89. Po mojom zatknutí
Jedného dňa napoludnie v novembri 2002 som doma pripravovala obed, keď som zrazu počula rýchle klopanie na dvere. Otvorila som ich a zistila, že vonku stoja štyria muži a jedna žena. Jeden z mužov ku mne pristúpil a spýtal sa: „Ste Wang Le? Veríte vo Všemohúceho Boha?“ Skôr než som stihla odpovedať, rýchlo mi ukázal svoj preukaz a povedal: „Sme z Úradu verejnej bezpečnosti. Niekto nahlásil, že veríte vo Všemohúceho Boha a ste cirkevná vodkyňa. Prišli sme to vyšetriť.“ Skôr ako som stihla odpovedať, všetci piati vtrhli do môjho domu a začali prehľadávať dvor a izby. Našli potvrdenku o obete vo výške 50 jüanov, výtlačok knihy Slovo sa zjavuje v tele, dve kazety a malý diktafón a hrubo mi povedali: „Toto je dôkaz!“ Po týchto slovách ma strčili do policajného auta a odviezli preč.
Na stanici ma policajti vzali do vypočúvacej miestnosti na druhom poschodí a nasadili mi putá. Ruky mi zavesili na rúru od radiátora, a tak som mohla stáť len na špičkách. Keďže celá moja váha spočívala na zápästiach, začali ma neznesiteľne bolieť. Začula som, ako jeden policajt hovorí: „Tentoraz sme chytili vodkyňu,“ a srdce mi vyskočilo až do krku. Pomyslela som si: „Vedia, že som vodkyňa, takže ma určite budú mučiť, aby zo mňa dostali informácie o mojich bratoch a sestrách. Čo ak to mučenie nevydržím?“ Neodvážila som sa premýšľať ďalej a rýchlo som sa pomodlila k Bohu, prosiac Ho, aby mi dal vieru a múdrosť a postaral sa, aby som pevne vytrvala vo svojom svedectve. Takto som visela vyše štyroch hodín, nohami som nedočiahla na zem, pričom putá sa čoraz viac sťahovali. Ruky som mala také stlačené, až mi zmodreli a sfialoveli, a tá bolesť bola neznesiteľná. Nohy mi tiež opuchli a stŕpli. Cítila som, že to už ledva vydržím, a začala som pociťovať vnútornú slabosť, nevediac, ako dlho ma tam ešte nechajú visieť. Neodvážila som sa dovoliť svojmu srdcu vzdialiť sa od Boha čo i len na okamih. Spomenula som si na tieto Božie slová: „Voči tým, ktorí Mi v časoch súženia nepreukázali ani najmenší prejav vernosti, už nebudem milosrdný, lebo Moje milosrdenstvo siaha len do takejto miery. Okrem toho nemám rád nikoho, kto Ma raz zradil, a už vôbec sa nerád stýkam s tými, ktorí zapredávajú záujmy svojich priateľov. To je Moja povaha, bez ohľadu na to, o koho ide. Musím vám povedať toto: Druhýkrát neudelím milosť nikomu, kto Mi zlomí srdce, druhýkrát nedostane milosť nikto, kto Mi úplne zlomí srdce, a každý, kto Mi bol verný, navždy zostane v Mojom srdci.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Priprav si dostatok dobrých skutkov pre svoj konečný osud) Vďaka Božím slovám som si uvedomila, že Božia povaha nestrpí urážku a že ak by som zapredala svojich bratov a sestry a zradila Boha, nikdy by som nedosiahla Božie odpustenie a On by ma určite znenávidel a vyradil. Rozhodla som sa, že bez ohľadu na to, ako ma bude polícia mučiť, nikdy sa nestanem judášom!
