7. Dni násilia a mučenia
Jedného letného dňa v roku 2006 okolo 11. hodiny dopoludnia som bola v dome mojej hostiteľky a počúvala som chválospevy Božích slov, keď do miestnosti zrazu vtrhla polícia a vzala mňa, moju hostiteľku, sestru Zhao Guilan, a jej 6-ročnú dcéru na policajnú stanicu.
Hneď ako ma priviedli na stanicu, niekoľko policajtiek ma násilím vyzlieklo. Keď mi zostala len spodná bielizeň, inštinktívne som sa im snažila uhnúť, aby mi už nemohli nič viac vyzliecť. Jedna policajtka sa ku mne prirútila, strhla zo mňa všetku spodnú bielizeň, veľmi dôkladne ju postláčala a pri prehliadke ju roztrhala. Po dôkladnej prehliadke celého tela ma odviedli do kancelárie. Tam policajti listovali v malom zápisníku, ktorý u mňa našli. Keď videli, že je v ňom napísaných veľa telefónnych čísel, usúdili, že som pravdepodobne vodkyňa, a tak povedali, že môj prípad nahlásia na provinčný úrad verejnej bezpečnosti. Náčelník oddelenia menom Zhu sa ma opýtal: „Kedy si začala veriť vo Všemohúceho Boha? Aká je tvoja úloha v cirkvi?“ Nepovedala som vôbec nič, a tak ma nahnevane silno chytil za sánku a zdvihol mi hlavu – stískal ma tak silno, že som sa vôbec nemohla pohnúť. Chlípne sa usmial a povedal: „Nevyzeráš zle – si pekná a mladá. Mohla by si robiť čokoľvek, ale ty chceš veriť v Boha!“ Ostatní policajti, ktorí tam boli, sa bokom chichotali. Bola som znechutená a pobúrená. Pomyslela som si: „Čo je toto za ‚ľudovú políciu‘? Je to banda grázlov, zvery!“ Náčelník Zhu sa ma znova a znova vypytoval na moje osobné údaje a na to, kto je vodcom cirkvi. Keď som im nič nepovedala, jeden z policajtov ma začal naozaj silno biť. Z bitia sa mi točila hlava a videla som rozmazane; neustále som padala a on ma zakaždým násilím vytiahol na nohy, aby ma mohol ďalej biť. Pritom kričal: „Ústredná vláda už dávno nariadila, že zabíjať takých, ako si ty, nie je zločin a nezáleží na tom, či ťa ubijeme na smrť! Ak zomrieš, môžeme ťa jednoducho vziať do hôr a zakopať. Nikto sa to nedozvie!“ Keď som videla, ako diabolsky a strašne zlovestne vyzerá, zmocnila sa ma panika a strach – bála som sa, že ma naozaj ubijú na smrť. V srdci som neustále volala k Bohu a prosila Ho, aby chránil moje srdce. V tej chvíli sa mi v mysli vynorilo niečo z Božích slov: „Tí, čo sú pri moci, sa navonok môžu zdať suroví, ale nebojte sa, lebo je to preto, že máte málo viery. Pokiaľ bude vaša viera rásť, všetko bude ľahké.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 75. kapitola) Je to absolútna pravda. Boh má moc nad všetkým, takže bez ohľadu na to, akí suroví a brutálni tí policajti boli, aj oni boli v Božích rukách. Ak by mi Boh nedovolil zomrieť, ani satan by mi nemohol vziať život. Aj keby ma policajti skutočne ubili na smrť, moja duša by bola stále v Božích rukách. Božie slová mi dodali vieru a silu a dokázala som sa pomaly upokojiť.
Keď náčelník Zhu nedostal odpoveď, ktorú chcel, zúrivo zreval: „Vidím, že uprednostňuješ ťažšiu cestu. Dnes ti tú tvoju papuľu vypáčim. Mne nikto neunikne – len za posledné dva dni som zavesil dvoch ďalších ľudí, až kým nezomreli.“ Potom k nám pristúpilo pár policajtov, spútali mi ruky a zavesili ma na železnú bránu, pričom nohy sa mi hompáľali vo vzduchu a váha celého môjho tela spočívala na mojich zápästiach. Potom tam privliekli Guilan. Celú tvár mala opuchnutú od bitia a vlasy mala úplne rozstrapatené. Policajti aj ju zavesili na železnú bránu. Náčelník Zhu sa podlo uškrnul, keď videl naše bolestivé výrazy, a povedal: „Užite si to!“ Potom sa otočil a odišiel. Postupom času bol tlak na moje zápästia z visenia v putách čoraz bolestivejší a mala som pocit, akoby mi vytrhávali ruky z kĺbov. Bola to prenikavá bolesť, z ktorej mi po celom tele stekal pot. Netrvalo dlho a moje oblečenie bolo úplne premočené. V snahe zmierniť tú bolesť som zaťala päste a snažila som sa zo všetkých síl oprieť pätami o mreže železnej brány, ale neustále som sa šmýkala dole. Srdce mi prudko bilo a lapala som po dychu. Mala som pocit, že sa každú chvíľu udusím. Keď som si spomenula, ako náčelník Zhu povedal, že za posledných pár dní takto zavesil dvoch ľudí, až kým nezomreli, desilo ma to; bála som sa, že tam naozaj zomriem. Neustále som sa modlila k Bohu: „Ó, Bože, už to takmer nedokážem zniesť. Už to dlho nevydržím – prosím, zachráň ma…“ Po modlitbe som si spomenula na chválospev Božích slov s názvom „Usiluj sa milovať Boha bez ohľadu na to, aké veľké je tvoje utrpenie“. Boh hovorí: „Počas týchto posledných dní musíte podávať svedectvo o Bohu. Nehľadiac na veľkosť vášho utrpenia, mali by ste kráčať až do úplného konca a aj pri poslednom nádychu musíte byť verní Bohu a vydať sa na milosť Božiemu ovládaniu. Iba to znamená skutočne milovať Boha a iba to je silné a hlasné svedectvo.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Iba ak zažiješ bolestné skúšky, môžeš spoznať Božiu milotu) Božie slová mi okamžite dodali vieru a silu. Môj život a smrť boli v Božích rukách a nezomrela by som, pokiaľ by to Boh nedovolil. A aj keby mi zostával len posledný nádych, musela som byť oddaná Bohu a pevne pre Neho vytrvať vo svojom svedectve. A tak som sa neustále modlila a spoliehala na Boha a po krátkej chvíli som sa pomaly dokázala upokojiť a cítila som oveľa menšiu bolesť. Keď som otočila hlavu, uvidela som na Guilaninej tvári veľmi odhodlaný výraz a v duchu som ďakovala Bohu. Vedela som, že sme to až do tohto bodu zvládli výlučne vďaka sile a viere, ktoré nám dal Boh.
