34. Starší ľudia by sa mali usilovať o pravdu ešte viac

Keď som mala päťdesiat rokov, prijala som Božie dielo v posledných dňoch. Nikdy sa mi ani len nesnívalo, že počas svojho života budem počuť Božie vlastné výroky a že privítam návrat Pána Ježiša. Keď som uvidela nádej na vstup do nebeského kráľovstva, dalo mi to skutočný zmysel života. Každý deň som skoro vstávala a dlho do noci čítala Božie slová a prijala som každú povinnosť, ktorú mi cirkev zverila, a podriadila sa jej. Myslela som si: „Pokiaľ vo svojej povinnosti vytrvám, budem spasená a vstúpim do nebeského kráľovstva.“ V roku 2023 som sa dožila 75 rokov. Bola som stará, pamäť mi neslúžila, zle som počula, zrak som mala slabý a už som viac nestála s istotou na nohách. Cirkev mi podľa môjho zdravotného stavu pridelila povinnosť hostiteľky. Premýšľala som nad tým, že starnem a že sa mi zhoršuje zdravie. Pre slabú pamäť som často zabúdala veci a občas som mala v spomienkach zmätok. Ak by som o pár rokov zostarla natoľko, že už by som nebola schopná konať svoju povinnosť, nestala by som sa neužitočným človekom? Mohla by som byť ešte spasená? Raz, krátko po tom, ako som sa presťahovala, som sa stratila a nevedela som nájsť cestu späť. Keď sa to dozvedela jedna sestra, len tak mimochodom podotkla: „Nezačínaš byť trochu zmätená?“ Rýchlo som odvetila: „Nie som zmätená.“ Pomyslela som si: „Dúfam, že si nemyslia, že som zmätená a nezabránia mi vykonávať moju povinnosť. Ak nebudem mať žiadnu povinnosť, nebude to môj koniec? Ako by som potom mohla byť spasená?“ Keď som sa neskôr zamyslela, uvedomila som si, že som pri varení často zabudla pridať soľ alebo jarnú cibuľku a že sa mi občas stalo, že som sa na ulici stratila a nevedela som nájsť cestu späť domov. Začala som sa báť. Pomyslela som si: „Vari naozaj začínam byť zmätená? Môže ma cirkev ešte použiť na vykonávanie povinnosti? Ak už nedokážem vykonávať povinnosť, môžem byť ešte spasená?“ Začala som sa utápať v obavách a úzkosti.

V júni 2023 som hostila zhromaždenie bratov a sestier. V tom čase prebiehala v byte na poschodí rekonštrukcia a každý deň tam bolo počuť neustále búchanie. Potom som dlhší čas nevidela bratov a sestry prichádzať na zhromaždenia a bola som zmätená: „Prečo v poslednom čase nechodia? Azda ma už prestali využívať ako hostiteľku? V mojom veku už dokážem vykonávať len hostiteľskú povinnosť. Ak nebudem môcť vykonávať ani hostiteľské povinnosti, nestratím tým svoju šancu na spasenie?“ Bola som veľmi znepokojená a napäto som dúfala, že znova prídu. Jedného večera zaklopala na dvere jedna sestra a otvorila jej moja nevesta. Sestra povedala, že u mňa boli tri-či štyrikrát, ale nikto neotváral. Cítila som sa veľmi zle. Pomyslela som si: „Nepočula som ich náhodou preto, že som stará a mám slabý sluch? Nesplnila som si riadne svoju povinnosť. Teraz zle počujem, mám slabý zrak, pomaly reagujem a nestojím s istotou na nohách. Naozaj už nedokážem nič robiť poriadne! Nezvládam už poriadne ani hostiteľské povinnosti! Staroba naozaj robí človeka neužitočným!“ Nesmierne som závidela mladým ľuďom to, ako rýchlo sa dokážu učiť a ako dokážu vykonávať akúkoľvek povinnosť. Mala som pocit, že Boh má rád mladých ľudí a že oni budú napokon určite spasení. Myslela som si, že ak by som sa mohla vrátiť aspoň o desať rokov späť, v šesťdesiatke by som ešte dokázala vykonávať nejakú povinnosť. Môj stav sa postupne zhoršoval a každý deň som sa utápala v trápení a úzkosti. Moje modlitby neboli normálne a čítanie Božích slov mi neprinieslo žiadne svetlo ani osvietenie. Moje srdce sa čoraz viac vzďaľovalo od Boha. Jedného dňa som sa pri chôdzi potkla a natiahla si šľachu na nohe. Hoci som sa neoneskorila na zhromaždenie, ešte viac ma to znepokojilo. Hoci mi pád tentoraz nezabránil zúčastniť sa zhromaždenia, ak raz ochoriem, už sa mi možno nebude dať zúčastňovať zhromaždení ani vykonávať povinnosť. Neskôr som naozaj ochorela a musela som byť hospitalizovaná. V tomto čase som bola veľmi negatívna. Myslela som si: „Tentoraz je so mnou naozaj koniec – nemôžem sa ani len zúčastniť zhromaždení, nieto ešte vykonávať akúkoľvek povinnosť. Neznamená to, že som teraz celkom neužitočná?“ Môj stav po prepustení z nemocnice ostal zlý. Obávala som sa, či vôbec môžem byť spasená, keď nedokážem vykonávať ani hostiteľské povinnosti. Neznamenalo by to, že všetky tie roky viery boli márne? Čím viac som nad tým premýšľala, tým väčší zármutok a skľúčenosť som pociťovala. A tak som sa modlila k Bohu a prosila Ho, nech ma osvieti a osvetlí, aby som sa dostala z tohto negatívneho stavu.

