98. Ako by som mala pristupovať k láskavosti svojej matky
Narodila som sa do roľníckej rodiny a neboli sme na tom veľmi dobre. Keď som mala 5 rokov, otec nás opustil, aby si založil novú rodinu. Mama mojich troch súrodencov a mňa vychovávala úplne sama. Boli sme odkázaní jeden na druhého a život bol veľmi ťažký. V tom čase sme so súrodencami nemali najlepšie zdravie a bývali sme často chorí, najmä ja, keďže som bola najslabšia. Aj z mierneho chladu som dostávala nádchu, kašeľ a vysokú horúčku a mama ma často brávala k lekárovi. Niekedy som v noci tak kašľala, že som nemohla spať, a mama zostávala pri mne, kým som nezaspala, a až potom si sama ľahla odpočívať. Akékoľvek dobré jedlo sme mali, mama ho nejedla, ale odkladala ho pre mňa, a každý deň neúnavne pracovala, brala rôzne príležitostné práce, aby nám naškrabala peniaze na školu. Keď som videla, koľko toho mama pre nás obetovala, pomyslela som si: „Nemôžem byť bez svedomia. Keď vyrastiem, musím si mamu ctiť a odplatiť jej láskavosť.“ Keď som vyrástla a zarobila nejaké peniaze, často som mame z úcty kupovala oblečenie a iné veci. Cítila som, že pre ňu nebolo ľahké nás vychovať, a tak by som sa jej mala dobre odplatiť. Jedného dňa v roku 2008 mi zavolal brat a povedal, že mamu po autonehode hospitalizovali. Okamžite som požiadala šéfa o voľno, aby som sa mohla o mamu starať v nemocnici, a do práce som sa vrátila, až keď sa z väčšej časti zotavila.
O niekoľko rokov neskôr sme s mamou prijali Božie dielo posledných dní. O pol roka neskôr ma zatkli za to, že som kázala evanjelium. Po prepustení som odišla z domu konať svoju povinnosť, aby som sa vyhla policajnému sledovaniu a stíhaniu. Raz som dostala list od jednej sestry, v ktorom písala, že môj starší brat sa každý deň hádal s mamou, pretože som sa nevrátila domov. Dokonca na internete zverejnil príspevok o tom, že s mamou veríme v Boha, a polícia k nám domov niekoľkokrát prišla, aby ma zatkla. Po prečítaní listu som bola veľmi rozrušená. Odmalička mi mama toľko dávala, a predsa som si ju nectila, a dokonca som ju nechala znášať bratov hnev, aby ma chránila. Cítila som sa mame hlboko zaviazaná a rozplakala som sa. Niekedy som premýšľala: „Každým rokom starne a brat sa s ňou neustále háda a rozčuľuje ju. Čo ak jedného dňa moja mama vážne ochorie a zostane pripútaná na lôžko?“ Pomyslenie na tieto veci ma na chvíľu rozrušilo a mala som pocit, že som bez svedomia a nevďačná dcéra. Často som sa cítila vyrušovaná a zistila som, že sa nedokážem upokojiť, aby som konala svoju povinnosť. Uvedomila som si, že sa utápam v náklonnosti, a tak som jedla a pila Božie slová a môj stav sa trochu zlepšil.