Okolo siedmej večer sa mi točila hlava, celé telo ma neskutočne bolelo a ťažko sa mi dýchalo. Policajti videli, že každú chvíľu odpadnem, a tak mi konečne uvoľnili jednu ruku a ja som mohla po dlhej dobe stáť na nohách. V tej chvíli na mňa jeden policajt skríkol: „Tak to vyklop, komu išli peniaze z cirkevných obiet? Kde býva tá osoba z potvrdenky?“ Keď videl, že nič nehovorím, pokračoval: „Aj keď nebudeš hovoriť, už sme si ťa dôkladne preverili. Sledovali a vyšetrovali sme ťa už pekne dlho!“ Potom vzal zo stola kus papiera a prečítal podrobnosti o tom, ako dlho verím v Boha, kde bývam, aké povinnosti konám a ďalšie informácie. Pomyslela som si: „Ako toho môžu toľko vedieť? Zradil ma niekto ako judáš?“ Táto myšlienka ma veľmi znepokojila, a tak som rýchlo sklonila hlavu a premýšľala, ako odpovedať. Policajt na mňa uprene hľadel a vytiahol fotografiu, pýtajúc sa, či spoznávam osobu na nej. Pozrela som sa na ňu a povedala: „Nepoznám ho.“ S falošným úsmevom povedal: „Si si istá, že ho nepoznáš? Vieš, kto ťa dnes nahlásil? Bol to ten človek na fotke.“ Videla som, že osoba na fotografii je zlý človek, ktorý bol z cirkvi vypudený. Policajt potom spomenul meno ďalšej sestry a opýtal sa, či ju poznám. Odvetila som, že ani ju nepoznám. Policajt odsekol: „Niečo ti poviem. Aj keď nič neprezradíš, náboženské materiály, ktoré sme našli u teba doma, a svedkovia, ktorých máme, stačia na to, aby sme ťa odsúdili na tri roky prevýchovy prácou. Dávame ti šancu priznať sa a čím skôr tak urobíš, tým skôr môžeš ísť domov!“ V tej chvíli mu policajtka dala znamenie, aby mi uvoľnil druhú ruku, za ktorú som stále visela, a s falošne ustarosteným výrazom mi podala pohár vody, vzala ma za ruku a povedala: „Zlatko, poďme si sadnúť na pohovku a porozprávať sa. Videla som, že tvoje dve deti sú naozaj roztomilé a sú vo veku, keď ešte stále rastú. Ako matka si musíš plniť svoje zodpovednosti a dbať na to, aby mali výživnú stravu, pretože ak nebudú dobre jesť, ovplyvní to ich štúdium. My matky toho na pleciach nesieme veľa. Tvoj manžel je dobrý človek – drie tam vonku, aby zarobil peniaze, a ty môžeš zostať doma a starať sa o deti. Ako môžeš zniesť, že zanedbávaš také dobré deti? Nemáš pocit, že si im niečo dlžná?“ Zo slov policajtky som sa cítila trochu slabo a mala som pocit, že som sa o svoje deti nestarala dobre a že som im naozaj niečo dlžná. Keď policajtka videla, že nič nehovorím, podišla ku mne, potľapkala ma po pleci a povedala: „Zlatko, bolo by najlepšie, keby si sa jednoducho priznala. Povedz nám, čo vieš, a my ťa pošleme rovno domov. Potom sa budeš môcť starať sa o svoje deti.“ Ešte dodala: „Nerozumieš zákonom, takže si možno myslíš, že priznanie ťa do všetkého ešte viac zapletie, ale tak to naozaj nie je. Stačí, keď nám povieš, čo vieš, my len spíšeme tvoju výpoveď a môžeš ísť domov.“ Pomyslela som si: „To všetko sú len lži a klamstvá. Hovoríš to len preto, aby si ma prinútila zradiť Boha, a ja ti na to nenaletím! Ak ma však naozaj odsúdia na tri roky prevýchovy prácou, čo bude s mojimi deťmi? Sú ešte také malé, ako budú žiť bez mojej starostlivosti?“ Tieto myšlienky ma dosť rozrušili, a tak som sa potichu pomodlila k Bohu. Spomenula som si na tieto Božie slová: „Kto sa Mi dokáže skutočne a úplne vydať a všetko pre Mňa obetovať? Všetci ste rozpoltení; vaše myšlienky krúžia dookola, myslíte na rodinu, na vonkajší svet, na jedlo a oblečenie. Napriek skutočnosti, že si tu predo Mnou a robíš veci pre Mňa, vo svojom srdci stále myslíš na svoju manželku, deti a rodičov doma. Sú snáď tvojím majetkom? Prečo ich nezveríš do Mojich rúk? Nedôveruješ Mi? Alebo sa bojíš, že pre teba vykonám nevhodné usporiadania?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 59. kapitola) Áno, Boh nad všetkým vládne. Osud a utrpenie mojich detí predurčil Boh a žiadny človek to nemohol zmeniť. Musela som svoje deti zveriť do Božích rúk. Bolo naozaj opovrhnutiahodné, že polícia zneužila city, aby ma naviedla na zradu Boha! Toto prostredie bolo skúškou od Boha a On pozoroval, aké rozhodnutia robím. Bola to pre mňa aj príležitosť podať svedectvo pre Boha a musela som pevne vytrvať vo svojom svedectve, aby som Boha uspokojila. Keď som si to uvedomila, potichu som sa k Nemu pomodlila: „Ó, Bože! Som ochotná úplne zveriť svoje deti do Tvojich rúk. Prosím, pomôž mi prekonať slabosť tela a pevne vytrvať vo svojom svedectve, aby som zahanbila satana.“ Po modlitbe som získala vieru a bez ohľadu na to, ako by sa ma polícia snažila pokúšať, nič by som nepovedala. Keď policajtka videla, že nič nehovorím, jej výraz sa okamžite zmenil. Trhnutím ma postavila z pohovky, zúrivo na mňa zazerala a povedala: „Snažila som sa byť milá, ale ty si nechcela počúvať. Práve si si to poriadne zhoršila! Ukážem ti, ako si ťa podám!