97. Už sa neobávam o prácu svojho syna
Mám tri staršie sestry. Ony a ich manželia pracujú na vládnych ministerstvách. Niektorí sú predsedami Ľudového politického poradného zhromaždenia, iní sú na vedúcich pozíciách alebo čelnými predstaviteľmi vo vládnych agentúrach. Ľudia im závidia a vážia si ich. Všetci naokolo hovoria: „Pozri sa na svoje staršie sestry. Jedna je lepšia ako druhá!“ Vždy, keď som počula takéto veci, bolo mi v srdci trochu smutno. Všetky moje staršie sestry boli také výnimočné, no ja s manželom sme boli len radoví riadiaci pracovníci v jednej firme, bez moci a vplyvu. Cítila som sa pre to naozaj zahanbená a nedokázala som pred ostatnými chodiť so vztýčenou hlavou. Začala som uvažovať: „V tomto živote to už nikam nedotiahnem. Musím svoje nádeje vložiť do syna a dúfať, že keď vyrastie, určite si nájde dobrú prácu. Aj keď sa nestane štátnym úradníkom, musí sa prinajmenšom dostať do vládnej agentúry alebo verejnej inštitúcie. Keby dokázal vyniknúť z davu a nájsť si uznávanú prácu, mohla by som sa vyhrievať v jeho sláve.“ Môj syn práve nastúpil na základnú školu, keď som pre neho začala robiť plány. V tom čase existovala súkromná škola, ktorá ponúkala lepšie vzdelanie. Využila som známosti a míňala peniaze, len aby tam mohol chodiť. Chcela som, aby sa mu v štúdiu darilo a v budúcnosti sa dostal na univerzitu. Bohužiaľ, môj syn bol tak trochu sklamaním. Nielenže sa neponoril do učenia a neštudoval, ale aj pravidelne chodil poza školu. Neustále bol v konflikte s učiteľmi a neskôr už do školy ani nechcel chodiť. Začala som sa obávať, že ak nebude chodiť do školy, nič z neho nebude. Bude mať potom ešte nejaké dobré vyhliadky? Často som mu hovorila: „Musíš usilovne študovať. Keď sa potom v budúcnosti dostaneš na dobrú univerzitu a nájdeš si dobrú prácu, budeš veľmi uznávaný. Všetci tvoji starší bratranci a sesternice sú na univerzite. Ak nebudeš usilovne študovať, v budúcnosti budeš musieť ťažko fyzicky pracovať a ľudia sa na teba budú celý život pozerať zvrchu.“ Môj syn ma však nechcel počúvať a často sa predo mnou skrýval. Keď prišiel zo školy, niečo rýchlo zjedol a išiel do svojej izby s tým, že si musí robiť domáce úlohy. Chcela som sa s ním porozprávať o jeho štúdiu, no on si ma vôbec nevšímal. Pomyslela som si: „Ak ti ako tvoja matka dovolím, aby si sa takto správal, a nevezmem ťa do laty, dokážeš byť v budúcnosti úspešný?“ Svoje obavy a starosti som spísala a dala mu vážne a úprimné rady. Môj syn však jednoducho nepočúval a naďalej pravidelne chodil poza školu. Začala som sa báť, že sa v spoločnosti dostane na zlé chodníčky, a tak som niekoho poprosila, aby ho dostal do armády. Dúfala som, že by sa mohol dostať na vojenskú školu. Keby mohol byť v budúcnosti vojenským dôstojníkom, bolo by to skvelé. Mohla by som potom neskôr na otázku: „Čo robí tvoj syn?