Dvanásty bod: Keď nemajú postavenie ani nádej na získanie požehnaní, chcú sa stiahnuť

Dnešné duchovné spoločenstvo týkajúce sa rôznych prejavov antikristov je o dvanástom bode: Keď nemajú postavenie ani nádej na získanie požehnaní, chcú sa stiahnuť. Tento bod sa tiež zaoberá povahou antikristov a je jedným z ich konkrétnych prejavov. Z povrchného hľadiska sa antikrist bude chcieť stiahnuť, ak nemá postavenie a nemá nádej na získanie požehnaní. Len čo tieto dve veci stratí, bude sa chcieť stiahnuť. Povrchný význam sa zdá byť veľmi ľahko pochopiteľný – nezdá sa byť veľmi zložitý ani abstraktný, ale aké sú tu konkrétne prejavy? Inými slovami, aké situácie spôsobujú, že sa antikrist chce stiahnuť pre dopad na jeho postavenie alebo nádej na získanie požehnaní? Je to niečo, čo stojí za hĺbkové duchovné spoločenstvo? Keby vás požiadali, aby ste o tom hovorili v duchovnom spoločenstve, čo by ste povedali o konkrétnych podrobnostiach a prejavoch? Niektorí ľudia možno povedia: „Už sme o tom toľkokrát hovorili v duchovnom spoločenstve. Antikristi milujú postavenie a moc, tešia sa z vysokej prestíže a ich cieľom vo viere je byť požehnaní, korunovaní a odmenení. Ak sa tieto nádeje zmaria a stratia, ich záujem veriť v Boha sa vyparí a už nebudú chcieť mať vieru.“ Bolo by vaše duchovné spoločenstvo o tejto záležitosti také jednoduché, len týchto pár slov? (Áno.) Keby to tak bolo, keby sa toto duchovné spoločenstvo dalo uzavrieť týmito niekoľkými výrokmi, potom by si tento aspekt prejavov antikristov nezaslúžil byť osobitným bodom v našej sérii duchovných spoločenstiev o prejavoch antikristov, ani by sa netýkal žiadnej konkrétnej prirodzenosti-podstaty. Keďže však tento bod súvisí s podstatou a povahou antikristov, ako aj s ich osobným úsilím a pohľadmi na existenciu, potom to musí byť mnohostranná téma. Čo presne to teda zahŕňa? Inak povedané, ktoré záležitosti, s ktorými sa antikristi stretávajú, sa týkajú ich postavenia a ich nádeje na získanie požehnaní? Aké sú ich pohľady, myšlienky a postoje k týmto záležitostiam? Samozrejme, že naše duchovné spoločenstvo o týchto záležitostiach a naše predchádzajúce duchovné spoločenstvá o pohľadoch antikristov na rôzne otázky, sa v istých bodoch budú prelínať, ale zameranie dnešného duchovného spoločenstva je iné a pristupuje k problému z iného uhla. Dnes budeme v duchovnom spoločenstve hovoriť konkrétne o prejavoch, ktoré sa objavujú, keď antikristi stratia svoje postavenie a nádeje na získanie požehnaní, a ktoré môžu dokázať, že v pozadí úsilia antikristov je nesprávny pohľad a že ich viera v Boha nie je pravá; môžu tiež dokázať, že títo ľudia skutočne majú podstatu antikrista.

I. Prístup antikristov k tomu, keď sú orezávaní

Najprv by sme sa mali pozrieť na správania, ktoré antikristi prejavujú, keď sú orezávaní, ako takéto situácie zvládajú, aké sú ich postoje, myšlienky a pohľady na orezávanie a čo konkrétne hovoria a robia – tieto záležitosti si zaslúžia náš rozbor a analýzu. O témach týkajúcich sa orezávania sme už v duchovnom spoločenstve hovorili pomerne dosť; je to bežná téma, ktorú všetci poznáte. Väčšina ľudí zažije určitú premenu až po niekoľkých orezávaniach – dokážu hľadať pravdu a pri konaní svojej povinnosti riešiť záležitosti podľa princípov, a až potom sa ich viera začína nanovo a prechádza akousi zmenou k lepšiemu. Dá sa povedať, že každý prípad tvrdého orezávania sa vryje do srdca každého človeka; zanecháva nezmazateľnú spomienku. Každé tvrdé orezávanie, samozrejme, zanecháva nezmazateľnú spomienku aj u antikristov, v čom však spočívajú rozdiely? Spočívajú v postoji antikrista k orezávaniu a rôznych prejavoch, ktoré s tým súvisia, ako aj v jeho myšlienkach, pohľadoch, predstavách a podobne, ktoré z tejto situácie vyplývajú a líšia sa od tých u bežného človeka. Keď je antikrist orezávaný, prvá vec, ktorú urobí, je, že tomu v hĺbke srdca odoláva a odmieta to. Bojuje proti tomu. A prečo je to tak? Je to tak preto, lebo antikristi majú vo svojej prirodzenosti-podstate odpor k pravde a nenávidia ju a vôbec ju neprijímajú. Prirodzene, antikristovská podstata a povaha im bráni uznať vlastné chyby alebo vlastnú skazenú povahu. Na základe týchto dvoch skutočností je postoj antikristov k orezávaniu taký, že ho úplne a absolútne odmietajú a vzpierajú sa mu. Z hĺbky srdca orezávanie nenávidia a odmietajú ho a nie je v nich ani najmenší náznak jeho prijatia alebo podriadenosti a už vonkoncom nie skutočného uvažovania alebo pokánia. Keď je antikrist orezávaný, nezáleží na tom, kto to orezávanie vykonáva, čoho sa týka, do akej miery si to antikrist sám zavinil, aký zjavný je jeho omyl, koľko zla pácha alebo aké dôsledky jeho zlo vytvára pre prácu cirkvi – antikrist neberie nič z toho do úvahy. Podľa antikrista ten, kto ho orezáva, ho vyčleňuje alebo nachádza chyby, aby ho trápil. Antikrist si dokonca môže myslieť, že ho šikanujú a ponižujú, že s ním nezaobchádzajú ako s človekom, že ho znevažujú a opovrhujú ním. Antikrist po orezávaní nikdy neuvažuje nad tým, čo vlastne urobil zle, akú skazenú povahu zjavil, či hľadal princípy, ktorými by sa mal riadiť, či konal v súlade s pravdou-princípmi alebo či si plnil svoje záväzky v záležitosti, v ktorej je orezávaný. Nič z toho neskúma, neuvažuje nad tým ani o týchto otázkach nepremýšľa a nezvažuje ich. Namiesto toho vníma orezávanie podľa vlastnej vôle a s horúcou hlavou. Keď antikrista orezávajú, vždy bude plný hnevu, neposlušnosti a odporu a od nikoho nebude počúvať rady. Odmieta prijať svoje orezávanie a nedokáže sa vrátiť pred Boha, aby sa spoznal a uvažoval nad sebou, aby sa zaoberal svojimi činmi porušujúcimi princípy, ako je napríklad povrchnosť alebo vymknutie sa spod kontroly pri plnení povinnosti, a ani nevyužíva túto príležitosť na vyriešenie svojej skazenej povahy. Namiesto toho hľadajú výhovorky, aby sa obránili, obhájili a dokonca povedia veci, aby vyvolali nezhody a vyprovokovali ostatných. Stručne povedané, keď sú antikristi orezávaní, ich konkrétne prejavy sú neposlušnosť, nespokojnosť, odolávanie a vzdor a v ich srdciach sa vynárajú isté sťažnosti: „Zaplatil som takú vysokú cenu a vykonal som toľko práce. Hoci som v niektorých veciach nenasledoval princípy ani nehľadal pravdu, nerobil som to všetko pre seba! Aj keď som spôsobil nejakú škodu práci cirkvi, neurobil som to naschvál! Kto vari nerobí chyby? Nemôžete sa chytať mojich chýb a donekonečna ma orezávať bez toho, aby ste brali do úvahy moje slabosti a starali sa o moju náladu alebo sebaúctu. Boží dom nemá lásku k ľuďom a je taký nespravodlivý! Okrem toho ma orezávate za to, že som urobil takú malú chybu – neznamená to, že sa na mňa pozeráte nepriaznivo a chcete ma vyradiť?“ Keď sú antikristi orezávaní, prvá vec, na ktorú myslia, nie je uvažovanie o tom, čo urobili zle, alebo o skazenej povahe, ktorú odhalili, ale hádanie sa, vysvetľovanie a ospravedlňovanie sa, pričom si vytvárajú dohady. Aké dohady? „Zaplatil som takú vysokú cenu pri konaní svojej povinnosti v božom dome, len aby som bol orezaný. Zdá sa, že nie je veľká nádej, že získam požehnania. Je možné, že boh nechce odmeňovať ľudí, a tak používa túto metódu, aby ich odhalil a vyradil? Prečo by som mal vynakladať nejaké úsilie, ak nie je nádej na získanie požehnaní? Prečo by som mal znášať útrapy? Keďže nie je nádej na získanie požehnaní, môžem rovno prestať veriť! Nie je účelom viery v boha získať požehnania? Ak na to nie je nádej, prečo by som sa mal snažiť? Možno by som mal jednoducho prestať veriť a skončiť s tým. Ak nebudem veriť, môžeš ma stále orezávať? Ak nebudem veriť, nemôžeš ma orezávať.“ Antikristi vôbec nedokážu prijať orezávanie od Boha. Nedokážu prijať a poslúchať so správnym pohľadom a postojom. Nedokážu prostredníctvom toho o sebe uvažovať a porozumieť svojim skazeným povahám, aby ich skazené povahy mohli byť očistené. Namiesto toho s podlou a obmedzenou mysľou špekulujú a skúmajú účel svojho orezávania. Pozorne sledujú vývoj situácie, počúvajú tón ľudí, keď hovoria, pozorujú, ako na nich ľudia okolo nich hľadia, ako s nimi hovoria a aký majú postoj, a tieto veci používajú na to, aby si potvrdili, či majú nejakú nádej na požehnanie alebo či sú skutočne odhalení a vyradení. Jeden jednoduchý prípad ich orezávania vyvolá v srdciach antikristov taký veľký zmätok a toľko premýšľania. Kedykoľvek sú orezávaní, ich prvou reakciou je odpor a nechuť, ktorú voči tomu cítia v srdci, odmietajú to a bojujú proti tomu, potom skúmajú reč a výraz ľudí a následne vytvárajú dohady. Zapájajú svoj mozog, svoje myslenie a svoju malichernú prefíkanosť, aby sledovali vývoj situácie, pozorovali, ako na nich ľudia v ich okolí hľadia, a pozorovali postoj vyšších vodcov voči nim. Z týchto vecí usudzujú, akú veľkú nádej na požehnanie ešte majú, či majú aspoň štipku takejto nádeje alebo sú skutočne odhalení a vyradení. Keď sú zahnaní do kúta, antikristi opäť začnú skúmať Božie slová v snahe nájsť v nich presný podklad, záblesk nádeje a záchranné lano. Ak ich po orezaní niekto utešuje a podporuje a s láskavým srdcom im pomáha, tieto veci v nich vyvolávajú pocit, že sú stále považovaní za člena Božieho domu, veria, že pre nich stále existuje nádej na požehnanie, že ich nádej je stále silná, a zaženú akúkoľvek myšlienku na stiahnutie sa. Avšak vo chvíli, keď sa situácia obráti a vidia, že ich nádeje na požehnanie ochabli a zmizli, ich prvou reakciou je: „Ak nemôžem získať požehnania, potom už nebudem veriť v boha. Kto rád verí v boha, nech v neho verí, ale ja v každom prípade neprijmem, aby si ma orezával, a všetko, čo hovoríš, keď ma orezávaš, je nesprávne. Nechcem to počuť, nie som ochotný to počúvať a neprijmem orezávanie, ani keď hovoríš, že je to pre človeka tá najprospešnejšia vec!“ Keď vidia, ako sa ich nádeje na požehnanie rozplývajú ako dym, keď vidia, že postavenie, o ktoré sa dlho usilovali, a sny o vstupe do nebeského kráľovstva majú vyjsť nazmar a byť stratené, nemyslia na zmenu spôsobu svojho úsilia ani na zmenu cieľov, o ktoré sa usilujú, ale skôr myslia na odchod a stiahnutie sa, už nechcú veriť v Boha a myslia si, že vo svojej viere v Boha už nemajú žiadnu nádej na požehnanie. Pre antikristov platí, že ak zmiznú ich fantázie a nádeje na odmeny, požehnania a koruny, ktoré chceli získať, keď prvýkrát začali veriť v Boha, potom zmizne aj ich motivácia veriť v Boha, rovnako ako ich motivácia vydať sa Bohu a konať svoju povinnosť. Keď ich motivácia zmizne, už nechcú zostať v cirkvi, nechcú sa už takto ďalej pretĺkať a chcú zanechať svoju povinnosť a opustiť cirkev. To je všetko, na čo antikristi myslia, keď sú orezávaní a ich prirodzenosť-podstata je úplne odhalená. Celkovo vzaté, v tom, čo hovoria, aj v tom, čo robia, antikristi nikdy neprijímajú pravdu. Čo znamená povaha neprijímania pravdy? Nie je to odpor k pravde? Je to presne to. Samotný akt orezávania je sám osebe celkom ľahké prijať. Po prvé, zo strany osoby, ktorá ich orezáva, nejde o žiadny zlý úmysel; po druhé, je isté, že súdiac podľa záležitostí, v ktorých sú antikristi orezávaní, museli ísť proti opatreniam Božieho domu a proti pravde-princípom, že v ich práci došlo k chybe alebo nedopatreniu, ktoré narušilo a vyrušilo prácu cirkvi. Sú orezávaní pre prímes ich ľudskej vôle, pre ich skazenú povahu a preto, že nerozumejúc pravde-princípom konajú svojvoľne. Je to veľmi normálna vec. Na celom svete má každá veľká organizácia, každá skupina alebo spoločnosť pravidlá a predpisy a každý, kto tieto pravidlá a predpisy poruší, musí byť potrestaný a postavený do laty. Je to úplne normálne a správne. Antikrist však považuje to, že je primerane postavený do laty v dôsledku porušenia pravidiel a predpisov, za to, že mu ostatní robia ťažkosti, trýznia ho, hľadajú na ňom chyby a robia mu problémy. Je to postoj prijímania pravdy? Veľmi jasne nie je. Je možné, aby sa taký človek bez postoja prijímania pravdy vyhol robeniu chýb a spôsobovaniu narušení a vyrušení pri vykonávaní svojej povinnosti? Určite nie. Je tento druh človeka vhodný na konanie povinnosti? Prísne vzaté, nie je. Je nepravdepodobné, že tento druh človeka bude spôsobilý na akúkoľvek úlohu.

Konanie povinnosti je príležitosť, ktorú Boh poskytuje Svojmu vyvolenému národu, aby sa mohol cvičiť, ale ľudia si to nevedia vážiť. Namiesto toho, keď sú orezávaní, vyvádzajú; bojujú proti tomu a kričia; sú vzdorovití a rozhorčení. Je to, akoby boli svätci, ktorí nikdy neurobili chybu. Kto spomedzi skazených ľudí nerobí chyby? Robiť chyby je veľmi normálna vec. Boží dom ťa len slovne orezáva, neberie ťa za to na zodpovednosť ani ťa neodsudzuje, a už vôbec ťa nepreklína. Niekedy môže byť toto orezávanie dosť tvrdé, slová môžu znieť ostro alebo nepríjemne a tvoje city môžu byť zranené. Tí, ktorí spôsobili finančné škody alebo škody na vybavení Božieho domu, budú Božím domom disciplinovaní prostredníctvom pokút alebo požiadavkou na náhradu škody – považuje sa to za tvrdé? Alebo sa to dá považovať za správne? Nikto od teba nežiada dvojnásobnú náhradu ani ťa nevydiera, musíš len nahradiť rovnakú sumu. Nie je to veľmi správne? Je to oveľa miernejšie ako pokuty v niektorých krajinách sveta. V niektorých mestách dostaneš vysokú pokutu len za to, že si odpľuješ na zem alebo odhodíš kúsok papiera. Mohol by si tomu vzdorovať alebo odmietnuť zaplatiť pokutu? Keby si odmietol, pravdepodobne by ťa poslali do väzenia a čelil by si ešte prísnejším právnym sankciám. Taký je systém. Niektorí ľudia tomu nerozumejú a myslia si, že keď Boží dom takto orezáva ľudí, je to príliš tvrdé, a že takéto stavanie ľudí do laty je príliš kruté. Ak sú takíto ľudia orezávaní o niečo tvrdším spôsobom a je zranená ich pýcha a rozrušená ich satanská prirodzenosť, majú pocit, že je to neznesiteľné a nie je to v súlade s ich predstavami. Veria, že keďže je to Boží dom, s ľuďmi by sa nemalo takto zaobchádzať, že Boží dom by mal na každom kroku prejavovať zhovievavosť a trpezlivosť a dovoliť ľuďom konať svojvoľne a robiť si, čo sa im zachce. Myslia si, že všetko, čo ľudia robia, je dobré a Boh by na to mal pamätať. Je to rozumné? (Nie.) Akú prirodzenosť-podstatu ľudia majú? Sú skutočne ľuďmi? Ak to poviem slušnejšie, sú to satani a diabli. Ak to poviem hrubšie, sú to zvieratá. Ľudia nepoznajú pravidlá správania, sú veľmi darebácki, ako aj leniví, milujú pohodlie, nevonia im tvrdá práca a chcú vyčíňať a robiť zlé veci. Najznepokojujúcejšie je, že mnohí, ktorí konajú povinnosť v Božom dome, si vždy chcú so sebou priniesť filozofie pre svetské záležitosti, metódy a zlé trendy sekulárneho sveta. Dokonca vkladajú svoju energiu do skúmania, učenia sa a napodobňovania týchto vecí a v dôsledku toho vytvárajú v niektorých prácach Božieho domu chaos a zmätok. To je pre každého neznesiteľné a dokonca aj niektorí bratia a sestry, ktorí sú vo viere noví, hovoria, že títo ľudia nie sú zbožní, že ich činy patria k svetským trendom a vôbec sa nepodobajú činom kresťana – dokonca ani títo noví veriaci nedokážu prijať činy týchto ľudí. Títo ľudia zaplatia malú cenu, majú trochu nadšenia a štipku odhodlania a dobrej vôle a akékoľvek nezmysly, ktoré sa naučili, prinesú do Božieho domu a uplatnia ich vo svojej povinnosti a práci, v dôsledku čoho spôsobujú narušenia a vyrušenia v práci cirkvi a nakoniec sú orezaní. Niektorí ľudia tomu nerozumejú: „Nehovorí Boh, že bude pamätať na dobré skutky ľudí? Prečo som potom orezávaný za konanie svojej povinnosti? Prečo tomu nedokážem porozumieť? Ako sa napĺňajú Božie slová? Je možné, že sú to všetko len prázdne, vznešene znejúce slová?“ Prečo teda neuvažuješ nad tým, či sú tvoje činy dobrými skutkami, ktoré si zaslúžia, aby sa na ne pamätalo? Čo od teba Boh požadoval? Je povinnosť, ktorú si vykonal, práca, ktorú si urobil, ako aj nápady a návrhy, ktoré si poskytol, v súlade so slušnosťou svätých? Sú tieto veci v súlade s požadovanými štandardmi Božieho domu? Myslel si na Božie svedectvo a Božie meno? Zvážil si povesť Božieho domu? Zvážil si slušnosť svätých? Uznávaš, že si kresťan? Nič z toho si nezvážil, čo si teda vlastne urobil? Sú tvoje činy hodné toho, aby sa na ne pamätalo? Narobil si v práci cirkvi neporiadok a Boží dom ťa len orezal bez toho, aby ti zrušil oprávnenie vykonávať povinnosť. To je tá najväčšia láska, tá najpravdivejšia láska. A predsa sa cítiš nahnevaný. Máš na to nejaký dôvod? Si nesmierne nerozumný!

