54. Rany, ktoré sa nedajú vymazať
V roku 2008 ČKS uskutočnila rozsiahlu celoštátnu kampaň útlaku a zatýkania proti Cirkvi Všemohúceho Boha. V tom čase zatýkali bratov a sestry takmer každý deň. Niektorých zatkli počas zhromaždení a iných odviedli, keď im v noci polícia vtrhla do domov. Každý deň som žila v strachu a nevedela som, kedy polícia vyrazí dvere. V tom čase som hostila dve sestry a jednej noci, okolo jedenástej večer, keď sme už všetky odpočívali, ma zrazu prebudilo klopanie na dvere. Pomyslela som si: „Žeby v túto neskorú hodinu klopala polícia?“ Rýchlo sme sa s dvomi sestrami rozdelili, aby sme skryli knihy Božích slov a cirkevné veci. Vonku tá skupina ľudí klopala a snažila sa otvoriť dvere kľúčom, a po chvíli bolo počuť, ako sa pokúšajú dvere vypáčiť. Bola som veľmi nervózna – prechádzala som sa hore-dole a neustále som sa modlila k Bohu: „Bože, zdá sa, že polícia sa mi snaží vypáčiť dvere. Čo mám robiť? Ako môžem tieto dve sestry ochrániť? Bože! Prosím Ťa, pomôž mi upokojiť svoje srdce…“ Po modlitbe sa mi srdce trochu upokojilo. Skupina vonku chvíľu páčila dvere a potom na ne začala búchať. Uprostred noci bol ten zvuk obzvlášť desivý, ale ani po dlhom čase sa im dvere nepodarilo otvoriť.
Práve keď svitalo, som zrazu vonku počula niekoho kričať: „Týmto smerom, ešte kúsok týmto smerom.“ Vykukla som cez závesy a videla som, ako sa nejaký muž v strednom veku pozerá hore a diriguje ľudí na streche. Uvedomila som si, že sa mi snažia vlámať do bytu cez okno. Náš panelák mal šesť poschodí a ja som bývala na piatom. Nevedela som, kedy vtrhnú dnu cez okno, a tak som sa bála, že mi srdce búšilo ako o závod. Znovu som sa pozrela cez závesy a uvidela som policajné auto a biely sedan zaparkované pri vchode do budovy, čo mi len potvrdilo, že skupina, ktorá sa snažila vypáčiť dvere, bola naozaj polícia. Vrátila som sa ku dverám načúvať, ale vonku nebolo nič počuť a cez priezor som vonku nikoho nevidela, tak som usúdila, že museli ísť na strechu. Pomyslela som si: „Tie dve sestry sú ešte mladé. Nemôžem dovoliť, aby padli do rúk polície a boli mučené.“ Tak som ich rýchlo presvedčila, aby odišli prvé. Keď som šla otvoriť dvere, zistila som, že sú zatarasené veľkým kameňom a veľkým dreveným stolom. Podarilo sa mi ich ale otvoriť bez väčšej námahy a v srdci som ďakovala Bohu! Keď sestry odišli, tvárila som sa, akoby sa nič nedialo, a tiež som vyšla z domu. Ako som kráčala, všimla som si, že ma sleduje muž v strednom veku, asi štyridsiatnik, a v srdci som sa neustále modlila, prosiac Boha, aby mi dal múdrosť a odvahu. Spomenula som si na Božie slová: „Neboj sa toho ani onoho, Všemohúci Boh zástupov bude určite s tebou; On je vašou záložnou silou a On je vaším štítom.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 26. kapitola) Božie slová ma viedli, tak som sa trochu upokojila. Vystriedala som dva taxíky a potom som išla do nákupného centra kúpiť si novú tašku a oblečenie na prezlečenie. Nakoniec sa mi podarilo striasť človeka, ktorý ma sledoval. Potom som išla k príbuznej a tri dni som sa tam skrývala. Nakoniec som sa vrátila do svojho bytu v inom meste. Keď som v ten deň prišla domov, bola som nepokojná. Stále som premýšľala: „Nájde ma tu polícia a zatkne ma?“ V tú noc som nemohla spať a stále som myslela na to, že si musím nájsť iné miesto na úkryt. Na druhý deň ráno okolo ôsmej mi do bytu zrazu nečakane vtrhli štyria policajti. Ukázali mi moju fotku z občianskeho preukazu a povedali: „Vy veríte vo Všemohúceho Boha. Prehľadáme vám byt!“ Potom sa rozdelili a začali všetko prehľadávať. V byte bolo všetko hore nohami. Našli 5 900 jüanov v hotovosti, mobilný telefón a Bibliu a všetko to zobrali v mene bežného postupu. Potom mi nasadili putá a odviedli ma na mestský Úrad verejnej bezpečnosti.
