97. Je človek menejcenný, ak vykonáva hostiteľskú povinnosť?
Vyrastala som v odľahlej horskej dedine, a keďže bola naša rodina chudobná, susedia sa na nás pozerali zvrchu. Moji rodičia ma často učili: „Človek musí mať ambície a žiť dôstojne. Nesmieš dovoliť, aby sa na teba ostatní pozerali zvrchu. Ľudia potrebujú hrdosť tak, ako strom potrebuje kôru.“ Pod vplyvom týchto slov som sa v škole usilovne učila, aby som si získala obdiv ostatných. Každý deň som sa pri svetle petrolejovej lampy učila až do jedenástej alebo dvanástej v noci. Po nástupe do práce som pracovala nadčasy a tvrdo na sebe pracovala, aby som si získala uznanie šéfa a úctu kolegov. Vždy ma vybrali za vzornú zamestnankyňu. S týmito poctami som cítila, že sa moja pozícia a postavenie pozdvihli. Po nájdení Boha som bola vo svojom úsilí tiež nadšená a po roku ma zvolili za cirkevnú vodkyňu. Neskôr ma povýšili na kazateľku a nadriadenú pre prácu s textami. Pretože som po nájdení Boha vždy slúžila buď ako vodkyňa, alebo ako nadriadená, myslela som si o sebe, že som niekto, kto sa usiluje o pravdu. Koncom augusta 2022 ma však prepustili, pretože som sa usilovala o povesť a postavenie, nekonala som skutočnú prácu a vo svojej povinnosti som nemala žiadne výsledky. Počas toho obdobia uvažovania doma som sa cítila naozaj skľúčená a utrápená. A tak som si predsavzala: „Ak dostanem ďalšiu príležitosť, budem svoju povinnosť konať poriadne.“
O mesiac neskôr mi jedného večera vodkyňa povedala: „Niekoľko bratov a sestier, ktorí robia videá, sa z bezpečnostných dôvodov potrebuje presťahovať a nenašli vhodný hostiteľský domov. Chceli by sme, aby si ich hostila ty.“ Keď som to od vodkyne počula, pomyslela som si: „Prečo ma poverili, aby som konala hostiteľskú povinnosť? Myslia si, že som po prepustení nad sebou neuvažovala a nespoznala som sa, a tak chcú, aby som slúžila konaním hostiteľskej povinnosti? Vari nie je hostiteľská povinnosť bezvýznamná? Čo si o mne pomyslia bratia a sestry, ak sa to dozvedia? Povedia, že hostiteľskú povinnosť konám preto, lebo sa neusilujem o pravdu? Hostiteľská povinnosť zahŕňa každodenné zaoberanie sa hrncami a panvicami a je to ťažká a únavná práca. Aj keď to urobím dobre, bratia a sestry to neuvidia. Okrem toho tí, ktorí v cirkvi konajú hostiteľskú povinnosť, sú väčšinou bratia a sestry so slabou kvalitou alebo vo vyššom veku. Hoci nie som až taká mladá, nedospela som do bodu, kedy by som mohla konať len hostiteľskú povinnosť! Okrem toho, odkedy som našla Boha, som vždy bola vodkyňou a nadriadenou; prečo mi teraz zariaďujú, aby som konala hostiteľskú povinnosť?“ V srdci som sa nedokázala podriadiť, a tak som si vymyslela nejaké výhovorky, aby som odmietla. Keď vodkyňa odišla, cítila som sa rozpoltená a plná výčitiek. Pomyslela som na to, ako som napriek dlhoročnej viere v Boha stále neprejavovala vo svojej povinnosti žiadnu podriadenosť. Aká som ja vôbec veriaca? V čom mám čo i len trochu svedomia či rozumu? Kľakla som si a modlila sa k Bohu: „Bože! Dnes sa vodkyňa snažila pre mňa zariadiť, aby som konala hostiteľskú povinnosť, ale nedokázala som sa podriadiť a dokonca som hľadala výhovorky, aby som odmietla. Neviem, ktorá stránka mojej skazenej povahy to spôsobila. Prosím o Tvoje osvietenie a vedenie, aby si mi pomohol spoznať samu seba.