Sú ľudia, ktorí veria v Boha len dva alebo tri roky, a ich činy, spôsob, akým hovoria a smejú sa, názory, ktoré odhaľujú, a dokonca aj ich výrazy tváre a pohyby pri rozhovore s inými sú nepríjemné a ukazujú, že sú to absolútni pochybovači a neverci. Títo ľudia by mali byť postavení do laty, mali by byť orezaní a mali by im byť stanovené pravidlá, aby vedeli, čo je normálna ľudská prirodzenosť, čo je slušnosť svätých a aký by mal byť kresťan, a aby sa naučili, ako si počínať, a mohli mať ľudskú podobu. Sú takí, ktorí veria v Boha osem alebo desať rokov, či dokonca dlhšie, ale súdiac podľa ich myšlienok a pohľadov, slov a činov, spôsobu, akým riešia veci, a nápadov, s ktorými prídu, keď ich niečo postihne, je jasné, že sú to absolútni neverci a pochybovači. Títo ľudia si vypočuli pomerne dosť kázní a majú nejaké skúsenosti a prehľad; pomerne dosť komunikovali so svojimi bratmi a sestrami a mali by mať svoj vlastný spôsob bežného, každodenného vyjadrovania, a predsa väčšina z nich nie je schopná vydať svedectvo, a keď hovoria a vyjadrujú svoje názory, ich jazyk je príliš jednoduchý a nedokážu nič jasne vysvetliť. Sú skutočne zbedačení, úbohí a slepí – je zjavné, že majú absolútne poľutovaniahodný výzor. Keď niekto taký koná povinnosť a prevezme na seba trochu zodpovednosti, vždy bude orezaný. Je to nevyhnutné. Prečo bude orezaný? Je to preto, že jeho činy príliš porušujú pravdu-princípy; nedokáže dosiahnuť ani svedomie a rozum normálnych ľudí a hovorí a koná ako neverci, je to, akoby niekto najal neverca, aby prišiel robiť prácu Božieho domu. Aká je teda kvalita práce, ktorú títo ľudia odvádzajú pri výkone svojich povinností? Aká je jej hodnota? Je v nich nejaká časť, ktorá je podriadená? Nemajú príliš veľa problémov a nespôsobujú len narušenia a vyrušenia? (Áno.) Nemali by byť teda títo ľudia orezaní? (Áno.) Niektorí ľudia píšu scenáre o živote kresťana, o tom, ako hlavný hrdina prechádza prenasledovaním, súžením a rôznymi situáciami a ako zažíva Božie slová. V celom príbehu sa však hlavný hrdina takmer vôbec nemodlí a niekedy, keď niečomu čelí, ani nevie, čo má v modlitbe povedať. Kedysi niektorí ľudia písali do modlitieb stále to isté; keď sa hlavný hrdina s niečím stretol, modlil sa: „Ó, Bože, som teraz taký rozrušený! Som taký zúfalý, taký úplne zúfalý! Prosím, veď a osvieť ma.“ Písali len takéto triviálne slová, ale tvárou v tvár inej udalosti, inej situácii a inej nálade sa hlavný hrdina nevedel modliť a nemal čo povedať. To Ma núti zamyslieť sa: ak títo ľudia vykresľujú svojich hlavných hrdinov tak, že sa nemodlia, keď narazia na problémy, sú oni sami vôbec zvyknutí modliť sa? Ak sa nemodlia, keď sa s niečím stretnú, na čo sa potom spoliehajú vo svojom každodennom živote a pri vykonávaní svojej povinnosti? O čom premýšľajú? Majú vo svojom srdci Boha? (Nemajú vo svojom srdci Boha. Vo veciach, ktoré robia, sa spoliehajú na vlastné myslenie a dary.) Výsledkom toho je, že sú orezaní. Ako myslíte, že budem túto záležitosť hodnotiť? Takíto ľudia by mali byť orezaní. Títo ľudia, ktorí nerobia pokroky, ktorí aj majú čosi v hlave, ale chýba im srdce, sú veriacimi už roky, a predsa netušia, čo majú povedať v modlitbách, keď narazia na problém; nemajú čo povedať Bohu, nevedia sa Bohu zdôveriť a nevedú s Bohom dôverné rozhovory. Boh je Ten, kto ti je najbližší, Ten, kto je najviac hoden tvojej dôvery a spoľahnutia, a predsa Mu nemáš vôbec čo povedať – pre koho si teda nechávaš svoje najhlbšie myšlienky? Bez ohľadu na to, kto to je, ak nemáš čo povedať Bohu, aký si potom človek? Nie si človek, ktorému najviac chýba ľudská prirodzenosť? Ak v scenári nie je nič o ľudskej prirodzenosti hlavného hrdinu, o jeho živote ako veriaceho a o tom, ako zažíva Božie slová a tak ďalej, ak je to len prázdna škrupina scenára, čo potom chceš ľuďom ukázať tým, že natočíš tento film? Načo je dobrý ten scenár, ktorý píšeš? Svedčíš o Bohu alebo o tej troche vedomostí a vzdelania, ktoré máš? Najlepším konkrétnym dôkazom pre svedectvo o Bohu je to, ako sa človek modlí a hľadá a ako sa menia jeho dojmy, postoj, pohľady a myšlienky o Bohu, keď ho niečo postihne alebo keď narazí na ťažkosti. Žiaľ, niektorí ľudia tomu vôbec nerozumejú. Po niekoľkých rokoch viery sa stále nevedia modliť – niet divu, že stále neurobili pokrok. Ich odborné zručnosti sa nezlepšili a neurobili žiadny pokrok vo svojom vstupe do života. Nemali by byť takíto ľudia orezaní? A tak existuje príčina orezávania. Ak odmietnete prijať orezávanie alebo ak nie ste orezávaní, následok toho a váš výsledok bude nebezpečný. Máte šťastie, že máte ľudí, ktorí vás teraz orezávajú a disciplinujú. Túto úžasnú, prospešnú vec antikristi nedokážu prijať. Myslia si, že keď sú orezaní, znamená to, že skončili, že už nemajú nádej, že vidia, aký bude ich výsledok. Myslia si, že orezávanie dokazuje, že už nie sú cenení a už nie sú obľúbencami Zhora a že budú pravdepodobne vyradení. Potom stratia motiváciu vo svojej viere a začnú si robiť plány, že pôjdu do sveta a zarobia veľa peňazí, budú nasledovať svetské trendy, jesť, piť a veseliť sa, a ich zámery začnú vychádzať najavo. To ich privádza do nebezpečenstva a ich ďalší krok ich povedie k prekročeniu prahu, k odchodu z Božieho domu.

Keď má antikrist postavenie a moc v Božom dome, keď môže na každom kroku ťažiť zo situácie a získavať výhody, keď k nemu ľudia vzhliadajú a lichotia mu a keď si myslí, že požehnania, odmeny a krásny konečný osud sú na dosah, potom sa navonok zdá, že prekypuje vierou v Boha, v Božie slová a Jeho sľuby ľudstvu a v dielo a vyhliadky Božieho domu. Len čo je však orezaný, keď je ohrozená jeho túžba po požehnaniach, začne Boha podozrievať a nesprávne chápať. Jeho zdanlivo hojná viera v okamihu zmizne a niet po nej ani stopy. Sotva vládze chodiť alebo hovoriť, stráca záujem o konanie svojej povinnosti a stráca všetko nadšenie, lásku a vieru. Stratil tú trochu dobrej vôle, ktorú mal, a nevšíma si nikoho, kto s ním hovorí. V okamihu sa zmení na úplne iného človeka. Je odhalený, však? Keď sa takýto človek drží svojich nádejí na požehnanie, zdá sa, že má nekonečnú energiu, že je verný Bohu. Dokáže skoro vstávať a pracovať do neskorej noci a je schopný trpieť a platiť cenu. Ale keď stratí nádej na požehnanie, je ako vyfučaný balón. Chce zmeniť svoje plány, nájsť si inú cestu a vzdať sa viery v Boha. Je skľúčený a sklamaný z Boha a je plný pocitu krivdy. Je toto prejav niekoho, kto sa usiluje o pravdu a miluje ju, niekoho s ľudskou prirodzenosťou a integritou? (Nie.) Je v nebezpečenstve. Keď stretnete tento druh človeka, ak je schopný poskytovať službu, buďte pri jeho orezávaní jemní a nájdite nejaké ľúbivé slová, ktorými ho pochválite. Lichoťte mu a nafúknite ho ako balón, a potom bude mať pružný krok. Môžeš povedať veci ako: „Si taký požehnaný, oči ti žiaria a vidím, že máš nekonečnú energiu, a určite budeš dôležitou oporou v Božom dome. Božie kráľovstvo by sa bez teba nezaobišlo a práca Božieho domu by bez teba utrpela stratu. Ale máš len jednu malú chybičku. S trochou úsilia ju môžeš prekonať a keď sa to napraví, všetko bude v poriadku a tá najväčšia koruna bude potom určite tvoja.“ Keď takýto človek urobí niečo zlé, môžeš ho orezať priamo do očí. Ako by si to mal urobiť? Stačí povedať: „Si taký múdry. Ako si mohol urobiť takú základnú chybu? To sa nemalo stať! Máš najlepšiu kvalitu, si najvzdelanejší v našom tíme a si medzi nami najváženejší. Nemal si to byť ty, kto urobil takúto chybu – aké trápne! Daj si pozor, aby si takúto chybu už neurobil, inak to bude pre Boha určite zraňujúce. Ak to urobíš znova, poškodí to tvoju povesť. Nepoviem ti to pred všetkými – dávam ti to vedieť v tajnosti, aby si o tebe bratia a sestry nemysleli nič zlé. Snažím sa len zabezpečiť, aby si nestratil tvár, a beriem ohľad na tvoje pocity, či nie? Vidíš, nie je Boží dom plný lásky?“ On potom povie: „Áno.“ „Tak čo ďalej?“ A on odvetí: „Len tak ďalej!“ Čo si myslíte o takomto zaobchádzaní? Takýto človek chce získať požehnania len tým, že pracuje, vo svojich slovách alebo činoch však nikdy nehľadá pravdu-princípy a vôbec neprijíma pravdu. Nikdy nerozmýšľa o tom, či by mal hovoriť to, čo hovorí, alebo robiť to, čo robí, ani nezvažuje následky toho, čo robí, ani sa nemodlí, neuvažuje, nehľadá ani nehovorí v duchovnom spoločenstve. Robí veci len podľa vlastných predstáv, robí si, čo chce. Keď niekto zraní jeho pýchu alebo záujmy niečím, čo povie alebo urobí, odhalí jeho nedostatky alebo problémy alebo mu dá rozumný návrh, potom zúri hnevom, prechováva zášť a chce sa pomstiť, a vo vážnejších prípadoch chce zanechať svoju vieru a ísť udať cirkev veľkému červenému drakovi. Máme spôsob, ako zvládnuť tento druh človeka, a to vyhnúť sa jeho orezávaniu a namiesto toho ho chlácholiť.

Práve sme hovorili v duchovnom spoločenstve o tom, ako si antikristi, keď sú orezávaní, vždy spájajú túto skutočnosť so svojimi nádejami na získanie požehnaní. Tento postoj a pohľad je nesprávny a nebezpečný. Keď niekto poukáže na nedostatky alebo problémy antikristov, majú pocit, že stratili nádej na získanie požehnaní; a keď sú orezávaní, disciplinovaní alebo karhaní, tiež majú pocit, že stratili nádej na získanie požehnaní. Len čo sa niečo nedeje podľa ich vôle alebo to nie je v súlade s ich predstavami, len čo sú odhalení a orezaní a cítia, že ich sebaúcta utrpela úder, ich myšlienky sa okamžite uberajú k tomu, či už stratili nádej na získanie požehnaní. Nie sú až príliš precitlivení? Netúžia príliš silno po získaní požehnaní? Povedzte Mi, nie sú takíto ľudia úbohí? (Sú.) Sú naozaj úbohí! A v čom sú úbohí? Súvisí to, či človek môže získať požehnania, s tým, že je orezávaný? (Nie.) Nesúvisí to. Prečo potom majú antikristi pocit, že stratili nádej na získanie požehnaní, keď sú orezávaní? Nemá to niečo spoločné s ich úsilím? O čo sa usilujú? (O získanie požehnaní.) Nikdy sa nevzdali svojej túžby a úmyslu získať požehnania. Od začiatku svojej viery v Boha mali v úmysle získať požehnania, a hoci si vypočuli množstvo kázní, nikdy neprijali pravdu. Nikdy sa nevzdali svojej túžby a úmyslu získať požehnania. Nenapravili ani nezmenili svoje pohľady na vieru v Boha a ich úmysel pri konaní povinnosti nebol očistený. Vždy robia všetko tak, že sa držia svojej nádeje a úmyslu získať požehnania, a nakoniec, keď majú byť ich nádeje na získanie požehnaní zmarené, vybuchnú hnevom a trpko sa sťažujú, čím napokon odhalia škaredý stav svojej pochybnosti o Bohu a svojho popierania pravdy. Nekoledujú si takto o smrť? Taký je nevyhnutný následok toho, že antikristi ani v najmenšom neprijímajú pravdu ani orezávanie. Pri svojej skúsenosti s Božím dielom môžu všetci z Božieho vyvoleného národa spoznať, že Boží súd, napomínanie a Jeho orezávanie sú Jeho láskou a požehnaním – no antikristi veria, že sú to len ľudské reči, a neveria, že je to pravda. Takže nevnímajú orezávanie ako lekcie, z ktorých sa treba poučiť, ani nehľadajú pravdu a neuvažujú o sebe. Naopak, veria, že orezávanie pochádza z ľudskej vôle, že je to úmyselné trýznenie plné ľudských úmyslov, a určite nie je od Boha. Rozhodnú sa tomu vzdorovať a ignorovať to, a dokonca skúmajú, prečo by sa k nim niekto takto správal. Vôbec sa nepodriaďujú. Všetko, čo sa deje pri vykonávaní ich povinnosti, spájajú so získavaním požehnaní a odmien a získavanie požehnaní považujú za najdôležitejšie úsilie vo svojom živote, ako aj za konečný a najvyšší cieľ svojej viery v Boha. Zúfalo sa držia svojho úmyslu získať požehnania bez ohľadu na to, ako Boží dom hovorí v duchovnom spoločenstve o pravde, a nepustia sa ho, pričom si myslia, že viera v Boha, ktorá nie je kvôli získaniu požehnaní, je idiotstvo a bláznovstvo, že je to veľká strata. Myslia si, že každý, kto sa vzdá svojho úmyslu získať požehnania, bol oklamaný, že len blázon by sa vzdal nádeje na získanie požehnaní a že prijatie orezávania je prejavom hlúposti a neschopnosti, niečo, čo by múdry človek neurobil. Toto je myslenie a logika antikrista. Takže keď je antikrist orezávaný, v srdci je veľmi vzdorovitý a je zbehlý v prekrúcaní a pretvárke; ani v najmenšom neprijíma pravdu, ani sa nepodriaďuje. Namiesto toho prekypuje neposlušnosťou a vzdorom. To ľahko vedie k odporovaniu Bohu, vynášaniu súdu o Bohu a boju proti Bohu a nakoniec k tomu, že je odhalený a vyradený.

