50. Ako sa postaviť k láskavosti rodičov za výchovu
Narodil som sa do vidieckej rodiny a moji rodičia sa živili prácou na poli. Odkedy si pamätám, zdravie mojich rodičov bolo vždy chatrné. Najmä môj otec mal problémy s oboma nohami a chodidlami, takže keď sa jeho stav zhoršil, robilo mu problém vôbec chodiť. Avšak kvôli živobytiu rodiny otec často pracoval aj chorý. V tom čase moji rodičia často mne a sestre dohovárali so slovami: „Keď vyrastiete, musíte byť k rodičom úctiví! Nežiadame veľa, len aby ste sa k nám správali tak, ako sme sa my správali k vašim starým rodičom. Ak to v dospelosti dokážete, budeme šťastní.“ Vtedy som bol mladý a nemal som žiadnu predstavu o úcte k rodičom, ale ako som rástol, postupne sa mi v mysli formovali predstavy o úcte k rodičom a o tom, že deti sa vychovávajú preto, aby sa o rodičov v starobe postarali. Keď som videl, ako moji rodičia tak trpia pre našu rodinu, dúfal som, že keď vyrastiem, dokážem zarobiť peniaze, aby som sa im odvďačil a doprial im dobrý život. Neskôr, keď som začal pracovať a zarábať peniaze, kúpil som rodičom oblečenie a dokonca aj liečebný prístroj na ich choroby.
V roku 2009 celá naša rodina prijala Božie dielo posledných dní a krátko nato som začal konať povinnosti v cirkvi. Raz, keď išli moji rodičia na zhromaždenie, zatkla ich ČKS, a počas výsluchu polícia otca tvrdo vypočúvala, kde sa nachádzam. Aby som sa vyhol zatknutiu a prenasledovaniu zo strany ČKS, musel som odísť z domu a ísť vykonávať svoje povinnosti inam. Prvých pár rokov som sa o rodičov veľmi nebál, pretože verili v Boha a robili, čo mohli, aby konali svoje povinnosti, takže som bol pokojný. Rok 2017 bol pre mňa veľmi nezvyčajný. Na stretnutí spolupracovníkov som sa od jednej sestry dozvedel, že otcova stará choroba sa vrátila, ochrnul, zostal pripútaný na lôžko a nemohol rozprávať. Bolo pre mňa ťažké prijať túto nečakanú správu. Pomyslel som si: „Nebol v poriadku, keď som odchádzal? Ako sa to mohlo stať? Zvládne to mama všetko sama, keď je otec ochrnutý?“ Prial som si len, aby som sa mohol hneď vrátiť, vidieť svojho ochrnutého otca a postarať sa o neho. Pre hrozbu zatknutia a prenasledovania zo strany ČKS som sa však stále nemohol vrátiť. Cítil som sa hrozne, a tak som predstúpil pred Boha a modlil sa: „Ó, Bože! Keď viem, že je môj otec ochrnutý, cítim sa taký slabý; prosím, daj mi vieru a silu čeliť tomuto všetkému. Pre hrozbu zatknutia zo strany ČKS sa nemôžem vrátiť, ale som ochotný zveriť všetko doma do Tvojich rúk. Prosím, ochraňuj moje srdce, aby som v tejto situácii dokázal pevne vytrvať.“ Po modlitbe som cítil oveľa väčší pokoj. Keď som v noci ležal v posteli, myseľ som mal plnú obrazov svojho ochrnutého otca, ako leží v posteli a nemôže sa pohnúť. Spomenul som si na rok, keď som išiel domov na zimné prázdniny na základnej škole. V jeden zasnežený deň som kráčal domov s taškami a niekoľkými spolužiakmi. Kráčali sme niekoľko hodín po horskej ceste. Boli sme len pár kilometrov od domova, ale bol som taký uzimený a hladný, že som už nevládal kráčať a zaostal som. Moji spolužiaci z dediny dorazili k nášmu domu prví a povedali to mojim rodičom, a keď po mňa otec prišiel, vzal ma na ruky a odniesol ma domov. Keď som si na to spomenul, nedokázal som zastaviť slzy. Teraz sa otec o seba nedokázal postarať a bol na pokraji smrti. Keby otec jedného dňa naozaj zomrel, ako by mama sama zvládla jeho pohreb? Naši príbuzní a susedia by sa nám smiali a určite by ma nazvali neúctivým synom, keďže som sa nevrátil k svojmu ochrnutému otcovi. Bola by to stigma, ktorú by som si niesol navždy. S týmito myšlienkami som naozaj chcel riskovať a vrátiť sa, aby som sa o otca postaral. Bál som sa však, že ak sa vrátim, zatknú ma a nielenže sa nebudem môcť postarať o otca, ale budem pre mamu aj príťažou. A tak som túto myšlienku zavrhol. Neskôr som napísal domov, aby som sa opýtal, ako sa veci majú. O niekoľko mesiacov neskôr som dostal list od mamy, v ktorom stálo, že otec je už pol roka mŕtvy. Keď som počul túto správu, bolo to nesmierne bolestivé a zdrvujúce, a tak som si pomyslel: „Môj otec vložil do mojej výchovy toľko krvi, potu a sĺz, ale keď bol starý a ochrnutý, nesplnil som si žiadnu synovskú povinnosť. Ani som ho nevidel naposledy. Hovorí sa, že deti sa vychovávajú preto, aby sa o rodičov v starobe postarali, ale ja som si nesplnil žiadnu zo svojich synovských zodpovedností. Som naozaj neúctivý syn!“ Premýšľal som o tom, ako bol otec celé roky pripútaný na lôžko a nedokázal sa o seba postarať, a o tom, ako sa o neho mama musela každý deň starať popri práci na poli a domácich prácach. Toľko si vytrpela. Teraz zostala mama úplne sama a ja som ju nemohol nechať ďalej trpieť. Nemohol som sa však vrátiť, aby som sa o ňu postaral. Moje srdce bolo plné vnútorného boja a bolesti a nedokázal som sa ani sústrediť na svoje povinnosti.
