53. Útek z rodinnej klietky

Dielo Všemohúceho Boha v posledných dňoch som prijala v roku 2005. V tom čase som prostredníctvom zhromaždení a čítania Božích slov spoznala mnoho právd a tajomstiev, o ktorých som nikdy predtým nepočula: dozvedela som sa, ako Boh riadi ľudstvo a prináša mu spásu, a spoznala som účel, hodnotu a zmysel ľudského života, ako aj výsledok a konečný osud človeka. Prostredníctvom čítania slov Všemohúceho Boha som dokázala vyriešiť mnohé problémy a ťažkosti vo svojom živote. Veriť v Boha bol úžasný pocit. Keď to však zistil môj manžel, bol rozhodne proti mojej viere. Môjho strýka raz zatkla polícia ČKS pre jeho vieru v Pána. Môj manžel vedel, že ČKS zakazuje všetkým veriť v Boha, a bál sa, že zatknú aj mňa a že do toho bude zatiahnutá celá rodina. Veľmi sa preto staval proti mojej viere. Okrem toho som v tom čase bola zastupujúcou učiteľkou a on sa obával, že na to škola príde a vyhodia ma, takže ma prenasledoval a bránil mi ešte viac. V tom čase mi nedovolil čítať Božie slová ani počúvať chválospevy, nieto ešte, aby mi dovolil zúčastňovať sa zhromaždení alebo si konať povinnosť.

Pamätám si, ako ma raz pristihol pri čítaní Božích slov a naozaj sa nahneval. Povedal: „Naša vláda ti zakazuje veriť, ale ty stále veríš! Ak ťa pristihne člen školského výboru, nielenže prídeš o prácu, ale pôjdeš aj do väzenia. Nemám peniaze na zaplatenie kaucie, takže radšej prestaň veriť, kým nie je neskoro!“ Keď som potom vo viere pokračovala, vyhrážal sa mi: „Kým dýcham, ani len nesnívaj o praktizovaní svojej viery!“ Keď som to počula, moje odhodlanie zoslablo. Pomyslela som si: „Môj manžel mi nedovolí praktizovať vieru za žiadnych okolností. Ak budem stále trvať na viere, čo so mnou urobí?“ Práve vtedy som si spomenula na jednu pasáž Božích slov: „Musíš mať v sebe Moju odvahu a musíš mať princípy, keď čelíš príbuzným, ktorí neveria. Kvôli Mne však nesmieš podľahnúť žiadnym temným silám. Spoliehaj sa na Moju múdrosť, aby si kráčal dokonalou cestou; nedovoľ, aby sa ťa zmocnilo akékoľvek zo satanových sprisahaní. Urob všetko, čo môžeš, aby si svoje srdce položil predo Mňa, a Ja ťa uteším a prinesiem ti pokoj a radosť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 10. kapitola) Božie slová boli pre mňa veľkým povzbudením. Premýšľala som o tom, ako bol môj manžel zavádzaný ČKS k tomu, aby sa mi vyhrážal a prinútil ma zanechať vieru. Navonok sa zdalo, že je to môj manžel, kto ma prenasleduje a bráni mi nasledovať Boha, ale v skutočnosti za tým stál satanov úskok; satan sa snažil využiť prenasledovanie mojím manželom na to, aby ma prinútil zradiť Boha a stratiť Božiu spásu. Nemohla som naletieť na satanov plán ani robiť so satanom kompromisy. Verila som, že pokiaľ sa budem spoliehať na Boha a konať podľa Jeho slov, povedie ma, aby som prekonala manželovo prenasledovanie. Potom som svoje knihy Božích slov schovala a jedine keď bol preč, som ich čítala, zúčastňovala som sa zhromaždení alebo som kázala evanjelium. Až v júli 2008 môj manžel zistil, že stále praktizujem vieru a konám svoju povinnosť, a vybuchol na mňa. Prevrátil celý dom hore nohami, aby našiel moje knihy Božích slov a MP5 prehrávač, ktorý som používala na počúvanie chválospevov. Prehrávač pošliapal a rozbil ho na kúsky. S cieľom odradiť ma od praktizovania viery si vzal dokonca voľno zo svojej dobre platenej práce, aby mohol celý deň doma dohliadať na moje aktivity. Nemohla som sa zúčastňovať zhromaždení a cítila som sa naozaj trýznená, takže keď sa naskytla príležitosť, vykradla som sa von, aby som sa stretla s bratmi a sestrami. Na moje prekvapenie však zavolal na políciu, aby nás udal. Našťastie nenašli žiadne knihy Božích slov ani iné dôkazy, takže nás nezatkli. Neskôr, keď zistil, že vedľajší dom mojej sestry slúži ako zhromaždisko, odfotil si bratov a sestry a vyhrážal sa, že ich udá. V dôsledku toho sa tam už bratia a sestry neodvážili zhromažďovať. Vždy keď ma pristihol, ako kontaktujem svojich bratov a sestry, buď ma zbil, alebo mi nadával. Zbil ma viackrát, než by som dokázala spočítať, a v jednom uchu mi z toho zvonilo tak, že to neprešlo celé mesiace. V tom čase som si často hmkala tento jeden chválospev Túžim vidieť deň Božej slávy: „S Božím nabádaním v srdci nikdy nepokľaknem pred satanom. Hoci môžem prísť o hlavu a preliať svoju krv, Boží ľud sa nikdy nezlomí. Podám zvučné svedectvo pre Boha a ponížim diablov a satana. Bolesť a ťažkosti sú predurčené Bohom a ja Mu budem verný a budem sa Mu podriaďovať až do smrti. Už nikdy nespôsobím, že Boh bude plakať a robiť si starosti. Obetujem svoju lásku a vernosť Bohu a splním svoje poslanie, aby som Ho slávil.“ (Nasledujme Baránka a spievajme nové piesne) Premýšľala som o tom, že to bola Božia nesmierna láska, vďaka ktorej som mala to šťastie ako stvorená bytosť nasledovať Boha a byť Ním spasená. Radšej by som zomrela, než by som ustúpila satanovi a zradila Boha. Čím viac ma manžel prenasledoval, tým viac som mala nasledovať Boha, stáť si pevne za svojím svedectvom a zahanbiť satana. Neskôr sa cirkev obávala, že ak sa budem zúčastňovať zhromaždení alebo konať svoju povinnosť, manžel ma bude ďalej biť a udá ostatných bratov a sestry, takže mi povedali, aby som dočasne prestala chodiť na zhromaždenia a len si doma čítala Božie slová.

