100. Zušľachtenie chorobou: Nevyhnutnosť pre môj život
V roku 1999 som prijal dielo Všemohúceho Boha posledných dní. Z Božích slov som sa dozvedel, že toto je záverečná etapa Božieho diela spásy pre ľudstvo, a že len prijatím Božieho diela posledných dní, usilovaním sa o pravdu a prípravou dostatku dobrých skutkov môže mať človek príležitosť prežiť veľké kataklizmy. Cítil som sa skutočne požehnaný a vedel som, že musím využiť túto jedinečnú životnú príležitosť, aby som si náležite konal svoju povinnosť a vydával sa pre Boha. Tak som odišiel z domu, aktívne som kázal evanjelium a v cirkvi som neúnavne pracoval od úsvitu do súmraku. Aj keď ma svet ohováral a moja rodina ma zavrhla, nepovažoval som tieto veci za utrpenie. Neskôr, keď ma polícia zatkla za kázanie evanjelia, nezradil som Boha a po prepustení som si ďalej konal svoju povinnosť ako predtým. Mal som pocit, že som za tie roky pripravil veľa dobrých skutkov, a že v budúcnosti, aj keby iní neboli spasení, ja spasený budem.
Ani som sa nenazdal a bol tu koniec roka 2015. Začali ma veľmi bolieť kríže, ráno som ledva vstal bez opory a nemal som ani silu chodiť. Spočiatku som tomu nevenoval veľkú pozornosť, ale po čase sa bolesť v krížoch zhoršovala a začal som krívať. Jedného rána bola bolesť v krížoch taká silná, že som vôbec nemohol vstať. Pomyslel som si: „Je koniec. Nemôžem ani vstať, tak ako si môžem konať svoju povinnosť? Ak nemôžem konať svoje povinnosti a pripravovať dobré skutky, môžem byť ešte spasený Bohom?“ Potom mi však napadlo: „Možno ma takto Boh skúša, a pokiaľ sa nebudem sťažovať na Boha a budem pokračovať vo svojich povinnostiach, možno mi Boh daruje milosť a požehná ma, a moja choroba sa vylieči.“ Veci však nešli tak, ako som dúfal. Moja choroba sa každým dňom zhoršovala, v noci som sa počas spánku nemohol prevrátiť a niekedy bola bolesť v krížoch taká zlá, že som sa nemohol vôbec pohnúť. Nezaberali ani lieky. Neskôr som išiel do nemocnice na röntgen a na moje prekvapenie mi diagnostikovali ankylozujúcu spondylitídu. Doktor povedal: „Tento stav nazývajú ‚rakovina, ktorá nikdy neumiera‘. Je to chronická, celoživotná choroba, a ak sa zhorší, môže viesť k trvalému ochrnutiu.“ Keď som počul doktora toto hovoriť, opustila ma všetka sila a pomyslel som si: „Ako som mohol dostať takú vážnu chorobu? Odkedy som našiel Boha, nadšene som prinášal obete a vydával sa pre Boha, tak prečo ma Boh nechránil? Ak ochrniem a nebudem môcť konať svoju povinnosť, nestanem sa zbytočným?“ Srdce sa mi zmietalo v utrpení a jednoducho som nedokázal pochopiť, prečo ma postihla taká vážna choroba. Cítil som sa ako vyfučaný balón a bol som naozaj skormútený. Potom som išiel domov zotaviť sa.