Neskôr som si prečítal Božie slová: „Je prejavovanie synovskej úcty rodičom pravdou? (Nie, nie je.) Byť synovsky úctivý k rodičom je správna a pozitívna vec, ale prečo hovoríme, že to nie je pravda? (Pretože ľudia neprejavujú synovskú úctu rodičom podľa princípov a nedokážu rozlíšiť, akými ľuďmi ich rodičia v skutočnosti sú.) To, ako by sa mal človek správať k svojim rodičom, súvisí s pravdou. Ak tvoji rodičia veria v Boha a správajú sa k tebe dobre, mal by si im prejavovať synovskú úctu? (Áno.) Ako synovskú úctu prejavuješ? Správaš sa k rodičom inak ako k bratom a sestrám. Robíš všetko, čo povedia, a ak sú starí, musíš zostať po ich boku, aby si sa o nich staral, čo ti bráni v tom, aby si išiel von a konal svoju povinnosť. Je správne to robiť? (Nie.) Čo by si mal v takých chvíľach robiť? To závisí od okolností. Ak si stále schopný sa o nich postarať popri konaní svojej povinnosti blízko domova a tvoji rodičia nenamietajú proti tvojej viere v Boha, potom by si si mal splniť svoju zodpovednosť ako syn alebo dcéra a pomôcť im s nejakou prácou. Ak sú chorí, postaraj sa o nich; ak ich niečo trápi, uteš ich; ak ti to tvoja finančná situácia dovoľuje, kúp im výživové doplnky, ktoré zodpovedajú tvojmu rozpočtu. Čo by si sa však mal rozhodnúť urobiť, ak si zaneprázdnený svojou povinnosťou, niet nikoho, kto by sa o tvojich rodičov postaral, a aj oni veria v Boha? Akú pravdu by si mal praktizovať? Keďže prejavovanie synovskej úcty rodičom nie je pravda, ale len ľudská zodpovednosť a záväzok, čo by si mal robiť, ak je tvoj záväzok v rozpore s tvojou povinnosťou? (Uprednostniť svoju povinnosť; dať povinnosť na prvé miesto.) Záväzok nie je nevyhnutne povinnosťou. Rozhodnúť sa konať svoju povinnosť je praktizovaním pravdy, zatiaľ čo plnenie záväzku ním nie je. Ak ti to podmienky umožňujú, môžeš si splniť túto zodpovednosť alebo záväzok, ale ak to súčasné prostredie neumožňuje, čo by si mal robiť? Mal by si povedať: ‚Musím konať svoju povinnosť – to je praktizovanie pravdy. Prejavovanie synovskej úcty rodičom je žitie podľa svedomia a nedosahuje úroveň praktizovania pravdy.‘ Mal by si teda uprednostniť svoju povinnosť a držať sa jej. Ak teraz nemáš žiadnu povinnosť, nepracuješ ďaleko od domova a bývaš blízko rodičov, nájdi spôsob, ako sa o nich postarať. Urob všetko, čo je v tvojich silách, aby si im pomohol žiť o niečo lepšie a zmiernil ich utrpenie. To však závisí aj od toho, akými ľuďmi sú tvoji rodičia. Ak majú tvoji rodičia chabú ľudskú prirodzenosť, ak ti neustále bránia veriť v Boha a konať tvoju povinnosť, a ak ťa dokonca nenávidia a preklínajú, pretože veríš v Boha, čo by si mal robiť? Aká je pravda, ktorú by si mal praktizovať? (Odmietnutie.) V takom prípade ich musíš odmietnuť. Už nemáš žiadny záväzok prejavovať im synovskú úctu. Ak veria v Boha, potom sú rodina, tvoji rodičia. Ak v Boha neveria a dokonca sa Bohu vzpierajú, potom kráčate po rôznych cestách. Veria v satana a uctievajú kráľa diabla a kráčajú po ceste satana; sú na inej ceste ako ty. Už nie ste rodina. Považujú veriacich v Boha za svojich protivníkov a nepriateľov, takže už nemáš žiadny záväzok starať sa o nich a musíš sa od nich úplne odstrihnúť. Čo je pravda: prejavovať synovskú úctu rodičom, alebo konať svoju povinnosť? Samozrejme, konať svoju povinnosť je pravda. Konanie svojej povinnosti v Božom dome nie je len o plnení svojho záväzku a robení toho, čo má človek robiť. Ide o konanie