96. Prekonala som svoje problémy s koktaním
Môj otec mal problém s koktaním a ja som ho odmalička mala tiež. Keď som sa nestretávala s cudzími ľuďmi, bolo to v poriadku, ale vždy, keď som stretla niekoho nového, znervóznela som a pri rozprávaní som koktala. Môj brat a sestra mi zvykli hovoriť: „Pozri sa, ako rozprávaš, nemôžeš hovoriť pomalšie?“ Ich kritika ma naozaj veľmi trápila. Dokonca ani moji vlastní súrodenci ma nemali radi a pozerali sa na mňa zhora. Mala som hlboký pocit menejcennosti a často som pre pocit krivdy plakala. Na základnej škole ma raz učiteľka vyvolala, aby som odpovedala na otázku. Veľmi som znervóznela a ako som rozprávala, zrazu som začala koktať, nevedela som zo seba dostať ani slovo a všetci moji spolužiaci vybuchli od smiechu. Bolo to nesmierne ponižujúce. Odvtedy som sa prestala hlásiť o slovo, kedykoľvek nás učiteľka na niečo vyzvala, pretože som sa bála, že sa mi spolužiaci vysmejú. Takéto situácie z tohto obdobia vrhli tieň na moje mladé srdce. Neustále som sa cítila neschopná a hlboko menejcenná. Bola som tiež veľmi zmätená a premýšľala som: „Prečo nedokážem hovoriť tak plynule ako ostatní? Prečo koktám?“ Keď som sa vydala, manžel si ma pre moje koktanie doberal a hovoril: „Si dospelá žena, ale nevieš ani poriadne rozprávať. Keby si bola krava, už dávno by som ťa vymenil.“ Keď som sa rozprávala so svojimi deťmi a bola som nervózna, tiež som občas koktala a ony sa mi smiali: „Pozrite, mama zase koktá. Nemôžeš hovoriť pomalšie?“ Moje deti a manžel mi takéto veci hovorili často. Cítila som sa v živote ako zbytočný slaboch a moje sebavedomie bolo v troskách. Následne som sa vyhýbala tomu, aby som príliš rozprávala, a pred cudzími ľuďmi som sa neodvážila prehovoriť, aby tak nikto nezistil, že koktám, a nerobili by si zo mňa žarty.
V roku 2003 som prijala Božie dielo posledných dní. Vedela som, že mám problém s koktaním, takže keď som sa zúčastňovala zhromaždení s bratmi a sestrami, málokedy som hovorila v duchovnom spoločenstve. Bratia a sestry ma povzbudzovali, aby som viac hovorila v duchovnom spoločenstve a jednoducho sa otvorila, a hovorili, že je to jediný spôsob, ako v živote rásť. Tiež povedali: „Každý má chyby, nedovoľ, aby ťa tie tvoje obmedzovali.“ Keď som videla, že mnou neopovrhujú, ale namiesto toho ma povzbudzujú a pomáhajú mi, bola som veľmi dojatá a cítila som, že veriť v Boha je skutočne úžasné. Takýto pocit som nikdy predtým nezažila a odvtedy som sa necítila taká obmedzovaná.
