96. Zbavila som sa negatívnych potlačujúcich emócií

V cirkvi konám povinnosť skladania hudby. V októbri 2020 cirkevní vodcovia zariadili, aby sme ja a brat Wang Chen zodpovedali za kontrolu prác skladateľov. Vtedy som necítila veľký tlak a každý deň som ešte mala nejaký voľný čas. O niekoľko dní ma cirkevní vodcovia povýšili na nadriadenú. Pomyslela som si, že byť nadriadenou znamená dohliadať na všetko, že budem určite každý deň zaneprázdnená a nebudem mať takú pohodu ako predtým, a tak som bola trochu neochotná. Ale potom som si pomyslela: „Cirkev ma toľko rokov formovala, mala by som mať svedomie, brať ohľad na Božie úmysly a vynaložiť všetko úsilie na spoluprácu.“ S touto myšlienkou som s úlohou súhlasila.

Potom som vo svojej povinnosti nielenže musela viesť duchovné spoločenstvo, aby som vyriešila nesprávne stavy členov tímu, ale aj odpovedať na listy a otázky členov. Niekedy som ešte ani neskončila s kontrolou práce a už sa objavili listy, ktoré si vyžadovali okamžitú odpoveď, a nemala som ani chvíľu na oddych. Niekedy som si chcela trochu oddýchnuť, ale ak by som na niektoré listy neodpovedala včas, ovplyvnilo by to prácu, takže som musela rýchlo odpovedať. Neskôr si vodca všimol, že niektoré práce, ktoré kontroloval Wang Chen, obsahovali problémy, a navrhol mi, aby som ich skontrolovala znova. Tým sa môj čas stal ešte nabitejším. Keď som videla, koľko detailov treba riešiť, cítila som sa naozaj skľúčená. Nič z toho som nemohla nechať tak, a ak by to takto išlo ďalej, bola by som úplne psychicky vyčerpaná! Začala som túžiť po chvíľach, v ktorých by som si mohla poriadne oddýchnuť. Spomenula som si, aké ľahké to bolo, keď som nebola nadriadenou a musela som len kontrolovať práce, a že by som sa možno mala vrátiť k svojej starej povinnosti! Ale potom som si pomyslela: „To by bola neposlušnosť!“ Tak som neochotne pokračovala v spolupráci. Po nejakom čase som sa začala cítiť ako stroj a moja myseľ bola neustále v napätí. Stále bolo toľko problémov, na ktoré bolo treba odpovedať a riešiť ich. Hoci som sa navonok nezastavila a robila som všetko, čo som mala, bola som len pasívne unášaná prácou. V srdci som necítila žiadne bremeno a nesnažila som sa o výsledky. Len som mechanicky dokončovala úlohy, ktoré som mala na starosti, a v práci som nikdy nedosiahla žiadny pokrok. Wang Chen povedal, že nemám zmysel pre bremeno, ale nechcela som to počuť a začala som sa v srdci sťažovať: „Už teraz som dosť zaneprázdnená a musím riešiť toľko vecí. Ako to mám všetko zvládnuť? Nemáš na mňa príliš vysoké nároky? Kto sa dokáže rozkrájať? Ja sa predsa nemôžem rozdvojiť!“ Neuvažovala som o sebe a dokonca som si voči Wang Chenovi vytvorila predsudky. Niekedy som si pomyslela: „Možno by som mala jednoducho odstúpiť a vrátiť sa k vykonávaniu jednej úlohy, to by bolo oveľa menej únavné.“ Pretože môj stav bol nesprávny, nevšimla som si ani zjavné problémy v práci. Až keď Wang Chen poukázal na to, že môj povrchný a nedbalý postoj k povinnosti ovplyvnil postup práce, som o sebe začala vedome uvažovať a modliť sa k Bohu: „Bože, mám pocit, že táto povinnosť je pre mňa príliš ťažká. Cítim sa tak zúfalo a skľúčene a často chcem svoju povinnosť vzdať. Viem, že tento stav je nesprávny, ale nedokážem rozpoznať svoje problémy. Prosím, osvieť ma a pomôž mi zvrátiť tento nesprávny stav.“

Neskôr som si prečítala úryvok Božích slov: „Normálni ľudia sa pri počúvaní o týchto ťažkostiach zvyčajne cítia trochu vyľakaní a pociťujú istý tlak, ale tí, ktorí sú verní a podriadení Bohu, sa pri ťažkostiach a pocite tlaku potichu v srdci modlia a žiadajú Boha o vedenie, o posilnenie ich viery, o osvietenie a pomoc a tiež o ochranu pred robením chýb, aby si mohli plniť svoju vernosť a vynakladať maximálne úsilie, čím dosiahnu čisté svedomie. Ľudia ako antikristi však takí nie sú. Keď sa od Krista dopočujú o konkrétnych opatreniach v práci, ktoré musia zrealizovať, a že s prácou súvisia určité ťažkosti, vo vnútri začnú pociťovať odolávanie a nie sú ochotní pokračovať. Ako táto neochota vyzerá? Hovoria: ‚Prečo sa mi nikdy neprihodí nič dobré? Prečo mi vždy pridelia problémy a požiadavky? Berú ma ako lenivého alebo ako otroka, ktorému treba rozkazovať? Ja sa tak ľahko manipulovať nenechám! Tebe sa to ľahko hovorí, tak prečo to neskúsiš robiť sám!