91. Dávam zbohom pocitu menejcennosti
Už od detstva som bola dosť introvertná. Nerada som rozprávala a nerada som zdravila druhých. Keď som chcela ísť von a videla som susedov, ako sa vonku rozprávajú, bola som veľmi nervózna, takže som sa vyhýbala chodeniu von, pokiaľ to nebolo absolútne nevyhnutné. Keď som chodila do školy a potrebovala som zavolať učiteľom, aby som sa na niečo spýtala, nevedela som, ako začať, tak som zvykla poprosiť otca, aby hovoril za mňa. Veľmi sa na to hneval a sťažoval sa, že nie som taká sebavedomá ako iné deti. Moja teta mi často hovorila: „Máš ústa, akoby ti ich zalepili páskou. Ak budeš takto pokračovať, nič z teba nebude…“ Ich poznámky sa mi často ozývali v hlave a niekedy som plakala od toľkého nešťastia. Nenávidela som sa za to, že neviem rozprávať alebo potešiť dospelých. Často som závidela tým, ktorí boli výreční a dokázali oživiť atmosféru. Na vysokej škole som prijala dielo Všemohúceho Boha posledných dní a chodila som na zhromaždenia s bratmi a sestrami čítať Božie slová. Videla som, ako sa všetci otvárajú a v duchovnom spoločenstve hovoria o svojom skúsenostnom porozumení, pričom sa nikto nikomu nevysmieval, a aj ja som sa mohla slobodne otvoriť a hovoriť v duchovnom spoločenstve bez toho, aby som sa cítila obmedzovaná. Byť s bratmi a sestrami bolo naozaj uvoľňujúce a oslobodzujúce.
V januári 2024 som v cirkvi polievala nováčikov a spolupracovala som so sestrou Wang Lu. Počas nášho vzájomného kontaktu som zistila, že má dobrú kvalitu, silné vyjadrovacie schopnosti a dobre rozumie pravde. Na zhromaždeniach dokázala vo svojom duchovnom spoločenstve vychádzať zo stavov nováčikov a tí pri počúvaní často prikyvovali. Keď som to videla, inštinktívne som skláňala hlavu a myslela si: „Toto je naozaj človek, ktorý verí v Boha už mnoho rokov, jej prejav je skutočne výnimočný! Ale ja musím dlho premýšľať, kým dokážem v duchovnom spoločenstve odpovedať na otázky nováčikov, a to, čo poviem, nie je také plynulé a podrobné ako slová Wang Lu. Prečo mám toľko nedostatkov? Keby som mala po nej hovoriť v duchovnom spoločenstve ja, nováčikovia by si určite všimli, že nie som taká dobrá ako ona. Nechám to tak a nepoviem radšej nič. Takto pri nej aspoň nebudem vyzerať ako nula.“ Potom som sa na zhromaždeniach s Wang Lu bála prehovoriť. Obávala som sa, že ak mi to nepôjde dobre, bude sa na mňa pozerať zvrchu. Raz jedna z nováčikov narazila na ťažkosti pri kázaní evanjelia a Wang Lu jednoducho rozprávala o spôsobe, ako tento problém vyriešiť. Chcela som niečo dodať, keďže som v tejto oblasti mala skúsenosti, ale potom som si pomyslela: „Keď je tu Wang Lu, ak sa nevyjadrím dobre, nebude si myslieť, že sa preceňujem, keď chcem hovoriť v duchovnom spoločenstve?“ Takže aj keď som už mala slová na jazyku, nenašla som odvahu prehovoriť a počkala som, kým Wang Lu neodíde, a až potom som hovorila v duchovnom spoločenstve. Inokedy som zasa bola na zhromaždení s nováčikmi spolu s Wang Lu a sestrou Li Hua. V krátkosti som sa opýtala na stavy nováčikov a jedna z nich sa podelila o svoje ťažkosti. Chystala som sa hovoriť v duchovnom spoločenstve a usmerniť ju, ako sa z tejto situácie poučiť, ale pri pomyslení na to, že tam sú tieto dve sestry, ktoré majú dobrú kvalitu a vyjadrovacie schopnosti, som sa začala obávať: „Neviem dobre rozprávať, čo si o mne pomyslia, ak začnem hovoriť nesúvisle?“ Keď Li Hua videla, že chvíľu nehovorím, rýchlo prevzala slovo v duchovnom spoločenstve, a hoci sa s nováčikmi stretla prvýkrát, dokázala sa s nimi prirodzene rozprávať. Keď som sledovala, ako Wang Lu a Li Hua medzi sebou striedavo hovoria v duchovnom spoločenstve, cítila som veľkú závisť a myslela som si: „Polievači by mali byť ľudia s kvalitou, výrečnosťou a extrovertnou povahou, ako tieto sestry.“ Znova som sa zamyslela nad sebou; počas celého zhromaždenia som takmer neprehovorila a cítila som sa ako prišelec. Bola som frustrovaná a premýšľala som, prečo nedokážem hovoriť v duchovnom spoločenstve tak otvorene ako ostatní. Je možné, že sa jednoducho nehodím na povinnosť, pri ktorej musím často rozprávať? Vždy, keď som sa zúčastnila zhromaždenia s bratmi a sestrami, ktorí mali dobrú kvalitu a dobré komunikačné schopnosti, bola som veľmi nervózna. Bála som sa, že ak budem v duchovnom spoločenstve hovoriť zle, ľudia sa na mňa budú pozerať zvrchu, a aj keď som mala svetlo, neodvážila som sa oň podeliť. Nedokázala som si plniť svoju povinnosť tak, ako by som mala, a tak som sa modlila k Bohu a hľadala som spôsob, ako tento stav vyriešiť a normálne konať svoju povinnosť.
