18. Prenasledovanie a súženia ma odhalili
Bola som zodpovedná za prácu na odstraňovaní v niekoľkých cirkvách. Jedného dňa v júli 2022 som išla k Yang Xin domov, aby som od nej zistila pár vecí. Dvere mi otvoril jej manžel. Nervózne mi pošepkal: „Koho hľadáte?“ Rýchlo som sa vynašla a povedala: „Hľadám svoju staršiu sestru.“ Okamžite povedal: „Odišla.“ Keď to povedal, zavrel dvere. V momente, keď zatváral dvere, som cez škáru vo dverách videla dvoch tridsiatnikov alebo štyridsiatnikov, ako sedia v obývačke. Obaja sa na mňa naraz pozerali. Zostala som v šoku: „Spôsob, akým sa tí dvaja pozerajú na ľudí, je iný ako u bežných ľudí. Premeriavali si ma nepriateľským pohľadom. Mohli by to byť policajti?“ Zmocnil sa ma strach a rýchlo som odišla.
Keď som sa vrátila do hostiteľského domu, v panike dorazila jedna sestra so slovami, že práve počula, že zatkli dvoch vodcov v cirkvi. Srdce mi bilo až v krku: „Ó nie! Možno zatkli aj Yang Xin. Tí dvaja cudzí muži, ktorých som náhodou videla v jej dome, boli veľmi pravdepodobne policajti, ktorí tam striehli.“ Zmocnila sa ma panika. Hneď nato som sa dozvedela, že o druhej alebo tretej ráno zatkli aj niekoľko bratov a sestier. Zatkli toľko bratov a sestier naraz a srdce mi prudko bilo od nervozity. Spomenula som si, že pred tromi rokmi polícia ukazovala moju fotku, aby ma ľudia identifikovali; zatknutí bratia a sestry tiež vedeli o dome, v ktorom som momentálne bývala. Ak by som tam zostala, mohli by ma kedykoľvek zatknúť, a tak som si vzala veci a pripravila sa na odchod. V tej chvíli rýchlo pribehla jedna sestra a povedala mi, že vodcov a pracovníkov v cirkvi, ako aj nadriadených práce na evanjeliu a práce na polievaní, všetkých zatkli. Povedala mi, aby som z toho domu rýchlo odišla. Keď som to počula, v šoku som zostala stáť ako prikovaná. „Keď zatkli toľko ľudí, kto bude riešiť následky? Musím rýchlo nájsť niekoho, kto by upozornil mojich bratov a sestry, aby sa mohli dostať preč!“ Potom mi však napadla iná myšlienka: „Bola som v úzkom kontakte so zatknutými bratmi a sestrami a polícia má moju fotku. Ak ma polícia zatkne, tak aj keby ma neubili na smrť, zbijú ma do zmrzačenia. Musím sa rýchlo ukryť!“ Tak som išla do domu jedného príbuzného. Hoci som bola zatiaľ v bezpečí, v srdci som neustále cítila nepokoj: „Čo sa deje s cirkvou? Zatkli ešte niekoho ďalšieho? Všetci, ktorých tentoraz zatkli, boli vodcovia a pracovníci, tak kto bude riešiť následky? Aj ja som členkou cirkvi, naozaj sa budem len takto skrývať?“ V srdci som cítila veľký nepokoj.
