82. Ako som prekonala žiaľ z odchodu svojej matky
V júni 2019 som odišla konať svoju povinnosť do iného regiónu. Domov som sa nevrátila viac než rok, a tak ma aj s mamou môj neveriaci manžel udal. Aby som sa vyhla zatknutiu políciou, odvtedy som sa neodvážila vrátiť domov ani navštíviť svoju matku. Často som na ňu myslela. „Otec odišiel skoro a moja mama starne a nemá žiadnych príbuzných, ktorí by sa o ňu postarali. Keďže ju môj manžel udal, neodváži sa stýkať s bratmi a sestrami. Neviem, v akom je stave ani ako sa jej práve teraz darí.“ Mama ma s námahou vychovala a teraz, keď bola stará a potrebovala, aby sa niekto postaral o ňu. Nielenže som nemohla byť po jej boku, aby som si plnila svoju dcérsku povinnosť, ale ešte som ju do toho zatiahla a prinútila žiť v strachu. Vždy, keď som si na to spomenula, bolo mi veľmi ťažko, cítila som voči mame veľkú vinu a túžila som po dni, keď sa budem môcť vrátiť, navštíviť ju a plniť si svoje povinnosti ako jej dieťa. Bála som sa však, že ak sa vrátim domov, zatkne ma polícia, a okrem toho som bola zaneprázdnená plnením si svojich povinností, takže som sa za ňou domov nemohla ísť pozrieť.
V júli 2023 som sa počas istého zhromaždenia od jednej sestry dozvedela, že moja mama trpí demenciou a že sa už o seba nedokáže postarať a teraz žije v domove dôchodcov. Sotva som verila vlastným ušiam. Ako mohla moja mama dostať demenciu? Nedokázala sa o seba postarať a naokolo neboli žiadni príbuzní, ktorí by sa o ňu starali. Ani si neviem predstaviť, ako veľmi musela trpieť! Počas zhromaždenia som potláčala svoje emócie. Neskôr, keď som sa v noci upokojila, pomyslela som si: „Ako mohla moja mama dostať demenciu? Keby dostala inú chorobu, aspoň by mala jasnú myseľ a bola by vo svojej chorobe schopná uvažovať, pochopiť samu seba a poučiť sa. Možno by sa tak z choroby dokázala zotaviť. Ale ako môže existovať nejaká nádej, že bude spasená, keď teraz nefunguje normálne?“ Tiež som mala pocit, že mamina demencia mohla byť spôsobená tým, že nás môj manžel udal. Bránilo jej to v účasti na zhromaždeniach a v plnení jej povinností a navyše sa o mňa musela báť. Mohlo to jej myseľ ovplyvniť. Keby som mohla konať povinnosti vo svojom rodnom meste, mohla by som sa o ňu starať a tiež by som s ňou mohla hovoriť v duchovnom spoločenstve o Božích slovách a podporovať ju. Možno by tak túto chorobu nedostala. V čase, keď moja mama najviac potrebovala moju starostlivosť, som nemohla byť po jej boku. Aký malo zmysel, že vychovala dcéru, ako som ja? Cítila som sa hlboko zaviazaná svojej mame. Nemala som motiváciu konať svoje povinnosti a dokonca som ľutovala, že som ich odišla konať do iného regiónu.
