Trinásty bod: Ovládajú cirkevné financie, ako aj srdcia ľudí

I. Antikristi ovládajú srdcia ľudí

Dnes budeme hovoriť v duchovnom spoločenstve o trinástom bode rôznych prejavov antikristov – ovládajú cirkevné financie, ako aj srdcia ľudí. Súdiac podľa mnohých rôznych prejavov antikristov, každý jeden z týchto bodov sa dotýka ich povahy a podstaty, ktorá má odpor k pravde, je surová a podlá. Trinásty bod nie je výnimkou. „Ovládajú cirkevné financie, ako aj srdcia ľudí“ – na základe tohto prejavu môžete vidieť, že antikristi sú nielen ambiciózni, ale aj chamtiví; vo svojich srdciach prechovávajú množstvo potrieb. Sú tieto potreby oprávnené? (Nie, nie sú.) Je ovládanie sŕdc ľudí niečo pozitívne? Už zo slova „ovládať“ je zrejmé, že to nie je niečo pozitívne. V čom to nie je pozitívne? Prečo je nesprávne ovládať? Chcete ovládať srdcia ľudí? (Nie.) Hoci to nechcete robiť, prídu chvíle, keď si nebudete môcť pomôcť a budete tak konať. Toto sa nazýva „povaha“; tomuto sa hovorí „podstata“. To, že antikristi ovládajú srdcia ľudí, nie je oprávnená potreba, ani to nie je spravodlivé a rozumné; ide o niečo negatívne. Čo znamená „ovládať srdcia ľudí“? Ovládanie sŕdc ľudí nie je niečo abstraktné; skôr niečo celkom konkrétne a špecifické, s konkrétnymi metódami, počínaním a jazykom, ako aj s konkrétnymi myšlienkami, názormi, úmyslami a motívmi. Ak je to tak, aké sú konkrétne prejavy toho, že antikristi ovládajú srdcia ľudí, a ako je toto ovládanie konkrétne definované? (Ide o využívanie prejavov, ako je vonkajšie utrpenie a platenie ceny, na získanie uznania a úcty ostatných a na dosiahnutie cieľa zavádzať iných.) Antikristi používajú špecifické druhy počínania a prejavov, aby si získali priazeň ľudí, čím získavajú miesto v srdciach ľudí a dosahujú, aby si ich ľudia vážili. Keď si antikristi získajú úctu ostatných, tento výsledok je svojou povahou zavádzaním ľudí. Ale v srdciach antikristov nie je ich skutočným subjektívnym prianím používať tieto prostriedky na zavádzanie iných; to, čo chcú, je, aby si ich ostatní vážili – to je ich cieľ. Je ešte niečo iné? (Antikristi používajú malé láskavosti, aby ľudí zavádzali a zlákali ich, a predvádzajú svoje schopnosti a dary, aby dosiahli, že k nim ostatní budú vzhliadať a obdivovať ich a poslúchať ich príkazy, čím dosiahnu svoj cieľ získať si ľudí a nadobudnúť nad nimi kontrolu.) To je jeden aspekt. (Antikristi predstierajú, že sú duchovní. Keď sú orezávaní, nechápu to, predstierajú však, že to pochopili a že sú schopní sa podriadiť, aby mali ostatní pocit, že sa horlivo usilujú o pravdu a majú veľké duchovné porozumenie. Prezliekajú sa za ľudí, ktorí sa usilujú o pravdu a rozumejú jej, aby dosiahli ten výsledok, že si ich ostatní ľudia budú vysoko vážiť a vzhliadať k nim.) To je ďalší aspekt. Antikristi vždy chcú, aby ostatní videli, akí sú duchovní a že sú schopní usilovať sa o pravdu a podriadiť sa jej. V skutočnosti nemajú ani najmenšie poznanie, stále si však nasadzujú masku duchovného človeka, aby si ich ostatní vysoko vážili a vzhliadali k nim. Používajú takéto prostriedky na ovládanie sŕdc ľudí. Je tu ešte niečo? (Antikristi hovoria o slovách a učeniach, aby sa predvádzali a presadili sa, takže si ostatní myslia, že rozumejú pravde a majú duchovné postavenie, a vysoko si ich vážia, uctievajú ich a počúvajú ich. Týmito prostriedkami ovládajú ľudí.) Toto je konkrétny prejav, nie je však celkom výstižné povedať, že „hovoria o slovách a učeniach“. Antikristi si neuvedomujú, že hovoria o slovách a učeniach; veria, že veci, o ktorých hovoria, sú realitou, že sú to vznešené teórie a kázne, a používajú tieto veci na zavádzanie ľudí. Keby antikristi vedeli, že sú to slová a učenia, prestali by o nich hovoriť. Je tu ešte niečo iné? (Antikristi bezostyšne idú proti princípom, využívajú moc, ktorú majú k dispozícii, a zdanlivo pravdivé duchovné teórie na to, aby podvodne získali dôveru všetkých, a tým dosiahli svoj cieľ získať kontrolu nad ľuďmi.) (Antikristi prerušujú spojenie Božieho vyvoleného ľudu so Zhora. Nevykonávajú pracovné opatrenia, vo svojej jurisdikcii majú absolútnu moc a snažia sa založiť svoje vlastné kráľovstvá a ovládať ľudí.) Aj toto je konkrétny prejav. Aby sme to povedali výstižnejšie, klamú Zhora, zatajujú veci pred tými pod nimi a snažia sa získať si priazeň ľudí, nedovoľujú ostatným vidieť skutočnú situáciu a podvodne získavajú ich dôveru, aby dosiahli svoj cieľ ovládnuť srdcia ľudí. Ich cieľom pri klamaní Zhora a zatajovaní vecí pred tými pod nimi je zabrániť tomu, aby Zhora a bratia a sestry videli pravdu o nich, aby im Zhora a bratia a sestry dôverovali a aby ich nakoniec ich bratia a sestry uctievali ako jediných – vtedy dosiahnu svoj cieľ ovládnuť srdcia ľudí. Je tu ešte niečo iné? (Antikristi vypracujú množstvo zdanlivo správnych predpisov, ktoré majú ľudia dodržiavať, a používajú ich na nahradenie pravdy, takže ľudia uveria, že dodržiavanie týchto predpisov je to isté ako uvádzanie pravdy do praxe. Týmito prostriedkami získavajú antikristi kontrolu nad srdcami ľudí a privádzajú ľudí pred seba.) Toto by sa malo opísať tak, že antikristi vypracujú množstvo pravidiel a predpisov, ktoré majú nahradiť pravdu-princípy, pričom sa vydávajú za duchovných, za tých, ktorí rozumejú pravde, aby ich ľudia počúvali, a tak dosahujú svoj cieľ ovládnuť srdcia ľudí. Keby pravidlá, ktoré vypracujú, boli prospešné pre cirkevný život a pre ľudí pri konaní ich povinností a keby neboli v rozpore s pravdou-princípmi a nepoškodzovali záujmy Božieho domu, potom by na tom nebolo nič zlé. Keď máme dočinenia s rôznymi druhmi ľudí v cirkvi, je okrem hovorenia v duchovnom spoločenstve o pravde potrebné stanoviť aj určité administratívne pravidlá, aby sa ľudia udržali v medziach. Ak tieto administratívne pravidlá nie sú v rozpore s pravdou-princípmi, ale sú skôr ľuďom na prospech, potom sú to pozitívne veci a nejde o ovládanie sŕdc ľudí. Ak sa tieto pravidlá vydávajú za pravdu-princípy, potom je to problém. Sú teda antikristi schopní formulovať pravidlá, ktoré sú prospešné pre ľudí a sú v súlade s pravdou-princípmi? (Nie, nie sú.) Skúste zhrnúť, ako by sa to malo povedať. (Antikristi formulujú určité pravidlá, ktoré nie sú v súlade s pravdou-princípmi, a predstierajú duchovnosť a porozumenie pravde, aby ich ľudia poslúchali, a dosahujú svoj cieľ ovládnuť srdcia ľudí.) To je pomerne výstižné. Je tu ešte niečo iné? (Antikristi radi hlásajú vznešené myšlienky, aby ukázali svoju chytrosť a vhľad a aby si ich ľudia vážili. Napríklad po tom, čo už všetci prediskutovali nejakú záležitosť a rozhodli sa, čo s ňou urobia, antikristi vyslovia súbor teórií, aby vyvrátili návrhy všetkých ostatných a prinútili všetkých, aby ich počúvali, hoci v skutočnosti ich názor nie je o nič chytrejší. Potom, ako plynie čas, bez ohľadu na to, o akú záležitosť ide, nikto sa neodváži hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde ani hľadať pravdu-princípy a všetci budú mať pocit, že musia nechať antikristov vyniesť konečný verdikt, a tí nakoniec dosiahnu svoj cieľ ovládať ľudí.) Antikristi na každom kroku hlásajú vznešené myšlienky, vyvracajú návrhy iných, predvádzajú sa a nútia ostatných veriť, že sú veľmi chytrí, a tým dosahujú svoj cieľ zavádzať a ovládať iných ľudí. V minulosti sme veľa hovorili v duchovnom spoločenstve o prejavoch antikristov, ktorí ovládajú a zavádzajú ľudí. Keď antikristi robia toto, zahŕňa to veľké množstvo taktík, prejavov a metód. Niekedy používajú činy, inokedy reč a ešte inokedy používajú na zavádzanie ľudí určitý druh názoru. Stručne povedané, za všetkými týmito vecami, ktoré antikristi robia, sú ciele; žiadny z týchto činov nie je čistý a otvorený a žiadny z nich nie je v súlade s pravdou. Všetko, čo robia, robia preto, aby zavádzali ľudí a dosiahli, že si ich ľudia budú vážiť a uctievať ich. Čokoľvek antikristi navonok hovoria a robia, je len pretvárka – všetko je to dobré počínanie a veci, ktoré ľudia považujú za dobré –, ale v skutočnosti, keby niekto skúmal podstatu týchto vecí, sú motívy a ciele, ktoré sa skrývajú za prístupmi antikristov, bez výnimky hanebné, sú v rozpore s pravdou a Boh ich neznáša.

Súdiac podľa ich prístupu k ovládaniu sŕdc ľudí, ľudská prirodzenosť antikristov je opovrhnutiahodná a sebecká a ich povaha má odpor k pravde, je podlá a surová. Antikristi používajú všetky druhy opovrhnutiahodných a zákerných trikov na dosiahnutie svojich cieľov bez akéhokoľvek pocitu hanby – to je charakteristický znak ich podlej prirodzenosti. Okrem toho, bez toho, aby brali akýkoľvek ohľad na to, či sú ľudia ochotní alebo nie, bez toho, aby ich informovali alebo získali ich súhlas, vždy chcú ľudí ovládať, manipulovať s nimi a dominovať im. Chcú, aby všetko, o čom ľudia premýšľajú a po čom túžia vo svojich srdciach, podliehalo ich manipuláciám, chcú, aby im ľudia vyhradili miesto vo svojich srdciach, uctievali ich a vo všetkom k nim vzhliadali. Chcú ľudí obmedzovať a ovplyvňovať svojimi slovami a názormi a manipulovať s nimi a ovládať ich na základe svojich vlastných želaní. Čo je toto za povahu? Nie je to surovosť? Je to ako keď ti tiger zovrie krk do čeľustí – nech sa akokoľvek snažíš lapať po dychu a hýbať sa, nemôžeš robiť, čo chceš, namiesto toho si v pevnom, smrtiacom zovretí jeho zúrivej papule. Hoci sa snažíš vyslobodiť, nemôžeš, a hoci prosíš tigra, aby uvoľnil čeľusť, je to nemožné, nie je tu priestor na diskusiu. Antikristi majú presne takúto povahu. Predpokladajme, že sa s nimi pustíš do diskusie a povieš: „Nemôžeš, prosím ťa, prestať vymýšľať spôsoby, ako ovládať ľudí? Nemôžeš sa správať slušne a byť nasledovníkom? Nemôžeš sa správať slušne, plniť si svoje povinnosti a držať sa svojho postavenia?“ Boli by schopní s tým súhlasiť? Dokázal by si ich pomocou dobrého počínania alebo toho, čomu rozumieš z pravdy, odradiť od toho, aby pokračovali vo svojom konaní? Existuje niekto, kto by mohol zmeniť ich uhol pohľadu? Súdiac podľa surovej povahy antikristov, nikto by nedokázal zmeniť ich myšlienky a názory, ani by nikto nebol schopný zmeniť ich túžbu ovládať srdcia ľudí. Nikto ich nemôže zmeniť a nedá sa s nimi vyjednávať – to sa nazýva „surovosť“. Ambícia a túžba antikristov ovládať ľudí je prejavom ich podstaty. Keby si na ich nápravu použil dobré počínanie, fungovalo by to? Keby si použil svoju praktickú skúsenosť s prijímaním orezávania, súdu a napomínania, aby si im pomohol a podporil ich, mohli by sa premeniť? Prestali by s tým, čo robia? (Nie, neprestali.) Stretli ste sa už s takýmto typom človeka? (Áno. U tohto typu človeka sa bez ohľadu na to, kde koná svoje povinnosti, a hoci môže niekoľkokrát zlyhať a potknúť sa, alebo dokonca podstúpiť disciplinovanie chorobou, jeho túžba usilovať sa o postavenie nedá zmeniť. Kamkoľvek ide, chce získať postavenie a moc.) Ak by ho zmena miesta alebo skupiny nepremenila, čo tak počkať, kým bude starší – zmenil by sa potom aspoň trochu? Vzdal by sa trochu svojej snahy o moc a autoritu, zoslabla by trochu? (Nie. S vekom to nemá nič spoločné; táto jeho povaha sa nedá zmeniť.) Antikristov riadi a ovláda surová povaha, takže sa nemôžu zmeniť. Zdá sa, že surová povaha antikristov je niečo, čo viacerí ľudia okúsili a videli na vlastné oči. To, že antikristi ovládajú srdcia ľudí, je realita a je podložená faktickými dôkazmi – ide o dosť vážnu vec. Takíto ľudia nie sú schopní zabudnúť na záležitosť ovládania sŕdc ľudí alebo ju odložiť bokom. Taká je prirodzenosť-podstata antikristov. Zo subjektívneho hľadiska ju nedokážu odložiť bokom; z objektívneho hľadiska ich nikto nedokáže premeniť – sú to antikristi skrz-naskrz. Povedzte Mi, existujú nejakí antikristi, ktorí po tom, čo boli vypudení a už nie sú v spoločnosti bratov a sestier, stratia túžbu ovládať srdcia iných? Zmenili by sa antikristi na základe zmien v ich prostredí alebo geografickej polohe? (Nie, nezmenili.) Nezmenili by sa pričinením zmien času a miesta – to je určené ich prirodzenosťou-podstatou. Pri ovládaní sŕdc ľudí sa antikristi v skutočnosti snažia získať moc medzi ľuďmi – moc rozkazovať, robiť rozhodnutia a ovládať ľudí a manipulovať s ich srdcami – túto moc chcú získať. Na ovládanie sŕdc ľudí antikristi použijú všetky možné spôsoby a prostriedky, aby si ich ľudia vážili, aby ľudí oklamali a zavádzali, aby sa ľuďom prezentovali falošným zdaním, a dokonca použijú určité spôsoby a prostriedky, aby zakryli svoju skazenú povahu a charakter a zabránili ľuďom rozlíšiť alebo prekuknúť ich podstatu, ktorá má odpor k pravde a je podstatou antikristov. Navonok sa vydávajú za ľudí, ktorí sú duchovní a dokonalí, ktorí sú bez chýb alebo nedostatkov alebo akejkoľvek stopy skazenej povahy, a tak dosahujú svoje ciele, aby si ich ostatní vážili, vzhliadali k nim, obdivovali ich, uctievali ich a dokonca sa na nich spoliehali. Dosiahnutie týchto cieľov je v podstate dôsledkom toho, že ovládajú srdcia ľudí. V rámci nášho duchovného spoločenstva o všetkých povahách a prejavoch antikristov zabralo ovládanie sŕdc ľudí a boj o moc a zisk zo strany antikristov absolútnu väčšinu diskusie. Keďže sme už o tejto téme hovorili v duchovnom spoločenstve veľmi veľa, na dnes to nechajme tak.