Jedného dňa som čítala článok so skúsenostným svedectvom, ktorý napísala jedna staršia sestra, a jej stav bol presne taký ako môj. Jeden úryvok z Božích slov, ktorý v ňom bol citovaný, ma veľmi dojal. Boh hovorí: „Sú medzi bratmi a sestrami aj starší ľudia od šesťdesiat do približne osemdesiat alebo deväťdesiat rokov, ktorí pre svoj pokročilý vek tiež zažívajú ťažkosti. I napriek ich veku nemusí byť ich myslenie príliš správne alebo rozumné a ich myšlienky a názory nemusia byť v súlade s pravdou. Títo starší ľudia majú tiež problémy a stále si robia starosti: ‚Už nemám také dobré zdravie, takže som obmedzený v tom, aké povinnosti môžem konať. Ak budem konať len túto malú povinnosť, bude si ma Boh pamätať? Niekedy bývam chorý a potrebujem, aby sa o mňa niekto postaral. Keď sa o mňa nemá kto postarať, nedokážem konať svoju povinnosť, čo mám teda robiť? Som starý a nepamätám si Božie slová, keď ich čítam, a je pre mňa ťažké porozumieť pravde. Počas duchovného spoločenstva o pravde rozprávam popletene a nelogicky a nemám žiadne dobré skúsenosti, o ktoré by som sa podelil. Som starý a nemám dosť energie, už dobre nevidím a moje sily ma opustili. Všetko je pre mňa ťažké. Okrem toho, že nedokážem konať svoju povinnosť, ľahko zabúdam a robím veci zle. Niekedy som zmätený a spôsobujem problémy cirkvi a svojim bratom a sestrám. Je pre mňa veľmi ťažké usilovať sa o pravdu a dosiahnuť spásu. Čo mám robiť?‘ Keď na tieto veci myslia, trápia sa: ‚Iní ľudia začali veriť v Boha vo svojich dvadsiatich alebo tridsiatich rokoch – ako to, že ja som uveril v Boha v takom vysokom veku? Veľké pohromy sú už takmer tu. Začal som veriť v Boha tak neskoro – môžem ešte dosiahnuť spásu? Hoci je to Božia milosť, že som sa stretol s príležitosťou Jeho diela, som príliš starý. Moja pamäť už nie je dobrá a telo ma už neposlúcha. Na zhromaždeniach po chvíli počúvania zaspávam a driemem. Dokážem takto získať pravdu? Čo mám robiť? Mám také obavy! V mojom veku sú už deti dospelé a nepotrebujú, aby som sa o ne staral alebo ich vychovával. Teraz môžem veriť v Boha bez akýchkoľvek obáv a úzkostí. Nič iné už nie je dôležité. Mojím najväčším prianím je usilovať sa o pravdu a plniť si povinnosť stvorenej bytosti v čase, ktorý mi zostáva, a nakoniec dosiahnuť spásu. Žiaľ, moje telo už nie je to, čo bývalo. Zrak mi slabne, myseľ mám zahmlenú a telo ma neposlúcha. Aj keď robím tú trošku práce, ktorú dokážem, často robím chyby a spôsobujem iným problémy. Zdá sa, že získať pravdu a dosiahnuť spásu bude pre mňa ťažké! Je to, akoby tieto veci nemali so staršími ľuďmi nič spoločné a požehnaní sú mladí. Som starý, a hoci som sa dožil tohto skvelého času, nie som natoľko požehnaný, aby som si ho užil!‘ V srdci cítia čoraz väčšiu skľúčenosť a úzkosť. Niekedy sa im chce plakať a v ich srdciach je vždy trošku smútku. Čo by teda mali robiť? … Naozaj niet žiadnej cesty vpred? Existuje nejaké riešenie? (Aj starší ľudia by mali konať svoje povinnosti v rámci svojich možností.) Je uskutočniteľné, aby starší ľudia konali svoje povinnosti v rámci svojich možností, všakže? Nemôžu sa pre svoj vek už viac usilovať o pravdu? Nie sú schopní porozumieť pravde? (Áno, sú.) Môžu starší ľudia porozumieť pravde? Môžu porozumieť