Na druhý deň som dostala list od vyšších vodcov, v ktorom ma žiadali, aby som riešila následky. Vtedy som pocítila vnútorný strach: „Zatkli toľko bratov a sestier. Práve sa nachádzame v epicentre búrky. Nešla by som priamo do palebnej línie, keby som v tejto chvíli išla riešiť následky? Okrem toho, polícia má moju fotografiu. Keď sa na mňa zamerajú, ako budem môcť uniknúť? Moje zdravie aj tak nie je dobré. Keď ma raz zatknú, ako dokážem vydržať diablovo mučenie – neubijú ma jednoducho na smrť? Ak zomriem, nebudú všetky tie roky viery márne?“ Keď som na to pomyslela, mala som pocit, akoby som mala srdce zrazu až v krku. Keby som však odmietla svoju povinnosť v čase, keď už bola cirkev paralyzovaná, nevedela by som ospravedlniť, že som v tejto kritickej chvíli dezertovala! Ten neustály vnútorný boj mi akoby trhal srdce na dvoje. Neskôr som vodcom odpovedala, že hrozí riziko pre moju bezpečnosť. Tiež som povedala: „Môžete sa rozhodnúť, či to bude vhodné, ak to urobím ja. Ak si myslíte, že som vhodná, tak pôjdem.“ Mojím úmyslom bolo povedať im, že moja bezpečnosť je ohrozená a nechcela som, aby zariadili, že pôjdem ja. Keď som ten list odoslala, mala som výčitky svedomia. „Nie som vari ľstivá, keď píšem tento list? Boží dom ma celé tie roky rozvíjal, no v tejto kritickej chvíli som sa snažila len chrániť samu seba. Zachoval by sa takto človek s ľudskou prirodzenosťou? Ako sa hovorí: ‚Skutočné pocity sa odhalia v útrapách.‘ Teraz zatkli v cirkvi toľko ľudí a je naliehavo potrebné riešiť následky. Ja však svoju povinnosť odmietam – to naozaj nie je niečo, čo by urobil človek!“ V srdci som však stále trochu cítila strach, tak som sa modlila k Bohu a prosila Ho, aby mi dal vieru povstať a chrániť dielo cirkvi. Po modlitbe som si prečítala Božie slová: „Všetci, ktorí skutočne Boha nasledujú, sú schopní obstáť v skúške svojej práce, zatiaľ čo tí, ktorí Boha skutočne nenasledujú, nie sú schopní obstáť v žiadnej z Božích skúšok. Skôr či neskôr budú vypudení, zatiaľ čo tí, čo zvíťazia, zotrvajú v kráľovstve. O tom, či človek skutočne hľadá, alebo nehľadá Boha, rozhoduje skúška jeho práce, čiže Božie skúšky, a rozhodnutie samotného človeka s tým nemá nič spoločné. Boh nikoho neodmieta len tak z rozmaru a všetko, čo robí, môže človeka úplne presvedčiť. Nerobí nič, čo by bolo pred človekom neviditeľné, ani nekoná žiadne dielo, ktoré by človeka nedokázalo presvedčiť. To, či je viera človeka skutočná, alebo nie, dokazujú fakty – človek o tom nerozhoduje. O tom, že ‚z pšenice sa nemôže stať kúkoľ a z kúkoľa pšenica‘ niet žiadnych pochýb. Všetci, ktorí Boha skutočne milujú, nakoniec zotrvajú v kráľovstve a Boh nebude zle zaobchádzať s nikým, kto Ho skutočne miluje.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Božie dielo a praktizovanie človeka) Po prečítaní Božích slov som pochopila, že Boh využíva prenasledovanie a zatýkanie veľkým červeným drakom ako skúšku toho, či majú ľudia pravú alebo falošnú vieru. Tí s pravou vierou dokážu v časoch súženia chrániť dielo cirkvi a plniť si svoje povinnosti. Tí s falošnou vierou sa tiež dokážu vydať Bohu v bežných časoch, pokiaľ to neovplyvňuje ich vlastné záujmy, ale keď čelia nebezpečnému prostrediu, stávajú sa ustráchanými a boja sa a myslia len na to, ako sa chrániť. Vôbec neberú ohľad na prácu cirkvi. Takýto druh človeka je odhalený a