“ Po modlitbe som si spomenula na Božie slová o konaní povinností, a tak som si ich vyhľadala, aby som si ich prečítala. Všemohúci Boh hovorí: „Povinnosti pochádzajú od Boha; sú to záväzky a poverenia, ktoré Boh zveruje človeku. Ako ich má potom človek chápať? ‚Keďže toto je moja povinnosť a poverenie, ktoré mi zveril Boh, je to môj záväzok a zodpovednosť. Je len správne, že ju prijímam ako svoju záväznú povinnosť. Nemôžem ju odriecť ani odmietnuť; nemôžem si len tak vyberať. To, čo mi pripadne, je určite to, čo by som mal robiť. Nejde o to, že nie som oprávnený vybrať si – ide o to, že by som si nemal vyberať. To je rozum, ktorý by stvorená bytosť mala mať.‘ Je to postoj podriadenosti.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) „Nech je tvoja povinnosť akákoľvek, nerozlišuj medzi vysokou a nízkou. Predpokladajme, že povieš: ‚Hoci je táto úloha poverením od Boha a prácou Božieho domu, ak ju urobím, ľudia by na mňa mohli pozerať zhora. Iní dostanú prácu, ktorá im umožňuje vyniknúť. Ja som dostal túto úlohu, ktorá mi neumožňuje vyniknúť, ale núti ma namáhať sa v zákulisí; je to nespravodlivé! Nebudem konať túto povinnosť. Moja povinnosť musí byť taká, aby som vynikol pred ostatnými a urobil si meno – a aj keď si meno neurobím ani nevyniknem, stále z toho musím mať úžitok a cítiť sa fyzicky pohodlne.‘ Je to prijateľný postoj? Byť vyberavý znamená neprijímať veci od Boha; znamená to robiť rozhodnutia podľa vlastných preferencií. To nie je prijatie tvojej povinnosti; je to odmietnutie tvojej povinnosti, prejav tvojej vzdorovitosti voči Bohu. Takáto vyberavosť je znečistená tvojimi individuálnymi preferenciami a túžbami. Keď uvažuješ o svojom vlastnom prospechu, svojej povesti a podobne, tvoj postoj k povinnosti nie je postojom podriadenosti.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Čo znamená primerané vykonávanie povinnosti?) Z Božích slov som pochopila, že povinnosti sú Božím poverením pre ľudí a že sú ich zodpovednosťou, a nemali by sme povinnosti rozdeľovať do tried. Navyše by sme si nemali vyberať povinnosti podľa svojich preferencií v záujme svojej hrdosti a postavenia, ale mali by sme ich prijať a podriadiť sa im a vnímať ich ako záväzok, ktorému sa nemôžeme vyhnúť. To znamená byť človekom so svedomím a rozumom a je to postoj, aký by mal mať človek k svojim povinnostiam. Po prečítaní odhalenia Božích slov som si uvedomila, že môj postoj a pohľad na moje povinnosti boli nesprávne. Rozdeľovala som povinnosti do kategórií a verila, že byť vodkyňou alebo pracovníčkou znamená, že sa človek usiluje o pravdu, a že mu to dáva postavenie a pozíciu, a že kamkoľvek idú, bratia a sestry k nim vzhliadajú. Konanie takýchto povinností sa zdalo byť slávnejšie, zatiaľ čo konanie hostiteľskej povinnosti si podľa mňa vyžadovalo len tvrdú prácu a neposkytovalo mi žiadnu šancu presláviť sa alebo získať akékoľvek postavenie či pozíciu, a že tí, ktorí túto povinnosť konali, by nikdy neboli obdivovaní ostatnými. Vzhľadom na tento mylný názor, keď vodkyňa zariadila, aby som konala hostiteľskú povinnosť, hľadala som výhovorky, aby som odmietla. Vždy som brala ohľad skôr na svoju hrdosť než na potreby cirkevnej práce. Ako som vôbec mohla mať nejakú ľudskú prirodzenosť? V súvislosti so svojimi povinnosťami by som nemala mať vlastné voľby a požiadavky. Vodkyňa ma poverila, aby som konala hostiteľskú povinnosť na základe potrieb cirkevnej práce, a ja som mala začať tým, že toto opatrenie prijmem a budem ho poslúchať.