Jedného dňa v máji 2021 som dostala list z domu. Písalo sa v ňom, že moja mama má rakovinu prsníka a naliehavo potrebuje peniaze na hospitalizáciu a operáciu a že po operácii bude potrebovať aj najmenej 4 cykly chemoterapie. Moje švagriné povedali, že ak neprídem domov, neprispejú ani cent a o mamu sa nepostarajú. Po prečítaní listu mi po tvári začali stekať slzy a pomyslela som si: „Ako mohla moja mama dostať takú vážnu chorobu? Mohlo to byť tým, že doma príliš tvrdo pracovala? Ak nepôjdem domov a ona nedostane včas liečbu a stane sa niečo zlé, nebola by to moja vina?“ Myslela som na to, ako tvrdo moja mama pracovala, aby sa o mňa postarala a vychovala ma až do dospelosti. Teraz, keď mala rakovinu, keby som nešla domov a nepostarala sa o ňu v tejto kritickej chvíli, nebolo by to odo mňa hanebné zlyhanie ako dcéry a neukázalo by to, že som skutočne bez svedomia? A okrem toho, ak by som nešla domov, čo by o mne povedali moji príbuzní a susedia? Určite by ma nazvali nevďačnicou a hovorili by veci ako: „Tvoja mama ťa vychovala a ty sa teraz o ňu ani nestaráš? Nemáš žiadne svedomie?“ Myslela som aj na to, aký vážny je mamin stav. Čo ak by som nešla domov, jej choroba by sa včas neliečila a ona by zomrela? Potom by som ju už nikdy nevidela. Bola som nesmierne smutná a priala som si, aby som mohla hneď letieť k nej. Ale raz ma zatkla polícia a starší brat ma zapredal, takže čo by som urobila, keby som išla domov a zatkli by ma? Svoju povinnosť som navyše predsa nemohla len tak zanechať a ísť domov! Niekedy, keď som okolo seba videla bratov a sestry, ktorí mohli ísť domov navštíviť svojich rodičov, neubránila som sa a v duchu som sa sťažovala: „Prečo Boh dovolil, aby ma ČKS zatkla? Keby nehrozilo žiadne nebezpečenstvo, nemohla by som ísť aj ja domov a postarať sa o mamu? Keby som neodišla z domu konať svoju povinnosť, ČKS by ma neprenasledovala a mohla by som ísť teraz domov.“ Bola som touto záležitosťou taká vyrušovaná, že som sa nedokázala sústrediť na svoju povinnosť. Vedela som, že ak sa môj stav nezmení, nebudem si môcť plniť svoju povinnosť, a tak som si pred Bohom vyliala srdce ohľadom svojho stavu a modlila som sa, aby ma Boh vyviedol z týchto pút náklonnosti. Spomenula som si na úryvok z Božích slov: „To, koľko musí jednotlivec vytrpieť, a vzdialenosť, ktorú musí na svojej ceste prejsť, je ustanovené Bohom a v skutočnosti nikto nemôže nikomu inému pomôcť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Cesta… (6)) Pri uvažovaní nad Božími slovami sa mi srdce trochu rozjasnilo. Vážnu chorobu mojej mamy dovolil Boh a toto bolo utrpenie, ktoré mala zniesť. Aj keby som išla domov, nemohla by som na seba vziať jej utrpenie, a musela som sa na maminu chorobu pozerať správne. Ak Boh predurčil, že dĺžka života mojej mamy dospela ku koncu, môj návrat domov by nič nezmenil. Ak by jej Boh nedovolil zomrieť, nezomrela by, nech by bola jej choroba akokoľvek vážna. Myslela som na jeden článok so skúsenostným svedectvom, ktorý som predtým čítala. Išlo v ňom o jednu staršiu sestru, ktorej diagnostikovali rakovinu. Podstúpila všetky liečby, no jej stav sa vôbec nezlepšil a nemocnica dokonca vydala oznámenie o kritickom stave. Všetky jej deti a príbuzní si mysleli, že to nezvládne, ale nečakane po tom, čo sa sestra modlila, spoliehala na Boha a zverila Mu svoj život aj smrť, nakoniec skutočne prežila. Skúsenosť tejto sestry ma inšpirovala a videla som, že musím zveriť svoju mamu do Božích rúk. Keď som si to uvedomila, cítila som sa vnútorne o niečo pokojnejšia. O nejaký čas neskôr som dostala list od mamy, v ktorom písala, že kým bola chorá, manželky mojich dvoch starších bratrancov a švagriné sa striedali v starostlivosti o ňu v nemocnici. Písala tiež, že podstúpila operáciu a že sa dobre zotavuje. Odkázala mi, aby som si o ňu nerobila starosti a aby som náležite konala svoju povinnosť. Keď som sa to dozvedela, bola som hlboko dojatá a do očí sa mi tisli slzy. Moje srdce bolo plné vďačnosti Bohu.