Policajti nás zvesili okolo štvrtej ráno. Ruky a nohy sme mali úplne znecitlivené, a tak sme sa len zvalili na podlahu, ledva nažive. Keď náčelník Zhu videl, v akých sme bolestiach, veľmi spokojný sám so sebou sa ma spýtal: „Popremýšľala si trochu? Visieť na tých putách nie je veľmi príjemné, však?“ Ignorovala som ho. Vyzeral veľmi sebaisto – predpokladal, že to mučenie nevydržím a určite zapredám svojich bratov a sestry. Nevedel však, že čím viac nás prenasledovali, tým jasnejšie som videla, akí sú zlomyseľní a barbarskí, tým jasnejšie som videla, že komunistická strana je protibožský démon, a tým odhodlanejšie som verila, že musím pevne vytrvať vo svojom svedectve a potupiť satana. Ich výsluch pokračoval až do nasledujúceho popoludnia. Potom náčelník Zhu prijal hovor a počula som ho povedať: „Na túto ženu nič nefunguje – nejde to ani po dobrom, ani po zlom. Prípady riešim už desaťročia, ale takýto ťažký som ešte nemal!“ Po zložení telefónu mi začal nadávať: „Vy, čo veríte vo Všemohúceho Boha, ste tvrdí ako kameň! Nechce sa mi veriť, že ťa nedonútim rozviazať jazyk. Dnes ťa prevezieme inam, tam to už nebudeš mať také ľahké. Mám spôsoby, ako ťa donútiť hovoriť!“ Potom s ďalším policajtom vošli do vedľajšej miestnosti. Veľmi tlmene som ho počula povedať: „Vezmite ju do hadej jamy a hoďte ju tam nahú. To jej rozviaže jazyk!“ Keď som počula slová „hadia jama“, strhla som sa. Bola som vydesená. Pri pomyslení na hady plaziace sa všade naokolo mi po celom tele naskočila husia koža, a tak som sa rýchlo pomodlila k Bohu a prosila Ho, aby mi dal odvahu, aby som nikdy nebola judášom a nezradila Ho, aj keby ma naozaj hodili do jamy s hadmi. Po modlitbe som si spomenula na Daniela, ktorého hodili do jamy s levmi; tie ho nepohrýzli, pretože to Boh nedovolil. Nebola som aj ja úplne v Božích rukách? Vďaka týmto myšlienkam som sa dokázala pomaly upokojiť. Neskôr náčelník Zhu prijal hovor, povedal, že musí riešiť naliehavý prípad, a potom rýchlo odišiel v sprievode ďalšieho policajta. V momente, keď odišiel, policajtovi, ktorý na mňa zostal dohliadať, volali z rodiny a povedali mu, že jeho synovi sa niečo stalo a je v kritickom stave. Pripútal ma k železnej stoličke, a potom urýchlene odišiel. Bezpochyby som vedela, že Boh vypočul moju modlitbu a pripravil mi východisko. Znova som sa pomodlila: „Bože, videla som Tvoje obdivuhodné skutky a vzdávam Ti vďaku!“
Keď policajti videli, že výsluch nepriniesol žiadne výsledky, boli takí nahnevaní, že mi nedovolili spať. Bola som veľmi unavená, ale zakaždým, keď som zavrela oči, policajt ma ihneď schmatol za ramená a veľmi silno mnou zatriasol, pričom kričal: „Chceš spať? Chceš spať?“ Takto ma znova a znova desili a nedovolili mi spať. Policajti ma mučili štyri dni a štyri noci a nedali mi najesť, napiť ani mi nedovolili spať. Z mučenia som bola neuveriteľne zoslabnutá, v žalúdku som cítila bodavú bolesť, ťažko sa mi dýchalo a celé telo som mala extrémne vyčerpané. Bez ohľadu na to, ako ma vypočúvali, som im však nič nepovedala. Keď náčelník Zhu videl, že žiadna z ich praktík nefunguje, nahnevane tresol dverami a odišiel. Keď sa vrátil, niesol tri alebo štyri husto popísané papiere. Hodil ich na stôl, prikázal mi podpísať priznanie a nechať odtlačok palca. Povedala som: „Nič z tohto som nepovedala, takže to nepodpíšem.“ Nato dal ostatným policajtom signál a niekoľkí z nich sa ku mne vrhli, jedni mi ťahali ramená a ďalší mi veľmi silno stláčali zápästia, čím ma prinútili roztvoriť päste. Potom mi nasilu otlačili celú dlaň na to falošné priznanie. Náčelník Zhu ho zdvihol a veľmi spokojne povedal: „Pch! Stále sa mi snažíš vzdorovať? Myslíš si, že ti prejde, keď nič nepovieš? Aj tak ťa môžem dať usvedčiť a odsúdiť na osem až desať rokov!“