Po návrate domov sa môj stav prudko zhoršil a už som nemal vieru, akú som mal kedysi. Mal som pocit, že v živote už niet žiadnej nádeje. Pomyslel som si: „Ostatní bratia a sestry sú zdraví a aktívne konajú svoju povinnosť, ale ja pri chôdzi hrozne krívam a svoju povinnosť vykonávať nedokážem. Možno sa jedného dňa moja choroba zhorší a zomriem, a potom nebudem mať podiel na Božej spáse.“ Čím viac som takto premýšľal, tým viac som sa cítil opustený Bohom. Už som sa nechcel usilovať o pravdu a pri čítaní som sa nedokázal sústrediť na Božie slová. Dni som prežíval v zmätku a začal som sa poddávať túžbam tela. Pomyslel som si: „Ak môžem ešte žiť, nechám syna, nech mi kúpi byt, aby som tam mohol bývať a liečiť si chorobu. Budem sa proste snažiť žiť tak dlho, ako sa len bude dať.“ Videl som, ako neveriaci príbuzní a priatelia boli zdraví a mali autá a domy, zatiaľ čo ja som tak veľa rokov veril v Boha, prinášal obete a vydával sa pre Boha, a nakoniec som len ochorel, a tak som začal ľutovať všetky obete a úsilie, ktoré som vynaložil. Moja manželka videla, že môj stav je nesprávny, a bola so mnou v duchovnom spoločenstve: „Za touto náhlou chorobou je Boží úmysel. Satan nás tak hlboko skazil a naše skazené povahy sú v nás hlboko zakorenené. Na dôkladné vyriešenie a zmenu týchto vecí nestačí len čítať Božie slová. Musíme podstúpiť aj rôzne skúšky a zušľachtenia. Musíme viac hľadať, aby sme porozumeli tomu, aký aspekt našich skazených pováh má Boh v úmysle vyriešiť vypuknutím takejto vážnej choroby. Musíš sa rýchlo kajať a zmeniť! Nemôžeš sa sťažovať na Boha!“ Keď som počul manželkine slová, moje srdce sa upokojilo a modlil som sa k Bohu: „Bože, práve teraz mám veľké bolesti. Nerozumiem Tvojmu úmyslu, prosím, osvieť ma.“
Po modlitbe som hľadal Božie slová týkajúce sa Jeho skúšky a zušľachtenia ľudí. Jedna pasáž Božích slov ma veľmi povzbudila. Všemohúci Boh hovorí: „Ak si Mi bol vždy veľmi verný, mal si pre Mňa veľa lásky, a predsa ťa trápia choroby, finančná tieseň, to, že ťa zanechali tvoji priatelia a príbuzní, alebo akékoľvek iné nešťastia v tvojom živote, zostaneš Mi stále verný a budeš Ma milovať?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Veľmi závažný problém: Zrada (2)) Pri čítaní Božích slov som mal pocit, akoby ma Boh tvárou v tvár vypočúval. Cítil som sa hlboko zahanbený. V minulosti, keď ma Boh žehnal a všetko išlo hladko bez akýchkoľvek pohrôm alebo nešťastí, bol som ochotný konať svoju povinnosť, aby som uspokojil Boha. Bol som ochotný jesť a piť Božie slová a usilovať sa o pravdu, aby som napredoval. Dokonca aj vtedy, keď ma zajala ČKS, necúvol som ani som nezačal byť negatívny, a po prepustení som si ďalej konal svoju povinnosť. Cítil som, že mám nekonečnú energiu. Avšak teraz, tvárou v tvár tejto chorobe a hrozbe ochrnutia, a keď som videl, že moje nádeje na požehnanie sa rozplynuli, stratil som vieru v Boha, a všetky moje sťažnosti a nedorozumenia voči Bohu sa predrali na povrch. Myslel som si, že keď som priniesol toľko obetí a vydával sa pre Boha, Boh by nemal dopustiť, aby som zažíval chorobu alebo nešťastie, a že by ma Boh mal požehnať a dať mi dobré zdravie. Keď sa moje túžby nenaplnili, zistil som, že sa utápam v stave tichého odporovania Bohu. Už som viac nechcel čítať Božie slová ani som nemal chuť uvažovať nad sebou a vziať si z toho ponaučenie. Namiesto toho som začal byť negatívny, sťažoval som sa a poddal sa úplnému zúfalstvu. Prostredníctvom odhalenia faktov som konečne videl, že moja predošlá láska a vernosť boli falošné. Boh dopustil túto chorobu nie preto, aby ma vyradil, ale aby túto situáciu využil na očistenie mojej skazenosti, a ja by som Ho nemal zle chápať. Keď som porozumel Božiemu úmyslu, pocítil som voči Bohu obrovský dlh. Už som nemohol zostať taký negatívny, a či už sa moja choroba zlepší alebo nie, v prvom rade by som sa mal podriadiť a vziať si ponaučenie zo svojho utrpenia.