nejakej. Nie je to tak, že by mladí ľudia dokázali porozumieť celej pravde. Starší ľudia majú vždy mylnú predstavu, myslia si, že sú zmätení, že majú zlú pamäť, a tak nemôžu pravde porozumieť. Je to fakt? (Nie.) Hoci majú mladí ľudia oveľa viac energie ako starší a majú oveľa väčšiu telesnú silu, ich schopnosť rozumieť, chápať a poznať je v skutočnosti rovnaká ako u starších ľudí. Neboli aj starší ľudia raz mladí? Nenarodili sa predsa starí a aj všetci mladí ľudia jedného dňa zostarnú. Starší ľudia by nemali neustále myslieť na to, že sú iní ako mladí, pretože sú starí, telesne slabí, necítia sa dobre a majú zlé spomienky. Vlastne medzi nimi nie je žiadny rozdiel. Čo mám na mysli, keď hovorím, že medzi nimi nie je žiadny rozdiel? Skazené povahy starých aj mladých sú rovnaké, ich postoje a názory na všetky veci sú zhodné, rovnako ako ich pohľady a stanoviská týkajúce sa najrôznejších vecí. … Neplatí, že starší ľudia nemajú čo robiť, ani to, že nie sú schopní konať svoje povinnosti, a už vôbec neplatí, že nie sú schopní usilovať sa o pravdu – je veľa vecí, ktoré by mali robiť. Vo svojom živote si nazhromaždil všelijaké herézy a bludy, ako aj rôzne tradičné myšlienky a predstavy, hlúpe a tvrdohlavé veci, konzervatívne veci, nerozumné veci a skreslené veci. Tých sa v tvojom srdci nahromadilo až príliš veľa. Mal by si stráviť ešte viac času ako mladí ľudia tým, že tieto veci odkryješ, rozoberieš a spoznáš. Nie je to tak, že nemáš čo robiť. Keď nemáš čo robiť, začneš byť utrápený, úzkostlivý a ustarostený, čo nie je tvoja úloha ani tvoja zodpovednosť. V prvom rade by starší ľudia mali mať správny postoj. Hoci ti možno pribúdajú roky a fyzicky si trochu zostarol, mal by si mať mladé zmýšľanie. Hoci starneš, spomalilo sa ti myslenie a máš slabú pamäť, ak stále dokážeš poznať sám seba, stále rozumieš slovám, ktoré hovorím, a stále rozumieš pravde, potom to dokazuje, že nie si starý a že tvoja kvalita nie je slabá. Ak má niekto 70 alebo 80 rokov, ale nie je schopný porozumieť pravde, potom to ukazuje, že jeho duchovné postavenie je príliš nízke a nepostačujúce. Preto pokiaľ ide o pravdu, vek je nepodstatný.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Tento úryvok z Božích slov som čítala viackrát, a čím viac som ho čítala, tým viac sa mi rozjasňovalo srdce. Boh naozaj pozoruje najhlbšie zákutia ľudského srdca. Nehovorili tieto slová priamo o mne? Trápila som sa tým, že som stará, že mám podlomené zdravie, zle počujem, slabo vidím a zhoršila sa mi pamäť. Bála som sa, že s pribúdajúcim vekom nebudem schopná vykonávať svoju povinnosť a že prídem o šancu byť spasená. Dni som prežívala v trápení a úzkosti. Po prečítaní toho úryvku z Božích slov moje srdce pocítilo náhle oslobodenie. Boh pozná ťažkosti starších ľudí a tieto slová vyjadril preto, aby starší ľudia porozumeli Jeho úmyslu. Nezáleží na tom, či je človek mladý, alebo starý, Boh dáva každému šancu usilovať sa o pravdu a byť spasený, a ja som pochopila, že Boh je spravodlivý. V Božích slovách som našla cestu praktizovania. Hoci som stará, stále dokážem porozumieť Božím slovám a vo veciach, ktoré sa mi prihodia, by som mala hľadať pravdu a spoznávať vlastnú skazenosť a nedostatky. Mala by som sa tiež