci cítia túto skľúčenosť, znova a znova sa modlia a utešujú sa: „Neboj sa, vlož svoju nádej do Boha na nebesiach. Boh je môj štít, Boh je moja sila, Boh stále miluje ľudí.“ Kde je v tejto chvíli Boh, o ktorom hovoria? V nebi, medzi všetkým, je toto ten Boh, ktorý skutočne miluje ľudí, Boh, ku ktorému ľudia vzhliadajú a ktorého zbožňujú, ktorý môže byť ich štítom, ich stálou pomocou a môže utešiť ich srdcia. On je oporou pre ich ducha, srdce a telo. Ale vzhľadom na to, čoho je schopný tento Boh na zemi, v srdciach ľudí už sa nenájde žiadna opora. Ich postoj sa mení. V akej situácii sa mení? Keď sú konfrontovaní s orezávaním a odhalením, stretnú sa s nezdarmi, vtedy sa odhalí ich pravá viera.

Keď ľudia čelia orezávaniu, ich takzvaná pravá viera okamžite nájde oporu v hmlistom Bohu na nebesiach. A aký je ich postoj k viditeľnému Bohu na zemi? Prvou reakciou ľudí je odmietnuť Ho a vzdať sa Ho, už sa na Neho nespoliehať ani v Neho neveriť, ale vyhýbať sa Mu, skrývať sa a vzdialiť sa od Neho. Takúto náladu majú ľudia. Keď sú ľudia konfrontovaní s orezávaním, pravda, ktorej rozumejú, ich takzvaná pravá viera, vernosť, láska a podriadenosť, ostávajú veľmi krehké. Keď sa všetky tieto okolnosti zmenia, ich postoj k vtelenému Bohu sa zmení zodpovedajúcim spôsobom. Ich predchádzajúce obety – ich takzvaná vernosť, vynaložené úsilie a cena, ktorú zaplatili, ako aj ich takzvaná podriadenosť – sa v tejto chvíli ukážu nie ako určitý druh vernosti alebo skutočnej podriadenosti, ale len ako nadšenie. A čo sa vkráda do tohto nadšenia? Je skreslené ľudskými pocitmi, ľudskou dobrotou a ľudskou oddanosťou. Túto oddanosť možno chápať aj ako horkokrvnosť, v zmysle: „Ak niekoho nasledujem, musím prejaviť skutočnú bratskú oddanosť, byť ochotný položiť za neho život, namáhať sa, schytať za neho guľku, obetovať pre neho všetko.“ Ide o prejav ľudskej horkokrvnosti. V takom momente sa odhaľujú presne takéto ľudské prejavy. Prečo sa odhaľujú? Pretože ľudia vo svojich myšlienkach a názoroch zdanlivo prijali, že tento obyčajný človek je vtelený Boh, že je to Kristus, Boh a že má Božiu identitu. Pri pohľade na ich skutočné duchovné postavenie, pravdu, ktorej rozumejú, a ich poznanie Boha, však tohto obyčajného človeka skutočne neprijali, ani s týmto obyčajným človekom nezaobchádzajú ako s Kristom, ako s Bohom. Keď ide všetko dobre, keď je všetko tak, ako si človek želá, keď ľudia cítia, že im Boh žehná, osvecuje ich, vedie a obdarúva milosťou, a keď je to, čo ľudia od Boha dostávajú, v súlade s ich predstavami a výmyslami, dokážu subjektívne prijať obyčajného človeka, o ktorom svedčí Boh, ako Boha ľudí. Keď sa však všetky tieto okolnosti zmenia, keď Boh vezme všetky tieto veci, ľuďom chýba skutočné porozumenie a nemajú skutočné duchovné postavenie, všetko o nich sa odhalí a presne vyjadrujú svoj skutočný postoj k Bohu. Ako vzniká tento skutočný postoj? Odkiaľ pochádza? Pramení zo skazenej povahy ľudí a z ich nedostatočného poznania Boha. Prečo to hovorím? Čo je táto skazená povaha v ľuďoch? (Po tom, čo ľudí skazil satan, vnútorne sa majú pred Bohom na pozore a vytvárajú si voči Nemu bariéru. Bez ohľadu na to, čo Boh robí, vždy uvažujú: „Chystá sa mi Boh ublížiť?“) Je vzťah medzi ľuďmi a Bohom len otázkou existencie bariéry? Je to také jednoduché? Nie je to len otázka existencie bariéry; je to problém dvoch rôznych podstát. Ľudia majú skazené povahy – má skazenú povahu Boh? (Nie.) Prečo je teda medzi ľuďmi a Bohom nesúlad, prečo sú ľudia voči Bohu nepriateľskí? Kde je príčina? Je v Bohu alebo v ľuďoch? (V ľuďoch.) Napríklad, ak sa dvaja ľudia pohádajú a prestanú sa rozprávať, aj keď spolu prehovoria, bude to len povrchné, pričom v ich srdciach vzrastie bariéra. Ako táto bariéra vzniká? Vzniká preto, že majú odlišné názory, ktoré sa nedajú zosúladiť, a ani jeden nie je ochotný vzdať sa svojho názoru, čo bráni jednote. Takto vznikajú bariéry medzi ľuďmi. Ale ak opíšeme vzťah medzi ľuďmi a Bohom len ako existenciu bariéry, nie je to trochu slabé slovo, ktoré celkom nevystihuje podstatu? Je pravda, že existuje bariéra, ale ak vysvetlíme problém skazenej povahy ľudí len termínom „bariéra“, bolo by to príliš mierne. Pretože po tom, ako ľudí skazil satan, majú satanskú skazenú povahu a podstatu, ich vrodená prirodzenosť je nepriateľská voči Bohu. Satan je nepriateľský voči Bohu. Zaobchádza s Bohom ako s Bohom? Má vieru v Boha alebo podriadenosť voči Nemu? Nemá ani pravú vieru, ani skutočnú podriadenosť – taký je satan. Ľudia sú rovnakí ako satan; majú satanovu skazenú povahu a podstatu a tiež im chýba pravá viera v Boha a podriadenosť voči Nemu. Môžeme teda povedať, že medzi ľuďmi a Bohom existuje bariéra kvôli tomuto nedostatku pravej viery a podriadenosti? (Nie.) To len naznačuje, že ľudia sú voči Bohu nepriateľskí. Keď je konanie Boha v súlade s vkusom, náladami a potrebami ľudí, uspokojuje ich preferencie a všetko pre nich prebieha hladko a podľa želania, ľudia majú pocit, že Boh je veľmi milý. Je však tento pocit, že Boh je v takých chvíľach milý, skutočný? (Nie.) To len ľudia využívajú situáciu a na oplátku ponúkajú pár pekných slov; to sa nazýva získavanie výhod a následné predstieranie miloty. Odrážajú slová, ktoré ľudia v takýchto situáciách hovoria, skutočné poznanie Boha? Je toto poznanie Boha skutočné alebo falošné? (Falošné.) Toto poznanie nie je v súlade s pravdou ani s podstatou Boha. Nejde o skutočné poznanie, ale výmysel, predstavu prameniacu z ľudských pocitov a horkokrvnosti. Keď sa táto predstava rozbije, odhalí a zjaví, ľudia sa cítia frustrovaní. Znamená to, že všetko, čo chceli získať, im bolo odobraté. Nebolo predchádzajúce vnímanie ľudí, že Boh je milý a dobrý v rôznych ohľadoch, kritizované a odsúdené? Ide o presný opak toho, čomu verili predtým. Dokážu ľudia túto skutočnosť prijať? (Nie.) Keď ti Boh nič nedáva, jednoducho ťa nechá žiť podľa Jeho slov, hovoriť a konať, plniť si povinnosť, slúžiť Bohu, vychádzať s ostatnými a tak ďalej, všetko podľa Jeho slov. Keď žiješ podľa Jeho slov, dokážeš cítiť Božie starostlivé úmysly a dokážeš Boha skutočne milovať a podriadiť sa Mu, potom je v tebe menej nečistoty, a Božia milota a podstata, ktorú cítiš, sú skutočné.

Keď sú ľudia konfrontovaní s disciplinovaním a orezávaním, rozvíjajú sa u nich predstavy, sťažnosti a nedorozumenia o Bohu. Keď sa tieto veci objavia, ľudia zrazu cítia, že Boh je neohľaduplný, akoby nebol až taký milý, ako si predstavovali: „Všetci hovoria, že Boh je milý, ale prečo to necítim? Ak je Boh naozaj milý, mal by ma požehnať a utešiť. Keď sa chystám urobiť chybu, mal by ma varovať, a nie nechať ma, aby som sa strápnil alebo pochybil; mal by tieto veci urobiť skôr, ako pochybím, zabrániť mi robiť chyby alebo vybrať sa po zlej ceste!“ Takéto predstavy a myšlienky víria v mysliach ľudí, keď čelia nepriaznivým okolnostiam. Vtedy sú menej otvorení v reči aj skutkoch. Keď sú konfrontovaní s orezávaním, keď čelia nepriaznivým okolnostiam, zhorší sa im nálada. Začnú mať pocit, že Boh ich už tak nemiluje ani s nimi nezaobchádza s takou milosťou, že nemajú takú priazeň. Myslia si: „Ak ma Boh nemiluje, prečo by som mal milovať ja Jeho? Ani ja nebudem milovať Boha.“ Predtým vo svojich rozhovoroch s Bohom odpovedali na všetko, čo sa Boh opýtal; boli veľmi aktívni. Vždy chceli zdieľať viac, nikdy im nechýbali slová, chceli vyjadriť a povedať všetko, čo mali na srdci, a chceli byť Božími dôverníkmi. Ale keď sú konfrontovaní s orezávaním, cítia, že Boh už nie je taký milý, že ich Boh už tak nemiluje, a ani oni nechcú milovať Boha. Keď sa Boh niečo opýta, odpovedia len stručne a povrchne, pričom odpovedajú len jedným slovom. Ak sa Boh opýta: „Ako si si v poslednom čase plnil svoje povinnosti?“ odpovedia: „Ujde to.“ „Máš nejaké ťažkosti?“ „Niekedy.“ „Dokážeš harmonicky spolupracovať s bratmi a sestrami?“ V duchu si myslia: „Pche, nedokážem sa postarať ani sám o seba, ako môžem harmonicky spolupracovať s ostatnými?“ „Máš nejakú slabosť?“ „Som v poriadku.“ Nechcú viac hovoriť, prejavujú úplne negatívny postoj a sťažujú sa. Celá ich bytosť je skľúčená a skormútená, plná zármutku a pocitu ukrivdenosti, nechcú povedať viac, než je nutné. Prečo je to tak? Pretože nemajú dobrú náladu, sú v pomerne skormútenom stave a nemajú chuť s nikým hovoriť. Na otázku: „Modlil si sa v poslednom čase?“ odpovedia: „Stále sa modlím tie isté slová.“ „V poslednom čase si nebol v dobrom stave; hľadal si pravdu, keď si bol konfrontovaný s ťažkosťami?“ „Všetkému rozumiem, len nedokážem byť pozitívny.“ „Vytvoril si si o Bohu nedorozumenia. Vidíš, v čom spočíva tvoj problém? Aká skazená povaha ti bráni prísť pred Boha? Čo spôsobuje, že si taký negatívny, že sa ti ani nechce prísť pred Boha modliť sa?“ „Neviem.“ Čo je to za postoj? (Negatívny a vzdorovitý.) Správne, nie je v tom ani náznak podriadenosti. Namiesto toho sú plní sťažností a krívd. Vo svojom duchovnom a myšlienkovom svete vnímajú Boha podobne ako postavu Budhu alebo Bódhisattvu, ako ich opisujú ľudia. Bez ohľadu na to, čo ľudia robia alebo ako žijú, tieto postavy Budhu alebo Bódhisattvu nikdy neprehovoria ani slovo a jednoducho sa podriaďujú manipulácii ľudí. Veria, že Boh by ich nemal orezávať, a už vôbec nie im ubližovať. Nech urobia čokoľvek zlé, Boh by ich mal len upokojovať, nie orezávať, odhaľovať alebo zjavovať, a už vôbec nie disciplinovať. Chcú veriť v Boha a konať svoju povinnosť podľa svojich vlastných nálad a pováh, robiť si, čo sa im zachce, a myslia si, že bez ohľadu na to, čo urobia, Boh by mal byť spokojný, šťastný a mal by to prijať. Veci sa však nedejú tak, ako si želajú; Boh takto nekoná. Ľudia si potom myslia: „Ak nekoná tak, ako som si predstavoval, je to stále boh? Stojí mi ešte za moje investície, vynaložené úsilie a obety? Ak nie, potom by bolo hlúpe obetovať svoje úprimné srdce, nie?“ Takže, keď príde čas na orezávanie, prvou reakciou ľudí nie je počúvať z pohľadu stvorenej bytosti to, čo Boh hovorí alebo aké má požiadavky, ani to, aké ľudské problémy, stavy alebo povahy Boh odhaľuje, ani ako by mal človek tieto veci prijať, zaobchádzať s nimi alebo sa im podriadiť. Takéto veci ľuďom neprídu na um. Bez ohľadu na to, ako Boh k ľuďom hovorí alebo ako ich vedie, ak je Jeho tón alebo spôsob reči neohľaduplný – ak neberie do úvahy ich náladu, sebaúctu a slabosť – ľudia si vytvárajú predstavy a nechcú brať Boha ako Boha, ani nechcú byť stvorenými bytosťami. Najväčším problémom tu je, že keď Boh dáva dobré časy a umožňuje, aby všetko išlo tak, ako ľudia chcú, sú ochotní konať ako stvorené bytosti. Ale keď Boh nastolí nepriaznivé okolnosti, aby ľudí disciplinoval a odhalil, aby im dal lekciu a nechal ich pochopiť pravdu a spoznať Svoj úmysel – v týchto chvíľach sa Mu ľudia okamžite obrátia chrbtom a prestanú túžiť byť stvorenými bytosťami. Keď človek nechce byť stvorenou bytosťou, bude sa môcť z tejto perspektívy a z tohto postavenia podriadiť Bohu? Bude schopný prijať identitu a podstatu Boha? Nebude. Aká dramatická zmena nastane, keď časy dobrej nálady, dobrých stavov a nadšenia – časy, keď chcú byť ľudia Božími dôverníkmi – ustúpia časom, keď Ho chcú opustiť tvárou v tvár orezávaniu a prostrediam, ktoré Boh nastavil! Aká je vlastne pravda o tejto záležitosti? Čo by ľudia mali vedieť? Nemal by človek vedieť, aký postoj by mal mať k Bohu ako stvorená bytosť? Aké princípy treba dodržiavať? Človek – ako skazená ľudská bytosť – akú perspektívu a postavenie by mal zaujať voči všetkému, čo mu Boh dáva, a voči prostrediam, ktoré nastavuje? Aký postoj a prístup by mali ľudia zaujať k tomu, že ich Boh orezáva? Nemali by ľudia o takýchto veciach uvažovať? (Áno.) Ľudia by mali o týchto veciach uvažovať a premýšľať. Bez ohľadu na to, kedy a ako človek zaobchádza s Bohom, jeho identita sa v skutočnosti nemení. Ľudia sú stále stvorené bytosti. Ak nie si zmierený so svojím postavením stvorenej bytosti, znamená to, že si veľmi vzdorovitý a máš ďaleko od zmeny povahy. Máš ďaleko od toho, aby si sa bál Boha a vyhýbal sa zlu. Aký postoj by si mal mať k Bohu, ak si zmierený so svojím postavením stvorenej bytosti? (Bezpodmienečnú podriadenosť.) Prinajmenšom túto jednu vec musíš mať: bezpodmienečnú podriadenosť. To znamená, že to, čo robí Boh, nikdy nie je zlé; chyby robia len ľudia. Bez ohľadu na prostredia, s ktorými sa človek stretne – obzvlášť tvárou v tvár nepriazni a najmä vtedy, keď ich Boh zjavuje alebo odhaľuje – prvá vec, ktorú by mal človek urobiť, je predstúpiť pred Boha, aby nad sebou uvažoval a preskúmal svoje slová a skutky a svoju skazenú povahu, namiesto toho, aby vyšetroval, podrobne skúmal a súdil, či sú Božie slová a činy správne alebo nie. Ak zostaneš na svojom správnom mieste, mal by si presne vedieť, čo by si mal robiť. Ľudia majú skazenú povahu a nerozumejú pravde. To nie je až taký veľký problém. No keď majú ľudia skazenú povahu a nerozumejú pravde a napriek tomu nehľadajú pravdu, ide o veľký problém. Máš skazenú povahu a nerozumieš pravde, a tak si schopný svojvoľne súdiť Boha, zaobchádzať s Ním a jednať s Ním tak, ako ti diktuje tvoja nálada, preferencie a emócie. Ak však nehľadáš pravdu a nepraktizuješ ju, nebude to také jednoduché. Nielenže sa nebudeš môcť podriadiť Bohu, ale môžeš Ho nesprávne chápať, sťažovať sa na Neho, odsudzovať Ho, odporovať Mu, a dokonca Ho v srdci preklínať a zavrhnúť. Budeš hovoriť, že nie je spravodlivý, že nie všetko, čo robí, je nevyhnutne správne. Nie je veľmi nebezpečné, že v tebe môžu vzniknúť takéto veci? (Je.) Je to veľmi nebezpečné. Nehľadanie pravdy môže človeka stáť život! A to sa môže stať kedykoľvek a kdekoľvek. Bez ohľadu na to, aké silné máš v súčasnosti emócie, odhodlanie, túžby či ciele, a bez ohľadu na to, ako veľmi v tejto chvíli vo svojom srdci miluješ Boha, všetko je to dočasné. Je to presne tak, ako keď pastor vedie svadobný obrad a pýta sa oboch strán: „Berieš si ho (alebo ju) za svojho manžela (alebo manželku)? V chorobe i v zdraví, v nešťastí, v chudobe a tak ďalej, si ochotný (ochotná) stráviť s ním (alebo s ňou) svoj život?“ Obe strany so slzami v očiach a srdcom plným emócií prisahajú, že zasvätia svoje životy jeden druhému a prevezmú za seba celoživotnú zodpovednosť. Čím sú tieto slávnostné sľuby v tej chvíli? Ide len o prchavé emócie a želania ľudí. Ale majú obe strany skutočne taký charakter? Majú skutočne takú ľudskú prirodzenosť? To zostáva neznámou; pravda sa ukáže počas nasledujúcich desiatich, dvadsiatich alebo tridsiatich rokov. Niektoré páry sa rozvedú po troch až piatich rokoch, niektoré po desiatich a iné to jednoducho ukončia po tridsiatich rokoch. Kam sa podeli ich počiatočné želania? Čo sa stalo s ich slávnostnými sľubmi? Dávno ich hodili za hlavu. Akú úlohu tieto slávnostné sľuby zohrávajú? Vôbec žiadnu; sú to len želania, chvíľkové emócie – emócie a želania o ničom nerozhodujú. Čo je potrebné na to, aby pár skutočne strávil celý život spolu, aby spolu zostarli? V ideálnom prípade musia mať obaja jednotlivci prinajmenšom integritu a čestný charakter. Konkrétnejšie povedané, počas svojho života sa stretnú s mnohými vecami – veľkými i malými, dobrými i zlými, s útrapami, nezdarmi, ťažkosťami, väčšinou s vecami, ktoré nie sú podľa ich predstáv. To si vyžaduje, aby obe strany mali vo svojej ľudskej prirodzenosti skutočnú toleranciu, trpezlivosť, lásku, ohľaduplnosť, starostlivosť a iné pomerne pozitívne veci, aby sa navzájom podporovali až na koniec cesty. Bez týchto vlastností, ak sa spoliehajú výlučne na sľuby a ašpirácie, želania a fantázie z čias, keď sa brali, určite sa nedostanú až na koniec. To isté platí pre vieru v Boha; ak človek nehľadá pravdu, ale spolieha sa len na trochu nadšenia a túžby, určite nemôže stáť pevne a rozhodne nemôže nasledovať Boha až do konca.