Potom som často uvažovala. Vedela som, že som si mala plniť povinnosť stvorenej bytosti, prečo som sa však nedokázala zmieriť s tým, že si nemôžem ctiť svoju mamu, a neustále som voči nej cítila vinu? Dokonca som uvažovala o tom, že by som sa vzdala svojej povinnosti a zradila Boha. Až neskôr, keď som si prečítala jeden úryvok z Božích slov, som získala určité porozumenie svojmu problému. Všemohúci Boh hovorí: „Dôsledku podmieňovania tradičnou čínskou kultúrou Číňania vo svojich tradičných predstavách veria, že človek musí prejavovať rodičom synovskú úctu a že ten, kto synovskú úctu neprejavuje, je vzdorovité dieťa. Tieto myšlienky sú ľuďom vštepované od detstva a učia sa prakticky v každej domácnosti, ako aj v každej škole a v celej spoločnosti. Keď má človek hlavu plnú takýchto vecí, myslí si: ‚Synovská úcta je dôležitejšia ako čokoľvek iné. Keby som ju neprejavoval, nebol by som dobrým človekom; bol by som vzdorovitým dieťaťom, verejná mienka by ma odsúdila. Bol by som človekom bez svedomia.‘ Je tento názor správny? Ľudia videli toľko právd vyjadrených Bohom – vyžadoval Boh, aby človek prejavoval synovskú úctu svojim rodičom? Je toto jedna z právd, ktorým musia veriaci v Boha rozumieť? Nie, nie je. Boh hovoril v duchovnom spoločenstve len o niektorých princípoch. Aké sú princípy, na základe ktorých sa ľudia majú k sebe navzájom správať podľa Božích slov? Milovať to, čo miluje Boh, a nenávidieť to, čo nenávidí Boh. To je princíp, ktorého by sa ľudia mali držať. … Satan tieto tradičné kultúry a tieto predstavy o morálke používa na to, aby zviazal tvoje srdce a myseľ, čím spôsobuje, že tvoje názory na veci sa stávajú absurdnými a že v srdci popieraš Boha a odporuješ Mu, a tak nie si schopný prijať Božie slová; posadli ťa tieto satanove veci a urobili ťa neschopným prijať Božie slová. Ak chceš praktizovať Božie slová, tieto veci sa ozvú a spôsobia v tebe vyrušenie a prinútia ťa odporovať pravde a Božím požiadavkám. Aj keby si sa chcel zbaviť jarma tradičnej kultúry, budeš bezmocný urobiť to. Po chvíli boja urobíš kompromis. Uveríš, že tradičné predstavy o morálke sú správne a v súlade s pravdou, a tak odmietneš alebo spochybníš Božie slová, neprijmeš ich ako pravdu a nebudeš sa starať o to, či môžeš dosiahnuť spásu, s pocitom, že koniec koncov stále žiješ v tomto svete a cestu vpred v živote môžeš mať len vtedy, ak sa budeš spoliehať na tieto veci. Neschopný zniesť odsúdenie verejnej mienky by si sa rozhodol vzdať sa pravdy a Božích slov a namiesto toho by si sa držal predstáv tradičnej kultúry o morálke, prešiel by si na satanovu stranu a stál by si pri ňom, pričom by si radšej urazil Boha, než by si prijal pravdu. Povedz Mi, nie je človek úbohý? Nepotrebuje Božiu spásu? Niektorí ľudia veria v Boha už mnoho rokov, ale stále nedokážu prekuknúť záležitosť synovskej úcty. Bez ohľadu na to, ako sa o pravde hovorí v duchovnom spoločenstve, nedokážu jej porozumieť. Nikdy nedokážu prekonať tento svetský vzťah; nemajú odvahu ani vieru, nieto ešte odhodlanie, nemôžu teda milovať Boha a podriadiť sa Mu.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek sa môže skutočne zmeniť len vtedy, keď pozná svoje vlastné nesprávne názory) Pri uvažovaní nad Božími slovami som si uvedomila, že satan využíva vzdelanie, ktoré človek získa v škole, a vplyv rodiny na to, aby nám hlboko vštepil tradičné predstavy ako „prijatá láskavosť sa má s vďačnosťou odplatiť“, „úcta k rodičom je cnosť, ktorá má byť nadovšetko“ a „necestuj ďaleko, kým žijú tvoji rodičia“. Verila som, že prejavovať úctu rodičom je to najdôležitejšie a že neprejavovať im úctu znamená, že je človek nevďačný, chýba mu ľudská prirodzenosť a je odsúdený vlastným svedomím. Žila som podľa týchto tradičných predstáv a myslela som si, že ako som rástla, mama pre mňa v porovnaní s ostatnými obetovala najviac, že sa jej musím odplatiť za jej starostlivú opateru a že ak by som sa jej neodplatila, zlyhala by som ako dcéra a chýbalo by mi svedomie a ľudská prirodzenosť. Zvlášť po tom, čo mame diagnostikovali rakovinu, som ju vo svojom srdci jednoducho nedokázala odsunúť bokom. Cítila som, že keďže sa o mňa mama úzkostlivo starala, keď som bola ako dieťa chorá, teraz, keď je chorá ona, by som mala zostať po jej boku a starať sa o ňu s rovnakou pozornosťou, inak by ma mama vychovala nadarmo. Takže som sa chcela k nej ponáhľať a zobrať ju do nemocnice na liečbu. Keďže som nemohla ísť domov postarať sa o mamu, lebo ma prenasledovala polícia, začala som sa sťažovať, prečo ma musí prenasledovať polícia, a dokonca som ľutovala, že som odišla konať svoju povinnosť. Tieto nesprávne stavy boli spôsobené tým, že som bola spútaná satanovými predstavami a názormi, a keby som ich nevyriešila, hrozilo mi, že kedykoľvek zradím Boha.