“ sebavedomo odpovedať: „Môj syn je vojenský dôstojník.“ Preto som ho v pätnástich rokoch poslala do armády. Keď sa mu skončila trojročná služba, chcela som využiť známosti a poslať ho na ďalší výcvik do vojenskej školy. On však nesúhlasil a rezolútne chcel odísť do civilu. Skúšala som ho presvedčiť všetkými možnými spôsobmi, zbytočne som si išla jazyk zodrať, no on sa aj tak rozhodol pre odchod do civilu. Keď sa vrátil, pridelili ho na železničné oddelenie ako obyčajného robotníka. S takouto prácou som bola hlboko nespokojná. Deti mojich starších sestier všetky kráčali cestou štátnych úradníkov. Mali uznávanú a prestížnu prácu, zarábali veľa peňazí a ľudia si ich vážili, kamkoľvek prišli. Keď som sa však pozrela na vlastného syna, nemal žiadne dobré vzdelanie ani dobrú prácu. Ako ma mohol takto sklamať? Neurobila som pre neho všetko? Ako to, že tomu nerozumel? V tom čase som si často potajomky poplakala a cítila som sa príliš zahanbená na to, aby som sa ľuďom pozrela do očí. Naozaj bude život môjho syna taký priemerný a úbohý ako ten môj? Keby to zistili ľudia, ktorí ma poznali, ktovie, čo by o mne hovorili alebo ako by sa mi za chrbtom vysmievali! Nie. Cítila som, že to takto nemôže pokračovať. Musela som nájsť spôsob, ako zariadiť, aby syna preradili na dobrú prácu. Nemohla som dopustiť, aby bol celý život len obyčajným robotníkom! Všade som začala hľadať známosti. Moje staršie sestry mi tiež pomohli osloviť niekoľkých zamestnávateľov, nakoniec však z toho nič nebolo pre synovo nedostatočné vzdelanie. Lámala som si hlavu nad jeho prácou, až som z toho bola úplne zdrvená. Celá rodina mi radila, aby som nechala veciam voľný priebeh, no ja som sa s tým odmietala zmieriť. Potom som prinútila manžela, aby niekoho poprosil a našiel známosť, ktorá by nášho syna preradila na inú prácu. Stálo to veľa starostí a peňazí, nakoniec som mu však novú prácu aj tak nezohnala. Keďže som mu nenašla uznávanú prácu, tri roky som mu nedovolila pracovať – len som ho nechala čakať doma. Môj syn sa potom začal čoraz viac spúšťať. Každý deň, ak práve nehral hry, chodil von jesť, piť a zabávať sa. V tých dňoch som myslela len na to, ako pre neho získať uznávanú prácu. Nemohla som pre to dobre spávať ani jesť a môj život bol ťažký a vyčerpávajúci. Práve keď som sa tak trápila a mala som pocit, že nemám východisko, prišlo ku mne evanjelium Všemohúceho Boha. Po tom, čo som prijala dielo Všemohúceho Boha posledných dní, často som sa zhromažďovala s bratmi a sestrami a konali sme povinnosti. Cítila som sa pri tom šťastná a oslobodená. Keď som však mala voľný čas, nevedela som sa ubrániť obavám o synovu prácu.