“ S týmito slovami ma začala ťahať za vlasy, trhala mi ich a nadávala: „Vyzerá to tak, že si o ten výprask priam koleduješ!“ V tej chvíli jeden policajt vzal knihu Božích slov a vrazil mi ju do tváre, pričom mi pri bití nadával: „Tak to vyklop! Koľko rokov si bola vodkyňa? Komu išli cirkevné obety? Povedz nám, čo vieš. Ak sa nepriznáš, postarám sa, aby si strávila zvyšok života vo väzení a nikdy viac nevidela svojho manžela a deti!“ Pokojne som povedala: „Neviem, o čom hovoríte.“ Policajtov výraz potemnel a udrel ma päsťou do líca. Potom ma začal zasypávať údermi do tváre, akoby sa pomiatol. Stratila som prehľad o tom, koľkokrát mi dal facku. Uvoľnil sa mi jeden zub, z nosa a z kútika úst mi tiekla krv a hlava mi pulzovala a opuchla. Mala som závrat a bola som dezorientovaná, potácala som sa a ledva sa mi podarilo oprieť o stenu. Cítila som, že to už dlho nevydržím, a myslela som si: „Ak to takto pôjde ďalej, ubijú ma napokon na smrť? Aj keby ma nezabili, ak ma zmrzačia, ako budem žiť po zvyšok života? Možno by som im mala povedať len niečo nedôležité?“ No v momente, keď som sa chystala prehovoriť, som si zrazu spomenula na Judášov osud za to, že zradil Pána Ježiša. Zľakla som sa a rýchlo som sa pomodlila k Bohu: „Bože, moje telo je také slabé. Prosím, opatruj moje srdce, daj mi vieru a silu a veď ma, aby som pevne vytrvala vo svojom svedectve.“ Po modlitbe som si spomenula na chválospev s názvom „Túžim vidieť deň, keď Boh získa slávu“: „S Božím nabádaním v srdci nikdy nepokľaknem pred satanom. Hoci môžem prísť o hlavu a preliať svoju krv, Boží ľud sa nikdy nezlomí. Podám zvučné svedectvo pre Boha a ponížim diablov a satana. Bolesť a ťažkosti sú predurčené Bohom a ja Mu budem verný a budem sa Mu podriaďovať až do smrti. Už nikdy nespôsobím, že Boh bude plakať a robiť si starosti. Obetujem svoju lásku a vernosť Bohu a splním svoje poslanie, aby som Ho slávil.“ (Nasledujme Baránka a spievajme nové piesne) Tento chválospev mi dodal vieru a silu. Nemohla som byť slaboch bez chrbtovej kosti. Toto utrpenie bolo požehnaním od Boha a bez ohľadu na to, ako by ma polícia mučila, pevne by som vytrvala vo svojom svedectve a nikdy by som sa nepoddala satanovi! Cítila som, že Boh je priamo pri mne, že mi neustále pomáha, vedie ma a je mojou oporou, a moje srdce bolo hlboko dojaté. Keď policajt videl, že nehodlám nič povedať, silno ma kopol do krížov, až som od bolesti vykríkla. Mala som pocit, akoby mi zlomil kríže. Stočila som sa na zemi do klbka a nemohla som sa hýbať. Cez bolesť som sa s hnevom pozrela na policajta a povedala som: „Verím v Boha len preto, aby som sa usilovala o pravdu a bola dobrým človekom, a nespravila som nič nezákonné, tak prečo ma takto bijete?“ Policajt cez zatnuté zuby precedil: „Bijem ťa preto, lebo veríš vo Všemohúceho Boha. Už len pohľad na teba je mi odporný. Ty a tebe podobní ste všetci politickí zločinci!“ Povedala som: „Naša viera spočíva len v tom, že sa zhromažďujeme a čítame Božie slová. Vôbec sa nemiešame do politiky. Ignorujete tých, ktorí berú drogy a tých, ktorí podvádzajú a klamú iných, ale idete po nás, ktorí veríme v Boha. Existuje tu vôbec nejaký zákon?“ Policajt odpovedal: „Závislí a podvodníci to robia len pre svoje vlastné záujmy, ale vy ste iní. Ak vás nezatkneme, nikto viac nebude počúvať Komunistickú stranu, ak vás budú nasledovať vo viere v Boha!“ V tej chvíli na mňa ukázal kapitán Brigády národnej bezpečnosti a povedal ostatným policajtom: „Ak sa neprizná, naša misia nebude splnená a nedostaneme prémie. Nemôžeme ju nechať len tak vyviaznuť; bite ju, kým neprehovorí!“ Dvaja policajti ma potom začali zasypávať údermi do tváre, pričom mi roztrhli peru, z ktorej sa silno pustila krv. Neprestajne ma bili a nadávali mi: „Ak sa nepriznáš, zmlátim ťa tak, že ostaneš slepá, hluchá a nemá, a do konca života z teba urobím mrzáka! Postarám sa, aby si si priala smrť!“ Po vyše desiatich minútach sa tí dvaja policajti, ktorí ma bili, vyčerpali, zadychčane si sadli na pohovku a začali fajčiť. Potom sa ma snažili presvedčiť tým, že spomenuli môjho manžela a deti, a vyhrážali sa, že ak sa nepriznám, odsúdia ma na doživotie. Pomyslela som si: „Dĺžka môjho trestu nezávisí od vás, je v Božích rukách. Aj keby ma odsúdili na doživotie, musím pevne vytrvať vo svojom svedectve!“ Do neskorej noci zo mňa polícia stále nedostala žiadne informácie o cirkvi a sklamane odišli z vypočúvacej miestnosti. V ten deň ma mučili vyše desať hodín, bez kvapky vody alebo kúska jedla. Celé telo som mala slabé a ubolené a moje nohy nemali silu stáť. Neskôr v tú noc ma dvaja policajti odvliekli do auta a previezli do zadržiavacieho strediska.