usilovať o pravdu a dosiahnuť pokánie a premenu, pretože starší ľudia nemajú o nič menej skazenú povahu ako tí mladší. Mala som napríklad vážne arogantnú povahu a niekedy, keď bratia a sestry poukázali na moje problémy, nechcela som to prijať. V každodennom rodinnom živote, keď ma nevesta nepočúvala, hnevala som sa a hovorila som s ňou nadradeným tónom. To všetko boli zjavenia skazenej povahy a musela som hľadať pravdu, aby som ich vyriešila, nebolo to teda tak, že by som nemala čo robiť. Teraz som mala doma každý deň dosť času na to, aby som čítala Božie slová, aby som v ľuďoch, veciach a udalostiach, s ktorými som sa stretla, hľadala pravdu, a aby som vyriešila svoju skazenú povahu. Mohla som tiež sledovať videá so skúsenostnými svedectvami a učiť sa zo skúseností bratov a sestier. Tiež som mohla písať články so skúsenostnými svedectvami, zapisovať svoje skutočné skúsenosti, a tak podávať svedectvo o Bohu. To všetko boli veci, ktoré by som mala robiť. Teraz, keď som porozumela Božiemu úmyslu, už som Ho viac nechápala nesprávne ani sa neutápala v negatívnom stave a už som sa viac netrápila nad tým, či dokážem vykonávať nejakú povinnosť. Rozhodla som sa, že bez ohľadu na to, či mi cirkev zverí vykonávanie nejakej povinnosti, alebo nie, budem sa podriaďovať Božiemu ovládaniu a usporiadaniu. Odvtedy som sa každý deň dokázala pokojne posadiť a jesť a piť Božie slová, a keď ma niečo postihlo, mohla som sa modliť a hľadať Božie úmysly.

Neskôr som si prečítala ešte dva úryvky z Božích slov a spoznala štandard, podľa ktorého Boh určuje ľudské výsledky. Boh hovorí: „Konečný osud každého človeka neurčujem na základe veku, hodnosti alebo množstva utrpenia, a ešte menej podľa toho, nakoľko je poľutovaniahodný, ale na základe toho, či vlastní pravdu. Žiadna iná možnosť neexistuje.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Priprav si dostatok dobrých skutkov pre svoj konečný osud) „Božou vôľou je, aby bol každý človek zdokonalený, aby ho Boh nakoniec získal, úplne očistil a aby sa stal Jeho milovaným ľudom. Nezáleží na tom, či hovorím, že ste zaostalí alebo máte nízku kvalitu – to všetko je fakt. Aj keď to však hovorím, nedokazuje to, že vás mám v úmysle opustiť alebo že som vo vás stratil nádej, tým menej, že nie som ochotný vás spasiť. Dnes som prišiel vykonať dielo vašej spásy, to znamená, že dielo, ktoré konám, je pokračovaním diela spásy. Každý človek má šancu byť zdokonalený: za predpokladu, že si ochotný, za predpokladu, že sa budeš usilovať, nakoniec budeš schopný dosiahnuť tento výsledok a nikto z vás nebude opustený. Ak máš nízku kvalitu, Moje požiadavky na teba budú zodpovedať tvojej nízkej kvalite. Ak je tvoja kvalita vysoká, Moje požiadavky na teba budú v súlade s tvojou vysokou kvalitou. Ak si nevedomý a negramotný, Moje požiadavky na teba tomu budú zodpovedať. Ak si gramotný, Moje požiadavky na teba budú v súlade so skutočnosťou, že si gramotný. Ak si starší, Moje požiadavky na teba budú zodpovedať tvojmu veku. Ak môžeš konať hostiteľskú povinnosť, Moje požiadavky na teba budú v súlade s tým. Ak povieš, že nemôžeš konať hostiteľskú povinnosť a môžeš vykonávať len určitú funkciu, či už ide o kázanie evanjelia, starostlivosť o cirkev alebo o všeobecné záležitosti, Moje zdokonaľovanie teba bude zodpovedať funkcii, ktorú vykonávaš. Byť verný, podriadiť sa až do samého konca a snažiť sa o najvyššiu lásku k Bohu – musíš dosiahnuť len tieto tri veci, a to sú tie najlepšie praktiky. Nakoniec musia ľudia dosiahnuť tieto tri veci, a tí, ktorí to dokážu, budú zdokonalení. No predovšetkým sa musíš skutočne usilovať, aktívne postupovať vpred a nahor a nebyť v tomto ohľade pasívny.