povinnosti stvorenej bytosti. V tom spočíva Božie poverenie; je to tvoj záväzok, tvoja zodpovednosť. Toto je skutočná zodpovednosť, ktorou je splniť si svoju zodpovednosť a záväzok pred Stvoriteľom. Toto je Stvoriteľova požiadavka na ľudí a je to významná životná vec. Prejavovanie synovskej úcty rodičom je však len zodpovednosťou a záväzkom syna alebo dcéry. Určite to nie je poverenie od Boha a ešte menej je to v súlade s Božou požiadavkou. Ak teda zvažujeme medzi prejavovaním synovskej úcty rodičom a konaním svojej povinnosti, niet pochýb o tom, že konanie svojej povinnosti, a jedine to, je praktizovaním pravdy. Konanie svojej povinnosti ako stvorenej bytosti je pravda a je to záväzná povinnosť. Prejavovanie synovskej úcty rodičom je o prejavovaní úcty ľuďom. Neznamená to, že človek koná svoju povinnosť, ani to neznamená, že praktizuje pravdu.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Čo je pravda-realita?) „Bez ohľadu na to, čo si myslíš, čo plánuješ alebo čo robíš, tieto veci nie sú dôležité. Dôležité je, či dokážeš porozumieť a skutočne veriť, že všetky stvorené bytosti sú v Božích rukách. Niektorí rodičia majú to požehnanie a osud, že si môžu užívať rodinné šťastie a domov plný detí a vnúčat. Toto je Božia zvrchovanosť a požehnanie, ktoré im Boh dáva. Niektorí rodičia tento osud nemajú; Boh ho pre nich nezariadil. Nie sú požehnaní, aby si užívali šťastnú rodinu alebo aby boli obklopení svojimi deťmi. Toto je Božie ovládanie a ľudia si to nemôžu vynútiť. Bez ohľadu na čokoľvek, v konečnom dôsledku, pokiaľ ide o synovskú úctu, ľudia musia mať aspoň postoj podriadenosti. Ak to prostredie dovoľuje a máš na to prostriedky, môžeš svojim rodičom preukazovať synovskú úctu. Ak to prostredie nedovoľuje a chýbajú ti prostriedky, nesnaž sa to siliť. Toto je podriadenosť. Ako táto podriadenosť vzniká? Čo je jej základom? Je založená na tom, že všetky tieto veci sú zariadené Bohom a sú pod Božou zvrchovanosťou.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Čo je pravda-realita?) Po prečítaní Božích slov som porozumel tomu, že úcta k rodičom je len ľudská zodpovednosť a povinnosť a že je to pozitívna vec, ale že to nie je pravda. Konanie povinnosti stvorenej bytosti je pravda a to je to, čo Boh od ľudí vyžaduje. To získava Božie schválenie. Keď je úcta k rodičom v rozpore s vašimi povinnosťami, musíte praktizovať podľa svojich okolností. Ak to podmienky dovoľujú a nemá to vplyv na vaše povinnosti, potom by ste sa mali postarať o svojich rodičov a splniť si svoje zodpovednosti a povinnosti. Ak to podmienky nedovoľujú a ste zaneprázdnení svojimi povinnosťami, potom by ste mali uprednostniť povinnosť stvorenej bytosti a poslúchať Božie usporiadania. Pokiaľ ide o rodičov, niektorí rodičia majú veľa detí a vnúčat a tešia sa z požehnania šťastnej rodiny, ale pre niektorých rodičov Boh takúto situáciu neusporiadal, a netešia sa z takýchto požehnaní. Všetky tieto veci sú predurčené Bohom. Pod vedením Božích slov som pocítil veľkú úľavu. Keď som sa obzrel späť do minulosti, tak kým som si plnil povinnosti doma, o rodičov som sa staral najlepšie, ako som vedel, ale pre hrozbu prenasledovania a zatknutia zo strany ČKS som sa domov vrátiť nemohol. Navyše som musel vykonávať svoje povinnosti, takže som si musel vybrať konanie povinnosti stvorenej bytosti, keďže to je v súlade s pravdou. Nemohol som zanechať svoje povinnosti z vlastných sebeckých dôvodov.