Neskôr som bola v cirkvi zvolená za vodkyňu. Jedného dňa vyšší vodcovia zariadili, aby som svoju povinnosť konala v cirkvi Chengdong. Pomyslela som si: „Ak pôjdem do cirkvi Chengdong a bratia a sestry zistia, že koktám, čo si o mne pomyslia? Budú sa mi smiať? To by bolo také trápne! Nechcem tam ísť.“ Vyšší vodcovia videli, čo mi leží na srdci, a boli so mnou v duchovnom spoločenstve, pričom povedali, že je to príležitosť na výcvik. Na základe rozumu som súhlasila, že túto pozíciu prijmem. Keď som sa v cirkvi Chengdong stretla na zhromaždení s vodcami a diakonmi, bola som trochu nervózna, pretože to boli všetko neznáme tváre, a bála som sa, že sa na mňa budú pozerať zvrchu, ak budem naďalej koktať, takže som dúfala, že sa zhromaždenie rýchlo skončí. Avšak čím som bola nervóznejšia, tým viac som koktala a cítila som sa veľmi trápne. Keď som sa pozrela okolo seba, videla som, že niektorí bratia a sestry mali sklonené hlavy a iní zostali ticho. Veľmi ma to rozrušilo. Pomyslela som si: „Určite si myslia: ‚Ako sa sem dostal niekto, kto koktá?‘ Ak nebudem hovoriť v duchovnom spoločenstve, povedia, že nemám pravdy-reality, ale ak budem pokračovať, budem len ďalej koktať.“ Neostávalo mi nič iné, len s námahou pokračovať a ďalej hovoriť v duchovnom spoločenstve. Veľmi som na tom zhromaždení koktala a ledva som to dotiahla do konca. Pôvodne som mala v pláne opýtať sa ich na ich stavy, potom som si však pomyslela: „Čo ak majú problémy alebo ťažkosti? Musela by som s nimi byť v duchovnom spoločenstve a používať Božie slová. Ak budem opäť koktať, určite sa mi budú smiať. Nechajme to tak, radšej sa nebudem pýtať.“ Zhromaždenie napokon neprinieslo žiadne výsledky a práca, ktorú bolo potrebné zrealizovať, sa tiež nevykonala správne, čím sa práca zdržala. Na ceste domov som cítila hlboké trápenie a sama sebe som sa sťažovala: „Prečo koktám? Prečo iní ľudia nekoktajú?“ Cítila som sa taká menejcenná a neustále myslela na to, že som niečo menej ako všetci ostatní. Odvtedy som sa vždy, keď som sa zúčastnila na zhromaždeniach s vodcami a diakonmi, cítila obmedzovaná. Bála som sa, že budem opäť koktať a vysmejú sa mi alebo sa na mňa budú pozerať zvrchu, takže som sa snažila hovoriť v duchovnom spoločenstve čo najmenej. Len som utrúsila zopár všeobecných poznámok k práci, ktorú bolo potrebné zrealizovať, čo viedlo k tomu, že práca neprinášala dobré výsledky. Vedela som, že to, ako ma moje koktanie neustále obmedzovalo, malo vplyv na prácu, takže som svoj stav často prinášala pred Boha v modlitbe, a priala som si, aby ma Boh viedol, aby som tým nebola obmedzovaná. Niekedy, keď som pri rozprávaní opäť začala koktať, zakryla som si ústa rukou, aby ľudia nevideli, ako sa mi od koktania trasú pery. Počas zhromaždení som vždy poprosila iných bratov a sestry, aby čítali Božie slová, a keď som sa tomu už naozaj nedokázala vyhnúť, prečítala som len krátke úseky. Takto by menej ľudí zistilo, že koktám. Žiť takto však bolo veľmi bolestivé. Cítila som sa taká stiesnená a vyčerpaná. Malo to vplyv aj na vykonávanie mojej povinnosti.