II. Antikristi ovládajú cirkevné financie

Hlavným bodom, o ktorom budeme dnes hovoriť v duchovnom spoločenstve, je, že okrem snahy ovládať srdcia ľudí a ich ambíciu a túžbu po moci majú antikristi ďalší smrteľný prejav. Teda, že prejavujú aj veľkú túžbu po cirkevných financiách, túžbu, ktorú možno nazvať aj chamtivosťou. Okrem toho, že majú radi postavenie, majú antikristi obzvlášť v obľube aj financie. Prejavujú o ne plný a úplný záujem a záľubu v nich; definujeme to ako ovládanie cirkevných financií antikristmi. Snaha antikristov ovládať cirkevné financie a snaha ovládať srdcia ľudí sú rovnaké – obe sú rovnako neoprávnené a nerozumné snahy. Je jasné, že je to niečo nečestné. Už mať ambíciu a túžbu ovládať srdcia ľudí je dosť odporné, už to je to strašne nečestné, ale antikristi chcú ovládať aj cirkevné financie – to je u nich ďalšia, ešte opovrhnutiahodnejšia vec. Aké sú teda konkrétne prejavy toho, keď sa antikristi snažia ovládať financie cirkvi? Dá sa to rozlíšiť ľahšie, než keď sa snažia ovládať srdcia ľudí? Keď sa antikristi snažia ovládať srdcia ľudí, ľudia dokážu rozlíšiť niektoré ich prístupy a povahy. Ak sú však veľmi tajnostkárski a ľstiví a sú za nimi nejaké výroky, taktiky alebo satanské ľsti, ktoré antikristi navonok neprejavia, iba si ich myslia vo svojom vnútri, potom tieto veci nebudú ľahko rozlíšiteľné. Snaha ovládať cirkevné financie by však mala mať nejaké konkrétne prejavy a prístupy. Je pre vás ľahké rozlíšiť tieto prístupy? Keď tieto veci vidíte na vlastné oči a počujete na vlastné uši, dokážete rozlíšiť, že ide o činy antikristov? (Ak ide o zjavné správania, tak áno. Napríklad antikristi budú vyzvedať, kto má na starosti úschovu obiet a podobne.) To by sa dalo ľahko rozlíšiť, pretože financie sú citlivá záležitosť a väčšina ľudí by o nich nevyzvedala; iba ak by to boli chamtiví ľudia, ktorí majú na financie zálusk, v takom prípade by sa o tento druh informácií zaujímali a vyzvedali o nich. Poďme teda hovoriť v duchovnom spoločenstve o tom, aké konkrétne prejavy má ovládanie cirkevných financií antikristmi.

Keď príde reč na tému ovládania cirkevných financií antikristmi, väčšina ľudí si to vo svojej mysli spojí s príkladmi podvodov alebo zneužitia cirkevného majetku, ktoré videli v minulosti, však? Alebo sú možno ľudia, ktorí, keďže sú mladí alebo veria v Boha len krátko, sa týmito vecami príliš nezaoberajú a vôbec na ne nemyslia. Poďme teda o tom podrobne hovoriť v duchovnom spoločenstve, aby ste mohli pochopiť niektoré záležitosti, pravidlá, ako aj tabu týkajúce sa financií cirkvi. Niektorí hovoria: „Nikdy som sa nezaujímal o záležitosti týkajúce sa cirkevných financií ani som o nich nevyzvedal. Neprechovávam takú chamtivosť. Toto so mnou nemá nič spoločné a v cirkvi je to dosť citlivá téma, je mi teda jedno, či o tom viem, alebo nie.“ Je tento názor správny? (Nie, nie je.) Ako to? Bez ohľadu na to, čo si myslíte, téma, o ktorej dnes hovoríme v duchovnom spoločenstve, sa dotýka povahy antikristov a z hľadiska analýzy a rozboru povahy antikristov bude pre každého z vás užitočné, aby ste tomu všetkému porozumeli, a aby ste tomu porozumeli jasne. Použijeme túto záležitosť na rozbor povahy antikristov, najprv teda hovorme v duchovnom spoločenstve o tom, ako antikristi zaobchádzajú s majetkom cirkvi, čo presne cirkevný majetok znamená a komu patrí v ich mysliach, ako aj o tom, ako tento majetok vnímajú antikristi a ako ho vo svojich súkromných myšlienkach rozdeľujú. Po prvé, ako antikristi definujú peniaze a rôzne predmety, ktorý obetovali bratia a sestry z cirkvi? Súdiac podľa ich charakteru, antikristi sú chamtiví a ich chamtivosť je obrovská, takže voči tomuto majetku nebudú ľahostajní. Skôr sa oň budú veľmi zaujímať, veľkú pozornosť venujú skúmaniu a zisťovaniu, koľko cirkevného majetku existuje, kto má na starosti jeho úschovu, kde je uložený a koľko ľudí o ňom vie. Pokiaľ ide o základné informácie o cirkevných financiách, antikristi o ne najprv prejavia vrcholný záujem, budú im venovať osobitnú pozornosť, vyzvedať a vypytovať sa, pričom sa budú zo všetkých síl snažiť tieto informácie získať. Keby neboli chamtiví a nemali žiadne postranné úmysly, zaujímali by sa o tieto veci? (Určite nie.) Antikristi sa od ľudí s normálnou ľudskou prirodzenosťou líšia v tom, že za ich záujmom je postranný úmysel. Ich záujmom nie je úschova tohto majetku, namiesto toho sa ho chcú zmocniť alebo ho môcť používať podľa vlastného želania. Preto prvým prejavom toho, že antikristi ovládajú cirkevné financie, je uprednostňovanie vlastníctva a používania cirkevného majetku.

A. Uprednostňovanie vlastníctva a používania cirkevného majetku

Len čo antikristi získajú postavenie, hlboko v nich vznikne mylná a nehanebná myšlienka: To, že sa stali vodcami, by im malo získať nielen právo na informácie o cirkevných financiách, ale aj absolútnu moc ich ovládať. Aký je ich cieľ pri ovládaní cirkevných financií? Mať moc uprednostňovať svoje vlastníctvo a používanie cirkevného majetku. Čo znamená uprednostňovanie ich vlastníctva a používania cirkevného majetku? Znamená to, že pokiaľ majú na starosti cirkev, peniaze a predmety, ktoré obetovali bratia a sestry pod ich riadením, prechádzajú pod ich riadenie, používanie a vlastníctvo. Je táto myšlienka správna alebo nesprávna? Je zrejmé, že je nesprávna, ale takto antikristi uvažujú. Prvá vec, ktorú urobia po tom, čo sa stanú vodcami, je, že vynaložia úsilie a zosnujú plány týkajúce sa financií. Najprv zistia, kto spravuje financie, koľko ľudí ich spravuje, koľko peňazí je v účtovníctve a či tí, ktorí tieto financie spravujú, sú ich schopnými pravými rukami alebo dôverníkmi. Ak nie, ponáhľajú sa ich pod nejakou zámienkou prepustiť a potom ich nahradia svojimi vlastnými ľuďmi. Zastavia sa pri výmene ľudí zodpovedných za správu financií? Nie, také jednoduché to nie je. Ich ambície siahajú oveľa ďalej; musia získať absolútne jasný prehľad o číslach týkajúcich sa cirkevného majetku. Okrem vyzývania ľudí, aby dávali obety, ako antikristi zaobchádzajú s týmto majetkom? Berú peniaze z cirkvi, keď si potrebujú kúpiť niečo na seba, a opäť, keď idú k lekárovi, a ak im chýba oblečenie, vyberú si niekoľko lepších kúskov z tých, ktoré darovali bratia a sestry. A potom, čo si vybrali, ešte neskončili; musia si vyskúšať každý jeden kus oblečenia, pričom tie najlepšie si nechajú pre seba a cirkvi nechajú len tie najpodradnejšie, ktoré nechcú. Stručne povedané, použijú peniaze cirkvi na pokrytie vlastného stravovania a výdavkov, dokonca aj na cestovné vo výške 0,20 RMB, a niektorí z nich zájdu dokonca tak ďaleko, že použijú peniaze cirkvi na nákup luxusného tovaru, výživových doplnkov, kozmetiky a všetkých možných vecí na osobné použitie. Len čo sa antikristi dostanú do vodcovských pozícií a ešte predtým, než urobia čo i len kúsok práce, sú veľmi proaktívni, pokiaľ ide o užívanie si majetku cirkvi, a robia z toho prioritu. Po tom, čo si antikristi užijú tento majetok, ich celkové duchovné rozpoloženie a kvalita života prejdú úplnou premenou a stanú sa celkom inými ľuďmi ako predtým. Pri každej príležitosti si dajú upraviť vlasy a namasírovať telo, budú sa rozmaznávať, robiť veci pre svoje zdravie a variť si posilňujúce polievky – dokonca aj rôzne elektrické spotrebiče, ktoré používajú, vymenia za lepšie. Len čo sa stanú vodcami, antikristi si poznačia bohatých ľudí v cirkvi a tých, ktorí sú schopní dávať obety. Títo bohatí ľudia si potom budú musieť nechať pustiť žilou a tí, ktorí často dávajú obety, sa stanú vzácnymi členmi cirkvi a rozmaznávanými obľúbencami v očiach antikristov. Keď antikristi vstúpia do cirkvi, je to rovnaké, ako keď sa líška dostane do vinice – vinicu čaká pohroma. Líška nielenže požerie dobré hrozno, ale celé miesto aj zdevastuje.

V mysliach antikristov sú peniaze a predmety, ktoré obetovali bratia a sestry a ktoré sú súhrnne známe ako „obety“, všetko „verejným“ majetkom cirkvi. Neznamená to, že tento verejný majetok slúži na spoločné užívanie; skôr to odkazuje na skutočnosť, že ide o spoločnú obetu, ktorá pochádza od všetkých, no práva na jej využívanie prakticky pripadli vodcom. Z pohľadu antikristov je ich povinnosťou uprednostňovať svoje vlastníctvo a používanie cirkevného majetku, pretože sú vodcami, stoja na čele a všetko v cirkvi, najmä tie dobré veci, musí patriť im a spadať pod ich autoritu. Antikristi veria: „Povedať, že peniaze a predmety, ktoré bratia a sestry obetujú, sa dávajú bohu, je len povrchné vyjadrenie. Koľko z týchto vecí môže boh použiť? Môže zostúpiť z neba, aby sa o tieto obety podelil s ľuďmi? A nemalo by teda byť na ľuďoch, aby rozhodli, ako sa tieto obety spotrebujú, rozdelia a použijú?“ Taká je nehanebná myšlienka, ktorú antikristi prechovávajú o cirkevnom majetku. Čo je ešte nehanebnejšie? Hovoria: „Boh na nebesiach si nemôže užívať peniaze a predmety, ktoré ľudia obetovali na zemi, tak ako sa majú tieto veci rozdeliť a použiť? Nemali by cirkevní vodcovia pomáhať pri ich míňaní, používaní a užívaní si? To by sa rovnalo bohu na nebesiach, ktorý si ich užíva.“ A tak si antikristi celkom samozrejme robia z obiet bratov a sestier svoj osobný majetok. Majú úplne jasno v tom, kto a kedy čo obetuje – tieto veci im musia byť nahlásené a musia o nich vedieť. Iné záležitosti ich netrápia. Okrem pevného držania sa vlastnej moci je pre nich nanajvýš dôležitá jedna vec – a to ovládanie financií cirkvi. Práve vďaka tomu sa im oplatí byť vodcom. Je v spôsobe, akým antikristi vnímajú cirkevný majetok a akým s ním zaobchádzajú, čo i len jediný aspekt, ktorý je v súlade s pravdou alebo s Božími požiadavkami? (Nie, nie je.) Povedal niekedy Boh – od samého začiatku až do dnešného dňa –, ktorá osoba má vlastniť alebo používať obety, ktoré Mu dali bratia a sestry? Vyhlásil niekedy Boh, že cirkevní vodcovia, pracovníci, apoštoli a proroci majú mať autoritu uprednostňovať svoje vlastníctvo a používanie cirkevného majetku? Povedal Boh, že používanie a vlastníctvo cirkevného majetku pripadá tomu, kto sa stane vodcom? (Nie, nepovedal.) Prečo teda majú antikristi takúto mylnú predstavu? Keďže Božie slová neobsahujú žiadne výslovné ustanovenia o cirkevnom majetku v tomto zmysle, prečo naň antikristi prechovávajú tento názor? (Chýbajú im bohabojné srdcia.) Je to takéto jednoduché? Povedať v tomto kontexte, že im chýbajú bohabojné srdcia, sú len prázdne slová. Tieto slová sa nedotýkajú povahy antikristov. Bažia antikristi po majetku cirkvi, keď nie sú vo vodcovských pozíciách? (Áno.) Mohol by si teda povedať, že svoje bohabojné srdcia stratia po tom, čo sa stanú vodcami? Určite to nie je tak, že ich predtým, ako sa stanú vodcami, majú? Dalo by sa to takto povedať? (Nie.) Preto toto vysvetlenie neobstojí. Antikristi bažia po majetku cirkvi: Prečo je to tak? (Majú podlú povahu.) (Sú od prírody chamtiví.) (Od prírody sa pachtia predovšetkým za ziskom.) Je povahou-podstatou antikristov to, že zo všetkého najviac hľadajú zisk? (Nie.) To je len prejav ich charakteru. Rozoberme si teda, aká je vnútorná povaha antikristov. (Je podlá a surová.) Je predovšetkým surová a potom je podlá. Čo sa myslí pod pojmom surová? Myslí sa tým to, že sa násilím zmocnia vecí, ktoré nemajú byť ich alebo im nemajú patriť, bez ohľadu na to, či s tým ostatní ľudia súhlasia alebo čo si myslia: Toto je surová povaha. Vrodenou prirodzenosťou-podstatou antikristov, týchto diablov a satanov, je o všetko súperiť s Bohom. V rámci cirkvi sa antikristi okrem boja s Bohom o Jeho vyvolený ľud snažia aj uchvátiť obety, ktoré Mu ľudia dali. Navonok by sa mohlo zdať, že sú chamtiví, ale v skutočnosti je to preto, že majú povahu a podstatu antikristov. To, že sa chcú zmocniť peňazí a predmetov, ktoré ľudia obetujú Bohu, a stroviť ich – to je vo svojej podstate surovosť. Je to rovnaké, ako keby si si napríklad kúpil novú prešívanú bundu, ktorá je štýlová a kvalitná, a niekto by ju uvidel a povedal: „Táto tvoja prešívaná bunda je lepšia ako moja. Tá ošúchaná, čo mám na sebe, je deravá a vyšla z módy. Ako to, že tá tvoja je taká pekná?“ Pričom by ju z teba ihneď po tom, čo dohovorí, násilím strhol a potom ti dal tú svoju zničenú. Nemôžeš odmietnuť obchodovať s ním – dal by ti to pocítiť, zbil by ťa a možno by ťa aj zabil. Odvážil by si sa mu odporovať? Neodvážil by si sa mu odporovať a on by si vzal tvoje veci proti tvojej vôli. Aká je teda povaha tohto človeka? Je to surová povaha. Je nejaký rozdiel medzi týmto a povahou antikristov, keď ide o zmocňovanie sa a používanie cirkevného majetku? (Nie, nie je.) Len čo sa antikristi stanú vodcami a „funkcionármi“ a majú majetok cirkvi vo svojich rukách, cirkevný majetok patrí podľa ich pohľadu na majetok im. Bez ohľadu na to, kto dal obetu alebo čo dal ako obetu, sa jej antikristi zmocnia pre seba. Čo znamená zmocniť sa niečoho? Znamená to, že potom, čo sa majetok cirkvi – ktorý by sa mal riadne používať a prideľovať v súlade s cirkevnými predpismi – dostane pod kontrolu antikristov, len oni sami majú výhradnú moc ho používať. Dokonca ani vtedy, keď je tento majetok potrebný pre prácu cirkvi alebo pre pracovníkov v nej, antikristi nedovolia, aby bol použitý. Len oni sami ho smú používať. Pokiaľ ide o to, ako sa cirkevný majetok používa a prideľuje, antikristi majú posledné slovo; ak ti dovolia použiť ho, môžeš ho použiť, a ak nie, tak nesmieš. Ak prostriedky z obiet cirkvi nie sú hojné a po tom, čo sa ich antikristi zmocnia, sa úplne minú na ich osobné výdavky, je im jedno, že na prácu cirkvi nezostali žiadne peniaze. Neberú do úvahy ani prácu cirkvi, ani jej bežné výdavky. Chcú len vziať tieto prostriedky a minúť ich sami, pričom s nimi zaobchádzajú ako s vlastným zárobkom. Nie je tento spôsob konania hanebný? (Áno, je.) V niektorých cirkvách, ktoré sa nachádzajú v relatívne bohatých oblastiach, si antikristi myslia: „Toto miesto je celkom fajn. Pokiaľ ide o výdavky, môžem rozhadzovať a robiť si, čo chcem, a netreba sa držať cirkevných predpisov a princípov. Môžem míňať peniaze, ako chcem. Odkedy som sa stal vodcom, môžem si konečne užívať život, v ktorom míňam peniaze bez toho, aby som musel počítať. Ak chcem na niečo minúť peniaze, stačí len povedať, nemusím si s tým robiť starosti a určite o tom nemusím s nikým diskutovať.“ Pokiaľ ide o míňanie bohatstva cirkvi, antikristi majú všetku moc vo svojich rukách, konajú bezohľadne a rozhadzujú peniaze vidlami. Okrem toho, že antikristi nevykonávajú žiadnu prácu v súlade s princípmi cirkvi alebo pracovnými opatreniami, tiež rovnako a bez akýchkoľvek princípov zaobchádzajú s cirkevným majetkom. Mohlo by to byť tým, že nerozumejú princípom? Nie, veľmi dobre poznajú princípy, ktorými sa riadi prideľovanie a vydávanie cirkevného majetku, nedokážu však udržať svoju vlastnú chamtivosť a túžby pod kontrolou. Keď sú obyčajnými ľuďmi bez akéhokoľvek postavenia, sú skromní a žijú jednoduchým každodenným životom, ale len čo sa stanú vodcami, myslia si o sebe, že sú niekým dôležitým. Stávajú sa náročnými v tom, ako sa obliekajú a stravujú – už nejedia obyčajné jedlá a pri obliekaní sa naučia vyhľadávať kvalitu a známe značky. Všetko musí byť špičkové; len vtedy majú pocit, že je to zlučiteľné s ich identitou a postavením. Len čo sa antikristi stanú vodcami, je to, akoby im všetci bratia a sestry niečo dlhovali a museli im dávať dary. Ak sa objaví niečo dobré, musia dostať prednosť a od bratov a sestier sa očakáva, že na nich minú svoje peniaze. Antikristi veria, že stať sa vodcom znamená, že by mali mať moc uprednostňovať svoje vlastníctvo a používanie majetku cirkvi. Nielenže takto zmýšľajú, ale sa takto aj správajú. Navyše pri tom zachádzajú veľmi ďaleko, až to v iných ľuďoch vyvoláva znechutenie. Aký je z tohto pohľadu charakter antikristov? Po tom, čo sa stanú vodcami, a bez toho, aby urobili čo i len kúsok práce, sa chcú zmocniť obiet a uprednostňovať ich používanie nimi samými. Aký človek je schopný robiť takéto veci? Takéto veci by robil len lúpežník, tyran alebo miestny násilník.