II. Prístup antikristov k úpravám v pridelení ich povinnosti

Antikristi majú neuveriteľne tvrdohlavý postoj, pokiaľ ide o získavanie požehnaní. Držia sa svojho úmyslu získať požehnania ako o život a keď ich orezávajú, cítia odpor a zo všetkých síl sa snažia oponovať a obhajovať sa. Z tohto môžeme vidieť, že antikristi vôbec neprijímajú pravdu. Keď sú prepustení alebo sa im upraví pridelenie povinnosti, sú veľmi citliví na záležitosť získavania požehnaní. Prečo sú na to citliví? Pretože srdcia takýchto ľudí sú naplnené túžbou a ambíciou získať požehnania. Všetko, čo robia, robia len pre získanie požehnaní, a pre nič iné. Ich najväčším želaním v živote je získať požehnania. Preto keď sú prepustení alebo príde k úpravám v pridelení ich povinnosti, cítia, že ich nádej na získanie požehnaní je fuč, a prirodzene sa odmietajú podriadiť a neustále argumentujú vo svoj prospech. Zohľadňujú len svoje vlastné záujmy a neberú ohľad na prácu Božieho domu. Napríklad, niektorí ľudia veria, že sú zruční v písanom slove, a tak sa vehementne dožadujú vykonávania povinnosti, ktorá s tým súvisí. Boží dom ich, samozrejme, nesklame, Boží dom si váži talentovaných jednotlivcov a akékoľvek dary či silné stránky ľudia majú, Boží dom im dá priestor na ich využitie, a tak cirkev zariadi, aby robili prácu s textom. Ale po nejakom čase sa zistí, že v skutočnosti túto zručnosť nemajú a nie sú schopní konať túto povinnosť poriadne; sú absolútne neefektívni. Vzhľadom na ich talent a kvalitu sú na túto prácu úplne nespôsobilí. Čo by sa teda malo za takýchto okolností robiť? Je možné ich len strpieť a povedať: „Máš nadšenie a hoci nemáš veľký talent a si priemernej kvality, pokiaľ si ochotný a nemáš odpor k tvrdej práci, Boží dom ťa strpí a nechá ťa ďalej konať túto povinnosť. Nezáleží na tom, ak ju neurobíš dobre. Boží dom prižmúri oko a nie je potrebné, aby ťa vymenili“? Je toto princíp, podľa ktorého Boží dom rieši záležitosti? Zjavne nie. Za takýchto okolností sa im zvyčajne zariadia vhodné povinnosti na základe ich kvality a silných stránok; to je jedna stránka veci. Ale spoliehať sa len na toto nestačí, pretože v mnohých prípadoch ľudia sami nevedia, na akú povinnosť sa hodia, a aj keď si myslia, že sú v niečom dobrí, nemusí to byť nevyhnutne správne, a tak si to musia vyskúšať a istý čas sa zaúčať; rozhodnúť sa na základe toho, či sú efektívni, je správne. Ak sa istý čas zaúčajú a nedosahujú žiadne výsledky ani nerobia pokroky a potvrdí sa, že sa neoplatí ich rozvíjať, pridelenie ich povinnosti by sa malo upraviť a mala by sa im nanovo zariadiť vhodná povinnosť. Takéto opätovné zariaďovanie a upravovanie pridelenia povinnosti je správne a je to aj v súlade s princípom. Niektorí ľudia však nie sú schopní poslúchať opatrenia Božieho domu a namiesto toho pri vykonávaní svojich povinností vždy nasledujú svoje telesné preferencie. Napríklad, predpokladajme, že niekto povie: „Mojím najväčším snom bolo byť literátom alebo novinárom, ale pre rodinné pomery a iné dôvody som si ho nemohol splniť. Ale teraz robím v Božom dome prácu s textom. Konečne som dostal to, čo som chcel!“ Jeho chápanie pravdy však jednoducho nie je dosť dobré, nemá veľké duchovné porozumenie a nestačí na prácu s textom, takže po tom, čo chvíľu koná svoju povinnosť, je preradený na inú. Sťažuje sa: „Prečo nemôžem robiť prácu, ktorú chcem robiť? Žiadna iná práca sa mi nepáči!“ V čom je tu problém? Boží dom upravil pridelenie jeho povinnosti podľa princípov, prečo teda nemôže prijať túto zmenu? Nie je to problém jeho ľudskej prirodzenosti? Nedokáže prijať pravdu a nepodriaďuje sa Bohu – je to jednoducho nedostatok rozumu. Svoju povinnosť koná vždy na základe svojich osobných preferencií a vždy chce robiť vlastné rozhodnutia. Nie je to skazená povaha? Je to, že ťa niečo baví, zárukou toho, že to dokážeš robiť dobre? Znamená to, že ťa baví konať určitú povinnosť, že ju dokážeš konať na požadovanej úrovni? To, že ťa niečo baví, ešte neznamená, že sa na to aj hodíš, a možno nedokážeš rozpoznať, na čo sa hodíš. Preto musíš mať rozum a naučiť sa poslúchať. Takže, keď sa ti pridelenie povinnosti upraví, ako by si mal praktizovať poslušnosť? V jednom ohľade musíš veriť, že Boží dom upravil pridelenie tvojej povinnosti na základe pravdy-princípov a nie na základe tvojich preferencií alebo predsudkov akéhokoľvek vodcu či pracovníka. Musíš dôverovať, že o úprave pridelenia tvojej povinnosti sa rozhodlo na základe tvojich darov, silných stránok a iných skutočných okolností a že to nevyšlo z nápadu jednej osoby. Mal by si sa naučiť poslúchať, keď dôjde k zmene pridelenia tvojej povinnosti. Keď sa budeš istý čas zaúčať v plnení novej povinnosti a dosiahneš pri tom výsledky, uvidíš, že táto povinnosť je pre teba vhodnejšia, a uvedomíš si, že vyberať si povinnosti podľa vlastných preferencií bol omyl. Nevyrieši sa tým celý problém? Čo je najdôležitejšie, Boží dom sa stará o to, aby ľudia vykonávali tú či onú povinnosť nie na základe svojich preferencií, ale na základe toho, čo si vyžaduje dielo a či dotyčný vie pri vykonávaní tejto povinnosti dosahovať výsledky. Povedali by ste, že Boží dom by mal prideľovať ľuďom povinnosti na základe individuálnych preferencií? Mal by ľudí používať vychádzajúc z podmienky, že treba uspokojiť ich osobné preferencie? (Nie.) Čo z toho je v súlade s princípmi Božieho domu týkajúcimi sa používania ľudí? Čo je v súlade s pravdou-princípmi? Je to výber ľudí podľa potrieb diela v Božom dome a výsledkov vykonávania ich povinností. Máš určité záľuby a záujmy a do istej miery si praješ vykonávať svoje povinnosti, no mali by mať tvoje priania, záujmy a záľuby prednosť pred prácou Božieho domu? Ak tvrdohlavo trváš na svojom so slovami: „Musím robiť túto prácu. Ak mi to nedovolia, nechcem žiť, nechcem si plniť svoju povinnosť. Ak mi nedovolia robiť túto prácu, nebudem mať nadšenie pre nič iné ani tomu nevenujem celé svoje úsilie,“ neukazuje to, že tvoj postoj k plneniu povinností je problematický? Neznamená to, že ti chýba svedomie a rozum? Aby si uspokojil svoje osobné priania, záujmy a záľuby, neváhaš ovplyvniť a oddialiť dielo cirkvi. Je to v súlade s pravdou? Ako by sa malo pristupovať k veciam, ktoré nie sú v súlade s pravdou? Niektorí ľudia vravia: „Človek by mal obetovať individuálne ja v prospech kolektívneho ja.“ Je to správne? Je to pravda? (Nie.) Čo je to za tvrdenie? (Je to satanský klam.) Je to mylný, zavádzajúci a maskovaný výrok. Ak použiješ frázu „Človek by mal obetovať individuálne ja v prospech kolektívneho ja“ v kontexte vykonávania svojich povinností, potom odporuješ a rúhaš sa Bohu. Prečo sa tým rúhaš Bohu? Pretože vnucuješ Bohu svoju vlastnú vôľu a to je rúhanie! Snažíš sa vymeniť obetu svojho individuálneho ja za Božie zdokonalenie a požehnania a máš v úmysle uzavrieť s Bohom dohodu. Boh nepotrebuje, aby si obetoval čokoľvek zo seba. Boh len žiada, aby ľudia praktizovali pravdu a vzdorovali telu. Ak nedokážeš praktizovať pravdu, potom vzdoruješ a odporuješ Bohu. Svoju povinnosť si plnil zle, pretože tvoje úmysly boli nesprávne, tvoje názory na veci boli chybné a tvoje tvrdenia boli v úplnom rozpore s pravdou. Boží dom ťa však nezbavil práva vykonávať povinnosť. Tvoje pridelenie povinnosti bolo len pozmenené, pretože na predchádzajúcu povinnosť si sa nehodil, a bola ti pridelená taká, ktorá je pre teba vhodná. Je to úplne normálne a ľahko pochopiteľné. Mal by si k tejto veci zaujať správny postoj. Aký je správny spôsob, ako k tejto veci pristupovať? Keď sa to stane, musíš najprv prijať hodnotenie, ktoré o tebe má Boží dom. Hoci subjektívne sa ti tvoja povinnosť môže páčiť, v skutočnosti na ňu nestačíš ani v nej nie si zručný, takže tú prácu nedokážeš robiť. To znamená, že tvoje pridelenie povinnosti treba zmeniť. Mal by si poslúchnuť a prijať svoju novú povinnosť. Najprv sa v nej istý čas zaúčaj – ak si stále myslíš, že nie si dosť dobrý a že tvoja kvalita na to nestačí, mal by si povedať cirkvi: „Na túto povinnosť nestačím. Ak to bude takto pokračovať, bude to zdržiavať prácu.“ To je veľmi rozumné konanie! Čokoľvek robíš, nesnaž sa v tej povinnosti nasilu zotrvávať. Keby si to robil, zdržiavalo by to prácu. Ak o tomto probléme povieš včas, cirkev ti zariadi vhodnú povinnosť na základe tvojej situácie. Boží dom nenúti ľudí vykonávať povinnosti. Nie je pre teba dobré, keď zažiješ úpravu pridelenia tvojej povinnosti? Predovšetkým ti to umožní rozumne pristupovať k vlastným preferenciám a želaniam. Možno si mal v minulosti v danej veci záľubu a máš rád literatúru a písanie, ale práca s textom si vyžaduje aj duchovné porozumenie. Prinajmenšom musíš rozumieť duchovnej terminológii. Ak ti chýba čo i len najmenšie porozumenie pravde, len trocha zručnosti v písanom slove nebude stačiť. Budeš musieť dosiahnuť duchovné porozumenie, rozumieť duchovnej slovnej zásobe a prostredníctvom určitého obdobia skúseností získať jazyk duchovného života. Až potom budeš vedieť vykonávať prácu s textom v Božom dome. Prostredníctvom určitého obdobia skúseností a prežívania vecí zistíš, že ti chýba jazyk životnej skúsenosti, uvidíš svoju obrovskú nedostatočnosť, spoznáš svoje skutočné duchovné postavenie a umožníš Božiemu domu a svojim bratom a sestrám jasne vidieť tvoju kvalitu a duchovné postavenie. Je to pre teba dobrá vec. Prinajmenšom ti to ukáže, aká vysoká alebo nízka je tvoja kvalita, a umožní ti to pristupovať k sebe správne. Už nebudeš mať domnienky o svojej vlastnej kvalite a záľubách. Spoznáš svoje skutočné duchovné postavenie, presnejšie a jasnejšie uvidíš, na čo sa hodíš a na čo nie, a pri vykonávaní svojej povinnosti budeš neochvejnejší a praktickejší. To je jedna stránka veci. Druhá, ktorá je najdôležitejšia, je, že bez ohľadu na to, aký stupeň porozumenia získaš alebo či týmto veciam dokážeš porozumieť, keď pre teba Boží dom urobí opatrenia, musíš si prinajmenšom najprv osvojiť postoj poslušnosti namiesto toho, aby si bol vyberavý alebo aby si mal vlastné plány a voľby. To je ten rozum, ktorý musíš mať najviac zo všetkého. Ak nie si schopný uvažovať o tom, aké nečistoty sú vo výkone tvojej povinnosti, je to v poriadku. Záleží len na tom, aby si mal v srdci podriadenosť a dokázal prijať pravdu, bral svoju povinnosť vážne a prejavil svoju vernosť, a keď nastanú problémy alebo keď odhalíš skazenosť, aby si o sebe dokázal uvažovať, aby si dokázal pochopiť svoje vlastné nedostatky a chyby a hľadať pravdu na vyriešenie svojich problémov alebo odhalenie skazenosti. Takýmto spôsobom, bez toho, aby si si to uvedomoval, bude tvoj život a duchovné postavenie postupne rásť s vykonávaním tvojej povinnosti, a dospeješ k tomu, že budeš svoju povinnosť vykonávať na požadovanej úrovni. Pokiaľ sa úprimne vydáš Bohu a nikdy neprestaneš hľadať pravdu na vyriešenie svojich problémov pri zažívaní Božieho diela, dostaneš Jeho požehnania a On s tebou nebude zle zaobchádzať.

Keď sa ľuďom upraví pridelenie ich povinnosti z rozhodnutia cirkvi, mali by to prijať a poslúchnuť, musia o sebe uvažovať a pochopiť podstatu problému a svoje vlastné nedostatky. Je to pre ľudí veľmi prospešné a je to niečo, čo by sa malo praktizovať. Pri niečom takom jednoduchom to bežní ľudia dokážu pochopiť a správne k tomu pristupovať bez toho, aby narazili na príliš veľa ťažkostí alebo neprekonateľných prekážok. Keď sa robia úpravy v pridelení ich povinnosti, ľudia by sa mali prinajmenšom podriadiť, mať úžitok z uvažovania o sebe a mať presné hodnotenie toho, či je vykonávanie ich povinností na požadovanej úrovni. Ale u antikristov to tak nie je. To, čo prejavujú, je odlišné od normálnych ľudí, bez ohľadu na to, čo sa im stane. V čom spočíva tento rozdiel? Neposlúchajú, nerobia si aktívne svoju časť a ani v najmenšom nehľadajú pravdu. Namiesto toho cítia odpor k danej úprave a vzdorujú jej, analyzujú ju, uvažujú o nej a lámu si hlavu špekuláciami: „Prečo mi nie je dovolené konať túto povinnosť? Prečo som bol preradený na nedôležitú povinnosť? Je to prostriedok, ako ma odhaliť a vyradiť?“ V mysli neustále obracajú to, čo sa stalo, donekonečna to analyzujú a hĺbajú nad tým. Keď sa nič neudeje, sú úplne v poriadku, ale keď sa niečo stane, začne sa to v ich srdciach víriť ako v rozbúrených vodách a ich hlavy sú plné otázok. Zvonku to môže vyzerať, že sú lepší ako ostatní v uvažovaní o problémoch, ale v skutočnosti sú antikristi len podlejší ako normálni ľudia. Ako sa prejavuje táto podlosť? Ich úvahy sú extrémne, zložité a tajnostkárske. Veci, ktoré by nenapadli normálnemu človeku, človeku so svedomím a rozumom, sú pre antikrista bežnou vecou. Keď ľuďom jednoduchým spôsobom upravia pridelenie povinnosti, mali by sa k tomu postaviť poslušne, urobiť to, čo im Boží dom prikáže, konať podľa svojich schopností a nech robia čokoľvek, mali by to robiť tak dobre, ako to je v ich moci, s celým svojím srdcom a silou. To, čo Boh urobil, nie je chybou. Takúto jednoduchú pravdu môžu praktizovať ľudia s trochou svedomia a rozumu, čo je však nad schopnosti antikristov. Keď príde na úpravu pridelených povinností, antikristi budú hneď argumentovať, mudrovať, postavia sa na odpor a v hĺbke duše to odmietnu prijať. Čo majú vo svojom srdci? Podozrievavosť a pochybnosti a následne chcú pomocou najrôznejších metód od ostatných niečo zistiť. Slovami a činmi sondujú situáciu a dokonca nevyberanými prostriedkami nútia a lákajú ľudí, aby povedali pravdu a hovorili úprimne. Snažia sa na to prísť: Prečo presne bolo ich pridelenie povinnosti upravené? Prečo im nebolo dovolené konať ich povinnosť? Kto presne ťahal za nitky? Kto sa im snažil veci pokaziť? V srdci sa neustále pýtajú prečo, neustále sa snažia prísť na to, čo sa v skutočnosti deje, aby našli niekoho, s kým by sa mohli hádať alebo si vyrovnať účty. Nevedia, že majú prísť pred Boha, aby uvažovali o sebe, aby sa pozreli, aký je problém v nich samých, nehľadajú dôvod v sebe a nemodlia sa k Bohu ani neuvažujú o sebe so slovami: „Aký bol problém v tom, ako som konal svoju povinnosť? Bolo to tým, že som bol povrchný a bez princípov? Malo to vôbec nejaký účinok?“ Namiesto toho, aby si niekedy položili tieto otázky, neustále sa v srdci pýtajú Boha: „Prečo bolo moje pridelenie povinnosti upravené? Prečo sa so mnou takto zaobchádza? Prečo sú takí bezohľadní? Prečo sú ku mne nespravodliví? Prečo nemyslia na moju hrdosť? Prečo na mňa útočia a vylučujú ma?“ Všetky tieto „prečo“ sú živým odhalením skazenej povahy a charakteru antikristov. Nikto si nevie predstaviť, že kvôli takej maličkosti, akou je úprava pridelenia ich povinnosti, budú antikristi robiť taký rozruch, spôsobovať taký cirkus a skúšať všetky dostupné prostriedky, aby tak veľmi rozvírili hladinu. Prečo by jednoduchú vec tak komplikovali? Má to len jeden dôvod: Antikristi nikdy nedodržiavajú opatrenia Božieho domu a svoju povinnosť, slávu, zisk a postavenie vždy úzko spájajú s nádejou na získanie požehnaní a svojho budúceho konečného osudu, akoby po strate svojej povesti a postavenia nemali nádej na získanie požehnaní a odmien, čo im pripadá, akoby prišli o svoje životy. Myslia si: „Musím byť opatrný, nesmiem byť ľahkovážny! Boží dom, bratia a sestry, vodcovia a pracovníci, ba dokonca ani boh nie sú tými, na ktorých sa dá spoľahnúť. Nemôžem dôverovať nikomu z nich. Osoba, na ktorú sa môžeš najviac spoľahnúť a ktorá si dôveru najviac zaslúži, si ty sám. Ak si pre seba nič neplánuješ, kto sa potom o teba postará? Kto bude uvažovať o tvojej budúcnosti? Kto bude uvažovať o tom, či dostaneš požehnania? Preto si musím vo vlastnom záujme robiť starostlivé plány a výpočty. Nemôžem robiť chyby ani byť čo i len trochu nepozorný, pretože čo urobím, ak sa ma niekto pokúsi využiť?“ Preto sa chránia pred vodcami a pracovníkmi Božieho domu v obave, že ich niekto rozlíši alebo zistí, akí sú, a potom budú prepustení a ich sen o požehnaniach sa rozplynie. Myslia si, že si musia udržať svoju povesť a postavenie, aby mali nádej na získanie požehnaní. Antikrist považuje požehnanie za väčšiu vec než je nebo a život, za dôležitejšiu než usilovanie sa o pravdu, zmena povahy alebo osobná spása a dôležitejšiu než dobre konať svoju povinnosť a byť stvorenou bytosťou, ktorá je podľa normy. Myslí si, že byť stvorenou bytosťou podľa normy, ktorá dobre koná svoju povinnosť a je spasená, sú všetko malichernosti, ktoré sotva stoja za zmienku alebo komentár, zatiaľ čo získanie požehnaní je jediná vec v celom ich živote, na ktorú nemožno nikdy zabudnúť. S čímkoľvek sa stretne, nech je to akékoľvek veľké či malé, spája to s požehnaním, je neuveriteľne opatrný a pozorný a vždy si necháva zadné dvierka. Takže keď má úprava pridelenia povinnosti antikrista charakter povýšenia, bude si myslieť, že má nádej na požehnanie. Ak ide o preradenie na nižšiu funkciu – z vodcu tímu na asistenta vodcu tímu alebo z asistenta vodcu tímu na bežného člena skupiny – predpovedá, že to bude veľký problém, a myslí si, že jeho nádej na získanie požehnaní je mizivá. Aký je to postoj? Je to správny postoj? Rozhodne nie. Takýto pohľad je absurdný! To, či niekto získa Božie schválenie, nezávisí od toho, akú povinnosť koná, ale od toho, či vlastní pravdu, či sa úprimne podriaďuje Bohu a či je verný. To sú tie najdôležitejšie veci. Počas obdobia Božej spásy pre ľudí musia ľudia pretrpieť mnohé skúšky. Najmä pri vykonávaní svojej povinnosti musia prejsť mnohými zlyhaniami a zvratmi, ale ak napokon rozumejú pravde a majú úprimnú podriadenosť voči Bohu, budú tými, ktorí majú Božie schválenie. Na otázke úpravy pridelenia povinnosti antikristov možno pozorovať, že antikristi nerozumejú pravde a nemajú vôbec žiadnu schopnosť chápania.