‘ Je toto podriadenosť? Je to postoj prijatia? Čo vlastne robia? (Odolávajú, odporujú.) Ako vzniká toto odolávanie a tento odpor? Ak by im napríklad povedali: ‚Choď kúpiť pár kíl mäsa a pre všetkých navar dusené bravčové,‘ boli by proti? (Nie.) Ale ak by im povedali: ‚Dnes choď obrábať tamtú pôdu a počas obrábania musíš najskôr odstrániť kamene, a až potom sa môžeš najesť,‘ neboli by ochotní. Keď sa to týka fyzických ťažkostí, problémov alebo nátlaku, vypláva na povrch ich odpor a nie sú ochotní pokračovať; začnú odolávať a sťažovať sa: ‚Prečo sa mi nedejú dobré veci? Keď je čas na jednoduché alebo ľahké úlohy, prečo som prehliadaný? Prečo ma vyberajú na ťažkú, únavnú alebo špinavú prácu? Je to preto, lebo pôsobím nevinne a majú pocit, že sa so mnou dá ľahko manipulovať?‘ Práve tu sa začína vnútorný odpor. Prečo tak odolávajú? Aká ‚špinavá a únavná práca‘? Aké ‚ťažkosti‘? Nie je to všetko súčasťou ich povinnosti? Mal by to spraviť ktokoľvek, kto je na to určený; čo si na tom človek navyberá? Ide o to, aby to mali zámerne ťažšie? (Nie.) Ale oni si myslia, že ide o to, zámerne im veci sťažiť a vytvoriť na nich tlak, a preto túto povinnosť od Boha neprijímajú a nie sú ochotní ju prijať. O čo tu ide? Ide o to, že keď čelia ťažkostiam, musia znášať fyzické utrpenie a už nemôžu žiť v pohodlí a vtedy začnú odolávať? Je to bezpodmienečné podriadenie sa bez sťažovania? Pri najmenších ťažkostiach sa stávajú neochotnými. Všetkému, čo nechcú robiť, každej práci, ktorú vnímajú ako ťažkú, nežiaducu, ponižujúcu alebo na ktorú sa ostatní pozerajú s pohŕdaním, zúrivo odolávajú, namietajú proti nej a odmietajú ju, pričom neprejavujú ani najmenšiu podriadenosť.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Desiaty bod (Štvrtá časť)) Vďaka Božím slovám som si uvedomila, že keď normálny človek narazí vo svojej povinnosti na ťažkosti a tlak, dokáže sa modliť, spoliehať sa na Boha a vynaložiť všetko úsilie na spoluprácu namiesto toho, aby odolával alebo sa staval na odpor. Ale keď antikrist čelí vo svojej povinnosti aj len malej ťažkosti alebo tlaku a musí trpieť alebo platiť cenu, prvé, čo urobí, je, že odoláva, vzdoruje a sťažuje sa. Dokonca si myslí, že mu ľudia robia napriek, považujú ho za niekoho, kto nemá nič na práci, a využívajú ho ako otroka. Z toho vidíme extrémnu sebeckosť a podlosť antikristov a to, že vôbec neberú ohľad na Božie úmysly. Nesprávala som sa presne takto? Táto príležitosť byť nadriadenou pre mňa bola Božou milosťou, ale keď som videla veľké pracovné zaťaženie a to, ako vodcovia pozorne dohliadajú na každú úlohu, cítila som, že som pod veľkým tlakom a že moje telo bude musieť veľa trpieť, tak som sa stala neochotnou a v srdci som naozaj odolávala. Cítila som, že táto povinnosť je príliš utláčajúca a bolestivá. V práci som stratila svoj zmysel pre bremeno a nevenovala som pozornosť úlohám, ktoré som mala sledovať. Keď mi Wang Chen pripomenul, že už tento zmysel nemám, stále som bola neochotná a dokonca som si voči nemu vytvorila predsudky. Videla som, že môj postoj k tejto situácii, ktorú Boh ovládal a usporiadal, bol postojom odolávania a protivenia, a vôbec som sa nepodriaďovala. Nezjavovala som tým presne povahu antikrista? Či už ide o to, že vodcovia pozorne sledujú prácu alebo že brat, s ktorým spolupracujem, poukazuje na moje problémy, všetko to slúži ochrane cirkevných záujmov a zabezpečeniu toho, aby práca dosiahla dobré výsledky. Mala by som to od Boha prijať a vynaložiť všetko úsilie na spoluprácu. To je svedomie a rozum, ktoré by mal mať normálny človek. Ale ja som v srdci úplne odolávala a neuvažovala o sebe. Dokonca som sa cítila ukrivdená a zvažovala som, že svoju povinnosť vzdám. Videla som, že som bola naozaj úplne nerozumná! Takéto zaobchádzanie s mojou povinnosťou ukázalo, že v sebe nemám ani kúska ľudskosti! Vôbec som nebrala ohľad na Božie úmysly, myslela som len na svoje vlastné telesné záujmy a zdráhala som sa urobiť všetko pre to, aby som uspokojila Boha, čo ovplyvnilo prácu cirkvi. V tomto som bola naozaj vzdorovitá a ranila som Božie srdce. Tak som sa modlila k Bohu, ochotná zmeniť svoj postoj k povinnosti.