Jedného dňa som si prečítala tieto Božie slová: „Keď človek opustí svojich rodičov a osamostatní sa, spoločenské prostredie, ktorému čelí, a rôzne druhy zamestnania a kariéry, s ktorými sa stretáva, to všetko je vopred určené a nemá to nič spoločné s jeho rodičmi. Niektorí ľudia si na vysokej škole vyberú dobrý odbor a po promócii si nakoniec nájdu prestížnu prácu. Dá sa povedať, že na ceste životom majú skvelý štart. Iní sa naučia a osvoja si mnoho rôznych zručností, a predsa nikdy nenájdu prácu, ktorá by im vyhovovala, alebo tú správnu pozíciu, nieto ešte aby si vybudovali vlastnú kariéru. Dá sa povedať, že prvý krok týchto ľudí v živote je poznačený neúspechmi a ťažkými obdobiami, ich vyhliadky sú pochmúrne a životy neisté. Ďalší sa usilovne venujú štúdiu, no len o vlások im unikne každá šanca získať vyššie vzdelanie a zdá sa, že sú odsúdení na to, aby nikdy nedosiahli úspech – dá sa povedať, že už ich úplne prvé nádeje na ceste životom sa rozplynú ako dym. Keďže nevedia, či je cesta pred nimi hladká alebo kamenistá, po prvýkrát pociťujú, aký nepredvídateľný je ľudský osud, a tak čelia životu so zmesou strachu a očakávania. Iní nie sú veľmi vzdelaní, no dokážu písať knihy a dosiahnuť určitú mieru slávy. A ďalší sú takmer úplne negramotní, no dokážu zarábať peniaze podnikaním a vďaka tomu sa uživiť. … To, aké povolanie si človek vyberie, ako si zarába na živobytie, či robí dobré alebo zlé rozhodnutia – majú ľudia v týchto veciach na výber? Sú založené na túžbach a rozhodnutiach ľudí? Väčšina ľudí si želá pracovať menej a zarábať viac, nedrieť na slnku a v daždi, obliekať sa úctyhodne, oslniť všade, kam prídu, byť na vrchole a priniesť česť svojim predkom. Ľudia majú takéto ‚dokonalé‘ želania, ale keď urobia prvý krok na ceste životom, postupne začnú vidieť, aký je ľudský osud nedokonalý, a po prvýkrát si skutočne uvedomia, že hoci človek môže odvážne plánovať do budúcnosti a nespútane prechovávať najrôznejšie sny, nikto nemá schopnosť ani moc svoje vlastné sny uskutočniť, ani schopnosť ovládať svoju vlastnú budúcnosť. Medzi snami človeka a realitou, s ktorou je konfrontovaný, bude vždy priepasť. Veci nikdy nemôžu dopadnúť tak, ako si ich človek predstavuje. Tvárou v tvár takejto realite ľudia nikdy nemôžu nájsť uspokojenie ani naplnenie. Nájdu sa dokonca aj takí ľudia, ktorí sa opakovane snažia vymýšľať najrôznejšie prístupy a skúmať všetky možné cesty a vynakladajú najrôznejšie úsilie a obete kvôli svojmu živobytiu a vyhliadkam, ako aj kvôli zmene svojho osudu. Ale nakoniec, aj keď dokážu svoje sny a túžby prostredníctvom vlastnej tvrdej práce uskutočniť, nikdy nemôžu zmeniť svoj osud. Bez ohľadu na to, ako veľmi bojujú, nikdy nemôžu prekročiť svoj osud. Bez ohľadu na rozdiely v schopnostiach a inteligencii, alebo na to, či majú odhodlanie, sú si ľudia pred osudom všetci rovní. Nerozlišuje sa medzi veľkými a malými, vysoko aj nízko postavenými, vznešenými a prostými. To, akému povolaniu sa človek venuje, čím sa živí a koľko má v živote bohatstva, nezávisí od rodičov, talentu, úsilia či ambícií – závisí to od Stvoriteľovho vopred daného ustanovenia.