Ďalšie tri roky som mohla využiť len ten čas, keď bol môj manžel preč, aby som si tajne čítala Božie slová, a občas sa stretávala so sestrou odvedľa, aby sme hovorili v duchovnom spoločenstve a kázali evanjelium priateľom a rodine. Bola som obmedzovaná ako vták v klietke. Spomínala som na chvíle strávené s bratmi a sestrami, keď sme hovorili v duchovnom spoločenstve o pravde a spievali chválospevy na chválu Boha; aké to boli šťastné a úžasné časy! Tiež som premýšľala o tom, že Božie dielo spásy ľudstva v posledných dňoch je udalosť, ktorá sa naskytne len raz za život, a táto príležitosť by mohla mihnutím oka zmiznúť, takže som si ju nemohla nechať ujsť. Túžila som viesť normálny cirkevný život, kázať evanjelium a podávať svedectvo o Bohu spolu s ostatnými, ale to všetko sa stalo len márnou nádejou. Cítila som sa taká potláčaná a strápená a často som sa niekde sama schovávala a plakala. Chcela som zakričať: „Viera v Boha je kráčanie po správnej ceste. Urobila som správnu voľbu. Prečo mi to nevychádza?“ Potom som si spomenula na jednu pasáž Božích slov: „Táto krajina, ktorá je už tisíce rokov špinavá, je neznesiteľne nečistá, oplýva biedou, vyčíňajú v nej duchovia, podvádzajú a klamú, vznášajú nepodložené obvinenia, bezcitne využívajú surové prostriedky a dupocú po tomto meste duchov, ktoré po nich ostáva posiate mŕtvymi telami. Zápach rozkladu sa šíri po krajine a napĺňa vzduch a krajina je prísne strážená. Kto vidí svet, ktorý je za oblohou? Diabol pevne spútava celé ľudské telo, zastiera mu obe oči a uzamyká mu pery. Kráľ diablov besní už tisíce rokov, až dodnes, keď stále pozorne stráži mesto duchov, akoby to bol nepreniknuteľný palác démonov. Tieto strážne psy medzitým uprene hľadia, oči sa im lesknú od hnevu, veľmi sa boja, že ich Boh prekvapí bez varovania a všetkých ich vykynoží a oni zostanú bez miesta pokoja a šťastia. Ako by mohli obyvatelia takéhoto mesta duchov vôbec niekedy uzrieť Boha? Mohli niekedy okúsiť Božiu nehu a milotu? Mohli by niekedy porozumieť záležitostiam ľudského sveta? Kto z nich vie pochopiť horlivé Božie úmysly? Niet sa čo diviť, že vtelený Boh zostáva úplne skrytý: ako by v tejto temnej spoločnosti, kde sú démoni nemilosrdní a neľudskí, mohol kráľ diablov, ktorý zabíja ľudí bez mihnutia oka, tolerovať existenciu Boha, ktorý je milý, láskavý a tiež svätý? Ako by mohol tlieskať a jasať nad Jeho príchodom? Títo lokaji! Odplácajú láskavosť nenávisťou, už dávno sa začali správať k Bohu ako k nepriateľovi, zneužívajú Ho, sú nanajvýš barbarskí, nemajú k Bohu najmenšiu úctu, útočia a plienia, stratili cit pre svedomie, idú proti svedomiu a pokúšajú nevinné ľudstvo do omámenia. Akí starovekí predkovia? Akí milovaní vodcovia? Všetci sú to darebáci, ktorí sa stavajú proti Bohu! Ich zásahy zanechali všetko pod nebom v temnote a chaose! Aká náboženská sloboda? Aké legitímne práva a záujmy občanov? Všetko sú to triky, ktoré majú zamaskovať zlo!“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dielo a vstup (8)) Prostredníctvom toho, čo odhaľujú Božie slová, som prekukla podstatu a pravdu o tom, ako démoni ČKS odporujú Bohu. Premýšľala som o tom, ako ČKS bezohľadne propaguje ateizmus a hovorí: „Nebo, zem a všetko vznikli prirodzene,“ „Ľudia pochádzajú z opíc,“ „Nikdy nebol žiadny Spasiteľ“ a tak ďalej. Tieto absurdné teórie používajú na zavádzanie ľudí s cieľom prinútiť ľudí poprieť a zradiť Boha, odporovať Bohu spolu s nimi a nakoniec byť Bohom zničení a stať sa ich pohrebnými predmetmi. V posledných dňoch, keď sa Boh stal telom, aby spasil ľudstvo, ČKS zbesilo pátra po Kristovi a bezohľadne zatýka a prenasleduje kresťanov s cieľom potlačiť Božie dielo posledných dní a nastoliť v Číne ateistickú nadvládu. ČKS je démonská légia, ktorá považuje Boha za svojho nepriateľa. Je to vražedné, Bohu odporujúce stelesnenie satana. Dôvodom, prečo ma manžel prenasledoval a bránil mi v praktizovaní viery, bolo to, že bol zavádzaný ateistickou filozofiou ČKS. Neveril v Boha a bál sa, že ak by ma ČKS zatkla, bol by do toho zatiahnutý, a preto sa ostro staval proti mojej viere v Boha. Všetko utrpenie, ktorým som prechádzala, bolo dielom ČKS. Z celého srdca som tých starých démonov nenávidela. Odkedy som začala veriť v Boha, môj manžel sa pridal k ČKS a prenasledoval ma, nedovolil mi čítať Božie slová, zúčastňovať sa zhromaždení ani si konať povinnosti, nespočetnekrát ma zbil a dokonca mňa aj mojich bratov a sestry udal na polícii. Uvedomila som si, že manželova prirodzenosť-podstata nenávidí pravdu a nenávidí Boha, a že ma bude vždy prenasledovať, ak sa budem snažiť praktizovať vieru doma. Mnohokrát som premýšľala o tom, že sa s ním rozvediem a odídem z domu, aby som mohla poriadne praktizovať vieru a konať svoju povinnosť. Vždy keď som však pomyslela na odchod z domu, robila som si starosti o syna. Bol to len tínedžer – stratiť matku by pre neho bolo také ťažké! Doma som mu mohla čítať biblické príbehy, hovoriť s ním v duchovnom spoločenstve o Božích slovách a priviesť ho pred Boha. Ak by som odišla, kto by ho viedol vo viere? Vždy keď som na to pomyslela, cítila som sa obzvlášť slabá, chýbala mi odvaha rozviesť sa s manželom a len som ticho znášala svoj život v zajatí. Keď som bola zdrvená utrpením, predstupovala som v modlitbe pred Boha a tajne si čítala Božie slová. Až vtedy som pociťovala aspoň trochu útechy.