Potom som si spomenula na tieto Božie slová: „Skúšky dávané Bohom sú v mnohých prípadoch bremená, ktoré Boh dáva ľuďom. Nech je bremeno, ktoré ti uložil Boh, akékoľvek veľké, je to bremeno, ktoré by si mal niesť, pretože Boh ti rozumie a vie, že ho dokážeš uniesť. Bremeno, ktoré ti dal Boh, neprevýši tvoje duchovné postavenie ani hranice tvojej vytrvalosti a niet pochýb o tom, že ich dokážeš uniesť. Je jedno, aký druh bremena ti Boh dá, akej skúške ťa podrobí, zapamätaj si jednu vec: bez ohľadu na to, či rozumieš Božím úmyslom a či ťa po tom, ako si sa pomodlil, osvietil a osvetlil Duch Svätý, či ťa Boh touto skúškou disciplinuje alebo varuje, nevadí, ak tomu nerozumieš, pokiaľ neotáľaš s konaním svojej povinnosti a dokážeš sa jej verne držať, Boh bude spokojný a budeš pevne stáť za svojím svedectvom.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Len častým čítaním Božích slov a rozjímaním o pravde môže byť cesta vpred) Z Božích slov som si uvedomila, že bremená, ktoré Boh dáva ľuďom, nikdy nie sú ťažšie, než dokážu uniesť, a neprekročia hranice ich síl, pretože Boh pozná každého človeka. Táto povinnosť, ktorá na mňa doľahla, bola skúškou od Boha a ja som sa nemohla vyhýbať svojej povinnosti kvôli telesnému pohodliu. Tak som sa modlila k Bohu, vzdorovala som sama sebe a podriadila som sa, čím som napravila svoj predchádzajúci postoj k svojej povinnosti. Svoj čas som si rozumne plánovala na základe denného pracovného zaťaženia a úlohy som si stanovovala podľa priorít, čo zlepšilo celkovú efektivitu práce. Po nejakom čase, keď sa pracovné zaťaženie zvýšilo, som sa niekedy stále cítila utláčaná, ale dokázala som vedome vzdorovať sama sebe a aktívne sa snažiť napredovať, pričom som prevzala iniciatívu v hľadaní princípov na riešenie problémov. Vďaka praktickej spolupráci sa celkové výsledky práce zlepšili.