Raz som sa otvorila jednej sestre: „Keď rozprávam, koktám, a bojím sa, že sa na mňa budete všetci pozerať zvrchu, takže nemám odvahu hovoriť v duchovnom spoločenstve.“ Sestra odpovedala: „Ani som si nevšimla, že pri rozprávaní koktáš. Niekedy, keď počujem, že si sa uprostred vety odmlčala, len si pomyslím, že si príliš obmedzovaná na to, aby si pokračovala.“ Sestra ma tiež povzbudila: „Nikto nie je dokonalý. Počula si už niekedy o človeku bez chýb? Božie slová nám hovoria, že každý má chyby a nedostatky. Nenechaj sa tým obmedzovať; len sa úprimne usiluj o pravdu. Tvoje koktanie je spôsobené nervozitou, ale nemusíš sa tým trápiť. Len sa sústreď na svoju povinnosť a postupne prestaneš byť svojím koktaním obmedzovaná.“ Keď som počula sestrine slová, trochu sa mi uľavilo. Neskôr som si pozrela video so skúsenostným svedectvom, ktoré mi rozjasnilo srdce a veľmi ma povzbudilo. Jeden úryvok z Božích slov, ktorý v ňom bola citovaný, sa priamo dotýkal môjho stavu. Všemohúci Boh hovorí: „Ľudia niektoré problémy nedokážu vyriešiť. Napríklad často môžeš byť náchylný znervóznieť pri rozhovore s inými; keď čelíš rôznym situáciám, možno máš vlastné nápady a názory, ale nedokážeš ich jasne vyjadriť. Obzvlášť nervózny sa cítiš v prítomnosti mnohých ľudí; hovoríš nesúvisle a ústa sa ti chvejú. Niektorí ľudia dokonca koktajú; iní, ak sú prítomní príslušníci opačného pohlavia, hovorua ešte nezrozumiteľnejšie, jednoducho nevedia, čo majú povedať alebo robiť. Dá sa to ľahko prekonať? (Nie.) Prinajmenšom z krátkodobého hľadiska nie je pre teba ľahké tento nedostatok prekonať, pretože je súčasťou tvojich vrodených daností. Ak si po niekoľkých mesiacoch cvičenia stále nervózny, nervozita sa zmení na tlak, ktorý ťa negatívne ovplyvní tým, že v tebe vyvolá strach hovoriť, stretávať sa s ľuďmi, zúčastňovať sa zhromaždení alebo kázať, a tieto strachy ťa zničia. … Preto ak dokážeš túto chybu, tento nedostatok, v krátkom čase prekonať, urob tak. Ak je to pre teba ťažké, potom sa tým nezaoberaj, nebojuj proti tomu a netlač toľko na seba. Samozrejme, ak ho nevieš prekonať, nemal by si sa cítiť negatívny. Aj keď ho počas svojho života nedokážeš prekonať, Boh ťa neodsúdi, pretože to nie je tvoja skazená povaha. Tvoja tréma, nervozita a strach – tieto prejavy neodrážajú tvoju skazenú povahu; či už sú vrodené, alebo ich spôsobilo prostredie v neskoršom veku, sú nanajvýš chybou, nedostatkom tvojej ľudskej prirodzenosti. Ak to nedokážeš zmeniť dlhodobo, alebo dokonca počas celého svojho života, nezaoberaj sa tým, nenechaj sa tým obmedzovať, ani by si sa preto nemal stať negatívnym, pretože to nie je tvoja skazená povaha; nemá zmysel snažiť sa to zmeniť alebo proti tomu bojovať. Ak to nemôžeš zmeniť, prijmi to, nechaj to tak a pristupuj k tomu správne, pretože s touto chybou, s týmto nedostatkom môžeš žiť; to, že ju máš, nemá vplyv na tvoje nasledovanie Boha a konanie povinností. Pokiaľ dokážeš prijať pravdu a konať si svoje povinnosti najlepšie, ako vieš, stále môžeš byť spasený; nemá to vplyv na tvoje prijatie pravdy a neovplyvňuje to tvoje dosiahnutie spásy. Preto by si sa nemal nechať často obmedzovať určitým nedostatkom alebo chybou vo svojej ľudskej prirodzenosti, ani by si nemal byť často negatívny a znechutený, či dokonca sa preto vzdať svojej povinnosti a prestať sa usilovať o pravdu, čím by si prišiel o možnosť byť spasený. Vôbec to za to nestojí; to by urobil hlúpy, nevedomý človek.“ (Slovo, zv. VII: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Pri uvažovaní nad Božími slovami som porozumela, že koktanie je ľudský nedostatok a chyba a že to nie je skazená povaha a nemá to vplyv na usilovanie sa človeka o pravdu ani na jeho spásu. Nemohla som dovoliť, aby som bola pre jedinú chybu neustále obmedzovaná alebo negatívna, alebo aby som sa dokonca vzdala usilovania sa o pravdu, inak by som prepásla svoju šancu byť spasená, a to by bolo pochabé a hlúpe správanie. Uvažovala som nad tým, ako som sa toľké roky pre svoj problém s koktaním bála, že si to bratia a sestry všimnú, a tak som sa neodvážila