Neskôr som dostal list od mamy a dozvedel som sa, že ju spolu s tromi sestrami zatkli počas zhromaždenia. Počas policajného výsluchu sa nechala oklamať satanovými úkladmi a prezradila mená dvoch sestier. Po prepustení mala veľké výčitky svedomia a žila v skormútenom stave. Neskôr nešťastnou náhodou spadla zo schodov a zranila si kríže. V duchu som už bol doma. Myseľ som mal plnú obrazov, ako mama padá a má bolesti. Bol som naozaj rozrušený. O tri mesiace neskôr som dostal od mamy ďalší list, v ktorom písala, že sa jej kríže zahojili, a že vďaka tomuto pádu sa prebudila a konečne začala hľadať pravdu a uvažovať o sebe. Písala, že sa dostala zo svojho nesprávneho stavu a že nebyť tej nehody, ďalej by žila bez toho, aby Bohu porozumela. Keď som čítal jej list, veľmi som sa hanbil. Videl som, že Božie usporiadania vždy obsahujú Jeho srdečné a úprimné úmysly, že Jeho dielo je také praktické, a že vedie každého z nás podľa našich potrieb a nedostatkov. Koncom októbra 2022 som sa dozvedel, že mamu náhle zatkla polícia, keď u seba hostila bratov a sestry na zhromaždení. Polícia našla telefón diakona pre evanjelium a pamäťovú kartu obsahujúcu Božie slová a mama sa sama od seba postavila a povedala, že sú jej, čím diakona pre evanjelium ochránila. Veľmi som sa s mamou tešil. V polovici júla 2023 som dostal list od svojej staršej sestry, v ktorom mi písala, že mama má cystu na žlčníku. Mysleli si, že bude potrebovať operáciu, ale jej stav sa stabilizoval, a tak na ňu nešla. Táto správa ma veľmi znepokojila a pomyslel som si: „Ak mama naozaj potrebuje operáciu, doma nie je nikto, kto by sa o ňu postaral. Moja staršia sestra je vydatá, žije ďaleko a má svoje vlastné povinnosti, takže sa k nej nemôže vrátiť. Je už taká stará. Čo ak sa jej niečo stane? Kto by vybavil jej pohreb? Moja sestra ani ja nie sme pri nej a nie je tam nikto, kto by sa o ňu postaral. Nebol som pri tom, keď zomrel môj otec, a ak nebudem pri tom, keď zomrie moja mama, potom budem naozaj neúctivý syn.“ Pre tieto myšlienky som sa dostal do bodu, cez ktorý som sa jednoducho nevedel preniesť, a ovplyvnilo to môj stav.
Počas duchovnej pobožnosti som si prečítal jednu pasáž Božích slov: „Poďme sa porozprávať o tom, ako by sa malo vykladať tvrdenie ‚Tvoji rodičia nie sú tvojimi veriteľmi‘. Tvoji rodičia nie sú tvojimi veriteľmi – nie je to skutočnosť? (Je.) Keďže to je skutočnosť, patrí sa, aby sme vysvetlili záležitosti, ktoré sú v tom obsiahnuté. Pozrime sa na záležitosť toho, že rodičia ťa priviedli na svet. Rozhodol si sa snáď ty, že ťa tvoji rodičia privedú na svet, alebo sa tak rozhodli tvoji rodičia? Ak sa na to pozrieš z pohľadu Boha, ľudia o tom nemajú čo rozhodovať. Ty si si nevybral, že sa narodíš svojim rodičom, ani tvoji rodičia si to nevybrali. Pri pohľade na koreň tejto veci to ustanovil Boh. Nateraz túto tému odsunieme bokom, pretože je pre ľudí ľahko pochopiteľná. Z tvojho pohľadu si sa rodičom narodil pasívne, bez toho, aby si mal na výber. Z pohľadu tvojich rodičov to bola ich subjektívna vôľa mať a vychovávať deti. Inými slovami, ak odhliadneme od Božieho predurčenia, v záležitosti plodenia a výchovy detí mali všetku moc tvoji rodičia. Oni sa rozhodli porodiť ťa. Ty si sa im pasívne narodil. V tejto veci si nemal na výber. Takže, keďže tvoji rodičia mali všetku moc a keďže ťa porodili, majú povinnosť a zodpovednosť vychovať ťa do dospelosti. Či už ide o poskytnutie vzdelania, alebo o zaopatrenie jedlom a oblečením, je to ich zodpovednosť a povinnosť a je to to, čo by mali robiť. Zatiaľ čo ty si bol v období, keď ťa vychovávali, vždy pasívny a nemal si právo voľby – musel si byť vychovávaný nimi. Pretože si bol malý, nevedel si sa postarať sám o seba a nemal si inú možnosť, než byť pasívne vychovávaný svojimi rodičmi. Akokoľvek ťa tvoji rodičia vychovávali, nebolo to tvoje rozhodnutie. Ak ti dávali dobré jedlo a nápoje, tak si jedol dobré jedlo a pil dobré nápoje, a ak ti na život poskytli prostredie, v ktorom si sa živil chlebom a vodou, tak si prežil na chlebe a vode. V každom prípade si bol počas výchovy pasívny a tvoji rodičia si plnili svoju zodpovednosť. … V každom prípade si tvoji rodičia tvojou výchovou plnia svoju zodpovednosť a záväzok. Vychovať ťa do dospelosti je ich povinnosťou a záväzkom a to nemožno nazvať láskavosťou. Keďže sa to nedá nazvať láskavosťou, dá sa povedať, že je to niečo, z čoho máš nárok sa tešiť? (Dá.) Je to druh práva, z ktorého by si sa mal tešiť. Zaslúžiš si, aby ťa rodičia vychovali, pretože pred dosiahnutím dospelosti hráš úlohu vychovávaného dieťaťa. Preto to, čo dostávaš, je jednoducho plnenie zodpovednosti tvojich rodičov voči tebe, nie ich láskavosť alebo dobrota. Pre každého živého tvora je rodenie a výchova detí, rozmnožovanie a výchova potomstva druhom