Ako môže človek veriť v Boha a nasledovať Ho bez toho, aby sa spoliehal na svoju náladu a nechal sa ovplyvňovať náladou či prostredím? Ako sa to dá dosiahnuť? Aká je minimálna požiadavka pre vieru v Boha? Je na to potrebný postoj, že človek miluje pravdu a hľadá ju. Niektorí sa pýtajú: „Je dôležité odhodlanie a skladanie sľubov?“ Sú nevyhnutné, ale závisí to od štádia viery. Ak je niekto v prvom alebo druhom roku viery, bez nich sa jeho nadšenie nedá zapáliť. Bez nadšenia môže byť človek, ktorý začína veriť v Boha, vlažný a nie príliš horlivý vo svojom usilovaní sa. Síce sa nevzďaľuje, ale robí len to, čo sa od neho žiada. Takýto človek má problém napredovať a chýba mu jasný postoj. Preto noví veriaci potrebujú nadšenie. Toto nadšenie môže človeku priniesť mnoho pozitívnych vecí, čo mu umožní rýchlo pochopiť pravdu, víziu a cieľ Božieho diela a rýchlo položiť základy. Navyše, keď sa ľudia aktívne a nadšene vydávajú a platia cenu, rýchlejšie vstupujú do pravdy-reality. Na začiatku človek potrebuje toto nadšenie a mal by mať odhodlanie a túžby. Ak však človek po viac ako troch rokoch viery v Boha zostáva v štádiu nadšenia, môže v tom byť nebezpečenstvo. V čom spočíva toto nebezpečenstvo? Ľudia vždy pristupujú k svojej viere v Boha a k záležitostiam zmeny povahy na základe svojich fantázií a predstáv. Snažia sa spoznať Boha, porozumieť Jeho dielu a Jeho požiadavkám na ľudí na základe svojich fantázií a predstáv. Môžu takíto ľudia vstúpiť do pravdy-reality alebo pochopiť Božie úmysly? (Nie.) Ak človek nedokáže pochopiť pravdu, vznikajú problémy. Existuje niekto, kto verí v Boha a žije celý život v prostredí ako v bavlnke, stále v milosti a požehnaniach? Nie, skôr či neskôr musí každý čeliť skutočnému životu a rôznym prostrediam, ktoré pre neho Boh pripravil. Keď sa stretneš s takýmito rôznymi prostrediami a budeš čeliť rôznym problémom v skutočnom živote, akú úlohu môže zohrať tvoje nadšenie? Môže ťa len hnať k tomu, aby si sa ovládal, platil cenu, trpel, ale nemôže ťa viesť k pochopeniu pravdy či Božích úmyslov. Ak však hľadáš pravdu a rozumieš pravde, je to iné. V čom je to iné? Keď rozumieš pravde a čelíš týmto situáciám, už k nim nepristupuješ na základe svojho nadšenia alebo predstáv. Vždy, keď sa s niečím stretneš, najprv prichádzaš pred Boha, aby si hľadal a modlil sa, aby si našiel pravdu-princípy. Potom sa dokážeš podriadiť a mať takéto vedomie a postoj. Tento postoj a vedomie sú kľúčové. Môže sa stať, že v konkrétnej skúške nič nezískaš, nevstúpiš príliš hlboko do pravdy a nepochopíš, čo presne je realita pravdy. Avšak počas tejto skúšky ti vedomie podriadenosti a postoj umožňujú skutočne zažiť, ako by mali ľudia konať ako stvorené bytosti a čo by mali robiť, aby boli pred Bohom čo najnormálnejší a najsprávnejší. Hoci možno nerozumieš Božiemu úmyslu alebo presne nevieš, čo Boh chce, aby si v takomto prostredí dosiahol alebo získal, cítiš, že sa môžeš Bohu a takýmto okolnostiam podriadiť. Z hĺbky svojho srdca dokážeš prijať prostredie, ktoré pre teba Boh pripravil. Cítiš, že si si zachoval svoje náležité postavenie stvorenej bytosti, nevzdoruješ Bohu ani Mu neodporuješ a tvoje srdce sa cíti pokojné. Kým cítiš tento pokoj, tvoje spoliehanie sa na Boha v nebi nie je hmlisté a necítiš odstup ani nezavrhuješ Boha na zemi. Namiesto toho je v hĺbke tvojho srdca o niečo viac bázne a tiež o niečo viac blízkosti. Pozri sa na rozdiel medzi niekým, kto hľadá pravdu a dokáže sa podriadiť, a niekým, kto sa spolieha na nadšenie a má len trochu odhodlania – je významný? Tento rozdiel je obrovský. Človek, ktorý sa spolieha na nadšenie a má len odhodlanie, bude tvárou v tvár situáciám odporovať, argumentovať, sťažovať sa a cítiť sa ukrivdený. Môže si myslieť: „Prečo so mnou Boh takto zaobchádza? Som ešte mladý, prečo ma Boh nechlácholí? Prečo Boh nepočíta moje minulé zásluhy? Prečo ma trestá namiesto toho, aby ma odmenil? Som ešte taký mladý, čo môžem vedieť? Ani moji rodičia doma so mnou nikdy takto nezaobchádzali; chránili si ma ako oko v hlave, ako svoje malé bábätko. Teraz, keď som po príchode do Božieho domu veľmi dospel, zdá sa mi príliš neohľaduplné, keď so mnou Boh takto zaobchádza!“ Toto sú tie mylné argumenty, ktoré uvádza. Ako vznikajú takéto mylné argumenty? Ak človek hľadá a chápe pravdu, môže mať stále tieto mylné argumenty? Ak človek rozumie pravdám a pozná ich pri bežnom konaní svojej povinnosti, môže v sebe stále prechovávať také sťažnosti a impulzívnosť tvárou v tvár situáciám? (Nie.) Určite by takto nehovoril. Namiesto toho by sa vnímal ako obyčajná stvorená bytosť a prišiel by pred Boha bez ohľadu na vek, pohlavie alebo postavenie a status, jednoducho by sa podriadil a počúval Božie slová. Keď ľudia dokážu počúvať slová, ktoré Boh hovorí, a Jeho požiadavky, majú v srdci podriadenosť. Keď sa človek dokáže vedome podriadiť, keď má postoj podriadenosti, skutočne stojí v postavení stvorenej bytosti, má lásku, podriadenosť a bázeň pred Bohom, a nespolieha sa na svoje nálady ani emócie. Takéto reakcie majú ľudia niekedy, keď sú konfrontovaní s orezávaním. Aké sú hlavné reakcie? Cítia sa zle, cítia sa frustrovaní, cítia sa ukrivdení a potrebujú útechu. Keď sa im nedostane útechy alebo tepla, začnú v srdci prechovávať sťažnosti a nedorozumenia o Bohu. Už sa nechcú modliť k Bohu a v hĺbke duše zvažujú, že Boha opustia, chcú sa od Neho vzdialiť – od Boha v nebi aj od Boha na zemi. Niektorí ľudia, ak ich trochu orežem, sa Mi pri ďalšom stretnutí vyhnú a nebudú so Mnou chcieť komunikovať. Zvyčajne, keď nie sú orezávaní, stále okolo Mňa chodia, ponúkajú čaj, pýtajú sa, či niečo nepotrebujem, majú dobrú náladu, sú usilovní, zhovorčiví a blízki vo vzťahu k Bohu. Ale len čo sú orezaní, už to nie je to isté – už neponúkajú čaj ani nezdravia, a ak im položím pár ďalších otázok, jednoducho odídu a už ich nevidno.