Po nejakom čase som počula, že cirkev ma plánuje povýšiť, aby som svoju povinnosť konala na inom mieste, a keď som pomyslela na to, že moje pracovné zaťaženie bude odvtedy ešte väčšie, moje negatívne potláčajúce emócie sa nevedomky opäť vynorili. Hoci som vedela, že tento stav je nesprávny, nevedela som, ako ho vyriešiť. Jedného dňa som si prečítala úryvok Božích slov: „Čo to znamená, keď človek nemôže robiť, čo sa mu zachce? Znamená to, že nemôže vyhovieť každej túžbe, ktorá sa mu preženie mysľou. Možnosť robiť si, čo chcú, kedy chcú a ako chcú, je požiadavka, ktorú majú títo ľudia v práci aj v živote. Z rôznych dôvodov, vrátane zákonov, životného prostredia alebo pravidiel, systémov, ustanovení a disciplinárnych opatrení určitej skupiny a podobne, však nemôžu konať podľa svojich vlastných želaní a predstáv. V dôsledku toho sa v hĺbke srdca cítia potláčaní. Jednoducho povedané, k tejto represii dochádza preto, lebo ľudia sa cítia dotknutí – niektorí sa dokonca cítia ukrivdení. Úprimne povedané, neschopnosť robiť, čo sa človeku zachce, znamená, že človek nemôže konať podľa vlastnej vôle, takže nemôže byť svojvoľný alebo neobmedzene zhovievavý z rôznych dôvodov a obmedzení rozličných objektívnych prostredí a podmienok. Niektorí ľudia sú napríklad vždy povrchní a pri vykonávaní svojich povinností si nájdu spôsob, ako sa flákať. Niekedy si práca v cirkvi vyžaduje rýchle tempo, ale oni si len chcú robiť, čo sa im zachce. Ak sa necítia fyzicky veľmi dobre alebo majú niekoľko dní zlú náladu a sú skleslí, nebudú ochotní znášať útrapy a platiť cenu za konanie cirkevnej práce. Sú mimoriadne leniví a prahnú po pohodlí. Keď im chýba motivácia, ich telá ochabnú a nechce sa im hýbať, ale boja sa, že ich budú vodcovia orezávať a že ich bratia a sestry označia za lenivcov, a tak im nezostáva nič iné, len neochotne vykonávať prácu spolu s ostatnými. Budú však pri tom veľmi neochotní, nešťastní a budú sa zdráhať. Budú sa cítiť ukrivdení, dotknutí, nahnevaní a vyčerpaní. Chcú konať na základe vlastnej vôle, ale neodvážia sa odkloniť od požiadaviek a ustanovení Božieho domu alebo ísť proti nim. V dôsledku toho sa v nich časom začne objavovať emócia – potláčanie. Len čo sa v nich táto emócia potláčania zakorení, začnú sa postupne javiť ako apatickí a slabí. Budú ako stroj – už nebudú jasne chápať, čo robia, ale aj tak budú každý deň robiť všetko, čo sa im prikáže, a to tak, ako sa im prikáže. Hoci budú navonok naďalej neprestajne vykonávať svoje úlohy, bez prestávky, bez toho, aby sa vzdialili od prostredia, v ktorom vykonávajú svoje povinnosti, v srdci sa budú cítiť potláčaní a budú si myslieť, že ich život je vyčerpávajúci a plný krivdy.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (5)) Až vďaka odhaleniu v Božích slovách som si uvedomila, že som sa tvárou v tvár veľkej pracovnej záťaži a tlaku svojej povinnosti vždy cítila potlačene. Vyplývalo to hlavne z mojej túžby konať si povinnosť podľa vlastných rozmarov, a len čo moja povinnosť nebola v súlade s mojimi telesnými túžbami a nemohla som konať podľa seba, cítila som sa potlačene a utrápene. Predtým som bola zodpovedná len za kontrolu práce, nemusela som sa príliš trápiť a nebolo tam veľa ťažkostí ani tlaku, takže som dokázala normálne spolupracovať. Keď som sa však stala nadriadenou, musela som prevziať zodpovednosť za všetky pracovné oblasti a musela som sa starať o každý aspekt práce a sledovať ho. Vodcovia ma navyše poverili, aby som dohliadala na prácu, ktorú kontroloval Wang Chen, čo znamenalo, že som musela vynaložiť oveľa viac času a energie. Chcela som odolávať a nebola som ochotná sa podriadiť, ale neodvážila som sa odmietnuť zo strachu, že vodcovia povedia, že nemám zmysel pre bremeno. Hoci som navonok pracovala, vnútorne som sa zdráhala a bola som neochotná. Niekedy som prácu len zbežne skontrolovala a myslela som si, že je dosť dobrá, no ak sa potom vyskytli problémy, musela som ju prerobiť. Keď Wang Chen poukázal na moje problémy, hádala som sa a tvrdohlavo som vzdorovala, a dokonca som pomýšľala na odstúpenie. Toľko rokov som sa tešila zo zaopatrenia Božích slov, no nesnažila som sa dobre konať svoju povinnosť, aby som oplatila Božiu lásku. Keď som mala byť verná, konala som veci podľa seba a dokonca som sa chcela vyhnúť svojej povinnosti a ignorovať prácu cirkvi. Naozaj mi chýbala ľudskosť! Keď som si spomínala na tieto scény, uvedomila som si, že môj problém bol naozaj dosť vážny. Ak by sa moje potláčajúce emócie nevyriešili včas, stávala by som sa len čoraz skľúčenejšou a dekadentnejšou a nevedela by som dobre konať svoju povinnosť.