Jeden vodca sa dopustil nasledujúceho činu. Skúste rozlíšiť túto vec, ktorú urobil, a rozoberte ju. Jedného dňa som dostal balíček čínskych bylinných výživových doplnkov. Pomyslel som si: „Nikoho som nežiadal, aby Mi to kúpil, tak odkiaľ to poslali? Kto to kúpil? Ako to, že o tom nič neviem?“ Neskôr, keď som sa popýtal, som sa dozvedel, že to bol vodca, ktorý sa bez toho, aby sa opýtal Zhora, sám rozhodol, že to kúpi. Povedal, že túto vec potrebovalo Zhora. Keď to bratia a sestry pod ním počuli, povedali: „Keďže Zhora chce, aby sa to kúpilo, je to jednoduché, môžeme na to použiť peniaze cirkvi. Čokoľvek chce Zhora kúpiť, je v poriadku, najmä preto, že je to pre Boha – nemáme žiadne námietky.“ Pokiaľ ide o peniaze, ktoré sa minuli – čie boli? (Boli to Božie obety.) Ako to, že bol taký štedrý, keď išlo o míňanie Božích obiet? Bol tento nákup schválený Zhora? Bez toho, aby sa usiloval o Môj súhlas, sa tajne sám rozhodol, že pôjde a kúpi ten liek. A keď robil nákup, nezastavil sa, aby popremýšľal: „Bude to Zhora užitočné? Je to, čo kupujem, vhodné? Koľko by som toho mal kúpiť? Dovolí mi Zhora minúť tieto peniaze?“ Pýtal sa na tieto veci? (Nie.) Bez toho, aby sa čo i len opýtal, rovno túto vec kúpil. Odkiaľ sa vzala táto štedrosť? Čo je to za osobnú lojalitu? Použil Božie peniaze, aby kúpil niečo pre Boha, pričom to považoval za svoju nevyhnutnú povinnosť, robil všetko, čo bolo treba, a prekonával všetky ťažkosti, aby tú vec kúpil a uspokojil Boha. Čo tu znamená uspokojiť Boha? Znamená to: „Môžem ťa príjemne prekvapiť bez toho, aby som to riešil cez teba. Pozri, mám túto schopnosť! Vedel si, že som schopný to urobiť? Čo si myslíš? Nie je to pekné prekvapenie? Nie si šťastný? Cítiš sa potešený?“ Čie boli peniaze, ktoré si minul? Boli tvoje? Ak to, čo si minul, boli Božie peniaze, získal si Boží súhlas? Minul si peniaze, ktoré si ukradol Bohu, a potom si povedal, že si chcel dať Bohu pekné prekvapenie: Čo je to za logiku? A s čími peniazmi si bol taký štedrý? (S tými, ktoré patria Božiemu domu.) Byť štedrý s peniazmi, ktoré patria Božiemu domu, znamená byť štedrý s Božími obetami. Nie je to odporné? (Je.) Možno cítite znechutenie, keď to počujete, ale dotyčný človek namiesto toho, aby bol znechutený, bol so sebou celkom spokojný. Po doručení zásielky uvažoval: „Ako to, že neprišla žiadna odpoveď? Urobil som pre teba tento úžasný skutok, tak prečo si mi nepoďakoval? Ako sa ti tá vec páči? Si s ňou spokojný? Chcel by si, aby som ti jej v budúcnosti kúpil viac? Aké hodnotenie mi dávaš? Zveríš mi odteraz dôležitú pozíciu? Si spokojný s tým, čo som urobil? Použil som tvoje peniaze, aby som pre teba niečo urobil – čo si myslíš o mojej láskavosti? Si šťastný? Och, prosím, povedz niečo. Prečo neprichádza žiadna odpoveď?“ Mal som mu odpovedať? (Nie.) Prečo nie? Tento incident sa stal už dosť dávno, ale za celý ten čas som ním neprestal byť znechutený – cítim znechutenie zakaždým, keď sa pozriem na tú vec, ktorú kúpil. Povedzte Mi, je rozumné byť znechutený? Stálo by za to rozobrať tento incident? (Áno, stálo.) Čo je toto za počínanie? Je to prejav lojality? Láskavosti? Alebo bohabojného srdca? (Nie je to nič z toho.) Toto sa nazýva podlizovanie a zahrávanie sa s niekým a znamená to: „Míňam tvoje peniaze, aby som ti kúpil niečo, čím ti vyhoviem a zanechám v tebe dobrý dojem, aby si ma videl v priaznivejšom svetle.“ Tento vodca Mi chcel ulahodiť, lichotiť Mi a podlizovať sa Mi, ale nakoniec neuspel a bol prekuknutý. Akých chýb sa dopustil? Po prvé, nebolo to niečo, čím by som ho poveril, aby pre Mňa urobil; neposlal som mu žiadnu správu, v ktorej by som mu prikazoval, aby to urobil. Po druhé, ak to chcel urobiť z dobroty srdca, mal sa najprv opýtať a získať súhlas, kým začal konať. A keď to realizoval, nemal sa informovať o súvisiacich záležitostiach, o ktorých potreboval vedieť? Napríklad aké množstvo kúpiť, za koľko peňazí kúpiť, akú kvalitu tovaru kúpiť, ako sa majú peniaze minúť – nemal sa o týchto veciach informovať? Informovať sa o týchto veciach by znamenalo konať v súlade s pravdou-princípmi. Aká je teda povaha jeho zlyhania pri týchto otázkach? V menšom meradle si o sebe myslel, že je veľmi chytrý, vo väčšom meradle sa to nazýva svojvoľné konanie, nebranie ohľadu na Boha a bezohľadné konanie! Nikdy som ho nežiadal, aby tú vec kúpil, tak prečo predvádzal tieto dobré úmysly? Nekoledoval si o problémy? Navyše jeho najväčším problémom bol spôsob, akým antikristi vnímajú majetok, o čom dnes hovoríme v duchovnom spoločenstve a čo rozoberáme. Veril, že ako vodca tej cirkvi je oprávnený užívať si obety, ktoré Bohu dal Boží vyvolený ľud v cirkvi, a že má moc používať a vlastniť tieto obety Bohu a že má v súvislosti s nimi posledné slovo. V tej cirkvi mal moc kráľa a stal sa miestnym tyranom. Myslel si: „Nemusím ťa informovať ani sa ťa pýtať na veci, ktoré kupujem, jednoducho to za teba vybavím. Či už súhlasíš alebo nie, pokiaľ mám pocit, že by bolo dobré urobiť to takto, a chcem to urobiť takto, tak to tak urobím.“ Čo je on zač? Nie je antikrist? Antikristi sú presne takí nehanební. Keď tento človek dostal postavenie a stal sa vodcom, chcel sa stať kráľom, zmocniť sa majetku cirkvi. Myslel si, že on sám rozhoduje o majetku cirkvi a má moc zmocniť sa ho a využívať ho. Dokonca si myslel, že má posledné slovo v tom, či Mi kúpi veci a aké veci kúpi. Ale potrebujem, aby si Mi kupoval veci? Čokoľvek používam a akokoľvek to používam, potrebujem, aby si sa do toho zapájal? Nie je to nedostatok rozumu? Nie je to nehanebnosť? Zabudol si, kto si? Nie je to celkom ako archanjel, ktorý po tom, čo dostal postavenie, chcel byť na rovnakej úrovni ako Boh? Koľkých chýb sa dopustil človek, ktorý to urobil? Prvou bolo, že prideľoval majetok cirkvi, akoby išlo o jeho osobný majetok; druhou bolo, že sa sám rozhodol kupovať Mi veci; treťou bolo, že keď sa takto sám rozhodol, nedal o tom vedieť Zhora, ani sa u nich neinformoval, ani im to nenahlásil. Každá z chýb bola sama osebe dosť vážna. Zdalo sa, že to tam tento antikrist má dobre zorganizované. Len čo vydal príkaz, jeho poskokovia poslušne vykonali jeho rozkazy. Ani sa nezastavili, aby sa opýtali: „Míňame toľko peňazí na kúpu tejto veci – prikázal to Boh? Môžu sa peniaze použiť takto? Bolo by to vhodné? Kto to vlastne prikázal?“ Tí poskokovia sa na tieto veci ani nepýtali. Prevzali nejakú zodpovednosť? Mali nejakú lojalitu? Nie, nemali žiadnu lojalitu a mali by byť vyradení. Toto je minulý príklad toho, ako niekto používal obety podľa vlastných želaní a bez akýchkoľvek princípov. Míňať Božie obety na nákup vecí pre Boha bez získania Môjho súhlasu: urobiť to znamená dopustiť sa vážnej chyby.