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Obnoviť normálny život človeka a priviesť ho do nádherného konečného osudu) Po prečítaní Božích slov som porozumela tomu, že Boh neurčuje výsledok človeka podľa veku, podľa rokov strávených v službe alebo podľa toho, koľko trpel, ale podľa toho, či vlastní pravdu. Myslela som si, že som stará a už viac nie som užitočná, a preto som sa bála, že ma Boh vyradí – ukazovalo to, že som nerozumela Božiemu úmyslu spasiť ľudí ani Jeho požadovanému štandardu na určenie ľudských výsledkov. Božia spása a zdokonaľovanie ľudí nie sú založené na ich veku či kvalite, ale na tom, či sa usilujú o pravdu. Ak niekto vie prijať pravdu, je verný Bohu a podriadi sa Božiemu ovládaniu a usporiadaniu, Boh ho neopustí. Boží dom som vnímala rovnako ako neveriaci svet. V spoločnosti sú starší ľudia prehliadaní a ignorovaní a nazdávala som sa, že je to tak aj v Božom dome – že keď raz zostarneš, Boh ťa už viac nechce. Bolo to nepochopenie Boha a rúhanie sa Bohu. Svetu vládne satan a diabol satan využíva ľudí, aby preňho pracovali. Keď ľudia zostarnú a už viac nedokážu pracovať, sú odstránení. No v Božom dome vládne pravda. Boh dáva ľuďom príležitosť vykonávať svoju povinnosť a usilovať sa o pravdu; počas vykonávania svojej povinnosti sa ľudia spoznajú a zmenia a odvrhnú svoje satanské skazené povahy. Premýšľala som nad tým, aká som stará, no Boh mi nevzal príležitosť jesť a piť Jeho slová či usilovať sa o pravdu. Boh nás svojím neustálym vyjadrovaním slov polieva a zaopatruje. Boh použil svoje slová aj na to, aby ma osvietil a viedol ma, keď ma niečo postihlo, a bola som to ja, kto neporozumel Božiemu úmyslu. Myslela som si, že keďže som stará a zmätená, Boh ma nespasí. Ale skutočnosť je taká, že pokiaľ niekto úprimne verí v Boha a je ochotný usilovať sa o pravdu, aj keď jedného dňa už nedokáže vykonávať povinnosť, Boží dom ho neodstráni ani nevyradí. Mnohí starší bratia a sestry okolo mňa sú približne v mojom veku. Hoci už teraz nedokážu vykonávať veľa povinností, naďalej jedia a pijú Božie slová a žijú cirkevný život a cirkev ich neodstránila. Naopak, niektorí mladí ľudia síce nepretržite vykonávajú povinnosti, ale keďže sa neusilujú o pravdu a ich skazené povahy zostávajú úbohé a nezmenené, napokon sa dopustia mnohých zlých skutkov a sú z cirkvi odstránení. V tomto som videla Božiu spravodlivú povahu. Boh neposkytuje ľuďom spásu podľa toho, či sú mladí, alebo starí, ale nazrie do ich srdca a pozrie sa na to, či sa usilujú o pravdu. Odvtedy, bez ohľadu na to, či som mala povinnosť, alebo nie, rozhodla som sa úprimne jesť a piť Božie slová, zažívať Božie dielo, spoznávať svoje nedostatky a chyby, porozumieť svojej skazenej povahe a že už viac nebudem Bohu mylne rozumieť ani sa na Neho nebudem sťažovať.