Neskôr som si prečítala ďalšie Božie slová a svoj problém som pochopila o niečo jasnejšie. Všemohúci Boh hovorí: „Čo je príčinou ľudskej represie? Určite nie fyzická únava, tak čo ju teda spôsobuje? Ak sa ľudia neustále snažia o fyzické pohodlie a šťastie, ak sa neustále usilujú o fyzické šťastie a pohodlie a nechcú trpieť, potom aj malé fyzické utrpenie, utrpenie o trochu väčšie ako u iných alebo pocit, že sú trochu viac prepracovaní ako zvyčajne, by v nich vyvolali pocit represie. To je jedna z príčin represie. Ak ľudia nepovažujú malé fyzické utrpenie za veľký problém a neusilujú sa o fyzické pohodlie, ale namiesto toho sa usilujú o pravdu a snažia sa plniť si povinnosti, aby uspokojili Boha, fyzické utrpenie nebudú pociťovať často. Aj keď sa občas cítia trochu zaneprázdnení, unavení alebo vyčerpaní, keď si v noci pospia, zobudia sa s lepším pocitom a následne budú pokračovať vo svojej práci. Zamerajú sa na svoje povinnosti a prácu; trochu fyzickej únavy nebudú považovať za významný problém. Keď sa však v myslení ľudí objaví problém a neustále sa usilujú o fyzické pohodlie, vždy, keď ich fyzické telá zažívajú miernu krivdu alebo nemôžu nájsť uspokojenie, objavia sa v nich určité negatívne emócie. … Často sa v týchto záležitostiach cítia potláčaní a nie sú ochotní prijať pomoc od svojich bratov a sestier alebo sa nechať viesť vodcami. Ak urobia chybu, nedovolia iným, aby ich orezali. Nechcú byť nijako obmedzovaní. Myslia si: ‚Verím v Boha, aby som mohol nájsť šťastie, tak prečo by som si mal sťažovať život? Prečo by mal byť taký vyčerpávajúci? Ľudia by mali žiť šťastne. Nemali by venovať toľko pozornosti týmto predpisom a systémom. Načo sa nimi stále riadiť? Práve teraz, v tejto chvíli, si budem robiť, čo chcem. Nikto z vás by mi do toho nemal hovoriť.‘ Tento typ ľudí je mimoriadne svojvoľný a neviazaný: nestrpia žiadne obmedzenia a ani sa nechcú cítiť obmedzovaní v žiadnom pracovnom prostredí. Nechcú dodržiavať predpisy a princípy Božieho domu, nie sú ochotní prijať princípy, ktorých by sa ľudia mali držať vo svojom správaní, a dokonca nechcú dodržiavať ani to, čo im hovorí svedomie a rozum. Chcú si robiť, čo sa im zachce, čo ich robí šťastnými, čo im prinesie úžitok a pohodlie. Sú presvedčení, že žiť pod vplyvom týchto obmedzení by bolo v rozpore s ich vôľou a istým druhom sebapoškodzovania, že by to bolo pre nich príliš ťažké a ľudia by takto žiť nemali. Myslia si, že ľudia by mali žiť slobodne a voľne, bez zábran sa oddávať svojmu telu a túžbam, ako aj svojim túžbam a prianiam. Myslia si, že by sa mali oddávať všetkým svojim nápadom, hovoriť, čo chcú, robiť, čo chcú, a ísť, kam chcú, a to bez toho, aby museli zohľadniť dôsledky alebo pocity iných ľudí. Najmä bez toho, aby museli brať do úvahy svoje vlastné povinnosti a záväzky, alebo povinnosti, ktoré by mali veriaci vykonávať, alebo pravdu-reality, ktoré by mali dodržiavať a žiť, alebo životnú cestu, ktorú by mali nasledovať. Táto skupina ľudí si chce v spoločnosti a medzi ostatnými ľuďmi vždy robiť, čo sa jej zachce, ale nech sa pohnú kamkoľvek, nikdy to nemôžu dosiahnuť. Veria, že Boží dom kladie dôraz na ľudské práva, udeľuje ľuďom úplnú slobodu a záleží mu na ľudskej prirodzenosti, tolerancii a zhovievavosti voči ľuďom. Myslia si, že po príchode do Božieho domu by mali mať možnosť slobodne sa oddávať svojmu telu a túžbam, ale keďže v Božom dome platia správne ustanovenia a predpisy, stále si nemôžu robiť, čo sa im zachce. Preto túto ich negatívnu represívnu emóciu nemožno vyriešiť ani po tom, čo vstúpia do Božieho domu. Nežijú preto, aby si plnili akékoľvek povinnosti, dokončili nejaké poslanie alebo sa stali pravými ľuďmi. Ich viera v Boha nespočíva v tom, aby si splnili povinnosť stvorenej bytosti, dokončili svoje poslanie a dosiahli spásu. Bez ohľadu na to, medzi akými ľuďmi sa nachádzajú, v akom prostredí sa pohybujú alebo akému povolaniu sa venujú, ich najvyšším cieľom je nájsť a uspokojiť samých seba. Cieľ všetkého, čo robia, sa točí okolo toho a sebauspokojenie je ich celoživotnou túžbou a cieľom ich úsilia.