Keď sme tam dorazili, boli už dve hodiny ráno a policajti službukonajúcim dozorkyniam povedali, že som členkou Východného blesku, a prikázali im, aby sa o mňa hlavná väzenkyňa „dobre postarala“. Keď som dorazila do cely, jedna z dozorkýň pošepla hlavnej väzenkyni niečo, čo som nepočula. Hlavná väzenkyňa krikom zobudila ostatné spiace väzenkyne a hodila ma na zem. Zakričala na ne: „Zmláťte ju! Je členkou Východného blesku.“ Šesť väzenkýň sa vrhlo vpred. Niektoré ma kopali, iné ma ťahali za vlasy a jediné, čo som mohla urobiť, bolo zakryť si hlavu rukami, stočiť sa do klbka a nechať sa biť. Hlavná väzenkyňa stála obďaleč a nadávala mi: „Kto ťa naviedol pridať sa k Východnému blesku? Prečo ťa tvoj Boh nepríde zachrániť? Ak prestaneš veriť v Boha, prestaneme ťa biť.“ Zbitá a zvíjajúca sa na zemi som si uvedomila, že keď policajti povedali hlavnej väzenkyni, aby sa o mňa „dobre postarala“, hovorili jej, aby ma spolu s ostatnými mučila. Z hĺbky srdca som týchto diablov nenávidela! Bili ma viac ako pol hodiny, a potom ma hlavná väzenkyňa posadila k záchodu na nočnú službu. Bola som tak veľmi zmučená, že som nemala silu ani len zdvihnúť hlavu. Dokázala som sa len pomaly hýbať a oprela som sa o stenu pri záchode. Vždy, keď som zadriemala, z času na čas som počula, ako niektoré väzenkyne vstávajú na záchod, a niektoré si do mňa po vykonaní potreby kopli. Zápach zo záchoda vo mne vyvolával pocit na zvracanie. Od detstva ku mne boli rodičia vždy veľmi milí a po svadbe bol ku mne dobrý aj môj manžel. Nikto sa ku mne nikdy takto nesprával. Len preto, že som verila v Boha, som bola vystavená takémuto príšernému mučeniu a ponižovaniu. Cítila som obrovskú krivdu. Nevedela som, či ma budú ďalej biť, ako dlho budem musieť zostať na tomto mieste ani či to dokážem vydržať. Čím viac som o tom premýšľala, tým horšie som sa cítila, až som sa neubránila a prepukla som v plač. V tej chvíli som si spomenula na chválospev „Usiluj sa milovať Boha bez ohľadu na to, aké veľké je tvoje utrpenie“: „Počas týchto posledných dní musíte podávať svedectvo o Bohu. Nehľadiac na veľkosť vášho utrpenia, mali by ste kráčať až do úplného konca a aj pri poslednom nádychu musíte byť verní Bohu a vydať sa na milosť Božiemu ovládaniu. Iba to znamená skutočne milovať Boha a iba to je silné a hlasné svedectvo.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Iba ak zažiješ bolestné skúšky, môžeš spoznať Božiu milotu) Pri uvažovaní nad Božími slovami som si uvedomila, že keď som nebola vystavená zatýkaniu a prenasledovaniu, vždy som mala pocit, že moja viera v Boha je veľmi silná, a vo všetkom v cirkvi som bola vždy v popredí. Pri konaní povinností som dokázala zniesť utrpenie, ktoré iní nezniesli, a vždy som sa považovala za človeka, ktorý najviac miluje Boha. Teraz, po zatknutí a mučení, som však videla, aký malý je môj duchovný vzrast. Už po troche utrpenia a ponižovania som z tohto prostredia chcela ujsť, čo ukazovalo, že nemám žiadnu poslušnosť a moja viera v Boha je veľmi malá. Spomenula som si aj na to, že zakaždým, keď som bola slabá, Boh použil Svoje slová, aby ma viedol a usmerňoval, a znovu a znovu mi pomáhal rozlíšiť satanove úklady. Božia láska je skutočne veľká. V duchu som sa rozhodla: „Kým budem dýchať, nikdy sa nepodvolím satanovi!“
Na druhý deň ráno za úsvitu hlavná väzenkyňa vstala, išla na záchod a kopla do mňa a prikázala mi, aby som vstala a vyčistila záchod. Po viac ako desiatich hodinách mučenia políciou ma celé telo neskutočne bolelo a nemala som silu ani prehovoriť, nieto ešte čistiť záchod. Keď hlavná väzenkyňa videla, že sa nehýbem, vyzvala ostatné väzenkyne, aby ma znova zbili. Zmlátili ma, až kým som neležala na zemi takmer v bezvedomí. Odsúdená vrahyňa surovo povedala: „Nenechajte ju len tak na pokoji. Prinúťte ju vstať a vyčistiť záchod!