Je tu ďalší príklad. Chcel by som, aby ste si vypočuli, čo títo ľudia urobili, a uvideli, či to považujete za rozčuľujúce. Počas cirkevných zhromaždení bola stolička, na ktorej som sedel, príliš mäkká, a keď som si na ňu sadol, klesol som dosť nízko. A stôl bol taký vysoký, že som musel držať chrbát vzpriamený, a dlhé sedenie Ma unavovalo. Požiadal som ich teda, aby kúpili stoličku, ktorá by bola o niečo vyššia a nemala by až také mäkké sedadlo. Nie je to snáď jednoduchá vec? (Áno, je.) V skutočnosti je to veľmi jednoduchá záležitosť. Najprv museli zmerať výšku stoličky, na ktorej som v tom čase sedel, a potom hľadať takú, ktorá by bola o päť centimetrov vyššia alebo možno o niečo viac, a potom museli skontrolovať, aké mäkké je sedadlo, a hľadať také, ktoré by bolo o niečo pevnejšie. Najprv sa mohli poobzerať po obchodoch, a ak by nevideli nič vhodné, mali možnosť ďalej hľadať na internete. Nie je to niečo, čo sa dá ľahko vybaviť? Je v tom nejaký problém? Míňanie peňazí na kúpu niečoho sa nedá nazvať výzvou, a navyše, ak viacerí ľudia dajú hlavy dokopy, mala by to byť ľahko zvládnuteľná úloha. Po čase som teda išiel na ďalšie zhromaždenie v tej cirkvi a spýtal som sa ich, či išli a kúpili novú stoličku. Povedali: „Pozerali sme, ale nevideli sme nič naozaj vhodné a nevedeli sme, aký druh stoličky chceš.“ Keď som to počul, zarazilo Ma to. Pomyslel som si: „Ako to chápem Ja, je tu obrovské množstvo obchodov, ktoré predávajú všetky druhy vecí v rôznej kvalite, takže by nemalo byť až také ťažké kúpiť stoličku. Ani neočakávam príliš veľa.“ Ale osoba zodpovedná za nákup povedala: „Nie je ľahké ju kúpiť; v predaji nie je ani jedna so špecifikáciami, aké si chcel. Možno si vystačíš aj s tou, ktorá tu už je.“ Pomyslel som si: „Nuž, ak ste žiadnu nekúpili, tak je to v poriadku, ušetria sa peniaze, takže zatiaľ si vystačím s touto.“ Po nejakom čase som išiel na iné miesto, kde bolo niekoľko celkom pekných stoličiek, na ktorých sa pohodlne sedelo, a na prvý pohľad bolo vidieť, že sú staromódneho typu a dobrej kvality. Tak som urobil fotku a požiadal som ich, aby ju použili ako vodidlo pri nákupe stoličky, pričom som nemal žiadne požiadavky na farbu, a povedal som im, že ak v obchodoch žiadne nebudú, majú sa pozrieť na internet. Dokonca som spresnil, že by mali hľadať na miestach, kde sa predávajú kancelárske potreby. Potom odpovedali takto: „Hľadali sme na internete, ale žiadne tam neboli. Všetci výrobcovia povedali, že je to zastaraný model a v dnešnej dobe už nikto nevyrába stoličky v takom štýle, takže sme ju nemohli kúpiť.“ Keď som to počul, znova Ma to zarazilo a pomyslel som si: „Títo ľudia sú naozaj hrozní vo vybavovaní vecí a skutočne sa na nich nedá spoľahnúť. Boli poverení len touto malou úlohou a dvakrát povedali, že nie sú schopní kúpiť to, čo som chcel, a odmietli Ma.“ Požiadal som ich, aby hľadali ďalej a zistili, či sú nejaké dostupné na iných webových stránkach. Medzitým, počas čakania, som v jednom z cirkevných skladov natrafil na stoličku. Stolička, ktorá bola vybavená penovým vankúšom potiahnutým vzorom ružových kvetov, nebola úplne dokončená. Mala dokonale rovné operadlo, dokonale rovné opierky na ruky, dokonale rovné nohy a sedadlo, ktoré bolo dokonale rovné. Každá časť stoličky bola rovná; mala samé pravé uhly a hranaté rohy. Povedal som: „Vyrobil túto stoličku niekto sám?“ Jeden človek sa ponáhľal dopredu a odpovedal: „Nepotreboval si stoličku? Túto sme vyrobili pre teba a práve sme sa chystali ti o nej povedať a požiadať ťa, aby si ju vyskúšal.“ Boli takí strašne milí, tak som si pomyslel: „Iste, vyskúšam ju.“ Pevne som sa posadil na stoličku a pocítil som intenzívne nepohodlie, akoby som si sadal na kameň, pretože pena vo vankúši bola extrémne tvrdá. „To je v poriadku,“ povedal človek stojaci vedľa Mňa, „dá sa urobiť trochu mäkšou. Ešte nie je hotová. Vylepšíme ju a potom ju môžeš znova otestovať“. Znova otestovať? To už by bolo lepšie sedieť na malom drevenom stolčeku ako na tej stoličke; aspoň by som nemal pocit, že sedím na kameni. Povedal som: „Nie, toto nepôjde. Hľadajte ďalej, ak môžete. Ak nič nenájdete, tak na to jednoducho zabudnite.“ Tak som ich nechal hľadať ďalej. Ľudia, ktorí stoličku vyrobili, možno nechápali. Snáď si mysleli: „Preukázali sme ti toľko láskavosti, vybrali sme materiál, štýl a veľkosť a vyrobili sme stoličku na mieru pre teba. Prečo si nevážiš tento prejav láskavosti? A k tomu všetkému hovoríš, že máš pocit, akoby si sedel na kameni, že je tvrdá. Ako to, že si taký prieberčivý? Čokoľvek pre teba vyrobíme, mal by si to jednoducho používať, a hotovo. Ale ty tu stále chceš namiesto toho kúpiť stoličku. Niekoľkokrát sme ti povedali, že taký štýl, aký chceš, sa nedá nikde nájsť, ale ty stále trváš na tom, aby sme jednu takú kúpili. Nestálo by to peniaze? Čo tak trochu peňazí ušetriť? Vyrobiť stoličku je oveľa ekonomickejšie; materiály veľa nestoja. Čokoľvek si dokážeme vyrobiť sami, mali by sme to vyrobiť namiesto kupovania. Ako to, že nevieš, čo znamená šetriť?“ Povedzte Mi, bolo by pre Mňa lepšie tú stoličku používať alebo nie? (Bolo by pre Teba lepšie nepoužívať ju.) Keď videli, že nebudem používať stoličku, ktorú vyrobili, hodili ju nabok a ani nikto z nich ju nepoužíval. Povedzte Mi, ak som ju nepoužíval, zranil by som city ľudí? (Nie, nezranil.) Za celé tie roky som nikdy nesedel na čalúnenej stoličke, ktorá by bola taká tvrdá – bol to celkom zážitok. Taká je tá veľká „láskavosť“, ktorú Mi títo ľudia preukázali. O nejaký čas neskôr, ktovie akou nečakanou zhodou okolností, Mi stoličku skutočne kúpili, takže tí ľudia Mi nakoniec predsa len preukázali nejakú „láskavosť“. Bolo to prvýkrát, čo som ich požiadal, aby Mi niečo kúpili, a počuli to priamo odo Mňa, a spôsob, akým sa tejto úlohy zhostili, bol taký nechutný. Kúpiť pre Mňa jednu stoličku bolo také veľmi ťažké a namáhavé, všetko muselo ísť cez nich a muselo sa to s nimi prediskutovať a navyše som musel brať ohľad na ich náladu. Ak mali dobrú náladu, možno by Mi ju kúpili, a ak ju nemali, možno nie, a potom by som nemohol používať žiadnu. „Ty chceš používať pohodlnú stoličku, ale ešte takú nemáme, tak snívaj ďalej. Len používaj túto, ktorú vyrobil tesár. Keď budeme mať na používanie pohodlné stoličky my, môžeš jednu používať aj ty.“ Nie sú títo ľudia presne takíto? Čo sú to za ľudia? Nie sú to ľudia s nízkym charakterom? Žiadal som ich len, aby minuli nejaké obety na kúpu niečoho, stačilo im len trochu pohnúť rukami a pozrieť sa, ale bolo také ťažké, také problematické prinútiť ich, aby túto úlohu vybavili. Čo keby sa od nich žiadalo, aby minuli svoje vlastné peniaze? Na začiatku som nepovedal, čie peniaze sa minú – mysleli si, že chcem, aby minuli svoje vlastné, a následne sa tak zľakli, že odmietli nákup uskutočniť? Mohol to byť dôvod? Keď ťa žiadam, aby si niečo kúpil, ako by som ťa mohol prinútiť minúť tvoje vlastné peniaze? Ak má cirkev prostriedky, tak choď a urob nákup, a ak nie, tak nie. V žiadnom prípade by som ťa nenútil minúť tvoje vlastné peniaze. Ako to teda, že dalo toľko námahy prinútiť ich, aby vykonali túto malú úlohu? Títo ľudia nemajú žiadnu ľudskú prirodzenosť! Keď sa nesnažia niečo urobiť a Ja s nimi neprichádzam do kontaktu, zdajú sa byť milí a rozumní, ale keď začnú vykonávať úlohu, táto láskavosť a rozum chýbajú. Títo ľudia sú popletení! Ako s nimi môžem vychádzať?

Je tu ďalší príklad, ktorý sa týka témy obiet. Je jedno miesto s kuchynkou, kde sú kuchynské potreby a riad na spoločné používanie a niekedy v zime sa tam ľudia nevyhnú chrípke. Povedal som im, aby kúpili sterilizačnú skriňu alebo ozónový dezinfektor na sterilizáciu kuchynského náčinia a všetkého spoločného riadu. Bolo by to bezpečné a hygienické. Bola to veľká požiadavka? (Nie, nebola.) Poveril som touto úlohou jedného človeka a onedlho som sa dopočul, že ozónový dezinfektor bol kúpený. Moje obavy sa rozplynuli a potom som sa touto záležitosťou už viac nezaoberal. Ukázalo sa však, že sa niečo pokazilo. Prístroj, ktorý tento človek kúpil, nakoniec nebol ozónový dezinfektor, ale sušička na riad. Bol to klamlivý nákup a navyše mimoriadne nízkej kvality, nemal vôbec žiadny sterilizačný účinok. Vedel o tom človek, ktorý túto úlohu vybavoval? (Mal to vedieť.) Tento darebák to však pravdepodobne nevedel. Prečo je to tak? Človek, ktorého som touto úlohou poveril, ju nešiel vykonať sám, ale našiel si na to sprostredkovateľa, a tak nikdy presne nevedel, aká vec sa kúpila, ani či bola dobrej alebo zlej kvality. Čo si myslíte o spôsobe, akým bola táto záležitosť vybavená? Bolo to urobené svedomito alebo nie? Mal tento človek nejakú dôveryhodnosť? Zaslúžil si, aby sa naňho dalo spoľahnúť? (Nie, nezaslúžil.) Čo to bolo za človeka? Bol to niekto s integritou alebo ľudskou prirodzenosťou? (Nie.) Bol to popletený človek, čistý darebák. A to nebol koniec príbehu. Čoskoro potom začal človek zodpovedný za túto úlohu uvažovať: „Je skvelé používať ozónový dezinfektor na sterilizáciu vecí. Keďže naše jedálne používa veľa ľudí, možno by sme mali kúpiť ozónové dezinfektory aj tam. Ty si kúpil jeden, tak kúpime nejaké aj my. Ty si zohnal malý do svojej kuchynky, tak my zoženieme veľké do našich veľkých jedální.“ Keď dostal tento nápad, prediskutoval ho s niekoľkými ďalšími darebákmi a potom sa rozhodlo. A ukázalo sa, že po kúpe tých ozónových dezinfektorov bratia a sestry povedali, že keďže každý používa svoj vlastný riad a o žiadne náčinie sa nedelia, nie je potrebné ich sterilizovať a že sterilizácia by bola zbytočná. Nakoniec stroje zostali nevyužité a ešte aj teraz ich niekoľko leží v sklade v stále neporušenom obale. Čo si myslíte o spôsobe, akým bola táto záležitosť vybavená? Bolo to urobené rozumným spôsobom? Nebol to prípad niekoho, kto má príliš veľa času a nemá čo robiť, a tak vymýšľa kadejaké spôsoby, ako minúť peniaze? Niektorí ľudia, ktorí si mysleli, že príkaz na tieto nákupy prišiel Zhora, dokonca povedali: „Žiadne reptanie! Musíme to prijať od Boha. Boh tak miluje ľudí, že nám kupuje aj veci, pre ktoré nemáme využitie. Je ochotný na nás minúť obrovské sumy. Boh je k nám príliš dobrý!“ Ale teraz vedia, že tieto nákupy boli výsledkom tajných machinácií bandy darebákov. Takto premrhali obety, pričom nikto neprevzal zodpovednosť, nikto veci nekontroloval a nikto neoveroval, či sú tieto nákupy vhodné, ani nákupy po ich uskutočnení nenahlásil. Na základe čoho tento človek kúpil tieto veci? Bolo to tak, že som ho požiadal, aby kúpil sterilizačnú skrinku do kuchynky. Žiadal som ho, aby ich kúpil pre všetky jedálne? Nikdy som ho takou úlohou nepoveril. Aký bol teda jeho motív, keď ich kupoval pre všetky jedálne? Nepovažoval obety za svoj osobný majetok a neprerozdeľoval ich tak, ako si želal? Mal právomoc ich prerozdeľovať? (Nie.) Pred kúpou týchto strojov sa Ma nikdy nespýtal: „Keďže sme kúpili jeden do kuchynky, máme kúpiť nejaké aj do veľkých jedální?“ A po uskutočnení nákupu nenahlásil, koľko ozónových dezinfektorov kúpil a koľko celkovo stáli, ani nenahlásil skutočnosť, že bratia a sestry pre ne nenašli využitie. Toto je odporný spôsob, akým bola táto záležitosť vybavená. A takýto popletenec ešte vzdoroval, keď bol orezávaný. Ako by sa malo s takýmto človekom zaobchádzať? (Vypudiť ho z cirkvi.) Vzhľadom na povahu tohto incidentu by nebolo prehnané vypudiť ho z cirkvi, pretože ide o záležitosť, ktorá sa dotýka obiet, a tým, že sa dotýka obiet, porušila správne ustanovenia. To bolo bezohľadné konanie! Myslel si, že tie peniaze sú jeho? Mal právomoc ich používať a mrhať nimi? Pri nákupe, ktorým som poveril ľudí, aby ho pre Mňa urobili, robili všemožné ťažkosti a bol to pre nich obrovský boj, aby úlohu dokončili, a k tomu všetkému som s nimi musel všetko prediskutovať. Pokiaľ ide o to, čím som ľudí nepoveril, aby urobili a kúpili, kúpili tie veci bez mihnutia oka, nikdy si neurobili plán ani sa neporadili s väčšinou, či to budú užitočné predmety – jednoducho premrhali peniaze, ako sa im zachcelo. Pred časom nastali mimoriadne okolnosti, keď boli niektorí ľudia požiadaní, aby nakúpili potraviny na pol roka až rok zo strachu, že nebude čo jesť. Záležitosť im bola vysvetlená týmto stručným a jednoduchým spôsobom a do týždňa podali správu, že nákupy dokončili za tri dni, pričom kúpili bio produkty aj tie, ktoré sú na ceste k tomu, aby boli certifikované ako bio. Ako si počínali? Neurobili vynikajúcu prácu? Nebolo potrebné, aby som povedal čokoľvek iné, záležitosť bola vybavená. Túto úlohu zvládli sami s radostnou ochotou a pôsobili obzvlášť zručne, rýchlo, bystro a premýšľavo. Nielenže nakúpili potraviny, ktoré potrebovali, ale aj veci dennej potreby. Tieto veci dennej potreby zahŕňali všetko, čo potrebovali; dokázali kúpiť všetko, čo si len dokážeš predstaviť, dokonca aj také veci ako cukríky, melónové jadierka a iné pochutiny. Pomyslel som si, že títo ľudia naozaj vedia žiť; vedeli, ako míňať peniaze, a takisto sa odvážili míňať peniaze. Boli schopní, s veľmi silnými schopnosťami prežitia, silnejšími, než majú divé zvieratá, a hýbali sa veľmi rýchlo, rýchlejšie, než som čakal. Aby prežili, boli schopní hory prenášať – nebolo nič, čo by nedokázali. Z tohto incidentu som videl, že títo ľudia nie sú úplne bez mozgu ani úplne neschopní dokončiť úlohy, ale že to záviselo hlavne od toho, pre koho tie úlohy vybavovali. Ak vybavovali úlohy pre seba, zdali sa byť obzvlášť aktívni, bystrí, rýchli v konaní a efektívni – nebolo ich treba poháňať a nemusel som si o nich robiť starosti. Ale keď konali povinnosť v Božom dome, bolo pre nich ťažké zvládnuť akúkoľvek úlohu, nikdy nevedeli nájsť princípy a vždy to pokazili. Ukázalo sa, že to malo svoj dôvod a bol obrovský rozdiel medzi tým, keď robili veci pre seba, a tým, keď robili veci pre Boží dom. Zatiaľ nehovorme o tom, akú povahu alebo podstatu títo ľudia mali. Tieto dva úplne odlišné postoje, ktoré títo ľudia prechovávali k vybavovaniu vecí, odhalili, že majú skutočne úbohý charakter. Aký úbohý bol ich charakter? Dovoľte Mi, aby som vám to definoval: títo ľudia neboli ľudia, bola to jednoducho skupina zverov! Hodí sa na nich táto definícia? (Áno, hodí.) Tieto slová môžu byť ťažko stráviteľné a môže byť znepokojujúce ich počuť, ale presne takýmto spôsobom títo ľudia vybavovali úlohy a presne takíto sú. To, čo hovorím, je založené na faktoch a nie je to bezdôvodné ohováranie. Keď Boží dom používa niektorých ľudí, vzhľadom na skutočnosť, že sú mladí, majú trochu slabú kvalitu a chýba im základ a duchovné postavenie, neustále im pomáha a hovorí s nimi v duchovnom spoločenstve o pravde a princípoch. Ale nakoniec, úbohý charakter je len úbohý charakter, zver je len zver a títo ľudia sa nikdy nezmenia. Nielenže neuvedú pravdu do praxe, ale pôjdu od zlého k horšiemu, podáš im prst a zoberú celú ruku, a nebudú mať ani štipku zmyslu pre hanbu, ktorý je súčasťou normálnej ľudskej prirodzenosti. Keď niečo kupujú alebo vykonávajú úlohu pre Boží dom, nikdy sa neporadia o tom, ako tieto veci kúpiť lacno a ušetriť peniaze a zároveň získať niečo praktické. Nikdy to nerobia. Len slepo míňajú peniaze, nakupujú nedbanlivo a kupujú len nejaké nepoužiteľné výrobky. Ale keď príde čas dokončiť úlohu alebo kúpiť niečo pre Mňa osobne, začnú to brať vážne a premýšľajú o znižovaní nákladov a o tom, ako minúť menej a urobiť viac. Myslia si, že robiť veci takto znamená držať sa princípov a praktizovať pravdu. Majú títo ľudia čo i len štipku rozumu? Čie sú to peniaze a na koho by sa mali minúť – ani v týchto veciach nemajú jasno. Nie je toto vybavovanie vecí štýlom darebáka? Sú okolo vás takíto ľudia? Všetci tí, ktorí pri nákupe cenných alebo drahých vecí pre cirkev nediskutujú s finančným personálom ani s bratmi a sestrami, s ktorými spolupracujú, a ktorí jednoducho svojvoľne mrhajú obetami, ktorí vedia, že musia šetriť peniaze a plánovať výdavky, keď míňajú svoje vlastné peniaze, ale svojvoľne mrhajú peniazmi, keď míňajú Božie obety – ľudia ako títo sú jednoducho príliš opovrhnutiahodní! Sú príliš nechutní! Je to tak? (Áno.) Takéto veci sa Mi hnusia, kedykoľvek si na ne spomeniem. Tieto zvery sú ešte nižšie ako strážne psy. Zaslúžia si žiť v Božom dome?