zodpovednosti. Napríklad vtáky, dobytok, ovce a dokonca aj tigre musia po rozmnožovaní vychovávať svoje potomstvo. Neexistujú žiadne živé tvory, ktoré by svoje potomstvo nevychovávali. Je možné, že existujú nejaké výnimky, ale zostávajú nám neznáme. Je to prirodzený jav prežitia živých tvorov, je to inštinkt, ktorý živé tvory majú, a nemožno to považovať za láskavosť. Len dodržiavajú zákon, ktorý Stvoriteľ stanovil pre zvieratá aj ľudí. To, že ťa rodičia vychovávajú, preto nie je druh láskavosti. Na základe toho možno povedať, že tvoji rodičia nie sú tvojimi veriteľmi. Plnia si voči tebe svoju povinnosť. Bez ohľadu na to, koľko krvi svojho srdca pre teba vydajú a koľko peňazí na teba minú, nemali by za to od teba nič žiadať, je to totiž ich zodpovednosť ako rodičov. Keďže ide o zodpovednosť a povinnosť, malo by to byť nezištné a nemali by od teba žiadať, aby si im to splatil. Tým, že ťa tvoji rodičia vychovávajú, len plnia svoju zodpovednosť a povinnosť; malo by sa to robiť nezištne, nie ako transakcia. Takže pri tom, ako sa správaš k svojim rodičom alebo ako riešiš vzťah medzi sebou a nimi, nepotrebuješ mať taký postoj, že to musíš splatiť. Ak sa k svojim rodičom správaš tak, že im to splácaš a riešiš vzťah medzi tebou a nimi s takýmto zmýšľaním, v skutočnosti je to neľudské. Takýmto konaním budeš zároveň náchylnejší na to, že budeš obmedzený a spútaný svojimi telesnými pocitmi, a bude pre teba ťažké vymaniť sa z týchto osídel, až do takej miery, že by si mohol dokonca zablúdiť. Tvoji rodičia nie sú tvojimi veriteľmi, takže nie si povinný splniť všetky ich očakávania. Nemáš povinnosť vyrovnať účet za ich očakávania.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (17)) Božie slová tak jasne hovoria v duchovnom spoločenstve o tom, ako pristupovať ku vzťahu medzi rodičmi a deťmi. Pokiaľ ide o rodičov, priviesť na svet deti a vychovávať ich znamená jednoducho dodržiavať zákony, ktoré pre ľudstvo stanovil Stvoriteľ. Rovnako ako sa rozmnožuje každý organizmus, je to inštinkt. Rodičia výchovou svojich detí plnia svoje zodpovednosti a povinnosti; nie je to dobrodenie a deti im to nemusia oplácať. Kedysi som si myslel, že keďže bolo pre mojich rodičov také ťažké priviesť ma na svet a vychovať ma, a pretože si prešli takou bolesťou, ako ich dieťa by som sa im mal náležite odvďačiť, aby som im vynahradil ich dobrodenie za výchovu. Keď som sa dozvedel, že otec je ochrnutý a nemôžem byť po jeho boku, aby som sa o neho postaral, a nemôžem sa oňho postarať v starobe ani ho dôstojne vyprevadiť na poslednej ceste, cítil som, že som otcovi dlžný. Keď som na to pomyslel, cítil som takú obrovskú ťažobu na hrudi, až sa mi ťažko dýchalo. Po otcovej smrti som sa obával o mamu, a mal som pocit, že keďže som nebol úctivý k otcovi, nemôžem zostať dlžný aj mame a že sa musím postarať o to, aby si užila svoje posledné roky. Keď som vedel, že je mama zranená a že sa nemôžem vrátiť, aby som sa o ňu postaral, cítil som sa voči nej taký neúctivý a mal som pocit, že jej veľa dlhujem. Teraz som vďaka čítaniu Božích slov porozumel tomu, že moji rodičia, ktorí ma vychovávali, si plnili svoje zodpovednosti a povinnosti, a že to nebolo dobrodenie, ktoré by som im musel oplácať. Neboli to moji veritelia. Vnímať to, že ma rodičia vychovali, ako dobrodenie, ktoré im musím splatiť, bolo úplne nesprávne a nebolo to v súlade s pravdou. Keďže som sa držal tohto názoru, spôsobilo mi to veľa bolesti. Keby Boh na túto tému neodhalil pravdu, vôbec by som o tom nevedel a zostal by som spútaný a ovládaný týmto nesprávnym pohľadom. Môj život pochádza od Boha a Boh mi poskytuje všetko, čo potrebujem. Mal by som byť vďačný Bohu. Pamätám si, ako som v roku 2007, len po pár mesiacoch viery v Pána, bol v aute, ktorému zlyhali brzdy a zrútilo sa zo svahu. Táto nehoda si vyžiadala mŕtvych a zranených, ale ja som vo svojom srdci neustále volal k Bohu a vyviazol som len s natiahnutým svalom, čo bolo naozaj ľahké zranenie. Ešte zázračnejšie bolo, že som sa počas nehody vôbec nebál ani som nepanikáril, čo mi ukázalo Boží zázračný skutok. Nebyť Božej ochrany, mohol som pri tej nehode zomrieť. V priebehu rokov som hlboko zažíval to, že len Boh je mojou jedinou spásou. Keby som neveril v Boha, bol by som ako svetskí ľudia: neúnavne by som sa usiloval o bohatstvo a slávu, vôbec by som netušil, v koho rukách spočíva náš osud, a už vôbec by som nevedel, ako žiť zmysluplný život ani by som si neuvedomoval utrpenie spôsobené satanom. Dnes si šírenie evanjelia o kráľovstve vyžaduje spoluprácu ľudí. Nemyslel som na to, ako sa odvďačiť za Božiu lásku, a necítil som, že som Bohu niečo dlžný za to, že si nekonám dobre svoje povinnosti. Sústredil som sa len na to, aby som sa odvďačil rodičom. Bolo to odo mňa naozaj bez svedomia, hanebné a nevďačné!