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný III) Tento úryvok som si prečítala niekoľkokrát. Čím viac som ho čítala, tým viac som cítila, že to, čo Boh hovorí, je absolútna pravda. Presne ako hovoria Božie slová, vždy som mala svoje vlastné predstavy a plány a dúfala som, že syn získa uznávanú a prestížnu prácu. Nič z toho sa však nedá dosiahnuť ľudským plánovaním, pretože Boh má zvrchovanosť nad všetkými našimi osudmi a usporadúva ich. Svoje túžby nemôžeme dosiahnuť tým, že sa budeme spoliehať na vlastné úsilie a námahu. Zaplatila som tak veľa, aby som svoje dieťa v mladom veku poslala do súkromnej školy. To všetko len preto, aby usilovne študoval a v budúcnosti mal dobrú prácu a dobré vyhliadky. On však jednoducho odmietal počúvať a často chodil poza školu. Snažila som sa ho vážne a úprimne poučiť, no on ma nielenže nepočúval, dokonca sa mi aj naďalej vyhýbal. Neskôr som ho poslala do armády v nádeji, že sa v budúcnosti dostane na vojenskú školu a stane sa dôstojníkom. Avšak on ma opäť nepočúval a trval na odchode do civilu, v dôsledku čoho sa stal obyčajným železničným robotníkom. Nechcela som to nechať len tak, pretože synova práca bola na míle vzdialená od mojich očakávaní. Všade som hľadala, využívala som svoje známosti a snažila sa ťahať za nitky. Bola som ochotná zaplatiť akúkoľvek cenu, len aby sa môj syn dostal k ideálnej práci. Po niekoľkých rokoch trápenia a vynaložení obrovského množstva peňazí a úsilia sa moje priania nakoniec nesplnili. Z Božích slov som porozumela, že o tom, akú prácu bude človek v živote vykonávať, nerozhoduje jeho tvrdá práca, ambície ani túžby. Boh už dávno usporiadal, akú prácu bude človek v tomto živote robiť a aký je jeho osud. Nezávisí odo mňa, akú prácu môže môj syn robiť a aké budú jeho vyhliadky. Je to vopred ustanovené Bohom. Akokoľvek som plánovala alebo prosila ľudí, aby využili svoje známosti, všetko to bolo zbytočné; všetko to bolo márne. Nielenže bol takýto život vyčerpávajúci, ale svojou výchovou som syna dohnala k úpadku. Keď som tomu porozumela, pomodlila som sa k Bohu. Bola som ochotná zveriť svojho syna Bohu a podriadiť sa Božiemu ovládaniu a usporiadaniam. Po modlitbe som sa cítila oveľa uvoľnenejšie.
Neskôr k nám domov prišli dvaja spolupracovníci od synovho zamestnávateľa, aby zistili, čo sa deje. Povedali, že môj syn už niekoľko rokov nepracuje, a ak to takto pôjde ďalej, bude automaticky prepustený. Keď som to počula, opäť vo mne nastal vnútorný boj: „Bude môj syn v budúcnosti už len obyčajným robotníkom?“ Stále som sa s tým nechcela zmieriť, a tak som sa ho spýtala: „Ak sa teraz vrátiš do práce, v budúcnosti budeš len robotníkom. Čo chceš robiť?“ Nečakala som to, no môj syn súhlasil, že do práce pôjde. Vtedy som si spomenula na tieto Božie slová: „Žiadne objektívne podmienky nemôžu ovplyvniť poslanie žiadneho človeka tak, ako ho vopred ustanovil Stvoriteľ. Každý dosiahne dospelosť v konkrétnom prostredí, v ktorom vyrastá; potom sa krok za krokom vydáva na svoju vlastnú životnú cestu a napĺňa osud, ktorý pre neho zariadil Stvoriteľ. Prirodzene a automaticky vstupuje do obrovského mora ľudstva a zaujíma svoje miesto v živote, a pre Stvoriteľovo vopred dané ustanovenie a Jeho zvrchovanosť si začína plniť svoje zodpovednosti ako stvorená bytosť.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný III) Boh už usporiadal osud môjho syna aj to, akú prácu bude v živote vykonávať. Teraz už je dospelý a ja by som to mala nechať tak. Keďže chcel ísť do práce, mala by som mu to dovoliť. Zakrátko nato môj syn nastúpil do práce k svojmu zamestnávateľovi.