Keď sa nadriadená sestra dozvedela o mojom stave, prečítala mi jeden úryvok z Božích slov: „Tvoji rodičia vážne ochorejú alebo ich postihne nejaké veľké nešťastie, je to to, čo majú zažiť. V ľudskom živote je úplne normálne zažiť narodenie, starnutie, chorobu a smrť a stretnúť sa s rôznymi záležitosťami, veľkými či malými. Ak si dospelý, mal by si k týmto záležitostiam pristupovať pokojne a správne. Neobviňuj sa príliš ani nemaj prehnané pocity dlhu z dôvodu, že sa nemôžeš postarať o svojich rodičov, a už vôbec do toho nevkladaj príliš veľa energie, čím by si ovplyvnil svoje usilovanie sa o pravdu a riadne vykonávanie svojej povinnosti. Niektorí ľudia si myslia, že rodičia ochorejú, pretože im chýbajú ich deti. Je to tak? Deti niektorých ľudí sú po ich boku po celý rok, no či aj tak neochorejú? To, kedy ľudia ochorejú a aké choroby v živote dostanú, je všetko ovládané Božou rukou a nemá to nič spoločné s tým, či sú ich deti pri nich alebo nie. Ak Boh v rámci osudov tvojich rodičov nezariadil, aby ochoreli, potom sa im nič nestane, aj keď s nimi nebudeš. Ak im je súdené, aby ich v živote postretla nejaká choroba alebo veľké nešťastie, čo na tom môžeš zmeniť, aj keď budeš po ich boku? Stále sa tomu nebudú môcť vyhnúť, však? (Správne.) Ide len o to, že sa ako ich dieťa, majúc s rodičmi toto pokrvné puto, budeš cítiť rozrušený, keď sa dozvieš, že sú chorí. To je úplne normálne. Nie je však potrebné, aby si uvažoval o tom, ako pomôcť rodičom zbaviť sa bolesti alebo vyriešiť ich ťažkosti preto, lebo ich postretla choroba alebo veľké nešťastie. Tvoji rodičia zažili takéto veci viac než len párkrát. Ak Boh zariadi prostredie, aby ich zbavil týchto problémov, potom skôr či neskôr úplne zmiznú. Ak sú tieto problémy pre nich životnými prekážkami a sú to veci, ktoré musia zažiť, potom sa im nemôžu vyhnúť a je na Bohu, ako dlho ich musia zažívať; ľudia to nemôžu zmeniť. Ak sa chceš spoliehať na vlastnú silu pri riešení týchto problémov a chceš analyzovať a skúmať ich príčiny a následky, je to hlúpa myšlienka a je to zbytočné.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (17)) Po prečítaní Božích slov som pochopila, že narodenie, starnutie, choroba a smrť ľudí sú zákony ustanovené Bohom. Útrapy a utrpenie, ktorými musí človek v živote prejsť, sú všetky vopred určené Bohom a nemala by som tieto veci analyzovať alebo študovať z ľudského pohľadu. To, čo by som mala urobiť, je prijať ich od Boha a naučiť sa podriadiť Jeho ovládaniu a opatreniam. Moja mama dostala demenciu a to bolo utrpenie, ktoré mala zniesť; súviselo to s jej vlastným osudom a nebolo to spôsobené tým, že sa o mňa bála alebo že som tam nebola, aby som sa o ňu starala. Ja som si však mylne myslela, že keby som bola pri nej, starala sa o ňu a pomáhala jej pri vstupe do života, túto chorobu by nedostala. Bolo to nepochopenie Božej zvrchovanosti a opatrení a skreslená myšlienka. Pomyslela som na rodičov tohto sveta, z ktorých niektorí majú po svojom boku deti, aby ich sprevádzali a starali sa o nich. Aj tak nakoniec trpia chorobami, ktoré ich majú postihnúť, a zomierajú v určenom čase. To, že sú pri nich ich deti, aby sa o nich starali, ich neoslobodzuje od veľkého utrpenia. Choroba mojej matky a jej závažnosť – to všetko určil Boh. Keby som sa vrátila domov, mohla by som jej poskytnúť len určitú starostlivosť, ale jej utrpenie by som nezmiernila. Musela som sa podriadiť a zveriť maminu chorobu Bohu, dovoliť Mu, aby všetko ovládal a usporiadal, a vložiť svoje srdce do svojich povinností.