V ten večer ma policajti vzali do opustenej továrne a prikázali mi vyzuť si topánky a ponožky, takže som zostala bosá. Potom sa dvaja z nich postavili vedľa mňa, každý ma držal z jednej strany pod pazuchou a viedli ma tmavou chodbou, ktorá bola čím ďalej, tým tmavšia. Vlasy mi stáli dupkom. Previedli ma cez tri železné brány, a potom ma hodili do akejsi miestnosti. V kúte som zbadala muža zviazaného ťažkými reťazami. Ruky a nohy mal naširoko roztiahnuté a slabo stonal. Zo steny viselo množstvo hrubých reťazí a boli tam elektrické obušky a železné tyče. Cítila som sa, akoby som sa prepadla do pekla. Bola som vydesená a mala som pocit, že tentoraz tam určite zomriem. Znova a znova som sa modlila k Bohu. Potom jeden policajt výhražne povedal: „Ak si pohneš, ešte stále máš čas sa priznať. Budeš hovoriť, alebo nie?“ Povedala som: „Neporušila som žiadne zákony. Nemám sa k čomu priznať.“ Chladne sa uškrnul, mávol rukou, a potom na mňa dvaja ďalší policajti skočili ako vlci a rýchlo ma pritlačili k podlahe. Zúrivo som sa zmietala, ale oni mi pevne kľakli na nohy a strhli zo mňa košeľu a nohavice, zatiaľ čo som sa zúfalo snažila klásť odpor. Roztrhali mi všetko oblečenie a nakoniec ma nechali ležať nahú tvárou nadol na podlahe. Potom mi z celej sily kľakli na stehná a vykrútili mi ruky za chrbtom tak, že som sa nemohla pohnúť. Ďalší policajt vzal elektrický obušok a začal mi ako zmyslov zbavený dávať elektrošoky po celom páse, chrbte a zadku. Z každého zásahu mi telo opuchlo a stŕplo a mala som pocit, že bolesť mi prevŕtava kosti. Celá som sa nekontrolovateľne triasla a nohy mi hádzalo o zem. Čím viac som sa zmietala, tým pevnejšie ma držali. Jeden z policajtov využil situáciu a obchytkával mi zadok, pričom sa šialene smial a hovoril vulgárnosti. Ďalší policajt počas toho, ako mi dával elektrošoky, kričal: „Budeš hovoriť, alebo čo? Uvidíš, že ťa k tomu donútim!“ Po tom, čo ma päť alebo šesťkrát zasiahli prúdom, ma prevrátili, znova mi silno kľakli na stehná a ďalej mi dávali elektrošoky do hrude, brucha a slabín. Keď mi dávali elektrošoky v oblasti brucha, mala som pocit, akoby sa mi žalúdok a črevá miesili dokopy – neskutočne to bolelo. Pri zásahoch do hrude som cítila, ako sa mi sťahuje srdce, a lapala som po dychu. Keď mi dali elektrošok do slabín, mala som pocit, akoby sa mi do tela zrazu zabodla hrsť ostrých klincov, a vyrazilo mi to dych. Tá bolesť sa jednoducho nedá opísať slovami.
Potom som omdlela. Neviem, koľko času prešlo, kým ma obliali studenou vodou, aby ma prebrali, a potom pokračovali v elektrošokoch. Jeden z policajtov mi dokonca štípal bradavky, ťahal ich nahor, potom silno stláčal nadol a robil to znova a znova štyri alebo päť minút. Mala som pocit, že mi tie bradavky odkrúti – bola to veľmi ostrá bolesť. Ďalší policajt mi zároveň dával elektrošoky do pŕs. Pri každom zásahu som mala pocit, akoby mi z pŕs odlupovali mäso, akoby mi malo prestať biť srdce. Celá som bola zaliata potom a nedokázala som sa prestať triasť. Pokračovali s elektrošokmi, zahrávali sa so mnou a celý ten čas rozprávali odporné veci. Mala som pocit, akoby to boli zlí duchovia a diabli z pekla, ktorí sa vyžívajú v mučení ľudí pre vlastné potešenie. Neskôr som mala také strašné bolesti, až som sa napokon pomočila, a potom som znova omdlela. Prešiel nejaký čas, neviem ako dlho, kým ma opäť prebrali studenou vodou a ďalej mi dávali elektrošoky do hrude, brucha a slabín. Mala som pocit, akoby mi z tých všetkých zásahov horelo telo. Jeden z policajtov popritom kričal: „Kde je teraz ten tvoj Boh? Nech ťa príde zachrániť! Ja som tvoj boh!“
Z elektrošokov som znova a znova omdlievala a oni ma zakaždým obliali vodou, aby ma prebrali. Nakoniec mi už nezostala vôbec žiadna sila, aby som sa vzpierala alebo sa aspoň pohla. Polomŕtva som ležala na podlahe a cítila nesmierny smútok, hnev a bolesť. Nemala som potuchy, ako dlho ma ešte budú trýzniť a týrať. Naozaj som to už nedokázala zniesť a chcela som si odhryznúť jazyk a zabiť sa, aby som to utrpenie čím skôr ukončila. Práve keď som bola na pokraji zrútenia, spomenula som si na tento chválospev: „Satan ma neuveriteľne zdevastoval. Videla som diablovu tvár. Nemôžem zabudnúť na veky nenávisti. Radšej zomrieť, než sa pokloniť satanovi! Boh sa stal telom, len aby spasil človeka, znášajúc trýzeň a poníženie. Tešila som sa toľkej Božej láske, tak ako by som mohla spočinúť bez toho, aby som sa Mu odplatila? Ako ľudská bytosť musím povstať a položiť svoj život ako svedectvo o Bohu. Moje telo sa môže zlomiť, no moje srdce silnie. Budem verná Bohu až do smrti, bez akejkoľvek ľútosti. Podriadim sa hoci aj na smrť, ak by som tým Boha aspoň raz uspokojila.