Neskôr som si prečítala ďalší úryvok z Božích slov a naučila som sa, ako sa správne pozerať na starostlivú opateru mojej matky. Všemohúci Boh hovorí: „Poďme sa porozprávať o tom, ako by sa malo presne vykladať tvrdenie ‚Tvoji rodičia nie sú tvojimi veriteľmi‘. Tvoji rodičia nie sú tvojimi veriteľmi – nie je to skutočnosť? (Je.) Keďže to je skutočnosť, mali by sme z plne oprávnených dôvodov vysvetliť záležitosti, ktoré sú v tom obsiahnuté. Pozrime sa na záležitosť toho, že rodičia ťa priviedli na svet. Rozhodol si sa snáď ty, že ťa tvoji rodičia privedú na svet, alebo sa tak rozhodli tvoji rodičia? Ak sa na to pozrieš z pohľadu Boha, nie je na ľuďoch, aby si vyberali. Ty si si nevybral, že sa narodíš svojim rodičom, ani tvoji rodičia si to nevybrali. Pri pohľade na koreň tejto veci to ustanovil Boh. Nateraz túto tému odsunieme bokom, pretože je pre ľudí ľahko pochopiteľná. Z tvojho pohľadu si sa rodičom narodil pasívne, bez toho, aby si mal na výber. Z pohľadu tvojich rodičov to bola ich subjektívna vôľa mať a vychovávať deti. Inými slovami, ak odhliadneme od Božieho ustanovenia, v záležitosti plodenia a výchovy detí mali všetku moc tvoji rodičia. Oni sa rozhodli porodiť ťa. Ty si sa im pasívne narodil. V tejto veci si nemal na výber. Takže, keďže tvoji rodičia mali všetku moc a keďže ťa porodili, majú povinnosť a zodpovednosť vychovať ťa do dospelosti. Či už ide o poskytnutie vzdelania, alebo o zaopatrenie jedlom a oblečením, je to ich zodpovednosť a povinnosť a je to to, čo by mali robiť. Zatiaľ čo ty si bol v období, keď ťa vychovávali, vždy pasívny a nemal si právo voľby – musel si byť vychovávaný nimi. Pretože si bol malý, nedokázal si sa postarať sám o seba a nemal si inú možnosť, než byť pasívne vychovávaný svojimi rodičmi. Akokoľvek ťa tvoji rodičia vychovávali, nebolo to tvoje rozhodnutie. Ak ti dávali dobré jedlo a nápoje, tak si jedol dobré jedlo a pil dobré nápoje, a ak ti na život poskytli prostredie, v ktorom si sa živil chlebom a vodou, tak si prežil na chlebe a vode. V každom prípade si bol počas výchovy pasívny a tvoji rodičia si plnili svoju zodpovednosť. Je to rovnaké, ako keď sa tvoji rodičia starajú o kvet. Keďže sú ochotní sa oň starať, mali by ho hnojiť, zalievať a uistiť sa, že má dosť slnka. Pokiaľ teda ide o ľudí, bez ohľadu na to, či sa o teba rodičia starali obzvlášť dôsledne alebo veľmi svedomite, v každom prípade si len plnili svoju povinnosť a záväzok. Bez ohľadu na to, s akým cieľom ťa vychovali, bola to ich zodpovednosť – keďže ti dali život, mali by za teba niesť zodpovednosť. Dá sa všetko, čo pre teba rodičia urobili, na základe toho považovať za láskavosť? Nedá, však? (Presne tak.) … V každom prípade si tvoji rodičia tvojou výchovou plnia svoju zodpovednosť a záväzok. Vychovať ťa do dospelosti je ich povinnosťou a záväzkom a to nemožno nazvať láskavosťou. Keďže sa to nedá nazvať láskavosťou, dá sa povedať, že je to niečo, z čoho máš nárok sa tešiť? (Dá.) Je to druh práva, z ktorého by si sa mal tešiť. Zaslúžiš si, aby ťa rodičia vychovali, pretože pred dosiahnutím dospelosti hráš úlohu vychovávaného dieťaťa. Preto to, čo dostávaš, je jednoducho plnenie zodpovednosti