Niekoľko rokov ubehlo ako voda. Hoci som dokázala záležitosť so synovou prácou do istej miery hodiť za hlavu, počas Čínskeho nového roka a iných sviatkov, keď sa zišla celá rodina, a počúvala som staršie sestry, ako hovoria o úspechoch svojich synov, som bola skormútená. Vždy som mala pocit, že som niečo menej ako ony, a nezmohla som sa ani na slovo. V srdci som mala pocit, ktorý som nedokázala opísať. Modlila som sa k Bohu: „Drahý Bože, z Tvojich slov som porozumela, že Ty máš zvrchovanosť nad ľudskými osudmi. Prečo sa však, keď počujem svoje staršie sestry hovoriť o úspechoch ich vlastných synov, cítim smutná, akoby som bola niečo menej ako ony? Drahý Bože, veď ma, prosím, aby som porozumela svojim vlastným problémom.“
Jedného dňa som si počas duchovnej pobožnosti prečítala tieto Božie slová: „V skutočnosti je jedno, aké má človek veľkolepé ašpirácie, aké realistické sú jeho želania alebo aké správne môžu byť – všetko, čo chce človek dosiahnuť, a všetko, o čo sa usiluje, je neoddeliteľne spojené s dvomi slovami. Tieto dve slová sú životne dôležité pre každého človeka počas celého jeho života a sú to veci, ktoré má satan v úmysle človeku vštepiť. Ktoré dve slová to sú? ‚Sláva‘ a ‚zisk‘. Satan používa veľmi miernu metódu – metódu, ktorá sa dobre zhoduje s predstavami ľudí a ktorá nie je veľmi agresívna, aby ľudia nevedomky prijali jeho prostriedky a zákony prežitia, vytvorili si životné ciele a životné smerovania a začali mať životné ašpirácie. Bez ohľadu na to, ako vznešene môžu znieť opisy životných ašpirácií ľudí, tieto ašpirácie sa vždy točia okolo slávy a zisku. Všetko, za čím sa nejaký veľký alebo slávny človek – vlastne každý človek – v celom svojom živote ženie, súvisí len s týmito dvomi slovami: ‚sláva‘ a ‚zisk‘. Ľudia si myslia, že keď raz majú slávu a zisk, majú kapitál na to, aby si užívali vysoké postavenie a veľké bohatstvo a vychutnávali si život. Myslia si, že keď raz majú slávu a zisk, majú kapitál na to, aby hľadali pôžitok a oddávali sa samopašnej telesnej rozkoši. Kvôli sláve a zisku, po ktorých túžia, ľudia ochotne a nevedomky odovzdajú satanovi svoje telá, srdcia a dokonca všetko, čo majú, vrátane svojich vyhliadok a osudov. Robia to bez výhrad, bez toho, aby čo i len na okamih zapochybovali a bez toho, aby vedeli, že majú získať späť všetko, čo raz mali. Môžu si ľudia nad sebou zachovať kontrolu, keď sa odovzdajú satanovi a stanú sa takýmto spôsobom voči nemu vernými? Určite nie. Sú úplne a načisto ovládaní satanom. Úplne a načisto sa ponorili do tohto bahna a nedokážu sa vyslobodiť.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný VI) Z Božích slov som porozumela, že som bola rozrušená, keď som videla, ako moje staršie sestry chvália úspechy svojich synov, pretože som prikladala príliš veľkú dôležitosť sláve a zisku. Žila som podľa mylných myšlienok a názorov, ktoré ľuďom vštepil satan, ako napríklad „človek sa derie hore, voda tečie dole,“ a „snaž sa vyniknúť a byť najlepší.“ Verila som, že ak budem mať slávu a zisk, budem mať všetko, a že mi budú závidieť a vážiť si ma, kamkoľvek prídem, a budem sa tešiť prestíži. Myslela som si, že budem môcť pred ostatnými stáť so vztýčenou hlavou a hovoriť sebavedomo. Myslela som si, že len takýmto životom budem mať dôstojnosť. Keď som videla, že moje staršie sestry a ich manželia sú všetci uznávanými osobnosťami a ľudia si ich vážili, kamkoľvek prišli, nesmierne som im závidela a chcela som byť ako oni. Chcela som, aby si ma vážili, a chcela som sa tešiť zo slávy aj zisku. Keď sa mi moje priania nesplnili, vložila som svoje nádeje