“ Spomenula som si na to, ako sa Boh stal telom a vytrpel obrovské poníženie len preto, aby spasil ľudstvo, ako vyjadruje Svoje slová, aby nás polieval a živil. Boh pre nás vynaložil toľko krvi Svojho srdca a od môjho zatknutia bol stále pri mne, viedol ma a chránil. Tešila som sa toľkej Božej milosti, ale čo som kedy urobila ja pre Neho? Svätci po celé veky dokázali obetovať sami seba a preliať vlastnú krv a zomreli ako mučeníci pre Boha, ale ja som už po troche utrpenia chcela hľadať únik v smrti. Bola som taký zbabelec! Čo to len bolo za svedectvo o Bohu? Nedovoľovala som náhodou satanovi, aby sa mi vysmial? Pri tejto myšlienke som sa v duchu pomodlila: „Bože, bez ohľadu na to, ako ma satan mučí, nikdy sa nepoddám. Budem žiť pre Teba.“
Potom mi znova a znova dávali elektrošoky, ale ja som len zaťala zuby a ani som nepípla. Keď som po poslednom zásahu elektrickým prúdom odpadla, ocitla som sa na mieste, kde som v diaľke videla horu v tvare orlieho zobáka, obklopenú uschnutými stromami a suchým, odumretým bambusom, kvetmi a trávou. Iba tá hora bola zelená. K hore stúpalo množstvo ľudí so suchými, popraskanými perami a niektorí po ceste zomreli od smädu. Aj ja som bola strašne vysmädnutá a keď som sa dostala k úpätiu hory, počula som z nej zvuk tečúcej vody. Okamžite som na ňu začala liezť a keď som sa s námahou vyštverala do polovice, dokázala som zdvihnúť hlavu a napiť sa vody, ktorá kvapkala z orlieho zobáka. Chutila tak sladko! Ako som pila, začula som spev. Otočila som hlavu a uvidela som dva rady ľudí oblečených celých v bielom, ako spievajú chválospev; vyzerali ako anjeli. Toto boli slová tej piesne: „V diele posledných dní je od nás požadovaná tá najväčšia viera a láska a môžeme zakopnúť aj kvôli najmenšej neopatrnosti, pretože táto etapa diela sa líši od všetkých predchádzajúcich: Boh zdokonaľuje práve vieru človeka, ktorá je neviditeľná a nehmatateľná. Boh robí to, že mení slová na vieru, lásku a život. Človek sa má dostať do bodu, keď znesie stovky zušľachtení a keď bude jeho viera väčšia ako Jóbova, čo si od neho vyžaduje, aby vydržal neuveriteľné utrpenie a najrôznejšie muky, a predsa sa nikdy od Boha neodvrátili. Keď je podriadený až na smrť a má veľkú vieru v Boha, potom je táto etapa Božieho diela hotová.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Cesta… (8)) Zvuk piesne sa rozliehal v údolí – bol jasný, melodický a krásny. Počúvať ho bolo pre mňa také príjemné a inšpirujúce. Potom som sa zrazu prebudila. Stále som mala veľké bolesti, ale v srdci som cítila pokoj. Uvidela som jedného policajta, ako vyčerpaný oddychuje na stoličke a ťažko dýcha. Ďalší policajt povedal: „Musím uznať – táto žena je zo železa. Nič ju nedokáže zabiť.“ Keď som to počula, vzdala som Bohu vďaku a chválu. Bol to Boh, kto ma osvecoval, umožnil mi vidieť túto víziu, dodal mi silu a viedol ma týmto ťažkým obdobím. Moja viera v Boha vzrástla. Neskôr mi jeden z policajtov hodil košeľu a nohavice a skleslo odišiel. Z elektrošokov som bola taká zoslabnutá a mala som také bolesti, že som sa nedokázala ani posadiť. S obrovským úsilím sa mi podarilo obliecť si veci poležiačky na podlahe, ale spodnú bielizeň som nikde nevidela a oblečenie mi dotrhali. Ledva som sa ním dokázala zakryť. Mala som pocit, akoby mi elektrošoky zodrali vrstvu kože, a oblečenie sa mi bolestivo lepilo na živé mäso. Rany, ktoré som utŕžila z elektrošokov, sa hojili vyše roka a zanechali mi pretrvávajúce príznaky. Odvtedy často mávam nekontrolovateľné kŕče v celom tele, nedokážem otvoriť sánku a celé telo sa mi stiahne. Ak sa to stane v noci, nemôžem dobre spať a na druhý deň som vyčerpaná a bez energie.