Neskôr som si prečítala Božie duchovné spoločenstvo o tom, ako Noe staval archu, a videla som, že Noe si nevymýšľal žiadne výhovorky, keď čelil Božiemu povereniu, a že bezpodmienečne prijal a podriadil sa. Staval archu a zároveň kázal evanjelium, vytrval v tom neustále 120 rokov. Hoci som sa s Noemom nemohla porovnávať, mala by som nasledovať Noemov príklad a byť podriadeným človekom. Potom som vodkyni povedala, že som ochotná konať hostiteľskú povinnosť, ale krátko nato bola táto hostiteľská povinnosť kvôli pandémii COVID-19 dočasne odložená. Počas prvého zhromaždenia po uvoľnení opatrení vodkyňa povedala: „Teraz, keď sa uvoľnili opatrenia, chceli by sme ťa poveriť, aby si pokračovala v hostiteľskej povinnosti.“ V tej chvíli som sa cítila naozaj trápne, pretože okrem dvoch prítomných diakonov tam boli aj dve sestry, ktoré boli evanjelizačné pracovníčky. Začala som v sebe prechovávať sťažnosti voči vodkyni a myslela si: „Prečo si to musela povedať pred toľkými bratmi a sestrami? Teraz všetci vedia, že konám hostiteľskú povinnosť, ako sa mám teraz vôbec ukázať na očiach?“ Cítila som, ako mi horí tvár, a myslela som si, že bratia a sestry sa mi zrejme posmievajú, že sa neusilujem o pravdu a preto mi pridelili hostiteľskú povinnosť. Neskôr na zhromaždení bratia a sestry aktívne hovorili v duchovnom spoločenstve o tom, ako kázať evanjelium a riešiť náboženské predstavy, ale nič z toho som nevnímala, pretože som stále myslela na to, ako niektorí z nich boli vodcovia a pracovníci a iní evanjelizační pracovníci, zatiaľ čo ja som konala len hostiteľskú povinnosť. Čím viac som o tom premýšľala, tým viac som sa cítila rozrušená. Počas toho zhromaždenia som mala pocit, že čas plynie naozaj pomaly, a slová „konať hostiteľskú povinnosť“ mi stále zneli v mysli. Po zhromaždení som mala hlavu plnú myšlienok na to, čo si o mne pomyslia bratia a sestry, a verila som, že keďže všetci vedeli, že konám hostiteľskú povinnosť, tentoraz som úplne stratila tvár a postavenie. Nasledujúcich pár dní som nemala na nič náladu a kamkoľvek som šla, chodila som so sklonenou hlavou. Naozaj som sa bála stretnúť so svojimi bratmi a sestrami, pretože som sa bála, že budú vedieť, že konám hostiteľskú povinnosť.
Nasledujúcich niekoľko dní som uvažovala: „Vodkyňa ma poverila, aby som konala hostiteľskú povinnosť, zjavne kvôli potrebám cirkevnej práce, ale prečo sa bojím, aby to ostatní vedeli? Prečo nie som ochotná podriadiť sa tomu, aby mi pridelili túto hostiteľskú povinnosť? Aká skazená povaha to spôsobuje?“ Potom som si prečítala Božie slová: „To, ako si antikristi cenia svoju povesť a postavenie, presahuje rámec bežných ľudí a je to niečo v ich samotnej povahe-podstate; nie je to dočasný záujem ani prechodný vplyv ich okolia – je to niečo v ich živote, v ich kostiach, a je to teda ich podstata. Znamená to, že pri všetkom, čo antikristi robia, berú do úvahy predovšetkým svoju vlastnú povesť a postavenie, nič iné. Pre antikristov je povesť a postavenie ich životom a celoživotným cieľom. Vo všetkom, čo robia, je ich prvou úvahou: ‚Čo sa stane s mojím postavením? A s mojou povesťou? Ak to urobím, budem mať vďaka tomu dobrú povesť? Zvýši to moje postavenie v očiach ľudí?