do syna a dúfala, že získa uznávanú prácu. Takto by som mohla chodiť so vztýčenou hlavou a žiť s prestížou. Bola som preto ochotná zaplatiť akúkoľvek cenu, aby som svojho syna rozvíjala. Veci sa však nevyvinuli podľa mojich predstáv. Môj syn ma jednoducho nepočúval a nakoniec sa stal robotníkom. Keď som videla, že moje nádeje vyšli nazmar, cítila som obrovskú trýzeň. Neustále som mala pocit, že pred ostatnými nemôžem zdvihnúť hlavu, a každý deň som žila v utrpení. Nechcela som vidieť svojho syna žiť priemerný, nenápadný život, a tak som míňala peniaze a využívala svoje známosti, aby som ho dostala do novej práce. Nakoniec som minula veľa peňazí, nepodarilo sa mi však zohnať mu novú prácu. Každý deň bol doma, nemal čo robiť a stal sa z neho povaľač. Trpela som pre usilovanie sa o slávu a zisk, starala som sa len o vlastnú povesť a vlastné záujmy. Vôbec som nebrala ohľad na pocity svojho syna a nútila som ho niesť bremeno mojich snov, ktoré som sama nedokázala uskutočniť. Nielenže som ho brzdila, ale aj ja sama som žila v hlbokom zúfalstve. Všetky tieto satanské myšlienky a názory ľuďom len ubližujú. Sú ako neviditeľné putá, ktoré ma pevne zväzujú a nútia ma vynakladať na ne čas a námahu, hoci zo mňa robia len hlupáka. Aká som bola nesmierne hlúpa! Keď som tomu porozumela, akoby sa zrazu rozviazal uzol, ktorý som mala v srdci dlhé roky. Bez vedenia Božích slov by som hlboko zapadla do bahna usilovania sa o slávu a zisk a nedokázala by som sa z neho vymaniť. Ďakovala som za vedenie Božích slov! Teraz som už získala určité poznanie o svojich vlastných nesprávnych úsiliach z minulosti a dokázala som do istej miery rozlíšiť spôsoby, akými satan kazí ľudí. Už som nebola ochotná ďalej žiť podľa satanových myšlienok a názorov a rozhodla som sa, že sa prestanem starať do synovej práce.
Potom som si prečítala úryvok z Božích slov a dozvedela som sa, ako sa správne postaviť k synovej práci. Všemohúci Boh hovorí: „Boh predurčil, že niekto bude obyčajným robotníkom a v tomto živote si bude schopný zarobiť len základnú mzdu, stačiacu na to, aby sa uživil a obliekol, jeho rodičia však trvajú na tom, aby sa stal celebritou, boháčom, vysokopostaveným úradníkom, pričom plánujú a zariaďujú veci pre jeho budúcnosť predtým, ako dosiahne dospelosť, platia rôzne takzvané ceny a pokúšajú sa ovládať jeho život a budúcnosť. Nie je to hlúpe? (Je.) … žiadny rodič si neželá vidieť, ako sa z jeho detí stávajú žobráci. Napriek tomu nemusí trvať na tom, aby sa jeho deti presadili vo svete a stali vysokými úradníkmi alebo významnými ľuďmi vo vyššej vrstve spoločnosti. Čo je dobré na tom, byť vo vyššej vrstve spoločnosti? Čo je dobré na tom, presadiť sa vo svete? Sú to bahnité močiare, nie sú to dobré veci. Je dobré stať sa celebritou, veľkou osobnosťou, supermanom alebo človekom s pozíciou a postavením? Život je najspokojnejší vtedy, keď ste len obyčajným človekom. Čo je na tom zlé, žiť trochu ťažší, únavnejší život s trochu horším jedlom a oblečením? Prinajmenšom jedna vec je zaručená: keďže neprichádzaš do kontaktu s vyššou vrstvou a nežiješ uprostred spoločenských trendov, aspoň môžeš menej hrešiť, konať menej zla a robiť menej vecí, ktorými by si odporoval Bohu. Ako obyčajný človek budeš čeliť menšiemu počtu pokušení a nikto si ťa nebude všímať. Hoci budeš mať o niečo ťažší a únavnejší život, aspoň vo svojom duchu budeš mať pokoj, nebudeš unavený a budeš cítiť menší strach. Zamysli sa nad tým, ako robotník či roľník sa musíš starať len o to, aby si mal tri jedlá denne. Keď si úradník, je to iné. Musíš bojovať a nebudeš vedieť, kedy