Keď som bol kedysi v pevninskej Číne, býval som v domoch niektorých bratov a sestier. Niektorí z týchto ľudí mali zlú ľudskú prirodzenosť, niektorí boli noví veriaci, niektorí si hneď pri našom prvom kontakte vytvorili množstvo predstáv a nerozumeli pravde a iní sa vôbec o pravdu neusilovali. Keď som videl, ako títo ľudia odhaľujú svoju skazenosť, nemohol som ich orezať; musel som hovoriť jemne a taktne. Keby si ich naozaj orezal, vytvorili by si predstavy a vzdorovitosť, takže by si ich musel prehovárať a vyjednávať s nimi, viac hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde, aby si ich viedol. Keby si nevyjednával alebo nehovoril v duchovnom spoločenstve a len by si kládol priame požiadavky, absolútne by to nefungovalo. Napríklad by si mohol povedať: „Toto jedlo je trochu presolené; možno ho nabudúce osoľ trochu menej. Jesť príliš veľa soli nie je dobré pre tvoje zdravie. Ako veriaci v Boha by si mal tiež používať zdravý rozum a nebyť nevedomý; musíš prijímať pozitívne veci. Ak mi neveríš, môžeš sa opýtať lekára tradičnej čínskej medicíny na účinky nadmerného množstva soli na obličky.“ Takýto prístup je pre nich prijateľný. Ale ak povieš: „Toto jedlo je také slané, chceš tou soľou niekoho zabiť? Prečo to vždy toľko osolíš? Nedá sa to jesť! Ako môžeš byť taký nevedomý? Nabudúce to toľko nesoľ!“, nebude to fungovať. Do ďalšieho jedla možno nepridajú vôbec žiadnu soľ. Potom povieš: „Prečo je to také bez chuti?“ „Bez chuti? Nepovedal si, že to bolo príliš slané? Príliš veľa soli škodí obličkám, tak nie je lepšie nedávať tam žiadnu soľ? Potom to obličkám neuškodí.“ Byť príliš tvrdý nebude fungovať, musíš vyjednávať a chlácholiť. Mnoho ľudí je dosť problémových. Keď s nimi hovoríš, musíš si dávať pozor na spôsob a načasovanie svojej reči a tiež brať do úvahy ich náladu – musíš trochu vyjednávať. Niekedy, ak omylom prehovoríš trochu príliš tvrdo, môžeš im ublížiť a oni môžu vnútorne vzdorovať. Navonok to nemusí pôsobiť ako veľký problém, ale vo vnútri je to iné. Bežne, keď ich o niečo požiadaš, urobia to okamžite, ale ak im zraníš city, idú do vecí menej nadšene, vlečú sa a sú úplne neochotní. Hovoria: „Ako môžem byť k tebe dobrý, keď mám zlú náladu? Keď budem mať dobrú náladu, budem milší, ale keď ju nemám, musí stačiť len to najnutnejšie.“ Čo je to za tvora? Nie je ťažké s ľuďmi vychádzať? (Áno.) Ľudia sú jednoducho takí, nedá sa s nimi rozumne hovoriť a vymykajú sa logike. Keď neskôr o sebe uvažujú, možno sklonia hlavy, vyznajú svoje hriechy a horko plačú. Keď však opäť čelia takýmto veciam a sú orezávaní, stále reagujú rovnako. Je to človek, ktorý hľadá pravdu? (Nie.) Čo je to za človeka? Takýto človek je svojvoľný a vôbec neprijíma pravdu. Takýto postoj majú ľudia k Bohu, keď sú konfrontovaní s orezávaním a keď čelia nepriaznivým okolnostiam. Skrátka, nie sú podriadení, nedokážu prijať pravdu, a keď sú zranení, zaobchádzajú s Bohom podľa svojej impulzívnosti. Nie je to vážny problém? Keď stretnem niektorých ľudí, ešte skôr, ako ich orežem, už len tým, že hovorím o danej veci, zamračia sa, hovoria nevrlo, majú zlý postoj a dokonca začnú hádzať okolo seba veci. Nemôžeš s nimi hovoriť otvorene; musíš chodiť okolo horúcej kaše a byť taktný. Môžem hovoriť takou okľukou ako ľudia? Bez ohľadu na to, či to dokážeš prijať alebo nie, musím povedať to, čo je pravdivé – v Božom dome sa veci musia robiť podľa pravdy-princípov. Niektorí ľudia nedajú na sebe nič znať, keď sú orezávaní, ale vnútorne trucujú. Môže takýto človek dobre konať svoju povinnosť? (Nie.) Ak nedokážu poriadne konať svoju povinnosť a stále robia chyby, cirkev s nimi musí naložiť podľa princípov.

2. Ich správanie voči Kristovi, keď bol prenasledovaný a nemal kde hlavu skloniť

V pevninskej Číne hrozí pri viere v Boha a Jeho nasledovaní každodenné nebezpečenstvo. Je to mimoriadne drsné prostredie, v ktorom môže byť človek kedykoľvek zatknutý. Vy všetci ste zažili prostredie, v ktorom ste boli prenasledovaní – a či som ho nezažil aj Ja? Vy a Ja sme žili v rovnakom prostredí, takže v tom prostredí som sa musel často skrývať. Boli časy, keď som musel zmeniť miesto dvakrát alebo trikrát za deň. Boli dokonca časy, keď som musel ísť niekam, kam sa mi ani nesnívalo. Najťažšie boli chvíle, keď som nemal kam ísť – cez deň som mal zhromaždenie, no v noci som nevedel, kde je bezpečne. Niekedy, keď som s ťažkosťami našiel miesto, musel som na druhý deň odísť, pretože veľký červený drak sa k nemu nebezpečne blížil. Čo si myslia ľudia, ktorí skutočne veria v Boha, keď vidia takúto situáciu? „To, že Boh prišiel na zem v tele, aby spasil človeka, je cena, ktorú zaplatil. Ide o jedno z utrpení, ktoré podstúpil, a celkom to napĺňa Jeho slová, ktoré hovoria: ‚Líšky majú nory a vtáci hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by hlavu zložil.‘ (Mt 8, 20) Veci sa majú skutočne tak – a vtelený Kristus osobne zakúša takéto utrpenie, rovnako ako človek.“ Všetci, ktorí skutočne veria v Boha, môžu vidieť, aké veľmi namáhavé je Jeho dielo spásy človeka. Za to budú milovať Boha a budú Mu ďakovať za cenu, ktorú kvôli ľudstvu platí. Tí, ktorí majú obzvlášť zlú ľudskú prirodzenosť, sú zlomyseľní a úplne odmietajú pravdu. Rovnako tí, ktorí nasledujú Krista len zo zvedavosti alebo preto, že chcú vidieť zázraky, keď vidia podobné scény, takto neuvažujú. Myslia si: „Ty nemáš kde zostať? Ty si boh, ktorý pracuje na spáse ľudí, a pritom nedokážeš zachrániť ani sám seba a nevieš, kde budeš zajtra bývať. Teraz nemáš ani miesto, kde by si sa ukryl – ako v teba môžem veriť alebo ťa nasledovať?“ Čím sú okolnosti nebezpečnejšie, tým viac sa radujú a myslia si: „Našťastie som všetko úplne nezanechal; našťastie som si nechal zadné vrátka. Vidíš? Teraz nemáš domov! Vedel som, že k tomuto dôjde – nemáš kde hlavu zložiť a ja ti dokonca musím pomáhať nájsť miesto, kde sa ukryješ.“ Boli odhalení, však? Ako by sa takíto ľudia zachovali, keby boli svedkami scény, keď bol Pán Ježiš ukrižovaný? Keď Pán Ježiš niesol kríž smerom na Golgotu, kde boli takíto ľudia? Mohli Ho naďalej nasledovať? (Nie.) Popreli Božiu identitu, Jeho podstatu a dokonca aj Jeho existenciu. Utiekli, išli sa postarať sami o seba a prestali nasledovať Boha. Bez ohľadu na to, koľko kázní predtým počuli, všetky sa z ich sŕdc vytratili a zmizli bez stopy. Verili, že všetko, čo vidia pred sebou, je skutočné a ľudského pôvodu, nesúvisí to s Bohom. Mysleli si: „Tento človek je len človek; kde je v ňom identita alebo podstata boha? Keby bol bohom, skrýval by sa a zatajoval takto, prenasledovaný satanom, bez miesta, kde by zložil hlavu, bez miesta, kde by našiel útočisko? Keby bol bohom, mal by sa pri prenasledovaní náhle premeniť a zmiznúť pred očami všetkých, aby ho nikto nemohol vidieť, a mal by sa vedieť stať neviditeľným – to by bol boh!“ V nebezpečnom prostredí pevninskej Číny niektorí bratia a sestry, keď videli, že som k nim prišiel, riskovali svoju bezpečnosť, aby Ma prichýlili a chránili, zatiaľ čo iní utiekli a zmizli bez stopy. Niektorí sa dokonca pobavene prizerali a sledovali to z povzdialia. Kto sú títo ľudia? Sú to pochybovači, antikristi. Ako vnímali túto situáciu, keď videli, ako je Kristus prenasledovaný z jedného mesta do druhého? Ako jej rozumeli? „Aj kristus je v nebezpečenstve. Ak ho zatknú, s prácou cirkvi je koniec a dielo božieho domu sa zastaví. To bude dôkaz, že je nesprávne to, o čom boh svedčil – že to nepochádza od boha, ale od človeka. Radšej sa poponáhľam domov žiť svoj vlastný život; idem zbohatnúť!“ Také je správanie antikrista. Keď Kristus čelil prenasledovaniu, nemal sa kam ukryť a nemal kde hlavu zložiť, namiesto toho, aby spojili srdcia a trpeli s Bohom a pokračovali s Ním v práci cirkvi v takomto prostredí, stali sa z nich diváci, ktorí Ho sledovali a vysmievali sa Mu. Dokonca podnecovali iných, aby spôsobovali ničenie, narúšanie a vyrušenie. A navyše, keď niektorí ľudia videli, že sa nemám kam ukryť a kde sa usadiť, využili príležitosť vyrušovať prácu cirkvi a zmocniť sa majetku Božieho domu. Je to presne tak, ako keď bol Ježiš ukrižovaný a mnohí pochybovači a antikristi si mysleli: „S cirkvou je koniec, božie dielo je hotové, satan ho úplne zničil. Radšej rýchlo utečme a začnime si deliť majetok!“ Bez ohľadu na okolnosti, ktorým čelia, títo pochybovači a antikristi vždy odhalia svoje zákerné povahy a odhalia pravú tvár pochybovačov. Kedykoľvek sa v cirkvi objaví najmenší náznak problémov alebo nepriaznivých okolností, chcú okamžite utiecť, dychtiví po tom, aby sa všetci bratia a sestry rozišli, stiahli sa a prestali nasledovať Krista. Túžobne si želajú, aby bol tento prúd nesprávny a aby Božie dielo zostalo nedokončené. Taká je pravá tvár antikristov. Taký je postoj antikristov ku Kristovi, keď čelia takýmto okolnostiam.

3. Ich správanie, keď si vytvárajú predstavy o Kristovi

Ďalším bodom sú prejavy antikristov, keď majú predstavy o tele vteleného Boha. Napríklad, keď vidia vteleného Boha robiť určité veci alebo hovoriť určité slová, ktoré sú veľmi ľudské, a nevnímajú ani najmenší náznak božskosti, v hĺbke srdca sa v nich rodí odpor a vytvárajú si predstavy a odsúdenie. Myslia si pritom: „Nech sa na neho pozerám akokoľvek, ten človek nevyzerá ako boh; vyzerá len ako obyčajný človek. Ak je ako človek, môže byť ešte bohom? Ak je to človek, nebolo by neuveriteľne hlúpe takto ho nasledovať?“ Vytvárajú si predstavy o Kristovej reči a skutkoch, o Kristovom spôsobe života, Jeho oblečení a výzore, a dokonca aj o jeho spôsobe reči, o Jeho tóne, výbere slov a tak ďalej – o tom všetkom si môžu vytvárať predstavy. Keď tieto predstavy vzniknú, ako s nimi zaobchádzajú? Prechovávajú tieto myšlienky a nepúšťajú ich. Veria, že uchopenie týchto predstáv je ako zmocnenie sa kľúča. Myslia si, že tento „kľúč“ prichádza práve včas, že keď majú tieto predstavy, získavajú výhodu, a keď majú výhodu, ľahko sa to rieši. Takto uvažujú antikristi; majú pocit, že mať predstavy sa rovná mať výhodu, a tak môžu kedykoľvek a kdekoľvek poprieť Krista a poprieť skutočnosť, že telo, v ktorom je Boh vtelený, má Božiu podstatu. Niektorí sa pýtajú: „Prečo antikristi prechovávajú takéto úmysly?“ Povedzte Mi, dúfajú antikristi, tí zo satanovej bandy, v úspešné dokončenie Božieho diela, alebo nie? (Nie.) Prečo v to nedúfajú? Čo to prezrádza? Antikristi majú vrodený odpor voči pravde a všetky slová vyjadrené Bohom sú pravdou, ktorá je im v srdci úplne odporná a nie sú ochotní ju počúvať ani prijať. Božie slová odhalenia a súdu ľudstva odsudzujú antikristov a zlých ľudí. Tieto slová sú pre nich odsúdením, súdom a kliatbami, takže keď ich počujú, cítia sa nepríjemne a stiesnene. Čo si myslia vo svojom srdci? „Všetky tieto slová, ktoré boh hovorí, ma súdia a odsudzujú. Zdá sa, že niekto ako ja nemôže byť spasený; som typ, ktorý bude vyradený a zavrhnutý. Keďže nemám nádej na spásu, aký má zmysel veriť v boha? Faktom však je, že on je stále boh, je to telo, v ktorom je boh vtelený, ktorý povedal toľko slov a má toľko nasledovníkov. Čo s tým mám robiť?“ Táto vec ich znepokojuje; ak nemôžu niečo získať, nechcú, aby to mali ani ostatní. Ak to iní môžu získať, zatiaľ čo oni nie, sú zatrpknutí nenávisťou a nešťastní. Dúfajú, že vtelený Boh nie je Bohom a že dielo, ktoré koná, je falošné a nekoná ho Boh. Keby to tak bolo, cítili by sa vnútorne vyrovnaní a problém by bol vyriešený pri koreni. Myslia si: „Keby tento človek nebol vteleným bohom, neznamenalo by to, že tí, ktorí ho nasledujú, boli oklamaní? Keby to tak bolo, potom by sa títo ľudia skôr či neskôr rozišli. Keby sa rozpŕchli a nikto z nich by nič nezískal, potom by som mohol byť pokojný a cítiť sa vyrovnane s vedomím, že som nič nezískal, však?“ Takú majú mentalitu; nemôžu nič získať, takže nechcú, aby niečo získali ostatní. Najlepší spôsob, ako zabrániť ostatným niečo získať, je poprieť Krista, poprieť podstatu Krista, poprieť dielo, ktoré Kristus vykonal, a poprieť všetky slová, ktoré Kristus vyslovil. Takto nebudú odsúdení, a sú zmierení a spokojní s tým, že nič nezískajú, a už sa tým viac nemusia zaoberať. Taká je prirodzenosť-podstata ľudí, ako sú antikristi. Majú teda predstavy o Kristovi? A keď majú predstavy, riešia ich? Dokážu ich nechať tak? Nedokážu. Ako vznikajú ich predstavy? Je pre nich ľahké vytvárať si predstavy: „Keď hovoríš, podrobne ťa skúmam, snažím sa pochopiť motív tvojich slov a odkiaľ pochádzajú. Je to niečo, čo si počul alebo si sa naučil, alebo ťa niekto inštruoval, aby si to povedal? Nahlásil ti niekto niečo, alebo ti podal sťažnosť? Koho odhaľuješ?“ Takto podrobne skúmajú. Dokážu pochopiť pravdu? Nikdy nemôžu pochopiť pravdu; v srdci jej vzdorujú. Majú odpor k pravde, vzdorujú jej a nenávidia ju. S takouto prirodzenosťou-podstatou počúvajú kázne. Okrem teórií a učení si z toho odnesú len predstavy. Aké predstavy? „Kristus hovorí takto, niekedy dokonca rozpráva vtipy; to nie je úctivé! Niekedy používa obrazné vyjadrenia; to nie je seriózne! Nevyjadruje sa výrečne; nie je vysoko vzdelaný! Niekedy musí uvažovať a premýšľať o výbere slov; nechodil na univerzitu, však? Niekedy je jeho reč zameraná na niekoho konkrétneho – na koho? Sťažoval sa niekto? Kto to bol? Prečo ma kristus vždy kritizuje, keď hovorí? Sleduje ma a pozoruje celé dni? Trávi celý deň premýšľaním o ľuďoch? Čo si kristus myslí vo svojom srdci? Reč vteleného boha neznie ako hromový hlas boha v nebi s jeho nespochybniteľnou autoritou – prečo jeho prejavy pôsobia tak ľudsky? Nech sa na neho pozerám akokoľvek, je to len človek. Má vtelený boh nejaké slabosti? Nenávidí ľudí vo svojom srdci? Má pri styku s ľuďmi nejakú filozofiu pre svetské záležitosti?“ Nie je týchto predstáv veľa? (Áno.) Myšlienky antikristov sú plné vecí, ktoré nesúvisia s pravdou, všetko to pramení zo satanovho myslenia a logiky, zo satanovej filozofie pre svetské záležitosti. Hlboko vo vnútri prekypujú podlosťou, sú plní stavu a povahy, ktoré majú odpor k pravde. Neprichádzajú hľadať ani získať pravdu, ale podrobne skúmať Boha. Ich predstavy môžu vzniknúť kedykoľvek a kdekoľvek. Vytvárajú si predstavy pri pozorovaní, pri podrobnom skúmaní. Ich predstavy sa formujú počas ich súdenia a odsudzovania, a pevne sa týchto predstáv vo svojich srdciach držia. Keď pozorujú ľudskú stránku vteleného Boha, vytvárajú si predstavy. Keď vidia božskú stránku, sú zvedaví a udivení, čo tiež vedie k vytváraniu predstáv. Ich postoj ku Kristovi a k telu, v ktorom je Boh vtelený, nie je postojom podriadenosti ani skutočného prijatia z hĺbky srdca. Namiesto toho stoja proti Kristovi, pozorujú a podrobne skúmajú Jeho pohľad, myšlienky a vystupovanie. Dokonca pozorujú a podrobne skúmajú každý Kristov výraz, počúvajú každý tón, intonáciu reči a výber slov, aj to, na čo Kristus vo Svojej reči odkazuje, a tak ďalej. Keď antikristi takto pozorujú a podrobne skúmajú Krista, vo svojom postoji nechcú hľadať pravdu a pochopiť ju, aby mohli prijať Krista za svojho Boha a prijať Krista, aby bol ich pravdou a stal sa ich životom. Práve naopak, chcú tohto človeka podrobne skúmať, dôkladne Ho preskúmať a pochopiť. Čo sa snažia pochopiť? Podrobne skúmajú, ako sa tento človek podobá na Boha, a ak sa skutočne podobá na Boha, prijmú Ho. Ak napriek ich podrobnému skúmaniu nevyzerá ako Boh, potom sa tej myšlienky úplne vzdajú a naďalej sa držia predstáv o vtelenom Bohu, alebo ostanú presvedčení, že nie je nádej na získanie požehnaní. Hľadajú príležitosť, ako rýchlo odísť.