Jedného dňa som si spomenula na dva úryvky z Božích slov, ktoré rezonovali s mojím stavom, tak som si ich vyhľadala a prečítala. Všemohúci Boh hovorí: „Niektorí ľudia sú od detstva nechápaví, nevedia sa vyjadrovať a vyzerajú obyčajne, takže iní v ich rodinách a v spoločnosti sa o nich vyjadrujú negatívne. Ľudia napríklad hovoria: ‚Toto dieťa je tupec, reaguje pomaly a nevie sa vyjadrovať. Pozri sa na dieťa tamtej osoby, svojimi roztomilými rečami si každého omotá okolo prsta. Keď toto dieťa stretne ľudí, nevie, čo má povedať alebo ako ľudí potešiť, a keď urobí niečo zlé, nevie, ako to vysvetliť alebo sa obhájiť. Toto dieťa je tupec.‘ Hovoria to ich rodičia a rovnako aj ich príbuzní, priatelia a učitelia. Toto prostredie nebadateľne vyvíja na takýchto jedincov určitý tlak, kvôli čomu si nevedomky vytvoria určitý druh zmýšľania. Aký druh zmýšľania? Cítia, že sú neatraktívni a nikomu sa nepáči, ako vyzerajú, že nemajú dobré známky v štúdiu a pomaly reagujú. Vždy sa cítia trápne, keď majú otvoriť ústa a prehovoriť medzi ľuďmi. Keď im ľudia niečo dávajú, príliš sa hanbia povedať ďakujem. Myslia si: ‚Prečo sa neviem vyjadrovať? Prečo sú iní ľudia takí výreční? Som jednoducho hlúpy!‘ Podvedome si myslia, že sú bezcenní, no aj tak nie sú ochotní pripustiť, že sú až takí bezcenní a takí hlúpi. V srdci sa vždy pýtajú sami seba: ‚Som naozaj taký hlúpy? Som naozaj taký nepríjemný?‘ Ich rodičia ich nemajú radi, rovnako ako ich súrodenci, učitelia a spolužiaci. A občas o nich ich rodinní príslušníci, príbuzní a priatelia hovoria: ‚Je malý, má malé oči a nos, a keď vyrastie, s takýmto výzorom nebude úspešný.‘ Keď sa teda pozrú do zrkadla, vidia, že ich oči sú skutočne malé. V takomto prostredí prechádzajú od toho, že najprv v srdci odolávajú, k tomu, že postupne prijímajú a uznávajú svoje vlastné nedostatky a slabiny, no zároveň im v hĺbke srdca vzniká negatívna emócia. Ako sa táto emócia volá? Menejcennosť.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (1)) „Navonok je menejcennosť emócia, ktorá sa prejavuje v ľuďoch; ale v skutočnosti je jej základnou príčinou satanova skazenosť, prostredie, v ktorom ľudia žijú, a objektívne príčiny na strane ľudí. Celé ľudstvo leží v moci toho zlého, je hlboko skazené satanom a nikto nevychováva svoje deti podľa pravdy a Božích slov; namiesto toho to robia podľa vecí, ktoré pochádzajú od satana. Vyučovanie ďalšej generácie a celého ľudstva pomocou vecí zo satana má preto okrem skazenia pováh a podstaty ľudí za následok vyvolávanie negatívnych emócií v ľuďoch. Ak sú vzniknuté negatívne emócie dočasné, potom nebudú mať veľký vplyv na život človeka. Ak sa však negatívna emócia hlboko zakorení v najhlbšom vnútri srdca a duše človeka a nezmazateľne sa tam vryje, a on na ňu nedokáže vôbec zabudnúť ani sa jej zbaviť, potom to nevyhnutne ovplyvní najrôznejšie rozhodnutia, ktoré tento človek robí, spôsob, akým pristupuje k najrôznejším osobám, udalostiam a veciam, to, čo si vyberie, keď čelí dôležitým zásadným záležitostiam, a cestu, po ktorej vo svojom živote kráča – toto je skutočný vplyv, ktorý má ľudská spoločnosť na každého jedného človeka. Druhým aspektom sú objektívne príčiny ľudí. Teda vzdelanie a učenie, ktoré ľudia dostávajú pri svojom dospievaní, všetky myšlienky a idey spolu so spôsobmi počínania, ktoré prijímajú, ako aj rôzne ľudské výroky – to všetko pochádza od satana, takže ľudia nemajú schopnosť zvládnuť a odstrániť tieto problémy, s ktorými sa stretávajú, zo správneho hľadiska a stanoviska.