Prečítal som si viac Božích slov: „V dôsledku podmieňovania tradičnou čínskou kultúrou Číňania vo svojich tradičných predstavách veria, že človek musí prejavovať rodičom synovskú úctu a že ten, kto synovskú úctu neprejavuje, je vzdorovité dieťa. Tieto myšlienky sú ľuďom vštepované od detstva a učia sa prakticky v každej domácnosti, ako aj v každej škole a v celej spoločnosti. Keď má človek hlavu plnú takýchto vecí, myslí si: ‚Synovská úcta je dôležitejšia ako čokoľvek iné. Keby som ju neprejavoval, nebol by som dobrým človekom; bol by som vzdorovitým dieťaťom, verejná mienka by ma odsúdila. Bol by som človekom bez svedomia.‘ Je tento názor správny? Ľudia videli toľko právd vyjadrených Bohom – vyžadoval Boh, aby človek prejavoval synovskú úctu svojim rodičom? Je toto jedna z právd, ktorým musia veriaci v Boha rozumieť? Nie, nie je. Boh hovoril v duchovnom spoločenstve len o niektorých princípoch. Podľa akého princípu Božie slová žiadajú, aby ľudia zaobchádzali s inými? Milovať to, čo miluje Boh, a nenávidieť to, čo nenávidí Boh. To je princíp, ktorého by sa ľudia mali držať. Boh miluje tých, ktorí sa usilujú o pravdu a sú schopní nasledovať Jeho vôľu; to sú ľudia, ktorých by sme mali milovať aj my. Tí, ktorí nie sú schopní nasledovať Božiu vôľu, ktorí nenávidia Boha a vzdorujú Mu – títo ľudia sa Bohu bridia a nám by sa mali bridiť tiež. Toto Boh žiada od človeka. … Satan tieto tradičné kultúry a tieto predstavy o morálke používa na to, aby zviazal tvoje srdce a myseľ, čím spôsobuje, že tvoje názory na veci sa stávajú absurdnými a že v srdci popieraš Boha a odporuješ Mu, a tak nie si schopný prijať Božie slová; posadli ťa tieto satanove veci a urobili ťa neschopným prijať Božie slová. Ak chceš praktizovať Božie slová, tieto veci sa ozvú a spôsobia v tebe vyrušenie a prinútia ťa odporovať pravde a Božím požiadavkám. Aj keby si sa chcel zbaviť jarma tradičnej kultúry, budeš bezmocný urobiť to. Po chvíli boja urobíš kompromis. Uveríš, že tradičné predstavy o morálke sú správne a v súlade s pravdou, a tak odmietneš alebo spochybníš Božie slová, neprijmeš ich ako pravdu a nebudeš sa starať o to, či môžeš dosiahnuť spásu, s pocitom, že koniec koncov stále žiješ v tomto svete a cestu vpred v živote môžeš mať len vtedy, ak sa budeš spoliehať na tieto veci. Neschopný zniesť odsúdenie verejnej mienky by si sa rozhodol vzdať sa pravdy a Božích slov a namiesto toho by si sa držal predstáv tradičnej kultúry o morálke, prešiel by si na satanovu stranu a stál by si pri ňom, pričom by si radšej urazil Boha, než by si prijal pravdu. Povedz Mi, nie je človek úbohý? Nepotrebuje Božiu spásu? Niektorí ľudia veria v Boha už mnoho rokov, ale stále nedokážu prekuknúť záležitosť synovskej úcty. Bez ohľadu na to, ako sa o pravde hovorí v duchovnom spoločenstve, nedokážu jej porozumieť. Nikdy nedokážu prekonať tento svetský vzťah; nemajú odvahu ani vieru, nieto ešte odhodlanie, nemôžu teda milovať Boha a podriadiť sa Mu.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek sa môže skutočne zmeniť len vtedy, keď pozná svoje vlastné nesprávne názory) Božie slová odhaľujú podstatu tradičnej kultúry. Uvažoval som o tom, ako ma odmalička ovplyvňovalo satanovo vštepovanie myšlienok a ako som nasával tradičné myšlienky ako: „Úcta k rodičom je cnosť, ktorá má byť nadovšetko“ a „Vychovávaj deti, aby sa o teba v starobe starali“. Úctu k rodičom som považoval za meradlo toho, či má človek svedomie, a tak som veril, že keďže ma rodičia vychovali, mal by som im ako ich dieťa splatiť ich dobrodenie, a keď zostarnú, mal by som ich ctiť, postarať sa o nich v starobe a dôstojne ich vyprevadiť na poslednej ceste. Veril som, že plnenie týchto zodpovedností znamená, že človek má ľudskosť a svedomie, a že ak to neurobí, je neúctivý, nehodný nazývať sa človekom a bude spoločnosťou zatracovaný a odmietaný. Tieto myšlienky sa mi