Je celkom normálne, že si antikristi vytvárajú predstavy o tele, v ktorom je Boh vtelený. Kvôli svojej podstate antikristov, podstate s odporom k pravde, nie je možné, aby sa vzdali svojich predstáv. Keď sa nič nedeje, čítajú z knihy Božích slov a považujú tieto slová za Boha. Avšak, len čo prídu do kontaktu s vteleným Bohom a zistia, že sa nepodobá na Boha, okamžite si vytvoria predstavy a ich postoj sa zmení. Keď nie sú v kontakte s vteleným Bohom, len držia knihu Božích slov. Jeho slová považujú za Boha a stále môžu prechovávať hmlistú fantáziu a úmysel získať požehnania, aby neochotne vynakladali isté úsilie, vykonávali určité povinnosti a uplatnili sa v Božom dome. No len čo prídu do kontaktu s telom, v ktorom je Boh vtelený, ich mysle sa hemžia predstavami. Aj keď nie sú orezávaní, ich nadšenie pre konanie povinností môže výrazne opadnúť. Takto antikristi zaobchádzajú s Božími slovami a s telom, v ktorom je Boh vtelený. Často oddeľujú Božie slová od tela, v ktorom je Boh vtelený, pričom s Božími slovami zaobchádzajú ako s Bohom a s telom, v ktorom je Boh vtelený, ako s človekom. Keď nie je telo, v ktorom je Boh vtelený, v súlade s ich predstavami alebo ich narúša, rýchlo sa obrátia k Božím slovám, čítajú ich, modlia sa a snažia sa násilne potlačiť svoje predstavy a uzamknúť ich. Potom uctievajú Božie slová, akoby uctievali samotného Boha, a zdá sa, akoby sa ich predstavy vyriešili. V skutočnosti sa však ich vnútorná nepodriadenosť, nevôľa a pohŕdanie voči Kristovi vôbec nevyriešili. Antikristi si pri svojom zaobchádzaní s Kristom neustále vytvárajú predstavy a tvrdohlavo sa ich držia až do smrti. Keď nemajú predstavy, podrobne skúmajú a analyzujú; keď predstavy majú, nielenže podrobne skúmajú a analyzujú, ale sa ich aj tvrdohlavo držia. Svoje predstavy neriešia ani nehľadajú pravdu; sú presvedčení, že pravdu majú. Nie sú vari zo satana? (Áno.) Také sú prejavy antikristov, keď majú predstavy o vtelenom Bohu.

4. Ich správanie, keď sú povýšení alebo prepustení

V cirkvi sa nájdu ľudia, ktorí majú trochu kvality a určité pracovné schopnosti. Keď sú povýšení, majú veľké nadšenie, aktívne konajú svoje povinnosti, preberajú zodpovednosť, sú ochotní zaplatiť cenu a sú aj verní. Keď sú však pre neschopnosť vykonávať prácu odvolaní zo svojej pozície a stratia postavenie, ich postoj k Bohu sa zmení. Keď mali postavenie, hovorili Bohu takto: „Bratia a sestry z našej rodiny sú takí a takí, dom našej rodiny treba zrenovovať, dvor našej rodiny treba upratať...“ Všetko je o „našej rodine“. Keď boli povýšení, stali sa súčasťou Božieho domu, boli zdanlivo jednej mysle s Bohom, ako rodina, schopní starať sa o prácu Božieho domu s ohľadom na Božie srdce a po Jeho boku, a komunikovať s Bohom ako rovný s rovným. Keď boli povýšení a dosadení na dôležitú pozíciu, cítili sa poctení a zároveň cítili svoju zodpovednosť. Či už hovorili so Mnou alebo s bratmi a sestrami, často spomínali „našu rodinu“. Keď to počuješ, pomyslíš si, že tento človek nie je zlý, má dobré srdce, je srdečný, k Božiemu domu sa správa ako k vlastnému domovu, tak veľmi mu záleží na všetkom a má voči všetkému takú zodpovednosť. Všetko si vopred premyslí, javí sa ako niekto, kto sa usiluje o pravdu a s nadšením platí cenu. Ale hovoria rovnako aj po tom, čo sú odvolaní? Len čo sú odvolaní, ich nálada sa zmení – ten postoj je preč. Už nespomínajú „našu rodinu“, a keď ich požiadajú, aby niečo urobili, už nie sú takí nadšení. Čo si myslia? „Predtým, keď si ma povýšil, mal som postavenie a bol som s tebou celým srdcom. Teraz, keď nemám postavenie, už nie sme rodina, tak si to urob sám. Neraď sa so mnou o tom, ako to robíš, a nedávaj mi o tom vedieť, mňa sa to netýka. Len ti odovzdám odkazy a to je všetko – urobím trochu z toho, o čo ma požiadaš, ale už s tebou nie som jednej mysle.“ Potom s tebou zaobchádzajú ako s cudzincom. Ak ich požiadaš, aby niečo urobili, pracujú, akoby len robili prácu pre niekoho iného, robia to len naoko. Predtým možno splnili päť úloh, ale teraz urobia len jednu či dve, len to odbijú, preflákajú to, urobia niečo len povrchne a to je všetko. Prečo je to tak? Hovoria: „Predtým som bol s tebou celým srdcom, pomáhal som ti s tým a oným, tvoje záležitosti som bral ako svoje vlastné, ako našu spoločnú úlohu, pracoval som v tvojom mene. Ale potom si ma len tak odvolal bez toho, aby si vôbec bral ohľad na moje pocity! Neberieš ohľad na moje pocity – ako môžem pre teba pracovať? Ak ma znova povýšiš a dáš mi postavenie, bude to v poriadku. Ale ak mi nedáš postavenie, tak na to zabudni. Ak ma chceš znova zavolať, aby som niečo urobil, nebude to fungovať tak dobre ako predtým. Ak ma použiješ, musíš mi dať slávu a postavenie. Ak nemám postavenie a ty namiesto toho len vydáš príkaz a očakávaš, že urobím nejakú prácu, aké mám z toho uznanie? Malo by tam byť nejaké vysvetlenie!“ Teraz, keď hovoríš, už to nie je účinné. Keď ich požiadaš, aby niečo urobili, už nie sú takí oddaní ako predtým, už tomu nevenujú celé srdce a myseľ; ich postoj sa zmenil. Ak ich znova požiadaš, aby niečo urobili, alebo ak ich o to požiada Boží dom, berú to ako úlohu navyše, ako záležitosť cudzinca, akoby ti svojou prácou už robili veľkú láskavosť. Majú pocit, že ak to neurobia, zdá sa to neospravedlniteľné, najmä preto, že veria v Boha. Ale ak to idú urobiť, robia to neochotne a len naoko. Prečo to robia? Myslia si: „Predtým som ti veril na 100 %, tvoje záležitosti som bral ako svoje vlastné, ale potom si ma len tak odhodil, čo zranilo moje srdce a moju sebaúctu; ignoroval si ma. Fajn, ak si ku mne neláskavý, neobviňuj ma, že som bezcitný. Ak ma znova použiješ, nemôžem byť taký ako predtým, pretože náš vzťah sa už rozpadol. Nenechám sebou ľahko komandovať, aby som prišiel, keď ma zavolajú, a odišiel, keď ma pošlú preč. Kto som? Keby nebolo viery v boha, nechal by som sebou takto manipulovať?“ Keď sú antikristi odvolaní a stratia svoje postavenie, ich postoj môže prejsť takouto výraznou zmenou. Keď mali postavenie, hoci nazývali Boží dom „našou rodinou“ a často o ňom hovorili, v skutočnosti nebrali záležitosti Božieho domu ako svoje vlastné. Keď sú odvolaní a stratia svoje postavenie, ak ich Boží dom požiada, aby konali svoju povinnosť, nie sú ochotní to urobiť bez vyjednávania, a aj vtedy vyžadujú vysvetlenie alebo nejaký druh uznania. Niektorí dokonca hovoria: „Minule si ma odvolal a len tak si ma odhodil. Ak chceš, aby som teraz niečo urobil, pokiaľ so mnou osobne neprehovorí človek, ktorého používa duch svätý, alebo so mnou nepríde prehovoriť sám vtelený boh, zabudni na to!“ Akí sú namyslení! Povedzte Mi, mal by Boží dom používať takýchto ľudí? (Nie.) Myslia si, že sú významní, ale v skutočnosti si Boží dom takýchto ľudí neváži. Bez ohľadu na to, aký máš talent, schopnosti alebo zručnosti vo vedení, Boží dom ťa nepoužije. Niektorí sa môžu pýtať: „Je to preto, že sa neskloníš pred zlými ľuďmi?“ Nie; toto je správne ustanovenie Božieho domu a jeho princíp pri používaní ľudí. Keby mali antikristi dovolené mať v Božom dome moc, bola by to pre bratov a sestry, pre cirkev, dobrá alebo zlá vec? (Zlá vec.) Môže Boží dom urobiť takú zlú vec? Rozhodne nie. Predtým, ako bolo odhalené, že sú antikristi, Boží dom ich neochotne povýšil, aby vykonávali službu. Keď bolo odhalené, že sú antikristi, mohol by ich Boží dom stále povýšiť? Nie je to možné. Oddávajú sa fantázii a robia si nádeje. Niektorí antikristi uvažujú takto: „Pche, boží dom nemôže fungovať bezomňa. Nikto v božom dome nemôže prevziať túto prácu okrem mňa. Kto by ma mohol nahradiť?“ Presne to chcú tvrdiť antikristi. Ukážme im, že Božie dielo môže prebiehať hladko a dosiahnuť zavŕšenie bez antikristov v Božom dome.

Plynulý priebeh a rozvoj rôznych druhov práce v Božom dome v súčasnosti – súvisí nejako s vyčistením a vylúčením všetkých druhov antikristov a zlých ľudí z cirkvi? Veľmi to s tým súvisí! Antikristi si to neuvedomujú; neuvedomujú si, že práve kvôli tomu, že sú vyčistení, vylúčení a obmedzení, môže práca Božieho domu plynule napredovať – dokonca sa tvária dôležito a sťažujú sa! Na čo sa sťažuješ? Myslíš si, že máš talent a rozum, kvalitu a pracovnú schopnosť, ale čo môžeš robiť v Božom dome? Títo ľudia zohrávajú iba úlohu satanovho služobníka, narúšajú a sabotujú Božie dielo. Bez ich prítomnosti by bol cirkevný život Božieho vyvoleného národa, život konania povinností a ich každodenný život pokojnejší, plynulejší a mierumilovnejší – čo si antikristi neuvedomujú. Títo antikristi preceňujú svoje schopnosti a neuvedomujú si, čo v skutočnosti sú. Myslia si, že Boží dom nemôže fungovať bez nich, že práca sa nemôže vykonávať a rôzne druhy odbornej práce nemôžu prebiehať bez nich. Nechápu, že v Božom dome má moc spravodlivosť a pravda. Prečo to nevedia? Prečo antikristi nedokážu pochopiť takú jednoduchú vec? To len ukazuje, že antikristi majú podstatu, ktorá má odpor k pravde a je voči nej nepriateľská. Práve preto, že majú odpor k pravde a sú voči nej nepriateľskí, nevedia, čo je pravda, nevedia, čo sú pozitívne veci. Naopak, myslia si, že ich podlé, zlomyseľné správanie, ktoré vzdoruje Bohu, je dobré a správne, bez akýchkoľvek chýb. Veria, že iba oni rozumejú pravde, sú verní Bohu a iba oni sú hodní mať v Božom dome moc. Mýlia sa! V Božom dome má moc pravda. Všetci antikristi majú byť odsúdení, zavrhnutí a vyradení; nemôžu mať v Božom dome miesto a môžu byť iba navždy zavrhnutí.