Spomedzi všetkých, ktorí konajú povinnosť, sa vždy nájdu takí, ktorí nič nerobia dobre. Nie sú dobrí v písaní článkov, pretože nerozumejú pravde a neovládajú ani duchovnú terminológiu, jazyk, ktorý kresťania často používajú. Možno majú zručnosti v písaní a určité vzdelanie, ale na túto úlohu nestačia. Ak im dáte korigovať dokumenty, po chvíli vám bude jasné, že ani v tom nie sú dobrí. Ich kvalita je nedostatočná a vždy im niečo unikne, takže im opäť upravíte pridelenie povinnosti. Hovoria, že majú počítačové zručnosti, ale po tom, čo chvíľu konajú povinnosť v tejto oblasti, nie sú dobrí ani v tom. Zdá sa, že sú dobrí kuchári, tak im dáte pripravovať jedlo pre bratov a sestry. Ukáže sa však, že všetci hlásia, že jedlá, ktoré pripravujú, sú buď príliš slané, alebo príliš bez chuti a varia buď príliš veľa, alebo príliš málo. Keď vidíte, že sa na varenie nehodia, zariadite, aby kázali evanjelium, ale len čo počujú, že sa majú pripojiť k tímu pre evanjelium, cítia sa odradení a myslia si: „A je to. Odsúvajú ma na vedľajšiu koľaj a nemám žiadnu nádej na požehnanie. Nezostáva mi nič iné, len plakať.“ Potom s negatívnou a skleslou náladou upadajú a spúšťajú sa a nedokážu udržať svoju myseľ pri kázaní evanjelia a podávaní svedectva o Božom novom diele. Namiesto toho neustále premýšľajú: „Kedy sa budem môcť vrátiť k povinnosti, ktorá sa týka práce s textom? Kedy budem môcť znova chodiť so vztýčenou hlavou? Kedy budem môcť znova hovoriť so Zhora alebo sa podieľať na rozhodovaní na vyššej úrovni? Kedy si všetci uvedomia, že som opäť vodcom?“ Čakajú niekoľko rokov bez toho, aby boli znovu dosadení, a potom začnú uvažovať: „Veriť v boha nemá zmysel. Som presne ako tí ľudia vo svete, ktorí zažívajú veľa neúspechov na ceste stať sa funkcionármi, či nie?“ Pri pomyslení na tie mnohé neúspechy sú ešte skleslejší a cítia sa úplne znechutení. Hovoria: „Po všetkých tých rokoch, čo som veriaci, som sa ani raz nestal vysokým vodcom. Keď sa mi konečne podarilo slúžiť ako vedúci tímu, bol som prepustený a ani v iných povinnostiach som neodviedol dobrú prácu. Mám naozaj hroznú smolu – nič mi nevychádza. Je to presne ako predierať sa cez množstvo neúspechov na ceste stať sa funkcionárom. Prečo ma boží dom nepovýši? Moje postavenie a povesť naozaj klesli na úplné dno. Nikto si ani len nepamätá, kto som, a Zhora ma nikdy nespomínajú. Moje dni slávy sa skončili. Čo mám robiť so svojím neúspechom? Tak veľmi milujem boha a naozaj milujem cirkev a boží dom, tak prečo som zatiaľ nebol úspešný? Veriť v boha nemá zmysel. Naozaj som chcel realizovať svoje veľkolepé plány tu v božom dome, využiť svoju energiu a silné stránky, ale boh ma jednoducho nedáva na dôležité pozície ani ma nevidí. Nemá to zmysel.“ Čo myslia tým, keď neustále hundrú, že to nemá zmysel? Myslia tým, že nemá zmysel konať svoju povinnosť, usilovať sa o zmenu povahy, počúvať pravdu a kázne, čítať Božie slová a hľadať pravdu-princípy. Čo pre nich teda má zmysel? Mať funkciu, získavať požehnania, mať naplnenú túžbu a ambíciu po požehnaniach, predvádzať sa na každom kroku, byť obdivovaný a mať prestíž. Nič iné pre nich zmysel nemá. Keď majú pocit, že niečo nemá zmysel, keď sú znechutení, potom zistia, že ich nohy sa samy od seba pohybujú smerom k dverám. Chcú opustiť Boží dom, stiahnuť sa. To znamená, že sú v nebezpečenstve. Sú ľudia, ktorí konajú povinnosť, najmä tí, ktorí konajú nevýraznú povinnosť, pri ktorej prichádzajú do častého kontaktu s nevercami, a niektorí členovia tejto skupiny sú jednou nohou dnu a jednou von. Čo to znamená? Znamená to, že títo ľudia sa môžu kedykoľvek stiahnuť, a ak sa ich posledná obranná línia zrúti, potom ich druhá noha urobí rozhodný krok smerom von a oni sa úplne rozídu s Božím domom a nadobro opustia cirkev. Pokiaľ ide o úpravu pridelenia ich povinnosti, veci ako to, kam sú preložení, akú povinnosť konajú, či daná povinnosť uspokojuje ich osobné túžby, či im umožňuje byť váženými a aké je postavenie a hodnosť ich novej povinnosti, to všetko si títo ľudia spájajú so svojím úmyslom a túžbou získať požehnania. Na základe postoja a názoru, ktorý antikristi prechovávajú k úprave pridelenia ich povinnosti, v čom spočíva ich problém? Je to veľký problém alebo nie? (Je.) Aký je to problém? (Spájajú normálnu úpravu pridelenia ich povinnosti so svojím postavením v cirkvi a s tým, či môžu získať požehnania alebo nie. Keď sa im upraví pridelenie povinnosti, namiesto toho, aby prijali a poslúchli opatrenia Božieho domu, si myslia, že strácajú svoje postavenie a že už nemôžu získať požehnania, a potom majú pocit, že veriť v Boha nemá zmysel a chcú opustiť Boží dom.) Ich najväčšou chybou je v tomto prípade spájanie úpravy pridelenia ich povinnosti so získavaním požehnaní. To bolo to posledné, čo mali urobiť. V skutočnosti medzi týmito dvoma vecami nie je vôbec žiadny vzťah, ale pretože srdcia antikristov sú naplnené túžbou získať požehnania, bez ohľadu na to, akú povinnosť konajú, budú ju spájať s tým, či môžu získať požehnania alebo nie, čo znamená, že je pre nich nemožné konať povinnosť dobre a môžu byť len odhalení a vyradení. Tým si jednoducho sami vyrábajú problémy a vydávajú sa na cestu do záhuby.

Ako by si mal pristupovať k záležitosti vykonávania svojej povinnosti? Musíš mať správny postoj, čo je predpokladom dobrého vykonávania povinnosti. To, aká povinnosť je pre teba vhodná, by malo vychádzať z tvojich silných stránok. Niekedy, ak povinnosť, ktorú ti cirkev zariadi, nie je niečo, v čom si dobrý, alebo niečo, čo chceš robiť, môžeš na to upozorniť a vyriešiť to prostredníctvom komunikácie. Ale ak tú povinnosť dokážeš vykonávať a je to povinnosť, ktorú by si mal vykonávať, a nechceš ju robiť len preto, že sa bojíš utrpenia, potom je s tebou problém. Ak si ochotný poslúchnuť a dokážeš vzdorovať svojmu telu, potom sa o tebe dá povedať, že si relatívne rozumný. Ak sa však vždy snažíš kalkulovať, ktoré povinnosti sú prestížnejšie, a predpokladáš, že pri určitých povinnostiach sa na teba ostatní budú pozerať zvrchu, dokazuje to, že máš skazenú povahu. Prečo si taký zaujatý vo svojom porozumení povinnostiam? Je možné, že dokážeš dobre vykonávať povinnosť, ak si ju vyberieš sám na základe vlastných predstáv? To nemusí byť nevyhnutne pravda. Najdôležitejšie v tomto prípade je vyriešiť tvoju skazenú povahu, a ak to neurobíš, nebudeš schopný dobre vykonávať svoju povinnosť, aj keď je to povinnosť, ktorá ťa baví. Niektorí ľudia vykonávajú svoje povinnosti bez princípov a výkon ich povinnosti je vždy založený na ich vlastných preferenciách, takže nikdy nie sú schopní riešiť ťažkosti, cez každú povinnosť, ktorú vykonávajú, sa len tak pretĺkajú a nakoniec sú vyradení. Môžu byť takíto ľudia spasení? Musíš si vybrať povinnosť, ktorá sa pre teba hodí, vykonávať ju dobre a byť schopný hľadať pravdu na vyriešenie svojich skazených pováh. Až potom budeš môcť vstúpiť do pravdy-reality. Ak sa pri svojej povinnosti vždy usiluješ o telesné pohodlie a snažíš sa vyzerať dobre, nebudeš schopný ju vykonávať dobre. Ak nie si schopný vykonávať dobre žiadnu povinnosť, potom budeš musieť byť vyradený. Niektorí ľudia sú nespokojní bez ohľadu na to, akú povinnosť vykonávajú, na svoje povinnosti sa vždy pozerajú ako na dočasné, sú povrchní a nehľadajú pravdu, aby vyriešili skazené povahy, ktoré odhaľujú. V dôsledku toho vykonávajú svoje povinnosti niekoľko rokov bez toho, aby získali akýkoľvek vstup do života. Stanú sa robotníkmi a sú vyradení. Nespôsobili si to sami? Zlí ľudia a antikristi nemajú pri svojich povinnostiach nikdy správny postoj. Čo si myslia, keď sa im upraví pridelenie povinnosti? „Myslíš si, že som len vykonávateľ služby? Keď ma používaš, nútiš ma, aby som ti poskytoval službu, a keď so mnou skončíš, jednoducho ma pošleš preč. Nuž, takto ja poskytovať službu nebudem! Chcem byť vodcom alebo pracovníkom, pretože to je tu jediná vážená práca. Ak mi nedovolíš byť vodcom alebo pracovníkom a stále chceš, aby som drel, môžeš na to rovno zabudnúť!“ Čo je to za postoj? Podriaďujú sa? Na akom základe pristupujú k úprave pridelenia ich povinnosti? Na základe impulzívnosti, vlastných domnienok a svojej skazenej povahy, však? A aké sú dôsledky takéhoto prístupu? Po prvé, budú schopní byť verní a úprimní vo svojej ďalšej povinnosti? Nie, nebudú. Budú mať pozitívny postoj? V akom stave budú? (V stave skormútenosti.) Čo je podstatou skormútenosti? Je to antagonizmus. A aký je konečný výsledok antagonistickej a skormútenej nálady? Môže niekto, kto sa tak cíti, konať svoju povinnosť dobre? (Nie.) Ak je niekto stále negatívny a antagonistický, je spôsobilý konať povinnosť? Bez ohľadu na to, akú povinnosť koná, nemôže ju konať dobre. Je to bludný kruh a neskončí sa dobre. Prečo je to tak? Takíto ľudia nie sú na dobrej ceste; nehľadajú pravdu, nie sú podriadení a nedokážu riadne pochopiť postoj a prístup Božieho domu k nim. To je problém, či nie? Je to úplne primeraná úprava pridelenia ich povinnosti, ale antikristi hovoria, že sa to robí preto, aby ich trýznili, že sa s nimi nezaobchádza ako s ľudskou bytosťou, že Božiemu domu chýba láska, že sa s nimi zaobchádza ako so strojom, ktorý zavolajú, keď ho potrebujú, a potom ho odkopnú. Nie je to prekrútený argument? Má niekto, kto hovorí také veci, svedomie alebo rozum? Nemá žiadnu ľudskú prirodzenosť! Skresľuje úplne korektnú záležitosť; prekrúca úplne primeranú prax na niečo negatívne – nie je to podlosť antikrista? Môže niekto takýto podlý rozumieť pravde? Rozhodne nie. Toto je problém antikrista; čokoľvek sa mu stane, bude o tom premýšľať prekrúteným spôsobom. Prečo premýšľa prekrúteným spôsobom? Pretože jeho prirodzenosť-podstata je taká podlá. Prirodzenosť-podstata antikrista je predovšetkým podlá, po nej nasleduje jeho surovosť, a to sú jeho hlavné charakteristiky. Podlá prirodzenosť antikristov im bráni čokoľvek správne pochopiť a namiesto toho všetko skresľujú, zachádzajú do extrémov, chytajú za slovíčka a nedokážu veci riešiť poriadne ani hľadať pravdu. Ďalej sa aktívne bránia a hľadajú pomstu, dokonca šíria predstavy a ventilujú si negativitu, podnecujú a lanária ostatných, aby vyrušovali prácu cirkvi. Tajne šíria sťažnosti, súdia, ako Boží dom zaobchádza s ľuďmi, súdia niektoré jeho administratívne pravidlá aj to, ako určití vodcovia robia veci, a odsudzujú týchto vodcov. Čo je to za povahu? Je surová. Antikristi nielenže vzdorujú a odporujú, ale lanária ešte viac ľudí, aby odporovali spolu s nimi, aby sa postavili na ich stranu a povzbudzovali ich. Taká je prirodzenosť-podstata antikrista. Nedokážu ani správne pristupovať k jednoduchej úprave pridelenia ich povinnosti, ani ju rozumne prijať a podriadiť sa jej. Namiesto toho spôsobujú rozruch a všelijako sa vyhovárajú, pričom niektoré z ich výhovoriek sú nemiestne a vyvolávajú v iných odpor a hnus. Po vypustení nejakých bludov a kacírstiev sa antikristi pokúsia zachrániť situáciu pre seba a prinútiť ostatných, aby im verili. Ak tieto opatrenia neuspejú, budú antikristi schopní vrátiť sa späť? Ak nebudú môcť pokračovať touto cestou, budú schopní hľadať pravdu? Budú mať nejakú vôľu kajať sa? Rozhodne nie. Povedia: „Ak mi zabrániš získať požehnania, zabránim v ich získaní vám všetkým! Ak nemôžem získať požehnania, prestanem veriť!“ V minulosti som hovoril o tom, akí sú antikristi načisto nerozumní; prirodzenosť-podstata za touto nerozumnosťou spočíva v tom, že títo ľudia sú mimoriadne podlí a suroví. Bod, o ktorom teraz hovoríme v duchovnom spoločenstve, sú prejavy a odhalenia, ktoré plne vystavujú túto prirodzenosť-podstatu, a je to najautentickejší dôkaz tejto prirodzenosti-podstaty. Niektorí z týchto ľudí sa nahnevajú, ak sa im čo i len raz upraví pridelenie povinnosti, a niektorí z nich po tom, čo boli niekoľkokrát preložení a prechádzali z jednej povinnosti do druhej, nedokážu ani jednu z nich robiť dobre a nakoniec si myslia, že nemajú nádej na získanie požehnaní, a chcú sa stiahnuť. Stručne povedané, bez ohľadu na to, ako sa upraví pridelenie ich povinnosti, ak dôjde k akýmkoľvek úpravám, títo ľudia ich budú v srdci analyzovať, súdiť a hĺbať nad nimi a upokoja sa len vtedy, ak zistia, že úpravy nesúvisia so získavaním požehnaní. Len čo zistia, že úpravy majú čo i len najmenší súvis so získavaním požehnaní alebo ovplyvňujú ich nádej na získanie požehnaní, okamžite povstanú na odpor, čím odhalia svoju prirodzenosť-podstatu. Ak v tomto odpore zlyhajú a budú odhalení a odmietnutí, pripravia si pre seba náhradné plány a rozhodne a bez váhania opustia Boží dom, pričom už nebudú veriť, že existuje Boh, a nebudú uznávať, že veria v Boha. Ich každodenný život sa okamžite zmení a zmizne z nich všetka podoba veriaceho v Boha. Okamžite začnú znova piť, fajčiť, nosiť nezvyčajné oblečenie a silný make-up a parádiť sa. Keďže si tieto veci nemohli užívať ako veriaci v Boha, budú sa ponáhľať, aby tento stratený čas dohnali. Keď uvažujú o stiahnutí sa, okamžite premýšľajú o svojom ďalšom kroku, o tom, ako môžu tvrdo pracovať vo svete, aby sa presadili, našli si pre seba miesto a žili dobrý život, ako aj o tom, kde leží ich východisko. Čoskoro si východisko nájdu, nájdu si miesto medzi týmito zlými trendmi a v tomto zlom svete a určia si, čo budú robiť, či už to bude podnikanie, politika alebo iný druh činnosti, ktorý im umožní žiť lepší život ako ostatní, prinesie im šťastie a radosť po zvyšok života, urobí ich telo pohodlnejším, umožní im naplno si užívať život, zábavu a voľný čas.

Keď antikrista orezávajú a keď sa mu upraví pridelenie povinnosti, myslí na získavanie požehnaní, ktoré s ním úzko súvisia. Keď si myslí, že na to už nemá nádej, chce sa stiahnuť, odísť z Božieho domu a vrátiť sa k životu neverca. Na základe toho je zrejmé, že prirodzenosť-podstata človeka je mimoriadne dôležitá, nie sú teda veľmi dôležité aj jeho úsilie a voľby? Rozdiel spočíva len v jednej myšlienke: Jedno správne rozhodnutie a môžeš naďalej prijímať Božiu spásu, zatiaľ čo jedna nesprávna voľba ťa môže v okamihu zmeniť na neverca, na niekoho, kto nemá nič spoločné s Božím domom, s Božím dielom ani so svojou povinnosťou. Jediná myšlienka, jediný okamih alebo jedna malá záležitosť môžu úplne zmeniť osud človeka. Jedna neuvážená voľba, jedna neuvážená malá myšlienka alebo jednoduchý názor môžu zmeniť osud človeka a môžu určiť, kde skončí v nasledujúcom okamihu. Keď sa ľudia nestretli so žiadnym problémom, keď nečelili žiadnemu rozhodnutiu, majú pocit, že rozumejú mnohým pravdám, majú duchovné postavenie a dokážu pevne stáť. Ale keď čelíš rozhodnutiu, dôležitému princípu alebo veľkému problému, to, čo si v skutočnosti vyberieš, aký je tvoj postoj k Bohu a aký je tvoj pohľad a postoj k danej veci, určí tvoj osud a to, či zostaneš alebo odídeš. Voľby, ktoré antikristi zvyčajne robia, a tie najhlbšie subjektívne túžby v ich srdciach sú všetky rozpore s pravdou; v týchto veciach nie je žiadna podriadenosť, iba antagonizmus, nie je tam žiadna pravda ani ľudská prirodzenosť, iba ľudské skazené povahy a ľudské bludy a kacírstva. Tieto veci často vyvolávajú myšlienky, ako je opustenie Božieho domu a ponorenie sa do zlých trendov, a kedykoľvek ich môžu priviesť k myšlienke: „Ak nemám nádej na požehnanie, prečo neopustiť boží dom? Ak je to tak, nebudem ďalej veriť ani konať svoju povinnosť. Ak so mnou boží dom takto zaobchádza, potom už nebudem uznávať, že existuje boh.“ Tieto druhy nehorázne vzdorovitých myšlienok, tieto kacírstva a bludy, tieto podlé nápady sú často prítomné a pretrvávajú v srdciach antikristov. Preto, aj keď sa v priebehu nasledovania Boha nestiahnu v polovici cesty, je pre nich veľmi ťažké kráčať po tejto ceste až do úplného konca a väčšina z nich bude vyčistená a vypudená z cirkvi pre to veľké množstvo zla, ktoré napáchali, a pre narušenie a vyrušenie, ktoré spôsobili. Aj keď sa dokážu prinútiť vydržať až do konca, v skutočnosti z prirodzenosti-podstaty antikristov vidíme, že ich stiahnutie sa z cirkvi je nevyhnutné. V hĺbke duše si dokonca môžu myslieť: „Rozhodne nemôžem opustiť boží dom. Aj keď mám takéto myšlienky, nemôžem odísť. Zostanem tu až do smrti. Budem sa držať božieho domu; budem nasledovať boha až do konca.“ Bez ohľadu na to, ako ich vlastná subjektívna vôľa núti neopustiť Boží dom a ako vo svojej subjektívnej vôli trvajú na tom, že musia zostať, sú nakoniec odsúdení na to, aby ich Boh zavrhol a aby opustili Boží dom sami od seba, pretože majú odpor k pravde a sú skrz-naskrz podlí.