V januári 2024 som sa zrazu dozvedela, že moja mama odišla na následky choroby už pred mesiacom. Táto správa ma zrazila na kolená. Nikdy som nečakala, že moja mama odíde tak rýchlo. Posledných pár rokov som dúfala, že budem mať príležitosť vrátiť sa a vidieť ju, ale ona skôr, než som si stihla splniť svoju dcérsku povinnosť, navždy opustila tento svet. Už som nemala príležitosť byť voči nej dcérsky oddaná. Vtedy mi bolo naozaj veľmi ťažko a snažila som sa zadržať slzy. Stále som volala k Bohu a prosila Ho, aby ma uchránil pred sťažnosťami alebo nedorozumením voči Nemu. Celé popoludnie som omámene sedela pred počítačom a na konanie povinností som nemala ani pomyslenie. Premýšľala som o tom, ako som sa o mamu v jej chorobe nestarala a ako som ju pred smrťou nemohla ani naposledy vidieť, a cítila som hlboké výčitky svedomia a vinu. Vedela som, že moji príbuzní a známi ma budú kritizovať za to, že nemám svedomie, a povedia, že som nevďačná a neúctivá dcéra. Počas niekoľkých nasledujúcich dní som síce konala svoje povinnosti, ale bola som úplne malátna. Moja myseľ bola plná obrazov mojej matky trpiacej chorobou a premýšľala som o tom, ako musela túžiť, aby som sa vrátila domov, nech ju pred jej odchodom naposledy uvidím. Čím viac som o tom premýšľala, tým väčší pocit viny som voči mame mala a nevedela som sa ubrániť slzám. Tých pár dní som strávila úplne omámená. Neskôr som si uvedomila, že pokračovať takto je nebezpečné, a tak som v modlitbe prosila Boha o Jeho vedenie, aby som sa vyslobodila z pút svojej náklonnosti a nebola vyrušovaná. Našla som úryvok z Božích slov, ktorý mi dosť pomohol. Boh hovorí: „Už choroba tvojich rodičov by pre teba bola veľkým šokom, takže ich skonanie by predstavovalo ešte väčší šok. Ako by si mal teda vyriešiť neočakávanú ranu, ktorú ti to spôsobí, ešte predtým, ako sa to stane, aby to neovplyvnilo a nezasiahlo vykonávanie tvojej povinnosti alebo cestu, po ktorej kráčaš? Najprv sa pozrime na to, čo presne znamená smrť a čo presne znamená skonanie – neznamená to, že človek opúšťa tento svet? (Áno.) Znamená to, že život človeka, ktorý sa vyznačuje fyzickou prítomnosťou, sa odstráni z hmotného ľudským okom viditeľného sveta, a zmizne. Táto osoba potom pokračuje v živote v inom svete, v inej podobe. Odchod tvojich rodičov znamená, že vzťah, ktorý si s nimi mal na tomto svete, sa rozplynul, zmizol a skončil sa. Žijú v inom svete, v iných podobách. Pokiaľ ide o to, ako sa bude odvíjať ich život v tom inom svete, či sa vrátia do tohto sveta, či sa s tebou opäť stretnú, či budú mať s tebou nejaký telesný vzťah alebo citové väzby, to určuje Boh a nemá to s tebou nič spoločné. Ich skonanie skrátka znamená, že ich poslanie na tomto svete sa skončilo a urobila sa za nimi úplná bodka. Ich poslanie v tomto živote a na tomto svete sa skončilo, takže sa skončil aj tvoj vzťah s nimi. … Skonanie tvojich rodičov bude poslednou správou, ktorú si o nich na tomto svete vypočuješ, a poslednou z etáp, ktoré uvidíš alebo si vypočuješ, pokiaľ ide o ich skúsenosti s narodením, starnutím, chorobami a smrťou v ich živote. To je všetko. Ich smrť ti nič nevezme ani nič nedá, jednoducho zomrú, ich ľudské cesty sa skončia. Takže keď príde na rad ich skonanie, je jedno, či ide o náhodné úmrtia, normálne úmrtia, úmrtia na choroby a podobne, v každom prípade, ak by nebolo Božej zvrchovanosti a opatrení, žiadna osoba ani sila by im nemohla vziať život. Ich skonanie znamená len