Bol raz jeden vodca, ktorý bral všetky predmety, ktoré bratia a sestry na rôznych miestach obetovali Bohu, do svojej „úschovy“, vrátane cenných predmetov, bežného oblečenia, výživových doplnkov a tak ďalej. Značkové tašky skončili na jeho chrbte, kožené topánky na nohách, prstene na prstoch, náhrdelníky na krku a tak ďalej – všetko, čo mohol použiť, si privlastňoval a používal bez súhlasu kohokoľvek. Jedného dňa sa ho brat Zhora opýtal, prečo všetky predmety, ktoré bratia a sestry na rôznych miestach obetovali Bohu, neboli odovzdané. Odpovedal: „Bratia a sestry povedali, že tieto veci dávajú cirkvi, nepovedali, že ich obetujú Bohu.“ Dokonca kládol osobitný dôraz na to, že boli dané cirkvi, pričom jeho nevysloveným náznakom bolo, že keďže on sám je splnomocneným zástupcom cirkvi, Boh môže prestať dúfať, že tieto veci dostane do rúk, že nie sú pre Boha, ale pre potreby cirkvi. Konkrétnejšie povedané, myslel tým: „Tieto veci sú na moje použitie, neboli obetované na to, aby ich používal Boh. Načo sa pýtaš? Si oprávnený sa na to pýtať?“ Hnevá vás, keď to počujete? (Áno.) Každého by nahnevalo, keby to počul. Povedzte Mi, je niekto, kto verí, že veci, ktoré bratia a sestry dávajú cirkvi, sú obetované vodcom cirkvi? Je niekto, kto hovorí, že keď obetuje veci cirkvi, obetuje ich tomu a tomu cirkevnému vodcovi? Má niekto takýto úmysel? (Nie.) Ibaže by pri obetovaní napísali: „Prosím, odovzdajte to tomu a tomu“ – len vtedy tento predmet prechádza do súkromného vlastníctva tohto vodcu. Inak všetky veci, ktoré sú obetované, či už sú to peniaze alebo predmety, dávajú bratia a sestry Bohu. Veci obetované Bohu sa súhrnne nazývajú obety. Keď sú raz označené ako obety, sú určené na to, aby ich používal Boh. Keď sú na Božie použitie, ako ich Boh používa? Ako Boh rozdeľuje tieto veci? (Dáva ich cirkvi, aby ich použila pri svojej práci.) Správne. Existujú princípy a konkrétne podrobnosti ich použitia v práci cirkvi vrátane životných nákladov pre tých, ktorí vykonávajú svoje povinnosti v cirkvi na plný úväzok, a rôznych výdavkov na prácu cirkvi. Počas obdobia Božieho vtelenia toto použitie zahŕňa tieto dve položky: Kristove každodenné výdavky a všetky náklady na prácu cirkvi. Hovorí sa v rámci týchto dvoch položiek o tom, že obety možno premeniť na osobné platy, odmeny, výdavky a úhrady? (Nie, nehovorí.) Obety nepatria žiadnej jednotlivej osobe. Použitie a rozdelenie obiet musí zariadiť Boží dom a používajú sa predovšetkým na cirkevnú prácu: nezahŕňa to, že ktokoľvek, kto je cirkevným vodcom, má právomoc privlastniť si obety alebo ich používať. Ako sa teda majú presne používať? Tieto obety sa musia rozdeliť podľa princípov, ktorými sa riadi používanie cirkevného majetku. Nie je z tohto pohľadu hanebné, že antikristi chcú vždy uprednostňovať svoje vlastníctvo a používanie obiet? Antikristi si vždy myslia, že peniaze a predmety obetované bratmi a sestrami patria tomu, kto je vo vedúcom postavení. Nie je to nehanebný spôsob myslenia? (Áno, je.) Je to nesmierne nehanebné! Antikristi sú nielen podlí a suroví vo svojej povahe, ale aj ich charakter je opovrhnutiahodný a nízky, bez zmyslu pre hanbu.

Tým, že budeme hovoriť v duchovnom spoločenstve o týchto témach a rozprávať o týchto záležitostiach, sa objasnia pravdy, ktorým by ľudia mali rozumieť a ktoré by mali uviesť do praxe. Ak však nebudeme hovoriť v duchovnom spoločenstve o týchto veciach, porozumenie niektorých právd u ľudí sa nevyhnutne zastaví na doslovnej a doktrinálnej úrovni a zostane pomerne prázdne. Ak do nášho duchovného spoločenstva o pravde začleníme niektoré reálne záležitosti, pre ľudí bude oveľa ľahšie vidieť do vecí a ich porozumenie pravdy bude konkrétnejšie a praktickejšie. Preto cieľom duchovného spoločenstva o týchto veciach v žiadnom prípade nie je nikoho očierňovať ani mu robiť ťažkosti. Sú to veci, ktoré sa skutočne stali, a navyše súvisia s témou, o ktorej hovoríme v duchovnom spoločenstve. Istí ľudia sa teda stali živými učebnými materiálmi a postavami v typických príkladoch, o ktorých hovoríme v duchovnom spoločenstve a ktoré rozoberáme. Je to úplne normálne. Pravda je svojou podstatou spojená so slovami, myšlienkami, názormi, činmi a povahami, ktoré sa odhaľujú v priebehu ľudského života. Keby sme mali len hovoriť v duchovnom spoločenstve o doslovnom význame pravdy a vysvetľovať ho, oddeľujúc ho od skutočného života, kedy by potom ľudia mohli získať skutočné porozumenie pravdy? Robiť veci takýmto spôsobom by ľuďom značne sťažilo porozumenie pravdy a ľudia by mali problém vstúpiť do pravdy-reality. Uvedenie niekoľkých typických príkladov, o ktorých budeme hovoriť v duchovnom spoločenstve a ktoré budeme rozoberať, viac prispeje k tomu, aby ľudia porozumeli pravde, princípom, ktoré by mali uviesť do praxe, Božím úmyslom a ceste, ktorou by mali ísť. Z tohto dôvodu je táto metóda bez ohľadu na všetko pre ľudí vhodná aj prospešná. Keby sa tieto záležitosti netýkali pravdy alebo povahy antikristov, ktorú rozoberáme, nebol by som ochotný o nich hovoriť. Ale povahy a podstaty ľudí, ktorí tieto veci robili, sa dotýkajú témy, o ktorej hovoríme v duchovnom spoločenstve, takže o nich musíme hovoriť v duchovnom spoločenstve, keď je to potrebné. Cieľom duchovného spoločenstva o tomto nie je potláčať ľudí ani im robiť ťažkosti, ani ich vystavovať verejnému ponižovaniu; skôr ide o rozbor povahy a podstaty ľudských bytostí a, čo je ešte dôležitejšie, o rozbor povahy antikristov v ľudských bytostiach. Ak zakaždým, keď sa naše duchovné spoločenstvo dotkne týchto tém, vám zíde na um len to, že ten a ten človek urobil tú a tú vec, a nepomyslíte na to, ako to súvisí s pravdou a skazenými povahami ľudí, dokazuje to, že ste pochopili pravdu? (Nie.) Ak si pamätáte len jednu záležitosť alebo jednu konkrétnu osobu a vznikne vo vás voči tejto osobe predpojatosť, názory a predsudky, dá sa povedať, že ste dospeli k porozumeniu pravdy? To nie je porozumenie pravdy. Za akých podmienok sa teda dá uvažovať o tom, že ste dospeli k porozumeniu pravdy? Takmer zakaždým, keď hovoríme v duchovnom spoločenstve o rôznych prejavoch podstaty antikristov a rozoberáme ich, uvediem niekoľko príbehov, ktoré slúžia ako typické príklady, a hovorím s vami v duchovnom spoločenstve o tom, kde sú v týchto príbehoch chyby a akou cestou by mali ľudia ísť. Ak po takomto duchovnom spoločenstve stále nerozumiete, znamená to, že je problém s vaším chápaním, že vaša kvalita je príliš slabá a chýba vám duchovné porozumenie. Za akých podmienok sa teda dá uvažovať o tom, že máte schopnosť chápania, že máte duchovné porozumenie a že ste porozumeli pravde v rámci príkladov, o ktorých sme hovorili v duchovnom spoločenstve? V prvom rade musíte byť schopní porovnať sa s príkladmi, o ktorých hovoríme v duchovnom spoločenstve, a spoznať samých seba, pozrieť sa, či máte aj vy takúto povahu a či by ste boli schopní robiť také veci, keby ste mali postavenie a autoritu, a či aj vy máte takéto myšlienky a názory alebo zjavujete tento druh povahy. To je jeden aspekt. Okrem toho musíte medzi príkladmi, o ktorých hovoríme v duchovnom spoločenstve, pozitívnym spôsobom hľadať pravda-princípy, ktorým by ste mali rozumieť a ktorými by ste sa mali riadiť. Znamená to nájsť cestu, ktorú by ste mali uviesť do praxe, a vedieť, aký postoj by ste mali za týchto okolností zaujať a ako praktizovať spôsobom, ktorý je správny a v súlade s Božími úmyslami. Ďalej musíte byť prostredníctvom rozboru schopní rozpoznať, že vaša povaha je rovnaká ako povaha antikristov, uvedomiť si túto súvislosť a vedieť, ako to vyriešiť. Takto dospejete k porozumeniu pravdy, budete človekom, ktorý má duchovné porozumenie a ktorý má schopnosť chápať pravdu. Ak si po vypočutí príbehu pamätáte všetky podrobnosti, všetky príčiny a následky a dokážete ich vysvetliť, ale nerozumiete pravda-princípom, ktoré by ľudia mali praktizovať a do ktorých by mali vstúpiť, a keď čelíte nejakej situácii, neviete, ako tieto pravdy uplatniť, aby ste videli do ľudí a vecí a spoznali samých seba, potom to znamená, že vám chýba schopnosť chápania. A človek, ktorému chýba schopnosť chápania, je človek, ktorému chýba duchovné porozumenie.