vyradený. Porovnala som to so svojím vlastným správaním. V Boha som verila mnoho rokov, jedla a pila som toľko Božích slov a často som s bratmi a sestrami hovorila v duchovnom spoločenstve o tom, ako sa musíme držať svojich povinností, keď na nás prídu súženia a skúšky, a podať o Bohu svedectvo. Keď však cirkev čelila tejto obrovskej vlne zatýkania a vodcov, pracovníkov a mnohých bratov a sestry zatkli, prvá vec, na ktorú som pomyslela, bola rýchlo sa ukryť. Keď ma vyšší vodcovia požiadali, aby som riešila následky, váhala som s myšlienkou, že je príliš nebezpečné konať túto povinnosť, a odmietla som ju z dôvodu, že hrozí riziko pre moju bezpečnosť. Premýšľala som o tom, aká vážna situácia postihla cirkev a že všetkých vodcov a pracovníkov zatkli. Ak by sa obety a veci cirkvi okamžite nepresunuli, zhabala by ich polícia. Bolo tiež veľa bratov a sestier, ktorí nevedeli o tom, že vodcov a pracovníkov zatkli. Keby som ich včas neupozornila, tiež by im hrozilo riziko zatknutia. A predsa som si v tejto kritickej chvíli znova a znova vyberala záchranu samej seba a odmietala som svoju povinnosť. Bola som príliš sebecká, opovrhnutiahodná a chýbala mi ľudská prirodzenosť. Naozaj som si nezaslúžila žiť pred Bohom! Keď som na to pomyslela, cítila som sa dlžná a ľutovala som všetko, čo som urobila, a už som sa nechcela chrániť. Následne som vyšším vodcom napísala list, aby som im porozprávala o svojich vtedajších opovrhnutiahodných úmysloch, a povedala som im, že som ochotná riešiť následky.
Potom som sa zamaskovala a išla von stretnúť sa s bratmi a sestrami, aby sme prediskutovali, ako presunúť knihy Božích slov. Následne sme upozornili bratov a sestry, ktorým hrozilo bezpečnostné riziko, že sa musia rýchlo ukryť, a napísali sme listy, aby sme boli v duchovnom spoločenstve s bratmi a sestrami, ktorí boli slabí, negatívni, ustráchaní a báli sa, aby sme ich povzbudili spoliehať sa na Boha, žiť cirkevný život a konať si svoju povinnosť. Práve keď som aktívne riešila následky, stala sa ďalšia udalosť, ktorá ma opäť odhalila. Zistila som, že manželku a dcéru jedného brata, ktorý opatroval knihy, zatkli. Situácia bola veľmi naliehavá. Knihy Božích slov bolo treba čo najskôr premiestniť. Keď som to počula, cítila som veľkú úzkosť. Ak by tieto knihy padli do rúk polície, strata by bola jednoducho príliš veľká. Musela som nájsť spôsob, ako ich čo najrýchlejšie premiestniť. Tak som si naplánovala stretnutie s bratom, ktorý knihy opatroval, aby som získala skutočný prehľad o situácii. Hneď nato som sa od zatknutých a následne prepustených bratov a sestier dozvedela, že niektorí zo zatknutých nedokázali prekuknúť satanove ľstivé plány a začali zapredávať a identifikovať vodcov a pracovníkov. Dcéra tohto brata vyzradila najviac informácií. Keď som to počula, veľmi som sa zľakla: „Počas tohto obdobia som často pobehovala vonku a bola som sledovaná. Nebude som mnou vari koniec, len čo ma niekto identifikuje?“ Pri pomyslení na to som začala ustupovať. V tom čase som počula, že sestra Li Xuan sa vrátila z inej oblasti. Vedela som, že už predtým riešila následky zatýkania, a tak som chcela, aby prevzala moju povinnosť. Svojej partnerke, sestre Wang Xin, som povedala: „Môžeme poveriť Li Xuan, aby riešila následky? Nehrozí jej žiadne bezpečnostné riziko a už predtým riešila následky.