Okolo štvrtej popoludní ma jeden policajt natlačil do policajného auta a hneď ako som nastúpila, pevne mi zakryl hlavu hrubým kusom látky. Dusila som sa a sotva som dýchala. Netušila som, kam ma vezú a ako ma budú mučiť. Veľmi som sa bála a neustále som sa v srdci modlila, prosiac Boha, aby ochránil moje srdce a aby som si bez ohľadu na okolnosti dokázala stáť pevne za svojím svedectvom a nezradila Boha. Po vyše hodine auto zastavilo. Keď som vystúpila, zložili mi z hlavy látku. Videla som, že auto zastavilo na veľkom dvore. Stála na ňom dvojposchodová budova, ale okolie bolo pusté, takmer bez domov, čo vyvolávalo strašidelný pocit. Jeden policajt mi povedal: „Vieš, kde sme? Toto je koncentračný tábor postavený špeciálne pre vás, veriacich vo Všemohúceho Boha.“ Keď sme vošli dnu, pripútali ma k mučiacej lavici a obkolesilo ma osem alebo deväť policajtov. Vysoký policajt, asi tridsiatnik, sa ma spýtal: „Kde sú peniaze z tvojej cirkvi? Kde sú tvoji vodcovia? Kto ti kázal evanjelium? Kam chodíš na zhromaždenia?“ Odpovedala som otázkou: „Cirkevné peniaze sú obeta, ktorú Boží vyvolený národ dáva Bohu. Čo s tým máte spoločné?“ Policajt sa rozzúril a dal mi niekoľko faciek, až ma od úderov pálila tvár. V tej chvíli som vonku počula štekať niekoľko psov. Jeden policajt sa mi vyhrážal: „Sme uprostred ničoho. Bežne tu ľudí vypočúvame na smrť, a keď zomrú, len ich hodíme na dvor a nikto sa nič nedozvie. Potom ich zožerú veľké psy, takže sa nenájde ani telo!“ Keď som to počula, vydesilo ma to. Títo policajti boli schopní akéhokoľvek zla a keby ma v tejto odľahlej oblasti naozaj ubili na smrť a hodili psom, nenašlo by sa ani moje telo. Čím viac som o tom premýšľala, tým horšie mi bolo. Vtom som si zrazu spomenula na Božie slová: „A nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo, ale nedokážu zabiť dušu – bojte sa skôr Jeho, ktorý dokáže zničiť dušu aj telo v pekle.“ (Mt 10, 28) Boh všetko riadi a má zvrchovanosť nad všetkým. Aj môj život je v Božích rukách. Polícia môže zabiť len moje telo, ale nemôže zahubiť moju dušu. Nemohla som zradiť Boha zo strachu pred smrťou. Božie slová mi dodali vieru, a srdce sa mi oveľa viac upokojilo. Tak som povedala: „Ak mám zomrieť, tak zomriem. Nemám v úmysle prežiť teraz, keď ste ma chytili.“ Polícia na mňa naliehala, aby som prezradila mená a adresy vodcov, ale ja som sa ich spýtala: „Nehovorí ústava jasne o slobode vierovyznania? Neurobili sme nič nezákonné, tak prečo nás zatýkate?