“ Po týchto slovách ma niekoľko väzenkýň odvlieklo k záchodu a vtlačili mi ruky do záchodovej misy. Keď som sa pozrela dole, videla som, že záchod je plný výkalov, a z toho odporného zápachu mi prišlo nevoľno a pozvracala som sa. Väzenkyne stáli bokom, zakrývali si nosy a burácavo sa smiali. Ich smiech bol strašidelný a desivý a znel, akoby vychádzal z pekla. Pri tomto ponižovaní však neskončili. Vrahyňa ma schmatla za rameno, nútila ma umývať záchod rukami a varovala ma: „Ak sa tento záchod nebude blyšťať čistotou, zabijem ťa! Nikoho nezaujíma, ak tu veriacich ako ty ubijú na smrť!“ Po vyčistení záchoda ma prinútili kľaknúť si na zem a umyť podlahu, a len čo som doumývala prednú časť, hlavná väzenkyňa úmyselne čerstvo umyté miesto opäť zašpinila, a potom mi rozkázala: „Vráť sa a umy to znova. Ak to nebude čisté, ani nemysli na to, že dostaneš jesť!“ Neostávalo mi nič iné, len sa vrátiť a umyť to znova. Počas jedla, práve keď som sa chystala natiahnuť za parenou buchtou, mi ju hlavná väzenkyňa vytrhla, roztrhala ju na kúsky, ktoré hodila na zem, odkopla ich a povedala: „Ak sa riadne nepriznáš, myslíš si, že si zaslúžiš jesť buchty? Zaslúžiš si akurát tak zomrieť od hladu!“ Takto to pokračovalo aj ďalej. Väzenkyne ma každý deň nútili čistiť záchod a umývať podlahu a v noci ma nenechali spať.
Na štvrtý deň ráno ma prišla polícia opäť vypočúvať. Bolo to uprostred zimy a len čo som vstúpila do vypočúvacej miestnosti, policajti zo mňa strhli prešívanú bundu a agresívne povedali: „Ak sa nepriznáš, dnes ťa tu necháme zamrznúť!“ Mala som na sebe len tenký sveter a celá som sa triasla. Policajti ma odvliekli k stene a zavesili za ruky na radiátor, pričom som sa špičkami nôh ledva dotýkala zeme. Asi po hodine vošiel do miestnosti kapitán Brigády národnej bezpečnosti, zvesil ma z radiátora, usmial sa na mňa a povedal: „Ja ľudí nikdy nebijem. Chcem len, aby si vyšla s farbou von a povedala mi pravdu. Napíšeš svoje priznanie sama alebo mi ho chceš nadiktovať? V uplynulých dňoch sme tvoju situáciu opäť preverovali. Si vodkyňa a teraz máme svedkov aj dôkazy, ktoré to potvrdzujú, ale chceme, aby si to priznala sama. Ak sa priznáš, hneď ťa pošleme domov k tvojej rodine.“ Predo mnou sedela aj policajtka, ktorá s ním súhlasila a povedala: „Boli sme u teba doma. Tvoj manžel vyzeral zúfalo a tvoje deti s plačom volali mamu. Ako môžeš ako matka zniesť, že si ich opustila? Si vôbec hodná byť matkou? Jednoducho nám rýchlo povedz, čo sa deje v cirkvi, a my ťa hneď pošleme domov, aby si mohla byť opäť s rodinou.“ To, čo policajti hovorili, vo mne vyvolalo veľký vnútorný konflikt: „Mám sa jednoducho priznať, aby som mohla ísť domov a postarať sa o svoje deti?“ Potom som si spomenula na Judášov koniec a uvedomila som si, že toto je satanova nástraha. Polícia sa snažila využiť náklonnosť, aby ma prinútila zradiť Boha. Ich metódy boli skutočne opovrhnutiahodné! To, že som sa nemohla starať o svoje deti a plniť si svoje materské povinnosti, bola len a len ich vina. Konanie svojej povinnosti a viera v Boha sú úplne prirodzené a oprávnené a nespravila som nič nezákonné, ale oni ma bez akéhokoľvek pádneho dôvodu zatkli a mučili a teraz sa hrali na dobrákov a hovorili, že nie som dobrá matka, lebo sa nestarám o svoje deti. Prekrúcali fakty a nazývali čierne bielym a biele čiernym! Moje deti boli mojou Achillovou pätou, takže som sa musela viac modliť a spoliehať sa na Boha. Nemohla som zradiť Boha pre svoju náklonnosť a stať sa judášom bez svedomia. Keď kapitán Brigády národnej bezpečnosti videl, že nič nehovorím, prihovoril sa mi naozaj jemným tónom: „Stojí ti to utrpenie za vieru vo Všemohúceho Boha? Iní nás už o tvojej viere v Boha informovali; nie je hlúpe nepriznať sa a stále kryť ostatných?“ Rázne som povedala: „To, čo povedali alebo nepovedali, so mnou nemá nič spoločné. Nič neviem a nikoho nepoznám!