ukončenie ich fyzického života. Ak ti chýbajú a túžiš po nich alebo sa voči nim cítiš vinný pre svoje city, nemal by si, to všetko je zbytočné. Odišli z tohto sveta, takže nie je dôvod, aby ti chýbali, však? Ak si myslíš: ‚Chýbal som svojim rodičom počas všetkých tých rokov? O koľko viac trpeli, pretože som nebol po ich boku a nepreukazoval som im toľko rokov synovskú zbožnosť? Počas všetkých tých rokov som si vždy prial, aby som s nimi mohol stráviť pár dní, vôbec som nečakal, že skonajú tak skoro. Som smutný a cítim sa previnilo.‘ Nie je potrebné, aby si takto premýšľal, ich smrť nemá s tebou nič spoločné. Prečo nie? Lebo aj keby si im preukázal synovskú zbožnosť alebo ich sprevádzal, nie je to záväzok ani úloha, ktorú ti dal Boh. Boh určil, koľko šťastia a koľko utrpenia sa od teba tvojim rodičom dostane – to s tebou nemá vôbec nič spoločné. Nebudú žiť dlhšie preto, lebo si s nimi, ani nebudú žiť kratšie preto, lebo si od nich ďaleko a nemohol si byť s nimi často. Boh určil, ako dlho budú žiť, a s tebou to nemá nič spoločné. Ak sa teda dozvieš správu, že tvoji rodičia počas tvojho života skonali, nemusíš sa cítiť previnilo. Mal by si sa k tejto záležitosti postaviť správnym spôsobom a prijať ju.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (17)) Božie slová sú veľmi jasné: Narodenie, starnutie, choroba a smrť ľudí sú všetky ustanovené Bohom. Bez ohľadu na to, koľko rokov sa človek dožije alebo ako zomrie a či je jeho smrť prirodzená alebo náhodná, toto všetko predurčil Boh a nikto to nemôže zmeniť. Spôsob, akým moja mama odišla, bol tiež súčasťou Božej zvrchovanosti a opatrení, ktoré Boh predurčil ešte predtým, ako sa narodila, a teraz, keď nadišiel jej čas, bolo prirodzené, že musela odísť. Aj keby som bola po jej boku a starala sa o ňu, nedokázala by som ju udržať pri živote. Spomenula som si, že keď bol môj otec chorý, vzala som ho do nemocnice na liečenie a niekoľko mesiacov som bola po jeho boku a starostlivo sa o neho starala, ale jeho utrpenie som zmierniť nedokázala a nakoniec aj tak na následky choroby odišiel. Narodenie, starnutie, choroba a smrť ľudí sú všetky vopred určené Bohom. Nemohla som zmierniť utrpenie svojich rodičov ani predĺžiť ich život, takže som musela zachovať rozumný postoj a podriadiť sa Božej zvrchovanosti a opatreniam. Tiež som pomyslela na to, ako moja mama predtým, ako našla Boha, mala rôzne choroby. Lekári všetci hovorili, že nebude dlho žiť, ale odkedy našla Boha, jej rôzne choroby sa zlepšili. Už to, že sa moja mama dožila sedemdesiatky, bola Božia milosť a požehnanie. Keď som si to uvedomila, cítila som sa trochu oslobodená a mamina smrť už vo mne nevyvolávala také výčitky a pocit viny.
Potom som si prečítala úryvok z Božích slov: „V neveriacom svete sa hovorí: ‚Vrany sa odplácajú svojim matkám tým, že ich kŕmia, a jahňatá kľačia, aby dostali mlieko od svojich matiek.‘ Hovorí sa aj: ‚Človek, ktorý sa správa neúctivo k svojim rodičom, je na nižšej úrovni ako zviera.