“ Ale len čo som dopovedala, jeden policajt sa rozzúril, vzal zo stola nejaké materiály, zroloval ich a silno ma nimi udieral po hlave, zatiaľ čo ďalší policajt sa postavil za mňa a silno mi vrážal prsty do medzier medzi rebrami. Hneď som mala pocit, akoby sa mi lámali rebrá, z bolesti som mala pocit, akoby sa mi nadúvala hlava, a ťažko sa mi dýchalo. Nemohla som si pomôcť a vykríkla som. Ďalej mi vrážali prsty do rebier a žiadali, aby som sa priznala. Keď však videli, že neprehovorím, robili mi to stále dookola. Mučili ma, až kým som nevládala a bola som úplne vyčerpaná. Modlila som sa k Bohu: „Bože, obávam sa, že keďže moje duchovné postavenie je prinízke, nebudem schopná odolať policajnému mučeniu a možno sa podvolím satanovi, čím stratím svoje svedectvo. Prosím, daj mi vieru a silu, aby som prekonala slabosť svojho tela.“ Po modlitbe som si spomenula na chválospev Božích slov s názvom „Pre pravdu by ste mali všetko zanechať“: „Za pravdu musíš znášať ťažkosti, musíš sa pravde obetovať, musíš pre pravdu strpieť poníženie a musíš podstúpiť viac utrpenia, aby si získal viac pravdy. Toto by si mal urobiť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Skúsenosti Petra: Jeho poznanie o napomínaní a súde) Božie slová ma inšpirovali. Naše dnešné nasledovanie Krista znamená znášať všemožné utrpenie pre pravdu. Získala som odhodlanie a odvahu stáť si pevne za svojím svedectvom o Bohu a nepodvoliť sa temným silám satana.
Počas výsluchu som sa od polície dozvedela, že ľudia, ktorí sa v tú noc snažili vypáčiť môj dom, boli z pobočky Úradu verejnej bezpečnosti. Niekoľko mesiacov sledovali vodcov, ktorých som hostila. Chytili aj ich a skonfiškovali aj obetné dary v hodnote deväť miliónov jüanov. Práve keď ma vypočúvali, vošiel policajt a s úsmevom povedal: „Našli sme ďalších päťstotisíc jüanov.“ Keď som to počula, bola som zúrivá. Bol to obetný dar, ktorý bratia a sestry obetovali Bohu. Akým právom si ho mohli len tak vziať? Boli to skutoční diabli! V ten deň ma polícia mučila mäkkými aj tvrdými taktikami až do neskorej noci. Keď videli, že neprehovorím, jeden policajt povedal cez zaťaté zuby: „Vy, čo veríte vo Všemohúceho Boha, ste tvrdohlaví ako mulice. Ak ti dnes nedáme príučku, nič nepovieš. Neverím, že ťa nezvládneme!“ Keď to povedal, odomkol mi putá, pripútal mi ruky k žrdiam po oboch stranách mučiacej lavice a potom posunuli lavicu dozadu. Celé telo sa mi naklonilo dozadu a zakrátko som mala pocit, akoby mi mali vypadnúť oči z jamôk, a hlava mi pulzovala, akoby mala explodovať. Zápästia som mala uväznené v putách s pocitom, akoby ich mali preťať, a prebodávala ma prenikavá bolesť. Kostrč mi tlačila na vyčnievajúci železný hrboľ na mučiacej lavici a mala som pocit, že sa mi do srdca zarezáva nôž. Netušila som, ako dlho to trvalo. Jeden policajt sa mi znova vyhrážal a povedal: „Pred tebou sa žena po šesťdesiatke priznala už po hodine a pol. Uvidíme, ako dlho vydržíš.“ Po chvíli sa mi vysmieval slovami: „Nie si vari veriaca vo Všemohúceho Boha? Prečo ťa nepríde zachrániť? Mala by si Ho požiadať, aby ťa zachránil!“ Keď som počula policajný výsmech a rúhanie, hlboko ma to rozhorčilo. Títo policajti bezohľadne útočili na Boha a rúhali sa Mu, a bola to naozaj skupina diablov, ktorí nenávideli pravdu a odporovali Bohu!