hlboko vryli do srdca. Po tom, čo som uveril v Boha, som sa pre hrozbu prenasledovania a zatknutia zo strany ČKS nemohol vrátiť domov, a ani som nevidel svojho otca naposledy. Cítil som sa tak previnilo, ako neúctivé dieťa s obrovským dlhom voči rodičom za ich výchovu, a mal som pocit, že mnou ostatní opovrhujú a označujú ma za neúctivého syna. Neskôr, keď som sa dozvedel o maminej chorobe, začal som sa obávať, a bál som sa, že keby mama naozaj zomrela, už by som sa nikdy nezbavil prívlastku „neúctivé dieťa“. Tieto myšlienky boli ako neviditeľné okovy, ktoré ma pevne zväzovali a oberali o slobodu. Veľmi dobre som si uvedomoval, že konanie povinnosti stvorenej bytosti vo viere v Boha je tou správnou životnou cestou, ale nedokázal som vykonávať svoju povinnosť v pokoji. Uvedomil som si, že mi tieto mylné tradičné myšlienky hlboko ubližujú. Spomenul som si na Vek milosti, keď mnohí ľudia opustili svojich rodičov a príbuzných, aby šírili Pánovo evanjelium po celom svete, pričom niektorí dokonca obetovali svoje životy. Ich rozhodnutia boli plne v súlade s Pánovým úmyslom a boli to dobré a spravodlivé skutky. Ja som privítal Pánov návrat a prijal dielo Všemohúceho Boha posledných dní. Je to jedinečná životná príležitosť a konať v tomto čase svoju povinnosť stvorenej bytosti je to, čo získava Božie schválenie, zatiaľ čo úcta k rodičom je len ľudská povinnosť. Ak to podmienky dovoľujú, môžeme ju preukazovať, ale ak nie, povinnosť musí mať prednosť.
Potom som si prečítal viac Božích slov: „Ak by si neodišiel z domu konať svoju povinnosť inde a zostal by si po boku svojich rodičov, mohol by si zaručiť, že by nikdy neochoreli? (Nie.) Máš pod kontrolou, či budú tvoji rodičia žiť alebo zomrú? Máš pod kontrolou, či budú bohatí alebo chudobní? (Nie.) Nech už tvoji rodičia ochorejú na akúkoľvek chorobu, nebude to preto, že by boli takí vyčerpaní tým, že ťa vychovávali alebo preto, že by si im chýbal; predovšetkým ich žiadna z tých veľkých, vážnych chorôb alebo smrteľných stavov nepostihne kvôli tebe. To je ich osud a s tebou to nemá nič spoločné. Bez ohľadu na to, akú synovskú úctu im prejavuješ alebo ako ohľaduplne sa o nich staráš, im nanajvýš len trochu zmierniš fyzické utrpenie a bremená. Pokiaľ však ide o to, kedy ochorejú, akú chorobu dostanú, kedy zomrú a kde zomrú – majú tieto veci niečo spoločné s tým, či si po ich boku a poskytuješ im starostlivosť? Nie, nemajú. Ak im prejavuješ synovskú úctu, ak nie si bezcitný nevďačník a tráviš celé dni po ich boku starostlivosťou o nich, vari neochorejú? Vari nezomrú? Ak majú ochorieť, neochorejú tak či tak? Ak majú zomrieť, nezomrú tak či tak? Nie je to tak?“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (17)) „Zveriť svojich rodičov do Božích rúk je najlepší spôsob, ako im prejaviť synovskú úctu. Nedúfaš, že budú vo svojom živote čeliť všelijakým ťažkostiam, a nepraješ si, aby žili zlý život, zle sa stravovali alebo trpeli zlým zdravím. Hlboko v srdci určite dúfaš, že Boh ich bude ochraňovať a zachovávať v bezpečí. Ak sú veriaci v Boha, dúfaš, že môžu vykonávať svoje vlastné povinnosti, a dúfaš aj v to, že môžu si pevne stáť za svojím svedectvom. Toto je splnenie si ľudských zodpovedností; ľudia môžu so svojou vlastnou ľudskou prirodzenosťou dosiahnuť len toľko. Navyše, čo je najdôležitejšie, je to, že po rokoch viery v Boha a počúvania toľkých právd majú ľudia aspoň tento kúsok porozumenia a pochopenia: osud človeka je určený Nebom, človek žije v Božích rukách a mať Božiu starostlivosť a ochranu je oveľa dôležitejšie ako starosti, synovská úcta alebo spoločnosť vlastných detí. Necítiš úľavu, že tvoji rodičia sú v Božej starostlivosti a pod Jeho ochranou? Nemusíš si o nich robiť starosti. Ak si ich robíš, znamená to, že nedôveruješ Bohu; tvoja viera v Neho je príliš malá. Ak máš skutočne o svojich rodičov obavy a starosti, potom by si sa mal