Na piaty deň môjho zatknutia ma policajti previezli do zadržiavacieho domu. Po piatich dňoch bez jedla a vody som mala hrdlo také suché, že som nedokázala prehltnúť. Ostatné väzenkyne mi priniesli kopu studenej suchej ryže, paličkami mi nasilu otvorili ústa, natlačili mi ju dnu a kričali: „Rýchlo to prehltni, inak uvidíš!“ Bolo to ako prehĺtať klince – hrdlo ma bolelo tak veľmi, až mi po lícach stekali slzy. Takéto ponižovanie a šikana tam boli na dennom poriadku. Jedného dňa šéfka cely odniekiaľ zohnala nožnice, pritlačila ma na stoličku a spýtala sa niekoľkých ďalších väzenkýň, aký účes by mi mala urobiť. Jedna z nich povedala: „Je pobožná, tak ju ostrihaj na bosorku!“ Šéfka cely mi okamžite odstrihla vrkoče a ostatné od nadšenia vybuchli do smiechu, keď videli to strapaté hniezdo na mojej hlave. Ďalšia z nich povedala: „Urob jej účes, aký majú mníšky!“ Šéfka cely mi odstrihla veľkú časť vlasov tak, že mi bolo vidieť pokožku na hlave, a ostatné opäť vybuchli do smiechu. Toto poníženie pre mňa bolo hrozné a nedokázala som zadržať slzy. Po tom, čo som visela na putách a dávali mi elektrošoky, som nedokázala zdvihnúť ruky ani nohy a pri pokuse o chôdzu ma nohy neskutočne boleli. Napriek tomu som musela s ostatnými robiť každodennú rozcvičku, dvíhať nohy vysoko a naozaj silno nimi dupať po zemi a robiť pri tom veľký hluk. Tieto pohyby boli zakaždým veľmi bolestivé. Bola som celá zoslabnutá, bez akejkoľvek sily a nedokázala som udržať rytmus, takže ma šéfka cely štípala do tela, až mi zostávali modriny. Obzvlášť nepríjemné to bolo počas menštruácie. Nebol tam žiadny toaletný papier, nemala som spodnú bielizeň a šéfka cely mi dala len jednu väzenskú uniformu, takže som mala nohavice od krvi a nemohla som sa prezliecť. Látka uniformy bola navyše veľmi drsná, takže keď na nej krv zaschla, stvrdla. Rany po elektrošokoch na slabinách sa mi ešte nezahojili, takže chôdza ma veľmi bolela a vždy, keď sme cvičili, uniforma sa mi o tieto rany bolestivo odierala, z čoho som mala pocit, akoby ma rezali nožom. Najhoršie na tom celom bolo, že bez toaletného papiera som nemala inú možnosť, než sa umývať studenou vodou. Predtým, ako som sa stala veriacou, som zvykla silno krvácať a bála som sa, že sa mi to z tej studenej vody vráti. Počas tých dní som mala pocit, že to už naozaj nezvládnem. Nevedela som, kedy sa to všetko skončí, a nechcela som v tom väzení démonov zostať už ani o chvíľu dlhšie. Keď moje utrpenie dosiahlo určitý bod, znova som myslela na smrť. Keď som si uvedomila, že sa moje srdce vzďaľuje od Boha, pomodlila som sa a prosila Boha, aby ma viedol a pomohol mi túto situáciu prekonať. Potom som si jedného dňa spomenula na tento úryvok Božích slov: „Keď čelíš utrpeniu, musíš byť schopný odložiť svoje starosti o telo bokom a nesťažovať sa na Boha. Keď sa Boh pred tebou skrýva, musíš mať vieru, aby si Ho nasledoval a aby si si zachoval svoju predchádzajúcu lásku bez toho, že by si jej dovolil zmeniť sa alebo sa vytratiť. Bez ohľadu na to, čo Boh robí, musíš sa Ním nechať ovládať, ako si želá, a radšej preklínať svoje telo, než sa na Neho sťažovať. Keď čelíš skúškam, musíš radšej znášať bolesť z toho, že sa vzdáš toho, čo miluješ, a horko plakať namiesto zlyhania v uspokojení Boha. Len to je pravá láska a pravá viera.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Tí, ktorí majú byť zdokonalení, musia prejsť zušľachťovaním) Prostredníctvom Božích slov som pochopila, že mi dovolil zažiť prenasledovanie veľkým červeným drakom, aby ma vyskúšal a zistil, či v Neho mám pravú vieru. Pripomenulo mi to Jóba a Petra. Na Jóba zaútočil a mučil ho satan – celé telo mu posiali vredy, z čoho bol nesmierne utrápený a sedel v kope popola, škrabajúc si telo črepinami. Napriek tomu sa na Boha nesťažoval, ale chválil Jeho meno. Peter bol pre Boha ukrižovaný dolu hlavou a dokázal sa podriadiť až do smrti, čím podal zvučné svedectvo. Obaja podali svedectvo o Bohu uprostred svojho utrpenia. V porovnaní s nimi som mala naozaj príliš malú vieru. Čím viac som o tom premýšľala, tým viac som sa hanbila, a tak som sa v duchu pomodlila: „Ó, Bože, bez ohľadu na utrpenie, chcem Ťa nasledovať! Čím viac ma veľký červený drak mučí, tým viac sa chcem na Teba spoliehať, pevne vytrvať vo svojom svedectve a potupiť satana!“