Mučili ma až do vyčerpania a visela som tam takto vyše dve hodiny. Moje telo dosiahlo svoju hranicu a sotva som dýchala. Pomyslela som si: „Ak to takto pôjde ďalej, naozaj tu zomriem. Môj manžel a otec práve zomreli a doma mám ešte matku, ktorá má vyše sedemdesiat rokov, a školopovinné dieťa. Ak zomriem, kto sa o nich postará? Moje dieťa už prišlo o otca a moja matka tiež trpí bolesťou zo straty blízkeho. Ak zomriem aj ja, znesú to?“ Cítila som sa taká rozpoltená, pomyslela som si: „Možno ak im poviem niečo málo, pustia ma. No ak prehovorím, nezradím tým Boha ako Judáš?“ V tejto chvíli som si spomenula na jeden úryvok Božích slov: „Prečo ich nezveríš do Mojich rúk? Nedôveruješ Mi? Alebo sa bojíš, že pre teba vykonám nevhodné opatrenia?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 59. kapitola) Nebo, zem a všetky veci sú pod Božou kontrolou a všetko, čo sa týka mojej matky a dieťaťa, je v Božích rukách. Čoho som sa ešte mala obávať? Keď som na to pomyslela, modlila som sa k Bohu: „Bože, osud mojej matky a dieťaťa je v Tvojich rukách. Som ochotná Ti ich zveriť a vzhliadať k Tebe. Či dnes budem žiť alebo zomriem, som ochotná vydať sa na milosť Tvojmu ovládaniu. Radšej zomriem, než by som Ťa zradila!“ Po modlitbe sa mi srdce oveľa viac upokojilo a cítila som sa pripravená zomrieť. Potom som mala pocit, akoby sa moje telo pomaly vznášalo, a zázračne som cítila oveľa menšiu bolesť. Keď policajti videli, že sa chystám skolabovať, zložili ma z mučiacej lavice. Celé telo som mala slabé a začala som sa bez prestania triasť. Mimovoľne som sa celá schúlila a cítila som, ako mi celé telo úplne stuhlo. Policajti sa mi usilovne snažili otvoriť ruky, ale nedokázali to. Nevedela som, ako dlho to trvalo, ale tesne pred svitaním som sa konečne začala cítiť trochu lepšie. Jeden policajt mi povedal: „Keby si sa včera nemetala, zviazali by sme ti končatiny a zavesili ťa!“ Keď som to počula, potichu som ďakovala Bohu za Jeho ochranu. V tú noc ma polícia odviedla do miestneho záchytného centra.