‘ Ako veľkolepo znejú tieto úslovia! V skutočnosti javy, ktoré spomína prvé úslovie, teda vrany, ktoré sa odplácajú svojim matkám tým, že ich kŕmia, a jahňatá, ktoré kľačia, aby dostali mlieko od svojich matiek, naozaj existujú – sú to fakty. Ide však len o javy vo svete živých vecí. Sú len akýmsi zákonom, ktorý Boh ustanovil pre rôzne živé tvory. Všetky druhy živých tvorov vrátane ľudí sa riadia týmto zákonom a to ďalej dokazuje, že všetky živé tvory stvoril Boh. Žiadny živý tvor nemôže tento zákon porušiť a žiadny živý tvor ho nemôže presiahnuť. Dokonca aj pomerne zúrivé mäsožravé šelmy, ako sú levy a tigre, sa starajú o svoje potomstvo a nehryzú ho, kým nedosiahne dospelosť. Je to zvierací inštinkt. Všetky zvieratá majú tento inštinkt bez ohľadu na to, akého sú druhu, či už sú zúrivé, alebo prívetivé a mierne. Všetky druhy tvorov vrátane ľudí sa môžu naďalej množiť a prežiť len vtedy, ak sa budú riadiť týmto inštinktom a zákonom. Ak by sa týmto zákonom neriadili alebo by tento zákon a inštinkt nemali, nemohli by sa množiť a prežiť. Biologický reťazec by neexistoval a neexistoval by ani tento svet. Nie je to pravda? (Je.) Vrany odplácajúce sa svojim matkám tým, že ich kŕmia, a jahňatá kľačiace, aby dostali mlieko od svojich matiek, sú dôkazom, že svet živých vecí sa riadi práve týmto druhom zákona. Tento inštinkt majú všetky druhy živých tvorov. Keď sa narodí potomstvo, starajú sa oň a vychovávajú ho samice alebo samci daného druhu, kým nedosiahne dospelosť. Všetky druhy živých tvorov si dokážu plniť svoje zodpovednosti a záväzky voči potomstvu, riadne a so zmyslom pre povinnosť vychovávajú ďalšiu generáciu. O to viac by to malo platiť v prípade ľudí. Ľudstvo nazýva ľudí vyššími živočíchmi – ak nedokážu dodržiavať tento zákon a chýba im tento inštinkt, potom sú ľudia horší ako zvieratá, či nie? Preto bez ohľadu na to, do akej miery sa o teba rodičia starali alebo do akej miery si plnili svoju zodpovednosť voči tebe, keď ťa vychovávali, robili len to, čo by mala robiť stvorená bytosť – je to ich inštinkt. … Tieto inštinkty a zákony majú všetky druhy živých tvorov a zvierat a veľmi dobre sa nimi riadia a vykonávajú ich dokonale. Je to niečo, čo nemôže zničiť nikto. Existujú aj niektoré špeciálne zvieratá, napríklad tigre a levy. Keď tieto zvieratá dosiahnu dospelosť, opustia svojich rodičov a niektoré samce sa dokonca stanú rivalmi, ktorí podľa potreby hryzú, súperia medzi sebou a bojujú. Je to normálne, taký je zákon. Nevenujú pozornosť pocitom a nežijú uprostred pocitov tak ako ľudia, ktorí vždy chcú oplatiť láskavosť, ktorú im preukázali rodičia tým, že ich vychovali, a vždy sa obávajú, že ak nebudú preukazovať rodičom synovskú úctu, ostatní ľudia ich budú odsudzovať, karhať a kritizovať za ich chrbtom. Takéto myšlienky v zvieracom svete neexistujú. Prečo ľudia hovoria takéto veci? Pretože v spoločnosti a v rámci skupín ľudí existujú rôzne myšlienky a všeobecne rozšírené názory, ktoré sú nesprávne. Keď tieto veci ovplyvnia, rozožerú a skazia ľudí, vynoria sa v nich rôzne spôsoby výkladu vzťahu rodič – dieťa a nakladania s ním, a napokon sa k svojim rodičom správajú ako k svojim veriteľom – veriteľom, ktorým nikdy nedokážu splatiť celý svoj život. Existujú dokonca ľudia, ktorí sa po smrti svojich rodičov cítia celý život vinní, pričom majú pocit, že nedokázali splatiť rodičovskú láskavosť, pretože raz urobili niečo, čo ich rodičov nepotešilo alebo sa nevydarilo tak, ako si to rodičia želali. Povedzte Mi, nie je to prehnané? Ľudia žijú uprostred svojich pocitov, takže ich môžu prepadať a vyrušovať len rôzne myšlienky prameniace z týchto pocitov.