Jedného dňa som čítal, že Božie slová hovoria: „Veľmi mnohí vo Mňa veria len preto, aby som ich mohol vyliečiť. Veľmi mnohí vo Mňa veria len preto, aby som použil Svoju moc na vyhnanie nečistých duchov z ich tiel. Veľmi mnohí vo Mňa veria jednoducho preto, aby odo Mňa mohli dostať pokoj a radosť. Veľmi mnohí vo Mňa veria, len aby odo Mňa požadovali viac materiálneho bohatstva. Veľmi mnohí vo Mňa veria, len aby strávili tento život v pokoji a v budúcom živote žili v bezpečí a zdraví. Veľmi mnohí vo Mňa veria, aby sa vyhli utrpeniu pekla a dostali požehnania neba. Veľmi mnohí vo Mňa veria len kvôli dočasnému pohodliu, no nesnažia sa získať nič v budúcom živote. Keď človeku udeľujem Svoj hnev a beriem mu všetku radosť a pokoj, ktoré kedysi mal, začína pochybovať. Keď človeku udeľujem utrpenie pekla a beriem si späť požehnania neba, rozzúri sa. Keď Ma človek požiada, aby som ho vyliečil, a Ja si ho nevšímam a cítim k nemu odpor, odíde odo Mňa, aby namiesto toho hľadal cestu zlej medicíny a mágie. Keď mu zoberiem všetko, čo odo Mňa požadoval, bez stopy zmizne. Preto hovorím, že človek vo Mňa verí, lebo Moja milosť je príliš hojná a pretože je príliš veľa výhod, ktoré možno získať.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Čo vieš o viere?) „Vzťah človeka k Bohu je len vzťahom holého vlastného záujmu. Je to vzťah medzi prijímateľom a darcom požehnaní. Povedané na rovinu, je to vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Zamestnanec tvrdo pracuje len preto, aby od zamestnávateľa dostal odmenu. V takomto druhu vzťahu založenom na vlastnom záujme niet príbuzenskej náklonnosti, je to len obchod. Niet tu milovania ani pocitu byť milovaný, je len almužna a milosrdenstvo. Niet pochopenia, je len bezmocné potlačené rozhorčenie a klamstvo. Niet žiadnej intimity, je len neprekročiteľná priepasť. Keď to teraz dospelo do tohto bodu, kto dokáže zvrátiť toto smerovanie? A koľko ľudí dokáže skutočne porozumieť, do akého hrozného stavu sa dostal tento vzťah? Verím, že keď sa ľudia ponoria do radostnej atmosféry z požehnania, žiadny z nich si nedokáže predstaviť, aký trápny a škaredý je taký vzťah s Bohom.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dodatok 3: Človek môže byť spasený iba uprostred Božieho riadenia) Božie odhalenie priamo vystihlo môj stav. Veril som v Boha a konal si svoju povinnosť len preto, aby som prijal Božiu milosť, vyhol sa veľkým kataklizmám a užíval si nebeské požehnania. Keď sa spätne zamyslím nad tým, ako som prvýkrát prijal túto etapu diela, myslel som si, že pokiaľ budem môcť konať svoju povinnosť, prinášať obete a vydávať sa pre Boha, trpieť a platiť cenu, potom získam krásny konečný osud. Neskôr som v snahe získať Božie požehnania prinášal obete, vydával sa pre Boha a konal si svoju povinnosť, a bez ohľadu na to, ako ma svet ohováral alebo ako ma moja rodina zavrhla, nič ma nemohlo zastaviť. Ani keď ma zatkla polícia, nevzdal som sa svojich povinností. Myslel som si, že po zaplatení takejto ceny určite prijmem Božie požehnania a prežijem veľké kataklizmy. Keď však udrela choroba a hrozilo mi ochrnutie a to, že nebudem môcť konať svoju povinnosť, mal som pocit, že som stratil všetku nádej na spásu. V srdci som sa neustále sťažoval a hádal s Bohom, s pocitom, že keď som Bohu dal tak veľa, mal by ma predsa chrániť a nedovoliť, aby som trpel trýzňou choroby. Keď sa moja túžba po požehnaniach rozplynula, začal som pociťovať odolávanie voči situácii, ktorú pre mňa Boh usporiadal, stal som sa negatívnym a odporoval som jej, až do tej miery, že som ľutoval svoje minulé obete. Až teraz som videl, ako som sa na svoju vieru v Boha pozeral s obchodníckym zmýšľaním, a chcel som využiť svoje zdanlivé obete a úsilie na pokus zjednávať sa s Bohom výmenou za Jeho požehnania. Správal som sa presne ako najatý robotník a myslel som si, že po tvrdej práci by som mal od Boha prijať zodpovedajúce odmeny. Nemal som voči Bohu žiadnu úprimnosť. Snažil som sa Ho len oklamať a využiť. Spomenul som si na tieto Božie slová: „Ak sa vaša vernosť spája s úmyslami a podmienkami, potom by som bol radšej bez vašej takzvanej vernosti, pretože neznášam ľudí, ktorí Ma klamú svojimi úmyslami a vydierajú Ma svojimi podmienkami. Prajem si len to, aby Mi bol človek absolútne verný a robil všetko kvôli viere a aby preukázal jediné: vieru.