Uvediem vám ďalší príklad. Bol jeden človek, ktorého práve zvolili za vodcu. Skôr než skutočne pochopil a uchopil skutočnú situáciu v rôznych aspektoch práce, teda skôr než sa poriadne vrhol do každého z rôznych aspektov práce, začal sa súkromne vypytovať: „Ktorí ľudia majú na starosti úschovu obiet pre Boha v našej cirkvi? Predložte mi zoznam ich mien. Dajte mi tiež všetky čísla účtov a heslá. Chcem mať prehľad o tom, koľko je tam peňazí.“ Nezaujímal sa o žiadnu prácu. Jediná vec, o ktorú sa zaujímal predovšetkým a na ktorej mu najviac záležalo, boli mená ľudí, ktorí uschovávali obety, ako aj čísla účtov a heslá. Neschyľovalo sa k niečomu zlému? Chcel sa zmocniť obiet, však? Keď sa stretnete s takouto situáciou, čo by ste mali robiť? Keďže sa stal vodcom, vyplýva z toho, že by mu mal byť odovzdaný majetok cirkvi a že by mal mať právo o ňom vedieť a moc ho ovládať? (Nie, tieto informácie by sa mu nemali poskytnúť.) Prečo nie? Neprevinil by si sa neposlušnosťou, keby si mu ich nedal? (Skutočnosť, že mal tieto prejavy, je dôkazom toho, že s ním niečo nie je v poriadku, a preto mu v záujme ochrany obiet pre Boha nemôžeme tieto informácie poskytnúť.) Správne: keďže s ním niečo nie je v poriadku, nemôžete mu ich dať. Vaša odpoveď dokazuje, že Moje predchádzajúce duchovné spoločenstvo nebolo márne a že ste ho pochopili. Prečo mu tieto informácie nemôžete dať? Zodpovednosť a povinnosť vodcu nespočíva v tom, že upriami svoju pozornosť na obety alebo sa snaží získať akékoľvek informácie týkajúce sa obiet. Toto nie je povinnosťou ani zodpovednosťou vodcu. Cirkvi všade majú ľudí, ktorí boli určení na spravovanie a úschovu obiet. Okrem toho má cirkev prísne pravidlá a princípy, ktorými sa používanie obiet riadi. Nikto nemá právomoc uprednostňovať svoje používanie obiet, a už vôbec nie právomoc uprednostňovať svoje vlastníctvo obiet. To platí pre každého bez výnimky. Nie je to fakt? Nie je to správne? (Áno, je.) Keď antikristi chcú uprednostňovať svoje vlastníctvo a používanie obiet, je to samo osebe nesprávne. Myslia si, že ako vodcovia by mali mať možnosť slobodne využívať obety: je to pravda? Tieto peniaze patria Bohu – prečo ich zneužívajú? Prečo si užívajú ich používanie, ako sa im zachce? Sú na to oprávnení? Súhlasí Boh s tým, aby takto používali obety? Schválil by to Boží vyvolený ľud? To, že sa antikristi zmocňujú obiet a mrhajú nimi, je podmienené ich surovou povahou, je to spôsob nazerania na veci, ktorý pramení z ich chamtivosti, a nie je to niečo, čo predpisuje Božie slovo. Tento antikrist chcel vždy získať kontrolu nad všetkými obetami, ako aj všetky informácie o ľuďoch zodpovedných za ich úschovu a všetky čísla účtov a heslá. To je vážny problém, však? Chcel poznať základné fakty o Božích obetách a dobre ich uschovať a potom ich rozdeliť spôsobom, ktorý je rozumný a zachováva ich neporušené, bez toho, aby dovolil komukoľvek ich slobodne a bezhlavo míňať? Mal v úmysle to urobiť? Možno z jeho konania vyčítať nejaký náznak dobrých úmyslov? (Nie.) Ak teda človek skutočne nebaží po obetách, čo urobí, ak ho zvolia za vodcu? (Najprv zistí efektívnosť rôznych aspektov práce v cirkvi, ako aj to, ako sú obety uschované a či je miesto, kde sú uložené, bezpečné. Nebude sa však pýtať na čísla účtov, heslá ani na sumy, ktoré sú tam uložené.) Správne, ale je tu ešte jedna vec. Keď je za vodcu zvolený človek, ktorý skutočne nebaží po obetách, skontroluje, či je miesto, kde sú obety uložené, bezpečné, ako aj to, či sú ľudia poverení ich úschovou vhodní a spoľahliví, či by obety nespreneverili a či ich uschovávajú v súlade s princípmi. Najprv zvážia tieto veci. Pokiaľ ide o citlivé informácie, ako je množstvo obiet a heslá, ľudia bez chamtivosti – slušní a čestní ľudia – by sa tomu vyhýbali. Ale človek, ktorý je chamtivý, by sa tomu nevyhýbal, skrýval by sa za to, že: „Ja som vodca. Nemal by som prevziať každý aspekt práce? Všetko ostatné mi bolo odovzdané, prečo nie obety?“ Využijú moc, ktorú majú, a budú chcieť pod touto zámienkou prevziať kontrolu nad financiami cirkvi. To je problém. Nebudú vykonávať svoju prácu ani si plniť svoje povinnosti poriadne, ani nebudú spravovať financie cirkvi v súlade s bežnými postupmi a princípmi. Namiesto toho s nimi budú mať vlastné plány. Každý, kto je schopný myslieť ako normálna ľudská bytosť, to vidí. Len čo to tento vodca začal robiť, niekto to nahlásil a zastavili ho. Potom Mi ten človek podal správu a pýtal sa, či bolo správne to urobiť, a Ja som povedal, že áno. To sa nazýva ochrana záujmov Božieho domu; takému človeku nemožno poskytnúť tieto informácie. Chcieť najprv ovládať peniaze Božieho domu bez toho, aby urobil čo i len štipku práce – nepripomína to trochu veľkého červeného draka? Keď veľký červený drak zatýka bratov a sestry, prvá vec, ktorú urobí, nie je to, že ich zbije, z obáv, že po zbití do bezvedomia nebudú schopní jasne hovoriť – najprv sa pýta, kde sú uložené peniaze cirkvi, kto ich uschováva a koľko ich je. Až potom sa spýta, kto sú vodcovia cirkvi. Jeho cieľom je jednoducho uchmatnúť peniaze. To, čo urobil tento vodca, a to, čo robí veľký červený drak, je vo svojej podstate rovnaké. Nezaujímal sa o žiadnu prácu ani neniesol bremeno za jedinú vec a venoval pozornosť len financiám – nie je to odporné? Konanie tohto odporného človeka bolo také očividné! Chcel uchmatnúť peniaze skôr, než bolo jeho postavenie vôbec isté. Nebol príliš unáhlený? Netušil, že ostatní ho rozlíšili, a čoskoro ho prepustili. Pokiaľ ide o tento druh človeka, ktorý sa správa tak očividne, musíte si pamätať toto: poponáhľajte sa s jeho prepustením. Nie je potrebné skúmať o tomto druhu človeka nič iné, ako napríklad jeho povahu, ľudskú prirodzenosť, vzdelanie, rodinné zázemie, dĺžku času, počas ktorého verí v Boha, či má alebo nemá základ, aké sú jeho životné skúsenosti – nemusíte skúmať žiadnu z týchto vecí, táto jediná vec stačí na to, aby ste určili, že takýto človek je antikrist. Všetci by ste sa mali spojiť, aby ste tohto človeka prepustili a odstránili. Nepotrebujete ho ako vodcu. Prečo? Ak mu dovolíš, aby ťa viedol, premrhá akékoľvek množstvo peňazí, ktoré cirkev má, a všetky ich spreneverí, a potom sa práca cirkvi zastaví a nebude možné ju vykonávať. Ak narazíte na tento druh človeka, ktorý je fixovaný na uchmatnutie peňazí, ktorého pozornosť je vždy neochvejne upriamená na bohatstvo a ktorý je chtivý, a ak sa znaky jeho skutočnej prirodzenosti ešte neobjavili a všetci ho zvolili popleteným spôsobom, mysliac si, že má nejaké dary, že má nejakú pracovnú schopnosť, že je schopný viesť všetkých k vstupu do pravdy-reality, neočakávajúc, že len čo sa stane vodcom, začne si pchať peniaze do vlastných vreciek, potom by ste sa mali poponáhľať a zosadiť ho z jeho pozície. Je to absolútne správna vec. Potom môžete zvoliť niekoho iného. Cirkev sa nerozpadne, ak bude jeden deň bez vodcu. Boží vyvolený ľud verí v Boha, nie v nejakého konkrétneho vodcu. Povedzte Mi, stáva sa, že bratia a sestry sa mýlia v úsudku? Predtým, ako sa tento človek stal vodcom, nedalo sa povedať, že by bol chamtivý. Pri styku s ostatnými sa nesnažil využívať ich, pri kúpe vecí míňal vlastné peniaze a dokonca dával almužnu. Prvá vec, ktorú urobil po tom, čo sa stal vodcom, však bola, že si vynútil informácie o financiách cirkvi. Väčšina ľudí nedokáže potlačiť tento druh podlého nutkania – je to celkom neuveriteľné! Ako sa mohol zmeniť zo dňa na deň? Nie je to tak, že by sa zmenil zo dňa na deň, ale že jednoducho bol takýmto druhom stvorenia od začiatku, jediný rozdiel bol v tom, že predtým nebol v okolnostiach, ktoré by ho zjavili, a teraz ho táto situácia zjavila. Keďže bol tento človek zjavený, prečo by ste k nemu ešte mali byť milosrdní? Len ho poriadne kopnite, aby odtiaľto vyletel, čím ďalej, tým lepšie! Odvážite sa to urobiť? (Áno.) Pokiaľ ide o akéhokoľvek človeka, ktorý neustále kuje plány týkajúce sa majetku cirkvi, nevoľte ho, keď ste mu skrz-naskrz neporozumeli. Ak ho vo chvíli nevedomosti zvolíte bez toho, aby ste mu dôkladne porozumeli, a potom zistíte, že je to chamtivé stvorenie a Judáš, mali by ste sa poponáhľať, aby ste ho vykopli a vyčistili. Nebuďte milosrdní a neváhajte. Sú takí, ktorí hovoria: „Aj keď je ten človek chamtivý, vo všetkých ostatných ohľadoch je v poriadku. Dokáže viesť ľudí k porozumeniu Božieho slova a dokáže ľudí prinútiť, aby normálne konali svoje povinnosti.“ Ale takí sú len na chvíľu. Ako čas plynie, už takí nebudú. Nebude to trvať viac ako pár dní, kým sa prejaví ich démonická tvár. Všetky prejavy a povahy antikristov, o ktorých sme v minulosti hovorili v duchovnom spoločenstve, sa v nich kúsok po kúsku odhalia. Nebude v tom čase na ich prepustenie už neskoro? Práca cirkvi už utrpí. Ak neveríš tomu, čo som povedal, a váhaš, nezačni fňukať, keď budeš ľutovať. Najprv sa pozrite na to, ako človek zaobchádza s obetami: toto je najjednoduchšia, ako aj tá najpriamejšia a najjasnejšia stratégia na to, aby ste videli, či má človek podstatu antikristov. Pri témach, o ktorých sme v minulosti hovorili v duchovnom spoločenstve, sme museli identifikovať povahy antikristov prostredníctvom určitých prejavov, zjavení, perspektív, slov a činov a na základe ich pováh zistiť, či majú podstatu antikristov. Len v tejto jedinej otázke nie je potrebné robiť tieto veci: je to priame a jasné, jednoduché a vyžaduje si to menej úsilia a času. Pokiaľ človek má tento prejav – neustále chce uprednostňovať svoje privlastňovanie obiet alebo sa násilne zmocňuje obiet –, potom si môžete byť istí, že je na sto percent antikrist. Možno ho charakterizovať ako antikrista a nemôže slúžiť ako vodca, ale bratia a sestry ho musia prepustiť a odmietnuť.

Práve sme hovorili v duchovnom spoločenstve o prejavoch antikristov, ktorí uprednostňujú svoje privlastňovanie a používanie obiet, a použili sme to na vysvetlenie a rozbor pováh a podstaty, ktoré antikristi vyjadrujú pri svojom pokuse ovládnuť financie cirkvi. Toto je prvý bod. Privlastňovanie a používanie – to sú najpredbežnejšie a najzákladnejšie prístupy antikristov, pokiaľ ide o majetok cirkvi. V rámci tohto bodu sme nehovorili v duchovnom spoločenstve konkrétne o tom, ako antikristi vlastnia a používajú majetok cirkvi. Do konkrétnejších podrobností pôjdeme v ďalšom bode, ktorým je mrhanie, spreneverenie, požičiavanie, podvodné používanie a kradnutie obiet antikristmi.

B. Mrhanie, sprenevera, požičiavanie, podvodné používanie a kradnutie obiet

1. Mrhanie obetami

Antikristi si myslia, že to, že majú postavenie a autoritu, im dáva moc prednostne vlastniť a používať obety. Nuž teda, keď už majú túto moc, ako ich rozdeľujú a používajú? Robia to v súlade s cirkevnými predpismi alebo podľa princípov, ktorými sa riadia potreby cirkevnej práce? Dokážu to? (Nie, nedokážu.) Skutočnosť, že to nedokážu, sa dotýka mnohých vecí. Keď už antikristi získali postavenie, nevyhnú sa robeniu vecí týkajúcich sa práce cirkvi, a časť tejto práce zahŕňa výdavky a rozdeľovanie cirkevného majetku. Podľa akých princípov teda pristupujú k rozdeľovaniu cirkevného majetku? Je to šetrnosť? Je to dôkladné plánovanie výdavkov, šetrenie všade, kde je to možné? Je to branie ohľadu na Boží dom vo všetkých veciach? Nie. Hoci sa môžu niekam dostať na bicykli, aj tak minú peniaze na autobus. A keď im pripadá nevyhovujúce a nepohodlné stále chodiť autobusom alebo prenajatým autom, začnú zvažovať použitie peňazí Božieho domu na kúpu auta. Pri tejto kúpe ohrnú nos nad modelmi s nízkou cenou a priemerným výkonom a zamerajú sa na výber auta s vysokým výkonom, na značkový model dovezený priamo zo zahraničia, ktorý stojí viac ako milión jüanov. Myslia si: „Na tom nie je nič hrozné, tak či onak platí Boží dom a peniaze Božieho domu sú peniaze všetkých. Nie je nič zložité na tom, keď všetci spoločne kúpia auto. Boží dom je taký veľký, celý vesmír patrí Bohu, tak čo na tom, ak Boží dom kúpi auto? V satanovom svete stoja autá, na ktorých ľudia jazdia, niekoľko miliónov, ak teda naša cirkev kúpi auto len za milión, je to celkom šetrné. Okrem toho, auto neslúži len pre moje osobné použitie, bude ho zdieľať celá cirkev.“ V momente, keď antikristi otvoria ústa, minú viac ako milión bez toho, aby čo i len žmurkli okom alebo sa im zachvelo srdce, a bez najmenšieho pocitu viny. Keď auto kúpia, začnú si ho užívať. Už nechodia pešo tam, kam by mohli zájsť pešo, nejazdia na bicykli tam, kam by mohli zájsť na bicykli, a neprenajímajú si autá na cestu tam, kam sa môžu dostať prenajatým autom; namiesto toho nástoja na používaní svojho „určeného auta“. Správajú sa tak okázalo, akoby boli schopní vykonať veľké dielo. Antikristi míňajú peniaze veľmi márnotratne, všetko, čo kupujú, musí byť dobré, špičkové a najmodernejšie. Napríklad rozdiel v cene medzi základnými a špičkovými modelmi určitých druhov strojov a zariadení môže byť v rozpätí niekoľkých desiatok tisíc. V takýchto situáciách budú chcieť antikristi kúpiť špičkový model, a pokiaľ nemusia minúť svoje vlastné peniaze, vôbec ich to netrápi. Keby mali platiť z vlastného vrecka, nemohli by si dovoliť ani základný alebo lacný model, keď však poviete, že to zaplatí Boží dom, potom chcú ten špičkový. Nie sú to zvery? Nie sú nerozumní? Nie je to mrhanie obetami? (Áno, je.) Ľudia, ktorí mrhajú obetami, majú chabú ľudskú prirodzenosť, sú sebeckí a opovrhnutiahodní! Keď antikristi získajú moc používať obety, chcú si ich privlastniť, používajú ich bez akéhokoľvek ohľadu na princípy a pri každom nákupe trvajú na špičkových veciach. Keď kupujú okuliare, chcú špičkové, také, ktoré blokujú modré svetlo a ultrafialové lúče, s najpriezračnejšími šošovkami, a keď kupujú počítač, chcú špičkový, najnovší model. Bez ohľadu na to, či by pri svojich povinnostiach rôzne nástroje a vybavenie využili, len čo príde reč na kúpu takýchto vecí, chcú to najlepšie. Nie je to mrhanie obetami? Vedia byť šetrní, pokiaľ ide o ich vlastné peniaze, stačí im akákoľvek vec, pokiaľ je praktická, keď však ide o kúpu niečoho pre Boží dom, praktickosť a šetrenie peňazí prestávajú brať do úvahy. Myslia len na to, že to musí byť známa značka, musí to ukazovať ich postavenie, a kúpia to, čo stojí najviac. Nehľadajú týmto svoju vlastnú záhubu? Míňať obety ako vodu – nie je to to, čo robia antikristi? (Áno.)

Bol jeden chlapík, ktorý sa vybral nakupovať zubné kefky spolu s bratom Predstaveným. Pre brata kúpil zubnú kefku, ktorá stála niečo vyše dolára, ale pre seba kúpil kefku z dovozu za viac ako 15 dolárov. Povedali by ste, že medzi bratom Predstaveným a týmto bežným bratom bol nejaký rozdiel, nejaká nerovnosť, pokiaľ ide o ich postavenie? (Áno.) Z logického hľadiska – nespomínajme záležitosti ako postavenie, povesť alebo spôsob, akým Boh prideľuje veci, a hovorme len o skutočnosti, že brat Predstavený celé tie roky tvrdo pracoval – nemal by používať niečo s vyššou kvalitou? On si však na tom nezakladal. Akými princípmi sa riadil? Byť šetrný všade, kde je to možné: tento typ veci nie je nič sofistikovaného a tak sa neoplatí používať takú drahú, a nie je potrebné na ňu míňať toľko peňazí; postačí taká, ktorá sa dá používať. Pokiaľ ide o identitu, povesť a postavenie týchto dvoch ľudí, je medzi nimi nerovnosť, a vec tej najpriemernejšej kvality bola kúpená pre toho, ktorý mal používať kvalitný výrobok, a vec tej najlepšej kvality bola kúpená pre toho, ktorý mal používať nejaký priemerný. V čom bol problém? Kto z týchto dvoch ľudí mal problém? Ten, kto používal dobrú vec, mal problém. Nemal ani potuchy, kto je, a nemal žiadny cit pre hanbu; kúpil by tú najlepšiu a najdrahšiu vec, pokiaľ by platil Boží dom. Mal tento človek aspoň štipku rozumu? Ak urobil toto, keď nakupoval spolu s bratom Predstaveným – a vyberal takto priamo pred ním –, čo by urobil, keby nakupoval sám? Koľko by rozhádzal? Zašiel by oveľa ďalej a nebol by to rozdiel nejakých desiatich dolárov; pozbieral by dosť odvahy na to, aby kúpil veci akejkoľvek ceny, aby na ne minul akúkoľvek sumu peňazí. Takto míňal obety a peniaze Božieho domu; nehľadal tým svoju vlastnú záhubu? Sú takí, ktorí si myslia: „Vykonal som pre Boží dom takú veľkú prácu, podstúpil som toľko rizík, toľko vytrpel a niekoľkokrát ma uvrhli do väzenia. Podľa práva by som mal požívať špeciálne zaobchádzanie.“ Je toto tvoje „podľa práva“ pravdou? V ktorom zo Svojich slov Boh stanovil, že ktokoľvek bol uväznený alebo znášal útrapy, alebo pre Neho mnoho rokov cestoval, by mal podľa práva požívať špeciálne zaobchádzanie a mal by mať podľa práva prednosť pri používaní a zmocňovaní sa obiet a ich svojvoľnom márnení, a že toto je správne ustanovenie? Vyslovil Boh niekedy jediné slovo v tomto zmysle? (Nie, nevyslovil.) Nuž teda, čo povedal Boh o tom, ako majú ľudia tohto druhu spolu s vodcami, pracovníkmi a všetkými ľuďmi, ktorí konajú svoje povinnosti v Božom dome, používať obety? Majú ich používať na bežné výdavky a útraty; nikto nemá žiadnu špeciálne oprávnenie na to, aby používal obety alebo sa ich zmocnil. Boh neurobí z obiet pre Neho súkromný majetok žiadneho jednotlivca. Zároveň Boh nestanovil, že ľudia majú pri používaní a rozdeľovaní obiet mrhať peniazmi. Aký druh človeka nimi mrhá? Akú povahu má človek, ktorý mrhá peniazmi? To robia zvery, tyrani, grázli, gangstri a opovrhnutiahodní zloduchovia bez citu pre hanbu, je to niečo, čo robia antikristi. Nikto, kto má kúsok ľudskej prirodzenosti a vie, čo je hanba, by sa k tomuto neznížil. Sú ľudia, ktorí si po tom, čo sa stali cirkevnými vodcami, myslia, že im to dáva právomoc používať obety a majetok cirkvi. Chcú a odvažujú sa kúpiť čokoľvek a všetko a chcú požadovať čokoľvek a všetko. Cítia, že čokoľvek si kúpia, čokoľvek si užívajú, majú dobre zaslúžené; a čo viac, nikdy nepátrajú po cene. A ak im niekto kúpi vec, ktorá je lacná a obyčajná, dokonca sa nahnevajú a prechovávajú voči nemu zášť. To sú antikristi.