III. Prístup antikristov k ich prepusteniu

Práve sme hovorili v duchovnom spoločenstve o dvoch prejavoch antikristov: jeden sa týka situácií, keď čelia orezávaniu, a druhý situácií, keď dochádza k úpravám v pridelení ich povinnosti. Ťažiskom nášho duchovného spoločenstva bolo, aký postoj majú antikristi, keď ich postihnú takéto veci, a aké rozhodnutia robia. Samozrejme, bez ohľadu na to, aký je pohľad a postoj antikrista, keď je orezávaný alebo keď sa upravuje pridelenie jeho povinnosti, vždy si tieto veci spája s tým, či získa alebo nezíska požehnania. Ak si je istý, že nebude požehnaný, že nemá vôbec žiadnu nádej, potom sa prirodzene stiahne. Pre bežného človeka, pre niekoho, kto nemá žiadne ambície ani túžby, nie je orezávanie ani úprava pridelenia povinnosti v skutočnosti veľkou vecou. Ani jedno nebude mať na neho veľký dopad. Nebol zbavený práva konať povinnosť, ani mu nebola vzatá nádej na spásu, takže pre bežného človeka nie je dôvod na prehnané reakcie, strach či pocit ublíženia, ani na to, aby si začal robiť záložné plány. U antikrista to však neplatí. Považuje tieto záležitosti za veľmi vážne, pretože si ich spája so získaním požehnania, a to v ňom nakoniec vyvoláva všelijaké vzdorovité myšlienky a správanie, ktoré zasa vedú k nápadom a plánom na stiahnutie sa, na opustenie Boha. Antikristi môžu prísť s myšlienkou na stiahnutie sa aj vtedy, keď ich postihnú takéto veci, ktoré sú mimoriadne bežné. Aký postoj by teda mal človek, ktorý má postavenie a je zodpovedný za dôležitú prácu v Božom dome, keď čelí prepúšťaniu? Ako by to riešil a akú voľbu by urobil? Takéto veci sú ešte výstižnejšie. Pre antikrista sú postavenie, moc a prestíž najdôležitejšími druhmi záujmov a vecami, ktoré stotožňuje so svojím vlastným životom. Preto keď je antikrist prepustený, keď stratí titul „vodcu“ a už nemá postavenie, čo znamená, že stratil svoju moc a prestíž, že sa mu už nebude dostávať osobitného zaobchádzania, úcty, podpory a obdivu, považuje to ako antikrist, ktorý vníma postavenie a moc ako samotný život, za absolútne neprijateľné. Keď je antikrist prepustený, jeho prvou reakciou je, akoby ho zasiahol blesk, akoby sa zrútilo nebo a jeho svet sa rozpadol. To, k čomu mohol upínať svoje nádeje, je fuč, rovnako ako jeho šanca žiť so všetkými výhodami postavenia spolu s hnacou silou, ktorá ho núti vyčíňať a robiť zlé veci. To je preňho najviac neprijateľné. Ako prvé si pomyslí: „Teraz, keď je moje postavenie fuč, ako ma budú ľudia vnímať? Čo si o mne pomyslia bratia a sestry z môjho rodného mesta? Ako ma budú vnímať všetci, ktorí ma poznajú? Budú sa mi stále podlizovať? Budú ku mne takí priateľskí? Budú ma na každom kroku podporovať? Budú ma stále všade nasledovať? Budú sa stále starať o všetko, čo v živote potrebujem? Keď s nimi budem hovoriť, budú stále zdvorilí a privítajú ma s úsmevom? Ako sa zaobídem bez svojho postavenia? Ako budem kráčať po ceste, ktorá nasleduje? Ako sa môžem uchytiť medzi ostatnými ľuďmi? Teraz, keď som stratil svoje postavenie, neznamená to, že mám menšiu nádej na to, že budem požehnaný? Budem môcť získať veľké požehnania? Dostanem nejaké veľké odmeny alebo veľkú korunu?“ Keď si pomyslí, že jeho nádeje na požehnanie boli zničené alebo že sa výrazne zmenšili, je to, akoby mu mala vybuchnúť hlava, akoby mu do srdca udierali kladivom, a je to také bolestivé, akoby ho rezali nožom. Keď má stratiť požehnanie vstupu do nebeského kráľovstva, po ktorom dňom i nocou tak veľmi túžil, pripadá mu to ako hrozná správa, ktorá prišla z ničoho nič. Nemať žiadne postavenie je pre antikrista to isté, ako nemať žiadnu nádej na požehnanie, a stáva sa z neho chodiaca mŕtvola, jeho telo sa stáva prázdnou schránkou bez duše, pričom nemá nič, čo by viedlo jeho život. Nemá žiadnu nádej ani nič, na čo by sa tešil. Keď antikrist čelí odhaleniu a prepusteniu, prvá vec, ktorá mu napadne, je, že stratil akúkoľvek nádej na požehnanie. Vzdal by sa teda v tomto bode? Bol by ochotný sa podriadiť? Využil by túto šancu na to, aby sa vzdal svojej túžby po požehnaniach, zanechal postavenie, ochotne bol obyčajným nasledovníkom a s radosťou pracoval pre Boha a dobre konal svoju povinnosť? (Nie.) Mohlo by to preňho byť bodom obratu? Spôsobil by tento bod obratu, že by sa vyvíjal dobrým smerom a pozitívnym spôsobom, alebo by spôsobil, že by sa vyvíjal horším smerom a negatívnym spôsobom? Na základe prirodzenosti-podstaty antikrista je zrejmé, že prepustenie rozhodne nie je začiatkom toho, že sa vzdá svojej túžby po požehnaniach, ani začiatkom toho, že bude milovať a hľadať pravdu. Namiesto toho bude ešte tvrdšie pracovať, aby zabojoval o príležitosť a nádej na požehnanie; chytí sa akejkoľvek príležitosti, ktorá mu môže priniesť požehnania, pomôcť vrátiť sa na výslnie a umožniť mu získať späť svoje postavenie. Preto keď antikrist čelí prepúšťaniu, okrem toho, že je rozrušený, sklamaný a antagonistický, bude tiež zubami-nechtami bojovať proti svojmu prepusteniu a bude sa usilovať túto situáciu zvrátiť, zmeniť ju. V záujme udržania si nádeje na požehnanie a zachovania si postavenia, prestíže a moci v rovnakom stave bojuje zo všetkých síl. Ako bojuje? Tým, že sa snaží obhajovať, uvádza dôvody, vyhovára sa a hovorí o tom, ako robil to, čo robil, čo spôsobilo, že pochybil, ako bol hore celé noci, aby pomáhal iným a bol s nimi v duchovnom spoločenstve, a čo spôsobilo, že bol v tejto veci nedbanlivý. Kompletne objasní a vysvetlí každú časť tejto záležitosti, aby mohol zachrániť situáciu a uniknúť nešťastiu v podobe prepustenia.

V akých súvislostiach a záležitostiach sú antikristi najviac náchylní ukázať svoju pravú tvár a odhaliť svoju satanskú prirodzenosť? Je to vtedy, keď sú odhaľovaní a prepúšťaní, teda keď stratia postavenie. Hlavným prejavom antikristov je, že sa zo všetkých síl snažia obhájiť a uchyľujú sa k sofistike. Bez ohľadu na to, ako s nimi hovoríš v duchovnom spoločenstve o pravde, sú vzdorovití a odmietajú prijať tvoje slová. Keď sú konfrontovaní s tým, že Boží vyvolený národ odhaľuje všetky fakty o ich zlých skutkoch, vôbec sa k týmto veciam nepriznávajú, pretože sa boja, že ak to urobia, budú uznaní vinnými podľa obžaloby a budú vyčistení alebo vypudení. Zatiaľ čo odmietajú priznať vinu v obvineniach, ktoré sú proti nim vznesené, dokonca presúvajú svoje chyby a zodpovednosť na plecia iných ľudí. Táto skutočnosť dostatočne ukazuje, že antikristi nikdy neprijímajú pravdu, neuznávajú svoje chyby ani skutočne nepoznajú samých seba, a to ešte viac dokazuje, že ich prirodzenosť je arogantná a samospravodlivá, má odpor k pravde, nenávidí ju a vôbec ju neprijíma, a tak sú bez nádeje na spásu. Tí, ktorí majú aspoň štipku ľudskej prirodzenosti a trochu rozumu, dokážu priznať a prijať svoje vlastné chyby, skloniť hlavu, keď sú konfrontovaní s faktami, a pociťovať ľútosť nad zlými vecami, ktoré urobili; antikristi však týchto vecí schopní nie sú. To ukazuje, že antikristi nemajú vôbec žiadne svedomie ani rozum a že sú úplne bez ľudskej prirodzenosti. Antikristi vo svojich srdciach vždy stotožňujú to, aké vysoké alebo nízke je ich postavenie, s tým, aké veľké alebo malé budú ich požehnania. Či už je to v Božom dome alebo v akejkoľvek inej skupine, postavenie a trieda ľudí sú pre nich vymedzené, rovnako ako ich konečné výsledky; to, aké vysoké postavenie niekto má a akú veľkú moc má v Božom dome v tomto živote, je rovnocenné veľkosti požehnaní, odmien a koruny, ktoré dostane vo svete, ktorý príde – tieto veci sú prepojené. Obstojí tento názor? Boh to nikdy nepovedal, ani nikdy nič také nesľúbil, ale práve takéto zmýšľanie vzniká v antikristovi. Zatiaľ sa nebudeme zaoberať dôvodmi, prečo majú antikristi takéto myšlienky. Pokiaľ však ide o ich prirodzenosť-podstatu, narodili sa s láskou k postaveniu a tiež dúfajú, že v tomto živote budú mať významné postavenie a vysokú prestíž, že budú mať moc, a chcú si to všetko užívať aj vo svete, ktorý príde. Ako to teda všetko dosiahnu? V mysliach antikristov to dosiahnu tak, že budú robiť niektoré veci, ktoré sú schopní robiť, a veci, ktoré chcú a milujú robiť, kým majú v tomto živote postavenie, moc a prestíž, a potom tieto veci vymenia za budúce požehnania, koruny a odmeny. Toto je filozofia antikristov pre svetské záležitosti a je to spôsob, akým veria v Boha, a pohľad, ktorý zastávajú vo svojej viere v Boha. Ich myšlienky, názory a spôsob, akým veria v Boha, nemajú absolútne nič spoločné s Božími slovami a sľubmi – vôbec spolu nesúvisia. Povedz Mi, nie sú títo antikristi trochu pomýlení? Nie sú v tej najvyššej miere podlí? Ignorujú a odmietajú prijať čokoľvek, čo hovoria Božie slová, myslia si, že spôsob, akým zmýšľajú, a spôsob, akým veria v Boha, sú správne, a nachádzajú v tom potešenie, užívajú si to a obdivujú sa. Nehľadajú pravdu, ani neskúmajú, či sa v Božích slovách niečo také hovorí alebo či Boh dal také sľuby. Antikristi považujú za samozrejmé, že sú od prírody chytrejší ako iní ľudia, od prírody múdri, talentovaní a nadmieru obdarení; majú pocit, že by mali byť výnimočnou postavou medzi inými ľuďmi, že by mali byť šéfmi, že by k nim ostatní mali vzhliadať, že by mali mať moc, že by mali vládnuť nad ostatnými, akoby všetci veriaci v Boha mali byť nimi ovládaní a každý by tu mal byť na to, aby ho viedli. To všetko sú veci, ktoré chcú získať v tomto živote. Chcú tiež získať požehnania, ktoré iní ľudia nemôžu získať, vo svete, ktorý príde, a považujú to za samozrejmosť. Keď majú antikristi takéto myšlienky a názory, nerobí to z nich ľudí celkom bez hanby? Nie sú tak trochu hluchí voči rozumu? Na základe čoho takto zmýšľaš? Na základe čoho chceš požívať vysokú úctu iných? Na základe čoho chceš vládnuť iným? Na základe čoho chceš mať moc a byť na vysokej pozícii medzi ľuďmi? Predurčil Boh tieto veci alebo vlastníš pravdu a ľudskú prirodzenosť? Si oprávnený presadzovať svoje postavenie a viesť iných len preto, že máš nejaké vzdelanie a vedomosti a že si trochu urastený a dobre vyzeráš? Oprávňuje ťa to vydávať príkazy? Oprávňuje ťa to ovládať iných ľudí? Kde vo Svojich slovách Boh hovorí: „Si príťažlivý, máš silné stránky a dary, a tak by si mal viesť iných ľudí a mať trvalé postavenie“? Dal ti Boh túto moc? Predurčil to Boh? Nie. Keď ťa bratia a sestry vyberú za vodcu alebo pracovníka, dávajú ti postavenie? Je to požehnanie, ktoré si v tomto živote zaslúžiš? Niektorí ľudia si požívanie týchto vecí vysvetľujú tak, že v tomto živote dostali stonásobne viac, a myslia si, že pokiaľ majú postavenie a moc a môžu vydávať príkazy a vládnuť mnohým ľuďom, musia byť obklopení sprievodom nasledovníkov a vždy mať ľudí, ktorí im slúžia a točia sa okolo nich, kamkoľvek idú. Na základe čoho chceš tieto veci požívať? Bratia a sestry ťa vyberajú za vodcu, aby si mohol konať túto povinnosť; nie je to preto, aby si mohol zavádzať ľudí, aby ťa bratia a sestry mali vo vysokej úcte a vzhliadali k tebe, a už vôbec nie preto, aby si mohol mať moc a užívať si výhody postavenia, ale preto, aby si mohol konať svoju povinnosť v súlade s pracovnými opatreniami a pravdou-princípmi. Navyše Boh nepredurčil, že niekto, koho bratia a sestry vybrali za vodcu, nemôže byť prepustený. Myslíš si, že si niekto, koho používa Duch Svätý? Myslíš si, že ťa nikto nemôže prepustiť? Tak čo je zlé na tvojom prepustení? Ak nie si vypudený, tak je to preto, že sa nad tebou zľutovali a dostávaš šancu na pokánie, ale ty stále nie si spokojný. O čom sa to hádaš? Ak sa chceš stiahnuť a už neveriť v Boha, pretože tvoje nádeje na požehnanie boli zmarené, tak sa stiahni! Myslíš si, že Boží dom sa bez teba nezaobíde? Že bez teba sa svet prestane točiť? Že bez teba sa práca Božieho domu nedá uskutočniť? Nuž, to sa mýliš! Strata akejkoľvek osoby nespôsobí, že svet sa prestane točiť alebo slnko prestane vychádzať – iba Boh je nenahraditeľný, nie akákoľvek ľudská bytosť – práca cirkvi bude pokračovať ako zvyčajne. Ak si niekto myslí, že cirkev a Boží dom sa bez neho nezaobídu, nie je to antikrist? Zvykol si si užívať výhody postavenia, však? Zvykol si si na to, že k tebe vzhliadajú, že ťa majú vo vysokej úcte a že sa ti ostatní podlizujú, však? Aké máš právo na to, aby k tebe ostatní vzhliadali? Aké máš právo na to, aby ťa ostatní vítali s úsmevom? Chceš tiež, aby sa ti ľudia klaňali a uctievali ťa? Ak áno, neznamená to, že si úplne bez hanby? Keď sú niektorí ľudia prepustení zo svojej povinnosti, sú ešte rozrušenejší a trpia ešte viac, ako keby im zomrel člen rodiny. Všetko vyťahujú a hádajú sa s Božím domom, akoby nikto iný nemohol viesť cirkev, akoby boli jediní, kto doteraz podporoval prácu cirkvi – to je veľký omyl. To, že Boží vyvolený národ neopúšťa Boha, je účinok dosiahnutý Božími slovami. Rovnako tak dôvod, prečo sa Boží vyvolený národ zúčastňuje na zhromaždeniach a žije cirkevný život, je ten, že verí v Boha a má v Neho skutočnú vieru. Nie je to tak, že Boží vyvolený národ stojí pevne a normálne sa zúčastňuje na zhromaždeniach preto, že títo ľudia porozumeli pravde a dobre ho polievali. Cirkevní vodcovia sa znova a znova vymieňajú, mnohí falošní vodcovia a falošní pracovníci sú prepustení a Boží vyvolený národ sa zúčastňuje na zhromaždeniach a je a pije Božie slová ako zvyčajne – to nemá s týmito falošnými vodcami a falošnými pracovníkmi vôbec nič spoločné. Aký má zmysel uvádzať takéto argumenty? Neuvádzaš len argumenty, ktoré sú absurdné a zmätené? Ak skutočne vlastníš pravdu-realitu a vyriešil si mnohé problémy Božieho vyvoleného národa so vstupom do života, potom to Boží vyvolený národ bude vedieť vo svojich srdciach; ak nevlastníš pravdu-realitu a nedokážeš hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde na vyriešenie problémov, potom s tebou normálny vývoj práce cirkvi nemá nič spoločné. Je toľko falošných vodcov a falošných pracovníkov, ktorí sa po prepustení neustále vyhovárajú, akoby cirkvi tak veľa prispeli, hoci v skutočnosti neurobili žiadnu skutočnú prácu a normálny poriadok cirkevného života sa nezachoval vďaka ich udržiavaniu; aj bez nich sa Boží vyvolený národ naďalej normálne zúčastňuje na zhromaždeniach a koná svoje povinnosti ako zvyčajne. Ak nevlastníš pravdu-realitu a nedokážeš robiť žiadnu skutočnú prácu, potom by si mal byť prepustený, aby sa ti zabránilo naďalej ovplyvňovať a zdržiavať prácu cirkvi aj vstup Božieho vyvoleného národa do života. Boží dom nepoužije falošného vodcu alebo falošného pracovníka, ako si ty – myslel si si, že Boží dom nemá moc ťa prepustiť? Narobil si vo svojej práci taký neporiadok, spôsobil si také problémy a také veľké straty práci cirkvi, spôsobil si Zhora toľko starostí, používať ťa je také problematické a v ľuďoch to vyvoláva taký odpor, nechuť a hnus. Si taký hlúpy, nevedomý a tvrdohlavý a nezaslúžiš si ani orezávanie, takže Boží dom ťa chce vykopnúť, okamžite ťa vyradiť a mať s tým pokoj. A ty napriek tomu chceš, aby ti Zhora dali ďalšiu šancu byť vodcom? Zabudni na to! Pokiaľ ide o falošných vodcov a antikristov, ktorí sú bez svedomia a rozumu a ktorí páchajú zlo a spôsobujú vyrušenia, keď sú raz vyradení, sú vyradení navždy. Ak dokážeš robiť skutočnú prácu, potom budeš použitý; ak nedokážeš robiť skutočnú prácu a tiež páchaš zlo a spôsobuješ vyrušenia, potom budeš okamžite vyradený – to je princíp Božieho domu pre používanie ľudí. Niektorí antikristi sa nepodvolia a hovoria: „Prepúšťaš ma za to, že nerobím skutočnú prácu – prečo mi nedáš šancu na pokánie?“ Nie je to prekrútený argument? Si prepúšťaný, pretože si spáchal veľa zla, a si prepúšťaný až po tom, čo si bol toľkokrát orezávaný a stále sa absolútne odmietaš kajať, tak aké ďalšie argumenty ešte môžeš uviesť? Usiloval si sa o slávu, zisk a postavenie a nerobil si skutočnú prácu, priviedol si prácu cirkvi do mŕtveho bodu, nahromadilo sa toľko problémov a ty si ich neriešil – koľko starostí si kvôli tebe museli robiť Zhora? Zatiaľ čo ťa Zhora podporovali a pomáhali ti s tvojou prácou, ty si robil veci pokútne, robil si za chrbtom Zhora toľko vecí, ktoré sú porušením princípov, vecí, ktoré sú neprístojné, svojvoľne si míňal Božie dary na nákup toľkých vecí, ktoré by si nemal kupovať, čím si spôsobil toľko škody záujmom Božieho domu a priviedol na prácu cirkvi takú veľkú pohromu! Prečo o týchto zlých skutkoch nikdy nehovoríš? Keď ťa chce Boží dom prepustiť, úplne bez hanby povieš: „Môžete mi dať ešte jednu šancu?“ Mal by ti Boží dom dať ďalšiu šancu, aby si mohol naďalej vyčíňať a robiť zlé veci? Nie si celkom bez hanby, keď žiadaš Boží dom, aby ti dal ďalšiu šancu? Môžeš dostať ďalšiu šancu, keď vôbec nepoznáš svoju vlastnú prirodzenosť, a už vôbec nemáš v srdci žiadne výčitky svedomia? Takíto ľudia nemajú žiadnu hanbu, stratili všetku hanbu a sú to zlí ľudia a antikristi!