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Si naozaj veriacim v Boha?) Božia povaha je spravodlivá a svätá. Boh je k ľuďom úprimný a nežiada nič na oplátku. Boh tiež dúfa, že ľudia Mu môžu byť bezvýhradne oddaní, a nechce, aby v Neho ľudia verili s falošnosťou alebo poškvrnením. Pri platení ceny a vydávaní sa pre Boha som sa však pokúšal zjednávať sa s Bohom výmenou za milosť a požehnania. Chcel som využiť Boha na dosiahnutie svojich vlastných cieľov, a keď som neprijal požehnania, sťažoval som sa na Neho. Ako by sa Boh mohol neštítiť takého sebeckého človeka, ako som ja, a ako by ho nemohol nenávidieť? Keby nebolo Božieho odhalenia, nepoznal by som svoje opovrhnutiahodné úmysly, ktoré sa skrývali za mojou vierou v Boha, pokračoval by som po nesprávnej ceste a nakoniec by ma Boh vyradil. Keď som si to uvedomil, cítil som obrovský dlh voči Bohu a modlil som sa k Nemu: „Bože, toľko rokov v Teba verím, ale nebol som úprimný. Snažil som sa s Tebou zjednávať a oklamať Ťa. Táto moja viera je Ti odporná a hnusí sa Ti. Bože, som ochotný sa pred Tebou kajať. Prosím, osvieť a osvetli ma a vyveď ma z môjho nesprávneho stavu.“
Potom som uvažoval: Myslel som si, že vierou v Boha, prinášaním obetí a vydávaním sa pre Neho by som mal získať Jeho ochranu a požehnania, a nemal by som čeliť chorobe alebo nešťastiu. V čom presne bol tento názor nesprávny? Spomenul som si na niekoľko pasáží Božích slov: „Jób trpel satanovým pustošením, no napriek tomu sa nevzdal mena Boha Jahveho. Jeho žena vystúpila ako prvá a v úlohe satana zaútočila na Jóba spôsobom viditeľným ľudskému oku. Pôvodný text to opisuje takto: ‚Vtedy mu jeho žena povedala: „Ešte si zachovávaš svoju bezúhonnosť? Zapri boha a zomri!“‘ (Jób 2, 9)“ „Napriek radám svojej ženy sa Jób nielenže nevzdal svojej bezúhonnosti ani sa nezriekol Boha, ale tiež svojej žene povedal: ‚Vari máme prijímať z Božej ruky len dobro a nemáme prijímať nepriazeň?‘ Majú tieto slová veľkú váhu? Je len jeden fakt, ktorý dokáže overiť váhu týchto slov. Váha týchto slov spočíva v tom, že ich Boh schvaľuje vo svojom srdci, sú tým, po čom Boh túži, sú tým, čo Boh chce počuť, a sú výsledkom, ktorý Boh túži vidieť; tieto slová sú tiež jadrom Jóbovho svedectva.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II) Keď Jób prišiel o svoje deti a majetok a mal po celom tele boľavé vredy, nielenže sa nesťažoval na Boha, ale tiež povedal svojej žene, že by mali od Boha prijímať požehnania aj útrapy. Jób vedel, že jeho deti a majetok mu dal Boh a že bolo správne, aby mu ich Boh vzal. Bez ohľadu na to, ako s ním Boh zaobchádzal, nesťažoval sa, nekládol na Boha požiadavky a nesnažil sa s Ním zjednávať. Z Jóbovej skúsenosti som porozumel tomu, že viera v Boha nie je len o užívaní si Božej milosti a požehnaní, ale aj o prijímaní skúšok a ťažkostí, ktoré pochádzajú od Boha. To, či prijmeme požehnania alebo útrapy, je všetko v Božích rukách, a mali by sme to prijať a podriadiť sa bez toho, aby sme na Boha kládli požiadavky. Porozumel som aj tomu, že keď som ochorel, sťažoval som sa preto, lebo som nerozumel Božej spravodlivej povahe. Čítal som, že Božie slová hovoria: „Spravodlivosť nie je v žiadnom prípade férovosť ani rozumnosť; nie je to rovnostárstvo ani to, že ti dá, čo si zaslúžiš za svoju prácu. Nie je to ani otázka toho, že