‘ To je prvá vec, na ktorú myslia, čo je dostatočným dôkazom, že majú povahu a podstatu antikristov; preto o týchto problémoch uvažujú takto. Dá sa povedať, že pre antikristov nie sú povesť a postavenie nejakou dodatočnou požiadavkou a už vôbec nie vecami, ktoré sú im cudzie, bez ktorých by sa zaobišli. Sú súčasťou prirodzenosti antikristov, sú v ich kostiach, v ich krvi, sú im vrodené. Antikristom nie je ľahostajné, či majú dobrú povesť a postavenie; to nie je ich postoj. Aký je teda ich postoj? Povesť a postavenie sú úzko spojené s ich každodenným životom, s ich každodenným stavom, s tým, o čo sa denne usilujú. A tak pre antikristov sú postavenie a povesť ich životom. Bez ohľadu na to, ako žijú, bez ohľadu na to, v akom prostredí žijú, bez ohľadu na to, akú prácu robia, bez ohľadu na to, o čo sa usilujú, aké sú ich ciele a aké je ich životné smerovanie, všetko sa točí okolo dobrej povesti a vysokého postavenia. A tento cieľ sa nemení; nikdy nedokážu odložiť tieto veci bokom. To je pravá tvár antikristov a ich podstata. Mohli by ste ich dať do pralesa hlboko v horách, no ani tam by sa nevzdali svojho úsilia o povesť a postavenie. Môžete ich zaradiť medzi hocijakú skupinu ľudí, no jediné, na čo dokážu myslieť, je aj tak ich povesť a postavenie. Hoci antikristi tiež veria v Boha, úsilie o povesť a postavenie považujú za ekvivalent viery v Boha a tieto dve veci kladú na rovnakú úroveň. To znamená, že keď kráčajú po ceste viery v Boha, zároveň sa usilujú o svoju vlastnú povesť a postavenie. Dá sa povedať, že v srdci antikristov je úsilie o pravdu v ich viere v Boha úsilím o povesť a postavenie; že úsilie o povesť a postavenie je tiež úsilím o pravdu; získať povesť a postavenie znamená získať pravdu a život. Ak cítia, že nemajú žiadnu slávu, zisk ani postavenie, že k nim nikto nevzhliada, nectí ani nenasleduje, potom sú veľmi sklamaní, veria, že viera v Boha nemá zmysel ani hodnotu, a vravia si: ‚Je taká viera v boha zlyhaním? Nie som bez nádeje?‘ V srdci často kalkulujú o takýchto veciach. Kalkulujú, ako si môžu vydobyť miesto v Božom dome, ako môžu mať v cirkvi vznešenú povesť, ako môžu dosiahnuť, aby ľudia počúvali, keď hovoria, a podporovali ich, keď konajú, ako môžu dosiahnuť, aby ich ľudia nasledovali bez ohľadu na to, kde sú, a ako môžu mať vplyvný hlas v cirkvi, slávu, zisk a postavenie – v srdci sa skutočne sústreďujú na takéto veci. Práve o toto sa takíto ľudia usilujú. Prečo stále premýšľajú o týchto veciach? Po prečítaní Božích slov a po vypočutí kázní, naozaj tomu všetkému nerozumejú, naozaj nie sú schopní to všetko rozlíšiť? Naozaj nie sú Božie slová a pravda schopné zmeniť ich predstavy, myšlienky a názory? Vôbec to nie je tak. Problém spočíva v nich, je to vonkoncom preto, lebo nemilujú pravdu, lebo v srdci majú odpor k pravde a v dôsledku toho ju vôbec neprijímajú – čo je dané ich prirodzenosťou-podstatou.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Tretia časť)) Keď som premýšľala o Božích slovách, pochopila som, že antikristi si naozaj cenia povesť a postavenie. Nezáleží na tom, čo robia v akejkoľvek skupine ľudí, všetko je to pre to, aby si získali obdiv a uctievanie ľudí. Povesť a postavenie sú ciele, o ktoré sa usilujú po celý život. Keď som uvažovala o svojom vlastnom úsilí, uvedomila som si, že moje názory sú rovnaké ako názory antikrista. Aj ja som kládla povesť a postavenie nad všetko ostatné. Od detstva ma moji rodičia učili, že človek musí mať ambície a dôstojnosť a nesmie dovoliť, aby sa naňho ostatní pozerali zvrchu, a že „ľudia potrebujú hrdosť tak, ako strom potrebuje kôru“, a „človek zanecháva svoje meno všade, kde sa zdržiava, tak ako vták zanecháva svoje volanie všade, kde lieta“. Tieto satanské jedy sa hlboko zakorenili v mojom srdci a verila som, že schopnosť byť obdivovaná ostatnými v akejkoľvek skupine je to, čo prináša slávu. Keď som bola v škole, snažila som sa byť prvá na skúškach, aby som si získala obdiv a chválu od učiteľov a spolužiakov. Často som ponocovala a robila si domáce úlohy a po každej