V októbri 2011 som sa niekoľkokrát vykradla von, aby som sa zúčastnila zhromaždení. Môj manžel sa vyhrážal bratom a sestrám, že ak ma budú hostiť, narobí im problémy. Vyhrážal sa aj mne so slovami: „Kým tu zostaneš, nedovolím ti veriť v Boha! Ak chceš veriť, budeš musieť odísť z tohto domu!“ Bolo to trpké sklamanie počuť ho takto hovoriť. Kto by si bol pomyslel, že by ma vyhodil len za to, že verím v Boha, bez najmenšieho ohľadu na všetky tie roky, čo sme boli spolu. V tom čase som si spomenula na jednu pasáž Božích slov: „Prečo manžel miluje svoju manželku? Prečo manželka miluje svojho manžela? Prečo sú deti oddané svojim rodičom? Prečo rodičom tak veľmi záleží na ich deťoch? Na čo je zameraný celý úmysel ľudí? Nie je celý zameraný na splnenie ich vlastných plánov a sebeckých túžob?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Boh a človek vstúpia spolu do odpočinku) Božie slová boli také praktické. Medzi ľuďmi neexistuje skutočná láska. Láska medzi manželmi je založená na vzájomnom prospechu. Kým som nezačala veriť v Boha, manžel sa ku mne takto nikdy nesprával. Akonáhle sa však začal báť, že ak by ma zatkli za vieru v Boha, bol by do toho zatiahnutý, vôbec nebral ohľad na všetky naše spoločné roky v manželstve a všemožne ma prenasledoval, bil ma a dokonca sa mi vyhrážal, že ma vyhodí z domu. Nebol taký bezcitný len preto, aby ochránil svoje vlastné záujmy? Keď som si to uvedomila, pomyslela som si: „Keďže sa ma snaží odohnať, mohla by som rovno odísť a slobodne veriť v Boha a konať svoju povinnosť.“ Neskôr, keď bol môj syn na doučovaní u svojej tety, odišla som do cirkvi vzdialenej asi 50 kilometrov a konečne som sa mohla zapojiť do cirkevného života a konať svoju povinnosť. V tom čase som si však stále robila starosti o syna. Vždy keď som mala trochu voľna, alebo počas sviatkov, keď som videla deti, ako sa po škole vracajú domov k mame a otcovi, myslela som na to, aké smutné musí byť moje dieťa, keď ma nemá doma, a chcela som ísť domov, aby som ho videla. Bála som sa však, že ma manžel bude biť, prenasledovať a nadávať mi, takže som sa neodvážila vrátiť. Mohla som len potajomky roniť slzy.