nastane deň, keď tvoja pozícia nebude viac istá. A tým sa to neskončí – ľudia, ktorých si urazil, si ťa vyhľadajú, aby si s tebou vybavili účty, a budú ťa trýzniť. Pre celebrity, veľkých ľudí a bohatých ľudí je život veľmi únavný. Bohatí ľudia sa vždy boja, že v budúcnosti už nebudú takí bohatí a že ak sa to stane, nebudú schopní žiť ďalej. Celebrity sa vždy obávajú, že ich svätožiara zmizne, stále si chcú svoju svätožiaru chrániť v strachu, že ich táto doba a trendy vyradia. Ich životy sú také únavné! Rodičia tieto veci nikdy jasne nevidia, stále chcú svoje deti dotlačiť do centra tohto boja a posielajú ich do týchto levích jám a bahnitých močiarov.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (18)) Božie slová mi pomohli porozumieť, že by som sa mala podriadiť Božej zvrchovanosti a predurčeniu, pokiaľ ide o synovu prácu. Na tom, že je človek robotníkom, nie je nič zlé: Môžeš sa obliecť, nasýtiť a viesť normálny život. Nie je to snáď veľmi dobré? Ja som však vždy chcela, aby sa môj syn vydal na cestu štátneho úradníka, alebo aby sa stal vojenským dôstojníkom a vstúpil do vládneho oddelenia. Videla som, že uctievam moc a postavenie a že to, čo robím, tlačí môjho syna do priepasti! Navonok sa zdá, že vládne agentúry sú uznávané. Ľudia, ktorí z nich vychádzajú, nosia obleky a kožené topánky. Všetci vyzerajú veľmi prestížne. V skutočnosti je to však to najtemnejšie miesto. Vezmite si napríklad synov mojich starších sestier. Hoci sú vo svojich organizáciách na vysokých vedúcich pozíciách a majú veľkú moc a vplyv, nevedú šťastné životy. Hovoria len o tom, ako využiť známosti na ochranu svojho vlastného postavenia. Obávajú sa, že jedného dňa môžu o svoje pozície prísť a ostatní ich budú trýzniť. Skutočne žijú na ostrí noža. Ak pracujete vo vládnej agentúre, pravdepodobne vás vtiahnu do rôznych mocenských bojov, a nemôžete uniknúť, aj keby ste chceli. Niektorí obetujú celý svoj život, aby im slúžili, a stávajú sa satanovými spolupáchateľmi. Svedomie, morálna hranica, počínanie a ľudská dôstojnosť, to všetko mizne. Robia všetky možné zlé veci a páchajú zlo v mnohých podobách. Nakoniec skončia ako obeta satanovi. Ja som to však nedokázala prezrieť a dokonca som svojho syna tlačila do vládnych agentúr. Bola som naozaj nesmierne hlúpa! Práca, ktorú Boh pre ľudí zariaďuje, postačuje na udržanie normálneho života. Presne ako hovorí Boh: „Buďte spokojní s jedlom a oblečením.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (20)) Verila som v Boha mnoho rokov, ale nikdy som nežila realitu Božích slov. Môj pohľad na veci sa veľmi nezmenil a moje názory na to, o čo sa usilovať, boli rovnaké ako názory svetských ľudí. Uctievala som moc a usilovala sa o slávu, zisk a postavenie. Dokonca som svojho syna tlačila do priepasti a bahna, len aby som dosiahla svoj cieľ. Keby som ho poslala na politickú dráhu, bol by vtiahnutý do konfliktov a nakoniec by otvorene i skryto bojoval s ostatnými. Celé dni by sa musel mať na pozore pred jedným, alebo si dávať pozor na druhého, a používať intrigy a triky. Ktovie, aké veci by nakoniec robil! Tlačiť syna na také miesto len preto, aby som uspokojila svoju pýchu a túžbu po postavení – neubližovala som tým vlastnému dieťaťu? Hoci je môj syn teraz obyčajným robotníkom, fyzicky sa trochu namáha a je do istej miery unavený, jeho život nie je taký vyčerpávajúci ako život jeho bratrancov. Nebol ani vtiahnutý do intríg a bojov. Nemusí sa obávať, že príde o pozíciu, a jeho život je uvoľnený a pokojný. Dokáže sa aj sám uživiť. Nie je to skvelé? Božie usporiadania sú vždy správne.