“ Len čo som to povedala, kapitán od zlosti buchol päsťou do stola: „Ak sa nepriznáš, naozaj ťa odsúdia na tri roky prevýchovy prácou. Zatkli sme ťa, aby sme ťa zmenili, tak prestaň tvrdohlavo robiť to, čo je nesprávne. Jednoducho rýchlo priznaj, čo vieš! Všetko, čo si dnes jedla a pila, ti poskytla Komunistická strana, však?“ Keď som to počula, príkro som ho odbila: „Boh, v ktorého veríme, je jediný pravý Boh, ktorý stvoril nebo, zem a všetko. Štyri ročné obdobia, jar, leto, jeseň a zima, to všetko riadi Boh; všetko, čo jete a pijete, poskytuje Boh, či nie? Bez zaopatrenia a výživy, ktorú Boh stvoril pre ľudstvo, mohli by ste žiť až doteraz?“ Len čo som dohovorila, jeho tvár od hnevu potemnela. Ukázal na mňa a cez zuby precedil: „Dnes som ti toho toľko povedal, a ty si nepočúvala ani jediné slovo. Si skutočne nenapraviteľná!“ Nakoniec v záchvate zúrivosti odišiel. Krátko nato vošli do miestnosti ďalší dvaja policajti a hneď ma zavesili späť na radiátor. Jeden policajt ma bil po chrbte elektrickým obuškom a ja som sa inštinktívne snažila uhnúť, ale pri každom pohybe sa mi zúbky pút zarezávali do mäsa a spôsobovali mi neznesiteľnú bolesť. Policajt mi pri bití nadával: „Stále zo seba chceš robiť mučeníčku? Aj keď ťa dnes neubijeme na smrť, odsúdime ťa na doživotie!“ Potom ma schmatol za vlasy a tresol mi hlavu o stenu. Z toho nárazu som bola omámená a dezorientovaná, na čele sa mi okamžite začala tvoriť veľká hrča a oči mi strašne opuchli. Potom ma znova schmatol za vlasy a začal ma biť päsťami, akoby udieral do vreca s pieskom. Kričala som od bolesti, mala som pocit, že sa mi lámu kosti a hruď mám zovretú, takže sa mi ťažko dýchalo. Bil ma, preklínal a hovoril: „Boh ti úplne pomútil rozum. Uvidíme, či sú tvoje ústa tvrdšie ako moje päste. Tak či onak, dnes ti tie ústa otvoríme!“ S týmito slovami ma silno udrel päsťou do hlavy, načo mi všetko pred očami sčernelo a okamžite som stratila vedomie. Nevedela som, ako dlho trvalo, kým som sa prebrala. Policajt na mňa zreval: „Stále hráš mŕtvu? Ak sa nepriznáš, vezmem ťa von a nakŕmim tebou strážne psy!“ Vedela som, že či budem žiť, alebo zomriem, je v Božích rukách. Bez Božieho dovolenia mi polícia nemohla nič urobiť. Aj keby mučili moje telo a vzali mi život, moja duša bola v Božích rukách. Vďaka tejto myšlienke bol môj strach menší. V duchu som sa rozhodla: „Aj keby ma ubili na smrť, pevne vytrvám vo svojom svedectve. Nikdy sa nestanem judášom!“
Na radiátore som visela tri dni a tri noci. Keďže som tam visela tak dlho, obe nohy a chodidlá mi opuchli. Bolesť od pása až po nohy sa stala neznesiteľnou, a tak som sa modlila k Bohu: „Bože, neviem, ako dlho to ešte dokážem vydržať. Obávam sa, že toto mučenie nedokážem zniesť. Bože! Prosím, vezmi mi život. Radšej zomriem než by som sa mala stať judášom.“ Po modlitbe som v celom tele pocítila chlad. Nohy a chodidlá mi znecitliveli a už som necítila žiadnu bolesť. Bola som svedkom Božích zázračných skutkov, keď odstránil moju bolesť, a v srdci som Bohu neprestajne ďakovala. Na druhý deň ráno, keď policajti videli, že stále nič nehovorím, kričali na mňa: „Ako dlho si myslíš, že to ešte vydržíš? Pozri sa na svoju tvár – je taká opuchnutá, že ani nevyzeráš ako človek! Len aby si nezradila cirkev, prechádzaš týmto všetkým, opúšťaš manžela a deti. Naozaj si myslíš, že to za to stojí?“ Dodal: „Ak ti nezáleží na vlastnom živote, to je jedna vec. Ale mysli na svoje deti a manžela; čakajú, kedy sa vrátiš domov. Jednoducho sa úprimne priznaj a už nebudeš musieť trpieť túto bolesť.“ Keď som počula tieto slová, pocítila som hlboký hnev a pomyslela som si: „Je zrejmé, že ste to vy, kto mi bráni veriť v Boha. Zatýkate ma, rozbíjate mi rodinu a znemožňujete mi vrátiť sa domov. Dokonca používate mučenie, aby ste ma trýznili, a potom ma obviňujete, že som pre svoju vieru opustila deti a manžela. Je to absolútne prekrútenie pravdy! Ako keď zlodej kričí: ‚Chyťte zlodeja!