Potom jedného dňa v septembri 2012 som na ulici narazila na svojho švagra a on ma prinútil vrátiť sa domov. Keď som sa vrátila domov, manžel zvolal veľké rodinné stretnutie. Zavolal svojich mladších aj starších bratov, môjho otčima, môjho švagra a ďalších, aby sa ma pokúsili odhovoriť. Môj švagor sa mi vyhrážal so slovami: „Keby si nebola moja švagriná, stačil by jeden telefonát a nechal by som ťa odviezť na Úrad verejnej bezpečnosti.“ Môj otčim prilial olej do ohňa a podnecoval môjho manžela, aby ma prenasledoval. Keď som videla, ako sa veci vyvíjajú, začala som sa báť, že keď je toľko ľudí proti mojej viere v Boha, môj manžel ma bude v budúcnosti prenasledovať ešte viac, takže som prezieravo poznamenala, že sa vraciam domov len preto, aby som žila svoj život. Až potom sa moji príbuzní upokojili. Na tretí deň po mojom návrate domov som uvidela, že moja cirkevná vodkyňa je na návšteve u sestry odvedľa, a tak som natešene išla za ňou, aby som sa jej spýtala na cirkevné zhromaždenia. Na moje prekvapenie manžel išiel za mnou a agresívne na mňa kričal, aby som sa vrátila domov. Nechcela som sestrám spôsobiť problémy, tak som sa rýchlo vrátila domov. Keď cirkevná vodkyňa vyšla z domu tejto sestry, môj manžel sa jej s lopatou v ruke vyhrážal: „Ak sa tu ešte niekedy ukážeš, nevyčítaj mi, ak budem hrubý!“ Potom vzal kuchynský nôž a vtrhol do domu mojej sestry s úmyslom ju pobodať, a ja so sestriným manželom sme ho museli rýchlo zadržať. Potom som sa prestala stretávať s bratmi a sestrami zo strachu, že ich vystavím nebezpečenstvu.