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (17)) Po prečítaní Božích slov som pochopila, že dôvodom mojej veľkej bolesti bolo to, že ma skazili jedy tradičnej kultúry, ako napríklad „človek bez úcty k rodičom je horší ako zviera“ a „vychovávaj deti, aby ťa v starobe podporovali“. Verila som, že keďže ma rodičia s námahou vychovali, zaobstarali mi jedlo, oblečenie a vzdelanie a ja som nemala príležitosť oplatiť otcovi všetku jeho starostlivosť a lásku, s ktorými ma vychoval skôr, ako odišiel, ak by som neoplatila láskavosť svojej matke, potom by to bol naozaj ten najhorší hriech a bola by som ešte horšia ako zviera. Tieto tradičné hodnoty som považovala za pozitívne veci a princípy, podľa ktorých treba žiť, a neuvedomovala som si, že môj život pochádza od Boha. Moja mama ma len porodila a vychovala a moji rodičia si vo všetkom, čo pre mňa urobili, iba plnili svoje povinnosti a záväzky, a to sa nedalo považovať za láskavosť. Keď tak o tom uvažujem, keby nebolo Božej starostlivosti a ochrany, keď som vyrastala, teraz by som nebola nažive. Keď som bola malá, išla som sa s kamarátkou člnkovať a čln sa prevrátil. Obe sme spadli do rieky a takmer sme sa utopili, ale našťastie pri rieke náhodou rybárčili dvaja dospelí a zachránili nás. Vtedy som si myslela, že som mala len šťastie, ale keď som si neskôr prečítala Božie slová a zistila, že Boh bdie nad ľudstvom vo dne v noci, uvedomila som si, že to v skutočnosti bola Božia starostlivosť a ochrana. Navyše, to, že sa o mňa rodičia starali a vychovávali ma, bolo tiež Božím ustanovením. No ja som Bohu neďakovala za Jeho starostlivosť a ochranu ani som riadne nekonala svoje povinnosti. Namiesto som sa mame neustále cítila zaviazaná, pretože sa o ňu nemôžem starať, čo dokonca ovplyvnilo moje povinnosti. Najmä potom, čo som sa dozvedela o maminom odchode, cítila som sa ešte viac vinná a trýznená, že som sa o ňu v jej starobe nemohla postarať a riadne ju odprevadiť. Dokonca som ľutovala, že som odišla z domu konať svoje povinnosti. Nebola som celkom zbavená svedomia? Bola som ovplyvnená a poškodená myšlienkami tradičnej kultúry a skutočne som nedokázala rozlíšiť správne od nesprávneho!
Neskôr som si prečítala dva úryvky z Božích slov, ktoré ma naučili, ako sa správať k rodičom. Všemohúci Boh hovorí: „To, či si ako dieťa splníš svoje záväzky v súvislosti so starostlivosťou o rodičov, musí závisieť výlučne od tvojich osobných podmienok a od Božieho ovládania. Nevysvetľuje to túto záležitosť dokonale? Keď niektorí ľudia opúšťajú svojich rodičov, majú pocit, že im veľa dlhujú a že pre nich nič nerobia. Keď však potom spolu žijú, vôbec sa voči nim nesprávajú synovsky a neplnia si žiadne záväzky. Ide naozaj o človeka, ktorý sa správa synovsky? Sú to prázdne slová. Bez ohľadu na to, čo robíš, čo si myslíš alebo čo plánuješ, tieto veci nie sú dôležité. Dôležité je, či dokážeš pochopiť a skutočne veriť, že všetky stvorené bytosti sú v Božích rukách. Niektorí rodičia majú to požehnanie a ten osud, že sa môžu tešiť z domácej blaženosti a šťastia veľkej a bohatej rodiny. To je Božia zvrchovanosť a požehnanie, ktoré im Boh dáva. Niektorí rodičia tento osud nemajú, Boh to pre nich nezariadil. Nemajú to požehnanie, aby sa tešili zo šťastnej rodiny alebo z toho, že ich deti zostávajú po ich boku. Deje sa to v dôsledku Božieho ovládania a ľudia si to nemôžu vynútiť. Nech sa deje čokoľvek, pokiaľ ide o synovskú zbožnosť, ľudia musia mať v konečnom dôsledku aspoň zmýšľanie podriadenosti. Ak to prostredie umožňuje a máš na to prostriedky, potom môžeš svojim rodičom prejaviť synovskú zbožnosť. Ak to prostredie neumožňuje a nemáš prostriedky, potom sa nesnaž vynútiť si to – ako sa to nazýva? (Podriadenosť.) Nazýva sa to