tvojich rodičov voči tebe, nie ich láskavosť alebo dobrota. Pre každého živého tvora je rodenie a výchova detí, rozmnožovanie a výchova potomstva druhom zodpovednosti. Napríklad vtáky, dobytok, ovce a dokonca aj tigre musia po rozmnožovaní vychovávať svoje potomstvo. Neexistujú žiadne živé tvory, ktoré by svoje potomstvo nevychovávali. Je možné, že existujú nejaké výnimky, ale zostávajú nám neznáme. Je to prirodzený jav prežitia živých tvorov, je to inštinkt, ktorý živé tvory majú, a nemožno to považovať za láskavosť. Len dodržiavajú zákon, ktorý Stvoriteľ stanovil pre zvieratá aj ľudí. To, že ťa rodičia vychovávajú, preto nie je druh láskavosti. Na základe toho možno povedať, že tvoji rodičia nie sú tvojimi veriteľmi. Plnia si voči tebe svoju povinnosť. Bez ohľadu na to, koľko krvi svojho srdca pre teba vydajú a koľko peňazí na teba minú, nemali by za to od teba nič žiadať, je to totiž ich zodpovednosť ako rodičov. Keďže ide o zodpovednosť a povinnosť, malo by to byť bezodplatné a nemali by od teba žiadať, aby si im to splatil. Tým, že ťa tvoji rodičia vychovávajú, len plnia svoju zodpovednosť a povinnosť; malo by sa to robiť bezodplatne, nie ako transakcia. Takže pri tom, ako sa správaš k svojim rodičom alebo ako riešiš vzťah medzi sebou a nimi, nepotrebuješ mať taký postoj, že to musíš splatiť. Ak sa k svojim rodičom správaš tak, že im to splácaš a riešiš vzťah medzi tebou a nimi s takýmto zmýšľaním, v skutočnosti je to neľudské. Takýmto konaním budeš zároveň náchylnejší na to, že budeš obmedzený a spútaný svojimi telesnými pocitmi, a bude pre teba ťažké vymaniť sa z týchto citových zápletiek, až do takej miery, že možno dokonca zablúdiš.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (17)) Z Božích slov som si uvedomila, že moje pocity zaviazanosti voči mame a neschopnosť konať svoju povinnosť s pokojom v duši pramenili z toho, že som mamu vnímala ako svoju veriteľku. Verila som, že všetko, čo mi dala, jej musím plne splatiť, takže som vždy pociťovala tento dlh za jej láskavosť a vždy, keď som sa o mamu nedokázala postarať, cítila som sa jej zaviazaná. Zvlášť teraz, keď mala rakovinu, som premýšľala, že ak by mama zomrela, do konca života by som jej nikdy nedokázala plne splatiť jej láskavosť. V skutočnosti to, že bola ku mne mama láskavá a starala sa o mňa, bolo plnenie si jej zodpovednosti a povinnosti ako matky. Tým, že ma porodila, mala povinnosť vychovať ma až do dospelosti, a to sa nepočítalo ako láskavosť. Rovnako ako sa zvieratá musia po pôrode starať o svoje mláďatá, je to ich inštinkt a súčasť Božieho predurčenia. Podobne, ak chováte doma mačky alebo psov, ako ich majiteľ ste zodpovední za ich jedlo, pitie a každodenné potreby. To nie sú skutky z láskavosti, ale len plnenie si zodpovednosti. Okrem toho môj život pochádza od Boha a je to Boh, kto mi dal tento dych života a kto nado mnou bdie a chráni ma až dodnes. Spomenula som si, že ma pri niekoľkých príležitostiach takmer zrazili autá, ale pod Božou ochranou som z toho vždy vyviazla bez zranenia. Inokedy mi môj priateľ po rozvode nedovolil starať sa o moje dieťa, a keď som ho odmietala poslúchnuť, pokúsil sa ma uškrtiť. Kým to