‘“ Spomenula som si na to, čo povedal Boh: „Táto krajina, ktorá je už tisíce rokov špinavá, je neznesiteľne nečistá, oplýva biedou, vyčíňajú v nej duchovia, podvádzajú a klamú, vznášajú nepodložené obvinenia, bezcitne využívajú surové prostriedky a dupocú po tomto meste duchov, ktoré po nich ostáva posiate mŕtvymi telami. Zápach rozkladu sa šíri po krajine a napĺňa vzduch a krajina je prísne strážená. Kto vidí svet, ktorý je za oblohou? … Akí starovekí predkovia? Akí milovaní vodcovia? Všetci sú to darebáci, ktorí sa stavajú proti Bohu! Ich zásahy zanechali všetko pod nebom v temnote a chaose! Aká náboženská sloboda? Aké legitímne práva a záujmy občanov? Všetko sú to triky, ktoré majú zamaskovať zlo!“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dielo a vstup (8)) Komunistická strana tvrdí, že zastáva slobodu vierovyznania, ale vo vnútri bezcitne potláča, zatýka a prenasleduje kresťanov s cieľom zničiť Božie dielo, prinútiť ľudí, aby neverili v Boha a neuctievali Ho, a ovládať všetkých, aby ju poslúchali a nakoniec s ňou aj zahynuli. Po tom, čo som zažila krutosť a mučenie Komunistickej strany, uvidela som jej skutočnú podlú podstatu. Je to démon, ktorý odporuje Bohu a ubližuje ľuďom, a vypestovala som si k nej hlbokú nenávisť. Rozhodla som sa, že budem veľkému červenému drakovi úplne vzdorovať a zavrhnem ho. Pri tejto myšlienke som zabudla na bolesť v zápästiach a zúfalo som si chcela kľaknúť a vyliať si srdce pred Bohom. V tej chvíli moje telo zrazu kleslo a putá sa zázračne otvorili. Kľakla som si na zem, plakala som a potichu sa modlila: „Bože! Videla som Tvoje zázračné skutky. Hoci je moje telo slabé, Ty si bol vždy po mojom boku, dohliadal si na mňa a chránil ma. Tvoja láska je taká skutočná!“ Kapitán Brigády národnej bezpečnosti zostal ohromený, keď to videl. Keď som sa domodlila, práve keď sa dvaja policajti chystali pristúpiť, aby mi znova nasadili putá, kapitán nervózne vykríkol: „Nehýbte sa, ustúpte!“ Tí dvaja policajti sa tak zľakli, že sa neodvážili pohnúť. Kapitán potom rozkázal: „Modlí sa a preklína nás; rýchlo ustúpte!“ Tí dvaja policajti trochu ustúpili, stáli tam a neodvážili sa pohnúť a nechápavo na mňa civeli. Asi polhodinu zostalo v miestnosti ticho. Neskôr jeden z policajtov zdvihol putá a spýtal sa: „Ako sa otvorili? Mohol by Boh, v ktorého verí, naozaj existovať? Tieto putá nie sú pokazené! Neverím tomu. Dajme jej ďalšie putá a zavesme ju!“ S týmito slovami mi znova nasadili putá a zavesili ma. Tí dvaja policajti potom hojdali mojím telom ako na hojdačke a pri každom pohybe sa mi putá zarezávali do mäsa. Mala som pocit, akoby mi z tej prenikavej bolesti trhalo ruky, a neubránila som sa výkriku. Policajti stáli obďaleč, uškŕňali sa a povedali: „Ešte stále plačeš? Nemá tvoj Boh náhodou robiť zázraky? Stále cítiš bolesť? Dnes ti tie ruky zlomíme!“ Keď som videla, ako sa títo diabli tešia z trýznenia ľudí, prestala som plakať a rozhodla som sa: „Aj keby ma umučili na smrť, musím pevne vytrvať vo svojom svedectve!“ Nakoniec policajti videli, že zo mňa nedostanú žiadne dôkazy, a sklamane povedali: „Vypočúvali sme ju tri dni a tri noci a nič sme nezistili. Keďže je už aj tak napoly mŕtva, dajme jej tri roky prevýchovy prácou!“ Policajti ma potom odviezli späť do zadržiavacieho strediska.
Väzenkyne späť v cele boli ohromené, keď ma videli takúto zbitú, a neveriacky sa medzi sebou rozprávali: „Ako mohli niekoho takto zbiť? My vrahyne a narkomanky si takéto bitky zaslúžime, ale ona je len veriaca, neurobila nič nezákonné a takto ju zmlátia. Aký je len tento svet strašné miesto!“ Jedna väzenkyňa mi povedala: „Máš poriadnu guráž, že veríš v Boha. Z tvojich slov a činov je jasné, že si dobrý človek. Ja som zabíjala ľudí, takže v tomto živote už nikdy nebudem mať šancu veriť v Boha, ale v budúcom živote budem aj ja veriť v Boha a budem dobrým človekom.“ Keď som počula väzenkyne hovoriť tieto veci, vedela som, že to nie je moja vlastná dobrota, ale účinok Božích slov, ktoré ma viedli.