Po príchode si ma jeden policajt pohľadom premeral a povedal: „Táto osoba je troska. Čia to bude vina, ak tu zomrie?“ Dvaja policajti, ktorí ma eskortovali, s nimi chvíľu vyjednávali a až potom ma neochotne prijali. Počas zdravotnej prehliadky lekár povedal, že mám problémy so srdcom a hrozí, že kedykoľvek zomriem. V tú noc prikázali spoluväzňom, aby mi z času na čas skontrolovali nosné dierky, či ešte dýcham. O dva týždne moja rodina vďaka peniazom a známostiam zariadila moje prepustenie zo zdravotných dôvodov. V deň, keď som opustila záchytné centrum, polícia požadovala pokutu 10 000 jüanov a varovala ma: „Nemôžete svojvoľne opustiť oblasť, váš telefón musí byť zapnutý 24 hodín denne a musíte byť kedykoľvek k dispozícii. Ak vás znova chytia, z väzenia sa nedostanete!“ Keď som sa vrátila domov, rodina a kolegovia mi povedali, že polícia ma bola vyšetrovať na pracovisku a u príbuzných, šírila nepodložené fámy, že som vodkyňou skupiny obchodujúcej s orgánmi, a toto použila ako zámienku na kontrolu mojich bankových účtov. Členovia mojej rodiny ma kritizovali a sťažovali sa na mňa, priatelia a príbuzní sa mi vysmievali a dištancovali sa odo mňa. Bola som veľmi nahnevaná. Myslela som si, že viera v Boha je dobrá vec a že je to správna cesta, no títo policajti o mne šírili nepodložené fámy, takže som pred príbuznými a kolegami nemohla zdvihnúť hlavu. Cítila som sa úplne ponížená a vnútorne trochu slabá. Myslela som si, že by som možno už nemala chodiť von konať svoju povinnosť a mala by som veriť v Boha len doma. Neskôr som si spomenula na Božie slová: „Si stvorená bytosť – samozrejme, mal by si uctievať Boha a usilovať sa o zmysluplný život. Ak Boha neuctievaš, ale žiješ cez svoje špinavé telo, nie si len zviera odeté do ľudských šiat? Keďže si ľudská bytosť, mal by si sa vydať Bohu a znášať všetko utrpenie! S potešením a bez pochýb by si mal prijať tú trochu utrpenia, ktorej si dnes vystavený, a žiť zmysluplný život, tak ako Jób a Peter. … Ste ľudia, ktorí sa usilujú o správnu cestu, ľudia, ktorí hľadajú zlepšenie. Ste ľudia, ktorí povstali v krajine veľkého červeného draka, ľudia, ktorých Boh nazýva spravodlivými. Nie je to snáď ten najzmysluplnejší život?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Praktizovanie (2)) Z Božích slov som pochopila, že veriť v Boha a konať svoju povinnosť je to, čo by stvorená bytosť mala konať, a že len takýto život je cenný a zmysluplný. Ako som mohla ľutovať konanie svojej povinnosti len preto, že ma ponížili? Mala som voči Bohu vôbec nejaké svedomie alebo rozum? Polícia o mne šírila nepodložené fámy a ohovárala ma, aby ma prinútila dištancovať sa od Boha a zradiť Ho, ale nemohla som padnúť do satanovej pasce. Neverci sa mi vysmievali a ohovárali ma, ale ja som bola prenasledovaná pre spravodlivosť. Toto utrpenie bolo cenné a zmysluplné! Bez ohľadu na to, ako ma polícia ohovárala, urážala moju dôstojnosť alebo poškodzovala moju povesť, nikdy by som nezradila Boha! Bola som odhodlaná kráčať cestou viery v Boha! Keď som na to pomyslela, vzpriamila som sa a už som sa nebála poníženia. Neskôr za mnou často chodila polícia, snažila sa odo mňa vymámiť peniaze a vyhrážala sa mi: „Váš prípad môže byť veľký alebo malý, alebo dokonca žiadny, záleží na tom, koľko peňazí miniete. Ak nezaplatíte, môžeme vás kedykoľvek hodiť späť do väzenia, na ako dlho chceme!“ Bola som zúrivá. Neporušila som žiadne zákony, a predsa sa odo mňa polícia neustále snažila vymámiť peniaze. Neboli nič iné ako banda banditov!