Niektorí antikristi majú nejaké dary, trochu kvality, určité schopnosti a sú zruční v hraní mocenských hier. Myslia si, že oni by v Božom dome mali byť povýšení a dosadení na dôležité pozície. Ale keď sa na to pozrieme dnes, nie je to tak. Títo ľudia boli odsúdení, obmedzení a zavrhnutí, a niektorí boli dokonca z cirkvi vyčistení alebo vypudení. Nikdy si nepredstavovali, že také „vznešené“ postavy, ako sú oni sami, s veľkými schopnosťami a vysokými vlohami, by sa v Božom dome skutočne potkli a boli zavrhnutí. Jednoducho nemôžu pochopiť prečo. Mali by sme na nich naďalej pracovať? Nie je to potrebné. Dá sa rozumne hovoriť so satanmi? Snažiť sa rozumne hovoriť so satanmi je ako kázať hluchým; existuje len jeden spôsob, ako opísať satanov – sú imúnni voči rozumu. Je to ako keď niektorí ľudia hovoria: „Boh žiada od ľudí, aby boli čestní, ale čo je také dobré na čestnosti? Čo je zlé na tom povedať pár klamstiev, oklamať ľudí? Čo je zlé na tom byť nepoctivý a zradný? Čo je zlé na tom byť neverný? Čo je zlé na tom byť prefíkaný, byť povrchný? Čo je zlé na tom súdiť boha? Čo je zlé na tom mať predstavy o bohu? Čo je zlé na tom vzdorovať bohu, aká veľká chyba je to? V skutočnosti nejde o otázku princípu!“ Dokonca niektorí ľudia hovoria: „Nie je úplne normálne, aby si niekto schopný vytvoril svoje vlastné nezávislé kráľovstvo? V tomto svete je všetko o tom, že veľká ryba zožerie malú, svet, v ktorom silný loví slabého. Ak máš schopnosti, mal by si ísť do toho a vytvoriť si svoje vlastné kráľovstvo, čo je na tom zlé? Každý má toľko moci, koľko určujú jeho schopnosti, a mal by vládnuť toľkým ľuďom, koľko mu jeho moc dovoľuje!“ Iní hovoria: „Čo je zlé na tom byť promiskuitný? Čo je zlé na promiskuite? Čo je zlé na nasledovaní podlých trendov?“ A tak ďalej. Čo cítite, keď počujete tieto slová? (Znechutenie.) Iba znechutenie? Keď človek počuje tieto slová, má pocit: „Všetci nosíme tú istú ľudskú kožu, tak prečo niektorí ľudia nielenže nemajú odpor k týmto negatívnym veciam, ale ich dokonca milujú? A prečo niektorí ľudia majú k týmto veciam odpor? Prečo je medzi ľuďmi taký veľký rozdiel? Ako to, že tí, ktorí majú odpor k pravde a pozitívnym veciam, nemilujú pozitívne veci? Prečo si tak veľmi vážia negatívne veci, dokonca ich považujú za poklady? Prečo si nedokážu uvedomiť podlosť a ohavnosť negatívnych vecí?“ Takéto úvahy vznikajú v srdciach ľudí. Keď ľudia počujú tie slová od antikristov, cítia na jednej strane znechutenie a na druhej strane strácajú reč. Prirodzenosť takýchto ľudí je nemenná; nemôžu sa zmeniť, a preto Boh hovorí, že nespasí diablov ani satanov. Božia spása je pre ľudstvo, nie pre beštie ani démonov. Ľudia ako títo antikristi sú presne to, čo Boh označuje za diablov a zvieratá; nemôžu byť zaradení medzi ľudstvo. Je to jasné, však?

5. Ich správanie voči cirkvi za meniacich sa okolností

Ako antikristi zaobchádzajú s Kristom v závislosti od svojej nálady – o koľkých aspektoch tohto bodu sme práve hovorili v duchovnom spoločenstve? (O tom,) ako zaobchádzajú s Kristom, keď čelia orezávaniu – to je jeden aspekt. Čo ďalej? (Keď si vytvárajú predstavy o vtelenom Bohu, keď sú povýšení alebo prepustení a keď bol Kristus prenasledovaný.) Spolu sú to štyri aspekty. Pokračujme v duchovnom spoločenstve. Antikristi majú odpor k pravde, takže neveria v Boha preto, aby získali pravdu – veria v Boha, aby získali požehnania. Majú svoje vlastné plány, úmysly a ciele. Navyše majú radi moc a vplyv, takže veria v Boha s vyčkávacím postojom. Ako vyčkávajú? Znamená to, že kým veria, zároveň pozorujú, či sa počet ľudí v Božom dome zvyšuje, ako sa šíri práca na evanjeliu, či to ide hladko alebo nie a či vplyv Božieho domu neustále rastie. Okrem toho tiež pozorujú, či sa zvyšuje počet ľudí, ktorí si v Božom dome konajú svoje povinnosti, či je stále viac a viac ľudí, ktorí ochotne slúžia Bohu, a či je stále viac a viac ľudí ochotných robiť veci pre Boží dom. Pozorujú tiež sociálne a vzdelanostné zázemie tých, ktorí konajú povinnosti v Božom dome, akú majú v skutočnosti identitu a postavenie v spoločnosti. Pozorovaním zisťujú, že v Boha verí stále viac ľudí, počet ľudí v Božom dome sa zvyšuje a viac ľudí je ochotných zanechať svoje rodiny, prácu a vyhliadky, aby konali v Božom dome svoje povinnosti. Keď si tieto veci všimnú, majú pocit, že už nemôžu zostať ľahostajní a mali by sa tiež oddať práci Božieho domu, pridať sa k radom tých, ktorí konajú povinnosti, a stať sa členmi, aby získali podiel na budúcich požehnaniach. Hoci môžu konať svoje povinnosti v Božom dome a zohrávať tam určitú úlohu, nikdy sa nevzdávajú svojich vyhliadok a osudu a v srdci neustále kalkulujú. Keďže táto skupina, títo antikristi, majú takéto ambície a povahy, ich postoj ku Kristovi a Bohu sa bude meniť s tým, ako bude postavenie a povesť Božieho domu ďalej rásť. Preto v procese konania svojich povinností na jednej strane dôrazne plánujú, kalkulujú a riadia veci v záujme svojich vlastných vyhliadok a osudu. Na druhej strane tiež sledujú rozvoj Božieho domu, jeho vplyv v zahraničí a doma, či sa počet ľudí postupne zvyšuje, či sa rozsah cirkvi neustále zväčšuje, či cirkev nadviazala kontakty s nejakými spoločensky známymi ľuďmi, či získala určitú úroveň renomé na Západe a či si vybudovala pevný základ. Neustále sledujú tieto záležitosti a pýtajú sa na ne. Dokonca aj niektorí ľudia, ktorí sa nezúčastňujú na práci cirkvi a nekonajú si svoje povinnosti, neustále kalkulujú v záujme svojich vlastných vyhliadok a osudu, a prejavujú ohľadom rozvoja cirkvi veľkú zvedavosť. Takže vyhľadávajú tieto informácie na webovej stránke cirkvi a zároveň sa na tieto záležitosti pýtajú v rámci cirkvi. Keď zistia, že práca Božieho domu v zámorí sa hladko šíri a je stále sľubnejšia, že práca na Západe sa šíri lepšie a situácia sa zlepšuje, dodáva im to pokoj v srdci. Naznačuje ich pocit upokojenia skutočnú zmenu v ich vnútri? (Nie.) Hoci sa cítia upokojení, ich postoj k vtelenému Bohu, ku Kristovi, predstavuje len o niečo viac „úcty“ a obdivu bez skutočnej podriadenosti.

Keď Kristus pracoval v pevninskej Číne, antikristi často uvažovali: „Môže byť vtelený boh zatknutý? Môže padnúť do rúk vládnucej moci?“ Keď takto uvažovali, vyvinulo sa v nich mierne pohŕdanie voči tomuto „bezvýznamnému človeku“. Keď počuli, že vtelený boh často nemá domov, nemá kde hlavu skloniť a skrýva sa, kdekoľvek môže, aby sa vyhol zatknutiu, ich nepatrná zvedavosť a veľmi zdráhavá „úcta“ k vtelenému Bohu sa úplne zrútili. Keď však počuli, že vtelený Boh, Kristus, je v Spojených štátoch, v krajine slobody, po ktorej ľudstvo túži, pocítili voči vtelenému Bohu závisť – nie úctu, ale závisť. Ale keď počuli, že vtelený Boh je na Západe, že ho ľudia odmietajú, ohovárajú, odsudzujú a súdia, v hĺbke sŕdc antikristov sa zdvihli vlny nepokoja: „Ty si boh, prečo ťa ľudia neprijímajú? Ty si boh, prečo ťa náboženský svet neprijíma, ale namiesto toho o tebe šíri toľko nepodložených fám? Prečo nevystúpiš na svoju obranu? Mal by si si najať tím právnikov! Pozri sa na tie hanlivé a ohováračské reči na internete, na fámy vytvorené náboženským svetom, ktoré ťa vykresľujú tak hrozne! Cítime sa trápne, že ťa nasledujeme, a je nepríjemné tieto veci čo i len spomenúť. Odsudzujú ťa na Východe aj na Západe, odmieta ťa náboženský svet, ľudstvo, tento svet. Cítime sa potupení, že ťa nasledujeme.“ Taká je mentalita antikristov. Kým v srdci cítili potupu, vyvinulo sa v nich aj opovrhnutie a súcit – veľmi zdráhavý súcit – s týmto „bezvýznamným človekom“, ako Ho videli vo svojich očiach a srdciach. Ako tento súcit vznikol? Mysleli si: „Konáš také veľké dielo bez toho, aby si hľadel na vlastný prospech, čo by sa dalo považovať za nezištnú obetavosť. O čo ti ide, keď znášaš také veľké utrpenie a poníženie? Logicky vzaté, musíš byť dobrý človek; ako by si inak mohol zniesť také veľké poníženie a vytrpieť toľko bolesti? Je to celkom poľutovaniahodné a neľahké. Musíš sa v srdci cítiť veľmi ukrivdený.“ Takto pocítili voči Kristovi trochu súcitu. Uvažovali: „Keby išlo o mňa, nezniesol by som také veľké utrpenie; obhajoval by som sa pred ľudstvom. Na jednej strane by som si najal tím právnikov, aby vymazali falošné fámy na internete, a na druhej strane by som v náboženskom svete ukázal nejaké zázraky a divy, aby videli, kto je boh – kto je pravý a kto falošný – aby som zapchal ústa tým, ktorí ohovárajú a odsudzujú, aby som ich potrestal a dal im príučku. Odvážili by sa potom ešte? Prečo to neurobíš? Prečo sa nikdy nebrániš? Je to preto, že ti chýba moc, odvaha alebo statočnosť? O čo vlastne ide? Mohla by to byť zbabelosť? Ach, ty toho v srdci toľko skrývaš, znášaš takú veľkú krivdu a mlčíš. Stále šíriš dielo, trpezlivo a úprimne hovoríš k ľuďom v cirkvi, nasycuješ ich, a oni napriek tomu majú stále predstavy a sú vzdorovití. Tvoje srdce musí trpieť! Vzhľadom na to, že toto všetko dokážeš zniesť, si naozaj celkom dobrý človek, ktorý si zaslúži súcit.“ Takto vznikol ich súcit. Taký je súcit antikristov. Od začiatku odhaľovania antikristov až doteraz je toto jediný druh „dobra“, ktoré vykonali. Nakoľko dobre je toto „dobro“ vykonané? Je skutočné? (Nie.)

Antikristi nasledujú Krista a prijímajú slová, ktoré Kristus hovorí, už mnoho rokov, no nikdy sa necítili poctení tým, že môžu v tomto živote prijať Krista ako svojho Spasiteľa, ani sa nikdy necítili poctení tým, že môžu trpieť tak ako Kristus, že ich svet odsudzuje a zavrhuje rovnako ako Krista. Namiesto toho považujú Kristovo utrpenie za zámienku a dôkaz, pomocou ktorých môžu Kristom pohŕdať a popierať Ho. Nemajú ochotu ani postoj znášať všetko toto utrpenie spolu s Kristom. Skôr stoja ako diváci a pozorujú všetko utrpenie, ktoré Kristus znáša. Pozorujú, ako ľudstvo zaobchádza s Kristom, a na základe toho zaobchádzajú s Kristom oni. Keď sa Božie meno hlása, práca na evanjeliu sa postupne šíri medzi celým ľudstvom a vyhliadky práce na evanjeliu vyzerajú sľubne, antikristi sa postupne približujú k vtelenému Bohu a cítia voči Nemu trochu úcty a závisti. Zároveň vynakladajú veľké úsilie, aby sa priblížili k Božiemu domu, snažia sa stať členmi Božieho domu a súčasťou šírenia Božieho diela. Je to len o tom? Je to také jednoduché? Nie; svoj postoj k Božiemu domu a Kristovi menia podľa stavu rozširovania rôznych pracovných projektov v Božom dome, a to kedykoľvek a kdekoľvek. Ak počujú, že medzi ľudstvom, a najmä na Západe, istá rasa ľudí hovorí: „Tieto slová sú skutočne Božie slová, naozaj majú autoritu! Z Božích slov vidíme Božiu podstatu, sme si istí, že tento obyčajný človek je Boh a táto cesta je pravou cestou,“ antikristi sa v srdci tajne radujú: „Našťastie som neodišiel; naozaj je to pravá cesta! Pozrite, aj ľudia na Západe hovoria, kde je vtelený boh. Mal by som viac počúvať jeho slová, musím sa poponáhľať a počúvať kázne!“ V tejto chvíli majú antikristi pocit, že Boží hlas je taký krásny, že im očisťuje duše, a cítia, že by si ho mali vážiť. Keď však Boží dom čelí pri šírení svojej práce v zámorí a medzi ľudstvom občasným nezdarom, alebo keď je práca Božieho domu vyrušovaná alebo ovplyvňovaná, keď do nej zasahujú vonkajšie sily, alebo dokonca keď Boží dom čelí nejakým ťažkostiam, antikristi sú v srdci opäť znepokojení: „Kde je vtelený boh? Rozpráva? Ako sa táto záležitosť rieši? Dáva to boh do poriadku? Bol boží vyvolený ľud vystrašený? Odišiel niekto z božieho domu? Hovorí alebo koná v prospech božieho domu niekto známy alebo vysoko postavený z vonkajšieho sveta, alebo sa ho zastáva? Počul som, že nikto taký nie je. Čo teda treba robiť? Je s božou cirkvou koniec? Mal by som vypadnúť, kým sa dá?“ Je tento nepokoj významný? V tejto chvíli, keď opäť počúvajú Božie kázne, myslia si: „Prestaň rozprávať tie prázdne slová a nehovor tak vznešene. Teraz ťa nepočúvam. Boží dom môže byť kedykoľvek pohltený svetom; na čo sú tie slová? Môžu zachrániť ľudí? Vplyv božieho domu môže zmiznúť mihnutím oka; jeho ľudia sa len tak rozpŕchnu.“ Už neradi počúvajú, čo hovorím. Zostala nejaká úcta? Nejaký súcit? (Žiadny.) Čo zostalo? Len túžba prizerať sa a vysmievať sa. Niektorí ľudia hovoria v zákulisí škaredé veci, hovoria škodlivé slová a škodoradostne sa tešia z nešťastia Božieho domu: „Myslím, že nastanú problémy, nemyslím si, že v tom dokážeš obstáť. Sú tie pravdy na niečo užitočné? Sú tvoje slová účinné? Čo teraz? Prišli problémy, však?“ Vychádza najavo ich démonická stránka. Nie je všetko, čo antikristi robia, presne to, čo by robili diabli? Chýba im aj tá najzákladnejšia ľudská morálka; sú úplne podlí, hryzú do ruky, ktorá ich kŕmi! Jedia z Božieho domu, užívajú si zaopatrenie Božími slovami, užívajú si Božiu ochranu a milosť, ale pri prvom náznaku problémov sa pridajú na stranu cudzích. Zradia záujmy Božieho domu a škodoradostne sa tešia z jeho nešťastia. Čím sú, ak nie diablami? Sú to skrz-naskrz diabli! Keď vidia, že Boží dom naberá na sile, padnú na kolená priamo pred vteleným Bohom, akoby boli Božími nasledovníkmi. Ale keď vidia, že Boží dom oblieha a odsudzuje satan, už sa pred Bohom neklaňajú. Namiesto toho stoja pyšne a vzpriamene, veria, že sú príliš dôstojní na to, aby pred niekým kľačali, a dychtivo čakajú, aby sa ti vysmiali. Keď s tebou hovoria, zvyšuje sa tón aj hlasitosť ich reči; začínajú hovoriť povýšenecky, správajú sa neprirodzene, vychádza najavo ich démonické správanie, pričom sa rýchlo menia. Povedzte Mi, kedy sa títo ľudia budú báť Boha? (Nikdy.) Presne tak, to je veľmi pravdivý výrok. Títo ľudia sú satanovho druhu; nikdy sa nebudú báť Boha, pretože neprijímajú pravdu – sú zo satana. Toto je satanská prirodzenosť-podstata, ohavná tvár antikristov, ktorí sú zo satana. Sú vždy pripravení vysmievať sa Božiemu domu, vždy hľadajú spôsob, ako zosmiešniť vteleného Boha, neustále pripravujú a zhromažďujú materiál, ktorým by popreli Krista a popreli Božiu podstatu. Sú vždy pripravení pridať sa na stranu cudzích a zradiť záujmy Božieho domu. Čím viac problémom Boží dom čelí, tým viac sú antikristi šťastní a nadšení. Keď si bratia a sestry môžu normálne konať svoje povinnosti a všetka práca v Božom dome prebieha v poriadku, cítia sa nepohodlne a nespokojne. Želajú si, aby Boží dom okamžite postihli problémy, dúfajú, že práca Božieho domu nepôjde hladko, že narazí na nezdary a prekážky. Skrátka, ak v Božom dome ide všetko dobre, a bratia a sestry si môžu normálne plniť svoje povinnosti a konať podľa pravdy-princípov, antikristi v srdci nenachádzajú žiadnu radosť. Keď bratia a sestry počúvajú Božie slová, praktizujú podľa Jeho slov, ctia si Boha a Krista ako veľkých a dokážu svedčiť o Kristovi a vyvyšovať Ho, je to pre antikristov ten najneznesiteľnejší čas. Vtedy sú najviac súdení a trýznení.