“ Wang Xin prekvapene povedala: „Ako takto môžeš uvažovať? Veď predsa stále koná svoje ostatné povinnosti. Je to vhodné?“ Keď som počula rečnícku otázku Wang Xin, uvedomila som si, že to naozaj bolo nevhodné: „Je to jasne moja povinnosť, ale napriek tomu som sa ju snažila presunúť na iných bez toho, aby som aspoň v najmenšom brala do úvahy záujmy cirkvi. No ak budem túto povinnosť naďalej konať, obávam sa, že ma zatknú. Ak nedokážem prekuknúť diablove ľstivé plány a zradím Boha, bude to znamenať večné zničenie bez šance na vykúpenie. Úplne stratím šancu získať spásu!“ Čím viac som premýšľala, tým viac som sa bála. Pomodlila som sa teda k Bohu: „Drahý Bože! Keď na mňa dolieha nebezpečenstvo, chcem sa stiahnuť. Prosím Ťa, veď ma a daj mi vieru a silu!“
Prečítala som si Božie slová: „Keď sú ľudia pripravení obetovať svoje životy, všetko ostatné stráca význam a nikto ich nemôže poraziť. Čo by mohlo byť dôležitejšie ako život? Satan takto stráca schopnosť ďalej pôsobiť v ľuďoch a s človekom už nič nezmôže. V definícii ‚tela‘ sa síce uvádza, že telo skazil satan, no ak sa ľudia naozaj odovzdajú a neovláda ich satan, potom ich nikto nemôže poraziť – a v tejto chvíli bude telo plniť ďalšiu funkciu a začne formálne prijímať usmernenia Ducha Božieho. Ide o potrebný proces, ktorý sa musí udiať postupne. V opačnom prípade by Boh nemal prostriedky, ktorými by konal v tvrdohlavom tele. Taká je Božia múdrosť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Odhalenie tajomstiev „Božie slová celému vesmíru“, 36. kapitola) Z Božích slov som porozumela tomu, prečo som žila v bojazlivosti a strachu, a bála som sa, že ak by som sa každý deň pohybovala v dohľade bezpečnostných kamier, mohli by ma kedykoľvek zatknúť. Hlavným dôvodom bolo, že som si príliš cenila svoj život a bála som sa, že ma zatknú a ubijú na smrť. Strach zo smrti sa stal mojou Achillovou pätou. Bola som taká vystrašená ešte predtým, ako by ma vôbec zatkli: Ak by ma zatkli, určite by som nedokázala vytrvať vo svojom svedectve. Spomenula som si na tých ľudí, z ktorých sa stali judáši. V zúfalej snahe zachrániť si vlastnú kožu neváhali zapredať svojich bratov a sestry a záujmy Božieho domu. Zložili zbrane pred satanom a zradili Boha, za čo ich satan pohŕdavo vysmial. Aký má zmysel takto žiť? Pán Ježiš povedal: „Lebo každý, kto si chce zachrániť život, oň príde, no ten, kto príde o život pre Mňa, ho nájde.“ (Mt 16, 25) Tí, ktorí podstúpili mučenícku smrť pre Boha, ako Štefan, ktorého ukameňovali na smrť za ohlasovanie Pána Ježiša a svedčenie o Ňom; alebo ako Peter, ktorého pre Boha ukrižovali dolu hlavou; sa vzdali svojich životov, aby podali svedectvo o Bohu. Hoci ich telo zomrelo, získali Božie schválenie. Sú tu aj bratia a sestry, ktorí podstúpili mučenícku smrť pre Boha po tom, čo vytrpeli brutálne prenasledovanie veľkého červeného draka: Hoci je ich telo mŕtve, ich svedectvo sa stalo dôkazom porážky satana a ich duše sa vrátili pred Stvoriteľa. Boli prenasledovaní pre spravodlivosť a ich smrť bola hodnotná a významná! Potom som sa pozrela na seba, stále obmedzovanú smrťou a bez pravej viery v Boha. Môj život mi dal Boh a môj život aj smrť sú v Božích rukách. Ak Boh dopustí, aby ma zatkli, potom to tak Boh ustanovil. Ak Boh nedopustí, aby ma zatkli, potom je to tiež Božia zvrchovanosť. Mala by som sa podriadiť Božiemu ovládaniu a usporiadaniam.