Polícia zo mňa pri vypočúvaní nič nedostala a nakoniec ma odsúdila na tri roky prevýchovy prácou. Keď som sa dozvedela, že si musím odpykať ďalšie tri roky, cítila som sa veľmi slabá a nevedela som, kedy sa to všetko skončí. Pomodlila som sa preto k Bohu a prosila Ho, aby ma viedol, nech pevne vytrvám vo svojom svedectve. Spomenula som si na chválospev Božích slov „Len tí, ktorí majú skutočnú vieru, získajú Božie schválenie“: „Keď Mojžiš udrel na skalu a vyvrela voda udelená Jahvem, bolo to pre jeho vieru. Keď Dávid hral na lýre na chválu Jahveho – so srdcom plným radosti – bolo to pre jeho vieru. Keď Jób stratil svoj dobytok, ktorého boli plné hory, a nevýslovné bohatstvo a jeho telo pokryli vredy, bolo to pre jeho vieru. Keď mohol počuť Jahveho hlas a vidieť Jahveho slávu, bolo to pre jeho vieru.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Skutočný príbeh o diele podmanenia (1)) Spomenula som si na Jóba, Dávida a Mojžiša, ktorí vďaka svojej viere videli Božie zázračné skutky. Dnes som trpela tieto ťažkosti pre svoju vieru v Boha. Boh to dovolil a ja som bola ochotná podriadiť sa a zažiť to.
V júni 2003 ma polícia previezla do pracovného tábora. Počas môjho pobytu v pracovnom tábore som každé ráno vstávala o piatej, pracovala som sedemnásť až osemnásť hodín denne a často som musela pracovať nadčasy až do druhej alebo tretej ráno. Ak som prácu neurobila dobre, za trest ma nechali stáť, predĺžili mi trest a nemohla som si oddýchnuť, kým nebola práca hotová. Každú noc pred spaním som sa musela učiť naspamäť pravidlá tábora a ak som si ich nedokázala zapamätať, nedovolili mi spať. Dlhodobá zdrvujúca fyzická práca v kombinácii s psychickým stresom spôsobila, že sa mi každý deň točila hlava, a s mojím vysokým krvným tlakom, častými bolesťami srdca, panikou pri zľaknutí a vyskočenou platničkou som mala nesmierne bolesti, ale polícia mi len dala nejaké lieky, a potom ma prinútila pokračovať v práci. V pracovnom tábore sme boli ako otroci, úplne vydaní na ich milosť a nemilosť, bez akýchkoľvek ľudských práv alebo slobody. Jediná vec, ktorá ma utešovala, bola, že v pracovnom tábore bolo vyše desať sestier, ktoré verili v Boha, a často sme si tajne posúvali lístky, aby sme sa podelili o Božie slová a piesne a navzájom sa povzbudili. Jedna sestra mi tajne prepašovala list od bratov a sestier a keď som uvidela ručne prepísané Božie slová, zahrialo ma to pri srdci a bola som veľmi dojatá. Prečítala som si tento úryvok Božích slov: „To, že Peter mohol nasledovať Ježiša Krista, bolo vďaka jeho viere. To, že sa pre Mňa nechal pribiť na kríž a vydal slávne svedectvo, bolo tiež vďaka jeho viere. Keď Ján videl slávny obraz Syna človeka, bolo to vďaka jeho viere. Keď uvidel víziu posledných dní, bolo to o to viac pre jeho vieru.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Skutočný príbeh o diele podmanenia (1)) Bola som taká dojatá, že som sa neubránila plaču. Boh poznal moju slabosť a ešte viac potreby mojej duše. Zariadil, aby mi sestra poslala list s povzbudením a pomocou, a viedol a usmerňoval ma Svojimi slovami a dodával mi vieru a silu. Cítila som, aká je Božia láska skutočne obrovská, a to utrpenie sa mi už nezdalo také zlé ako predtým.
V septembri 2005 som bola prepustená a išla som domov. Následkom mučenia sa u mňa vyvinulo ťažké ochorenie srdca a vysoký krvný tlak a počas daždivých dní ma veľmi boleli ruky, kríže a nohy. V dôsledku dlhodobého používania pút som zápästiami stále nemohla dvíhať ťažké predmety. Hoci ma po odpykaní trestu prepustili z väzenia, polícia naďalej posielala ľudí, aby ma sledovali a monitorovali, a prinútila mojich príbuzných a susedov, aby neustále dohliadali na môj pohyb. Pravidelne posielali ľudí ku mne domov, aby sa pýtali, či stále verím v Boha, a ak som nebola doma, zisťovali, kam som išla. Nemohla som normálne konať svoje povinnosti ani sa zúčastňovať na zhromaždeniach, čo mi spôsobovalo veľký stres. Po tom, čo som bola osobne zatknutá a prenasledovaná Komunistickou stranou, som videla opovrhnutiahodnosť a krutosť Komunistickej strany a jasne som rozpoznala jej diabolskú podstatu odporovania a nenávisti voči Bohu. Z hĺbky srdca ju nenávidím a zavrhujem a zároveň ďakujem Bohu za to, že ma krok za krokom viedol, aby som prekukla satanove úklady, čo posilnilo moju vieru a umožnilo mi to prekonať ubližovanie démonov a vyjsť z dúpäťa diablov živá. Skutočne som okúsila Božiu lásku a spásu a som odhodlaná urobiť všetko, čo je v mojich silách, aby som dobre konala svoje povinnosti a odplatila Božiu lásku.