Potom jedného dňa policajti predvolali môjho manžela. Keď videl, že som bola zmučená do takého stavu, že som už ani nevyzerala ako človek, priamo na mieste sa rozplakal a povedal: „Ako môžeš znášať takúto trýzeň? Náčelník Zhu povedal, že ak im jednoducho povieš, čo vieš, môžeme ísť domov.“ Keď náčelník Zhu videl, že stále odmietam hovoriť, zavolal mojej dcére. V slzách povedala: „Mami, kde si? Učitelia a ostatné deti v škole hovoria, že som dcéra vodkyne kultu. Všetci ma šikanujú a ignorujú. Každý deň sa schovávam v kúte triedy a plačem…“ Odtiahla som si telefón od ucha. Naozaj som už nedokázala počúvať ďalej. Cítila som sa, akoby mi v srdci otáčali nožom, a nedokázala som prestať plakať. Náčelník Zhu využil túto príležitosť a povedal: „Jednoducho s nami hovor. Prezraď nám jeden dom, kde sa uchovávajú cirkevné peniaze, len jeden, a budeš sa môcť vrátiť k rodine.“ V tej chvíli som sa cítila trochu slabá. Pomyslela som si, že ak nikdy nič nepoviem, môj manžel a dcéra do toho budú zatiahnutí tiež, takže by som možno mohla prezradiť nejaké informácie, ktoré nie sú až také dôležité. Potom som si uvedomila, že to nie je v súlade s Božím úmyslom, a tak som sa rýchlo pomodlila a prosila Boha, aby chránil moje srdce, aby som dokázala zvíťaziť nad týmto satanovým pokušením. Potom som si spomenula na niečo, čo povedal Boh: „Môj ľud by mal byť vždy na stráži pred satanovými úkladmi, strážiť pre Mňa bránu Môjho domu… aby sa vyhli pádu do satanovej pasce, keď by už bolo príliš neskoro na ľútosť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Božie slová celému vesmíru, 3. kapitola) Osvietenie Božích slov prišlo práve včas. Zrazu som si uvedomila, že satan sa snaží využiť moju lásku k rodine, aby na mňa zaútočil a prinútil ma zradiť Boha. Nemohla som naletieť na jeho trik – nemohla som pre rodinu zapredať bratov a sestry. A potom som si spomenula na niečo ďalšie z Božích slov: „Za pravdu musíš znášať ťažkosti, musíš sa pravde obetovať, musíš pre pravdu strpieť poníženie a musíš podstúpiť viac utrpenia, aby si získal viac pravdy. Toto by si mal urobiť. Pravdu nesmieš odhodiť pre potešenie z rodinnej harmónie a nesmieš stratiť celoživotnú dôstojnosť a integritu pre dočasný pôžitok. Mal by si sa usilovať o všetko, čo je krásne a dobré, a mal by si sa usilovať o cestu života, ktorá je zmysluplnejšia.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Skúsenosti Petra: Jeho poznanie o napomínaní a súde) Keď som premýšľala nad Božími slovami, cítila som obrovskú vinu a výčitky svedomia. Spomenula som si na Jóba, ktorého pokúšal satan, ako prišiel o svoje deti a všetok svoj majetok a ako sa napriek tomu na Boha nesťažoval. Udržal si vieru v Boha a podal o Ňom úžasné a zvučné svedectvo. Ja som však tvárou v tvár pokušeniam policajtov bola ochotná zapredať bratov a sestry a zradiť Boha, len aby som ochránila záujmy svojej rodiny. Nemala som ani kúsok svedomia; bola som nesmierne sebecká a opovrhnutiahodná a ubližovala som Bohu. Zakaždým, keď som bola v núdzi, Boh bol pri mne, viedol ma a chránil, a Svojimi slovami mi dodával vieru a silu. Jeho láska ku mne je skutočne pravá a teraz, keď nastal čas, aby som sa rozhodla, som nemohla zapredať ostatných členov cirkvi pre svojho manžela a dcéru. Osud každého človeka v živote je predurčený Bohom a osudy môjho manžela a dcéry boli v Božích rukách. Nerozhoduje o nich satan. Vedela som, že by som mala všetko zveriť Bohu. Keď som o tom takto premýšľala, to, čomu čelila moja rodina, ma už nerozrušovalo a bola som odhodlaná vzdorovať telu a pevne pre Boha vytrvať vo svojom svedectve.
Na 28. deň od môjho zatknutia poslali policajti mňa a Guilan do zadržiavacieho strediska a zatvorili nás s prostitútkami, ktoré sa nakazili pohlavne prenosnými chorobami. Bola to cela, ku ktorej sa nechceli priblížiť ani samotní policajti. Niektoré z väzenkýň mali po celom tele rany, koža im hnila a odpadávala a niektoré mali na genitáliách hnisajúce vredy, ktoré im spôsobovali neznesiteľné bolesti; prikrývali sa špinavými plachtami a zvíjali sa na betónových posteliach. Neboli tam dostupné žiadne lieky, a tak im nezostávalo nič iné, len si bolesť zmierňovať soľou a zubnou pastou. Na niektorých kúskoch spodnej bielizne, ktoré si oprali a zavesili von vyschnúť, dokonca spod švov vyliezali filcky. Pomyslela som si: „Toto nie je miesto pre ľudí; je to semenisko nákazy! Ako môžem ďalej žiť, ak sa tu nakazím nejakou pohlavnou chorobou alebo AIDS?“ Keďže som sa trochu bála, pomodlila som sa k Bohu a prosila Ho, aby ma chránil a viedol. Potom som si spomenula na niečo, čo povedal: „Zo všetkého, čo sa vo vesmíre deje, neexistuje nič, v čom by som nemal posledné slovo. Existuje niečo, čo nie je v Mojich rukách?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Božie slová celému vesmíru, 1. kapitola) Áno, všetko je v Božích rukách a pokiaľ by to On nedovolil, nenakazila by som sa žiadnou infekciou počas toho, ako som žila s týmito ženami; ak by som sa naozaj nakazila, bolo by to niečo, čo som musela zažiť. Tieto myšlienky utíšili môj strach a dokázala som pokojne čeliť tejto situácii. Počas nasledujúcich šiestich mesiacov, hoci som spala a jedla spolu s tými ostatnými väzenkyňami, som sa vďaka Božej ochrane ničím nenakazila.