dostaneš zaplatené za odvedenú prácu alebo že dostaneš, čo ti prináleží podľa vynaloženého úsilia. To nie je spravodlivosť, je to len férovosť a rozumnosť. Len veľmi málo ľudí dokáže spoznať Božiu spravodlivú povahu. Povedzme, že Boh by zničil Jóba po tom, čo o Ňom Jób podal svedectvo – bolo by to spravodlivé? V skutočnosti áno. Prečo sa to nazýva spravodlivosťou? Ako ľudia vnímajú spravodlivosť? Ak je niečo v súlade s ľudskými predstavami, potom sa im veľmi ľahko povie, že Boh je spravodlivý; ak však niečo nevidia ako v súlade s ich predstavami – ak je to niečo, čomu nedokážu porozumieť – potom im padne zaťažko povedať, že Boh je spravodlivý. Keby Boh vtedy zničil Jóba, ľudia by nepovedali, že je spravodlivý. Vlastne, bez ohľadu na to, či už boli ľudia skazení, alebo nie, či už boli hlboko skazení, alebo nie, musí Boh ospravedlňovať svoje konanie, keď ich ničí? Má ľuďom vysvetľovať, na základe čoho tak koná? Musí Boh ľuďom oznámiť zákony, ktoré ustanovil? Nie je to potrebné. V Božích očiach nemá človek, ktorý je skazený a má sklon odporovať Bohu, žiadnu cenu; akokoľvek s ním Boh naloží, bude to náležité, a všetko je to podľa Božích usporiadaní. Ak by si sa znepáčil Bohu a ak by po tvojom svedectve povedal, že ťa nemá ako použiť, a preto by ťa zničil, bola by to Jeho spravodlivosť? Áno, aj to by bola. Možno tomu práve teraz nedokážeš porozumieť z hľadiska faktov, ale musíš to pochopiť v rámci učenia. Čo by ste povedali – ak Boh zničí satana, je to výraz Jeho spravodlivosti? (Áno.) Čo ak by umožnil satanovi zostať? Neodvážite sa povedať, však? Božou podstatou je spravodlivosť. Aj keď nie je ľahké porozumieť tomu, čo robí, všetko, čo robí, je spravodlivé; to len ľudia tomu nerozumejú. Ako zareagoval Peter, keď ho Boh vydal satanovi? ‚Ľudstvo nie je schopné pochopiť, čo robíš, ale všetko, čo robíš, obsahuje Tvoje dobré úmysly; vo všetkom je spravodlivosť. Ako by som nemohol vysloviť chválu za Tvoju múdrosť a skutky?‘“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Po prečítaní Božích slov som si uvedomil, že môj názor bol skreslený. V srdci som si myslel, že spravodlivosť znamená férovosť a rozumnosť, že je to rovnostárstvo, a že množstvo práce, ktorú som vykonal, by malo zodpovedať odmene, ktorú dostávam. Počas rokov svojej viery som sa mnohého vzdal a zanechal som svoju rodinu aj kariéru, takže som mal pocit, že by ma Boh mal požehnať a uchrániť ma pred chorobou a pohromou, že by všetko malo ísť hladko a že nakoniec by som mal byť schopný vstúpiť do kráľovstva. Cítil som, že to je férové a rozumné a že práve takto by bol Boh spravodlivý. Keď som videl ostatných bratov a sestry žiť v pokoji a bez problémov, kým ja som trpel takou vážnou chorobou, sťažoval som sa, že Boh je nespravodlivý. Používal som skazené ľudské názory a logiku obchodu a transakcie na posudzovanie Božej spravodlivosti. Tento názor bol skreslený a nezhodoval sa s pravdou. Boh je Stvoriteľ a všetko, čo mám, pochádza od Neho, takže by som na Boha nemal klásť tieto nerozumné požiadavky. Príliš mi chýbal rozum! Bez ohľadu na to, ako Boh s ľuďmi zaobchádza, či na nich zosiela požehnania alebo útrapy, všetko to obsahuje Jeho dobré úmysly. Ľudia by to mali prijať, podriadiť sa a neklásť na Boha požiadavky. To sú svedomie a rozum, ktoré by mali ľudia mať. Keď som si to uvedomil, v srdci sa mi rozjasnilo. Potom som si začal upravovať svoj stav tým, že som každý deň jedol a pil Božie slová. Po nejakom čase sa moja choroba výrazne zlepšila a cirkev zariadila, aby som opäť konal svoju povinnosť. Cítil som sa šťastný aj vďačný a neustále som Bohu ďakoval. Bol som ochotný vážiť si svoju povinnosť a už sa viac nevydávať pre Boha a nekonať si svoju povinnosť kvôli požehnaniam ako v minulosti. Prial som si len plniť si svoju povinnosť stvorenej bytosti, aby som uspokojil Boha.