V tom čase som prežívala veľké duševné muky a často som sa niekde sama zatvárala a plakala. Raz som sa vykradla z domu, aby som sa porozprávala s jednou sestrou po tom, čo manžel odišiel, ale keď som sa vracala, manžel ma cestou domov zbadal z auta. Zavrčal na mňa so slovami: „Vieš o tom, že by som ťa mohol týmto autom zraziť?“ Keď som to počula, zamrazilo ma. Chcel ma zraziť autom len preto, že verím v Boha. To mi umožnilo ešte jasnejšie vidieť, že môj manžel je diabol, ktorý nenávidí Boha, a že nikdy neupustí od môjho prenasledovania. V tomto dome by som nemohla praktizovať svoju vieru, takže mojou jedinou možnosťou bolo odísť. Keď som však pomyslela na odchod, bola som nesmierne smutná. Len nedávno som sa opäť stretla so synom a ak by som znovu odišla, bolo by to pre neho veľmi ťažké! Ak by som odišla, kto by ho viedol k viere v Boha a k tomu, aby kráčal po správnej ceste? Čím viac som o tom premýšľala, tým ťažšie pre mňa bolo syna opustiť. Mohla som len neustále v modlitbe predstupovať pred Boha: „Drahý Bože! Môj manžel ma neustále utláča a bráni mi. Chcem odtiaľto odísť, aby som mohla praktizovať svoju vieru, ale nedokážem opustiť svojho syna. Drahý Bože! Jednoducho sa neviem rozhodnúť, čo mám robiť. Prosím, osvieť ma a veď ma.“ Potom som narazila na chválospev Božích slov Naozaj človek nedokáže na túto krátku chvíľu odsunúť svoje telo bokom?:

1  … Nedokážu ľudia na tento krátky čas odložiť nabok svoje telo? Aké veci môžu rozorvať lásku medzi človekom a Bohom? Kto dokáže zničiť lásku medzi človekom a Bohom? Sú to rodičia, manželia, sestry, manželky alebo bolestivé zušľachťovanie?

2  Môžu pocity vedomia vymazať v človeku Boží obraz? Sú ľudská zadlženosť a činy človeka voči človeku jeho vlastným konaním? Môže ich človek napraviť? Kto sa dokáže ochrániť? Dokážu ľudia zabezpečiť sami seba? Kto sú tí silní v živote? Kto Ma dokáže opustiť a žiť sám pre seba? Prečo Boh zas a znova žiada, aby všetci ľudia vykonávali dielo sebareflexie? Prečo Boh hovorí: „Kto si ťažkosti spôsobil vlastnou rukou?“

Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Zjavenia tajomstiev „Božie slová celému vesmíru“, 24. kapitola a 25. kapitola

Božie slová na mňa hlboko zapôsobili a cítila som sa dosť previnilo. Premýšľala som o tom, ako sa Boh stal telom, aby spasil ľudstvo, a ako vyjadruje pravdu, zjavuje sa a s veľkou trpezlivosťou koná dielo medzi ľuďmi, pričom znáša hlboké poníženie a ponúka všetku svoju lásku ľudstvu, ktoré je objektom Jeho spásy. Utrpenie, ktoré Boh znáša, aby spasil človeka, je obrovské a Božia láska je taká skutočná. Boh dúfa, že vstaneme a budeme brať ohľad na Jeho úmysly, a všetko zanecháme, aby sme kázali evanjelium a podávali o Ňom svedectvo. Takáto je Božia láska k nám. Ja som však bola sebecká a opovrhnutiahodná. Myslela som len na to, že ak odídem z domu, aby som konala svoju povinnosť, nebude sa mať kto postarať o môjho syna, a pritom som nebrala ohľad na Božie úmysly. Nenávidela som sa za to, že som slabá, neužitočná, že mám otupené svedomie a nedokážem všetko zanechať, aby som nasledovala Boha. Keďže som sa nedokázala odpútať od svojho syna, bola by som radšej zostala uväznená doma, bitá manželom, zatvorená v klietke a pod kontrolou, bez možnosti čítať si Božie slová, nieto ešte, aby som mala príležitosť konať si povinnosť stvorenej bytosti. Nemala som ani to najmenšie odhodlanie usilovať sa o pravdu a milovať Boha. Abrahám bol ochotný vzdať sa svojho jediného syna, aby ho obetoval Bohu, tak prečo by som sa ja nemohla dočasne odlúčiť od svojho syna, aby som si konala povinnosť stvorenej bytosti, usilovala sa o pravdu a získala Božiu spásu? Už som nemohla odsúvať svoju povinnosť bokom len preto, že som sa nedokázala odpútať od syna. Vedela som, že Božie dielo spásy sa blíži ku koncu a čoskoro sa rozpútajú veľké kataklizmy. Doma som si nemohla čítať Božie slová, zúčastňovať sa zhromaždení ani konať svoju povinnosť. Ak by to takto pokračovalo, nezískala by som pravdu ani by som si nedokázala pripraviť dobré skutky a s najväčšou pravdepodobnosťou by som v nadchádzajúcich pohromách zahynula. Ako by som potom mohla viesť svojho syna po správnej ceste? Nebol snáď aj osud môjho syna v Božích rukách? Nemala som pod kontrolou, aké množstvo utrpenia má predurčené, ani to, či dokáže vykročiť na správnu cestu. Keď som si to uvedomila, moja úzkosť trochu poľavila.