Keď sa počas zhromaždenia jedna sestra dozvedela o mojom stave, prečítala mi úryvok z Božích slov: „Medzi povinnosťou človeka a tým, či dostane požehnania alebo ho postihne nešťastie, nie je žiadna súvislosť. Povinnosť je to, čo má človek plniť. Je to jeho poslanie zoslané z neba a človek by ho mal vykonávať bez toho, aby hľadal odmenu, a bez podmienok či výhovoriek. Len to možno nazývať vykonávaním povinnosti. Prijímanie požehnaní sa týka požehnaní, ktoré človek požíva, keď je zdokonalený po tom, ako zakúsi súd. Postihnutie nešťastím sa týka trestu, ktorý človek dostane, keď sa jeho povaha nezmení po tom, čo prešiel napomínaním a súdom – teda keď nie je zdokonalený. No bez ohľadu na to, či stvorené bytosti dostanú požehnania alebo ich postihne nešťastie, majú konať svoju povinnosť, majú robiť to, čo musia, a majú robiť to, čoho sú schopné. To je to najmenšie, čo by mal robiť človek, ktorý sa usiluje o Boha. Nemal by si vykonávať svoju povinnosť v záujme toho, aby si dostal požehnania, a nemal by si odmietať vykonávanie svojej povinnosti zo strachu, že ťa postihne nešťastie.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Rozdiel medzi službou vteleného Boha a povinnosťou človeka) Po prečítaní Božích slov som porozumela, že Boh je Stvoriteľ a človek je stvorená bytosť; pre človeka je úplne prirodzené a oprávnené vykonávať svoju povinnosť. Je to ľudská zodpovednosť a povinnosť a nemá to nič spoločné s prijímaním požehnaní či so zažívaním nešťastia. Človek môže prijať Božie požehnania len vtedy, ak bude pri vykonávaní povinnosti a dosahovaní zmeny povahy zažívať súd a napomínanie z Božích slov. Ja som však verila, že pokiaľ budem vykonávať svoju povinnosť, Boh ma požehná a vždy som si myslela, že vykonávanie povinnosti znamená, že budem požehnaná. Nebolo to nič viac než moje predstavy a domnienky. Keď sa nad tým spätne zamyslím, vykonala som dosť veľa povinností, ale vo svojich povinnostiach som sa neusilovala o pravdu a vždy som konala, ako sa mi zachcelo, a len zriedka som sa modlila s cieľom hľadať Božie úmysly či pravdu. Ako dôsledok sa až doteraz moja povaha takmer vôbec nezmenila. Bez ohľadu na to, koľko povinnosti som takto vykonala, aj tak som nezískala Božie schválenie. Premárnila som mnoho rokov, počas ktorých som sa neusilovala o pravdu. Od tejto chvíle, keď sa mi niečo prihodilo, musela som v tom hľadať Božie úmysly, prijať súd a napomínanie z Božích slov a usilovať sa o pravdu, aby som dosiahla zmenu povahy. Aj keď nakoniec nebudem môcť byť spasená, bude to preto, lebo moja povaha sa nezmenila, nie preto, že by som bola stará a Boh by ma nechcel. Modlila som sa k Bohu: „Ó Bože, teraz už rozumiem Tvojmu úmyslu. Som ochotná podriadiť sa Tvojmu ovládaniu a usporiadaniu a už Ti viac nerozumieť nesprávne ani sa na Teba sťažovať. Bez ohľadu na to, akú povinnosť vykonávam, chcem ju vykonávať celým svojim srdcom a celou svojou mysľou, aby som Ťa uspokojila.“

Neskôr sestra našla ďalší úryvok z Božích slov, ktorý súvisel s mojim stavom. Boh hovorí: „Všetci ľudia veria v Boha, aby získali požehnania, odmeny a koruny. Nemá každý človek v srdci tento úmysel? V skutočnosti ho má každý človek. Je to fakt. Hoci o tom ľudia často nehovoria a dokonca zakrývajú svoj úmysel a túžbu získať požehnania, táto túžba, tento úmysel a pohnútka, ktoré ležia hlboko v srdciach ľudí, nikdy nezakolísali. Bez ohľadu na to, koľko duchovnej teórie ľudia chápu, aké skúsenostné poznanie majú, akú povinnosť dokážu konať, koľko utrpenia znesú alebo akú veľkú cenu zaplatia, nikdy sa nevzdávajú úmyslu získať požehnania, ktorý majú skrytý hlboko v srdciach, a vždy sa potichu namáhajú a drú v jeho službách. Nie je táto vec ukrytá najhlbšie v srdciach ľudí? Ako by ste sa cítili bez tohto úmyslu získať požehnania? S akým postojom by ste konali svoju