2. Spreneverovanie obiet

Ďalším prejavom antikristov, ktorí sa snažia ovládať financie cirkvi, je sprenevera. Pojmu „sprenevera“ by sa malo dať ľahko porozumieť. Znamená sprenevera vziať majetok cirkvi a dať ho bratom a sestrám alebo ho prideliť na prácu cirkvi, aby bol riadne využitý? (Nie, neznamená.) Čo potom znamená „sprenevera“? (Znamená to nemíňať majetok vhodným spôsobom, ale používať ho svojvoľne alebo potajomky.) Hoci je správne povedať „používať ho potajomky“, neznie to veľmi konkrétne. Ak niekto používa majetok cirkvi potajomky na životné náklady tých, ktorí konajú svoje povinnosti na plný úväzok, potom na tom nie je nič zlé a nemožno hovoriť o sprenevere. Sprenevera je odsudzovaná a nie je v súlade s princípmi. Napríklad niektorí cirkevní vodcovia sa ujmú kontroly nad cirkevnými peniazmi, a keď ich deťom chýbajú prostriedky na štúdium na vysokej škole a doma jednoducho toľko peňazí nemajú, predstúpia pred Boha a modlia sa: „ó Bože, dovoľ mi najprv uznať chybu a prosiť o tvoje odpustenie. Ak musíš vykonať trest, potom prosím potrestaj mňa, a nie moje dieťa. Viem, že to nie je správne, ale práve teraz som v ťažkej situácii, a tak to musím urobiť. Tvoja milosť je vždy hojná, takže len dúfam, že ma tentoraz ušetríš a dáš mi svoje požehnanie. Chýba mi asi dvadsať alebo tridsaťtisíc jüanov na školné môjho dieťaťa na vysokej škole, a aj keď som pozháňal peniaze a napožičiaval si, kde sa dalo, stále nemám dosť. Môžem použiť tvoje peniaze na zaplatenie školného pre moje dieťa?“ Potom, keď skončia s modlitbou, cítia sa celkom pokojne a s pomyslením, že Boh s tým súhlasil, vezmú peniaze na svoje súkromné použitie. Toto je sprenevera, však? Nepoužívať peniaze na to, na čo sa majú použiť, ale používať ich inde, za porušenia princípov, ktorými sa riadi používanie obiet v Božom dome: toto sa nazýva „sprenevera“. Keď člen rodiny ochorie a potrebuje peniaze alebo keď im chýbajú prostriedky pri obchodnej transakcii, začnú špekulovať s obetami a v srdci sa modlia: „ó Bože, prosím, odpusť mi, nechcel som to urobiť, moja rodina naozaj zažíva ťažkosti. Tvoja láska je šíra ako oceán a bezhraničná ako obloha a nepamätáš si priestupky ľudí. Keď tieto peniaze miniem, vrátim ti dvakrát toľko, keď rodinný podnik zarobí nejaké peniaze, tak mi ich prosím dovoľ použiť.“ Takto používajú obety Bohu. Bez ohľadu na to, či peniaze potrebuje príbuzný alebo priateľ, pokiaľ majú títo vodcovia v rukách peniaze, dajú im ich bez toho, aby konali v súlade s princípmi a toho, aby získali súhlas ostatných, nieto ešte, aby sa čo len na chvíľu zamysleli nad tým, že sú to obety Bohu. Namiesto toho rozhodnú svojvoľne, presunú peniaze z cirkvi a použijú ich na iné účely. Nie je toto sprenevera? (Je.) Toto je sprenevera. Niektorí ľudia po tom, čo potajomky spreneverili obety, vrátia peniaze v plnej výške; znamená to, že už nie sú vinní z hriechu sprenevery obiet? Znamená to, že im to môže prejsť? Alebo ak v čase sprenevery mali svoje dôvody, určitý kontext alebo ťažkosti a nemali inú možnosť, len peniaze spreneveriť, môže byť táto sprenevera odpustená a neodsúdená? (Nie, nemôže.) V takom prípade je hriech sprenevery obiet vážny! Líši sa to nejako od toho, čo urobil Judáš? Nie sú ľudia, ktorí spreneverujú obety, rovnakého druhu ako Judáš? (Áno, sú.) Keď idú ich deti na univerzitu, keď niekto z ich rodiny podniká, alebo starší človek potrebuje lekárske ošetrenie, prípadne nemajú hnojivo na farmárčenie, vo všetkých týchto situáciách chcú minúť peniaze cirkvi. Niektorí dokonca zničia potvrdenky za obety od bratov a sestier, potom si peniaze strčia do vlastných vreciek, aby ich minuli podľa ľubovôle, bez toho, aby sa čo i len začervenali od hanby alebo aby sa im zachvelo srdce. Niektorí dokonca na zhromaždeniach prevezmú peňažné obety od bratov a sestier a potom, len čo sa zhromaždenie skončí, si za ne idú nakúpiť veci. A potom tu máme niektorých bratov a sestry, ktorí na vlastné oči videli, ako títo ľudia spreneverujú obety, a napriek tomu im tie peniaze nechajú, pričom nikto nepreberie zodpovednosť a nikto nevystúpi, aby to zastavil. Všetci sa boja, že týchto vodcov urazia, a tak sa len prizerajú, ako míňajú. Dobre teda, obetoval si tieto peniaze Bohu, alebo nie? Ak dávaš milodary iným ľuďom, mal by si jasne povedať, že tieto peniaze neobetuješ Bohu, a potom si to Boh nebude pamätať. Potom, pokiaľ ide o to, komu tieto peniaze patria, kto ich minie a ako sa minú, nebudú tieto veci mať nič spoločné s Božím domom. Na druhej strane, pokiaľ boli tieto tvoje peniaze skutočne obetované Bohu, no predtým, ako ich cirkev mala možnosť použiť, ich nejaký človek takto minie, takto premrhá, a teba to ani v najmenšom netrápi, ani to nezastavíš, ani nenahlásiš, potom je v takom prípade problém v tebe, máš podiel na ich hriechu, a keď budú odsúdení, neunikneš ani ty.

3. Požičiavanie obiet

Všetko, čo zahŕňa svojvoľné používanie obiet, ich nevhodnú spotrebu a míňanie, sa vždy týka správnych ustanovení a má povahu ich porušovania. Sú takí, ktorí pri spravovaní cirkevného majetku môžu povedať: „Majetok cirkvi tam len tak leží. Banky v súčasnosti ponúkajú všelijaké investičné programy, ako sú dlhopisy a fondy, pričom všetky majú dobré úrokové sadzby. Keby sme vzali peniaze z cirkvi a investovali ich a zarobili nejaké úroky, neprinieslo by to úžitok Božiemu domu?“ Potom bez toho, aby to prediskutovali, bez toho, aby získali súhlas kohokoľvek v cirkvi, si na seba vezmú právo požičať tieto peniaze. Aký je účel takéhoto konania? Ak to máme povedať pekne, je to zarábanie nejakých úrokov pre Boží dom, branie ohľadu na Boží dom; v skutočnosti však títo ľudia prechovávajú sebecký motív. Chcú požičať peniaze bez toho, aby o tom niekto vedel, a nakoniec vrátiť istinu Božiemu domu, pričom úroky si nechajú pre seba. Nebol by toto prípad prechovávania neverného úmyslu? Toto sa nazýva požičiavanie obiet. Možno požičiavanie obiet považovať za ich správne použitie? (Nie, nemožno.) Sú aj iní, ktorí hovoria: „Boh miluje ľudstvo, Boží dom je plný tepla. Niekedy, keď našim bratom a sestrám chýbajú peniaze, nemôžeme im požičať Božie obety?“ Niektorí ľudia sa potom sami ujmú rozhodnutia a niektorí antikristi dokonca apelujú na bratov a sestry a podnecujú ich slovami: „Boh miluje ľudstvo, Boh dáva život, dáva človeku všetko, takže by nebol veľký problém požičať nejaké peniaze, však? Požičať peniaze našim bratom a sestrám, aby prekonali časy naliehavej núdze, aby sme im pomohli v ťažkostiach v ich živote, nie je to Boží úmysel? Ak boh miluje ľudstvo, ako môžu ľudia nemilovať jeden druhého? Len do toho, požičajte im nejaké peniaze!“ Veľká väčšina nevedomých ľudí, keď to počuje, povie: „Iste, ak to hovoríš. V každom prípade tieto peniaze patria všetkým, berme to teda tak, že všetci niekomu pomáhame.“ A tak, keď jedna osoba chrlí vznešene znejúce myšlienky a skupina pätolizačov sa jej vtiera do priazne, peniaze nakoniec odídu. Nuž teda, počíta sa tvoj výrok, že „tieto peniaze boli obetované Bohu“? Ak sa počíta, potom peniaze už patria Bohu a teraz boli oddelené ako sväté, a preto by bolo správne používať ich len v súlade s princípmi, ktoré zaviedol Boh. Ak sa nepočíta, ak sa peniaze, ktoré obetuješ, nepočítajú, potom aký druh konania je toto tvoje prinášanie obety? Je to len hra? Robíš si z Boha žarty a klameš Ho? Keď si položil veci, ktoré chceš obetovať, na oltár, začneš byť z toho mrzutý, pretože tie veci tam boli položené, ale Boh ich nepoužíva a vyzerá to tak, že ich nakoniec ani nepotrebuje. Keď ich teda potrebuješ použiť, vezmeš ich a použiješ pre seba. Alebo si možno obetoval príliš veľa a keď si to potom oľutoval, vzal si si niečo späť. Alebo si možno pri obetovaní nerozmýšľal jasne a teraz, keď si zistil, na čo by sa to dalo využiť, berieš si to späť. Aká je povaha tohto správania? Tieto peniaze a tieto veci: keď ich raz človek obetoval Bohu, je to to isté ako predložiť ich na oltár, a čo sú veci, ktoré boli predložené na oltár? Sú to obety. Aj keď je to len kameň alebo zrnko piesku, parená knedľa či pohár vody, pokiaľ si to položil na oltár, tento predmet patrí Bohu, nie človeku, a žiaden človek sa ho už nesmie dotknúť. Či už po tom túžiš pre seba, alebo si myslíš, že pre to máš legitímne využitie, žiadny človek na tú vec už nemá právo. Sú takí, ktorí hovoria: „Či Boh nemiluje ľudstvo? Čo na tom, ak dovolí ľudstvu mať podiel? Práve teraz nie si smädný a nepotrebuješ vodu, ale ja smädný som, tak prečo sa nemôžem napiť?“ Ale potom musíš zistiť, či s tým Boh súhlasí alebo nie. Ak Boh súhlasí, dokazuje to, že ti dal právo a že máš právo to použiť; ale ak Boh nesúhlasí, potom nemáš právo urobiť tak. V situácii, keď nemáš právo, keď ti ho Boh nedal, použitie niečoho, čo patrí Jemu, by bolo porušením veľkého tabu, čo je to, čo sa Bohu hnusí najviac zo všetkého. Ľudia stále hovoria, že Boh netoleruje urážky od človeka, ale nikdy nepochopili, aká je v skutočnosti Božia povaha alebo to, ktorá z vecí, ktoré robia, s najväčšou pravdepodobnosťou urazí Jeho povahu. Vo veci Božích obiet ich mnohí ľudia majú neustále na mysli, chcú ich používať alebo prideľovať ako sa im zachce, používať ich, vlastniť ich alebo ich dokonca premrhať podľa vlastnej vôle; ale hovorím ti, skončil si, zaslúžiš si smrť! Taká je Božia povaha. Boh nedovoľuje nikomu dotýkať sa Jeho vecí; taká je Jeho dôstojnosť. Existuje len jedna situácia, v ktorej Boh dáva ľuďom právo používať ich, a to je ich riadne používanie v súlade s cirkevnými predpismi a princípmi, ktorými sa riadi ich používanie. Zostať v týchto medziach je pre Boha prijateľné, ale vybočenie z nich by bolo urážkou Božej povahy a porušením správnych ustanovení. Je to takéto prísne, nenecháva to priestor na vyjednávanie a neexistuje žiadna alternatívna cesta. Preto sú tí, ktorí sa dopúšťajú takých vecí ako mrhanie, spreneverovanie alebo požičiavanie obiet, v Božích očiach charakterizovaní ako antikristi. Prečo sa s nimi zaobchádza s takou prísnosťou, že sú charakterizovaní ako antikristi? Ak niekto, kto verí v Boha, dokáže zájsť až tak ďaleko, že sa odváži dotknúť predmetov, ktoré patria Bohu a ktoré boli vyčlenené ako sväté, alebo ich používať či mrhať nimi podľa vlastnej vôle, potom aký je to človek? Takýto človek je Boží nepriateľ. Iba Boží nepriatelia by mali takýto postoj k Jeho osobnému majetku; žiadny obyčajný skazený človek by to neurobil, neurobilo by to dokonca ani zviera, len Boží nepriatelia, satan a veľký červený drak, by urobili niečo také. Je to príliš silné vyjadrenie? Nie, toto je fakt a je úplne presný. Ako sa môže satanova perepúť dotýkať vecí, ktoré patria Bohu? Taká je dôstojnosť Boha!

4. Podvodné používanie obiet

Sú aj iní ľudia, ktorí pod rôznymi zámienkami pýtajú od Božej rodiny peniaze a veci a hovoria: „Našej cirkvi chýba stolička, tak nám jednu kúpte. Niektorí bratia a sestry v našej cirkvi nemajú počítač na vykonávanie svojich povinností, tak nám kúpte Mac. Pri našej práci často kontaktujeme ľudí a nezaobídeme sa bez telefónu, tak nám kúpte iPhone. Ale nie je dobré mať len jeden, bolo by to príliš nepraktické, pretože niekedy sa musíme spojiť s rôznymi ľuďmi. A jedna linka je príliš náchylná na monitorovanie, takže to bude fungovať len ak ich budeme mať niekoľko.“ A tak niektorí z týchto ľudí majú pri sebe štyri alebo päť mobilov a nosia so sebou dva alebo tri notebooky naraz; pôsobia veľmi dôležito, ich pracovný výkon je však slabý. Ako k tomu všetkému prišli? Všetko to získali podvodom. V minulosti sme hovorili o jednej hlúpej žene, ktorá bola typickým antikristom. Keď Boží dom renovoval cirkevnú budovu, dala sa dokopy s jedným chlapíkom, aby podvodne použili peniaze cirkvi, čím Božiemu domu spôsobili značné straty. Keď tento chlapík vykonával renovácie, ukrojil si z prostriedkov rovnako, ako by to urobil neveriaci dodávateľ, pričom kupoval všetko špičkové a míňal veľa peňazí navyše. Keď si niektorí ľudia všimli, že je tam problém, táto idiotská žena mu to pomáhala zatajovať a skrývať a spoločne pripravili Boží dom o peniaze. Nakoniec ich chytili a oboch vypudili. Tým si sami privodili vlastnú záhubu a zničili si životy. Pomohlo im fňukanie? Keďže to nakoniec dopadlo takto, prečo sa tak vôbec správali? Ako to, že si tá hlúpa žena veci nepremyslela, keď podvodne používala obety? Bolo od Božieho domu prehnané ju vypudiť a prinútiť ju vrátiť peniaze? (Nie, nebolo.) Patrilo jej to! Takýto človek si nezaslúži ľútosť. S niekým takýmto nemožno mať zľutovanie. A potom je tu tá vodkyňa, o ktorej sme hovorili predtým. Tajne vzala značnú časť peňazí cirkvi a požičala ich nevercovi. Neskôr sa to s ňou tiež riešilo. Niektorí si môžu v duchu pomyslieť: „Nepožičala len trochu peňazí? Nech ich vráti a je to vybavené. Prečo ju vyčistiť? To znamená, že z celkom dobrého človeka sa v okamihu stane neverec a musí ísť pracovať, aby sa uživil. Je taká poľutovaniahodná!“ Je táto osoba poľutovaniahodná? Prečo radšej nepovieš, že je odporná? Prečo sa nepozrieš na veci, ktoré urobila? To, čo urobila, stačí na to, aby ťa to znechutilo na celý život, a ty ju tu ľutuješ! Tí, ktorí ju ľutujú – čo sú to za ľudia? Sú to všetko hlupáci a ľudia, ktorí preukazujú láskavosť bez rozdielu každému.