Neskôr som sa vrátila do domu, kam sa v noci snažila vlámať polícia. Keď som otvorila dvere, ostala som ohromená a od zúrivosti som takmer odpadla. Dom bol v úplnom neporiadku; všetky cennosti, dokonca aj oblečenie, periny a veci dennej potreby, boli odnesené. Boli tam štyri notebooky, môj telefón v hodnote vyše 3 000 jüanov, zlatý náhrdelník vážiaci vyše desať gramov, štyri zlaté prstene, štyri páry zlatých náušníc a celý balík hotovosti v hodnote 10 000 jüanov. Všetky tieto veci boli preč. Zvyšné veci boli rozbité alebo roztrhané. Drevená posteľ v spálni bola zlomená, dokonca aj doska postele a dvere vstavanej skrine boli vytrhnuté. Sklenený rám obrazu krajiny a sklo na balkóne, chladnička a umývadlo v kúpeľni boli rozbité a dokonca aj múka bola vysypaná z vrecka. Všetko v dome bolo zničené a rozhádzané po celej podlahe, a keď som vošla do izby, nebolo tam ani kam stúpiť. Pri pohľade na dom obrátený hore nohami som cítila veľkú bolesť a hnev a premýšľala som: Ako mohla polícia takto zničiť pekný domov? Naozaj som nenávidela ČKS, tohto diabla! Spomenula som si na úryvok z Božích slov: „Predkovia starovekých? Milovaní vodcovia? Všetci sa stavajú proti Bohu! Ich zásahy zanechali všetko pod nebom v temnote a chaose! Náboženská sloboda? Legitímne práva a záujmy občanov? Všetko sú to triky, ktoré majú zamaskovať zlo! … Prečo klásť Božiemu dielu tak nepreniknuteľnú prekážku? Prečo používať rôzne triky na oklamanie Božieho ľudu? Kde je skutočná sloboda a zákonité práva a záujmy? Kde je spravodlivosť? Kde je útecha? Kde je vrelosť? Prečo podvádzať Boží národ klamlivými intrigami? Prečo potláčať Boží príchod silou? Prečo nedovoliť Bohu, aby sa slobodne pohyboval po zemi, ktorú stvoril? Prečo prenasledovať Boha, až kým si nebude mať kde hlavu zložiť? Kde sa stratila vrelosť medzi ľuďmi? Kde sa stratilo vítanie Boha medzi ľuďmi? Prečo vyvolávať v Bohu takú zúfalú túžbu? Prečo nútiť Boha volať znova a znova? Prečo tlačiť Boha až do bodu, keď sa musí báť o svojho milovaného Syna? Táto spoločnosť je taká temná, prečo jej strážne psy hodné odsúdenia nedovolia Bohu slobodne chodiť po svete, ktorý stvoril?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dielo a vstup (8)) Keď som uvažovala o Božích slovách, konečne som uvidela odpornú tvár ČKS v jej pravej podobe. Predstiera, že presadzuje spravodlivosť, hlása „slobodu náboženského vyznania“ a „presadzovanie práva pre ľud“, ale v zákulisí používa všelijaké triky na zatýkanie a prenasledovanie tých, ktorí veria v Boha. Kresťania v Číne nemajú vôbec žiadne ľudské práva ani slobodu a ČKS k vám môže kedykoľvek vtrhnúť, zatknúť vás, prehľadať váš domov a násilne sa zmocniť vášho majetku. Jej činy sú horšie ako činy banditov a tyranov. Predtým som nedokázala rozlíšiť podstatu ČKS, ale po tom, čo som osobne zažila jej zatýkanie a prenasledovanie, som si uvedomila, že ČKS je skupina démonov, ktorí nenávidia Boha a odolávajú Mu.