povinnosť a nasledovali Boha? Čo by sa stalo s ľuďmi, keby bol tento úmysel získať požehnania, ktorý je skrytý v ich srdciach, úplne vykorenený? Je možné, že mnohí ľudia by sa stali negatívnymi a že niektorí by stratili motiváciu vo svojich povinnostiach a stratili by záujem o svoju vieru v Boha. Pôsobili by, akoby stratili svoje duše, a vyzerali by, akoby im vzali srdcia. Preto hovorím, že úmysel získať požehnania je skrytý hlboko v srdciach ľudí. Možno pri konaní svojej povinnosti alebo živote v cirkvi cítia, že pochopili niektoré pravdy a sú schopní opustiť svoje rodiny a s radosťou sa vydať Bohu, a že teraz majú poznanie o svojom úmysle získať požehnania, opustili tento úmysel a už ich neovláda ani neobmedzuje. Potom si myslia, že už nemajú úmysel získať požehnania, ale Boh si myslí niečo iné. Ľudia sa na veci pozerajú len povrchne. Bez skúšok majú zo seba dobrý pocit. Pokiaľ neopustia cirkev alebo nepoprú Božie meno a vytrvajú vo vydávaní sa Bohu, veria, že sa zmenili. Cítia, že pri výkone svojej povinnosti už ich nepoháňa nadšenie či chvíľkové impulzy. Namiesto toho veria, že sa môžu usilovať o pravdu a že môžu neustále hľadať a praktizovať pravdu pri konaní svojej povinnosti, aby sa ich skazené povahy očistili a dosiahli nejakú skutočnú zmenu. Keď sa však stanú veci, ktoré priamo súvisia s ich konečným osudom a výsledkom, aké majú prejavy? Ich skutočná situácia sa úplne odhalí.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Šesť ukazovateľov rastu života) Boh odhalil skrytý úmysel ľudí získavať požehnania. Ľudia neveria v Boha preto, aby Ho uspokojili, ale aby získali požehnania a výhody. Hoci sú schopní zanechať rodinu či kariéru, aby vykonávali povinnosť, je to všetko len pokus uzavrieť dohodu s Bohom. Keď si spomeniem na to, keď som prvýkrát našla Boha, pocítila som nádej na vstup do nebeského kráľovstva, a tak som sa Mu s nadšením vydala. Podriadila som sa každej povinnosti, ktorú mi cirkev zadala, a mala som každý deň nekonečné množstvo energie. Ako som však starla a preberala čoraz menej povinností, začala som sa obávať, že nedostanem požehnania, a tak som začala byť negatívna. Tiež som sa prestala sústrediť na jedenie a pitie Božích slov. Keď sa mi niečo prihodilo, už som viac nehľadala Božie úmysly a dni som prežívala utápaním sa v trápení a úzkosti. Pochopila som, že celé tieto roky som konala svoju povinnosť v honbe za požehnaniami a vstupom do nebeského kráľovstva – nie preto, aby som uspokojila Boha. Takto boli moja viera v Boha a vykonávanie povinnosti pokusom uzavrieť dohodu s Bohom a oklamať Ho. Skutočne mi chýbala ľudská prirodzenosť! Keď som sa spätne zamyslela nad týmito rokmi, čítaním Božích slov som porozumela niektorým pravdám a trochu som porozumela svojej satanskej prirodzenosti. Trochu som tiež porozumela úpornému Božiemu úmyslu spasiť ľudí. Toľko som toho od Boha dostala a aj tak som sa neustále snažila uzavrieť s Ním dohodu. Hneď ako som pocítila, že nedostanem požehnania, upadla som do negativity a prestala som sa usilovať o napredovanie. Konala som úplne bez svedomia či rozumu! Bola som skutočne sebecká a opovrhnutiahodná! Pozrela som sa na ľudí v mojom veku, ktorí neveria v Boha – trávia dni jedením, pitím a vyhľadávaním pôžitkov, a ak práve neklebetia, hrajú karty alebo madžong. Vôbec netušia, aký je zmysel života, a každý deň len tak vysedávajú a čakajú na smrť. Počas rokov viery v Boha som porozumela tomu, čo znamená zmysluplný život, a už som sa viac neusilovala o svetské pôžitky, namiesto toho som sa chcela usilovať o pravdu, dobre vykonávať svoju povinnosť a uspokojiť Boha. Našla som cieľ života. Cítila som sa naplnená a pokojná, a aj keby som v tejto chvíli zomrela, môj život by stál za to. Už by som sa viac nemala snažiť uzatvárať dohody s Bohom ani sa usilovať len o požehnania.