robil, neustále som volala k Bohu, až sa mi ho podarilo odstrčiť a nakoniec sa dostať z nebezpečenstva. Spomenula som si na Božie slová: „Keď ti Boh vyberie rodinu, zvolí dátum, keď sa narodíš. Potom sleduje, ako sa rodíš a s plačom prichádzaš na svet. Sleduje tvoje narodenie, tvoje prvé slová, tvoje zakopnutia a neisté kroky, keď sa učíš chodiť. Najprv spravíš jeden krok a potom druhý – a teraz vieš behať, skákať, rozprávať a vyjadrovať svoje pocity… Keď ľudia vyrastajú, satanov pohľad je upretý na každého jedného z nich, ako keď tiger sleduje svoju korisť. Boha však počas konania diela nikdy neobmedzovali ľudia, udalosti, veci, priestor ani čas. Robí, čo má robiť a čo musí robiť. Keď vyrastáš, môžeš sa stretnúť s mnohými vecami, ktoré sa ti nepáčia, ako aj s chorobou a frustráciou. Keď však kráčaš po tejto ceste, tvoj život a tvoja budúcnosť sú striktne v Božej starostlivosti. Boh ti dá skutočnú záruku, ktorá pretrvá celý tvoj život, pretože je hneď vedľa teba, stráži ťa a dáva na teba pozor.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný VI) Prostredníctvom osobných skúseností som si vo svojom srdci ešte viac potvrdila Božie slová. Od narodenia až doteraz to bol skutočne Boh, kto ma tajne chránil. Boh za mňa zaplatil cenu svojej krvi srdca, a predsa som Mu nedokázala byť vďačná a namiesto toho som sa utápala v pocitoch viny voči svojej mame a nemala som vernosť vo svojej povinnosti, čo ovplyvnilo postup práce. To všetko pramenilo z mojej neschopnosti správne sa pozerať na starostlivú opateru mojej mamy.
Počas svojich duchovných pobožností som si prečítala ďalší úryvok z Božích slov: „Väčšina ľudí sa rozhodne odísť z domu, aby vykonávala svoju povinnosť, a to v jednom ohľade preto, že si to vyžadujú širšie objektívne okolnosti, ktoré nevyhnutne vedú k ich odchodu od rodičov a ktoré spôsobujú, že nemôžu zostať po boku svojich rodičov, aby sa o nich starali a robili im spoločnosť. Nie je to tak, že by sa dobrovoľne rozhodli opustiť svojich rodičov. Toto je jeden objektívny dôvod. V druhom ohľade, subjektívne povedané, odchádzaš vykonávať svoju povinnosť nie preto, aby si sa vyhol svojim zodpovednostiam voči rodičom, ale preto, lebo ťa Boh povolal. Aby si mohol spolupracovať na Božom diele, prijať Božie volanie a vykonávať povinnosť stvorenej bytosti, nemal si na výber a musel si opustiť svojich rodičov; nemohol si zostať po ich boku, aby si im robil spoločnosť a staral sa o nich. Neopustil si ich preto, aby si sa vyhol zodpovednostiam, však? Opustiť ich, aby si sa vyhol zodpovednostiam, a musieť ich opustiť, aby si prijal Božie volanie a vykonával svoju povinnosť – nie sú to dve rozdielne povahy? (Áno.) Vo svojom srdci sa o svojich rodičov obávaš a chýbajú ti; tvoje city nie sú prázdne. Ak to objektívne okolnosti umožnia a môžeš zostať po ich boku a zároveň vykonávať svoju povinnosť, potom by si bol ochotný robiť im spoločnosť, pravidelne sa o nich starať a plniť si zodpovednosti. No z dôvodu objektívnych okolností ich musíš opustiť a nemôžeš zostať po ich boku. Nejde o to, že by si nechcel plniť svoje zodpovednosti ako ich dieťa, ale o to, že nemôžeš. Nie je to odlišné vo svojej povahe? (Áno.) Ak