Počas pobytu v zadržiavacom stredisku na mňa policajti nasadili zopár donášačov, aby sa mi votreli do priazne a získali informácie o cirkvi. Krátko po tom, čo ma zavreli do zadržiavacieho strediska, sa mi do priazne začala vtierať jedna väzenkyňa. Hovorila, že aj ona chce byť veriacou a že naozaj obdivuje tých, ktorí sú v cirkvi vodcovia alebo pracovníci, a potom sa ma spýtala, či som vodkyňa. V tej chvíli som okamžite zbystrila pozornosť a rýchlo som zmenila tému. Odvtedy zakaždým, keď nadhodila niečo o viere v Boha, som zvrtla reč inam, takže zo mňa nič nedostala. Netrvalo dlho a zo zadržiavacieho strediska odišla. Krátko nato, keď som jedného dňa prechádzala okolo mužských ciel, jeden z väzňov mi hodil lístoček. Stálo v ňom, že ho zatkli za kázanie evanjelia a bol odsúdený na rok a pol. Tiež napísal, že dúfa, že by sme si mohli navzájom pomáhať, a chcel, aby som mu na jeho list odpovedala. Premýšľala som, či je naozaj veriaci. Kým som váhala, či mu na list odpovedať alebo nie, zrazu mi prišlo na um niečo z Božích slov: „Musíte byť stále ostražití a čakať a viac sa predo Mnou modliť. Musíte prezrieť rôzne úklady a plány satana, rozoznávať duchov, poznať ľudí a vedieť rozlíšiť všetky druhy ľudí, udalostí a vecí.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 17. kapitola) Božie slová boli pre mňa okamžitým budíčkom. Mohol by to byť jeden zo satanových úskokov? V tom čase som to naozaj nedokázala prekuknúť, a tak som sa znova a znova modlila k Bohu a prosila Ho, aby to odhalil. Asi o týždeň neskôr, keď boli všetci väzni zhromaždení na dvore, som náhodou uvidela toho muža. Keď som videla, že nemá oholenú hlavu, bola som zmätená – všetci odsúdení muži si musia oholiť hlavy, tak prečo mal tento jeden stále vlasy? Práve keď som o tom premýšľala, do mňa ťukla väzenkyňa vedľa mňa, ukázala na neho a samoľúbym tónom povedala: „Ten chlap je policajt, pred časom si zaplatil za moje služby.“ Okamžite som si uvedomila, že je to policajt a že sa snaží dostať do mojej blízkosti, aby zo mňa vymámil priznanie. Videla som, že veľký červený drak má skutočne najrôznejšie úskoky – je taký odporný a ohavný! V srdci som ďakovala Bohu za Jeho ochranu, ktorá mi umožnila znova a znova prekuknúť satanove triky a zabránila mi, aby som na ne naletela.
V januári 2007 ma policajti poslali do pracovného tábora spolu s Guilan a tromi ďalšími ženami, ktoré boli odsúdené za drogy. Nikdy nezabudnem na to poníženie, ktoré som v ten deň zažila. Keď sme dorazili, bolo práve poludnie a zľahka snežilo; stovky ďalších väzenkýň stáli na dvore pracovného tábora v rade na jedlo. Policajti k nám podišli so zamračeným výrazom v tvári, povedali tým ženám odsúdeným za drogy, aby si išli vziať jedlo, a mňa s Guilan tam ako jediné nechali stáť. Potom nám prikázali vyzliecť si všetko oblečenie. Premýšľala som, či nás idú prehľadávať pred zrakmi všetkých tých ostatných väzenkýň. Keď som sa nechcela vyzliecť, vrhlo sa na nás pár policajtov a násilím z Guilan aj mňa stiahli komplet všetko oblečenie. Byť vyzlečená úplne donaha pred všetkými tými ľuďmi bolo pre mňa ešte horšie, ako keby ma jednoducho zabili. Všetky páry očí sa rad radom upierali priamo na nás a ja som sa so sklonenou hlavou objala okolo vlastnej hrude a čupla som si. Jeden policajt ma násilím vytiahol späť na nohy a kričal na mňa, aby som si dala ruky za hlavu, postavila sa rozkročmo, otočila sa čelom ku všetkým väzenkyniam a robila drepy. Guilan musela robiť to isté a videla som, že sa celá trasie. Bola taká vychudnutá, že z nej zostala len kosť a koža, a na tele mala aj nejaké jazvy – určite bola tiež tvrdo mučená. Policajti na nás ukázali a zakričali smerom k ostatným: „Tieto dve veria vo Všemohúceho Boha. Ak sa niektoré z vás stane veriacimi, dopadnete presne ako ony!“ To vyvolalo medzi väzenkyňami veľkú vravu a niektoré z nich posmešne povedali: „Prečo vás ten váš Boh nepríde zachrániť?“ Takto sme museli robiť drepy pred stovkami ľudí asi 10 minút. Nikdy predtým som nezažila takéto poníženie a nedokázala som prestať plakať. Keby tam bola stena, najradšej by som si o ňu rozmlátila hlavu, aby som ukončila svoj život. Potom som si spomenula na jeden z cirkevných chválospevov: „Satan a démonickí králi sú nesmierne krutí, skutočne nehanební a opovrhnutiahodní. Jasne vidím satanovu démonickú tvár a moje srdce miluje Krista ešte viac. Nikdy nebudem živoriť v potupe tým, že by som pokľakol pred satanom a zradil Boha. Pretrpím všetky ťažskosti a bolesť, vydržím temné noci. Aby som priniesol útechu Božiemu srdcu, podám víťazné svedectvo.“ (Nasledujme Baránka a spievajme nové piesne, Povstať uprostred temnoty a útlaku) Keď som premýšľala nad textom tohto chválospevu, spomenula som si na Pána Ježiša v momente Jeho ukrižovania – rímski vojaci Ho bili, pokúšali sa Ho ponížiť a pľuli Mu do tváre. Boh je svätý, takže by nemal znášať takýto druh utrpenia, ale On zniesol tú najväčšiu bolesť a poníženie, aby spasil ľudstvo, a nakoniec bol pre nás pribitý na kríž. Vydržal neuveriteľnú potupu a utrpenie. Ale ja, ako skazená ľudská bytosť, som chcela pri ponížení zomrieť a nemala som žiadne svedectvo. Bola som ponižovaná démonmi a satanom pre to, že nasledujem Boha – toto bolo prenasledovanie pre spravodlivosť a bola to vec slávy! Čím viac ma komunistická strana ponižovala a prenasledovala, tým viac som mohla vidieť, aká je opovrhnutiahodná a odporná, a tým viac som ju mohla odmietnuť, vzdorovať jej a udržať si odhodlanie pevne vytrvať vo svojom svedectve pre Boha.