5. Kradnutie obiet

Existuje ešte jeden posledný prejav toho, ako antikristi ovládajú cirkevné financie, a to je kradnutie obiet. Niektorí nevedomí ľudia sa pri dávaní obiet držia zásady „nech ľavá ruka nevie, čo robí pravá“, a potom vložia finančné prostriedky, ktoré obetujú, do rúk človeka, o ktorom si ani nie sú istí, či mu možno dôverovať. Hovoria: „Obeta, ktorú dávam tentoraz, je dosť veľká suma, tak nech sa o tom nedozvie nikto iný a nezapisujte to do účtovnej knihy. Robím to pred Bohom, a nie pred inými ľuďmi. Pokiaľ o tom vie Boh, je to v poriadku. Keby sme to dali vedieť bratom a sestrám, pravdepodobne by ma uctievali. Takže, aby som sa vyhol tomu, že si ma budú vážiť, urobím to potajomky.“ Keď to urobia, majú zo seba celkom dobrý pocit a myslia si: „Svoju obetu som vykonal zásadovým, nenápadným a rozvážnym spôsobom, bez záznamu a bez vedomia ktoréhokoľvek z bratov a sestier.“ Tento nevedomý spôsob konania však vytvoril pre chamtivých ľudí príležitosť, aby to zneužili. Len čo bola obeta vykonaná, antikrist, ktorému ju dali, ide a vloží ju do banky, berúc ju ako svoju. A dokonca povie osobe, ktorá obetu dáva: „Keď budeš dávať obetu nabudúce, musíš to urobiť rovnako. Robiť to takto je správne a v súlade s princípmi; pri dávaní obiet človek na seba nesmie upozorňovať. Boží dom povedal, aby sa ľudia nevyzývali na dávanie obiet. To znamená, že žiada ľudí, aby na seba neupozorňovali, aby o svojich obetách nehovorili ani potom, čo ich vykonajú, ani aby nezverejňovali sumu, ktorá bola daná, a už vôbec nie to, komu bola daná.“ Dokáže osoba, ktorá dala túto obetu, prekuknúť ľudí? Prečo by urobila taký hlúpy krok? Nemajúc potuchy o tom, aké podlé a zlovestné môže byť ľudské srdce, vložila všetku tú dôveru do tejto osoby a nakoniec jej peniaze ukradnú. Toto je prípad, keď niekto dáva príležitosť antikristovi a umožní mu ukradnúť peniaze. Existuje ale prípad, keď je antikrist schopný ukradnúť peniaze aj bez toho, aby dostal príležitosť? Vyskytujú sa prípady, keď niekto pri vedení účtovníctva úmyselne zapíše nesprávnu sumu alebo zapíše nejakú nižšiu a nenápadne peniaze vyberá, po troške, keď ľudia nedávajú pozor? Takýchto ľudí je pomerne dosť. Takíto ľudia sú chamtiví po bohatstve, sú nízkeho a zlomyseľného charakteru a sú schopní urobiť čokoľvek, pokiaľ majú príležitosť. Hovorí sa: „Príležitosť praje pripraveným.“ Ľudia bez chamtivosti si tieto veci nevšímajú, zato tí chamtiví vždy. Ich mysle neustále premýšľajú o osnovaní plánov a hľadaní medzier, ktoré by mohli zneužiť, pokiaľ ide o peniaze, a vymýšľajú, ako sa môžu obohatiť a ukradomky minúť peniaze.

Bola jedna hlúpa žena. Raz, keď som s ňou hovoril o tom, že cirkev chce dať vytlačiť nejaké knihy, a pýtal som sa, či vie niečo o tlači. Odpovedala celou kopou teórií a hneď nato dodala: „Tlačiarne pri tlačení kníh zvyčajne dávajú províziu. Ak tú prácu dáme urobiť nevercovi, určite v tom bude dosť nekalých kšeftov a určite si pre seba tajne uchmatne poriadny zisk.“ Ako hovorila, začala žiariť od radosti. Oči sa jej rozjasnili, obočie jej vyletelo vysoko nahor, líca jej zrumeneli a bola celá šťastná a vzrušená. Pomyslel som si: „Ak túto tlačiarenskú prácu zvládneš, tak sa jej chop, a koľko o tom vieš, toľko Mi povedz. Z čoho si taká vzrušená?“ Keď som však o tom začal uvažovať, došlo Mi to: dalo sa na tom zarobiť. Vôbec ju nezaujímalo, ako sa bude tlačiť, ktoré knihy sa budú tlačiť, aká bude kvalita alebo ako nájsť tlačiareň – starala sa len o to, aby získala podiel. Ešte sa ani nič neurobilo a ona už hovorila o tom, že si vezme percentá. Pomyslel som si: „Chudoba ťa musela pripraviť o rozum. Ako môžeš dúfať, že dostaneš percentá z tlače kníh pre Boží dom? Pri distribúcii kníh Boží dom nezarobí ani cent, všetko sa rozdáva zadarmo, a ty chceš dostať podiel?“ Nekoledovala si táto žena o smrť? Boží dom ešte ani nesúhlasil, aby sa tejto práce chopila, len som sa informoval, a ona už hovorila o tom, že si vezme podiel. Keby sa tá práca skutočne zverila do jej rúk, neuspokojila by sa len s percentami, ale pokojne by mohla utiecť so všetkými peniazmi – koľko jej dáš, o toľko ťa podvedie, toľko ukradne. Preháňam? Táto hlúpa žena bola riadny kvietok, však? Ak sa pýtate Mňa, bola to zbojníčka a gangsterka, ktorá by sa odvážila získať akékoľvek peniaze, ktoré by mohla. Nezaoberajme sa teraz otázkou, či s tým Boh súhlasí, a len sa spýtajme bratov a sestier, či to rieši svedomito, či dokážu prijať spôsob, akým to rieši, a či jej Boží vyvolený ľud môže odpustiť.

Potom sú tu ľudia, o ktorých je odporné sa čo i len zmieniť. Keď sa chopia práce pre Boží dom, spolčia sa s nevercami, aby vyhnali cenu nahor, čím prinútia Boží dom zaplatiť premrštenú sumu a utrpieť stratu. Ak povieš, že to nepristúpiš alebo že s ich návrhom nesúhlasíš, rozčúlia sa a skúsia to či ono, aby ťa presvedčili alebo odradili a získali peniaze od cirkvi. Keď sa peniaze vyplatia nevercom a oni z toho majú prospech a posilní sa aj ich povesť, sú šťastní, akoby práve vyhrali v lotérii. To je nadržiavanie cudzím, mrhanie obetami a nijaké snaženie sa získať pre Boží dom čo i len najmenší prospech. Prečo boli tie hlúpe ženy, ktoré mali na starosti tlač kníh, prepustené? Pretože spôsobili Božiemu domu stratu a konali nerozvážne. Keď vyjednávali s nevercami, tlačili cenu nadol tak silno, ako len mohli, až do bodu, keď bola nižšia ako výrobné náklady, do bodu, keď to bolo odporné a neverci s nimi už obchodovať nechceli. Nakoniec neochotne súhlasili, ale kvalita značne utrpela. Povedzte Mi, existuje jediný človek, ktorý by dobrovoľne obchodoval so stratou? Ľudia v tomto svete musia prežiť a pri podnikaní musia zarobiť dosť peňazí na pokrytie životných nákladov a nákladov na prácu, nielen na zaplatenie výrobných nákladov. Tieto ženy nedovolili týmto nevercom zarobiť žiadne peniaze, nerozumným spôsobom vyjednávali o cene a tlačili ju nadol tak silno, ako sa len dalo, pričom si celý čas mysleli, že šetria peniaze pre Boží dom, a ako to dopadlo? Druhá strana nakoniec sfušovala kvalitu práce a väzby. Keby tu nevyrovnali deficit, neutrpeli by stratu? Keby museli utrpieť stratu, urobili by tú prácu? Mohli by si dovoliť nechať tie ženy, aby z obchodu vyšli lepšie? Nie, to by bolo nemožné. Keby dovolili tým ženám, aby z obchodu vyšli lepšie, potom by nerobili biznis, ale charitu. Tie hlúpe ženy to nedokázali prekuknúť, takto riešili úlohu pre Boží dom a narobili v tom úplný neporiadok. Nakoniec mali ešte plno výhovoriek a hovorili: „Myslela som na Boží dom. Šetrila som peniaze pre Boží dom. Ušetrený cent je ušetrený cent a dva ušetrené centy znamenajú zarobený cent!“ Trepali nezmysly! Vedeli, čo sa rozumie pod pojmom pravidlá v odvetví? Vedeli, čo sa rozumie pod zaužívanými postupmi a rozumnosťou? A aký bol konečný výsledok? Niektoré knihy boli veľmi nekvalitné, po niekoľkých otočeniach sa strany začali uvoľňovať a celá kniha sa rozpadla, takže sa nedala čítať a nezostávalo nič iné, len všetko vytlačiť znova. Ušetrilo to peniaze, alebo to stálo viac? (Stálo to viac peňazí.) Toto bolo fiasko, ktoré tie hlúpe ženy spôsobili.

Skutočnosť, že spôsobu, akým antikristi pristupujú k obetám, úplne chýbajú princípy a ľudskosť, je jasným dôkazom ich podlej a surovej povahy. Súdiac podľa toho, ako pristupujú k obetám a všetkému, čo patrí Bohu, je povaha antikrista skutočne nepriateľská voči Bohu. Na obety, ktoré patria Bohu, hľadia s najväčším opovrhnutím, zahrávajú sa s nimi a zaobchádzajú s nimi, ako sa im zachce, neprejavujú ani štipku úcty a chýbajú im akékoľvek hranice. Ak sú takíto pri zaobchádzaní s vecami, ktoré patria Bohu, ako zaobchádzajú s Bohom samotným? Alebo so slovami, ktoré vyslovil? Odpoveď je samozrejmá. Toto je prirodzenosť-podstata antikrista, podstata antikrista, ktorú ovláda podlosť a surovosť; toto je nefalšovaný antikrist. Zapamätajte si toto: Keď ide o niekoho, kto je schopný mrhať obetami, spreneverovať ich, požičiavať, podvodne používať alebo kradnúť, nie je potrebné sledovať jeho iné prejavy. Pokiaľ je prítomná čo i len jedna z týchto kategórií, stačí to na to, aby bol tento človek označený za antikrista. Nemusíte sa vypytovať ani vyšetrovať, a už vôbec nie ho skúmať, aby ste zistili, či je takýmto druhom človeka a či v budúcnosti môže byť schopný robiť takéto veci. Pokiaľ spĺňa čo i len jednu z týchto kategórií, predurčuje ho to k tomu, aby bol antikristom, aby bol nepriateľom Boha. Pozrite všetci: Či už ide o vodcu, ktorého ste už zvolili, alebo o vodcu, ktorého ste sa rozhodli zvoliť, alebo o niekoho z ľudí, ktorých považujete za celkom dobrých, ktokoľvek prejavuje tento druh správania alebo tento druh sklonu, nemôže uniknúť tomu, že je antikrist.

Ponaučili ste sa v niečom z vecí, o ktorých som dnes hovoril v duchovnom spoločenstve? Získali ste porozumenie nejakej pravdy? Neviete o tom jasne hovoriť, poviem vám teda, aké ponaučenie by ste si mali vziať. Nesmieš si nič plánovať s vecami, ktoré ľudia obetujú Bohu. Nech sú tieto veci akékoľvek, či sú cenné alebo nie, či ich využiješ alebo nie, či sú vzácne alebo nie – nesmieš si s nimi nič plánovať. Choď zarábať, ak máš tú schopnosť – zarob si, koľko chceš, nikto do toho nebude zasahovať, ale rozhodne si nesmieš nič plánovať s Božími obetami. Túto ostražitosť by ste mali mať; túto rozumnosť by ste mali mať. To je jedno ponaučenie. Ďalším je, že ktokoľvek sa dopúšťa mrhania, spreneverenia, požičiavania, podvodného používania a kradnutia obiet, musí byť považovaný za človeka z Judášovej perepúte. Ľudia, ktorí sa dopustili takýchto činov a praktík, už urazili Božiu povahu a Boh ich nespasí. V tejto veci si nesmieš robiť žiadne zbožné priania. Povedal som to takto a Boh tieto veci uskutoční. Toto bolo stanovené a nie je tu priestor na vyjednávanie. Niektorí ľudia povedia: „Moje spreneverenie malo svoje pozadie:, keď som tie peniaze ľahkovážne minul, bol som mladý a nevedomý, Boží dom som však neobral o príliš veľa peňazí, len som ukradol 20 či 30 alebo 30 či 50 jüanov.“ Ale nejde o sumu; problém je v tom, že keď to robíš, objektom tvojho konania je Boh. Siahol si na Božie veci a to je neprijateľné. Božie veci nie sú verejným majetkom, nepatria všetkým, nepatria cirkvi, nepatria Božiemu domu: patria Bohu a ty si tieto pojmy nesmieš mýliť. Boh si nemyslí, ani ti nepovedal, že: „Moje veci a obety patria cirkvi a má ich rozdeľovať cirkev,“ a už vôbec nie: „Všetky obety Mne patria cirkvi, Božiemu domu, a majú ich na starosti bratia a sestry, a ktokoľvek ich chce použiť, stačí, ak to nahlási.“ Boh nič také nepovedal. Toto nikdy nepovedal. Čo teda Boh povedal? To, čo je obetované Bohu, patrí Bohu, a od chvíle, keď je táto vec položená na oltár, patrí Bohu raz a navždy a žiadny človek nemá právo ani moc ju neoprávnene použiť. Robenie si plánov s obetami a podujatie sa na ich spreneverenie, podvodné používanie, kradnutie, požičiavanie a mrhanie nimi – všetky tieto činy sú odsúdené ako urážky Božej povahy, ako činy antikristov a rovnajú sa hriechu rúhania sa Duchu Svätému, ktorý ti Boh nikdy neodpustí. Taká je Božia dôstojnosť a ľudia ju nesmú podceňovať. Keď olúpiš alebo okradneš iných ľudí, zákon ťa môže odsúdiť na jeden až dva roky alebo na tri až päť rokov, a potom, čo si odsedíš tri až päť rokov, už nebudeš vinný zo žiadneho zločinu. Ale keď vezmeš a použiješ Božie veci, Božie obety, je to hriech, ktorý je v Božích očiach trvalý, hriech, ktorý nemožno odpustiť. Povedal som ti tieto slová a ktokoľvek pôjde proti nim, bude musieť niesť následky. Keď príde ten čas, radšej sa nesťažuj, že som ti to nepovedal. Dnes som ti tu svoje slová vysvetlil, pribijúc ich ako klince do dosky, a toto sa stane. Je na tebe, či tomu veríš alebo nie. Sú takí, ktorí hovoria, že sa neboja. Nuž, ak sa nebojíš, počkaj a uvidíš, ako to dopadne. Nečakaj, kým budeš potrestaný, keďže v tom bode už bude neskoro plakať, škrípať zubami a biť sa do pŕs.

24. októbra 2020