skúške som bola hrdá, že som dostala osvedčenia o úspechu. Po nástupe do práce som si chcela získať uznanie od nadriadených a chválu od kolegov, a tak som pracovala nadčasy, dokonca aj vo svojich dňoch voľna. Naozaj som sa usilovala tvrdo pracovať. Po nájdení Boha som naďalej žila podľa týchto jedov a bez ohľadu na to, akú povinnosť som konala, mojou prvou myšlienkou bolo, či by som mohla získať povesť a postavenie, a či by som si dokázala získať úctu ostatných. Cítila som, že byť vodkyňou v cirkvi by spôsobilo, že by ku mne ostatní vzhliadali a udelili by mi postavenie a status, a že kamkoľvek by som šla, bola by som obdivovaná. Preto som túto povinnosť s radosťou prijala a bola som ochotná trpieť a zaplatiť cenu, aby som aktívne spolupracovala. Keď mi pridelili hostiteľskú povinnosť, vedela som veľmi dobre, že ČKS besne zatýka kresťanov a že situácia je hrozivá, a že bratia a sestry naliehavo potrebujú bezpečné miesto na konanie svojich povinností. Ja som však brala ohľad len na svoju hrdosť a postavenie a myslela som si, že konanie hostiteľskej povinnosti je nenápadné a spôsobí, že sa na mňa ostatní budú pozerať zvrchu, a tak som hľadala výhovorky, aby som ju odmietla. Bola som pevne spútaná povesťou a postavením a pri všetkom, čo som robila, som vždy myslela na to, čo si o mne pomyslia bratia a sestry, a povesť a postavenie som kládla nad všetko ostatné. Bola som naozaj sebecká a opovrhnutiahodná a nehodná nazývať sa človekom! Spomenula som si na obdobie môjho prepustenia a uvažovania. Vtedy som každý deň dúfala, že budem konať svoju povinnosť. Ale teraz, keď mi Boh dal príležitosť konať povinnosť, som bola prieberčivá a vždy som žila pre svoju hrdosť, vôbec som svoju povinnosť nevnímala ako poverenie od Boha. Keďže vodkyňa ma poverila, aby som konala hostiteľskú povinnosť, musela som to prijať od Boha a konať túto povinnosť dobre a s vážnosťou, aby bratia a sestry mali bezpečné prostredie na konanie svojich povinností. Modlila som sa k Bohu v pokání: „Bože, táto povinnosť ma postretla na základe Tvojich ovládaní a opatrení, no ja som obmedzovaná svojou hrdosťou a zisťujem, že som prieberčivá a neochotná podriadiť sa. Naozaj mi chýba svedomie! Bože, som ochotná podriadiť sa a konať túto povinnosť dobre, aby som Ťa uspokojila.“
Prostredníctvom uvažovania som si uvedomila, že moja neochota konať hostiteľskú povinnosť pramenila z ďalšieho mylného názoru, a síce, že som hostiteľskú povinnosť považovala za nenápadnú a že ju konali starší bratia a sestry so slabou kvalitou, a že tí, ktorí konajú vodcovské povinnosti, majú ľudí, ktorí k nim vzhliadajú, kamkoľvek idú, a sú ľuďmi, ktorí sa usilujú o pravdu, a tieto povinnosti ukazovali, že človek má pozíciu a postavenie. Prečítala som si ďalší úryvok z Božích slov: „Pred pravdou sú si všetci rovní. Tí, ktorí sú povýšení a rozvíjaní, nie sú oveľa lepší ako ostatní. Každý zažíva Božie dielo približne rovnako dlho. Tí, ktorí neboli povýšení a rozvíjaní, by sa mali pri konaní svojich povinností tiež usilovať o pravdu. Nikto nesmie ostatným odopierať právo usilovať sa o pravdu. Niektorí ľudia sú vo svojom úsilí o pravdu horlivejší a majú určitú kvalitu, takže sú povýšení a rozvíjaní. Dôvodom sú pracovné potreby Božieho domu. Prečo má teda Boží dom také princípy na povyšovanie a rozvoj ľudí? Keďže existujú rozdiely v kvalite a charaktere ľudí a každý človek si vyberá inú cestu, vedie to k rôznym výsledkom vo viere ľudí v Boha. Tí, ktorí sa usilujú o pravdu, sú spasení a stávajú sa ľuďmi kráľovstva, zatiaľ čo tí, ktorí pravdu vôbec neprijímajú a ktorí nie sú verní pri konaní svojej povinnosti, sú