Niektorí vodcovia a pracovníci nedokážu robiť vôbec žiadnu skutočnú prácu a nedokážu ju robiť ani po tom, čo ich Zhora nejaký čas viedli a pomáhali im. Nedokážu dobre zvládnuť ani prácu v oblasti všeobecných záležitostí, čo ukazuje, že im príliš chýba kvalita. Zhora musia tiež pravidelne zisťovať a kontrolovať všetky aspekty práce a žiadať bratov a sestry, aby okamžite nahlásili akékoľvek problémy; Zhora tiež musia vykonávať previerky, poskytovať usmernenia a hovoriť v duchovnom spoločenstve o princípoch týkajúcich sa všetkých aspektov práce. Keď Zhora dohovoria v duchovnom spoločenstve o princípoch, niektorí ľudia stále nevedia, ako robiť veci, a robia ich zle, a niektorí dokonca vyčíňajú a robia zlé veci; bez ohľadu na to, akú prácu robia, nikdy nehľadajú u Zhora, nikdy nehlásia Zhora žiadne problémy, namiesto toho len robia veci pokútne – čo je to za problém? Aká je prirodzenosť týchto ľudí? Milujú pravdu? Stoja za rozvíjanie? Zaslúžia si ešte byť vodcami a pracovníkmi? Po prvé, nehľadajú predtým, ako niečo urobia; po druhé, počas toho, ako danú vec robia, nepodávajú žiadne hlásenia; a po tretie, neposkytujú žiadnu spätnú väzbu po tom, čo to urobili. Správajú sa tak hanebne, a predsa nechcú byť prepustení, a po prepustení sa nepodvolia – nie sú títo ľudia už beznádejne stratení? Povedz Mi, nie je väčšina ľudí, ktorí sú už beznádejne stratení, úplne bez hanby a hluchá voči akémukoľvek rozumu? Nič nerobia dobre, sú leniví a oddávajú sa pohodliu; pri akejkoľvek práci len otvárajú ústa, aby vydávali príkazy, a keď dohovoria, už nič iné nerobia. Nikdy nedohliadajú na prácu, nekontrolujú ju ani nesledujú a cítia odpor a nevôľu voči každému, kto tieto veci robí, a chcú, aby ten človek trpel – nie sú to klasickí antikristi? Toto je hanebnosť antikristov; nevedia, čo sú zač, správajú sa tak hanebne, a predsa chcú byť požehnaní, stále chcú súperiť o nadradenosť s Božím domom a so Zhora a stále sa chcú hádať – nekoledujú si tým o smrť? Keď je takýto odpad prepustený, je veľmi rozhorčený a vzdorovitý. Naozaj nemajú žiadnu hanbu a ani štipku rozumu! Pri konaní svojej povinnosti vyčíňajú, robia zlé veci a narúšajú a vyrušujú prácu cirkvi, a keď sú prepustení, nielenže odmietajú uznať svoje vlastné chyby, ale tiež presúvajú zodpovednosť na plecia druhých a hľadajú niekoho iného, kto by za nich niesol vinu, hovoriac: „Túto vec urobili oni a ja nie som jediný, kto je zodpovedný za tú druhú vec. O tej záležitosti diskutovali všetci spoločne a ja som nebol ten, kto to viedol.“ Neberú na seba vôbec žiadnu zodpovednosť, akoby prevzatím zodpovednosti mali byť odsúdení a vyradení a stratili všetku nádej na požehnanie. Preto by radšej zomreli, než by uznali svoje chyby a priznali, že nesú priamu zodpovednosť; namiesto toho trvajú na presunutí zodpovednosti na plecia iných. Súdiac podľa ich zmýšľania budú bojovať proti Bohu až do samého konca! Sú toto ľudia, ktorí prijímajú pravdu? Sú to ľudia, ktorí prijímajú Boží súd a napomínanie? To, že dokážu takto bojovať proti Božiemu domu, ukazuje, že s ich povahou je niečo vážne v neporiadku. Pokiaľ ide o to, ako pristupujú k svojim chybám, po prvé, nehľadajú pravdu a po druhé, neuvažujú nad sebou; tiež sa zbavujú zodpovednosti, a keď ich Boží dom určitým spôsobom charakterizuje a prepustí ich z povinnosti, bojujú proti nemu a všade, kam prídu, šíria svoje sťažnosti a negativitu, snažiac sa získať súcit Božieho vyvoleného národa. Veria v Boha, a predsa sa Mu odvažujú oponovať – nekoledujú si o smrť? Títo ľudia sú naozaj hluchí voči akémukoľvek rozumu! No a čo, že boli prepustení zo svojej povinnosti a stratili svoje postavenie? Neboli vypudení a ich právo na život im nebolo odňaté; môžu robiť pokánie, začať nanovo a znova vstať tam, kde zlyhali a padli. Antikristi nedokážu prijať ani takú jednoduchú vec – týmto ľuďom naozaj niet pomoci! Samozrejme, keď sú niektorí antikristi prepustení, navonok neochotne poslúchnu a nesprávajú sa príliš skormútene ani neprejavujú žiadny antagonizmus, ale znamená to, že prijímajú pravdu a podriaďujú sa Bohu? Nie, neznamená. Antikrist má povahu a podstatu antikrista, a to je to, čo ho odlišuje od normálneho človeka. Hoci po prepustení navonok nič nehovorí, v srdci naďalej vzdoruje. Nepriznáva si svoje chyby a bez ohľadu na to, koľko času uplynie, nikdy nebude schopný skutočne spoznať samého seba. To sa už dávno dokázalo. Na antikristovi je ešte niečo iné, čo sa nikdy nemení: bez ohľadu na to, kde robí veci, chce byť iný, chce, aby k nemu ostatní vzhliadali a vážili si ho; aj keď nemá legitímnu pozíciu a titul cirkevného vodcu alebo vedúceho tímu, stále chce vyčnievať nad ostatnými, pokiaľ ide o jeho postavenie a hodnotu. Bez ohľadu na to, či dokáže robiť nejakú prácu, akú má ľudskú prirodzenosť alebo životné skúsenosti, vymyslí všetky možné prostriedky a urobí všetko pre to, aby našiel príležitosti predvádzať sa, zabezpečiť si priazeň ľudí, získať si ich srdcia a lákať a zavádzať ich a tiež, aby si získal ich úctu. Čo chcú antikristi, aby na nich ľudia obdivovali? Hoci boli prepustení, myslia si, že „oslabený medveď je stále silnejší ako jeleň“ a že zostávajú orlom lietajúcim nad sliepkami. Nie je to arogancia a samospravodlivosť antikristov a to, čo je na nich odlišné? Nedokážu sa zmieriť s tým, že by mali byť bez postavenia, byť bežnými veriacimi a obyčajnými ľuďmi, že by mali jednoducho konať svoju povinnosť dobre, zostať nohami pevne na zemi alebo jednoducho odvádzať dobrú prácu, prejavovať svoju vernosť a čo najviac sa snažiť v práci, ktorá im pripadne. Tieto veci ich ani zďaleka neuspokojujú. Nie sú ochotní byť takým druhom človeka ani robiť také veci. Čo je ich „veľkou ašpiráciou“? Je ňou byť vážený a obdivovaný a mať moc. Takže aj keď pri mene nemá konkrétny titul, antikrist sa bude usilovať presadiť, hovoriť za seba a ospravedlňovať sa, robiac všetko, čo môže, aby sa vystavoval na obdiv, v strachu, že si ho ľudia nevšimnú alebo že mu nikto nebude venovať pozornosť. Vrhne sa na každú príležitosť, aby sa stal známejším, aby zvýšil svoju prestíž, aby viac ľudí videlo jeho dary a silné stránky a aby ukázal, že je nadradený ostatným. Pri robení týchto vecí je antikrist ochotný zaplatiť akúkoľvek cenu, aby sa predvádzal a chválil, aby si všetci mysleli, že aj keď nie je vodcom a nemá postavenie, je stále nadradený obyčajným ľuďom. Potom antikrist dosiahne svoj cieľ. Nie je ochotný byť bežným človekom, obyčajným človekom; chce moc a prestíž a chce vyčnievať nad ostatnými. Niektorí ľudia hovoria: „To je nepochopiteľné. Načo je dobré mať postavenie, prestíž a moc?“ Pre niekoho s rozumom sú moc a postavenie zbytočné a nie sú to veci, o ktoré by sa mal usilovať. Ale pre antikristov, ktorí horia ambíciami, sú postavenie, moc a prestíž životne dôležité; nikto nemôže zmeniť ich pohľad a nikto nemôže zmeniť spôsob, akým žijú, ani ich ciele existencie – to je prirodzenosť-podstata antikristov. Preto ak vidíš niekoho, kto koná svoju povinnosť proaktívne a chráni si svoje postavenie, keď ho má, a stále chce urobiť všetko, čo môže, aby si chránil svoju povesť, keď postavenie nemá – človek tohto druhu je bez nádeje na záchranu a je to skrz-naskrz antikrist.

Keď sa antikristi pred prepustením a po ňom opakovane snažia, a napriek tomu nezískajú postavenie ani moc a prestíž, po ktorých túžia, nevzdajú sa postavenia ani svojej túžby po požehnaniach. Neodložia tieto veci bokom a neobrátia sa, aby sa usilovali o pravdu alebo aby konali svoju povinnosť dobre, s nohami na zemi a poslušne. Nikdy nebudú činiť skutočné pokánie za čokoľvek, čo urobili zle, a namiesto toho budú opakovane hodnotiť svoju situáciu, napríklad takto: „Budem mať v budúcnosti nejakú nádej na získanie postavenia? Mám bez postavenia nejakú nádej na to, že budem požehnaný? Bude moja túžba po požehnaniach uspokojená? Na akej úrovni som v božom dome, v cirkvi? Kde som v hierarchii?“ Keď dospejú k záveru, že v cirkvi nemajú veľkú prestíž, že väčšina ľudí sa na nich nepozerá priaznivo a že mnohí ich dokonca používajú ako negatívny príklad, majú pocit, že ich prestíž v cirkvi bola úplne zničená, nemajú podporu väčšiny ľudí, nedokážu viac získať schválenie väčšiny ľudí a ich nádej na požehnanie je prakticky nulová. Keď to všetko vidia, keď pri svojom hodnotení dospejú k týmto záverom, ich myšlienky a postoj aj tak nebudú spočívať v tom, že odložia svoje vlastné úmysly a túžby a budú skutočne činiť pokánie pred Bohom alebo že sa plne oddajú práci pre Boha a budú verne konať svoju povinnosť. Toto im hlavou nejde – na čo teda myslia? „Keďže v božom dome, v cirkvi, nedosiahnem svoje ašpirácie ani nebudem mať žiadne postavenie, prečo by som mal pokračovať po tejto slepej ceste? Ľuďom môže prospieť zmena miesta. Veci by pre mňa mohli vyzerať naozaj lepšie, keby som išiel niekam inam. Prečo by som nemal odísť z tohto miesta, ktoré mi zlomilo srdce? Prečo neopustiť toto miesto, kde nemôžem naplniť svoje ašpirácie, kde je ťažké dosiahnuť moje ašpirácie?“ Keď antikrist myslí na tieto veci, neznamená to, že sa chystá opustiť cirkev? Chceli by ste, aby niekto taký odišiel alebo aby zostal? Mal by ho niekto presviedčať, aby zostal? (Nemal by ho nikto presviedčať a nezostane, ani keď sa ho ľudia budú snažiť presvedčiť.) Nikto ho nemôže prinútiť zostať – to je pravda. Čo je toho príčinou? Koniec koncov možno povedať, že antikristi nemilujú pravdu, takže zotrvanie v Božom dome by im spôsobilo len bolesť. Bolo by to ako snažiť sa prinútiť prostitútku, pobehlicu, aby pomáhala svojmu manželovi a vychovávala svoje deti, aby bola cnostnou ženou, dobrou manželkou a láskavou matkou. Dokázala by robiť tieto veci? (Nie.) Je to otázka prirodzenosti človeka. Takže ak vidíš, že sa antikrist chce stiahnuť, potom nech robíš čokoľvek, nesnaž sa ho presvedčiť o opaku, pokiaľ nenastane určitá situácia, keď povie: „Hoci som antikrist, chcem pracovať pre boží dom. Prinútim sa nerobiť žiadne zlo a budem vzdorovať satanovi.“ Treba ho v takomto prípade odohnať ako muchu? (Nie.) V takomto prípade môžeme nechať veci plynúť prirodzeným smerom, ale musí sa uplatniť jeden postup: na tohto antikrista musí dohliadať a dávať pozor viac ľudí a pri prvom náznaku problémov, napríklad že chce páchať zlo, musí byť rýchlo odstránený. Ak neznesie, aby na neho ostatní dohliadali a dávali pozor, cíti sa ukrivdený a nie je ochotný pracovať, ako by sa malo s takým človekom zaobchádzať? Mal by si mu pomôcť na jeho ceste a povedať: „Si talentovaný a mal by si ísť do neveriaceho sveta a realizovať svoje veľké plány. Si ryba, ktorá je pre tento rybník príliš veľká, cirkev ti nevyhovuje. Tu nemôžeš roztiahnuť krídla; táto práca nie je hodná tvojho talentu. Ak sa vrátiš do sveta, možno ťa povýšia, zarobíš veľa peňazí a budeš boháč. Možno sa staneš celebritou!“ Rýchlo ho povzbuď, aby odišiel. Ak sa usiluje o bohatstvo a postavenie a túži po výhodách postavenia, potom ho nechaj vrátiť sa do sveta pracovať a zarábať peniaze, aby sa potom stal funkcionárom a užíval si život tela. Niekto sa možno spýta, či je takéto zaobchádzanie zaobchádzaním bez milujúceho srdca. V skutočnosti, aj keď antikristovi také veci nepovieš, v srdci si bude myslieť: „Pche, jeden deň povýšený a na druhý prepustený. Dostanem postavenie, a predsa ma sledujú, dohliadajú na mňa a orezávajú ma – to je ale otrava! Takýto druh postavenia pre mňa nie je ťažké nájsť, a keby som neveril v boha, už by som bol bohatý a vysoko by som sa vyšvihol na spoločenskom rebríčku vo svete, bol by som minimálne funkcionárom na mestskej úrovni. Narodil som sa, aby som bol funkcionárom. Som vynikajúci bez ohľadu na to, čo robím vo svete, všetko robím dobre, dokážem si urobiť meno v akomkoľvek odvetví a som podnikavý.“ Aj keď mu také veci nepovieš, bude takto hovoriť, a preto by si mal rýchlo povedať nejaké príjemne znejúce slová, ktoré chce počuť, a povzbudiť ho, aby rýchlo opustil cirkev – prospeje to všetkým. Antikristi sa usilujú o postavenie, moc a prestíž; nechcú byť obyčajnými ľuďmi, ale namiesto toho chcú vždy vyčnievať nad ostatnými, až kým si nakoniec nezničia povesť a postavenie a nebudú prekliati Bohom. Takže, ste ochotní byť obyčajnými ľuďmi? (Áno.) Byť obyčajnými ľuďmi je v skutočnosti zmysluplné. Neusilovať sa o slávu a zisk a namiesto toho sa uspokojiť so skutočným životom, žiť v pokoji a radosti, byť v srdci vyrovnaný – to je správna cesta v živote. Ak chce byť niekto vždy nadradený a vyčnievať nad ostatnými, potom je to ekvivalent toho, že sa sám opeká nad ohňom a vkladá sa do mlynčeka na mäso – koleduje si o problémy. Prečo má také pocity? Je vyčnievanie nad ostatnými dobrá vec? (Nie, nie je.) Nie je to dobrá vec. A predsa antikristi trvajú na tom, že si zvolia túto cestu. Nech robíte čokoľvek, nenasledujte túto cestu!