Zanedlho ma sestra prišla požiadať, aby som opäť prevzala svoju hostiteľskú povinnosť. Bola som veľmi šťastná. Boh mi dal ďalšiu príležitosť vykonávať povinnosť a ja som si ju chcela poriadne ctiť. Neskôr som si prečítala jeden úryvok z Božích slov, ktorý ma veľmi dojal. Boh hovorí: „Okrem toho, že sú schopní konať svoju povinnosť čo najlepšie, existuje mnoho vecí, ktoré môžu robiť. Pokiaľ si sa nestal pomalšie chápajúcim a senilným a dokážeš porozumieť pravde a pokiaľ si schopný postarať sa sám o seba, je mnoho vecí, ktoré by si mal robiť. Tak ako mladí ľudia, môžeš sa usilovať o pravdu, hľadať pravdu a mal by si často prichádzať pred Boha, modliť sa, hľadať pravdu-princípy, snažiť sa vnímať ľudí a veci a počínať si a konať v úplnom súlade s Božími slovami, s pravdou ako svojím kritériom. To je cesta, ktorou by si mal ísť, a nemal by si vždy cítiť skľúčenosť, úzkosť ani obavy len preto, lebo si starý, trpíš mnohými chorobami alebo preto, lebo tvoje telo starne. Cítiť skľúčenosť, úzkosť a obavy nie je správne – je to nerozumný prejav. … Keďže starší ľudia majú skazené povahy rovnako ako mladí ľudia a často odhaľujú svoje skazené povahy v živote a pri konaní svojich povinností rovnako ako mladí ľudia, prečo potom starší ľudia nerobia to, čo je správne, a namiesto toho vždy cítia skľúčenosť, úzkosť a obavy zo svojej staroby a z toho, čo sa s nimi stane po smrti? Prečo nekonajú svoje povinnosti tak, ako to robia mladí ľudia? Prečo sa neusilujú o pravdu tak, ako to robia mladí ľudia? Táto príležitosť ti bola daná, ale ak sa jej nechopíš, potom, keď naozaj zostarneš tak, že nebudeš počuť, vidieť ani sa o seba nebudeš vedieť postarať, budeš to ľutovať a tvoj život naozaj uplynie takýmto spôsobom.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Po prečítaní Božích slov som porozumela tomu, že by som sa nemala utápať v trápení a úzkosti kvôli tomu, či budem spasená, ani som nemala Bohu naďalej mylne rozumieť a sťažovať sa na Neho, ako som to robila doteraz. Čo musím urobiť, je usilovať sa o pravdu, aby som vyriešila svoju skazenú povahu, a nesmiem čakať, kým budem úplne zmätená a neschopná pohybu, lebo vtedy už bude príliš neskoro ľutovať, že som sa neusilovala o pravdu. Chcem využiť tento zostávajúci čas na to, aby som sa usilovala o pravdu a dosiahla zmenu povahy. Keď sa obzriem späť, Božie slová som vždy len prebehla očami, bez toho, aby som ich úplne vstrebala, a nerozumela som Božím úmyslom. Teraz, keď som staršia, už síce nemám pamäť mladého človeka, ale môžem opakovane čítať Božie slová a dlhšie nad nimi premýšľať a keď sa niečo prihodí, môžem hľadať Božie úmysly a nájsť cestu praktizovania v Jeho slovách. Ako hovorí Boh: „… snažiť sa vnímať ľudí a veci a počínať si a konať v úplnom súlade s Božími slovami, s pravdou ako svojím kritériom.“ Musím sa usilovať o splnenie Božích požiadaviek a sústrediť sa na svoj vstup do života a nemôžem ďalej zanedbávať svoju riadnu prácu. Ďakujem Bohu, že ma vyviedol z utrpenia!

Odvtedy, ak sa mi niečo prihodilo, či už pri mojich povinnostiach alebo pri komunikácii s rodinou, naučila som sa prijať to od Boha, hľadala som Božie úmysly a praktizovala podľa Jeho slov. Moja arogantná povaha sa postupne začala meniť a môj syn mi povedal, že už nie som taká panovačná ako predtým. V srdci som cítila skutočnú vďačnosť voči Bohu. Bol to Boh, ktorý ma viedol k tejto zmene, a od tejto chvíle som bola vo svojom každodennom živote ochotná praktizovať a zažívať Božie slová a podávať svedectvo o Bohu na Jeho oslavu.