Antikristi vyzvedajú v Božom dome o rôznych novinkách. Ak dlhší čas nevedia zistiť, ako postupuje šírenie práce na evanjeliu Božieho domu, ako sa vyvíjajú rôzne odborné úlohy v Božom dome, či prebiehajú hladko, či sa zvyšuje počet ľudí v zámorí, či sa rozširuje rozsah cirkvi, či boli cirkvi založené v rôznych krajinách, alebo ak nepočujú o tom, že do Božieho domu vstupuje viac ctižiadostivých ľudí či uznávaných osobností zo spoločnosti, potom majú pocit, že veriť vo vteleného Boha je nudné a nezaujímavé. Prestanú si všímať vteleného Boha a dokonca uvažujú o vstupe do iných, živších alebo vplyvnejších denominácií. Ak si však občas vypočujú nejaké dobré správy o Božom dome, napríklad že videá so svedectvami bratov a sestier vzbudzujú záujem a priťahujú značnú pozornosť v niektorých organizáciách pre ľudské práva, ich srdcia sa naplnia šťastím, nádejou a radosťou. Napríklad, ak si Boží dom získa pozornosť alebo spravodajské pokrytie od známej skupiny, sú ešte viac nadšení a vzrušení: „Zdá sa, že tento obyčajný človek vôbec nie je len tak hocikto. Vyzerá to tak, že dosiahne niečo veľké!“ Ak meno cirkvi šťastnou náhodou spomenie významná osobnosť alebo dokonca vodca, antikristov to ešte viac vyburcuje: „V tomto živote som urobil tú najväčšiu a najsprávnejšiu voľbu, a to nasledovať všemohúceho boha. Odteraz som sa rozhodol, že všemohúceho boha nikdy neopustím, že s ním budem zaobchádzať ako s bohom a v srdci ho budem uctievať, pretože tohto boha rešpektuje ten a ten vodca. Ak ho rešpektuje on, mal by som ho rešpektovať aj ja. Tohto boha menovali a uznali vodcovia, tak aké by som mohol mať výčitky, že v neho verím a nasledujem ho? Nemal by som ho nasledovať ešte rozhodnejšie? Odteraz som odhodlaný nikdy sa nezaoberať myšlienkou na odchod z cirkvi všemohúceho boha. Musím sa dobre prezentovať, zniesť viac utrpenia, zaplatiť vyššiu cenu, pri konaní vecí sa viac radiť s bratmi a sestrami a nasledovať všetko, čo cirkev povie. Možno v budúcnosti, keď sa cirkev rozšíri a získa väčšie renomé, dostanem nejaký vysoký titul a vyniknem!“ Keď o tom premýšľajú, cítia v srdci radosť: „Rozhodol som sa tak dobre, tak správne! Aký som šikovný! Predtým som dokonca uvažoval o odchode – aký som bol vtedy hlúpy a nevedomý! Bol som mladý a impulzívny, náchylný robiť nesprávne rozhodnutia a úsudky. Teraz, keď som starší, som rozvážnejší a viem sa skrývať, konečne vidím nádej. Našťastie som neodišiel, neuveril tým fámam a nenechal sa nimi zviesť ani ovplyvniť. Bolo to celkom nebezpečné! V budúcnosti musím byť opatrnejší. Zdá sa, že tento človek je neobyčajný a musím sa k nemu správať dobre!“ Keď sa takto nadchli a konali impulzívne, nakúpili nejaké výživové doplnky a pekné veci, aby ich obetovali, a napísali na ne: „Venované môjmu milovanému Bohu, s nasledujúcimi položkami.“ Dole sa podpísali: „Špeciálne venované, s úctou venuje ten a ten, dňa toho a toho.“ Bol to výnimočný a cenný dar, ale skrýva sa za ním príbeh, postranný úmysel. Keď to počujete, nepovedali by ste: „Takže takto Ty chápeš obety, ktoré ľudia dávajú Bohu?“ Nie je pravda, že by som to Ja takto chápal, ani tak nekonajú všetci ľudia a nie za všetkými obetami stoja takéto motívy. Nedá sa však poprieť, že konanie niektorých ľudí pri obetovaní vecí skutočne ovplyvňujú a poháňajú takého úmysly a takého pozadie. Je to objektívny pohľad? (Áno.)

Keď antikristi vo svojej mysli o všetkom kalkulujú, ich prvoradým záujmom je vlastný prospech. Sú sebeckí a podlí, a vo všetkom majú svoje vlastné výpočty. Pokiaľ ide o postup rôznych úloh v Božom dome, väčšina tých, ktorí sa usilujú o pravdu, ako aj väčšina všetkých bežných veriacich, nechce o takýchto záležitostiach vedieť ani sa na ne pýtať. Vedomosť o týchto všeobecných záležitostiach totiž nemá žiadny súvis s usilovaním sa o pravdu. Je zbytočné o nich vedieť; neznamená to, že máš život alebo pravdu. Ak o nich nevieš, neznamená, že máš nízke duchovné postavenie. Tieto záležitosti nesúvisia s pravdou, vôbec nepomáhajú v chápaní pravdy ani v tom, aby človek dosiahol strach z Boha. To je úroveň, ktorú môžu dosiahnuť ľudia s rozumom. Antikristi sa však týchto záležitostí húževnato držia a považujú ich za najvyššiu pravdu. Vyzvedajú a zhromažďujú informácie o týchto veciach. Keď o nich nazhromaždia informácie, nenechávajú si ich len pre seba; rozširujú ich všade a veria, že každý brat a sestra sú na tieto veci zvedaví, hoci v skutočnosti to mnohých ľudí nezaujíma. Ja sa na tieto veci pýtam zriedka. Ak náhodou stretnem niekoho zainteresovaného, možno sa o tom porozprávam, ale aktívne nevyhľadávam ľudí, aby som sa vypytoval. Existuje len jedna situácia, v ktorej sa pýtam: pokiaľ ide o to, ako by sa mala robiť nejaká práca, o pokrok vo vašej práci a o to, či sa vyskytli nejaké problémy alebo nedostatky. Iba v tomto prípade sa pýtam, ale okrem toho sa absolútne nepýtam zo zvedavosti alebo záujmu. Moje otázky sa týkajú len práce, nie zdroja informácií alebo zvedavosti. Antikristi, ktorí nemilujú pravdu, sa v týchto veciach radi vŕtajú a robia to s určitým cieľom. Využívajú vonkajšie situácie a prostredie vrátane okolností cirkvi v rôznych obdobiach a medzi rôznymi denomináciami, rasami a etnickými skupinami na to, aby posudzovali správnosť alebo nesprávnosť Božieho diela a dokonca aby posudzovali, či je Kristus Boh. Čo sú to za stvorenia? Veria v Boha? Je jasné, že ide o pochybovačov. Bez ohľadu na to, koľko pravdy hovoríš v duchovnom spoločenstve, oni ju nepočujú ani jej nerozumejú. Do najmenších podrobností však vyzvedajú o vonkajších hodnoteniach cirkvi a o postavení a pomeroch cirkvi v rôznych krajinách. Sú tým prakticky na nerozoznanie od pochybovačov. Toto sú prejavy pochybovačov so skrytými zámermi. Sú okolo vás nejakí takíto ľudia? Možno ste si to nevšimli. Zakaždým, keď sa stretneme a odhalíme rôzne podstaty antikristov, časť týchto ľudí je odsúdená. Keď sú odhalení, ich pravá tvár sa stiahne do úzadia a neodvážia sa ukázať. Najmä po tomto duchovnom spoločenstve sa niektorí ľudia už neodvážia vyzvedať. Hoci sa už možno neodvážia pýtať priamo, stále budú v zákulisí zbierať klebety. Prestanú sa vypytovať medzi bratmi a sestrami, ale tajne vyzvedajú na internete. Okrem toho robia všetko pre to, aby zistili, čo si o našej cirkvi myslia a hovoria neverci, denominácie a západné krajiny, takmer akoby boli šialení. Nie je to trochu vyšinuté? Sú posadnutí, nedokážu sa ovládať. Ľudia, ktorí nemilujú pravdu a majú k nej odpor, sú mimo dosah rozumu.

Práve sme odhalili spôsob, akým antikristi zaobchádzajú s cirkvou a telom, v ktorom je Boh vtelený, podľa okolností cirkvi a šírenia Božieho diela. Ide o jeden z aspektov toho, ako antikristi zaobchádzajú s Kristom v závislosti od svojej nálady. Dejú sa v cirkvi tieto veci, o ktorých som hovoril? Sú to vážne záležitosti? Stojí za to ich spomenúť? (Áno.) Akú hodnotu má rozprávanie o týchto záležitostiach v duchovnom spoločenstve? Znamená to, že po vypočutí sa niektorí ľudia už neodvážia vyzvedať o týchto veciach, už sa neodvážia byť zvedaví na situáciu a pomery v cirkvi? Je to jediná hodnota? (Nie.) Aká je teda hodnota odhalenia týchto vecí? Akú pravdu by z toho mali ľudia pochopiť? Ak ste na to ešte neprišli, nemusíte odpovedať. Nakoniec o tom s vami budem hovoriť v duchovnom spoločenstve. Tieto záležitosti sú vám príliš vzdialené, takže možno bude pre vás ťažké ich okamžite vyjadriť. Musíte si utriediť myšlienky a usporiadať slová; možno nebudete vedieť, kde začať, alebo to nebudete vedieť jasne vyjadriť. Ľudia rozumejú príliš malému množstvu vecí, je to veľmi úbohé. Neschopnosť jasne vysvetliť podstatu a príčinu nejakej záležitosti je znakom toho, že človek do vecí nevidí.