Keď obyčajný skazený človek ešte nemá základ vo svojej viere v Boha, keď si nevyvinul skutočnú vieru v Boha, má malú vieru alebo duchovné postavenie. Keď takýto človek čelí nezdaru, myslí si, že je neschopný a že Boh ho nemiluje, že má k nemu odpor. Keď vidí, že naráža na stenu a zlyháva na každom kroku, že nedokáže uspokojiť Boha, cíti sa odradený; zažíva tiež určitú slabosť a negativitu a niekedy mu napadnú myšlienky na odchod z cirkvi. Ale to nie je to isté ako byť vzdorovitý. Je to druh myšlienky, ktorú má človek, keď je skormútený a deprimovaný, a je to úplne iná vec ako stiahnutie sa antikrista. Keď sa chce antikrist stiahnuť, radšej by zomrel, než by robil pokánie, ale keď je obyčajný skazený človek odradený a premýšľa o odchode z cirkvi, s pomocou a duchovným spoločenstvom iných, spolu s jeho vlastnou aktívnou spoluprácou a s modlitbou a hľadaním a čítaním Božích slov, ho Božie slová môžu postupne ovplyvniť, zmeniť ho a zmeniť to, či zostane alebo odíde, ako aj jeho rozhodnutie a jeho zmýšľanie. Zároveň mu Božie slová môžu pomôcť postupne rozvíjať pokánie, pozitívny postoj a odhodlanie vytrvať, čo mu umožní postupne sa stať silným. Toto je prejav procesu vstupu do života u normálneho človeka. Antikrist na druhej strane bude bojovať až do trpkého konca. Nikdy sa nebude kajať a radšej by zomrel, než by priznal, že sa mýlil, než by spoznal sám seba, než by sa vzdal svojej túžby po požehnaniach. Nevlastní ani najmenší kúsok vstupu do života. Takže niekomu takému, kto nie je ochotný pracovať alebo kto to nerobí dobre, jednoducho poraď, aby opustil cirkev. Je to múdre rozhodnutie a najmúdrejší spôsob, ako takúto záležitosť riešiť. Aj keby si mu to neporadil, dokážeš ho udržať? Dokážeš zmeniť jeho spôsob usilovania sa alebo jeho pohľad? Tieto veci nikdy nebudeš môcť zmeniť. Sú ľudia, ktorých Boží dom presviedča, aby zostali, a ktorým pomáha a ktorých podporuje, pretože ich negativita, slabosť a skazené povahy, ktoré odhalili, sú bežné u všetkých obyčajných skazených ľudí a spadajú do rámca normálnosti. Prostredníctvom duchovného spoločenstva o Božích slovách, prostredníctvom pomoci a podpory iných sa môžu postupne stať silnými, získať duchovné postavenie, rozvinúť si vieru v Boha a byť úprimní pri konaní svojej povinnosti. Toto je druh človeka, ktorému by sme mali pomáhať a presviedčať ho, aby zostal. Avšak antikristov, ktorí nechcú pracovať alebo nepracujú dobre, povzbuď, aby odišli, pretože dávno predtým, ako im poradíš odísť, si to už želali alebo boli kedykoľvek na pokraji odchodu. Toto sú rôzne prejavy a myšlienky, ktoré majú antikristi, keď čelia prepusteniu a chcú sa stiahnuť.

IV. Správanie antikristov, keď nie sú povýšení

Existuje ďalší typ človeka, ktorý sa neusiluje o pravdu. Keďže sa ľudia tohto druhu neusilujú o pravdu, nekonajú dôležité povinnosti, a v dôsledku toho v Božom dome zriedka zažívajú orezávanie, nikdy nezažili prepustenie zo svojich povinností a, samozrejme, len veľmi zriedka je im upravované pridelenie povinností. Keď však ani po niekoľkých rokoch viery v Boha nie sú povýšení, začínajú často hodnotiť, akú majú nádej na požehnanie. Najmä keď vidia Božie slová, ktoré hovoria: „Tí, ktorí sa neusilujú o pravdu, nemôžu dosiahnuť spásu,“ cítia, že ich nádeje na požehnanie sú veľmi malé, a začínajú uvažovať o stiahnutí sa. Niektorí z týchto ľudí, ktorí sa nikdy neusilujú o pravdu, majú určité vedomosti a silné stránky, a pretože neboli povýšení, cítia sa nespokojní a začínajú sa sťažovať; chcú sa stiahnuť, ale boja sa, že stratia šancu na požehnanie, no aj keď sa nestiahnu, stále nebudú povýšení – cítia sa, akoby boli medzi dvoma mlynskými kameňmi. Čo si o tejto veci myslíte vy? Hoci sa títo ľudia neusilujú o pravdu, niektorí z nich sú pomerne učenliví a cieľavedomí; bez ohľadu na to, akú povinnosť konajú, sú vždy ochotní získať príslušné odborné znalosti, vždy chcú byť povýšení Božím domom a túžia po dni, keď budú môcť vyniknúť, a tým získať postavenie a rôzne výhody, ktoré chcú. Navonok sa ľudia tohto druhu v prítomnosti iných javia ako tichí, nenápadní, usilovní a svedomití, no ich srdcia sú plné ambícií a túžob. Aké je ich heslo? Príležitosť praje pripraveným. Navonok sú úplne nenápadní a nepredvádzajú sa, nesúperia o veci ani po nich nechniapu, no v srdci majú „veľkolepú ašpiráciu“. Preto keď vidia, že niekto bol povýšený a stal sa v cirkvi vodcom alebo pracovníkom, cítia sa o niečo viac rozrušení a sklamaní. Bez ohľadu na to, kto je povýšený, rozvíjaný alebo poverený nejakou dôležitou úlohou, pre nich je to vždy rana. Dokonca aj keď si bratia a sestry niekoho vysoko vážia, chvália ho a podporujú, cítia v srdci závisť a zármutok a niektorí z nich dokonca v súkromí ronia slzy a často sa pýtajú sami seba: „Kedy si budú vysoko vážiť mňa a kedy budem ja vymenovaný ? Kedy ma spoznajú Zhora? Kedy vodca uvidí moje silné stránky, moje prednosti, moje dary a talenty? Kedy budem povýšený a rozvíjaný?“ Cítia sa skľúčení a negatívni, ale nechcú takto pokračovať ďalej, a tak sa v súkromí povzbudzujú, aby neboli negatívni, aby mali dostatočne pevnú vôľu vytrvať, aby sa nedali odradiť neúspechmi a nikdy sa nevzdali. Často sa napomínajú: „Som človek s veľkolepou ašpiráciou. Nesmiem byť ochotný byť obyčajným, bežným človekom, nesmiem sa uspokojiť s rušným, priemerným životom. Moja viera v boha musí byť výnimočná a prinášať veľké úspechy. Ak budem naďalej žiť takýmto tichým a priemerným životom, bude to také zbabelé a ubíjajúce! Nemôžem byť takým človekom. Budem pracovať dvakrát tvrdšie, dobre využijem každú chvíľu, budem viac čítať a recitovať božie slová, získavať vedomosti a viac študovať túto profesiu. Musím dokázať všetko, čo dokážu iní ľudia, a musím byť schopný hovoriť v duchovnom spoločenstve o veciach, o ktorých vedia v duchovnom spoločenstve hovoriť iní.“ Po určitom období tvrdej práce prichádzajú cirkevné voľby, ale oni stále nie sú zvolení. Zakaždým, keď cirkev hľadá niekoho, koho by rozvíjala, povýšila a poverila dôležitou úlohou, nevyberú ich; zakaždým, keď si myslia, že majú nádej na povýšenie, sú nakoniec sklamaní, a každé sklamanie spôsobuje, že sa cítia zronení a negatívni. Veria, že byť požehnaný v ich viere v Boha je pre nich niečo veľmi vzdialené, a tak im v mysli vyvstáva myšlienka na stiahnutie sa. Nie sú však ochotní stiahnuť sa, ale namiesto toho sa chcú znova tvrdo usilovať a bojovať. Čím viac sa takto usilujú a bojujú, tým viac túžia po tom, aby ich niekto odporučil, aby boli povýšení. Túto túžbu pociťujú čoraz viac a to, čo nakoniec dostanú na oplátku, je stále len sklamanie, a takto ich trýzni ich márnivosť a túžba po požehnaní. Každé sklamanie pociťujú, akoby boli pálení a kalení v ohni. Nemôžu získať to, čo chcú; chcú sa stiahnuť, ale cítia, že nemôžu; nemôžu uchopiť to, čo chcú uchopiť, a ostáva im len sklamanie, skľúčenosť a nekonečné čakanie. Chcú sa stiahnuť, ale boja sa, že stratia veľké požehnania, a čím zúfalejšie chcú popadnúť požehnania, tým menej sú toho schopní. Výsledkom toho je, že upadajú do stavu, v ktorom neustále zápasia medzi nádejou na požehnanie a trýzňou zo sklamania, a to im spôsobuje veľkú bolesť v srdci. Ale budú sa v tejto veci modliť k Bohu? Nie, nebudú. Myslia si: „Načo sa modliť? Bratia a sestry ma nechvália a vodcovia o mne nemajú vysokú mienku, môže teda boh urobiť výnimku a dať mi dôležitú úlohu?“ Vedia, že vkladanie nádejí do iných im prinesie sklamanie a že ani vkladanie nádejí na požehnanie do Boha nie je isté. Keďže videli Božie slová, ktoré hovoria: „Tí, ktorí sa neusilujú o pravdu, nemôžu dosiahnuť spásu,“ cítia sa zronení a sklamaní. V cirkvi im nikto nevenuje pozornosť a nevidia žiadnu nádej. Keď sa sami sebe pozrú do tváre, stále nevidia žiadnu nádej na získanie požehnaní a myslia si: „Mám sa stiahnuť alebo zostať? Naozaj nemám žiadnu nádej na požehnanie?“ Roky plynú, zatiaľ čo oni váhajú a stále dookola o týchto veciach uvažujú, a stále sa im nedarí byť povýšení alebo dosadení na dôležitú pozíciu. Chcú súperiť o postavenie, ale cítia, že to nie je veľmi rozumné ani správne, hanbia sa to urobiť, ale ak nebudú súperiť o postavenie, kedy budú vôbec povýšení a dostanú dôležitú úlohu? Myslia na ľudí, ktorí veria v Boha po ich boku, ktorí sa s nimi zúčastňujú zhromaždení a konajú s nimi povinnosti. Toľkí z nich boli povýšení a dostali dôležité úlohy, zatiaľ čo im samým sa nedarí dostať dôležitú úlohu, nech sa snažia akokoľvek, a cítia sa zmätení a nevidia východisko. Nikdy s nikým nehovoria v duchovnom spoločenstve ani sa nikomu neotvoria o svojich nápadoch, svojich stavoch, svojich myšlienkach a názoroch, svojich odchýlkach a nedostatkoch – sú úplne uzavretí. Zdá sa, že hovoria celkom rozumne a javí sa, že konajú tak trochu racionálne, no ich vnútorné ambície a túžby sú veľmi intenzívne. Tvrdo sa usilujú a bojujú, znášajú utrpenie a platia cenu, aby dosiahli svoje ambície a túžby, a pre svoje nádeje na požehnanie dokážu vydať všetko. Keď však nevidia výsledok, ktorý chcú dosiahnuť, naplní ich nepriateľstvo a hnev voči Bohu, Božiemu domu a dokonca voči každému v cirkvi. Nenávidia všetkých za to, že nevidia, ako veľmi sa snažia, že nevidia ich silné stránky a prednosti, a nenávidia aj Boha za to, že im nedáva príležitosti, že ich nepovyšuje ani im nedáva dôležitú úlohu. Môžu s takou obrovskou závisťou a nenávisťou zrodenou v ich srdci milovať svojich bratov a sestry? Môžu chváliť Boha? Môžu sa vzdať svojich ambícií a túžob, aby prijali pravdu, konali svoju povinnosť dobre s oboma nohami pevne na zemi a boli obyčajným človekom? Dokážu urobiť takéto rozhodnutie? (Nie.) Nielenže nemajú toto odhodlanie, ale nemajú ani túžbu kajať sa. Po tom, čo sa takto skrývali toľké roky, je ich nenávisť voči Božiemu domu, voči bratom a sestrám a dokonca voči Bohu čoraz silnejšia. Akou silnou sa stáva ich nenávisť? Dúfajú, že ich bratia a sestry nebudú schopní dobre konať svoje povinnosti, dúfajú, že práca Božieho domu bude paralyzovaná a že Boží plán riadenia stroskotá, ba dokonca dúfajú, že ich bratov a sestry chytí veľký červený drak. Nenávidia svojich bratov a sestry a nenávidia aj Boha. Sťažujú sa, že Boh nie je spravodlivý, preklínajú svet za to, že nemá spasiteľa, a ich démonická tvár je úplne odhalená. Tento typ človeka je zvyčajne hlboko skrytý a veľmi dobre sa navonok pretvaruje, predstiera, že je pokorný, mierny a milujúci, zatiaľ čo v skutočnosti je vlkom v rúchu baránka. Nikdy neodhalia svoj tajný zákerný úmysel, nikto ich nedokáže prezrieť a nikto nevie, akí v skutočnosti sú alebo čo si myslia. Tí, ktorí sa s nimi nejaký čas stýkajú, vidia, že sú to veľmi závistliví ľudia, že neustále súťažia s ostatnými a tlačia sa do popredia, že sa tak veľmi snažia prekonať ostatných a že naozaj chcú získať prvenstvo vo všetkom, čo robia. Takto vyzerajú zvonku, ale sú takí naozaj? V skutočnosti je ich túžba po požehnaniach ešte silnejšia; dúfajú, že zatiaľ čo v tichosti tvrdo pracujú, vydávajú sa Bohu a platia cenu, ostatní uvidia ich prednosti a pracovné schopnosti, a tak budú môcť dostať dôležitú úlohu v Božom dome. A aký je výsledok toho, že dostanú dôležitú úlohu? To, že môžu byť všetkými vysoko vážení a môžu konečne zrealizovať svoju veľkolepú ašpiráciu; môžu byť vynikajúcou osobnosťou medzi ostatnými, niekým, koho si všetci vysoko vážia a ku komu vzhliadajú, a všetky ich roky tvrdej práce, platenia ceny a snaženia budú stáť za to – to sú ambície a túžby, ktoré títo ľudia prechovávajú v najväčšej hĺbke svojho srdca.

Ľudia tohto druhu sa neusilujú o pravdu, a predsa chcú byť v Božom dome vždy povýšení a poverení dôležitou úlohou. Vo svojom srdci veria, že čím väčšiu pracovnú schopnosť človek má, o to dôležitejšie postavenie dostane, o to viac ho v Božom dome povyšujú a vážia si ho a o to väčšie sú jeho šance na získanie požehnaní, koruny a odmien. Veria, že ak niekomu chýba pracovná schopnosť alebo nemá nejakú prednosť, potom nie je spôsobilý na to, aby bol požehnaný. Myslia si, že dary, prednosti, schopnosti, zručnosti, úroveň vzdelania, pracovná schopnosť človeka a dokonca aj takzvané silné stránky a zásluhy v rámci jeho ľudskej prirodzenosti, ktoré sú cenené vo svete, ako napríklad odhodlanie vyniknúť a nezlomný postoj, môžu slúžiť ako kapitál na získanie požehnaní a odmien. Aký je to štandard? Je to štandard, ktorý je v súlade s pravdou? (Nie.) Nie je v súlade so štandardmi pravdy. Nie je to teda satanova logika? Nie je to logika podlého veku a podlých svetských trendov? (Je.) Súdiac podľa logiky, metód a kritérií, ktoré takíto ľudia používajú na posudzovanie vecí, spolu s ich postojom a prístupom k týmto veciam, by sa mohlo zdať, akoby nikdy nepočuli ani nečítali Božie slová, akoby o nich vôbec nič nevedeli. V skutočnosti však Božie slová každý deň počúvajú, čítajú ich a čítajú a modlia sa. Prečo sa teda ich pohľad nikdy nemení? Jedna vec je istá – bez ohľadu na to, koľko počúvajú alebo čítajú Božie slová, nikdy si v srdci nebudú istí, že Božie slová sú pravda a že sú kritériom, podľa ktorého sa všetko meria; nepochopia ani neprijmú túto skutočnosť zo srdca. Preto bez ohľadu na to, aký absurdný a skreslený môže byť ich názor, budú sa ho navždy držať, a bez ohľadu na to, aké správne Božie slová sú, budú ich odmietať a odsudzovať. To je surová prirodzenosť antikristov. Len čo sa im nepodarí získať dôležitú úlohu a ich túžby a ambície zostanú nenaplnené, odhalia sa ich rozdelené kopytá, prejaví sa ich surová prirodzenosť a chcú poprieť Božiu existenciu. V skutočnosti ešte predtým, ako poprú Božiu existenciu, popierajú, že Božie slová sú pravda. Práve preto, že ich prirodzenosť-podstata popiera pravdu a popiera, že Božie slová sú kritériom, podľa ktorého sa všetko meria, sú schopní byť takí nepriateľskí voči Bohu a uvažovať o popretí, zrade a odmietnutí Boha a o odchode z Božieho domu, keď ani po všetkom tom svojom kalkulovaní, plánovaní a tvrdej práci nie sú dosadení do dôležitej pozície. Hoci sa nezdá, že by bojovali o moc a zisk s inými ľuďmi alebo že by išli svojou vlastnou cestou či otvorene zakladali svoje vlastné nezávislé kráľovstvo, prípadne si riadili vlastné postavenie, z ich prirodzenosti-podstaty vidíme, že sú to skrz-naskrz antikristi. Myslia si, že akékoľvek ich úsilie je správne, a bez ohľadu na to, čo hovoria Božie slová, pre nich tieto slová nestoja za zmienku ani za vypočutie a určite nestoja za to, aby ich používali. Čo sú to za tvory, takíto ľudia? Božie slová na nich nemajú vôbec žiadny vplyv; nedojímajú ich, nedotýkajú sa ich sŕdc ani ich neoslovujú. Čo si teda cenia? Ľudské dary, talenty, schopnosti, vedomosti a stratégie, ako aj svoje ambície a svoje veľkolepé plány a počiny. To sú veci, ktoré si cenia. Čo sú všetky tieto veci? Sú to veci, ktoré si cení Boh? Nie. Sú to veci, ktoré si vážia a uctievajú skazené ľudské bytosti, a sú to tiež veci, ktoré si váži a uctieva satan. Sú v absolútnom rozpore s Božou cestou, Jeho slovami a tým, čo požaduje od ľudí, ktorých zachraňuje. Ale takíto ľudia si nikdy nepomysleli, že tieto veci sú zo satana, že sú podlé a idú proti pravde. Namiesto toho si všetky tieto veci cenia, pevne a neoblomne sa ich držia, považujú ich za nadradené všetkému ostatnému a používajú ich na to, aby nahradili usilovanie sa o pravdu a jej prijímanie. Nie je to nehorázne vzdorovité? A aký bude nakoniec jediný výsledok ich nehoráznej vzdorovitosti, toho, že sú takí nerozumní? To, že títo ľudia budú nespasiteľní a nikto ich nebude môcť zmeniť. Sú predurčení na takýto výsledok. Povedzte Mi, nie sú to ľudia, ktorí len tajne zbierajú sily a čakajú na svoj čas? Princíp, ktorým sa riadia, je, že skutočné zlato sa nakoniec zablyští, že sa musia naučiť tajne zbierať sily, čakať na svoj čas a na správnu príležitosť a medzitým robiť prípravy a plánovať svoju budúcnosť, svoje priania a sny. Súdiac podľa princípov, ktorými sa riadia, ich princípov prežitia, cieľov, o ktoré sa usilujú, a toho, po čom túžia vo svojej vnútornej podstate, sú títo ľudia skrz-naskrz antikristi. Niektorí ľudia hovoria: „Ale nezakladajú si antikristi svoje vlastné nezávislé kráľovstvá a nebojujú o postavenie?“ Nuž, sú takíto ľudia schopní založiť nezávislé kráľovstvo po tom, čo získajú moc? Sú schopní trýzniť ľudí? (Áno.) Keby boli pri moci, boli by schopní robiť veci v súlade s pravdou-princípmi? Boli by schopní usilovať sa o pravdu? Boli by schopní priviesť ľudí pred Boha? (Nie.) Čo by sa stalo, keby takíto ľudia dostali dôležitú pozíciu? Povýšili by ľudí, ktorí sú nadaní, výreční a vzdelaní, bez ohľadu na to, či by títo ľudia dokázali robiť danú prácu; povýšili by ľudí, ktorí sú ako oni, zatiaľ čo by zabraňovali rastu všetkých tých správnych ľudí, ktorí majú duchovné porozumenie, usilujú sa o pravdu a sú čestní. Keď nastane takáto situácia, nie je u takýchto ľudí odhalená podstata antikrista? Nie je to potom úplne zrejmé? Sú ľudia, ktorí celkom nerozumeli, keď som na začiatku povedal, že všetci tí, ktorí sa chcú stiahnuť, keď nedostanú dôležitú úlohu a nemajú nádej na požehnanie, sú antikristi. Ale vidíte teraz, že nimi sú? (Áno.)