si odišiel z domu, aby si sa vyhol preukazovaniu synovskej úcty svojim rodičom a plneniu zodpovedností, je to voči tvojim rodičom neúctivé a chýba tomu ľudská prirodzenosť. Rodičia ťa vychovali, ale ty sa nevieš dočkať, kedy sa budeš môcť postaviť na vlastné nohy a rýchlo sa vydáš do sveta na vlastnú päsť. Nechceš vidieť svojich rodičov a neberieš ohľad na to, keď sa dozvieš o nejakých ťažkostiach, ktoré ich postihli. Aj keď máš prostriedky na to, aby si im pomohol, neurobíš to; jednoducho sa tváriš, že si hluchý, a nech si o tebe ostatní hovoria, čo chcú – jednoducho si nechceš plniť zodpovednosti. To znamená neprejavovať synovskú úctu. No je to tak teraz? (Nie.) Mnohí ľudia opustili svoje okresy, mestá, provincie či dokonca krajiny, aby konali svoje povinnosti; sú už ďaleko od svojich rodných miest. Okrem toho im z rôznych dôvodov nevyhovuje kontaktovať svoje rodiny. Z času na čas sa pýtajú na aktuálnu situáciu svojich rodičov od ľudí, ktorí pochádzajú z toho istého rodného mesta, a pociťujú úľavu, keď sa dozvedia, že ich rodičia sú zdraví a v poriadku. V skutočnosti nie je pravda, že neprejavuješ synovskú úctu; nie je to tak, že by si dosiahol bod, keď ti chýba ľudská prirodzenosť a nechceš sa ani postarať o svojich rodičov či plniť si svoje zodpovednosti voči nim. Svoju zodpovednosť nedokážeš splniť z rôznych objektívnych dôvodov, takže nie je pravda, že neprejavuješ synovskú úctu.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (16)) Pri uvažovaní nad Božími slovami som pochopila, že nikto neprichádza na svet preto, aby žil pre svojich rodičov, že každý má svoje vlastné poslanie, ktoré musí splniť a že ako stvorená bytosť mám povinnosti, ktoré musím konať. Posledných niekoľko rokov, keď som konala svoju povinnosť mimo domova, som si plnila zodpovednosti a konala svoje povinnosti ako stvorená bytosť, a to bolo úplne prirodzené a oprávnené. Okrem toho, vzhľadom na okolnosti, som musela opustiť svoj domov a mamu, pretože ma prenasledovala polícia. To neznamená, že som zlyhala ako dcéra. Avšak vždy som verila, že to, že som sa nemohla postarať o mamu, kým bola chorá, znamenalo, že mi chýba ľudskosť a zlyhala som ako dcéra. Tento môj pohľad však nebol v zhode s pravdou. Človeku skutočne chýba ľudskosť a zlyhá ako syn či dcéra vtedy, keď má prostriedky na to, aby sa postaral o svojich rodičov, no odmieta to urobiť, úplne ich zanedbáva, alebo ich dokonca vníma ako príťaž. To je vyhýbanie sa zodpovednosti, skutočná absencia ľudskosti a hanebné zlyhanie ako syna či dcéry. Keď som sa zamyslela nad svojím vlastným správaním, videla som, že v minulosti, keď to okolnosti dovoľovali, som sa o mamu po jej autonehode pozorne starala a bola som k nej aj ohľaduplná a starostlivá, keď som bola doma, a plnila som si svoje povinnosti ako dcéra. Teraz mala moja mama rakovinu a ja som sa nemohla vrátiť domov, pretože ma polícia stále prenasledovala. Keby som riskovala návrat, mohli by ma zatknúť a v takom prípade by som sa nielenže nedokázala postarať o mamu, ale prišla by som aj o príležitosť konať svoju povinnosť. Keď som si to uvedomila, už som necítila vinu za to, že sa o svoju mamu nemôžem postarať.