podriadenosť. Ako k tejto podriadenosti dochádza? Čo je jej základom? Je založená na tom, že všetky tieto veci zariadil Boh a On ich aj riadi. Hoci si chcú ľudia možno vybrať, nemôžu, nemajú právo výberu a mali by sa podriadiť. Keď cítiš, že ľudia by sa mali podriadiť a že všetko ovláda Boh, necítiš sa v srdci pokojnejší? (Áno.) Bude sa potom tvoje svedomie stále cítiť pokarhané? Už sa nebude cítiť neustále karhané a myšlienka, že si sa nesprával synovsky voči rodičom, ťa už nebude ovládať. Príležitostne na to možno budeš stále myslieť, pretože sú to normálne ľudské myšlienky alebo inštinkty a nik sa im nevyhne.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Čo je pravda-realita?) „Ako dieťa by si mal pochopiť, že tvoji rodičia nie sú tvojimi veriteľmi. Ak budeš dbať len na to, aby si sa odplatil za láskavosť svojich rodičov, bude to prekážať mnohým povinnostiam, ktoré by si mal konať. Je veľa vecí, ktoré musíš vo svojom živote urobiť, a tieto povinnosti, ktoré by si mal konať sú veci, ktoré by mala robiť stvorená bytosť, zveril ti ich Stvoriteľ a nemajú nič spoločné s tým, že by si mal oplácať láskavosť svojich rodičov. Prejavovanie synovskej úcty rodičom, oplácanie, vracanie ich láskavosti – tieto veci nemajú nič spoločné s tvojím životným poslaním. Možno tiež povedať, že nie je potrebné, aby si svojim rodičom preukazoval synovskú zbožnosť, oplácal im alebo si plnil akékoľvek zodpovednosti voči nim. Jednoducho povedané, môžeš to do určitej miery robiť a trochu si plniť svoje povinnosti, keď ti to okolnosti dovolia; keď ti to nedovolia, nemusíš sa k tomu nútiť. Ak si nedokážeš plniť svoju zodpovednosť prejavovať synovskú úctu rodičom, nie je to hrozná chyba, len to trochu ide proti tvojmu svedomiu a morálnej spravodlivosti a niektorí ľudia ťa za to odsúdia – to je všetko. Prinajmenšom to však nejde proti pravde. Ak je to v záujme konania tvojej povinnosti a nasledovania Božej vôle, potom ťa dokonca Boh schváli. Preto, pokiaľ ide o prejavovanie synovskej úcty rodičom, pokiaľ rozumieš pravde a chápeš Božie požiadavky na ľudí, potom aj keď ti podmienky nedovoľujú prejavovať synovskú úctu rodičom, tvoje svedomie ťa nebude karhať.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (17)) Božie slová jasne načrtávajú spôsob, ako sa správať k rodičom. Závisí to predovšetkým od našich podmienok a schopností. Ak to podmienky dovoľujú a naše schopnosti nám to umožňujú, môžeme si plniť svoje povinnosti a byť svojim rodičom oddaní, ale ak to okolnosti nedovoľujú, netreba na tom trvať a musíme sa podriadiť Božiemu ovládaniu a opatreniam. Moja neschopnosť postarať sa o mamu v čase medzi jej ochorením a odchodom neznamenala, že som bola bezcitná alebo nevďačná. Chcela som byť svojej mame oddaná, ale pretože ma za vieru v Boha v ateistickej krajine prenasledovala a stíhala ČKS, nemohla som sa vrátiť domov. To neodrážalo nedostatok svedomia z mojej strany. Navyše, vo viere v Boha mám svoje vlastné poslanie, ktorým je konať povinnosti stvorenej bytosti. Ak by som sa stala neschopnou konať svoje povinnosti, pretože by som sa sústredila výlučne na oddanosť svojej mame, potom by to znamenalo, že mi naozaj chýba svedomie. Keď som si to uvedomila, už som sa necítila odsúdená svojím svedomím a pri plnení povinností som dokázala upokojiť svoje srdce. Boli to Božie slová, ktoré zvrátili moje mylné názory, umožnili mi správne sa vyrovnať s odchodom mojej matky a nájsť v srdci pocit oslobodenia.