Potom som si prečítala ďalšie Božie slová, o niečo viac som porozumela pravde a obáv o svojho syna som sa nakoniec zbavila. Prečítala som si túto pasáž: „Okrem toho, že rodičia dajú človeku život a vychovajú ho, zodpovednosť, ktorú nesú v jeho živote, spočíva len v tom, že mu navonok poskytnú prostredie na dospievanie. To je všetko, pretože na osud každého človeka má vplyv len Stvoriteľovo predurčenie. To, akú bude mať niekto budúcnosť, nemôže ovládať žiadny človek; je to predurčené dlho vopred a ani jeho rodičia nemôžu jeho osud zmeniť. Pokiaľ ide o osud, každý je nezávislý; každý má svoj vlastný osud. Takže rodičia žiadneho človeka mu nemôžu zmariť jeho životný osud ani nemôžu urobiť nič, čo by mu pomohlo, pokiaľ ide o úlohu, ktorú v živote zohráva. Dá sa povedať, že bez ohľadu na rodinu, do ktorej je človeku predurčené narodiť sa, a prostredie, v ktorom vyrastá, tie nie sú ničím iným ako predpokladmi na naplnenie jeho životného poslania. V žiadnom prípade neurčujú životný osud človeka ani druh osudu, v rámci ktorého človek napĺňa svoje poslanie. A tak žiadni rodičia nemôžu svojmu dieťaťu pomôcť pri uskutočňovaní jeho životného poslania a rovnako ani príbuzní mu nemôžu pomôcť vykonávať jeho životnú úlohu. To, ako človek dokončí svoje poslanie a v akom životnom prostredí prevezme svoju úlohu, závisí výlučne od jeho životného osudu. Inými slovami, žiadne objektívne podmienky nemôžu ovplyvniť poslanie žiadneho človeka tak, ako ho predurčil Stvoriteľ. Každý dosiahne dospelosť v konkrétnom prostredí, v ktorom vyrastá; potom sa krok za krokom vydáva na svoju vlastnú životnú cestu a napĺňa osud, ktorý pre neho zariadil Stvoriteľ. Prirodzene a automaticky vstupuje do obrovského mora ľudstva a zaujíma svoje miesto v živote, a kvôli Stvoriteľovmu predurčeniu a Jeho zvrchovanosti si začína plniť svoje povinnosti ako stvorená bytosť.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný III) Prostredníctvom čítania Božích slov som si uvedomila, že osud dieťaťa nezávisí od jeho rodičov, ale je určený Božou zvrchovanosťou. Osud môjho syna bol v Božích rukách. Nemohla som ovplyvniť, koľko bude môj syn trpieť, ani to, či vykročí na správnu cestu – to všetko podliehalo Božej zvrchovanosti a usporiadaniam. Spomenula som si na Jozefa: Jeho bratia ho už v ranom veku predali do otroctva v Egypte a nemal pri sebe rodičov, ktorí by sa o neho starali a viedli ho, ale Boh Jahve bol s ním, viedol ho a chránil. Bez ohľadu na to, ako ho zvádzala manželka veliteľa stráže, nikdy jej nepodľahol. Jozef v Egypte tiež vytrpel mnoho útrap, ale tie v skutočnosti zocelili jeho odhodlanie a naučili ho spoliehať sa na Boha. Spomenula som si aj na tých bratov a sestry, ktorí neodišli z domu konať svoje povinnosti – často povzbudzovali svoje deti, aby praktizovali vieru a kráčali po správnej ceste, a niektoré z ich detí naozaj praktizovali vieru a nasledovali Boha na správnej ceste, ale iné sa nechali strhnúť svetskými zlými trendmi a čoraz viac morálne upadali. Videla som, že to, čo umožňuje dieťaťu kráčať po správnej ceste, nie je to, že ho sprevádzajú rodičia, ale to, či je v jeho prirodzenosti milovať pravdu a či ho k tomu Boh predurčil. Ak by mal môj syn ľudskú prirodzenosť a bol by objektom Božej spásy, vyrástol by zdravý a uveril by v Boha, aj keby som nezostala po jeho boku. To všetko bolo v Božích rukách – nemusela som si s tým robiť starosti. Po celé tie roky, čo som bola veriaca, som prijímala toľko polievania a zaopatrenia Božími slovami, ale kvôli svojej pripútanosti k synovi som nedokázala konať povinnosť stvorenej bytosti. Aké sebecké! Musela som oplatiť Božiu lásku tým, že budem kázať evanjelium, podávať o Bohu svedectvo a privádzať viac ľudí do Božieho domu.