Neskôr som si prečítala ďalšie Božie slová: „Veľký červený drak v pevninskej Číne sústavne a kruto potláča, zatýka a prenasleduje veriacich v Boha a často ich vystavuje nebezpečnému prostrediu. Vláda napríklad používa rôzne zámienky, aby veriacich zadržala. Keď odhalí oblasť, v ktorej býva antikrist, čo je prvá vec, na ktorú antikrist myslí? Nie je ňou to, ako správne usporiadať prácu cirkvi, ale ako uniknúť z tejto nebezpečnej situácie. Keď cirkev čelí potláčaniu a zatýkaniu, antikristi sa nikdy nezapájajú do práce na odstraňovaní následkov. Nerobia opatrenia pre základné cirkevné zdroje ani pracovníkov a namiesto toho hľadajú výhovorky a dôvody, aby si zaistili bezpečné miesto a mali to z krku. Len čo je ich osobná bezpečnosť istá, zriedkakedy sa osobne zapájajú do zriaďovania práce cirkvi, personálu alebo zdrojov, nezisťujú, ako sa veci majú, a nerobia ani žiadne konkrétne opatrenia. Má to za následok, že zdroje a financie cirkvi sa včas nepresunú na bezpečné miesta a veľkú časť z nich nakoniec vyplieni a odnesie veľký červený drak, čo cirkvi spôsobuje značné straty a vedie k zajatiu ďalších bratov a sestier. Je to výsledok toho, že antikristi sa vyhýbajú zodpovednosti za prácu. V hĺbke srdca antikristov má ich osobná bezpečnosť vždy prednosť. A práve problém v ich srdciach ich neustále znepokojuje. Myslia si: ‚Nesmiem sa dostať do problémov. Nech už chytia kohokoľvek, nemôžem si dovoliť, aby chytili mňa – musím zostať nažive. Stále čakám, že po skončení Božieho diela budem mať podiel na Božej sláve. A ak ma chytia, zachovám sa ako Judáš a bude so mnou koniec. Nedopadne to so mnou dobre. Budem potrestaný.‘ Vždy, keď idú pracovať na nové miesto, preto najprv zisťujú, kto má tú najbezpečnejšiu a najvplyvnejšiu domácnosť, kde sa môžu ukryť pred vládnymi prehliadkami a cítiť sa bezpečne. … Až keď sa antikristi usadia a majú pocit, že im nič nehrozí a nebezpečenstvo pominulo, pristúpia k vykonaniu nejakej povrchnej práce. Antikristi sú vo svojich opatreniach dosť dôslední, ale záleží na tom, s kým majú do činenia. Veľmi starostlivo premýšľajú o záležitostiach, ktoré sa týkajú ich vlastných záujmov, ale keď ide o prácu cirkvi alebo ich vlastné povinnosti, predvádzajú svoju sebeckosť a opovrhnutiahodnosť a neprejavujú žiadnu zodpovednosť. Chýba im čo i len náznak svedomia alebo rozumu a práve pre toto správanie sú charakterizovaní ako antikristi.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Druhá časť)) Boh povedal, že keď na antikristov dolieha nebezpečenstvo, nikdy neberú ohľad na záujmy Božieho domu ani na bezpečnosť svojich bratov a sestier. Namiesto toho kladú na prvé miesto svoje vlastné záujmy a bezpečnosť. Sú mimoriadne sebeckí a opovrhnutiahodní. V minulosti som tieto slová čítala, ale nikdy som si ich nespojila so sebou. Verila som, že som niekto, kto skutočne verí v Boha a dokáže chrániť záujmy Božieho domu. Až keď ma odhalili fakty, uvidela som, aká som bola sebecká a opovrhnutiahodná, a že som ani v najmenšom nechránila prácu cirkvi. Keď som počula, že z niektorých ľudí sa stali judáši, obávala som sa, že ma zapredajú, ak by som sa zaoberala následkami a prišla do kontaktu s množstvom ľudí. V snahe zachrániť sa som chcela túto povinnosť presunúť na iných, aby som sa mohla ukryť. Videla som, že to, čo som odhalila, bola povaha antikrista. Kvôli záujmom svojho tela som mala najrôznejšie opovrhnutiahodné nápady. Skutočne som bola sebecká, opovrhnutiahodná a