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (1)) Po prečítaní Božích slov som tomu konečne porozumela. Uvedomila som si, že som sa na zhromaždeniach s bratmi a sestrami cítila obmedzovaná, pretože som mala silné pocity menejcennosti. Od detstva mi rodina vždy hovorila, že neviem rozprávať ani potešiť dospelých, že som hanblivá a váhavá, keď sa rozprávam s inými, a že nie som ako deti druhých, ktoré hovoria jasne a sebaisto. Pod vplyvom týchto slov som si začala uvedomovať, že nikto nemá rád deti ako ja, ktoré nevedia dobre rozprávať, a že ľudia majú radi len tých, ktorí sú výreční a spoločenskí. V dôsledku toho som sa často cítila menejcenná a radšej som sa schovávala do kútov, ďaleko od iných. Keď som už bola v cirkvi a konala svoju povinnosť, stále som bola ovplyvnená pocitmi menejcennosti. Keď som sa zúčastňovala zhromaždení s ľuďmi s dobrou kvalitou a silnými komunikačnými schopnosťami, zvykla som sa cítiť menejcenne a často som sa podceňovala. Aj keď som niektorým veciam rozumela, neodvážila som sa hovoriť v duchovnom spoločenstve a mala som problém harmonicky spolupracovať so sestrami. Život s týmito pocitmi menejcennosti naozaj ovplyvnil moju schopnosť konať svoju povinnosť!
Neskôr som si prečítala pár úryvkov z Božích slov a získala som určité porozumenie následkom toho, ak by som tieto pocity menejcennosti nevyriešila. Všemohúci Boh hovorí: „Keď v tebe táto emócia vznikne, cítiš sa bezmocný. Keď narazíš na problém, ktorý si vyžaduje, aby si vyjadril svoj názor, ktovie koľkokrát zvážiš v hĺbke srdca to, čo chceš povedať, a názor, ktorý chceš vyjadriť, a predsa sa to stále neodvážiš vysloviť nahlas. Keď niekto vyjadrí rovnaký názor, aký zastávaš ty, cítiš vo svojom srdci len potvrdenie – potvrdenie, že nie si horší ako ostatní ľudia. Ale keď sa rovnaká situácia zopakuje, stále si hovoríš: ‚Nemôžem hovoriť neopatrne, vyčnievať alebo byť ostatným na smiech. Som nanič, som hlúpy, som pochabý, som hlupák. Musím sa naučiť skrývať; musím len počúvať a nehovoriť.‘ Z toho môžeme vidieť, že od chvíle, keď vznikne pocit menejcennosti, až do chvíle, keď sa hlboko zakorení v najhlbšom vnútri srdca človeka, je človek potom zbavený svojej slobodnej vôle a legitímnych práv, ktoré mu udelil Boh, nie je to tak? (Áno.) Práve takto je zbavený týchto vecí.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (1)) „Pretože sa cíti menejcenný a neodváži sa vystupovať pred ľuďmi, nedokáže na seba vziať ani tie záväzky a zodpovednosti, ktoré by mal. Nedokáže niesť ani bremeno toho, čo je v skutočnosti schopný dosiahnuť v rámci svojich vlastných schopností a kvality a v rámci svojich skúseností ako normálny človek. Tento pocit menejcennosti ovplyvňuje každý aspekt jeho ľudskej prirodzenosti, ovplyvňuje jeho charakter a, samozrejme, ovplyvňuje aj jeho osobnosť. V skupine ľudí len zriedka vyjadruje svoje vlastné názory a takmer nikdy ho nepočuješ vyjadriť svoj vlastný postoj alebo názor. Keď narazí na problém, neodváži sa prehovoriť, ale namiesto toho sa neustále sťahuje a ustupuje. Keď je medzi zopár ľuďmi, dokáže nabrať odvahu a sadnúť si medzi nich, ale keď je ľudí veľa, ide do slabo osvetleného kúta a neodváži sa byť pred ostatnými ľuďmi. Vždy keď má pocit, že by chcel niečo aktívne povedať a vyjadriť svoje vlastné názory a postoje, aby ukázal, že to, čo si myslí, je správne, nemá ani odvahu to urobiť. Vždy keď má takéto myšlienky, jeho pocit menejcennosti sa zrazu prevalí a ovládne ho, dusí ho a hovorí mu: ‚Nič nevrav, si nanič. Nevyjadruj svoje názory, len si nechaj svoje myšlienky pre seba. Ak máš v srdci niečo, čo naozaj chceš povedať, iba si to poznač do počítača a premýšľaj o tom sám. Nesmieš o tom dať vedieť nikomu inému. Čo keby si povedal niečo nesprávne? Bolo by to také trápne!