Keď sú niektorí ľudia prepustení z funkcie vodcu a počujú, že Zhora hovoria, že už nebudú rozvíjaní ani použití, cítia sa nesmierne smutní a horko plačú, akoby boli vyradení – čo je to za problém? Znamená to, že už nebudú rozvíjaní ani použití, že ich vyraďujú? Znamená to potom, že nemôžu dosiahnuť spásu? Sú pre nich sláva, zisk a postavenie naozaj také dôležité? Ak sú človekom, ktorý sa usiluje o pravdu, mali by o sebe uvažovať, keď stratia slávu, zisk a postavenie, a cítiť skutočnú ľútosť; mali by si zvoliť cestu usilovania sa o pravdu, začať odznova a nebyť takí rozrušení ani toľko plakať. Ak vo svojom srdci vedia, že ich Boží dom prepustil, pretože nerobia skutočnú prácu a neusilujú sa o pravdu, a počujú, že Boží dom hovorí, že už nebudú povýšení ani použití, mali by sa cítiť zahanbene, cítiť, že niečo dlhujú Bohu a že Boha sklamali; mali by vedieť, že si nezaslúžia si, aby ich Boh použil, a v tom prípade sa o nich dá povedať, že majú aspoň trochu rozumu. Keď však počujú, že ich Boží dom nebude rozvíjať ani ich znova nepoužije, stanú sa negatívnymi a rozrušenými, a to ukazuje, že sa usilujú o slávu, zisk a postavenie a že nie sú človekom, ktorý sa usiluje o pravdu. Ich túžba po požehnaniach je taká silná a tak veľmi si cenia postavenie a nerobia skutočnú prácu, mali by byť preto prepustení a mali by uvažovať o svojich vlastných skazených povahách a porozumieť im. Mali by vedieť, že cesta, ktorou idú, je nesprávna, že kráčajú po ceste antikrista tým, že sa usilujú o postavenie, slávu a zisk, že nielenže ich Boh neschváli, ale urazia aj Jeho povahu, a že ak budú páchať všemožné zlo, Boh ich aj potrestá. Nemáte tento problém aj vy? Neboli by ste nešťastní, keby som teraz povedal, že nemáte žiadne duchovné porozumenie? (Áno.) Keď niektorí ľudia počujú, ako vysoký vodca hovorí, že nemajú duchovné porozumenie, majú pocit, že nie sú schopní porozumieť pravde, že ich Boh určite nechce, že nemajú nádej na požehnanie; no napriek tomu, že sú smutní, sú stále schopní normálne konať svoju povinnosť – takíto ľudia majú trochu rozumu. Keď niektorí ľudia počujú, že niekto hovorí, že nemajú duchovné porozumenie, stanú sa negatívnymi a už nechcú konať svoju povinnosť. Myslia si: „Hovoríš, že nemám duchovné porozumenie – neznamená to, že nemám nádej na požehnanie? Keďže v budúcnosti nezískam žiadne požehnania, načo ešte verím? Nebudem akceptovať, že mám len poskytovať službu. Kto by pre teba drel, keby za to nič nedostal? Nie som taký hlúpy!“ Majú takíto ľudia svedomie a rozum? Požívajú toľko Božej milosti, a predsa sa nevedia odvďačiť a dokonca nechcú ani poskytovať službu. Takíto ľudia skončili. Nedokážu ani poskytovať službu až do konca a nemajú v Boha pravú vieru; sú to pochybovači. Ak majú pre Boha úprimné srdce a pravú vieru v Neho, potom bez ohľadu na to, ako sú hodnotení, im to len umožní spoznať samých seba pravdivejšie a presnejšie – mali by k tejto veci pristupovať správne a nedovoliť, aby to ovplyvnilo ich nasledovanie Boha alebo konanie ich povinnosti. Aj keď nemôžu získať požehnania, mali by byť stále ochotní poskytovať službu Bohu až do konca a robiť to s radosťou a bez sťažností a mali by sa vydať na milosť Božiemu ovládaniu všetkého – len potom budú niekým, kto má svedomie a rozum. To, či človek získa požehnania alebo ho postihne nešťastie, je v Božích rukách, Boh má nad tým zvrchovanosť a zariaďuje to, a nie je to niečo, o čo môžu ľudia žiadať alebo na čom môžu pracovať. Namiesto toho to závisí od toho, či daný človek dokáže poslúchať Božie slová, prijať pravdu a dobre konať svoju povinnosť podľa Božích požiadaviek – Boh odplatí každému podľa jeho skutkov. Ak má niekto túto trošku úprimnosti a venuje všetku silu, ktorú dokáže pozbierať, povinnosti, ktorú má konať, potom to stačí a získa Božie schválenie a požehnanie. Naopak, ak niekto nekoná svoju povinnosť na požadovanej úrovni a dokonca pácha všemožné zlo, a napriek tomu si želá získať od Boha požehnania, nie je potom takéto konanie veľmi nerozumné? Ak máš pocit, že si neodviedol dostatočne dobrú prácu, že si vynaložil veľa úsilia, ale stále nedokážeš riešiť veci podľa princípov, a cítiš, že niečo dlhuješ Bohu, no On ťa žehná a preukazuje ti milosť, neznamená to, že ti Boh preukazuje priazeň? Ak ťa Boh chce požehnať, je to niečo, čo ti nikto nemôže vziať. Možno si myslíš, že si neodviedol veľmi dobrú prácu, ale Boh vo svojom hodnotení hovorí, že máš úprimné srdce a že si sa snažil zo všetkých síl, a chce ti preukázať milosť a požehnať ťa. Nič, čo Boh robí, nie je zlé a ty musíš chváliť Jeho spravodlivosť. Bez ohľadu na to, čo Boh robí, je to vždy správne, a aj keď prechovávaš predstavy o tom, čo Boh robí, veriac, že to, čo robí, neberie ohľad na ľudské pocity, že sa ti to nepáči, aj tak by si mal chváliť Boha. Prečo by ste to mali robiť? Neviete prečo, však? Toto sa v skutočnosti dá vysvetliť veľmi ľahko: Je to preto, že Boh je Boh a ty si človek; On je Stvoriteľ, ty si stvorená bytosť. Nie si spôsobilý požadovať, aby Boh konal určitým spôsobom alebo aby sa k tebe určitým spôsobom správal, zatiaľ čo Boh je spôsobilý klásť požiadavky na teba. Požehnania, milosť, odmeny, koruny – to, kto a ako dostane všetky tieto veci, je na Bohu. Prečo je to na Bohu? Tieto veci patria Bohu; nie sú majetkom, ktorý je spoločným vlastníctvom človeka a Boha a ktorý si môžu rovnomerne rozdeliť. Patria Bohu a Boh ich udeľuje tým, ktorým sľúbil, že im ich udelí. Ak Boh nesľúbi, že ich udelí tebe, stále by si sa Mu mal podriadiť. Ak z tohto dôvodu prestaneš veriť v Boha, aké problémy to vyrieši? Prestaneš byť stvorenou bytosťou? Môžeš uniknúť Božej zvrchovanosti? Boh má stále zvrchovanosť nad všetkými vecami a to je nemenná skutočnosť. Identitu, postavenie a podstatu Boha nemožno nikdy stotožniť s identitou, postavením a podstatou človeka a tieto veci sa nikdy nezmenia – Boh bude navždy Bohom a človek bude navždy človekom. Ak to človek dokáže pochopiť, čo by mal potom robiť? Mal by sa podriadiť Božej zvrchovanosti a Božím opatreniam – to je najrozumnejší spôsob, ako postupovať, a okrem toho niet inej cesty, ktorú si možno zvoliť. Ak sa nepodriadiš, potom si vzdorovitý, a ak vzdoruješ a hádaš sa, potom si nehorázne vzdorovitý a mal by si byť zničený. Schopnosť podriadiť sa Božej zvrchovanosti a usporiadaniu ukazuje, že máš rozum; toto je postoj, ktorý ľudia musia mať, a jedine toto je postoj, ktorý by mali mať stvorené bytosti. Napríklad, povedzme, že máš malú mačku alebo psa – sú tá mačka alebo pes oprávnení dožadovať sa toho, aby si im kúpil rôzne druhy chutného jedla alebo zábavných hračiek? Existujú nejaké mačky alebo psy, ktoré sú také nerozumné, že by kládli požiadavky svojim majiteľom? (Nie.) A existuje nejaký pes, ktorý by sa rozhodol nebyť so svojím majiteľom po tom, čo by videl, že pes v dome niekoho iného má lepší život ako on? (Nie.) Ich prirodzeným inštinktom je myslieť si: „Môj majiteľ mi dáva jedlo a miesto na bývanie, takže preňho musím strážiť dom. Aj keď mi môj majiteľ nedá jedlo alebo mi dá jedlo, ktoré nie je veľmi chutné, stále musím strážiť jeho dom.“ Pes nemá žiadne iné nepatričné myšlienky o tom, že by išiel za svoje postavenie. Či je k nemu jeho majiteľ dobrý alebo nie, pes sa tak teší, kedykoľvek príde jeho majiteľ domov, že neustále vrtí chvostom a je šťastný, ako len môže byť. Či ho má jeho majiteľ rád alebo nie, či mu jeho majiteľ kupuje chutné veci na jedenie alebo nie, vždy sa k svojmu majiteľovi správa rovnako a stále stráži jeho dom. Súdiac podľa toho, nie sú ľudia horší ako psy? (Áno.) Ľudia neustále kladú požiadavky na Boha a neustále Mu vzdorujú. Kde je koreň tohto problému? Je to tým, že ľudia majú skazené povahy, nedokážu zostať na mieste stvorených bytostí, a tak strácajú svoje inštinkty a stávajú sa satanmi; ich inštinkty sa menia na satanský inštinkt odporovať Bohu, odmietať pravdu, páchať zlo a nepodriaďovať sa Bohu. Ako sa dajú obnoviť ich ľudské inštinkty? Musia byť privedení k tomu, aby mali svedomie a rozum, aby robili veci, ktoré má človek robiť, aby konali povinnosť, ktorú majú konať. Je to ako keď pes stráži dom a mačka chytá myši – bez ohľadu na to, ako s nimi ich majiteľ zaobchádza, využívajú všetku silu, ktorú majú, aby tieto veci robili, vkladajú sa do týchto úloh celým srdcom, zostávajú na svojom mieste a plne využívajú svoje inštinkty, a tak ich má majiteľ rád. Keby to ľudia dokázali, potom by Boh nemusel hovoriť všetky tieto slová ani vyslovovať všetky tieto pravdy. Ľudia sú tak hlboko skazení, chýba im rozum a svedomie a majú nízku integritu; ich skazené povahy neustále spôsobujú problémy, odhaľujú sa v nich, ovplyvňujú ich voľby a myslenie, spôsobujú, že vzdorujú Bohu a nie sú schopní sa Mu podriadiť, a spôsobujú, že majú vždy svoje vlastné subjektívne priania, nápady a preferencie, a tak v nich pravda nikdy nemôže prevziať velenie a nemôže sa stať ich životom. To všetko sú dôvody, prečo ich Boh musí súdiť, skúšať a zušľachťovať Svojimi slovami – je to preto, aby mohli byť spasení. Na druhej strane, antikristi zohrávajú medzi ľuďmi vždy negatívne úlohy. Sú to skrz-naskrz démoni a satani; nielenže neprijímajú pravdu, ale ani neuznávajú, že majú skazené povahy, a sú tiež veľmi chamtiví a chcú od Boha získať požehnania, korunu a odmeny. Ako ďaleko zachádzajú vo svojom boji? Až do bodu, keď sú absolútne nehanební a načisto nerozumní. Ak ich po spáchaní všemožných zlých vecí odhalia a vyradia, budú v srdci prechovávať zášť. Budú preklínať Boha, preklínať vodcov a pracovníkov a nenávidieť cirkev a všetkých pravých veriacich. To plne odhaľuje ohavnú tvár všetkých zlých ľudí a antikristov.

Dvanástym bodom rôznych prejavov antikristov je: keď nemajú postavenie ani nádej na získanie požehnaní, chcú sa stiahnuť. Budeme hovoriť jednoducho o tom, čo znamená stiahnuť sa. Doslovný význam stiahnutia sa je stiahnuť sa z jedného miesta na druhé – to sa nazýva „stiahnutie sa“. V Božom dome sú vždy nejakí ľudia, ktorí nemilujú pravdu a ktorí dobrovoľne opúšťajú cirkev a bratov a sestry, pretože majú odpor k účasti na zhromaždeniach a počúvaniu kázní a nie sú ochotní konať svoju povinnosť – to sa nazýva stiahnutie sa. Toto je stiahnutie sa v doslovnom zmysle slova. Avšak, keď je niekto v Božích očiach skutočne označený za takého, čo odišiel, v skutočnosti to nie je len vtedy, keď opustil Jeho dom, keď ho už nevídať alebo keď bol vyškrtnutý zo zoznamov cirkvi. Faktom je, že bez ohľadu na to, či sa človek považuje za veriaceho v Boha a bez ohľadu na veľkosť jeho viery, ak nikdy nečíta Božie slová, je to dôkaz, že vo svojom srdci neuznáva, že Boh existuje, ani že Jeho slová sú pravdou. Pre Boha už tento človek odišiel a už sa nepočíta za člena Jeho domu. Tí, ktorí nečítajú Božie slová, sú jedným druhom ľudí, ktorí odišli. Ďalším druhom sú ľudia, ktorí sa nikdy nezúčastňujú na cirkevnom živote a na aktivitách súvisiacich s cirkevným životom, ako napríklad keď bratia a sestry spievajú chválospevy, čítajú a modlia sa Božie slová a spoločne hovoria v duchovnom spoločenstve o svojom osobnom skúsenostnom porozumení. Boh vníma týchto ľudí tak, že sa už stiahli. Je aj iný druh: tí, ktorí odmietajú konať povinnosti. Čokoľvek od nich Boží dom žiada, akýkoľvek druh práce by im zadal, akúkoľvek povinnosť by im pridelil, a to vo veľkých aj malých veciach, dokonca aj v niečom takom jednoduchom, ako je odovzdanie príležitostného posolstva – nechcú to spraviť. Oni, samozvaní veriaci v Boha, nedokážu vykonať ani len úlohy, s ktorými by vedel pomôcť aj neverec. Je to odmietanie prijať pravdu a odmietanie konať povinnosť. Bez ohľadu na to, ako ich bratia a sestry nabádajú, oni to odmietajú a neprijímajú; keď im cirkev uloží nejakú povinnosť, ktorú majú konať, ignorujú ju a uvádzajú hojné množstvo výhovoriek, aby ju odmietli. Sú to ľudia, ktorí odmietajú konať povinnosti. Takíto ľudia už z pohľadu Boha odišli. Ich odchod nie je spôsobený tým, že by ich Boží dom vyčistil alebo vyškrtol zo svojich zoznamov; skôr ide o to, že oni sami nemajú pravú vieru – nepovažujú sa za veriacich v Boha. Každý, kto spadá do jednej z týchto troch kategórií, je niekto, kto sa už stiahol. Je táto definícia presná? (Áno.) Ak nečítaš Božie slová, počítaš sa za veriaceho v Boha? Ak nežiješ cirkevným životom, ak nekomunikuješ alebo sa nestýkaš so svojimi bratmi a sestrami, počítaš sa za veriaceho? Tým menej. Okrem toho, ak odmietaš konať svoju povinnosť a neplníš si ani svoje záväzky ako stvorená bytosť, potom je to ešte vážnejšie. Tieto tri typy ľudí sú tí, ktorých Boh vníma tak, že sa už stiahli. Nie je to tak, že boli vypudení alebo vyčistení z Božieho domu; namiesto toho sa stiahli a vzdali z vlastnej vôle. Ich správanie úplne odhaľuje, že nemilujú ani neprijímajú pravdu a že sú klasickými príkladmi ľudí, ktorí sa chcú len nasýtiť chlebom a dúfajú v požehnania.

17. októbra 2020