Neskôr som hľadala v Božích slovách. Ako rodičia by sme nemali neustále očakávať, že naše deti vyniknú z davu. Ako by sme sa teda mali k svojim deťom správať správne? Prečítala som si tieto Božie slová: „Prostredníctvom rozboru podstaty očakávaní rodičov od svojich detí môžeme vidieť, že tieto očakávania sú sebecké, že idú proti ľudskej prirodzenosti a že nemajú nič spoločné so zodpovednosťou rodičov. Keď rodičia majú od svojich detí najrôznejšie očakávania a kladú na ne najrôznejšie požiadavky, vyvíjajú na ne veľký dodatočný tlak – to nie je plnenie ich zodpovedností. Aké sú teda zodpovednosti, ktoré by mali rodičia plniť? Prinajmenšom by mali svoje deti učiť, aby boli čestnými ľuďmi, ktorí hovoria pravdu a robia veci čestným spôsobom, a učiť ich, aby boli dobrosrdečné a nerobili zlé veci, a viesť ich pozitívnym smerom. Toto sú ich najzákladnejšie zodpovednosti.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (18)) „Rodičia si musia len plniť svoje zodpovednosti voči svojim deťom, vychovávať ich a vychovať z nich dospelých ľudí. Nemusia zo svojich detí vychovať talentované osobnosti. Dá sa to dosiahnuť ľahko? (Dá.) Je to ľahká vec – nemusíš niesť žiadnu zodpovednosť za budúcnosť alebo život svojich detí, ani pre ne vytvárať žiadne plány, ani vopred predpokladať, akými ľuďmi sa stanú, aký život budú viesť v budúcnosti, v akých spoločenských kruhoch sa budú pohybovať, akú budú mať kvalitu života alebo aké postavenie budú mať medzi ľuďmi. Tieto veci nemusíš vopred predpokladať ani ovládať; musíš si len plniť svoje zodpovednosti ako rodič a vychovať z nich dospelých ľudí. Je to také ľahké.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (18)) Z Božích slov som našla cestu praktizovania. Povinnosťou rodičov voči deťom, kým nedosiahnu dospelosť, je vychovávať ich a priviesť ich do dospelosti, a viesť ich, aby kráčali po správnej ceste. Rodičia by mali svojim dospelým deťom dopriať voľnosť a nechať ich žiť ich vlastné životy. Keď ich deti potrebujú pomoc, rodičia im môžu pomôcť podľa svojich vlastných skutočných okolností. Teraz je môj syn dospelý. Má svoje vlastné myšlienky a robí vlastné rozhodnutia. Nemala by som zasahovať do jeho života a riadiť ho, aby som uspokojila svoje vlastné túžby. Čo môžem urobiť, je poskytnúť mu návrhy a rady, keď je v ťažkostiach, a pozitívne ho usmerňovať. Ale to, čo si vyberie, je už na ňom. Do budúcna, otázky ako to, či zostane navždy robotníkom, s akými ľuďmi a vecami príde do kontaktu a aký život bude viesť, to všetko už usporiadal Boh. Nemám to pod kontrolou. Čo môžem urobiť, je podriadiť sa a plniť si povinnosti rodiča. Teraz sa už netrápim a nevyčerpávam pre synovu prácu a už ma to neprivádza do rozpakov ani ma to neobmedzuje. Dokážem si upokojiť srdce a vložiť ho do svojich povinností. Keď žijem takto, v srdci cítim pokoj a uvoľnenie.