hovoriť v duchovnom spoločenstve, aj keď som vedela, že by som sa počas zhromaždení mala otvoriť a hovoriť, aby som získala Božie osvietenie a vedenie. Po príchode do cirkvi Chengdong som sa svojím koktaním cítila ešte viac obmedzovaná a čím viac som sa bála, že si to ostatní všimnú, tým som bola nervóznejšia a moje koktanie sa zhoršovalo. V dôsledku toho som v zhromaždeniach nenachádzala vôbec žiadny duchovný úžitok. Nezisťovala som ani som neriešila problémy a ťažkosti, ktoré mali vodcovia a diakoni, a zhromaždenia sa narýchlo ukončili bez toho, aby bola práca správne zrealizovaná. Často som bola obmedzovaná svojím koktaním a neodvážila som sa počas zhromaždení otvoriť a hovoriť v duchovnom spoločenstve. Nielenže to spôsobovalo straty môjmu vlastnému životu-vstupu, ale nebolo to na úžitok ani mojim bratom a sestrám. Zároveň to zdržiavalo prácu cirkvi. Videla som, aká som bola hlúpa a pochabá. Boh hovorí: „Ak to nedokážeš zmeniť dlhodobo, alebo dokonca počas celého svojho života, nezaoberaj sa tým, nenechaj sa tým obmedzovať, ani by si sa preto nemal stať negatívnym, pretože to nie je tvoja skazená povaha; nemá zmysel snažiť sa to zmeniť alebo proti tomu bojovať. Ak to nemôžeš zmeniť, prijmi to, nechaj to tak a pristupuj k tomu správne, pretože s touto chybou, s týmto nedostatkom môžeš žiť; to, že ju máš, nemá vplyv na tvoje nasledovanie Boha a konanie povinností. Pokiaľ dokážeš prijať pravdu a konať si svoje povinnosti najlepšie, ako vieš, stále môžeš byť spasený; nemá to vplyv na tvoje prijatie pravdy a neovplyvňuje to tvoje dosiahnutie spásy.“ Pri čítaní Božích slov ma hrialo pri srdci a napĺňalo ma povzbudením. Premýšľala som o tom, ako sa na mňa od detstva pozerali zvrchu a opovrhovali mnou pre môj problém s koktaním. Často som sa utápala v pocitoch menejcennosti a myslela som si, že nie som taká dobrá ako ostatní. Boh sa však odo mňa neodvrátil a dokonca ma povzbudzoval, aby som sa úprimne usilovala o pravdu a spásu. Cítila som, že Boh skutočne miluje ľudí, a zo srdca mi konečne spadlo to ťažké bremeno. Keďže Boh neopovrhuje mojím nedostatkom, musela som sa k nemu postaviť správne, a aj keby sa tento môj nedostatok do konca života nezmenil, nemala by som sa ním nechať obmedzovať. Namiesto toho som sa musela sústrediť na usilovanie sa o pravdu a na to, aby som dobre konala svoju povinnosť. Keď som si tieto veci uvedomila, predstúpila som pred Boha a modlila sa: „Ó, Bože, teraz rozumiem Tvojmu úmyslu. Som ochotná postaviť sa k svojmu nedostatku a chybe správne a prestať sa sťažovať. Podriadim sa a budem náležite konať svoju povinnosť.“
Po modlitbe som ďalej uvažovala: „Prečo som neustále obmedzovaná svojím koktaním? Aká skazená povaha to spôsobuje?“ Potom som si vyhľadala Božie slová, aby som si ich prečítala. Všemohúci Boh hovorí: „Namiesto hľadania pravdy sa väčšina ľudí uchyľuje k drobným trikom. Prikladajú veľký význam vlastným záujmom, hrdosti a svojmu miestu alebo postaveniu v mysliach iných ľudí. To sú jediné veci, ktoré sú im drahé. Držia sa týchto vecí zubami-nechtami a považujú ich za svoj vlastný život – nezaoberajú sa tým, ako sa na ne pozerá Boh a ako k nim pristupuje. Najprv zvažujú, či sú šéfom skupiny, či si dokážu zabezpečiť postavenie, v ktorom si ich ostatní veľmi vážia, a či niekto počúva, čo hovoria. Najprv sa pustia do zaujatia tohto postavenia. Takmer všetci ľudia, keď sú v skupine, hľadajú tento druh postavenia, tento druh príležitosti. Samozrejme, ak sú veľmi schopní, snažia sa obsadiť najvyššie miesto. Ak sú len priemerní, stále sa snažia získať si v