Keď ľudia veria v Boha na nebesiach, vydávajú sa Bohu a konajú svoje povinnosti pre Boha, dalo by sa povedať, že cirkev, Boží dom a Boh pre nich predstavujú v podstate ten istý koncept. Konanie povinnosti v cirkvi sa považuje za vydanie sa Bohu; robenie vecí pre Boží dom je totožné s robením vecí pre cirkev a zároveň ide o prejav vernosti Bohu a prijatie Božieho poverenia. O týchto pojmoch sa dá hovoriť ako o synonymách a chápu sa ako jeden koncept. Keď sa však Boh stane telom a objaví sa ako obyčajný človek, pre väčšinu ľudí sa cirkev, Boží dom a Boh (teda Kristus) stávajú ľahko oddeliteľnými. Ľudia si myslia: „Robiť veci pre cirkev je to isté ako robiť veci pre Boží dom, pre Boha; robiť veci pre Boží dom je konanie povinnosti. Ale pokiaľ ide o robenie vecí pre Krista, nie som si taký istý. Neznamená to slúžiť človeku? Zdá sa skôr, že ide o prácu pre človeka.“ Hlboko v srdciach mnohých je ťažké tieto tri veci jasne rozlíšiť a spojiť. Pre väčšinu ľudí, keď konajú povinnosti v Božom dome, je toto základný koncept toho, pre koho konajú povinnosti: Keď konajú svoje povinnosti v rámci cirkvi, konajú ich v záujme entity, ktorou je cirkev, tohto označenia. Kto je potom takzvaný nadriadený cirkvi? Samozrejme, je to Boh na nebesiach, čo je v mysli každého neodškriepiteľné. Robenie vecí pre Boží dom väčšina ľudí chápe ako službu titulu a skupine bratov a sestier, a určite sa to dá zaradiť do kategórie konania povinnosti. Ide o konanie povinnosti, ktoré je samozrejme nasmerované aj na Boha. Preto v mysliach ľudí možno cirkev, bratov a sestry a Boží dom stotožniť, pričom všetko smeruje k hmlistému Bohu na nebesiach. Čo to naznačuje? Pre väčšinu ľudí v Božom dome platí, že či už konajú svoje povinnosti, alebo spravujú záležitosti, robia to pre cirkev ako nehmotnú inštitúciu, pre hmatateľnú skupinu bratov a sestier a najmä pre hmlistého, neviditeľného Boha na nebesiach – svoje povinnosti konajú práve pre túto trojicu. Pokiaľ ide o vteleného Boha, ľudia Ho môžu považovať za člena cirkvi alebo za najvyššieho vodcu medzi bratmi a sestrami. Niektorí samozrejme chápu Krista aj ako hovorcu alebo zástupcu Božieho domu. Preto je pre mnohých ľudí pojem toho, pre koho konajú svoje povinnosti v cirkvi, veľmi hmlistý. Napríklad, ak niekoho požiadajú, aby niečo urobil pre bratov a sestry alebo poskytol službu, má pocit, že je to úplne oprávnené. Alebo ak ho požiadajú, aby urobil niečo pre cirkev alebo Boží dom, urobí to rád, pretože cíti, že je to jeho neodškriepiteľná povinnosť. Ak ho však vtelený Kristus poverí podobnou úlohou alebo mu ju zverí, cíti sa skľúčený: „Robiť prácu pre človeka? Neprišiel som uveriť v boha, aby som slúžil ľuďom; prišiel som konať svoju povinnosť. Nie som tu na to, aby som niekoho obsluhoval, nie som tu na to, aby som niekomu slúžil alebo poskytoval službu!“ Je veľa ľudí, ktorí konajú svoju povinnosť v cirkvi. Ak ich požiadaš, aby urobili niečo pre cirkev, aby urobili niečo pre Boží dom alebo bratov a sestry, prijímajú tieto úlohy s radosťou, pretože cítia, že to stojí na pevnom základe. Akom základe? „Prijímam to od boha; je to moja povinnosť, moja zodpovednosť.“ Ale keď ich vtelený Boh požiada, aby niečo urobili, ich teoretický základ „prijatia od boha“ zmizne, oni sa začnú zdráhať a sú nešťastní, nie sú ochotní to urobiť. Myslia si: „Ak je to pre cirkev, je to v poriadku, pretože som človek, ktorý robí prácu pre cirkev; ak je to pre bratov a sestry, tak je to tiež fajn, keďže všetci patria do božieho domu, bohu; ak je to pre boží dom, keďže názov ‚boží dom‘ je taký posvätný, taký veľkolepý a vznešený, potom je robenie vecí pre boží dom úplne oprávnené a prináša to slávu a uznanie. Ale urobiť niečo pre takého bezvýznamného človeka, ako si ty, čo je to? Je to konanie mojej povinnosti? Nezdá sa to správne ani náležité. Toto nie je konanie mojej povinnosti ani práca. Ako by som k tomu mal pristupovať?“ Čelia dileme a nevedia, ako to riešiť. Uvažujú: „Toto nie je práca ani konanie mojej povinnosti a určite to neprináša úžitok bratom a sestrám. Ak ma požiadaš, aby som to urobil pre teba, dobre, urobím to jednoducho, ale nebudem z toho šťastný ani spokojný. Nezdá sa to správne ani náležité! Kto si zapamätá alebo bude vedieť, čo pre teba robím? Môže si to získať niečiu priazeň? Prinesie mi to nejakú odmenu? Počíta sa to ako konanie mojej povinnosti? Mal by som to robiť podľa pravdy-princípov?“ V srdci sú neochotní, cítia to ako príťaž, ako niečo zbytočné, ako prijatie úlohy, ktorú by nemali prijať. Cítia sa znepokojení a robia to neochotne, pričom stále dúfajú v nejaký prospech, a dokonca nahlas vyjadrujú: „Nechcem to robiť,“ čím prejavujú veľké zdráhanie sa. Hovorím, že ak to nechceš robiť, nemusíš. Nikoho nenútim, aby pre Mňa robil osobné úlohy. Ak to chceš urobiť, urob to; ak nie, nájdem niekoho iného. Kto bude ochotný, toho požiadam. Nie je to jednoduché? Keďže v Božom dome je toľko nasledovníkov, je ľahké nájsť niekoho, kto je ústretový a ochotný tú prácu urobiť. Môžem nájsť takého človeka. Nemusím si vybrať teba; je to veľmi ľahké! Je ťažké nájsť v Božom dome niekoho, kto je spoľahlivý, nevinný a schopný zvládať úlohy? (Nie.) Hoci som si s nikým súkromne nevytvoril obzvlášť blízky alebo dobrý vzťah, ani som nemal žiadne osobné priateľstvá či hlboké citové väzby, za týchto tridsať rokov každý v Cirkvi Všemohúceho Boha jedol, pil a počúval len Moje slová. Títo ľudia, či už v podstate alebo hlboko vo svojom srdci, navonok alebo slovne, vo Mňa veria a nasledujú Ma. Hoci som nikomu priamo nedal zvláštne výhody ani sľuby, ani som nikoho priamo nechválil či nepovýšil, každý, kto Ma nasledoval od začiatku až doteraz, jedol a pil množstvo Božích slov. Či už títo ľudia pochopili niektoré pravdy z toho, čo som hovoril, alebo pochopili učenie o tom, ako sa správať, nezískali všetci dosť? (Áno.) Z tohto pohľadu by som Vám nemal nič dlhovať, však? Nemal by som to hovoriť, ale dnes to tu musím spomenúť. Nemali by ste vy niečo dlhovať Mne? (Áno.) Takže, ak osobne požiadam ktoréhokoľvek z vás, aby niečo urobil, nemali by ste byť neochotní, však? (Sme ochotní.) Bez ohľadu na to, z akého pohľadu sa na to pozeráme, keď vás o niečo požiadam, mal by som vás prehovárať alebo sa vám podlizovať, či ponúkať vám ľúbivé slová a sľuby? (Nie.) Ale niektorí ľudia sú neochotní a hovoria: „Prečo je také nepodnetné robiť niečo pre teba? Nielenže z toho nie je žiadny úžitok, ale je to aj únavné a otravné!“ Ako sa cítite, keď to počujete? (Pobúrene.) Keby obyčajného človeka, nevýrazného v očiach sveta, navštívil vysoký úradník a poveril ho úlohou, asi by sa mu snažil všemožne lichotiť, cítil by sa nesmierne šťastný a poctený, a do konca života by na tú drobnú záležitosť nezabudol. Ak sa ľudia dokážu takto správať k niekomu s postavením, prečo to nedokážu urobiť pre Krista? Prečo je to pre nich nedosiahnuteľné? Ako to? (Pretože ľudia sú voči Bohu prirodzene nepriateľskí.) Presne tak; len to dokazuje tento fakt. Ľudia môžu byť v súlade so satanom vo vysokom postavení, ale zo srdca pohŕdajú Kristom, odporujú Mu, odmietajú, popierajú a opúšťajú Ho. Keby ich požiadali, aby sa klaňali a uctievali diabla, s radosťou by sa plazili na kolenách, ale pokiaľ ide o Krista, tohto obyčajného človeka, od ktorého prijali tak veľa, nie sú ochotní ani stáť a hovoriť s Bohom alebo s Ním interagovať ako rovný s rovným. Čo sú to za stvorenia? Sú to diabli, nie sú to ľudia. Neskôr som požiadal niekoho iného, aby tú úlohu vybavil, a tento jednotlivec bol v poriadku. Osoba, ktorá o tom odovzdala správu, povedala: „Jednotlivec, ktorý tentoraz vybavuje túto úlohu, je naozaj šťastný, je veľmi ochotný urobiť niečo pre Boha.“ Povedal som: „Fajn, ak je ochotný, to je dobré. Ale čo je na tom také veľké, urobiť takú drobnú úlohu? Je to samozrejmé, netreba posielať správu, aby sa to vyhlásilo.“ Čo si myslíte o tejto správe, ktorá bola odovzdaná? Ako sa cítite, keď to počujete? Zanecháva to vo vás chladný pocit? (Áno.) Prečo to vo vás vyvoláva chlad? (Ľudia by to mali robiť samozrejme, ale oni sa snažia votrieť do priazne pred Bohom, akoby tým, že niečo pre Boha urobia, konali Bohu veľkú láskavosť.) Čo je to teda za človeka, ktorý toto povedal? Aký má charakter? (Má úbohý charakter, chýba mu svedomie.) Ide o nedostatok ľudskej prirodzenosti.

Niektorí ľudia, len čo počujú o Božej milosti a požehnaniach, o tom, ako Boh zaopatruje človeka, ostanú v srdciach hlboko dojatí a neustále ďakujú Bohu: „Boh tak veľmi miluje človeka!“ Sú nesmierne nadšení! Vždy, keď sa spomenú tieto témy, oči sa im zalejú slzami, srdcia sa im rozbúšia a rozhodnú sa, že sa budú Bohu usilovne vydávať. Ale keď dostanú požiadavku, aby urobili niečo malé pre tohto viditeľného a hmatateľného vteleného Boha, cítia sa nesmierne ponížení, zdráhajú sa a sú neochotní. O čo tu ide? (Veria v hmlistého Boha, nie vo vteleného Boha. Hmlistého Boha na nebesiach považujú za veľkolepého, ale vteleného Boha vnímajú ako bezvýznamného.) Počul som, že niektorí ľudia sú viac než ochotní čistiť topánky, prať ponožky a dokonca aj oblečenie pre bratov a sestry, ale keď ich požiadajú, aby urobili niečo malé pre Krista, sú neochotní. Iní sa na to nemôžu pozerať a hovoria: „Čo je s tým človekom? Radšej urobí niečo pre bratov a sestry ako pre Krista. Čo je to za človeka?“ Niektorí ľudia, keď im zadám úlohu a chcem, aby konali podľa princípov Božieho domu a predpisov cirkvi, to po vypočutí neberú vážne. Hovoria: „O čom to hovoríš? Musím sa opýtať bratov a sestier; musím brať ohľad na bratov a sestry, aby z toho mala úžitok väčšina z nich.“ Napríklad, niektorým ľuďom som zveril zodpovednosť za vysadenie ovocných stromov a tiež som im dal pokyn, aby zašli na trh a zistili, aké druhy ovocných stromov sú vhodné na pestovanie v tejto oblasti. Na jednej strane musia byť vhodné pre miestne podnebie a pôdu, a na druhej strane by sme mali brať ohľad na to, ktoré ovocie miestni ľudia považujú za veľmi výživné, aby sme ho vysadili v primeranom množstve. Ako mali konať tí, ktorí Ma počuli, keď som dohovoril? (Mali okamžite realizovať to, o čo si žiadal.) Ako to mali realizovať? (Mali si vyhľadať príslušné informácie, opýtať sa znalých ľudí, zistiť podrobnosti, a potom to realizovať.) Takáto realizácia je v súlade s Mojimi pokynmi, teda zohľadniť miestne podnebie a zistiť, ktoré ovocie je výživné. Myslíte si, že Moje úvahy boli dôkladné a praktické? Ako ich však realizovali tí, ktorí počuli Moje slová? Opýtali sa na názory všetkých bratov a sestier v miestnej cirkvi, opýtali sa každého, aké ovocie má rád, a potom sčítali obľúbené ovocie všetkých, aby ho vysadili podľa množstva a pomeru. Takto to realizovali. Zisťovali názory bratov a sestier, pričom túto skupinu, tento titul, považovali vo svojom srdci za niečo najvyššie. Účelom a cieľom ich povinnosti je služba bratom a sestrám. Veria, že slúžiť bratom a sestrám znamená slúžiť Božiemu domu a slúžiť Božiemu domu znamená slúžiť bratom a sestrám. Ak sú bratia a sestry šťastní a spokojní, aj Boh je šťastný a spokojný. Bratia a sestry sú plnoprávnymi zástupcami Boha, symbolmi pravdy a Božími hovorcami. Bratia a sestry majú posledné slovo; sú oporou v Božom dome. Preto bez ohľadu na to, čo sa robí, nemožno to oddeliť od titulu a skupiny bratov a sestier. Pre každého, kto robí veci alebo koná svoju povinnosť v Božom dome, sú jediným správnym objektom služby bratia a sestry. Takto to realizovali; nezáležalo na tom, čo som povedal. Bez ohľadu na to, aké podrobné boli Moje pokyny, pre nich to boli len prázdne učenia, obyčajné heslá. Verili, že umožniť bratom a sestrám plne vyjadriť svoje názory, poskytnúť im dostatočné právo hovoriť a rozhodovať, a praktizovať v Božom dome demokraciu, je tá najvyššia pravda. Bez ohľadu na to, čo som povedal, pozerali sa na to takto: „Ty len táraš do vetra, robíš to len formálne a potom je to vec bratov a sestier, už to nie je tvoja starosť. Môžeš ísť bokom! Teba do toho nič, čo jeme a pijeme; ty len vysoľ prachy a to je všetko. Máme jedlo a pitie, a to je tá najvyššia pravda. Slúžiť božiemu domu, slúžiť bratom a sestrám, prinášať bratom a sestrám šťastie, umožniť im užívať si plné ľudské práva a slobodu, to je tá najvyššia pravda.“ Čo sú to za ľudia? Nerobili by toto antikristi? Prvým prejavom toho, že antikristi majú odpor k pravde, je odsudzovanie a popieranie pravdy. Potom si nájdu alternatívny súbor teórií a hesiel, o ktorých veria, že sú uskutočniteľné a obstoja, aby ich realizovali, pričom verejne pošliapavajú pravdu, verejne odsudzujú a zavrhujú Krista. Práve v takejto drobnej veci sú antikristi odhalení. Sú to ľudia, ktorí prijímajú pravdu? (Nie.)