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (5)) „Čo sú to za ľudia v spoločnosti, ktorí sa nevenujú riadnej práci? Sú to zaháľači, hlupáci, povaľači, chuligáni, výtržníci a flákači – takíto ľudia. Nechcú sa učiť žiadnym novým zručnostiam ani schopnostiam, nechcú budovať serióznu kariéru ani si nájsť prácu, aby mohli vyžiť. Sú to zaháľači a flákači spoločnosti. Preniknú do cirkvi a potom chcú dostať niečo za nič a získať svoj podiel požehnaní. Sú to oportunisti. Títo oportunisti nikdy nie sú ochotní konať svoje povinnosti. Ak veci nejdú podľa ich predstáv, hoci len trochu, cítia sa potláčaní. Vždy túžia po slobodnom živote, nechcú vykonávať žiadnu prácu, a predsa chcú jesť dobré jedlo a nosiť pekné oblečenie, jesť, čo sa im zachce, a spať, kedy sa im zachce. Myslia si, že keď nadíde takýto deň, bude určite nádherný. Nechcú znášať ani trochu útrap a túžia po živote plnom pôžitkov. Týmto ľuďom sa dokonca zdá žitie vyčerpávajúce, sú spútaní negatívnymi emóciami. Často sa cítia unavení a zmätení, pretože nemôžu robiť, čo sa im zachce. Nechcú sa venovať riadnej práci ani riešiť svoje riadne záležitosti. Nechcú zotrvávať pri určitej práci a robiť ju neustále od začiatku do konca, brať ju ako svoje povolanie a povinnosť, ako svoj záväzok a zodpovednosť; nechcú ju dokončiť a dosiahnuť výsledky či ju vykonávať čo najlepšie. Nikdy takýmto spôsobom neuvažovali. Chcú konať len povrchne a svoju povinnosť využívať ako prostriedok na živobytie. Keď čelia slabšiemu tlaku alebo nejakej forme kontroly, alebo keď sa na nich kladú trochu vyššie nároky, alebo keď musia prevziať trochu zodpovednosti, cítia sa nepríjemne a potláčaní. Vynárajú sa v nich tieto negatívne emócie, zdá sa im vyčerpávajúce žiť a sú nešťastní. Jedným z hlavných dôvodov, prečo sa takýmto ľuďom zdá vyčerpávajúce žiť, je, že im chýba rozum. Ich rozum je oslabený, celé dni sa oddávajú fantáziám, žijú vo sne, v oblakoch, vždy si predstavujú tie najdivokejšie veci. Preto je veľmi ťažké vyriešiť ich represiu. Nezaujíma ich pravda, sú to pochybovači. Jediné, čo môžeme urobiť, je požiadať ich, aby opustili Boží dom, vrátili sa do sveta a našli si vlastné miesto, kde im bude príjemne a pohodlne.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (5)) Skrze Božie slová som si uvedomila, že potláčajúce emócie, ktoré ľudia cítia, nie sú spôsobené telesným utrpením ani vyčerpaním, ale hlavne problémami v zmýšľaní a názoroch človeka. Pomyslela som si: „Keď ľudia čelia rovnakej situácii, v ktorej musia niesť o niečo väčšie bremeno, zaplatiť o niečo vyššiu cenu, fyzicky trpieť, trápiť sa a vynakladať energiu, prečo sa niektorí necítia potlačene a dokonca to vnímajú ako Božie povýšenie, snažia sa dobre konať svoje povinnosti a oplatiť Božiu lásku, zatiaľ čo iní to vnímajú ako bolestivú a potláčajúcu záležitosť? V skutočnosti to nie je spôsobené tým, že sú príliš zaneprázdnení prácou, je to hlavne tým, že berú príliš veľký ohľad na telo a vždy sa chcú usilovať o pohodlie. Ľudia nachádzajú radosť v tom, o čo sa usilujú a po čom túžia. Ak túžia po pozitívnych veciach a ak sa usilujú o získanie pravdy a plnenie si povinnosti stvorenej bytosti, aby uspokojili Boha, potom sa pri troche tvrdšej práce na svojich povinnostiach nebudú cítiť potlačene, ale naopak, budú sa cítiť pokojne a radostne.“ Dôvod, prečo som cítila tieto potláčajúce emócie, bol hlavne ten, že moje úsilie bolo založené na nesprávnych uhloch pohľadu. Žila som podľa satanských filozofií ako „vychutnávaj si víno a hudbu, veď koľko času v živote vlastne máš?