skupine popredné postavenie. A ak patria k nižším vrstvám v skupine, majú priemernú kvalitu a schopnosti, tiež sa snažia, aby si ich ostatní veľmi vážili. Nemôžu dovoliť, aby sa na nich ostatní pozerali zvrchu. Hrdosť a dôstojnosť je pre týchto ľudí hranicou, za ktorú nie sú ochotní ísť; myslia si, že sa týchto vecí musia držať. Aj keď stratia svoju integritu alebo je s nimi Boh nespokojný a neuznáva ich, stále musia bojovať o svoju hrdosť a postavenie. Musia sa za každú cenu vyhnúť poníženiu. Toto je satanská povaha. Napriek tomu si to neuvedomujú. Myslia si, že nemôžu stratiť to málo hrdosti, čo im zostalo. Nevedia, že len vtedy, keď sa týchto povrchných vecí úplne zrieknu a opustia ich, stanú sa skutočnými ľuďmi. Nevedia, že ak si chránia ako vlastný život tieto veci, ktoré by mali byť odhodené, ich život bude stratený. Jednoducho nevedia, čo je v stávke. … Tak si sa dostal do záberu – a čo potom? Ľudia si ťa vážia – no a? Zbožňujú ťa – no a čo? Dokazuje niečo z toho, že máš pravdu-realitu? Nič z toho nemá žiadnu hodnotu. Keď dokážeš tieto veci prekonať – keď sa voči nim staneš ľahostajným a prestaneš ich považovať za dôležité, keď tvár, márnivosť, postavenie a obdiv ľudí už nebudú ovládať tvoje myšlienky a správanie a už vôbec nie to, ako vykonávaš svoju povinnosť –, potom sa vykonávanie tvojej povinnosti stane efektívnejšie a bude čoraz čistejšie.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Z odhalenia Božích slov som si uvedomila, že bez ohľadu na to, aké veľké sú schopnosti alebo kvalita človeka, každý chce byť ostatnými obdivovaný. Keď sa na to s odstupom času pozerám, od detstva som koktala a dokonca aj moji súrodenci sa mi vyhýbali a pozerali sa na mňa zvrchu. A v škole sa mi spolužiaci posmievali, takže som sa cítila naozaj menejcenná. Po svadbe si zo mňa robili žarty dokonca aj môj manžel a deti, čím moje sebavedomie utrpelo ešte viac. Dokonca som pre pocit krivdy plakala. Tak veľmi mi záležalo na mojej hrdosti! Premýšľala som o tom, ako som bola od detstva ovplyvňovaná satanovými jedmi ako: „Ľudia potrebujú hrdosť tak, ako strom potrebuje kôru,“ a „človek zanecháva svoje meno všade, kde sa zdržiava, tak ako hus zanecháva svoje volanie všade, kde lieta.“ Na svoju hrdosť som obzvlášť dbala. Pre svoje koktanie som sa bála, že sa mi vysmejú a budú sa na mňa pozerať zvrchu, v dôsledku čoho som sa často utápala v pocitoch negativity a bolesti, z ktorých nebolo úniku. Na zhromaždeniach som nedokázala hovoriť v duchovnom spoločenstve o tom, o čom som mala, ani dobre vykonávať prácu, ktorú som mala urobiť. Boží dom mnou však neopovrhol ani so mnou nezaobchádzal na základe môjho nedostatku. Namiesto toho mi zverili vodcovské povinnosti a povzbudzovali ma, aby som sa náležite usilovala o pravdu a spásu. Nebola to Božia láska? A predsa mi moja prehnaná posadnutosť vlastnou hrdosťou bránila konať povinnosti, ktoré som mala. Nebolo to vzdorovanie Bohu? V skutočnosti, aj keby ma ostatní obdivovali, bez Božieho schválenia by to bolo bezcenné. Usilovanie sa o povesť a postavenie by nikdy nedokázalo zmeniť moju život-povahu, a namiesto toho by ma to robilo čoraz negatívnejšou, a nakoniec by som bola Bohom zavrhnutá a vyradená za to, že som dobre nekonala svoje povinnosti. Keď som si to uvedomila, cítila som strach aj vinu. Nikdy by som si nebola pomyslela, že lipnutie na hrdosti a postavení môže mať také vážne následky. Odvtedy som sa chcela zriecť hrdosti a postavenia, postaviť sa k svojmu koktaniu správne a normálne hovoriť v duchovnom spoločenstve so svojimi bratmi a sestrami.