vyradení. Boží dom rozvíja a používa ľudí na základe toho, či sa usilujú o pravdu a či sú verní pri konaní svojej povinnosti. Existuje v Božom dome rozdiel v hierarchii rôznych ľudí? Zatiaľ neexistuje hierarchia z hľadiska pozícií, hodnoty, postavenia alebo reputácie rôznych ľudí. Aspoň v období, keď Boh pracuje na spáse a vedení ľudí, neexistuje rozdiel medzi hodnosťami, pozíciami, hodnotou alebo postavením rôznych ľudí. Jediné, čo sa líši, je deľba práce a vykonávané roly a povinnosti. Samozrejme, počas tohto obdobia sú niektorí ľudia výnimočne povyšovaní a rozvíjaní, aby vykonávali niektoré špeciálne práce, zatiaľ čo niektorí ľudia takéto príležitosti nedostávajú z rôznych dôvodov, ako sú problémy s ich kvalitou alebo rodinným prostredím. No vari Boh nespasí tých, ktorí takéto príležitosti nedostali? Nie je to tak. Sú ich hodnota a pozícia nižšie ako hodnota a pozícia iných? Nie. Pred pravdou sú si všetci rovní, každý má možnosť usilovať sa o pravdu a získať ju a Boh s každým zaobchádza spravodlivo a rozumne. V ktorom bode sú badateľné rozdiely v pozíciách, hodnote a postavení ľudí? Je to vtedy, keď ľudia prídu na koniec svojej cesty a Božie dielo sa skončí a konečne sa vytvorí záver o postojoch a názoroch, ktoré každý človek prejavil v procese usilovania sa o spásu a pri konaní svojej povinnosti, ako aj o ich rôznych prejavoch a postojoch k Bohu – to znamená, keď bude v Božej zápisnici úplný záznam – v tom čase, pretože výsledky a konečné osudy ľudí budú rôzne, budú aj rozdiely v ich hodnote, pozíciách a postavení. Až vtedy bude možné všetky tieto veci zazrieť a približne určiť, zatiaľ čo teraz sú všetci rovnakí.“ (Slovo, zv. V: Povinnosti vodcov a pracovníkov. Povinnosti vodcov a pracovníkov (5)) Božie slová nám hovoria, že pred pravdou a Božími slovami sú si všetci rovní, a že v zásade neexistuje rozdiel v pozíciách, ktoré sa považujú za vysoké alebo nízke. V Božom dome sa ľuďom prideľujú rôzne povinnosti na základe ich kvality, silných stránok alebo potrieb cirkvi a jediný rozdiel medzi jednotlivcami je povinnosť, ktorú konajú. Bez ohľadu na vykonávanú povinnosť je však pozícia a postavenie každého rovnaké. Byť vodkyňou alebo pracovníčkou neznamená, že má človek vyššiu pozíciu ako ostatní, a človek, ktorý koná hostiteľskú povinnosť, nie je v pozícii alebo postavení o nič nižšie ako tí, ktorí konajú iné povinnosti. Ja som však verila, že byť vodkyňou alebo pracovníčkou je znakom tých, ktorí sa usilujú o pravdu, a že kamkoľvek idú, ľudia k nim vzhliadajú, zatiaľ čo konanie hostiteľskej povinnosti bolo len tvrdá práca, a teda nižšia pozícia a postavenie. Moje názory boli naozaj mylné! Spomenula som si na staršiu sestru v cirkvi, ktorá konala hostiteľskú povinnosť odvtedy, ako našla Boha, no jej úmysly boli správne, bola vo svojej povinnosti verná a mala vedenie od Boha. Niektorí boli pritom vodcami a pracovníkmi mnohé roky, ale keďže sa neusilovali o pravdu, hľadali len povesť a postavenie a venovali sa vlastnému podnikaniu, dokonca išli až tak ďaleko, že narušili a vyrušili cirkevnú prácu a útočili na ostatných a vylučovali ich pre osobný zisk. Nakoniec ich označili za zlých ľudí alebo antikristov a vypudili z cirkvi a následne stratili svoju šancu na spásu. Z týchto skutočností som videla, že pred pravdou sú si všetci rovní. To, či človek môže byť spasený, nesúvisí s tým, aké povinnosti koná, s jeho vekom ani postavením. Kľúčové je, či sa človek usiluje o pravdu a či je vo svojich povinnostiach verný. Boh je spravodlivý a pozerá sa na to, či ľudia majú pravdu a či sa ich povaha zmenila. Toto je norma, podľa ktorej Boh meria ľudí.