O šesť mesiacov neskôr sa mi choroba vrátila a bolesť v krížoch bola horšia ako predtým. Keď som chcel ísť na záchod, musel som sa opierať o palicu a každý krok bol vyčerpávajúci. Liečba nezaberala. Môj lekár si zúfalo povzdychol a povedal, že moja choroba sa ťažko lieči. Pri lekárových slovách som pocítil v srdci hlbokú bolesť. Pomyslel som si: „Je moja choroba naozaj neliečiteľná? Skončím ochrnutý? Ak to pôjde takto ďalej, nestanem sa zbytočným?“ Potom mi napadlo: „Svoje povinnosti som pre chorobu nezameškal a dal som do nich všetko. Môj stav sa mal zlepšiť, tak prečo sa namiesto toho zhoršil? Chce ma Boh vyradiť?“ Čím viac som premýšľal, tým som bol negatívnejší a vnútorne som začal od Boha požadovať, aby ma zbavil choroby. Celá moja pozornosť sa sústredila na nádej, že sa moja choroba zlepší, a moja nálada sa menila každý deň spolu s postupom mojej choroby. Ak sa môj stav čo len trochu zlepšil, bol som šťastný, ale ak som videl, že sa môj stav zhoršuje, klesal som na duchu. Jedného dňa som si zrazu spomenul na jeden riadok z Božích slov: „Zo všetkého, čo sa vo vesmíre deje, neexistuje nič, v čom by som nemal posledné slovo. Existuje niečo, čo nie je v Mojich rukách?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Božie slová celému vesmíru, 1. kapitola) Božie slová mi veci vyjasnili. Všetko vo vesmíre vrátane stavu mojej choroby je pod Božou kontrolou. Nemal by som od Boha požadovať, aby ma zbavil choroby. Bolo to nerozumné. Mal by som sa podriadiť.
Neskôr som čítal tieto Božie slová: „Pre všetkých ľudí je zušľachťovanie bolestné a veľmi ťažko ho prijímajú – ale práve počas zušľachťovania Boh zjavuje človeku svoju spravodlivú povahu a oznamuje svoje požiadavky na človeka, poskytuje mu viac osvietenia a viac praktického orezávania. Prostredníctvom porovnávania faktov a pravdy človek získava väčšie poznanie seba samého a pravdy a väčšie porozumenie Božím úmyslom, vďaka čomu môže mať pravdivejšiu a čistejšiu lásku k Bohu. Také sú Božie ciele pri vykonávaní diela zušľachťovania. Všetko dielo, ktoré Boh koná na človeku, má svoje ciele a význam; Boh nevykonáva bezvýznamné dielo ani nevykonáva dielo, ktoré je pre človeka bez úžitku. Zušľachťovanie neznamená odstránenie ľudí spred Boha ani ich zničenie v pekle. Skôr znamená, že zušľachťovanie mení povahu človeka, mení jeho úmysly, jeho staré názory, mení jeho lásku k Bohu a mení celý spôsob, akým žije. Zušľachťovanie je praktickou skúškou človeka a formou praktickej prípravy a len počas zušľachťovania môže jeho láska plniť svoju pôvodnú úlohu.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Človek môže mať skutočnú lásku len vtedy, keď prejde zušľachťovaním) Po prečítaní Božích slov sa moje srdce zrazu rozjasnilo. Ukázalo sa, že tou chorobou netrpím preto, že by ma Boh chcel vyradiť, ale preto, lebo moja túžba po požehnaniach je príliš veľká, a to sa muselo vyriešiť prostredníctvom takejto situácie. Toto bola Božia láska ku mne. Hoci som do určitej miery rozumel svojim úmyslom a názorom týkajúcim sa získania požehnaní, neboli úplne vyriešené, a keď sa mi choroba vrátila, začal som sa opäť sťažovať a Boha zle chápať. Videl som, že moje úmysly získať požehnania sú hlboko zakorenené a že musím podstúpiť viac bolesti a skúšok, aby som bol očistený. Božia povaha je spravodlivá a svätá, tak ako by mohol Boh dovoliť špinavému a skazenému človeku, ktorý sa na Neho dokonca sťažoval a odolával Mu, aby vstúpil do Jeho kráľovstva? Svoje roky viery som strávil tým, že som sa usiloval výlučne o požehnania, zameriaval som sa len na vonkajšie obete a vydávanie sa pre Boha, ale nie na usilovanie sa o pravdu. Moja povaha sa vôbec nezmenila, a predsa som stále chcel vstúpiť do kráľovstva a prijať Božie požehnania. Nebolo to len zbožné prianie? Ak by som v tomto úsilí pokračoval, nielenže by ma Boh nespasil, ale by ma aj potrestal. Vtedy som si uvedomil, že hoci táto choroba zvonku vyzerala ako zlá vec, v skutočnosti Boh očisťoval moju skazenosť a poskytoval mi spásu, a za týmto bol Boží úporný úmysel. Keď som si to uvedomil, bol som hlboko dojatý a naplnený ľútosťou a cítil som, že si takúto Božiu spásu vôbec nezaslúžim. Nerozumel som Božiemu srdcu a opakovane som Boha zle chápal a sťažoval sa na Neho. Skutočne som nemal svedomie ani rozum!