‘ Tento hlas ti neustále hovorí, aby si nerobil toto, aby si nerobil tamto, aby si nehovoril toto, aby si nehovoril tamto, a núti ťa prehltnúť každé slovo, ktoré chceš povedať. Možno je niečo, o čom vo svojom srdci už dlho premýšľaš, ale keď príde čas prehovoriť, stiahneš sa, neodvážiš sa to povedať, hanbíš sa hovoriť a cítiš, že to nesmieš urobiť, že by to bolo ako porušenie nejakého pravidla alebo zákona. A keď jedného dňa predsa len aktívne vyjadríš svoj vlastný názor, hlboko vo svojom vnútri sa cítiš nevýslovne rozrušený a znepokojený. Aj keď tento pocit nesmierneho znepokojenia postupne ustupuje, tvoj pocit menejcennosti pomaly dusí tvoje myšlienky, úmysly a plány hovoriť a vyjadriť svoje vlastné názory, že chceš byť normálnym človekom a že chceš byť ako všetci ostatní. Tí, ktorí ťa naozaj nepoznajú, veria, že si človek skúpy na slovo, že si tichý, že máš plachú povahu, že nerád vyčnievaš z davu, že sa hanbíš a tvár ti sčervenie, keď hovoríš pred mnohými ľuďmi, a že si pomerne introvertný. V skutočnosti len ty sám vieš, že sa cítiš menejcenný. Tvoje srdce je naplnené týmto pocitom menejcennosti a tento pocit je prítomný už dlho, nie je to nejaký dočasný pocit. Naopak, pevne ovláda tvoje myšlienky z hĺbky tvojej duše, pevne zviera tvoje pery, a tak bez ohľadu na to, ako správne rozumieš veciam alebo aké máš názory na osoby, udalosti a veci a postoje k nim, odvažuješ sa len premýšľať a prevracať veci vo svojom srdci a nikdy sa neodhodláš prehovoriť nahlas. Bez ohľadu na to, či by ostatní ľudia mohli schvaľovať to, čo hovoríš, alebo by ťa opravovali a kritizovali, neodvážiš sa čeliť takémuto výsledku alebo ho vidieť. Čím to je? Je to tak preto, lebo tvoj pocit menejcennosti je v tebe a hovorí ti: ‚Nerob to, jednoducho na to nemáš. Nemáš na to kvalitu, nemáš takú realitu, nemal by si to robiť, jednoducho to nie si ty. Teraz nič nerob ani na nič nemysli. Sám sebou budeš len vtedy, keď budeš žiť v menejcennosti. Nie si oprávnený na to, aby si sa usiloval o pravdu alebo otvoril svoje srdce a povedal, čo chceš, a spojil sa s ostatnými tak, ako to robia iní ľudia. A keďže nie si dobrý, nie si taký dobrý ako oni.‘ Tento pocit menejcennosti vedie uvažovanie ľudí v ich mysliach; bráni im plniť si povinnosti, ktoré by mal normálny človek vykonávať, a žiť život normálnej ľudskej prirodzenosti, ktorú by mali žiť, a zároveň tiež usmerňuje spôsoby a prostriedky, smerovanie a ciele toho, ako sa pozerajú na ľudí a veci, ako sa správajú a konajú.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (1)) Keď som sa pozrela späť na obdobie, odkedy som prišla do Božieho domu, uvedomila som si, že keď som videla, ako sa bratia a sestry zhromažďujú a otvorene hovoria v duchovnom spoločenstve, cítila som pocit oslobodenia. Pri polievaní nováčikov som mohla v duchovnom spoločenstve hovoriť o svojom porozumení, a to im prospievalo. Ale keď som sa stretávala s tými, ktorí boli spoločenskí, mali dobrú kvalitu a silné komunikačné schopnosti, vyplávali na povrch moje pocity