Potom nás niekoľko dozorcov priviedlo ku schodisku, kde sme mali stáť, a v tej chvíli zbehli dolu ďalšie dve väzenkyne a začali nás udierať a kopať do nás, schmatli ma za vlasy a tresli mi hlavu o stenu, až mi zvonilo v ušiach. Onedlho som už nič nepočula a mala som pocit, akoby sa mi rozštiepila hlava. Guilan krvácala z očí, nosa, úst a uší. Po bitke nás väzenkyne odvliekli na balkón, aby nás tam za trest nechali nehybne stáť. Vtedy husto snežilo, fúkal studený vietor a nočné teploty klesali na sedem až osem stupňov pod nulou. Mali sme na sebe len dlhú spodnú bielizeň, takže sme sa triasli od zimy. Keď to dospelo do bodu, že som to už naozaj nedokázala zniesť a chcela som zmeniť polohu, mierne som posunula chodidlá a väzenkyne k nám podišli, akoby nás chceli udrieť. Na druhý deň ma z tej zimy bolelo celé telo a mala som pocit, že mi srdce každú chvíľu zlyhá. V chodidlách som navyše cítila ostrú bolesť. Ten pocit bol horší ako samotná smrť a každá jedna minúta sa znášala veľmi ťažko. Keď bolesť dosiahla určitý extrém, naozaj som z toho balkóna chcela vyskočiť a ukončiť svoj život. Potom som si však okamžite uvedomila, že takto premýšľať nie je v súlade s Božím úmyslom, a tak som k Nemu rýchlo v duchu volala: „Bože, už to takmer nedokážem vydržať. Naozaj to už nedokážem zniesť – prosím, daj mi vieru, aby som dokázala obstáť v tomto utrpení.“ Po modlitbe som si spomenula na chválospev Božích slov s názvom „Usiluj sa milovať Boha bez ohľadu na to, aké veľké je tvoje utrpenie“: „Počas týchto posledných dní musíte podávať svedectvo o Bohu. Nehľadiac na veľkosť vášho utrpenia, mali by ste kráčať až do úplného konca a aj pri poslednom nádychu musíte byť verní Bohu a vydať sa na milosť Božiemu ovládaniu. Iba to znamená skutočne milovať Boha a iba to je silné a hlasné svedectvo.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Iba ak zažiješ bolestné skúšky, môžeš spoznať Božiu milotu) Uvedomila som si, že Boh ma vždy viedol, staral sa o mňa a bdel nado mnou. Keď som premýšľala nad tou trýzňou a ponížením, ktoré som zažila, uvedomila som si, že nebyť Božieho vedenia alebo viery a sily, ktoré mi dodali Jeho slová, nedokázala by som prežiť týranie týchto démonov. Boh ma viedol a udržal ma nažive až do toho dňa a dúfal, že pre Neho budem môcť podávať svedectvo pred satanom. Ja som však teraz chcela ukončiť svoj život, len aby som sa ušetrila trochy fyzického utrpenia. Bola som taká slabá. Ako by toto mohlo byť svedectvom pre Boha? Neznamenala by smrť, že som sa stala obeťou satanových úskokov? Nemohla som zomrieť, musela som pevne vytrvať vo svojom svedectve a urobiť hanbu satanovi. Keď som o tom takto premýšľala, ani som sa nenazdala a prestala mi byť zima. Zrazu som v celom tele cítila teplo.
Šéfka cely nám dovolila prestať stáť až popoludní na tretí deň. Aj ja, aj Guilan sme mali nohy neskutočne opuchnuté a mali sme pocit, akoby v nich stuhla krv. Po celých nohách nám bolo vidieť cievy a chodidlá nás veľmi boleli, ale aj tak som Bohu vzdala vďaku. V tom chladnom, snehovom počasí sme s Guilan stáli na balkóne dva dni a dve noci bez jedla a pitia, no nezamrzli sme, ba dokonca sme ani neprechladli. Toto bola Božia ochrana.
Počas môjho pobytu v pracovnom tábore som musela každý deň vydržať viac ako dvanásť hodín, alebo dokonca až 22 hodín ťažkej práce a šéfka cely ma často bila a trestala, pretože som nestíhala dokončiť svoje úlohy. Boh ma však naďalej osvecoval a viedol, čo mi umožnilo prežiť rok a pol pekelného väzenského života. Boh bol celý čas po mojom boku, bdel nado mnou a chránil ma. Mnohokrát som bola mučená a ponižovaná až do takej miery, že som chcela ukončiť svoj život, a boli to Božie slová, ktoré mi dodali vieru a silu a previedli ma každou búrkou. Boh mi dal tento život! Tým, že som zažila prenasledovanie veľkého červeného draka, som spoznala, že jediné, na čo sa môžeme skutočne spoľahnúť, je Boh; len On naozaj miluje ľudstvo a len On nás môže spasiť od satanovej skazenosti a pustošenia a priviesť nás k životu vo svetle. Vzdávam Bohu vďaku!