“ alebo „život je krátky, tak si ho uži, kým môžeš“. Verila som, že človek by mal žiť tak, ako sa mu páči, cítiť sa šťastne a pohodlne bez akýchkoľvek obmedzení alebo reštrikcií a že takýto život je stelesnením slobody. Ak by bol človek neustále obmedzovaný a nemohol by konať slobodne, cítil by sa stiesnene, a to by sa podobalo týraniu seba samého. Spomenula som si na svoje školské časy – mnohí spolužiaci sa usilovne učili, aby v budúcnosti mali dobrú prácu, ale ja som sa cítila obmedzovaná dokonca aj počas 45-minútovej hodiny. Ani po nástupe do zamestnania som sa nechcela nechať zväzovať firemnými pravidlami a predpismi, a ak som bola neustále vo veľkom napätí, musela som zmeniť pozíciu. Aj po tom, čo som našla Boha, som si stále držala toto zmýšľanie, vždy som uprednostňovala uspokojovanie svojich vlastných túžob a chcela som, aby bol môj pracovný rozvrh usporiadaný podľa mojich želaní a aby som nečelila žiadnemu tlaku. Ak bola moja povinnosť príliš náročná, tlak vysoký a ja som nemohla robiť veci, ako som chcela, chcela som odolávať, cítila som sa potláčaná a svoju povinnosť som len odbíjala. Dokonca som sa stala negatívnou a ulievala som sa. V dôsledku toho boli ovplyvnené výsledky práce. Môj postoj k povinnosti bol nedôveryhodný a Boh si ma preň neznášal. Keď som si konala povinnosť podľa svojich rozmarov a uspokojovala telo, jasne som zanedbávala svoje povinnosti. Môj pohľad na veci a to, o čo som sa usilovala, boli rovnaké ako u povaľačov a darmožráčov v našej spoločnosti, no ja som si mylne myslela, že takýto spôsob života je nespútaný a že mám osobnosť. To bola naozaj vrcholná hlúposť. Najmä keď som videla, že Boh o takýchto ľuďoch hovorí, že „Ich rozum je oslabený“, „sú to pochybovači“ a „je požiadať ich, aby opustili Boží dom, vrátili sa do sveta a našli si vlastné miesto, kde im bude príjemne a pohodlne.“ Cítila som ešte hlbšiu ľútosť a výčitky svedomia. Predstúpila som pred Boha v modlitbe: „Bože, som ochotná zmeniť svoje predošlé nesprávne názory na to, čo v živote hľadám, a viac nekonať podľa svojich rozmarov. Chcem byť zodpovedný človek, ktorý sa nebojí vziať na seba bremeno, a bez ohľadu na to, akým veľkým ťažkostiam alebo tlakom čelím, budem si verne konať svoju povinnosť, aby som potešila Tvoje srdce.“

Neskôr som si prečítala ďalší úryvok z Božích slov a našla som v ňom cestu, ako praktizovať. Všemohúci Boh hovorí: „Všetci tí, ktorí skutočne veria v Boha, sú jednotlivcami, ktorí sa venujú riadnej práci, všetci sú ochotní vykonávať svoje povinnosti, sú schopní vziať na plecia kus práce a robiť ju dobre podľa svojej kvality a predpisov Božieho domu. Samozrejme, spočiatku môže byť náročné prispôsobiť sa tomuto životu. Môžeš sa cítiť fyzicky aj psychicky vyčerpaný. Ak si však naozaj odhodlaný spolupracovať a si ochotný stať sa normálnym a dobrým človekom a dosiahnuť spásu, potom musíš zaplatiť určitú cenu a umožniť Bohu, aby ťa disciplinoval. Keď máš nutkanie byť svojvoľný, musíš tomu vzdorovať a vzdať sa toho, postupne znižovať svoju svojvoľnosť a sebecké túžby. Musíš hľadať Božiu pomoc v rozhodujúcich záležitostiach, v rozhodujúcich chvíľach a v rozhodujúcich úlohách. Ak máš odhodlanie, mal by si prosiť Boha, aby ťa karhal, disciplinoval a osvietil, aby si mohol pochopiť pravdu, a tak dosiahol lepšie výsledky. Ak si naozaj odhodlaný a modlíš sa k Bohu v Jeho prítomnosti a úpenlivo Ho prosíš, Boh bude konať. Zmení tvoj stav a tvoje myšlienky. Ak Duch Svätý vykoná trochu práce, trochu tebou pohne a trochu ťa osvieti, tvoje srdce sa zmení a dôjde k premene tvojho stavu. Keď sa to stane, pocítiš, že žiť týmto spôsobom nie je potláčajúce. Tvoj represívny stav a emócie sa premenia a zmiernia a budú iné ako predtým. Budeš cítiť, že žiť takto nie je únavné. Nájdeš potešenie vo vykonávaní svojej povinnosti v Božom dome. Budeš cítiť, že je dobré takto žiť, správať sa a vykonávať svoju