Často počúvam, ako niektorí ľudia hovoria: „Ach, pozri, akí sú bratia a sestry rozrušení,“ alebo: „Ach, pozri, akí sú bratia a sestry šťastní,“ alebo: „Ach, pozri, ako veľmi sú bratia a sestry zdrvení; naozaj trpia.“ Prečo majú bratia a sestry v ich srdciach také vysoké postavenie? Prečo tak veľmi milujú bratov a sestry? Aké veľkorysé srdce musia mať, aby milovali toľko ľudí? Fajn, Ja niečo poviem a ty urobíš presne ako hovorím, dobre? Máš miesto pre toľko ľudí, takže by nemal byť problém pridať len jedného človeka, ako som Ja, však? Mal by si mať miesto aj pre Mňa, nie? Práve naopak, nemajú miesto pre to, čo hovorím, ani nemajú miesto pre Mňa. Zmestia sa im tam všetci bratia a sestry, zmestí sa im tam každý v cirkvi, ale jednoducho nemajú miesto pre Krista. Čo je to za stvorenie? Je to ľudská bytosť? Je takýto človek hoden byť nasledovníkom Krista? (Nie.) Ako by sme ich teda mali charakterizovať? (Diabol, antikrist.) Nevykladajú si pojem demokratických volieb v Božom dome nesprávne? Zapojenie bratov a sestier do záležitostí Božieho domu, umožnenie im vyjadriť svoj názor, umožnenie im voliť a odvolávať vodcov a umožnenie im rozhodovať – myslia si, že bratia a sestry sú v Božom dome najvyšší? Nie je to nepochopenie demokratických volieb v Božom dome? Aký je princíp demokratických volieb? Ak môžu bratia a sestry demokraticky hlasovať, znamená to, že majú posledné slovo? Znamená to udeliť posledné slovo skazeným povahám ľudí? Znamená to nechať diablov a satanov držať moc? Nie, znamená to nechať vládnuť pravdu pochopenú v srdciach bratov a sestier, nie samotných bratov a sestry, týchto prirodzených a skazených ľudí. Nie je to o tom, aby vládla horkokrvnosť, nie je to o tom, aby vládli ľudské predstavy, nie je to o tom, aby vládla ľudská vzbura a odpor, ani o tom, aby vládli podlé povahy ľudí – je to o tom, aby vládla pravda. Niektorí ľudia sa pýtajú: „Prečo sa v niektorých cirkevných voľbách nakoniec zvolia antikristi alebo prečo cirkevní vodcovia a pracovníci robia nesprávne rozhodnutia?“ Je to preto, že duchovné postavenie ľudí je príliš nízke; nerozumejú pravde a nedokážu rozlišovať ľudí. Princíp cirkevných volieb je však založený na pravde-princípoch; je založený na pravde. Takže čomu mylne veria títo antikristi – bez duchovného porozumenia? Myslia si, že v Božom dome sú bratia a sestry uctievaní ako veľkí, že bratia a sestry sú vyvyšovaní, že titul a skupina bratov a sestier sú v Božích očiach považované za vzácne. Ale sú bratia a sestry v skutočnosti vzácni? Vlastnia pravdu? Väčšina bratov a sestier nevlastní pravdu-realitu, chýbajú im princípy v konaní a môžu dokonca v rôznych pracovných projektoch Božieho domu spôsobiť chaos. Keby nebolo zásahu a včasnej nápravy a riešenia problémov Zhora, mohli by títo bratia a sestry dobre konať svoje povinnosti? Nielenže by nemohli dobre konať svoje povinnosti, ale mohli by spôsobiť aj veľa vyrušení a narušení. Majú títo ľudia pravdu? Sú hodní toho, aby boli uctievaní ako veľkí? Nie sú. Prečo sa potom antikristi stále takto správajú? Je to ich vrodená prirodzenosť. Nájdu si výhovorku, aby popreli pravdu a odsúdili Krista – nie je to snáď ich vrodená prirodzenosť? Majú prirodzenosť satana; tá ich nekontrolovateľne poháňa!

Hlavným zameraním dnešného duchovného spoločenstva je to, ako antikristi zaobchádzajú s Kristom v závislosti od svojej nálady. Každý aspekt toho, o čom hovoríme v duchovnom spoločenstve, súvisí s náladou antikristov. Navonok sa to tak javí, ale ako v skutočnosti táto nálada vzniká? Určuje ju skazená povaha a podstata antikristov. Keďže majú podstatu antikrista, vytvárajú si rôzne myšlienky a pod vplyvom týchto rôznych myšlienok si vytvárajú rôzne predstavy, názory, perspektívy a postoje, čím vznikajú rôzne nálady. Po vzniku týchto nálad antikristi zaobchádzajú s Bohom na nebesiach a s Bohom na zemi – Kristom – rôznymi spôsobmi a s rôznymi metódami a postojmi. Tieto spôsoby, metódy a postoje stačia na dokázanie podstaty antikristov ako tých, ktorí majú odpor k pravde, sú nepriateľskí voči pravde, popierajú Krista a odsudzujú Krista. Vždy, keď sú konfrontovaní so záležitosťami týkajúcimi sa pravdy, podstaty a identity vteleného Boha, vedome sa stavajú do opozície voči Bohu a hrajú úlohu Božích nepriateľov. Keď sa nič nedeje, vykrikujú Božie meno, dokonca vo svojej reči neustále spomínajú „boha, môjho boha“. Všetko, čo povedia, sa musí začať zvolaním: „Bože, pozri,“ „Bože, vieš,“ „Bože, počúvaj ma,“ „Bože, mám záležitosť, ktorú chcem hľadať,“ „Bože, takáto je situácia,“ a tak ďalej. Zatiaľ čo volajú „bože“, v srdci sú plní predstáv, nepriateľstva a pohŕdania voči Kristovi. Keď cirkev, Boží dom a Kristus čelia rôznym prostrediam a okolnostiam, postoj antikristov ku Kristovi a Bohu sa opakovane mení a prechádza rôznymi premenami. Keď na nich Kristus kladie požiadavky a prejavuje im láskavosť a prívetivosť, ich postoj sa zdá byť celkom jemný a pokorný; keď je na nich Kristus prísny a orezáva ich, ich postoj ku Kristovi sa mení na odpor, hnus a pohŕdanie, dokonca sa Mu vyhýbajú a odmietajú Ho. Keď im Kristus jasne sľúbi odmeny a požehnania, v srdci sa tajne radujú a dokonca sa Mu líškajú, podlizujú a lichotia Mu, pričom neváhajú obetovať svoju dôstojnosť a integritu, aby tieto výhody získali. Bez ohľadu na ich postoj však nikdy nemajú skutočné prijatie Krista a vieru v Neho, a už vôbec sa Mu úprimne nepodriaďujú. Ich postoj ku Kristovi je vždy vyhýbavý, odsudzujúci a ostražitý, pričom Ho z hĺbky srdca odmietajú. Bez ohľadu na to, kde sú alebo akú majú náladu, ich podstata zostáva nezmenená. Aj keď občas prejavia isté neočakávané zmeny alebo obraty, sú len dočasné. Dôvodom je, že prirodzenosť-podstata antikristov je nepriateľská voči Kristovi, takže nikdy úprimne neprijmú tohto obyčajného človeka za svojho Pána, svojho Boha.

Duchovné spoločenstvo o rôznych aspektoch toho, ako antikristi zaobchádzajú s Kristom v závislosti od svojej nálady, bolo v podstate prebraté. Posledná otázka, ktorú treba riešiť, ako som sa vás už pýtal, je, aká je hodnota odhalenia týchto záležitostí a aká je pravda, ktorú by mali ľudia pochopiť. Hodnotu odhalenia týchto záležitostí možno jednoducho uviesť v dvoch aspektoch. Na jednej strane odhaľuje, aká je v skutočnosti podstata skutočných postojov ľudí k Bohu, čo ľuďom umožňuje rozpoznať rôzne prejavy skazenosti ľudstva. Je to prospešné pre poznanie seba samého a pre poznanie skazených pováh ľudí. Na druhej strane ľuďom umožňuje spoznať, aký by mal byť v skutočnosti správny postoj k Bohu. Možno si myslíš, že spôsob, akým zaobchádzaš s Bohom, už zodpovedá zaobchádzaniu s Ním ako s Bohom, ale v skutočnosti je v tom veľa nečistoty, veľa prvkov, ktoré sú od satana – ide o prejavy antikristov, ktoré Boh neuznáva ani neprijíma. Je to nečistota, ktorú treba očistiť. Je v tom hodnota z pozitívneho aj negatívneho hľadiska: z negatívneho hľadiska ti to prinajmenšom umožňuje vedieť, že tieto veci sú negatívne a sú prejavmi antikrista. Pozitívnym aspektom je, že vďaka tomu vieš, že Boh nemá tieto veci rád a neprijíma, keď s Ním takto zaobchádzaš. Z toho vyplýva, že bez ohľadu na to, ako správne, ako dobre, ako logicky alebo ako v súlade s ľudskými citmi ľudia veria, že zaobchádzajú s Bohom, Boh to neuznáva. Ak to Boh neuznáva, čo by si mal robiť? Ak povieš: „Urobím to takto, verím, že je to dobré, a budem sa toho držať; bez ohľadu na to, či to Ty uznávaš alebo nie, som jednoducho čestný,“ je to v poriadku? (Nie.) Nebudeme diskutovať o tom, či je tento postoj správny v iných záležitostiach; pri zaobchádzaní s Bohom je takéto konanie veľmi nebezpečné a mal by si zmeniť kurz. Aký by mal byť postoj ľudí k veciam, ktoré Boh nemôže prijať? Jediný postoj, ktorý by ľudia mali mať, je prijať všetko, čo pochádza od Boha; či sa im to zdá dobré alebo zlé, či to znie príjemne alebo drsne a nepríjemne. Mali by to bezpodmienečne prijať a podriadiť sa, zaobchádzať s tým ako s pravdou, aby sa zmenili a očistili. Aká je hodnota odhalenia týchto záležitostí? Neprebrali sme to z negatívneho aj pozitívneho hľadiska? Aká je teda pravda, ktorú by mali ľudia pochopiť? (Boh je pravda, Boh je Stvoriteľ. Či už je vtelený v tele, alebo sa zjavuje akýmkoľvek iným spôsobom, slová, ktoré hovorí, sú pravda a my by sme sa mali bezpodmienečne podriadiť a prijať ich.) Môžete všetci povedať amen na tento výrok? (Amen.) Aj Ja na to hovorím amen; bezpodmienečné prijatie a podriadenie sa, to je pravda. Bez ohľadu na to, v akej forme alebo akým spôsobom sa Boh zjavuje a žije medzi ľuďmi, bez ohľadu na to, v akej forme Boh existuje, Boh je navždy Bohom. To je pravda a je to pravda, ktorej by mali ľudia najviac rozumieť. Po druhé, postoj, ktorý by mala mať stvorená bytosť k Bohu, je postoj bezpodmienečnej podriadenosti. Okrem toho je tu ešte jeden bod, ktorému ľudia nerozumejú: Prečo ľudia nasledujú Boha? Je to preto, aby zahnali nudu? Aby si naplnili myseľ a riešili svoju duchovnú prázdnotu? Je to preto, aby vyriešili svoj budúci osud? Je to preto, aby boli očistení, alebo aby navštevovali univerzitu pravdy? Čo sa ľudia snažia vyriešiť nasledovaním Boha? To sa potrebujú ľudia dozvedieť. (Snažia sa vyriešiť svoju skazenú povahu.) Správne. Ľudia nasledujú Boha, aby vyriešili svoju skazenú povahu. Môžu ľudia vyriešiť svoju skazenú povahu sami? Môžu to vyriešiť ľudia so slávou, vedomosťami a vzdelaním? Je medzi ľudstvom niekto, kto dokáže vyriešiť tento problém? (Nikto to nedokáže vyriešiť.) Boh dnes prišiel vyriešiť tento problém; iba vtelený Boh, iba Boh sám to môže vyriešiť. Prečo môže tento problém vyriešiť vtelený Kristus, ktorý sa javí rovnaký ako človek? Ľudia majú jazyk, myšlienky a nápady, tak prečo to nemôžu vyriešiť? Kde je rozdiel? (Boh je pravda, cesta a život; ľudia nevlastnia pravdu.) Boh je pravda, cesta a život. Iba prijatím tejto skutočnosti a prijatím všetkého, čo sa týka tela, v ktorom je Boh vtelený, môžu byť vyriešené skazené povahy ľudí. To znamená, že ľudia prichádzajú pred Boha, aby vyriešili svoje skazené povahy, čo znamená prísť k Bohu, aby získali pravdu. Iba získaním pravdy môžu byť skazené povahy ľudí vyriešené. Ako ich môžeš vyriešiť bez získania pravdy? Môžu skazenú povahu vyriešiť učenia? Môžu to dosiahnuť vedomosti? Môžu predstavy a fantázie? Nemôžu. Iba praktický Boh vtelený ti môže pomôcť vyriešiť to. Preto je zbytočné uctievať akúkoľvek slávnu osobnosť, veľkého človeka alebo mudrca; nemôžu vyriešiť tvoje skutočné ťažkosti ani ťa spasiť. Navyše, učenie sa akéhokoľvek predmetu, profesie alebo súboru vedomostí nemôže vyriešiť tvoje skutočné ťažkosti alebo skutočné problémy. Ak povieš: „Ja sa na tohto obyčajného človeka pozerám zvrchu,“ potom sa tvoj názor musí zmeniť. Skutočnosť je taká, aká je; takto konal Boh. Ak chceš prijať Boha ako svoj život, mal by si prijať každú vetu, ktorú Boh povie, a každý čin, ktorý Boh vykoná. Ak uznávaš Boha ako pravdu, potom by si mal veriť a priznať jednoznačnosť a absolútnosť skutočnosti, že bez ohľadu na to, akým spôsobom alebo v akej forme Boh existuje alebo sa zjavuje, On je vždy pravdou. Keď uznáš túto skutočnosť, s akým postojom by si mal potom zaobchádzať s telom, v ktorom je Boh vtelený, s týmto obyčajným človekom? V tom spočíva pravda, ktorú treba hľadať.

Čo sa týka odhalenia prejavov toho, ako antikristi zaobchádzajú s Kristom v závislosti od svojej nálady, aká je základná pravda, ktorú by mali ľudia pochopiť? Zhrňte niekoľko bodov, aby boli objasnené a aby ste tejto pravde rozumeli a mali v nej jasno. (Zhrnuli sme štyri body: Prvým je, že Boh je vždy Bohom, a to je pravda. Druhým je, že postoj, ktorý by mala mať stvorená bytosť k Bohu, je postoj bezpodmienečnej podriadenosti. Tretím je, že Boh je pravda, cesta a život a iba prijatím tejto skutočnosti a prijatím všetkého, čo sa týka tela, v ktorom je Boh vtelený, môžu byť skazené povahy ľudí vyriešené. Štvrtým je, že ak ľudia uznávajú Boha ako pravdu, mali by veriť a uznať jednoznačnosť skutočnosti, že bez ohľadu na to, akým spôsobom alebo v akej forme Boh existuje alebo sa zjavuje, On je vždy pravdou.) Sú tieto štyri body kľúčové? (Áno.) V skutočnosti každý pozná všetky tieto body z hľadiska učenia, ale pokiaľ ide o to, o ktorú pravdu-princípy ide v otázke, ako zaobchádzať s Kristom, sú ľudia zmätení tvárou v tvár skutočným situáciám. Nevedia, ako ich praktizovať, a pravdy, ktorým predtým rozumeli, sa stávajú len učeniami, ktoré sa nedajú uplatniť. To dostatočne ukazuje, že bez ohľadu na to, koľkým učeniam ľudia rozumejú, je to zbytočné. Bez pochopenia pravdy sa ich problémy stále nedajú vyriešiť.

20. júna 2020