menejcennosti. Napríklad, keď som sa zúčastňovala zhromaždení s Wang Lu, a videla som, že má dobré vyjadrovacie schopnosti a v duchovnom spoločenstve hovorí o pravde jasnejšie ako ja, cítila som sa popri nej menejcenne. Aj keď som videla, že v tom, čo hovorila v duchovnom spoločenstve, boli nedostatky, a chcela som niečo dodať, nenašla som odvahu prehovoriť, pretože som sa bála, že ak budem hovoriť nezrozumiteľne, ľudia sa mi budú smiať, tak som sa radšej stiahla. To isté sa stalo, keď som sa zúčastnila zhromaždenia s Li Hua a Wang Lu. Počas celého zhromaždenia som sa cítila ako nemá a ako prišelec a neodvážila som sa prehovoriť, keď som mala hovoriť v duchovnom spoločenstve. Hoci moje ústa boli súčasťou môjho tela, v kritických okamihoch ma jednoducho neposlúchali. Cirkev mi dala príležitosť praktizovať polievanie nováčikov, aby som spolupracovala so sestrami, hovorila v duchovnom spoločenstve o Božích slovách a riešila stavy a ťažkosti nováčikov. Bola som však zviazaná svojimi pocitmi menejcennosti a nedokázala som v duchovnom spoločenstve povedať to, čo som chcela. Nedokázala som ani konať vlastnú povinnosť. Nebola som úplne nanič? Keď som si to uvedomila, pochopila som, že ak budem naďalej žiť s týmito negatívnymi pocitmi, ovplyvní to moju povinnosť a bude to veľká strata pre môj vstup do života. A tak som sa modlila k Bohu: „Bože, cítim sa veľmi stiesnene, keď žijem s týmito pocitmi menejcennosti. Prosím, veď ma, aby som tieto negatívne pocity odvrhla a splnila si svoju úlohu.“
Neskôr som sa spytovala samej seba: „Prečo nikdy, keď som v prítomnosti sestier s dobrou kvalitou, nemám odvahu hovoriť v duchovnom spoločenstve?“ Jedného dňa som sa jednej zo sestier otvorila ohľadom svojho stavu a ona mi poslala úryvok z Božích slov. Všemohúci Boh hovorí: „Keď ti starší členovia rodiny často vravia, že ‚ľudia potrebujú svoju tvár, ako strom potrebuje kôru‘, je to preto, aby si pripisoval dôležitosť tomu, že budeš vyzerať dobre, budeš žiť úctyhodný život a nebudeš robiť veci, ktoré ti prinášajú hanbu. Takže vedie toto príslovie ľudí pozitívnym alebo negatívnym smerom? Môže ťa priviesť k pravde? Môže ťa to priviesť k porozumeniu pravde? (Nie, nemôže.) S úplnou istotou, nemôže! To, čo Boh od ľudí vyžaduje, je, aby boli čestní. Keď spáchaš priestupok, urobíš niečo zlé alebo niečo, čo vzdoruje Bohu a ide proti pravde, musíš nad sebou uvažovať, poznať svoju chybu a rozobrať svoje skazené povahy; len tak môžeš dosiahnuť skutočné pokánie a následne konať v súlade s Božími slovami. Aké zmýšľanie musia mať ľudia, aby praktizovali byť čestnými? Existuje nejaký rozpor medzi požadovaným zmýšľaním a názorom, ktorý predstavuje príslovie: ‚Ľudia potrebujú svoju tvár tak, ako strom potrebuje kôru?‘ (Áno.) Aký je to rozpor? Príslovie ‚ľudia potrebujú svoju tvár tak, ako strom potrebuje kôru‘ má za cieľ dosiahnuť, aby ľudia prikladali dôležitosť žitiu svojej svetlej a nablýskanej stránky a robili viac vecí, vďaka ktorým vyzerajú dobre – namiesto toho, aby robili veci, ktoré sú zlé alebo nečestné, alebo odhaľovali svoju škaredú stránku – a zabrániť im žiť život, ktorý nie je úctyhodný ani dôstojný. Človek kvôli svojej tvári, kvôli vylepšovaniu svojho imidžu nemôže o sebe hovoriť ako o niekom, kto je úplne bezcenný, nieto ešte hovoriť iným o svojej temnej stránke a hanebných aspektoch, pretože človek musí žiť úctyhodný a dôstojný život. A aby mal človek dôstojnosť, potrebuje