zlomyseľná! Boží dom ma toľko rokov rozvíjal a ja som sa tešila zo zaopatrenia toľkými Božími pravdami, no v kritickej chvíli som ignorovala záujmy Božieho domu. Naozaj som nemala žiadne svedomie! Premýšľala som o tom, ako sa Boh stal telom a prišiel do Číny, kde vládne diabol, aby nás spasil. Kedykoľvek a kdekoľvek čelil smrteľnému nebezpečenstvu, ale nikdy nebral ohľad na svoju osobnú bezpečnosť. Naďalej kráčal medzi cirkvami a vyjadroval pravdu, aby nás polieval a zaopatroval. Avšak všetko, na čo som v tomto nepriaznivom prostredí myslela ja, bolo, ako sa vyhnúť zatknutiu a nebyť ubitá na smrť. Vôbec som nebrala ohľad na prácu cirkvi. Nemala som voči Bohu absolútne žiadnu vernosť. Keď som si to uvedomila, hanbila som sa za svoje správanie. Pred Bohom som urobila rozhodnutie: „Drahý Bože, mýlila som sa. Nemala som sa v tejto kritickej chvíli snažiť zachrániť seba a ignorovať záujmy Božieho domu. Nemala som vôbec žiadne svedomie! Drahý Bože, bez ohľadu na to, aké je nebezpečné zaoberať sa následkami, a dokonca aj keby ma polícia chytila a ubila na smrť, som ochotná konať svoju povinnosť dobre.“
Následne, keď som veci prediskutovala so sestrou, s ktorou som spolupracovala, dohodla som si stretnutie v odľahlej oblasti s bratom, ktorý uschovával knihy, aby som zistila, čo sa deje. V tom čase už jeho manželku prepustili a hovorila o detailoch toho, čo všetko jej dcéra zapredala. Nielenže zapredala ľudí, ale tiež súhlasila, že bude pre políciu donášať. Polícia jej dcére tiež povedala: „Ak budeme váš dom prehľadávať ešte pár dní, zaručujeme, že nájdeme niečo ďalšie.“ Keď som to počula, zmocnila sa ma obrovská úzkosť: „Musíme tie knihy rýchlo presunúť! Minule som prepásla najlepšiu príležitosť na premiestnenie kníh, pretože som sa chránila. Tentoraz už nemôžem otáľať. Knihy premiestnim, aj keby som za to mala položiť život!“ A tak som si s nimi dohodla čas na premiestnenie kníh. Keď nadišiel čas na presun kníh, netušila som, že pred ich domom je úzky priechod. Auto sme dnu dostali s veľkými ťažkosťami, ale keď sme prechádzali bránou, zaseklo sa. Nemohli sme ísť dnu ani von. Susedov pes neustále štekal. V srdci som cítila nervozitu a strach: „Ak nás sused nahlási, polícia tu bude o pár minút. Čo budeme robiť potom?“ V duchu som sa potichu modlila k Bohu. Spomenula som si na Božie slová: „Neboj sa toho ani onoho, Všemohúci Boh zástupov bude určite s tebou; On pôsobí ako vaša opora a je vám štítom.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 26. kapitola) Božie slová mi dali vieru, že Boh je zvrchovaný nad všetkým a že Boh ochráni svoje dielo. Po modlitbe sa nám podarilo upraviť smer zaseknutého auta a vycúvať. Takto sme odviezli dve plné autá kníh. Od chvíle, keď sme začali baliť, až po koniec poslednej jazdy to trvalo asi hodinu. Susedov pes neustále štekal, ale sused nikdy nevyšiel von. Neskôr sme bez problémov premiestnili knihy aj z domu ďalšieho človeka, ktorý ich uschovával, na bezpečné miesto.
Po tejto skúsenosti som do určitej miery porozumela svojej vlastnej sebeckej a opovrhnutiahodnej satanskej povahe a pochopila som, že osud a výsledok človeka sú v Božích rukách. To, čo by mal človek robiť, je konať svoju povinnosť dobre. Aj keby ho zatkli a uväznili alebo ubili na smrť, je to zmysluplné a hodnotné. Keď som bola pripravená vzdať sa svojho života a prestala som brať ohľad na svoje vlastné zisky a straty, uvidela som Božiu zvrchovanosť. Získala som viac viery v Boha!