Neskôr som si prečítala ďalší úryvok z Božích slov: „Ak by si neodišiel z domu konať svoju povinnosť inde a zostal by si po boku svojich rodičov, mohol by si zaručiť, že by nikdy neochoreli? (Nie.) Máš pod kontrolou, či budú tvoji rodičia žiť alebo zomrú? Máš pod kontrolou, či budú bohatí alebo chudobní? (Nie.) Nech už tvoji rodičia ochorejú na akúkoľvek chorobu, nebude to preto, že by boli takí vyčerpaní tým, že ťa vychovávali alebo preto, že by si im chýbal; predovšetkým ich žiadna z tých veľkých, vážnych chorôb alebo smrteľných stavov nepostihne kvôli tebe. To je ich osud a s tebou to nemá nič spoločné. Bez ohľadu na to, akú synovskú úctu im prejavuješ alebo ako ohľaduplne sa o nich staráš, im nanajvýš len trochu zmierniš fyzické utrpenie a bremená. Pokiaľ však ide o to, kedy ochorejú, akú chorobu dostanú, kedy zomrú a kde zomrú – majú tieto veci niečo spoločné s tým, či si po ich boku a poskytuješ im starostlivosť? Nie, nemajú.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (17)) Pri uvažovaní nad Božími slovami som získala určité porozumenie Jeho zvrchovanosti. Aj keby som neodišla z domu konať svoju povinnosť a zostala by som s mamou, aby som sa o ňu postarala, nemohla by som zaručiť, že neochorie. To, koľko utrpenia alebo aké prekážky musí každý človek zažiť, je mimo ľudskej kontroly a osud človeka je úplne v Božích rukách. Moja mama má teraz napríklad vyše 60 rokov a je normálne mať v tomto veku zdravotné problémy. Aj keby som išla domov a starala sa o ňu, rozmaznávala ju a pripravovala jej dobré jedlo, poskytlo by jej to nanajvýš nejakú duchovnú útechu. Nedokázala by som však za ňu niesť žiadnu bolesť z jej choroby. Myslela som na to, ako sú niektoré deti k svojim rodičom obzvlášť úctivé, vezmú si ich k sebe domov a pozorne sa o nich starajú, a predsa ich rodičia aj tak ochorejú. To ukazuje, že rodičia nezostanú nevyhnutne zdraví len preto, že sú ich deti nablízku, a ani to, že majú deti po svojom boku, nezaručí ich uzdravenie z choroby. Tieto záležitosti sú úplne určené Božou zvrchovanosťou a predurčením. Napríklad tentoraz, keď mojej mame diagnostikovali rakovinu, zdalo sa to vážne a nebolo isté, či sa to dá vyliečiť, a moje švagriné dokonca drsne povedali, že ak sa nevrátim domov, nezaplatia za maminu liečbu. Nakoniec to však bola manželka môjho mladšieho brata a manželky mojich dvoch starších bratrancov, ktoré prispeli peniazmi a striedali sa v starostlivosti o mamu v nemocnici. Nielenže sa jej stav nezhoršil, ale sa aj veľmi dobre zotavila. To mi ukázalo, že ľudia skutočne nemôžu ovládať svoj vlastný osud a že to všetko je v Božích rukách. Musela som sa vzdať obáv o mamu a zveriť ju Bohu.
Jedného dňa v novembri 2023 som od nej dostala list. Písalo sa v ňom: „Tvoj brat mi kúpil nový dom a pomáham mu starať sa o jeho dieťa, pričom konám svoju povinnosť. Mám tiež dobré zdravie, takže by si mala konať svoju povinnosť s pokojom v duši.“ Len čo som si prečítala týchto pár krátkych slov od mamy, vohnalo mi to do očí slzy radosti. Nikdy som nečakala, že bude žiť tak dobre aj bez toho, aby som bola po jej boku a starala sa o ňu, a že si dokonca bude konať svoju povinnosť. To posilnilo moje odhodlanie a vedela som, že bez ohľadu na to, či sa budem môcť vrátiť domov alebo ešte niekedy uvidieť mamu, už som sa nemohla cítiť vinná za to, že sa o ňu nemôžem postarať. Rozhodla som sa preto upokojiť si srdce, aby som si vykonávala svoju povinnosť. Toto je cieľ, o ktorý by som sa mala po celý život usilovať.
Prostredníctvom týchto skúseností som videla, ako hlboko som bola spútaná tradičnými predstavami o úcte k rodičom, a že kedykoľvek nastali nepriaznivé okolnosti, tieto predstavy mi bránili praktizovať pravdu a konať svoju povinnosť. Bolo to vedenie Božích slov, ktoré mi umožnilo získať schopnosť rozlišovať tieto tradičné predstavy, prestať byť nimi ovplyvňovaná a obmedzovaná a dokázať si upokojiť srdce vo svojej povinnosti. Toto boli výsledky dosiahnuté Božími slovami. Bohu vďaka!