hrdosť, a aby mal tvár, musí sa pretvarovať a prikrášľovať. Nie je to v rozpore s tým, byť čestným človekom? (Áno.) Keď si čestným človekom, už si sa vzdal príslovia ‚ľudia potrebujú svoju tvár tak, ako strom potrebuje kôru‘. Ak chceš byť čestným človekom, neprikladaj dôležitosť svojmu imidžu; imidž človeka nestojí ani za deravý groš. V prítomnosti pravdy by sa mal človek odhaliť, nie sa pretvarovať alebo vytvárať vonkajšie zdanie. Človek musí Bohu odhaliť svoje skutočné myšlienky, chyby, ktoré urobil, aspekty, ktoré porušujú pravdu-princípy, a tak ďalej a tiež tieto veci odkryť pred svojimi bratmi a sestrami. Nejde o to žiť pre svoju pýchu, ale skôr o to žiť preto, aby bol človek čestný, žiť pre usilovanie sa o pravdu, žiť preto, aby bol pravou stvorenou bytosťou, a žiť pre uspokojenie Boha a to, aby bol spasený. Keď však nerozumieš tejto pravde a nerozumieš Božím úmyslom, v tvojom srdci majú tendenciu prevládať veci, ktoré ti vštepila tvoja rodina. Takže keď urobíš niečo nesprávne, zakryješ to a pretvaruješ sa, pričom si myslíš: ‚O tomto nemôžem nikomu povedať a nedovolím ani nikomu inému, kto o tom vie, aby o tom hovoril ľuďom. Ak to niekto z vás niekomu povie, nedarujem mu to. Moja tvár je na prvom mieste. Nežijeme pre nič iné než pre svoju tvár, ktorá je dôležitejšia než čokoľvek iné. Ak človek nemá tvár, stráca všetku svoju dôstojnosť. Takže nemôžeš hovoriť pravdivo, musíš predstierať, musíš veci zakrývať, inak už nebudeš mať tvár ani dôstojnosť a tvoj život bude bezcenný. Ak ťa nikto nerešpektuje, potom si len bezcenný, si len nula.‘ Je takýmto praktizovaním možné dosiahnuť to, že budeš čestným človekom? Je možné byť úplne otvorený a rozoberať sa? (Nie, nie je.) Je zrejmé, že týmto sa držíš príslovia ‚ľudia potrebujú svoju tvár tak, ako strom potrebuje kôru‘, ktoré ti vštepila tvoja rodina.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (12)) Z Božích slov som si uvedomila, že som bola už od detstva ovplyvňovaná satanskými jedmi ako „ľudia potrebujú hrdosť tak, ako strom potrebuje kôru“, a „človek zanecháva svoje meno všade, kde sa zdržiava, tak ako hus zanecháva svoje volanie všade, kde lieta“. Tieto výroky spôsobili, že som prikladala príliš veľký význam márnivosti a hrdosti, a od detstva som sa vyhýbala všetkému, čo by mohlo raniť moju hrdosť. Pri pomyslení na svoju introvertnú povahu a nedostatok výrečnosti som zvykla utiecť a schovať sa vždy, keď k nám domov prišli hostia, pretože som sa bála, že ukážem svoju rozpačitosť. Teraz, keď som sa účastnila zhromaždení s Wang Lu a keď som videla, ako dobre sa vyjadruje, zatiaľ čo ja som sa zajakávala, bála som sa, že ak budem hovoriť v duchovnom spoločenstve, sestry si budú myslieť, že sa neviem vyjadrovať a nakoniec sa strápnim, takže som sa neodvážila prehovoriť. Boh od nás žiada, aby sme boli čestní ľudia a verní v našich povinnostiach, no ja som nenašla odvahu hovoriť v duchovnom spoločenstve, keď som videla problémy, pretože som si chcela chrániť svoju hrdosť. Nedokázala som konať ani tie povinnosti, ktorých som bola schopná, a videla som, že prikladám príliš veľký význam svojej hrdosti. Satanovo týranie spôsobilo, že som stratila akýkoľvek zmysel pre integritu a dôstojnosť. V duchu som sa rozhodla, že kedykoľvek sa opäť stretnem s takýmito situáciami, budem mať správne úmysly, nebudem sa pretvarovať ani zakrývať veci a že sa budem usilovať byť čestným človekom a plniť si svoje povinnosti!