Vo februári 2013 som odhodlane opustila svoju rodinu, sadla na vlak a odcestovala do cirkvi v ďalekom meste. Keď vlak prechádzal okolo školy môjho syna, hľadela som na budovu, kde mal môj syn vyučovanie, a pomyslela som si: „Ktovie kedy ho opäť uvidím.“ Nedokázala som zadržať slzy. Preto som vládu diabla satana nenávidela ešte viac. Odtrhla ma od rodiny a bránila mi v slobodnom praktizovaní viery a v konaní mojej povinnosti. Všetko toto však vo mne len viac podnietilo odhodlanie usilovať sa o pravdu a kráčať za svetlom. V duchu som si spievala chválospev Božích slov Najzmysluplnejší život: „Si stvorená bytosť – samozrejme, mal by si uctievať Boha a usilovať sa o zmysluplný život. Ak Boha neuctievaš, ale žiješ vo svojom špinavom tele, nie si len zviera odeté do ľudských šiat? Keďže si ľudská bytosť, mal by si sa vydať Bohu a znášať všetko utrpenie! S radosťou a istotou by si mal prijať tú trochu utrpenia, ktorej si dnes vystavený, a žiť zmysluplný život, tak ako Jób a Peter. V tomto svete nosí človek diablovo šatstvo, jedáva potravu od diabla a pracuje a slúži diablovi pod palcom, pričom je ním ušliapaný až tak, že je pokrytý špinou. Nepochopil zmysel života ani nedosiahol pravú cestu – aký má význam takto žiť? Ste ľudia, ktorí sa usilujú o správnu cestu, ľudia, ktorí hľadajú zlepšenie. Ste ľudia, ktorí povstali v krajine veľkého červeného draka, ľudia, ktorých Boh nazýva spravodlivými. Nie je to snáď ten najzmysluplnejší život?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Praktizovanie (2)) Ako som tak premýšľala nad Božími slovami, uvedomila som si, že to, že môžem nasledovať Boha a konať svoju povinnosť v tomto nepriaznivom prostredí, je Božie predurčenie a cesta, po ktorej ma Boh vedie. Ako stvorená bytosť som bola ochotná podriadiť sa Božiemu ovládaniu a usporiadaniam, úprimne hľadať pravdu a plniť si svoju povinnosť, aby som uspokojila Boha a zahanbila diablov a satana. Keď som si to uvedomila, cítila som sa oveľa pokojnejšie a vyrovnanejšie. Ďakovala som Bohu, že ma viedol, aby som sa vymanila z manželovho zajatia, a umožnil mi konať povinnosť stvorenej bytosti a kráčať po správnej ceste.

Potom som pokračovala v konaní svojej povinnosti v cirkvi ďaleko od domova. Počas týchto rokov som zažívala Božie slová a dielo, porozumela som niektorým pravdám a cítila som, že som toho dosť získala. Bohu vďaka za Jeho vedenie!