O niekoľko mesiacov neskôr ma vodkyňa požiadala, aby som hostila bratov a sestry, ktorí konali povinnosti súvisiace s textami. V srdci som si začala myslieť: „Kedysi som bola nadriadenou pre prácu s textami a títo ľudia boli členmi môjho tímu, ale teraz ich len hostím. Čo si o mne pomyslia?“ Keď som takto premýšľala, uvedomila som si, že opäť myslím na svoju hrdosť a postavenie. A tak som sa v tichosti modlila k Bohu a spomenula som si na úryvok Jeho slov: „Nerob vždy veci pre vlastné dobro a neprihliadaj stále na vlastné záujmy; neprihliadaj na záujmy človeka a nemysli na vlastnú hrdosť, povesť a postavenie. Najprv musíš zohľadniť záujmy Božieho domu a spraviť z nich svoju prioritu. Mal by si brať ohľad na Božie úmysly a najprv pouvažovať o tom, či sa pri vykonávaní tvojej povinnosti vyskytli nejaké nečistoty, či si bol verný, splnil si si svoje povinnosti a dal do toho všetko, a tiež o tom, či si z celého srdca rozmýšľal o svojej povinnosti a cirkevnej práci. Tieto veci musíš zvažovať. Ak o nich budeš často rozmýšľať a pochopíš ich, bude pre teba ľahšie dobre vykonávať svoju povinnosť. Ak je tvoja kvalita nedostatočná, tvoje skúsenosti plytké alebo ak nie si zdatný vo svojom povolaní, potom môže mať tvoja práca nejaké chyby alebo nedostatky a možno nedosiahneš dobré výsledky – ale bude to znamenať, že si urobil všetko, čo bolo v tvojich silách. Neuspokojuj svoje vlastné sebecké túžby alebo priority. Namiesto toho neustále prihliadaj na prácu cirkvi a záujmy Božieho domu. Hoci pri plnení svojej povinnosti nedosiahneš dobré výsledky, srdce budeš mať na správnom mieste. Ak navyše dokážeš hľadať pravdu, aby si počas svojej povinnosti vyriešil problémy, budeš ju vykonávať na požadovanej úrovni a zároveň budeš schopný vstúpiť do pravdy-reality. Toto znamená vlastniť svedectvo.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Slobodu a oslobodenie možno získať len odvrhnutím svojej skazenej povahy) Z Božích slov som pochopila Jeho úmysly a tiež som spoznala cestu praktizovania. V minulosti som vždy žila pre hrdosť a postavenie, ale odteraz by som mala prijať a podriadiť sa Božím ovládaniam a opatreniam, brať ohľad na záujmy cirkvi a dobre si konať svoju povinnosť. A tak som pohotovo súhlasila. O niekoľko dní neskôr prišli bratia a sestry, ktorí konali povinnosti súvisiace s textami, ku mne domov na zhromaždenie. Keď som ich uvidela, necítila som, že by bola moja hrdosť zranená, ale skôr som cítila, že konať akúkoľvek povinnosť je povýšením od Boha. Potom som usilovne spolupracovala a premýšľala, ako udržiavať dobré prostredie, aby sa bratia a sestry mohli zhromažďovať a konať svoje povinnosti v bezpečnom a pokojnom priestore. Týmto praktizovaním som sa v srdci cítila pokojne a uvoľnene a uvedomila som si, že aj hostiteľská povinnosť ponúka lekcie na poučenie a pravdy na hľadanie.