Neskôr som naďalej hľadala spôsob, ako vyriešiť svoje pocity menejcennosti. Prečítala som si ďalšie Božie slová: „Niektorí ľudia sú od detstva celkom introvertní, neradi rozprávajú a majú problémy so stýkaním sa s inými. Dokonca ani v dospelosti, keď majú tridsať alebo štyridsať rokov, nedokážu túto osobnosť prekonať: stále nie sú zdatní v reči ani dobrí v narábaní so slovami a nie sú dobrí ani v stýkaní sa s inými. Keď sa stanú vodcami, táto osobnostná črta do istej miery obmedzuje ich prácu a prekáža v nej a často im spôsobuje úzkosť a frustráciu, takže sa cítia veľmi obmedzovaní. Introvertnosť a neláska k rozprávaniu sú prejavmi normálnej ľudskej prirodzenosti. Keďže ide o prejavy normálnej ľudskej prirodzenosti, považujú sa za priestupky voči Bohu? Nie, nie sú to priestupky a Boh s nimi bude zaobchádzať správne. Bez ohľadu na tvoje problémy, nedostatky alebo chyby, nič z toho nie je v Božích očiach problémom. Boh hľadí len na to, ako hľadáš pravdu, praktizuješ pravdu, konáš podľa pravdy-princípov a nasleduješ Božiu cestu vo vrodených podmienkach normálnej ľudskej prirodzenosti – to je to, na čo Boh hľadí. Preto v záležitostiach, ktoré sa týkajú pravdy-princípov, nedovoľ, aby ťa obmedzovali základné situácie, ako kvalita, inštinkty, osobnosť, zvyky, životné vzorce a normálna ľudská prirodzenosť. Samozrejme, neinvestuj svoju energiu a čas do snahy prekonať tieto základné podmienky ani sa ich nepokúšaj zmeniť. Napríklad ak máš introvertnú povahu, nerád rozprávaš a nie si výrečný ani zbehlý v stýkaní sa a komunikovaní s ľuďmi, nič z toho nie je problém. Hoci extroverti radi rozprávajú, nie všetko, čo povedia, je užitočné alebo v súlade s pravdou, takže byť introvertom nie je problém a nemusíš sa to snažiť zmeniť. … Nech už je tvoja pôvodná osobnosť akákoľvek, zostáva tvojou osobnosťou. Nesnaž sa zmeniť svoju osobnosť, aby si dosiahol spásu; to je mylný názor – nech je tvoja osobnosť akákoľvek, ide o objektívnu skutočnosť, ktorú nemôžeš zmeniť. Pokiaľ ide o objektívne príčiny, výsledok, ktorý chce Boh dosiahnuť vo svojom diele, nemá nič spoločné s tvojou osobnosťou. To, či dokážeš dosiahnuť spásu, tiež nesúvisí s tvojou osobnosťou. A navyše ani to, či si človek, ktorý praktizuje pravdu a má pravdu-realitu, nemá nič spoločné s tvojou osobnosťou. Preto sa nesnaž zmeniť svoju osobnosť, pretože konáš určité povinnosti alebo slúžiš ako nadriadený určitej pracovnej úlohy – to je chybný názor. Čo by si teda mal robiť? Bez ohľadu na svoju osobnosť alebo vrodené danosti by si mal dodržiavať a praktizovať pravdu-princípy. Boh napokon nemeria, či nasleduješ Jeho cestu alebo či môžeš dosiahnuť spásu, na základe tvojej osobnosti alebo na základe toho, akú máš vrodenú kvalitu a aké vrodené zručnosti, schopnosti, dary alebo talenty, a nepozerá sa, samozrejme, ani na to, nakoľko si obmedzil svoje telesné inštinkty a potreby. Namiesto toho sa Boh pozerá na to, či pri nasledovaní Boha a vykonávaní svojich povinností praktizuješ a prežívaš Jeho slová, či si ochotný a máš odhodlanie usilovať sa o pravdu a napokon, či si dosiahol praktizovanie pravdy a nasledovanie Božej cesty. To je to, na čo sa Boh pozerá. Rozumiete tomu? (Áno, rozumieme.)