Potom som si prečítal ďalšie Božie slová: „Podľa akého štandardu sa posudzuje, či sú činy a správanie človeka dobré alebo zlé? Závisí to od toho, či vo svojich myšlienkach, prejavoch a činoch vlastní svedectvo o praktizovaní pravdy a o žití pravdy-reality. Ak túto realitu nemáš alebo ju nežiješ, potom si nepochybne zlosyn. Ako Boh vníma zlosynov? V Božích očiach tvoje myšlienky a vonkajšie skutky o Ňom nepodávajú svedectvo ani neponižujú a neporážajú satana; namiesto toho Mu robia hanbu a sú plné známok Jeho znevažovania. Nepodávaš svedectvo o Bohu, nevydávaš sa Mu, ani si neplníš svoje povinnosti a zodpovednosti v prospech Boha; namiesto toho konáš vo svoj prospech. Čo znamená ‚vo svoj prospech‘? Presne povedané, znamená to v satanov prospech. Preto Boh nakoniec povie: ‚Odíďte odo Mňa vy, ktorí páchate neprávosť.‘ V Božích očiach nebudú tvoje činy vnímané ako dobré skutky, budú považované za zlé skutky. Nielenže ich Boh neschváli, ale budú odsúdené. Čo človek dúfa, že takouto vierou v Boha získa? Nevyšla by takáto viera nakoniec nazmar?“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Slobodu a oslobodenie možno získať len odvrhnutím svojich skazených pováh) Z Božích slov som porozumel tomu, čo sú skutočné dobré skutky. Ak si človek plní povinnosť stvorenej bytosti milovať a uspokojovať Boha bez vlastných úmyslov a cieľov a nekoná pre vlastné záujmy alebo sebecké túžby, potom Boh takéto praktizovanie schvaľuje a je to skutočne dobrý skutok. V minulosti som si myslel, že pokiaľ môžem prinášať obete, vydávať sa pre Boha, robiť viac vo svojej povinnosti a viac trpieť, bude sa to počítať ako príprava dobrých skutkov a v budúcnosti budem mať určite dobrý konečný osud. Teraz som si na základe Božích slov uvedomil, že moje názory na posudzovanie dobrých skutkov boli nesprávne. Konanie si povinnosti a príprava dobrých skutkov sú v súlade s Božími úmyslami, ale ak má človek poškvrnené úmysly a chce využiť Boha na dosiahnutie vlastných cieľov, je to zlý skutok, a aj keď tento človek zaplatí veľkú cenu, Boh to neschváli a namiesto toho ho bude považovať za zlosyna. Ak sa tento človek nebude kajať a bude sa naďalej usilovať takto, Boh ho určite vyradí, lebo Boh povedal: „Musíš vedieť, po akých ľuďoch túžim; tým, ktorí sú nečistí, nie je dovolené vstúpiť do kráľovstva, tým, ktorí sú nečistí, nie je dovolené zneucťovať svätú pôdu. Aj keď si možno vykonal veľa práce a pracoval si mnoho rokov, nakoniec si stále žalostne nečistý a pre nebeský zákon je neprípustné, aby si vstúpil do Môjho kráľovstva! Od stvorenia sveta až dodnes som nikdy neponúkol taký ľahký prístup do svojho kráľovstva tým, ktorí si Ma chcú nakloniť lichôtkami. To je nebeské pravidlo a nikto ho nedokáže porušiť!“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Úspech alebo neúspech závisí od cesty, po ktorej človek kráča) Pod vplyvom odhalenia Božích slov sa môj nesprávny pohľad na veci trochu zmenil. Modlil som sa k Bohu so slovami, že do budúcna si chcem konať povinnosť so správnymi úmyslami, že sa už viac nebudem snažiť s Bohom zjednávať, a že či už sa mi dostane požehnaní alebo útrap, budem ochotný plniť si povinnosť stvorenej bytosti, aby som oplatil Božiu lásku.