Jedného dňa som diskutovala o úlohe so svojou partnerkou a opäť som sa cítila nervózna. Bála som sa, čo si o mne pomyslí, ak začnem koktať. Už predtým poukázala na to, že som v polovici vety prestala rozprávať, a keďže sme spolu nespolupracovali dlho, nevedela o mojom koktaní. Premýšľala som: „Ak sa opäť uprostred vety odmlčím, bude sa mi vyhýbať?“ Ako som rozprávala, zrazu som sa zasekla a prestala hovoriť. Sestra povedala: „Prečo sa neustále uprostred vety odmlčíš? Nedokážeš sa vyjadrovať jasne?“ Pomyslela som si: „Bude sa mi teraz vyhýbať?“ Cítila som sa trochu obmedzovaná. V tej chvíli som si uvedomila, že moje uvažovanie nebolo správne, a v srdci som sa ticho pomodlila k Bohu: „Bože, bojím sa, že sa na mňa sestra bude pozerať zvrchu pre moje koktanie. Už tým nechcem byť obmedzovaná. Prosím, veď ma, aby som sa k svojmu nedostatku postavila správne.“ Po modlitbe som si spomenula na úryvok z Božích slov, ktorý som už predtým čítala, a tak som si ho prečítala znova. Všemohúci Boh hovorí: „Pokiaľ sa dokážeš usilovať o pravdu, dokážeš si konať svoju povinnosť celým svojím srdcom, z celej svojej sily, celou svojou mysľou a podľa princípov, máš úprimné srdce a nie si vo vzťahu k Bohu povrchný, tak máš nádej na spásu. Ak niekto povie: ‚Pozri sa, aký si neužitočný a nesmelý. Si taký nervózny už len z vyslovenia niekoľkých slov a celá tvár ti sčervenie,‘ mal by si povedať: ‚Mám slabú kvalitu a nie som dobrý v rozprávaní. Ak ma povzbudíte, tak naberiem odvahu, aby som sa v ňom cvičil.‘ Nemysli si, že nie si dobrý alebo že si na hanbu. Keďže vieš, že toto sú tvoje nedostatky a problémy s tvojou ľudskou prirodzenosťou, mal by si sa im postaviť čelom a prijať ich. Nenechaj sa nimi nijako ovplyvniť. A pokiaľ ide o to, kedy sa tieto nedostatky a chyby zmenia, nezaoberaj sa tým. Sústreď sa len na to, aby si takto normálne žil a konal svoju povinnosť. Musíš si iba pamätať, že tieto nedostatky a chyby ľudskej prirodzenosti nie sú negatívne veci ani skazené povahy, a pokiaľ to nie sú skazené povahy, neovplyvnia tvoje vykonávanie povinnosti ani usilovanie sa o pravdu, ešte menej ovplyvnia tvoje dosiahnutie spásy, a čo je, samozrejme, ešte dôležitejšie, neovplyvnia to, ako sa na teba pozerá Boh. Neupokojuje ťa to?“ (Slovo, zv. VII: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Keď som čítala tento úrvyok z Božích slov, bola som naozaj dojatá a inšpirovaná, najmä keď Boh hovorí: „Musíš si iba pamätať, že tieto nedostatky a chyby ľudskej prirodzenosti nie sú negatívne veci ani skazené povahy, a pokiaľ to nie sú skazené povahy, neovplyvnia tvoje vykonávanie povinnosti ani usilovanie sa o pravdu, ešte menej ovplyvnia tvoje dosiahnutie spásy, a čo je, samozrejme, ešte dôležitejšie, neovplyvnia to, ako sa na teba pozerá Boh. Neupokojuje ťa to?“ Môj nedostatok a chyba nie sú negatívne veci, ani to nie je skazená povaha, a pokiaľ sa svedomito usilujem o pravdu a konám svoje povinnosti podľa princípov, Boh ma povedie. Už by som sa nemala nechať svojím koktaním obmedzovať. Bez ohľadu na to, čo by si mohli myslieť bratia a sestry, musela som sa otvoriť a hovoriť o svojom nedostatku a nemala by som sa cítiť zahanbene, a už vôbec by som nemala byť obmedzovaná. Musela som sa k tomu postaviť správne. Tak som sestre povedala: „Od detstva koktám. Budem sa zo všetkých síl snažiť v budúcnosti hovoriť pomalšie a dokončovať vety, aby mi ostatní rozumeli.“ Keď som to povedala, už som sa necítila obmedzovaná.
Neskôr, keď som počas zhromaždení čítala Božie slová a zasekla som sa, čítala som pomaly. Niekedy, keď som znervóznela a začala koktať, na chvíľu som sa odmlčala, napravila som si zmýšľanie a potom som pokračovala v rozprávaní. To mi trochu pomohlo. Boli to Božie slová, ktoré ma viedli k tomu, aby som tomuto svojmu nedostatoku porozumela správne. Už ním nie som obmedzovaná a konečne sa cítim oslobodená. Bohu vďaka!