Hoci ma prepustili z väzenia, nemala som vôbec žiadnu osobnú slobodu. Polícia ma neustále sledovala a nemohla som sa jej striasť. Raz som vyšla von a v polovici cesty som si spomenula, že som niečo zabudla a chcela som sa po to vrátiť. Otočila som sa a uvidela som, ako ma sleduje policajt, ktorý ma zatkol. Keď som išla na trh nakúpiť, pristúpil ku mne policajt a spýtal sa: „Prečo kupujete toľko potravín len pre seba?“ Tiež sa ma spýtal: „Prečo v noci nikdy nezasvietite? Kde bývate?“ Keď som počula jeho slová, cítila som sa úplne znechutená a zhnusená. Život pod dohľadom ČKS bol veľmi bolestivý. Neustále som bola v strehu, bála som sa, že polícia ma príde kedykoľvek obťažovať. Cez deň v práci som vždy držala dvere kancelárie pevne zatvorené a neodvážila som sa ich neopatrne otvoriť. V noci som sa neodvážila byť sama doma, nieto ešte zasvietiť. Polícia mi tiež často volala, aby sa spýtala, kde sa nachádzam. Cítila som sa naozaj utláčaná, chcela som vidieť svojich bratov a sestry, ale bála som sa, že ich ohrozím. Konať svoju povinnosť sa zdalo byť luxusom. Počas tých rokov som sa nedokázala na nič sústrediť a nevedela som, kedy sa takéto dni skončia. Dokonca som mala pocit, že žiť takto je horšie ako smrť. Po tom, čo ma mučili, sledovali, obťažovali a prehľadali mi dom, som nebola len fyzicky slabá, ale utrpela som aj vážnu psychickú ranu. Keď som vyšla zo záchytného centra, dva roky som sa musela spoliehať na lieky a injekcie, aby som mohla normálne žiť. Pamäť sa mi výrazne zhoršila a často som zabúdala. Pred zatknutím som bola úplne zdravá a často som s bratmi a sestrami mala duchovné spoločenstvo o Božích slovách a konala svoju povinnosť. Boli to skutočne šťastné časy. Ale odkedy ma zatkli, nemohla som čítať Božie slová a neodvážila som sa kontaktovať svojich bratov a sestry. Moje telo trpelo a môj duch bol mučený. Vo svojej bolesti a slabosti som si spomenula na úryvok z Božích slov: „Keďže si si istý, že táto cesta je pravá, musíš nasledovať až do konca, musíš si zachovať svoju vernosť Bohu. Keďže si videl, že samotný Boh prišiel na zem, aby ťa zdokonalil, mal by si Mu dať celé svoje srdce. Ak Ho stále dokážeš nasledovať bez ohľadu na to, čo robí, aj keď ti na úplnom konci určí nepriaznivý výsledok, to je zachovanie tvojej čistoty pred Bohom.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Mal by si si zachovať svoju vernosť Bohu) Božie slová ma zbavili bolesti. To, po čom Boh túži, je moja vernosť a svedectvo, a toto prostredie používal na zdokonalenie mojej viery. Už som nemohla zostať negatívna a bez ohľadu na to, ako veľmi som trpela, musela som zostať verná Bohu a stáť si pevne za svojím svedectvom, aby som uspokojila Boha. Tak som sa modlila k Bohu: „Bože, som ochotná stáť si pevne za svojím svedectvom a konať svoju povinnosť. Prosím, veď ma a otvor mi cestu.“ Neskôr som našla spôsob, ako uniknúť policajnému dohľadu, a odišla som konať svoju povinnosť na iné miesto.
Pri zatknutí a prenasledovaní ČKS moje telo síce trochu trpelo, ale umožnilo mi to jasne vidieť podstatu ČKS ako démona, ktorý nenávidí pravdu, odoláva Bohu a je voči Nemu nepriateľský, a z celého srdca som ju úplne odmietla a vzdorovala jej. Prostredníctvom tejto skúsenosti som skutočne okúsila Božiu lásku a spásu a keď som trpela mučením a moje telo to nedokázalo zniesť, boli to Božie slová, ktoré mi dodali dôveru a silu a viedli ma k prekonaniu trápenia tých démonov. Vždy, keď som sa cítila negatívna a slabá a v srdci som mala temno a bolesť, boli to Božie slová, ktoré ma osvietili a viedli, dodávali mi silu. Zažila som autoritu a moc Božích slov, čo posilnilo moju vieru v Neho. Bez ohľadu na to, ako ma ČKS prenasleduje, budem vytrvalo nasledovať Boha až do konca a nevzdám sa svojej povinnosti ako stvorená bytosť!