často modliť k Bohu, zveriť ich do Božích rúk a nechať Boha všetko ovládať a usporiadať. Boh má zvrchovanosť nad osudom ľudí a nad každým ich dňom a všetkým, čo sa im stane, tak prečo si stále robíš starosti? Nedokážeš mať pod kontrolou ani svoj vlastný život, sám máš kopu ťažkostí; čo by si mohol urobiť, aby tvoji rodičia žili každý deň šťastne? Môžeš urobiť jediné, a to zveriť všetko do Božích rúk. Ak sú veriaci, pros Boha, aby ich viedol na správnu cestu, aby mohli byť nakoniec spasení. Ak nie sú veriaci, nechaj ich kráčať cestou, ktorú si vyberú. Za rodičov, ktorí sú láskavejší a majú nejakú ľudskú prirodzenosť, sa môžeš modliť k Bohu, aby ich požehnal, nech môžu stráviť svoje zostávajúce roky v šťastí. Pokiaľ ide o to, ako Boh koná, On má svoje usporiadania a ľudia by sa im mali podriadiť. Celkovo teda majú ľudia vo svojom svedomí povedomie o zodpovednostiach, ktoré si plnia voči svojim rodičom. Bez ohľadu na postoj k vlastným rodičom, ktorý toto povedomie prináša, či už ide o starosť alebo rozhodnutie byť prítomný po ich boku, v každom prípade by sa ľudia nemali cítiť vinní alebo mať ťažobu na svedomí za to, že si nemohli plniť svoje zodpovednosti voči svojim rodičom, lebo boli ovplyvnení objektívnymi okolnosťami. Tieto a podobné problémy by sa nemali stať ťažkosťami v živote ľudí s vierou v Boha; mali by sa nechať tak. Pokiaľ ide o tieto témy týkajúce sa plnenia zodpovedností voči vlastným rodičom, ľudia by mali mať tieto presné porozumenia a už by sa nemali cítiť obmedzovaní. Na jednej strane z hĺbky srdca vieš, že nie si neúctivý a neulievaš sa zo svojich zodpovedností ani sa im nevyhýbaš. A na druhej strane sú rodičia v Božích rukách, tak o čo si ľudia ešte musia robiť starosti? Akékoľvek starosti, ktoré by človek mohol mať, sú zbytočné. Každý človek bude bez ťažkostí žiť podľa Božej zvrchovanosti a usporiadaní až do konca, pričom koniec svojej cesty dosiahne bez akejkoľvek odchýlky.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (16)) Z Božích slov som porozumel tomu, že to, kedy a aká choroba či nešťastie postihne rodičov počas ich života, je všetko riadené Božou zvrchovanosťou, a že tieto veci nemajú nič spoločné s tým, či sú deti po ich boku, aby sa o nich postarali. Aj keby deti zostali po boku svojich rodičov každý deň, v skutočnosti to nemôže nič zmeniť, nanajvýš to len mierne zmenší ich každodenné bremeno, ale ak je to ich osud, aj tak ochorejú, a keď nadíde ich čas, musia odísť. To je osud určený Stvoriteľom. To, akú chorobu moja mama dostane alebo či zomrie, to všetko závisí od Božieho ustanovenia. Aj keby som sa vrátil a bol po jej boku každý deň, nič by to nezmenilo. Jej život a smrť už dávno predurčil Boh. To, akého veku sa dožije, utrpenie, ktoré prežije, a okolnosti, ktorým bude čeliť, to všetko spadá pod Božiu zvrchovanosť a Jeho predurčenie, a moje obavy nepomôžu. Moja mama tiež verí v Boha a Boh pre ňu usporiada vhodné okolnosti, ktoré má zažiť, podľa jej situácie. Presne ako vtedy, keď sa mama zranila, nechápal som Božie úprimné úmysly a neustále som sa o ňu bál, ale nakoniec bola v poriadku. Uvedomil som si, že mi skutočne chýba viera, a že veci posudzujem len na základe ľudských predstáv, a chýba mi skutočné porozumenie Božej všemohúcnosti a zvrchovanosti. Teraz, po jedenástich rokoch mimo domova, je mama sama doma, koná svoju povinnosť najlepšie ako vie, a žije sa jej dobre. Teraz vidím, že moje obavy a starosti boli skutočne zbytočné. Tiež chápem, že moji rodičia nie sú moji „veritelia“, a že ma vychovali v rámci svojich zodpovedností a povinností, a nemôžem to brať ako dobrodenie, ktoré treba oplácať. V tomto živote mám splniť poslanie, ktorým je dobre konať svoju povinnosť stvorenej bytosti. Keď takto premýšľam, môj pocit viny je preč, cítim sa v duchu oveľa slobodnejší a dokážem sa naplno venovať svojej povinnosti. Bohu vďaka za Jeho vedenie!