“ (Slovo, zv. VII: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Z Božích slov som porozumela, že byť introvertným je u ľudí vrodený stav a v Božích očiach to nie je problém. Božím dielom je zmeniť skazené povahy ľudí, nie zmeniť ich kvalitu alebo osobnosť. Ľudia by mali praktizovať pravdu a konať svoje povinnosti podľa svojich najlepších schopností na základe svojich vrodených daností, a keď čelia nesprávnym úmyslom, mali by týmto úmyslom vzdorovať a praktizovať podľa Božích slov. Takého človeka Boh miluje. Tiež som porozumela, že svoje povinnosti by som mala vykonávať pred Bohom a že pri ich konaní by som sa nemala neustále obávať toho, čo si myslia druhí. Získať Božie schválenie je to najdôležitejšie. Aj keď som introvertná a neviem dobre rozprávať, stále som dokázala pomôcť vyriešiť niektoré stavy a problémy nováčikov, a keď som v duchovnom spoločenstve hovorila o Božích slovách, nováčikovia tomu dokázali porozumieť a získať z toho nejaký úžitok. Nedostatky mojej osobnosti mi nebránili v tom, aby som dobre konala svoje povinnosti. Okrem toho, v Boha som verila len krátko, takže bolo normálne, že som mala vo svojich povinnostiach nedostatky. Musela som k tomu pristúpiť správne, hovoriť v duchovnom spoločenstve o tom, čomu som rozumela, nepretvarovať sa ani sa nezatajovať a učiť sa od svojich sestier spolupracovníčok, aby som vynahradila svoje nedostatky. Takto môžem nielen konať svoje povinnosti, ale aj kompenzovať nedostatky. Keď som si to uvedomila, cítila som, že tlak na mňa sa zmenšil, a bola som ochotná zmeniť svoj nesprávny stav a harmonicky spolupracovať so svojimi sestrami, aby sme si plnili povinnosti jedným srdcom a jednou mysľou.
Netrvalo dlho a bola som vybraná za cirkevnú vodkyňu a spolupracovala som so sestrou Li Hui. Bola predtým kazateľkou a mala dobrú kvalitu a pracovné schopnosti. Keď som sa s ňou prvýkrát stretla na zhromaždení, jedna sestra bola v zlom stave a Li Hui s ňou v duchovnom spoločenstve hovorila o Božích slovách, ale táto sestra tomu veľmi neporozumela. Napadlo mi, ako som si práve prešla niečím podobným jej stavu, takže som chcela niečo dodať. Ale len čo som otvorila ústa, aby som prehovorila, srdce sa mi rozbúchalo a neustále som premýšľala, ako sformulovať to, čo som chcela povedať. Obávala som sa, čo si o mne Li Hui pomyslí, ak nebudem dobre hovoriť v duchovnom spoločenstve, a pomyslela som si: „Nechám to tak, budem len počúvať to, čo hovorí ona. Ak jej slová nedokážu vyriešiť problémy tejto sestry, ako by tie moje mohli byť o niečo lepšie?“ S týmito myšlienkami som nepociťovala žiadne bremeno a dokonca som sa začala cítiť trochu ospalo. Uvedomila som si, že môj stav bol nesprávny, že pomôcť vyriešiť stav tejto sestry bolo aj mojou povinnosťou a že by som mala urobiť všetko pre to, aby som v duchovnom spoločenstve hovorila o tom, čomu rozumiem. Tak som sa rýchlo pomodlila k Bohu: „Bože, bála som sa, že ak nebudem dobre hovoriť v duchovnom spoločenstve, táto sestra sa na mňa bude pozerať zvrchu, a nakoniec som bola opäť niekým, kto sa len vezie. Bože, nechcem takto pokračovať. Prosím, daj mi vieru a odvahu, ktorú potrebujem na to, aby som vzdorovala svojmu telu a praktizovala pravdu.“ Po modlitbe som bola oveľa pokojnejšia a pomyslela som si: „Som len nováčik, takže v tom, čo poviem, budú určite nedostatky, ale aj keď sa mi táto sestra vysmeje, aj tak budem pred Bohom hovoriť v duchovnom spoločenstve o tom, čomu rozumiem.“ Nakoniec som nabrala odvahu v duchovnom spoločenstve prehovoriť. Na moje prekvapenie dokázala táto sestra prostredníctvom mojich slov rozpoznať svoje problémy a ja som pocítila obrovskú úľavu a pocit ľahkosti a potešenia, ktorý som nedokázala vyjadriť slovami. Úprimne som poďakovala Bohu za to, že ma priviedol k tomuto kroku. Keď som sa neskôr zúčastňovala zhromaždení so sestrami, ktoré vedeli dobre rozprávať, už som sa necítila obmedzovaná obavami o svoju hrdosť tak ako v minulosti a v duchovnom spoločenstve som hovorila o všetkom, čomu som rozumela. Je to skvelý pocit takto praktizovať! Bohu vďaka!