povinnosť, znášať útrapy a platiť cenu, dodržiavať pravidlá a robiť veci na základe princípov. Budeš mať pocit, že práve takýto život by mali viesť normálni ľudia. Keď budeš žiť podľa pravdy a dobre vykonávať svoju povinnosť, budeš cítiť, že tvoje srdce je pevné a pokojné a že tvoj život má zmysel. Budeš si myslieť: ‚Prečo som to nevedel skôr? Prečo som bol taký svojvoľný? Predtým som žil podľa filozofií a povahy satana, nežil som ani ako človek, ani ako duch, a čím viac som žil, tým bolestnejšie som sa cítil. Teraz, keď rozumiem pravde, môžem sa zbaviť časti svojej skazenej povahy a môžem pocítiť pravý pokoj a radosť zo života stráveného plnením si povinnosti a praktizovaním pravdy!‘ Nezmení sa potom tvoja nálada? (Áno.) Keď si uvedomíš, prečo si sa predtým cítil v živote utláčaný a nešťastný, keď nájdeš príčinu svojho utrpenia a ten problém vyriešiš, budeš mať nádej na zmenu. Pokiaľ sa budeš usilovať o pravdu, budeš sa viac snažiť o Božie slová, budeš viac hovoriť o pravde v duchovnom spoločenstve a budeš tiež počúvať skúsenostné svedectvá svojich bratov a sestier, budeš mať jasnejšiu cestu, a vari sa potom tvoj stav nezlepší? Ak sa tvoj stav zlepší, tvoje potláčajúce emócie sa postupne zmiernia a už ťa nebudú spútavať.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (5)) Skrz Božie slová som si uvedomila, že tí, ktorí naozaj milujú pravdu a riadne si plnia svoje povinnosti, chápu a berú ohľad na Božie úmysly a vždy majú na mysli to, čo je podstatné. Považujú plnenie si svojich povinností a uspokojovanie Boha za svoju zodpovednosť a poslanie. Aj keď čelia mnohým ťažkostiam a veľkému tlaku, budú sa modliť k Bohu, spoliehať sa na Neho a v každej úlohe urobia maximum. Keď majú chuť byť svojvoľní, dokážu sa vzbúriť proti sebe a prosiť Boha o karhanie a disciplinovanie. Spomenula som si na Noema, keď prijal Božie poverenie. Pochopil naliehavé Božie úmysly, takže keď čelil monumentálnej úlohe postaviť archu, ani napriek obrovským ťažkostiam a tlaku Noe nemal v úmysle sa tomu vyhnúť alebo uniknúť, ani k tomu nepristupoval povrchne. Naopak, cítil naliehavosť a chcel len čo najrýchlejšie dokončiť Božie poverenie. Pozorne počúval každý Boží pokyn a konal podľa nich a bál sa vynechania akéhokoľvek detailu, ktorý by ovplyvnil kvalitu a postup práce. Keď sa na seba pozriem, naozaj mi veľmi chýbala ľudská prirodzenosť. Boh na mňa nekládol žiadne prehnané požiadavky, dal mi len o niečo viac bremien na základe toho, čo som mohla dosiahnuť so svojím duchovným postavením a kvalitou, a robil to preto, aby som sa mohla viac cvičiť, rýchlejšie napredovať v živote a skôr začať konať svoju povinnosť tak, ako sa patrí. No ja som vôbec nepochopila Božie srdce; naozaj som Mu bola dlžná. Ak by mi bolo pridelené niesť viac bremien, rozhodne by som nemohla znova sklamať Božie starostlivé úmysly. Hneď po tom, čo som sa naučila túto lekciu, mi vodca napísal a požiadal ma, aby som si konala povinnosti na inom mieste. Vedela som, že tým Boh na mňa kladie ďalšie bremeno a že bez ohľadu na to, aký tlak to prinesie, musím túto zodpovednosť niesť. Bola to tiež príležitosť, aby som napravila svoj priestupok, tak som súhlasila. Keď som svoju povinnosť odišla konať na iné miesto, pracovná záťaž sa naozaj zvýšila a stále som pociťovala veľký tlak. Keď som však pomyslela na to, že Boh ma týmto bremenom navyše chráni, čo mi bráni oddávať sa telu a pomáha mi sústrediť svoju energiu na svoje povinnosti, vedela som, že už nemôžem nasledovať svoje telo, že musím byť zodpovedná a vedieť niesť následky a že sa musím naučiť brať ohľad na Božie srdce. Pretože sa zmenili moje názory, hoci pri práci stále narážam na ťažkosti a tlak, už sa necítim potlačená. Namiesto toho vnímam tlak ako istý druh zodpovednosti. Cítim sa omnoho slobodnejšia a teším sa z pokoja a radosti pri svojich povinnostiach.