Neskôr som si prečítal ďalšiu pasáž Božích slov: „Ľudia by ako stvorené bytosti mali vykonávať svoju povinnosť, a len tak môžu získať schválenie Stvoriteľa. Stvorené bytosti žijú pod Stvoriteľovou nadvládou a prijímajú všetko, čo im Boh poskytuje, a všetko, čo pochádza od Boha, preto by si mali plniť svoje zodpovednosti a záväzky. Je to úplne prirodzené a oprávnené a bolo to ustanovené Bohom. Na tom možno vidieť, že vykonávať povinnosť stvorenej bytosti je pre ľudí spravodlivejšie, krajšie a vznešenejšie než čokoľvek iné, čo robia počas svojho života na tomto ľudskom svete; medzi ľuďmi neexistuje nič zmysluplnejšie a cennejšie a nič nevnáša väčší zmysel a hodnotu do života stvoreného človeka, než vykonávať povinnosť stvorenej bytosti. Len tá skupina ľudí na zemi, ktorá skutočne a úprimne vykonáva povinnosť stvorenej bytosti, je tá, ktorá sa podriaďuje Stvoriteľovi. Táto skupina sa neriadi svetskými trendmi; podriaďuje sa Božiemu vedeniu a usmerňovaniu, počúva len slová Stvoriteľa, prijíma pravdy vyjadrené Stvoriteľom a žije podľa Stvoriteľových slov. Toto je najpravdivejšie, najzvučnejšie svedectvo a je tým najlepším svedectvom viery v Boha. To, že stvorená bytosť dokáže vykonávať povinnosť stvorenej bytosti, dokáže uspokojiť Stvoriteľa, je tá najkrajšia vec medzi ľuďmi a je to niečo, čo by sa medzi nimi malo šíriť ako príbeh, ktorý si zaslúži pochvalu. Stvorené bytosti by mali bezpodmienečne prijať všetko, čo im Stvoriteľ zverí; pre ľudstvo je to záležitosť šťastia i výsady a pre všetkých, ktorí vykonávajú povinnosť stvorenej bytosti, neexistuje nič krajšie a viac hodné si pamätať – je to niečo pozitívne. A to, ako Stvoriteľ zaobchádza s tými, ktorí dokážu vykonávať povinnosť stvorenej bytosti, a čo im sľubuje, je záležitosťou Stvoriteľa; nie je to vecou stvoreného ľudstva. Povedané jednoduchšie a priamejšie, závisí to od Boha a ľudia nemajú žiadne právo do toho zasahovať. Dostaneš to, čo ti Boh dá, a ak ti nedá nič, potom na to nemôžeš nič povedať. Keď stvorená bytosť prijíma Božie poverenie, spolupracuje so Stvoriteľom pri vykonávaní svojej povinnosti a robí, čo môže, nie je to obchod ani výmena; ľudia by sa nemali snažiť vymieňať výrazy postojov alebo činy a správanie za žiadne prísľuby alebo požehnania od Boha.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Siedma časť)) Po prečítaní Božích slov som porozumel tomu, že keďže Boh stvoril človeka, dal mu dych života a teraz mi dal príležitosť konať si povinnosť stvorenej bytosti, už toto bola Božia milosť a výnimočné povýšenie, a nemal by som na Boha klásť žiadne požiadavky. Som stvorená bytosť a mal by som si vždy plniť svoju povinnosť bezpodmienečne, bez snahy o zjednávanie alebo kladenia požiadaviek. To je rozum, ktorý by som mal mať. Okrem toho, Božím úmyslom nie je, aby sme navonok prinášali obete a vydávali sa pre Neho s cieľom získať Jeho milosť a požehnania, ale aby sme konaním svojich povinností získali pravdu, aby sme vyriešili svoje skazenosti, poškvrnenia a satanské povahy, a aby sme boli nakoniec očistení a dosiahli spásu. Toto je to, čo Boh dúfa, že uvidí, a toto je cieľ, o ktorý by som sa mal vo svojej povinnosti usilovať. Po tom, ako som porozumel Božiemu úmyslu, som sa cítil oveľa pokojnejšie, a hoci sa moja choroba nezlepšila, už som sa necítil taký obmedzený. Potom som počas liečby nad sebou uvažoval a rozhodol som sa, že bez ohľadu na to, či sa choroba zlepší alebo aký bude konečný výsledok, zverím všetko Bohu a už na Neho nebudem klásť žiadne požiadavky. Po nejakom čase sa môj stav začal zlepšovať a mohol som zas normálne chodiť. Netrvalo dlho a mohol som si opäť konať svoju povinnosť v cirkvi.
Prostredníctvom tejto skúsenosti som si uvedomil, že bolestivé zušľachtenie je pre môj život nevyhnutné, a že bez takéhoto zušľachtenia by som stále žil vo svojich vlastných predstavách a domnienkach a stále by som veril v Boha a konal si svoju povinnosť s úmyslom získať požehnania. Ak by som vo svojom úsilí takto pokračoval, Boh by ma nakoniec odhalil a vyradil. Ďakujem Bohu za to, že usporiadal skutočné situácie, aby ma odhalil, zmenil a očistil. Bola to pre mňa spása od Boha!
